Báj na Dunaji

<mediawiki xmlns="http://www.mediawiki.org/xml/export-0.3/" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:schemaLocation="http://www.mediawiki.org/xml/export-0.3/ http://www.mediawiki.org/xml/export-0.3.xsd" version="0.3" xml:lang="sk">
  <siteinfo>
    <sitename>Wikisource</sitename>
    <base>http://sk.wikisource.org/wiki/Hlavn%C3%A1_str%C3%A1nka</base>
    <generator>MediaWiki 1.10alpha</generator>
    <case>first-letter</case>
      <namespaces>
      <namespace key="-2">Médiá</namespace>
      <namespace key="-1">Špeciálne</namespace>
      <namespace key="0" />
      <namespace key="1">Diskusia</namespace>
      <namespace key="2">Redaktor</namespace>
      <namespace key="3">Diskusia s redaktorom</namespace>
      <namespace key="4">Wikisource</namespace>
      <namespace key="5">Diskusia k Wikisource</namespace>
      <namespace key="6">Obrázok</namespace>
      <namespace key="7">Diskusia k obrázku</namespace>
      <namespace key="8">MediaWiki</namespace>
      <namespace key="9">Diskusia k MediaWiki</namespace>
      <namespace key="10">Šablóna</namespace>
      <namespace key="11">Diskusia k šablóne</namespace>
      <namespace key="12">Pomoc</namespace>
      <namespace key="13">Diskusia k pomoci</namespace>
      <namespace key="14">Kategória</namespace>
      <namespace key="15">Diskusia ku kategórii</namespace>
    </namespaces>
  </siteinfo>
  <page>
    <title>Báj na Dunaji</title>
    <id>5</id>
    <revision>
      <id>18</id>
      <timestamp>2005-08-08T18:56:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Jan_Botto|Ján Botto]]

Na Dunaji pláva húska biela,&lt;br&gt;
húska biela s červenýma ústy.&lt;br&gt; 
Ohliada sa po zelenom poli, &lt;br&gt;
ohliada sa po vysokom nebi: &lt;br&gt;
i zatúžiac po slobode zlatej &lt;br&gt;
vystiera v let svoje krídla mladé.&lt;br&gt; 
Aj! Tu víchor, starý vrah Dunaja, &lt;br&gt;
besom zhučí: - húska padá dolu, &lt;br&gt;
dolu padá v rozježené vlny. &lt;br&gt;
Vlny tečú a veky sa vlečú - &lt;br&gt;
a na vlnách kvíli húska biela, &lt;br&gt;
húska biela s červenýma ústy. &lt;br&gt;
&lt;p&gt;
Nad Dunajom stojí skala pevná. &lt;br&gt;
Na skale sedáva junák mladý; &lt;br&gt;
za zore s husičkou vítava sa, &lt;br&gt;
večerom s Dunajom zhovára sa. &lt;br&gt;
&lt;p&gt;
Cez Dunaj prechodí polnoc tichá. &lt;br&gt;
Na vode hviezdičky ihrajú si - &lt;br&gt;
medzi nimi pláva húska biela, &lt;br&gt;
pláva, pláva smutno, neveselo; &lt;br&gt;
horkými slzami umýva sa, &lt;br&gt;
tej tichej polnoci sťažúva sa: &lt;br&gt;
Svet jasný, svet krásny, len ten môj tmavý. &lt;br&gt;
Ktože ma pravekej kliatby zbaví?! &lt;br&gt;
Ktože má, ktože má orlie kriela, &lt;br&gt;
hruď čistú Michala archanjela?! &lt;br&gt;
Kto pôjde do boja s vetry zlými?! &lt;br&gt;
Junák môj, orle môj, kdeže si mi?! &lt;br&gt;
&lt;p&gt;
Počuje to polnoc, polnoc tichá - &lt;br&gt;
úpenie zanesie na vrch skaly, &lt;br&gt;
na vrch skaly v junákovo srdce. &lt;br&gt;
Roztúži sa srdce junákovo, &lt;br&gt;
i zavolá vieryplným hlasom: &lt;br&gt;
Bože milý! Daj mi orlie kriela &lt;br&gt;
i hruď čistú Michal-archanjela! &lt;br&gt;
To vyrieka i do vĺn sa hodí, &lt;br&gt;
do vĺn sivých, junák orol mladý; &lt;br&gt;
ramenom zachytí húsku bielu, &lt;br&gt;
húsku bielu s červenýma ústy. &lt;br&gt;
Aj! Tu víchor zahukoce divý. &lt;br&gt;
Vlny zdvihne zo dna do polneba; &lt;br&gt;
vyhasnú hviezdičky svetlá Božie - &lt;br&gt;
otvorí priepasti zívajúce. &lt;br&gt;
I zakvíli polnoc: Beda, Beda! - &lt;br&gt;
&lt;p&gt;
Nad Dunajom stojí skala pevná, &lt;br&gt;
na skalu vystúpil junák mladý, &lt;br&gt;
junák orol v ligotavej zore. &lt;br&gt;
Na prsiach mu skvie sa húska biela, &lt;br&gt;
húska biela s červenýma ústy. &lt;br&gt;
Aj! Pozrite zázrak, ľudia Boží! &lt;br&gt;
Nie to húska na prsiach junáka, &lt;br&gt;
nie to húska, ale panna biela, &lt;br&gt;
panna biela s červenýma ústy!&lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1576</id>
      <timestamp>2006-03-31T09:57:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Na Dunaji pláva húska biela,&lt;br&gt;
húska biela s červenýma ústy.&lt;br&gt; 
Ohliada sa po zelenom poli, &lt;br&gt;
ohliada sa po vysokom nebi: &lt;br&gt;
i zatúžiac po slobode zlatej &lt;br&gt;
vystiera v let svoje krídla mladé.&lt;br&gt; 
Aj! Tu víchor, starý vrah Dunaja, &lt;br&gt;
besom zhučí: - húska padá dolu, &lt;br&gt;
dolu padá v rozježené vlny. &lt;br&gt;
Vlny tečú a veky sa vlečú - &lt;br&gt;
a na vlnách kvíli húska biela, &lt;br&gt;
húska biela s červenýma ústy. &lt;br&gt;
&lt;p&gt;
Nad Dunajom stojí skala pevná. &lt;br&gt;
Na skale sedáva junák mladý; &lt;br&gt;
za zore s husičkou vítava sa, &lt;br&gt;
večerom s Dunajom zhovára sa. &lt;br&gt;
&lt;p&gt;
Cez Dunaj prechodí polnoc tichá. &lt;br&gt;
Na vode hviezdičky ihrajú si - &lt;br&gt;
medzi nimi pláva húska biela, &lt;br&gt;
pláva, pláva smutno, neveselo; &lt;br&gt;
horkými slzami umýva sa, &lt;br&gt;
tej tichej polnoci sťažúva sa: &lt;br&gt;
Svet jasný, svet krásny, len ten môj tmavý. &lt;br&gt;
Ktože ma pravekej kliatby zbaví?! &lt;br&gt;
Ktože má, ktože má orlie kriela, &lt;br&gt;
hruď čistú Michala archanjela?! &lt;br&gt;
Kto pôjde do boja s vetry zlými?! &lt;br&gt;
Junák môj, orle môj, kdeže si mi?! &lt;br&gt;
&lt;p&gt;
Počuje to polnoc, polnoc tichá - &lt;br&gt;
úpenie zanesie na vrch skaly, &lt;br&gt;
na vrch skaly v junákovo srdce. &lt;br&gt;
Roztúži sa srdce junákovo, &lt;br&gt;
i zavolá vieryplným hlasom: &lt;br&gt;
Bože milý! Daj mi orlie kriela &lt;br&gt;
i hruď čistú Michal-archanjela! &lt;br&gt;
To vyrieka i do vĺn sa hodí, &lt;br&gt;
do vĺn sivých, junák orol mladý; &lt;br&gt;
ramenom zachytí húsku bielu, &lt;br&gt;
húsku bielu s červenýma ústy. &lt;br&gt;
Aj! Tu víchor zahukoce divý. &lt;br&gt;
Vlny zdvihne zo dna do polneba; &lt;br&gt;
vyhasnú hviezdičky svetlá Božie - &lt;br&gt;
otvorí priepasti zívajúce. &lt;br&gt;
I zakvíli polnoc: Beda, Beda! - &lt;br&gt;
&lt;p&gt;
Nad Dunajom stojí skala pevná, &lt;br&gt;
na skalu vystúpil junák mladý, &lt;br&gt;
junák orol v ligotavej zore. &lt;br&gt;
Na prsiach mu skvie sa húska biela, &lt;br&gt;
húska biela s červenýma ústy. &lt;br&gt;
Aj! Pozrite zázrak, ľudia Boží! &lt;br&gt;
Nie to húska na prsiach junáka, &lt;br&gt;
nie to húska, ale panna biela, &lt;br&gt;
panna biela s červenýma ústy!&lt;br&gt;

[[Kategória:Ján Botto]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Ctibor</title>
    <id>6</id>
    <revision>
      <id>20</id>
      <timestamp>2005-08-08T18:59:15Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Jan_Botto|Ján Botto]]

Na hon zatrúbil Beckova pán. &lt;br&gt;
&quot;Pane!&quot; - predstúpi mních jeden - &lt;br&gt;
&quot;čuješ tie zvony zo všetkých strán? &lt;br&gt;
Dnes je svätej nedele deň! &lt;br&gt;

Dnes čo duša v chrám sa pohýna: &lt;br&gt;
spomni i ty na Hospodina.&quot; &lt;br&gt;

&quot;Na hon, na hon! kým duša mladá; &lt;br&gt;
nedeľa, boh? čože ma doň! &lt;br&gt;
Komu treba, nech si ho hľadá: &lt;br&gt;
na hon, hurrá! na hon, na hon!&quot; &lt;br&gt;

A pán letí, družina za ním: &lt;br&gt;
ľud stretáva ho so vzdychaním: &lt;br&gt;

&quot;Pane, zmiluj sa! - beda s nami. &lt;br&gt;
Už sa prevrátil svet celý, &lt;br&gt;
časy dobré s lastovičkami &lt;br&gt;
dávno od nás odleteli. &lt;br&gt;

Krivda krivdu a hriech hriech honí, &lt;br&gt;
jakby to už bol deň pokonný!&quot; &lt;br&gt;

&quot;Na hon, na hon! kým krv horúca! &lt;br&gt;
Svet, ľud? haha! čože ma doň! &lt;br&gt;
Čo stáť nevládze, nech sa rúca: &lt;br&gt;
na hon, hurrá! - na hon, na hon!&quot; &lt;br&gt;

Tak loví on, loví bez ustania &lt;br&gt;
celý deň boží do mrkania. &lt;br&gt;

&quot;Pane! postoj, už, hľa, mrká sa. &lt;br&gt;
My ustatí i vraník tvoj. &lt;br&gt;
Čuj,, jak celému svetu hlása &lt;br&gt;
zvonček večerný - mier, pokoj. &lt;br&gt;

Dosť krvi už za dňa natieklo, &lt;br&gt;
v noci poľúva iba peklo!&quot; &lt;br&gt;

&quot;Na hon, na hon! kým para stačí. &lt;br&gt;
Noc - i peklo? - čože ma doň! &lt;br&gt;
Po smrti všetko zem zatlačí: &lt;br&gt;
na hon, hurrá! - na hon, na hon!&quot; &lt;br&gt;

A laň letí lesom neschodným; &lt;br&gt;
on za ňou - až kôň padne pod ním.&lt;br&gt; 

A blesk čudný šibne mu v oči, &lt;br&gt;
pred ním duch kýsi zhrmí: &quot;Stoj! &lt;br&gt;
Kruh môj smrteľník neprekročí: &lt;br&gt;
v zvieratníku zverstvu pokoj! &lt;br&gt;

Páč! jak tu snie všaký tvor zeme; &lt;br&gt;
tu len hriech jeden nezadrieme!&quot; - &lt;br&gt;

A lovec: bums, hallou! - no ozveny &lt;br&gt;
naspäť doň udrú - bums, hallou! &lt;br&gt;
I skočí sám sťa postrelený - &lt;br&gt;
a za ním hiv, hav! svorka psov. &lt;br&gt;

Hiv, hav! psi kolia svojho pána &lt;br&gt;
cez hory, doly až do rána. &lt;br&gt;

Ráno hľadá pána družina; &lt;br&gt;
ale ani chýru o ňom. &lt;br&gt;
Len keď mrkať sa vraj začína, &lt;br&gt;
čuť horou hiv, hav, tresk i lom. &lt;br&gt;

A tak každú noc až do rána &lt;br&gt;
psi vlastní kolia svojho pána. &lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1607</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:45:17Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Na hon zatrúbil Beckova pán. &lt;br&gt;
&quot;Pane!&quot; - predstúpi mních jeden - &lt;br&gt;
&quot;čuješ tie zvony zo všetkých strán? &lt;br&gt;
Dnes je svätej nedele deň! &lt;br&gt;

Dnes čo duša v chrám sa pohýna: &lt;br&gt;
spomni i ty na Hospodina.&quot; &lt;br&gt;

&quot;Na hon, na hon! kým duša mladá; &lt;br&gt;
nedeľa, boh? čože ma doň! &lt;br&gt;
Komu treba, nech si ho hľadá: &lt;br&gt;
na hon, hurrá! na hon, na hon!&quot; &lt;br&gt;

A pán letí, družina za ním: &lt;br&gt;
ľud stretáva ho so vzdychaním: &lt;br&gt;

&quot;Pane, zmiluj sa! - beda s nami. &lt;br&gt;
Už sa prevrátil svet celý, &lt;br&gt;
časy dobré s lastovičkami &lt;br&gt;
dávno od nás odleteli. &lt;br&gt;

Krivda krivdu a hriech hriech honí, &lt;br&gt;
jakby to už bol deň pokonný!&quot; &lt;br&gt;

&quot;Na hon, na hon! kým krv horúca! &lt;br&gt;
Svet, ľud? haha! čože ma doň! &lt;br&gt;
Čo stáť nevládze, nech sa rúca: &lt;br&gt;
na hon, hurrá! - na hon, na hon!&quot; &lt;br&gt;

Tak loví on, loví bez ustania &lt;br&gt;
celý deň boží do mrkania. &lt;br&gt;

&quot;Pane! postoj, už, hľa, mrká sa. &lt;br&gt;
My ustatí i vraník tvoj. &lt;br&gt;
Čuj,, jak celému svetu hlása &lt;br&gt;
zvonček večerný - mier, pokoj. &lt;br&gt;

Dosť krvi už za dňa natieklo, &lt;br&gt;
v noci poľúva iba peklo!&quot; &lt;br&gt;

&quot;Na hon, na hon! kým para stačí. &lt;br&gt;
Noc - i peklo? - čože ma doň! &lt;br&gt;
Po smrti všetko zem zatlačí: &lt;br&gt;
na hon, hurrá! - na hon, na hon!&quot; &lt;br&gt;

A laň letí lesom neschodným; &lt;br&gt;
on za ňou - až kôň padne pod ním.&lt;br&gt; 

A blesk čudný šibne mu v oči, &lt;br&gt;
pred ním duch kýsi zhrmí: &quot;Stoj! &lt;br&gt;
Kruh môj smrteľník neprekročí: &lt;br&gt;
v zvieratníku zverstvu pokoj! &lt;br&gt;

Páč! jak tu snie všaký tvor zeme; &lt;br&gt;
tu len hriech jeden nezadrieme!&quot; - &lt;br&gt;

A lovec: bums, hallou! - no ozveny &lt;br&gt;
naspäť doň udrú - bums, hallou! &lt;br&gt;
I skočí sám sťa postrelený - &lt;br&gt;
a za ním hiv, hav! svorka psov. &lt;br&gt;

Hiv, hav! psi kolia svojho pána &lt;br&gt;
cez hory, doly až do rána. &lt;br&gt;

Ráno hľadá pána družina; &lt;br&gt;
ale ani chýru o ňom. &lt;br&gt;
Len keď mrkať sa vraj začína, &lt;br&gt;
čuť horou hiv, hav, tresk i lom. &lt;br&gt;

A tak každú noc až do rána &lt;br&gt;
psi vlastní kolia svojho pána. &lt;br&gt;


[[Kategória:Ján Botto]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Orol</title>
    <id>8</id>
    <revision>
      <id>24</id>
      <timestamp>2005-08-08T19:07:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Jan_Botto|Ján Botto]]

Dole, orle, z výšin, dole! &lt;br&gt;
Sadá slnko za topole - &lt;br&gt;
slnko sadá, deň sa tratí: &lt;br&gt;
Kdeže budeš nocovati?! &lt;br&gt;

Hej, viem ja, viem o čeľadi, &lt;br&gt;
kde sa piesňou život mladí, &lt;br&gt;
kde sa otcov sláva slávi, &lt;br&gt;
kde sa pradie na zástavy, &lt;br&gt;
kde sa kujú pravdy zbroje. &lt;br&gt;
Ta ma znesú krídla moje! &lt;br&gt;

Dole, orle, z výšin, dole! &lt;br&gt;
Už pastieri tiahnu z hole, &lt;br&gt;
ukonaná junač mladá &lt;br&gt;
po pažiti nocľah hľadá. &lt;br&gt;

Viem ja jedľu neobťatú, &lt;br&gt;
pod ňou vatru neodspatú; &lt;br&gt;
pri tej vatre mládež čaká &lt;br&gt;
na slniečko - na junáka. &lt;br&gt;
Jej snom sláva junákova, &lt;br&gt;
chlebom - živé jeho slová. &lt;br&gt;

Dole, orle, z výšin, dole! &lt;br&gt;
Už rataji idú z poľa; &lt;br&gt;
na večer znie zvonov hrana: &lt;br&gt;
Už ich práca dokonaná. &lt;br&gt;

Dokonaná - no semeno &lt;br&gt;
v rodnú pôdu uloženo - &lt;br&gt;
v rodnú pôdu, v ruky Božie: &lt;br&gt;
Nezdusí ho tŕnie, hložie. &lt;br&gt;
Prejde zima, svitne ráno: &lt;br&gt;
Vzíde žitko zaoranô. &lt;br&gt;

Dole, orle, z výšin, dole! &lt;br&gt;
Už ostáva pusté pole, &lt;br&gt;
už piesenky ohlas hynie: &lt;br&gt;
&quot;Veje vietor po doline.&quot; &lt;br&gt;

Blysnú vatry po okolí &lt;br&gt;
a pri vatre zbor sokolí &lt;br&gt;
zahudie tú pieseň ľudu: &lt;br&gt;
&quot;Boli časy, ešte budú!&quot; &lt;br&gt;
Bo čo v svete všetko minie, &lt;br&gt;
pravda naša nezahynie!&lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1604</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:40:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Dole, orle, z výšin, dole! &lt;br&gt;
Sadá slnko za topole - &lt;br&gt;
slnko sadá, deň sa tratí: &lt;br&gt;
Kdeže budeš nocovati?! &lt;br&gt;

Hej, viem ja, viem o čeľadi, &lt;br&gt;
kde sa piesňou život mladí, &lt;br&gt;
kde sa otcov sláva slávi, &lt;br&gt;
kde sa pradie na zástavy, &lt;br&gt;
kde sa kujú pravdy zbroje. &lt;br&gt;
Ta ma znesú krídla moje! &lt;br&gt;

Dole, orle, z výšin, dole! &lt;br&gt;
Už pastieri tiahnu z hole, &lt;br&gt;
ukonaná junač mladá &lt;br&gt;
po pažiti nocľah hľadá. &lt;br&gt;

Viem ja jedľu neobťatú, &lt;br&gt;
pod ňou vatru neodspatú; &lt;br&gt;
pri tej vatre mládež čaká &lt;br&gt;
na slniečko - na junáka. &lt;br&gt;
Jej snom sláva junákova, &lt;br&gt;
chlebom - živé jeho slová. &lt;br&gt;

Dole, orle, z výšin, dole! &lt;br&gt;
Už rataji idú z poľa; &lt;br&gt;
na večer znie zvonov hrana: &lt;br&gt;
Už ich práca dokonaná. &lt;br&gt;

Dokonaná - no semeno &lt;br&gt;
v rodnú pôdu uloženo - &lt;br&gt;
v rodnú pôdu, v ruky Božie: &lt;br&gt;
Nezdusí ho tŕnie, hložie. &lt;br&gt;
Prejde zima, svitne ráno: &lt;br&gt;
Vzíde žitko zaoranô. &lt;br&gt;

Dole, orle, z výšin, dole! &lt;br&gt;
Už ostáva pusté pole, &lt;br&gt;
už piesenky ohlas hynie: &lt;br&gt;
&quot;Veje vietor po doline.&quot; &lt;br&gt;

Blysnú vatry po okolí &lt;br&gt;
a pri vatre zbor sokolí &lt;br&gt;
zahudie tú pieseň ľudu: &lt;br&gt;
&quot;Boli časy, ešte budú!&quot; &lt;br&gt;
Bo čo v svete všetko minie, &lt;br&gt;
pravda naša nezahynie!&lt;br&gt;


[[Kategória:Ján Botto]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Piesne vojenské</title>
    <id>9</id>
    <revision>
      <id>26</id>
      <timestamp>2005-08-08T19:12:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Jan_Botto|Ján Botto]]

'''I.'''&lt;br&gt;
Stojí koník pri javore, &lt;br&gt;
pri javore v bielom dvore. &lt;br&gt;
A v tam dvore smutno stojí, &lt;br&gt;
na vojnu sa šuhaj strojí. &lt;br&gt;

Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Nač ti šabľa, vraný koník? &lt;br&gt;
Šabľa britká, koník divý - &lt;br&gt;
ver' mi, budeš nešťastlivý! &lt;br&gt;

Hej, šablička vybrúsená, &lt;br&gt;
to je moja mladá žena! &lt;br&gt;
A koníček divý, vraný - &lt;br&gt;
to je môj svet maľovaný! &lt;br&gt;
Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Do tábora úzky chodník - &lt;br&gt;
úzky chodník, šíra voda: &lt;br&gt;
Ver' ťa bude, šuhaj, škoda! &lt;br&gt;

Šabľa moja rúbe vzteklo, &lt;br&gt;
prerúbe ma i cez peklo &lt;br&gt;
a koník môj kľatá stvora, &lt;br&gt;
prepluje i šíre morá! &lt;br&gt;

Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Tenký ten tvoj dolománik; &lt;br&gt;
v tom tábore smutne hrajú, &lt;br&gt;
veru ťa tam dostrieľajú! &lt;br&gt;

Hrajú guľky olovené - &lt;br&gt;
zastrelia ma alebo nie! &lt;br&gt;
Hraj, muzika, hraj len ešte &lt;br&gt;
že sprobujem dobré šťastie! &lt;br&gt;

Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Nebudeš tam kapitánik, &lt;br&gt;
nebudeš tam v striebre, zlate, &lt;br&gt;
ale budeš v prachu, blate. &lt;br&gt;

A čože mne striebro, zlato? &lt;br&gt;
Ani ja ta nejdem zato, &lt;br&gt;
ale idem v boj biť sa ja &lt;br&gt;
za slobodu svojho kraja! &lt;br&gt;

Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Tam zvädne môj tulipánik; &lt;br&gt;
ponad horou čiema zora: &lt;br&gt;
Nechoď, milý, do tábora! &lt;br&gt;

Nič sa neboj, moja drahá! &lt;br&gt;
Veď ho skropím krvou vraha; &lt;br&gt;
tou krvou i zlé znamenie - &lt;br&gt;
čierna zora - orumenie! &lt;br&gt;
Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Márna šabľa, márny koník; &lt;br&gt;
v tom tábore vyzváňajú - &lt;br&gt;
tam mi teba pochovajú! &lt;br&gt;

Nedbám, keď ma pochovajú, &lt;br&gt;
nech si ma len spomínajú; &lt;br&gt;
nedbám, nedbám, nebanujem, &lt;br&gt;
len si voľnosť vybojujem.

'''II.'''&lt;br&gt;
Keď odchodil milý z dvora, &lt;br&gt;
vyťal krížik do javora &lt;br&gt;
a pod krížik štyri slová: &lt;br&gt;
Milá moja, ostaň zdravá! &lt;br&gt;

V prvý deň ten kríž belavý: &lt;br&gt;
Kdeže sa moj milý baví? &lt;br&gt;
Baví sa on v dlhom rade, &lt;br&gt;
sprobúva tam rúčky mladé. &lt;br&gt;

Na druhý deň kríž krvavý: &lt;br&gt;
Kdeže sa môj milý baví? &lt;br&gt;
Baví sa on na bojisku &lt;br&gt;
v daždi guliek, v šabieľ blysku. &lt;br&gt;

Na tretí deň kríž ten tmavý: &lt;br&gt;
Kdeže sa môj milý baví? &lt;br&gt;
V šírom poli dorúbaný, &lt;br&gt;
chránia ti ho straky, vrany! &lt;br&gt;

Vrany, vrany, čierne vrany! &lt;br&gt;
Kde môj milý pochovaný? &lt;br&gt;
Či na holi, či na doli, &lt;br&gt;
či na šírom, pustom poli? &lt;br&gt;

I na holi i na doli - &lt;br&gt;
i na šírom, pustom poli; &lt;br&gt;
jeden palček za horami, &lt;br&gt;
druhý palček za morami. &lt;br&gt;

Jaj, Bože môj, Bože milý! &lt;br&gt;
Čo ťa mi tak zachránili - &lt;br&gt;
bez truhličky, bez jamičky &lt;br&gt;
roznosili na kúštičky?! &lt;br&gt;

&quot;Nač mi truhla, milá moja! &lt;br&gt;
Veď som padol vprostred boja; &lt;br&gt;
nač mi jamka úzka, tmavá: &lt;br&gt;
Môj hrob veľký jak má sláva!&quot;

'''III.'''&lt;br&gt;
Letí sokol v šírom kole, &lt;br&gt;
letí, letí od Budína: &lt;br&gt;
Hej, sokole, môj sokole! &lt;br&gt;
čis' videI tam môjho syna? &lt;br&gt;

&quot;VideI, videI včera, vloni - &lt;br&gt;
včera, vloni v šírom poli; &lt;br&gt;
tam on zastal pri pokoni, &lt;br&gt;
tam ho biela hlávka bolí.&quot; &lt;br&gt;

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí, &lt;br&gt;
kto ťa chová, kto ťa pojí - &lt;br&gt;
kto ťa chová v šírom poli, &lt;br&gt;
keď sú nie tam rodní tvoji? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati moja! &lt;br&gt;
veď sú pri mne moji známi: &lt;br&gt;
Dobre mňa tu kŕmia, poja &lt;br&gt;
bujné vetry s obláčkami! &lt;br&gt;

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí, &lt;br&gt;
kto pri tebe deň, noc stojí, &lt;br&gt;
kto pri tebe v šírom poli, &lt;br&gt;
keď sú nie tam rodní tvoji? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati moja! &lt;br&gt;
mám tu sluhov po svej vôli, &lt;br&gt;
vo dne, v noci pri mne stoja &lt;br&gt;
hladní vlci i sokoli! &lt;br&gt;

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí, &lt;br&gt;
kto ťa lieči, kto ťa hojí, &lt;br&gt;
kto ťa hojí v šírom poli, &lt;br&gt;
keď sú nie tam rodní tvoji? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati moja! &lt;br&gt;
Dobre ja tu obstaraný - &lt;br&gt;
mňa tu liečia, mňa tu hoja &lt;br&gt;
sestry moje: straky, vrany! &lt;br&gt;

A keď zomrieš, syn môj milý, &lt;br&gt;
ktože ťa tam v hrob pristrojí, &lt;br&gt;
kto sprevodí do mohyly, &lt;br&gt;
keď sú nie tam rodní tvoji? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati moja! &lt;br&gt;
Mám tu dmžstva na tisíce: &lt;br&gt;
Hviezdy, mesiac mňa pristroja,&lt;br&gt; 
vyprevodia fujavice. &lt;br&gt;

Syn môj, syn môj - moje dieťa! &lt;br&gt;
Čo si počne tvoja mati?! &lt;br&gt;
Povedz aspoň, kde mám kvieťa &lt;br&gt;
na hrobček tvoj zasievati? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati milá! &lt;br&gt;
Obzri sa len kolo sebä: &lt;br&gt;
Ten svet celý - má mohyla, &lt;br&gt;
mramor kameň - sivé nebe! &lt;br&gt;

'''IV.'''&lt;br&gt;
Vrany, vrany, čierne vrany! &lt;br&gt;
Skiad' letíte, z ktorej strany? &lt;br&gt;
Letíme my od Budína: &lt;br&gt;
Bolaže tam za hostina! &lt;br&gt;
Bolože tam jedla, pitia - &lt;br&gt;
bolože tam za kus žitia! &lt;br&gt;
Ten tvoj Janík, to chlapina! &lt;br&gt;
Nacedil nám hnedky vína, &lt;br&gt;
nasekal nám sčerstva mäsa: &lt;br&gt;
Najedzte sa! Napite sa! &lt;br&gt;
Už sme chceli nasýtené &lt;br&gt;
ďakovať mu za uctenie, &lt;br&gt;
a on nám len kladie, kladie &lt;br&gt;
nových jedál rad po rade. &lt;br&gt;
Až na konfekt, smačnú stravu - &lt;br&gt;
predloží nám - svoju hlavu. &lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1606</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:42:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ, wiki</comment>
      <text xml:space="preserve">== I. ==
Stojí koník pri javore, &lt;br&gt;
pri javore v bielom dvore. &lt;br&gt;
A v tam dvore smutno stojí, &lt;br&gt;
na vojnu sa šuhaj strojí. &lt;br&gt;

Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Nač ti šabľa, vraný koník? &lt;br&gt;
Šabľa britká, koník divý - &lt;br&gt;
ver' mi, budeš nešťastlivý! &lt;br&gt;

Hej, šablička vybrúsená, &lt;br&gt;
to je moja mladá žena! &lt;br&gt;
A koníček divý, vraný - &lt;br&gt;
to je môj svet maľovaný! &lt;br&gt;
Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Do tábora úzky chodník - &lt;br&gt;
úzky chodník, šíra voda: &lt;br&gt;
Ver' ťa bude, šuhaj, škoda! &lt;br&gt;

Šabľa moja rúbe vzteklo, &lt;br&gt;
prerúbe ma i cez peklo &lt;br&gt;
a koník môj kľatá stvora, &lt;br&gt;
prepluje i šíre morá! &lt;br&gt;

Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Tenký ten tvoj dolománik; &lt;br&gt;
v tom tábore smutne hrajú, &lt;br&gt;
veru ťa tam dostrieľajú! &lt;br&gt;

Hrajú guľky olovené - &lt;br&gt;
zastrelia ma alebo nie! &lt;br&gt;
Hraj, muzika, hraj len ešte &lt;br&gt;
že sprobujem dobré šťastie! &lt;br&gt;

Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Nebudeš tam kapitánik, &lt;br&gt;
nebudeš tam v striebre, zlate, &lt;br&gt;
ale budeš v prachu, blate. &lt;br&gt;

A čože mne striebro, zlato? &lt;br&gt;
Ani ja ta nejdem zato, &lt;br&gt;
ale idem v boj biť sa ja &lt;br&gt;
za slobodu svojho kraja! &lt;br&gt;

Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Tam zvädne môj tulipánik; &lt;br&gt;
ponad horou čiema zora: &lt;br&gt;
Nechoď, milý, do tábora! &lt;br&gt;

Nič sa neboj, moja drahá! &lt;br&gt;
Veď ho skropím krvou vraha; &lt;br&gt;
tou krvou i zlé znamenie - &lt;br&gt;
čierna zora - orumenie! &lt;br&gt;
Janík, Janík, biely Janík! &lt;br&gt;
Márna šabľa, márny koník; &lt;br&gt;
v tom tábore vyzváňajú - &lt;br&gt;
tam mi teba pochovajú! &lt;br&gt;

Nedbám, keď ma pochovajú, &lt;br&gt;
nech si ma len spomínajú; &lt;br&gt;
nedbám, nedbám, nebanujem, &lt;br&gt;
len si voľnosť vybojujem.

== II. ==
Keď odchodil milý z dvora, &lt;br&gt;
vyťal krížik do javora &lt;br&gt;
a pod krížik štyri slová: &lt;br&gt;
Milá moja, ostaň zdravá! &lt;br&gt;

V prvý deň ten kríž belavý: &lt;br&gt;
Kdeže sa moj milý baví? &lt;br&gt;
Baví sa on v dlhom rade, &lt;br&gt;
sprobúva tam rúčky mladé. &lt;br&gt;

Na druhý deň kríž krvavý: &lt;br&gt;
Kdeže sa môj milý baví? &lt;br&gt;
Baví sa on na bojisku &lt;br&gt;
v daždi guliek, v šabieľ blysku. &lt;br&gt;

Na tretí deň kríž ten tmavý: &lt;br&gt;
Kdeže sa môj milý baví? &lt;br&gt;
V šírom poli dorúbaný, &lt;br&gt;
chránia ti ho straky, vrany! &lt;br&gt;

Vrany, vrany, čierne vrany! &lt;br&gt;
Kde môj milý pochovaný? &lt;br&gt;
Či na holi, či na doli, &lt;br&gt;
či na šírom, pustom poli? &lt;br&gt;

I na holi i na doli - &lt;br&gt;
i na šírom, pustom poli; &lt;br&gt;
jeden palček za horami, &lt;br&gt;
druhý palček za morami. &lt;br&gt;

Jaj, Bože môj, Bože milý! &lt;br&gt;
Čo ťa mi tak zachránili - &lt;br&gt;
bez truhličky, bez jamičky &lt;br&gt;
roznosili na kúštičky?! &lt;br&gt;

&quot;Nač mi truhla, milá moja! &lt;br&gt;
Veď som padol vprostred boja; &lt;br&gt;
nač mi jamka úzka, tmavá: &lt;br&gt;
Môj hrob veľký jak má sláva!&quot;

== III. ==
Letí sokol v šírom kole, &lt;br&gt;
letí, letí od Budína: &lt;br&gt;
Hej, sokole, môj sokole! &lt;br&gt;
čis' videI tam môjho syna? &lt;br&gt;

&quot;Videl, videl včera, vloni - &lt;br&gt;
včera, vloni v šírom poli; &lt;br&gt;
tam on zastal pri pokoni, &lt;br&gt;
tam ho biela hlávka bolí.&quot; &lt;br&gt;

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí, &lt;br&gt;
kto ťa chová, kto ťa pojí - &lt;br&gt;
kto ťa chová v šírom poli, &lt;br&gt;
keď sú nie tam rodní tvoji? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati moja! &lt;br&gt;
veď sú pri mne moji známi: &lt;br&gt;
Dobre mňa tu kŕmia, poja &lt;br&gt;
bujné vetry s obláčkami! &lt;br&gt;

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí, &lt;br&gt;
kto pri tebe deň, noc stojí, &lt;br&gt;
kto pri tebe v šírom poli, &lt;br&gt;
keď sú nie tam rodní tvoji? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati moja! &lt;br&gt;
mám tu sluhov po svej vôli, &lt;br&gt;
vo dne, v noci pri mne stoja &lt;br&gt;
hladní vlci i sokoli! &lt;br&gt;

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí, &lt;br&gt;
kto ťa lieči, kto ťa hojí, &lt;br&gt;
kto ťa hojí v šírom poli, &lt;br&gt;
keď sú nie tam rodní tvoji? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati moja! &lt;br&gt;
Dobre ja tu obstaraný - &lt;br&gt;
mňa tu liečia, mňa tu hoja &lt;br&gt;
sestry moje: straky, vrany! &lt;br&gt;

A keď zomrieš, syn môj milý, &lt;br&gt;
ktože ťa tam v hrob pristrojí, &lt;br&gt;
kto sprevodí do mohyly, &lt;br&gt;
keď sú nie tam rodní tvoji? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati moja! &lt;br&gt;
Mám tu dmžstva na tisíce: &lt;br&gt;
Hviezdy, mesiac mňa pristroja,&lt;br&gt; 
vyprevodia fujavice. &lt;br&gt;

Syn môj, syn môj - moje dieťa! &lt;br&gt;
Čo si počne tvoja mati?! &lt;br&gt;
Povedz aspoň, kde mám kvieťa &lt;br&gt;
na hrobček tvoj zasievati? &lt;br&gt;

Netráp sa ty, mati milá! &lt;br&gt;
Obzri sa len kolo sebä: &lt;br&gt;
Ten svet celý - má mohyla, &lt;br&gt;
mramor kameň - sivé nebe! &lt;br&gt;

== IV. ==
Vrany, vrany, čierne vrany! &lt;br&gt;
Skiad' letíte, z ktorej strany? &lt;br&gt;
Letíme my od Budína: &lt;br&gt;
Bolaže tam za hostina! &lt;br&gt;
Bolože tam jedla, pitia - &lt;br&gt;
bolože tam za kus žitia! &lt;br&gt;
Ten tvoj Janík, to chlapina! &lt;br&gt;
Nacedil nám hnedky vína, &lt;br&gt;
nasekal nám sčerstva mäsa: &lt;br&gt;
Najedzte sa! Napite sa! &lt;br&gt;
Už sme chceli nasýtené &lt;br&gt;
ďakovať mu za uctenie, &lt;br&gt;
a on nám len kladie, kladie &lt;br&gt;
nových jedál rad po rade. &lt;br&gt;
Až na konfekt, smačnú stravu - &lt;br&gt;
predloží nám - svoju hlavu. &lt;br&gt;

[[Kategória:Ján Botto]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Smrť Jánošíkova</title>
    <id>10</id>
    <revision>
      <id>28</id>
      <timestamp>2005-08-08T19:36:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Jan_Botto|Ján Botto]]

'''ÚVOD'''&lt;br&gt;
Oj, city moje, iskry hromové! &lt;br&gt;
Čože robíte taký zhon? &lt;br&gt;
Veď vás už idem v slzách i slove &lt;br&gt;
z úzkych prsov vypustiť von! &lt;br&gt;

Ej, hej! vypustiť - ach! Ale ako? &lt;br&gt;
vy rozkoše, žiale moje! &lt;br&gt;
Keď to od srdca k srdcu deľako - &lt;br&gt;
a tým svetom tak chladno je! &lt;br&gt;

Keď nemá slová - šatočky súce, &lt;br&gt;
pre vás, deti, úbohá mať! &lt;br&gt;
Či vás v zodraté prózy onuce, &lt;br&gt;
vás, zlatovlásky, mám odiať? &lt;br&gt;

Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté, &lt;br&gt;
do kvapky krv vypite mi - &lt;br&gt;
než by ste mati žobrať po svete, &lt;br&gt;
neznané blúdiť po zemi! &lt;br&gt;

&quot;Netráp sa, mati, o naše šaty, &lt;br&gt;
len košieľky nám daj biele; &lt;br&gt;
však dobrí ľudia budú nás znati &lt;br&gt;
po hviezdach zlatých na čele. &lt;br&gt;

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi, &lt;br&gt;
kde nás iste prijmú radi: &lt;br&gt;
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy, &lt;br&gt;
v ten svet pekný bujnej mladi! &lt;br&gt;

Tam nás už čaká jedľa šedivá, &lt;br&gt;
už z diaľky náruč vystiera: &lt;br&gt;
&quot;Vitajte, deti!&quot; - k nám sa prizýva, &lt;br&gt;
&quot;Ja vám budem za matera!&quot; &lt;br&gt;

Na mäkké lono si nás usadí, &lt;br&gt;
zavinie do tieň-pláštika, &lt;br&gt;
povesťou bájnou o svojej mladi &lt;br&gt;
v sen milučký učičíka.&quot; - &lt;br&gt;

Jaj! Deti, to tam zakliate lesy, &lt;br&gt;
tam mne vy večne zaspíte! &lt;br&gt;
&quot;Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi &lt;br&gt;
lastovička na úsvite. &lt;br&gt;

Abo donesie pán boh k nám včielku, &lt;br&gt;
abo dcéru šumiacich hôr, &lt;br&gt;
čo spevné ústka pritkne nám k čielku &lt;br&gt;
a na ruky pojme nás hor'. &lt;br&gt;

Abo nás zbudí dupot jeleňov, &lt;br&gt;
čo na čistý idú potok; &lt;br&gt;
abo, čo chodia horou zelenou, &lt;br&gt;
bystrých chlapcov duniaci krok: &lt;br&gt;

&quot;Kto to?&quot; - No - ľaľa! - či nás neznáte? &lt;br&gt;
Veď sme my tiež tak ako vy &lt;br&gt;
zhodili biedy jarmo prekliate, &lt;br&gt;
poddanstva striasli okovy! &lt;br&gt;

&quot;Tak? tedy dobre, to sme si svoji&quot; - &lt;br&gt;
povedá - &quot;no poďte s nami&quot; &lt;br&gt;
A my pôjdeme s nimi po zboji &lt;br&gt;
hore-dolu dolinami. &lt;br&gt;

Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia, &lt;br&gt;
bárs sa ich ten svet aj bojí; &lt;br&gt;
keď aj v zápale časom poblúdia, &lt;br&gt;
krajšie to, než hniť v pokoji. &lt;br&gt;

Nesúď ich! Čistá duša ich mladá - &lt;br&gt;
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná. &lt;br&gt;
Mladosť každého objíme rada, &lt;br&gt;
kremä hada a tyrana. &lt;br&gt;

Nehaň ich! To nie rytieri draví &lt;br&gt;
krajov, kde slnko zachodí; &lt;br&gt;
to nie východu vzteklé ohavy, &lt;br&gt;
to voľné deti prírody. &lt;br&gt;

Hrdí jak ten Kriváň vysoký; &lt;br&gt;
veselí jak jarné pole; &lt;br&gt;
smelí jak tie ich hôrne potoky - &lt;br&gt;
a jak vetor svojej vôle.&quot; &lt;br&gt;

Oj, vetor, víchor širokej vôle &lt;br&gt;
v prsiach mladistvých zrodený! &lt;br&gt;
On s sebou nesie deti sokolie, &lt;br&gt;
nesie, nesie - ku šibeni! &lt;br&gt;

&quot;Ej, počkajže len, keď noc stoveká, &lt;br&gt;
noc poroby raz sa stratí - &lt;br&gt;
keď v svetle pozná človek človeka, &lt;br&gt;
ľudia prerečú odkľatí; &lt;br&gt;

keď sa im mladé krídla rozviažu, &lt;br&gt;
ich let mrákavy prebrodí: &lt;br&gt;
Oni, sokoli, svetu ukiažu &lt;br&gt;
cestu ku slnku slobody! &lt;br&gt;

Nebanuj, mati, s tou chasou mladou &lt;br&gt;
musíme von v slobodnú diaľ! &lt;br&gt;
Zbohom! - čujeme huk vodopádov, &lt;br&gt;
pieseň chlapcov z vysokých :brál.&quot; &lt;br&gt;

Tak len necháte tú chalupu úzku - &lt;br&gt;
idete ta hľadať drusov?! - &lt;br&gt;
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku &lt;br&gt;
odvisnete kritikusov!

'''I.'''&lt;br&gt;
Horí ohník, horí na Kráľovej holi. &lt;br&gt;
Ktože ho nakládol? - Dvanásti sokoli. &lt;br&gt;
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, &lt;br&gt;
akých ľudské oči viacej nevideli! &lt;br&gt;
Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, &lt;br&gt;
akoby ich bola mala jedna mater; &lt;br&gt;
jedna mater mala, v mlieku kúpavala, &lt;br&gt;
zlatým povojníčkom bola povíjala. &lt;br&gt;
To sa chlapci, to sa, jak oltárne sviece, &lt;br&gt;
keď idú po háji, celý sa trbliece. &lt;br&gt;
Košiefky zelené, striebrom obrúbené, &lt;br&gt;
klobúčky obité, orlom podperené; &lt;br&gt;
valaška, karabín a pištoliek dvoje: &lt;br&gt;
To sa chlapci, to sa, potešenie moje! &lt;br&gt;
Keď vatru rozložia na hronskom pohorí, &lt;br&gt;
v dvanástich stoliciach biely deň zazorí. &lt;br&gt;
A keď si od zeme chlapci zadupkajú, &lt;br&gt;
dvanástim stoliciam žilky zaihrajú. &lt;br&gt;
Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne, &lt;br&gt;
to až hen v Budíne srdce pánom stisne! &lt;br&gt;

Hory, šíre hory - to ich rodné dvory, &lt;br&gt;
hole, sivé hole - to ich voľné pole - &lt;br&gt;
a na tom Kriváni zámok murovaný: &lt;br&gt;
Ktože tým pod slnkom vofne žiť zabráni?! &lt;br&gt;

A ten ich kapitán, to je len vefký pán! &lt;br&gt;
Perečko beľavé, červený dolomán; &lt;br&gt;
keď ide po hore, ako ranné zore, &lt;br&gt;
keď ide po lese, celý svet sa trasie!&lt;br&gt; 

Od Tatier k Dunaju fudia si šopkajú: &lt;br&gt;
Ber, pane, tie dane, však príde rátanie. &lt;br&gt;
Ber; vlčko, však ty to zaplatíš raz kožou! &lt;br&gt;
Nezvieš skiaď, iba keď zblysne dvanásť nožov: &lt;br&gt;
&quot;Stoj! tisíc hrmených!&quot; - vyskočia desiati, - &lt;br&gt;
&quot;stoj! - daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!&quot; &lt;br&gt;
Nad hlavou paloše, na prsiach pištole: &lt;br&gt;
&quot;Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!&quot; &lt;br&gt;

Od Tatier k Dunaju siroty spievajú: &lt;br&gt;
Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju! &lt;br&gt;
Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera, &lt;br&gt;
a to takou mierou, ako nám on merá. &lt;br&gt;
Merá nám on, merá dukáty z klobúka, &lt;br&gt;
červenú angliu od buka do buka! &lt;br&gt;

Nad horou na skale perečko sa belie: &lt;br&gt;
Kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele! &lt;br&gt;
Bo kohos' Jánošík na paloš načiara, &lt;br&gt;
tomu nespomôžu ani tria cisára; &lt;br&gt;
a komu odpíše lístoček trirohý, &lt;br&gt;
toho nezachráňa múry do oblohy. &lt;br&gt;
Raz junák zapískne - z dvanásť pušiek ,blyskne; &lt;br&gt;
druhý raz zapískne - tisíc chlapcov zvýskne; &lt;br&gt;
tretí raz zapískne - šabličky zazvonia &lt;br&gt;
zhora od Považia, zhora od Pohronia - &lt;br&gt;
a jedným sa hlasom ozvú štyri strany: &lt;br&gt;
&quot;My sme u nás doma - my sme tuná páni!&quot; &lt;br&gt;

Horí ohník, horí - nie jak voľakedy &lt;br&gt;
a okolo ohňa desať chlapcov sedí. &lt;br&gt;
Sedia oni, sedia, do ohníčka hľädia &lt;br&gt;
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia. &lt;br&gt;
Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje, &lt;br&gt;
skočia - zavzdychajú: &quot;Jaj, naše nádeje! &lt;br&gt;
Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko! &lt;br&gt;
Čakáme na teba sťa na ten deň z neba. &lt;br&gt;
Svitaj, Bože, svitaj, že by bolo ráno, &lt;br&gt;
aby nás ohrialo slnko maľováno! &lt;br&gt;
Už vatra dohára jak obetná žiara, &lt;br&gt;
a chlapci sťa sochy okolo oltára, &lt;br&gt;
sedia oni, sedia do ohníčka hľädia - &lt;br&gt;
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia. &lt;br&gt;
Už plamenček malý, - už len blysk slabušký, &lt;br&gt;
na nich sťa na hroboch svätojánske mušky; &lt;br&gt;
už i ten plamenček pomaly zhasína - &lt;br&gt;
už temno, už ticho jak v stred cintorína. &lt;br&gt;
A kdesi čo zvolá ako nadzemská moc: &lt;br&gt;
,Jánošík lapený! - Šuhajci, dobrú noc!&quot; &lt;br&gt;

Zahučali hory, zahučali doly - &lt;br&gt;
zanôtili chlapci: &quot;Boli časy, boli!&lt;br&gt; 
Boli časy, boli, ale sa minuli - &lt;br&gt;
po maličkej chvíli minieme sa i my! &lt;br&gt;
Keď sa my minieme, minie sa krajina, &lt;br&gt;
akoby odlomil vŕštek z rozmarína; &lt;br&gt;
keď sa my minieme, minie sa celý svet,&lt;br&gt; 
akoby odpadol z červenej ruže kvet.&quot;

'''II.'''&lt;br&gt;
Padá rosa, padá za bieleho rána, &lt;br&gt;
plačúci paholček ovečky zaháňa: &lt;br&gt;
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami, &lt;br&gt;
veď už viac Jánošík nepôjde za vami!&lt;br&gt; 
Dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly, &lt;br&gt;
veď vám už tí páni Janíčka zlapali! &lt;br&gt;
Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe, &lt;br&gt;
keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.&lt;br&gt; 
A jeho obstali i zhora i zdola, &lt;br&gt;
sťa tie čierne vrany bieleho sokola.&lt;br&gt; 

Jánošík za stolom vínečko popíja - &lt;br&gt;
a pohon za štýr strán biely dom dobýja.&lt;br&gt; 
Jánošík, junošík, obzriže sa hore: &lt;br&gt;
Už je kolo teba drábov celé more, - &lt;br&gt;
more šíre, more, a ty malý kameň: &lt;br&gt;
&quot;Poddaj sa, Jánošík, veď ti je už ameň!&quot; &lt;br&gt;
A čo by vás, Nemcov, bolo za tri svety, &lt;br&gt;
to ste Janíčkovi iba pod pôl päty. &lt;br&gt;
A čo by ste z neba ako dážď padali, &lt;br&gt;
to ste Janíčkovi len pod palček malý! &lt;br&gt;

U dverí sekery, v oblokoch pištole: &lt;br&gt;
&quot;Hej, veru neujdeš, pekný náš sokole!&quot; &lt;br&gt;
A čo by ste strely .búrkou doň sypali: &lt;br&gt;
Ešte pre Janíčka guľku neuliali. &lt;br&gt;
Čo ťať doň budete, ako v hore do pňä,&lt;br&gt; 
košelečka jeho krvou nezamokne. &lt;br&gt;

Jánošík si ešte popíja pomaly - &lt;br&gt;
a pohon sa naňho dvermi dnuká valí: &lt;br&gt;
&quot;Chyťte ho!&quot; - No len, no! Sadkajte si málo, &lt;br&gt;
ešte mi tu kvapka vínečka zostalo! &lt;br&gt;
&quot;Chyťte ho!&quot; - Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?! &lt;br&gt;
Ty zradca? Teda ty samý prvý padni! &lt;br&gt;
A tu jedným chmatom oddrapí roh stola: &lt;br&gt;
Zafundží - a zradný Gajdošík mŕtvola. &lt;br&gt;

Janík spoza stola ani hor' nevstáva &lt;br&gt;
a tí dnu naň kypia ako divá riava: &lt;br&gt;
&quot;Nebojte sa, chlapci! Smelo sa doňho len! &lt;br&gt;
Však nás je tu tisíc, a on je len jeden!&quot; &lt;br&gt;
Tak tedy? - Dobre, no! - Zahrajú v ňom žily: &lt;br&gt;
Hrmien bôh! Koľko vás ide do pôl kily?! &lt;br&gt;
Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo, &lt;br&gt;
a už drábi ležia ako v báni drevo. &lt;br&gt;

I bol by už Janík na slobode býval, &lt;br&gt;
keby sa na neho zlý duch nebol díval. &lt;br&gt;
No, baba, babečka zavreští z prípecka: &lt;br&gt;
&quot;Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!&quot; &lt;br&gt;
Nasypali hrachu pod jelenie nôžky, &lt;br&gt;
hneď mu dali na ne centové ostrôžky. &lt;br&gt;
Ale sa Jánošík sotva popohýna, &lt;br&gt;
už mu putá spŕchnu sťa dáka škrupina: &lt;br&gt;
Hoj, tisíc prabohov! Vy galgani spilí - &lt;br&gt;
zjete si to hneďky, čo stes' navarili! &lt;br&gt;
Iba raz spakrukou dokola zatočí, &lt;br&gt;
už siedmim lapajom stĺpkom stoja oči;&lt;br&gt; 
len raz sa činčierom dokola zaženie, &lt;br&gt;
už to všetko leží sťa zbité osenie. &lt;br&gt;

Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali, &lt;br&gt;
darmo, predarmíčko jak do žuloskaly. &lt;br&gt;
A bol by už Janík na slobode býval, &lt;br&gt;
keby sa na neho zlý duch nebol díval. &lt;br&gt;
No, baba, babečka zavreští z prípecka: &lt;br&gt;
&quot;Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!&quot; &lt;br&gt;
Tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo, &lt;br&gt;
tu naraz sto šabieľ hromom doň udrelo; &lt;br&gt;
no všetky tie šable, no všetky tie strely &lt;br&gt;
naspäť vám od neho do vrahov udreli. &lt;br&gt;
Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla, &lt;br&gt;
čarovnú mu žilku v opasku prestrihla: &lt;br&gt;
&quot;Hej, ta ste mi dali, čo ste mi dať mali!&quot; &lt;br&gt;
Už junák Jánošík jak ten chlapček malý, &lt;br&gt;
už mu rúčky, nôžky v putá okovali. &lt;br&gt;
Bodaj teba, baba, čerti boli vzali! &lt;br&gt;

Jánošík, kapitán, bol si jak tulipán, &lt;br&gt;
ale ti už zvlečú ten pekný dolomán, &lt;br&gt;
dolomán červený, zelenú košeľu; &lt;br&gt;
jaj, beda, prebeda, veru ti podstelú. &lt;br&gt;
Veru ti podstelú na britvy, požiare: &lt;br&gt;
Len bite, len tnite, veď vás pán Boh skárä! &lt;br&gt;

Janíček, zbojníček, samopašné dieťa! &lt;br&gt;
Kebys' bol nezbíjal, nemučili by ťa, &lt;br&gt;
&quot;Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, &lt;br&gt;
čiemu krv tyranov trávniček popíjal; &lt;br&gt;
zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: &lt;br&gt;
A vy že odkedy ten biedny ľud drete?!&quot; &lt;br&gt;
Jánošík, junošík, máš ty zlata mnoho, &lt;br&gt;
povedz nám, kde ho máš? - &quot;Čo koho do toho? &lt;br&gt;
Kde ho mám, tam ho mám, v tajných sieňach Tatry &lt;br&gt;
však si ho ten nájde, komu ono patrí. &lt;br&gt;
Nebolo to moje, nebude to vaše - &lt;br&gt;
len toho, čo šabľu za pravdu opáše!&quot; &lt;br&gt;
Jánošík, junošík, máš veľké poklady: &lt;br&gt;
Vymeňže si, vymeň ten svoj .život mladý! &lt;br&gt;
&quot;Vymeniť? - A načo? Vy psohlavci vzteklí! &lt;br&gt;
Nie! - Teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!&quot; &lt;br&gt;
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami, &lt;br&gt;
veď už viac Jánošík nepôjde za vami;&lt;br&gt; 
dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly, &lt;br&gt;
veď vám už pre Janka stužku usúkali.

'''III.'''&lt;br&gt;
Noc je. Spí čierno mesto sťa ten tyran starý - &lt;br&gt;
spí, spí, no strach jak mura sedí mu na tvári, &lt;br&gt;
hriechy dňa všetky v tmavom ukryté závoji; &lt;br&gt;
len jedna veža nad ním sťa žaloba stojí. &lt;br&gt;
Stojí, strmie výš a výš, hor' v temnú oblohu,&lt;br&gt; 
zdá sa čiahať až hore k nohám pánu Bohu. &lt;br&gt;
I to celô okolie v smrtnom spánku leží; &lt;br&gt;
len jedna duša bdeje kdesi v čiernej veži. &lt;br&gt;
Spi, snívaj, ľud nevoľný - môžeš si spať sticha: &lt;br&gt;
Však jeden tu za všetkých v ťažkých putách vzdychá. &lt;br&gt;
A kto tie vzdychy číta, kto tie bôle sluchá? &lt;br&gt;
Všetko, všetko zaspalo - dokola noc hluchá. &lt;br&gt;
Čo to? Či to lúč dáka, či to vtáča bielo &lt;br&gt;
na okno čiernej veže tíško doletelo? &lt;br&gt;
Či to anjel poslaný s palmami pokoja? &lt;br&gt;
Či prišla, mŕtvy ľud môj, k nemu duša tvoja? &lt;br&gt;

Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko - &lt;br&gt;
ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko! &lt;br&gt;
Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke: &lt;br&gt;
Jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke! &lt;br&gt;
Jedna ceste hore, druhá cesta dole: &lt;br&gt;
Kdeže sa zídeme, biely moj sokole? &lt;br&gt;

I púšťa dnu okienkom kvietky ľaliové, &lt;br&gt;
i načúva schýlená, čo jej milý povie. &lt;br&gt;
A sotva sa tie kvety v čiernej tme stratili, &lt;br&gt;
už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly: &lt;br&gt;
&quot;Zbohom!&quot; - A deva &quot;Zbohom!&quot; vzdychne jak ozvena &lt;br&gt;
a ako kvet podťatý padá na kolená. &lt;br&gt;
Tým slovom dolu padá, tým i hore vstáva, &lt;br&gt;
v tom slove jej časný hrob - i jej večná sláva: &lt;br&gt;
Zbohom! Nadnes, dobrú noc! &lt;br&gt;
Tam z dvoch koncov zeme &lt;br&gt;
naráno si, milý môj, dobrý deň povieme. &lt;br&gt;
Zbohom! Nadnes, dobrú noc! &quot;Boh ti dá i tebe!&quot; - &lt;br&gt;
I zrazu sa vychytí jak duša do nebe. &lt;br&gt;
Letí, letí, ulieta sťa dáka bohyňa &lt;br&gt;
a za ňou sa ozýva pieseň labutina: &lt;br&gt;

Dunaju, Dunaju, milý môj šuhaju, &lt;br&gt;
počkaj len máličko, veď za mnou volajú. &lt;br&gt;
Počkaj, milý, počkaj aspoň len trošíčku, &lt;br&gt;
že sa ešte obzrem na svoju mamičku! &lt;br&gt;
Moja mať, moja mať! Čože máš slzy liať: &lt;br&gt;
na to si ma mala, abys' ma vydala. &lt;br&gt;
Mala si ma, mala, ales' nesnívala, &lt;br&gt;
komu si ma, komu, mamičko, chovala! &lt;br&gt;
Ty si ma chovala bielemu sokolu, &lt;br&gt;
a on ma zanechal na širokom poľu; &lt;br&gt;
na širokom poľu vybral si ženičku, &lt;br&gt;
vybral si on inú - čiernu šibeničku. &lt;br&gt;
Žeň sa ty len, milý, keď ti taká vôľa, &lt;br&gt;
však som si ja našla iného sokola, - &lt;br&gt;
ženi sa len, ženi ešte tej jeseni, &lt;br&gt;
veď zato nezvädne venček môj zelený. &lt;br&gt;
Nezvädne, nezvädne, ani neopadne: &lt;br&gt;
Zasadím si ho ja v tom Dunaji na dne. &lt;br&gt;

Mati moja, mati! Čože máš plakati? &lt;br&gt;
Veď mne tam nebude ťažko privykati. &lt;br&gt;
Keď sa mi môj milý sladko prihovorí - &lt;br&gt;
zabudnem ja ľahko na tie vaše dvory; &lt;br&gt;
keď ma raz objímu jeho prajné rúčky &lt;br&gt;
zabudnem ja ľahko na ten svet celučký; &lt;br&gt;
a keď on poľúbi moje biele líčko - &lt;br&gt;
zabudnem, zabudnem na teba, mamičko! &lt;br&gt;
Dunaju, Dunaju, švárny môj šuhaju, &lt;br&gt;
počkaj len máličko, veď za mnou volajú.&lt;br&gt; 
Sestričky, družičky, ostávajte zdravy, &lt;br&gt;
už mi snímať idú zlatú partu z hlavy: &lt;br&gt;
Tie dunajské vlnky pekne, krásne nôťa - &lt;br&gt;
tie mi tam vypletú stužôčku z vrkoča; &lt;br&gt;
tie dunajské rybky, keď sa o mne zvedia, &lt;br&gt;
tie mňa, svoju paniu, od ľúbosti zjedia. &lt;br&gt;

Dunaju, Dunaju, ľúby môj šuhaju, &lt;br&gt;
počkajže len ešte, veď za mnou volajú. &lt;br&gt;
Ostávajte zdravy, vy domové prahy - &lt;br&gt;
nebudú viac na vás moje biele nohy; &lt;br&gt;
ostávajte zdravy, vy domové kľučky - &lt;br&gt;
nebudú viac na vás moje biele rúčky. &lt;br&gt;
Ej, má môj milený inakšie kaštiele, &lt;br&gt;
kde si budú chodiť moje nôžky biele; &lt;br&gt;
budú sa prechodiť zo dvora do dvora: &lt;br&gt;
Od Váhu, od Hrona do Čierneho mora. &lt;br&gt;

Vtom za horu zapadla jak hviezda letiaca; &lt;br&gt;
nikto ju viac nevidel krem toho mesiaca, &lt;br&gt;
len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu, &lt;br&gt;
samotný ju sprevodil do nového domu. &lt;br&gt;
Nikto o nej viac nečul - len tie bralá lesné, &lt;br&gt;
tie sa ešte tam lúčia s ohlasom jej piesne: &lt;br&gt;
Otvárajte bránu peknú, maľovanú, &lt;br&gt;
že si ja nezlámem venček z majoránu. &lt;br&gt;
Mladý zať, mladý zať, snímajže ma rúče, &lt;br&gt;
že si ti nestratím od pokladu kľúče.

'''IV.'''&lt;br&gt;
Kam to ten mesiac hľädí, že je taký bledý? &lt;br&gt;
Oj, hlboko, hlboko, kde ]ánošík sedí! &lt;br&gt;
Hej, Jánoško, Jánošík, kamarát slobody, &lt;br&gt;
zle sa tebe akosi na tom svete vodí! &lt;br&gt;
Tvoje silné dve rúčky prikuté o skaly, &lt;br&gt;
čo sa kedys' pred nimi brány otvárali, &lt;br&gt;
tie nožičky jelenie nakrátko lapené, &lt;br&gt;
čo kedysi tri krajiny neboli dosť pre ne.&lt;br&gt; 
Štyri steny plesnivé - to tvoj svet slobody: &lt;br&gt;
Hej, kamarát, kamarát - zle sa tebe vodí! &lt;br&gt;

On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne; &lt;br&gt;
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne. &lt;br&gt;
Oj, spi, duša mladušká, spi pekný dlhý sen - &lt;br&gt;
keď v skutku nie, svoj život skonč trebárs vo sne len! &lt;br&gt;
Spí opretý na kláte, odretý zo zlata, &lt;br&gt;
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata. &lt;br&gt;
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari, &lt;br&gt;
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári. &lt;br&gt;
Bo svetlom tým, čo zhora okienkom dnu vpadá,&lt;br&gt; 
s sebou, s Bohom zmierená duša jeho mladá - &lt;br&gt;
sťa rebríkom Jakuba v iný svet vyšla si &lt;br&gt;
hľadať pravú otčinu prasvetla i krásy. &lt;br&gt;
A tam pred ňou tajomný závoj sa rozdvojí: &lt;br&gt;
I v zorách dňa večného vítajú sa svoji. &lt;br&gt;

Tak sníva junák väzeň mladosti krásny sen: &lt;br&gt;
Oj, ži mi, ži, junák môj, ži aspoň vo sne len! &lt;br&gt;
Snívaj, snívaj o slávy báječnom úslní - &lt;br&gt;
snívaj aspoň, príde čas a sen tvoj sa splní!&lt;br&gt; 
A to svetlo, páč len, páč, čím diaľ, to viac svitá, &lt;br&gt;
a pred ním v štyri kúty uniká tma zbitá. &lt;br&gt;
Tie steny zarazene, tisícimi zraky &lt;br&gt;
dívajú sa na neho sťa na zázrak dáky, &lt;br&gt;
dívajú sa i blednú - iste sa ho boja: &lt;br&gt;
On v ich moci pokojný - ony bez pokoja. &lt;br&gt;

Z kútov kosti vykukli i umrlčie hlavy - &lt;br&gt;
zdá sa, že jedna druhej o súdnom dni vraví. &lt;br&gt;
I hady sa hor' vzpäli - no klesli odrazu: &lt;br&gt;
bo nemožno na slávu hľadieť zemeplazu. &lt;br&gt;
Tak sníva junák väzeň v čarosvetlom kráži, &lt;br&gt;
Bo pokoj, pokoj Boží ponad ním tu stráži. &lt;br&gt;
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,&lt;br&gt; 
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári. &lt;br&gt;
Sem, sem sa poďte dívať, bračekovci moji! &lt;br&gt;
To chvíľka, čo za celý jeden život stojí! &lt;br&gt;

Tma dvíha sa odboku: Ha! Stoj ešte málo, &lt;br&gt;
stoj, preboha, veď ešte len čo zasvitalo! &lt;br&gt;
Už sa blíži nečulá - tvár jasnú už kryje, &lt;br&gt;
už tie líčka ostali jak zvädlé ľalie; &lt;br&gt;
ústa zo sna šepocú: Ach, milá, premilá! &lt;br&gt;
Kam odchodíš? Beda mne! Kam si sa stratila?!&lt;br&gt;  
A putá sa ohlásia. Vzlietnu mihalnice, &lt;br&gt;
jak v tom svete povestí strážne holubice, &lt;br&gt;
čo dva tajné poklady krídly ukrývali - &lt;br&gt;
i v rose sa strbliecu očiek dva kryštály. &lt;br&gt;

Ich zrak sa tu napnute v tých hrôzach zamára &lt;br&gt;
a v mysli omráčenej jej čarovná žiara &lt;br&gt;
svieti ešte menisto, ako lúč z oblaka, &lt;br&gt;
ako na mračnom nebi dúha sedmoraká.  &lt;br&gt;
Duša kdes' medzi nebom i peklom zostala, &lt;br&gt;
jak laň, čo ju hadiska moc zraku skovala. &lt;br&gt;
Tam stojí ohromená v zakliatom pokoji; &lt;br&gt;
na zem, to priepasť hrozná, zísť sa dolu bojí, &lt;br&gt;
a do neba vrátiť sa nemá viacej moci: &lt;br&gt;
Vtom dvere zarachotia sťa hrom v tichej noci, &lt;br&gt;
a duša tým zronená zaplače -na zemi. &lt;br&gt;
Bo sa pred ňou všetky tie bájsvetov objemy &lt;br&gt;
sťa meteory jasné razom rozstreli, &lt;br&gt;
len iskry v pamäť padli, do svojej mohyly. &lt;br&gt;
A bárs aj stroskotané, no nie vyhasené - &lt;br&gt;
čakajú tu v tichosti na nové vzkriesenie. &lt;br&gt;
A kto to v bledom svetle na prahu sa javí, &lt;br&gt;
odliaty jak by v plameň v dlhý plášť krvavý? &lt;br&gt;
&quot;Zhotuj dušu k odchodu! Bije tvá hodina.&quot; &lt;br&gt;
Rečie - mizne, a brána hurtom sa zamkýna. &lt;br&gt;
Tak diabol, keď pre dušu prichodí sľúbenú -  &lt;br&gt;
pred ním svetielka, za ním hrmavy sa ženú.

'''V.'''&lt;br&gt;
&quot;Zhotuj dušu k odchodu! - Kto mi to povedá?&quot; &lt;br&gt;
Chce ruku hor' zodvihnúť, ale sa mu nedá. &lt;br&gt;
A hlas jeden preletí zimným víchrom cezeň: &lt;br&gt;
&quot;Bols', Jánošík, voľný pán, ale si už väzeň!&quot; &lt;br&gt;
Voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti, &lt;br&gt;
a teraz ťa nemám ani za dve hrsti! &lt;br&gt;
Vôľa moja, vôľa, kam si sa podela - &lt;br&gt;
či svetom za letom si mi uletela? &lt;br&gt;
Hoj, lietaj len, lietaj, keď ti taká ďaka, &lt;br&gt;
lenže si vylietaj lepšieho junáka. &lt;br&gt;
Lietaj len, prelietaj nad tie moje hrady, &lt;br&gt;
azda sa tá lipka ešte daraz zmladí - &lt;br&gt;
a keď sa nezmladí, sadni na prút holý, &lt;br&gt;
zaspievaj, zašteboc: Boli časy, boli - &lt;br&gt;
zaspievaj a vyleť prosto hor' do neba: &lt;br&gt;
Lebo Boh nestvoril svet tento pre teba! &lt;br&gt;

Zvonia na deň - mne na noc. Oj, srdce, nežiali: &lt;br&gt;
My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali! &lt;br&gt;
Spať večne - kto to káže? Boh? - Ľudia, tyrani!&lt;br&gt; 
Z po1cesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný! &lt;br&gt;
Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali! &lt;br&gt;
Brať život! Skiaď to právo? - Či ste ho vy dali?! &lt;br&gt;

Ľudia - hej! Ľuďmi radi menujú sa oni, &lt;br&gt;
tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony. &lt;br&gt;
Zákon je len jeden u nich, jeden zákon vlčí;&lt;br&gt; 
právo v putách - a pravda na hraniciach blčí. &lt;br&gt;
No príde i prísť musí ten bohatier Boží, &lt;br&gt;
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží; &lt;br&gt;
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu - &lt;br&gt;
a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu! &lt;br&gt;
Zomrieť! Tak výrok, - dobre, ja chodil po zboji; &lt;br&gt;
ale kto viacej zbíjal, ja, či katia moji?! &lt;br&gt;
Ja chodil po zboji, po tom šírom poli, &lt;br&gt;
aby som zabudol o ťažkej nevoli, &lt;br&gt;
ja chodil po zboji poľanou bezdrahou,&lt;br&gt; 
aby som naučil pravde pyšných vrahov; &lt;br&gt;
ja chodil po zboji, za slobodou zlatou, &lt;br&gt;
aby som rozrážal putá svojich bratov. &lt;br&gt;
Sloboda, sloboda, slobodienka moja, &lt;br&gt;
pre teba mne páni šibenice stroja! &lt;br&gt;
Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali, &lt;br&gt;
i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly, &lt;br&gt;
vlastným dychom ťa choval, na srdci zahrieval &lt;br&gt;
a ťažké tvoje rany slzami polieval: &lt;br&gt;
Preto mrieť? - Oj, rád zomriem, bos' sa ty mne milá &lt;br&gt;
za to jedným pozrením dávno odmenila. &lt;br&gt;
Znám to prvšie prezrenie, dosiar v duši tleje, &lt;br&gt;
keď vzchodiac blysli na mňa dve hviezdy nádeje. &lt;br&gt;
Oj, viem, všetko smrť vezme, len nie tie dva blesky, &lt;br&gt;
tie mi svietiť budú hor' v ten môj svet nebeský. - &lt;br&gt;

Ha! Svitá - koniec! - Mrkne - počiatok - kde? &lt;br&gt;
Aký? Oj, zbohom, ty svet márny - môj svet nad oblaky!

'''VI.'''&lt;br&gt;
Vejú vetry, vetriská od západnej strany, &lt;br&gt;
kam tie mraky tak letia jak hladní havrani? &lt;br&gt;
Snáď na chraňbu slniečku? Čo vy chmáry chcete &lt;br&gt;
slniečko pochovávať? A ono pri svete! &lt;br&gt;
Či by ste ho zaživa chceli v hrob položit? &lt;br&gt;
Nie! Z toho nič nebude - nezomrie, čo má žiť! &lt;br&gt;
Bo, čo ho aj na chvíľku zložíte do jamy: &lt;br&gt;
povstane, vyrúbe so zlatými šabľami; &lt;br&gt;
a potom do tej jamy - ľahnete vy sami. &lt;br&gt;
Leťte, len leťte, keď vám to pokoja nedá - &lt;br&gt;
ale potom nesteňte: Jaj, beda, prebeda! &lt;br&gt;
A čo to za mrak tiahne cez tie šíre polia? &lt;br&gt;
Čo tie vrany tak liecu, kráču dookola? &lt;br&gt;
To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna,&lt;br&gt; 
vyprevádza zo sveta nezdarného syna. &lt;br&gt;
Spevu, plaču neslýchať, len čo vietor duje, &lt;br&gt;
a čo drobná rosička z neba poprchuje. &lt;br&gt;

Páč! Na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní, &lt;br&gt;
to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný. &lt;br&gt;
On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre bledie: &lt;br&gt;
Zdá sa, že on to na smeť celý zástup vedie. &lt;br&gt;
&quot;Modlime sa!&quot; - kňaz vraví. Za koho? &quot;Za teba!&quot; &lt;br&gt;
Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba - &lt;br&gt;
a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi; &lt;br&gt;
no modlime sa radšej za tých biednych ľudí, &lt;br&gt;
za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa, &lt;br&gt;
že by abo ožilo, abo šlo zo sveta! &lt;br&gt;
Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži, &lt;br&gt;
pozri tú tvár vpadnutú - či to obraz Boží? ! &lt;br&gt;
Jarmo jeho kolískou, síňavy ozdobou: &lt;br&gt;
Oj, čis' kedy zmiluje ten pán Boh nad tebou, &lt;br&gt;
ty dieťa utrpenia, zakliato v nevoli?! &lt;br&gt;
Nič viac nevie o svete, iba že ho bolí; &lt;br&gt;
žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže: &lt;br&gt;
Čo chceš s ním, zač tie muky, spravodlivý Bože? &lt;br&gt;
Sirota, nezná otca, mater, ani seba: &lt;br&gt;
Otvor knihu, moj otče, zaň sa modliť treba! &lt;br&gt;
Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje, &lt;br&gt;
ešte jedna iskierka na dne duše tleje; &lt;br&gt;
a hoc ona malinká, hoc hlboko skrytá: &lt;br&gt;
odkľaj mi ju, môj kňazu, - a svet nový svitá! &lt;br&gt;
I zraky rozpálené zodvihne do neba, &lt;br&gt;
modli sa, vrúcne modli - za koho? Za seba? &lt;br&gt;
Oj, ľud biedny, oj, ľud môj? Ktože ťa zastane? &lt;br&gt;
Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane, &lt;br&gt;
zostaneš s ním, Ty zbav ho! - vzdychajúci volá. &lt;br&gt;
A ľud nemý jak tôňa vlečie sa dokola. &lt;br&gt;
A ľud slepý - nevidí za bieleho rána: &lt;br&gt;
Zabíja otca svojho, čo ho za sna zháňa! &lt;br&gt;

Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú; &lt;br&gt;
na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú: &lt;br&gt;
&quot;Poď k nám, poď k nám, Janíčko!&quot; &lt;br&gt;
- až strach kosti láme - &lt;br&gt;
&quot;Poď k nám, poď k nám gazdíčko! Dávno ťa čakáme!&quot; &lt;br&gt;
A on ide- k šibeni pri srdca tichosti, &lt;br&gt;
bo mu duša hovorí: To oltár voľnosti.

'''VII.'''&lt;br&gt;
Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera, &lt;br&gt;
hlucho, temno na vzchode, jak vprostred cmitera. &lt;br&gt;
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna &lt;br&gt;
sťa mať biedna nad rakvou jediného syna. &lt;br&gt;
Hory, doly v pokore od Tatier k Dunaju, &lt;br&gt;
nad nimi v šírom kole tam víly ihrajú. &lt;br&gt;
Vprostred kola je hora a na holi skalka - &lt;br&gt;
tam si spieva samotná bielych panien kráľka: &lt;br&gt;
Nôžky chmára povíja, vlásky zora zláti - &lt;br&gt;
ako biela ľalia, ako Božia mati. &lt;br&gt;

Poď, poď, Janík, sokol zlatý, &lt;br&gt;
poď do môjho náručia: &lt;br&gt;
Budeme sa milovati &lt;br&gt;
tu, kde nás viac nerozlúčia. &lt;br&gt;

Oj, poď len, poď hore ku mne &lt;br&gt;
z búrok sveta do pokoja: &lt;br&gt;
Ej, veď ťa tu pekne, šumne &lt;br&gt;
popristrája milá tvoja! &lt;br&gt;

Tu ťa čaká oblek nový: &lt;br&gt;
Pláštik z rosy - moja práca -  &lt;br&gt;
tu klobúčik slniečkový &lt;br&gt;
i košieľka z žiar mesiaca. &lt;br&gt;

Tu ťa čaká domček nový, &lt;br&gt;
domček krásny, maľovaný; &lt;br&gt;
dášik na ňom diamantový, &lt;br&gt;
okienečká v štyri strany. &lt;br&gt;

A v tom domku budeme si &lt;br&gt;
žiť jak v raji, sami dvaja; &lt;br&gt;
kol nás večné družíc plesy, &lt;br&gt;
družíc Tatier i Dunaja. &lt;br&gt;

Oj, poď len, poď, sokol zlatý, &lt;br&gt;
poď do môjho do náručia: &lt;br&gt;
Budeme sa milovati &lt;br&gt;
tu, kde nás viac nerozlúčia! &lt;br&gt;

Tak spieva. Spevy hrajú ponad oblakami - &lt;br&gt;
a on vstred černovojska pod šibenicami; &lt;br&gt;
tam na tom hroznom vŕšku, na prahu dvoch svetov - &lt;br&gt;
nebo nad ním vysoké - svet nízky pod pätou - &lt;br&gt;
stojí neohrozený so zrakom upretým, &lt;br&gt;
stojí junák Jánošík - jak dakedy predtým, &lt;br&gt;
keď tú svoju družinu prezeral pred bojom, &lt;br&gt;
tú, čo žila, mrela v ňom jak hrom v blesku svojom; &lt;br&gt;
rúčky tak založené v zelenej košieľki, &lt;br&gt;
i ten istý klobúčik i pierko tak celky, &lt;br&gt;
i tá dumka na tvári i tá žiara v oku, &lt;br&gt;
všetko tak - len palošík chýba mu pri boku. &lt;br&gt;
Len keď hlas známy: &quot;Velej&quot; - zaznie tam od lesa &lt;br&gt;
&quot;Velej! smrť abo voľnosť! Bratia, nedajme sa!&quot; &lt;br&gt;
On stojí jak by kameň, rúčky nepohnuté, &lt;br&gt;
na pozdrav bratov vrelý posiela - vzdychnutie. &lt;br&gt;
Vzdychnutie sťa by bralo mŕtvo sa ozvalo &lt;br&gt;
no, všetko to, ach, všetko, čo mu zostalo &lt;br&gt;
Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté, &lt;br&gt;
čuvstvo drieme a myseľ kdesi v druhom svete &lt;br&gt;
Tam, tam, v tom svete peknom, kde nebo tak nízko &lt;br&gt;
kde srdce, vrúcno srdce ku srdcu tak blízko &lt;br&gt;
V svete zašlej mladosti. Tu ligotné chvíle &lt;br&gt;
oblietli ho dokola sťa zlaté motýle. &lt;br&gt;
A on, znovuzrodený v malého šuhaja, &lt;br&gt;
tiahne s nimi slávnostne do rodného kraja. &lt;br&gt;

Páč! Už ho z diaľky víta jasnočelá hoľa, &lt;br&gt;
tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá &lt;br&gt;
tam za ním rodná rieka túžobne narieka; &lt;br&gt;
zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú, &lt;br&gt;
zo dvoch strán háje za ním ľúbosťou vzdychajú; &lt;br&gt;
lúčina mu chodníček ku dedine kveti: &lt;br&gt;
Vitaj, vitaj, Janíček! Bežia k nemu dati;&lt;br&gt; 
pred domom mať, rodina i celý svet známy &lt;br&gt;
obhŕdli ho dokola: Vitaj medzi nami! &lt;br&gt;
Blízko, diaľno - to všetko ku nemu sa ženie, &lt;br&gt;
ľúbaniu a vítaniu konca-kraja nenie. &lt;br&gt;
Akoby práve teraz vracal so zo školy, &lt;br&gt;
nestihne ani vetiť: Bodaj zdravy bolí! &lt;br&gt;

Len v šír tá duša mladá ramená rozloží &lt;br&gt;
i pritisne na srdce celučký svet Boží. &lt;br&gt;
No sotvy jak tá včielka primrie na list sladký, &lt;br&gt;
sotvy usne jak dieťa na prsiach svej matky: &lt;br&gt;
Už ruky hadovitej dotknutie studené  &lt;br&gt;
prebúdza ho; i z raja naveky vyženie. &lt;br&gt;

Už je hore. - Ešte raz zrak na hory hodí - &lt;br&gt;
hej, na hory, na hory, na ten svet slobody! &lt;br&gt;
Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily, &lt;br&gt;
kde košelečky tkajú bohatierom víly, &lt;br&gt;
spevcov zlaté rusalky z nadzemských vôd poja: &lt;br&gt;
Oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja! &lt;br&gt;
Hory, tie čierne hory, ťažko zastenali, &lt;br&gt;
on ticho hľadí na ne, nesmúti, nežiali; &lt;br&gt;
bo ich pamäť jak lampa čarovná pozláti, &lt;br&gt;
i oblieka v slnkové starodávne šaty. &lt;br&gt;
A on v tých svetoch bájnych sám seba pozerá, &lt;br&gt;
pozerá sa sťa slnko nad morom zvečera. &lt;br&gt;
Na šabli vyštrbenej junák podopretý &lt;br&gt;
díva sa tam z troch kopcov na tie rodné svety. &lt;br&gt;

Z vojny ide syn ľudu po víťaznom boji &lt;br&gt;
a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí. &lt;br&gt;
Dole - sedliačik orie, na nevlastnom poli, &lt;br&gt;
a hore - ohník horí na Kráľovej holi. &lt;br&gt;
Čože? kamže? Či plúžiť to nevlastné pole, &lt;br&gt;
či po horách si chodiť s chlapci dobrej vôle? &lt;br&gt;
No nehľadí on dlho po nevoľnom poli: &lt;br&gt;
Ta letí orol mladý medzi tie sokoly! &lt;br&gt;
Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská, &lt;br&gt;
v ruke pohár a v druhej valaška sa blýska: &lt;br&gt;
&quot;Hore hu! Nič to preto, že sme my chudobní, &lt;br&gt;
hoc sme i chudobní, ale chlapci hodní! &lt;br&gt;
Hore hu! Nič to zato, že sa biedne máme: &lt;br&gt;
Naša dobrá vóľa i tú biedu zláme!&quot; &lt;br&gt;

A s tou švárnou družinou chodí on po horách &lt;br&gt;
pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách; &lt;br&gt;
chodí si on sťa vietor bez dráhy, bez cesty, &lt;br&gt;
strachy pred ním a za ním báječné povesti. &lt;br&gt;
Nad biedou utisnutou poslom Božím vstáva, &lt;br&gt;
kvetom skvitá krvavým na rumišti práva. &lt;br&gt;
To na Holi boj bije, samučičký samý, &lt;br&gt;
boj bije junák smelý s troma stolicami. &lt;br&gt;
To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí, &lt;br&gt;
pozerá orla v letu pri slnka východe - &lt;br&gt;
i spieva si piesenku o zlatej slobode. &lt;br&gt;
To dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline, &lt;br&gt;
dumá, či to zakliaťa predsa raz pominie. &lt;br&gt;
A všetky tie obrazy taks' milo naň smejú, &lt;br&gt;
že znovu v ňom vzbudili usnutú nádeju. &lt;br&gt;

Hoj, a duša ešte raz do nich sa pristrojí, &lt;br&gt;
jak bohatier napokon do čarovných zbrojí, &lt;br&gt;
a po nej sa rozleje sila nevystihlá; &lt;br&gt;
cíti, že by ramenom zem do neba zdvihla. &lt;br&gt;
A vtom kňaz povie: &quot;Amen!&quot; - Jaj, Bože nad nami! -  &lt;br&gt;
Hmla zašla - a Jánošík víta sa s vílami. &lt;br&gt;
Tri ráz od hôr zablysne, tri zhučia výstrely:&lt;br&gt; 
Oj! Časy naše, časy, kam ste sa podeli?! &lt;br&gt;

A tým poľom - či to hmla, či šatka belavá? &lt;br&gt;
Či to vietor, či dakto &quot;Stojte!&quot; voláva &lt;br&gt;
&quot;Stojte! Tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!&quot; &lt;br&gt;
Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti. &lt;br&gt;
Pozde, pozde dobehli cisárske patenty: &lt;br&gt;
Nedá Janík za seba štyri regimenty! &lt;br&gt;

Ľud okolo šibene - sťa mŕtva skalina - &lt;br&gt;
nevzdychne, nezaplače, pästí nezatína. &lt;br&gt;
Ide domov - pomaly - ale dák z nechuti, &lt;br&gt;
čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti; &lt;br&gt;
čím diaľ ide, tým mu viac čosi srdce zviera, &lt;br&gt;
dač sa v duši ozýva: Jánošík zomiera! &lt;br&gt;
A to srdca zvieranie viacej neprestane &lt;br&gt;
a hlas ten bude volať na zmŕtvych povstanie, &lt;br&gt;
prebije sa cez prsia, cez hory, cez lesy - &lt;br&gt;
bude volať do všech strán: Janíčko! Kdeže si?!

'''VIII.'''&lt;br&gt;
Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom. &lt;br&gt;
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, &lt;br&gt;
jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená, &lt;br&gt;
sťa žena pri pôrode; len stená a stená &lt;br&gt;
a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli, &lt;br&gt;
utopili Morenu o Smrtnej nedeli, &lt;br&gt;
roznosili už deti prvšie jarné púčky,&lt;br&gt; 
už dávno zakukali po hájoch kukučky - &lt;br&gt;
a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie &lt;br&gt;
a ešte horou-dolou nič sa nezelenie. &lt;br&gt;
Hora v puku, pole v kle utúleno drieme &lt;br&gt;
a ľudia von oblokom na tie holé zeme &lt;br&gt;
zrakmi beznádejnými nemo pozerajú - &lt;br&gt;
s rukami zloženými, čo bude, čakajú. &lt;br&gt;

Staré baby pri peci trímu tajné rady, &lt;br&gt;
spomnú Janka i jeho zakliate poklady. &lt;br&gt;
Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví, &lt;br&gt;
aj dostať ich, vraj, možno; len ten kvet jánový, &lt;br&gt;
čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa, &lt;br&gt;
čo kvitne o polnoci na svätého Jána - &lt;br&gt;
ten dostať: To tajomstvo, čo ešte neznáme - &lt;br&gt;
na čom si dosiaľ ten svet darmo hlavu láme. &lt;br&gt;
Spomnú i pás, košieľku, čo mu dali víly, &lt;br&gt;
i valašku, čo mala za sto chlapov sily. &lt;br&gt;
Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala, &lt;br&gt;
ale vtedy on skonal a ona - skapala. &lt;br&gt;

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá, &lt;br&gt;
i tá švárna družina, čo si s ním chodila; &lt;br&gt;
len tie pusté chodníčky, čo po nich zostali, &lt;br&gt;
a tie mená vyťaté na tatranské skaly. &lt;br&gt;
Napokon ešte prídu na tie mrcha časy, &lt;br&gt;
a tu sa jedna stará kdes' z kúta ohlási - &lt;br&gt;
to sa krížom všetkými svätými zaklína, &lt;br&gt;
že týmto pľuštiam, lejám, len on, vraj, príčina; &lt;br&gt;
bo že on ver' neumrel, že ho rodné víly &lt;br&gt;
čarodejníckym prútom k životu vrátili. &lt;br&gt;
A na svoje dve oči že ho raz videla &lt;br&gt;
v búrke na dreku letieť sťa by jasná strela. &lt;br&gt;
A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú &lt;br&gt;
o divoch, čo sa stali a čo sa stať majú. &lt;br&gt;

Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany, &lt;br&gt;
kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný. &lt;br&gt;
Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje, &lt;br&gt;
ale tam nič nevídať, len leje a leje. &lt;br&gt;

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, &lt;br&gt;
ten vidí bielych panien veliké zástupy; &lt;br&gt;
ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie, &lt;br&gt;
ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.

'''IX.'''&lt;br&gt;
'''Zjavenie'''&lt;br&gt;
''RUSALKY'' &lt;br&gt;
Kukala kukučka z zeleného bučka, &lt;br&gt;
sedem ráz skukala - sedem ročkov dala. &lt;br&gt;
Janíčko, Janko náš, biele už líčka máš, &lt;br&gt;
jasné už očká máš, zlaté už vlásky máš; &lt;br&gt;
sedem rôčkov míňa, pôjdeme na sobáš.&lt;br&gt;
''VÍLY ''&lt;br&gt;
Bude svadba, bude, pamätajte, ľudie, &lt;br&gt;
akej viac nebude, kým svet svetom bude!&lt;br&gt;
''RUSALKY ''&lt;br&gt;
Prídu naši, prídu vaši - &lt;br&gt;
bude sobáš nad sobáši. &lt;br&gt;
Bieli orli svadobníci &lt;br&gt;
a sokoli domeníci; &lt;br&gt;
biele víly, to družice,&lt;br&gt; 
zlaté panny, tanečnice. &lt;br&gt;
Príde mesiac jasnočelý, &lt;br&gt;
bude družbom na veselí; &lt;br&gt;
príde slnko v koči zlatom, &lt;br&gt;
bude naším starým svatom; &lt;br&gt;
prídu svatky i svatovie, &lt;br&gt;
drobné hviezdy diamantovie. &lt;br&gt;
Hrať nám budú hrmavice, &lt;br&gt;
strieľať, trúbiť hrom s víchrami, &lt;br&gt;
výskať, spievať fujavice.&lt;br&gt;
''CHÓR ''&lt;br&gt;
Bude svadba nad svadbami.&lt;br&gt;
''VÍLY ''&lt;br&gt;
Už zváč chodí, už zváč lieta &lt;br&gt;
od kraj sveta do kraj sveta, &lt;br&gt;
od hviezdičky do hviezdičky, &lt;br&gt;
od bračeka do sestričky.&lt;br&gt;
''CHÓR ''&lt;br&gt;
Páľte, trúbte, hrom s víchrami: &lt;br&gt;
Nech - je svadba nad svadbami!&lt;br&gt;
''KRÁĽKA ''&lt;br&gt;
Pozrite len, biele deti, &lt;br&gt;
či to už deň Slávy svitá? &lt;br&gt;
Jajže, Bože! Družba letí &lt;br&gt;
a ja ešte nezavitá! &lt;br&gt;
Sem tie kvety, biele deti, &lt;br&gt;
sem tie ruže i ľalie - &lt;br&gt;
pokým družba sem doletí, &lt;br&gt;
nech mi parta čielko vije. &lt;br&gt;
Pozrite len, už na hore &lt;br&gt;
blýska svatov vozík zlatý; &lt;br&gt;
sestry! Vstáva zem i more! &lt;br&gt;
Oblečte ma v biele šaty! &lt;br&gt;
Čujte, čujte, biele deti, &lt;br&gt;
čo to za šum z každej strany: &lt;br&gt;
To rodina naša letí, &lt;br&gt;
otvárajte zlaté brány!&lt;br&gt;
''CHÓR ''&lt;br&gt;
Párte, trúbte, hrom s víchrami: &lt;br&gt;
Nech je svadba nad svadbami!&lt;br&gt;
''DRUŽICE ''&lt;br&gt;
Pôjdeme my na ten sobáš &lt;br&gt;
v žiare slnka, v hromov hluku, &lt;br&gt;
ponad svetom, Janík, podáš &lt;br&gt;
bielej kráľke pravú ruku. &lt;br&gt;
Zaznie pieseň oslávenia, &lt;br&gt;
rozlejú sa zemou zore; &lt;br&gt;
svet zlý padne na kolená - &lt;br&gt;
a národ náš vstane hore!&lt;br&gt;
''TANEČNICE ''&lt;br&gt;
Hurá, sestry! Hromy hudú: &lt;br&gt;
Boli časy, ešte budú! &lt;br&gt;
Hurá, sestry! Sem sa v kolá: &lt;br&gt;
Razom! Cez dva póly zeme - &lt;br&gt;
že zem s nebom dookola &lt;br&gt;
jasnou dúhou zavijeme!&lt;br&gt;
''SVADOBNÍCI ''&lt;br&gt;
Už sa rojí zbor nebeský &lt;br&gt;
svadobníkov, domeníkov &lt;br&gt;
po dva víchry, po dva blesky &lt;br&gt;
zapriahajú do vozíkov. &lt;br&gt;
A na dvore, šírom dvore &lt;br&gt;
stojí, hrabe tátoš biely: &lt;br&gt;
Hore sa naň, junák, hore! &lt;br&gt;
Do rúk paloš z jasnej strely! &lt;br&gt; 
Hor' sa, šuhaj nad šuhaja, &lt;br&gt;
hor' na koňa! My za tebou &lt;br&gt;
poletíme - hoja, hoja! &lt;br&gt;
Šírym svetom, kde nik nebou! &lt;br&gt;
Poletíme cez tri svety, &lt;br&gt;
mliečnou cestou, hore, dolu; &lt;br&gt;
sprevodíme - kvet nad kvety - &lt;br&gt;
mladú našu k Slávy stolu.&lt;br&gt;
''DOMENÍCI ''&lt;br&gt;
Vyjde pred dom dobrá mati &lt;br&gt;
i požehná párik mladý, &lt;br&gt;
otvorí im svet odkliaty -  &lt;br&gt;
šíre dvory, zlaté hrady. . .&lt;br&gt;
''SVAT ''&lt;br&gt;
Napred, napred! Čas uchodí: &lt;br&gt;
Nech sa začnú Slávy hody!&lt;br&gt;
''DRUŽBA ''&lt;br&gt;
Už je panna ovenčená, &lt;br&gt;
páľte, trúbte, hrom s víchrami, &lt;br&gt;
už je brána otvorená: &lt;br&gt;
Nech je svadba nad svadbami!&lt;br&gt;
Už hromy zahrmeli - hrom striasa horami &lt;br&gt;
a všetko ozýva sa sedem krajinami: &lt;br&gt;
Nech je svadba nad svadbami!</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1605</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:42:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ, wiki</comment>
      <text xml:space="preserve">== ÚVOD ==

Oj, city moje, iskry hromové! &lt;br&gt;
Čože robíte taký zhon? &lt;br&gt;
Veď vás už idem v slzách i slove &lt;br&gt;
z úzkych prsov vypustiť von! &lt;br&gt;

Ej, hej! vypustiť - ach! Ale ako? &lt;br&gt;
vy rozkoše, žiale moje! &lt;br&gt;
Keď to od srdca k srdcu deľako - &lt;br&gt;
a tým svetom tak chladno je! &lt;br&gt;

Keď nemá slová - šatočky súce, &lt;br&gt;
pre vás, deti, úbohá mať! &lt;br&gt;
Či vás v zodraté prózy onuce, &lt;br&gt;
vás, zlatovlásky, mám odiať? &lt;br&gt;

Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté, &lt;br&gt;
do kvapky krv vypite mi - &lt;br&gt;
než by ste mati žobrať po svete, &lt;br&gt;
neznané blúdiť po zemi! &lt;br&gt;

&quot;Netráp sa, mati, o naše šaty, &lt;br&gt;
len košieľky nám daj biele; &lt;br&gt;
však dobrí ľudia budú nás znati &lt;br&gt;
po hviezdach zlatých na čele. &lt;br&gt;

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi, &lt;br&gt;
kde nás iste prijmú radi: &lt;br&gt;
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy, &lt;br&gt;
v ten svet pekný bujnej mladi! &lt;br&gt;

Tam nás už čaká jedľa šedivá, &lt;br&gt;
už z diaľky náruč vystiera: &lt;br&gt;
&quot;Vitajte, deti!&quot; - k nám sa prizýva, &lt;br&gt;
&quot;Ja vám budem za matera!&quot; &lt;br&gt;

Na mäkké lono si nás usadí, &lt;br&gt;
zavinie do tieň-pláštika, &lt;br&gt;
povesťou bájnou o svojej mladi &lt;br&gt;
v sen milučký učičíka.&quot; - &lt;br&gt;

Jaj! Deti, to tam zakliate lesy, &lt;br&gt;
tam mne vy večne zaspíte! &lt;br&gt;
&quot;Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi &lt;br&gt;
lastovička na úsvite. &lt;br&gt;

Abo donesie pán boh k nám včielku, &lt;br&gt;
abo dcéru šumiacich hôr, &lt;br&gt;
čo spevné ústka pritkne nám k čielku &lt;br&gt;
a na ruky pojme nás hor'. &lt;br&gt;

Abo nás zbudí dupot jeleňov, &lt;br&gt;
čo na čistý idú potok; &lt;br&gt;
abo, čo chodia horou zelenou, &lt;br&gt;
bystrých chlapcov duniaci krok: &lt;br&gt;

&quot;Kto to?&quot; - No - ľaľa! - či nás neznáte? &lt;br&gt;
Veď sme my tiež tak ako vy &lt;br&gt;
zhodili biedy jarmo prekliate, &lt;br&gt;
poddanstva striasli okovy! &lt;br&gt;

&quot;Tak? tedy dobre, to sme si svoji&quot; - &lt;br&gt;
povedá - &quot;no poďte s nami&quot; &lt;br&gt;
A my pôjdeme s nimi po zboji &lt;br&gt;
hore-dolu dolinami. &lt;br&gt;

Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia, &lt;br&gt;
bárs sa ich ten svet aj bojí; &lt;br&gt;
keď aj v zápale časom poblúdia, &lt;br&gt;
krajšie to, než hniť v pokoji. &lt;br&gt;

Nesúď ich! Čistá duša ich mladá - &lt;br&gt;
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná. &lt;br&gt;
Mladosť každého objíme rada, &lt;br&gt;
kremä hada a tyrana. &lt;br&gt;

Nehaň ich! To nie rytieri draví &lt;br&gt;
krajov, kde slnko zachodí; &lt;br&gt;
to nie východu vzteklé ohavy, &lt;br&gt;
to voľné deti prírody. &lt;br&gt;

Hrdí jak ten Kriváň vysoký; &lt;br&gt;
veselí jak jarné pole; &lt;br&gt;
smelí jak tie ich hôrne potoky - &lt;br&gt;
a jak vetor svojej vôle.&quot; &lt;br&gt;

Oj, vetor, víchor širokej vôle &lt;br&gt;
v prsiach mladistvých zrodený! &lt;br&gt;
On s sebou nesie deti sokolie, &lt;br&gt;
nesie, nesie - ku šibeni! &lt;br&gt;

&quot;Ej, počkajže len, keď noc stoveká, &lt;br&gt;
noc poroby raz sa stratí - &lt;br&gt;
keď v svetle pozná človek človeka, &lt;br&gt;
ľudia prerečú odkľatí; &lt;br&gt;

keď sa im mladé krídla rozviažu, &lt;br&gt;
ich let mrákavy prebrodí: &lt;br&gt;
Oni, sokoli, svetu ukiažu &lt;br&gt;
cestu ku slnku slobody! &lt;br&gt;

Nebanuj, mati, s tou chasou mladou &lt;br&gt;
musíme von v slobodnú diaľ! &lt;br&gt;
Zbohom! - čujeme huk vodopádov, &lt;br&gt;
pieseň chlapcov z vysokých :brál.&quot; &lt;br&gt;

Tak len necháte tú chalupu úzku - &lt;br&gt;
idete ta hľadať drusov?! - &lt;br&gt;
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku &lt;br&gt;
odvisnete kritikusov!

== I. ==
Horí ohník, horí na Kráľovej holi. &lt;br&gt;
Ktože ho nakládol? - Dvanásti sokoli. &lt;br&gt;
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, &lt;br&gt;
akých ľudské oči viacej nevideli! &lt;br&gt;
Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, &lt;br&gt;
akoby ich bola mala jedna mater; &lt;br&gt;
jedna mater mala, v mlieku kúpavala, &lt;br&gt;
zlatým povojníčkom bola povíjala. &lt;br&gt;
To sa chlapci, to sa, jak oltárne sviece, &lt;br&gt;
keď idú po háji, celý sa trbliece. &lt;br&gt;
Košiefky zelené, striebrom obrúbené, &lt;br&gt;
klobúčky obité, orlom podperené; &lt;br&gt;
valaška, karabín a pištoliek dvoje: &lt;br&gt;
To sa chlapci, to sa, potešenie moje! &lt;br&gt;
Keď vatru rozložia na hronskom pohorí, &lt;br&gt;
v dvanástich stoliciach biely deň zazorí. &lt;br&gt;
A keď si od zeme chlapci zadupkajú, &lt;br&gt;
dvanástim stoliciam žilky zaihrajú. &lt;br&gt;
Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne, &lt;br&gt;
to až hen v Budíne srdce pánom stisne! &lt;br&gt;

Hory, šíre hory - to ich rodné dvory, &lt;br&gt;
hole, sivé hole - to ich voľné pole - &lt;br&gt;
a na tom Kriváni zámok murovaný: &lt;br&gt;
Ktože tým pod slnkom vofne žiť zabráni?! &lt;br&gt;

A ten ich kapitán, to je len vefký pán! &lt;br&gt;
Perečko beľavé, červený dolomán; &lt;br&gt;
keď ide po hore, ako ranné zore, &lt;br&gt;
keď ide po lese, celý svet sa trasie!&lt;br&gt; 

Od Tatier k Dunaju fudia si šopkajú: &lt;br&gt;
Ber, pane, tie dane, však príde rátanie. &lt;br&gt;
Ber; vlčko, však ty to zaplatíš raz kožou! &lt;br&gt;
Nezvieš skiaď, iba keď zblysne dvanásť nožov: &lt;br&gt;
&quot;Stoj! tisíc hrmených!&quot; - vyskočia desiati, - &lt;br&gt;
&quot;stoj! - daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!&quot; &lt;br&gt;
Nad hlavou paloše, na prsiach pištole: &lt;br&gt;
&quot;Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!&quot; &lt;br&gt;

Od Tatier k Dunaju siroty spievajú: &lt;br&gt;
Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju! &lt;br&gt;
Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera, &lt;br&gt;
a to takou mierou, ako nám on merá. &lt;br&gt;
Merá nám on, merá dukáty z klobúka, &lt;br&gt;
červenú angliu od buka do buka! &lt;br&gt;

Nad horou na skale perečko sa belie: &lt;br&gt;
Kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele! &lt;br&gt;
Bo kohos' Jánošík na paloš načiara, &lt;br&gt;
tomu nespomôžu ani tria cisára; &lt;br&gt;
a komu odpíše lístoček trirohý, &lt;br&gt;
toho nezachráňa múry do oblohy. &lt;br&gt;
Raz junák zapískne - z dvanásť pušiek ,blyskne; &lt;br&gt;
druhý raz zapískne - tisíc chlapcov zvýskne; &lt;br&gt;
tretí raz zapískne - šabličky zazvonia &lt;br&gt;
zhora od Považia, zhora od Pohronia - &lt;br&gt;
a jedným sa hlasom ozvú štyri strany: &lt;br&gt;
&quot;My sme u nás doma - my sme tuná páni!&quot; &lt;br&gt;

Horí ohník, horí - nie jak voľakedy &lt;br&gt;
a okolo ohňa desať chlapcov sedí. &lt;br&gt;
Sedia oni, sedia, do ohníčka hľädia &lt;br&gt;
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia. &lt;br&gt;
Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje, &lt;br&gt;
skočia - zavzdychajú: &quot;Jaj, naše nádeje! &lt;br&gt;
Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko! &lt;br&gt;
Čakáme na teba sťa na ten deň z neba. &lt;br&gt;
Svitaj, Bože, svitaj, že by bolo ráno, &lt;br&gt;
aby nás ohrialo slnko maľováno! &lt;br&gt;
Už vatra dohára jak obetná žiara, &lt;br&gt;
a chlapci sťa sochy okolo oltára, &lt;br&gt;
sedia oni, sedia do ohníčka hľädia - &lt;br&gt;
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia. &lt;br&gt;
Už plamenček malý, - už len blysk slabušký, &lt;br&gt;
na nich sťa na hroboch svätojánske mušky; &lt;br&gt;
už i ten plamenček pomaly zhasína - &lt;br&gt;
už temno, už ticho jak v stred cintorína. &lt;br&gt;
A kdesi čo zvolá ako nadzemská moc: &lt;br&gt;
,Jánošík lapený! - Šuhajci, dobrú noc!&quot; &lt;br&gt;

Zahučali hory, zahučali doly - &lt;br&gt;
zanôtili chlapci: &quot;Boli časy, boli!&lt;br&gt; 
Boli časy, boli, ale sa minuli - &lt;br&gt;
po maličkej chvíli minieme sa i my! &lt;br&gt;
Keď sa my minieme, minie sa krajina, &lt;br&gt;
akoby odlomil vŕštek z rozmarína; &lt;br&gt;
keď sa my minieme, minie sa celý svet,&lt;br&gt; 
akoby odpadol z červenej ruže kvet.&quot;

== II. ==
Padá rosa, padá za bieleho rána, &lt;br&gt;
plačúci paholček ovečky zaháňa: &lt;br&gt;
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami, &lt;br&gt;
veď už viac Jánošík nepôjde za vami!&lt;br&gt; 
Dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly, &lt;br&gt;
veď vám už tí páni Janíčka zlapali! &lt;br&gt;
Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe, &lt;br&gt;
keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.&lt;br&gt; 
A jeho obstali i zhora i zdola, &lt;br&gt;
sťa tie čierne vrany bieleho sokola.&lt;br&gt; 

Jánošík za stolom vínečko popíja - &lt;br&gt;
a pohon za štýr strán biely dom dobýja.&lt;br&gt; 
Jánošík, junošík, obzriže sa hore: &lt;br&gt;
Už je kolo teba drábov celé more, - &lt;br&gt;
more šíre, more, a ty malý kameň: &lt;br&gt;
&quot;Poddaj sa, Jánošík, veď ti je už ameň!&quot; &lt;br&gt;
A čo by vás, Nemcov, bolo za tri svety, &lt;br&gt;
to ste Janíčkovi iba pod pôl päty. &lt;br&gt;
A čo by ste z neba ako dážď padali, &lt;br&gt;
to ste Janíčkovi len pod palček malý! &lt;br&gt;

U dverí sekery, v oblokoch pištole: &lt;br&gt;
&quot;Hej, veru neujdeš, pekný náš sokole!&quot; &lt;br&gt;
A čo by ste strely .búrkou doň sypali: &lt;br&gt;
Ešte pre Janíčka guľku neuliali. &lt;br&gt;
Čo ťať doň budete, ako v hore do pňä,&lt;br&gt; 
košelečka jeho krvou nezamokne. &lt;br&gt;

Jánošík si ešte popíja pomaly - &lt;br&gt;
a pohon sa naňho dvermi dnuká valí: &lt;br&gt;
&quot;Chyťte ho!&quot; - No len, no! Sadkajte si málo, &lt;br&gt;
ešte mi tu kvapka vínečka zostalo! &lt;br&gt;
&quot;Chyťte ho!&quot; - Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?! &lt;br&gt;
Ty zradca? Teda ty samý prvý padni! &lt;br&gt;
A tu jedným chmatom oddrapí roh stola: &lt;br&gt;
Zafundží - a zradný Gajdošík mŕtvola. &lt;br&gt;

Janík spoza stola ani hor' nevstáva &lt;br&gt;
a tí dnu naň kypia ako divá riava: &lt;br&gt;
&quot;Nebojte sa, chlapci! Smelo sa doňho len! &lt;br&gt;
Však nás je tu tisíc, a on je len jeden!&quot; &lt;br&gt;
Tak tedy? - Dobre, no! - Zahrajú v ňom žily: &lt;br&gt;
Hrmien bôh! Koľko vás ide do pôl kily?! &lt;br&gt;
Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo, &lt;br&gt;
a už drábi ležia ako v báni drevo. &lt;br&gt;

I bol by už Janík na slobode býval, &lt;br&gt;
keby sa na neho zlý duch nebol díval. &lt;br&gt;
No, baba, babečka zavreští z prípecka: &lt;br&gt;
&quot;Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!&quot; &lt;br&gt;
Nasypali hrachu pod jelenie nôžky, &lt;br&gt;
hneď mu dali na ne centové ostrôžky. &lt;br&gt;
Ale sa Jánošík sotva popohýna, &lt;br&gt;
už mu putá spŕchnu sťa dáka škrupina: &lt;br&gt;
Hoj, tisíc prabohov! Vy galgani spilí - &lt;br&gt;
zjete si to hneďky, čo stes' navarili! &lt;br&gt;
Iba raz spakrukou dokola zatočí, &lt;br&gt;
už siedmim lapajom stĺpkom stoja oči;&lt;br&gt; 
len raz sa činčierom dokola zaženie, &lt;br&gt;
už to všetko leží sťa zbité osenie. &lt;br&gt;

Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali, &lt;br&gt;
darmo, predarmíčko jak do žuloskaly. &lt;br&gt;
A bol by už Janík na slobode býval, &lt;br&gt;
keby sa na neho zlý duch nebol díval. &lt;br&gt;
No, baba, babečka zavreští z prípecka: &lt;br&gt;
&quot;Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!&quot; &lt;br&gt;
Tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo, &lt;br&gt;
tu naraz sto šabieľ hromom doň udrelo; &lt;br&gt;
no všetky tie šable, no všetky tie strely &lt;br&gt;
naspäť vám od neho do vrahov udreli. &lt;br&gt;
Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla, &lt;br&gt;
čarovnú mu žilku v opasku prestrihla: &lt;br&gt;
&quot;Hej, ta ste mi dali, čo ste mi dať mali!&quot; &lt;br&gt;
Už junák Jánošík jak ten chlapček malý, &lt;br&gt;
už mu rúčky, nôžky v putá okovali. &lt;br&gt;
Bodaj teba, baba, čerti boli vzali! &lt;br&gt;

Jánošík, kapitán, bol si jak tulipán, &lt;br&gt;
ale ti už zvlečú ten pekný dolomán, &lt;br&gt;
dolomán červený, zelenú košeľu; &lt;br&gt;
jaj, beda, prebeda, veru ti podstelú. &lt;br&gt;
Veru ti podstelú na britvy, požiare: &lt;br&gt;
Len bite, len tnite, veď vás pán Boh skárä! &lt;br&gt;

Janíček, zbojníček, samopašné dieťa! &lt;br&gt;
Kebys' bol nezbíjal, nemučili by ťa, &lt;br&gt;
&quot;Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, &lt;br&gt;
čiemu krv tyranov trávniček popíjal; &lt;br&gt;
zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: &lt;br&gt;
A vy že odkedy ten biedny ľud drete?!&quot; &lt;br&gt;
Jánošík, junošík, máš ty zlata mnoho, &lt;br&gt;
povedz nám, kde ho máš? - &quot;Čo koho do toho? &lt;br&gt;
Kde ho mám, tam ho mám, v tajných sieňach Tatry &lt;br&gt;
však si ho ten nájde, komu ono patrí. &lt;br&gt;
Nebolo to moje, nebude to vaše - &lt;br&gt;
len toho, čo šabľu za pravdu opáše!&quot; &lt;br&gt;
Jánošík, junošík, máš veľké poklady: &lt;br&gt;
Vymeňže si, vymeň ten svoj .život mladý! &lt;br&gt;
&quot;Vymeniť? - A načo? Vy psohlavci vzteklí! &lt;br&gt;
Nie! - Teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!&quot; &lt;br&gt;
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami, &lt;br&gt;
veď už viac Jánošík nepôjde za vami;&lt;br&gt; 
dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly, &lt;br&gt;
veď vám už pre Janka stužku usúkali.

== III. ==
Noc je. Spí čierno mesto sťa ten tyran starý - &lt;br&gt;
spí, spí, no strach jak mura sedí mu na tvári, &lt;br&gt;
hriechy dňa všetky v tmavom ukryté závoji; &lt;br&gt;
len jedna veža nad ním sťa žaloba stojí. &lt;br&gt;
Stojí, strmie výš a výš, hor' v temnú oblohu,&lt;br&gt; 
zdá sa čiahať až hore k nohám pánu Bohu. &lt;br&gt;
I to celô okolie v smrtnom spánku leží; &lt;br&gt;
len jedna duša bdeje kdesi v čiernej veži. &lt;br&gt;
Spi, snívaj, ľud nevoľný - môžeš si spať sticha: &lt;br&gt;
Však jeden tu za všetkých v ťažkých putách vzdychá. &lt;br&gt;
A kto tie vzdychy číta, kto tie bôle sluchá? &lt;br&gt;
Všetko, všetko zaspalo - dokola noc hluchá. &lt;br&gt;
Čo to? Či to lúč dáka, či to vtáča bielo &lt;br&gt;
na okno čiernej veže tíško doletelo? &lt;br&gt;
Či to anjel poslaný s palmami pokoja? &lt;br&gt;
Či prišla, mŕtvy ľud môj, k nemu duša tvoja? &lt;br&gt;

Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko - &lt;br&gt;
ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko! &lt;br&gt;
Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke: &lt;br&gt;
Jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke! &lt;br&gt;
Jedna ceste hore, druhá cesta dole: &lt;br&gt;
Kdeže sa zídeme, biely moj sokole? &lt;br&gt;

I púšťa dnu okienkom kvietky ľaliové, &lt;br&gt;
i načúva schýlená, čo jej milý povie. &lt;br&gt;
A sotva sa tie kvety v čiernej tme stratili, &lt;br&gt;
už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly: &lt;br&gt;
&quot;Zbohom!&quot; - A deva &quot;Zbohom!&quot; vzdychne jak ozvena &lt;br&gt;
a ako kvet podťatý padá na kolená. &lt;br&gt;
Tým slovom dolu padá, tým i hore vstáva, &lt;br&gt;
v tom slove jej časný hrob - i jej večná sláva: &lt;br&gt;
Zbohom! Nadnes, dobrú noc! &lt;br&gt;
Tam z dvoch koncov zeme &lt;br&gt;
naráno si, milý môj, dobrý deň povieme. &lt;br&gt;
Zbohom! Nadnes, dobrú noc! &quot;Boh ti dá i tebe!&quot; - &lt;br&gt;
I zrazu sa vychytí jak duša do nebe. &lt;br&gt;
Letí, letí, ulieta sťa dáka bohyňa &lt;br&gt;
a za ňou sa ozýva pieseň labutina: &lt;br&gt;

Dunaju, Dunaju, milý môj šuhaju, &lt;br&gt;
počkaj len máličko, veď za mnou volajú. &lt;br&gt;
Počkaj, milý, počkaj aspoň len trošíčku, &lt;br&gt;
že sa ešte obzrem na svoju mamičku! &lt;br&gt;
Moja mať, moja mať! Čože máš slzy liať: &lt;br&gt;
na to si ma mala, abys' ma vydala. &lt;br&gt;
Mala si ma, mala, ales' nesnívala, &lt;br&gt;
komu si ma, komu, mamičko, chovala! &lt;br&gt;
Ty si ma chovala bielemu sokolu, &lt;br&gt;
a on ma zanechal na širokom poľu; &lt;br&gt;
na širokom poľu vybral si ženičku, &lt;br&gt;
vybral si on inú - čiernu šibeničku. &lt;br&gt;
Žeň sa ty len, milý, keď ti taká vôľa, &lt;br&gt;
však som si ja našla iného sokola, - &lt;br&gt;
ženi sa len, ženi ešte tej jeseni, &lt;br&gt;
veď zato nezvädne venček môj zelený. &lt;br&gt;
Nezvädne, nezvädne, ani neopadne: &lt;br&gt;
Zasadím si ho ja v tom Dunaji na dne. &lt;br&gt;

Mati moja, mati! Čože máš plakati? &lt;br&gt;
Veď mne tam nebude ťažko privykati. &lt;br&gt;
Keď sa mi môj milý sladko prihovorí - &lt;br&gt;
zabudnem ja ľahko na tie vaše dvory; &lt;br&gt;
keď ma raz objímu jeho prajné rúčky &lt;br&gt;
zabudnem ja ľahko na ten svet celučký; &lt;br&gt;
a keď on poľúbi moje biele líčko - &lt;br&gt;
zabudnem, zabudnem na teba, mamičko! &lt;br&gt;
Dunaju, Dunaju, švárny môj šuhaju, &lt;br&gt;
počkaj len máličko, veď za mnou volajú.&lt;br&gt; 
Sestričky, družičky, ostávajte zdravy, &lt;br&gt;
už mi snímať idú zlatú partu z hlavy: &lt;br&gt;
Tie dunajské vlnky pekne, krásne nôťa - &lt;br&gt;
tie mi tam vypletú stužôčku z vrkoča; &lt;br&gt;
tie dunajské rybky, keď sa o mne zvedia, &lt;br&gt;
tie mňa, svoju paniu, od ľúbosti zjedia. &lt;br&gt;

Dunaju, Dunaju, ľúby môj šuhaju, &lt;br&gt;
počkajže len ešte, veď za mnou volajú. &lt;br&gt;
Ostávajte zdravy, vy domové prahy - &lt;br&gt;
nebudú viac na vás moje biele nohy; &lt;br&gt;
ostávajte zdravy, vy domové kľučky - &lt;br&gt;
nebudú viac na vás moje biele rúčky. &lt;br&gt;
Ej, má môj milený inakšie kaštiele, &lt;br&gt;
kde si budú chodiť moje nôžky biele; &lt;br&gt;
budú sa prechodiť zo dvora do dvora: &lt;br&gt;
Od Váhu, od Hrona do Čierneho mora. &lt;br&gt;

Vtom za horu zapadla jak hviezda letiaca; &lt;br&gt;
nikto ju viac nevidel krem toho mesiaca, &lt;br&gt;
len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu, &lt;br&gt;
samotný ju sprevodil do nového domu. &lt;br&gt;
Nikto o nej viac nečul - len tie bralá lesné, &lt;br&gt;
tie sa ešte tam lúčia s ohlasom jej piesne: &lt;br&gt;
Otvárajte bránu peknú, maľovanú, &lt;br&gt;
že si ja nezlámem venček z majoránu. &lt;br&gt;
Mladý zať, mladý zať, snímajže ma rúče, &lt;br&gt;
že si ti nestratím od pokladu kľúče.

== IV. ==
Kam to ten mesiac hľädí, že je taký bledý? &lt;br&gt;
Oj, hlboko, hlboko, kde ]ánošík sedí! &lt;br&gt;
Hej, Jánoško, Jánošík, kamarát slobody, &lt;br&gt;
zle sa tebe akosi na tom svete vodí! &lt;br&gt;
Tvoje silné dve rúčky prikuté o skaly, &lt;br&gt;
čo sa kedys' pred nimi brány otvárali, &lt;br&gt;
tie nožičky jelenie nakrátko lapené, &lt;br&gt;
čo kedysi tri krajiny neboli dosť pre ne.&lt;br&gt; 
Štyri steny plesnivé - to tvoj svet slobody: &lt;br&gt;
Hej, kamarát, kamarát - zle sa tebe vodí! &lt;br&gt;

On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne; &lt;br&gt;
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne. &lt;br&gt;
Oj, spi, duša mladušká, spi pekný dlhý sen - &lt;br&gt;
keď v skutku nie, svoj život skonč trebárs vo sne len! &lt;br&gt;
Spí opretý na kláte, odretý zo zlata, &lt;br&gt;
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata. &lt;br&gt;
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari, &lt;br&gt;
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári. &lt;br&gt;
Bo svetlom tým, čo zhora okienkom dnu vpadá,&lt;br&gt; 
s sebou, s Bohom zmierená duša jeho mladá - &lt;br&gt;
sťa rebríkom Jakuba v iný svet vyšla si &lt;br&gt;
hľadať pravú otčinu prasvetla i krásy. &lt;br&gt;
A tam pred ňou tajomný závoj sa rozdvojí: &lt;br&gt;
I v zorách dňa večného vítajú sa svoji. &lt;br&gt;

Tak sníva junák väzeň mladosti krásny sen: &lt;br&gt;
Oj, ži mi, ži, junák môj, ži aspoň vo sne len! &lt;br&gt;
Snívaj, snívaj o slávy báječnom úslní - &lt;br&gt;
snívaj aspoň, príde čas a sen tvoj sa splní!&lt;br&gt; 
A to svetlo, páč len, páč, čím diaľ, to viac svitá, &lt;br&gt;
a pred ním v štyri kúty uniká tma zbitá. &lt;br&gt;
Tie steny zarazene, tisícimi zraky &lt;br&gt;
dívajú sa na neho sťa na zázrak dáky, &lt;br&gt;
dívajú sa i blednú - iste sa ho boja: &lt;br&gt;
On v ich moci pokojný - ony bez pokoja. &lt;br&gt;

Z kútov kosti vykukli i umrlčie hlavy - &lt;br&gt;
zdá sa, že jedna druhej o súdnom dni vraví. &lt;br&gt;
I hady sa hor' vzpäli - no klesli odrazu: &lt;br&gt;
bo nemožno na slávu hľadieť zemeplazu. &lt;br&gt;
Tak sníva junák väzeň v čarosvetlom kráži, &lt;br&gt;
Bo pokoj, pokoj Boží ponad ním tu stráži. &lt;br&gt;
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,&lt;br&gt; 
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári. &lt;br&gt;
Sem, sem sa poďte dívať, bračekovci moji! &lt;br&gt;
To chvíľka, čo za celý jeden život stojí! &lt;br&gt;

Tma dvíha sa odboku: Ha! Stoj ešte málo, &lt;br&gt;
stoj, preboha, veď ešte len čo zasvitalo! &lt;br&gt;
Už sa blíži nečulá - tvár jasnú už kryje, &lt;br&gt;
už tie líčka ostali jak zvädlé ľalie; &lt;br&gt;
ústa zo sna šepocú: Ach, milá, premilá! &lt;br&gt;
Kam odchodíš? Beda mne! Kam si sa stratila?!&lt;br&gt;  
A putá sa ohlásia. Vzlietnu mihalnice, &lt;br&gt;
jak v tom svete povestí strážne holubice, &lt;br&gt;
čo dva tajné poklady krídly ukrývali - &lt;br&gt;
i v rose sa strbliecu očiek dva kryštály. &lt;br&gt;

Ich zrak sa tu napnute v tých hrôzach zamára &lt;br&gt;
a v mysli omráčenej jej čarovná žiara &lt;br&gt;
svieti ešte menisto, ako lúč z oblaka, &lt;br&gt;
ako na mračnom nebi dúha sedmoraká.  &lt;br&gt;
Duša kdes' medzi nebom i peklom zostala, &lt;br&gt;
jak laň, čo ju hadiska moc zraku skovala. &lt;br&gt;
Tam stojí ohromená v zakliatom pokoji; &lt;br&gt;
na zem, to priepasť hrozná, zísť sa dolu bojí, &lt;br&gt;
a do neba vrátiť sa nemá viacej moci: &lt;br&gt;
Vtom dvere zarachotia sťa hrom v tichej noci, &lt;br&gt;
a duša tým zronená zaplače -na zemi. &lt;br&gt;
Bo sa pred ňou všetky tie bájsvetov objemy &lt;br&gt;
sťa meteory jasné razom rozstreli, &lt;br&gt;
len iskry v pamäť padli, do svojej mohyly. &lt;br&gt;
A bárs aj stroskotané, no nie vyhasené - &lt;br&gt;
čakajú tu v tichosti na nové vzkriesenie. &lt;br&gt;
A kto to v bledom svetle na prahu sa javí, &lt;br&gt;
odliaty jak by v plameň v dlhý plášť krvavý? &lt;br&gt;
&quot;Zhotuj dušu k odchodu! Bije tvá hodina.&quot; &lt;br&gt;
Rečie - mizne, a brána hurtom sa zamkýna. &lt;br&gt;
Tak diabol, keď pre dušu prichodí sľúbenú -  &lt;br&gt;
pred ním svetielka, za ním hrmavy sa ženú.

== V. ==
&quot;Zhotuj dušu k odchodu! - Kto mi to povedá?&quot; &lt;br&gt;
Chce ruku hor' zodvihnúť, ale sa mu nedá. &lt;br&gt;
A hlas jeden preletí zimným víchrom cezeň: &lt;br&gt;
&quot;Bols', Jánošík, voľný pán, ale si už väzeň!&quot; &lt;br&gt;
Voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti, &lt;br&gt;
a teraz ťa nemám ani za dve hrsti! &lt;br&gt;
Vôľa moja, vôľa, kam si sa podela - &lt;br&gt;
či svetom za letom si mi uletela? &lt;br&gt;
Hoj, lietaj len, lietaj, keď ti taká ďaka, &lt;br&gt;
lenže si vylietaj lepšieho junáka. &lt;br&gt;
Lietaj len, prelietaj nad tie moje hrady, &lt;br&gt;
azda sa tá lipka ešte daraz zmladí - &lt;br&gt;
a keď sa nezmladí, sadni na prút holý, &lt;br&gt;
zaspievaj, zašteboc: Boli časy, boli - &lt;br&gt;
zaspievaj a vyleť prosto hor' do neba: &lt;br&gt;
Lebo Boh nestvoril svet tento pre teba! &lt;br&gt;

Zvonia na deň - mne na noc. Oj, srdce, nežiali: &lt;br&gt;
My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali! &lt;br&gt;
Spať večne - kto to káže? Boh? - Ľudia, tyrani!&lt;br&gt; 
Z po1cesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný! &lt;br&gt;
Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali! &lt;br&gt;
Brať život! Skiaď to právo? - Či ste ho vy dali?! &lt;br&gt;

Ľudia - hej! Ľuďmi radi menujú sa oni, &lt;br&gt;
tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony. &lt;br&gt;
Zákon je len jeden u nich, jeden zákon vlčí;&lt;br&gt; 
právo v putách - a pravda na hraniciach blčí. &lt;br&gt;
No príde i prísť musí ten bohatier Boží, &lt;br&gt;
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží; &lt;br&gt;
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu - &lt;br&gt;
a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu! &lt;br&gt;
Zomrieť! Tak výrok, - dobre, ja chodil po zboji; &lt;br&gt;
ale kto viacej zbíjal, ja, či katia moji?! &lt;br&gt;
Ja chodil po zboji, po tom šírom poli, &lt;br&gt;
aby som zabudol o ťažkej nevoli, &lt;br&gt;
ja chodil po zboji poľanou bezdrahou,&lt;br&gt; 
aby som naučil pravde pyšných vrahov; &lt;br&gt;
ja chodil po zboji, za slobodou zlatou, &lt;br&gt;
aby som rozrážal putá svojich bratov. &lt;br&gt;
Sloboda, sloboda, slobodienka moja, &lt;br&gt;
pre teba mne páni šibenice stroja! &lt;br&gt;
Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali, &lt;br&gt;
i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly, &lt;br&gt;
vlastným dychom ťa choval, na srdci zahrieval &lt;br&gt;
a ťažké tvoje rany slzami polieval: &lt;br&gt;
Preto mrieť? - Oj, rád zomriem, bos' sa ty mne milá &lt;br&gt;
za to jedným pozrením dávno odmenila. &lt;br&gt;
Znám to prvšie prezrenie, dosiar v duši tleje, &lt;br&gt;
keď vzchodiac blysli na mňa dve hviezdy nádeje. &lt;br&gt;
Oj, viem, všetko smrť vezme, len nie tie dva blesky, &lt;br&gt;
tie mi svietiť budú hor' v ten môj svet nebeský. - &lt;br&gt;

Ha! Svitá - koniec! - Mrkne - počiatok - kde? &lt;br&gt;
Aký? Oj, zbohom, ty svet márny - môj svet nad oblaky!

== VI. ==
Vejú vetry, vetriská od západnej strany, &lt;br&gt;
kam tie mraky tak letia jak hladní havrani? &lt;br&gt;
Snáď na chraňbu slniečku? Čo vy chmáry chcete &lt;br&gt;
slniečko pochovávať? A ono pri svete! &lt;br&gt;
Či by ste ho zaživa chceli v hrob položit? &lt;br&gt;
Nie! Z toho nič nebude - nezomrie, čo má žiť! &lt;br&gt;
Bo, čo ho aj na chvíľku zložíte do jamy: &lt;br&gt;
povstane, vyrúbe so zlatými šabľami; &lt;br&gt;
a potom do tej jamy - ľahnete vy sami. &lt;br&gt;
Leťte, len leťte, keď vám to pokoja nedá - &lt;br&gt;
ale potom nesteňte: Jaj, beda, prebeda! &lt;br&gt;
A čo to za mrak tiahne cez tie šíre polia? &lt;br&gt;
Čo tie vrany tak liecu, kráču dookola? &lt;br&gt;
To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna,&lt;br&gt; 
vyprevádza zo sveta nezdarného syna. &lt;br&gt;
Spevu, plaču neslýchať, len čo vietor duje, &lt;br&gt;
a čo drobná rosička z neba poprchuje. &lt;br&gt;

Páč! Na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní, &lt;br&gt;
to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný. &lt;br&gt;
On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre bledie: &lt;br&gt;
Zdá sa, že on to na smeť celý zástup vedie. &lt;br&gt;
&quot;Modlime sa!&quot; - kňaz vraví. Za koho? &quot;Za teba!&quot; &lt;br&gt;
Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba - &lt;br&gt;
a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi; &lt;br&gt;
no modlime sa radšej za tých biednych ľudí, &lt;br&gt;
za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa, &lt;br&gt;
že by abo ožilo, abo šlo zo sveta! &lt;br&gt;
Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži, &lt;br&gt;
pozri tú tvár vpadnutú - či to obraz Boží? ! &lt;br&gt;
Jarmo jeho kolískou, síňavy ozdobou: &lt;br&gt;
Oj, čis' kedy zmiluje ten pán Boh nad tebou, &lt;br&gt;
ty dieťa utrpenia, zakliato v nevoli?! &lt;br&gt;
Nič viac nevie o svete, iba že ho bolí; &lt;br&gt;
žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže: &lt;br&gt;
Čo chceš s ním, zač tie muky, spravodlivý Bože? &lt;br&gt;
Sirota, nezná otca, mater, ani seba: &lt;br&gt;
Otvor knihu, moj otče, zaň sa modliť treba! &lt;br&gt;
Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje, &lt;br&gt;
ešte jedna iskierka na dne duše tleje; &lt;br&gt;
a hoc ona malinká, hoc hlboko skrytá: &lt;br&gt;
odkľaj mi ju, môj kňazu, - a svet nový svitá! &lt;br&gt;
I zraky rozpálené zodvihne do neba, &lt;br&gt;
modli sa, vrúcne modli - za koho? Za seba? &lt;br&gt;
Oj, ľud biedny, oj, ľud môj? Ktože ťa zastane? &lt;br&gt;
Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane, &lt;br&gt;
zostaneš s ním, Ty zbav ho! - vzdychajúci volá. &lt;br&gt;
A ľud nemý jak tôňa vlečie sa dokola. &lt;br&gt;
A ľud slepý - nevidí za bieleho rána: &lt;br&gt;
Zabíja otca svojho, čo ho za sna zháňa! &lt;br&gt;

Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú; &lt;br&gt;
na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú: &lt;br&gt;
&quot;Poď k nám, poď k nám, Janíčko!&quot; &lt;br&gt;
- až strach kosti láme - &lt;br&gt;
&quot;Poď k nám, poď k nám gazdíčko! Dávno ťa čakáme!&quot; &lt;br&gt;
A on ide- k šibeni pri srdca tichosti, &lt;br&gt;
bo mu duša hovorí: To oltár voľnosti.

== VII. ==
Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera, &lt;br&gt;
hlucho, temno na vzchode, jak vprostred cmitera. &lt;br&gt;
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna &lt;br&gt;
sťa mať biedna nad rakvou jediného syna. &lt;br&gt;
Hory, doly v pokore od Tatier k Dunaju, &lt;br&gt;
nad nimi v šírom kole tam víly ihrajú. &lt;br&gt;
Vprostred kola je hora a na holi skalka - &lt;br&gt;
tam si spieva samotná bielych panien kráľka: &lt;br&gt;
Nôžky chmára povíja, vlásky zora zláti - &lt;br&gt;
ako biela ľalia, ako Božia mati. &lt;br&gt;

Poď, poď, Janík, sokol zlatý, &lt;br&gt;
poď do môjho náručia: &lt;br&gt;
Budeme sa milovati &lt;br&gt;
tu, kde nás viac nerozlúčia. &lt;br&gt;

Oj, poď len, poď hore ku mne &lt;br&gt;
z búrok sveta do pokoja: &lt;br&gt;
Ej, veď ťa tu pekne, šumne &lt;br&gt;
popristrája milá tvoja! &lt;br&gt;

Tu ťa čaká oblek nový: &lt;br&gt;
Pláštik z rosy - moja práca -  &lt;br&gt;
tu klobúčik slniečkový &lt;br&gt;
i košieľka z žiar mesiaca. &lt;br&gt;

Tu ťa čaká domček nový, &lt;br&gt;
domček krásny, maľovaný; &lt;br&gt;
dášik na ňom diamantový, &lt;br&gt;
okienečká v štyri strany. &lt;br&gt;

A v tom domku budeme si &lt;br&gt;
žiť jak v raji, sami dvaja; &lt;br&gt;
kol nás večné družíc plesy, &lt;br&gt;
družíc Tatier i Dunaja. &lt;br&gt;

Oj, poď len, poď, sokol zlatý, &lt;br&gt;
poď do môjho do náručia: &lt;br&gt;
Budeme sa milovati &lt;br&gt;
tu, kde nás viac nerozlúčia! &lt;br&gt;

Tak spieva. Spevy hrajú ponad oblakami - &lt;br&gt;
a on vstred černovojska pod šibenicami; &lt;br&gt;
tam na tom hroznom vŕšku, na prahu dvoch svetov - &lt;br&gt;
nebo nad ním vysoké - svet nízky pod pätou - &lt;br&gt;
stojí neohrozený so zrakom upretým, &lt;br&gt;
stojí junák Jánošík - jak dakedy predtým, &lt;br&gt;
keď tú svoju družinu prezeral pred bojom, &lt;br&gt;
tú, čo žila, mrela v ňom jak hrom v blesku svojom; &lt;br&gt;
rúčky tak založené v zelenej košieľki, &lt;br&gt;
i ten istý klobúčik i pierko tak celky, &lt;br&gt;
i tá dumka na tvári i tá žiara v oku, &lt;br&gt;
všetko tak - len palošík chýba mu pri boku. &lt;br&gt;
Len keď hlas známy: &quot;Velej&quot; - zaznie tam od lesa &lt;br&gt;
&quot;Velej! smrť abo voľnosť! Bratia, nedajme sa!&quot; &lt;br&gt;
On stojí jak by kameň, rúčky nepohnuté, &lt;br&gt;
na pozdrav bratov vrelý posiela - vzdychnutie. &lt;br&gt;
Vzdychnutie sťa by bralo mŕtvo sa ozvalo &lt;br&gt;
no, všetko to, ach, všetko, čo mu zostalo &lt;br&gt;
Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté, &lt;br&gt;
čuvstvo drieme a myseľ kdesi v druhom svete &lt;br&gt;
Tam, tam, v tom svete peknom, kde nebo tak nízko &lt;br&gt;
kde srdce, vrúcno srdce ku srdcu tak blízko &lt;br&gt;
V svete zašlej mladosti. Tu ligotné chvíle &lt;br&gt;
oblietli ho dokola sťa zlaté motýle. &lt;br&gt;
A on, znovuzrodený v malého šuhaja, &lt;br&gt;
tiahne s nimi slávnostne do rodného kraja. &lt;br&gt;

Páč! Už ho z diaľky víta jasnočelá hoľa, &lt;br&gt;
tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá &lt;br&gt;
tam za ním rodná rieka túžobne narieka; &lt;br&gt;
zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú, &lt;br&gt;
zo dvoch strán háje za ním ľúbosťou vzdychajú; &lt;br&gt;
lúčina mu chodníček ku dedine kveti: &lt;br&gt;
Vitaj, vitaj, Janíček! Bežia k nemu dati;&lt;br&gt; 
pred domom mať, rodina i celý svet známy &lt;br&gt;
obhŕdli ho dokola: Vitaj medzi nami! &lt;br&gt;
Blízko, diaľno - to všetko ku nemu sa ženie, &lt;br&gt;
ľúbaniu a vítaniu konca-kraja nenie. &lt;br&gt;
Akoby práve teraz vracal so zo školy, &lt;br&gt;
nestihne ani vetiť: Bodaj zdravy bolí! &lt;br&gt;

Len v šír tá duša mladá ramená rozloží &lt;br&gt;
i pritisne na srdce celučký svet Boží. &lt;br&gt;
No sotvy jak tá včielka primrie na list sladký, &lt;br&gt;
sotvy usne jak dieťa na prsiach svej matky: &lt;br&gt;
Už ruky hadovitej dotknutie studené  &lt;br&gt;
prebúdza ho; i z raja naveky vyženie. &lt;br&gt;

Už je hore. - Ešte raz zrak na hory hodí - &lt;br&gt;
hej, na hory, na hory, na ten svet slobody! &lt;br&gt;
Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily, &lt;br&gt;
kde košelečky tkajú bohatierom víly, &lt;br&gt;
spevcov zlaté rusalky z nadzemských vôd poja: &lt;br&gt;
Oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja! &lt;br&gt;
Hory, tie čierne hory, ťažko zastenali, &lt;br&gt;
on ticho hľadí na ne, nesmúti, nežiali; &lt;br&gt;
bo ich pamäť jak lampa čarovná pozláti, &lt;br&gt;
i oblieka v slnkové starodávne šaty. &lt;br&gt;
A on v tých svetoch bájnych sám seba pozerá, &lt;br&gt;
pozerá sa sťa slnko nad morom zvečera. &lt;br&gt;
Na šabli vyštrbenej junák podopretý &lt;br&gt;
díva sa tam z troch kopcov na tie rodné svety. &lt;br&gt;

Z vojny ide syn ľudu po víťaznom boji &lt;br&gt;
a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí. &lt;br&gt;
Dole - sedliačik orie, na nevlastnom poli, &lt;br&gt;
a hore - ohník horí na Kráľovej holi. &lt;br&gt;
Čože? kamže? Či plúžiť to nevlastné pole, &lt;br&gt;
či po horách si chodiť s chlapci dobrej vôle? &lt;br&gt;
No nehľadí on dlho po nevoľnom poli: &lt;br&gt;
Ta letí orol mladý medzi tie sokoly! &lt;br&gt;
Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská, &lt;br&gt;
v ruke pohár a v druhej valaška sa blýska: &lt;br&gt;
&quot;Hore hu! Nič to preto, že sme my chudobní, &lt;br&gt;
hoc sme i chudobní, ale chlapci hodní! &lt;br&gt;
Hore hu! Nič to zato, že sa biedne máme: &lt;br&gt;
Naša dobrá vóľa i tú biedu zláme!&quot; &lt;br&gt;

A s tou švárnou družinou chodí on po horách &lt;br&gt;
pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách; &lt;br&gt;
chodí si on sťa vietor bez dráhy, bez cesty, &lt;br&gt;
strachy pred ním a za ním báječné povesti. &lt;br&gt;
Nad biedou utisnutou poslom Božím vstáva, &lt;br&gt;
kvetom skvitá krvavým na rumišti práva. &lt;br&gt;
To na Holi boj bije, samučičký samý, &lt;br&gt;
boj bije junák smelý s troma stolicami. &lt;br&gt;
To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí, &lt;br&gt;
pozerá orla v letu pri slnka východe - &lt;br&gt;
i spieva si piesenku o zlatej slobode. &lt;br&gt;
To dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline, &lt;br&gt;
dumá, či to zakliaťa predsa raz pominie. &lt;br&gt;
A všetky tie obrazy taks' milo naň smejú, &lt;br&gt;
že znovu v ňom vzbudili usnutú nádeju. &lt;br&gt;

Hoj, a duša ešte raz do nich sa pristrojí, &lt;br&gt;
jak bohatier napokon do čarovných zbrojí, &lt;br&gt;
a po nej sa rozleje sila nevystihlá; &lt;br&gt;
cíti, že by ramenom zem do neba zdvihla. &lt;br&gt;
A vtom kňaz povie: &quot;Amen!&quot; - Jaj, Bože nad nami! -  &lt;br&gt;
Hmla zašla - a Jánošík víta sa s vílami. &lt;br&gt;
Tri ráz od hôr zablysne, tri zhučia výstrely:&lt;br&gt; 
Oj! Časy naše, časy, kam ste sa podeli?! &lt;br&gt;

A tým poľom - či to hmla, či šatka belavá? &lt;br&gt;
Či to vietor, či dakto &quot;Stojte!&quot; voláva &lt;br&gt;
&quot;Stojte! Tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!&quot; &lt;br&gt;
Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti. &lt;br&gt;
Pozde, pozde dobehli cisárske patenty: &lt;br&gt;
Nedá Janík za seba štyri regimenty! &lt;br&gt;

Ľud okolo šibene - sťa mŕtva skalina - &lt;br&gt;
nevzdychne, nezaplače, pästí nezatína. &lt;br&gt;
Ide domov - pomaly - ale dák z nechuti, &lt;br&gt;
čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti; &lt;br&gt;
čím diaľ ide, tým mu viac čosi srdce zviera, &lt;br&gt;
dač sa v duši ozýva: Jánošík zomiera! &lt;br&gt;
A to srdca zvieranie viacej neprestane &lt;br&gt;
a hlas ten bude volať na zmŕtvych povstanie, &lt;br&gt;
prebije sa cez prsia, cez hory, cez lesy - &lt;br&gt;
bude volať do všech strán: Janíčko! Kdeže si?!

== VIII. ==
Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom. &lt;br&gt;
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, &lt;br&gt;
jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená, &lt;br&gt;
sťa žena pri pôrode; len stená a stená &lt;br&gt;
a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli, &lt;br&gt;
utopili Morenu o Smrtnej nedeli, &lt;br&gt;
roznosili už deti prvšie jarné púčky,&lt;br&gt; 
už dávno zakukali po hájoch kukučky - &lt;br&gt;
a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie &lt;br&gt;
a ešte horou-dolou nič sa nezelenie. &lt;br&gt;
Hora v puku, pole v kle utúleno drieme &lt;br&gt;
a ľudia von oblokom na tie holé zeme &lt;br&gt;
zrakmi beznádejnými nemo pozerajú - &lt;br&gt;
s rukami zloženými, čo bude, čakajú. &lt;br&gt;

Staré baby pri peci trímu tajné rady, &lt;br&gt;
spomnú Janka i jeho zakliate poklady. &lt;br&gt;
Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví, &lt;br&gt;
aj dostať ich, vraj, možno; len ten kvet jánový, &lt;br&gt;
čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa, &lt;br&gt;
čo kvitne o polnoci na svätého Jána - &lt;br&gt;
ten dostať: To tajomstvo, čo ešte neznáme - &lt;br&gt;
na čom si dosiaľ ten svet darmo hlavu láme. &lt;br&gt;
Spomnú i pás, košieľku, čo mu dali víly, &lt;br&gt;
i valašku, čo mala za sto chlapov sily. &lt;br&gt;
Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala, &lt;br&gt;
ale vtedy on skonal a ona - skapala. &lt;br&gt;

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá, &lt;br&gt;
i tá švárna družina, čo si s ním chodila; &lt;br&gt;
len tie pusté chodníčky, čo po nich zostali, &lt;br&gt;
a tie mená vyťaté na tatranské skaly. &lt;br&gt;
Napokon ešte prídu na tie mrcha časy, &lt;br&gt;
a tu sa jedna stará kdes' z kúta ohlási - &lt;br&gt;
to sa krížom všetkými svätými zaklína, &lt;br&gt;
že týmto pľuštiam, lejám, len on, vraj, príčina; &lt;br&gt;
bo že on ver' neumrel, že ho rodné víly &lt;br&gt;
čarodejníckym prútom k životu vrátili. &lt;br&gt;
A na svoje dve oči že ho raz videla &lt;br&gt;
v búrke na dreku letieť sťa by jasná strela. &lt;br&gt;
A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú &lt;br&gt;
o divoch, čo sa stali a čo sa stať majú. &lt;br&gt;

Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany, &lt;br&gt;
kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný. &lt;br&gt;
Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje, &lt;br&gt;
ale tam nič nevídať, len leje a leje. &lt;br&gt;

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, &lt;br&gt;
ten vidí bielych panien veliké zástupy; &lt;br&gt;
ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie, &lt;br&gt;
ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.

== IX. ==
=== Zjavenie ===
==== RUSALKY ====
Kukala kukučka z zeleného bučka, &lt;br&gt;
sedem ráz skukala - sedem ročkov dala. &lt;br&gt;
Janíčko, Janko náš, biele už líčka máš, &lt;br&gt;
jasné už očká máš, zlaté už vlásky máš; &lt;br&gt;
sedem rôčkov míňa, pôjdeme na sobáš.&lt;br&gt;
==== VÍLY ====
Bude svadba, bude, pamätajte, ľudie, &lt;br&gt;
akej viac nebude, kým svet svetom bude!&lt;br&gt;
==== RUSALKY ====
Prídu naši, prídu vaši - &lt;br&gt;
bude sobáš nad sobáši. &lt;br&gt;
Bieli orli svadobníci &lt;br&gt;
a sokoli domeníci; &lt;br&gt;
biele víly, to družice,&lt;br&gt; 
zlaté panny, tanečnice. &lt;br&gt;
Príde mesiac jasnočelý, &lt;br&gt;
bude družbom na veselí; &lt;br&gt;
príde slnko v koči zlatom, &lt;br&gt;
bude naším starým svatom; &lt;br&gt;
prídu svatky i svatovie, &lt;br&gt;
drobné hviezdy diamantovie. &lt;br&gt;
Hrať nám budú hrmavice, &lt;br&gt;
strieľať, trúbiť hrom s víchrami, &lt;br&gt;
výskať, spievať fujavice.&lt;br&gt;
==== CHÓR ====
Bude svadba nad svadbami.&lt;br&gt;
==== VÍLY ====
Už zváč chodí, už zváč lieta &lt;br&gt;
od kraj sveta do kraj sveta, &lt;br&gt;
od hviezdičky do hviezdičky, &lt;br&gt;
od bračeka do sestričky.&lt;br&gt;
==== CHÓR ====
Páľte, trúbte, hrom s víchrami: &lt;br&gt;
Nech - je svadba nad svadbami!&lt;br&gt;
==== KRÁĽKA ====
Pozrite len, biele deti, &lt;br&gt;
či to už deň Slávy svitá? &lt;br&gt;
Jajže, Bože! Družba letí &lt;br&gt;
a ja ešte nezavitá! &lt;br&gt;
Sem tie kvety, biele deti, &lt;br&gt;
sem tie ruže i ľalie - &lt;br&gt;
pokým družba sem doletí, &lt;br&gt;
nech mi parta čielko vije. &lt;br&gt;
Pozrite len, už na hore &lt;br&gt;
blýska svatov vozík zlatý; &lt;br&gt;
sestry! Vstáva zem i more! &lt;br&gt;
Oblečte ma v biele šaty! &lt;br&gt;
Čujte, čujte, biele deti, &lt;br&gt;
čo to za šum z každej strany: &lt;br&gt;
To rodina naša letí, &lt;br&gt;
otvárajte zlaté brány!&lt;br&gt;
==== CHÓR ====
Párte, trúbte, hrom s víchrami: &lt;br&gt;
Nech je svadba nad svadbami!&lt;br&gt;
==== DRUŽICE ====
Pôjdeme my na ten sobáš &lt;br&gt;
v žiare slnka, v hromov hluku, &lt;br&gt;
ponad svetom, Janík, podáš &lt;br&gt;
bielej kráľke pravú ruku. &lt;br&gt;
Zaznie pieseň oslávenia, &lt;br&gt;
rozlejú sa zemou zore; &lt;br&gt;
svet zlý padne na kolená - &lt;br&gt;
a národ náš vstane hore!&lt;br&gt;
==== TANEČNICE ====
Hurá, sestry! Hromy hudú: &lt;br&gt;
Boli časy, ešte budú! &lt;br&gt;
Hurá, sestry! Sem sa v kolá: &lt;br&gt;
Razom! Cez dva póly zeme - &lt;br&gt;
že zem s nebom dookola &lt;br&gt;
jasnou dúhou zavijeme!&lt;br&gt;
==== SVADOBNÍCI ====
Už sa rojí zbor nebeský &lt;br&gt;
svadobníkov, domeníkov &lt;br&gt;
po dva víchry, po dva blesky &lt;br&gt;
zapriahajú do vozíkov. &lt;br&gt;
A na dvore, šírom dvore &lt;br&gt;
stojí, hrabe tátoš biely: &lt;br&gt;
Hore sa naň, junák, hore! &lt;br&gt;
Do rúk paloš z jasnej strely! &lt;br&gt; 
Hor' sa, šuhaj nad šuhaja, &lt;br&gt;
hor' na koňa! My za tebou &lt;br&gt;
poletíme - hoja, hoja! &lt;br&gt;
Šírym svetom, kde nik nebou! &lt;br&gt;
Poletíme cez tri svety, &lt;br&gt;
mliečnou cestou, hore, dolu; &lt;br&gt;
sprevodíme - kvet nad kvety - &lt;br&gt;
mladú našu k Slávy stolu.&lt;br&gt;
==== DOMENÍCI ====
Vyjde pred dom dobrá mati &lt;br&gt;
i požehná párik mladý, &lt;br&gt;
otvorí im svet odkliaty -  &lt;br&gt;
šíre dvory, zlaté hrady. . .&lt;br&gt;
==== SVAT ====
Napred, napred! Čas uchodí: &lt;br&gt;
Nech sa začnú Slávy hody!&lt;br&gt;
==== DRUŽBA ====
Už je panna ovenčená, &lt;br&gt;
páľte, trúbte, hrom s víchrami, &lt;br&gt;
už je brána otvorená: &lt;br&gt;
Nech je svadba nad svadbami!&lt;br&gt;
Už hromy zahrmeli - hrom striasa horami &lt;br&gt;
a všetko ozýva sa sedem krajinami: &lt;br&gt;
Nech je svadba nad svadbami!


[[Kategória:Ján Botto]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Žltá ľalia</title>
    <id>11</id>
    <revision>
      <id>30</id>
      <timestamp>2005-08-08T19:41:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Jan_Botto|Ján Botto]]

Stojí, stojí mohyla. &lt;br&gt;
Na mohyle zlá chvíľa, &lt;br&gt;
na mohyle tŕnie, chrastie &lt;br&gt;
a v tom tŕní, chrastí rastie, &lt;br&gt;
rastie, kvety rozvíja &lt;br&gt;
jedna žltá ľalija. &lt;br&gt;
Tá ľalija smutno vzdychá: &lt;br&gt;
Hlávku moju tŕnie pichá &lt;br&gt;
a nožičky oheň páli - &lt;br&gt;
pomôžte mi v mojom žiali! &lt;br&gt;

Idú dievky z dediny, &lt;br&gt;
polievajú kvetiny, &lt;br&gt;
polievajú ľalije - &lt;br&gt;
a hrob všetko popije. &lt;br&gt;

Idú chlapci s topory, &lt;br&gt;
sečú ako do hory - &lt;br&gt;
a to tŕnie i chrastie &lt;br&gt;
jak ho zotnú, tak zrastie.&lt;br&gt; 

A ľalija smutne vzdychá: &lt;br&gt;
Hlávku moju tŕnie pichá &lt;br&gt;
a nožičky oheň páli - &lt;br&gt;
pomôžte mi v mojom žiali! &lt;br&gt;

Hej, stará mať, stará mať! &lt;br&gt;
Vy budete o tom znať - &lt;br&gt;
povedzte nám, keď viete, &lt;br&gt;
čo je to tu za kvietie? &lt;br&gt;

To je, deti, to je tá &lt;br&gt;
Evička tu zakľätá. &lt;br&gt;
Sadnite len okolo, &lt;br&gt;
poviem vám, jak to bolo. &lt;br&gt;

Stála tu raz chalupčička &lt;br&gt;
samá, samá samučičká. &lt;br&gt;
Stála ona medzi lesy, &lt;br&gt;
jak ľalija medzi plesy; &lt;br&gt;
a v nej mužík so ženičkou, &lt;br&gt;
ako holub s holubičkou. &lt;br&gt;
Žili si tu v zime, v lete, &lt;br&gt;
nevedeli nič o svete - &lt;br&gt;
žili si tu sami dvaja, &lt;br&gt;
jak dakedy vprostred raja &lt;br&gt;
sám Adamček, sám s Evičkou &lt;br&gt;
ako holub s holubičkou. &lt;br&gt;
&quot;Hej, Evička, anjel biely, &lt;br&gt;
nedal bych ťa za svet celý!&quot; &lt;br&gt;
&quot;Ja, Adamko, bez teba &lt;br&gt;
nechcem ani do neba!&quot; &lt;br&gt;

Tu dva prsty hore vzali, &lt;br&gt;
na zem, nebo prisahali: &lt;br&gt;
&quot;My budeme večne svoji, &lt;br&gt;
nás ani smrt' nerozdvojí!&quot; &lt;br&gt;

Vejú vetry, povievajú, &lt;br&gt;
dni za dňami uchádzajú; &lt;br&gt;
a Adamček sám s Evičkou, &lt;br&gt;
ako holub s holubičkou. &lt;br&gt;
Raz Adamček sadne k stolu, &lt;br&gt;
skloní bielu hlávku svoju: &lt;br&gt;
Ach, Evička, má perlička, &lt;br&gt;
choď na čistec do lesíčka! &lt;br&gt;
Kým Evička s čistcom beží, &lt;br&gt;
už Adamček mŕtvy leží. &lt;br&gt;
Pod prah si ho pochovala, &lt;br&gt;
aby naňho pamätala: &lt;br&gt;
Spi, Adamko, v pokoji - &lt;br&gt;
my budeme vždy svoji! &lt;br&gt;

Vejú vetry, povievajú, &lt;br&gt;
dni za dňami uchádzajú; &lt;br&gt;
a Evička samučká &lt;br&gt;
vzdychá tu jak kukučka. &lt;br&gt;

Prvý mesiac čo hodina &lt;br&gt;
žena muža pripomína; &lt;br&gt;
druhý mesiac deň čo deň &lt;br&gt;
a na tretí - raz za týždeň. &lt;br&gt;
Už sa hrobček uľahýna, &lt;br&gt;
žena muža zapomína; &lt;br&gt;
sotva hrobček uľahnutý, &lt;br&gt;
už je Adam zabudnutý. - &lt;br&gt;

Prešiel rôček - aj žiaľ z očiek. &lt;br&gt;
Ktosi klope na oblôček: &lt;br&gt;
Kto to, kto to? &quot;Ja som z mesta, &lt;br&gt;
blúdim - neznám, kde tu cesta?&quot; &lt;br&gt;
Tam napravo, mladý pane - &lt;br&gt;
za potokom na tej strane! - &lt;br&gt;

Hora hučí, dáždik rosí; &lt;br&gt;
a na dvere klope ktosi: &lt;br&gt;
&quot;Neznám, ako cez tú vodu, &lt;br&gt;
niet lavičky ani brodu!&quot; &lt;br&gt;
Vyšla Evka, pokázala: &lt;br&gt;
Tu, hľa! v kroví lávka malá! &lt;br&gt;
A pán jej dá peniaz zlatý: &lt;br&gt;
&quot;Budeš na mňa pamätati.&quot; - &lt;br&gt;

Vejú vetry, povievajú, &lt;br&gt;
dni za dňami uchádzajú; &lt;br&gt;
sotva prejdú tri či štyri, &lt;br&gt;
už k chalúpke chodník šíry. &lt;br&gt;
A v chalúpke pán už známy &lt;br&gt;
v čiernom fračku - (s kopýtkami). &lt;br&gt;

&quot;Škoda ruži na kaluži, &lt;br&gt;
keď môže byť, kde zatúži; &lt;br&gt;
škoda živej osobe &lt;br&gt;
s umrlcom žiť na hrobe. &lt;br&gt;
Poď von, milá, z tej samoty, &lt;br&gt;
zavediem ťa do paloty; &lt;br&gt;
poďže, milá, poď von sťato, &lt;br&gt;
zavediem ťa v striebro, zlato - &lt;br&gt;
zavediem ťa do mesta: &lt;br&gt;
budeš moja nevesta!&quot; - &lt;br&gt;
Evka dlho neniekala, &lt;br&gt;
pravú rúčku pánu dala. &lt;br&gt;
A on jej dal prsteň zlatý: &lt;br&gt;
&quot;Večer prídem aj so svaty!&quot; &lt;br&gt;

Vyšla Evka až na cestu. &lt;br&gt;
Hľadí ona, hľadí k mestu, &lt;br&gt;
jak vyzerá, tak vyzerá - &lt;br&gt;
od poludnia do večera: &lt;br&gt;
Ach, bože môj, bože drahý, &lt;br&gt;
ešte nezrieť kolimahy! &lt;br&gt;
Už slnko preč - začne sa tmieť, &lt;br&gt;
a milého jak niet, tak niet. &lt;br&gt;
tažko čakať v noci vonku, &lt;br&gt;
ešte ťažšie v pustom domku. &lt;br&gt;
Na ohníček triesky dáva &lt;br&gt;
a za každou povzdycháva: &lt;br&gt;
Poďže, milý, poďže ko mne, &lt;br&gt;
bo sa srdce trasie vo mne! - &lt;br&gt;

O polnoci prah zapuká: &lt;br&gt;
Kto to? &quot;Ženo, pusť ma dnuká!&quot; &lt;br&gt;
Kto? Bože! či to on?! &lt;br&gt;
&quot;On, tvoj Adam ide von, &lt;br&gt;
ide, ide spod prahu: &lt;br&gt;
čis' držala prísahu?!&quot; &lt;br&gt;
Jaj, kohútky, spievajte, &lt;br&gt;
zamoriť ma nedajte! &lt;br&gt;
Hybaj, hybaj, milý ko mne - &lt;br&gt;
lebo hnedky bude po mne! &lt;br&gt;
&quot;Idem, idem, moja žena - &lt;br&gt;
už som tu von po ramená; &lt;br&gt;
idem, idem spod prahu: &lt;br&gt;
čis' držala prísahu?!&quot; &lt;br&gt;
Vrznú dvere: &quot;Tu ma máš! &lt;br&gt;
Žena moja, či ma znáš?!&quot; &lt;br&gt;
Ach, čo to máš za podobu? &lt;br&gt;
&quot;Žena moja, ako z hrobu.&quot; &lt;br&gt;
Ani uši, ani zraky - &lt;br&gt;
&quot;Hja, pod zemou svet je taký: &lt;br&gt;
očí, uší - tam netreba, &lt;br&gt;
tam sú svoji vedľa seba.&quot; &lt;br&gt;
Len čis' to ty, Adam ľúby? &lt;br&gt;
Tvár bez nosa, dlhé zuby. &lt;br&gt;
A čože tak hŕkaš s nimi? &lt;br&gt;
&quot;Huj, od zimy - huj, od zimy.&quot; &lt;br&gt;
Choď ku krbu! pri plameni &lt;br&gt;
zohreješ si chladné kosti. &lt;br&gt;
&quot;Oheň,plameň je studený &lt;br&gt;
pre skrahnutých mŕtvych hostí.&quot; &lt;br&gt;
Ta príď zajtra na slniečko, &lt;br&gt;
to i mŕtvu zem ohrieva. &lt;br&gt;
&quot;Nie! - na tvoje chcem srdiečko &lt;br&gt;
priam, kým kohút nezaspieva!&quot; &lt;br&gt;
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa! &lt;br&gt;
&quot;Moja ľúba, čo máš z báťa? &lt;br&gt;
Boj sa, ženo, či neboj: &lt;br&gt;
Tys' moja raz a ja tvoj!&quot; &lt;br&gt;
Vtom ju pojme do náručia - &lt;br&gt;
on rumenie, ona bľadne: &lt;br&gt;
kohút spieva - víchry zhučia - &lt;br&gt;
i všetko sa vraz prepadne. &lt;br&gt;

Stojí, stojí mohyla, &lt;br&gt;
na mohyle zlá chvíľa; &lt;br&gt;
na mohyle tŕnie, chrastie &lt;br&gt;
a v tom tŕní, chrastí rastie, &lt;br&gt;
rastie, kvety rozvíja &lt;br&gt;
Evka, žltá ľalija. &lt;br&gt;

A spolnoci jej zať mladý &lt;br&gt;
prichodí k nej na vohl'ady; &lt;br&gt;

vyjde hore na mohylu, &lt;br&gt;
tak on teší svoju milú: &lt;br&gt;
ohnivý dážď na ňu leje &lt;br&gt;
a s rihotom tŕnie seje. &lt;br&gt;

A ľalija ťažko vzdychá: &lt;br&gt;
Hlávku moju tŕnie pichá &lt;br&gt;
a nožičky oheň páli - &lt;br&gt;
pomôžte mi v mojom žiali. &lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1603</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:35:54Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Stojí, stojí mohyla. &lt;br&gt;
Na mohyle zlá chvíľa, &lt;br&gt;
na mohyle tŕnie, chrastie &lt;br&gt;
a v tom tŕní, chrastí rastie, &lt;br&gt;
rastie, kvety rozvíja &lt;br&gt;
jedna žltá ľalija. &lt;br&gt;
Tá ľalija smutno vzdychá: &lt;br&gt;
Hlávku moju tŕnie pichá &lt;br&gt;
a nožičky oheň páli - &lt;br&gt;
pomôžte mi v mojom žiali! &lt;br&gt;

Idú dievky z dediny, &lt;br&gt;
polievajú kvetiny, &lt;br&gt;
polievajú ľalije - &lt;br&gt;
a hrob všetko popije. &lt;br&gt;

Idú chlapci s topory, &lt;br&gt;
sečú ako do hory - &lt;br&gt;
a to tŕnie i chrastie &lt;br&gt;
jak ho zotnú, tak zrastie.&lt;br&gt; 

A ľalija smutne vzdychá: &lt;br&gt;
Hlávku moju tŕnie pichá &lt;br&gt;
a nožičky oheň páli - &lt;br&gt;
pomôžte mi v mojom žiali! &lt;br&gt;

Hej, stará mať, stará mať! &lt;br&gt;
Vy budete o tom znať - &lt;br&gt;
povedzte nám, keď viete, &lt;br&gt;
čo je to tu za kvietie? &lt;br&gt;

To je, deti, to je tá &lt;br&gt;
Evička tu zakľätá. &lt;br&gt;
Sadnite len okolo, &lt;br&gt;
poviem vám, jak to bolo. &lt;br&gt;

Stála tu raz chalupčička &lt;br&gt;
samá, samá samučičká. &lt;br&gt;
Stála ona medzi lesy, &lt;br&gt;
jak ľalija medzi plesy; &lt;br&gt;
a v nej mužík so ženičkou, &lt;br&gt;
ako holub s holubičkou. &lt;br&gt;
Žili si tu v zime, v lete, &lt;br&gt;
nevedeli nič o svete - &lt;br&gt;
žili si tu sami dvaja, &lt;br&gt;
jak dakedy vprostred raja &lt;br&gt;
sám Adamček, sám s Evičkou &lt;br&gt;
ako holub s holubičkou. &lt;br&gt;
&quot;Hej, Evička, anjel biely, &lt;br&gt;
nedal bych ťa za svet celý!&quot; &lt;br&gt;
&quot;Ja, Adamko, bez teba &lt;br&gt;
nechcem ani do neba!&quot; &lt;br&gt;

Tu dva prsty hore vzali, &lt;br&gt;
na zem, nebo prisahali: &lt;br&gt;
&quot;My budeme večne svoji, &lt;br&gt;
nás ani smrt' nerozdvojí!&quot; &lt;br&gt;

Vejú vetry, povievajú, &lt;br&gt;
dni za dňami uchádzajú; &lt;br&gt;
a Adamček sám s Evičkou, &lt;br&gt;
ako holub s holubičkou. &lt;br&gt;
Raz Adamček sadne k stolu, &lt;br&gt;
skloní bielu hlávku svoju: &lt;br&gt;
Ach, Evička, má perlička, &lt;br&gt;
choď na čistec do lesíčka! &lt;br&gt;
Kým Evička s čistcom beží, &lt;br&gt;
už Adamček mŕtvy leží. &lt;br&gt;
Pod prah si ho pochovala, &lt;br&gt;
aby naňho pamätala: &lt;br&gt;
Spi, Adamko, v pokoji - &lt;br&gt;
my budeme vždy svoji! &lt;br&gt;

Vejú vetry, povievajú, &lt;br&gt;
dni za dňami uchádzajú; &lt;br&gt;
a Evička samučká &lt;br&gt;
vzdychá tu jak kukučka. &lt;br&gt;

Prvý mesiac čo hodina &lt;br&gt;
žena muža pripomína; &lt;br&gt;
druhý mesiac deň čo deň &lt;br&gt;
a na tretí - raz za týždeň. &lt;br&gt;
Už sa hrobček uľahýna, &lt;br&gt;
žena muža zapomína; &lt;br&gt;
sotva hrobček uľahnutý, &lt;br&gt;
už je Adam zabudnutý. - &lt;br&gt;

Prešiel rôček - aj žiaľ z očiek. &lt;br&gt;
Ktosi klope na oblôček: &lt;br&gt;
Kto to, kto to? &quot;Ja som z mesta, &lt;br&gt;
blúdim - neznám, kde tu cesta?&quot; &lt;br&gt;
Tam napravo, mladý pane - &lt;br&gt;
za potokom na tej strane! - &lt;br&gt;

Hora hučí, dáždik rosí; &lt;br&gt;
a na dvere klope ktosi: &lt;br&gt;
&quot;Neznám, ako cez tú vodu, &lt;br&gt;
niet lavičky ani brodu!&quot; &lt;br&gt;
Vyšla Evka, pokázala: &lt;br&gt;
Tu, hľa! v kroví lávka malá! &lt;br&gt;
A pán jej dá peniaz zlatý: &lt;br&gt;
&quot;Budeš na mňa pamätati.&quot; - &lt;br&gt;

Vejú vetry, povievajú, &lt;br&gt;
dni za dňami uchádzajú; &lt;br&gt;
sotva prejdú tri či štyri, &lt;br&gt;
už k chalúpke chodník šíry. &lt;br&gt;
A v chalúpke pán už známy &lt;br&gt;
v čiernom fračku - (s kopýtkami). &lt;br&gt;

&quot;Škoda ruži na kaluži, &lt;br&gt;
keď môže byť, kde zatúži; &lt;br&gt;
škoda živej osobe &lt;br&gt;
s umrlcom žiť na hrobe. &lt;br&gt;
Poď von, milá, z tej samoty, &lt;br&gt;
zavediem ťa do paloty; &lt;br&gt;
poďže, milá, poď von sťato, &lt;br&gt;
zavediem ťa v striebro, zlato - &lt;br&gt;
zavediem ťa do mesta: &lt;br&gt;
budeš moja nevesta!&quot; - &lt;br&gt;
Evka dlho neniekala, &lt;br&gt;
pravú rúčku pánu dala. &lt;br&gt;
A on jej dal prsteň zlatý: &lt;br&gt;
&quot;Večer prídem aj so svaty!&quot; &lt;br&gt;

Vyšla Evka až na cestu. &lt;br&gt;
Hľadí ona, hľadí k mestu, &lt;br&gt;
jak vyzerá, tak vyzerá - &lt;br&gt;
od poludnia do večera: &lt;br&gt;
Ach, bože môj, bože drahý, &lt;br&gt;
ešte nezrieť kolimahy! &lt;br&gt;
Už slnko preč - začne sa tmieť, &lt;br&gt;
a milého jak niet, tak niet. &lt;br&gt;
tažko čakať v noci vonku, &lt;br&gt;
ešte ťažšie v pustom domku. &lt;br&gt;
Na ohníček triesky dáva &lt;br&gt;
a za každou povzdycháva: &lt;br&gt;
Poďže, milý, poďže ko mne, &lt;br&gt;
bo sa srdce trasie vo mne! - &lt;br&gt;

O polnoci prah zapuká: &lt;br&gt;
Kto to? &quot;Ženo, pusť ma dnuká!&quot; &lt;br&gt;
Kto? Bože! či to on?! &lt;br&gt;
&quot;On, tvoj Adam ide von, &lt;br&gt;
ide, ide spod prahu: &lt;br&gt;
čis' držala prísahu?!&quot; &lt;br&gt;
Jaj, kohútky, spievajte, &lt;br&gt;
zamoriť ma nedajte! &lt;br&gt;
Hybaj, hybaj, milý ko mne - &lt;br&gt;
lebo hnedky bude po mne! &lt;br&gt;
&quot;Idem, idem, moja žena - &lt;br&gt;
už som tu von po ramená; &lt;br&gt;
idem, idem spod prahu: &lt;br&gt;
čis' držala prísahu?!&quot; &lt;br&gt;
Vrznú dvere: &quot;Tu ma máš! &lt;br&gt;
Žena moja, či ma znáš?!&quot; &lt;br&gt;
Ach, čo to máš za podobu? &lt;br&gt;
&quot;Žena moja, ako z hrobu.&quot; &lt;br&gt;
Ani uši, ani zraky - &lt;br&gt;
&quot;Hja, pod zemou svet je taký: &lt;br&gt;
očí, uší - tam netreba, &lt;br&gt;
tam sú svoji vedľa seba.&quot; &lt;br&gt;
Len čis' to ty, Adam ľúby? &lt;br&gt;
Tvár bez nosa, dlhé zuby. &lt;br&gt;
A čože tak hŕkaš s nimi? &lt;br&gt;
&quot;Huj, od zimy - huj, od zimy.&quot; &lt;br&gt;
Choď ku krbu! pri plameni &lt;br&gt;
zohreješ si chladné kosti. &lt;br&gt;
&quot;Oheň,plameň je studený &lt;br&gt;
pre skrahnutých mŕtvych hostí.&quot; &lt;br&gt;
Ta príď zajtra na slniečko, &lt;br&gt;
to i mŕtvu zem ohrieva. &lt;br&gt;
&quot;Nie! - na tvoje chcem srdiečko &lt;br&gt;
priam, kým kohút nezaspieva!&quot; &lt;br&gt;
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa! &lt;br&gt;
&quot;Moja ľúba, čo máš z báťa? &lt;br&gt;
Boj sa, ženo, či neboj: &lt;br&gt;
Tys' moja raz a ja tvoj!&quot; &lt;br&gt;
Vtom ju pojme do náručia - &lt;br&gt;
on rumenie, ona bľadne: &lt;br&gt;
kohút spieva - víchry zhučia - &lt;br&gt;
i všetko sa vraz prepadne. &lt;br&gt;

Stojí, stojí mohyla, &lt;br&gt;
na mohyle zlá chvíľa; &lt;br&gt;
na mohyle tŕnie, chrastie &lt;br&gt;
a v tom tŕní, chrastí rastie, &lt;br&gt;
rastie, kvety rozvíja &lt;br&gt;
Evka, žltá ľalija. &lt;br&gt;

A spolnoci jej zať mladý &lt;br&gt;
prichodí k nej na vohl'ady; &lt;br&gt;

vyjde hore na mohylu, &lt;br&gt;
tak on teší svoju milú: &lt;br&gt;
ohnivý dážď na ňu leje &lt;br&gt;
a s rihotom tŕnie seje. &lt;br&gt;

A ľalija ťažko vzdychá: &lt;br&gt;
Hlávku moju tŕnie pichá &lt;br&gt;
a nožičky oheň páli - &lt;br&gt;
pomôžte mi v mojom žiali. &lt;br&gt;

[[Kategória:Ján Botto]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Ján Hollý</title>
    <id>13</id>
    <revision>
      <id>39</id>
      <timestamp>2005-08-09T18:51:01Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Farar, spisovatel a prekladatel.  Priaznivec Bernolaka; prekladal diela antickych klasikov do bernolakovciny.  Neskor pisal vlastne eposy z obdobia Velkomoravskej Rise.  Ku koncu svojho zivota sa stal stupencom Stura a jeho kodifikacie slovenciny.

==Diela==
[[Svatopluk]] (1833)&lt;br&gt;
[[Cyrillo-Methodiada]] (1835)&lt;br&gt;
[[Sláv]]&lt;br&gt;
[[Katolíckí spevňík]] (1842)&lt;br&gt;
[[Básňe 1-4]] (1841-1842)&lt;br&gt;
[[Spisy básnické]] (1863)&lt;br&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Slovenskí včelár</title>
    <id>15</id>
    <revision>
      <id>50</id>
      <timestamp>2005-08-12T14:47:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Juraj_Fandly|Juraj Fándly]]

'''O ÚHOROCH AJ VČELÁCH'''

Adam první človek bol sedlák, k polnéj práci stvorení, &lt;br&gt;
Ze zemi mal počátek, s néj bral aj svojé viživeňí, &lt;br&gt;
Aš po zemskích úrodách je človek ze zemi stvorení, &lt;br&gt;
Abi on s ních mával svojé každodenné obživeňí, &lt;br&gt;
Tak včil obzláštňe sedlák je k polnéj práce naroďení, &lt;br&gt;
Abi s nú ze zemi bral dobrú úrodu, ne planini, &lt;br&gt;
Abi s nej mohol každí rok hojnejšé úrodi mávať, &lt;br&gt;
Nech nedá svím rolám v úhori darebňe odpočívať. &lt;br&gt;
Nepotrebujú úhori ročitého odpočinku, &lt;br&gt;
Víc potrebujú z malú brázdu častokrátnú oračku,&lt;br&gt;
Po každej orački ze žeľeznú bránu povláčeili, &lt;br&gt;
Abi jím slnko, déšď a povetrí dalo posilňeňí, &lt;br&gt;
Slnko, déšď a povetrí, častú oračku, rozdrobeňí, &lt;br&gt;
To potrebuje úhor, né pokoj: (časom pohnojení), &lt;br&gt;
S premenením semenom nech zoraní úhor poseje, &lt;br&gt;
Uzná, že rolu aj každí rok posát veľkí osoch je. &lt;br&gt;
Keď zveze úrodu z úhora, nech ho zore, povláči, &lt;br&gt;
Lichvacím nebo inším hnojom nech hnojí, kedi stlačí. &lt;br&gt;
Nepovedaj, že bude na nem ozimina chibnejšá, &lt;br&gt;
Malú chybu vinahraďí z úhorov krma hojnejšá, &lt;br&gt;
S túto vichováš víc lichvi, máš víc dojiva, víc hnoja, &lt;br&gt;
Visoké jaťeľinské strniščá úhori téš pohnojá. &lt;br&gt;
Chceš-li aj ti tento kunšt veďeť, úhorov osoch brávat, &lt;br&gt;
Musíš toto naučení čítávať aj zachovávať, &lt;br&gt;
Jako ho v planích chotároch zachovávali hospodári, &lt;br&gt;
Kterích pilnú prácu Boh požehnal z úhorními dari. &lt;br&gt;

'''PREDMLUVA'''

K článku tehoto naučeňá o úhoroch pohnul mňa veľikí nedostatek strovi a krme, kterí sem ukusi1 u mnohích naších chudobních hospodárov po mnohé suché, neurodné roki, že chudobní sedláci v zime nemajíce chľeba, aspon za strovu zdíchaľi. Nemajíce krme, abi mohľi svoju lichvu vizimovať, predávaľi ju hned v jaseň a bár ju psotno prezimovaľi, ona taká nevládná bola, že sotvá s nú svoje roľe jarného pola zoraľi, sotvá sebe volačo v zime, z jaru ze svojú lichvu virobiť mohľi, preto že ju dostatečňe krmiť nemohľi. 
Druhá príčina, mňa k temuto písmu pohibujícá, bol ten mnohonásobní hospodárskí osoch a veľikí užitek, ode mňa v temto písme viložení, pre kterí nemaľi bi sa úhori nechávať nezasáté, aľe maľi bi sa tak, jako vipisujem a raďím, po jarném poľi premeneníma semenami zasáť. Čo jestľi dostatečňe preukážem, žádám si, abi bola táto mojá rada naším Slovákom tak vďačná, jako boľi dovčilka vďačné hospodárské kňižki M[noho]. V[elebného]. pána farára naháčského (s kterích já tu potrební vítach, krem učeňá kestheľskéj hospodárskéj škoľi, vikládám). Maľi bi si hospodári tí kňižki pilno čítavať, aj padla možného spúsobu jejích radu zachovávať. 

Keď bich veďel, že bi bola mojá rada, v téjto kňižečki vipísaná, naším krajinskím vícejmožnejším hospodárom vzáctná, podal, bich jím aj druhú mojú radu (z jejích pomocu vitlačenu), totižto podla žádosťi nebohého najjasnejšého krála Leopolda II. takúto: jako bi sa móhlo pomociť s polním hospodárstvom: 

I. Abi v úrodnéj uherskéj krajine tak často veľká drahota nebívala. &lt;br&gt;
II. Abi v bohatéj uherskéj krajine tak veľká chudoba a psota nebola. &lt;br&gt;
III. Jako bi sa móhlo pomociť panskému aj sedláckému aj  všeobecnému krajínskému hospodárstvu. 

'''Rozmlúváňí medzi richtárom a  uradskíma'''

Richtár. Milí susedé, dokonaľi sme včil obecné porádki, zabavte sa ešče máľičko u mňa, povím vám volajakú všetečnú aj užitečnú novinu. Bol sem onekdaj naI reči z jednim pánom, kterí bol v hospodárskéj kesthejskéj škoľi učitel, viprával mi s néj mnohé pekné naučeňí, medzi inšíma rečámi takto poveďel: že bi sme sa mi sedláci o mnoho ľepší mal'i, keď bi sme úhori nenechávaľi na pusto ležať, keď bi sme do ňich sáľí všeľijaké semená na krmu, na strovu, bár aj na farbárské zeľini anebo všeľijaké repi, pre luďi aj pre lichvu užitečné. Já sem temu pánovi na jeho radu dával všeľijaké odporné vímluvi, aľe on mne jích potupil, zahrúzil a preukázal mi ten veľkí osoch ze zasátích úhorov, porúčal mi, abi sme hospodárské kňižki čítavaľi a podľa jejích naučeňí, čo nám je možné v našém hospodárstvu, abi sme napravovaľi, šikoval a pilno prikazoval mi, abi sme čitavaľi hospodársku knižku naháckého farára v Trnave vytlačenú, obzláštne to, čo je v néj o opaternosťi zdravéj, o viléčeňú nezdravej lichvi, o obsácú úhorov. Čp vi na to povíťe? Já sem téj umisľi, abi sme úhori nenechávali prazné, aľe probujme jich zorané posát pre skúsenosť teho veľkého osohu, o kterém sem tak mnoho počul. Prv nežľi všecci k temu celkom privolíte, budeme sa tuto u mňa prez zimu po dokonaních porádkov každí svátek d každéj takéj odpornéj vímluvi raďiť, kterú bi volakdo mohol vímisľeť proťi posátím uhorom.

Uradskí jeden premlúvil: Nech je tak, kdo má s nás uši k sľišaňú a rozum k rozumnému súdu, nech jeden každí počúvá, poraďme sa ešče dnes o téjto prvnéj odpornéj vímluvi. 
Richtár v debate vysvetľuje, presviedča a vyvracia námietky roľníkov proti obsievaniu úhorov. Prvých pät námietok, totiž: že 1. zem každý tretí rok potrebuje odpočinok, 2. že úhor zamedzuje rast rôznej buriny a zeliny, 3. že by potom roľníci nestačili obrábať všetkú pôdu, 4. že by sa nemaly ovce a svine kde pásť, 5. že nie je dosť hnoja ešte i na úhorové role tieto všetky námietky richtár ľahko vyvrátil, ale už jeho dôvody proti šiestej „výmluve“ boly nedostatočné a nepresvedčujúce. 

'''ŠÉSTÁ ODPORNÁ VÍMLUVA'''

Keď bi sa do úhorov všelijaké semená sáti, museli bi sedláci dávať veliku částku na devátek ze svéj urodi, na desátek ze svéj ťažkéj práce 

Urad.3 Čo trúfáťe, pane richtáru, čo bi nám ten školskí hospodár poveďel na túto odpornu vímluvu. 

Rich. To bi nám poveďel, čo povedal mne, keď sem s ňím mal reč o všeľijakích dežmách a devátkoch. O temto predsevzeťú kázal, abi sme si čítaľi naučeňí v II. str. P. h. na 1. 106. Tam sa naučíme, že dežma bola v starém zákone od Boha prikázaná, včil je od cirkevného aj od svetského práva ustanovená. Tam virozumíme, že naší gruntovní páni majú moc a právo, abi mohľi brať devátek anebo osmu částku z našej urodi. Tam čítajíce, najďeme aj to, jaká je našá veľiká povinnosť, abi sme pod hríchom spravedľive devádki, desátki opovedali aj odezdávaľi. Viprával ten pán dálej aj takto, že v pátém punktu krajinského urbára je príkaz, abi poddaní ze všeckéj urodi svojích rol dávali gruntovnému pánovi devátek, poneváč aľe tam o takíchto úhorních rolách neňi príkaz, asnad bi ľen páňi nebral'i s ňích devátek a krem teho, také úhorné roľe (bár aj posáté) ma1i bi sa tedi tak počitovať jako dovčílka, s kterích sa ništ nedávalo, anebo maľi bi sa tak vzáť jako inšé pusté pažice, s kterích nebere sa nijakí užitek. V III. §. teho urbárskeho punktu volačo podobného nadrážá sa. 

Urad. Já sa nazdávám, že naší gruntovní páňi dovčílka vždicki na pravdu stáli aj včil prikazujú svojím pánskím oficírom, abi nás spravedlive ríďili, abi pri svojich porádkoch ništ od nás nežádali, čo bi bolo proťi krajinskému urbáru. A predca nachádzajú sa (bár né u nás) kďe tu po krajine žalobi medzi sedláci proťi pánskím oficírom, že bi tito kedi nemilosrdňe, kedi nespravedľive zachádzali s poddaníma, obzláštne keď jích v čas žatvi a sennéj hrabački víše od urbáru dovoleních dnov na pánščinu ženú, bár uš aj poddaní vibaviľi svéj ročitéj panščini dňi, že tak sebe chudobní poddaní nemožú svoje urodi v potrebném časi zežať, ochrániť a chudobnejší nemajú keďi, abi volačo virobiľi. Takí nemilosrdní oficíri lachko bi gruntovních pánov navédľi, abi títo s posátich uhorov devátki od nás pítaľi. 

Rich. Súsed, né tak smelo súďťe, aňi tak smelo neom1úvajťe pánskích oficírov, pre dvoch-trech asnad kďe tu v krajine nemilosrdních, nespravedlivích a preto pred Bohom, pred svetom hríšních. Čúvaľi ste to, že jedna aňi dve, tri lastovički neurobá leto aňi jar, tak téš, čo volakedi bolo čúvať o volakterém zlém, nespravedľivém pánském jedném nebo druhém oficírovi, to mi včil o pánov oficírov našého gruntovného pána nemožeme povedať, poneváč aj oňi sú sprisahaní na pravdu a k zachovávanu krajinského práva porádkov. Za takíto krajinskéj vrchnosti právní porádek a príkaz može sa počitovať včilajší urbár, kterí gruntovní páňi prikazujú spravedlive zachovávať svojim oficírom. Mi doverujeme, že ho oňi spravedlive zachovávajú, poneváč k takémuto zachovávaňu aj královská, krajinská, stoličná vrchnosť dohlídá. Mi musíme ináč súdiť aj mluviť o pánov oficírov tehoto pánstva, oru s nami spravedlive aj milosrdne zachádzajú, oni nás v našéj bídi s pánskú režú na chléb aj na semeno, téš našu lichvu ze senom fedrujú, oňi nás, kďe možu, zastávajú. 

Urad. Teda bi sme sa nemali obávať, že bi nám ze stránki pánstva úhorné obsáťí ťerchovné bolo? 

Rich. Nemáme sa obávat, že bi gruntovní páni z úrodi posátich uhorov devátek anebo inšú dánku od nás žádali a bár bi aj volakedi nejakí pánskí oficíri volakteru novú ťerchu chtel nám nadstaviť, kra:jinská milosťivá vrchnost dala bi proťi nemu pomoc a ochranu, keď bi sa poddaní s poňíženosťú utíkali k nej podla §. VII. devátého urbárského punktu. 
Však sme mi to po títo pominuté roki s naším veľkim potešeňím skusiľi,že uľeveňí chudobnému sedláckému stavu (kterí je téš sila krajini) od dávna žádajú naší kráľi, to preukazuje za času Márie Terézie královnéj obnovení urbár. To žádaľi za Jozefa Druhého ti veľké po kra;jini vinaložené práce. Pomoc, ochranu a podporu sed1ákom dávať prikazuje artikul XXXV. dieti 1792 uherského práva za Leopolda II. krála. Tam cílí téš XII. artikul včil ščasľive panujícího krála Františka II. dieti 1792. 

Urad. Veď aj tak svedčí, abi vrchnosťi, které nás na pravdu prisahajú, nám na príklad, na pravdu stáli, to jím Boh, jejích svedomí, jejích práva prikazujú. A jestľi bi sa mohľi, neoďstupíce od pravdi nad chudobním poddaním zmilovať, jemu dobrotu a otcovskú lásku preukázať, to jím nebuďe žádná potupa. Pravda, spravedlnosť tak bívá na obrazoch malovaná, že drží vážki v rukách, abí sa oňi jednako a spravedlivo ustojkalí, abi jejích jazíček aňi na jednu aňi na druhú stranu vícej sa nenakloňil, musá sa oňi silno držať a uspokojit. Podobním spúsobom aj vrchní vladár a riďitel musí sa silno pravdi držať, abi sa aňi na jednu aňi na druhú stránku faľešne nenakloňil. Vždicki jemu buďe vatšá chvála, keď sa podla pravdi volačo vícej nachílí ke chudobnému stavu, obzláštňe k svojim poddaním, s kterích práce dostáva volajakú částku svého viživeňá. Lepší je, abi chudobní svého pána chváľili, jemu dobre vinšovaľi, po smrťi abi sa zaňho z vďačnosťú modlili, nežli ho majú hanať. 

Rich. Bár bi sa volakde aj našol, takí pán, kterí bi od svojích poddaních s posátích uhorov pítal devátek, predca bi táto dánka nemala odstrašiť jeho poddaních odobsátá uhorov. Lepší je vzáť osem částek, nežn jednu devátu opusťiť s takéj úrodi. 

Urad. Aľe keď si buďe sedlák rátať a šacovať svoju, do tich uborov vinaloženu prácu aj zasáté semeno, bude-ľi mať všecko zaplaťené s tima osmi částkami po volakterúc vipočtovaníma? 

Rich. Keď bi si sedlák každú prácu šacoval do svého ročitého vídanku, ona, bi skoro na vatšú cenu višla: nežli inších drahích remeseľníkov, nebo povedá porekadlo: Drahí je stríberní pluch, drahá bívá najatá oračka aj inšá šacovná sedlácka práca, kterú sebe sedlák nemože vždicki šacovať, ľen tobož, že ju pre seba, pre svoju čelad pracuje a nadevšecko preto, že je k takéj práce stvorení. Pamatajme m. kupcov, na handlírov, jako títo pi1no a spolu skúpo handlujú, keď získajú neľen péť anebo šést od sta zlatích, aľe keď vikupčá bár ľen tri, štiri zlaté víše svojich vinaloženích, sú spokojní, bár sa jím s takím ziskom nezaplatá všecki jejích práce a utrati. Tak bi mal biť aj sedlák spokojní, ked' bi s posátích úhorov bral bár ľen pátu anebo šéstu částku krem vinaloženého semena a svéj práce. Jaktí eľe veľikí osoch moho1 bi mať každí sedlák s posátích úhorov; viložím vám, dálej pri konci tejto našej reči. 

Urad. Ešče jedno je, čo bi mohol volakdo proti posátím úhorom na odpor povedať a to je toto: Dosť nám pánské zajáce a inšé zveri pánové v jarinách, oziminách škodi robá, né to abi sme  ešče úhori pre né posáľi. 

Rich.O tomto já vám vícej nemožem tu poveďeť, l'en to, čo sem čul od teho hospodárského učitela. Že majú gruntovní párni ve svojích právách upevené to plnomocenství, abi mohľi ve svém pánstvu a: poddanstvu jakékoľvek zveri držať, že jích sedlákovi nesloboda zabíjať. 

Urad. Aľe mohľi bi sa gruntovní páni rozpamatať, že jejích osvícená a veľkomožná láska k jejích zúbožením, utrápením pod daním to žáda, abi próťi takím polním zverom urobiľi ľepšé porádki, abi sa od ních v rolách aj inde tak mnohé a znamenité škodí nerobiľi, jaké dovčilka chudobní poddaní trpeľi aj trpá. Mohľi bi páni nasľedovať Friderika Vilhelma, teho veľkého a milosťivého pána, kterí v sebe poddaném markgrabstvu Anšpach aj v Bairaitu vikazil takové chudobním poddaním škodľivé zveri. S takéj pánskéj moci a spolu otcovskéj láski ke chudobním poddanním Jozef II. císar ve svojích rekvíroch dal vilapať a postrílať polním urodám škodľivé zveri. Tá ťaižko vipracovariá obroda zemi, drahá uroda rol mala bi sa na ľépší hospodárskí aj krajinskí osoch obráťiť, né abi ju kratochvilné, obžerné zveri vižral'i, abi pre ních chudoba hlad a bídu trpela. Znamé je to porekadlo: Ruka ruku umívá a obidve sú bíle, pretože jedna druhéj vodu podává. Tak téš peníze z ruki do ruki prekládané, podávané robá silních krarnárov a bohatích kupcov, tak téš dobremajících gruntovních pánov posilnujú, jejích pánstvá upevnujú sedláci jejích poddaní, dobré grunti, dobré urodi, silné hospodárství mající. 

Rich. Je síce pravda, že ľepší je gruntovnému pánovi, keď má silních, dobremajících poddaních, jako keď bi mal bídních, núdzních, kterí ze svého chotára urodi sotva možu sa prezimovať a potom až do novéj urodi neveďá, kam, od psoti majú sa pohnúť. Na toto maľi bi merkovať pánskí oficíri, keď v takích mizerních chotároch robá pánské nivi a berú do ních od sedlákov kopaničné anebo po pústkách ľežícé roľe. Berú jích preto, že majú moc a vládu takové vzáť, aľe maľi bi misľeť, zdáľiš vícej pánove hospodárství upevná, anebo vícej chudobních poddaních do psoti donesú, maľi bi misleť,kdo vícej také roľe potrebuje. 

Urad. Bola bi to gruntovním pánom veľká pochvaIa, keď bi oňi ze svojím posmelováňím, ze svojú pomocú, s požičaníma všeľijakíma semenámi k temu naklonil'i svojích núdzních poddaních, abi títo uhorné roľe každoročne posáľi, tak bi chudobním poddaním aj celému svetu preukázaľi, že nad jejích velkomožnú hodnosťu, nad jejích osvícením ménom a titulom je vícej možnejšá, pred svetom osvícenejšá jejích láska proťi svojím nudzním a bídním poddaním, kterích neľen jako svojích verních a ťaško praoovitích poddaních, aľe laj jako svojích b1ížních kresťanov s tímto spúsobom možú ščaslivejších učiňiť. Tak bi pánské méno aj rozkaze medzi jejích - poddaníma ve veľkéj ucťivosťi a poslušnosťi vždicki ľepší zetrvával'i. 

Rich. Mi síce musíme uznať, že medzi nami zostává ucťivosť a poslušnosť naším milosťivím gruntovním pánom od nás vždicki -preukázaná, nebo jejích veľkí osvícení rozum, spravedľiví súd, jejích veľká nad nami starosť, láska a opatrnosť vždicki jích k nám dobroťive a láskave naklonovaIa, preto mi sme jím aj budúcne povinní bit poslušní a verní. 

Urad. Jestli né inšá, zaiste táto včilajšá s nami rozmnoženíma ludma rozmnožená psota mala bi naších gruntovních pánov aj k temu nakloniť, abi nám pomohľi bez všeckéj dánki uhori posáť. P. richtáru! zdáľiš vám ten hospodárski učitel nespomínal volakteré také príkladi anebo dari, s kteríma gruntovní páni pomohaľi svojím poddaním a jích posmelovali k pilnejšému, k užitečnejšému hospodárstvu? 

Richtár uviedol niekoľko takýchto príkladov a roľníci sú presvedčení. Sú už ochotní obsievať úhory krmivami, strukovinami alebo inými rastlinami. Vysvetľuje im ešte postup prác. Nakoniec im hovorí o potrebe čítat hospodárske Knihy, najmä Pi1ného hopodára od naháčskeho farára. 

Urad. Pane richtáru,4 prv nežľi všeci mi tuto prítomní susedé vám privolíme k obsáťú naších uhorov, poneváč ste nás uš k temu silno nakloňiľi, poveďťe nám ešče na krátko o téj hospodárskéj kňižki naháčského p. farára volačo vícej. Čuľi sme, že ten p. farár chcel dať tlačiť aj inšé, téj svéj hospodárskéj kňižki nasľedujícé stránki, jak:ošto pátu o opatrnosťi zdravích konov aj o jejích všeľijakéj nemoci viléčeňu. Téš šestú st. o opatrnosti zdravích aj o viléčeňu nezdravích ovéc, téš sedmu st. o opatrnosťi zdravích aj o viléčeňu nezdravích svín, téš osmu stránku téj kňižki o opatrnosťi všeľijakého zdravého aj nezdravého krídelného hidu. To bi nám boľi veľmi potrebné kňižki. Nespomínal ten kesthelskí hospodár volačo o tíchto knižkách? 

Rich. Spomínal, aľe z hnevom a z velkú mrzutosťú proti našému slovenskému národu, že mi Slováci nevíme si dosť šanovať takú verkú užitečnú prácu od naháčskeho p. farára, po mnohé roki z veľkú pilnosťú zloženú aj uš dokonanú, která dármo ľeží nevitlačená pre nedostatek penez k tlačeňu potrebních, že bi sme si ju maľi šanovať jako naučeňí novotnéj hospodárskéj slovenskéj kesthelskej škoľi. Inší národ na takéto kňižki veľmi rád predplaťá aj tlačené kupuje a že mi Slováci ešče aj dálej po téjto nám obetovanéj užitečnéj hospodárskéj knižki ve tmách našéj nevedomosťi, lenivosťi, v poverách našich predkov omámení zostáváme. Mala bi aj naša obec aj každá inšá tú hospodársku kňižku sebe zaopatriť, na nú predplácať. Tak abi sme sa sami seba Slováci posmelovaľi, jako nás tam pán skladatel téjto kňižki posmeluje. 

Urad. Nech je teda tak. Hned ešče včil, dokáď sme tu v richtárském dome pospolu, posmelme sa, urobme toto spoľečné predsevzeťí, zaopatríme si ti hospodárské kňižki, čítajme 
jích, pamatajme aj mi na to naučeňí, v treťéj st. na, I. LIX, LV. vipísané, že vždicki je človek povinní kam dál vícej sa naučiť, keď može, že nikdá sa do starosťi nepreučí. Nikdo tak rád pri staréj običaje nezostává jako sedlák, mluvíce: Ľen tak hospodárme a robme, jako robiľi naší predkové. --- Mi sai v tíchto časoch nemožeme ináč brániť psoti; táto je kaJm dál vatšá, jako drahota] sa množí, dánki kam dál vatšá nastávaju, služebníkom kam dál vatší plat musíme platiť, drevo, zelezo o mnoho je drahšé nežľi pred nekteríma roki. V tíchto drahích časoch málo sa roďí na rolách, málo sena, málo krme, kraví zľe dojá, ovce málo mléka dávajú, psota od všetkích strán vaľí sa na nás.Takto zúbožení musíme uznať, že skoro ništ ve sveťe pri staréj ceni, po staréj običaje nezostává, nastávajú všeľijaké nové kunšti, nové rúchá, nové módi a fortíľe, ľen prám sám sedlák, svím rozumom dosť vtipní a obratní, nechce ništ nadstaviť, nadstavené, od inších vimisľené, ňechce premeniť pri svojích prácách, pri svém hospodárstvu, ačkoľvek viďí, ža s tíma grunti otcovskíma, s tú otcovsku prácu nemiže sa v tíchto drahích rokoch tak psoti brániť, jako sa voľakedi jeho otec bráňil. On viďí, že z jedného záhonu nemajú biť dva, aľe keď bi on jeden záhon pilno zrábal, mohol bi mať s neho toľkú úrodu, koľkú ze dvoch, on skusuje, že na mokrích lúkách fen trsťini a žaboškrečini rostú; aľe keď bi také lúki čiščil, vodu odrážal, mohol bi mať na ních dobré seno.

Rich. Také žalobi, jaké ví spomínáťe, skoro každodenne čúváme, teda hľedajme aj mi proťi ním ,volajakí prostredek, nadstavme aj mi volačo nového, čo od nás može biť proťi tím víše spomenutím odporním vímluvám, s kteríma sa dovčilka mnohí vimlúvaľi od obsáťá úhorov. Pomahajme si z jejích novotním obsátím. k našému veľkému osohu ešče v tejto zimi. 
Keď sa po drohí ráz zénďeme, dáme zehnať všeckích obecních luďi sem, zakážeme, abi si každí do jaro zaopatril volakterí funt jaterinského semena, které bi mal sáť do svého jarného pola z jarinu, abi tú jaterinu mohol v uhori na krmu kosiť. Zakážeme téš, nech si každí zaopatrí zrno volajakéj míšanini anebo inšéj samotnéj krmi zrno anebo volajakéj repnéj urodi, že buďerne všecci sát do uhorov také všeľijaké semená. Že si zatáď buďeme tuto u mňa anebo inďe pri večernajšéj schádzki čítavať naučeňí, kedi a jako sa majú takéto semená sát do uhorních rol. Bár v prvném anebo v druhém roku ti uhorné posáté roľe neukážú ľepšu občekávanú urodu, bár bi v nich bola po dva roki (čo netrúfám) volačo chibnejšá ozimina, mi ľen aj dáľej do ních sejme na krmu semená, v budúcich rokoch zaplaťá nám oňi tu prácu k našému potešeňu, toboš že u nás máme malé pasinki aj na seno malé lúki. Toto bi bola veľká pomoc obzláštňe tam, kde nemajú chotár na trojé poľe rozďeľení. 

Povedal mne ten kesthelskéj škoľi učitel, že toto bi bol jeden užiteční spúsob z inších mnohích spúsobov (totišto do uhorov sát mišanini všeľijakéj jateľini, krmi, strovi, semená. téš zahradníckéj urodi a farbárskéj zeľini), s kteríma mohlo bi sa pomociť v uherskéj krajini aj sedláckému aj pánskému aj krajinskému hospodárstvu. 

Urad. Lúbí sa nám toto hospodárské naučeňí, ano, všecci k nemu privolujeme, nenecháme budúcne naše uhori preorané prázné ľežať, aľe jich každoročne tak pi1no zoreme aj posejeme, jako sme ďovči1ka počuľi, abi sme aj mi skúsiľi s ních ten veľikí osoch. 

'''SLOVENSKÍ VČELÁR'''

'''OBETOVÁŇÍ'''

Včelárské naučeíi obetujem vám hospodári, &lt;br&gt;
Abi ste boli vaších včél opatrnejší včelári. &lt;br&gt;
Držte včeľi ne v stojákoch, ľen v truhlíkoch magacinskích,  &lt;br&gt;
Nasledujte inších skuseních včelárov cudzozemskích.  &lt;br&gt;
Spravte také truhlíki, jaké tu vipísané máte, &lt;br&gt;
Velkí s nich osoch proti nesnadním stojákom uznáte, &lt;br&gt;
Tu najdeťe tvár včelíňa, jeho místo vipisané, &lt;br&gt;
Jako majú biť nové roje do truhlíkov púščané. &lt;br&gt;
Kunštovíi roj spraviť, dva slabé snadno do kláta spojit,  &lt;br&gt;
Tu je lachki spósob. Těš proti žihadlu sa ozbrojit,  &lt;br&gt;
Pochopíte, jako máte slabé včeľí posilnovať, &lt;br&gt;
Jako možete snadno z velíkím osohom podrezovať. &lt;br&gt;
Jako máte mad, vosk vitápat aj madovec spravovat,  &lt;br&gt;
Jaké práce v každém mesíci prí včelách vikonávat,  &lt;br&gt;
Naučíte sa, jako jích máte v jaseň, v zime chráňiť,  &lt;br&gt;
Jako z jaru, v lete proti jejích neprátelom bráňiť, &lt;br&gt;
Jaké kvetini, jaké stromi máte pre včelí množiť, &lt;br&gt;
Jako posátí úhor maže vám aj včelám osožiť. &lt;br&gt;
Dočítate sa, jako z jaru včelí občerstvit máte, &lt;br&gt;
Jako matki k zárodom, včelám k práce chuti dodáte.  &lt;br&gt;
Keď všecko maje naučem buďete zachovávať, &lt;br&gt;
Víc včél, víc madu, těš víc vosku aj vi mažete mávať.  &lt;br&gt;
Vikládám mnoho od mnohích včelárov neskuseného, &lt;br&gt;
Čo vedomím pripomínám, v tom učím nevedomého. &lt;br&gt;
Kdo s vás ze skusenosťi o včelách víc poraďiť maže, &lt;br&gt;
Nech raďí, poďekujem mu, že včelárom víc pomaže.  &lt;br&gt;
Keď skusíte, čo radím, buďte opatrní včelári, &lt;br&gt;
Dajte Bohu chválu, ďekujte jemu za jeho dari, &lt;br&gt;
Jako dávni včelári ďekovali, chválu zdávali, &lt;br&gt;
Keď (že včelí majú částku misľi božskěj) ríkávaľi. &lt;br&gt;

'''Rozmlúváňí medzi richtárom aj uradskím o včelárském hospodárstvu'''

Richtár. Počujťe, dobrí luďe, povím vám aj druhú hospodársku novinu. Keď ten kesthelskéj škoľi pán učitel dokonal svoju reč o úhorném obsáťú prám sme tedi spolu išľi vedla jedného. včeľína istého sedláka. Krútiľ ten pán hlavu nad mnohíma chibámi tam uhlédnuťíma, které, keď bi sa popraviľi, že bi ten včelár o mnoho víc včél aj madu aj víc vosku mával. Dálej takto viprával: Kdo bi mal to ščasťí viďeť kesthelskéj škoľi hospodárské porádki, viďel bi tam pekní včelín a v nem včeľi ne v klátoch stojákoch, aľe v truhlíkoch, které sa menuju magacínské kláti, s kteríma sa možú robiť aj kunštovné roje; skrze takích truhlíkov nadkladki anebo. podkladki, že sa možú ze včelámi jedni na druhé z vrchu nadkládať aj od spodku podkládať a tak sa roje preďelá podle učeňá novotnéj veľmi užitečnéj včelárskéj kňižki. Včelári nemeckéj reči povedomí nemajú lepšéj o včelách kňižki od téjto, hodná bi bola, abi sa v slovenskéj reči vitlačila, její skladatel je prímeňim Christ, muž ve všeľijakém hospodárstvu učení, skusení.* Z jeho učeňá aj ze všeľijakéj skusenosťi vikládal ten učitel naučeňí pre včelárov spoluchotárňíkov: 

I.  Že bi oňi mohli mať o mnoho víc a to si1nejších včél, víc madu aj vosku, keď bi držali včeľi v magacinskích truhlíkoch a né v klátoch ani v košoch a v takích truhlíkoch že je ľepšé aj lachšé včelárské hospodárství. &lt;br&gt;
II.  Jaké zerini, jaké modi, v jakém časi maľi hi včelári sáť do susedskích bľížních úhorov pre včel'i, pre ľichvacu krmu aj pre inší domajší verikí osoch. &lt;br&gt;

Uradskí. V našéj osaďe sú volakterí včelári, aj já mám vólu včeľi držať a bolo bi nás víc, keď bi sme veďeľi ze včelámi zachádzať. Vikládajťe nám, pane richtáru, to naučeňí o včelách. 

Rich. Ten pán kázal, abi sme si v naších schádzkách čitávaľi to, které je v II. st. P. h. v každém mesíci viložené naučeňí o včelách, že bi to bolo pre novotních včelárov dosť. Zakazoval téš, abi sme nedržaľi včeľi v stojákoch klátoch aňi v košoch aňi v ležácích dlhích truhelkách, aľe radšéj v magacinskích truhlíkoch. 
---------------- 
* Anweisung zur nutziichsten und angenehmsten Bienenzucht fur alle Gegenden. - Gepüft und herausgegeben von J. L. C h r i s t. E. Pfarnerr in Rodhaim. (Návod k najužitočnejšiemu a mjpríjemnejšiemu včelárstvu pre všetky krajiny. - Vyskúšal a vydad J. L. Ghrdst. farár v Rodheime.) 
  
'''ZELlNKÁR'''

'''PREDMLUVA'''

Jako sa už mnoho rázi stalo dobrím, ačkoľvek malím vecám (které na cirkvi, na krajini všeobecní osoh jeden saďí. druhí polévá a starostliví Boh jím kam dál vatší zrost dáva), tak sa včil stává našému znovu zbudovanému Slovenskému fiternému tovarišstvu. Mnozí o ňom pochibovaľi, zdáliž sa ono založí, založené vizdvihňe, vizdvihnuté zdaliž sa upevňí a po širokéj našéj slovenskéj krajiňe rozšírí? Ale všecko toto uš je našému národu ľen velmi z veľikú, a preto ščastľivú skúsenosťú preukázané. Listi, ano, všeľijaké kňižki podla novéj našéj dobropísebnosťi a dobromluvnosťi z rozľičních stran krajini k nám do knihotlačárňe sa posílajú a které sú včil pod perom, na budúcí čas sal slubujú, jestľi naší krajaňi túto o svoj národ horlivosť i darej zachovávajú (jako hodno je, abi ju zachovan pre budúce stoleta). O volakterí rok uviďí učení svet, že slovenskí jazik a jeho písebné pero vždicki sa móže inším rečám a vťipom v Europe vichválením z velkú chválu pripodobniť jak z duchovňíma tak ze svetskíma kňihami. S tohoto posledňého predsevzaťá krásnu a veľmi užiteňú kňižku poslal nám istí pilní náš tovariš, která sa po Pilném hospodárovi, po smutnéj hre Krizant a Daria, po Compendiata historia gentis Slavae počtu štvrtá z utratámi našého ľiterného tovarišstva tlačila, totišto: tento Malí zeľinkár, z velkích zeľinárskích kňich viťáhnutí, vikládající krátké, ale zretelné a vel'mi užitečné radi z običajními zeľinkámi proti ňemocám obidvojého ľudského pokoleňá. Ňe tak toto písmo jako sám ten nápis dosťi  oznamuje a porúča veľkí užitek i osoh tejto kňižki; jako každému človekovi je milé jeho zdraví, tak bi mala biť v každém dome po Pilném hospodárovi tato kňižka vzácná: čím časťejšej kdo ten v dome postonává, tím časťejšéj buďé ona potrebňejšá, ľebo ňemóžeme biť ľiternému umeňú aňi poľnéj práci odevzdaňí, keď sme ňeňí zdraví; a v tejto príhoďe, poňeváč ňemóžeme mať všeci lekára pri sebe, dobre nám buďe chiťiť sa radi tejto užitečnéj, od mnohích dobre skúsenéj kňižki. Kdo bi ju mal (krem Sana Consilia medica Joannis Tonsoris)7 z ma1ím novotním lavozierskím kotľíkom, móhol bi mať u seba malu potrebnu apatéku ze zelinek, z vodek pripravenu, móhol bi biť ňe len svojím domajším, aľe aj inším milosrdní samaritán. Pánům osadskím lekárom, mnohoverebním pánom farárom a inším hospodárom, od mestskéj apatéki oddálením, v rostlinách volačo všetečňejším, buďe tato kňižka potrebná, buďe osožná. Kterí pri horách, pri hájoch bívajú, jestli si len prostredňu známosť zeľinek zvážá, veľikí osoh s ňéj móžu mať, ačkorvek aj od hor oddáreňí na lúkách, pri potokoch, pri cestách, pri prekopách najdú mnohé užitečné zeľini proti ňemocám. Kdo bi ve veľikéj povážnosťi nemal zeľinu lomikameň Trank, pri potokoch rostnúcu, mnohé ňemoci, obzláštňe aľe rani hojícu? Kterí fajkár ňechcel bi si pri potokoch, pri barinách nazberať na zimu podbelu, keď bi veďel, že tento s tabákom fajčení jeho v zime od kašlu a v starosťi od záduchu vičišťí? Která žena ňechcela bi si nazberať v máji, v léťe polajki, černobilu, balšanu, marúnki, bederňíku a. i., keď bi veďela, že užitek tíchto zeľinek dá jej veľkí, dobrí lék v jej ňemocách? Kterí hospodár ňechcel bi vihoďiť ze svéj zahrad i bren, boľehlav, keď bi veďel, jako sú ťíto ostarané aj inšé smradlavé zeľini škodľivé? Kterí remeselník pri ohňi pracující, kterí pisár často do písma hľeďící, ňechcel bi skúsiť úžitek ambroški (Augentrost), keď bi veďel, jako táto zeľinka dobre zrak čišťí, jako z radu tejto kňižki móže svojé zdraví zachovať. Písal o temto predsevzaťú kňižki Hipokrates písal téš o predlžeňí veku Aristoteles; tímto starodávňím kňihám móže sa táto včil oznámená pripodobňiť, lebo aj jejích radi v sebe obsahuje. Našé ľiterné tovarišstvo, chcejícé našému národu s túto krásnú kňižkú slúžiť, viplňuje Ciceronovu radu a domňeňí: Máme veďet, mluví on, 1) které veci r.ostú na zemi k úžitku človeka stvoreného; 2) Luďa sú na svete s tejto príčini zroďení, abi móhli biť medzi sebú jeden druhému na osoh. 

Tento dvojakí cíl je príčina téjto tlačenéj kňižki.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1590</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:22:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">

'''O ÚHOROCH AJ VČELÁCH'''

Adam první človek bol sedlák, k polnéj práci stvorení, &lt;br&gt;
Ze zemi mal počátek, s néj bral aj svojé viživeňí, &lt;br&gt;
Aš po zemskích úrodách je človek ze zemi stvorení, &lt;br&gt;
Abi on s ních mával svojé každodenné obživeňí, &lt;br&gt;
Tak včil obzláštňe sedlák je k polnéj práce naroďení, &lt;br&gt;
Abi s nú ze zemi bral dobrú úrodu, ne planini, &lt;br&gt;
Abi s nej mohol každí rok hojnejšé úrodi mávať, &lt;br&gt;
Nech nedá svím rolám v úhori darebňe odpočívať. &lt;br&gt;
Nepotrebujú úhori ročitého odpočinku, &lt;br&gt;
Víc potrebujú z malú brázdu častokrátnú oračku,&lt;br&gt;
Po každej orački ze žeľeznú bránu povláčeili, &lt;br&gt;
Abi jím slnko, déšď a povetrí dalo posilňeňí, &lt;br&gt;
Slnko, déšď a povetrí, častú oračku, rozdrobeňí, &lt;br&gt;
To potrebuje úhor, né pokoj: (časom pohnojení), &lt;br&gt;
S premenením semenom nech zoraní úhor poseje, &lt;br&gt;
Uzná, že rolu aj každí rok posát veľkí osoch je. &lt;br&gt;
Keď zveze úrodu z úhora, nech ho zore, povláči, &lt;br&gt;
Lichvacím nebo inším hnojom nech hnojí, kedi stlačí. &lt;br&gt;
Nepovedaj, že bude na nem ozimina chibnejšá, &lt;br&gt;
Malú chybu vinahraďí z úhorov krma hojnejšá, &lt;br&gt;
S túto vichováš víc lichvi, máš víc dojiva, víc hnoja, &lt;br&gt;
Visoké jaťeľinské strniščá úhori téš pohnojá. &lt;br&gt;
Chceš-li aj ti tento kunšt veďeť, úhorov osoch brávat, &lt;br&gt;
Musíš toto naučení čítávať aj zachovávať, &lt;br&gt;
Jako ho v planích chotároch zachovávali hospodári, &lt;br&gt;
Kterích pilnú prácu Boh požehnal z úhorními dari. &lt;br&gt;

'''PREDMLUVA'''

K článku tehoto naučeňá o úhoroch pohnul mňa veľikí nedostatek strovi a krme, kterí sem ukusi1 u mnohích naších chudobních hospodárov po mnohé suché, neurodné roki, že chudobní sedláci v zime nemajíce chľeba, aspon za strovu zdíchaľi. Nemajíce krme, abi mohľi svoju lichvu vizimovať, predávaľi ju hned v jaseň a bár ju psotno prezimovaľi, ona taká nevládná bola, že sotvá s nú svoje roľe jarného pola zoraľi, sotvá sebe volačo v zime, z jaru ze svojú lichvu virobiť mohľi, preto že ju dostatečňe krmiť nemohľi. 
Druhá príčina, mňa k temuto písmu pohibujícá, bol ten mnohonásobní hospodárskí osoch a veľikí užitek, ode mňa v temto písme viložení, pre kterí nemaľi bi sa úhori nechávať nezasáté, aľe maľi bi sa tak, jako vipisujem a raďím, po jarném poľi premeneníma semenami zasáť. Čo jestľi dostatečňe preukážem, žádám si, abi bola táto mojá rada naším Slovákom tak vďačná, jako boľi dovčilka vďačné hospodárské kňižki M[noho]. V[elebného]. pána farára naháčského (s kterích já tu potrební vítach, krem učeňá kestheľskéj hospodárskéj škoľi, vikládám). Maľi bi si hospodári tí kňižki pilno čítavať, aj padla možného spúsobu jejích radu zachovávať. 

Keď bich veďel, že bi bola mojá rada, v téjto kňižečki vipísaná, naším krajinskím vícejmožnejším hospodárom vzáctná, podal, bich jím aj druhú mojú radu (z jejích pomocu vitlačenu), totižto podla žádosťi nebohého najjasnejšého krála Leopolda II. takúto: jako bi sa móhlo pomociť s polním hospodárstvom: 

I. Abi v úrodnéj uherskéj krajine tak často veľká drahota nebívala. &lt;br&gt;
II. Abi v bohatéj uherskéj krajine tak veľká chudoba a psota nebola. &lt;br&gt;
III. Jako bi sa móhlo pomociť panskému aj sedláckému aj  všeobecnému krajínskému hospodárstvu. 

'''Rozmlúváňí medzi richtárom a  uradskíma'''

Richtár. Milí susedé, dokonaľi sme včil obecné porádki, zabavte sa ešče máľičko u mňa, povím vám volajakú všetečnú aj užitečnú novinu. Bol sem onekdaj naI reči z jednim pánom, kterí bol v hospodárskéj kesthejskéj škoľi učitel, viprával mi s néj mnohé pekné naučeňí, medzi inšíma rečámi takto poveďel: že bi sme sa mi sedláci o mnoho ľepší mal'i, keď bi sme úhori nenechávaľi na pusto ležať, keď bi sme do ňich sáľí všeľijaké semená na krmu, na strovu, bár aj na farbárské zeľini anebo všeľijaké repi, pre luďi aj pre lichvu užitečné. Já sem temu pánovi na jeho radu dával všeľijaké odporné vímluvi, aľe on mne jích potupil, zahrúzil a preukázal mi ten veľkí osoch ze zasátích úhorov, porúčal mi, abi sme hospodárské kňižki čítavaľi a podľa jejích naučeňí, čo nám je možné v našém hospodárstvu, abi sme napravovaľi, šikoval a pilno prikazoval mi, abi sme čitavaľi hospodársku knižku naháckého farára v Trnave vytlačenú, obzláštne to, čo je v néj o opaternosťi zdravéj, o viléčeňú nezdravej lichvi, o obsácú úhorov. Čp vi na to povíťe? Já sem téj umisľi, abi sme úhori nenechávali prazné, aľe probujme jich zorané posát pre skúsenosť teho veľkého osohu, o kterém sem tak mnoho počul. Prv nežľi všecci k temu celkom privolíte, budeme sa tuto u mňa prez zimu po dokonaních porádkov každí svátek d každéj takéj odpornéj vímluvi raďiť, kterú bi volakdo mohol vímisľeť proťi posátím uhorom.

Uradskí jeden premlúvil: Nech je tak, kdo má s nás uši k sľišaňú a rozum k rozumnému súdu, nech jeden každí počúvá, poraďme sa ešče dnes o téjto prvnéj odpornéj vímluvi. 
Richtár v debate vysvetľuje, presviedča a vyvracia námietky roľníkov proti obsievaniu úhorov. Prvých pät námietok, totiž: že 1. zem každý tretí rok potrebuje odpočinok, 2. že úhor zamedzuje rast rôznej buriny a zeliny, 3. že by potom roľníci nestačili obrábať všetkú pôdu, 4. že by sa nemaly ovce a svine kde pásť, 5. že nie je dosť hnoja ešte i na úhorové role tieto všetky námietky richtár ľahko vyvrátil, ale už jeho dôvody proti šiestej „výmluve“ boly nedostatočné a nepresvedčujúce. 

'''ŠÉSTÁ ODPORNÁ VÍMLUVA'''

Keď bi sa do úhorov všelijaké semená sáti, museli bi sedláci dávať veliku částku na devátek ze svéj urodi, na desátek ze svéj ťažkéj práce 

Urad.3 Čo trúfáťe, pane richtáru, čo bi nám ten školskí hospodár poveďel na túto odpornu vímluvu. 

Rich. To bi nám poveďel, čo povedal mne, keď sem s ňím mal reč o všeľijakích dežmách a devátkoch. O temto predsevzeťú kázal, abi sme si čítaľi naučeňí v II. str. P. h. na 1. 106. Tam sa naučíme, že dežma bola v starém zákone od Boha prikázaná, včil je od cirkevného aj od svetského práva ustanovená. Tam virozumíme, že naší gruntovní páni majú moc a právo, abi mohľi brať devátek anebo osmu částku z našej urodi. Tam čítajíce, najďeme aj to, jaká je našá veľiká povinnosť, abi sme pod hríchom spravedľive devádki, desátki opovedali aj odezdávaľi. Viprával ten pán dálej aj takto, že v pátém punktu krajinského urbára je príkaz, abi poddaní ze všeckéj urodi svojích rol dávali gruntovnému pánovi devátek, poneváč aľe tam o takíchto úhorních rolách neňi príkaz, asnad bi ľen páňi nebral'i s ňích devátek a krem teho, také úhorné roľe (bár aj posáté) ma1i bi sa tedi tak počitovať jako dovčílka, s kterích sa ništ nedávalo, anebo maľi bi sa tak vzáť jako inšé pusté pažice, s kterích nebere sa nijakí užitek. V III. §. teho urbárskeho punktu volačo podobného nadrážá sa. 

Urad. Já sa nazdávám, že naší gruntovní páňi dovčílka vždicki na pravdu stáli aj včil prikazujú svojím pánskím oficírom, abi nás spravedlive ríďili, abi pri svojich porádkoch ništ od nás nežádali, čo bi bolo proťi krajinskému urbáru. A predca nachádzajú sa (bár né u nás) kďe tu po krajine žalobi medzi sedláci proťi pánskím oficírom, že bi tito kedi nemilosrdňe, kedi nespravedľive zachádzali s poddaníma, obzláštne keď jích v čas žatvi a sennéj hrabački víše od urbáru dovoleních dnov na pánščinu ženú, bár uš aj poddaní vibaviľi svéj ročitéj panščini dňi, že tak sebe chudobní poddaní nemožú svoje urodi v potrebném časi zežať, ochrániť a chudobnejší nemajú keďi, abi volačo virobiľi. Takí nemilosrdní oficíri lachko bi gruntovních pánov navédľi, abi títo s posátich uhorov devátki od nás pítaľi. 

Rich. Súsed, né tak smelo súďťe, aňi tak smelo neom1úvajťe pánskích oficírov, pre dvoch-trech asnad kďe tu v krajine nemilosrdních, nespravedlivích a preto pred Bohom, pred svetom hríšních. Čúvaľi ste to, že jedna aňi dve, tri lastovički neurobá leto aňi jar, tak téš, čo volakedi bolo čúvať o volakterém zlém, nespravedľivém pánském jedném nebo druhém oficírovi, to mi včil o pánov oficírov našého gruntovného pána nemožeme povedať, poneváč aj oňi sú sprisahaní na pravdu a k zachovávanu krajinského práva porádkov. Za takíto krajinskéj vrchnosti právní porádek a príkaz može sa počitovať včilajší urbár, kterí gruntovní páňi prikazujú spravedlive zachovávať svojim oficírom. Mi doverujeme, že ho oňi spravedlive zachovávajú, poneváč k takémuto zachovávaňu aj královská, krajinská, stoličná vrchnosť dohlídá. Mi musíme ináč súdiť aj mluviť o pánov oficírov tehoto pánstva, oru s nami spravedlive aj milosrdne zachádzajú, oni nás v našéj bídi s pánskú režú na chléb aj na semeno, téš našu lichvu ze senom fedrujú, oňi nás, kďe možu, zastávajú. 

Urad. Teda bi sme sa nemali obávať, že bi nám ze stránki pánstva úhorné obsáťí ťerchovné bolo? 

Rich. Nemáme sa obávat, že bi gruntovní páni z úrodi posátich uhorov devátek anebo inšú dánku od nás žádali a bár bi aj volakedi nejakí pánskí oficíri volakteru novú ťerchu chtel nám nadstaviť, kra:jinská milosťivá vrchnost dala bi proťi nemu pomoc a ochranu, keď bi sa poddaní s poňíženosťú utíkali k nej podla §. VII. devátého urbárského punktu. 
Však sme mi to po títo pominuté roki s naším veľkim potešeňím skusiľi,že uľeveňí chudobnému sedláckému stavu (kterí je téš sila krajini) od dávna žádajú naší kráľi, to preukazuje za času Márie Terézie královnéj obnovení urbár. To žádaľi za Jozefa Druhého ti veľké po kra;jini vinaložené práce. Pomoc, ochranu a podporu sed1ákom dávať prikazuje artikul XXXV. dieti 1792 uherského práva za Leopolda II. krála. Tam cílí téš XII. artikul včil ščasľive panujícího krála Františka II. dieti 1792. 

Urad. Veď aj tak svedčí, abi vrchnosťi, které nás na pravdu prisahajú, nám na príklad, na pravdu stáli, to jím Boh, jejích svedomí, jejích práva prikazujú. A jestľi bi sa mohľi, neoďstupíce od pravdi nad chudobním poddaním zmilovať, jemu dobrotu a otcovskú lásku preukázať, to jím nebuďe žádná potupa. Pravda, spravedlnosť tak bívá na obrazoch malovaná, že drží vážki v rukách, abí sa oňi jednako a spravedlivo ustojkalí, abi jejích jazíček aňi na jednu aňi na druhú stranu vícej sa nenakloňil, musá sa oňi silno držať a uspokojit. Podobním spúsobom aj vrchní vladár a riďitel musí sa silno pravdi držať, abi sa aňi na jednu aňi na druhú stránku faľešne nenakloňil. Vždicki jemu buďe vatšá chvála, keď sa podla pravdi volačo vícej nachílí ke chudobnému stavu, obzláštňe k svojim poddaním, s kterích práce dostáva volajakú částku svého viživeňá. Lepší je, abi chudobní svého pána chváľili, jemu dobre vinšovaľi, po smrťi abi sa zaňho z vďačnosťú modlili, nežli ho majú hanať. 

Rich. Bár bi sa volakde aj našol, takí pán, kterí bi od svojích poddaních s posátích uhorov pítal devátek, predca bi táto dánka nemala odstrašiť jeho poddaních odobsátá uhorov. Lepší je vzáť osem částek, nežn jednu devátu opusťiť s takéj úrodi. 

Urad. Aľe keď si buďe sedlák rátať a šacovať svoju, do tich uborov vinaloženu prácu aj zasáté semeno, bude-ľi mať všecko zaplaťené s tima osmi částkami po volakterúc vipočtovaníma? 

Rich. Keď bi si sedlák každú prácu šacoval do svého ročitého vídanku, ona, bi skoro na vatšú cenu višla: nežli inších drahích remeseľníkov, nebo povedá porekadlo: Drahí je stríberní pluch, drahá bívá najatá oračka aj inšá šacovná sedlácka práca, kterú sebe sedlák nemože vždicki šacovať, ľen tobož, že ju pre seba, pre svoju čelad pracuje a nadevšecko preto, že je k takéj práce stvorení. Pamatajme m. kupcov, na handlírov, jako títo pi1no a spolu skúpo handlujú, keď získajú neľen péť anebo šést od sta zlatích, aľe keď vikupčá bár ľen tri, štiri zlaté víše svojich vinaloženích, sú spokojní, bár sa jím s takím ziskom nezaplatá všecki jejích práce a utrati. Tak bi mal biť aj sedlák spokojní, ked' bi s posátích úhorov bral bár ľen pátu anebo šéstu částku krem vinaloženého semena a svéj práce. Jaktí eľe veľikí osoch moho1 bi mať každí sedlák s posátích úhorov; viložím vám, dálej pri konci tejto našej reči. 

Urad. Ešče jedno je, čo bi mohol volakdo proti posátím úhorom na odpor povedať a to je toto: Dosť nám pánské zajáce a inšé zveri pánové v jarinách, oziminách škodi robá, né to abi sme  ešče úhori pre né posáľi. 

Rich.O tomto já vám vícej nemožem tu poveďeť, l'en to, čo sem čul od teho hospodárského učitela. Že majú gruntovní párni ve svojích právách upevené to plnomocenství, abi mohľi ve svém pánstvu a: poddanstvu jakékoľvek zveri držať, že jích sedlákovi nesloboda zabíjať. 

Urad. Aľe mohľi bi sa gruntovní páni rozpamatať, že jejích osvícená a veľkomožná láska k jejích zúbožením, utrápením pod daním to žáda, abi próťi takím polním zverom urobiľi ľepšé porádki, abi sa od ních v rolách aj inde tak mnohé a znamenité škodí nerobiľi, jaké dovčilka chudobní poddaní trpeľi aj trpá. Mohľi bi páni nasľedovať Friderika Vilhelma, teho veľkého a milosťivého pána, kterí v sebe poddaném markgrabstvu Anšpach aj v Bairaitu vikazil takové chudobním poddaním škodľivé zveri. S takéj pánskéj moci a spolu otcovskéj láski ke chudobním poddanním Jozef II. císar ve svojích rekvíroch dal vilapať a postrílať polním urodám škodľivé zveri. Tá ťaižko vipracovariá obroda zemi, drahá uroda rol mala bi sa na ľépší hospodárskí aj krajinskí osoch obráťiť, né abi ju kratochvilné, obžerné zveri vižral'i, abi pre ních chudoba hlad a bídu trpela. Znamé je to porekadlo: Ruka ruku umívá a obidve sú bíle, pretože jedna druhéj vodu podává. Tak téš peníze z ruki do ruki prekládané, podávané robá silních krarnárov a bohatích kupcov, tak téš dobremajících gruntovních pánov posilnujú, jejích pánstvá upevnujú sedláci jejích poddaní, dobré grunti, dobré urodi, silné hospodárství mající. 

Rich. Je síce pravda, že ľepší je gruntovnému pánovi, keď má silních, dobremajících poddaních, jako keď bi mal bídních, núdzních, kterí ze svého chotára urodi sotva možu sa prezimovať a potom až do novéj urodi neveďá, kam, od psoti majú sa pohnúť. Na toto maľi bi merkovať pánskí oficíri, keď v takích mizerních chotároch robá pánské nivi a berú do ních od sedlákov kopaničné anebo po pústkách ľežícé roľe. Berú jích preto, že majú moc a vládu takové vzáť, aľe maľi bi misľeť, zdáľiš vícej pánove hospodárství upevná, anebo vícej chudobních poddaních do psoti donesú, maľi bi misleť,kdo vícej také roľe potrebuje. 

Urad. Bola bi to gruntovním pánom veľká pochvaIa, keď bi oňi ze svojím posmelováňím, ze svojú pomocú, s požičaníma všeľijakíma semenámi k temu naklonil'i svojích núdzních poddaních, abi títo uhorné roľe každoročne posáľi, tak bi chudobním poddaním aj celému svetu preukázaľi, že nad jejích velkomožnú hodnosťu, nad jejích osvícením ménom a titulom je vícej možnejšá, pred svetom osvícenejšá jejích láska proťi svojím nudzním a bídním poddaním, kterích neľen jako svojích verních a ťaško praoovitích poddaních, aľe laj jako svojích b1ížních kresťanov s tímto spúsobom možú ščaslivejších učiňiť. Tak bi pánské méno aj rozkaze medzi jejích - poddaníma ve veľkéj ucťivosťi a poslušnosťi vždicki ľepší zetrvával'i. 

Rich. Mi síce musíme uznať, že medzi nami zostává ucťivosť a poslušnosť naším milosťivím gruntovním pánom od nás vždicki -preukázaná, nebo jejích veľkí osvícení rozum, spravedľiví súd, jejích veľká nad nami starosť, láska a opatrnosť vždicki jích k nám dobroťive a láskave naklonovaIa, preto mi sme jím aj budúcne povinní bit poslušní a verní. 

Urad. Jestli né inšá, zaiste táto včilajšá s nami rozmnoženíma ludma rozmnožená psota mala bi naších gruntovních pánov aj k temu nakloniť, abi nám pomohľi bez všeckéj dánki uhori posáť. P. richtáru! zdáľiš vám ten hospodárski učitel nespomínal volakteré také príkladi anebo dari, s kteríma gruntovní páni pomohaľi svojím poddaním a jích posmelovali k pilnejšému, k užitečnejšému hospodárstvu? 

Richtár uviedol niekoľko takýchto príkladov a roľníci sú presvedčení. Sú už ochotní obsievať úhory krmivami, strukovinami alebo inými rastlinami. Vysvetľuje im ešte postup prác. Nakoniec im hovorí o potrebe čítat hospodárske Knihy, najmä Pi1ného hopodára od naháčskeho farára. 

Urad. Pane richtáru,4 prv nežľi všeci mi tuto prítomní susedé vám privolíme k obsáťú naších uhorov, poneváč ste nás uš k temu silno nakloňiľi, poveďťe nám ešče na krátko o téj hospodárskéj kňižki naháčského p. farára volačo vícej. Čuľi sme, že ten p. farár chcel dať tlačiť aj inšé, téj svéj hospodárskéj kňižki nasľedujícé stránki, jak:ošto pátu o opatrnosťi zdravích konov aj o jejích všeľijakéj nemoci viléčeňu. Téš šestú st. o opatrnosti zdravích aj o viléčeňu nezdravích ovéc, téš sedmu st. o opatrnosťi zdravích aj o viléčeňu nezdravích svín, téš osmu stránku téj kňižki o opatrnosťi všeľijakého zdravého aj nezdravého krídelného hidu. To bi nám boľi veľmi potrebné kňižki. Nespomínal ten kesthelskí hospodár volačo o tíchto knižkách? 

Rich. Spomínal, aľe z hnevom a z velkú mrzutosťú proti našému slovenskému národu, že mi Slováci nevíme si dosť šanovať takú verkú užitečnú prácu od naháčskeho p. farára, po mnohé roki z veľkú pilnosťú zloženú aj uš dokonanú, která dármo ľeží nevitlačená pre nedostatek penez k tlačeňu potrebních, že bi sme si ju maľi šanovať jako naučeňí novotnéj hospodárskéj slovenskéj kesthelskej škoľi. Inší národ na takéto kňižki veľmi rád predplaťá aj tlačené kupuje a že mi Slováci ešče aj dálej po téjto nám obetovanéj užitečnéj hospodárskéj knižki ve tmách našéj nevedomosťi, lenivosťi, v poverách našich predkov omámení zostáváme. Mala bi aj naša obec aj každá inšá tú hospodársku kňižku sebe zaopatriť, na nú predplácať. Tak abi sme sa sami seba Slováci posmelovaľi, jako nás tam pán skladatel téjto kňižki posmeluje. 

Urad. Nech je teda tak. Hned ešče včil, dokáď sme tu v richtárském dome pospolu, posmelme sa, urobme toto spoľečné predsevzeťí, zaopatríme si ti hospodárské kňižki, čítajme 
jích, pamatajme aj mi na to naučeňí, v treťéj st. na, I. LIX, LV. vipísané, že vždicki je človek povinní kam dál vícej sa naučiť, keď može, že nikdá sa do starosťi nepreučí. Nikdo tak rád pri staréj običaje nezostává jako sedlák, mluvíce: Ľen tak hospodárme a robme, jako robiľi naší predkové. --- Mi sai v tíchto časoch nemožeme ináč brániť psoti; táto je kaJm dál vatšá, jako drahota] sa množí, dánki kam dál vatšá nastávaju, služebníkom kam dál vatší plat musíme platiť, drevo, zelezo o mnoho je drahšé nežľi pred nekteríma roki. V tíchto drahích časoch málo sa roďí na rolách, málo sena, málo krme, kraví zľe dojá, ovce málo mléka dávajú, psota od všetkích strán vaľí sa na nás.Takto zúbožení musíme uznať, že skoro ništ ve sveťe pri staréj ceni, po staréj običaje nezostává, nastávajú všeľijaké nové kunšti, nové rúchá, nové módi a fortíľe, ľen prám sám sedlák, svím rozumom dosť vtipní a obratní, nechce ništ nadstaviť, nadstavené, od inších vimisľené, ňechce premeniť pri svojích prácách, pri svém hospodárstvu, ačkoľvek viďí, ža s tíma grunti otcovskíma, s tú otcovsku prácu nemiže sa v tíchto drahích rokoch tak psoti brániť, jako sa voľakedi jeho otec bráňil. On viďí, že z jedného záhonu nemajú biť dva, aľe keď bi on jeden záhon pilno zrábal, mohol bi mať s neho toľkú úrodu, koľkú ze dvoch, on skusuje, že na mokrích lúkách fen trsťini a žaboškrečini rostú; aľe keď bi také lúki čiščil, vodu odrážal, mohol bi mať na ních dobré seno.

Rich. Také žalobi, jaké ví spomínáťe, skoro každodenne čúváme, teda hľedajme aj mi proťi ním ,volajakí prostredek, nadstavme aj mi volačo nového, čo od nás može biť proťi tím víše spomenutím odporním vímluvám, s kteríma sa dovčilka mnohí vimlúvaľi od obsáťá úhorov. Pomahajme si z jejích novotním obsátím. k našému veľkému osohu ešče v tejto zimi. 
Keď sa po drohí ráz zénďeme, dáme zehnať všeckích obecních luďi sem, zakážeme, abi si každí do jaro zaopatril volakterí funt jaterinského semena, které bi mal sáť do svého jarného pola z jarinu, abi tú jaterinu mohol v uhori na krmu kosiť. Zakážeme téš, nech si každí zaopatrí zrno volajakéj míšanini anebo inšéj samotnéj krmi zrno anebo volajakéj repnéj urodi, že buďerne všecci sát do uhorov také všeľijaké semená. Že si zatáď buďeme tuto u mňa anebo inďe pri večernajšéj schádzki čítavať naučeňí, kedi a jako sa majú takéto semená sát do uhorních rol. Bár v prvném anebo v druhém roku ti uhorné posáté roľe neukážú ľepšu občekávanú urodu, bár bi v nich bola po dva roki (čo netrúfám) volačo chibnejšá ozimina, mi ľen aj dáľej do ních sejme na krmu semená, v budúcich rokoch zaplaťá nám oňi tu prácu k našému potešeňu, toboš že u nás máme malé pasinki aj na seno malé lúki. Toto bi bola veľká pomoc obzláštňe tam, kde nemajú chotár na trojé poľe rozďeľení. 

Povedal mne ten kesthelskéj škoľi učitel, že toto bi bol jeden užiteční spúsob z inších mnohích spúsobov (totišto do uhorov sát mišanini všeľijakéj jateľini, krmi, strovi, semená. téš zahradníckéj urodi a farbárskéj zeľini), s kteríma mohlo bi sa pomociť v uherskéj krajini aj sedláckému aj pánskému aj krajinskému hospodárstvu. 

Urad. Lúbí sa nám toto hospodárské naučeňí, ano, všecci k nemu privolujeme, nenecháme budúcne naše uhori preorané prázné ľežať, aľe jich každoročne tak pi1no zoreme aj posejeme, jako sme ďovči1ka počuľi, abi sme aj mi skúsiľi s ních ten veľikí osoch. 

'''SLOVENSKÍ VČELÁR'''

'''OBETOVÁŇÍ'''

Včelárské naučeíi obetujem vám hospodári, &lt;br&gt;
Abi ste boli vaších včél opatrnejší včelári. &lt;br&gt;
Držte včeľi ne v stojákoch, ľen v truhlíkoch magacinskích,  &lt;br&gt;
Nasledujte inších skuseních včelárov cudzozemskích.  &lt;br&gt;
Spravte také truhlíki, jaké tu vipísané máte, &lt;br&gt;
Velkí s nich osoch proti nesnadním stojákom uznáte, &lt;br&gt;
Tu najdeťe tvár včelíňa, jeho místo vipisané, &lt;br&gt;
Jako majú biť nové roje do truhlíkov púščané. &lt;br&gt;
Kunštovíi roj spraviť, dva slabé snadno do kláta spojit,  &lt;br&gt;
Tu je lachki spósob. Těš proti žihadlu sa ozbrojit,  &lt;br&gt;
Pochopíte, jako máte slabé včeľí posilnovať, &lt;br&gt;
Jako možete snadno z velíkím osohom podrezovať. &lt;br&gt;
Jako máte mad, vosk vitápat aj madovec spravovat,  &lt;br&gt;
Jaké práce v každém mesíci prí včelách vikonávat,  &lt;br&gt;
Naučíte sa, jako jích máte v jaseň, v zime chráňiť,  &lt;br&gt;
Jako z jaru, v lete proti jejích neprátelom bráňiť, &lt;br&gt;
Jaké kvetini, jaké stromi máte pre včelí množiť, &lt;br&gt;
Jako posátí úhor maže vám aj včelám osožiť. &lt;br&gt;
Dočítate sa, jako z jaru včelí občerstvit máte, &lt;br&gt;
Jako matki k zárodom, včelám k práce chuti dodáte.  &lt;br&gt;
Keď všecko maje naučem buďete zachovávať, &lt;br&gt;
Víc včél, víc madu, těš víc vosku aj vi mažete mávať.  &lt;br&gt;
Vikládám mnoho od mnohích včelárov neskuseného, &lt;br&gt;
Čo vedomím pripomínám, v tom učím nevedomého. &lt;br&gt;
Kdo s vás ze skusenosťi o včelách víc poraďiť maže, &lt;br&gt;
Nech raďí, poďekujem mu, že včelárom víc pomaže.  &lt;br&gt;
Keď skusíte, čo radím, buďte opatrní včelári, &lt;br&gt;
Dajte Bohu chválu, ďekujte jemu za jeho dari, &lt;br&gt;
Jako dávni včelári ďekovali, chválu zdávali, &lt;br&gt;
Keď (že včelí majú částku misľi božskěj) ríkávaľi. &lt;br&gt;

'''Rozmlúváňí medzi richtárom aj uradskím o včelárském hospodárstvu'''

Richtár. Počujťe, dobrí luďe, povím vám aj druhú hospodársku novinu. Keď ten kesthelskéj škoľi pán učitel dokonal svoju reč o úhorném obsáťú prám sme tedi spolu išľi vedla jedného. včeľína istého sedláka. Krútiľ ten pán hlavu nad mnohíma chibámi tam uhlédnuťíma, které, keď bi sa popraviľi, že bi ten včelár o mnoho víc včél aj madu aj víc vosku mával. Dálej takto viprával: Kdo bi mal to ščasťí viďeť kesthelskéj škoľi hospodárské porádki, viďel bi tam pekní včelín a v nem včeľi ne v klátoch stojákoch, aľe v truhlíkoch, které sa menuju magacínské kláti, s kteríma sa možú robiť aj kunštovné roje; skrze takích truhlíkov nadkladki anebo. podkladki, že sa možú ze včelámi jedni na druhé z vrchu nadkládať aj od spodku podkládať a tak sa roje preďelá podle učeňá novotnéj veľmi užitečnéj včelárskéj kňižki. Včelári nemeckéj reči povedomí nemajú lepšéj o včelách kňižki od téjto, hodná bi bola, abi sa v slovenskéj reči vitlačila, její skladatel je prímeňim Christ, muž ve všeľijakém hospodárstvu učení, skusení.* Z jeho učeňá aj ze všeľijakéj skusenosťi vikládal ten učitel naučeňí pre včelárov spoluchotárňíkov: 

I.  Že bi oňi mohli mať o mnoho víc a to si1nejších včél, víc madu aj vosku, keď bi držali včeľi v magacinskích truhlíkoch a né v klátoch ani v košoch a v takích truhlíkoch že je ľepšé aj lachšé včelárské hospodárství. &lt;br&gt;
II.  Jaké zerini, jaké modi, v jakém časi maľi hi včelári sáť do susedskích bľížních úhorov pre včel'i, pre ľichvacu krmu aj pre inší domajší verikí osoch. &lt;br&gt;

Uradskí. V našéj osaďe sú volakterí včelári, aj já mám vólu včeľi držať a bolo bi nás víc, keď bi sme veďeľi ze včelámi zachádzať. Vikládajťe nám, pane richtáru, to naučeňí o včelách. 

Rich. Ten pán kázal, abi sme si v naších schádzkách čitávaľi to, které je v II. st. P. h. v každém mesíci viložené naučeňí o včelách, že bi to bolo pre novotních včelárov dosť. Zakazoval téš, abi sme nedržaľi včeľi v stojákoch klátoch aňi v košoch aňi v ležácích dlhích truhelkách, aľe radšéj v magacinskích truhlíkoch. 
---------------- 
* Anweisung zur nutziichsten und angenehmsten Bienenzucht fur alle Gegenden. - Gepüft und herausgegeben von J. L. C h r i s t. E. Pfarnerr in Rodhaim. (Návod k najužitočnejšiemu a mjpríjemnejšiemu včelárstvu pre všetky krajiny. - Vyskúšal a vydad J. L. Ghrdst. farár v Rodheime.) 
  
'''ZELlNKÁR'''

'''PREDMLUVA'''

Jako sa už mnoho rázi stalo dobrím, ačkoľvek malím vecám (které na cirkvi, na krajini všeobecní osoh jeden saďí. druhí polévá a starostliví Boh jím kam dál vatší zrost dáva), tak sa včil stává našému znovu zbudovanému Slovenskému fiternému tovarišstvu. Mnozí o ňom pochibovaľi, zdáliž sa ono založí, založené vizdvihňe, vizdvihnuté zdaliž sa upevňí a po širokéj našéj slovenskéj krajiňe rozšírí? Ale všecko toto uš je našému národu ľen velmi z veľikú, a preto ščastľivú skúsenosťú preukázané. Listi, ano, všeľijaké kňižki podla novéj našéj dobropísebnosťi a dobromluvnosťi z rozľičních stran krajini k nám do knihotlačárňe sa posílajú a které sú včil pod perom, na budúcí čas sal slubujú, jestľi naší krajaňi túto o svoj národ horlivosť i darej zachovávajú (jako hodno je, abi ju zachovan pre budúce stoleta). O volakterí rok uviďí učení svet, že slovenskí jazik a jeho písebné pero vždicki sa móže inším rečám a vťipom v Europe vichválením z velkú chválu pripodobniť jak z duchovňíma tak ze svetskíma kňihami. S tohoto posledňého predsevzaťá krásnu a veľmi užiteňú kňižku poslal nám istí pilní náš tovariš, která sa po Pilném hospodárovi, po smutnéj hre Krizant a Daria, po Compendiata historia gentis Slavae počtu štvrtá z utratámi našého ľiterného tovarišstva tlačila, totišto: tento Malí zeľinkár, z velkích zeľinárskích kňich viťáhnutí, vikládající krátké, ale zretelné a vel'mi užitečné radi z običajními zeľinkámi proti ňemocám obidvojého ľudského pokoleňá. Ňe tak toto písmo jako sám ten nápis dosťi  oznamuje a porúča veľkí užitek i osoh tejto kňižki; jako každému človekovi je milé jeho zdraví, tak bi mala biť v každém dome po Pilném hospodárovi tato kňižka vzácná: čím časťejšej kdo ten v dome postonává, tím časťejšéj buďé ona potrebňejšá, ľebo ňemóžeme biť ľiternému umeňú aňi poľnéj práci odevzdaňí, keď sme ňeňí zdraví; a v tejto príhoďe, poňeváč ňemóžeme mať všeci lekára pri sebe, dobre nám buďe chiťiť sa radi tejto užitečnéj, od mnohích dobre skúsenéj kňižki. Kdo bi ju mal (krem Sana Consilia medica Joannis Tonsoris)7 z ma1ím novotním lavozierskím kotľíkom, móhol bi mať u seba malu potrebnu apatéku ze zelinek, z vodek pripravenu, móhol bi biť ňe len svojím domajším, aľe aj inším milosrdní samaritán. Pánům osadskím lekárom, mnohoverebním pánom farárom a inším hospodárom, od mestskéj apatéki oddálením, v rostlinách volačo všetečňejším, buďe tato kňižka potrebná, buďe osožná. Kterí pri horách, pri hájoch bívajú, jestli si len prostredňu známosť zeľinek zvážá, veľikí osoh s ňéj móžu mať, ačkorvek aj od hor oddáreňí na lúkách, pri potokoch, pri cestách, pri prekopách najdú mnohé užitečné zeľini proti ňemocám. Kdo bi ve veľikéj povážnosťi nemal zeľinu lomikameň Trank, pri potokoch rostnúcu, mnohé ňemoci, obzláštňe aľe rani hojícu? Kterí fajkár ňechcel bi si pri potokoch, pri barinách nazberať na zimu podbelu, keď bi veďel, že tento s tabákom fajčení jeho v zime od kašlu a v starosťi od záduchu vičišťí? Která žena ňechcela bi si nazberať v máji, v léťe polajki, černobilu, balšanu, marúnki, bederňíku a. i., keď bi veďela, že užitek tíchto zeľinek dá jej veľkí, dobrí lék v jej ňemocách? Kterí hospodár ňechcel bi vihoďiť ze svéj zahrad i bren, boľehlav, keď bi veďel, jako sú ťíto ostarané aj inšé smradlavé zeľini škodľivé? Kterí remeselník pri ohňi pracující, kterí pisár často do písma hľeďící, ňechcel bi skúsiť úžitek ambroški (Augentrost), keď bi veďel, jako táto zeľinka dobre zrak čišťí, jako z radu tejto kňižki móže svojé zdraví zachovať. Písal o temto predsevzaťú kňižki Hipokrates písal téš o predlžeňí veku Aristoteles; tímto starodávňím kňihám móže sa táto včil oznámená pripodobňiť, lebo aj jejích radi v sebe obsahuje. Našé ľiterné tovarišstvo, chcejícé našému národu s túto krásnú kňižkú slúžiť, viplňuje Ciceronovu radu a domňeňí: Máme veďet, mluví on, 1) které veci r.ostú na zemi k úžitku človeka stvoreného; 2) Luďa sú na svete s tejto príčini zroďení, abi móhli biť medzi sebú jeden druhému na osoh. 

Tento dvojakí cíl je príčina téjto tlačenéj kňižki.

[[Kategória:Juraj Fándly]]
[[Kategória:Poézia]]
[[Kategória:Próza]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Od Silvestra do Troch kráľov</title>
    <id>16</id>
    <revision>
      <id>52</id>
      <timestamp>2005-08-12T14:58:33Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">=====1=====
Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach?

Hop, ale hop! Čože sú to za otázky v zábavníku Nitre?

Tak je, páni moji a panie moje, prosím za odpustenie. Ja som veru myslel, že som v bruchoslavickom kasíne, a medzitým to nie je tak, lebo stojím teraz pred veľacteným slovenským obecenstvom, najmä tým, ktoré číta Nitru.

Musím teda ab ovo začínať, aby aj moje láskavé obecenstvo vedelo tak, ako každý bruchoslavický obyvateľ – či je ženského, či chlapského pohlavia – vie, ako sa pán Šúplata oženil a ako sa to stalo, že si priam na Tri krále tohto roku pojal za svoju vernú a úprimnú manželku terajšiu teda pani Šúplatovú.

Náš nastávajúci dej pripadá na koniec minulého a počiatok prítomného – nie storočia, ale roku. A zato táto prvá slovenská noveletka je dačo najčerstvejšie v našej literatúre tohto nielen roku, lež aj – očúvajte – tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať môžem od láskavého čitateľstva: samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý podávam slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie.

To očakávam, vopred sa osvedčujúc, že už raz bez chvály spisovateľom byť nemôžem, ale najmä spisovateľom takým zaslúžilým, spisovateľom prvej slovenskej noveletky.

Náš dej sa začína na Silvestra a skončí sa na Tri krále. Naša noveletka bude teda: Od Silvestra do Troch kráľov.

Ecce – aká to novitas! A ešte keď pomyslíme, že je to čas, čo len priam teraz odišiel, zadivíme sa, ako Nitra k takejto novinke prísť mohla. A to všetko nielen nám, ale aj pánu redaktorovi na nemalú česť slúžiť musí. Nech pritom mlčím o najväčšej výhre láskavého čitaťeľstva, ktoré sa tak zabaví pri prvej slovenskej noveletke ako pri nijakej inej.

Ale, aby nám dakto nepovedal, že sa len sami chválime, bár sme ináč presvedčení, že dobré sa samo chváli, pristúpime už radšej len k samej historke.

Na Silvestra večer sedel vo svojej chyži pán Šúplata Ďorď, aspoň sa on takto podpisúval, keď komu maličké napomenutie ohľadne zloženia interesu alebo kapitálu posielal. Bol to, ako už teraz každý šípiť môže, slovenský kapitalista.

Toto bude náš hrdina, takže sme mohli bezpečne aj po jeho mene našu noveletku pomenovať a ani kritici zo Včely by nám to neboli mohli nadhadzovať ako zlé; ale máme pätnásť príčin, pre ktoré sme túto prvú slovenskú noveletku len tak pomenovali, ako stojí už na jej čele napísané.

Teda nášho Šúplatu znali celé Bruchoslavice ako bohatého kapitalistu, všetky bruchoslavické panny ho mali vo svojich lajstroch ako mládenca zapísaného, klebety kmotier ho každú jeseň a každý fašiang ženili a páni Bruchoslavičania, čo dolu Váhom išli, znali ho tiež dobre a vyhýbali mu na ulici jeden pred druhým.

Mal on všetkého dosť, len jedného sa mu nedostávalo, len jedno nešťastie ho naháňalo, a to bolo – neborák Šúplata nemohol sa oženiť!

– Hí, – zhíklo razom sto navydaj súcich panien.

– Hí, to je zázrak – pokračujú  v začatej piesni udivené Klebietkoviech tetky.

Ale ináč je nie, náš Šúplata, hoc priam bol bohatý ako rarášok, predsa sa nemohol oženiť a i teraz, na Silvestra večer, nachádzame ho v rozpakoch lásky a ženby.

Bol on zavčerom už ako na isté u Kačenky Kriklákoviech, ale že tatko nechce Kačenke viacej ako päťtisíc vyčítať, odišiel náš hrdina nahnevaný a teraz sa priam pristrojil a vystrojil k druhej, lebo čože je jemu nájsť si frajerku? Tisíce má dom má, všetko má – milý pán boh vie, čo je to, že sa len oženiť nemôže!

Oholil sa teda na Silvestra tak hladučko, že hoc priam ten ostrý čas dosť bol sporý v oraní jeho okrúhlej tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, ako čo by ešte len k štvrtému krížiku sa poberal, bár kto ho dobre znal, vedel, že dnes o polnoci vhabe do piateho. Doťahoval on teda priam päťdesiateho roku svojho života.

V tomto teda okamihu, v ktorom mu čas toho päťdesiateho Silvestra na chrbát vytína, rozmýšľa usilovne o tom, ako by už predsa raz mohol zlomiť tie reťaze mládeneckej slobody. Lebo to povedať musíme, že sa bol pánu Šúplatovi tento stav slobodný už celkovito spríkril a znechutil. Tak to obyčajne býva pri tých starých mládencoch, že sa im aj to, po čom prv pachtili, naposledy zneľúbi.

Pán Šúplata sedel pred zrkadlom, a my, aby sme sami nemuseli opisovať nášho Ďorďa, postavíme len to zrkadlo pred láskavé čitateľstvo, aby ho samo vidieť mohlo. Ale zrkadlo musíme opísať.

Cez prostriedok beží hrubá čiara, a to je rozpuklina skla – vari bolo veľmi silné a od sily sa puklo. Jeho rámiky a malý fioček boli z hrubého papieru, pooblepované pekným, kvietkovaným papierom. V tomto puknutom zrkadle vidieť krivý nos a nadrapené oko. Ale to sa len tak zdá, lebo Šúplata má nos ešte dosť rovný a jeho oko je tiež na svojom mieste. Vlasy sa mu na hlave trochu pobelievajú, ale čo sa ktorý len trochu väčšmi zabelie, hneď ho pán Šúplata čímsi potiera, takže keď vstal od zrkadla, jeho hlavička ani len nemyslela na šediny. Ale aké sú oči, to sa v zrkadle nedá dobre vidieť. Už neviem, či sú ozaj také akési pomútené, a či je sklo na ňom zaprášené a pomastené, keď ho Šúplata vždy prstami utieral, aby len dobre mohol všetky biele vlásky vidieť a tak každý natrieť. Zuby má pekné, čierne ako havran a komu sa také páčia, nemá nič nad ne krajšie. Postava sa celá síce v zrkadle nevidí, lebo nevážilo päť centov a neviselo na dvoch klincoch od povaly až po zem, ale nakoľko sa dá súdiť podľa hlavy, ktorá celé zrkadlo zapĺňa., nie je malá.

Naveky sedieť nemohol, to sa vie, najmä keď sa kamsi strojil. Zato hybko skočil zo stolice a dal sa prechodiť po svojej chyži a sám so sebou rozprávať.

– No ale ad animam ma už viacej Silvester nenájde v tomto stave! Akokoľvek, ale ak by s tou Ľudmilou Hovorkoviech tiež nič nemalo byť, pojmem si za ženu tú najchudobnejšiu meštiansku dievčinu v Bruchoslaviciach na truc všetkým tým bohatým frajlám! Ale seba predsa nedám za päťtisíc zlatých! Ebugatta! Ja mám len na hotových veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi nehanbí päťtisíc so svojou dcérou dávať. A keby nemal, už by som ani slova nepovedal, ale takto – mohol by si za šťastie pokladať, že som sa otrel o jeho dom a len za to jedno päťtisíc odrátať!

Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby chcel z neho jednu tisícku vyvalchovať. Po dlhšom rozmýšľaní, prechádzaní sa sem-ta, krútení hlavy, vyvalil sa na posteľ prikrytú kobercom, z ktorej ale odrazu vstal a akoby tým hodením sa na posteľ šťastná myšlienka bola do jeho veľkej hlavy vletela, takto sa dal o nej nahlas rozmýšľať.

– Hm, hm, to je pravda, že Ľudmilka sá vraj za kýmsi iným blázni. Toho sú už plné Bruchoslavice. Ale akože by aj nie! Mladé je to, pekné je to, ohmivé je to, a Šúplata Ďorď bol už vtedy do sveta súci šuhaj, keď ktosi pánbohvie kde bol! To je všetko pravda, ale, ebugatta, za stotisíc veksľov sa čosi len môže a ktosi by rád bol, keby toľko hárkov papieru na spisovateľské čarbaniny mal, ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy, ebugatta, čože chce aj sama Ľudmila! Nechže sa probuje najesť tej svojej krásy – a inšie čože má? Keď sa Hovorková nahnevá, nuž vnučka pôjde do služby. Že je ona dedička, to je pravda, nuž ale priam zato musí tak tancovať, ako jej babka hvízda, a keď by sa mi takto stará naklonila, vnučka si veľa nepomôže. 

Hore sa teda, Ďorde, hore sa, len okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta, len toť nedávno sa mi pekne na ulici prihovárala! Že vraj – „Herr von Šúplata, prečo sa nepáči aj k nám dakedy? Ej, ej, už hen do Kriklákov vedia nazerať?“ A držiac ruky vo vreckách na zásterke., tak sa ku mne tvárou nakláňala, až to radosť bola! „Nech sa páči, nech nás navštívia“ – tak ešte zďaleka na mňa volala. Ani raz nepoviem, že táto osoba dačo nezmýšľa. A čo sa bohatstva týka, to viem, že ak lepšie nestojí ako ja, tak ako ja iste stojí. Role má všade tam kde ja, bola by komasácia hotová; a mimo toho má v Mlákach, pod Šibenicami, v Lašidovej, a všetko hodné fľaky lúk a nivy a v horách tiež pekný táľ. – No, ad animam, to by bolo, to bude, Ďorde hore sa!

Celý naradovaný, vysmiaty, vytešený, držiac pravú ruku na brušku, ľavou rozhadzoval v povetrí a prechodil sa po chyži, chvíľami zas si svoje vymastené vlasy uhládzal, k lícam pritláčal, až naposledy pekne potíšku si aj širák na hlavu postavil, nový kaput vykefoval, čižmy ručníkom trochu pooprašoval, trstenicu so strieborným okutím vzal do ruky, až sa takto šťastne namyslený a nacifrovaný na nové vohľady vystrojil. Len chvíľa ešte a nik by ho nebol viacej doma našiel. Ale vtom ho jeho vlastná kuchárka musela zabaviť a zadržať.

Bol to pekný domáci výjav zo života jedného bruchoslavického boháča a priam zato škoda by bola nevidieť ho celý celučičký.

Náš Šúplata nedržal veľa na kuchyňu a ako dôsledný Bruchoslavičan nasledovne ani na kuchárku. Jeho Ilona bola kus obyčajného človiečika s tým, pravda, neobyčajným znamením, že na jednú nôžku trochu zatŕhala, pritom ale hrbatá nebola, aj zuby ešte dosť husté mala, sprostučká bola tiež, to je síce pravda, ale keď si pomyslíme, že bola zas veľmi schránlivá, verná a spravodlivá, teda aj to ta ušlo a pre pána Šúplatov tichý a pokojný dom mala aj tú krásnu cnosť, že bola už väčšmi stará ako mladá a mladá chasa nemala sa za kým vláčiť.

Priam na Nový rok, teda zajtra podľa nášho vyprávania, minie sa dvadsať rokov, čo spravodlivo u Šúplatov slúži, a tak je už celkom zrastená s domom nášho Ďorďa vystrájajúceho sa do vohľadov.

Teraz teda, ako chcel Šúplata na zálety ako krahulec zo svojho hniezda vyletieť, plný myšlienok, ktorými bude strieľať do srdca babky a vnučky, otvoria sa dvere dokorán a dnuka vojde jeho dvadsať rokov spravodlivá kuchárka Ilona. Vpálila dnuka tak hybko, ako čo by nikdy nebola na jednu nohu šmatlala. Ukrývajúc dákysi kúštik papieru pod zásterou, počala skoro detinskou radosťou štebotať.

– No, kamže, kam takto vystrojený, mladý pánko? Neviem, či už takto do druhého Silvestra svoji budeme, oni už čosi naozaj zmýšľajú, a dobre majú. Hovorím, prvý raz teraz od dvadsať rokov, že dobre majú, lebo veru mne sa už tiež odnechcieva toho služobníckeho chleba. Prv som sa bávala tej panej, ale teraz, ako hovorím, nech len spánombohom hľadajú si dáku.

Pri týchto rečiach tak zaľúbene hneď na svoju ruku, hneď na  svojho pána pozerala, že sa naposledy samému pánu Šúplatovi, ktorý sa ináč k Ilone ukazoval mrzutý, zachcelo zvedieť, čo sa Ilone porobilo.

– Nuž, hovorteže, Ilona, hovorte, čo vás také dobré nadišlo, že ste takej dobrej vôle? – prihováral sa Ilone Šúplata, nepokojne prekračujúc z nohy na nohu a usilovne po kuchárkinej ruke okom strieľajúc.

– Ej nie tak, mladý pánko, – odpovedala Ilona, – nie tak chytro, ja mienim tajomstvo svoje...

– Á – tajomstvo! Teda tajomstvo, – pretŕhal pán jej reč.

– Áno, áno, tajomstvo moje chcem u seba zadržať až do istého  času, ktorý nie je ďaleko. Oni nech len idú, kam sú tvárou obrátený, ako hovorím, prv som sa tých ich záletov čosi-kamsi bávala, ale teraz už tie časy pominuli a ja ich sama k frajerke vystrojím.

A pozrúc na zavretú ruku, rozosmiala sa.

– Hehehe, mladý pánko, nebudem ja tak dlho s touto ceduľkou chodiť a na sobáš čakať, ako oni s tými ich papierikmi za ženou chodia a sobáš hľadajú.

– Nože, no, nerob daromné histórie, a povedz, čo to máš v ruke, vari si dáku šajnu našla! – a hľadel akosi závistne na ruku.

– Aha, šajnu, – skočila mu do reči Ilona, – veď šajnu, hej, hej, šajnu, ale akú šajnu! Keby také šajny mali, sami by im boli radi. Len neviem, či mi túto šajnu budú môcť, mladý pánko, premeniť, už čo sú priam aký bohatý, ale premeniť ju – a vtom si čosi rozmyslí a s tajomstvom vybúši, akosi víťazoslávne pred Šúplatom rozvinujúc žreb z veľkej lutrie.

Šúplata, zazrúc žreb, ani nevedel čo robiť od veľkého hnevu, hneď sa chcel smiať, hneď hrešiť, čo mu to nijako do rozumu nešlo, ako jeho kuchárka môže tak nemilobohu peniaze do lutrie vyhadzovať, čo i tak za svojho života ani len raz neurobila.

– Nuž ale kieho čerta sa vám porobilo, veď ste vari len nedali päť zlatých v striebre za tento kúštik daromného papiera?

Ilona počala už z krivej nôžky na rovnú prestupovať, keď tieto slová očula, pomaly aj oči vypliešťala na svojho pána a nevedela si nijako vysvediť ani tých päť zlatých v striebre, ani ten kúštik vraj daromného papiera, lebo si ona ani ináč myslieť nemohla ako tak, že v tom slova pravdy niet. Dala za papierik šesť zlatých v striebre, a to si môžeme myslieť, že by ich za daromný papierik nebola dala.

Musí byť dačo vo veci! Ilona, bár bola už trochu poľakaná, predsa ešte nevypadla celkom zo svojho humoru a začala, rozumie sa, so smiechom:

– Hehehe, mladý pánko, nedala som päť, ale šesť zlatých v striebre za tento papierik; ale to si – hm, to si veru vyprosím, aby mi ho daromným papierom menovali! A dvestotisíc zlatých, ktoré zaň dnes-zajtra dostanem? – Čo – dvestotisíc zlatých? Myslia si, že neviem, čo mi banka vyplatí za túto ceduľu?

– Hahaha, och, ty biedna šmatlinoha, ešte mi banky bude spomínať! Ktože ťa to takými bankovými nádejami nakŕmil? Veď ja viem, že je to lós na dvestotisíc zlatých, ale ty, hus sprostá, musíš si pomyslieť, že takýchto lósov je nekonečné množstvo, z ktorého teba veru sotva vytiahnu.

– Ale veď mne ten strapatý žid Renzef s istotou povedal, že akási banka vo Viedni bude túto ceduľu vari pozajtrajšku, či kedy, ale iste dosť skoro vyplácať. A to je žid statočný! – Takto odpovedala Ilona, ale Šúplata chytro odsekol:

– Renzef je taký kmín ako jeho druhý kamarát a žid ako žid! Lež tajdi mi – keď si sa dala kmínskemu židovi ošudáriť, nuž maj si teraz! – Ale toto je hrozná vec – v týchto časoch všeobecnej biedy, drahoty a nahoty tak nemilobohu – koľkože, koľko? päť a či, hľa, vari šesť zlatých v striebre vyhodiť – a to pre nič za nič! Za kúštik papierika! A abys’ ešte aj to vedela, že sa takéto papieriky len za päť zlatých v striebre predávajú, ináč ani tento papierik, čo by sa ti priam kupec naň trafil, taký blázon ako ty, nepredáš! – Ale pätnásť zlatých takto vyhodiť! Tajdi, tajdi mi, nech na to ani nemyslím!

Ale Ilone svitla pri týchto rečiach myšlienka, či by takto jej pán tento žreb od nej neodkúpil, lebo už bola plná strachu, že svojich pätnásť zlatých stratí, i tak aj ináč veľmi rozžalostená nad tým, že jej tak ľahko dvestotisíc z hlavy aj z vrecka pán Šúplata vyfúkol.

– Nech si kúpia, mladý pánko, teda oni tento nešťastný papier, veď vari skôr ich ako mňa vytiahnu vo Viedni, a čo aj nie, nuž oni skôr znesú tú škodu ako ja! – Takto Ilona prosila Šúplatu, ale tým urobila reči koniec, lebo Šúplata div že sa neprevrátil spiatkom, čo sa mu tak hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko, aby vytiahol kľúč a zaprel chyžu.

– Nedomŕzaj ma teraz, ty hus sprostá, čo ti to ide na rozum! Hahaha, no, to by som si pomohol!

A tak sfúknuc sviečku horiacu na stole, pratal sa aj so smutnou Ilonou von.

Po temnom pitvore ohlasovalo sa ešte dlho „pätnásť zlatých, pätnásť zlatých“, bár sa Šúplata už dakde po bruchoslavických uliciach šúpal. Keby v pitvore nebola tma, videli by sme tam skormútenú Ilonu, videli by sme ju, ako narieka nad dvestotisícmi a stará sa o svojich pätnásť zlatých. Ale takto pri tme čože poviem o jej parsúne, keď ho sám nevidím. Necháme ju teda, neborku, so žrebom pod žľabom a pôjdeme o jednu kapitolu ďalej.

=====2=====
U Jaroslava Milenského celkom ináč vyzerá ako u Šúplatu Ďorďa, hoc priam ako tento, aj tamten je mládenec, ba hoc priam aj Jaroslav tiež na dievča, a to tuším na to isté, na ktoré aj Šúplata, myslí, u tohto tak ako u tamtoho na návšteve je Silvester, hoc priam všetky tieto veci obaja spoločné majú, predsa ja len vravím, že u tamtoho ináč vyzerá ako u tohto. Milenský je slovenský spisovateľ a toto vari stačí už na to, aby moje láskavé čitateľstvo aspoň tak pozďaleč si vedelo predstaviť, aký to rozdiel mohol byť medzi ním a tým slovenským boháčom.

Ja len v krátkosti poviem, že náš Milenský mal dve čisté, pekné chyže so skromným, ale vkusným náradím. V prvej stála jeho pekná knižnica, jeden pisársky stolík a pri ňom pulpit, všetko knihami a papiermi pozakladané. Do druhej chyže nás je nič, tam málokedy býva Milenský.

Teraz teda na Silvestra sedí náš spisovateľ so svojím dobrým a hádam jediným priateľom v Bruchoslaviciach, s mladým advokátom Brožkom.

Brožek bol istého bruchoslavického starého radného pána jediný syn, budúci dedič veľkého bohatstva, ktorý s Milenským rástol, do škôl chodieval, vzdelával sa, aj cestúval, boli si obaja veľmi dobre jeden ku druhému privykli.

Brožek teda chodil po chyžiach a zdal sa byť veľmi veselej mysle.

– Čože nám ten nový rok donesie, – povedá, – ja len všetko dobré čakám. A tvoje spisovateľské srdce, Jarko môj, aké má tušenie?

– A čo by som tušil inšie, – odpovedal tento, – ako nové biedy, nové vredy, zas nové neresti majúce sa valiť na náš národ. Tisíc osemsto štyridsaťsedem – to je ďaleký vek od času príchodu svetla na zem, to je pravda – ale pre šťastie nášho národa málo bolo rokov v tých storočiach. A tento nastávajúci štyridsiaty siedmy? Fuj, národ môj, fuj! – že na konci hynúceho roku musím pre budúci len zúfať z teba, lebo k tomuto zúfaniu každého z nás nútia minulé časy tvojej lenivosti, ogabanosti. Náš národ je nešťastná figúra v histórii!

– Hahaha, braček Jarko, – rozkričal sa z plného hrdla Brožek, – už ty len zas na ten národ nariekaš! Čože chceš mať z neho, čo? My neboráci ešte sme ani len národom nie a ty by si už rád videl národné zástavy viať na oceáne sveta!

– Čo? – skočiac zo stolice, hrmeno sa spytoval Milenský Brožka, – čo, Slováci nie sú národ? Ale pravda, pravda, keď ešte aj taký, čo sa k Slovákom priznáva, ba k predným jeho priateľom prináleží, keď taký slovenský národ za národ neuznáva, pravda, pravda – že sme nešťastný národ.

– No, no, – krotil ho zas Brožek, – veďže sa mi tak nerozdeklamúvaj, ja ti to hneď vysvetlím. Naši Slováci sú hŕba chlebárskeho, filisterského ľudu, z ktorého keď vyjdú aj tí najznamenitejší ľudia, hanbia sa zaň. Aký mi je to národ, keď nemá ani svojho zemianstva, ani svojho kňazstva, ani svojho meštianstva, ba ani len svojho sedliactva za seba samého zaujatého. A čo robí národy šťastnými, nebudem ti to vyratovať, ale vezmi, čo chceš, či len jedno zo všetkého má.

– Má – reč!

– Dobre, dobre, veď reč má, ale pozriže, čo si Slováci aj s tou rečou robia? Ale reč tiež ešte nie je šťastie a sláva národa!

– Počkajže, nech aj ja dačo poviem, – pretrhol zas Brožkovi reč Milenský. – Ty mi nadhadzuješ, že vždy len nariekam na náš národ. A čože je príčina môjho náreku, či nie to isté, čo ty vravíš? Či je to nie hanba a potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám blatom hádže, alebo hádzať skálie na nich dovoľuje. Hej, hanba! fuj a posmech na taký národ! Iné národy podopierajú svojich učených mužov, umelcov, kupcov, mechanikov, a čo robí so svojimi schopnými hlavami náš národ? Kde sú národné školy, ústavy a sto iných ciest, vedúcich národy k sláve a blahu?

– No, no, veďže mi nedeklamuj o tých veciach, proti ktorým som ja nič nevravel, – trochu zahanbený odpovedal Brožek, – ja som ťa len chcel upozorniť, že s tým slovom „národ“ nemusíme veľmi šermovať zato, že sa náš národ nikde ako národ nezastupuje a opustiac sám všetky znaky, ktoré národ národom robia, ani je nie hoden mena národa, za čo všetko som ho ja len hŕbou filisterskochlebárskeho ľudu pomenoval.

Lež hneď nato bol hotový Milenský so svojou odpoveďou, vraviac už pokojnejšie: – Ale ja práve aj proti tomu protestujem a nemôžem dopustiť, aby náš národ prestával byť zato národom, že sú v ňom a vo všetkých stavoch ľudia, ktorí neznajúc nič inšie ako starosť o svoj dom a dvor, o jeho pospolité veci sa nestarajú. Títo ľudia sú oveľa nepatrnejší pred súdnou stolicou pravdy a ducha, než aby boli schopní na pojme nášho národa podstatný znak zotrieť!

– Nuž a ktože ti už teraz bude národom? – spytoval sa Brožek.

– Ľahká odpoveď, – hovoril na to Jaroslav, – národ mi je ten človek v ňom, ktorý najlepšie určenie v ňom poznáva, touto známosťou jeho cesty osvecuje a svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a šťastia!

– Eh bien, – prisviedčal Brožek, – nech je tak; ale tu si v rozpore s tamtou tvojou deklamáciou o národe. Lebo na takýchto vari si len nešpintal!

– Na vtipky sa nespustíme, – upokojený dodával ešte Milenský, len by si sa darmo neškriepil, keď i tak rovnako so mnou myslíš; ale vy advokáti ste takí, pokým vám len slovíčko stačí – vždy sa naň vešiate – a hovorili by ste pro i kontra do súdneho dňa, keby prézes súd nevyslovil a nevedel ho aj vyviesť a naplniť.

– Tak je, braček, – dokončieva!. hádku Brožek, – ja ti popustím, že je slovenský národ národom, ale ty mi zas popusti z tých svojich obyčajných šprihanín na národ, najmä tam, kde zabudnutý a zanedbaný národ ani len snívať nemôže o takých veciach, aké by mládenecký zápal rád videl. Národ náš hlboko padol, to ja, ak nie lepšie ako ty, teda iste tak dobre zakusujem. Tu tieto naše Bruchoslavice sú naozajstná kvintesencia zo slovenského národa. Ty si potichučky píšeš za svojím stolíkom, karháš naše biedy, rozpaľuješ fakľu vedomostí, čo ti aj priam dáky židovský Šolem v Panónii, dáky dopisovateľ v Pešti Hirlape, alebo hen beťársky divatlapista do Slovákov v sprostých vtipoch sa nanosí a nad tebou si zabeťárči. Čože je to všetko proti tejto bruchoslavickej hávedi, s ktorou sa ja osobne ruvať musím. Ja som už u všetkých Bruchoslavičanov za pansláva vytrúbený, čo u nás, ako vieš, toľko znamená, ako že som nepriateľ pána richtára a pána kapitána, všetkých radných pánov, celého mesta a rozumie sa celej uhorskej krajiny, aby som o rakúskom mocnárstve, o Európe atď. nevravel. Čo som zakúsil, keď som počal rozprávať týmto slovenským Abdérčanom o nedeľných školách, o čitárňach, o spolkoch miernosti, o gazdovských ústavoch, o knihách, literatúre, novinách, o národných ústavoch, haj, pán boh uchovaj, aby som ti to mal rozprávať! Už aj ten môj neborák otec koľko ráz vyhorel pre mňa, najmä keď mnou trochu nadúchaný v mestskej rade jedno alebo druhé na dobré a prospech mesta narádzal. Sotva sa vraj čuť dal, tužbyť musel očuť za sebou jedného: „Aha, už ten jeho premúdry syn chce mať Einfluss aj na náš mestský senát, ale počkaj, zješ čerta!“ A druhý zas: „Ehe – aký pán, len by si on svoj dom a toho svojho jedináčika reformoval, aby sa po meste s tým panslavizmom nebláznil!“ – Tak, hľa, to ide, a neborák môj otec ako dobrý, staroslávny Bruchoslavičan naposledy si tiež, idúc zo sesie, povie: „Jaj, čože sa ja tam páliť budem za iných,“ a pokým k bráne príde, ešte si aj rozmyslí, čo mne, túžobne čakajúcemu na správy z rady, odpovie a ako ma upokojí. Po takej sesii však – hneď na druhý deň – sa na ulici nesmiem ukázať, lebo celé mesto ukazuje na mňa prstom a hovorí ako nárady môjho otca v senáte prepadli a ako tie nárady vlastne len z mojej hlavy pošli! A koniec, storako, pravda, popremieňaný, každej takejto reči o mne, otcovi a o sesii je obyčajne tento: „No, na čo je to tomu starému Brožkovi? Či by si nemohol pri svojich veľkých statkoch žiť a mať pokoj? Ale tak je to, dá sa synovi navádzať! Myslí si, že keď je Pepíček už tým advokátom, že už celé Bruchoslavice aj s rathausom prevráti.“

Jaroslav očúval zamyslený – a po chvíľke sa dal aj on do rozprávky. – Hjaja, veď keby sme viacej sociálnych mužov mali, ktorí by sa k našej národnosti priznávali, hneď by to ináč išlo. Ale to je ten nerozviazaný chlp, že doteraz skoro napospol sa len teológovia mali k slovenskej národnosti a z teológa nikdy nepovstal sociálny reformátor.

– Hahaha, – rozosmial sa Brožek, – aký antiteológ z teológa povstal! Ale nám advokátom je to predsa pekná poklona!

– No veď sa len smej, – odvetil Jaroslav, – že som bol teológom a teraz sám škamrem na teológov. Bol som teológom, aj sa mi teológia páči, ale úradne teologizovať sa mi znevidelo. A ja iba proti úradnej teológii hovorím, ktorá najmä za našich časov na všetkých stranách sa akosi zo života vyhodila. Svetskí teológovia sú teraz sociálni reformátori, a to tí učenci, čo teológiu poznali, ale úradne teologizovať nechceli. Všetky pochyby terajšieho sveta idú z jeho učencov, a nie z tých zákonníkov; reformy sociálnych pojmov, filozofie, poézie, politiky, beh myšlienok, publicistiky, nové pojmy a princípy – všetko toto viac alebo menej len zo svetských hláv pochodí. História najnovších časov veľmi kričí proti úradnej teológii. A náš slovenský život. najväčšmi zato kríva, že ho doteraz skoro len sami teológovia opatrovali: oni nám kníh a všeslovanských ideálov nastavali, takže, ak sú knihy, plány, ideály – šťastie národov, my Slováci by sme boli veľmi šťastný národ!

– Dovoľ, braček, – pretŕhal mu reč Brožek, – ja myslím naopak, že už aká je, taká tá naša národnosť, ale predsa len teológom má čo za svoj život poďakovať! A slovenská národnosť sa ani len myslieť nedá bez teológov!

– No veď, ja z tohto hľadiska naskrze neodporujem našim teológom, ba som presvedčený, že z teológie ide vždy povedomie vyššej teórie; ale žiadajúc už skutočné rozvitie sa nášho sociálno-národného života, nemôžem uspokojovať sa s tými našimi úradnými teológmi a s celou našou len teologickou národnosťou. A keď vezmeme hore ten ohľad, že deväťdesiatdeväť slovenských teológov prebehne, kým sa jeden vyberie, čo by bol čistým kňazom Slávie: teda tiež nebude sa ani slovenská národnosť veľmi mať čo pýšiť teológmi. A ja to smelo opakujem, že pokým Slováci nedostanú na čelo sociálneho génia, do toho času budú vždy vo svojej národnosti len nedochôdčence! Čo by z chýž dobré, veľké pošlo? Toť, hľa, almužna, kniha, plán, okúňavosť, falošná hanba, strachovitosť, slovom sociálna smrť. To sú plody a skutky chýž!

– Našim k slovenskej národnosti sa priznávajúcim teológom chýba nervus rerum gerendarum, – prehovoril Brožek, – a za to oni nemôžu!

Ale Jaroslav len chcel mať navrchu svoje slovo, a zato ešte dodal: – Z našich teológov, najmä úradných, nepovstane naše sociálnonárodné šťastie!

– No, nechže je tvoje navrchu, veď si slovenský spisovateľ, ale čo ti povie na to Bohuslav? – tak skoncoval hádku mladý advokát.

Medzitým, pozrúc na hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje háby. – Už by som sa bol skoro oneskoril, mám dnes ešte jeden skok.

Ale Brožek sa furtácky usmieval a nič nevravel.

Jaroslav to však skoro spozoroval a položartom sa oddal doňho. – Nuž, čože sa, ty furták furtácky, tak šelmovsky usmievaš? Vari šípiš, kam sa zberám?

– Hahaha, – rozrehotal sa Brožek, – akože by som sa nesmial, keď mi na um zišlo tvoje večné mládenectvo, aké si kedysi pri pive sľuboval, a teraz si takto na zálety kedy–tedy vybiehaš!

– Nuž a vari myslíš, že už po ženu idem? A či je nie slobodno k dievčaťu zabehnúť? 

– Prekliate dve otázky! – vykríkol na to Brožek, – ako len na ne odpovedať? Na prvú odpoviem, že si na nič iné nemyslím, ako že len tak na plano do Hovorkov chodiť naveky nebudeš, a druhej sa len začudujem; veď ty dobre vieš, že som sa s vami odjakživa hádaval o toto právo mladosti, ktoré ste vy na útraty sociálnej vzdelanosti, ohybnosti a spoločenskosti mladých Slovákov zatracovali a sa do svojich kutíc uťahovali! Zato sa nič neboj – dievčence ja sám rád vidím. Nuž ale, veď ja nič, ja som len tak hovoril a do tvojho erotického tajomstva sa ja nejdem miešať!

– Nie tak, nie, pred tebou nechcem mať nijaké tajomstvo, vyznám sa ti, že nekonečne ľúbim Ľudmilu. Ale že inšie nie je v mojej moci, to ty lepšie budeš vedieť ako ja, – zasmútiac sa hovoril na to Milenský.

Brožek sa chcel vážne zatváriť, ale mu to nešlo, takže si len zas požartoval. – Och, braček, ja nič lepšie neviem ako ty, ale by som ti predsa jednu radu vedel dať, a tá by bola, aby si si Ľudmilku dobre osedlal, aby ti ju dakto bohatší, ako si ty, od babky neodviedol. Lebo som ja o istom mládencovi v Bruchoslaviciach už dačo počul; ale ťa teraz nechcem zdržiavať. I tak sa bezpochyby dnes sám o istejšom presvedčíš.

– Myslíš? – smutne sa spytoval Milenský. – No veď ja viem, že v mojom románe nebudem sa ja šťastne mať v láske, ale zažijem aspoň svätý cit, ktorý sa bez ohľadu na skutočnosť na srdci milej rozprúdi a dušu rozblahoslaví.

A tak sa rozlúčili.

– Zbohom do roka! – volal s budúcim dňom Domovej pokladnice Brožek a na ulici sa títo dvaja verní priatelia rozišli.

No, spánombohom! Vinšujeme im my, totiž ja a môj najláskavejší čo si Nitru kúpil, čitateľ!

A čože by sme im obaja nevinšovali šťastnú cestu? Veď aj ja, čitateľ máme z nich osoh. ja, že som. od nich dostal materiál na peknú noveletku, za ktorú mi pán redaktor pekný honorár dá, a môj veľactený čitateľ, že sa, ako si ja pochvaľujem, dobre zabaví pri pohľade na takýchto rezkých šuhajcov!

A keď sme už takto vyprevadili ako pána Šúplatu, tak tu týchto dvoch Slovákov, zapáľme si na fajočky, lebo ktože by to v jednom kuse čítal a len čítal; alebo ešte lepšie tu tieto peštianske cigarky z kráľovských fabrík opáčme, aké sú. To fajčisko hneď smrdí, ale cigarky – no, kto jakživ nedymil, nech si len strčí do úst jednu tú cucku! – Pah! Sic transit vana gloria mundi.

=====3=====
Už sa z toho Silvestrovho večera dnes nevymotáme, ako vidím, lebo zas nám len prichodí ísť v tom istom čase do jedného bruchoslavického domu, bez ktorého by naša noveletka bola telo bez kosti.

A tak len pristúpme k pani Hovorkovej. Pani Hovorková je vdova po Imrichovi Hovorkovi, matróna, meštianka, jedna z najprvších kapitalistiek v Bruchoslaviciach. Ba môžeme povedať, že s výnimkou Hurdálkovej, tiež vdovy, nemá druhej matróny seberovnej v celých Bruchoslaviciach. A čo sa týka kapitálov, teda sa jej ani tamtá nevyrovná, lebo Hurdálková má syna, nevestu a štvoro vnúčeniec, ktorí všetci na jej smrť s rozkošou čakajú, a Hovorková má len jednu jedinú vnučku Ľudmilu, ktorú samu dedičkou všetkých statkov a kapitálov ustanovila. Pravdaže, o tomto sa nedalo ešte s istotou hovoriť, lebo babka bola skúsená a opatrná žena, ktorá nechcela Ľudmilku naučiť spoliehať sa na jej veľké bohatstvo a zato, len čo milá vnučka iba najmenšie prevrhla proti babkinej vôli, hneď hrmelo vydedenie, zastrájanie sa a čo ja viem aké hrozby, takže Ľudmilka naozaj ani tú najmenšiu nádej nemala na bohatstvo. K tomu bola aj takej povahy, že k bohatstvu nemala veľkej náklonnosti. Bruchoslavickí starí aj mladí, bankrotoví aj banknotoví mládenci obracali sa okolo starej aj mladej; a pani Hovorková, môže sa povedať, udávala takt a tón celým Bruchoslaviciam.

Krása a peniaze podmanili už inakšie svety, čo by teda nie Bruchoslavice? Bár ináč o Bruchoslaviciach sa musí povedať, že nie sú mesto posledné na svete. Rozumie sa, že aj závisti bolo po meste dosť, lebo ktoréže dievča by nebolo Ľudmile závidelo krásu? Ktorýže dom by nebol závidel bohatstvo Hovorkovej? Ale táto bruchoslavická pani mala takú vážnosť pred všetkými paniami, že keď len šuchlo čosi zlé o nej po besedách, hneď si dala zavolať tetky, stryné, ujčiné, kmotry, známe po mužovi, ďaleké švagriné a robila s nimi naozajstnú inkvizíciu, na ktorej všetky všetko zapierali, na iné zvaľovali a o Hovorkovej lásku a priateľstvo sa ubiehali. A toto bola jej obyčajná satisfakcia. Len jednu nemohla podmaniť – a to bola Hurdálková, o ktorej ona s najväčším hnevom hovorievala: „To je sakramentská baba, má jazyk ako parom ostrý!“ – Lež poďmeže už bližšie.

Na Silvestra sedela Hovorková pri svojom stolíku a modlila sa. Kedysi patrila medzi krásne ženy, lebo ako teraz pri knižke vyzerá, bár je hodne stará, predsa je radosť podívať sa na ňu. Pekná biela kožtička na tvári, pekné čierne oči pod jasným vysokým čelom, nos rovný z bledých, časom už pooraných líc vykukával, čo všetko svedčí, že ona veru kedysi mohla pekné bravúry vytínať na tancoch a šmarcoch bruchoslavických zábaviek a bálov. Lež oblek nemá veľmi chýrny, len také je to všetko akési domáce. Ale musím to vysvetliť Dostala sa totiž aj do Bruchoslavíc, už to veru neviem s kým, dosť na tom, že sa aj sem dostala priam len nedávno akási nová myšlienka, a síce tá, že je to vraj kdesi taká móda tlačené plátno nosiť namiesto výborných fabrických výrobkov. Neviem síce, či sa pani Hovorková už aj predtým s touto myšlienkou nezaoberala, dosť na tom, že na Silvestra minulého roku sa modlila už ako v novej myšlienke oblečená. Pomodliac sa vstala od stolíka, priam ako nesmelou nohou vstupovala do chyže Ľudmilka.

Tu je už teda lakôtka pre mojich slobodných čitateľov mužského pohlavia. Mal by som ju opisovať, a keby som to urobil, len by taký mľaskot stál po chyžiach. A bár by som si trúfal čosi pekné povedať predsa to nejdem urobiť, ale poviem len jedným slovom, že bola pekná na Silvestra, keď aj teraz je pekná. Keď dnu vošla, nič sa to ináč nezdalo, iba akoby bol anjel zletel dolu na zem z vysokého neba. Nôžky mala, ale sa nimi zeme nedotýkala, oči mala, ale si do nich pozrieť nedala, a ja by sa smel staviť, že z tých, čo ju najradšej videli, ani ,jeden nevedel povedať, aké sú; rúčky mala ako valčeky, hrdlo ako alabaster a líčka – a zúbky, lež ako hovorím, opísaťsa to nedá, čo z nej ako všetky strely blýskalo a žiarilo.

A ja sa Milenskému nič nečudujem, že sa tak lapil na tento osudný lep života. Roky nebudem ani hádať, čo ja viem, či viac nemá, akoby sa zdalo, alebo či nemá menej, akoby sa videlo, keď to len tak všetko hralo na nej. Hneď sa zdala byť ako decko, hneď tak hľadela na teba, že by ťa bez pohnutia prsta aj na Kaukaz bola zahnala.

Hovorková, majúc ruky vo vreckách prišitých na zásterke, prechodila sa po chyži a vypytovala sa Ľudmily na poriadok v dome.

– No, či máte všetko v poriadku? Tak rob aj ty naveky, aby Nový rok nenašiel nikdy v neporiadku veci; aby nemal čo robiť so starým ale tým sporšie sám so sebou sa zaoberal. Časy a roky letia ako voda, neporiadok vo veciach domácich len zastavuje užitočný čas, ktorý vo svojom toku zlaté zrná donáša. Tak – tak, Ľudmilka moja, to si zapamätaj, a teraz sa pánu bohu pomodli, kým dakto nepríde.

– A s tým tašla sama von z chyže.

Ľudmile bolo srdce skľúčené a vtedy sme najnáchylnejší na modlitbu. Ľudmila sa modlila, aby sa nebo jej lásky jasnejšie otvorilo ako míňajúceho sa roku.

Hovorková poháňala čeľaď do knižiek a potom mali všetci Silvestrov večer, to jest kratochvíľu a zábavu až do polnoci. Vtedy sa  vítal Nový rok.

Potom vošla zas do chyže stará pani a ako na konci roka držala kázeň svojej vnučke o pominuteľnosti života, až prišla šťastne aj na to, ako sa aj mladosť míňa a ako sa stáva, že panny ostarievajú a potom sú už na nič nie súce.

Ľudmilka bola pri všetkých babkiných rečiach pozorná a dakedy sa jej tvár začervenala, dakedy slza v očiach zaligotala.

Stará to mala všetko za dobré znamenie, až naposledy takto obsiahla krátky zmysel dlhých slov:

– Miluška moja, vidíš, že ti dobre chcem, ja žijem dnes-zajtra a  nerada by som ťa nezaopatrenú zanechala na svete; moje bohatstvo tebe zanechám, ale zato sa musíme spolu postarať o poriadneho ženícha!

A tu oprela svoje bystré oko na Ľudmilu, ktorá však sklopila oči a hlboko si vzdychla.

Po chvíľke zas začala: – Chodia síce, chodia k tebe všakovakí, ale čože je po všetkých, sú to napospol ľahké vozíky; tie len prišli skadiaľsi a rady by v Bruchoslaviciach svoje šťastie našli. No, meinetwegen, ale na moje stotisíce sa len neprilepí ani jeden taký motýlik. Daktorí sú síce aj domáci, mestskí synkovia medzi nimi; lenže čo je po tých? Oni by tiež radi iba svojim otcom z bankrotov mojimi peniazmi pomáhali. No, nicht wahr, Miluška moja! Jaj, jaj, málo je toho u nás na dačo súce! Ale by som predsa vedela dačo pre teba, lež –

– Ach, – vzdychla na to Ľudmila, – aj ja by som, babka moja, pre seba dačo vedela, ale –

Vtom zašramotí čosi na dverách, klepne palica na kľučku a potknúc sa medzi dverami na svoju trstenicu, vletí dolu nosom do chyže pán Šúplata.

Pani Hovorková zhíkne a vidiac naprostred chyže toho, na ktorého myslela, nevdojak vykríkla: – No, to je on, tuším ho sám pán boh doniesol!

A Ľudmila, smejúc sa od srdca, šeptala babke do ucha: – Ach, nie je to on!

– Kto?

– On.

– No veď on!

– Ale, babka moja, oni sa mýlia, nie je to on!

Hovorková: – Ale sakrment – kto?

Lež Ľudmila sa bála horšieho a odrazu bola pri Šúplatovi, našom celkom poľakanom hrdinovi. Ten blesk Ľudmilinho oka, tá prívetivosť, ten úsmev na tvári, toto všetko ho ale hroznejšie preniklo, ako čo by nie dvermi, lež bár komínom bol zhrbolcoval do chyže.

Na veľa otázok, aké mu Ľudmila v okamihu predniesla, nevedel Šúplata ani slova odpovedať. Prvé jeho slovo bolo: – Ach, – ja som nešikovný človek!

– Znám, znám, – odpovedala Ľudmila s utájeným smiechom.

Hovorková sa z prvého hnevu, čo ju bol prešiel, trocha zobrala a  Ľudmilinou vľúdnosťou uspokojená, počínala aj ona svoju reč a „Herr von Šúplata“ sem, „Herr von Šúplata“ tam, len tak lietalo z jej ústočiek.

Lež Šúplata začal len zas: – Taký akýsi neokrôchaný som.

Ale Hovorková ho vyhovárala sama a hľadela z neho inšie dač vykresať.

Ale Ľudmila odrazu mala tiež odpoveď na jazyku a prisudzovala pravdu Šúplatovi: – Pán Šúplata sú povestný mešťan a učený pán oni vedia dobre nielen ľudí, ale aj seba poznávať. – Ale tu jej pretrhla reč Hovorková, potiahnuc ju za šaty a zboku jej šepla do ucha:

– Mlč s takými vtipmi, to je on!

A tak začala novú rozprávku so Šúplatom. Ale vtom sa zjavil vo dverách Milenský a Ľudmila, obrátiac sa k Hovorkovej, tíško jej šepla: – To je on, babka moja to je on!

– Kto? – spytovala sa Hovorková, ale Ľudmila vítala svojho Jaroslava.

– Kto? Pýtam sa ťa ja, dievča.

– Pán Milenský, babka moja drahá! – odpovedala Ľudmila, už aj trochu strachom sa trasúc.

– Ten je tu posledný raz, to ti povedám! – šomrala pod nos a chladne vítala mladého spisovateľa.

– Čo sa ti na ňom páči? Ten kúštik tej mladosti a tej múdrosti? nevídali! – Takto nemôžuc skrotiť svoj hnev, bokom, akoby dač pekné hovorila vnučke, škamrala Hovorková a kam sa vrtela, tam sa vrtela len okolo Šúplatu Ďorďa.

Jaroslav sa poklonil slušne, ale nie veľmi podlízavo. Lež zarazili ho tie rozpaky, v akých všetkých našiel.

Šúplatu už boli akosi ťažko donútili na stoličku; neborák, ale sa jej tak silne prichytil, až sa celý potil, rukami-nohami sa jej držal, ako čo by ho päť chlapov malo z nej stŕhať.

Ľudmila bola prvý raz babkou rozmrzená, teraz síce cítila v sebe akúsi novú silu babke napriek robiť, ale keď si pomyslela, čo bude potom, keď odídu hostia, tak ju počínal premáhať strach. Lež keď zas pozrela na Jaroslava, ako čo by strela bola do nej vletela, tak zle myslela o Šúplatovi, a tak mala chuť na ten truc babke sa priečiť.

Hovorková by zas bola dukátmi platila, keby hostia boli odrazu odišli, čo by ona bola mohla exámen urobiť s vnučkou, lebo takéto dač od nej jakživ nebola skúsila. A že musela hnev, žiadosť, pomstu len v sebe dusiť, pritom pozorovať, aby sa nemohol na jej prijatie Šúplata sťažovať, aj ona, bár ináč ducha veľmi duchaprítomného, prezrádzala roztratenosť a pomätenosť. Ale predsa ona bola celkom prvá, ktorá sa zobrala a svojím prirodzeným spôsobom hnev si vyliať znala.

– No, wie gehts denn s tým ich slovenským Schriftstellerstvom? – spytovala sa Milenského, ktorý sa síce cítil byť urazeným takýmto posmeškárskym vtipom, ale znajúc slušnosť zachovať aj v mrzutom urazení, pustil sa len do dlhej odpovede, hovoriac tak, akoby o dačom skutočnom rozprával.

– Ďakujem za opýtanie sa, nášmu spisovateľstvu sa dobre darí, najmä istým spisovateľským triedam.

– Und wenn ich fragen darf! – Či, akože je to po slovensky? – pichala ho aj ďalej Hovorková. Ale Jaroslav nedal dopadnúť jej slovu na zem a hneď ho zachytiac, odpovedal: – Radi by hádam erfahrovali, akému fachu Schriftstellerov sa u nás dobre darí? No ja – to im ja hneď erklärujem. Najlepšie sa majú u nás tí, čo kocúrkovské histórie, biografie, Geschichten, atď. skladajú, lebo títo majú plné misy, ale tým, čo to potom dovedna sporadujú, spisujú a na svetlo vypúšťajú, tým nejde veľmi chýrne, lebo ich potom vlastní pôvodcovia prenasledujú!

Toto bol síce pridlhý vtip pre pani Hovorkovú, ale priam preto šťastný, lebo nerozumejúc mu, prešla na iný predmet a zdalo sa jej, že Milenský pokorne zniesol jej úštipok. Nie tak by bolo bývalo, keby bola všetkému rozumela, hádam by ho bola aj von vyhnala. Lebo Hovorková nezniesla nijaký posmech. A dnes bola priam na Milenského nahnevaná, lebo jej prišiel na prekážku.

Šúplata pomaly nadobudol smelosť, takže sa už jednou rukou aj pustil svojej stolice, ale pot ešte vždy rástol. Lapil sa teda tou slobodnou rukou za vrecko a ťahal z neho veľký kvietkovaný svetlý ručník a utieral si pot z tvári.

– Pán Šúplata sa potia, – začínala reč Ľudmila a tieto slová prerážali Šúplatovi srdce.

Lež čo odpovedať? Myslel, myslel milý Šúplata, čo povie, až mu šťastne prišlo na um a povedal:

– Na službu poníženú, veru sa potím!

Ale s tým spolu bol aj koniec reči. Ľudmilka sa usmievala a Šúplata sa síce opovážil svojím maličkým očkom bľusknúť na ňu, lež k reči aby bol prišiel, to mu nešlo. A pot sa počal ešte väčšmi zbierať na čele, tuším aj ten pot sa chcel zmilovať nad týmto zaľúbencom a dopomôcť mu k rozprávke. A vskutku, pot mu podal na myseľ myšlienku.

– Ach, zas sa potím, – začínal teraz už sám diškurz. Ľudmilka pozrela naňho strmo, lebo videla, ako Šúplata túto múdru reč na ňu obracia, takže Šúplatovi odrazu vypadol z ruky širák.

Tu máš, chlape, hľa, ako je to Ľudmile do očí pozerať!

Hovorková sa však v srdci tešila nad týmto lapeným sokolom, lebo dobre videla, že je Šúplata zaľúbený a o inšie jej už oddávna nešlo, len že nemohla akosi privábiť na svoj dvor tohto bohatého mládenca. Keď, ako vieme, Šúplata s Kriklákoviech Kačenkou mal rozrobené.

Teraz teda Hovorková nemala nič inšie na mysli, ako by Šúplatu samého nechala s Ľudmilou. „Veď si to oni sami najlepšie spravia,“ myslela si. A hneď jej myšlienka prišla na um, ako Milenského odvolá do tretej chyže. Mala tam nový obraz, ktorý jej podal dobrú príležitosť.

– Herr von Milenský, – prihovárajúc sa mu, akoby nič, – či už videli toho husára, čo to vo Viedni toho chlapca –

– Čo je aj v Pokladnici o ňom reč? – spytoval sa ochotný Jaroslav.

– Hej, hej, ale to je nič proti môjmu obrazu, dokladala ona a chytiac za ruku Milenského, volala ho do tretej chyže.

Ľudmila sa dívala za milým, akoby jej ho tá stará do temnice odvádzala, a málo chýbalo, že sa aj ona neschytila. Lež ostrý pohľad Hovorkovej a rozkazné mihnutie ju na mieste zatrímalo.

Šťastný Šúplata si tak oddýchol, ako čo by päť centov bolo z jeho hlavy odpadlo, a počal sa prihovárať milej srdca svojho.

– To ten Jakobeiho Poklad?

– Chichichi, – vyrazila zo seba Ľudmila, – áno – áno, Jakobeiho Poklad spomína pán Milenský.

– No, ten aj ja mám doma, hahaha!

Ľudmila odskočila ku kasni a položila pred neho otvorenú Pokladnicu, takže obraz Janka Dávida hneď padol Ďorďovi do očí. A on div oči nenechal na milom Jankovi!

– Hahaha, ako sa ten chlapček drží toho husára, hahaha, ahahahaha! To je pekné! – Smial sa, až mu pot na čelo vystupoval a prizrúc sa ešte lepšie, zhahakol nanovo: – Ahahahaha, hľa, hľa, ako tí dvaja tam utekajú! Ej no, je to obrázok, uhuhuhuhu!

Ani sa len upokojiť nevedel. Keď sa už do vôle nasmial, nevedel už potom, čo hovoriť. Len sa tak bokom prizeral na Ľudmilku a stál ako na maľovanie pri stole, na stolicu sa už neopovážil sadnúť.

– No, či aj ten ich Poklad je taký? – spytovalo sa ho dievča.

– Och, ten som ja po nebohom otcovi zdedil, a tam nieto takých obrázkov, tam sú iba samé modlitby bez obrázkov.

Ľudmila už nevládala udúšať smiech, dala sa teda, prehŕňajúc listy v Pokladnici, čosi spievať. Šúplata sa rozosmial, to zavdalo dobrú príležitosť, že aj ona mohla svoj smiech pustiť. Šúplata hehehe, Ľudmila chichichi, až sa do vôle nasmiali.

A Hovorková mala dakde v tretej chyži pravú rozkoš zo smiechu tých dvoch holúbkov.

– No, nech hádajú, čomu sa ja smejem? – spytoval sa Šúplata Ľudmily, ale táto sa zas jeho na príčinu svojho smiechu domáhala.

Pán boh to vie, čomu sa Šúplata smial, lebo ani Ľudmile sa nevyzradil; ale po tom chrapľavom hehehe a solecinalovom chichichi si takto začal: – Eh, čo nás tam po smiechu, ja im mám dačo povedať! a žmolil rožtek zo svojho kaputa.

– Ozaj mi majú dačo povedať? Nože von s tým, – pozrúc Šúplatovi do očí, odpovedala Ľudmila. Lež Šúplata zas nevedel, ani kde mu hlava stojí. Ale predsa začal:

– Ja ich, frajle, ja ich – frajle meine, ja ich, – no to bolo do porazenia; chudák, nemohol nijako vyriecť, čo chcel. V tom okamihu by bol polovicu svojich veksľov tomu dal, kto by mu bol pomohol vykotkodákať to osudné slovo „milujem“, alebo „ľúbim,“ alebo „rád mám“, alebo už čo také, čím sa obyčajne láska vyjavuje.

Ešte dakoľko ráz: „ja ich“ a „frajle meine“ povedal, na zem dupol, ale vysloviť už raz to, čo chcel, nemohol. Razom, ani sama Ľudmila nevedela, čo sa stalo, len keď už Šúplata ležal vystretý na stolici, celý v smrteľných mdlobách.

– Preboha – čo je to? Pán Šúplata umiera, pomoc, babka, pomoc, kvapky, lebo nám tu umrie a s tým bežala do tretej chyže, kde Hovorková pánbohvie na aké reči doviedla nepokojného síce, ale poslušného Milenského.

Na Ľudmilin krik strhla sa Hovorková ako búra a letela na pomoc. Na šťastie ako prišli všetci do chyže, Šúplata prichodil už k sebe, takže nebolo mu treba pod nos ani kvapiek, ani „geistov“. Oči otváral, ťažko si oddýchol, skočil zo stolice, letel rovno k Ľudmile, dupol nohou a akoby mu cent zo srdca padol, vykríkol: 

– No, sakramentské slovo, už je tu, ja ich milujem, ich liebe Sie, frajle!

Všetci tu stoja ako vyjavení, dívajú sa na Šúplatu, len Hovorková akosi spokojne vyzerá.

– Tuším im, Herr von Šúplata, trochu mdlo prišlo, – prihovárala sa mu; ale Šúplata sa trhol na tie slová, pretrel si ešte raz oči, obzrel sa na ňu a vidiac aj Milenského, počal sa potiť, ale otázke nerozumel. Až zoberúc všetky svoje rozumy dovedna, osmelil sa dačo pošepnúť Hovorkovej.

Ale šeptanie bolo veľmi zreteľné, zato ho aj vyzradíme: – Frau von Hovorková, nechže idú trochu do extracimry so mnou samým.

Ľudmila sa zasmiala, Milenský bol rád a Hovorková tiež. Lebo pritom sa všetkým dačo ušlo.

Ledva odišli, objal Jaroslav Ľudmilu; a tu potom porozprávali si obaja o svojej láske. Milenský bol zarazený, Ľudmila zas tej najlepšej nádeje. Jaroslav tušil nešťastie zo Šúplatu, Ľudmila zas nevidela celom Ďorďovi ani najmenšie nebezpečenstvo pre svoju lásku.

– Ale tento hlúpy Šúplata by mal byť mojím mužom?

– Ale bohatý, a tvoja babka ľúbi dukáty.

– Ale ja neľúbim, len teba, – odpovedala krátko Ľudmila.

– Babka ťa prinúti, babka ti rozkáže – a ty...

– A ja neposlúchnem, a ja neposlúchnem, a čo hneď pôjdem z domu!

Tak rozhorlená istila Ľudmila.

Jaroslav si ju horúco objal a poručil bohu lósy svojej lásky. Bozkali sa ešte a v Ľudmile sa varili city a jej jazyk výrečný bol na vyhováranie sa pred babkou.

Nato prišiel Šúplata s Hovorkovou, obaja spokojní; Zasadnúc si ešte raz, všetci spolu sa zhovárali len o zlom roku, o všeobecnej psote, biede, hlade, nahote a o tom, aký je teraz chudobný človek nešťastný. O malú chvíľu sa zberal Milenský domov a nik ho nezdŕžal, Šúplata chcel tiež, ale toho nasilu zdŕžala Hovorková. Ľudmila vyprevadila so sviecou Milenského.

– No tak, – začala Hovorková, keď vyšli tamtí von dvermi, – tak to bude a pri tom ostane, však, Herr von Šúplata?

– Čo len povie na to frajlička? Ach, Frau von Hovorkoviech, keby to len ráčili vedieť, ako ja tú ich vnučku ľúbim, ja ani len neviem ako stáť mám pred ňou, a keď na mňa pozrie, teda ma tisíc šidiel pichá v krvi, páli ma, mdlo mi prichodí, a keď ide cez chyžu, tak sa mi zdá, že anjel letí. Za tie šaty, čo má na sebe, za tú stoličku, na ktorej sedí, za tú knižku, čo v ruke má, a to nech mi veria, tisíce by som platil, také mi je to všetko vďačné. Sám by som bol rád stoličkou, keby si na mňa chcela sadnúť.

– Hm, hm, to je pekne a mňa to teší, – chválila budúca testiná budúceho zaťa, – a čo povie na to ona? O to nech nechajú len mňa  sa starať. To im ale pre uspokojenie povedať musím, že z tejto strany sa nemajú čo báť. Za jedno je moja vnučka poslušné dieťa, a po druhé, ona si nemôže so mnou a s mojimi bohatstvami rozkazovať.

– Ale ten spisovateľ slovenský, ten slovenský spisovateľ! – A pri týchto slovách div že slzy nezaliali nášho Šúplatu. Potom sa pustil do chválenia Ľudmily, aká je len vraj múdra.

– Keď ma ona, – povedá, – tak examenovala ako dáky profesor. Neviem, či sa jej ja páčiť budem, keď som ja to jakživ nečúval o takých veciach, tam o knihách slovenských, tam, čo ja viem o čom! Nuž ale keď ju ja dostanem domov, veď sa budem aj ja učiť a aj tú národnosť budem držať. Ale ten spisovateľ... – A kam sa obzerá, tam sa obzerá ku dverám.

– Hat nichts zu sagen, to nič nie je; Milenský sa, chudák, dakedy príde najesť k nám. A ako spisovateľ z vďačnosti dakedy tú knižku donesie. Nič je v tom nie inšieho, nech mi ráčia veriť, Herr von Šúplata. No veď by som ja tej dala, keby aj čo bolo, a hen dvere čo? Čože doniesla ku mne? Há?

– Tak-tak, Frau von Hovorkoviech, – posilňoval ju Šúplata, – však ona nič nemá a ja ju zaopatrím tak ako ju nijaký Bruchoslavičan nemôže zaopatriť. A keby som tak, nedajbože, zomrel...

– O, nedajbože! – razom aj Hovorková skríkla.

– Nuž veď videli tie moje veksle, a to tiež znajú, čo inde mám a dobre vedia, že nikoho nemám – no vidia, ona je dedička moja!

– No pán boh ich len živ, – hovorila zas Hovorková.

– Ale, keď mi len ten slovenský spisovateľ čosi vrčí v hlave, nikdaj som sa nikoho tak nebál ako tohto človeka, – takto pretŕhal reč Šúplata.

– Hehehe, – smiala sa Hovorková, – to je dobre, láska nemôže byť bez Eifersuchtu. Eifrovať sa musí; keď sa miluje! No vidia, Herr von Šúplata, to je tajomstvo ich strachu, oni eifrujú. Musím ja ju zavolať.

– Ale tak, tak, kde je len toľko, čo len tak dlho vyprevádza? – zas Šúplata, krútiac hlavu ku dverám, pochyboval.

– Och nie, – potešovala žiarlivého milenca stará mať, – bude ona bezpochyby pri čeľadi, keď im je to dievča hospodárske.

Šúplata mľaskol papuľou, až sa tak ozvalo po chyži. – No, veď, povedá, – takú ja chcem!

Vtom vstúpila Ľudmila do chyže a Šúplata akoby nič nevidel schopil širák a šeptal starej do ucha: – Nech to už len oni spravia všetko s ňou, ja sa jej veru bojím, a nech ma ani nezdŕžajú. – A chabral sa preč.

– No, keď už len idú a idú – teda nás tešilo, že nám dali tú česť. Dobre, že ideš, Miluška, vyprevaďže, vyprevaď pána Šúplatu.

– Oj, vďačne, vďačne, – odpovedala ochotná vnučka a nedbajúc na nemotomé Šúplatove poklony, otvárala dokorán dvere a ponúkala ho popredku. Šúplata sa dva razy obrátil chrbtom k starej, kým urobil jednu poklonu mladej, až sa aj šťastne, bez najmenšieho potknutia dostal von.

Hovorková, vopchajúc do vrecák ruky, dala sa prechodiť po chyži, ale sotva sa obrátila, už Ľudmila bola späť, so sviecou prišla.

– No ale si už tu? A tam na tie malé krútené schody si mu posvietila? Ale nejdeš hneď! Nech sa tam dakde uderí. – Takto zaháňala Milušku babka, ale vtom bolo počuť hrmot po schodoch.

– Preboha! – zhíkla Hovorková a vychytiac sviečku z vnučkinej ruky, sama bežala dolu. Ale počula, že uteká dakto po podnávratí, a to ju potešilo, lebo si myslela, že to dáki dievkini frajeri utekajú. Zišla však až dolu a na nemalé začudovanie našla pod schodami Šúplatovu striebrom okovanú trstenicu. Sama sa usmiala nad chudákom, ale taký smiech nepriala Ľudmile, zato dala dievke ukryť do rána palicu s tým naručením, aby ju včasráno zaniesla do Šúplatov! Dievka sa tešila na dobrý diškrét.

Hovorková chcela ukryť novú Šúplatovu neokrôchanosť pred vnučkou; myslela si zaiste, že to všetka nič nie je tam, kde sú stotisíce, ale mladá dievčica by na takéto veci ľahko väčšiu pozornosť uprela ako na statky. – A veď sa on medzi nami potom vycibrí, dodávala si zakaždým.

Ľudmila čakala starú úzkostlivo, lebo vedela, že teraz bude, čo má byť.

– Dneska si akási splašená, čo ti je, – kIadúc na stôl sviecu, hovorila vstupujúca do chyže Hovorková. – Čo si mu ani neposvietila, sa patrilo, ty – nehnevaj ma! Či si už zabudla, aká si ku mne prišla?

– Viem, ach, viem, babka moja, že nič nemám na tomto svete! viem, že som nešťastná sirota na svete!

– No, no, veď sa nič neboj, – tešila ju stará, – pokým mňa poslúchaš, dotiaľ sa neboj ničoho zlého na svete.

Ľudmila sa pritúlila k Hovorkovej, bozkávala jej ruky a vravela jej s detinskou dôverou: – Ach oni sú dobrá, babka moja, oni chcú, aby som šťastná bola, ak len chcú, nech len chcú, ja im budem vďačná za to až do smrti.

A tu usadila si vedľa seba Ľudmilu a nahovárala ju za Šúplatu Ďorďa. Vyrozprávala jej o jeho veľkom bohatstve dlhé histórie, čo , všetko vnučka s veľkou poslušnosťou vyočúvala, ani len neceknúc na dlhý prúd babkiných rečí.

– Šúplata ťa pýta. Je veľmi bohatý a môže a chce ťa zaopatriť po grófsky. Je síce trochu obstarný, ale nič to, budeš mať pri ňom pohodlie a si paňou do svojej smrti. Že je taký trošku neokrôchaný, to tiež nič nie je, my ho vycibríme. To tí slobdní ľudia majú všetci pri sebe také čosi neohrabané. Jeho srdce je to najlepšie a ľúbi ťa tak, ako ťa ani jeden človek ľúbiť nebude. Mohla by si síce vybrať si aj z tých učených ľudí daktorého, ale to je ešte to najhoršie šťastie. Hovorí sa, že láska je v manželstve najpotrebnejšia, a tí učení ľudia sa aj obyčajne len s tou láskou ženia, ale potom, keď nemajú čo jesť, aj láska ich omrzí. Žena, deti chodia otrhané, a keď učený pán zomrie, sú z nich hotoví žobráci. Hŕby kníh a papierov sú ich pekné dedičstvo.

Veď je pravda, že aj láska je dobrá v manželstve, ale predsa nie nevyhnutná. Ľudia si privyknú jeden na druhého. Ja som sa veru tiež z lásky nevydávala za nebohého tvojho dedka a len som mu privykla, a teraz vidíš, ako je mi dobre. Tiež som išla mladá, krásna zaňho už obstarného. Keď si pomyslím, že aj mňa chcel jeden profesor, a ktorého som veru mala rada, teda ma mráz prechodí, bár si aj teraz rada myslievam naňho. On potom zomrel, zanechal po sebe vdovu so štyrmi dietkami a kusa chleba nebolo, ktorým by nešťastná matka bola siroty nakŕmila! Veď vari znáš vdovu Vedomilskú? No na tej mieste som ja mala byť teraz. Na moje šťastie prekazila to moja nebohá tetka, pán boh jej daj slávu večnú! Tak vidíš, Miluška moja, už si očula a vieš, ako to ide na svete, a tebe nič neostáva, ako počúvnuť mňa a – ísť za Šúplatovie Ďorďa. Ani to už ináč byť nemôže.

Toto bol v krátkosti tuná uvedený obsah Hovorkovej slov, akými nahovárala Ľudmilu.

Ľudmila, vyočúvajúc babku, sticha si začala takto: – Poslúchať moju babku bola odjakživa najväčšia moja radosť, počúvnuť ich chcem naveky, čokoľvek mi možné urobiť alebo zniesť naložia: ale aby som sa mala naveky zahrdúsiť s tým Šúplatom, to, babenka moja najdrahšia, nech odo mňa nežiadajú. Ja volím radšej zomrieť, ako Šúplatovou nevestou sa stať.

Toto tak smelo a rezko hovorila, že Hovorková ju nikdy takú odporujúcu nevidela. Rozpálila sa celým ohňom svojej náruživosti a kričala, čo hrdla mala.

– Nuž ale ty sa opovažuješ mne takto odpovedať? Vieš ty, čo si ty v mojom dome? Tebe je nie Šúplata po vôli? Nuž a čože chceš, koho čakáš? Jaj, jaj, moja milá frajla, mohla by si si prsty oblízať po Šúplatovi, mohla bys’ mu ruky bozkať, keď sa len o teba otrie. Ty fifidlo ty jašterka, tajdi mi z očí, nech ťa nevidím! Čo si si ku mne doniesla, to si pekne-krásne vezmi a na ulici si potom zastaň, či sa len obzrie kto na teba!

– Dosť, dosť toho, – pretŕhala jej škamranie Ľudmila – neznesiem to, viem, že som nič po mojich rodičoch nedoniesla, ale rada pôjdem preč bez všetkého, pôjdem poslúchať cudzích ľudí, pôjdem kraj sveta a všetko to sto ráz radšej urobím, ako by som raz mala svoju ruku dať Šúplatovi! Ďakujem im za všetko.

Pri tých slovách sa rozplakala a nevládala už ani slova ďalej prehovoriť. Bez sily klesla na stoličku. Hovorková, vidiac vnučku celkom bez seba klesať, ponechala ju na chvíľu, ale pomáhať jej nešla, lež vopchajúc ruky do vrecák, furiózne sa dala po chyži prechodiť a na Šúplatu myslieť. Meditým objal Ľudmilu sladký sen.

Ktovie, čo Šúplata robí a ako bude spať bez tej bohato striebrom okovanej trstenice?

=====4=====
No, už je Nový rok tuná!

Dajžebože šťastia!

Všetkým redaktorom vinšujem veľa dobrých článkov a hojných, čo hotovými platia, odberateľov.

A Bruchoslavičanom čo?

Hja, dajte mi pokoj s Bruchoslavičanmi! O tých sa ja nestarám, nech len pán boh dá šťastia všetkým slovenským spisovateľom a  čitateľom.

S takýmto úvodom začíname tento nový rok, aj túto štvrtú kapitolu našej prvej slovenskej noveletky, lebo veru zo srdca želáme všetko to tým, na ktorých sa to vzťahuje. Našim románovým osobám ani nebudeme nič želať, lebo to všetko, čo im želáme, je v našej moci, takže im to aj dať hneď môžeme.

Ej, keby slovenskí spisovatelia boli takí chlapi, čo by oni aj skutočne mohli tak rozhadzovať stotisíce, ako to vo svojej novelistke robia, vtedy by už to „keby“ bolo naveky pre celý svet pochované. Ale na poli chlebulistiky to ináč ide. – Jaj, bože náš, mlčme radšej o tom! Očuť síce, že je kdesi taký kraj, kde vraj spisovateľstvo tak donáša hotový chlieb ako, neprirovnávajúc, krava mlieko, alebo keď sa človek mlatec dá do mlatby, kosby a žatvy. No, majme nádej, že sa aj my dakedy po železnici ta dostaneme a potom si zo železnice donesieme materiál na nové noveletky pre naše obecenstvo.

Teraz už len poďme ďalej a netúlajme sa sem a ta po bočných cestách.

Je teda teraz, ako som už hore povedal, Nový rok, a síce tento 1847. Pán Šúplata ešte spí, bár si o ňom už dávno celé Bruchoslavice rozprávajú. Deväť hodín odbilo – a on sa priam len teraz prebúdza.

Prišiel včera neskoro v noci domov, lebo po známej nám návšteve u Hovorkovcov bez palice, celý udychčaný zastavil sa u Hurdálkov, kde sa znamenitejší mešťania na pohár dobrého vína zastavovali a kde sa včera samí dobrí kamaráti boli zhovorili Nový rok vítať. Sotvaže sa ukázal Šúplata, túžbyť okolo neho všetci a kam sa dali, tam sa dali vymáhať od neho jeho tajomstvá.

Vínko sa nalievalo, myseľ aj srdce sa rozohrievali, Šúplata bol dobrej vôle. Mľaskol si pár ráz a pripíjal „komusi“ na zdravie. Ale nikto nechcel pripiť, pokým Šúplata nepovie, kto je ten ktosi.

Pilo sa teda naprázdno.

– Nože na zdravie jednému dievčaťu! – povedá a pohár dvíhal: Všetci zdvihli poháre – ale brnknúť nechceli, kým Šúplata nepovie, aké je to dievča.

A Šúplatovo srdce tak bilo, div mu rebrá nepovytĺkalo, takže veru „Ľudmilka“ sa vykradla zo Šúplatových úst.

Tak tajomstvo za tajomstvom sa pri pohárikoch na stôl vykladalo. Veľmi vážne rozkladal všetky múdre reči pani Hovorkovej, ale o Ľudmile rozprával s pravým zápalom. Naposledy, rozumie sa, pod pečaťou najväčšieho tajomstva sa vyzradil, že je on veru ženích, lebo že pani Hovorková mu ruku dala, svoju vnučku mu za manželku obetujúc.

Ako ináč pochodil u Hovorkovcov: ako dolu schodmi hrbolcoval tom všetkom, šelma, z opatrnosti nič nehovoril.

Ako to len každý človek má svojho filipa! Po polnoci sa bruchoslavickí priatelia rozišli a každý či žene, či kuchárke, či tetke, či kmotre, keď nie hneď v noci, teda iste zavčas rána, pod pečaťou tajomstva zveril novinku, že Šúplata je ženíchom.

Takto, hľa, sa to stalo, že už včasne ráno roku 1847 bolo tajomstvo Silvestrovho večera po Bruchoslaviciach rozbubnované. Mnohé kmotričky síce tomu nechceli veriť, lebo – že Ľudmilka rada vidí Milenského, vedeli dobre z bruchoslavických besied, tancov, zábaviek a klebietok. Ale iné, trochu skúsenejšie matróny, zas opatrené z inej strany dôvodmi, pokladali si za svoju povinnosť všetkým právom pozdvihovať pochybnosť, že by s Milenským k svadbe prísť mohlo a skôr Šúplatovi. Ľudmilu prisudzovali.

– Lebo, – hovorili jednohlasne, – Milenský nemá nič, a Ľudmila ani zbla! No veď by tej dala Hovorková! Paroma si taká boháčka dá svoju vnučku za takého odkundesa! Dajtimibože, že je on tam tým akýmsi šriftštelerom! Ešte sa ani jedna Bruchoslavičanka za slovenského šriftštelera nedostala. Ľudmilka Hovorkoviech, dedička Hovorkovských statkov veru tiež nebude dedovské mozole na slovenské knihy vyhadzovať! To je – aus!

A ako sa na poludnie schyľovalo, to, čo ľudia v Bruchoslaviciach zrána len hádali, vedeli už všetci s istotou, lebo Dorka, slúžka od Hovorkov, niesla ráno trstenicu k Šúplatovcom a tešiac sa na novoročný diškrét, pristavila sa pri každej kamarátke na ulici a rozprávala, ako si palicu pán Šúplata u Milušky zabudol, ako pekne sa včera spolu smiali, aké pekné pozdravenie nesie pánu Šúplatovi, aká sú stará pani naradovaná, a tak ďalej. A to sa do poludnia roznieslo po celých Bruchoslaviciach. – No, nehovorila som? Veď som ja to vedela! – dodávala každá z tamtých skúsenejších bruchoslavických meštianok. – No len dočkajme, – zas sa ohlasovali tie, čo láske ako láske žičili, – veď uvidíme, ako sa to ešte skončí. Lež aby sme nepredbiehali sami seba! Musíme vidieť ešte len aj hen Hovorkovej Dorku, a Ilonu sme tiež dávno nevideli. Poďme teda čo najskôr do Šúplatov, tam to všetko nájdeme. Šúplata vstal dobrej vôle, lebo hneď zrána si spieval, a keď sa zväčša poobliekal, odomykal dvere a volal na Ilonu. Tá vošla do chyže akási zamračená. – No kieho čerta ste taká zamosúrená, akoby ste sa neboli vyspali! Ale Ilona robila svoje a ani len slova nepovedala. – Vari mi ani neodpovieš – ty šmatlinoha? – Ja som nie šmatlinoha a odpovedať im nemám čo, nech si idú po odpoveď tam do Hovorkov, kde si včera aj trstenicu zabudli. Šúplata sa obzrie do kúta, kde obyčajne trstenica stávala, ale trstenice tam niet! – Kde mi je trstenica? – zahrmel chripľavým, ešte ani len vodou neprepláknutým hrdlom. – Kde im je trstenica? Tam už vyše hodiny čaká s ňou Hovorkovej Dora, čo ju vraj len sama a sama chce odovzdať pánovi. Vtom vstúpila dnuka Dora. Ako ju Šúplata zazrel, hneď bol taký ako ovečka, lebo čo len zblízka Ľudmily bolo, všetko mu bolo akési milé. Hneď si objal svoju paličku, prizrel sa jej, až mu tak voňala, čo si myslel, že ju cez noc Ľudmiluška opatrovala. – Akože spali fraj – fraj – no akože spali fraj – frajlička? – Ejha, dajtimibože frajličky! – hundrala si pod nos Ilona. Dorka vyrapotala služby a pozdravenie a ďakujúc za jeho opýtanie, vinšovala svoj starý školský novoročný vinš, začínajúci sa „Milí páni rodičové“ – až po amen. Všetko spamäti – dobre. A Šúplata vytiahol okrúhly, veľký grošiak, strčil ho štedro Dorke do ruky, ale táto figliarka, obrátiac sa vo dverách a ani spánombohom nepovediac, utekala z chyže a pustila grošiak, ktorý sa až k Šúplatovým nohám kotúľal.

Ako je to dobre, že sú tie peniaze okrúhle – hľa, k Šúplatovi, bár ich rozdáva, spiatkom sa kotúľajú!

– Hľa, hľa, čo tá ich skúposť robí! – hundrala s posmechom Ilona, takú hanbu by som si ani ja nedala urobiť pre pár groší.

Ale Šúplata sa celkom chladno zohol, grošiak do vrecka hodil a povedal: – Keď nechce groša, dukáty jej váľať nebudem, a ty keď chceš rozhadzovať peniaze, nuž si rozhadzuj! Však si si aj za žreb vyhodila pätnásť zlatých.

Ilona chcela dnes ako na Nový rok dačo od svojho pána obsiahnuť, a to vedela, že dobrotou nikdy nič nedostala. Bolo to teda už do tej obyčaje vošlo, že zakaždým, keď čo chcela vycigániť od Šúplatu, stavala sa nahnevanou, plieskala, búchala dvermi, metala sa a tomu podobné bravúry vykonávala. Ale teraz Šúplata bol celkom akýsi pyšný a tvrdý. Preto aj Ilona, zbadajúc to, na inšiu strunu biť počala.

Pekne-krásne si začala medzi postielaním hovoriť o Hovorkovej, aká je múdra a bohatá pani a aké krásne a gazdovlivé dievča je tá jej vnučka. Šúplata sa najprv pretvaroval, ako čo by nič nevedel, ale keď sa Ilona aj do podrobností pustila, usmieval sa vždy príjemnejšie a vidiac, že jeho tajomstvo nie je viacej tajomstvom, pustil sa s Ilonou do úprimného hovoru. A medzi rečou, kam sa premŕva, tam sa premŕva vo vrecku v peniazoch.

„No teraz je čas,“ myslela si skormútená stará panna „teraz je pán dobrej vôle, teraz zakúsil hanbu pre svoju skúposť, teraz je Nový rok, teraz sa lapá za vrecko, teraz teda je čas, a tak teraz doňho s prosbou!“ A čo si toto takto sama vyšeptala, odrazu aj smutným hlasom svojho pána o odkúpenie jej lutriového lósu ponížene a pokorne prosila.

– Ach, mladý pánko! – takto sa mu prihovárala, – oni sú šťastný, sú ženích, sú bohatý gavalier, tento rok im doniesol šťastie, nechže sa aj oni nad jednou nešťastnou dievkou zmilujú. – Máme už z pomoci božej rok 1847, v ktorom oni počínajú šťastný byť, a ten môj lós je tiež 1847. Hádam je im ustanovené od boha, aby takým šťastným boli, prosím ich ponížene, nech mi dajú zaň pätnásť zlatých, nech ma oslobodia od neho!

Ale tam Šúplatova dobrá vôľa! Nahneval sa, hrešil, zlorečil – von i vyhnal Ilonu. Toto mala chudera za svoje usilovanie sa.

– Toto je hrozná vec, ja ju mám oslobodzovať od lósu. Ej, ej, a aká múdra, že vraj numero 1847, a za to, že ja v tomto roku počínam byť šťastný, mám len tak na ulicu pätnásť zlatých vyhodiť! Vidíš ti ju vidíš, aká podvodnica falošná! Toť – dosť ma svadba bude stáť!

Takto si hundral Šúplata, medzitým čo jeho verná dievka až sa tak zachádzala plačom v kuchyni.

Ale človek neprestáva dúfať a myslieť na pomoc ani v tom svojom najhlbšom zármutku, zato aj Ilona, bár bola skrz Šúplatu o nádej na dvestotisíc zlatých pripravená, bár jej aj istá škoda, že stratí pätnásť zlatých, hrozila, predsa i napriek všetkému tomu zmýšľala zmužilo, ako by sa svojho žrebu zbavila.

Ani by môj čitateľ nepomyslel, na koho teraz Ilona myslí ako na svojho zbaviteľa!

Dobrý človek má vždy dobrý chýr. O našom Brožkovi, ktorého sme aj my už trochu poznali, vedela dobre aj Ilona ako o všeobecne vychvaľovanom dobrodincovi chudobných ľudí. Brožek, ako syn bohatého otca, kde čo dobré urobiť mohol, neľutoval nikdy peňazí. Opatrní skupáni ho len „daromným rozsievačom peňazí“ menovali.

Sama Ilona ho neraz „mrháčom“ pomenovala, keď s dakým klebetila o dákom novom Brožkovom skutku milosrdnosti. Ale teraz tuho si zaumienila tajsť do Brožkov so svojím žrebom. Ale nešťastie, ktoré ju naháňalo, nechcelo, aby mladého Brožka doma našla.

– A čo by ste rada, moja milá, – spytoval sa jej starý pán Brožek a zazrúc, že má dákysi papier v ruke, ďalej hovoril: – Vari nesiete môjmu synovi veksľu, aby vám peniaze na verbálke vymohol? Ó, môj syn vám dobre poslúži!

Ilona sa – zmiatla a rada by síce bola hneď odišla, ale že starý Brožek dorážal na ňu, aby to len uňho nechala, že však on synovi všetko sám rozpovie, voľky-nevoľky len vyšla s farbou na svetlo.

– Ach nie, starý pánko, nie veksľu, lež toť hľa, oné, akože sa to menuje, ale nuž nechže pozrú, a veď by si to aj oni mohli kúpiť!

A podávala mu svoj žreb.

– Jaj, moja milá – tajdite vy len domov s tým, u nás sa také veci nekupujú, my neslačíme na cudzie peniaze!

S týmito slovami jej podával nazad žreb, ale čosi mu zišlo na um. – Nože, – povedá, – ukážte mi ešte tú ceduľu! – Pozrúc na ňu zakýval hlavou, – áno, áno, – hovoril, – len sa ponáhľajte s predajom, aby ste nestratili päť zlatých v striebre, to je teraz pre chudobného človeka veľká suma!

– Horkýže päť, – hundrala namrzená Ilona, – pätnásť zlatých ma to ledačo stojí! Ale čože sa starajú do mňa, keď mi nechcú pomôcť!

A s tým, ľutujúc, že mladého nenašla doma, poberala sa v škrípaní zubmi domov.

Pán boh ju poteš, ja jej prajem veľa šťastia!

=====5=====
U Milenského je tak, ako ani v jednom dome v celých Bruchoslaviciach. Uňho by si sa ani o jednej bruchoslavickej novinke nedozvedel: skôr hen zo Španielska sa dočuješ uňho nové veci. Ako čo by ani v Bruchoslaviciach nebýval.

On sa do bruchoslavického života a klebetníctva ani zamak nestaral. A veď aj dobre mal, lebo je to hotové nešťastie pre človeka vyššími vecami sa zaoberajúceho, keď sa pustí do obcovania s takými ľuďmi, ako sú Bruchoslavičania. Najlepšie je nechať ich o sebe hovoriť do vôle a tešiť sa zakaždým, keď dačo zlé o sebe očuje z ich úst.

Náš Milenský si písal – študoval a dakedy aj o svojej Ľudmilke básnil. Ale od Silvestra celkom sa do chyže a do seba samého zavrel, lebo odvtedy sa mu vždy väčšmi a väčšmi zatemňovalo nebo jeho nádejí. V nedeľu po Novom roku popoludní sedel Milenský pri svojom dohotovenom rukopise a opravoval sem i tam chyby pera a dakde vkladal aj nové veci, myšlienky a pojmy.

– Tak by... už bola práca hotová, – vzdychol si, kladúc pero nabok, – na ktorej som toľké dni a noci usilovne pracoval; lež čo teraz s ňou – ja nešťastný človek? Bude treba veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu v tejto kocúrkovskej diere.

Vtom vstúpil do chyže so smiechom Brožek: – Nuž, čože ty fantazíruješ zas?

– Vitaj, vitaj! – vstávajúc od stolíka, vítal svojho priateľa Jaroslav. Rozložil mu potom všetky svoje starosti týkajúce sa vydania rukopisu.

Brožek bol ten jeho večný anjel potešiteľ, vždy vedel potešiť svojho rozžialeného priateľa.

– Spes deo confisa, nunquam confusa recedit, – hovoril naposledy Brožek. – Len nezúfaj, vieš, že som ti už vo viacerých prípadoch pomohol; a teraz sa už aj ten môj otec obmäkčieva, čo ja viem, či nám nespomôže, keď ho obaja pekne zaobídeme. Ale vari ani nebude treba a tento rukopis, ak bude pán boh chcieť, sa aj sám vydá.

A tou svojou obyčajnou žartovnos ťou počal rukopis prehadzovať, premŕvať, až aj čosi doňho strčil, potom ho zavrúc a do papierov zavinúc, pokračoval vo svojom fraškovaní.

– Veď vari vieš, že som ja čarodejník, a či si už zabudol, ako som starej Hurdálkovej diabla z krížov vycitoval? Hahaha, čury-mury fukty, hurda-burda, láry-fáry trepentam, diktum-faktum, rukopis neotvoríš, pokým ho nebudeme môcť vydať.

A urobiac ešte dakoľko bosoráckych fígľov – zapečatil svojím prsteňom všetko a hodil taký paklík medzi hŕbu kadejakých papierov ležiacich pod pulpitom jeden na druhom.

– A teraz koniec starostiam, – rozkazujúcim hlasom hovoril Brožek. Jaroslav usmievajúc sa tomu, čo vystrájal Brožek, zamýšľal sa chvíľami ešte väčšmi. Potom dohováral svojmu priateľovi za to, že sa tak veľmi popúšťa starostiam o budúcnosť, a to ako svoju, tak svojich spisov, tak celého národa.

– Tu praesens cur a , deo comitte futura, – hovoril mu, – ale ja neznám väčších mníchov, ako ste vy slovenskí spisovatelia. Veď chodíte všetci takí ako božie umučenie! Veru vám tí vaši hlúpi nepriatelia nemajú čo závidieť. Ale väčšiu časť vášho nešťastia, nepokoja, trápenia si vy sami robíte; lebo dávate viac práva starosti ako životu. Ja už len tak myslím, že je to najlepšia cesta, keď sa človek veľmi nestará o tú budúcnosť, čo môže najviac pre prítomnosť robí a pomyslí si, že aj nepriatelia všetko, čo by chceli vyviesť nemôžu.

– Ty si šťastný človek, vreckom aj rozmarom, osudmi aj – všetkým zato to ty ani nemôžeš súdiť o nás! – odpovedal mu Milenský.

– No veru, ja som už tiež za života dosť horkých pilúl pohltal. Ale čo tam po biedach, povedzže mi, čo si vykonal u Ľudmily? Ja len ustavične očúvam o jej svadbe, pri čom ma najväčšmi mrzí to, že neočujem teba ako ženícha menovať. Zato aj bežím k tebe, aby som sa len čím skôr pravdy dohmatať, „Ihr sollet sie nicht haben!“ som si spieval potichučky na ceste k tebe.

Milenský sa ľakol. Za dlhú chvíľu nevedel slova prerieknuť.

– Toho som sa vo svojom tušení bál a že to bude istota – tuším nanovo. Na meno ženícha sa ani pýtať nejdem – ale som ja nešťastný človek! – A viac Jaroslav nemohol povedať; krv sa mu od srdca do hlavy valila, akoby chcela temeno preraziť.

Hodil sa teda na diván a pochoval svoju dušu do žiaľov a radostných rozpomienok na prvé hodiny lásky.

Aj Brožka prechádzala veselosť, ale jeho myseľ slobodnejšia bola od vtoku vecí zachvacujúcich Jaroslava, a zato bol aj schopnejší myslieť na pomoc. Po chvíli sa schopil ako vietor a držiac širák v ruke, spytoval sa ešte Jaroslava:

– Povedz mi teda istotu, či ozaj tá pačmaga Šúplata, ako klebetia bruchoslavické papule, je ten tvoj sok?

– Ani nie inší, toho div neobjímala tá stará na Silvestra.

– No počkaj, ja tomu podkúrim! Neboj sa, Jaroslav môj, neboj, pričiníme sa, aby sme toho filistra vyhodili zo sedla!

Ale Milenský odporoval všetkému neslušnému zachádzaniu so Šúplatom. Brožek sa zasmial a stisnúc priateľovi ruku, uisťoval ho, aby sa tých „papúľ bruchoslavických“ nič nebál, že si on svoje dobre odbaví.

– Ale,– napokon ešte povedal, – tá zlatobažná šepleta Šúplatovská zakúsi Brožkovo intrigánstvo!

Odišiel – a to sa stalo v tú nedeľu po Novom roku 1847.

=====6=====
Hurdálkoviech dom je v Bruchoslaviciach opavdivý intabulacionálsky protokol všetkých dlhov bruchoslavického meštianstva. Hurdálkova krčma nebola krčma obyčajná, navštevovali ju len vyberanejší Bruchoslavičania, takže sa od týchto stará Hurdálková najlepšie mohla dozvedieť, ako kto stojí. Pánbohvie, čo je to, že každý človek má svoju vlastnú hlúposť, aj pani Hurdálková ju mala, a síce tú, že najradšej sa dozvedala na cudzie dlhy.

Pravdaže, mala na to čas. Ako zámožná vdova, majúc len syna a nevestu a štvoro vnúčeniec, nemala inej roboty ako dozvedať sa a zas klebetiť o tom, ale zato aj bola vo veľkej vážnosti u klebetných Bruchoslavičaniek. Keď sa takto mohlo povedať: „Veď to Hurdálková povedala, zaraz bol koniec pochybnostiam, ak aké boli pri tých alebo iných rečiach a klebetách. A ktorá mohla povedať: „Naša kmotra“, alebo „stryná“, alebo „tetka“, alebo „krstná mať Hurdálková tak súdi, lebo tak to videla“, tá už mala pravdu, najmä keď bola reč o tom, ako kto stojí z Bruchoslavičanov.

A kto mal na pôžičku hotové peniaze, ten sa len starej Hurdálkovej opýtal, komu môže a komu nie prepustiť pár sto zlatých. Už ľudia ani nechodili na radný dom, lebo tam sa nikomu darmo neotvorili intabulacionálne protokoly; a u Hurdákov pri holbe vína, ktorú sám vypil – dozvedel sa o financiách pojedných bruchoslavických domov.

Toto teda je tá istá Hurdálková, ktorej Brožek diabla z krížov vycitoval, o čom ale len tam ďalej, na príhodnejšom mieste rozpoviem. Teraz sa musíme ponáhľať k Šúplatovi.

Ani by si očiam skoro neveril, ani ty láskavý čitateľ, ani ja, ale keď sa len dobre prizrieme obaja, obaja sa presvedčíme, že Šúplata sedí pri stolíku. Ale to je ešte nič také čudné, veď on viac ráz pri stolíku sedel – lež Šúplata číta knihu, lež ani to by ešte nič také nevídané nebolo, Šúplata sa zaiste nejeden raz vo svojom „Poklade“ prehŕňal, ale čo je čudné na jeho sedení pri knihe, to je: Šúplata má pred sebou najnovšiu slovenskú knihu – Domovú pokladnicu!

– Hej tristo... – ale nič tristo, Šúplata sa naozaj díva na Janka Dávida. Keď sa už bol hodne nadíval, zavrel knihu, vážil jej ťažkosť rukami, meral jej hrubosť prstami, obálkové obrázky obzeral očami, zakrútil hlavou a sám so sebou sa dal do rozprávky o Domovej pokladnici.

My ten jeho monológ od slova do slova podáme, aby náš čitateľ videl mentem positivam všetkých filisterských kritikov tejto našej slovenskoprostonárodnéj knihy. Začal teda takto Šúplatoviech Ďorď:

– Pekné obrázky zvonku aj zdnuka, kniha hrubá, to je všetko pravda, ale čo je to len za reč, keď tam všade čo namiesto čo stojí; lež aj to by ušlo, bár v Poklade ináč píšu, ale štyri dvadsiatniky! – Ej, ej, to je, pravda, mnoho. Kto vraj predplatí – dostane ju za jeden zlatý v striebre. Hja – predplatiť jeden zlatý v striebre a za rok nič z neho nemať – to je tiež škoda! Lež čože už robiť, keď som ja len ozaj taký onakvý, taký, aby som si pravdu povedal, trochu prisprostý, a tá moja budúca sa do tých kníh tak rozumie! Eh, ber ho reku čert – už aj ja sa musím len dačo učiť – bár to štyri dvadsiatniky koštuje! Hihihi – už si aspoň budem vedieť reč začať, keď bude rozprávka o Poklade, či akože – o Domovej pokladnici, budeže sa čudovať tá moja Ľudmilôčka! Hihihi! Ale predsa najmúdrejšia vec je, že tá starenka sa už tak zostarieva. Myslí si ona síce, myslí, že ešte požije, ale horké jej požitie, veď je už taká ako tá hrachovina. Budeže to kedysi komasácia tých šúplatovskohovorkovských statkov, lúk, kapitálov! Hihihihihi! – A tak sa milý Šúplata rozrehotal, že prvé klepanie na dvere ani nepočul.

Druhý raz bol klepot už ráznejší, tak sa Šúplata trhol od ľaku, skočil zo stolice, ukryl Pokladnicu pod duchnu a zavolal svoje: – Heraj!

Na tento hlas kto vojde do chyže?

– Služobkyňa, – hovorí pani Hurdálková.

– Ó, ó, aj, aj, pani Hurdálková! – To bolo všetko, čo vedel poľakaný a takou vzácnou návštevou prekvapený Šúplata povedať. – Čo len táto osoba u mňa chce? – hovoril sám sebe Šúplata a odkašlával si.

– Hádam sa čudujú, kde som sa tu vzala? – spytovala sa Hurdálková.

– Zachádzam ta častejšie, ešte budú ľudia myslieť, že som jej dlžníkom! – zas len v kašlaní si šeptal.

– Hehehe! – usmievajúc sa, hovorila Hurdálková, – nuž veď by to aj nič nového nebolo, ja vdova – Herr von Šúplata mládenec, hehehe!

– Čo toto len bude – ale čože jej povedať, ešte vždy len sám pre seba hovoril Šúplata.

– Ale oni by nechceli takú starú, hehehe! – džavotala len ďalej a ďalej vdova. – Lež nabok špásy, veru, úprimne hovoriac, prichádzam k nim z priateľstva, aby som ich nohu od priepasti, nad akou sa nachádzajú, odtiahla. Vedia dobre, že som ja ich dobrá priateľka a už ani nedbám, či sa budú hnevať, či nie,1en aby som si voľakedy sama nemusela výčitky robiť: Hľa, mohla si ho vystríhať, mohla mu poradiť ako dobre zoznámená s vecami, do akých liezol, keď si bral tú fiflenu, tú koketku Hovorkoviech! Očujem všakové, čomu len spolovice verím, a zato som aj osobne od nich samých sa chcela prezvedieť, čo je vo veci. Že si chcú vziať tej zadĺženej až po uši Hovorkovej vnučku? – Že sa chcú zapliesť s tým prekliatym hovorkovským domom? Preboha, čo robia, kam idú? – Vedia, Herr von Šúplata, ako sa hrávali kedysi s tým naším Franckom?

– Ach, bože, ako tie časy idú, ani nejdú, ale letia, ja už baba, môj syn otcom štvoro detí a oni ešte len mládenčia. Ale – ak si majú vziať toho pochábľa, radšej môžu do smrti mládenčiť. Či chcú dlhy hovorkovské vyplácať?

Takto remzila Hurdálková a Šúplata stál pred ňou ako zjašený. Čím väčšmi myslel na odpoveď, alebo na otázku, tým väčšmi osprostieval, hneď chcel dačo povedať, vtom sa mu nepozdávalo a lapal druhé, slovom: ona prestala a on nemohol začať reč.

– A či si to oni, Herr von Šúplata, už takto celkom dokonali? počínala nanovo Hurdálková.

– Ale nuž hej, hej, – odsekol kdesi-čosi Šúplata, – už je to isté, že si ja budem brať Ľudmilušku za ženušku – ale, čože to oni tuná čosi o dlhoch hovoria? – A sadol si za stôl, podoprúc si rukami hlavu a spytoval sa celý už akosi napaprčený ďalej:

– Veru sa im divím, že oni sama sú v celých Bruchoslaviciach, čo nevedia, aká bohatá je Hovorková, moja budúca pani svokra.

Hurdálková nič iné nepotrebovala ako to, a zato bola aj odrazu na svojom koni.

– Hja ja, – začínala, – veď to u nás vedia ľudia svoje dlhy ukrývať! Ale ked oni chcú vedieť, ako Hovorková stojí, nech sa mňa opýtajú! Celé mesto nič nevie, lebo je Hovorková múdrejšia ako všetci, ale mojim očiam sa jej nepodarilo ujsť. Svojím bleskom a nádherou ona len vie, tak ako svojou papuľou, zaslepiť svet – ale moje oko, ale môj rozum, haj, pravda, lebo že je to mňa len tak oslepiť!

– Ale čože vravia, čo? – nespokojný sa ohlasoval Šúplata, – veď panebože, viem, čo len lúk, rolí, hôr a čo ja viem čoho má, a kde sú hotové kapitály, rátajú ju na stotisíc!

– Hm, hm, stotisíc, ľahko sa dá menovať, ale čítať ťažko, najmä Hovorkovej! Neviem, kde by ich vzala? Jej nebohý, veď som ho dobre znala, nebol veru taký gavalier, a od jeho smrti sa už tiež dačo strovilo! A čo by aj nie! Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila sa frntolí, robiť sa ťaží, roky, už toť štvrtý nastáva taký, sú zlé hja, veru sa len vyťahujú aj biele aj žlté. Ale veď len má dačo, má, pán boh zachovaj, aby som ju ohovárala, lež, prosím ich, keď sa dlžníci zhrnú, veru neviem, či jej toľko ostane, ako oni, Herr von Šúplata, len hen za humnami majú. Veritelia sa, pravda, dotiaľ nehlásia, pokiaľ sa úroky splácajú a pokiaľ je gazdovstvo pokope. Nech len jeden načne, pôjdu za ním všetci, a ak oni nepomôžu, nezadlho bude aj hladu dosť u Hovorkov!

Hurdálková len tak vyrapotala tieto klebety, až na samom konci trocha odkašlávajúc.

Šúplata nevedel, kde mu hlava stojí, hneď si myslel, či by to ozaj pravda mohla byť, a to mu len tak cez myseľ lietalo, že z tej svadby takým činom nič nebude. – Ale ja by som mal cudzie dlhy pllatiť? šeptal si sám pre seba. Ale hneď zas pomyslel na Ľudmilku, videl ju stáť pred sebou, a tu sa mu začal oheň žilami presýpať a myšlienky mu také išli cez jeho myseľ, aké sa nikdy predtým neopovážili do jeho kotrby vstúpiť.

Prosím pekne moje láskavé čitateľstvo, veď si on takto začal šeptať: – Ale... – na kieho čerta sú mi tie peniaze, keď ich nemám užiť! Nuž čo priam Ľudmilôčka moja nič nedostane, veď si ju ja vyživím, ach – a budem ju mat v dome, (a tu si mľaskol nahlas), veď je to len decko! – A keď si to už raz bol vyslovil, tak mu bolo ľahko srdca a v mysli videl za Hurdálkovej chrbtom Ľudmilu, ako sa mu usmieva, ako ho chváli.

Ach – čo tá láska robí! Tu to najlepšie vidíme, čo môže láska konať. Ona by skoro aj z bruchoslavického žgrláňa spravila slobodomyseľného človeka! A vskutku by to láska bola aj urobila, keby Šúplata len Bruchoslavičanom nebol býval. Ale to bruchoslavičiactvo – ach, to je hotové nešťastie pre človečenstvo, také asi ako na iných miestach skocúrkovatenosť, ako to všetko na konci. uvidíme.

Hurdálková bola za dni svojho života prenikla do povahy a nátury bruchoslavičiactva, zato oprúc sa o túto svoju známosť a vediac dobre, akú moc má na bruchoslavické srdce klebetárstvo, dala sa rozprávať už o samej Ľudmilke, lebo ona hneď na Šúplatovom oku zbadala, že tá hlboko musí byť zarytá v Ďorďovej duši.

– A naposledy, – takto hovorila stará, – mohli by si oni, ako najväčší bruchoslavický boháč pomyslieť, načože sú mi peniaze, veď ja si ženu sám zaopatrím! A majú pravdu, ale...

– Ale preboha, – pretrhol jej reč Šúplata, – akože to oni vedia, čo si ja myslím? Veď som si ja práve to myslel; ej, ej, už sú oni len, no a či je nie tak?

– No veď vravím, že majú pravdu, – pokračovala ďalej Hurdálková, – ale čo je po takej žene, ktorá im všetky peniaze rozflári a ktorá ich predsa pri všetkom tom ľúbiť nebude, ale bude po slovenských spisovateľoch, čo sa to teraz počínajú už aj sem, do našich Bruchoslavíc nanášať, očami hádzať, s nimi sa unterhaltovať – ale aby nepovedali, že ohováram dakoho, radšej zamlčím ostatné.

Šúplatom ale aj toto už trhlo tak, že dupnú nohou, až sa okná zatriasli, povedal:

– Hm, hm, tí sakramentskí spisovatelia, ale prosím ich, nech mi povedia, čo sú to za ľudia, keď ja od ktoréhosi času už ani len pero a papier nemôžem vystáť a tým slovom „spisovateľ“ by ma aj do trantárie zahnali!

– Čo sú to za ľudia? – Nuž prosím ich, to sú hladoši. – Takto odpovedala na otázku stará. Všetko to už teraz len do tých škôl lozí, a keď doštudíruje – čo má robiť? Chodí, kde by čo dostal, kde by sa najedol, píše knihy, čarbe, ako takí ľudia! Veď vedia, že chce byť každý živý a robiť sa nechce, ale pánom by bol rád každý – tu majú to tajomstvo, prečo je vždy horšie v krajine. Vlastne ani nebude lepšie dotiaľ, pokým sa všetkým chudobným nezakáže do škôl chodiť. Mám nádej, že dobrý príklad Fressdorfčanov, ktorí skutočne už len bohatých prijímajú do škôl, aj naše školy nasledovať budú. Vo Fressdorfe už len mladí páni chodia do školy. A to je dobre, taký už potom, keď aj vychodí školy, nemusí sa dávať na spisovateľstvo!

– Eh, ako mi odľahlo! – vzdychol si Šúplata, – ale keby sa to už aspoň pred jedno pätnástimi rokmi bolo stalo, čo by sa tento bruchoslavický spisovateľ nebol mohol dodriapať na to spisovateľstvo. Ale takto...

– No, nechže si z toho nič nerobia, dá pán boh, že aspoň u nás celé to spisovateľstvo na posmech vyjde, a to sa stane, nech by si len takto krk vykrútil ten pekný Milenský s tou Ľudmilou Hovorkoviech; budú vidieť, ako sa dlžníci zhrnú, poberie každý svoje, a tam potom šťastie. Nech sa živí celý Milenský potom tým svojím spisovateľstvom.

Ale oni, ej oni, Herr von Šuplata, taký vážny mešťan, nemali by svoj poctivý dom na hurhajovňu slovenských spisovateľov obrátiť, čo by iste urobili, keby si tej Hovorkovej mazlenu za ženu vzali.

– Ej to by som už len, pánu bohu prisahám, nechcel, – skríkol náš Šúplata celý poľakaný. Triasol sa na celom tele, studený pot mu vystúpil na čelo a on ostal celý bez seba. Boli to hrozné mdloby, cítil sa nažive, ale telom pohnúť nevládal, takže Hurdálkovej počínalo už tiež horúce po chrbte sa prechádzať. Skočila teda poľakaná zo stolice, kvákala Šúplatu za nos, za prsty, áno, aj za šticu, volala, kričala. boženkala – až sa vo dverách Ilona zjavila.

Táto verná Šúplatova služobnica sa sama nevedela rozpamätať, že by za tých dvadsať rokov, ktoré preslúžila v tomto dome, bola kedy videla svojho pána v takom hroznom položení. Už boli teda dvaja hotoví doktori pri Šúplatových mdlobách, ale bruchoslavický apatekár predsa nič nevyrobil. Aj tieto dve doktorky len čakaním liečili. A vskutku sa im aj podarilo vyčkať zdravie úplné, lebo Šúplata sa zo svojej mdloby šťastne prebral. Lenže nebolo s ním už nič čo začínať, čo bol taký celý pokonfundovaný. Hurdálková, nedbajúc na jeho mdloby, dorážala len ustavične naňho, odhovárajúc ho od Ľudmily, ale on, trúc si čelo päsťou, len krátko odpovedal:

– No veď uvidím, – povedá, – musím ja usilovnejšie o všetkom rozmýšľať. Už vidím, že je toto ťažký krok – táto moja ženba.

Tak sa Hurdálková odobrala a on, vyprevadiac ju, dal sa už potom sám a sám naozaj rozmýšľať o tom: ženiť, alebo neženiť, a ako ženiť, ak ženiť?

Hurdálkovej a Hovorkovej domy boli uňho vo veľkej vážnosti odjakživa, ale to ešte nikdy neurobil, aby ich bol vážil na váhach svojho rozumu, a tak zvedel, ktorý má predsa väčšiu vážnosť a takrečenú autoritu pred ním. Prvý raz teraz začal na takéto dačo myslieť a predložil si otázku: ktorý predsa dom, Hovorkovej či Hurdálkovej viac viery zasluhuje?

– Oba jednako, – hučalo mu v hlave. Lež tu sa srdce začalo hýbať, klepať, biť a nepokoj robiť a zdalo sa mu, že kričí: „Viacej Hovorkovmu veriť treba!“

No to je hrozné s tou láskou, keď ona aj túto bruchoslavickú figúru vnútorne rozdvojila, pobúria srdce proti rozumu. Tomuto sa iste zadiví každý, kto zná Bruchoslavičanov, týchto prerozumných tatrmánikov, čo ani mak cti vo svojich srdciach nemajú. Šúplata Ďorď je v duchovnom boji postavený.

– Eh, – pomyslel si tento šuhaj, – čo sa budem trápiť, idem ja k Hovorkovej, musím vyočúvať aj druhú stranu, a potom – veď; panebože, azda len mám rozum, aby som vedel rozsúdiť. Lapiť sa tak ľahko nedám.

A toto všetko sa hovorilo aj robilo v ten utorok pred Troma kráľmi, takže bol Šúplata vždy väčšmi a väčšmi nepokojný, lebo mu vždy čosi také v hlave vrčalo, ako že by on už mal na zajtrok byť z kancľa vyhlásený. Aspoň naisto nemienil tento fašiang len tak naprázdno prepustiť. Nevedel síce, neborák, ešte nič, čo sa môže stať a čo nie, ale sa mu len tak čosi pozdávalo, že by to len predsa nemala byť pravda tá história o dlhoch pani Hovorkovej.

Vstal teda Ďorď, poobliekal sa pekne-krásne, vzal svoju trstenicu a bral sa ku dverám. Ľudmila sa mu len tak mihotala v očiach a on si myslel, o čom začne s ňou hovoriť. Vtom mu prišiel na myseľ obrázok, s obrázkom pokladnica.

– Hop, – povedá, – aby som si nezabudol čo najpotrebnejšie, – a vezmúc knihu pod pazuchy, poberal sa z chyže. Na ceste si predstavoval Ľudmilu, ako sa usmieva, keď vidí, že sa aj on už so slovenskou národnosťou zaoberá, a pritom, rozumie sa, na dlhy už ani nepomyslel.

=====7=====
V predchádzajúcej kapitole sme videli, akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme, že láska k dievčaťu bruchos1avického žgrláňa obmäkčila a aspoň na chvíľu od peňazobažnosti odtiahla. Lebo čo priam Hurdálková aj Šúplatu Hovorkovej dlhmi nastrašila, on napriek celej svojej povahe a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako zajtra jeho ohlášky mali byť.

Sú, ach sú isté tušenia v našom srdci, ktoré sú nad istotu dňa istejšie, bár im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.

To bol celkom iný svet, ktorý sa vtedy v Šúplatovej duši ozýval, keď mu láska rezignáciu diktovala, ako bol všetok ten jeho život, ktorý ho obracal po celý ten čas, čo bol na svete.

Príduc teda Šúplata šťastne do Hovorkov – šťastne, hovorím, lebo nielen že si nohu nezlomil, ale ani nikoho nestretol takého, čo by  mu bol jeho nazbierané koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej chyže samej pani Hovorkovej.

Rozumie sa, že ho ona, ako len najprívetivejšie znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj on svoju celú dôvernosť za odmenu na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého trochu popochvaľovali, počal zďaleka Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.

– Ach – ach, však sú len ľudia zlí, – hovoril, – keď ani ich ešte nenechajú s pokojom! Ale kto by to aj veril, že vraj dlhy, ale čo...

Hovorková ani toľko nepotrebovala, že ale tak mnoho očula, o toľko smelšie sa dala do milého Šúplatu:

– Ale teraz nechže povedia, kto sú to tí ľudia? Ja musím vedieť, ktorý človek sa opováži môj kredit, a tak môj život podhrabávať?

Šúplata stŕpol tak, ako čo by priam na soľný stĺp sa bol mal premeniť. Z jeho úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol trochu klebetiť, chcel opatrne aspoň meno zatajiť, aby si ani u Hurdálkov dvere nezatvoril. Lež tu len prísny rozkaz Hovorkovej, tej svojej budúcej pani testinej, tu tá veľká vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, premohli ho, takže veru odrazu vyzradil všetko, čo pani Hurdálková uňho pohovorila. V prúde horlivej reči primiešal Šúplata aj také reči a správy, o akých Hurdálková ani neškrtla. Išlo mu to tak z jazyka ako to načim.

My ich necháme klebetiť spolu, lebo keby sme chceli vypísať to, čo zas Hovorková na Hurdálkovú pohovorila, teda by sme museli do budúcich ročníkov Nitry pokračovanie odložiť, a to by sa nepáčilo nikomu. Bruchoslavičanov by to síce neomrzelo, lebo tí majú klebetenie radšej ako každodenný chlieb. Tomu sa však nedivme, bývajú neďaleko Kocúrkova, ktorá okolnosť už dakoľko ráz do rozpakov priviedla tak Bruchoslavičanov, ako tých spisovateľov, čo o Kocúrkove pár článkov boli napísali. Lebo tamtí chceli týchto nabiť, že vraj všetko to len o nich vlastne písali. Čo teda Hovorková so Šúplatom klebetili, o tom nebudeme písať, náš čitateľ si to i tak domyslí a Bruchoslavičania to majú doma.

V ten istý deň pred Troma kráľmi bol Brožek u Milenského. Rozprávali sa dlho o novšej slovenskej literatúre, najmä o novinách, ktoré sú doteraz ešte novinou na Slovensku, a to novinou takou, ktorá kriesi tú najväčšiu účasť na nich. Mienky boli zas rozdelené, lež my nestihneme už túto rozprávku opisovať.

Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského lásku, zato vedel on hneď po literárnych rozprávkach začať rozprávku o Ľudmilke. Bol by zo srdca dožičil svojmu priateľovi to dievča, o ktorom vedel, že je jediné v celých Bruchoslaviciach oddané svojmu národu. Znal všetky, a jeho oko nevidelo ani jednu jej roveň. Keby si bol Milenský hocktorú inú z bruchoslavických panien vyvolil za ženu, Brožek by bol prvý býval, ktorý by ho bol od ženby odvádzal; ale že si priam na Ľudmilu zamieril, pracoval všetkým svojím šelmovstvom na tom, aby toho nebezpečného Šúplatu odstránil od Hovorkov, lebo dobre poznal starú Hovorkovú a vedel, že – ak by sa mu to podarilo pukla by od hnevu a z pomsty by dala Ľudmilu Milenskému. Nemajúc však sám prístup k Šúplatovi, spojil sa so slávnou klebetnicou Hurdálkovou, ku ktorej mal tým väčší prístup, o koľko viac ona i s celým svojím domom vďačnosťou mu bola zaviazaná. Tu sa nám zavdáva dobrá príležitosť povedať dakoľko slov o tom vyháňaní diabla, ktoré sme pripomenuli hore.

Pred pár rokmi, keď ešte náš Brožek bol patvaristom, rozniesla sa povesť, že Hurdálkovú čert – nech sa prepadne – trápi, menovite, že jej v krížoch sedí a stadiaľ si do ostatných údov vychádza. Časom že tak hurtuje po črevách aj chrbtových kostiach, ako čo by vozy kamenia viezol. Chodili doktori nad doktorov, ale veru nič nemohli s čertom vyviesť; sám mestský fyzikus škrabal sa za ušami a pochyboval. Zavolali naposledy aj kňaza, ale ani kňaz nič nevykonal s milým diablom.

A že o tom už každý v Bruchoslaviciach vedel dozvedel sa o tom aj mladý patvarista Brožek a bez všetkého sa oznámenia u otca a principála, pojmúc so sebou ešte jedného furtáka, bežal do Hurdálkov, pýtal si osobitnú chyžu a zaručil isté vyčítanie diabla z krížov. Svojho kamaráta obliekol do akýchsi bosoráckych šiat, sám urobil červenou kriedou kruh. Postavil pacientku doň, domnelý kňaz recitoval akési bosorácke formulky a Brožek chodil po červenej čiare; na jeden raz pichol Hurdálkovej šidlom do lopatky, zaškrekotal podivným hlasom – rozumie sa razom s pacientkou – a cez jej plece hodil akéhosi tatrmánika s kopýtkami a rožkami pred nezdravú. Tatrmánik sa prehodil a rozčeperil svoje kopýtka pred Hurdálkovú. Brožek schytil čerta do klieštov, strčil ho do fľaše, zadebnil ju štopľom – potom sa s ňou pomodlili obaja bosoráci – a od toho času vraj má Hurdálková pokoj a ľúbi Brožka väčšmi ako vlastného syna.

Keď teda prišiel k nej Brožek kvôli Šúplatovi, odrazu dala kávy navariť a vyočúvala usilovne všetko. Sotva dopovedal, čo chcel, vysŕkla do seba poslednú kvapku kávy a brala si na seba veľký ručník, aby na žiadosť svojho lekára išla Šúplatu od Ľudmily Hovorkovej odhovárať.

A my už vieme, ako svoj zástoj vyviedla, Brožek sa iba dnes o tom od nej samej dozvedel – ale tak, že už myslel, že je Šúplata naveky rozvedený s Ľudmilou, lebo mu Hurdálková tak vyobrazila vec. Preto teraz u Milenského s veľkou radosťou o tom rozprával a svojho, priateľa, ako mohol najlepšie, utešoval.

– Už sa vraj Šúplata ani neobzrie na Ľudmilu – rozprával sa po literárnych dohovôrkach s Milenským Brožek, – veď vraj prísahu skladal Hurdálkovej, že nikdy, nikdy nenazrie do Hovorkov, a že sa s Hurdálkovou veľmi láskal, že jej cukroviniek dal doniesť, že ju kávou, aj starým buteľkovým vínom častoval, že jej ruku dal na to, že sa ani do tej ulice, v ktorej tá spisovateľská frajerka býva, neobzrie, že prisahal pomstu všetkým spisovateľom na svete, a tak ďalej.

– No už si ty len predsa Bruchoslavičan, – odpovedal Milenský, k tak veríš Hurdálkovej. Ja by som si trúfal o sto dukátov sa staviť, že zo všetkého toho ani tretina nie je pravda. Čo by sa Šúplata Ľudmily zriekol, v som ho vari videl, aký bol nedávno u Hovorkov. Až sa mu tak oči blyšťali od lásky; čo len pozrel na Ľudmilu – to sa triasol.

A k tomu ešte má Hovorkovú na svojej strane, vidí bohatstvá ach, tajdi, tajdi mi s takými nádejami.

Hurdálková je Bruchoslavičianka – a viac ti netreba vedieť. Ale len by si ma s tvojimi intrigami do bruchoslavických papúľ nestrčil – nechaj, nechaj, prosím ťa, všetko radšej tak. Nahnať sa to nedá a odohnať tiež ťažko. Ako by som sa ja dalodohnať od Ľudmily?

– Veď som to ja vedel, že ty zas budeš pochybovať, ale ja verím, že my Šúplatu odcokáme od Hovorkov. On je skučko, zato aj to verím, že padol do mdloby, len čo mu Hurdálková o dlhoch zmienku urobila. Aj to nič nie je, že je ako mačka až po uši zaľúbený do . Ľudmily, lebo šupáky majú preňho tiež veľa elektrickosti, ba tuším viac ako Ľudmilkine oči.

Ale Milenský sa ani týmito rečami nemohol uspokojiť, lebo mu zas prišlo na um:

– A či mu, – povedá, – zas druhá klebetnica nepovie, že je to nie pravda? Najmä, keď on do Ľudmily a doňho je stará drnda zaľúbená.

– Nie – nie, – odpovedal chytro Brožek, – nedáme sa mu pravdy dohmatať, len sa skôr do Hovorkovcov zoberme. Ja budem pytač, nahovárač, šomráč na Šúplatu, všetko vynaložím na to, aby sme dnes na istú hrali. Ale – hop, ešte ani neviem, či si ty svadboodhodlane zaľúbený? Či tvoja láska nie je len láska dákeho turistu, keď si mi ty o všetkom tomto ešte len veľmi málo hovoril.

– Nevtipkuj, prosím ťa – a odpusť mi, že som sa ti doteraz nezveril touto dôležitosťou môjho srdca. To sa stalo len následkom môjho vnútorného boja, krútiaceho sa medzi ženiť a neženiť. Ten boj nie je dávno dokonaný, dokonávam ho teraz a vyznávam sa ti, že nemôžem byť šťastný na svete bez mojej Ľudmily. Ak len môžeš čo dopomôcť k môjmu šťastiu – pomôž, pomôž, priateľ môj jediný!

Brožek sa zaradoval nád touto úprimnou rečou Milenského.

– Tak-tak, – hovoril mu ešte, – to sa mi páči. Teda len skoro sa berme, dnes je osudný večer, lebo musím dnes vyhrýzť Šúplatu z Hovorkovej srdca, ako si ho ty už dávno vyhrýzol zo srdca Ľudmilky.

– No – len by si sa v Hurdálkovej nesklamal, ale mne sa všetko tak vidí, že ten Číňan neveril jej toľko ako ty a chytrejší bol z prameňa vody sa napiť ako my.

– Hahaha, – rozosmial sa na to Brožek, – ale by ten chumaj taký svižký bol? Veď je to také hlúpe teľa na svete, že ani zo svojej maštaľky nevyjde, ak sa v nej dočuje o Hovorkovej dlhoch. Hahaha – nič sa neboj, predídeme ho my.

A ono, paroma! Ako náš čitateľ už vie, Šúplata sa dosť naklebetil s Hovorkovou, kým vy, bračekovci naši, tam prídete. Ale nech je už, ako chce, my sa tiež musíme ponáhľať na faciem loci, aby sme tam videli a skúsili všetko.

Schabrali sa teda aj títo dvaja dobrí priatelia a hodiac na seba ešte aj kabane a kadejaké burnusy a krišpíny, lebo, ako sa môj láskavý čitateľ bude pamätať, v ten utorok pred Troma kráľmi ostrý vietor fúkal, zima bolo, ba aj sneh poletoval. Takto zabalení ponáhľali sa do Hovorkov.

No, keď sme už takto všetci, čo po slovensky píšeme, aj čítame, aj ľúbime, od sveta panslávmi pomenovaní, zavinšujeme týmto dvom panslávom šťastnú cestu aj v jednom susedskom panslávskom nárečí, a tak im jednohlasne prajeme: Srečan put!

=====8=====
U Hovorkov bolo v utorok pred Troma kráľmi veselo, najmä istí ľudia boli celkom so sebou spokojní. To už vieme, že si Hovorková so Šúplatom dobre porozumeli. Ale najmä keď Šúplata bol ticho vyočúval Hovorkovej rozprávku o celej Hurdálkovej famílii – už mal dosť, takže si nežiadal ani len vidieť, ani len očuť o nikom z tej rodiny. Tak vedela Hovorková ohovárať.

Náš Šúplata bol teda čo sa dlhov týka celkom uspokojený a už len istotu chcel vedieť – či sa Ľudmilka na svadbu teší. Jemu sa teraz živšie ako kedy inokedy snívať začínalo o Troch kráľoch, že vraj aj v tej Pokladnici stojí napísané pri nich:

„Ohlášky sa začínajú“, a tak sa mu veľmi zreteľne počalo pliesť po rozume, že by sa veru aj jeho ohlášky mali zajtra začínať. Ako si to namyslel tak to aj pekne-krásne svojej budúcej pani testinej predniesol.

Hovorková by sama bola rada čím skôr všetko skončila, ale že by sa už zajtra mali jej vnučke ohlášky začínať, to nijako pochopiť nemohla.

– Lebo ako, Herr von Šúplata, – počala stará mudrovať, – veď sa dievča musí pripraviť, a ako je to možné? Taký krátky čas! Ani by sme to nemohli všetkým oznámiť, ktorí pri tom byť musia. No ale zato nič, veď sú fašiangy ešte iba na počiatku, a my si svadbu už len hodnú musíme vyťať, priam zato, že ma už Hurdálková za dlžnicu vyhlásila. Mit Saus und Braus to pôjde, a k tomu treba trochu viac času, aspoň do nedele musia pozhovieť, pán syn!

– Ach, len nie veľké útraty, lepšie nám to bude do gazdovstva, škrabúc sa za uchom hovoril Šúplata. Ale tým titulom „pán syn“ bol zas trochu pošteklený. A keď mu Hovorková povedala, že však aj do gazdovstva bude mať čo dať – uspokojil sa milý Šúplata celkom a už len Ľudmilku si. žiadal vidieť.

– Ohlášky teda zajtra nebudú, – šeptal si Šúplata, – ej, ej, a keď mne to tak v hlave čosi vrčalo a vrčí, že sa na Tri krále ohlášky začínajú. No – nechže bude!

Vtom, ako sa takto dohovorili, začuli akési horlivé hovorenie v tretej chyži, srdečné vítanie sa dalo vyrozumieť, ale Šúplatovi sa zdalo, že očuje aj lusknutie božteka. A tento dojem bol taký silný, že mu hneď kolená klesli a tak si ukľakol, akoby ženskú staromódnu poklonu bol chcel robiť.

Hovorková vedela, že to hostia, ale uši nemala také tenké ako Šúplata, a zato ona ani neukľakla popredku, ale poberala sa, aby sa pred samými svojimi hosťami úklonkami vyznačila. Ľudmila však chcela hostí voviesť do babkinej chyžky, a tak sa skoro v samých dverách stretli.

Hovorková bola celkom prekvapená, keď videla mladého Brožka, takže ani nevedela od veľkej radosti čo robiť. Prvé bolo, že plesla za sebou dvermi a nechala Šúplatu v prostrednej menšej chyžke, ale sama hneď letela po stoličku a zadŕžala hostí v prednej chyži.

– Nechže sa páči sadnúť u nás. Ej – ej, kdeže sa to vzalo? Taký pyšný mladý pán, ani by sa len neukázal v meštianskom dome a veď aj oni sú meštiansky syn. No, ale veru ma to veľmi teší, že nám dali tú česť. Miluška, dajže, daj stoličku aj... – a to len tak bokom hodila okom na druhého hosťa, na Milenského. Jej pozornosť bola celá na Brožka obrátená. – No, wie gehts denn, Herr von Brožek, wie?

Takto sa mala okolo Brožka Hovorková, lež my pozrime trochu na Šúplatu. Neborák, tento zaľúbený rytier, bol celý pokonfundovaný tým božtekom, a najmä, keď si pomyslel, že zas hostia idú. Keď mu Hovorková pred nosom dvere zapleštila, bolo mu síce trochu ľahšie, lebo sa cítil sám a nemusel sa dívať na hostí a hostia naňho, čo mu vždy najmilšie bolo. Ale ten prívetivý hlas Hovorkovej k Brožkovi, ten mu zas akúsi žiarlivosť vdychoval do srdca, lebo sa nazdal, že len s ním samým tak pekne vie zaobchodiť Hovorková.

– Hm – hm, – tak si dudlal v tme za dvermi, – musí to byť tiež falošná mačka táto moja testiná, ako sa líška komusi, keď mňa nemá pred očami. Brožek? To ten mladý, bláznivý advokát. ach ešte aj ten ide sem! Sto striel... – takto rozmýšľajúc, prikľakol si ku kľúčovej dierke a chcel vidieť aj tváre tých hostí. Ale ešte ani nič nebol zbadal, sa mu v očiach zatmelo – a horeznačky vyvalený ležal na zemi.

– Preboha, čo robíš, dievča? – skríkla poľakaná Hovorková a bežala zo svojej stoličky pomáhať Šúplatovi na nohy. Až teraz sa zbadala, že za sebou dvere zavrela a Šúplata zostal v strednej chyžke.

Ľudmila bola celá naradovaná, že mala Milenskému stolicu podať, zato ani bližších nevidela a letela do tretej chyže po mäkuškú zeslu, a to na nešťastie Šúplatovo, lebo priam ako on prikľakol ku kľúčovej dierke, Ľudmila sotila dvere a poriadne ho po nose brnkla.

Lež čo tu robiť so Šúplatam? Kým Ľudmila spiatkom so zeslou prišla, schabral sa Šúplata zo zeme a zastal si na prahu ako dáky mendík, až ho Ľudmila dnuka posotila.

– Ale si ty musela do tretej chyže letieť po stolicu? – rapotala stará, sotva vybuchnutie väčšieho hnevu utláčajúc. A môžem povedať, že jediný Brožek bol teraz ochranou Ľudmilky, lebo pred týmto sa hanbila popustiť kantáre svojmu hnevu. Za Šúplatu sa trochu hanbila a bola by ho rada dáko vyhovárať pred Brožkom, lež bola ona taktická žena a myslela si: „Čo ja viem, čo Brožek ku mne prišiel? Ktovie, či si on nezaškúlil na Ľudmilu?“ A tu jej až tak sladlo v ústach, lebo Brožek len zas trochu ináč bude dediť po otcovej smrti, a je k tomu advokát!

A takýmito myšlienkami zmätená, Hovorková menila farby – a  nevedela vari prvý raz za života, ako sa má k prítomným správať a držať.

Brožek, furták, prezrel všetko jedným razom a vytrhol všetkých sám a sám z rozpakov. V duchu sa smial z Hovorkovej tak ako zo Šúplatu – ale zatajiť to veľmi dobre znal.

– Ja som sa veru neopovážil prísť do ich domu, Frau von Hovorková, – odpovedal Brožek na prvé otázky po chvili, – lebo taký človek ako ja, veď dobre vedia, musí sa v Bruchoslaviciach aj trochu hanbiť na ulicu vyjsť. Ja by som sa smel staviť, že aj oni, Frau von Hovorková, už dosť zlého o mne hovorí... – a zakašlúc si, odpovedal, – hovoriť počuli.“

– Ach – ach, warum denn nicht gar? – vyhovárala sa Hovorková.

– Ale tu tento môj dobrý priateľ Milenský mi sľúbil, že ma bude rekomedovať u nich – teda som si vzal tú slobodu!

Ako toto vravel, priam vtedy sa zjavil na prahu Šúplata.

– Ó, ó, pán Šúplata, – prihovoril sa mu Brožek, – teda sú aj oni tuná? No – no, mládenec, mládenec, a dievča v dome, čože sa budeme čudovať. Nechže sa páči medzi nás, – a vtedy ho to priam bola so zeslou ždúrila Ľudmila, takže milý Šúplata na ponúknutie Brožkovo aj vstúpil do besednej chyže a obzrúc sa, čo ho to zas kto štopil, svoje ťažké „och“ vysipel.

Brožek sa ho spytoval, ako sa má a hneď i aj odpovedal, že dobre:

– Ale akože ináč ako dobre, veľkým kapitalistom je najlepšie na tomto svete, a najmä teraz v Bruchoslaviciach, kde máme veľa špekulantov, ktorí pred každým peštianskym jarmokom veľké interesy dávajú.

– Och, prosím ich, domine spectabilis, nech nerobia posmechy z chudobného človeka. Ktože je v Bruchoslaviciach bohatší ako ich pán otec! – Tak saŠúplata vyhováral poľakaný.

– Hja, čo je otec, to som nie ja.

– Ale sú jediný syn, – chytro sa našiel Šúplata; – a pán otec žije dnes-zajtra.

– Ho ho – aby sme neupadli do pokušenia vinšovať dakomu skorú smrť, lebo by mohlo dakomu zle prísť. – Takto naháňal Šúplatu Brožek.

Medzi týmito rozprávkami Milenský mlčal, lebo on sa nevedel šiknúť do takýchto rozprávok a tá nešťastná baba mu tak zavadzala, že ani len slova nevedel nájsť.

Brožek, zanechajúc Šúplatu, dal sa s Ľudmilou do žartovania. Lapal jej rúčku, pohládzal jej bielulinké pršteky, šibrinkoval s prstienkami, prekáral ju všakovými láskavosťami. Nastávajúce fašiangy mu boli bohatým prameňom na rozmanité otázky.

– No už to len viem, – žartoval s ňou, – že tieto fašiangy pomätú zas dakoľkým šuhajom srdcia. Majúže sa vám, slečna, tí bruchoslavickí gavalieri zas nanariekať pod oknami na tie strely vašich čiernych očí.

– Ach, – vzdychol si nahlas Šúplata a Hovorková sa začala hniezdiť na stolici, také teplo ju prechádzalo.

– To je človek, – myslela si sama, – ten nechodil darmo po svete, ach, a ako jej ruku pohládza, tuším ozaj čosi myslí tento človek. – Ale dala sa aj nahlas čosi hovoriť, najmä keď cítila toho potrebu, vidiac, že Ľudmila len tak pletkársky odpovedá Brožkovi.

– Jaj, jaj, – povedá, – prosím ich, kto by sa obzrel o ňu?

Ale Brožek protestoval proti tomu: – ó, ó – nie tak, nie, – hovoril a Ľudmilkine prstienky na prstoch obzeral a hneď jeden, hneď druhý pochvaľoval a jeho význam hádal.

– Ó, ó, nie tak, nie! – chriptal za Brožkom Šúplata a chcel chytiť Ľudmilu za druhú ruku, lež na nešťastie noha sa mu akosi zaplietla medzi nohy stolice, takže tá hrbolcovala na dva kroky spod Šúplatu.

Ľudmila sa vytrhla aj Brožkovi z ruky a lapala Šúplatovu stolicu, „nech sa len páči sadnúť, pán Šúplata,“ hovoriac tomuto.

– Ej, veľa jesto šuhajov, čo pasú po bleskoch čiemookej Ľudmilky, – pokračoval len ďalej Brožek, pyšteky svoje zubmi potuteľne hryzúc. – No ale – veď ja nejdem túto krásavicu našu slovenskú do očí chváliť, ale len protestovať proti babke som si za povinnosť pokladal.

– Áno, áno, protestovať, – prisviedčal zas Šúplata a Brožek mal z toho veľké potešenie, lebo zakaždým zbadal čosi také na Hovorkovej tvári, čo bolo podobné posmešku – schválne akosi proti Šúplatovi, ale len pre seba vyjavené.

Hovorkovej sa Brožek vždy väčšmi páčil, takže už teraz ničomu sa tak netešila, ako že Šúplatovi nesľúbila na zajtrok ohlášky. „Ak čo myslí tak si rozmýšľala, veď on s tým vyjde na svetlo a za týždeň je dosť času prezvedieť sa – najmä v Bruchoslaviciach. Ale ak by nič nebolo – nuž spánombohom potom, nech si Šúplata vezme Ľudmilu.“

Šúplata sa však ináč namyslel. To zaiste už nijako nemohol zniesť, keď videl, že Brožek jeho, ako si myslel, Ľudmilku za ruku chytal. Urobil síce čo mohol, aby dal najavo, že aj on ľúbi Ľudmilku, ale to sa mu samému nezdalo také byť, ako bolo to Brožkovo lichotenie Ľudmile. Ale teraz sa on sám so sebou ináč poradil, umienil si akokoľvek dnes koniec urobiť všetkému tomu lapkaniu jeho Ľudmilôčky za rúčky a zato chcel čo do polnoci čakať a prečkať tých jemu nemilých hostí, aby už potom so starou aj s mladou svoju vec dokonal a zajtra v mene božom sa vyhlásiť dať mohol. Na tie zajtrajšie ohlášky mu taká chuť prišla, že nikto nikdy na ne väčšiu chuť nemal ako teraz on.

„Veď to len musí byť toho bohatstva u tej Hovorkovej, keď sa už k nej aj takí gavalieri, ako je Brožek, nanášajú. Bezmála by sa rád vicišpánom stal a potrebuje peniaze, lebo otec mu ešte nevydá jeho táľ.“ Takto si rozmýšľal Šúplata a mľaskol zakaždým papuľou, čo len na Ľudmilku pomyslel.

Keď sa zdalo, že už všetkých predmet rozprávky zanechal, tužbyť skočila Dorka do chyže a hodila na stôl noviny a išla po svojom.

– No, čo nové vo svete? – spytoval sa Brožek.

Hovorková ho ponúkla, aby otvoril, čo on aj chytro urobil a poprebiehajúc okom sem a ta, zastavil sa až na samom konci pri ohlasoch, kde však práve dačo zaujímavé musel nájsť, lebo sa celý v tvári premenil. Oči sa mu iskrili divým ohňom a Milenskému sa zdalo, že sa jeho priateľovi ruka trasie, ba i jeho hlas bol ako toho človeka, ktorý sa alebo náramne ľakne, alebo od veľkej radosti nevie, čo robiť.

– No, – hovoril tajným hlasom Brožek, – už šťastný, kto má byť šťastným, hlavná trefa vo veľkej lutrii – hádajte, páni moji, ktorá je?

Ale táto otázka, akokoľvek s veľkou účasťou prednesená, predsa nikoho z prítomných nepohla. Šúplata sa díval ako obyčajne, Ľudmila sa do lutrie nestarala, Hovorková odjakživa hrešievala na všetky lutrie a Milenský ani nechcel, ani nemohol lutrie obohacovať.

– Ale to je čudné číslo, – pokračoval ďalej Brožek sám, – budeže 1847-my rok komusi pamätný. Veď – nech si to len povážia, hlavná trefa, ktorá dvestokrát tisíc vyhrala, je číslo 1847. Teda tento nový rok vyhra1, komusi toľkú sumu peňazí.

Len teraz počal jeden zo spoločnosti oči vyvaľovať, za uchom sa škrabať a na stolici sa hniezdiť. Bol by sa rád spýtal čosi, ale sa zas čohosi bál, ale keď sa Brožek len aj ďalej tomu číslu čudoval a čiesi šťastie obdivoval, vždy jasnejšie svitalo v Šúplatovej hlave.

– Nuž, akože je to, ako? – spytoval sa už celý prevrátený.

Brožek vari nikdy nebol taký ochotný vo vysvetľovaní ako teraz, a vskutku tak zreteľne predniesol vec Šúplatovi, že tento ani mak nepochyboval viac o tom, že žreb jeho vlastnej kuchárky vyhral dvestotisíc. Tu sa mu začala chyža dookola krútiť, v hlave mu hučalo a v duchu videl Hurdálkovú, jej slová mu zneli do uší ako hlas anjela strážcu; razom sa mu teraz zdalo, že vidí všetko, o čom prv vedieť, čo prv vidieť nechcel, ako Ľudmila za inými pozerá, ako Hovorková len parády chce vytínať, vari aby dlžníkov oslepila a bohatých frajerov prilákala; teraz ju čuje, ako Brožka víta a Ľudmile pre Milenského stoličku podať káže, ako mu pred nosom dvere zatvára, slovom, všetko sa mu vidí teraz tak, ako Hurdálková hovorila.

A nad všetkými týmito obrazmi svojej mysle videl Ilonu.

Nikdy sa mu ešte táto jeho verná slúžka nezjavila v takom svetle ako teraz, jej tvár videl ako tvár anjela, videl ju ďalej s vyhrnutými rukávmi dlážku drhnúť, chyžu usporadovať – a na jej truhle sa presúšali veksle.

– Jaj, čert ma tu po týchto bruchoslavických parádach, tam – tam. ja vidím obraz pravdivej ženy. Lež ako sa teraz von dostať? – Takto si  Šúplata šeptal – a v tom okamihu zabudol na všetko predchádzajúce, nevidel nikoho, neočul nikoho, až keď už mal chuť načisto zutekať, padlo mu oko na Brožka, ktorý ho tak meral, že mal svoje ostré oko celkom naňho uprené, a toho sa tak ľakol, že razom chmatol svoju trstenicu, schytil širák a poberal sa ku dverám. Keď bol Šúplata pri dverách, Brožek sa rozosmial a čosi šeptal Ľudmile, ktorá tiež pyšteky zalryzovala. Šúplata sa ešte raz obzrel – jeho oko sa však zas stretlo s Brožkovým, takže ani to, čo chcel naposledy povedať, nemohol – a len tak, ako sa vraví, od kľučky sa odoberúc, hrbolcoval  dolu schodmi.

Teraz nastávalo nové nastrunenie harfy. Nikto z prítomných nechcel začať reč.

Hovorková sa stavala, ako čo by sa hanbila za takého hosťa, ale vo svojom srdci smútila trochu, lebo sa jej zdalo, že jeden istý sokol odlieta, medzitým čo druhý, neistý, ešte len obletuje okolo nadstaveného osídia. Tento sa jej lepšie páčil, zato ho nechcela lapaním tamtoho poplašiť. Potešovala sa v duchu len tým, že čo priam by aj sokol Brožek uletel, ona predsa ešte sokola Šúplatu svojimi kumštami spiatkom privábi.

Šípila, prečo Šúplata odbehol, lebo tú jeho Eifersucht často vybuchovať videla, ale znajúc dobre toto pole mužskej náruživosti, dôverovala svojim schopnostiam, mysliac len tak pre seba, že ona Šúplatu  uspokojí.

Ľudmila sa pod noštek usmievala, Brožek a Milenský čakali tiež čosi, ale predsa len na tamtoho prišiel poriadok začať, čo on aj najspôsobnejšie vykonal. Dal sa totiž s Ľudmilou žartovať – až sa jej tak položartom-polonaozaj za milenca navrhoval – ak by ešte takto dakoho v srdiečku zarytého nemala.

A Hovorkovej nič iné nebolo treba ako to, ona to najradšej videla keď sa Brožek mal okolo Ľudmily. Chcela priam rozkazovať Ľudmilke, aby pripravila čaj pre hostí, ale vidiac, že sa Brožek s ňou dobre zabáva, tašla sama. A to bola pre Milenského voda na mlyn, lebo tento náš šuhaj sa už tak bál Hovorkovej, že sa mu zdala byť ako diabol, a keď odišla, cítil sa ako od diabla oslobodený.

Ale teraz sa Milenský aj na samého Brožka hneval, lebo videl, že sa on len okolo Ľudmilky obracia a na nahováračstvo celkom zabúda. Už mu aj znamenia dával, aby začal svoju prácu, a teraz mu práve svoju nevôľu po latinsky dal najavo. Ale Brožek mal čosi v hlave, čomu Milenský nemohol porozumieť, a tak sa ani na Milenského veľmi neobzeral, ale sa len okolo Ľudmily vrtel. Túto počínal už tiež omŕzať, lebo by si ona bola rada v neprítomnosti Hovorkovej s Milenským dač poštebotať, lež Brožek to vedel prekaziť.

– Vieš čo, – hovoril Milenskému, keď tento dobiedzal doň, aby robil, čo má, aby sa presvedčil, ako stojí jeho budúcnosť s Ľudmilou, – vieš čo, – povedá, – teraz pôjdeme domov, a ty dnes nič nesmieš zvedieť. Nechaj tvoj osud len na mňa. Ver mi, že všetko dobre vypadne, ale nesmieš sám vŕtať.

– Vari aby si ty mal viac času... – odsekol Milenský a celý zblednutý hľadal svoj širák. Medzitým išla Hovorková s čajom a prinútila ešte ostať oboch, kvôli Brožkovi totiž aj Milenského. Potom vodila tamtoho po svojich chyžiach, chválila sa svojím Jankom Dávidom, lichotiIa mu, a tak sa s ním láskala, ako čo by ho sama chcela za muža mať. Brožek vystrájal fígle so starou aj s mladou a to všetko namiesto ohovárania Šúplatu, namiesto nahovárania Ľudmily za Milenského – a Milenský to všetko videl a zahorel nenávisťou k Brožkovi. V tomto okamihu by ho nebol ľutoval sekať. Najhoršie bolo preňho vidieť, ako sa aj Ľudmila s Brožkom dobre zabáva. Toto ho do omdletia ducha priviedlo tak, že nebol schopný na dáky skutok. Hlava mu horela divým ohňom – vtom lapil svoj šírák a poberal sa preč, sklonenou hlavou k zemi prehodil pár potupných slov k Brožkovi – ako k zradcovi jeho priateľstva, ako k pôvodcovi svojho nešťastia a chladne sa pokloniac starej a mladej, opustil chyžu. Brožek by už bol rád napravil všetko, ale bolo neskoro; chcel aj sám odísť – bojac sa o svojho priateľa, lež Hovorková sa skoro naňho privesila, len aby ho zadržala.

Milenský. ani nevedel, ako prišiel domov a celú noc prezúfal a prebolestil. Brožek sa síce tiež dlho nebavil u Hovorkov – ale k Milenskému sa už doklepať nemohol.

Tu vidíme, že každá prepiatosť necháva za sebou omdletie. Ani priateľovi to nepristane, ked priateľov pokoj na próbu stavia. Túto sententiam moralem porúčame medzitým, než ďalej postúpime, nášmu láskavému čitateľovi na svedomité pováženie a „aplikáciu“ na seba.

=====9=====
Šúplata bežal od Hovorkov ako blázon. Na ceste len tak hlavu strčil medzi dvere do Hurdálkov a vyrapotal: – Pravdu, veľkú pravdu mali, pani Hurdálková, – a s tým fujas matias utekal ďalej. Darmo vybehla za ním Hurdálková, darmo volala jeho poctivé meno, on len cválal po uliciach – až sa pri svojom vlastnom dome zastavil. A tu ani nešiel rovno do svojej chyže, ako mal starú obyčaj, ale hneď do čeľadníka k Ilone.

Zastal si ku kachliam, ohrieval sa, šúchal rukami a nevedel, ako sa má prihovoriť milej kuchárke. Lež predsa mu prišlo na um: – Ale, povedá, – čože si lepšie nezakúrite, Ilonka moja?

Ilona sa tak trhla, ako čo by ju bol dakto po papuli fľasol, keď očula tak pekne hovoriť svojho pána, lebo od Silvestra mal on papuľu akúsi nadutú a Ilone máločo dobré povedal.

– Ej no – kde nabrali tú Ilonku? – posmešne sa ho spytovala slúžka.

– A čože si to pigľujete, Ilonôčka moja drahá, – počal sa žartom spytovať Ilony pigľujúcej biele šaty.

Ale tá mala hneď odpoveď.

– Hm – čo pigľujem? Ich krágliky na sobáš a môjmu kulifajovi košielenku – tiež  na sobáš. Myslia si vari, že sa ja nemôžem vydať zato, že som pätnásť zlatých do lutrie vyhodila a že mi ich oni nechceli vrátiť za môj lós?

– Hm, hm, – dudlal si pod nos Šúplata, – ona ešte sotva vie, že vyhrala; ale doparoma, ako sa len dám do toho. Začal teda nahlas k Ilone:

– Ach, Ilonka moja, Ilonka! Čo viac sa obzerám po tých bruchoslavických pannách, vždy sa len väčšmi presviedčam o tom, že je to pravda, čo ste mi vy o nich už dávno hovorievali: samá svetská márnosť, pán boh nech ma chráni – nikdy mňa ani jedna z nich mať nebude!

Ilone sa usmievalo šťastie, lebo badala, že zas dakoľko rokov prebehne; čo ona sama bude gazdovať u Šúplatoviech Ďorďa.

– Ej, dajbože, aby si naozaj zhnusili tie mazleny, tie márnotratnice, tie klebetnice, tie šlumpy, tiee – tie bruchoslavické panny. Veď to nič nevie, len sa frntiť, len po báloch sa blázniť, širáky nad širáky, vikliere nad vikliere, šály nad šály nosiť – však som ja dávno hovorila, pre nich to nič nie je súce. Ale – nech si urobia, ako chcú, aby mne potom nepripisovali. Ja veru nedbám, čo urobia, to, ale len to si prosím, aby mi povedali, čo naozaj mienia, lebo mne sa triafa šťastie môj kulifaj nezabudol na mňa, a to je len predsa pravda, že stará láska nehrdzavie, a naposledy, keď chcú vedieť, ja mám...

Takto rečnila Ilona, ale dorečniť jej nedal Šúplata, čo bol všetok skonfundovaný a bál sa, že Ilona sa začne aj svojím vyhraným žreborn chváliť, lebo také trúfačné sa mu zdali jej reči.

– Nie tak, nie, Ilonka moja, – počal jej skákat do reči, – povedzme že si úprimné slovo. Ja ti už, duša moja, musím povedať – čo oddávna myslím. Ja nechcem nijakú Bruchoslavičianku, ale ani sa ďalej trápiť nebudem v tomto slobodnom stave; nie je dobre byť človeku samému, čítame v Písme svätom. Lež, vieš ty čo? Ja som už tak poznal tvoju vernosť, tvoju spravodlivosť, tvoju schránlivosť, usilovnosť, pracovitosť, že veru, čo len na teba pomyslím, vždy sa mi zdá, že by sme sa my dvaja len predsa najlepšie k sebe hodili. A ver mi, duša moja, že som teba vždy mal pred očami, kedykoľvek som si obzeral ženu. Sľúb mi teda, že...

– Ale, ale, čože to posmechujú – hanblivo sa uťahujúc od Šúplatu, hovorila Ilona, – ja taká stará, ja trochu aj krivá, ja chudobná.

– Dobre je, – šeptal si Šúplata, – ešte nevie nič o lutrii. Ale pravda – veď to len teraz v novinách prišlo. – Dal sa teda hlasito a úprimne rozprávať:

– Nabok všetky žarty – nabok všetko neúprimné sa uťahovanie! Ja som tiež v rokoch, a chudoba sem, chudoba tam, láska nehľadí bohatstvo. Či chceš – či nechceš, ale pomysli, že ja bez teba šťastný byť nemôžem.

– Ale, ale, och, no, ale akože to bude? – omykala sa Ilona, – veď by ma tie bruchoslavické panny zjedli od hnevu – a ani takých šiat nemám, už by som sa len tiež musela podľa ich stavu nosiť.

– Ja budem tvoj muž, tvoja ochrana, keď by ťa kto zjesť chcel, a šaty, o tom potom! Len mi ty sľúb! – Takto ju posilňoval Šúplata.

– No, – povedá Ilona, –keď to už len má a má byť, nech sa stane božia vôľa, čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Ja ich, mladý pánko môj – veru tiež veľmi, a to už oddávna ľúbim a chcem ich vernou manželkou byť.

Šúplata chytil Ilonu ako vrece zbožia, stisol ju a vylepil jej na tvár taký bozk (lebo božtek sa to nemôže menovať), že by sa mľasknutie bolo mohlo do tretích susedov očuť.

– Ach, to som si ja ani nezaslúžila, – odpovedala hanblivo Ilona, – ale keď je už tak... vtom otŕčal aj Ďorď svoje líce a bozk od Ilony bola druhá pečať vernej lásky.

– Lež ako k tomu, – starala sa teraz Ilona, – prípravy dáke sa len musia urobiť, veď sme nie vdovci.

Nič, nič, – hovoril Šúplata, – nijaké parády. Pôjde sa zajtra na faru, z fary pre dišpenzáciu, potom sa dáme aspoň raz ohlásiť v kostole, aby si ma bruchoslavické panny zo svojich lajstrov povytierať mohli, a po kázni hneď sobáš. A – punktum, koniec reči!

– Ale by to bolo možné – tak chytro? Čudovala sa Ilona, – no veď oni tomu rozumejú, a čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Aspoň nebudú mať ľudia času nás ohovárať, po sobáši nech ohovárajú, koľko budú chcieť.

– Tak – tak, nech ohovárajú, to sa mi páči, Ilonôčka moja, – a zas si bozkal svoju sľúbenicu Šúplata. A toto mu už len skôr pristalo – ako tam obšmietať sa okolo Ľudmilky, no či nie?

Veru hej, odpovie každý nefilister, majúci náhľad na vec.

Po tejto dohovôrke odišiel Šúplata do svojej chyže a skákal ako cap od veľkej radosti nad dvestotisícami – aké sa zajtra s jeho veksami spájať budú pri oltári.

– A to už len bude inakšia komasácia – lebo to viem, že Ilona moja nijaké dlhy nemá. – Tak sa potešoval.

Taktiež Ilona skákala vo svojej kutere od radosti, že bude pani Šúplatová.

– Len aby ho ešte do rána dakto neodviedol odo mňa, keď sa tu len všetko ľudia dozvedia. – Takto starostlivo si hovorila Ďorďova sľúbenica, a umienila si celú noc nespať a usilovne strážiť, aby sa nik k jej pánovi nedostal.

Ale aj Šúplata mal strach, aby sa Ilona nedozvedela, že je bohatšia ako on sám, a aby sa potom ozaj dáky kulifaj k nej nepriškrel, a tiež si zaumienil stráž držať nad svojou sľúbenicou. To bolo pekné, ako obaja len čo kde šuchlo – razom vyskakovali zo svojich chyží a najprv Šúplata sa ubehal a pod bránou opitého kulifaja nájduc, von ho vyšmaril, ale potom zas Ilona Hurdálkovú tým odpravovala, že pána nieto doma. A obaja mali veľkú radosť zo seba, keď si potom vysvetľovali jeden druhému, prečo to robia.

– Ako by to bolo – keby nemali pokoja? – hovorila Ilona.

– Ako by to bolo, keby sa už k mojej sľúbenici takí chalani, ako je ten mlynársky tovariš, vláčili? – odpovedal Šúplata.

A tak nepokojne prešla u Šúplatovcov tá noc pred Troma kráľmi tohto bežiaceho roku, lebo až do rána nespal pokojne ani on, ani ona, totiž ani Šúplata, ani budúca Šúplatová Ilona.

Ale kým si oni vychodia potrebné svedectvá a dišpenzácie – my nazrieme trochu k Milenskému.

Trojkráľová noc bola pre Milenského najhroznejšia zo .všetkých prebdených nocí v jeho živote. Ani sa nevyzliekol zo šiat, keď líhal, ani sa teda neobliekal včasráno na Tri krále. Povstal celý zblednutý a prechodiac sa po chyži, zmýšľal už len, ako by sa dostal von z Bruchoslavíc. Doteraz ho v tomto obmedzenom hniezde len Ľudmila a Brožek zdržovali. Ale teraz – pusto mu je pred očami. Tieto postavy majú teraz preňho celkom inú farbu ako doteraz. V Brožkovi vidí diabla, v Ľudmile anjela, ktorý mu ukazuje z Bruchoslavíc cestu von a žehná jeho kroky na ceste slávy. „Posvätenie sa národu,“ tieto slová vidí napísané na bráne svojho osudu.

– Posvätím sa teda celkom tebe, národ môj, – takto si povedal – a zakryl oči trasúcimi sa rukami.

Vtom vstúpi do chyže Brožek, lež nebol to už ten včerajší Brožek. Vážny a skôr smutný ako veselý. Podáva ruku svojmu priateľovi, ale ten ju odstrčil.

– Ty si môj zradca! – studeno hovoril. – Ja som tvoj najvernejší priateľ, – odpovedal ticho Brožek.

– Ty si ma oklamal, – odvetil na to zas Milenský a dal sa ďalej doňho tak, že Brožkovi už ľúto bolo. Osvedčoval sa, že včera musel tak robiť – a zaklínal sa mu sväto-sväte, že na tom pracuje, aby sa Ľudmila jeho ženou stala.

– Už som prestal vo všetko to veriť, – zapochyboval nad všetkými jeho rečami a sľubmi Milenský.

– Dnes pôjdeš ešte raz so mnou k Hovorkovej, a tu máš na závdavok moju statočnosť, moju osobu, môj život, všetkým týmto ti stojím za to, že ti Hovorková sama Ľudmilu dá do náručia.

A toto s takou istotou hovoril Brožek, že Milenský sa cítil byť k nemu nanovo priviazaný.

– Dnes bude smiechu po Bruchoslaviciach, usmievajúc sa hovoril Brožek potom, keď mu Milenský sľúbil, že pôjde s ním k Hovorkovej, – a ak sa neklamem, máme sa o tejto histórii aj dosť noviel a noveletiek načítať.

– Možno, – odpovedal trochu upokojený Milenský, – možno z toho povstane aj román, v ktorom ale Milenský bude predstavovať najnešťastnejšieho človeka na svete.

– O tom potom – lež aby som nezabudol, prichystaj ten tvoj rukopis mnou popečatený, – ešte aj toto so smiechom dodával Brožek a obzeral sa po pulpite. Milenský premŕvajúc sa v papieroch a v brožúrach, hľadal pakel, a nájduc ho na samom spodku, posmešne sa vyslovil:

– Tu ho máš, aby si sa presvedčil, že tvoje čary toľko vykonali pre môj rukopis ako tvoje sľúbené intrigy pre moju lásku.

– Priam toľko – ak nie ešte viac, – odvetil Milenského dobrý priateľ.

Potom sa rozišli – po kostole mali sa zas zísť. My ich však zanecháme a pôjdeme pozrieť, čo robia u Hovorkov.

Hovorková bola pobožná osoba aj po iné sviatky a nedele, ale na Tri krále – to odjakživa bývalo jej – ísť do kostola. Zavčasu sa teda aj teraz ako obyčajne vystrojila – a ešte nikoho nebolo v kostole, ona sa už vo svojej rodinnej stolici modlila. Ale odkedy do kostola chodí – nikdy ešte taká nepokojná nebola pred službami božími ako priam dnes. Lebo čím viac sa ľudia schádzali – tým viac obzerania sa na ňu, tým viac šeptania o nej bolo. To bolo už do nevystátia, ba by bola tuším z kostola vybehla, keby len trochu nebola hľadela na to, čo ľudia budú o nej hovoriť. Za posledné útočisko si vzala modlitbu a chcela sa celá do nej pohrúžiť, ale neviem, akú knižku mala, keď nemohla naskrze takú hlbokú nájsť, takže jej myseľ vždy len navrch vyliezala. Ba ani len z tej kázne si dnes nič nezachovala, bár pán farár tak kričal, že sa celý napriek tej trojkráľovej tohoročnej zime upotil, lebo jej tak v hlave vrelo to šeptanie, to usmievanie sa a obzeranie na ňu. Už sa v duchu zas zariekala, že nepôjde viacej tak včas do kostola, lebo Bruchoslavičania ako vzdelaní a osvietení ľudia majú obyčaj vždy len na samú kázeň chodiť, takže z domu sa síce vyberajú pri prvom zvonení, ale namiesto do kostola idú po kmotrách, strynách, ujcoch., a čo ja viem akých svojich priateľoch – až trúfajú, že sa už kázeň začne. Tak sa stáva, že oni ešte pred kostolom zvedia všetky nové, ak sú aké v meste, klebietky a novinky.

Hovorková teda, ktorá mala tú slávu, že hneď všetko najprv zvedela, už nejeden raz taká nešťastná bola, že pre to svoje včasné chodenie do kostola len na ceste z neho sa o tom alebo inom novom dočula, čo ju tak mrzievalo, že už koľko ráz si zaumienila len neskoro chodiť do kostola, aby nemusela potom od hocakej meštianky sa o novinkách dozvedať. Ba viac ráz sa jej to prihodilo, že medzitým, čo sa ona v kostole modlila, dačo zaujímavé sa v meste stalo, o čom všetci ľudia chýr už do kostola doniesli a ktorí nedoniesli, teda sa ju pri kázni od susedov dočuli. Ale také dačo sa jej predsa nikdy nestalo ako teraz.

Kázeň sa jej už taká dlhá zdala byť – ako rok, nevedela sa toho amen dočkať. Už neverila, len skôr sa von dostať, ale vtom zahrmelo – amen. Lež ak sa hnevala Hovorková, doteraz na to samé šeptanie a obzeranie sa na ňu, mohlo ju od hnevu rozhodiť, keď na tie isté svoje uši, na ktoré s krikom povedanú kázeň neočula, teraz potichu ohlasované ohlášky očúvať musela, lebo veru krem všetkého žartu ohlasoval pán farár v mene blahoslavenej Trojice svätej poctivého mládenca pána Šúplatu Ďorďa s poctivou pannou Ilonou Škrabáčkovou, jeho budúcou, vernou a úprimnou manželkou, a to razom po prvý, po druhý, aj po tretí raz. Bolo to iba teraz dívania a divenia sa, šepotu a chechotu ani konca ani kraja, a Hovorková musela všetko zniesť.

Môže si môj láskavý čitateľ predstaviť, čo sa to všetko v srdci tejto šľachetnej matróny muselo ozývať. Ja o tom ani písať nejdem, lebo je to nemožné. K tomu ja som sám v Bruchoslaviciach odjakživa málo radosti nachádzal, zato ani túto hrôzu pre takú bruchoslavickú figúru, ako bola Hovorková – opisovať nejdem. Že to bola hrôza pre Hovorkovú, to vie síce každý, ale kto len raz bol v Bruchoslaviciach a zná tento ľud celkom na klebetníctve založený, klebetou počatý, zrodený, odplekaný aj pochovávaný – ten mi to uzná. Ona si už len v slzách obľahčenie hľadala, a zastrúc si oči bielym ručníkom – neobzerajúc sa ani na to, čo ľudia budú o nej hovoriť – utekala z kostola.

Šúplata s Ilonou pekne vyočúval svoje ohlášky po kostole predstúpili so svedkami pred oltár, a prv než polhodina odbila, boli oni obaja na večné veky vekov svoji, lebo čo boh spojil, to nijaký človek nikdy nerozlúči.

– No, nech sa už bár o zem hodí Hovorková, – hovorila potichu Ilona Šúplatovi, vychádzajúc pri jeho boku von z kostola.

Šúplata bol v dlhom kapute oblečený a Ilona mala na hlave rozmarínový veniec, šaty len také, aké mohli tak nachytro pozhľadávať, aby predsa obstála ako meštianka. Ostatné sa malo už len po sobáši doplniť.

– Či ju videli – ako sa metala? – spytovala sa verná manželka svojho manžela, ale tento nič neočul, nič nevidel – iba rátal tie sumy, ktoré sa mu ako následok tohto skorého sobáša dnes-zajtra na jeho stolíku zjavia. Tak došli s dakoľkými dobrými priateľmi do svadobného domu.

Ale Hovorková? Táto chudera nevedela ani kade ide, ba tuším potoky sĺz za ňou sa liali, tak nariekala – rozumie sa od hnevu. Ledva dotrielila do svojej chyže – keby len o dom ďalej mala ísť, bola by tuším tam spadla, celá mdlobou a žiaľom a hnevom premožená. Ale ako vstúpila do svojej chyže tak sa jej poľahčilo, lebo našla tam ľudí pre ňu teraz najmilších, akože by aj nie, keď sa jej celý zástup v kostole zhnusil – a  tu u seba vidí Brožka a Milenského. Vo chvíľke pribehla aj Ľudmila.

V lone svojej rodiny a dakoľkých dobrých, nás milujúcich a ctiacich priateľov najlepšie si oddychujeme po verejných porážkach.

Sám Milenský prichodil pyšnej Hovorkovej akýsi milší a príjemnejší. Ale Brožek – no ten sa jej ukázal priam ako anjel potešiteľ. Všetci traja už vedeli, čo sa stalo, ale sa veľmi múdrili, aby stará ich furtácku radosť nezbadala. Všetky kumšty vynaložila síce Hovorková na to, aby ukryla svoj hnev, svoje pohnutie, svoj žiaľ, ale – predsa sa len kedy-tedy vyzradila – až naposledy celkom popustila svoj hnev. Po daktorých nepatrných otázkach a odpovediach nemôžuc už ďalej zdržovať u seba najnovšiu svoju novinku, spytovala sa svojich hostí, či vedia, čo je nové?

– A čo také? – razom sa všetci ohlásili, hľadiac na blednúcu tvár Hovorkovej, ktorá si takto začala:

– Ani by ste si nepomysleli, ani by sa vám nesnívalo – Šúplata – tá šepleta, ten hulvaj, tá nemotora, mal dnes so svojou dievkou ohlášky. Len nech si pomyslia, páni moji, tento gemeiner Mensch sa ešte opovážil ku mne prísť, moju Ľudmilu pýtať.

Ale tu sa ďalej nemohla premáhať, pustila sa do plaču z toho do nového šprihania na Šúplatu až tak zubmi zaškrípala.

– Mne takú hanbu vykonať! To neznesiem! Vláčil sa mi do domu, behal za mnou, prosil ma, aby som mu len dovolila do môjho domu chodiť! A pane ani mi len slova nepovedal, lež ja tam v kostole musím jeho sprosté ohlášky vyočúvať! – A zas sa rozplakala.

Ľudmila sa len tak bokom uškierala, Brožek mrdal fúzikmi – a Milenský tiež nesmútil so smútiacimi, ale sa v duchu radoval s radujúcimi sa.

– No – už ma ten doriadil, ten naničhodník, ten žgrláň, ten klát hnilý, smradľavý. Či ten bol hoden, aby som ho ja pustila do svojej chyže? Svoju dievku si vzal – a taký človek chodil k mojej Ľudmile – nie, to mi je nie možné zniesť, ja sa pominiem od hnevu, žiaľu a hanby. Veď si budú ľudia na mňa na ulici ukazovať! – Takto Hovorková celá rozhorekovaná nemohla vlastne konca nájsť tej svojej pesničke o Šúplatovi.

Ale Brožek už ďalej nečakal, vidiac, že je teraz pre jeho fígle príhodný okamih. Chytil Ľudmilu za ruku, bozkal ju, bozkal aj starej ruku a hodiac sa na kolená, dal sa prosiť:

– Ja mám dostatočnú satisfakciu z toho pľuháka ako pre toho anjela, tak pre pani babku, ale prv než ju vydám do rúk urazených, prosím o jedno!

Hovorková bola bez seba od radosti.

– Ó, ó, nech vstanú, nech vstanú, ja im všetko urobím po vôli, hovorila Brožkovi, dvíhajúc ho. Ale ten nechcel vstať hovoriac:

– Nie tak, prv nevstanem, kým mi nesľúbia tu pred týmto mojím najvernejším priateľom, že vyočujú a naplnia jednu prosbu, jednu horúcu túžbu môjho srdca.

Hovorková nechcela sľúbiť – ale keď len naliehal Brožek a vstať nechcel, sľúbila mu naposledy dodajúc, „ak len bude možné“.

– No tak, – vstávajúc hovoril Brožek, – tak ich prosím, pre blahoslavenstvo týchto dvoch dobrých duší, nech požehnajú lásku môjho  priateľa Milenského a tu tejto vnučky Ľudmilky.

Hovorkovú tento žart tak rozišiel po tele, že sa rozpálila ako oheň, lebo ani také dačo nečakala, mysliac, že Brožek bude Ľudmilu pre seba pýtať, – To sa nemôže stať, ja som si myslela, že oni...

– Ale Brožek jej nedal dopovedať.

– No dobre, – povedá, – nechže ju mne dajú, teraz ju pýtam pre seba, prosím ich o Ľudmilku!

Všetci pozreli razom naňho, lenže Hovorková celkom iným okom, ako tamtí dvaja zaľúbenci.

– Áno, áno, – opakoval Brožek, – ja prosím o Ľudmilkinu ruku.

– Nech nežartujú, Herr von Brožek, to som si od nich nezaslúžila, – okríkla ho Hovorková, ale on stál na svojom a prosil už teraz celým citom na kolenách o Ľudmilu. Hovorková sa už celkom vážne obzerala po Ľudmile, keď sa tá ohlásila:

– Nikdy, – povedá, – nik iný nebude mojím manželom ako tento jediný anjel mojej lásky šľachetný Milenský, – a potupne pozrúc na Brožka, – pán Brožek, čo robíte?

– A ty mlč, – ohriakla ju stará, – a ich pán Milenský prosím, keby nás samých zanechali.

– Nie tak, Frau von Hovorková, – ohlásil sa Brožek, zdržujúc Milenského, – ja nechcem vyžobranej lásky. Ľudmila ma nechce, bár by mi ju babka mala vôľu dať. Lež poradíme si hneď, budeme hlasovať, ja môj hlas dám Milenskému a babka tiež Milenskému, teraz hlasujte vy ostatní.

Hovorková sa zasmiala, ale z privolenia nič nebolo.

– Čože by mi to bola za satisfakcia za Šúplatu – dať moju Ľudmilku za pána Milenského? A oni sľubovali aj mne satisfakciu. – Takto lapala Hovorková Brožka za slová, hľadajúc stadiaľto sa vykĺznuť.

– Hej – hej, pravda je. Nuž a čože by chceli, akú satisfakciu? Keby som im takto preukázal – že  si Šúplata Ilonu vzal len zato, že vyhrala tých 200 000 zlatých z lutrie – mali by v tom satisfakciu?

– No to – on by sa aj so svojou šmatlaňou uspokojil, to ja viem, keby mu len doniesla toľkú sumu, ale pre mňa by to nijaká satisfakcia nebola. – Tak odpovedala na Brožkovu otázku Hovorková.

– Dobre, dobre – ale keby som potom zas to mohol vykonať, že by sa Šúplata bol prenáhlil a namiesto 200 000 len šmatlavú Ilonu dostal? spytoval sa zas Brožek.

– A keď budú oni takým bosorákom, že mi budú schopný túto satisfakciu za toho chumaja dať – potom privolím, dobre, nech si pán Milenský vezme moju vnučku za ženu.

Brožek na tieto slová skočil, ruku svoju do ruky Hovorkovej plesol.

– No tak, – povedá, – slovo stojí! Viktória –Viktória, tešte sa so mnou, ja viem s istotou, že si Šúplata vzal Ilonu len pre žreb, ktorý ona bola kúpila a ktorý šťastnou náhodou bol hlavnou treťou, – ktorý však ona predala, a Šúplata nevediac o tom a so sobášom sa ponáhľajúc, tak pekne sám seba natrestal. Toto mi verte – o chvíľu bude o tom každý kohút kikiríkať.

Tu bolo potom smiechu. Hovorkovej bola duša na mieste. A bár sa jej to trochu krivdilo za spisovateľa dať vnučku a svoje bohatstvá, predsa privolila láske našich zaľúbencov, požehnala ich ako dobrá matka. Potom sa strojil obed – a Hovorkovej sa Milenský vždy lepšie páčiť počínal.

Pri obede musel Brožek rozprávať, ako to vlastne bolo s tým Šúplatom. Dlho sa síce zdráhal, ale Ľudmila a Hovorková vedeli ho nahovoriť na to.

– Nuž, ako to bolo? Tak to bolo, že žid Renzef, ten čo sa to zo Schlossbergu presťahoval do Bruchoslavíc a čo to vraj aj židovským spisovateľom pri ktoromsi nemeckom časopise, bol huncút prešibaný, oklamal Ilonu, že vraj ten žreb je hotová banknota, za ktorú, ak si ju za pätnásť zlatých kúpi, dostane vo Viedni dvestotisíc. Sprostá hus sa dala židovi ošudáriť a dala za žreb pätnásť zlatých. Potom sa pochválila pred svojím pánom – a ten ju vysmial, vysvetliac jej, čo je to za ceduľa. Ona chudera v strachu, že pride o peniaze, ponúkla žreb svojmu pánovi, ktorý ju ale vyhnal.

Hovorková bola samé ucho, Milenský ale s Ľudmilou žili zas len sebe, svoje oči videli – ale iné ani nevideli, ani neočuli. – Ilona potom behala po celom meste – až našla jedného mladého blázna, advokáta, človeka ináč dobrého, ktorý, majúc jedného chudobného priateľa, rád by mu bol pomohol. Pomyslel si teda – že pomôže chudobnej dievke, a tých pätnásť zlatých – staví na šťastie svojho priateľa: ak vyhrá draho zaplatený žreb, nech má výhru jeho priateľ, ak nie – aspoň bude mať to vedomie, že oklamanej dievke vrátil peniaze.

– Ach – ach, –čudovala sa Hovorková, – ale ten advokát, viem, že teraz nedá svojmu chudobné– mu priateľovi ten žreb.

– To by bolo huncútstvo pred bohom aj pred každým mravným človekom, a takého huncútstva nie je schopný ten istý mladý advokát. Ja viem, že on z dvestotisíc ani groša si nepodrží. Hovorková sa čudovala Brožkovým rečiam, mysliac pre seba, že by ona veru aj huncútom rada ostala za 200000 zlatých.

– Nuž ale, vie o tom ten advokát, že jeho žreb vyhral?

– Vie, – odpovedal Brožek.

– A ten chudobný priateľ vie o tom, že žreb jemu darovaný vyhral? – Nevie,– chladno odvetil advokát.

– No, to nechápem – aspoň v Bruchoslaviciach takého advokáta nieto.

– Že nie? – spytoval sa Brožek a schopiac sa zo stolice, bežal do druhej chyže, kde v jeho kabani Milenského rukopis bol schovaný, ktorý hneď hodil na stôl, rozpečatil – a vytiahnuc žreb 1847, dal sa ďalej hovoriť: – Ale jesto v Bruchoslaviciach taký advokát, lež toho jeho chudobného priateľa nieto viac, lebo môj dvestotisícový priateľ Milenský nemôže sa viac od tejto chvíle chudobným menovať. A tu podal žreb svojmu priateľovi – ktorý, nevediac o čom je reč, len tak stŕpal, vidiac žreb, označujúci sumu hlavnej výhry. Milenský sa nechcel mať k žrebu, ale Hovorková počala naňho mihať, lež to by nebolo predsa Milenského zmútilo. Brožek vedel Milenskému usporiť reč a zdráhanie sa. Všetci mu leteli do náručia a chceli so slzami odplácať jeho veľkomyselnosť, lež on sa rozosmial:

– No, – povedá, – čo sa vám robí, za pätnásť zlatých mi ďakujete? To ma ani neoslavuje – ja som už inakšie sumy povyhadzoval bez  úrokov a vďaku.

Hovorková rástla od radosti a bola by až do povaly narástla, keby len trochu ohybnejšie kosti bola mala.

– Ja som sa prehrešil proti tebe, – začal sa kajať Milenský.

– Hej? – žartoval Brožek, – no, to je pre mňa veľká satisfakcia za tvoje dišputácie, že uznávaš! Slovenský spisovateľ uznáva svoje chyby. To musíme dať do novín!

– Ja som sa prehrešila proti vám, pán Milenský, – takto sa zas kajúcne ohlasovala Hovorková. Ale Milenský vyznával, že on nemá čo odpúšťať. Figliar, myslel si, že by potom, keď by veľkomyseľne odpúšťal Hovorkovej, aj on ju odprosovať musel, lebo si bol dobre vedomý, že jej nejeden raz zacietol.

– No ale, braček Jarko, – spytoval sa Brožek Milenského, – povedzže mi teraz, povedz, kto viac vykonal, či moje intrigy pre tvoju lásku, či moje čary pre tvoj rukopis?

– Nemám teraz slov, aby som mohol... – citom celkom premožený počal hovoriť Milenský, ale Brožek nedopúšťal vystupovať sentimentálnosti.

– Halibali, trci-frci, už by si zas romantizoval, ty antiromantik. Čo len chceš? Dal som ti pätnásť zlatých, a aby si mi ani tie nebol dlžen, vrátiš mi ich tak, keď ich Šúplatovi obetuješ na svadbu – a koniec reči. Ak ma nechceš uraziť, ani to viacej nespomínaj.

Potom dal tento junácky šuhaj ešte požehnaní budúcim mladým manželom a seba ako skorého družbu odporúčajúc ich priateľstvu odišiel veselý domov.

Hovorková s Milenským porobila poriadky na svadbu, ale mladoženích s nevestou robili poriadky čo sa božtekov a ich srdiečka týka, ale najmä vo veci budúcej cesty do Viedne pre 200 000 zlatých, ktorú hneď na tretí deň po svadbe – a tak už na druhý týždeň ustanovili.

Nám teraz už nič neostáva, ako dáko poriadne zavŕšiť Tri krále.

Ale kde a ako?

Tu, u Hovorkov, nieto ani svadby, ani bálu; hľa – veď bálu nieto ani v celých Bruchoslaviciach. Poďme teda ešte trochu aspoň do svadobného domu. Keď sme reku začali Silvestra u Šúplatov dokončíme tam aj Tri krále, aby sme in facie loci pamätnú históriu, ktorá sa od Silvestra do Troch kráľov tohto roku v Bruchoslaviciach prihodila, dokonávať sa videli a presvedčili sa, že dlhé do vohľadov chodenie, alebo vlastne vo vohľadoch bývanie, predsa len je istejšie ako také náhle zaľúbenie.

=====10=====
Prichodí mi hovoriť o Šúplatovi. Nebola uňho veľká svadba, ako sa to aj čakať mohlo. A bár by ani tak dlho nebola trvala – ako trvala.

Prečo?

Preto, že Šúplatovi aj to dlho bolo čakať, keď maličká rodina a svedkovia sobáša do večera pri poháriku vína a dobrej husacine vysedávali. Rád by bol býval už sám so svojou Ilonou. Hľadel si to síce nahradiť tým, že zakaždým, čo len von vyšla, vždy za ňou vybehol, ale nič si s tým nepomohol. Lebo mu nikdy nemohla vyrozumieť, čo chce, čo pýta.

– Pane bože, čo len chce vždy odo mňa? – Takto sa sama seba spytovala Ilona, – čo len, aký črep chce? A že vraj aby som ho nestratila. Ale ja budem črepy opatrovať? Aký črep, čo za črep?

Keď tak pod chvíľou len vybiehal Šúplata za Ilonou, prorokoval Šúplatov krstný otec Ďuro Múka, mlynár, šťastné manželstvo a za každým proroctvom vsotil pohár do seba.

– Veď, – povedá, – ani len na chvíľu nemôže byť bez nej.

A ostatní prisviedčali – až povyprázdňovali džbány. A vidiac, že Šúplata neposiela po nové víno odobrali sa aj oni na svoj pokoj.

Ako posledný vychádzal z chyže, zaprel Šúplata sám za ním dvere a odrazu sa dal do svojej Ilonôčky s otázkou, až na mrzutý tón už vychádzajúcou.

– Ale čože mi už raz nepovieš, kde máš ten žreb, aby si ho potom dáko nezapotrošila. Ty ešte ani sama nevieš, že tvoj žreb...

– Ale veď sa dosť hlavy nalámem na tom črepe, či žrebe, či čo je to, veď ja tomu ani nerozumiem. – Tak sa Ilona vyhovárala a akýsi strach sa jej počínal kosťami prechodiť.

– Nuž, – ohriakol ju Šúplata, – či žreb, či lós, jedna strela, dosť na tom, daj mi tú ceduľu, čo si to za ňu pätnásť zlatých Renzefovi dala!

– Ahá – ach no, viem, viem už teraz. Kto by teraz na pätnásť zlatých myslel, keď ma také štastie stretlo. ja reku že je to dáka interesová kniha, ktorú mladý pánko hľadajú, ak by reku bol dakto interes doniesol. Ach – a ono je to tá ceduľa, čo si mi to nechcel za ňu vrátiť peniaze? Ale som ja len naozajstný blázon bola vtedy, že som sa tomu Renzefovi dala tak okabátiť. A ako si ma ty nemilosrdne hrešil, ja som si skoro zúfala.

– Nože netrkoc mi už toľko za ušami, ale dones ceduľu,– rozkazoval netrpezlivo Šúplata.

– Vari ma chceš zas hrešiť, že som si tých pätnásť zlatých radšej na svadbu nenechala? Či nie? Ale mi sľúb – že ma nevyhrešíš. Bár si ma ty odohnal neodohnali ma inde.

A s tým sa šmotŕňala von. Šúplata sa prechodil veľkým krokom po chyži. Ale Ilona nedala na seba dlho čakať a v okamihu vpálila dnuka a šmarila na stôl piatku a tri strieborné dvadsiatniky, usmievavo vraviac:

– Vidíš, muž môj, vidíš; že som ti ani tých pätnásť zlatých nestratila, ktoré som sama už mala za stratené. Tak, hľa, pán boh vzbudí vždy dobrého človeka.

Lež nevedela si vysvetliť, prečo Šúplata tak oči treští a ako päste vyvaľuje.

– Žreb daj, ináč ťa tu zachlomaždím! – zhurtoval z celého hrdla pán manžel. – Žreb, či 1ós, čiže tú istú ceduľu, ktorú si mi na Silvestra aj na Nový rok tu, kde teraz stojíš, ponúkala, tú ceduľu mi daj, to ti hovorím!

Ilona, chudera, nevedela už ani dobre stáť od strachu.

– Nuž veď som im ju, mladý pánko, dva razy dávala, a prečože ma vtedy hrešili a von aj s ceduľou vyháňali.

– Kde si dala 1ós s tým rokom 1847 – hovor! Tak nanovo hrmel Šúplata.

– Ja už 1ós nemám – a rok 1847 majú tam v tej knihe, mladý pánko. – Tak chcela ukrotiť Šúplatu, ale ten len dorážal na žreb.

– Nože, nech sa už len nehnevajú, mladý pánko, veď im ja tú ceduľu donesiem; pán Brožek mi ju odkúpil – a ten mi ju veru zas prepustí. Čo som sa naprosila starého pána – nechceli mi ju odkúpiť, až som na ulici stretla mladého, a tento dobrý mladý pán mi na moje prosby vyčítal hneď hen tých istých pätnásť zlatých. Ale keď im toľko záleží na tom – nuž veď im ju donesiem. – A schytiac peniaze zo stola, ponáhľala sa von.

Šúplata sa pleštil na posteľ, a tak ťažko vydychoval, že by človek bol myslel, že ho v okamihu porazí. Srdce mu stískalo čosi – a po chrbtovej kosti sa mu zimnica prechodila. Dal sa rozmýšľať o svojom veľkom nešťastí, lebo to na prvé pomyslenie vedel, že Brožek nie je taký blázon, aby vydal žreb, ktorý 200 000 vyhral. A toto mu tak prišlo k srdcu – že sa celý rozľútostil a rozplakal, takže sa nielen celý jeho dom a dvor, ale celá ulica od kriku ozývala. Po trojhodinovom plači sa mu predsa obľahčilo trochu na srdci.

– Tam , – povedá,  – mojich dvestotisíc zlatých, – a s tým obrátiac sa na druhý bok, tak tuho zaspal, že ho ani Ilona svojím buchotom nezobudila.

Pani Šúplatová skutočne išla k Brožkovi. Na ceste ju stretol Renzef, ktorý sa priam k nej poberal. Chcel jej odkúpiť lós, že vraj jej dá sto zlatých zaň. Šudier, chcel ju zas ošudáriť, ale ona celá uplakaná ho prosila – či by jej nevedel takú ceduľu zaopatriť, lebo že vraj pán sa jej veľmi domáha. Židisko sa poškrabal za uchom – a myslel na druhé šudierstvo, keď sa mu toto nepodarilo. Ilonu Šúplatovú, keď prišla k Brožkovi, odoslali k Milenskému, ktorý jej síce ukázal ceduľu, ale namiesto nej dal jej ešte pätnásť zlatých a odoslal ju spiatkom s tým úprimným vinšom, aby ju pán boh dlho-dlho v šťastnom manželstve s pánom Šúplatom zdržoval.

Tak s tridsiatimi zlatými sa vrátila Ilona domov v tej nádeji, že sa tými novými pätnástimi zlatými, ktoré jej pribudli, jej pán uspokojí.

Ako sa Šúplata prebudil a ako on svoju paniu trstenicou mastieva, o tom už rozprávať nebudeme. Dlho by nám to trvalo – a mohli by sme tým daktorej inej pani Šúplatovej aj uškodiť, keby sme to tak dáko živo vykreslili, že by daktorý podobne oklamaný ženích ľahko palicu schytil a svoju Ilonu vymastil.

Lež to sa len už teraz spýtať môžeme, a to nielen v bruchoslavickom kasíne, lež aj veľacteného nášho obecenstva: Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach? Lebo ona je usilovná v navštevovaní trhov, jarmokov a, slovom, rínok je jej najmilšie miesto.

Tento párik je teda druhý párik v Bruchoslaviciach, ktorému je ten čas od Silvestra do Troch kráľov najpamätnejší na svete</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1598</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:31:06Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">=====1=====
Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach?

Hop, ale hop! Čože sú to za otázky v zábavníku Nitre?

Tak je, páni moji a panie moje, prosím za odpustenie. Ja som veru myslel, že som v bruchoslavickom kasíne, a medzitým to nie je tak, lebo stojím teraz pred veľacteným slovenským obecenstvom, najmä tým, ktoré číta Nitru.

Musím teda ab ovo začínať, aby aj moje láskavé obecenstvo vedelo tak, ako každý bruchoslavický obyvateľ – či je ženského, či chlapského pohlavia – vie, ako sa pán Šúplata oženil a ako sa to stalo, že si priam na Tri krále tohto roku pojal za svoju vernú a úprimnú manželku terajšiu teda pani Šúplatovú.

Náš nastávajúci dej pripadá na koniec minulého a počiatok prítomného – nie storočia, ale roku. A zato táto prvá slovenská noveletka je dačo najčerstvejšie v našej literatúre tohto nielen roku, lež aj – očúvajte – tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať môžem od láskavého čitateľstva: samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý podávam slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie.

To očakávam, vopred sa osvedčujúc, že už raz bez chvály spisovateľom byť nemôžem, ale najmä spisovateľom takým zaslúžilým, spisovateľom prvej slovenskej noveletky.

Náš dej sa začína na Silvestra a skončí sa na Tri krále. Naša noveletka bude teda: Od Silvestra do Troch kráľov.

Ecce – aká to novitas! A ešte keď pomyslíme, že je to čas, čo len priam teraz odišiel, zadivíme sa, ako Nitra k takejto novinke prísť mohla. A to všetko nielen nám, ale aj pánu redaktorovi na nemalú česť slúžiť musí. Nech pritom mlčím o najväčšej výhre láskavého čitaťeľstva, ktoré sa tak zabaví pri prvej slovenskej noveletke ako pri nijakej inej.

Ale, aby nám dakto nepovedal, že sa len sami chválime, bár sme ináč presvedčení, že dobré sa samo chváli, pristúpime už radšej len k samej historke.

Na Silvestra večer sedel vo svojej chyži pán Šúplata Ďorď, aspoň sa on takto podpisúval, keď komu maličké napomenutie ohľadne zloženia interesu alebo kapitálu posielal. Bol to, ako už teraz každý šípiť môže, slovenský kapitalista.

Toto bude náš hrdina, takže sme mohli bezpečne aj po jeho mene našu noveletku pomenovať a ani kritici zo Včely by nám to neboli mohli nadhadzovať ako zlé; ale máme pätnásť príčin, pre ktoré sme túto prvú slovenskú noveletku len tak pomenovali, ako stojí už na jej čele napísané.

Teda nášho Šúplatu znali celé Bruchoslavice ako bohatého kapitalistu, všetky bruchoslavické panny ho mali vo svojich lajstroch ako mládenca zapísaného, klebety kmotier ho každú jeseň a každý fašiang ženili a páni Bruchoslavičania, čo dolu Váhom išli, znali ho tiež dobre a vyhýbali mu na ulici jeden pred druhým.

Mal on všetkého dosť, len jedného sa mu nedostávalo, len jedno nešťastie ho naháňalo, a to bolo – neborák Šúplata nemohol sa oženiť!

– Hí, – zhíklo razom sto navydaj súcich panien.

– Hí, to je zázrak – pokračujú  v začatej piesni udivené Klebietkoviech tetky.

Ale ináč je nie, náš Šúplata, hoc priam bol bohatý ako rarášok, predsa sa nemohol oženiť a i teraz, na Silvestra večer, nachádzame ho v rozpakoch lásky a ženby.

Bol on zavčerom už ako na isté u Kačenky Kriklákoviech, ale že tatko nechce Kačenke viacej ako päťtisíc vyčítať, odišiel náš hrdina nahnevaný a teraz sa priam pristrojil a vystrojil k druhej, lebo čože je jemu nájsť si frajerku? Tisíce má dom má, všetko má – milý pán boh vie, čo je to, že sa len oženiť nemôže!

Oholil sa teda na Silvestra tak hladučko, že hoc priam ten ostrý čas dosť bol sporý v oraní jeho okrúhlej tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, ako čo by ešte len k štvrtému krížiku sa poberal, bár kto ho dobre znal, vedel, že dnes o polnoci vhabe do piateho. Doťahoval on teda priam päťdesiateho roku svojho života.

V tomto teda okamihu, v ktorom mu čas toho päťdesiateho Silvestra na chrbát vytína, rozmýšľa usilovne o tom, ako by už predsa raz mohol zlomiť tie reťaze mládeneckej slobody. Lebo to povedať musíme, že sa bol pánu Šúplatovi tento stav slobodný už celkovito spríkril a znechutil. Tak to obyčajne býva pri tých starých mládencoch, že sa im aj to, po čom prv pachtili, naposledy zneľúbi.

Pán Šúplata sedel pred zrkadlom, a my, aby sme sami nemuseli opisovať nášho Ďorďa, postavíme len to zrkadlo pred láskavé čitateľstvo, aby ho samo vidieť mohlo. Ale zrkadlo musíme opísať.

Cez prostriedok beží hrubá čiara, a to je rozpuklina skla – vari bolo veľmi silné a od sily sa puklo. Jeho rámiky a malý fioček boli z hrubého papieru, pooblepované pekným, kvietkovaným papierom. V tomto puknutom zrkadle vidieť krivý nos a nadrapené oko. Ale to sa len tak zdá, lebo Šúplata má nos ešte dosť rovný a jeho oko je tiež na svojom mieste. Vlasy sa mu na hlave trochu pobelievajú, ale čo sa ktorý len trochu väčšmi zabelie, hneď ho pán Šúplata čímsi potiera, takže keď vstal od zrkadla, jeho hlavička ani len nemyslela na šediny. Ale aké sú oči, to sa v zrkadle nedá dobre vidieť. Už neviem, či sú ozaj také akési pomútené, a či je sklo na ňom zaprášené a pomastené, keď ho Šúplata vždy prstami utieral, aby len dobre mohol všetky biele vlásky vidieť a tak každý natrieť. Zuby má pekné, čierne ako havran a komu sa také páčia, nemá nič nad ne krajšie. Postava sa celá síce v zrkadle nevidí, lebo nevážilo päť centov a neviselo na dvoch klincoch od povaly až po zem, ale nakoľko sa dá súdiť podľa hlavy, ktorá celé zrkadlo zapĺňa., nie je malá.

Naveky sedieť nemohol, to sa vie, najmä keď sa kamsi strojil. Zato hybko skočil zo stolice a dal sa prechodiť po svojej chyži a sám so sebou rozprávať.

– No ale ad animam ma už viacej Silvester nenájde v tomto stave! Akokoľvek, ale ak by s tou Ľudmilou Hovorkoviech tiež nič nemalo byť, pojmem si za ženu tú najchudobnejšiu meštiansku dievčinu v Bruchoslaviciach na truc všetkým tým bohatým frajlám! Ale seba predsa nedám za päťtisíc zlatých! Ebugatta! Ja mám len na hotových veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi nehanbí päťtisíc so svojou dcérou dávať. A keby nemal, už by som ani slova nepovedal, ale takto – mohol by si za šťastie pokladať, že som sa otrel o jeho dom a len za to jedno päťtisíc odrátať!

Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby chcel z neho jednu tisícku vyvalchovať. Po dlhšom rozmýšľaní, prechádzaní sa sem-ta, krútení hlavy, vyvalil sa na posteľ prikrytú kobercom, z ktorej ale odrazu vstal a akoby tým hodením sa na posteľ šťastná myšlienka bola do jeho veľkej hlavy vletela, takto sa dal o nej nahlas rozmýšľať.

– Hm, hm, to je pravda, že Ľudmilka sá vraj za kýmsi iným blázni. Toho sú už plné Bruchoslavice. Ale akože by aj nie! Mladé je to, pekné je to, ohmivé je to, a Šúplata Ďorď bol už vtedy do sveta súci šuhaj, keď ktosi pánbohvie kde bol! To je všetko pravda, ale, ebugatta, za stotisíc veksľov sa čosi len môže a ktosi by rád bol, keby toľko hárkov papieru na spisovateľské čarbaniny mal, ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy, ebugatta, čože chce aj sama Ľudmila! Nechže sa probuje najesť tej svojej krásy – a inšie čože má? Keď sa Hovorková nahnevá, nuž vnučka pôjde do služby. Že je ona dedička, to je pravda, nuž ale priam zato musí tak tancovať, ako jej babka hvízda, a keď by sa mi takto stará naklonila, vnučka si veľa nepomôže. 

Hore sa teda, Ďorde, hore sa, len okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta, len toť nedávno sa mi pekne na ulici prihovárala! Že vraj – „Herr von Šúplata, prečo sa nepáči aj k nám dakedy? Ej, ej, už hen do Kriklákov vedia nazerať?“ A držiac ruky vo vreckách na zásterke., tak sa ku mne tvárou nakláňala, až to radosť bola! „Nech sa páči, nech nás navštívia“ – tak ešte zďaleka na mňa volala. Ani raz nepoviem, že táto osoba dačo nezmýšľa. A čo sa bohatstva týka, to viem, že ak lepšie nestojí ako ja, tak ako ja iste stojí. Role má všade tam kde ja, bola by komasácia hotová; a mimo toho má v Mlákach, pod Šibenicami, v Lašidovej, a všetko hodné fľaky lúk a nivy a v horách tiež pekný táľ. – No, ad animam, to by bolo, to bude, Ďorde hore sa!

Celý naradovaný, vysmiaty, vytešený, držiac pravú ruku na brušku, ľavou rozhadzoval v povetrí a prechodil sa po chyži, chvíľami zas si svoje vymastené vlasy uhládzal, k lícam pritláčal, až naposledy pekne potíšku si aj širák na hlavu postavil, nový kaput vykefoval, čižmy ručníkom trochu pooprašoval, trstenicu so strieborným okutím vzal do ruky, až sa takto šťastne namyslený a nacifrovaný na nové vohľady vystrojil. Len chvíľa ešte a nik by ho nebol viacej doma našiel. Ale vtom ho jeho vlastná kuchárka musela zabaviť a zadržať.

Bol to pekný domáci výjav zo života jedného bruchoslavického boháča a priam zato škoda by bola nevidieť ho celý celučičký.

Náš Šúplata nedržal veľa na kuchyňu a ako dôsledný Bruchoslavičan nasledovne ani na kuchárku. Jeho Ilona bola kus obyčajného človiečika s tým, pravda, neobyčajným znamením, že na jednú nôžku trochu zatŕhala, pritom ale hrbatá nebola, aj zuby ešte dosť husté mala, sprostučká bola tiež, to je síce pravda, ale keď si pomyslíme, že bola zas veľmi schránlivá, verná a spravodlivá, teda aj to ta ušlo a pre pána Šúplatov tichý a pokojný dom mala aj tú krásnu cnosť, že bola už väčšmi stará ako mladá a mladá chasa nemala sa za kým vláčiť.

Priam na Nový rok, teda zajtra podľa nášho vyprávania, minie sa dvadsať rokov, čo spravodlivo u Šúplatov slúži, a tak je už celkom zrastená s domom nášho Ďorďa vystrájajúceho sa do vohľadov.

Teraz teda, ako chcel Šúplata na zálety ako krahulec zo svojho hniezda vyletieť, plný myšlienok, ktorými bude strieľať do srdca babky a vnučky, otvoria sa dvere dokorán a dnuka vojde jeho dvadsať rokov spravodlivá kuchárka Ilona. Vpálila dnuka tak hybko, ako čo by nikdy nebola na jednu nohu šmatlala. Ukrývajúc dákysi kúštik papieru pod zásterou, počala skoro detinskou radosťou štebotať.

– No, kamže, kam takto vystrojený, mladý pánko? Neviem, či už takto do druhého Silvestra svoji budeme, oni už čosi naozaj zmýšľajú, a dobre majú. Hovorím, prvý raz teraz od dvadsať rokov, že dobre majú, lebo veru mne sa už tiež odnechcieva toho služobníckeho chleba. Prv som sa bávala tej panej, ale teraz, ako hovorím, nech len spánombohom hľadajú si dáku.

Pri týchto rečiach tak zaľúbene hneď na svoju ruku, hneď na  svojho pána pozerala, že sa naposledy samému pánu Šúplatovi, ktorý sa ináč k Ilone ukazoval mrzutý, zachcelo zvedieť, čo sa Ilone porobilo.

– Nuž, hovorteže, Ilona, hovorte, čo vás také dobré nadišlo, že ste takej dobrej vôle? – prihováral sa Ilone Šúplata, nepokojne prekračujúc z nohy na nohu a usilovne po kuchárkinej ruke okom strieľajúc.

– Ej nie tak, mladý pánko, – odpovedala Ilona, – nie tak chytro, ja mienim tajomstvo svoje...

– Á – tajomstvo! Teda tajomstvo, – pretŕhal pán jej reč.

– Áno, áno, tajomstvo moje chcem u seba zadržať až do istého  času, ktorý nie je ďaleko. Oni nech len idú, kam sú tvárou obrátený, ako hovorím, prv som sa tých ich záletov čosi-kamsi bávala, ale teraz už tie časy pominuli a ja ich sama k frajerke vystrojím.

A pozrúc na zavretú ruku, rozosmiala sa.

– Hehehe, mladý pánko, nebudem ja tak dlho s touto ceduľkou chodiť a na sobáš čakať, ako oni s tými ich papierikmi za ženou chodia a sobáš hľadajú.

– Nože, no, nerob daromné histórie, a povedz, čo to máš v ruke, vari si dáku šajnu našla! – a hľadel akosi závistne na ruku.

– Aha, šajnu, – skočila mu do reči Ilona, – veď šajnu, hej, hej, šajnu, ale akú šajnu! Keby také šajny mali, sami by im boli radi. Len neviem, či mi túto šajnu budú môcť, mladý pánko, premeniť, už čo sú priam aký bohatý, ale premeniť ju – a vtom si čosi rozmyslí a s tajomstvom vybúši, akosi víťazoslávne pred Šúplatom rozvinujúc žreb z veľkej lutrie.

Šúplata, zazrúc žreb, ani nevedel čo robiť od veľkého hnevu, hneď sa chcel smiať, hneď hrešiť, čo mu to nijako do rozumu nešlo, ako jeho kuchárka môže tak nemilobohu peniaze do lutrie vyhadzovať, čo i tak za svojho života ani len raz neurobila.

– Nuž ale kieho čerta sa vám porobilo, veď ste vari len nedali päť zlatých v striebre za tento kúštik daromného papiera?

Ilona počala už z krivej nôžky na rovnú prestupovať, keď tieto slová očula, pomaly aj oči vypliešťala na svojho pána a nevedela si nijako vysvediť ani tých päť zlatých v striebre, ani ten kúštik vraj daromného papiera, lebo si ona ani ináč myslieť nemohla ako tak, že v tom slova pravdy niet. Dala za papierik šesť zlatých v striebre, a to si môžeme myslieť, že by ich za daromný papierik nebola dala.

Musí byť dačo vo veci! Ilona, bár bola už trochu poľakaná, predsa ešte nevypadla celkom zo svojho humoru a začala, rozumie sa, so smiechom:

– Hehehe, mladý pánko, nedala som päť, ale šesť zlatých v striebre za tento papierik; ale to si – hm, to si veru vyprosím, aby mi ho daromným papierom menovali! A dvestotisíc zlatých, ktoré zaň dnes-zajtra dostanem? – Čo – dvestotisíc zlatých? Myslia si, že neviem, čo mi banka vyplatí za túto ceduľu?

– Hahaha, och, ty biedna šmatlinoha, ešte mi banky bude spomínať! Ktože ťa to takými bankovými nádejami nakŕmil? Veď ja viem, že je to lós na dvestotisíc zlatých, ale ty, hus sprostá, musíš si pomyslieť, že takýchto lósov je nekonečné množstvo, z ktorého teba veru sotva vytiahnu.

– Ale veď mne ten strapatý žid Renzef s istotou povedal, že akási banka vo Viedni bude túto ceduľu vari pozajtrajšku, či kedy, ale iste dosť skoro vyplácať. A to je žid statočný! – Takto odpovedala Ilona, ale Šúplata chytro odsekol:

– Renzef je taký kmín ako jeho druhý kamarát a žid ako žid! Lež tajdi mi – keď si sa dala kmínskemu židovi ošudáriť, nuž maj si teraz! – Ale toto je hrozná vec – v týchto časoch všeobecnej biedy, drahoty a nahoty tak nemilobohu – koľkože, koľko? päť a či, hľa, vari šesť zlatých v striebre vyhodiť – a to pre nič za nič! Za kúštik papierika! A abys’ ešte aj to vedela, že sa takéto papieriky len za päť zlatých v striebre predávajú, ináč ani tento papierik, čo by sa ti priam kupec naň trafil, taký blázon ako ty, nepredáš! – Ale pätnásť zlatých takto vyhodiť! Tajdi, tajdi mi, nech na to ani nemyslím!

Ale Ilone svitla pri týchto rečiach myšlienka, či by takto jej pán tento žreb od nej neodkúpil, lebo už bola plná strachu, že svojich pätnásť zlatých stratí, i tak aj ináč veľmi rozžalostená nad tým, že jej tak ľahko dvestotisíc z hlavy aj z vrecka pán Šúplata vyfúkol.

– Nech si kúpia, mladý pánko, teda oni tento nešťastný papier, veď vari skôr ich ako mňa vytiahnu vo Viedni, a čo aj nie, nuž oni skôr znesú tú škodu ako ja! – Takto Ilona prosila Šúplatu, ale tým urobila reči koniec, lebo Šúplata div že sa neprevrátil spiatkom, čo sa mu tak hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko, aby vytiahol kľúč a zaprel chyžu.

– Nedomŕzaj ma teraz, ty hus sprostá, čo ti to ide na rozum! Hahaha, no, to by som si pomohol!

A tak sfúknuc sviečku horiacu na stole, pratal sa aj so smutnou Ilonou von.

Po temnom pitvore ohlasovalo sa ešte dlho „pätnásť zlatých, pätnásť zlatých“, bár sa Šúplata už dakde po bruchoslavických uliciach šúpal. Keby v pitvore nebola tma, videli by sme tam skormútenú Ilonu, videli by sme ju, ako narieka nad dvestotisícmi a stará sa o svojich pätnásť zlatých. Ale takto pri tme čože poviem o jej parsúne, keď ho sám nevidím. Necháme ju teda, neborku, so žrebom pod žľabom a pôjdeme o jednu kapitolu ďalej.

=====2=====
U Jaroslava Milenského celkom ináč vyzerá ako u Šúplatu Ďorďa, hoc priam ako tento, aj tamten je mládenec, ba hoc priam aj Jaroslav tiež na dievča, a to tuším na to isté, na ktoré aj Šúplata, myslí, u tohto tak ako u tamtoho na návšteve je Silvester, hoc priam všetky tieto veci obaja spoločné majú, predsa ja len vravím, že u tamtoho ináč vyzerá ako u tohto. Milenský je slovenský spisovateľ a toto vari stačí už na to, aby moje láskavé čitateľstvo aspoň tak pozďaleč si vedelo predstaviť, aký to rozdiel mohol byť medzi ním a tým slovenským boháčom.

Ja len v krátkosti poviem, že náš Milenský mal dve čisté, pekné chyže so skromným, ale vkusným náradím. V prvej stála jeho pekná knižnica, jeden pisársky stolík a pri ňom pulpit, všetko knihami a papiermi pozakladané. Do druhej chyže nás je nič, tam málokedy býva Milenský.

Teraz teda na Silvestra sedí náš spisovateľ so svojím dobrým a hádam jediným priateľom v Bruchoslaviciach, s mladým advokátom Brožkom.

Brožek bol istého bruchoslavického starého radného pána jediný syn, budúci dedič veľkého bohatstva, ktorý s Milenským rástol, do škôl chodieval, vzdelával sa, aj cestúval, boli si obaja veľmi dobre jeden ku druhému privykli.

Brožek teda chodil po chyžiach a zdal sa byť veľmi veselej mysle.

– Čože nám ten nový rok donesie, – povedá, – ja len všetko dobré čakám. A tvoje spisovateľské srdce, Jarko môj, aké má tušenie?

– A čo by som tušil inšie, – odpovedal tento, – ako nové biedy, nové vredy, zas nové neresti majúce sa valiť na náš národ. Tisíc osemsto štyridsaťsedem – to je ďaleký vek od času príchodu svetla na zem, to je pravda – ale pre šťastie nášho národa málo bolo rokov v tých storočiach. A tento nastávajúci štyridsiaty siedmy? Fuj, národ môj, fuj! – že na konci hynúceho roku musím pre budúci len zúfať z teba, lebo k tomuto zúfaniu každého z nás nútia minulé časy tvojej lenivosti, ogabanosti. Náš národ je nešťastná figúra v histórii!

– Hahaha, braček Jarko, – rozkričal sa z plného hrdla Brožek, – už ty len zas na ten národ nariekaš! Čože chceš mať z neho, čo? My neboráci ešte sme ani len národom nie a ty by si už rád videl národné zástavy viať na oceáne sveta!

– Čo? – skočiac zo stolice, hrmeno sa spytoval Milenský Brožka, – čo, Slováci nie sú národ? Ale pravda, pravda, keď ešte aj taký, čo sa k Slovákom priznáva, ba k predným jeho priateľom prináleží, keď taký slovenský národ za národ neuznáva, pravda, pravda – že sme nešťastný národ.

– No, no, – krotil ho zas Brožek, – veďže sa mi tak nerozdeklamúvaj, ja ti to hneď vysvetlím. Naši Slováci sú hŕba chlebárskeho, filisterského ľudu, z ktorého keď vyjdú aj tí najznamenitejší ľudia, hanbia sa zaň. Aký mi je to národ, keď nemá ani svojho zemianstva, ani svojho kňazstva, ani svojho meštianstva, ba ani len svojho sedliactva za seba samého zaujatého. A čo robí národy šťastnými, nebudem ti to vyratovať, ale vezmi, čo chceš, či len jedno zo všetkého má.

– Má – reč!

– Dobre, dobre, veď reč má, ale pozriže, čo si Slováci aj s tou rečou robia? Ale reč tiež ešte nie je šťastie a sláva národa!

– Počkajže, nech aj ja dačo poviem, – pretrhol zas Brožkovi reč Milenský. – Ty mi nadhadzuješ, že vždy len nariekam na náš národ. A čože je príčina môjho náreku, či nie to isté, čo ty vravíš? Či je to nie hanba a potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám blatom hádže, alebo hádzať skálie na nich dovoľuje. Hej, hanba! fuj a posmech na taký národ! Iné národy podopierajú svojich učených mužov, umelcov, kupcov, mechanikov, a čo robí so svojimi schopnými hlavami náš národ? Kde sú národné školy, ústavy a sto iných ciest, vedúcich národy k sláve a blahu?

– No, no, veďže mi nedeklamuj o tých veciach, proti ktorým som ja nič nevravel, – trochu zahanbený odpovedal Brožek, – ja som ťa len chcel upozorniť, že s tým slovom „národ“ nemusíme veľmi šermovať zato, že sa náš národ nikde ako národ nezastupuje a opustiac sám všetky znaky, ktoré národ národom robia, ani je nie hoden mena národa, za čo všetko som ho ja len hŕbou filisterskochlebárskeho ľudu pomenoval.

Lež hneď nato bol hotový Milenský so svojou odpoveďou, vraviac už pokojnejšie: – Ale ja práve aj proti tomu protestujem a nemôžem dopustiť, aby náš národ prestával byť zato národom, že sú v ňom a vo všetkých stavoch ľudia, ktorí neznajúc nič inšie ako starosť o svoj dom a dvor, o jeho pospolité veci sa nestarajú. Títo ľudia sú oveľa nepatrnejší pred súdnou stolicou pravdy a ducha, než aby boli schopní na pojme nášho národa podstatný znak zotrieť!

– Nuž a ktože ti už teraz bude národom? – spytoval sa Brožek.

– Ľahká odpoveď, – hovoril na to Jaroslav, – národ mi je ten človek v ňom, ktorý najlepšie určenie v ňom poznáva, touto známosťou jeho cesty osvecuje a svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a šťastia!

– Eh bien, – prisviedčal Brožek, – nech je tak; ale tu si v rozpore s tamtou tvojou deklamáciou o národe. Lebo na takýchto vari si len nešpintal!

– Na vtipky sa nespustíme, – upokojený dodával ešte Milenský, len by si sa darmo neškriepil, keď i tak rovnako so mnou myslíš; ale vy advokáti ste takí, pokým vám len slovíčko stačí – vždy sa naň vešiate – a hovorili by ste pro i kontra do súdneho dňa, keby prézes súd nevyslovil a nevedel ho aj vyviesť a naplniť.

– Tak je, braček, – dokončieva!. hádku Brožek, – ja ti popustím, že je slovenský národ národom, ale ty mi zas popusti z tých svojich obyčajných šprihanín na národ, najmä tam, kde zabudnutý a zanedbaný národ ani len snívať nemôže o takých veciach, aké by mládenecký zápal rád videl. Národ náš hlboko padol, to ja, ak nie lepšie ako ty, teda iste tak dobre zakusujem. Tu tieto naše Bruchoslavice sú naozajstná kvintesencia zo slovenského národa. Ty si potichučky píšeš za svojím stolíkom, karháš naše biedy, rozpaľuješ fakľu vedomostí, čo ti aj priam dáky židovský Šolem v Panónii, dáky dopisovateľ v Pešti Hirlape, alebo hen beťársky divatlapista do Slovákov v sprostých vtipoch sa nanosí a nad tebou si zabeťárči. Čože je to všetko proti tejto bruchoslavickej hávedi, s ktorou sa ja osobne ruvať musím. Ja som už u všetkých Bruchoslavičanov za pansláva vytrúbený, čo u nás, ako vieš, toľko znamená, ako že som nepriateľ pána richtára a pána kapitána, všetkých radných pánov, celého mesta a rozumie sa celej uhorskej krajiny, aby som o rakúskom mocnárstve, o Európe atď. nevravel. Čo som zakúsil, keď som počal rozprávať týmto slovenským Abdérčanom o nedeľných školách, o čitárňach, o spolkoch miernosti, o gazdovských ústavoch, o knihách, literatúre, novinách, o národných ústavoch, haj, pán boh uchovaj, aby som ti to mal rozprávať! Už aj ten môj neborák otec koľko ráz vyhorel pre mňa, najmä keď mnou trochu nadúchaný v mestskej rade jedno alebo druhé na dobré a prospech mesta narádzal. Sotva sa vraj čuť dal, tužbyť musel očuť za sebou jedného: „Aha, už ten jeho premúdry syn chce mať Einfluss aj na náš mestský senát, ale počkaj, zješ čerta!“ A druhý zas: „Ehe – aký pán, len by si on svoj dom a toho svojho jedináčika reformoval, aby sa po meste s tým panslavizmom nebláznil!“ – Tak, hľa, to ide, a neborák môj otec ako dobrý, staroslávny Bruchoslavičan naposledy si tiež, idúc zo sesie, povie: „Jaj, čože sa ja tam páliť budem za iných,“ a pokým k bráne príde, ešte si aj rozmyslí, čo mne, túžobne čakajúcemu na správy z rady, odpovie a ako ma upokojí. Po takej sesii však – hneď na druhý deň – sa na ulici nesmiem ukázať, lebo celé mesto ukazuje na mňa prstom a hovorí ako nárady môjho otca v senáte prepadli a ako tie nárady vlastne len z mojej hlavy pošli! A koniec, storako, pravda, popremieňaný, každej takejto reči o mne, otcovi a o sesii je obyčajne tento: „No, na čo je to tomu starému Brožkovi? Či by si nemohol pri svojich veľkých statkoch žiť a mať pokoj? Ale tak je to, dá sa synovi navádzať! Myslí si, že keď je Pepíček už tým advokátom, že už celé Bruchoslavice aj s rathausom prevráti.“

Jaroslav očúval zamyslený – a po chvíľke sa dal aj on do rozprávky. – Hjaja, veď keby sme viacej sociálnych mužov mali, ktorí by sa k našej národnosti priznávali, hneď by to ináč išlo. Ale to je ten nerozviazaný chlp, že doteraz skoro napospol sa len teológovia mali k slovenskej národnosti a z teológa nikdy nepovstal sociálny reformátor.

– Hahaha, – rozosmial sa Brožek, – aký antiteológ z teológa povstal! Ale nám advokátom je to predsa pekná poklona!

– No veď sa len smej, – odvetil Jaroslav, – že som bol teológom a teraz sám škamrem na teológov. Bol som teológom, aj sa mi teológia páči, ale úradne teologizovať sa mi znevidelo. A ja iba proti úradnej teológii hovorím, ktorá najmä za našich časov na všetkých stranách sa akosi zo života vyhodila. Svetskí teológovia sú teraz sociálni reformátori, a to tí učenci, čo teológiu poznali, ale úradne teologizovať nechceli. Všetky pochyby terajšieho sveta idú z jeho učencov, a nie z tých zákonníkov; reformy sociálnych pojmov, filozofie, poézie, politiky, beh myšlienok, publicistiky, nové pojmy a princípy – všetko toto viac alebo menej len zo svetských hláv pochodí. História najnovších časov veľmi kričí proti úradnej teológii. A náš slovenský život. najväčšmi zato kríva, že ho doteraz skoro len sami teológovia opatrovali: oni nám kníh a všeslovanských ideálov nastavali, takže, ak sú knihy, plány, ideály – šťastie národov, my Slováci by sme boli veľmi šťastný národ!

– Dovoľ, braček, – pretŕhal mu reč Brožek, – ja myslím naopak, že už aká je, taká tá naša národnosť, ale predsa len teológom má čo za svoj život poďakovať! A slovenská národnosť sa ani len myslieť nedá bez teológov!

– No veď, ja z tohto hľadiska naskrze neodporujem našim teológom, ba som presvedčený, že z teológie ide vždy povedomie vyššej teórie; ale žiadajúc už skutočné rozvitie sa nášho sociálno-národného života, nemôžem uspokojovať sa s tými našimi úradnými teológmi a s celou našou len teologickou národnosťou. A keď vezmeme hore ten ohľad, že deväťdesiatdeväť slovenských teológov prebehne, kým sa jeden vyberie, čo by bol čistým kňazom Slávie: teda tiež nebude sa ani slovenská národnosť veľmi mať čo pýšiť teológmi. A ja to smelo opakujem, že pokým Slováci nedostanú na čelo sociálneho génia, do toho času budú vždy vo svojej národnosti len nedochôdčence! Čo by z chýž dobré, veľké pošlo? Toť, hľa, almužna, kniha, plán, okúňavosť, falošná hanba, strachovitosť, slovom sociálna smrť. To sú plody a skutky chýž!

– Našim k slovenskej národnosti sa priznávajúcim teológom chýba nervus rerum gerendarum, – prehovoril Brožek, – a za to oni nemôžu!

Ale Jaroslav len chcel mať navrchu svoje slovo, a zato ešte dodal: – Z našich teológov, najmä úradných, nepovstane naše sociálnonárodné šťastie!

– No, nechže je tvoje navrchu, veď si slovenský spisovateľ, ale čo ti povie na to Bohuslav? – tak skoncoval hádku mladý advokát.

Medzitým, pozrúc na hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje háby. – Už by som sa bol skoro oneskoril, mám dnes ešte jeden skok.

Ale Brožek sa furtácky usmieval a nič nevravel.

Jaroslav to však skoro spozoroval a položartom sa oddal doňho. – Nuž, čože sa, ty furták furtácky, tak šelmovsky usmievaš? Vari šípiš, kam sa zberám?

– Hahaha, – rozrehotal sa Brožek, – akože by som sa nesmial, keď mi na um zišlo tvoje večné mládenectvo, aké si kedysi pri pive sľuboval, a teraz si takto na zálety kedy–tedy vybiehaš!

– Nuž a vari myslíš, že už po ženu idem? A či je nie slobodno k dievčaťu zabehnúť? 

– Prekliate dve otázky! – vykríkol na to Brožek, – ako len na ne odpovedať? Na prvú odpoviem, že si na nič iné nemyslím, ako že len tak na plano do Hovorkov chodiť naveky nebudeš, a druhej sa len začudujem; veď ty dobre vieš, že som sa s vami odjakživa hádaval o toto právo mladosti, ktoré ste vy na útraty sociálnej vzdelanosti, ohybnosti a spoločenskosti mladých Slovákov zatracovali a sa do svojich kutíc uťahovali! Zato sa nič neboj – dievčence ja sám rád vidím. Nuž ale, veď ja nič, ja som len tak hovoril a do tvojho erotického tajomstva sa ja nejdem miešať!

– Nie tak, nie, pred tebou nechcem mať nijaké tajomstvo, vyznám sa ti, že nekonečne ľúbim Ľudmilu. Ale že inšie nie je v mojej moci, to ty lepšie budeš vedieť ako ja, – zasmútiac sa hovoril na to Milenský.

Brožek sa chcel vážne zatváriť, ale mu to nešlo, takže si len zas požartoval. – Och, braček, ja nič lepšie neviem ako ty, ale by som ti predsa jednu radu vedel dať, a tá by bola, aby si si Ľudmilku dobre osedlal, aby ti ju dakto bohatší, ako si ty, od babky neodviedol. Lebo som ja o istom mládencovi v Bruchoslaviciach už dačo počul; ale ťa teraz nechcem zdržiavať. I tak sa bezpochyby dnes sám o istejšom presvedčíš.

– Myslíš? – smutne sa spytoval Milenský. – No veď ja viem, že v mojom románe nebudem sa ja šťastne mať v láske, ale zažijem aspoň svätý cit, ktorý sa bez ohľadu na skutočnosť na srdci milej rozprúdi a dušu rozblahoslaví.

A tak sa rozlúčili.

– Zbohom do roka! – volal s budúcim dňom Domovej pokladnice Brožek a na ulici sa títo dvaja verní priatelia rozišli.

No, spánombohom! Vinšujeme im my, totiž ja a môj najláskavejší čo si Nitru kúpil, čitateľ!

A čože by sme im obaja nevinšovali šťastnú cestu? Veď aj ja, čitateľ máme z nich osoh. ja, že som. od nich dostal materiál na peknú noveletku, za ktorú mi pán redaktor pekný honorár dá, a môj veľactený čitateľ, že sa, ako si ja pochvaľujem, dobre zabaví pri pohľade na takýchto rezkých šuhajcov!

A keď sme už takto vyprevadili ako pána Šúplatu, tak tu týchto dvoch Slovákov, zapáľme si na fajočky, lebo ktože by to v jednom kuse čítal a len čítal; alebo ešte lepšie tu tieto peštianske cigarky z kráľovských fabrík opáčme, aké sú. To fajčisko hneď smrdí, ale cigarky – no, kto jakživ nedymil, nech si len strčí do úst jednu tú cucku! – Pah! Sic transit vana gloria mundi.

=====3=====
Už sa z toho Silvestrovho večera dnes nevymotáme, ako vidím, lebo zas nám len prichodí ísť v tom istom čase do jedného bruchoslavického domu, bez ktorého by naša noveletka bola telo bez kosti.

A tak len pristúpme k pani Hovorkovej. Pani Hovorková je vdova po Imrichovi Hovorkovi, matróna, meštianka, jedna z najprvších kapitalistiek v Bruchoslaviciach. Ba môžeme povedať, že s výnimkou Hurdálkovej, tiež vdovy, nemá druhej matróny seberovnej v celých Bruchoslaviciach. A čo sa týka kapitálov, teda sa jej ani tamtá nevyrovná, lebo Hurdálková má syna, nevestu a štvoro vnúčeniec, ktorí všetci na jej smrť s rozkošou čakajú, a Hovorková má len jednu jedinú vnučku Ľudmilu, ktorú samu dedičkou všetkých statkov a kapitálov ustanovila. Pravdaže, o tomto sa nedalo ešte s istotou hovoriť, lebo babka bola skúsená a opatrná žena, ktorá nechcela Ľudmilku naučiť spoliehať sa na jej veľké bohatstvo a zato, len čo milá vnučka iba najmenšie prevrhla proti babkinej vôli, hneď hrmelo vydedenie, zastrájanie sa a čo ja viem aké hrozby, takže Ľudmilka naozaj ani tú najmenšiu nádej nemala na bohatstvo. K tomu bola aj takej povahy, že k bohatstvu nemala veľkej náklonnosti. Bruchoslavickí starí aj mladí, bankrotoví aj banknotoví mládenci obracali sa okolo starej aj mladej; a pani Hovorková, môže sa povedať, udávala takt a tón celým Bruchoslaviciam.

Krása a peniaze podmanili už inakšie svety, čo by teda nie Bruchoslavice? Bár ináč o Bruchoslaviciach sa musí povedať, že nie sú mesto posledné na svete. Rozumie sa, že aj závisti bolo po meste dosť, lebo ktoréže dievča by nebolo Ľudmile závidelo krásu? Ktorýže dom by nebol závidel bohatstvo Hovorkovej? Ale táto bruchoslavická pani mala takú vážnosť pred všetkými paniami, že keď len šuchlo čosi zlé o nej po besedách, hneď si dala zavolať tetky, stryné, ujčiné, kmotry, známe po mužovi, ďaleké švagriné a robila s nimi naozajstnú inkvizíciu, na ktorej všetky všetko zapierali, na iné zvaľovali a o Hovorkovej lásku a priateľstvo sa ubiehali. A toto bola jej obyčajná satisfakcia. Len jednu nemohla podmaniť – a to bola Hurdálková, o ktorej ona s najväčším hnevom hovorievala: „To je sakramentská baba, má jazyk ako parom ostrý!“ – Lež poďmeže už bližšie.

Na Silvestra sedela Hovorková pri svojom stolíku a modlila sa. Kedysi patrila medzi krásne ženy, lebo ako teraz pri knižke vyzerá, bár je hodne stará, predsa je radosť podívať sa na ňu. Pekná biela kožtička na tvári, pekné čierne oči pod jasným vysokým čelom, nos rovný z bledých, časom už pooraných líc vykukával, čo všetko svedčí, že ona veru kedysi mohla pekné bravúry vytínať na tancoch a šmarcoch bruchoslavických zábaviek a bálov. Lež oblek nemá veľmi chýrny, len také je to všetko akési domáce. Ale musím to vysvetliť Dostala sa totiž aj do Bruchoslavíc, už to veru neviem s kým, dosť na tom, že sa aj sem dostala priam len nedávno akási nová myšlienka, a síce tá, že je to vraj kdesi taká móda tlačené plátno nosiť namiesto výborných fabrických výrobkov. Neviem síce, či sa pani Hovorková už aj predtým s touto myšlienkou nezaoberala, dosť na tom, že na Silvestra minulého roku sa modlila už ako v novej myšlienke oblečená. Pomodliac sa vstala od stolíka, priam ako nesmelou nohou vstupovala do chyže Ľudmilka.

Tu je už teda lakôtka pre mojich slobodných čitateľov mužského pohlavia. Mal by som ju opisovať, a keby som to urobil, len by taký mľaskot stál po chyžiach. A bár by som si trúfal čosi pekné povedať predsa to nejdem urobiť, ale poviem len jedným slovom, že bola pekná na Silvestra, keď aj teraz je pekná. Keď dnu vošla, nič sa to ináč nezdalo, iba akoby bol anjel zletel dolu na zem z vysokého neba. Nôžky mala, ale sa nimi zeme nedotýkala, oči mala, ale si do nich pozrieť nedala, a ja by sa smel staviť, že z tých, čo ju najradšej videli, ani ,jeden nevedel povedať, aké sú; rúčky mala ako valčeky, hrdlo ako alabaster a líčka – a zúbky, lež ako hovorím, opísaťsa to nedá, čo z nej ako všetky strely blýskalo a žiarilo.

A ja sa Milenskému nič nečudujem, že sa tak lapil na tento osudný lep života. Roky nebudem ani hádať, čo ja viem, či viac nemá, akoby sa zdalo, alebo či nemá menej, akoby sa videlo, keď to len tak všetko hralo na nej. Hneď sa zdala byť ako decko, hneď tak hľadela na teba, že by ťa bez pohnutia prsta aj na Kaukaz bola zahnala.

Hovorková, majúc ruky vo vreckách prišitých na zásterke, prechodila sa po chyži a vypytovala sa Ľudmily na poriadok v dome.

– No, či máte všetko v poriadku? Tak rob aj ty naveky, aby Nový rok nenašiel nikdy v neporiadku veci; aby nemal čo robiť so starým ale tým sporšie sám so sebou sa zaoberal. Časy a roky letia ako voda, neporiadok vo veciach domácich len zastavuje užitočný čas, ktorý vo svojom toku zlaté zrná donáša. Tak – tak, Ľudmilka moja, to si zapamätaj, a teraz sa pánu bohu pomodli, kým dakto nepríde.

– A s tým tašla sama von z chyže.

Ľudmile bolo srdce skľúčené a vtedy sme najnáchylnejší na modlitbu. Ľudmila sa modlila, aby sa nebo jej lásky jasnejšie otvorilo ako míňajúceho sa roku.

Hovorková poháňala čeľaď do knižiek a potom mali všetci Silvestrov večer, to jest kratochvíľu a zábavu až do polnoci. Vtedy sa  vítal Nový rok.

Potom vošla zas do chyže stará pani a ako na konci roka držala kázeň svojej vnučke o pominuteľnosti života, až prišla šťastne aj na to, ako sa aj mladosť míňa a ako sa stáva, že panny ostarievajú a potom sú už na nič nie súce.

Ľudmilka bola pri všetkých babkiných rečiach pozorná a dakedy sa jej tvár začervenala, dakedy slza v očiach zaligotala.

Stará to mala všetko za dobré znamenie, až naposledy takto obsiahla krátky zmysel dlhých slov:

– Miluška moja, vidíš, že ti dobre chcem, ja žijem dnes-zajtra a  nerada by som ťa nezaopatrenú zanechala na svete; moje bohatstvo tebe zanechám, ale zato sa musíme spolu postarať o poriadneho ženícha!

A tu oprela svoje bystré oko na Ľudmilu, ktorá však sklopila oči a hlboko si vzdychla.

Po chvíľke zas začala: – Chodia síce, chodia k tebe všakovakí, ale čože je po všetkých, sú to napospol ľahké vozíky; tie len prišli skadiaľsi a rady by v Bruchoslaviciach svoje šťastie našli. No, meinetwegen, ale na moje stotisíce sa len neprilepí ani jeden taký motýlik. Daktorí sú síce aj domáci, mestskí synkovia medzi nimi; lenže čo je po tých? Oni by tiež radi iba svojim otcom z bankrotov mojimi peniazmi pomáhali. No, nicht wahr, Miluška moja! Jaj, jaj, málo je toho u nás na dačo súce! Ale by som predsa vedela dačo pre teba, lež –

– Ach, – vzdychla na to Ľudmila, – aj ja by som, babka moja, pre seba dačo vedela, ale –

Vtom zašramotí čosi na dverách, klepne palica na kľučku a potknúc sa medzi dverami na svoju trstenicu, vletí dolu nosom do chyže pán Šúplata.

Pani Hovorková zhíkne a vidiac naprostred chyže toho, na ktorého myslela, nevdojak vykríkla: – No, to je on, tuším ho sám pán boh doniesol!

A Ľudmila, smejúc sa od srdca, šeptala babke do ucha: – Ach, nie je to on!

– Kto?

– On.

– No veď on!

– Ale, babka moja, oni sa mýlia, nie je to on!

Hovorková: – Ale sakrment – kto?

Lež Ľudmila sa bála horšieho a odrazu bola pri Šúplatovi, našom celkom poľakanom hrdinovi. Ten blesk Ľudmilinho oka, tá prívetivosť, ten úsmev na tvári, toto všetko ho ale hroznejšie preniklo, ako čo by nie dvermi, lež bár komínom bol zhrbolcoval do chyže.

Na veľa otázok, aké mu Ľudmila v okamihu predniesla, nevedel Šúplata ani slova odpovedať. Prvé jeho slovo bolo: – Ach, – ja som nešikovný človek!

– Znám, znám, – odpovedala Ľudmila s utájeným smiechom.

Hovorková sa z prvého hnevu, čo ju bol prešiel, trocha zobrala a  Ľudmilinou vľúdnosťou uspokojená, počínala aj ona svoju reč a „Herr von Šúplata“ sem, „Herr von Šúplata“ tam, len tak lietalo z jej ústočiek.

Lež Šúplata začal len zas: – Taký akýsi neokrôchaný som.

Ale Hovorková ho vyhovárala sama a hľadela z neho inšie dač vykresať.

Ale Ľudmila odrazu mala tiež odpoveď na jazyku a prisudzovala pravdu Šúplatovi: – Pán Šúplata sú povestný mešťan a učený pán oni vedia dobre nielen ľudí, ale aj seba poznávať. – Ale tu jej pretrhla reč Hovorková, potiahnuc ju za šaty a zboku jej šepla do ucha:

– Mlč s takými vtipmi, to je on!

A tak začala novú rozprávku so Šúplatom. Ale vtom sa zjavil vo dverách Milenský a Ľudmila, obrátiac sa k Hovorkovej, tíško jej šepla: – To je on, babka moja to je on!

– Kto? – spytovala sa Hovorková, ale Ľudmila vítala svojho Jaroslava.

– Kto? Pýtam sa ťa ja, dievča.

– Pán Milenský, babka moja drahá! – odpovedala Ľudmila, už aj trochu strachom sa trasúc.

– Ten je tu posledný raz, to ti povedám! – šomrala pod nos a chladne vítala mladého spisovateľa.

– Čo sa ti na ňom páči? Ten kúštik tej mladosti a tej múdrosti? nevídali! – Takto nemôžuc skrotiť svoj hnev, bokom, akoby dač pekné hovorila vnučke, škamrala Hovorková a kam sa vrtela, tam sa vrtela len okolo Šúplatu Ďorďa.

Jaroslav sa poklonil slušne, ale nie veľmi podlízavo. Lež zarazili ho tie rozpaky, v akých všetkých našiel.

Šúplatu už boli akosi ťažko donútili na stoličku; neborák, ale sa jej tak silne prichytil, až sa celý potil, rukami-nohami sa jej držal, ako čo by ho päť chlapov malo z nej stŕhať.

Ľudmila bola prvý raz babkou rozmrzená, teraz síce cítila v sebe akúsi novú silu babke napriek robiť, ale keď si pomyslela, čo bude potom, keď odídu hostia, tak ju počínal premáhať strach. Lež keď zas pozrela na Jaroslava, ako čo by strela bola do nej vletela, tak zle myslela o Šúplatovi, a tak mala chuť na ten truc babke sa priečiť.

Hovorková by zas bola dukátmi platila, keby hostia boli odrazu odišli, čo by ona bola mohla exámen urobiť s vnučkou, lebo takéto dač od nej jakživ nebola skúsila. A že musela hnev, žiadosť, pomstu len v sebe dusiť, pritom pozorovať, aby sa nemohol na jej prijatie Šúplata sťažovať, aj ona, bár ináč ducha veľmi duchaprítomného, prezrádzala roztratenosť a pomätenosť. Ale predsa ona bola celkom prvá, ktorá sa zobrala a svojím prirodzeným spôsobom hnev si vyliať znala.

– No, wie gehts denn s tým ich slovenským Schriftstellerstvom? – spytovala sa Milenského, ktorý sa síce cítil byť urazeným takýmto posmeškárskym vtipom, ale znajúc slušnosť zachovať aj v mrzutom urazení, pustil sa len do dlhej odpovede, hovoriac tak, akoby o dačom skutočnom rozprával.

– Ďakujem za opýtanie sa, nášmu spisovateľstvu sa dobre darí, najmä istým spisovateľským triedam.

– Und wenn ich fragen darf! – Či, akože je to po slovensky? – pichala ho aj ďalej Hovorková. Ale Jaroslav nedal dopadnúť jej slovu na zem a hneď ho zachytiac, odpovedal: – Radi by hádam erfahrovali, akému fachu Schriftstellerov sa u nás dobre darí? No ja – to im ja hneď erklärujem. Najlepšie sa majú u nás tí, čo kocúrkovské histórie, biografie, Geschichten, atď. skladajú, lebo títo majú plné misy, ale tým, čo to potom dovedna sporadujú, spisujú a na svetlo vypúšťajú, tým nejde veľmi chýrne, lebo ich potom vlastní pôvodcovia prenasledujú!

Toto bol síce pridlhý vtip pre pani Hovorkovú, ale priam preto šťastný, lebo nerozumejúc mu, prešla na iný predmet a zdalo sa jej, že Milenský pokorne zniesol jej úštipok. Nie tak by bolo bývalo, keby bola všetkému rozumela, hádam by ho bola aj von vyhnala. Lebo Hovorková nezniesla nijaký posmech. A dnes bola priam na Milenského nahnevaná, lebo jej prišiel na prekážku.

Šúplata pomaly nadobudol smelosť, takže sa už jednou rukou aj pustil svojej stolice, ale pot ešte vždy rástol. Lapil sa teda tou slobodnou rukou za vrecko a ťahal z neho veľký kvietkovaný svetlý ručník a utieral si pot z tvári.

– Pán Šúplata sa potia, – začínala reč Ľudmila a tieto slová prerážali Šúplatovi srdce.

Lež čo odpovedať? Myslel, myslel milý Šúplata, čo povie, až mu šťastne prišlo na um a povedal:

– Na službu poníženú, veru sa potím!

Ale s tým spolu bol aj koniec reči. Ľudmilka sa usmievala a Šúplata sa síce opovážil svojím maličkým očkom bľusknúť na ňu, lež k reči aby bol prišiel, to mu nešlo. A pot sa počal ešte väčšmi zbierať na čele, tuším aj ten pot sa chcel zmilovať nad týmto zaľúbencom a dopomôcť mu k rozprávke. A vskutku, pot mu podal na myseľ myšlienku.

– Ach, zas sa potím, – začínal teraz už sám diškurz. Ľudmilka pozrela naňho strmo, lebo videla, ako Šúplata túto múdru reč na ňu obracia, takže Šúplatovi odrazu vypadol z ruky širák.

Tu máš, chlape, hľa, ako je to Ľudmile do očí pozerať!

Hovorková sa však v srdci tešila nad týmto lapeným sokolom, lebo dobre videla, že je Šúplata zaľúbený a o inšie jej už oddávna nešlo, len že nemohla akosi privábiť na svoj dvor tohto bohatého mládenca. Keď, ako vieme, Šúplata s Kriklákoviech Kačenkou mal rozrobené.

Teraz teda Hovorková nemala nič inšie na mysli, ako by Šúplatu samého nechala s Ľudmilou. „Veď si to oni sami najlepšie spravia,“ myslela si. A hneď jej myšlienka prišla na um, ako Milenského odvolá do tretej chyže. Mala tam nový obraz, ktorý jej podal dobrú príležitosť.

– Herr von Milenský, – prihovárajúc sa mu, akoby nič, – či už videli toho husára, čo to vo Viedni toho chlapca –

– Čo je aj v Pokladnici o ňom reč? – spytoval sa ochotný Jaroslav.

– Hej, hej, ale to je nič proti môjmu obrazu, dokladala ona a chytiac za ruku Milenského, volala ho do tretej chyže.

Ľudmila sa dívala za milým, akoby jej ho tá stará do temnice odvádzala, a málo chýbalo, že sa aj ona neschytila. Lež ostrý pohľad Hovorkovej a rozkazné mihnutie ju na mieste zatrímalo.

Šťastný Šúplata si tak oddýchol, ako čo by päť centov bolo z jeho hlavy odpadlo, a počal sa prihovárať milej srdca svojho.

– To ten Jakobeiho Poklad?

– Chichichi, – vyrazila zo seba Ľudmila, – áno – áno, Jakobeiho Poklad spomína pán Milenský.

– No, ten aj ja mám doma, hahaha!

Ľudmila odskočila ku kasni a položila pred neho otvorenú Pokladnicu, takže obraz Janka Dávida hneď padol Ďorďovi do očí. A on div oči nenechal na milom Jankovi!

– Hahaha, ako sa ten chlapček drží toho husára, hahaha, ahahahaha! To je pekné! – Smial sa, až mu pot na čelo vystupoval a prizrúc sa ešte lepšie, zhahakol nanovo: – Ahahahaha, hľa, hľa, ako tí dvaja tam utekajú! Ej no, je to obrázok, uhuhuhuhu!

Ani sa len upokojiť nevedel. Keď sa už do vôle nasmial, nevedel už potom, čo hovoriť. Len sa tak bokom prizeral na Ľudmilku a stál ako na maľovanie pri stole, na stolicu sa už neopovážil sadnúť.

– No, či aj ten ich Poklad je taký? – spytovalo sa ho dievča.

– Och, ten som ja po nebohom otcovi zdedil, a tam nieto takých obrázkov, tam sú iba samé modlitby bez obrázkov.

Ľudmila už nevládala udúšať smiech, dala sa teda, prehŕňajúc listy v Pokladnici, čosi spievať. Šúplata sa rozosmial, to zavdalo dobrú príležitosť, že aj ona mohla svoj smiech pustiť. Šúplata hehehe, Ľudmila chichichi, až sa do vôle nasmiali.

A Hovorková mala dakde v tretej chyži pravú rozkoš zo smiechu tých dvoch holúbkov.

– No, nech hádajú, čomu sa ja smejem? – spytoval sa Šúplata Ľudmily, ale táto sa zas jeho na príčinu svojho smiechu domáhala.

Pán boh to vie, čomu sa Šúplata smial, lebo ani Ľudmile sa nevyzradil; ale po tom chrapľavom hehehe a solecinalovom chichichi si takto začal: – Eh, čo nás tam po smiechu, ja im mám dačo povedať! a žmolil rožtek zo svojho kaputa.

– Ozaj mi majú dačo povedať? Nože von s tým, – pozrúc Šúplatovi do očí, odpovedala Ľudmila. Lež Šúplata zas nevedel, ani kde mu hlava stojí. Ale predsa začal:

– Ja ich, frajle, ja ich – frajle meine, ja ich, – no to bolo do porazenia; chudák, nemohol nijako vyriecť, čo chcel. V tom okamihu by bol polovicu svojich veksľov tomu dal, kto by mu bol pomohol vykotkodákať to osudné slovo „milujem“, alebo „ľúbim,“ alebo „rád mám“, alebo už čo také, čím sa obyčajne láska vyjavuje.

Ešte dakoľko ráz: „ja ich“ a „frajle meine“ povedal, na zem dupol, ale vysloviť už raz to, čo chcel, nemohol. Razom, ani sama Ľudmila nevedela, čo sa stalo, len keď už Šúplata ležal vystretý na stolici, celý v smrteľných mdlobách.

– Preboha – čo je to? Pán Šúplata umiera, pomoc, babka, pomoc, kvapky, lebo nám tu umrie a s tým bežala do tretej chyže, kde Hovorková pánbohvie na aké reči doviedla nepokojného síce, ale poslušného Milenského.

Na Ľudmilin krik strhla sa Hovorková ako búra a letela na pomoc. Na šťastie ako prišli všetci do chyže, Šúplata prichodil už k sebe, takže nebolo mu treba pod nos ani kvapiek, ani „geistov“. Oči otváral, ťažko si oddýchol, skočil zo stolice, letel rovno k Ľudmile, dupol nohou a akoby mu cent zo srdca padol, vykríkol: 

– No, sakramentské slovo, už je tu, ja ich milujem, ich liebe Sie, frajle!

Všetci tu stoja ako vyjavení, dívajú sa na Šúplatu, len Hovorková akosi spokojne vyzerá.

– Tuším im, Herr von Šúplata, trochu mdlo prišlo, – prihovárala sa mu; ale Šúplata sa trhol na tie slová, pretrel si ešte raz oči, obzrel sa na ňu a vidiac aj Milenského, počal sa potiť, ale otázke nerozumel. Až zoberúc všetky svoje rozumy dovedna, osmelil sa dačo pošepnúť Hovorkovej.

Ale šeptanie bolo veľmi zreteľné, zato ho aj vyzradíme: – Frau von Hovorková, nechže idú trochu do extracimry so mnou samým.

Ľudmila sa zasmiala, Milenský bol rád a Hovorková tiež. Lebo pritom sa všetkým dačo ušlo.

Ledva odišli, objal Jaroslav Ľudmilu; a tu potom porozprávali si obaja o svojej láske. Milenský bol zarazený, Ľudmila zas tej najlepšej nádeje. Jaroslav tušil nešťastie zo Šúplatu, Ľudmila zas nevidela celom Ďorďovi ani najmenšie nebezpečenstvo pre svoju lásku.

– Ale tento hlúpy Šúplata by mal byť mojím mužom?

– Ale bohatý, a tvoja babka ľúbi dukáty.

– Ale ja neľúbim, len teba, – odpovedala krátko Ľudmila.

– Babka ťa prinúti, babka ti rozkáže – a ty...

– A ja neposlúchnem, a ja neposlúchnem, a čo hneď pôjdem z domu!

Tak rozhorlená istila Ľudmila.

Jaroslav si ju horúco objal a poručil bohu lósy svojej lásky. Bozkali sa ešte a v Ľudmile sa varili city a jej jazyk výrečný bol na vyhováranie sa pred babkou.

Nato prišiel Šúplata s Hovorkovou, obaja spokojní; Zasadnúc si ešte raz, všetci spolu sa zhovárali len o zlom roku, o všeobecnej psote, biede, hlade, nahote a o tom, aký je teraz chudobný človek nešťastný. O malú chvíľu sa zberal Milenský domov a nik ho nezdŕžal, Šúplata chcel tiež, ale toho nasilu zdŕžala Hovorková. Ľudmila vyprevadila so sviecou Milenského.

– No tak, – začala Hovorková, keď vyšli tamtí von dvermi, – tak to bude a pri tom ostane, však, Herr von Šúplata?

– Čo len povie na to frajlička? Ach, Frau von Hovorkoviech, keby to len ráčili vedieť, ako ja tú ich vnučku ľúbim, ja ani len neviem ako stáť mám pred ňou, a keď na mňa pozrie, teda ma tisíc šidiel pichá v krvi, páli ma, mdlo mi prichodí, a keď ide cez chyžu, tak sa mi zdá, že anjel letí. Za tie šaty, čo má na sebe, za tú stoličku, na ktorej sedí, za tú knižku, čo v ruke má, a to nech mi veria, tisíce by som platil, také mi je to všetko vďačné. Sám by som bol rád stoličkou, keby si na mňa chcela sadnúť.

– Hm, hm, to je pekne a mňa to teší, – chválila budúca testiná budúceho zaťa, – a čo povie na to ona? O to nech nechajú len mňa  sa starať. To im ale pre uspokojenie povedať musím, že z tejto strany sa nemajú čo báť. Za jedno je moja vnučka poslušné dieťa, a po druhé, ona si nemôže so mnou a s mojimi bohatstvami rozkazovať.

– Ale ten spisovateľ slovenský, ten slovenský spisovateľ! – A pri týchto slovách div že slzy nezaliali nášho Šúplatu. Potom sa pustil do chválenia Ľudmily, aká je len vraj múdra.

– Keď ma ona, – povedá, – tak examenovala ako dáky profesor. Neviem, či sa jej ja páčiť budem, keď som ja to jakživ nečúval o takých veciach, tam o knihách slovenských, tam, čo ja viem o čom! Nuž ale keď ju ja dostanem domov, veď sa budem aj ja učiť a aj tú národnosť budem držať. Ale ten spisovateľ... – A kam sa obzerá, tam sa obzerá ku dverám.

– Hat nichts zu sagen, to nič nie je; Milenský sa, chudák, dakedy príde najesť k nám. A ako spisovateľ z vďačnosti dakedy tú knižku donesie. Nič je v tom nie inšieho, nech mi ráčia veriť, Herr von Šúplata. No veď by som ja tej dala, keby aj čo bolo, a hen dvere čo? Čože doniesla ku mne? Há?

– Tak-tak, Frau von Hovorkoviech, – posilňoval ju Šúplata, – však ona nič nemá a ja ju zaopatrím tak ako ju nijaký Bruchoslavičan nemôže zaopatriť. A keby som tak, nedajbože, zomrel...

– O, nedajbože! – razom aj Hovorková skríkla.

– Nuž veď videli tie moje veksle, a to tiež znajú, čo inde mám a dobre vedia, že nikoho nemám – no vidia, ona je dedička moja!

– No pán boh ich len živ, – hovorila zas Hovorková.

– Ale, keď mi len ten slovenský spisovateľ čosi vrčí v hlave, nikdaj som sa nikoho tak nebál ako tohto človeka, – takto pretŕhal reč Šúplata.

– Hehehe, – smiala sa Hovorková, – to je dobre, láska nemôže byť bez Eifersuchtu. Eifrovať sa musí; keď sa miluje! No vidia, Herr von Šúplata, to je tajomstvo ich strachu, oni eifrujú. Musím ja ju zavolať.

– Ale tak, tak, kde je len toľko, čo len tak dlho vyprevádza? – zas Šúplata, krútiac hlavu ku dverám, pochyboval.

– Och nie, – potešovala žiarlivého milenca stará mať, – bude ona bezpochyby pri čeľadi, keď im je to dievča hospodárske.

Šúplata mľaskol papuľou, až sa tak ozvalo po chyži. – No, veď, povedá, – takú ja chcem!

Vtom vstúpila Ľudmila do chyže a Šúplata akoby nič nevidel schopil širák a šeptal starej do ucha: – Nech to už len oni spravia všetko s ňou, ja sa jej veru bojím, a nech ma ani nezdŕžajú. – A chabral sa preč.

– No, keď už len idú a idú – teda nás tešilo, že nám dali tú česť. Dobre, že ideš, Miluška, vyprevaďže, vyprevaď pána Šúplatu.

– Oj, vďačne, vďačne, – odpovedala ochotná vnučka a nedbajúc na nemotomé Šúplatove poklony, otvárala dokorán dvere a ponúkala ho popredku. Šúplata sa dva razy obrátil chrbtom k starej, kým urobil jednu poklonu mladej, až sa aj šťastne, bez najmenšieho potknutia dostal von.

Hovorková, vopchajúc do vrecák ruky, dala sa prechodiť po chyži, ale sotva sa obrátila, už Ľudmila bola späť, so sviecou prišla.

– No ale si už tu? A tam na tie malé krútené schody si mu posvietila? Ale nejdeš hneď! Nech sa tam dakde uderí. – Takto zaháňala Milušku babka, ale vtom bolo počuť hrmot po schodoch.

– Preboha! – zhíkla Hovorková a vychytiac sviečku z vnučkinej ruky, sama bežala dolu. Ale počula, že uteká dakto po podnávratí, a to ju potešilo, lebo si myslela, že to dáki dievkini frajeri utekajú. Zišla však až dolu a na nemalé začudovanie našla pod schodami Šúplatovu striebrom okovanú trstenicu. Sama sa usmiala nad chudákom, ale taký smiech nepriala Ľudmile, zato dala dievke ukryť do rána palicu s tým naručením, aby ju včasráno zaniesla do Šúplatov! Dievka sa tešila na dobrý diškrét.

Hovorková chcela ukryť novú Šúplatovu neokrôchanosť pred vnučkou; myslela si zaiste, že to všetka nič nie je tam, kde sú stotisíce, ale mladá dievčica by na takéto veci ľahko väčšiu pozornosť uprela ako na statky. – A veď sa on medzi nami potom vycibrí, dodávala si zakaždým.

Ľudmila čakala starú úzkostlivo, lebo vedela, že teraz bude, čo má byť.

– Dneska si akási splašená, čo ti je, – kIadúc na stôl sviecu, hovorila vstupujúca do chyže Hovorková. – Čo si mu ani neposvietila, sa patrilo, ty – nehnevaj ma! Či si už zabudla, aká si ku mne prišla?

– Viem, ach, viem, babka moja, že nič nemám na tomto svete! viem, že som nešťastná sirota na svete!

– No, no, veď sa nič neboj, – tešila ju stará, – pokým mňa poslúchaš, dotiaľ sa neboj ničoho zlého na svete.

Ľudmila sa pritúlila k Hovorkovej, bozkávala jej ruky a vravela jej s detinskou dôverou: – Ach oni sú dobrá, babka moja, oni chcú, aby som šťastná bola, ak len chcú, nech len chcú, ja im budem vďačná za to až do smrti.

A tu usadila si vedľa seba Ľudmilu a nahovárala ju za Šúplatu Ďorďa. Vyrozprávala jej o jeho veľkom bohatstve dlhé histórie, čo , všetko vnučka s veľkou poslušnosťou vyočúvala, ani len neceknúc na dlhý prúd babkiných rečí.

– Šúplata ťa pýta. Je veľmi bohatý a môže a chce ťa zaopatriť po grófsky. Je síce trochu obstarný, ale nič to, budeš mať pri ňom pohodlie a si paňou do svojej smrti. Že je taký trošku neokrôchaný, to tiež nič nie je, my ho vycibríme. To tí slobdní ľudia majú všetci pri sebe také čosi neohrabané. Jeho srdce je to najlepšie a ľúbi ťa tak, ako ťa ani jeden človek ľúbiť nebude. Mohla by si síce vybrať si aj z tých učených ľudí daktorého, ale to je ešte to najhoršie šťastie. Hovorí sa, že láska je v manželstve najpotrebnejšia, a tí učení ľudia sa aj obyčajne len s tou láskou ženia, ale potom, keď nemajú čo jesť, aj láska ich omrzí. Žena, deti chodia otrhané, a keď učený pán zomrie, sú z nich hotoví žobráci. Hŕby kníh a papierov sú ich pekné dedičstvo.

Veď je pravda, že aj láska je dobrá v manželstve, ale predsa nie nevyhnutná. Ľudia si privyknú jeden na druhého. Ja som sa veru tiež z lásky nevydávala za nebohého tvojho dedka a len som mu privykla, a teraz vidíš, ako je mi dobre. Tiež som išla mladá, krásna zaňho už obstarného. Keď si pomyslím, že aj mňa chcel jeden profesor, a ktorého som veru mala rada, teda ma mráz prechodí, bár si aj teraz rada myslievam naňho. On potom zomrel, zanechal po sebe vdovu so štyrmi dietkami a kusa chleba nebolo, ktorým by nešťastná matka bola siroty nakŕmila! Veď vari znáš vdovu Vedomilskú? No na tej mieste som ja mala byť teraz. Na moje šťastie prekazila to moja nebohá tetka, pán boh jej daj slávu večnú! Tak vidíš, Miluška moja, už si očula a vieš, ako to ide na svete, a tebe nič neostáva, ako počúvnuť mňa a – ísť za Šúplatovie Ďorďa. Ani to už ináč byť nemôže.

Toto bol v krátkosti tuná uvedený obsah Hovorkovej slov, akými nahovárala Ľudmilu.

Ľudmila, vyočúvajúc babku, sticha si začala takto: – Poslúchať moju babku bola odjakživa najväčšia moja radosť, počúvnuť ich chcem naveky, čokoľvek mi možné urobiť alebo zniesť naložia: ale aby som sa mala naveky zahrdúsiť s tým Šúplatom, to, babenka moja najdrahšia, nech odo mňa nežiadajú. Ja volím radšej zomrieť, ako Šúplatovou nevestou sa stať.

Toto tak smelo a rezko hovorila, že Hovorková ju nikdy takú odporujúcu nevidela. Rozpálila sa celým ohňom svojej náruživosti a kričala, čo hrdla mala.

– Nuž ale ty sa opovažuješ mne takto odpovedať? Vieš ty, čo si ty v mojom dome? Tebe je nie Šúplata po vôli? Nuž a čože chceš, koho čakáš? Jaj, jaj, moja milá frajla, mohla by si si prsty oblízať po Šúplatovi, mohla bys’ mu ruky bozkať, keď sa len o teba otrie. Ty fifidlo ty jašterka, tajdi mi z očí, nech ťa nevidím! Čo si si ku mne doniesla, to si pekne-krásne vezmi a na ulici si potom zastaň, či sa len obzrie kto na teba!

– Dosť, dosť toho, – pretŕhala jej škamranie Ľudmila – neznesiem to, viem, že som nič po mojich rodičoch nedoniesla, ale rada pôjdem preč bez všetkého, pôjdem poslúchať cudzích ľudí, pôjdem kraj sveta a všetko to sto ráz radšej urobím, ako by som raz mala svoju ruku dať Šúplatovi! Ďakujem im za všetko.

Pri tých slovách sa rozplakala a nevládala už ani slova ďalej prehovoriť. Bez sily klesla na stoličku. Hovorková, vidiac vnučku celkom bez seba klesať, ponechala ju na chvíľu, ale pomáhať jej nešla, lež vopchajúc ruky do vrecák, furiózne sa dala po chyži prechodiť a na Šúplatu myslieť. Meditým objal Ľudmilu sladký sen.

Ktovie, čo Šúplata robí a ako bude spať bez tej bohato striebrom okovanej trstenice?

=====4=====
No, už je Nový rok tuná!

Dajžebože šťastia!

Všetkým redaktorom vinšujem veľa dobrých článkov a hojných, čo hotovými platia, odberateľov.

A Bruchoslavičanom čo?

Hja, dajte mi pokoj s Bruchoslavičanmi! O tých sa ja nestarám, nech len pán boh dá šťastia všetkým slovenským spisovateľom a  čitateľom.

S takýmto úvodom začíname tento nový rok, aj túto štvrtú kapitolu našej prvej slovenskej noveletky, lebo veru zo srdca želáme všetko to tým, na ktorých sa to vzťahuje. Našim románovým osobám ani nebudeme nič želať, lebo to všetko, čo im želáme, je v našej moci, takže im to aj dať hneď môžeme.

Ej, keby slovenskí spisovatelia boli takí chlapi, čo by oni aj skutočne mohli tak rozhadzovať stotisíce, ako to vo svojej novelistke robia, vtedy by už to „keby“ bolo naveky pre celý svet pochované. Ale na poli chlebulistiky to ináč ide. – Jaj, bože náš, mlčme radšej o tom! Očuť síce, že je kdesi taký kraj, kde vraj spisovateľstvo tak donáša hotový chlieb ako, neprirovnávajúc, krava mlieko, alebo keď sa človek mlatec dá do mlatby, kosby a žatvy. No, majme nádej, že sa aj my dakedy po železnici ta dostaneme a potom si zo železnice donesieme materiál na nové noveletky pre naše obecenstvo.

Teraz už len poďme ďalej a netúlajme sa sem a ta po bočných cestách.

Je teda teraz, ako som už hore povedal, Nový rok, a síce tento 1847. Pán Šúplata ešte spí, bár si o ňom už dávno celé Bruchoslavice rozprávajú. Deväť hodín odbilo – a on sa priam len teraz prebúdza.

Prišiel včera neskoro v noci domov, lebo po známej nám návšteve u Hovorkovcov bez palice, celý udychčaný zastavil sa u Hurdálkov, kde sa znamenitejší mešťania na pohár dobrého vína zastavovali a kde sa včera samí dobrí kamaráti boli zhovorili Nový rok vítať. Sotvaže sa ukázal Šúplata, túžbyť okolo neho všetci a kam sa dali, tam sa dali vymáhať od neho jeho tajomstvá.

Vínko sa nalievalo, myseľ aj srdce sa rozohrievali, Šúplata bol dobrej vôle. Mľaskol si pár ráz a pripíjal „komusi“ na zdravie. Ale nikto nechcel pripiť, pokým Šúplata nepovie, kto je ten ktosi.

Pilo sa teda naprázdno.

– Nože na zdravie jednému dievčaťu! – povedá a pohár dvíhal: Všetci zdvihli poháre – ale brnknúť nechceli, kým Šúplata nepovie, aké je to dievča.

A Šúplatovo srdce tak bilo, div mu rebrá nepovytĺkalo, takže veru „Ľudmilka“ sa vykradla zo Šúplatových úst.

Tak tajomstvo za tajomstvom sa pri pohárikoch na stôl vykladalo. Veľmi vážne rozkladal všetky múdre reči pani Hovorkovej, ale o Ľudmile rozprával s pravým zápalom. Naposledy, rozumie sa, pod pečaťou najväčšieho tajomstva sa vyzradil, že je on veru ženích, lebo že pani Hovorková mu ruku dala, svoju vnučku mu za manželku obetujúc.

Ako ináč pochodil u Hovorkovcov: ako dolu schodmi hrbolcoval tom všetkom, šelma, z opatrnosti nič nehovoril.

Ako to len každý človek má svojho filipa! Po polnoci sa bruchoslavickí priatelia rozišli a každý či žene, či kuchárke, či tetke, či kmotre, keď nie hneď v noci, teda iste zavčas rána, pod pečaťou tajomstva zveril novinku, že Šúplata je ženíchom.

Takto, hľa, sa to stalo, že už včasne ráno roku 1847 bolo tajomstvo Silvestrovho večera po Bruchoslaviciach rozbubnované. Mnohé kmotričky síce tomu nechceli veriť, lebo – že Ľudmilka rada vidí Milenského, vedeli dobre z bruchoslavických besied, tancov, zábaviek a klebietok. Ale iné, trochu skúsenejšie matróny, zas opatrené z inej strany dôvodmi, pokladali si za svoju povinnosť všetkým právom pozdvihovať pochybnosť, že by s Milenským k svadbe prísť mohlo a skôr Šúplatovi. Ľudmilu prisudzovali.

– Lebo, – hovorili jednohlasne, – Milenský nemá nič, a Ľudmila ani zbla! No veď by tej dala Hovorková! Paroma si taká boháčka dá svoju vnučku za takého odkundesa! Dajtimibože, že je on tam tým akýmsi šriftštelerom! Ešte sa ani jedna Bruchoslavičanka za slovenského šriftštelera nedostala. Ľudmilka Hovorkoviech, dedička Hovorkovských statkov veru tiež nebude dedovské mozole na slovenské knihy vyhadzovať! To je – aus!

A ako sa na poludnie schyľovalo, to, čo ľudia v Bruchoslaviciach zrána len hádali, vedeli už všetci s istotou, lebo Dorka, slúžka od Hovorkov, niesla ráno trstenicu k Šúplatovcom a tešiac sa na novoročný diškrét, pristavila sa pri každej kamarátke na ulici a rozprávala, ako si palicu pán Šúplata u Milušky zabudol, ako pekne sa včera spolu smiali, aké pekné pozdravenie nesie pánu Šúplatovi, aká sú stará pani naradovaná, a tak ďalej. A to sa do poludnia roznieslo po celých Bruchoslaviciach. – No, nehovorila som? Veď som ja to vedela! – dodávala každá z tamtých skúsenejších bruchoslavických meštianok. – No len dočkajme, – zas sa ohlasovali tie, čo láske ako láske žičili, – veď uvidíme, ako sa to ešte skončí. Lež aby sme nepredbiehali sami seba! Musíme vidieť ešte len aj hen Hovorkovej Dorku, a Ilonu sme tiež dávno nevideli. Poďme teda čo najskôr do Šúplatov, tam to všetko nájdeme. Šúplata vstal dobrej vôle, lebo hneď zrána si spieval, a keď sa zväčša poobliekal, odomykal dvere a volal na Ilonu. Tá vošla do chyže akási zamračená. – No kieho čerta ste taká zamosúrená, akoby ste sa neboli vyspali! Ale Ilona robila svoje a ani len slova nepovedala. – Vari mi ani neodpovieš – ty šmatlinoha? – Ja som nie šmatlinoha a odpovedať im nemám čo, nech si idú po odpoveď tam do Hovorkov, kde si včera aj trstenicu zabudli. Šúplata sa obzrie do kúta, kde obyčajne trstenica stávala, ale trstenice tam niet! – Kde mi je trstenica? – zahrmel chripľavým, ešte ani len vodou neprepláknutým hrdlom. – Kde im je trstenica? Tam už vyše hodiny čaká s ňou Hovorkovej Dora, čo ju vraj len sama a sama chce odovzdať pánovi. Vtom vstúpila dnuka Dora. Ako ju Šúplata zazrel, hneď bol taký ako ovečka, lebo čo len zblízka Ľudmily bolo, všetko mu bolo akési milé. Hneď si objal svoju paličku, prizrel sa jej, až mu tak voňala, čo si myslel, že ju cez noc Ľudmiluška opatrovala. – Akože spali fraj – fraj – no akože spali fraj – frajlička? – Ejha, dajtimibože frajličky! – hundrala si pod nos Ilona. Dorka vyrapotala služby a pozdravenie a ďakujúc za jeho opýtanie, vinšovala svoj starý školský novoročný vinš, začínajúci sa „Milí páni rodičové“ – až po amen. Všetko spamäti – dobre. A Šúplata vytiahol okrúhly, veľký grošiak, strčil ho štedro Dorke do ruky, ale táto figliarka, obrátiac sa vo dverách a ani spánombohom nepovediac, utekala z chyže a pustila grošiak, ktorý sa až k Šúplatovým nohám kotúľal.

Ako je to dobre, že sú tie peniaze okrúhle – hľa, k Šúplatovi, bár ich rozdáva, spiatkom sa kotúľajú!

– Hľa, hľa, čo tá ich skúposť robí! – hundrala s posmechom Ilona, takú hanbu by som si ani ja nedala urobiť pre pár groší.

Ale Šúplata sa celkom chladno zohol, grošiak do vrecka hodil a povedal: – Keď nechce groša, dukáty jej váľať nebudem, a ty keď chceš rozhadzovať peniaze, nuž si rozhadzuj! Však si si aj za žreb vyhodila pätnásť zlatých.

Ilona chcela dnes ako na Nový rok dačo od svojho pána obsiahnuť, a to vedela, že dobrotou nikdy nič nedostala. Bolo to teda už do tej obyčaje vošlo, že zakaždým, keď čo chcela vycigániť od Šúplatu, stavala sa nahnevanou, plieskala, búchala dvermi, metala sa a tomu podobné bravúry vykonávala. Ale teraz Šúplata bol celkom akýsi pyšný a tvrdý. Preto aj Ilona, zbadajúc to, na inšiu strunu biť počala.

Pekne-krásne si začala medzi postielaním hovoriť o Hovorkovej, aká je múdra a bohatá pani a aké krásne a gazdovlivé dievča je tá jej vnučka. Šúplata sa najprv pretvaroval, ako čo by nič nevedel, ale keď sa Ilona aj do podrobností pustila, usmieval sa vždy príjemnejšie a vidiac, že jeho tajomstvo nie je viacej tajomstvom, pustil sa s Ilonou do úprimného hovoru. A medzi rečou, kam sa premŕva, tam sa premŕva vo vrecku v peniazoch.

„No teraz je čas,“ myslela si skormútená stará panna „teraz je pán dobrej vôle, teraz zakúsil hanbu pre svoju skúposť, teraz je Nový rok, teraz sa lapá za vrecko, teraz teda je čas, a tak teraz doňho s prosbou!“ A čo si toto takto sama vyšeptala, odrazu aj smutným hlasom svojho pána o odkúpenie jej lutriového lósu ponížene a pokorne prosila.

– Ach, mladý pánko! – takto sa mu prihovárala, – oni sú šťastný, sú ženích, sú bohatý gavalier, tento rok im doniesol šťastie, nechže sa aj oni nad jednou nešťastnou dievkou zmilujú. – Máme už z pomoci božej rok 1847, v ktorom oni počínajú šťastný byť, a ten môj lós je tiež 1847. Hádam je im ustanovené od boha, aby takým šťastným boli, prosím ich ponížene, nech mi dajú zaň pätnásť zlatých, nech ma oslobodia od neho!

Ale tam Šúplatova dobrá vôľa! Nahneval sa, hrešil, zlorečil – von i vyhnal Ilonu. Toto mala chudera za svoje usilovanie sa.

– Toto je hrozná vec, ja ju mám oslobodzovať od lósu. Ej, ej, a aká múdra, že vraj numero 1847, a za to, že ja v tomto roku počínam byť šťastný, mám len tak na ulicu pätnásť zlatých vyhodiť! Vidíš ti ju vidíš, aká podvodnica falošná! Toť – dosť ma svadba bude stáť!

Takto si hundral Šúplata, medzitým čo jeho verná dievka až sa tak zachádzala plačom v kuchyni.

Ale človek neprestáva dúfať a myslieť na pomoc ani v tom svojom najhlbšom zármutku, zato aj Ilona, bár bola skrz Šúplatu o nádej na dvestotisíc zlatých pripravená, bár jej aj istá škoda, že stratí pätnásť zlatých, hrozila, predsa i napriek všetkému tomu zmýšľala zmužilo, ako by sa svojho žrebu zbavila.

Ani by môj čitateľ nepomyslel, na koho teraz Ilona myslí ako na svojho zbaviteľa!

Dobrý človek má vždy dobrý chýr. O našom Brožkovi, ktorého sme aj my už trochu poznali, vedela dobre aj Ilona ako o všeobecne vychvaľovanom dobrodincovi chudobných ľudí. Brožek, ako syn bohatého otca, kde čo dobré urobiť mohol, neľutoval nikdy peňazí. Opatrní skupáni ho len „daromným rozsievačom peňazí“ menovali.

Sama Ilona ho neraz „mrháčom“ pomenovala, keď s dakým klebetila o dákom novom Brožkovom skutku milosrdnosti. Ale teraz tuho si zaumienila tajsť do Brožkov so svojím žrebom. Ale nešťastie, ktoré ju naháňalo, nechcelo, aby mladého Brožka doma našla.

– A čo by ste rada, moja milá, – spytoval sa jej starý pán Brožek a zazrúc, že má dákysi papier v ruke, ďalej hovoril: – Vari nesiete môjmu synovi veksľu, aby vám peniaze na verbálke vymohol? Ó, môj syn vám dobre poslúži!

Ilona sa – zmiatla a rada by síce bola hneď odišla, ale že starý Brožek dorážal na ňu, aby to len uňho nechala, že však on synovi všetko sám rozpovie, voľky-nevoľky len vyšla s farbou na svetlo.

– Ach nie, starý pánko, nie veksľu, lež toť hľa, oné, akože sa to menuje, ale nuž nechže pozrú, a veď by si to aj oni mohli kúpiť!

A podávala mu svoj žreb.

– Jaj, moja milá – tajdite vy len domov s tým, u nás sa také veci nekupujú, my neslačíme na cudzie peniaze!

S týmito slovami jej podával nazad žreb, ale čosi mu zišlo na um. – Nože, – povedá, – ukážte mi ešte tú ceduľu! – Pozrúc na ňu zakýval hlavou, – áno, áno, – hovoril, – len sa ponáhľajte s predajom, aby ste nestratili päť zlatých v striebre, to je teraz pre chudobného človeka veľká suma!

– Horkýže päť, – hundrala namrzená Ilona, – pätnásť zlatých ma to ledačo stojí! Ale čože sa starajú do mňa, keď mi nechcú pomôcť!

A s tým, ľutujúc, že mladého nenašla doma, poberala sa v škrípaní zubmi domov.

Pán boh ju poteš, ja jej prajem veľa šťastia!

=====5=====
U Milenského je tak, ako ani v jednom dome v celých Bruchoslaviciach. Uňho by si sa ani o jednej bruchoslavickej novinke nedozvedel: skôr hen zo Španielska sa dočuješ uňho nové veci. Ako čo by ani v Bruchoslaviciach nebýval.

On sa do bruchoslavického života a klebetníctva ani zamak nestaral. A veď aj dobre mal, lebo je to hotové nešťastie pre človeka vyššími vecami sa zaoberajúceho, keď sa pustí do obcovania s takými ľuďmi, ako sú Bruchoslavičania. Najlepšie je nechať ich o sebe hovoriť do vôle a tešiť sa zakaždým, keď dačo zlé o sebe očuje z ich úst.

Náš Milenský si písal – študoval a dakedy aj o svojej Ľudmilke básnil. Ale od Silvestra celkom sa do chyže a do seba samého zavrel, lebo odvtedy sa mu vždy väčšmi a väčšmi zatemňovalo nebo jeho nádejí. V nedeľu po Novom roku popoludní sedel Milenský pri svojom dohotovenom rukopise a opravoval sem i tam chyby pera a dakde vkladal aj nové veci, myšlienky a pojmy.

– Tak by... už bola práca hotová, – vzdychol si, kladúc pero nabok, – na ktorej som toľké dni a noci usilovne pracoval; lež čo teraz s ňou – ja nešťastný človek? Bude treba veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu v tejto kocúrkovskej diere.

Vtom vstúpil do chyže so smiechom Brožek: – Nuž, čože ty fantazíruješ zas?

– Vitaj, vitaj! – vstávajúc od stolíka, vítal svojho priateľa Jaroslav. Rozložil mu potom všetky svoje starosti týkajúce sa vydania rukopisu.

Brožek bol ten jeho večný anjel potešiteľ, vždy vedel potešiť svojho rozžialeného priateľa.

– Spes deo confisa, nunquam confusa recedit, – hovoril naposledy Brožek. – Len nezúfaj, vieš, že som ti už vo viacerých prípadoch pomohol; a teraz sa už aj ten môj otec obmäkčieva, čo ja viem, či nám nespomôže, keď ho obaja pekne zaobídeme. Ale vari ani nebude treba a tento rukopis, ak bude pán boh chcieť, sa aj sám vydá.

A tou svojou obyčajnou žartovnos ťou počal rukopis prehadzovať, premŕvať, až aj čosi doňho strčil, potom ho zavrúc a do papierov zavinúc, pokračoval vo svojom fraškovaní.

– Veď vari vieš, že som ja čarodejník, a či si už zabudol, ako som starej Hurdálkovej diabla z krížov vycitoval? Hahaha, čury-mury fukty, hurda-burda, láry-fáry trepentam, diktum-faktum, rukopis neotvoríš, pokým ho nebudeme môcť vydať.

A urobiac ešte dakoľko bosoráckych fígľov – zapečatil svojím prsteňom všetko a hodil taký paklík medzi hŕbu kadejakých papierov ležiacich pod pulpitom jeden na druhom.

– A teraz koniec starostiam, – rozkazujúcim hlasom hovoril Brožek. Jaroslav usmievajúc sa tomu, čo vystrájal Brožek, zamýšľal sa chvíľami ešte väčšmi. Potom dohováral svojmu priateľovi za to, že sa tak veľmi popúšťa starostiam o budúcnosť, a to ako svoju, tak svojich spisov, tak celého národa.

– Tu praesens cur a , deo comitte futura, – hovoril mu, – ale ja neznám väčších mníchov, ako ste vy slovenskí spisovatelia. Veď chodíte všetci takí ako božie umučenie! Veru vám tí vaši hlúpi nepriatelia nemajú čo závidieť. Ale väčšiu časť vášho nešťastia, nepokoja, trápenia si vy sami robíte; lebo dávate viac práva starosti ako životu. Ja už len tak myslím, že je to najlepšia cesta, keď sa človek veľmi nestará o tú budúcnosť, čo môže najviac pre prítomnosť robí a pomyslí si, že aj nepriatelia všetko, čo by chceli vyviesť nemôžu.

– Ty si šťastný človek, vreckom aj rozmarom, osudmi aj – všetkým zato to ty ani nemôžeš súdiť o nás! – odpovedal mu Milenský.

– No veru, ja som už tiež za života dosť horkých pilúl pohltal. Ale čo tam po biedach, povedzže mi, čo si vykonal u Ľudmily? Ja len ustavične očúvam o jej svadbe, pri čom ma najväčšmi mrzí to, že neočujem teba ako ženícha menovať. Zato aj bežím k tebe, aby som sa len čím skôr pravdy dohmatať, „Ihr sollet sie nicht haben!“ som si spieval potichučky na ceste k tebe.

Milenský sa ľakol. Za dlhú chvíľu nevedel slova prerieknuť.

– Toho som sa vo svojom tušení bál a že to bude istota – tuším nanovo. Na meno ženícha sa ani pýtať nejdem – ale som ja nešťastný človek! – A viac Jaroslav nemohol povedať; krv sa mu od srdca do hlavy valila, akoby chcela temeno preraziť.

Hodil sa teda na diván a pochoval svoju dušu do žiaľov a radostných rozpomienok na prvé hodiny lásky.

Aj Brožka prechádzala veselosť, ale jeho myseľ slobodnejšia bola od vtoku vecí zachvacujúcich Jaroslava, a zato bol aj schopnejší myslieť na pomoc. Po chvíli sa schopil ako vietor a držiac širák v ruke, spytoval sa ešte Jaroslava:

– Povedz mi teda istotu, či ozaj tá pačmaga Šúplata, ako klebetia bruchoslavické papule, je ten tvoj sok?

– Ani nie inší, toho div neobjímala tá stará na Silvestra.

– No počkaj, ja tomu podkúrim! Neboj sa, Jaroslav môj, neboj, pričiníme sa, aby sme toho filistra vyhodili zo sedla!

Ale Milenský odporoval všetkému neslušnému zachádzaniu so Šúplatom. Brožek sa zasmial a stisnúc priateľovi ruku, uisťoval ho, aby sa tých „papúľ bruchoslavických“ nič nebál, že si on svoje dobre odbaví.

– Ale,– napokon ešte povedal, – tá zlatobažná šepleta Šúplatovská zakúsi Brožkovo intrigánstvo!

Odišiel – a to sa stalo v tú nedeľu po Novom roku 1847.

=====6=====
Hurdálkoviech dom je v Bruchoslaviciach opavdivý intabulacionálsky protokol všetkých dlhov bruchoslavického meštianstva. Hurdálkova krčma nebola krčma obyčajná, navštevovali ju len vyberanejší Bruchoslavičania, takže sa od týchto stará Hurdálková najlepšie mohla dozvedieť, ako kto stojí. Pánbohvie, čo je to, že každý človek má svoju vlastnú hlúposť, aj pani Hurdálková ju mala, a síce tú, že najradšej sa dozvedala na cudzie dlhy.

Pravdaže, mala na to čas. Ako zámožná vdova, majúc len syna a nevestu a štvoro vnúčeniec, nemala inej roboty ako dozvedať sa a zas klebetiť o tom, ale zato aj bola vo veľkej vážnosti u klebetných Bruchoslavičaniek. Keď sa takto mohlo povedať: „Veď to Hurdálková povedala, zaraz bol koniec pochybnostiam, ak aké boli pri tých alebo iných rečiach a klebetách. A ktorá mohla povedať: „Naša kmotra“, alebo „stryná“, alebo „tetka“, alebo „krstná mať Hurdálková tak súdi, lebo tak to videla“, tá už mala pravdu, najmä keď bola reč o tom, ako kto stojí z Bruchoslavičanov.

A kto mal na pôžičku hotové peniaze, ten sa len starej Hurdálkovej opýtal, komu môže a komu nie prepustiť pár sto zlatých. Už ľudia ani nechodili na radný dom, lebo tam sa nikomu darmo neotvorili intabulacionálne protokoly; a u Hurdákov pri holbe vína, ktorú sám vypil – dozvedel sa o financiách pojedných bruchoslavických domov.

Toto teda je tá istá Hurdálková, ktorej Brožek diabla z krížov vycitoval, o čom ale len tam ďalej, na príhodnejšom mieste rozpoviem. Teraz sa musíme ponáhľať k Šúplatovi.

Ani by si očiam skoro neveril, ani ty láskavý čitateľ, ani ja, ale keď sa len dobre prizrieme obaja, obaja sa presvedčíme, že Šúplata sedí pri stolíku. Ale to je ešte nič také čudné, veď on viac ráz pri stolíku sedel – lež Šúplata číta knihu, lež ani to by ešte nič také nevídané nebolo, Šúplata sa zaiste nejeden raz vo svojom „Poklade“ prehŕňal, ale čo je čudné na jeho sedení pri knihe, to je: Šúplata má pred sebou najnovšiu slovenskú knihu – Domovú pokladnicu!

– Hej tristo... – ale nič tristo, Šúplata sa naozaj díva na Janka Dávida. Keď sa už bol hodne nadíval, zavrel knihu, vážil jej ťažkosť rukami, meral jej hrubosť prstami, obálkové obrázky obzeral očami, zakrútil hlavou a sám so sebou sa dal do rozprávky o Domovej pokladnici.

My ten jeho monológ od slova do slova podáme, aby náš čitateľ videl mentem positivam všetkých filisterských kritikov tejto našej slovenskoprostonárodnéj knihy. Začal teda takto Šúplatoviech Ďorď:

– Pekné obrázky zvonku aj zdnuka, kniha hrubá, to je všetko pravda, ale čo je to len za reč, keď tam všade čo namiesto čo stojí; lež aj to by ušlo, bár v Poklade ináč píšu, ale štyri dvadsiatniky! – Ej, ej, to je, pravda, mnoho. Kto vraj predplatí – dostane ju za jeden zlatý v striebre. Hja – predplatiť jeden zlatý v striebre a za rok nič z neho nemať – to je tiež škoda! Lež čože už robiť, keď som ja len ozaj taký onakvý, taký, aby som si pravdu povedal, trochu prisprostý, a tá moja budúca sa do tých kníh tak rozumie! Eh, ber ho reku čert – už aj ja sa musím len dačo učiť – bár to štyri dvadsiatniky koštuje! Hihihi – už si aspoň budem vedieť reč začať, keď bude rozprávka o Poklade, či akože – o Domovej pokladnici, budeže sa čudovať tá moja Ľudmilôčka! Hihihi! Ale predsa najmúdrejšia vec je, že tá starenka sa už tak zostarieva. Myslí si ona síce, myslí, že ešte požije, ale horké jej požitie, veď je už taká ako tá hrachovina. Budeže to kedysi komasácia tých šúplatovskohovorkovských statkov, lúk, kapitálov! Hihihihihi! – A tak sa milý Šúplata rozrehotal, že prvé klepanie na dvere ani nepočul.

Druhý raz bol klepot už ráznejší, tak sa Šúplata trhol od ľaku, skočil zo stolice, ukryl Pokladnicu pod duchnu a zavolal svoje: – Heraj!

Na tento hlas kto vojde do chyže?

– Služobkyňa, – hovorí pani Hurdálková.

– Ó, ó, aj, aj, pani Hurdálková! – To bolo všetko, čo vedel poľakaný a takou vzácnou návštevou prekvapený Šúplata povedať. – Čo len táto osoba u mňa chce? – hovoril sám sebe Šúplata a odkašlával si.

– Hádam sa čudujú, kde som sa tu vzala? – spytovala sa Hurdálková.

– Zachádzam ta častejšie, ešte budú ľudia myslieť, že som jej dlžníkom! – zas len v kašlaní si šeptal.

– Hehehe! – usmievajúc sa, hovorila Hurdálková, – nuž veď by to aj nič nového nebolo, ja vdova – Herr von Šúplata mládenec, hehehe!

– Čo toto len bude – ale čože jej povedať, ešte vždy len sám pre seba hovoril Šúplata.

– Ale oni by nechceli takú starú, hehehe! – džavotala len ďalej a ďalej vdova. – Lež nabok špásy, veru, úprimne hovoriac, prichádzam k nim z priateľstva, aby som ich nohu od priepasti, nad akou sa nachádzajú, odtiahla. Vedia dobre, že som ja ich dobrá priateľka a už ani nedbám, či sa budú hnevať, či nie,1en aby som si voľakedy sama nemusela výčitky robiť: Hľa, mohla si ho vystríhať, mohla mu poradiť ako dobre zoznámená s vecami, do akých liezol, keď si bral tú fiflenu, tú koketku Hovorkoviech! Očujem všakové, čomu len spolovice verím, a zato som aj osobne od nich samých sa chcela prezvedieť, čo je vo veci. Že si chcú vziať tej zadĺženej až po uši Hovorkovej vnučku? – Že sa chcú zapliesť s tým prekliatym hovorkovským domom? Preboha, čo robia, kam idú? – Vedia, Herr von Šúplata, ako sa hrávali kedysi s tým naším Franckom?

– Ach, bože, ako tie časy idú, ani nejdú, ale letia, ja už baba, môj syn otcom štvoro detí a oni ešte len mládenčia. Ale – ak si majú vziať toho pochábľa, radšej môžu do smrti mládenčiť. Či chcú dlhy hovorkovské vyplácať?

Takto remzila Hurdálková a Šúplata stál pred ňou ako zjašený. Čím väčšmi myslel na odpoveď, alebo na otázku, tým väčšmi osprostieval, hneď chcel dačo povedať, vtom sa mu nepozdávalo a lapal druhé, slovom: ona prestala a on nemohol začať reč.

– A či si to oni, Herr von Šúplata, už takto celkom dokonali? počínala nanovo Hurdálková.

– Ale nuž hej, hej, – odsekol kdesi-čosi Šúplata, – už je to isté, že si ja budem brať Ľudmilušku za ženušku – ale, čože to oni tuná čosi o dlhoch hovoria? – A sadol si za stôl, podoprúc si rukami hlavu a spytoval sa celý už akosi napaprčený ďalej:

– Veru sa im divím, že oni sama sú v celých Bruchoslaviciach, čo nevedia, aká bohatá je Hovorková, moja budúca pani svokra.

Hurdálková nič iné nepotrebovala ako to, a zato bola aj odrazu na svojom koni.

– Hja ja, – začínala, – veď to u nás vedia ľudia svoje dlhy ukrývať! Ale ked oni chcú vedieť, ako Hovorková stojí, nech sa mňa opýtajú! Celé mesto nič nevie, lebo je Hovorková múdrejšia ako všetci, ale mojim očiam sa jej nepodarilo ujsť. Svojím bleskom a nádherou ona len vie, tak ako svojou papuľou, zaslepiť svet – ale moje oko, ale môj rozum, haj, pravda, lebo že je to mňa len tak oslepiť!

– Ale čože vravia, čo? – nespokojný sa ohlasoval Šúplata, – veď panebože, viem, čo len lúk, rolí, hôr a čo ja viem čoho má, a kde sú hotové kapitály, rátajú ju na stotisíc!

– Hm, hm, stotisíc, ľahko sa dá menovať, ale čítať ťažko, najmä Hovorkovej! Neviem, kde by ich vzala? Jej nebohý, veď som ho dobre znala, nebol veru taký gavalier, a od jeho smrti sa už tiež dačo strovilo! A čo by aj nie! Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila sa frntolí, robiť sa ťaží, roky, už toť štvrtý nastáva taký, sú zlé hja, veru sa len vyťahujú aj biele aj žlté. Ale veď len má dačo, má, pán boh zachovaj, aby som ju ohovárala, lež, prosím ich, keď sa dlžníci zhrnú, veru neviem, či jej toľko ostane, ako oni, Herr von Šúplata, len hen za humnami majú. Veritelia sa, pravda, dotiaľ nehlásia, pokiaľ sa úroky splácajú a pokiaľ je gazdovstvo pokope. Nech len jeden načne, pôjdu za ním všetci, a ak oni nepomôžu, nezadlho bude aj hladu dosť u Hovorkov!

Hurdálková len tak vyrapotala tieto klebety, až na samom konci trocha odkašlávajúc.

Šúplata nevedel, kde mu hlava stojí, hneď si myslel, či by to ozaj pravda mohla byť, a to mu len tak cez myseľ lietalo, že z tej svadby takým činom nič nebude. – Ale ja by som mal cudzie dlhy pllatiť? šeptal si sám pre seba. Ale hneď zas pomyslel na Ľudmilku, videl ju stáť pred sebou, a tu sa mu začal oheň žilami presýpať a myšlienky mu také išli cez jeho myseľ, aké sa nikdy predtým neopovážili do jeho kotrby vstúpiť.

Prosím pekne moje láskavé čitateľstvo, veď si on takto začal šeptať: – Ale... – na kieho čerta sú mi tie peniaze, keď ich nemám užiť! Nuž čo priam Ľudmilôčka moja nič nedostane, veď si ju ja vyživím, ach – a budem ju mat v dome, (a tu si mľaskol nahlas), veď je to len decko! – A keď si to už raz bol vyslovil, tak mu bolo ľahko srdca a v mysli videl za Hurdálkovej chrbtom Ľudmilu, ako sa mu usmieva, ako ho chváli.

Ach – čo tá láska robí! Tu to najlepšie vidíme, čo môže láska konať. Ona by skoro aj z bruchoslavického žgrláňa spravila slobodomyseľného človeka! A vskutku by to láska bola aj urobila, keby Šúplata len Bruchoslavičanom nebol býval. Ale to bruchoslavičiactvo – ach, to je hotové nešťastie pre človečenstvo, také asi ako na iných miestach skocúrkovatenosť, ako to všetko na konci. uvidíme.

Hurdálková bola za dni svojho života prenikla do povahy a nátury bruchoslavičiactva, zato oprúc sa o túto svoju známosť a vediac dobre, akú moc má na bruchoslavické srdce klebetárstvo, dala sa rozprávať už o samej Ľudmilke, lebo ona hneď na Šúplatovom oku zbadala, že tá hlboko musí byť zarytá v Ďorďovej duši.

– A naposledy, – takto hovorila stará, – mohli by si oni, ako najväčší bruchoslavický boháč pomyslieť, načože sú mi peniaze, veď ja si ženu sám zaopatrím! A majú pravdu, ale...

– Ale preboha, – pretrhol jej reč Šúplata, – akože to oni vedia, čo si ja myslím? Veď som si ja práve to myslel; ej, ej, už sú oni len, no a či je nie tak?

– No veď vravím, že majú pravdu, – pokračovala ďalej Hurdálková, – ale čo je po takej žene, ktorá im všetky peniaze rozflári a ktorá ich predsa pri všetkom tom ľúbiť nebude, ale bude po slovenských spisovateľoch, čo sa to teraz počínajú už aj sem, do našich Bruchoslavíc nanášať, očami hádzať, s nimi sa unterhaltovať – ale aby nepovedali, že ohováram dakoho, radšej zamlčím ostatné.

Šúplatom ale aj toto už trhlo tak, že dupnú nohou, až sa okná zatriasli, povedal:

– Hm, hm, tí sakramentskí spisovatelia, ale prosím ich, nech mi povedia, čo sú to za ľudia, keď ja od ktoréhosi času už ani len pero a papier nemôžem vystáť a tým slovom „spisovateľ“ by ma aj do trantárie zahnali!

– Čo sú to za ľudia? – Nuž prosím ich, to sú hladoši. – Takto odpovedala na otázku stará. Všetko to už teraz len do tých škôl lozí, a keď doštudíruje – čo má robiť? Chodí, kde by čo dostal, kde by sa najedol, píše knihy, čarbe, ako takí ľudia! Veď vedia, že chce byť každý živý a robiť sa nechce, ale pánom by bol rád každý – tu majú to tajomstvo, prečo je vždy horšie v krajine. Vlastne ani nebude lepšie dotiaľ, pokým sa všetkým chudobným nezakáže do škôl chodiť. Mám nádej, že dobrý príklad Fressdorfčanov, ktorí skutočne už len bohatých prijímajú do škôl, aj naše školy nasledovať budú. Vo Fressdorfe už len mladí páni chodia do školy. A to je dobre, taký už potom, keď aj vychodí školy, nemusí sa dávať na spisovateľstvo!

– Eh, ako mi odľahlo! – vzdychol si Šúplata, – ale keby sa to už aspoň pred jedno pätnástimi rokmi bolo stalo, čo by sa tento bruchoslavický spisovateľ nebol mohol dodriapať na to spisovateľstvo. Ale takto...

– No, nechže si z toho nič nerobia, dá pán boh, že aspoň u nás celé to spisovateľstvo na posmech vyjde, a to sa stane, nech by si len takto krk vykrútil ten pekný Milenský s tou Ľudmilou Hovorkoviech; budú vidieť, ako sa dlžníci zhrnú, poberie každý svoje, a tam potom šťastie. Nech sa živí celý Milenský potom tým svojím spisovateľstvom.

Ale oni, ej oni, Herr von Šuplata, taký vážny mešťan, nemali by svoj poctivý dom na hurhajovňu slovenských spisovateľov obrátiť, čo by iste urobili, keby si tej Hovorkovej mazlenu za ženu vzali.

– Ej to by som už len, pánu bohu prisahám, nechcel, – skríkol náš Šúplata celý poľakaný. Triasol sa na celom tele, studený pot mu vystúpil na čelo a on ostal celý bez seba. Boli to hrozné mdloby, cítil sa nažive, ale telom pohnúť nevládal, takže Hurdálkovej počínalo už tiež horúce po chrbte sa prechádzať. Skočila teda poľakaná zo stolice, kvákala Šúplatu za nos, za prsty, áno, aj za šticu, volala, kričala. boženkala – až sa vo dverách Ilona zjavila.

Táto verná Šúplatova služobnica sa sama nevedela rozpamätať, že by za tých dvadsať rokov, ktoré preslúžila v tomto dome, bola kedy videla svojho pána v takom hroznom položení. Už boli teda dvaja hotoví doktori pri Šúplatových mdlobách, ale bruchoslavický apatekár predsa nič nevyrobil. Aj tieto dve doktorky len čakaním liečili. A vskutku sa im aj podarilo vyčkať zdravie úplné, lebo Šúplata sa zo svojej mdloby šťastne prebral. Lenže nebolo s ním už nič čo začínať, čo bol taký celý pokonfundovaný. Hurdálková, nedbajúc na jeho mdloby, dorážala len ustavične naňho, odhovárajúc ho od Ľudmily, ale on, trúc si čelo päsťou, len krátko odpovedal:

– No veď uvidím, – povedá, – musím ja usilovnejšie o všetkom rozmýšľať. Už vidím, že je toto ťažký krok – táto moja ženba.

Tak sa Hurdálková odobrala a on, vyprevadiac ju, dal sa už potom sám a sám naozaj rozmýšľať o tom: ženiť, alebo neženiť, a ako ženiť, ak ženiť?

Hurdálkovej a Hovorkovej domy boli uňho vo veľkej vážnosti odjakživa, ale to ešte nikdy neurobil, aby ich bol vážil na váhach svojho rozumu, a tak zvedel, ktorý má predsa väčšiu vážnosť a takrečenú autoritu pred ním. Prvý raz teraz začal na takéto dačo myslieť a predložil si otázku: ktorý predsa dom, Hovorkovej či Hurdálkovej viac viery zasluhuje?

– Oba jednako, – hučalo mu v hlave. Lež tu sa srdce začalo hýbať, klepať, biť a nepokoj robiť a zdalo sa mu, že kričí: „Viacej Hovorkovmu veriť treba!“

No to je hrozné s tou láskou, keď ona aj túto bruchoslavickú figúru vnútorne rozdvojila, pobúria srdce proti rozumu. Tomuto sa iste zadiví každý, kto zná Bruchoslavičanov, týchto prerozumných tatrmánikov, čo ani mak cti vo svojich srdciach nemajú. Šúplata Ďorď je v duchovnom boji postavený.

– Eh, – pomyslel si tento šuhaj, – čo sa budem trápiť, idem ja k Hovorkovej, musím vyočúvať aj druhú stranu, a potom – veď; panebože, azda len mám rozum, aby som vedel rozsúdiť. Lapiť sa tak ľahko nedám.

A toto všetko sa hovorilo aj robilo v ten utorok pred Troma kráľmi, takže bol Šúplata vždy väčšmi a väčšmi nepokojný, lebo mu vždy čosi také v hlave vrčalo, ako že by on už mal na zajtrok byť z kancľa vyhlásený. Aspoň naisto nemienil tento fašiang len tak naprázdno prepustiť. Nevedel síce, neborák, ešte nič, čo sa môže stať a čo nie, ale sa mu len tak čosi pozdávalo, že by to len predsa nemala byť pravda tá história o dlhoch pani Hovorkovej.

Vstal teda Ďorď, poobliekal sa pekne-krásne, vzal svoju trstenicu a bral sa ku dverám. Ľudmila sa mu len tak mihotala v očiach a on si myslel, o čom začne s ňou hovoriť. Vtom mu prišiel na myseľ obrázok, s obrázkom pokladnica.

– Hop, – povedá, – aby som si nezabudol čo najpotrebnejšie, – a vezmúc knihu pod pazuchy, poberal sa z chyže. Na ceste si predstavoval Ľudmilu, ako sa usmieva, keď vidí, že sa aj on už so slovenskou národnosťou zaoberá, a pritom, rozumie sa, na dlhy už ani nepomyslel.

=====7=====
V predchádzajúcej kapitole sme videli, akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme, že láska k dievčaťu bruchos1avického žgrláňa obmäkčila a aspoň na chvíľu od peňazobažnosti odtiahla. Lebo čo priam Hurdálková aj Šúplatu Hovorkovej dlhmi nastrašila, on napriek celej svojej povahe a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako zajtra jeho ohlášky mali byť.

Sú, ach sú isté tušenia v našom srdci, ktoré sú nad istotu dňa istejšie, bár im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.

To bol celkom iný svet, ktorý sa vtedy v Šúplatovej duši ozýval, keď mu láska rezignáciu diktovala, ako bol všetok ten jeho život, ktorý ho obracal po celý ten čas, čo bol na svete.

Príduc teda Šúplata šťastne do Hovorkov – šťastne, hovorím, lebo nielen že si nohu nezlomil, ale ani nikoho nestretol takého, čo by  mu bol jeho nazbierané koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej chyže samej pani Hovorkovej.

Rozumie sa, že ho ona, ako len najprívetivejšie znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj on svoju celú dôvernosť za odmenu na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého trochu popochvaľovali, počal zďaleka Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.

– Ach – ach, však sú len ľudia zlí, – hovoril, – keď ani ich ešte nenechajú s pokojom! Ale kto by to aj veril, že vraj dlhy, ale čo...

Hovorková ani toľko nepotrebovala, že ale tak mnoho očula, o toľko smelšie sa dala do milého Šúplatu:

– Ale teraz nechže povedia, kto sú to tí ľudia? Ja musím vedieť, ktorý človek sa opováži môj kredit, a tak môj život podhrabávať?

Šúplata stŕpol tak, ako čo by priam na soľný stĺp sa bol mal premeniť. Z jeho úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol trochu klebetiť, chcel opatrne aspoň meno zatajiť, aby si ani u Hurdálkov dvere nezatvoril. Lež tu len prísny rozkaz Hovorkovej, tej svojej budúcej pani testinej, tu tá veľká vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, premohli ho, takže veru odrazu vyzradil všetko, čo pani Hurdálková uňho pohovorila. V prúde horlivej reči primiešal Šúplata aj také reči a správy, o akých Hurdálková ani neškrtla. Išlo mu to tak z jazyka ako to načim.

My ich necháme klebetiť spolu, lebo keby sme chceli vypísať to, čo zas Hovorková na Hurdálkovú pohovorila, teda by sme museli do budúcich ročníkov Nitry pokračovanie odložiť, a to by sa nepáčilo nikomu. Bruchoslavičanov by to síce neomrzelo, lebo tí majú klebetenie radšej ako každodenný chlieb. Tomu sa však nedivme, bývajú neďaleko Kocúrkova, ktorá okolnosť už dakoľko ráz do rozpakov priviedla tak Bruchoslavičanov, ako tých spisovateľov, čo o Kocúrkove pár článkov boli napísali. Lebo tamtí chceli týchto nabiť, že vraj všetko to len o nich vlastne písali. Čo teda Hovorková so Šúplatom klebetili, o tom nebudeme písať, náš čitateľ si to i tak domyslí a Bruchoslavičania to majú doma.

V ten istý deň pred Troma kráľmi bol Brožek u Milenského. Rozprávali sa dlho o novšej slovenskej literatúre, najmä o novinách, ktoré sú doteraz ešte novinou na Slovensku, a to novinou takou, ktorá kriesi tú najväčšiu účasť na nich. Mienky boli zas rozdelené, lež my nestihneme už túto rozprávku opisovať.

Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského lásku, zato vedel on hneď po literárnych rozprávkach začať rozprávku o Ľudmilke. Bol by zo srdca dožičil svojmu priateľovi to dievča, o ktorom vedel, že je jediné v celých Bruchoslaviciach oddané svojmu národu. Znal všetky, a jeho oko nevidelo ani jednu jej roveň. Keby si bol Milenský hocktorú inú z bruchoslavických panien vyvolil za ženu, Brožek by bol prvý býval, ktorý by ho bol od ženby odvádzal; ale že si priam na Ľudmilu zamieril, pracoval všetkým svojím šelmovstvom na tom, aby toho nebezpečného Šúplatu odstránil od Hovorkov, lebo dobre poznal starú Hovorkovú a vedel, že – ak by sa mu to podarilo pukla by od hnevu a z pomsty by dala Ľudmilu Milenskému. Nemajúc však sám prístup k Šúplatovi, spojil sa so slávnou klebetnicou Hurdálkovou, ku ktorej mal tým väčší prístup, o koľko viac ona i s celým svojím domom vďačnosťou mu bola zaviazaná. Tu sa nám zavdáva dobrá príležitosť povedať dakoľko slov o tom vyháňaní diabla, ktoré sme pripomenuli hore.

Pred pár rokmi, keď ešte náš Brožek bol patvaristom, rozniesla sa povesť, že Hurdálkovú čert – nech sa prepadne – trápi, menovite, že jej v krížoch sedí a stadiaľ si do ostatných údov vychádza. Časom že tak hurtuje po črevách aj chrbtových kostiach, ako čo by vozy kamenia viezol. Chodili doktori nad doktorov, ale veru nič nemohli s čertom vyviesť; sám mestský fyzikus škrabal sa za ušami a pochyboval. Zavolali naposledy aj kňaza, ale ani kňaz nič nevykonal s milým diablom.

A že o tom už každý v Bruchoslaviciach vedel dozvedel sa o tom aj mladý patvarista Brožek a bez všetkého sa oznámenia u otca a principála, pojmúc so sebou ešte jedného furtáka, bežal do Hurdálkov, pýtal si osobitnú chyžu a zaručil isté vyčítanie diabla z krížov. Svojho kamaráta obliekol do akýchsi bosoráckych šiat, sám urobil červenou kriedou kruh. Postavil pacientku doň, domnelý kňaz recitoval akési bosorácke formulky a Brožek chodil po červenej čiare; na jeden raz pichol Hurdálkovej šidlom do lopatky, zaškrekotal podivným hlasom – rozumie sa razom s pacientkou – a cez jej plece hodil akéhosi tatrmánika s kopýtkami a rožkami pred nezdravú. Tatrmánik sa prehodil a rozčeperil svoje kopýtka pred Hurdálkovú. Brožek schytil čerta do klieštov, strčil ho do fľaše, zadebnil ju štopľom – potom sa s ňou pomodlili obaja bosoráci – a od toho času vraj má Hurdálková pokoj a ľúbi Brožka väčšmi ako vlastného syna.

Keď teda prišiel k nej Brožek kvôli Šúplatovi, odrazu dala kávy navariť a vyočúvala usilovne všetko. Sotva dopovedal, čo chcel, vysŕkla do seba poslednú kvapku kávy a brala si na seba veľký ručník, aby na žiadosť svojho lekára išla Šúplatu od Ľudmily Hovorkovej odhovárať.

A my už vieme, ako svoj zástoj vyviedla, Brožek sa iba dnes o tom od nej samej dozvedel – ale tak, že už myslel, že je Šúplata naveky rozvedený s Ľudmilou, lebo mu Hurdálková tak vyobrazila vec. Preto teraz u Milenského s veľkou radosťou o tom rozprával a svojho, priateľa, ako mohol najlepšie, utešoval.

– Už sa vraj Šúplata ani neobzrie na Ľudmilu – rozprával sa po literárnych dohovôrkach s Milenským Brožek, – veď vraj prísahu skladal Hurdálkovej, že nikdy, nikdy nenazrie do Hovorkov, a že sa s Hurdálkovou veľmi láskal, že jej cukroviniek dal doniesť, že ju kávou, aj starým buteľkovým vínom častoval, že jej ruku dal na to, že sa ani do tej ulice, v ktorej tá spisovateľská frajerka býva, neobzrie, že prisahal pomstu všetkým spisovateľom na svete, a tak ďalej.

– No už si ty len predsa Bruchoslavičan, – odpovedal Milenský, k tak veríš Hurdálkovej. Ja by som si trúfal o sto dukátov sa staviť, že zo všetkého toho ani tretina nie je pravda. Čo by sa Šúplata Ľudmily zriekol, v som ho vari videl, aký bol nedávno u Hovorkov. Až sa mu tak oči blyšťali od lásky; čo len pozrel na Ľudmilu – to sa triasol.

A k tomu ešte má Hovorkovú na svojej strane, vidí bohatstvá ach, tajdi, tajdi mi s takými nádejami.

Hurdálková je Bruchoslavičianka – a viac ti netreba vedieť. Ale len by si ma s tvojimi intrigami do bruchoslavických papúľ nestrčil – nechaj, nechaj, prosím ťa, všetko radšej tak. Nahnať sa to nedá a odohnať tiež ťažko. Ako by som sa ja dalodohnať od Ľudmily?

– Veď som to ja vedel, že ty zas budeš pochybovať, ale ja verím, že my Šúplatu odcokáme od Hovorkov. On je skučko, zato aj to verím, že padol do mdloby, len čo mu Hurdálková o dlhoch zmienku urobila. Aj to nič nie je, že je ako mačka až po uši zaľúbený do . Ľudmily, lebo šupáky majú preňho tiež veľa elektrickosti, ba tuším viac ako Ľudmilkine oči.

Ale Milenský sa ani týmito rečami nemohol uspokojiť, lebo mu zas prišlo na um:

– A či mu, – povedá, – zas druhá klebetnica nepovie, že je to nie pravda? Najmä, keď on do Ľudmily a doňho je stará drnda zaľúbená.

– Nie – nie, – odpovedal chytro Brožek, – nedáme sa mu pravdy dohmatať, len sa skôr do Hovorkovcov zoberme. Ja budem pytač, nahovárač, šomráč na Šúplatu, všetko vynaložím na to, aby sme dnes na istú hrali. Ale – hop, ešte ani neviem, či si ty svadboodhodlane zaľúbený? Či tvoja láska nie je len láska dákeho turistu, keď si mi ty o všetkom tomto ešte len veľmi málo hovoril.

– Nevtipkuj, prosím ťa – a odpusť mi, že som sa ti doteraz nezveril touto dôležitosťou môjho srdca. To sa stalo len následkom môjho vnútorného boja, krútiaceho sa medzi ženiť a neženiť. Ten boj nie je dávno dokonaný, dokonávam ho teraz a vyznávam sa ti, že nemôžem byť šťastný na svete bez mojej Ľudmily. Ak len môžeš čo dopomôcť k môjmu šťastiu – pomôž, pomôž, priateľ môj jediný!

Brožek sa zaradoval nád touto úprimnou rečou Milenského.

– Tak-tak, – hovoril mu ešte, – to sa mi páči. Teda len skoro sa berme, dnes je osudný večer, lebo musím dnes vyhrýzť Šúplatu z Hovorkovej srdca, ako si ho ty už dávno vyhrýzol zo srdca Ľudmilky.

– No – len by si sa v Hurdálkovej nesklamal, ale mne sa všetko tak vidí, že ten Číňan neveril jej toľko ako ty a chytrejší bol z prameňa vody sa napiť ako my.

– Hahaha, – rozosmial sa na to Brožek, – ale by ten chumaj taký svižký bol? Veď je to také hlúpe teľa na svete, že ani zo svojej maštaľky nevyjde, ak sa v nej dočuje o Hovorkovej dlhoch. Hahaha – nič sa neboj, predídeme ho my.

A ono, paroma! Ako náš čitateľ už vie, Šúplata sa dosť naklebetil s Hovorkovou, kým vy, bračekovci naši, tam prídete. Ale nech je už, ako chce, my sa tiež musíme ponáhľať na faciem loci, aby sme tam videli a skúsili všetko.

Schabrali sa teda aj títo dvaja dobrí priatelia a hodiac na seba ešte aj kabane a kadejaké burnusy a krišpíny, lebo, ako sa môj láskavý čitateľ bude pamätať, v ten utorok pred Troma kráľmi ostrý vietor fúkal, zima bolo, ba aj sneh poletoval. Takto zabalení ponáhľali sa do Hovorkov.

No, keď sme už takto všetci, čo po slovensky píšeme, aj čítame, aj ľúbime, od sveta panslávmi pomenovaní, zavinšujeme týmto dvom panslávom šťastnú cestu aj v jednom susedskom panslávskom nárečí, a tak im jednohlasne prajeme: Srečan put!

=====8=====
U Hovorkov bolo v utorok pred Troma kráľmi veselo, najmä istí ľudia boli celkom so sebou spokojní. To už vieme, že si Hovorková so Šúplatom dobre porozumeli. Ale najmä keď Šúplata bol ticho vyočúval Hovorkovej rozprávku o celej Hurdálkovej famílii – už mal dosť, takže si nežiadal ani len vidieť, ani len očuť o nikom z tej rodiny. Tak vedela Hovorková ohovárať.

Náš Šúplata bol teda čo sa dlhov týka celkom uspokojený a už len istotu chcel vedieť – či sa Ľudmilka na svadbu teší. Jemu sa teraz živšie ako kedy inokedy snívať začínalo o Troch kráľoch, že vraj aj v tej Pokladnici stojí napísané pri nich:

„Ohlášky sa začínajú“, a tak sa mu veľmi zreteľne počalo pliesť po rozume, že by sa veru aj jeho ohlášky mali zajtra začínať. Ako si to namyslel tak to aj pekne-krásne svojej budúcej pani testinej predniesol.

Hovorková by sama bola rada čím skôr všetko skončila, ale že by sa už zajtra mali jej vnučke ohlášky začínať, to nijako pochopiť nemohla.

– Lebo ako, Herr von Šúplata, – počala stará mudrovať, – veď sa dievča musí pripraviť, a ako je to možné? Taký krátky čas! Ani by sme to nemohli všetkým oznámiť, ktorí pri tom byť musia. No ale zato nič, veď sú fašiangy ešte iba na počiatku, a my si svadbu už len hodnú musíme vyťať, priam zato, že ma už Hurdálková za dlžnicu vyhlásila. Mit Saus und Braus to pôjde, a k tomu treba trochu viac času, aspoň do nedele musia pozhovieť, pán syn!

– Ach, len nie veľké útraty, lepšie nám to bude do gazdovstva, škrabúc sa za uchom hovoril Šúplata. Ale tým titulom „pán syn“ bol zas trochu pošteklený. A keď mu Hovorková povedala, že však aj do gazdovstva bude mať čo dať – uspokojil sa milý Šúplata celkom a už len Ľudmilku si. žiadal vidieť.

– Ohlášky teda zajtra nebudú, – šeptal si Šúplata, – ej, ej, a keď mne to tak v hlave čosi vrčalo a vrčí, že sa na Tri krále ohlášky začínajú. No – nechže bude!

Vtom, ako sa takto dohovorili, začuli akési horlivé hovorenie v tretej chyži, srdečné vítanie sa dalo vyrozumieť, ale Šúplatovi sa zdalo, že očuje aj lusknutie božteka. A tento dojem bol taký silný, že mu hneď kolená klesli a tak si ukľakol, akoby ženskú staromódnu poklonu bol chcel robiť.

Hovorková vedela, že to hostia, ale uši nemala také tenké ako Šúplata, a zato ona ani neukľakla popredku, ale poberala sa, aby sa pred samými svojimi hosťami úklonkami vyznačila. Ľudmila však chcela hostí voviesť do babkinej chyžky, a tak sa skoro v samých dverách stretli.

Hovorková bola celkom prekvapená, keď videla mladého Brožka, takže ani nevedela od veľkej radosti čo robiť. Prvé bolo, že plesla za sebou dvermi a nechala Šúplatu v prostrednej menšej chyžke, ale sama hneď letela po stoličku a zadŕžala hostí v prednej chyži.

– Nechže sa páči sadnúť u nás. Ej – ej, kdeže sa to vzalo? Taký pyšný mladý pán, ani by sa len neukázal v meštianskom dome a veď aj oni sú meštiansky syn. No, ale veru ma to veľmi teší, že nám dali tú česť. Miluška, dajže, daj stoličku aj... – a to len tak bokom hodila okom na druhého hosťa, na Milenského. Jej pozornosť bola celá na Brožka obrátená. – No, wie gehts denn, Herr von Brožek, wie?

Takto sa mala okolo Brožka Hovorková, lež my pozrime trochu na Šúplatu. Neborák, tento zaľúbený rytier, bol celý pokonfundovaný tým božtekom, a najmä, keď si pomyslel, že zas hostia idú. Keď mu Hovorková pred nosom dvere zapleštila, bolo mu síce trochu ľahšie, lebo sa cítil sám a nemusel sa dívať na hostí a hostia naňho, čo mu vždy najmilšie bolo. Ale ten prívetivý hlas Hovorkovej k Brožkovi, ten mu zas akúsi žiarlivosť vdychoval do srdca, lebo sa nazdal, že len s ním samým tak pekne vie zaobchodiť Hovorková.

– Hm – hm, – tak si dudlal v tme za dvermi, – musí to byť tiež falošná mačka táto moja testiná, ako sa líška komusi, keď mňa nemá pred očami. Brožek? To ten mladý, bláznivý advokát. ach ešte aj ten ide sem! Sto striel... – takto rozmýšľajúc, prikľakol si ku kľúčovej dierke a chcel vidieť aj tváre tých hostí. Ale ešte ani nič nebol zbadal, sa mu v očiach zatmelo – a horeznačky vyvalený ležal na zemi.

– Preboha, čo robíš, dievča? – skríkla poľakaná Hovorková a bežala zo svojej stoličky pomáhať Šúplatovi na nohy. Až teraz sa zbadala, že za sebou dvere zavrela a Šúplata zostal v strednej chyžke.

Ľudmila bola celá naradovaná, že mala Milenskému stolicu podať, zato ani bližších nevidela a letela do tretej chyže po mäkuškú zeslu, a to na nešťastie Šúplatovo, lebo priam ako on prikľakol ku kľúčovej dierke, Ľudmila sotila dvere a poriadne ho po nose brnkla.

Lež čo tu robiť so Šúplatam? Kým Ľudmila spiatkom so zeslou prišla, schabral sa Šúplata zo zeme a zastal si na prahu ako dáky mendík, až ho Ľudmila dnuka posotila.

– Ale si ty musela do tretej chyže letieť po stolicu? – rapotala stará, sotva vybuchnutie väčšieho hnevu utláčajúc. A môžem povedať, že jediný Brožek bol teraz ochranou Ľudmilky, lebo pred týmto sa hanbila popustiť kantáre svojmu hnevu. Za Šúplatu sa trochu hanbila a bola by ho rada dáko vyhovárať pred Brožkom, lež bola ona taktická žena a myslela si: „Čo ja viem, čo Brožek ku mne prišiel? Ktovie, či si on nezaškúlil na Ľudmilu?“ A tu jej až tak sladlo v ústach, lebo Brožek len zas trochu ináč bude dediť po otcovej smrti, a je k tomu advokát!

A takýmito myšlienkami zmätená, Hovorková menila farby – a  nevedela vari prvý raz za života, ako sa má k prítomným správať a držať.

Brožek, furták, prezrel všetko jedným razom a vytrhol všetkých sám a sám z rozpakov. V duchu sa smial z Hovorkovej tak ako zo Šúplatu – ale zatajiť to veľmi dobre znal.

– Ja som sa veru neopovážil prísť do ich domu, Frau von Hovorková, – odpovedal Brožek na prvé otázky po chvili, – lebo taký človek ako ja, veď dobre vedia, musí sa v Bruchoslaviciach aj trochu hanbiť na ulicu vyjsť. Ja by som sa smel staviť, že aj oni, Frau von Hovorková, už dosť zlého o mne hovorí... – a zakašlúc si, odpovedal, – hovoriť počuli.“

– Ach – ach, warum denn nicht gar? – vyhovárala sa Hovorková.

– Ale tu tento môj dobrý priateľ Milenský mi sľúbil, že ma bude rekomedovať u nich – teda som si vzal tú slobodu!

Ako toto vravel, priam vtedy sa zjavil na prahu Šúplata.

– Ó, ó, pán Šúplata, – prihovoril sa mu Brožek, – teda sú aj oni tuná? No – no, mládenec, mládenec, a dievča v dome, čože sa budeme čudovať. Nechže sa páči medzi nás, – a vtedy ho to priam bola so zeslou ždúrila Ľudmila, takže milý Šúplata na ponúknutie Brožkovo aj vstúpil do besednej chyže a obzrúc sa, čo ho to zas kto štopil, svoje ťažké „och“ vysipel.

Brožek sa ho spytoval, ako sa má a hneď i aj odpovedal, že dobre:

– Ale akože ináč ako dobre, veľkým kapitalistom je najlepšie na tomto svete, a najmä teraz v Bruchoslaviciach, kde máme veľa špekulantov, ktorí pred každým peštianskym jarmokom veľké interesy dávajú.

– Och, prosím ich, domine spectabilis, nech nerobia posmechy z chudobného človeka. Ktože je v Bruchoslaviciach bohatší ako ich pán otec! – Tak saŠúplata vyhováral poľakaný.

– Hja, čo je otec, to som nie ja.

– Ale sú jediný syn, – chytro sa našiel Šúplata; – a pán otec žije dnes-zajtra.

– Ho ho – aby sme neupadli do pokušenia vinšovať dakomu skorú smrť, lebo by mohlo dakomu zle prísť. – Takto naháňal Šúplatu Brožek.

Medzi týmito rozprávkami Milenský mlčal, lebo on sa nevedel šiknúť do takýchto rozprávok a tá nešťastná baba mu tak zavadzala, že ani len slova nevedel nájsť.

Brožek, zanechajúc Šúplatu, dal sa s Ľudmilou do žartovania. Lapal jej rúčku, pohládzal jej bielulinké pršteky, šibrinkoval s prstienkami, prekáral ju všakovými láskavosťami. Nastávajúce fašiangy mu boli bohatým prameňom na rozmanité otázky.

– No už to len viem, – žartoval s ňou, – že tieto fašiangy pomätú zas dakoľkým šuhajom srdcia. Majúže sa vám, slečna, tí bruchoslavickí gavalieri zas nanariekať pod oknami na tie strely vašich čiernych očí.

– Ach, – vzdychol si nahlas Šúplata a Hovorková sa začala hniezdiť na stolici, také teplo ju prechádzalo.

– To je človek, – myslela si sama, – ten nechodil darmo po svete, ach, a ako jej ruku pohládza, tuším ozaj čosi myslí tento človek. – Ale dala sa aj nahlas čosi hovoriť, najmä keď cítila toho potrebu, vidiac, že Ľudmila len tak pletkársky odpovedá Brožkovi.

– Jaj, jaj, – povedá, – prosím ich, kto by sa obzrel o ňu?

Ale Brožek protestoval proti tomu: – ó, ó – nie tak, nie, – hovoril a Ľudmilkine prstienky na prstoch obzeral a hneď jeden, hneď druhý pochvaľoval a jeho význam hádal.

– Ó, ó, nie tak, nie! – chriptal za Brožkom Šúplata a chcel chytiť Ľudmilu za druhú ruku, lež na nešťastie noha sa mu akosi zaplietla medzi nohy stolice, takže tá hrbolcovala na dva kroky spod Šúplatu.

Ľudmila sa vytrhla aj Brožkovi z ruky a lapala Šúplatovu stolicu, „nech sa len páči sadnúť, pán Šúplata,“ hovoriac tomuto.

– Ej, veľa jesto šuhajov, čo pasú po bleskoch čiemookej Ľudmilky, – pokračoval len ďalej Brožek, pyšteky svoje zubmi potuteľne hryzúc. – No ale – veď ja nejdem túto krásavicu našu slovenskú do očí chváliť, ale len protestovať proti babke som si za povinnosť pokladal.

– Áno, áno, protestovať, – prisviedčal zas Šúplata a Brožek mal z toho veľké potešenie, lebo zakaždým zbadal čosi také na Hovorkovej tvári, čo bolo podobné posmešku – schválne akosi proti Šúplatovi, ale len pre seba vyjavené.

Hovorkovej sa Brožek vždy väčšmi páčil, takže už teraz ničomu sa tak netešila, ako že Šúplatovi nesľúbila na zajtrok ohlášky. „Ak čo myslí tak si rozmýšľala, veď on s tým vyjde na svetlo a za týždeň je dosť času prezvedieť sa – najmä v Bruchoslaviciach. Ale ak by nič nebolo – nuž spánombohom potom, nech si Šúplata vezme Ľudmilu.“

Šúplata sa však ináč namyslel. To zaiste už nijako nemohol zniesť, keď videl, že Brožek jeho, ako si myslel, Ľudmilku za ruku chytal. Urobil síce čo mohol, aby dal najavo, že aj on ľúbi Ľudmilku, ale to sa mu samému nezdalo také byť, ako bolo to Brožkovo lichotenie Ľudmile. Ale teraz sa on sám so sebou ináč poradil, umienil si akokoľvek dnes koniec urobiť všetkému tomu lapkaniu jeho Ľudmilôčky za rúčky a zato chcel čo do polnoci čakať a prečkať tých jemu nemilých hostí, aby už potom so starou aj s mladou svoju vec dokonal a zajtra v mene božom sa vyhlásiť dať mohol. Na tie zajtrajšie ohlášky mu taká chuť prišla, že nikto nikdy na ne väčšiu chuť nemal ako teraz on.

„Veď to len musí byť toho bohatstva u tej Hovorkovej, keď sa už k nej aj takí gavalieri, ako je Brožek, nanášajú. Bezmála by sa rád vicišpánom stal a potrebuje peniaze, lebo otec mu ešte nevydá jeho táľ.“ Takto si rozmýšľal Šúplata a mľaskol zakaždým papuľou, čo len na Ľudmilku pomyslel.

Keď sa zdalo, že už všetkých predmet rozprávky zanechal, tužbyť skočila Dorka do chyže a hodila na stôl noviny a išla po svojom.

– No, čo nové vo svete? – spytoval sa Brožek.

Hovorková ho ponúkla, aby otvoril, čo on aj chytro urobil a poprebiehajúc okom sem a ta, zastavil sa až na samom konci pri ohlasoch, kde však práve dačo zaujímavé musel nájsť, lebo sa celý v tvári premenil. Oči sa mu iskrili divým ohňom a Milenskému sa zdalo, že sa jeho priateľovi ruka trasie, ba i jeho hlas bol ako toho človeka, ktorý sa alebo náramne ľakne, alebo od veľkej radosti nevie, čo robiť.

– No, – hovoril tajným hlasom Brožek, – už šťastný, kto má byť šťastným, hlavná trefa vo veľkej lutrii – hádajte, páni moji, ktorá je?

Ale táto otázka, akokoľvek s veľkou účasťou prednesená, predsa nikoho z prítomných nepohla. Šúplata sa díval ako obyčajne, Ľudmila sa do lutrie nestarala, Hovorková odjakživa hrešievala na všetky lutrie a Milenský ani nechcel, ani nemohol lutrie obohacovať.

– Ale to je čudné číslo, – pokračoval ďalej Brožek sám, – budeže 1847-my rok komusi pamätný. Veď – nech si to len povážia, hlavná trefa, ktorá dvestokrát tisíc vyhrala, je číslo 1847. Teda tento nový rok vyhra1, komusi toľkú sumu peňazí.

Len teraz počal jeden zo spoločnosti oči vyvaľovať, za uchom sa škrabať a na stolici sa hniezdiť. Bol by sa rád spýtal čosi, ale sa zas čohosi bál, ale keď sa Brožek len aj ďalej tomu číslu čudoval a čiesi šťastie obdivoval, vždy jasnejšie svitalo v Šúplatovej hlave.

– Nuž, akože je to, ako? – spytoval sa už celý prevrátený.

Brožek vari nikdy nebol taký ochotný vo vysvetľovaní ako teraz, a vskutku tak zreteľne predniesol vec Šúplatovi, že tento ani mak nepochyboval viac o tom, že žreb jeho vlastnej kuchárky vyhral dvestotisíc. Tu sa mu začala chyža dookola krútiť, v hlave mu hučalo a v duchu videl Hurdálkovú, jej slová mu zneli do uší ako hlas anjela strážcu; razom sa mu teraz zdalo, že vidí všetko, o čom prv vedieť, čo prv vidieť nechcel, ako Ľudmila za inými pozerá, ako Hovorková len parády chce vytínať, vari aby dlžníkov oslepila a bohatých frajerov prilákala; teraz ju čuje, ako Brožka víta a Ľudmile pre Milenského stoličku podať káže, ako mu pred nosom dvere zatvára, slovom, všetko sa mu vidí teraz tak, ako Hurdálková hovorila.

A nad všetkými týmito obrazmi svojej mysle videl Ilonu.

Nikdy sa mu ešte táto jeho verná slúžka nezjavila v takom svetle ako teraz, jej tvár videl ako tvár anjela, videl ju ďalej s vyhrnutými rukávmi dlážku drhnúť, chyžu usporadovať – a na jej truhle sa presúšali veksle.

– Jaj, čert ma tu po týchto bruchoslavických parádach, tam – tam. ja vidím obraz pravdivej ženy. Lež ako sa teraz von dostať? – Takto si  Šúplata šeptal – a v tom okamihu zabudol na všetko predchádzajúce, nevidel nikoho, neočul nikoho, až keď už mal chuť načisto zutekať, padlo mu oko na Brožka, ktorý ho tak meral, že mal svoje ostré oko celkom naňho uprené, a toho sa tak ľakol, že razom chmatol svoju trstenicu, schytil širák a poberal sa ku dverám. Keď bol Šúplata pri dverách, Brožek sa rozosmial a čosi šeptal Ľudmile, ktorá tiež pyšteky zalryzovala. Šúplata sa ešte raz obzrel – jeho oko sa však zas stretlo s Brožkovým, takže ani to, čo chcel naposledy povedať, nemohol – a len tak, ako sa vraví, od kľučky sa odoberúc, hrbolcoval  dolu schodmi.

Teraz nastávalo nové nastrunenie harfy. Nikto z prítomných nechcel začať reč.

Hovorková sa stavala, ako čo by sa hanbila za takého hosťa, ale vo svojom srdci smútila trochu, lebo sa jej zdalo, že jeden istý sokol odlieta, medzitým čo druhý, neistý, ešte len obletuje okolo nadstaveného osídia. Tento sa jej lepšie páčil, zato ho nechcela lapaním tamtoho poplašiť. Potešovala sa v duchu len tým, že čo priam by aj sokol Brožek uletel, ona predsa ešte sokola Šúplatu svojimi kumštami spiatkom privábi.

Šípila, prečo Šúplata odbehol, lebo tú jeho Eifersucht často vybuchovať videla, ale znajúc dobre toto pole mužskej náruživosti, dôverovala svojim schopnostiam, mysliac len tak pre seba, že ona Šúplatu  uspokojí.

Ľudmila sa pod noštek usmievala, Brožek a Milenský čakali tiež čosi, ale predsa len na tamtoho prišiel poriadok začať, čo on aj najspôsobnejšie vykonal. Dal sa totiž s Ľudmilou žartovať – až sa jej tak položartom-polonaozaj za milenca navrhoval – ak by ešte takto dakoho v srdiečku zarytého nemala.

A Hovorkovej nič iné nebolo treba ako to, ona to najradšej videla keď sa Brožek mal okolo Ľudmily. Chcela priam rozkazovať Ľudmilke, aby pripravila čaj pre hostí, ale vidiac, že sa Brožek s ňou dobre zabáva, tašla sama. A to bola pre Milenského voda na mlyn, lebo tento náš šuhaj sa už tak bál Hovorkovej, že sa mu zdala byť ako diabol, a keď odišla, cítil sa ako od diabla oslobodený.

Ale teraz sa Milenský aj na samého Brožka hneval, lebo videl, že sa on len okolo Ľudmilky obracia a na nahováračstvo celkom zabúda. Už mu aj znamenia dával, aby začal svoju prácu, a teraz mu práve svoju nevôľu po latinsky dal najavo. Ale Brožek mal čosi v hlave, čomu Milenský nemohol porozumieť, a tak sa ani na Milenského veľmi neobzeral, ale sa len okolo Ľudmily vrtel. Túto počínal už tiež omŕzať, lebo by si ona bola rada v neprítomnosti Hovorkovej s Milenským dač poštebotať, lež Brožek to vedel prekaziť.

– Vieš čo, – hovoril Milenskému, keď tento dobiedzal doň, aby robil, čo má, aby sa presvedčil, ako stojí jeho budúcnosť s Ľudmilou, – vieš čo, – povedá, – teraz pôjdeme domov, a ty dnes nič nesmieš zvedieť. Nechaj tvoj osud len na mňa. Ver mi, že všetko dobre vypadne, ale nesmieš sám vŕtať.

– Vari aby si ty mal viac času... – odsekol Milenský a celý zblednutý hľadal svoj širák. Medzitým išla Hovorková s čajom a prinútila ešte ostať oboch, kvôli Brožkovi totiž aj Milenského. Potom vodila tamtoho po svojich chyžiach, chválila sa svojím Jankom Dávidom, lichotiIa mu, a tak sa s ním láskala, ako čo by ho sama chcela za muža mať. Brožek vystrájal fígle so starou aj s mladou a to všetko namiesto ohovárania Šúplatu, namiesto nahovárania Ľudmily za Milenského – a Milenský to všetko videl a zahorel nenávisťou k Brožkovi. V tomto okamihu by ho nebol ľutoval sekať. Najhoršie bolo preňho vidieť, ako sa aj Ľudmila s Brožkom dobre zabáva. Toto ho do omdletia ducha priviedlo tak, že nebol schopný na dáky skutok. Hlava mu horela divým ohňom – vtom lapil svoj šírák a poberal sa preč, sklonenou hlavou k zemi prehodil pár potupných slov k Brožkovi – ako k zradcovi jeho priateľstva, ako k pôvodcovi svojho nešťastia a chladne sa pokloniac starej a mladej, opustil chyžu. Brožek by už bol rád napravil všetko, ale bolo neskoro; chcel aj sám odísť – bojac sa o svojho priateľa, lež Hovorková sa skoro naňho privesila, len aby ho zadržala.

Milenský. ani nevedel, ako prišiel domov a celú noc prezúfal a prebolestil. Brožek sa síce tiež dlho nebavil u Hovorkov – ale k Milenskému sa už doklepať nemohol.

Tu vidíme, že každá prepiatosť necháva za sebou omdletie. Ani priateľovi to nepristane, ked priateľov pokoj na próbu stavia. Túto sententiam moralem porúčame medzitým, než ďalej postúpime, nášmu láskavému čitateľovi na svedomité pováženie a „aplikáciu“ na seba.

=====9=====
Šúplata bežal od Hovorkov ako blázon. Na ceste len tak hlavu strčil medzi dvere do Hurdálkov a vyrapotal: – Pravdu, veľkú pravdu mali, pani Hurdálková, – a s tým fujas matias utekal ďalej. Darmo vybehla za ním Hurdálková, darmo volala jeho poctivé meno, on len cválal po uliciach – až sa pri svojom vlastnom dome zastavil. A tu ani nešiel rovno do svojej chyže, ako mal starú obyčaj, ale hneď do čeľadníka k Ilone.

Zastal si ku kachliam, ohrieval sa, šúchal rukami a nevedel, ako sa má prihovoriť milej kuchárke. Lež predsa mu prišlo na um: – Ale, povedá, – čože si lepšie nezakúrite, Ilonka moja?

Ilona sa tak trhla, ako čo by ju bol dakto po papuli fľasol, keď očula tak pekne hovoriť svojho pána, lebo od Silvestra mal on papuľu akúsi nadutú a Ilone máločo dobré povedal.

– Ej no – kde nabrali tú Ilonku? – posmešne sa ho spytovala slúžka.

– A čože si to pigľujete, Ilonôčka moja drahá, – počal sa žartom spytovať Ilony pigľujúcej biele šaty.

Ale tá mala hneď odpoveď.

– Hm – čo pigľujem? Ich krágliky na sobáš a môjmu kulifajovi košielenku – tiež  na sobáš. Myslia si vari, že sa ja nemôžem vydať zato, že som pätnásť zlatých do lutrie vyhodila a že mi ich oni nechceli vrátiť za môj lós?

– Hm, hm, – dudlal si pod nos Šúplata, – ona ešte sotva vie, že vyhrala; ale doparoma, ako sa len dám do toho. Začal teda nahlas k Ilone:

– Ach, Ilonka moja, Ilonka! Čo viac sa obzerám po tých bruchoslavických pannách, vždy sa len väčšmi presviedčam o tom, že je to pravda, čo ste mi vy o nich už dávno hovorievali: samá svetská márnosť, pán boh nech ma chráni – nikdy mňa ani jedna z nich mať nebude!

Ilone sa usmievalo šťastie, lebo badala, že zas dakoľko rokov prebehne; čo ona sama bude gazdovať u Šúplatoviech Ďorďa.

– Ej, dajbože, aby si naozaj zhnusili tie mazleny, tie márnotratnice, tie klebetnice, tie šlumpy, tiee – tie bruchoslavické panny. Veď to nič nevie, len sa frntiť, len po báloch sa blázniť, širáky nad širáky, vikliere nad vikliere, šály nad šály nosiť – však som ja dávno hovorila, pre nich to nič nie je súce. Ale – nech si urobia, ako chcú, aby mne potom nepripisovali. Ja veru nedbám, čo urobia, to, ale len to si prosím, aby mi povedali, čo naozaj mienia, lebo mne sa triafa šťastie môj kulifaj nezabudol na mňa, a to je len predsa pravda, že stará láska nehrdzavie, a naposledy, keď chcú vedieť, ja mám...

Takto rečnila Ilona, ale dorečniť jej nedal Šúplata, čo bol všetok skonfundovaný a bál sa, že Ilona sa začne aj svojím vyhraným žreborn chváliť, lebo také trúfačné sa mu zdali jej reči.

– Nie tak, nie, Ilonka moja, – počal jej skákat do reči, – povedzme že si úprimné slovo. Ja ti už, duša moja, musím povedať – čo oddávna myslím. Ja nechcem nijakú Bruchoslavičianku, ale ani sa ďalej trápiť nebudem v tomto slobodnom stave; nie je dobre byť človeku samému, čítame v Písme svätom. Lež, vieš ty čo? Ja som už tak poznal tvoju vernosť, tvoju spravodlivosť, tvoju schránlivosť, usilovnosť, pracovitosť, že veru, čo len na teba pomyslím, vždy sa mi zdá, že by sme sa my dvaja len predsa najlepšie k sebe hodili. A ver mi, duša moja, že som teba vždy mal pred očami, kedykoľvek som si obzeral ženu. Sľúb mi teda, že...

– Ale, ale, čože to posmechujú – hanblivo sa uťahujúc od Šúplatu, hovorila Ilona, – ja taká stará, ja trochu aj krivá, ja chudobná.

– Dobre je, – šeptal si Šúplata, – ešte nevie nič o lutrii. Ale pravda – veď to len teraz v novinách prišlo. – Dal sa teda hlasito a úprimne rozprávať:

– Nabok všetky žarty – nabok všetko neúprimné sa uťahovanie! Ja som tiež v rokoch, a chudoba sem, chudoba tam, láska nehľadí bohatstvo. Či chceš – či nechceš, ale pomysli, že ja bez teba šťastný byť nemôžem.

– Ale, ale, och, no, ale akože to bude? – omykala sa Ilona, – veď by ma tie bruchoslavické panny zjedli od hnevu – a ani takých šiat nemám, už by som sa len tiež musela podľa ich stavu nosiť.

– Ja budem tvoj muž, tvoja ochrana, keď by ťa kto zjesť chcel, a šaty, o tom potom! Len mi ty sľúb! – Takto ju posilňoval Šúplata.

– No, – povedá Ilona, –keď to už len má a má byť, nech sa stane božia vôľa, čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Ja ich, mladý pánko môj – veru tiež veľmi, a to už oddávna ľúbim a chcem ich vernou manželkou byť.

Šúplata chytil Ilonu ako vrece zbožia, stisol ju a vylepil jej na tvár taký bozk (lebo božtek sa to nemôže menovať), že by sa mľasknutie bolo mohlo do tretích susedov očuť.

– Ach, to som si ja ani nezaslúžila, – odpovedala hanblivo Ilona, – ale keď je už tak... vtom otŕčal aj Ďorď svoje líce a bozk od Ilony bola druhá pečať vernej lásky.

– Lež ako k tomu, – starala sa teraz Ilona, – prípravy dáke sa len musia urobiť, veď sme nie vdovci.

Nič, nič, – hovoril Šúplata, – nijaké parády. Pôjde sa zajtra na faru, z fary pre dišpenzáciu, potom sa dáme aspoň raz ohlásiť v kostole, aby si ma bruchoslavické panny zo svojich lajstrov povytierať mohli, a po kázni hneď sobáš. A – punktum, koniec reči!

– Ale by to bolo možné – tak chytro? Čudovala sa Ilona, – no veď oni tomu rozumejú, a čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Aspoň nebudú mať ľudia času nás ohovárať, po sobáši nech ohovárajú, koľko budú chcieť.

– Tak – tak, nech ohovárajú, to sa mi páči, Ilonôčka moja, – a zas si bozkal svoju sľúbenicu Šúplata. A toto mu už len skôr pristalo – ako tam obšmietať sa okolo Ľudmilky, no či nie?

Veru hej, odpovie každý nefilister, majúci náhľad na vec.

Po tejto dohovôrke odišiel Šúplata do svojej chyže a skákal ako cap od veľkej radosti nad dvestotisícami – aké sa zajtra s jeho veksami spájať budú pri oltári.

– A to už len bude inakšia komasácia – lebo to viem, že Ilona moja nijaké dlhy nemá. – Tak sa potešoval.

Taktiež Ilona skákala vo svojej kutere od radosti, že bude pani Šúplatová.

– Len aby ho ešte do rána dakto neodviedol odo mňa, keď sa tu len všetko ľudia dozvedia. – Takto starostlivo si hovorila Ďorďova sľúbenica, a umienila si celú noc nespať a usilovne strážiť, aby sa nik k jej pánovi nedostal.

Ale aj Šúplata mal strach, aby sa Ilona nedozvedela, že je bohatšia ako on sám, a aby sa potom ozaj dáky kulifaj k nej nepriškrel, a tiež si zaumienil stráž držať nad svojou sľúbenicou. To bolo pekné, ako obaja len čo kde šuchlo – razom vyskakovali zo svojich chyží a najprv Šúplata sa ubehal a pod bránou opitého kulifaja nájduc, von ho vyšmaril, ale potom zas Ilona Hurdálkovú tým odpravovala, že pána nieto doma. A obaja mali veľkú radosť zo seba, keď si potom vysvetľovali jeden druhému, prečo to robia.

– Ako by to bolo – keby nemali pokoja? – hovorila Ilona.

– Ako by to bolo, keby sa už k mojej sľúbenici takí chalani, ako je ten mlynársky tovariš, vláčili? – odpovedal Šúplata.

A tak nepokojne prešla u Šúplatovcov tá noc pred Troma kráľmi tohto bežiaceho roku, lebo až do rána nespal pokojne ani on, ani ona, totiž ani Šúplata, ani budúca Šúplatová Ilona.

Ale kým si oni vychodia potrebné svedectvá a dišpenzácie – my nazrieme trochu k Milenskému.

Trojkráľová noc bola pre Milenského najhroznejšia zo .všetkých prebdených nocí v jeho živote. Ani sa nevyzliekol zo šiat, keď líhal, ani sa teda neobliekal včasráno na Tri krále. Povstal celý zblednutý a prechodiac sa po chyži, zmýšľal už len, ako by sa dostal von z Bruchoslavíc. Doteraz ho v tomto obmedzenom hniezde len Ľudmila a Brožek zdržovali. Ale teraz – pusto mu je pred očami. Tieto postavy majú teraz preňho celkom inú farbu ako doteraz. V Brožkovi vidí diabla, v Ľudmile anjela, ktorý mu ukazuje z Bruchoslavíc cestu von a žehná jeho kroky na ceste slávy. „Posvätenie sa národu,“ tieto slová vidí napísané na bráne svojho osudu.

– Posvätím sa teda celkom tebe, národ môj, – takto si povedal – a zakryl oči trasúcimi sa rukami.

Vtom vstúpi do chyže Brožek, lež nebol to už ten včerajší Brožek. Vážny a skôr smutný ako veselý. Podáva ruku svojmu priateľovi, ale ten ju odstrčil.

– Ty si môj zradca! – studeno hovoril. – Ja som tvoj najvernejší priateľ, – odpovedal ticho Brožek.

– Ty si ma oklamal, – odvetil na to zas Milenský a dal sa ďalej doňho tak, že Brožkovi už ľúto bolo. Osvedčoval sa, že včera musel tak robiť – a zaklínal sa mu sväto-sväte, že na tom pracuje, aby sa Ľudmila jeho ženou stala.

– Už som prestal vo všetko to veriť, – zapochyboval nad všetkými jeho rečami a sľubmi Milenský.

– Dnes pôjdeš ešte raz so mnou k Hovorkovej, a tu máš na závdavok moju statočnosť, moju osobu, môj život, všetkým týmto ti stojím za to, že ti Hovorková sama Ľudmilu dá do náručia.

A toto s takou istotou hovoril Brožek, že Milenský sa cítil byť k nemu nanovo priviazaný.

– Dnes bude smiechu po Bruchoslaviciach, usmievajúc sa hovoril Brožek potom, keď mu Milenský sľúbil, že pôjde s ním k Hovorkovej, – a ak sa neklamem, máme sa o tejto histórii aj dosť noviel a noveletiek načítať.

– Možno, – odpovedal trochu upokojený Milenský, – možno z toho povstane aj román, v ktorom ale Milenský bude predstavovať najnešťastnejšieho človeka na svete.

– O tom potom – lež aby som nezabudol, prichystaj ten tvoj rukopis mnou popečatený, – ešte aj toto so smiechom dodával Brožek a obzeral sa po pulpite. Milenský premŕvajúc sa v papieroch a v brožúrach, hľadal pakel, a nájduc ho na samom spodku, posmešne sa vyslovil:

– Tu ho máš, aby si sa presvedčil, že tvoje čary toľko vykonali pre môj rukopis ako tvoje sľúbené intrigy pre moju lásku.

– Priam toľko – ak nie ešte viac, – odvetil Milenského dobrý priateľ.

Potom sa rozišli – po kostole mali sa zas zísť. My ich však zanecháme a pôjdeme pozrieť, čo robia u Hovorkov.

Hovorková bola pobožná osoba aj po iné sviatky a nedele, ale na Tri krále – to odjakživa bývalo jej – ísť do kostola. Zavčasu sa teda aj teraz ako obyčajne vystrojila – a ešte nikoho nebolo v kostole, ona sa už vo svojej rodinnej stolici modlila. Ale odkedy do kostola chodí – nikdy ešte taká nepokojná nebola pred službami božími ako priam dnes. Lebo čím viac sa ľudia schádzali – tým viac obzerania sa na ňu, tým viac šeptania o nej bolo. To bolo už do nevystátia, ba by bola tuším z kostola vybehla, keby len trochu nebola hľadela na to, čo ľudia budú o nej hovoriť. Za posledné útočisko si vzala modlitbu a chcela sa celá do nej pohrúžiť, ale neviem, akú knižku mala, keď nemohla naskrze takú hlbokú nájsť, takže jej myseľ vždy len navrch vyliezala. Ba ani len z tej kázne si dnes nič nezachovala, bár pán farár tak kričal, že sa celý napriek tej trojkráľovej tohoročnej zime upotil, lebo jej tak v hlave vrelo to šeptanie, to usmievanie sa a obzeranie na ňu. Už sa v duchu zas zariekala, že nepôjde viacej tak včas do kostola, lebo Bruchoslavičania ako vzdelaní a osvietení ľudia majú obyčaj vždy len na samú kázeň chodiť, takže z domu sa síce vyberajú pri prvom zvonení, ale namiesto do kostola idú po kmotrách, strynách, ujcoch., a čo ja viem akých svojich priateľoch – až trúfajú, že sa už kázeň začne. Tak sa stáva, že oni ešte pred kostolom zvedia všetky nové, ak sú aké v meste, klebietky a novinky.

Hovorková teda, ktorá mala tú slávu, že hneď všetko najprv zvedela, už nejeden raz taká nešťastná bola, že pre to svoje včasné chodenie do kostola len na ceste z neho sa o tom alebo inom novom dočula, čo ju tak mrzievalo, že už koľko ráz si zaumienila len neskoro chodiť do kostola, aby nemusela potom od hocakej meštianky sa o novinkách dozvedať. Ba viac ráz sa jej to prihodilo, že medzitým, čo sa ona v kostole modlila, dačo zaujímavé sa v meste stalo, o čom všetci ľudia chýr už do kostola doniesli a ktorí nedoniesli, teda sa ju pri kázni od susedov dočuli. Ale také dačo sa jej predsa nikdy nestalo ako teraz.

Kázeň sa jej už taká dlhá zdala byť – ako rok, nevedela sa toho amen dočkať. Už neverila, len skôr sa von dostať, ale vtom zahrmelo – amen. Lež ak sa hnevala Hovorková, doteraz na to samé šeptanie a obzeranie sa na ňu, mohlo ju od hnevu rozhodiť, keď na tie isté svoje uši, na ktoré s krikom povedanú kázeň neočula, teraz potichu ohlasované ohlášky očúvať musela, lebo veru krem všetkého žartu ohlasoval pán farár v mene blahoslavenej Trojice svätej poctivého mládenca pána Šúplatu Ďorďa s poctivou pannou Ilonou Škrabáčkovou, jeho budúcou, vernou a úprimnou manželkou, a to razom po prvý, po druhý, aj po tretí raz. Bolo to iba teraz dívania a divenia sa, šepotu a chechotu ani konca ani kraja, a Hovorková musela všetko zniesť.

Môže si môj láskavý čitateľ predstaviť, čo sa to všetko v srdci tejto šľachetnej matróny muselo ozývať. Ja o tom ani písať nejdem, lebo je to nemožné. K tomu ja som sám v Bruchoslaviciach odjakživa málo radosti nachádzal, zato ani túto hrôzu pre takú bruchoslavickú figúru, ako bola Hovorková – opisovať nejdem. Že to bola hrôza pre Hovorkovú, to vie síce každý, ale kto len raz bol v Bruchoslaviciach a zná tento ľud celkom na klebetníctve založený, klebetou počatý, zrodený, odplekaný aj pochovávaný – ten mi to uzná. Ona si už len v slzách obľahčenie hľadala, a zastrúc si oči bielym ručníkom – neobzerajúc sa ani na to, čo ľudia budú o nej hovoriť – utekala z kostola.

Šúplata s Ilonou pekne vyočúval svoje ohlášky po kostole predstúpili so svedkami pred oltár, a prv než polhodina odbila, boli oni obaja na večné veky vekov svoji, lebo čo boh spojil, to nijaký človek nikdy nerozlúči.

– No, nech sa už bár o zem hodí Hovorková, – hovorila potichu Ilona Šúplatovi, vychádzajúc pri jeho boku von z kostola.

Šúplata bol v dlhom kapute oblečený a Ilona mala na hlave rozmarínový veniec, šaty len také, aké mohli tak nachytro pozhľadávať, aby predsa obstála ako meštianka. Ostatné sa malo už len po sobáši doplniť.

– Či ju videli – ako sa metala? – spytovala sa verná manželka svojho manžela, ale tento nič neočul, nič nevidel – iba rátal tie sumy, ktoré sa mu ako následok tohto skorého sobáša dnes-zajtra na jeho stolíku zjavia. Tak došli s dakoľkými dobrými priateľmi do svadobného domu.

Ale Hovorková? Táto chudera nevedela ani kade ide, ba tuším potoky sĺz za ňou sa liali, tak nariekala – rozumie sa od hnevu. Ledva dotrielila do svojej chyže – keby len o dom ďalej mala ísť, bola by tuším tam spadla, celá mdlobou a žiaľom a hnevom premožená. Ale ako vstúpila do svojej chyže tak sa jej poľahčilo, lebo našla tam ľudí pre ňu teraz najmilších, akože by aj nie, keď sa jej celý zástup v kostole zhnusil – a  tu u seba vidí Brožka a Milenského. Vo chvíľke pribehla aj Ľudmila.

V lone svojej rodiny a dakoľkých dobrých, nás milujúcich a ctiacich priateľov najlepšie si oddychujeme po verejných porážkach.

Sám Milenský prichodil pyšnej Hovorkovej akýsi milší a príjemnejší. Ale Brožek – no ten sa jej ukázal priam ako anjel potešiteľ. Všetci traja už vedeli, čo sa stalo, ale sa veľmi múdrili, aby stará ich furtácku radosť nezbadala. Všetky kumšty vynaložila síce Hovorková na to, aby ukryla svoj hnev, svoje pohnutie, svoj žiaľ, ale – predsa sa len kedy-tedy vyzradila – až naposledy celkom popustila svoj hnev. Po daktorých nepatrných otázkach a odpovediach nemôžuc už ďalej zdržovať u seba najnovšiu svoju novinku, spytovala sa svojich hostí, či vedia, čo je nové?

– A čo také? – razom sa všetci ohlásili, hľadiac na blednúcu tvár Hovorkovej, ktorá si takto začala:

– Ani by ste si nepomysleli, ani by sa vám nesnívalo – Šúplata – tá šepleta, ten hulvaj, tá nemotora, mal dnes so svojou dievkou ohlášky. Len nech si pomyslia, páni moji, tento gemeiner Mensch sa ešte opovážil ku mne prísť, moju Ľudmilu pýtať.

Ale tu sa ďalej nemohla premáhať, pustila sa do plaču z toho do nového šprihania na Šúplatu až tak zubmi zaškrípala.

– Mne takú hanbu vykonať! To neznesiem! Vláčil sa mi do domu, behal za mnou, prosil ma, aby som mu len dovolila do môjho domu chodiť! A pane ani mi len slova nepovedal, lež ja tam v kostole musím jeho sprosté ohlášky vyočúvať! – A zas sa rozplakala.

Ľudmila sa len tak bokom uškierala, Brožek mrdal fúzikmi – a Milenský tiež nesmútil so smútiacimi, ale sa v duchu radoval s radujúcimi sa.

– No – už ma ten doriadil, ten naničhodník, ten žgrláň, ten klát hnilý, smradľavý. Či ten bol hoden, aby som ho ja pustila do svojej chyže? Svoju dievku si vzal – a taký človek chodil k mojej Ľudmile – nie, to mi je nie možné zniesť, ja sa pominiem od hnevu, žiaľu a hanby. Veď si budú ľudia na mňa na ulici ukazovať! – Takto Hovorková celá rozhorekovaná nemohla vlastne konca nájsť tej svojej pesničke o Šúplatovi.

Ale Brožek už ďalej nečakal, vidiac, že je teraz pre jeho fígle príhodný okamih. Chytil Ľudmilu za ruku, bozkal ju, bozkal aj starej ruku a hodiac sa na kolená, dal sa prosiť:

– Ja mám dostatočnú satisfakciu z toho pľuháka ako pre toho anjela, tak pre pani babku, ale prv než ju vydám do rúk urazených, prosím o jedno!

Hovorková bola bez seba od radosti.

– Ó, ó, nech vstanú, nech vstanú, ja im všetko urobím po vôli, hovorila Brožkovi, dvíhajúc ho. Ale ten nechcel vstať hovoriac:

– Nie tak, prv nevstanem, kým mi nesľúbia tu pred týmto mojím najvernejším priateľom, že vyočujú a naplnia jednu prosbu, jednu horúcu túžbu môjho srdca.

Hovorková nechcela sľúbiť – ale keď len naliehal Brožek a vstať nechcel, sľúbila mu naposledy dodajúc, „ak len bude možné“.

– No tak, – vstávajúc hovoril Brožek, – tak ich prosím, pre blahoslavenstvo týchto dvoch dobrých duší, nech požehnajú lásku môjho  priateľa Milenského a tu tejto vnučky Ľudmilky.

Hovorkovú tento žart tak rozišiel po tele, že sa rozpálila ako oheň, lebo ani také dačo nečakala, mysliac, že Brožek bude Ľudmilu pre seba pýtať, – To sa nemôže stať, ja som si myslela, že oni...

– Ale Brožek jej nedal dopovedať.

– No dobre, – povedá, – nechže ju mne dajú, teraz ju pýtam pre seba, prosím ich o Ľudmilku!

Všetci pozreli razom naňho, lenže Hovorková celkom iným okom, ako tamtí dvaja zaľúbenci.

– Áno, áno, – opakoval Brožek, – ja prosím o Ľudmilkinu ruku.

– Nech nežartujú, Herr von Brožek, to som si od nich nezaslúžila, – okríkla ho Hovorková, ale on stál na svojom a prosil už teraz celým citom na kolenách o Ľudmilu. Hovorková sa už celkom vážne obzerala po Ľudmile, keď sa tá ohlásila:

– Nikdy, – povedá, – nik iný nebude mojím manželom ako tento jediný anjel mojej lásky šľachetný Milenský, – a potupne pozrúc na Brožka, – pán Brožek, čo robíte?

– A ty mlč, – ohriakla ju stará, – a ich pán Milenský prosím, keby nás samých zanechali.

– Nie tak, Frau von Hovorková, – ohlásil sa Brožek, zdržujúc Milenského, – ja nechcem vyžobranej lásky. Ľudmila ma nechce, bár by mi ju babka mala vôľu dať. Lež poradíme si hneď, budeme hlasovať, ja môj hlas dám Milenskému a babka tiež Milenskému, teraz hlasujte vy ostatní.

Hovorková sa zasmiala, ale z privolenia nič nebolo.

– Čože by mi to bola za satisfakcia za Šúplatu – dať moju Ľudmilku za pána Milenského? A oni sľubovali aj mne satisfakciu. – Takto lapala Hovorková Brožka za slová, hľadajúc stadiaľto sa vykĺznuť.

– Hej – hej, pravda je. Nuž a čože by chceli, akú satisfakciu? Keby som im takto preukázal – že  si Šúplata Ilonu vzal len zato, že vyhrala tých 200 000 zlatých z lutrie – mali by v tom satisfakciu?

– No to – on by sa aj so svojou šmatlaňou uspokojil, to ja viem, keby mu len doniesla toľkú sumu, ale pre mňa by to nijaká satisfakcia nebola. – Tak odpovedala na Brožkovu otázku Hovorková.

– Dobre, dobre – ale keby som potom zas to mohol vykonať, že by sa Šúplata bol prenáhlil a namiesto 200 000 len šmatlavú Ilonu dostal? spytoval sa zas Brožek.

– A keď budú oni takým bosorákom, že mi budú schopný túto satisfakciu za toho chumaja dať – potom privolím, dobre, nech si pán Milenský vezme moju vnučku za ženu.

Brožek na tieto slová skočil, ruku svoju do ruky Hovorkovej plesol.

– No tak, – povedá, – slovo stojí! Viktória –Viktória, tešte sa so mnou, ja viem s istotou, že si Šúplata vzal Ilonu len pre žreb, ktorý ona bola kúpila a ktorý šťastnou náhodou bol hlavnou treťou, – ktorý však ona predala, a Šúplata nevediac o tom a so sobášom sa ponáhľajúc, tak pekne sám seba natrestal. Toto mi verte – o chvíľu bude o tom každý kohút kikiríkať.

Tu bolo potom smiechu. Hovorkovej bola duša na mieste. A bár sa jej to trochu krivdilo za spisovateľa dať vnučku a svoje bohatstvá, predsa privolila láske našich zaľúbencov, požehnala ich ako dobrá matka. Potom sa strojil obed – a Hovorkovej sa Milenský vždy lepšie páčiť počínal.

Pri obede musel Brožek rozprávať, ako to vlastne bolo s tým Šúplatom. Dlho sa síce zdráhal, ale Ľudmila a Hovorková vedeli ho nahovoriť na to.

– Nuž, ako to bolo? Tak to bolo, že žid Renzef, ten čo sa to zo Schlossbergu presťahoval do Bruchoslavíc a čo to vraj aj židovským spisovateľom pri ktoromsi nemeckom časopise, bol huncút prešibaný, oklamal Ilonu, že vraj ten žreb je hotová banknota, za ktorú, ak si ju za pätnásť zlatých kúpi, dostane vo Viedni dvestotisíc. Sprostá hus sa dala židovi ošudáriť a dala za žreb pätnásť zlatých. Potom sa pochválila pred svojím pánom – a ten ju vysmial, vysvetliac jej, čo je to za ceduľa. Ona chudera v strachu, že pride o peniaze, ponúkla žreb svojmu pánovi, ktorý ju ale vyhnal.

Hovorková bola samé ucho, Milenský ale s Ľudmilou žili zas len sebe, svoje oči videli – ale iné ani nevideli, ani neočuli. – Ilona potom behala po celom meste – až našla jedného mladého blázna, advokáta, človeka ináč dobrého, ktorý, majúc jedného chudobného priateľa, rád by mu bol pomohol. Pomyslel si teda – že pomôže chudobnej dievke, a tých pätnásť zlatých – staví na šťastie svojho priateľa: ak vyhrá draho zaplatený žreb, nech má výhru jeho priateľ, ak nie – aspoň bude mať to vedomie, že oklamanej dievke vrátil peniaze.

– Ach – ach, –čudovala sa Hovorková, – ale ten advokát, viem, že teraz nedá svojmu chudobné– mu priateľovi ten žreb.

– To by bolo huncútstvo pred bohom aj pred každým mravným človekom, a takého huncútstva nie je schopný ten istý mladý advokát. Ja viem, že on z dvestotisíc ani groša si nepodrží. Hovorková sa čudovala Brožkovým rečiam, mysliac pre seba, že by ona veru aj huncútom rada ostala za 200000 zlatých.

– Nuž ale, vie o tom ten advokát, že jeho žreb vyhral?

– Vie, – odpovedal Brožek.

– A ten chudobný priateľ vie o tom, že žreb jemu darovaný vyhral? – Nevie,– chladno odvetil advokát.

– No, to nechápem – aspoň v Bruchoslaviciach takého advokáta nieto.

– Že nie? – spytoval sa Brožek a schopiac sa zo stolice, bežal do druhej chyže, kde v jeho kabani Milenského rukopis bol schovaný, ktorý hneď hodil na stôl, rozpečatil – a vytiahnuc žreb 1847, dal sa ďalej hovoriť: – Ale jesto v Bruchoslaviciach taký advokát, lež toho jeho chudobného priateľa nieto viac, lebo môj dvestotisícový priateľ Milenský nemôže sa viac od tejto chvíle chudobným menovať. A tu podal žreb svojmu priateľovi – ktorý, nevediac o čom je reč, len tak stŕpal, vidiac žreb, označujúci sumu hlavnej výhry. Milenský sa nechcel mať k žrebu, ale Hovorková počala naňho mihať, lež to by nebolo predsa Milenského zmútilo. Brožek vedel Milenskému usporiť reč a zdráhanie sa. Všetci mu leteli do náručia a chceli so slzami odplácať jeho veľkomyselnosť, lež on sa rozosmial:

– No, – povedá, – čo sa vám robí, za pätnásť zlatých mi ďakujete? To ma ani neoslavuje – ja som už inakšie sumy povyhadzoval bez  úrokov a vďaku.

Hovorková rástla od radosti a bola by až do povaly narástla, keby len trochu ohybnejšie kosti bola mala.

– Ja som sa prehrešil proti tebe, – začal sa kajať Milenský.

– Hej? – žartoval Brožek, – no, to je pre mňa veľká satisfakcia za tvoje dišputácie, že uznávaš! Slovenský spisovateľ uznáva svoje chyby. To musíme dať do novín!

– Ja som sa prehrešila proti vám, pán Milenský, – takto sa zas kajúcne ohlasovala Hovorková. Ale Milenský vyznával, že on nemá čo odpúšťať. Figliar, myslel si, že by potom, keď by veľkomyseľne odpúšťal Hovorkovej, aj on ju odprosovať musel, lebo si bol dobre vedomý, že jej nejeden raz zacietol.

– No ale, braček Jarko, – spytoval sa Brožek Milenského, – povedzže mi teraz, povedz, kto viac vykonal, či moje intrigy pre tvoju lásku, či moje čary pre tvoj rukopis?

– Nemám teraz slov, aby som mohol... – citom celkom premožený počal hovoriť Milenský, ale Brožek nedopúšťal vystupovať sentimentálnosti.

– Halibali, trci-frci, už by si zas romantizoval, ty antiromantik. Čo len chceš? Dal som ti pätnásť zlatých, a aby si mi ani tie nebol dlžen, vrátiš mi ich tak, keď ich Šúplatovi obetuješ na svadbu – a koniec reči. Ak ma nechceš uraziť, ani to viacej nespomínaj.

Potom dal tento junácky šuhaj ešte požehnaní budúcim mladým manželom a seba ako skorého družbu odporúčajúc ich priateľstvu odišiel veselý domov.

Hovorková s Milenským porobila poriadky na svadbu, ale mladoženích s nevestou robili poriadky čo sa božtekov a ich srdiečka týka, ale najmä vo veci budúcej cesty do Viedne pre 200 000 zlatých, ktorú hneď na tretí deň po svadbe – a tak už na druhý týždeň ustanovili.

Nám teraz už nič neostáva, ako dáko poriadne zavŕšiť Tri krále.

Ale kde a ako?

Tu, u Hovorkov, nieto ani svadby, ani bálu; hľa – veď bálu nieto ani v celých Bruchoslaviciach. Poďme teda ešte trochu aspoň do svadobného domu. Keď sme reku začali Silvestra u Šúplatov dokončíme tam aj Tri krále, aby sme in facie loci pamätnú históriu, ktorá sa od Silvestra do Troch kráľov tohto roku v Bruchoslaviciach prihodila, dokonávať sa videli a presvedčili sa, že dlhé do vohľadov chodenie, alebo vlastne vo vohľadoch bývanie, predsa len je istejšie ako také náhle zaľúbenie.

=====10=====
Prichodí mi hovoriť o Šúplatovi. Nebola uňho veľká svadba, ako sa to aj čakať mohlo. A bár by ani tak dlho nebola trvala – ako trvala.

Prečo?

Preto, že Šúplatovi aj to dlho bolo čakať, keď maličká rodina a svedkovia sobáša do večera pri poháriku vína a dobrej husacine vysedávali. Rád by bol býval už sám so svojou Ilonou. Hľadel si to síce nahradiť tým, že zakaždým, čo len von vyšla, vždy za ňou vybehol, ale nič si s tým nepomohol. Lebo mu nikdy nemohla vyrozumieť, čo chce, čo pýta.

– Pane bože, čo len chce vždy odo mňa? – Takto sa sama seba spytovala Ilona, – čo len, aký črep chce? A že vraj aby som ho nestratila. Ale ja budem črepy opatrovať? Aký črep, čo za črep?

Keď tak pod chvíľou len vybiehal Šúplata za Ilonou, prorokoval Šúplatov krstný otec Ďuro Múka, mlynár, šťastné manželstvo a za každým proroctvom vsotil pohár do seba.

– Veď, – povedá, – ani len na chvíľu nemôže byť bez nej.

A ostatní prisviedčali – až povyprázdňovali džbány. A vidiac, že Šúplata neposiela po nové víno odobrali sa aj oni na svoj pokoj.

Ako posledný vychádzal z chyže, zaprel Šúplata sám za ním dvere a odrazu sa dal do svojej Ilonôčky s otázkou, až na mrzutý tón už vychádzajúcou.

– Ale čože mi už raz nepovieš, kde máš ten žreb, aby si ho potom dáko nezapotrošila. Ty ešte ani sama nevieš, že tvoj žreb...

– Ale veď sa dosť hlavy nalámem na tom črepe, či žrebe, či čo je to, veď ja tomu ani nerozumiem. – Tak sa Ilona vyhovárala a akýsi strach sa jej počínal kosťami prechodiť.

– Nuž, – ohriakol ju Šúplata, – či žreb, či lós, jedna strela, dosť na tom, daj mi tú ceduľu, čo si to za ňu pätnásť zlatých Renzefovi dala!

– Ahá – ach no, viem, viem už teraz. Kto by teraz na pätnásť zlatých myslel, keď ma také štastie stretlo. ja reku že je to dáka interesová kniha, ktorú mladý pánko hľadajú, ak by reku bol dakto interes doniesol. Ach – a ono je to tá ceduľa, čo si mi to nechcel za ňu vrátiť peniaze? Ale som ja len naozajstný blázon bola vtedy, že som sa tomu Renzefovi dala tak okabátiť. A ako si ma ty nemilosrdne hrešil, ja som si skoro zúfala.

– Nože netrkoc mi už toľko za ušami, ale dones ceduľu,– rozkazoval netrpezlivo Šúplata.

– Vari ma chceš zas hrešiť, že som si tých pätnásť zlatých radšej na svadbu nenechala? Či nie? Ale mi sľúb – že ma nevyhrešíš. Bár si ma ty odohnal neodohnali ma inde.

A s tým sa šmotŕňala von. Šúplata sa prechodil veľkým krokom po chyži. Ale Ilona nedala na seba dlho čakať a v okamihu vpálila dnuka a šmarila na stôl piatku a tri strieborné dvadsiatniky, usmievavo vraviac:

– Vidíš, muž môj, vidíš; že som ti ani tých pätnásť zlatých nestratila, ktoré som sama už mala za stratené. Tak, hľa, pán boh vzbudí vždy dobrého človeka.

Lež nevedela si vysvetliť, prečo Šúplata tak oči treští a ako päste vyvaľuje.

– Žreb daj, ináč ťa tu zachlomaždím! – zhurtoval z celého hrdla pán manžel. – Žreb, či 1ós, čiže tú istú ceduľu, ktorú si mi na Silvestra aj na Nový rok tu, kde teraz stojíš, ponúkala, tú ceduľu mi daj, to ti hovorím!

Ilona, chudera, nevedela už ani dobre stáť od strachu.

– Nuž veď som im ju, mladý pánko, dva razy dávala, a prečože ma vtedy hrešili a von aj s ceduľou vyháňali.

– Kde si dala 1ós s tým rokom 1847 – hovor! Tak nanovo hrmel Šúplata.

– Ja už 1ós nemám – a rok 1847 majú tam v tej knihe, mladý pánko. – Tak chcela ukrotiť Šúplatu, ale ten len dorážal na žreb.

– Nože, nech sa už len nehnevajú, mladý pánko, veď im ja tú ceduľu donesiem; pán Brožek mi ju odkúpil – a ten mi ju veru zas prepustí. Čo som sa naprosila starého pána – nechceli mi ju odkúpiť, až som na ulici stretla mladého, a tento dobrý mladý pán mi na moje prosby vyčítal hneď hen tých istých pätnásť zlatých. Ale keď im toľko záleží na tom – nuž veď im ju donesiem. – A schytiac peniaze zo stola, ponáhľala sa von.

Šúplata sa pleštil na posteľ, a tak ťažko vydychoval, že by človek bol myslel, že ho v okamihu porazí. Srdce mu stískalo čosi – a po chrbtovej kosti sa mu zimnica prechodila. Dal sa rozmýšľať o svojom veľkom nešťastí, lebo to na prvé pomyslenie vedel, že Brožek nie je taký blázon, aby vydal žreb, ktorý 200 000 vyhral. A toto mu tak prišlo k srdcu – že sa celý rozľútostil a rozplakal, takže sa nielen celý jeho dom a dvor, ale celá ulica od kriku ozývala. Po trojhodinovom plači sa mu predsa obľahčilo trochu na srdci.

– Tam , – povedá,  – mojich dvestotisíc zlatých, – a s tým obrátiac sa na druhý bok, tak tuho zaspal, že ho ani Ilona svojím buchotom nezobudila.

Pani Šúplatová skutočne išla k Brožkovi. Na ceste ju stretol Renzef, ktorý sa priam k nej poberal. Chcel jej odkúpiť lós, že vraj jej dá sto zlatých zaň. Šudier, chcel ju zas ošudáriť, ale ona celá uplakaná ho prosila – či by jej nevedel takú ceduľu zaopatriť, lebo že vraj pán sa jej veľmi domáha. Židisko sa poškrabal za uchom – a myslel na druhé šudierstvo, keď sa mu toto nepodarilo. Ilonu Šúplatovú, keď prišla k Brožkovi, odoslali k Milenskému, ktorý jej síce ukázal ceduľu, ale namiesto nej dal jej ešte pätnásť zlatých a odoslal ju spiatkom s tým úprimným vinšom, aby ju pán boh dlho-dlho v šťastnom manželstve s pánom Šúplatom zdržoval.

Tak s tridsiatimi zlatými sa vrátila Ilona domov v tej nádeji, že sa tými novými pätnástimi zlatými, ktoré jej pribudli, jej pán uspokojí.

Ako sa Šúplata prebudil a ako on svoju paniu trstenicou mastieva, o tom už rozprávať nebudeme. Dlho by nám to trvalo – a mohli by sme tým daktorej inej pani Šúplatovej aj uškodiť, keby sme to tak dáko živo vykreslili, že by daktorý podobne oklamaný ženích ľahko palicu schytil a svoju Ilonu vymastil.

Lež to sa len už teraz spýtať môžeme, a to nielen v bruchoslavickom kasíne, lež aj veľacteného nášho obecenstva: Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach? Lebo ona je usilovná v navštevovaní trhov, jarmokov a, slovom, rínok je jej najmilšie miesto.

Tento párik je teda druhý párik v Bruchoslaviciach, ktorému je ten čas od Silvestra do Troch kráľov najpamätnejší na svete


[[Kategória:Jozef Miloslav Hurban]]
[[Kategória:Próza]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Svadba krále veľkomoravského</title>
    <id>17</id>
    <revision>
      <id>55</id>
      <timestamp>2005-08-12T15:08:59Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">=====1=====
Stíny Laurítasů! Svatopluků!&lt;br&gt;
Jak vás možno z hrobu vyvásti?&lt;br&gt;
By ste uvidely neřesti&lt;br&gt;
národu a hanbu svojich vnuků.&lt;br&gt;
J KOLLÁR

Slováci dávno zabudli na svadbu veľkomoravského kráľa. Hoci sa až dodnes svadbia, Svätoplukova svadba im už ani na um nezíde. Ach, ako smutno to vyzerá s národom, keď sám zabúda na svojich predkov; lebo toto zabúdanie podožiera koreň jeho života. Oj, Slováci, viem ja o inej svadbe, než sú tieto vaše svadby, ale to bolo veľmi dávno, dávno pred naším storočím! Od tých čias sa vzniesli nad našimi hlavami smutné časy, divé búrky, nepriaznivé osudy, a tú pamätnú svadbu zaviala a zahalila šedivá, ďaleká, stratená minulosť...! 

Keby som vedel, že ma budete počúvať, povedal by som vám niečo o tej svadbe. Ale vy sa skláňate pred cudzími modlami, a nedbáte na vlastných vrstovníkov, ktorí vám rozprávajú o slávnej slovenskej minulosti. No ale predsa vám dačo poviem, aspoň na skúšku; ak však nepodbáte na môj hlas, nebude to moja, ale vaša škoda. A popravde múdrejšie urobíte, keď vezmete do ruky túto Nitru a v nej &quot;Svadbu kráľa veľkomoravského&quot;, než napuchnuté, oduté a ošklbané Meluzíny, Malojeny, Bruncvíkovcov, Štilfrídov a im podobné neprirodzené a nepravdivé výmysly. Ale najmúdrejšie spravíte keď necháte tie cudzie modly, tie cudzonárodné strakatiny a priviniete sa k svätému, prirodzenému, božskému oltáru slovenskej národnosti. 

Nuž  teda počúvajte ma, Slováci a Slovenky, ale dajte  pozor, lebo začnem od samého začiatku. 

Bola noc. V Nitre bolo ticho ako v hrobe. Na uliciach bolo však vidno, lebo svietili nebeské lampy... a mesiac akoby šiel na vohľady, s usmievavou tvárou si vykračoval po hviezdnatej klenbe. Tichučký prúd Nitry vinul sa po kvetnatých rovinách medzi lúkami, poliami a záhradami, a iba sem-tam v ňom pleskla rybka, keď sa vyhodila nad vodu. Nitriansky hrad bdel ako strážca o polnoci nad mestom. Iba jeden jedinký oblok bol na ňom osvetlený. Počuť bolo krok strážcu, sprevádzaný štrnganím ostrôh, a kto by bol stál z južnej strany, kam sa uberá rieka, bol by mohol uvidieť aj ohromnú prilbicu, od ktorej sa odrážalo mesačné svetlo. 

Nitriansky hrad mal vtedy, pravda, inú podobu ako teraz, lebo čas a všelijaké búrky ho premenili na nepoznanie. Vystupujúce a vyblýskané klenby, ohromné bašty, hlboké priekopy, medené, veľkými klinmi povybíjané brány, pyšné, trepotajúce sa zástavy... ach, všetko toto sa už dávno na prach, alebo inakšiu podobu obrátilo. A ako by sa aj nebolo všetko premenilo, keď sa aj ľudia premenili a sláva Nitry zapadla do hlbokého, nemého a neúčastného hrobu! Z tých čias nezostalo Slovákom nič, iba tiché spomienky. Hej, a tak sa zdá, že aj tieto spomienky už-už zhynú! 

Ale podíďme už bližšie. Povedal som, že na hrade bol jediný oblok. Bol osvetlený, lebo po vetkej komnate sa prechádzal nový veľkomoravský kráľ. Bolo to v roku 870. 

Svätopluk sa stal v tom roku kráľom Veľkej Moravy. Veľkou Moravou sa volalo to kráľovstvo v deviatom storočí, do ktorého patrila Morava, Slovensko, Sliezsko, veľká časť Poľska, ba i Ruska a nad ktorým vládol sprvu Mojmír - za jeho vlády sa však tak ďaleko nerozprestieralo - potom Rastislav, ktorý ho takto rozšíril, a po ňom Svätopluk, ktorý k nemu pripojil i Čechov a iné slovanské kmene na juhu. A tak Svätopluk, dostanúc sa na trón takej veľkej ríše, rozmýšľal teraz o jej blahu a šťastí. A to tým viac, že si bol vedomý svojej veľkej viny, po akých nepravých cestách prišiel na tento trón. Musím poznamenať, že Svätopluk pripravilo veľkomoravský trón strýka Rastislava, svojho najväčšieho dobrodincu, ktorý mu dal výchovu i nitrianske kniežatstvo, keď ho zradne zajatého vydal jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi, synovi cisára Ľudovíta. Rastislava potom pripravili o oči a uvrhli do kláštora, kde aj smutne skonal. 

Ale Svätopluk čoskoro pocítil nemeckú lesť, lebo jeho krajina sa dostala do rúk a pod vládu dvoch kniežat, Engelschalka a Vilíma, čo veľmi ťažko niesol a hľadel ich moc preniesť na seba. Ale oni to pobadali, dali ho chytiť a poslali ho ako zradcu nemeckému cisárovi do Rezna. Lenže Svätopluk sa obránil, a tak ho Nemci poslali so svojimi plukmi proti Slovákom, ktorí boli medzitým povstali, aby sa mohli pomstiť Nemcom za Svätopluka. Ich vodcom bol Slavomír. Svätopluk, ktorý dobre spoznal Nemcov počas svojho pobytu medzi nimi, bojoval proti svojim rodákom iba naoko, ba potom prešiel na ich stranu a postavil sa proti nemeckým plukom. A tak nielenže pripravil o vládu EngeJschalka a Vilíma, ale keď bol vyhnal Nemcov zo svojej krajiny, vyhlásil sa za samostatného kráľa, za akého ho ľud s radosťou a plesaním prijal a uznal. 

A tu sme už v tej chvíli, keď sa Svätopluk dlho do noci prechádza vo svojej komnate a rozmýšľa o blahu svojho kráľovstva. Nuž poďme teda bližšie a pozrime, na čo myslí. 

Keď sa Svätopluk dosť naprechádzal, zasadol si za stôl, podoprel hlavu rukami a hovoril si sám pre seba: - Tak, Svätopluk, už si zasadol na kráľovský trón, ale predtým si nepomyslel, aká je to veľká ťarcha niesť korunu takej veľkej ríše! Keby si si bol prv rozvážil, prv sa naučil opovrhovať korunou i kráľovstvom, azda by si sa stal hodnejší aj jedného aj druhého! - Zahľadel sa na dlážku. Sedel dlhú chvíľu, a až potom sa začal sám so sebou zhovárať. - Ale nechcem viac myslieť na seba, je načase, aby som rozmýšľal už teraz, ako by som v sebe navrátil národu svojmu Rastislava, ktorého som mu vyrval. Hej, chcem zakryť svoje hriechy a úhony, spáchané voči veľkému kráľovi, národospasnými cnosťami a skutkami. Bože pomáhaj mi sám v tomto svätom predsavzatí. 

Ach, ale jako zahojím rany svojho národa, keď mi hrozia nové vojny a búrky od mocného nemeckého cisára? Namiesto hojenia budem ich musieť iba väčšmi rozrývať. Ako ma to bolí! Hoci, - pokračoval po malej prestávke, - najkratšou a najpríhodnejšou cestou by bolo keby som uzavrel mier s nemeckým cisárom. No či cisár bude chcieť uzavrieť mier bez otrockých podmienok? - Kráľ zas umĺkol a hlboko sa zamyslel. No jeho myseľ musela však roznietiť dobrá myšlienka, lebo náhlivo vstal a usmievajúc sa, znova sa začal prechádzať po komnate. - Áno, - začal hovoriť, - to bude najbezpečšie rukojemníctvo medzi mnou a cisárom: spojím sa manželstvom s dcérou cisárskeho princa Karolmana! Skrotím rozzúreného tigra, a čas mi dá do rúk ostatné prostriedky. 

Už sa schyľovalo k ránu, no Svätopluk na spánok ani nepomyslel. Neskôr sa natiahol na kráľovské lôžko, aby ďalej rozmýšľal. Ale bdel iba napoly; blažené sny mu prúdili mysľou. Videl svoj národ blažený! 

Vychodila dennica, bledá lampa v kráľovskej komnate zhasla a v Nitre i na hrade sa začal prebúdzať život. Rytieri a zbrojnoši sa hemžili na predzámku, po hradbách sa ozýval štrngot mečov a ostrôh. Kráľovská palota bola zavretá, čo vzbudilo všelijaké reči v kráľovskej družine, lebo to bolo nezvyčajné. Iba strážca s istotou tvrdil; že oblok na kráľovskej komnate bol dlho osvetlený. 

=====2=====
Rezno sa rozprestiera na brehoch mohutného Dunaja a hučiacej Rezny... Obe rieky sa tu objímajú po tisícročia. Dunaj sa majestátne valí, logá a chlípe neveľkú rieku Reznu, a ona, dávajúc sa mu do moci, tratí v ňom seba samu. A modrý Dunaj sa pyšnejšie uberá ďalej. 

Vychádzajúce slnko oprelo svoje lúče o reznianske veže a peny Dunaja šumeli pri krajoch, až sa aj k nim znížili purpurové záblesky slnca a zlatom obrúbili okraje dunajského prúdu. Rybári a lodníci križovali hladinu staroslávneho Dunaja, a pobrežie sa hemžilo ľuďmi, lebo veľa Rezňanov sa náhlilo von nadýchať sa ranného vzduchu. Bola to tu rozmanitá strakatina; medzi ošúchanými kazajkami a roztrhanými klobúkmi mihali sa skvostné rytierske kamizoly a nad hlavami povievalo perie ozdobných prilbíc. 

Po brehu išli dve ženy, ktoré na seba obracali pozornosť všetkých. Museli byť zo slávnych a pamätných rodín; lebo to časté, ba všeobecné pozdravovanie nemohlo patriť bezvýznamným osobám. 

Dostali sa však rýchlo cez dunajské nábrežie z očí hlučného mestského divadla, lebo onedlho boli už neďaleko hájika, ktorý sa vtedy rozprestieral poniže Rezna. 

- Chcem byť sama, nenávidím to poklonkovanie. Okrem toho je to len obyčajné pokrytectvo, taká sláva mi nenáleží. Lebo ako za to nemôže bedár, že sa narodil v chatrči, tak to nie je mojou zásluhou, že som sa narodila na kráľovskom lôžku. 

Takto pretrhla tichosť Adelaida, dcéra cisárskeho princa Karolmana a Ľudovítova vnučka. 

Tá druhá osoba, čo išla s ňou, bola jej komorná, asi päťdesiatročná žena, švitorivá, vrtká, štebotavá Nemka. Sotva bol človek dakedy za niečo vďačnejší než komorná za to, že kňažná prehovorila. Nešlo jej ani tak o obsah reči, chcela iba počuť Adelaidu hovoriť. Lebo od istého času bola Adelaida taká smutná, taká do seba uzavretá, že bočila od každej spoločnosti, o ničom nevravela a protivili sa jej najmä rozhovory o plesoch, rytieroch a svadbách. 

Ale komornej boli práve tieto predmety najmilšie. Teraz, keď sa kňažnej rozviazali ústa a jazyk, usúdila komorná, že je vhodná chvíľa ozvať sa. 

Ach, milostivá kňažná, - začala svoju reč komorná - dovoľte mi aspoň teraz, keď nás nikto nemôže vypočuť sa s vami o niečom, čo už tak dlho nosím na srdci. 

- No, vravte, komorná, len nech to zas nie je o našich nemeckých rytieroch, - odpovedala Adelaida s úsmevom. 

- Milostivá kňažná, aká ste šťastná! Ach, svätá matka božia keby ste vy len tento kalich šťastia hľadeli lepšie nakloniť k svojim perám. Počujte, počujte, kňažná, moju dobrú radu: koľko spanilých rytierov, grófov a kniežat každodenne obletuje vašu výsosť! Ach, a oni prahnú, túžia iba po jedinom pohľade. Koľko bardov ospevuje vašu krásu a váš milý zjav! A vy, kňažná, nič nepočujete! 

Takto švitorila štebotavá komorná, ale o jej reči kňažná málo dbala. Jednako, aby sa ich čím skôr zbavila, sama ju pobádala do ďalšieho rozhovoru. 

- No, milostivá kňažná, myslím, áno, myslím... nuž len poviem, lebo to s vami úprimne myslím, milostivá kňažná... totiž myslím ohľadom grófa Rudolfa, ktorý sa už toľko ráz uchádzal o vašu ruku... Je udatný a pochádza zo starej rodiny, jeho dedovia bývali vraj v dávnych časoch prvými vodcami... áno, milostivá kňažná, jeho rod svojimi výhonkami siaha až do čias Hermana Víťazného a je v priazni najjasnejšieho cisára... 

Komorná to hovorila trhano a okúňavo, vše pozrela na Adelaidu, vše rozkladala rukami. Adelaida bola pohrúžená do myšlienok a tichý, príjemný úsmev jej poletoval okolo pier. 

Keď to komorná zbadala, začala hovoriť ešte smelšie a štebotavejšie než predtým. Takto pokračovala ďalej: 

- Ach, milostivá kňažná, a ako sa vraj radoval, keď dostal pozvánku na zajtrajší cisársky ples! Strojí sa vraj ukázať pred vami v celej svojej skvostnej a nádhernej sláve. Všetko iba kvôli vám, milostivá kňažná! Len kvôli vám! 

- Kto sa chystá? Kam sa chystá? Kvôli komu? - opýtala sa Adelaida, ktorá sa pri posledných slovách komornej prebrala zo svojich myšlienok. Tie slová jej boli nepochopiteľné, lebo jej myseľ sa bavila na výslní krásnych želaní a nevnímala reči komornej. 

- No, milostivá kňažná, ako hovorím, povestný gróf Rudolf sa chystá na zajtrajší ples kvôli vašej milosti... 

- Ha, ha, ha! Rudolf! Povestný gróf! A kvôli mne! Ušetrite si reči, komorná, a ak neviete, ja na ten slávny ples ani nepôjdem! 

A pri tých slovách sa zohýnala a so smiechom trhala bylinky a odkvitnuté kvietky. 

Komornú celé toto správanie kňažnej zmiatlo, lebo sa zrazu cítila oklamaná. Kým sa pripravovala na nový príval slov a Adelaida trhala kvietky a bylinky, zašli obe až do lesíka na brehu Dunaja... 

V cisárskom zámku sa konalo zasadnutie rady, na ktorom bol prítomný .aj sám cisár so svojimi synmi. Medzi významnejšie osoby patrili grófi Engelschalk a Vilím, tí dvaja správcovia Svätoplukovej krajiny, čo sa po ich vyhnaní stali jeho najúhlavnejšími nepriateľmi. 

- Moji verní! - takto otváral radu Ľudovít, veľmi slávny nemecký cisár. - Všetci vidíme, ako začína silnieť ten náš područník, Svätopluk veľkomoravský. Tento nespokojenec sa už osmelil prijať aj kráľovský titul, a jeho krajina nám dnes-zajtra vypovie poslušnosť. My sme svojou cisárskou mocou pokorili aj Rastislava aj Mojmíra, lebo ich úsilie sa nám zdalo byť nebezpečné. 

A hľa, čo nepodniká Svätopluk, kráčajúc v ich šľapajach! Naše vojská sú porazené, našich výborných, aj tu prítomných správcov zradne vyhnali z krajiny! Nuž teda, radcovia moji, vyjadrite svoj názor o spôsobe a čase ľsti, ktorú by sme mali použiť, aby sme pokorili tohto nášho nespokojného vazala! 

Len čo skončil cisár reč, vztýčil sa pyšný a nahnevaný Engelschalk, usilujúc sa dôraznou a obšírnou rečou pohnúť cisára a celý snem k tomu, aby bez akéhokoľvek odkladania nemeké pluky zaplavili Svätoplukovu krajinu. Podľa jeho rady mala sa teraz celá nemecká ríša ozbrojiťa Svätopluk mal byť razom zvrhnutý z trónu. 

Jeho reč podporoval gróf Vilím. 

Lenže iný názor vyslovil Karolman, cisárov syn, ktorému zas pomáhal jeho brat Ľudovít. Obaja princovia sa usilovali presvedčiť celú slávnu radu a priviesť ju k tomu, aby sa táto vec skoncovala pokojnou cestou a zmluvami. Zdalo sa im, že Svätoplukove pluky, ktoré okúsili slobodu a zvykli si na víťazstvo, boli by teraz nepremožiteľné. Predvídali aj to, že ak by sa teraz nepodarilo nad Svätoplukom zvíťaziť, Veľkomoravská ríša by sa azda navždy vyslobodila z područia nemeckých panovníkov. 

Rokovalo sa dlho. Každá strana sa usilovala svoju mienku podoprieť dostatočnými dôvodmi. Lenže Engelschalk a Vilím boli muži oveľa výrečnejší a v štátnickom konaní, oveľa prefíkanejší a skúsenejší,aby ich boli mohli mladí princovia prekonať.Vedeli, ako si celú radu aj cisára nakloniť na svoju stranu. Preto sa hneď aj uzavrelo, aby sa po celej ríši nazbieralo čo najviac vojska. 

Týmto uzavretím sa rada skončila. 

Cisár aj so svojím pisárom sa dlhou chodbou uberal do svojej komnaty. Tu mu však vstúpila do cesty Adelaida s komornou, vracajúc sa z raňajšej prechádzky. 

- Ale, ale, vnučka moja, odkiaľ tak za rána? - opýtal sa jej cisár. 

Adelaida sklonila pred svojím cisárskym starým otcom hlavu a milo odpovedala na otázku: 

- Ach, slávny cisár, tam na pobreží tvojho Dunaja je tak voľno, tak slobodno, mne sa tam tak páči... Prechádzala som sa tade s komornou. 

- Ale, moja milá Adelaida, čože ti je? Pozorujem ťa odnedávna a vidím, že si akási utrápená. Povedz, dobré dieťa, čo ti chýba? 

- Milostivý cisár! - vmiešala sa do reči komorná, - kňažnú musí niečo bolieť, akýsi červ musí zožierať koreň jej blaha; našej milostivej kňažnej musí veľa, ach, preveľa chýbať, keď už ani na zajtrajší ples sa jej nechce! 

Prv než by bol mohol cisár náležite zvážiť slová štebotavej komornej, pod hradom sa ozval dupot koní a štrngot mečov a ostrôh. Hore schodmi, ledva lapajúc dych, náhlil sa k cisárovi hradný strážca. 

- Čo je? - opýtal sa cisár nedočkavo. 

- Milosttvý cisár! Prirazila družina z Nitry aj s knie- žaťom Svätoplukom. Najponíženejšie prosím o ďalšie rozkazy! 

Cisára to ohromilo. Iba napochytro odbavil obrneného hradného strážcu, ktorý tam stál ako stĺp, týmito slovami: - Priprav celé severné krídlo zámku, aby bolo o knieža a jeho družinu dobre postarané. 

Ale táto neočakávaná zvesť hradného strážcu najväčšmi vzruši1a Adelaidu. Kvitnúce ruže na jej lícach sa rozblčali v purpurové plamene, čierne oči sa zaiskrili, a šatôčka, obrúbená rýdzim zlatom, ktorú húžvala v alabastrových rukách, jej vypad1a. 

- Čo to hovoríte, komorná, že nepôjdem na ples! Milostivý cisár, nič mi nechýba. 

Takto hovorila Adelaida a ani nepobadala, že cisár náhlivo odchádza, pohrúžený do iných myšlienok - a nepočúva ju. Nechala šatôčku na tehlovej dlážke a takmer v mdlobách odišla do svojej komnaty. 

Komorná sa na toto všetko dívala s otvorenými ústami a zopnutými rukami, a ani hneď nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť. Rozprávať sa nemala s kým. Zohla sa, dvihla šatôčku a ponáhľala sa za ostatnými. 

=====3=====
Svätopluk bol v Rezne, Takmer celý nasledujúci deň po príchode, určený na hry a rytierske preteky, strávil v rade. Svätopluk rokoval s cisárom a jeho synmi o vážnych a dôležitých veciach. Ale z rady neodchádza veselý; s očami uprenými do zeme a s ovesenou hlavou kráča s cisárom a Karolmanom. 

Boli už štyri popoludní, keď sa sadalo za slávnostný hodovací stôl. Všetko, čo bolo dobré a drahé, ponúkalo sa hodovníkom. Bradatí nemeckí bardi s ohromnými harfami spievali staré balady o rytieroch a v každej sa muselo niekoľko ráz spomenúť Stermanovo meno. A rytieri vzdychali a omdlievali od lásky, lebo láska musela rozpaľovať každého nemeckého rytiera. No a najmä Adelaida, predná okrasa celého Nemecka, bola príčinou, že aj z tejto siene museli vyniesť nejedného omdlievajúceho rytiera. To bola iná láska než za našich čias! Ale ešte aj iná zábava čakala na hostí v priestrannej d1hej, starovekými obrazmi skrášlenej, mnohými kahancami a na železných reťaziach visiacimi lampami osvetlenej sieni, v ktorej sa zhromaždilo veľké množstvo pánov, paní a slečien. Očakávali samého cisára aj s dvorom. 

Bardi skončili piesne pri stoloch, a hodovná sieň sa vyprázdnila. Večer sa mali všetci zúčastniť na plese. 

Prv, než sa zjavil cisár, hovorilo sa v sieni iba o svadbe, o Svätoplukovi a Adelaide. Nejeden rytier vynútil svojej milenke bolestnú slzu, vychvaľujúc peknými slovami Adelaidinu krásu, čím sa dotkol citlivého srdca milenky. 

Iní zasa Svätoplukovi závideli, a škrípajúc zubmi, preklínali aj jeho aj Adelaidu. Vilím a Engelschalk, zakrútení do plášťov, prechádzali sa popri hrubých a vysokých stĺpoch po sieni s akousi treťou, rovnako zababušenou postavou a spolu si dačo šepkali. 

Veľactený čitateľ a láskavá čitateľka už vedia, že Svä- topluk sa do Rezna vybral s tým cieľom, aby tu svojmu národu zjednal pokoj. A aby to ľahšie dosiahol, zaumie- nil si, že požiada o ruku Adelaidu, Karolmanovu dcéru a vnučku cisára Ľudovíta. 

Čo si zaumienil, to aj vykonal. Lenže Svätopluk sa sklamal vo svojej nádeji. Namiesto toho, aby národu vyjednal pokoj s výhodnými podmienkami, dostal sa natoľko do krážov prefíkaných a úlisných Nemcov, že seba aj svoj národ priviedol do ich područia. 

Povolili mu kráľovský titul a jeho krajine udelili označenie kráľovstva, ale Svätopluk sa musel zaviazať za seba aj za svoju krajinu na každoročné poplatky, ako aj na to, že keby to vyžadovala potreba; postavia sa jeho pluky proti hociktorému nepriateľovi Nemecka a zložia prísahu vernosti nemeckej zástave. Potvrdením tohto dohovoru mal byť jeho sobáš s Adelaidou. 

Svätopluk sa všemožne usiloval, aby sa tieto veci ešte na čas odložili, lenže nemecký cisár nechcel o nijakom odklade ani počuť. Dobre vedel, že Svätopluk, ktorého mal znovu v moci, na všetko privolí. A Svätopluk videl, že niet sa čo protiviť Nemcom v tomto položení. 

Zahrmeli bubny a trúby víťazne zavrešťali. V sieni sa ozvali hlasy &quot;Cisár, cisár!&quot;, keď Ľudovít so svojimi synmi, Adelaidou a Svätoplukom vstúpili do siene. 

Z jednej strany pri cisárovi kráčal Svätopluk, z druhej Adelaida, synovia za ním. Adelaida svojou krásou zatienila všetky prítomné panie a slečny. Ako slnko sa jagala v celej sieni. Jej vysoká, dokonalá postava, vážny rovný a lahodný krok, dvoje čiernych, havraních očí, dlhé vlasy, v prstencoch splývajúce s bielym alabastrovým hrdlom, vysoké čelo ako jasná obloha, na lícach kvitnúce ruže, to všetko tak splývalo do jedného celku, že Adelaida musela touto svojou krásou a pôvabným držaním očariť každého. 

Ale aj Svätopluk sa teraz ukázal v nečakanej podobe, na ktorú neboli nemeckí rytieri pripravení. V pamäti im zostal obraz Svätopluka z čias jeho tunajšieho väznenia. Zvyčajne ho volávali &quot;slovenským rytierikom&quot; a ako takého chudobného rytierika si ho aj predstavovali. 

Tu sa však naraz Svätopluk zjavil v celej svojej dôstojnosti a kráse. Nevypínal sa síce podľa vzoru nemeckých grófikov a kniežatiek pyšne a naduto, lebo to ani nepatrilo k jeho vlastnostiam, nedovoľoval to ani jeho stav, ani stiesnená myseľ. Jednako celé jeho držanie bolo majestátne a naozaj kráľovské. Ľahký plášť, bohato naberaný, sa v záhyboch ako vo vlnách spúšťal až poniže kolien. Bohato pretkávaný pás mu sťahoval meč; na jeho rukoväti, tylci, vykladanom zlatom a perlami, mal zavesenú prilbicu. Gaštanové vlasy sa mu tak ako Adelaide vlnili po pleciach a modré jasné oči strieľali blesky po prítomných. 

Začalo sa plesať, tancovať a hrať, a všetko sa dovedna striedalo. Aj sám cisár mal dobrú vôľu, a keď vystúpil spomedzi svojich, zamiešal sa medzi kniežatá a iné tu prítomné panstvo. Tak sa potom stalo, že Svätopluk zostal s Adelaidou sám, prechádzal sa s ňou po komnate, to sa zhovárajúc s ňou, to obzerajúc starožitné obrazy rozvešané po stenách a stĺpoch. 

Adelaida ešte nikdy nepocítila takú slasť, akú našla v ľúbezných Svätoplukových slovách, ale čoskoro sa jej zmocnila úzkosť, lebo sa jej zazdalo, akoby vo vrave sem-tam sa prechádzajúcich mužov bola začula hlas dobre známeho grófa, o ktorom sme už prv čosi počuli. Ale ona videla všetku svoju rozkoš, útechu a blaženosť iba vo Svätoplukovi, a začala Svätopluka nabádať, aby odišli zo siene a vyhľadali cisára. Lenže medzitým, čo si Svätopluk chcel pozrieť obraz, visiaci oproti, zahvižďala mu okolo uší strela a treskla do stĺpa, pri ktorom stál s Adelaidou. Strela vyrazila zo stĺpa kus tvrdého muriva, a akoby sa bála dotknúť Svätopluka, iba padla k jeho nohám. 

Táto udalosť pobúrila celý ples. Tu išlo o život Svätopluka. Ale anjel života a národa držal nad ním stráž. Hoci ohromený, ale nie zdurený, odišiel Svatopluk aj s Adelaidou z plesu. 

=====4=====
Adelaida nespala celú noc. Včerajšia udalosť spretŕhala všetky jej sny. Myslela iba na Svätopluka a jeho vraha. Srdce mala nepokojné. 

Ráno vstala bledá. Pozrela do zrkadla a zľakla sa veľkej zmeny vo svojej tvári. Dnes mal s ňou Svätopluk rokovať o dôležitých svadobných veciach, lebo veľkí tohto sveta pri manželstvách kladú svoju lásku a náklonnosť na posledné miesto. Ani Svätopluk nepožiadal ešte sám Adelaidu o ruku. 

Adelaide za1čalo byť teraz tak úzko, že nevedela, kam by sa mala podieť. Pri pomyslení na toho svojho anjela, na Svätopluka, sa bála, lebo včerajšia udalosť sa jej zračila v hroznej podobe. Domnievala sa, že Svätopluk bude teraz podozrievať celý dvor. A čo si mala myslieť o sobáši? Sobáš jej otváral bránu do nekonečnej blažeností, ale práve preto sa jej to zdalo nemožné. Ako purpurový, horiaci, ale už-už hasnúci lúč zapadajúceho slnka očarúva obrazotvornosť človeka, no valiaca sa chmára hrozí ho pripraviť o pokoj duše, tak i nastávajúci sobáš rozpaľuje Adelaidinu dušu horúcimi zábleskami, lenže mrak neistoty zastiera tento obraz v jej mysli. 

Dlho čakala Adelaida na Svätoplukovu návštevu. Nevedela si nájsť miesto - zo desať a desať ráz menila polohu, stále si ináč premýšľala, ako očakávať milenca. Napokon sa na chodbe ozval krok sprevádzaný štrnganím ostrôh. Strhla sa a všetka krv sa jej nahrnula do tváre. Nepokojne vstala a začala sa prechádzať po komnate, potom hodila na stolík hodvábnu šatôčku, no znovu si sadla a sklonila hlavu do rúk. Ostrohy sa blížili vždy bližšie a bližšie... tichý úsmev sa jej usadil na perách, vstala, podišla k obloku a uprela zrak na dunajskú vodu. 

S nezdvorilým hurtom sa roztvorili dvere a Adelaidinu myseľ zastrelo žalostné tušenie, že to neprichádza jej anjel. Obzrie sa a vidí divú tvár zúfalého grófa Rudolfa. Celá sa triasla od ľaku, žilami sa jej rozprúdil studený mráz a horúci oheň. 

- Ach, to ste vy, pán gróf? - na viac sa nezmohla. Tento rozorvaný zúfalec sa na to hneď zaškľabil. 

- Akože, akože, milostivá kňažná? Nazdali ste sa, že sa dočkáte kohosi iného? Ha, ha! Ako tá prekliata nádej klame! Hej, aj mňa chce oklamať. Preto prichádzam, aby som nadobudol istotu, či naozaj aj mňa zamýšľa oklamať. Kňažná nebeská! - zrazu sa vrhol k Adelaidiným nohám. - Vyslyšte moje srdce, pripusťte k sebe tieto moje horúce slzy, anjel môjho života, dôveruj mojej láske! Na týchto pleciach ťa prenesiem cez búrky a blesky! Korím sa tu pred tebou, kňažná, zostanem tu večne primrazený, ak ma z tejto studenej dlážky nezdvihne sľúbené slovo tvojej milosti! Miluj ma, božská Adelaida! 

Adelaida bola celá bez seba, toľko si však uvedomovala, že tento šialenec, akých bolo vtedy medzi nemeckými rytiermi veľa, je v nebezpečnom duševnom rozpoložení. Hlava mu horela, pobúrená krv kypela. 

- Vstaňte, milý gróf, - povedala mu po chvili, - neponižujte sa pred slabou devou. - A skloniac sa k nemu, chcela ho dvihnúť zo zeme. 

Adelaidine slová razom skrotili jeho divosť, náhle sa cítil prenesený do ríše blaženosti. Gróf sa vztýčil, keď sa kňažná k nemu skláňala, a tak sa stalo, že sa jeho pery dotkli Adelaidinho čela a z úst mu ulietol plamenný bozk. 

To bolo Adelaidino nešťastie. Tento tichý baránok niesol vinu času a okolností. Práve keď sa to stalo, v dokorán otvorených dverách zastal Svätopluk. 

Rudolf ako šialenec, ktorý sa dotkol čaše blaženosti, znovu sa rozzúril a zvolal chrapľavým hlasom: - Ach, ty pes slovanský! - a vyrútil sa z komnaty. Adelaida bola teraz najnešťastnejším stvorením na svete. Sieň sa s ňou krútila, srdce jej neznesiteľne tĺklo, tvár jej horela hanbou a bázňou, všetko nešťastie sa na ňu vyrútilo, a nijaká útecha jej nesvitla na cestu života. 

Svätopluk nevedel, čo je láska. Jedinou hviezdou jeho života bola láska k národu, tá mu osvetľovala priepasti aj trhliny, nad ktorými sa vznášal, aj výsosť závratnej slávy, ku ktorej túžil povzniesť seba aj národ. Zdá sa, akoby nič nebol zbadal, alebo si to ako, hrdina nevšimol, lebo so slovenskou úprimnosťou pristúpil k Adelaide a riekol jej tichými slovami: 

- Drahá kňažná, som prihotovený na cestu. Prichádzam, aby som sa dozvedel, či je vašou vôľou stať sa mojou manželkou. 

Tieto chladné slová uviedli Adelaidu ešte do väčšieho pomykova a pochybností. Chcela čosi povedať, ale slzy čo jej tiekli po lícach, rozvlnené prsia a nekonečne stiesnené srdce jej v tom načisto zabránili. Potom, keď sa jej vnútro upokojilo, Adelaida prosila Svätopluka, aby včerajšie aj dnešné udalosti pripísal iba Rudolfovej šialenosti. 

- Poznám, drahá kňažná, dobre poznám povahu vašich rytierov. Neznepokojujte si pre túto vec svoju myseľ, - tak tíšil Svätopluk Adelaidu, keď videl, čo ju pripravuje o pokoj. 

Adelaida dlho váhala - ako všetky Nemky - vyjaviť Svätoplukovi svoje myšlienky, ale Svätopluk mal sa k nej medzitým vždy slovenskejšie. Napokon horúcimi slovami prejavila mu svoju lásku, ktorú Svätopluk nemohol opätovať. 

- Zbohom, kňažná, uvidíme sa, až urobíme náležité prípravy na svadbu, - to boli posledné Svätoplukove slová. Potom odišiel. 

Pred zámkom stoja slovenskí odenci. Svätopluka vyprevádza sám cisár aj so svojimi synmi. A o chvíľu už iba veže Rezna pozdravujú cválajúcu nitriansku družinu. 

Ale kto tam stojí na zámockej veži? Trepoce sa biela šatôčka... to Adelaida hľadí za Svätoplukom. A keď na obzore zmizol posledný obláčik prachu, zmizla aj šatôčka aj Adelaida zo zámockej veže. 

=====5=====
Roku 870 bola česká krajina v smutnom položení. Od západu na ňu číhal jej nepriateľ, bojovný nemecký národ, susednej Veľkomoravskej ríši nedôverovala, lebo tam sa rozšírilo kresťanstvo, kým Čechy boli zatiaľ v zajatí tuhého pohanstva. Neisté položenie českej krajiny nemohlo trvať dlho, lebo mraky od západu sa čoraz väčšmi kopili: a preto bolo načase rozmýšľať o tom, akoby aj ďalej mohol žiť český kmeň slobodne. 

Príčinou toho, že sa český národ tak dlho zdráhal prijať kresťanské náboženstvo, kým Slováci zbratani s Moravanmi už medzitým tento nebeský dar prijali, bolo to, že český kmeň privádzali ku Kristovi nemeckí mnísi, nemeckí cisári, a títo nemeckí mnísi učili evanjelium v cudzích jazykoch, v nemčine a latinčine, čomu ľud nerozumel, preto ani pravdu tohto učenia nemohol poznať, ani sa k nemu hlásiť. A nemeckí cisári s týmto náboženstvom zavádzali hneď aj desiatky a dane, porobu a otroctvo. Tak si národ radšej volil pohanskú slobodu než kresťanské otroctvo, a preto Česi zostávali pri svojom slovanskom pohanstve. 

Inou cestou sa dostalo kresťanstvo do Veľkomoravskej ríše. Rastislav povolal do Nitry Cyrila a Metoda, slovanských apoštolov, ktorí ľud učili pravdu svätého evanjelia v slovenskom jazyku, keď preložili do tohto jazyka Písmo sväté. Až v Kristovom náboženstve cítili sa Slováci slobodnými, lebo ním sa oslobodili od jarma pohanského otroctva. Ľahko teda každý pochopí, prečo títo veľkomoravskí a českí Slovania sa nestali kresťanmi naraz; viedli ich k nemu rozličné cesty. 

Tento smutný stav českej krajiny skoro zbadal nemecký cisár Ľudovít, a tým väčšmi sa ho usiloval využiť vo svoj prospech, čím horúcejšie v ňom blčala túžba pomstiť sa Čechom. Jeho vojsko Česi už niekoľko ráz krvavo odrazili a mníchov, ktorých im vysielal, pohádzali do Vltavy. 

Tak sa teraz cisár chytil znamenitej príležitosti. Hneď po Svätoplukovom odchode vypravil k.českému kniežaťu Bořivojovi dvanásť poslov, ktorí mali od neho vymôcť povoľnosť a platenie ročných daní aj bezodkladné prijatie kresťanského náboženstva. 

Ale ako rozmýšľal Ľudovít o záhube Čiech, tak rozmýšľal Bořivoj o zachovaní svojho národa. Bořivoj poznal silu svojho národa, lež videl aj narastajúcu moc nemeckého cisára, a preto povolal na Vyšehrad vladykov a vojvodcov svojej krajiny a múdro k nim prehovoril. Pokladal za dobré, aby sa český národ dal pod ochranu mocného Svätopluka, slovenského kráľa, lebo o jeho moc sa už roztrieštila nemecká sila. Knieža. Bořivoj si získal lásku a dôveru svojho poddanstva a jeho slovo platilo v poli aj v rade. I zostavilo sa vyslanstvo, ktoré sa skladalo z českých vojvodcov a rytierov na čele s. hrdinským Svatos1avom a Vítěslavom. Darmi, ktoré mali niesť Svätoplukovi, boli osed1ané kone, štíty a rozličné zbrane. Ale práve čo sa mal skončiť snem, vyšehradský hradný strážca oznamoval príchod nemeckých poslov z Rezna. Dovolili im vojsť. 

Dvanásť nemeckých rytierov so spupným výzorom vstúpilo do snemovne a jeden z nich začal hovoriť: 

- Počúvaj, české knieža Bořivoj, aj všetci prítomní vojvodcovia a páni! Nemennou vôľou nášho cisára a pána je, aby česká krajina za krivdy spáchané na našich mníchoch, čo kázali kresťanské náboženstvo, povinne každý rok Jeho Jasnosti odvádzala daň päťsto koní a bezodkladne prijala Kristovo náboženstvo. Ak by ste sa tomu bránili a osmelili sa odoprieť poslušnosť, vedzte, že vás na to donúti nemecký meč! A potom bude s vami zle. 

Česká krv, tento horúci prúd víťaznej krvi, vzkypela v žilách českých vojvodcov. A už by bolo nasledovalo pokorenie tohto odvážlivca, keby knieža, dbajúc na práva a povinnosti pohostinstva, nebol sa sám ujal odpovede. 

Utíšte sa, hrdinskí Česi! - povedal Bořivoj, - vo vašom mene odpoviem na túto nehanebnosť nemeckého cisára. Počujte, vy, nemeckí poslovia! Právo pohostinnosti je u Slovanov sväté: preto vám odpúšťame túto surovosť a drsnosť, ktorou ste sa proti našej národnej hrdosti prehrešili. Aj my sme národ. Ale povedzte vášmu cisárovi a pánovi, že český národ nevie skláňať svoju šiju do otrockého jarma. Vie sa topiť vo vlastnej krvi preliatej v mužnom boji. Však váš cisár a pán vie, aké tvrdé sú naše lebky, aké britké sú naše meče a neprebitné naše štíty! Aspoň sa môže rozpamätať na rok 846, keď jeho sila, čo tak ukrutne zničila Stojmírovu slávu, našla biednu smrť na tvrdých skalách našich Krkonôš. Nuž, Nemci, choďte k svojmu cisárovi a pánovi, oznámte mu náš odkaz, nech príde! Ale z ozbrojenej českej ruky našu vlasť nedostane! 

Výrazne predniesol Bořivoj tieto slová a celý snem zahrmel: - Sláva Bořivojovi, slávnemu kniežaťu! 

Na vyšehradskom priestranstve sa ozýva konský dupot a štrngot mečov. Zástupy rytierov odchádzajú bránami kniežacieho Vyšehradu. Nemci sa vracajú na západ k nemeckému cisárovi a Česi uháňajú na východ k slovenskému kráľovi. 

=====6=====
Roku 871 sa v Rezne s novou jarou začal budiť aj nový život. Nové nádeje a nové predsavzatia napĺňali nemecké duše. V Rezne sa pripravuje svadba aj vojna: aké rozdielne ľudské zamestnanie! 

Cisára veľmi popudila smelá Bořivojova odpoveď, a nemohol tieto svoje sklamané nádeje znášať ľahostajne. Hotovil sa na výpravu proti Čechom. Už by sa bol aj prv dal na výboj, keby mu v tom nebol zabránil príchod zimy. 

Teraz mu zas prípravy na svadbu kládli do cesty nemalé prekážky. Nemeckí rytieri sa tešili na Svätoplukovu svadbu, lebo určite vedeli, že Svätopluk je bohatý kráľ. A preto sa nádejali, že si zas dobre zahýria, keď sa budú môcť svadbiť na staromestský spôsob, ako sa vraví &quot;mit Saus und Braus&quot;. Bezpochybne toto bola ich jediná rozkoš, lebo v bitkách v poli, po horách a strmých skalách zažili iste málo dobrých dní. Preto ani teraz nemali veľkú chuť do vojny, a dozvedel sa o tom aj sám cisár. 

Nečudo , že aj sám cisár bol ochotný odložiť svoje predsavzatie. Tým väčšmi sa staral o svadobné prípravy. Rozhodol sa, že v boji proti Bořivojovi vyjde a pokorí ho až po svadbe. 

Starý cisársky hrad opravovali. Staré komnaty, pochmúrne chodby a siene, v ktorých mal záľubu Karol Veľký, opravovali, malé obloky v nich prerúbavali na väčšie, brány krášlili novými výrezmi predstavujúcimi nemecké rytierstvo, po chodbách a ambitoch rozvešiavali starožitné obrazy, utierali z nich prach, vystavovali prilbice, meče a štíty alávnych cisárskych predkov. Slovom, všetka nemecká sláva stavala sa do šíku, aby náležite oslávila Svätoplukovu svatbu s Adelaidou. 

Cisár Ľudovít so svojím synom Karolmanom sa v duchu veľmi radovali, lebo si uvedomovali, aký je tento skutok pre nich veľmi výhodný. Pre nich spojenie so Svätoplukom nebolo ničím iným ako sieť, do ktorej nevedomky vošiel silný lev, pokorený takto bez veľkej námahy. Báli sa rastúcej sily a vlády Svätoplukovej, ba predvídali, že by sa ľahko mohol spojiť s Bořivojom, a tak naveky zmariť nemeckú nádej. Preto sa mohli iba radovať z tých podmienok, ktoré kládkĺi Svätoplukovi. 

Jeden deň určili na cisársku poľovačku na počesť Adelaidy, ktorá sa jej sama zúčastnila ako odvážna lovkyňa. Už před východom slnka bola poľovnícka výprava v pustných horách. Adelaida na vranom koníku, v utešenom poľovníckom odeve, bola hviezdou spoločnosti. 

Cisársky prvý poľovník rozostavil lovcov po skalách, dolinách a vŕškoch. Chvíľu sa ešte ozývali poľovnícke trúbky, potom stíchli a ohlášal sa iba štekot psov. 

Adelaida, pyšná lovkyňa, túžila po poľovníckej sláve, a preto si vybrala miesto na osamotenej príkrej skale, odkiaľ sa jej otváral výhľad na roztrúsené čistinky. Niekoľko ráz sa poobzerala dookola, potom si sadla na skalu a zahĺbila sa do myšlienok. Pomyslenie na to, čo asi povie hrdinský Svätopluk, keď zbadá nejakú zver, prebodnutú jej šípom , vyviedlo ju rýchlo na ušľachtilé výslnie Svätoplukovej slávy. Jej duša  sa vzniesla z lona týchto starých germánskych hôr na zlatoklasé polia a vínonosné nitrianske kopce, do tône veľkomoravských líp. Tam sa videla po boku slávneho Svätopluka ovenčená kráľovskou velebnosťou. 

Jej srdce bolo vzrušené tou najčistejšou láskou k Svätoplukovi. Jej duša nepoznala iný život, iba život s ním. On bol pre ňu jediným blahom a jedíným prameňom života. Keď si naňho pomyslela, celá horela, prisnil sa jej v snách, myslela naňho v bdení. Myšlienka na Svätopluka ju vyvábila aj na túto poľovačku. 

Z myšlienok ju vyrušil šuchot v kroví pod skalou. Zrazu sa obzrela, no zabudla, že sa opiera o natiahnutú kušu, sotila ju dolu skalou, a šíp fikla do neďalekej jedle. Kým Adelaida preľaknutá nečakanou náhodou stŕpnuto hľadela do doliny, z hustých krovín vystúpil zúfalý gróf Rudolf a divo sa zahľadel na bralo. 

- Aha, zradná stvora, poľujete po skalách na sny o svojom Svätoplukovi? Ja vás naučím opovrhovať mojou láskou! - Strhol z pleca natiahnutú kušu a bez dlhého cielenia vypustil jedovatý šíp na Adelaidu. Šíp pozrážal niekoľko jedľových halúzok, zachytil perami skrášlený Adelaidin klobúk a vzniesol sa vysoko do oblakov, aby po chvíli zapadol v lesnej pustatine. 

Adelaida nevidela viac grófa, uvedomila si iba, že beží lesnou húštinou. Schytila poľovnícku trúbku a dala znamenie na rýchle stretnutie sa poľovníkov. 

Cisársky poľovník bol prvý, čo sa kňažnej pýtal na príčinu jej preľaknutia a na prestrelený klobúk. Adelaida však s voľne povievajúcimi zvlnenými vlasmi vysadla na vraníka a s celou družinou odcválala do Rezna. 

=====7=====
Poďme však už k Svätoplukovi, nazrime do Nitry, kde ho uvidíme aj s jeho národom. 

Tá zvesť, že Svätopluk sa zamýšľa zosobášiť s nemeckou kňažnou, nemilo sa dotkla väčšej a poprednejšej časti slovenského národa. Istotne všetci tí, čo vedeli predvídať následky tohto kroku, báli sa budúcnosti, lebo už dobre poznali spolky s Nemcami. Svätopluk rátal medzi svojich radcov, rytierov a občanov hlavy zošedivené v bojoch a zostarnuté v radách. Boli to živí svedkovia histórie Veľkomoravskej ríše, ktorá sa v takom krátkom čase povzniesla na taký stupeň slávy a vážnosti. I ich pomocou sa preslávili Svätoplukovi predchodcovia, s ich pomocou sa aj Svätopluk povzniesol tak vysoko.A muselo sa to dotknúť ich srdca, keď videli, že ich kráľ, len čo sa oslobodil z nemeckých krážov, už upadá do nových a strháva za sebou celú ríšu. 

V Nitre sa medzitým šírili o kráľovej svadbe rozličné a odporujúce si správy. Hoci sa spočiatku napospol hovorilo, že kňažná z Ľudovítovho dvora je budúcou veľkomoravskou kráľovnou, od tých čias, čo, boli u Svätopluka Bořivojovi vyslanci, rozprávali podaktorí s istotou, že manželkou veľkomoravského kráľa má byť česká kňažná, pretože ešte nijakých vyslancov nezdržali v Nitre tak dlho a v toľkej nádhere ako týchto. 

Sám Svätopluk od tých čias, čo prišiel z Rezna, správal sa celkom zvláštne. Nepochybovalo sa o tom, že robí prípravy na slávnosti, hoci sa nikomu okrem Metoda nezdôveril, že sú to svadobné prípravy. 

Takéto tajomné a nedôverčivé správanie sa Svätopluka nemohli ľahostajne znášať práve v týchto časoch jeho prední a hlavní radcovia. I začali sa spoločne radiť, ako by mohli predniesť svoje úmysly kráľovi a ako by ho mali, ak sa zamýšľa zasnúbiť s nemeckou kňažnou, upozorniť na tento nebezpečný krok. Zavolali si preto medzi seba kráľovského dôverníka, slovanského biskupa a apoštola Metoda, ktorému kládli na srdce, aby Svätopluka presvedčil o ich úmysloch a ak bude môcť, aby ho odviedol od tohto nebezpečného predsavzatia. Metod, ktorý zahorel láskou k slovenskému národu, prisľúbil, že sa všemožne pousiluje, aby sa Svätopluk nezaplietol do týchto osídiel. 

- Dlho na teba čakám, otče, - hovoril Svätopluk Metodovi, keď vstúpil do jeho siene, lebo sa zdržal v rade Svätoplukových vladykov a radcov a premeškal zvyčajnú hodinu. 

- Milostivý kráľ môj, dôležité veci ma zdržali, - ospravedlňoval sa vážny, šedinami.pokrytý Metod. 

- Ale, ale dôležité veci! Azda nie sú tie veci, o ktorých sa s tebou ja zhováram dosť dôležité? - hovoril kráľ, dávajúc dosť zreteľne najavo, že zádumčivosť a namrzenosť, ktorá sa čoraz väčšmi zmocňovala jeho ducha odvtedy, čo sa vrátil z Rezna, dosiahla už vysoký stupeň. Lebo určite nemal vo zvyku tak nešetrne sa zhovárať s Metodom, ktorého nazýval otcom. Metod však bol vždy duchaprítomný človek, a hoci miernej mysle, nepoznal strach. Prešiel nejednou školou trpkých osudov, a preto aj v túto chvíľu zostal sám sebou, a keď, prevzal reč, takto začal dôrazne hovoriť: 

- Škoda, škoda, veľký kráľ môj, pre teba a pre tvoju ríšu, že nepripúšť k sebe pozhovárať sa tých, ktorí majú s tebou rokovať o veciach, čo sú po tých, o ktorých ja hovorievam, istotne najdôležitejšie. Pre toto tvoje chladné správanie sa k podporám tvojho trónu obrátili sa na mňa, a ja idem práve teraz z ich porady, kde sme premýšľali o tvojom blahu aj o blahu Veľkomoravskej ríše, teda o veľmi vážnych veciach. 

- Viem, viem, že Slováci a Moravania nie sú so mnou spokojní odvtedy, čo som sa vrátil z Rezna a dostali sa im do uší chýry o mojej svadbe. Ale viem, oj, dobre viem, kde je prameň tej podozrievavosti, dobre viem, a dennodenne preklínam svoj hriešny skutok, ktorým som sprznil svoju slávu naveky - to, že som zahubil veľkého Rastislava... 

- Ale, otče, - pokračoval rozohnený Svätopluk, - tu pred tvárou živého boha ti prisahám, že jediným cieľom môjho života je dobro Veľkej Moravy. Všetko moje úsilie sa obracia k tomuto slovenskému plemenu. A že som sa rozhodol zasnúbiť s nemeckou kňažnou, a tak vykonať násilie proti samému sebe, aj to vychádza z tohto svätého predsavzatia, a práve zato ma podozrievajú Slováci! Otec Metod, ja viem, čo som dlžen svojmu ľudu. Sám som pripravil tento ľud o veľkého, múdreho, mocného a slávneho kráľa. Ja sám, sám, samojediný chcem tomuto svojmu ľudu nahradiť stratu. Prudkou vášňou a ctižiadosťou som poškvrnil svoju slávu, sám ju chcem znovu obmyť svojou silou a vlastným pričinením. Ale pravda, pravda, moje srdce nevidí nikto z ľudí! Ach... 

Bolesť srdca mu pretrhla reč, na čelo mu vysadli kropaje studeného potu. Nastala hrobová tichosť. Metod vedel oceniť dôležitosť tejto tichosti - mlčal aj on. 

- No uznaj, otče, či môžem konať ináč, ak chcem pre uspokojenie svojej duše dosiahnuť ciele? Kto nepozná veľkú silu nášho nepriateľa? A akože ho pokorím svojím rozjatreným a hlboko pokoreným národom? Či nie je dobrý môj úmysel ukolísať tohto rozzúreného leva, medzitým posilniť svoj ľud, a potom ho, zahnať a naveky pokoriť? A napokon sa ti priznám, jesto slovanská kňažná, ktorá by mohla krášliť kresťanský trón Veľkej Moravy? 

Svätopluk havoril s pohnutou mysľou. Potom sa chytil slova Metod. 

- Mýliš sa, kráľ môj, ak sa nazdáš, že ti národ pre tvoj čin, hoci hriešny, nedôveruje. Sila tvojho ducha a skutky, ktorými si sa vyznačil, už zotreli túto škvrnu. Ale vedz, kráľ môj, národ neschvaľuje jediný tvoj úmysel a bojí sa, že chceš pojať za kráľovskú manželku nemeckú kňažnú. Ja schvaľujem tvoj svätý úmysel robiť to všetko pre blaho svojho ľudu; no čudujem sa tvojej malomyseľnosti a pochybovačnosti o takom hrdinskom národe, akým sú právom Slovania. Poznám veľkú moc nemeckého cisára, ale poznám aj, pri tvojej odhodlanosti, neoblomného ducha Slovákov. S akými hŕstkami premáhal Mojmír a vyhnal Rastislav z krajiny nemecké vojská! A ty, jediná bujará ratolesť Rastislavovcov, by si sa zľakol, keď máš víťaziť? Svätopluk, ty sa obzeráš iba na nepriateľskú moc a zabúdaš na skúsenosť a na poznanú hrdinskosť vlastného národa? 

Svätopluk stál zarazený. Myseľ mu horela, ale tvár sa leskla a červenala od hanby. A Metod pokračoval: 

- A nazdávaš sa, veľký synovec veľkého Rastislava, že tvoj trón, utvrdený slovanskou krvou, by Nemka, hoci ešte zo slávnejšieho rodu, skrášlila väčším leskom než kňažná slovanského rodu, aj keď slabšieho? Viem to, a chválim tvoju kresťanskú horlivosť, že nechceš myslieť na slávny kniežací rod českých panovníkov, lebo väzí v pohanstve. Ale či azda nemám u teba toľko dôvery, keď som obrátil ku Kristovi Veľkú Moravu, že by som mohol získať aj susedných Čechov? 

Metodova výrečnosť prekonala všetky kráľove námietky. Pohrúžený do myšlienok, iba mrzuto prehovoril: 

- Veru dosť zle, že vy, duchovní otcovia, tak neskoro prichádzate na túto myšlienku, a z inej strany ešte horšie, že Bořivoj tak dlho váha prijať svetlo Kristovho evanjelia! 

- Nieže tak, kráľ môj -  odpovedal Metod, - či sme sa my, povolaní do tvojej ríše, mali vari starať o cudzích? A potom, ako mohol Bořivoj a jeho národ poznať Krista, keď mu ho ukazovali spolu s otroctvom a okovami. Skôr na tebe bolo a aj je, veľký kráľ, aby si sa o to postaral a nehľadal si ženu v nemeckých krajoch. 

- Prestaň, prestaň, otče, pre sedem rán Kristových... a odpusť mi moju unáhlenosť. Som iba človek a ťažká je starosť o takú veľkú ríšu. Čo som zabudol rozkázať ukladám teraz tebe. Nech sa s tebou vypraví vyslanectvo na Vyšehrad. Ty sa, otče, postaraj, o nebeské veci mojej ríše a spriazneného národa, ja porozmýšľam o časných cestách mňa a môjho národa. 

Metod opustil kráľovskú sieň. Svätopluk sa spustil na stolec a zabral sa do hlbokého, pamätného a vlasteneckého rozmýšľania. 

=====8=====
Keď sa Bořivojovi vyslanci vrátili z Nitry na Vyšehrad, doniesli radostné správy a noviny. Rozprávali o veľkej náklonnosti nielen kráľa, ale aj celého národa k Čechom, čím nové nádeje a radostné výhľady do budúcnosti oživiIi srdce českého národa, ktorému sa znovu vyhrážali Nemci. Medzi ľudom sa rozprávalo, že vyslancov už v Nitre aj pokrstili, čo však bol dôsledok iba toho, že vyslanci sa veľmi pochvalne a priaznivo vyjadrovali o nitrianskom kresťanstve, porovnávajúc ho s nemeckým kresťanstvom. 

Medzi Vyšehradom a Prahou stál vtedy na pobreží mohutnej Vltavy neveľký hostinec, čiže krčma. Schádzavali sa v ňom kniežací a rytierski zbrojnoši. Bývalo tu veľa ráz hlučno. Kto sa chcel dozvedieť niečo nové, poberal sa sem. 

Jedného dňa po príchode vyslancov z Nitry zhromaždilo sa tu väčšie množstvo zbrojnošov a pospolitého ľudu, lebo sa túžili dozvedieť od tých, čo boli so svojimi pánmi v Nitre, niečo o cudzích krajoch. 

- To je tam celkom inakší svet, ľudia moji, - rozprával jeden výrečný český junák, štrngajúci svojím širokým mečom, - tam je všetko inakšie. Ale to som sa najväčšmi čudoval, že som v ďalekej cudzine samých Čechov ponachodil! Vravím vám, samí Česi, akoby sa vo Vltave kúpali a po Krkonošiach na divých kancov poľovali. A prisahám na Perúna, ani tie ich meče nie sú menšie, a počujte, ľudia drahí, to sú vám hrdinovia. Mali by sme veru čo robiť, keby sa tak pánu Svätoplukovi zachcelo po nemecky k nám vtrhnúť! No, ale neľakajte sa! Ha, ha, ha! Ba mne sa zdá, lenže nie sme tu sami... To by bolo! Ale čo! Poviem vám to! Mne sa vidí, že pôjdeme spolu na Nemcov...! Ha, ha, ha! 

Jeho srdečný smiech sprevádzal štrngot meča. Potom schytil svoj plecháč a vlial do seba, čo v ňom ešte bolo: - No, hoci to nie je nitrianske víno, nalej ešte! - kričal na krčmára. 

A čo potom, Strojsa, - pýtal sa ho iný zbrojnoš, - tí nemeckí mnísi ti tiež nadbiehali s tou ich bláznivou nemčinou a s dreveným krížom? 

- No, - odpovedal prvý, - to by som im neradil, ale tých tam ani nepotrebujú. Pravda, nemajú tam Svantovíta ani Perúna, ale, ľudia moji, ten ich boh je tiež dobrý! Majú obetnicu, ale akú .obetnicu! Ako naša vyšehradská Svantovítova! A tak vám spievajú, až sa Nitra ozýva. To by ste mali počuť, samé české piesne, a prisahám na Moranu, ide im to lepšie ako nám, keď sa vraciame z poľovačky. 

Tu sa však pred krčmou začali zbiehať deti a dospelí, robili krik a lomoz okolo šiatra, ktorý tu vyrástol za malú chvíľu. Pred šiatrom bolo neveľa vyvýšené miesto na spôsob rečniska, čiže kazateľnice, okrášlené veľkým krížom, na ktorom visel obraz Krista. 

- Aha ho, zasa mních, no ten to zas dostane! Von sa, von! 

Také hlasy sa ozývali v krčme a o chvíľu boli dubové stolce prázdne a plecháče poprevracané. Všetko sa hrnulo von k šiatru. 

Nemecký mních v jednej ruke s krížom vystúpil. na rečnisko,a kázal zhromaždenému zástupu. 

- Čo to vraví, čo to tára? - Začali sa ozývať hlasy, lebo nerozumeli mníchovej nemčine. - Haní bohov, nadáva na Svantovíta, rúha sa Perúnovi! Dolu s ním! - ozvalo sa inde. 

Za okamih bol šiator roztrhaný, kazateľnica prevrátená: mnícha stŕčali a zauškovali, ba niekoľko pohanov ho malo medzi sebou a viedli ho k Vltave. A nebol by úbohý mních ušiel zvyčajnému osudu, utopeniu, keby sa nečakane pozornosť všetkých nebola obrátila na iné divadlo. 

Skupina nitrianskych rytierov a odencov na čele s dôstojným Metodom cválala cestou na Vyšehrad. Zbrojnoši, najmä ten rozprávač z krčmy, dali sa z plného hrdla kričať: - Sláva Nitranom! Sláva Slovákom! Huráá! Huráá! 

Celý zástup ich sprevádzal zvedavými očami, až kým neprišli na podzámok a nezmizli vo vyšehradských ohradách. 

Hoci sa to rozumie samo sebou, predsa však musím pripomenúť, že po Metodovom príchode na Vyšehrad celá Praha nehovorila o ničom inom ako o Svätoplukovi. V takýchto časoch, pravdaže, ľud sa zmieta sa vo večných pochybnostiach, kolíšuc medzi bázňou a nádejou. Každá nezvyčajná udalosť vzbudzuje pozornosťa aj rozličné povesti poletujú z úst do úst. A najmä český národ bol. teraz taký zastrašený a jeho myseľ zmietali sem a ta všelijaké povesti, že nevedel, čoho sa držať. Hrozilo mu nemectvo aj kresťanstvo, a hoci cítil v sebe silu, nevedel, odkiaľ sa brániť. Z inej strany roznecovali jeho srdce všelijaké nádeje, lebo o Nemcobijcovi - tak volali Svätopluka sa šírili ustavične priaznivé správy. Myseľ národa bola navnadená, pohnutá, rozjarená, ale neuspokojená. A jeho zvedavosť deň čo deň rástla a rozmáhala sa. 

Metod medzitým blahodarne pôsobil na srdcia celého kniežacieho dvora. Ale tento slovanský apoštol sa neuspokojil s tým, že získal pre Krista Bořivoja a jeho dvor, zaumienil si, že sa pokúsi obmäkčiť aj srdce národa a osvietiť jeho myseľ. 

Istého dňa na kniežaci príkaz rozhlásili, že zajtra sa majú konať služby neznámemu bohu vo Svantovítovom chráme na Vyšehrade. Sotva sa začalo v ten ustanovený deň brieždiť, zástupy ľudí sa hrnuli k Vyšehradu. Celého zástupu sa zmocnila neskrotná zvedavosť a túžba po novostiach, takže čoskoro v chráme, čiže v chrámových predsieňach, nebolo miesta, lebo do vlastnej svätyne, v ktorej stála štvorhlavá Svantovítova socha zastrená v popredí osobitnou oponou, nemal okrem kňaza vykonávajúceho obrad nikto prístup. Pre oponou Svantovítovej svätyne stála murovaná, kameňom vykladaná a voľačo zvýšená obetnica na spôsob kresťanských oltárov. 

Keď už boli všetky predsiene zaplnené, vošla dovnútra celá Bořivojova rodina aj s vojvodcami a českými rytiermi. Tisíce ľudí tu bolo prítomných, a predsa akoby tu nebol nikto, ticho a pokoj zostávali nenarušené. Iba čo napínanie hláv spôsobovalo slabý šuchot. 

V takomto očakávaní, čo sa má diať, napätá zvedavosť sa rýchlo premenila na úžas a zmeravenie, keď sa zjavil nábožný Metod. Predstúpil pred obetnicu, a celý zástup sa zahľadel na jeho dôstojnú postavu. Vysoký vzrast, strieborné, zošedivené vlasy splývajúce na plecia, tvár aj vo svojej starobe krásna, vyjadrujúca mier a večný pokoj... tieto vnútorné vlastnosti dojali všetok ľud. Dojem zvyšovalo ešte dlhé rúcho. 

- Kvôli neznámemu bohu, - začal Metod plný svätého nadšenia, - zišli ste sa tu, udatní Česi, šľachetné ratolesti, znamenití potomci Čecha a Sama! A ten vám neznámy boh posiela ma k vám, aby som vám zvestoval jeho vďačnú pravdu! 

Ten boh stvoril nebo a zem a všetko živé pod slnkom: on nám daroval dušu aj telo. A tak k vám prichádzam na rozkaz tohto všemohúceho boha. 

Neprichádzam preto, aby som rúcal a lámal vašich strieborných a zlatých, - drevených a medených bohov, ktorých chránite slovom a mečom. Ale akože to, vy sami si musíte brániť vašich bohov? Aké veľké šťastie pre vás, že ste takí mocní, keď vás ten neznámy boh obdaril takou veľkou silou, že môžete brániť svojich bohov. Ale čo bude potom, ak padnete? Kto vás potom bude chrániť, keď vaši bohovia sú takí slabí, že vás potrebujú na svoju obranu? 

Poznám boha, ktorého vy nepoznáte, a ten boh nepotrebuje obranu, ale chráni tých, čo v neho uverili. Ten boh má v moci tento svet, ktorý sám stvoril, on ho môže zatratiť, ale je taký dokonalý vo svojej dobrote a milosrdnosti, že ho len chce časne a večne spasiť. Tento boh, ktorého vy nepoznáte, pozná vás a hľadí na vás z jasných a hrmiacich nebies, vidí vás v búrke aj v pokoji. 

Od neho máte to zlato, striebro, tú meď a to drevo, z ktorých staviate a lejete svojich bohov. Váš boh je pominuteľný, lebo hnije a hrdzavie, ale ten boh, skrze ktorého je všetko, je večný, večne mocný, večne slávny, večne blahoslavený! 

Ľudia, on chce mať aj večne, večne blahoslavených; preto poslal na tento svet syna svojho, aby každý, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný. 

Ach, život večný! Táto nekonečnosť života, toto nekonečné a nezmerateľné more večného života, toto slnce nikdy nezapadajúcej slávy zablysne sa a otvorí človeku,keď vyputuje z tohto tmavého údolia, kde nie je nič slávne, nič trvanlivé, nič večné, všetko hynie a stráca sa. 

Táto večnosť života a slávy je pripravená aj pre vás, ak uveríte v tohto jediného boha, syna jeho Ježiša Krista a Ducha svätého, večného utešiteľa. 

Nuž, pripravuj te svoje srdcia, otvorte svoju myseľ pravde, odovzdajte sa do moci a riadenia toho všemooúceho boha! 

Všetko je slabé, mocný je iba on, všetko hynie, len on trvá večne, on môže všetko podvrátiť, - iba jeho nemôže nikto skaziť, všetko je temné, iba on je slávny, nič nie je dokonalé, iba on jediný, ten otec nás všetkých je dokonalý. 

Ľudia, veľa je blahoslavenstva, z ktorého dostávajú veriaci v Krista. No bieda nad všetky biedy, hrôzy a večné biedy čakajú na neveriacich a dobrovoľne blúdiacich. Och, ľudia, poznajte pravého boha - vráťte sa k nemu, ako, hľa, tu pred tvárou celého ľudu a v lesku božieho svetla robí váš slávny knieža! 

Táto kázeň, ktorú mal Metod k českému nár.odu, nebola vypracovaná podľa kazateľských pravidiel, ale predniesol ju nábožne horlivým duchom, a preto mala veľký účinok. Lebo nikdy nepočuli títo českí pohania tak zreteľne hovoriť o bohu, a hoci im mnohé zostalo záhadou, predsa ich celá táto reč prenikla. Hneď, ako Metod skončil reč, predstúpil pred neho s celým svojím dvorom Bořivoj, a Metod najprv pokrstil jeho, potom ostatných domácich, vojvodcov a popredných radcov a rytierov. Každý bez výnimky, prv než vylial na nich prameň svätého krstu, riekol asi v tomto zmysle: 

- Priznávam sa k jedinému bohu, ktorý stvoril moje telo a dušu a môže ju večne spasiť! Zriekam sa modly štvorhlavého Svantovíta a všetkých bohov vytvorených ľudskou rukou. Verím v jediného boha Stvoriteľa, v jeho syna Vykupiteľa a v Ducha svätého posvätiteľa! 

Metod, vylievajúc na nich krst svätý, hovoril asi v tomto zmysle: 

Krstím ťa, syn boží, v méne boha Otca, Syna i Ducha svätého, v ktorého si uveril! Sláva buď bohu na výsostiach! Hospodine, pomiluj ny! 

Zástupy sa dívali s úžasom na toto slávne Metodovo krstenie. Mnohí potom našli zaľúbenie v Kristovi, takže sa ich v ten deň veľmi veľa pokrstilo. 

Požehnaný bol príchod tohoto slovanského apoštola k Čechom. Neskôr vysvätil mnoho kňazov, vystaval niekoľko chrámov, ako na Vyšehrade, v Limomyšli, na ľavej strane Hradca atď. A posvätil ich sv. Klimentovi. 

Od tých čias sa v Čechách rozmáhalo kresťanstvo, ktoré stovky a tisíce nemeckých mníchov s Karolom a Ľudovítom, mocnými cisármi, nemohli ani v najmenšom kútiku tejto krajiny rozšíriť. 

Hoci sa Metod skoro po Bořivojom krste odobral z Čiech, neprestal potom až do svojej smrti aj s bratom Cyrilom pôsobiť na tento národ. A až teraz sa dozvedáme, ba s istotou presviedčame, že chrám sv. Klimenta v Litomyšli vysvätili títo dvaja bratia. 

=====9=====
Dobrý čitateľ a láskavá čitateľka, nezabudli ste medzi týmito rozprávkami na toho zúfalého nešťastníka, čo ušiel do hôr, na grófa Rudolfa? Ach, na toho som takmer aj sám zabudol. Pozrime teda, čo robí. 

Na reznianskom hrade, v tesnej komôrke, sedí muž stredného veku. Rozpustené, strapaté vlasy mu padajú do očí, šaty má síce čisté a skvostné, ale ledabolo na sebe nahádzané. Zapálené oči, zamračené čelo a akási spurnosť z celej jeho tváre naznačujú, aký je to asi človek. 

Klobúk leží pod dubovým stolom, na posteli je namiesto mäkkých perín mach, plechová kanvica, čo stojí na stole, je naplnená vodou; muž sedí na brezovom klátiku. Keď bol o voľačom dôležitom porozmýšľal, vstal, podišiel k železným dverám a začal nimi z celej sily triasť a lomcovať. Ale dvere sa ani nehli. Hrozne zaškrípal zubami, vpadnuté oči mu vyskočili navrch, akoby sa naraz chceli vyslobodiť zo svojich jamôk. Niekoľko ráz sa prešiel po svojej komore. Nič iné mu neprišlo na um. Chytil kanvicu, vylial z nej vodu po komore a začal ňou tĺcť do steny tak silno, že za chvíľu v nej vybil hlbokú dieru. A začal sa v duchu tešiť. Vtom však zaštrkotal vo dverách kľúč a on videl, že k nemu už prichádza strážca. Zmraštil obočie, položil kanvicu na stôl a zvalil sa na svoje machové lôžko. 

Vošiel žalárnik a po jeho boku si zastal cisársky pisár, ktorý väzňovi zvýšeným hlasom prečítal takýto rozsudok: 

- Vášmu väzeniu je koniec, avšak prísne sa vám ukladá, aby ste ihneď opustili Rezno a nikdy sa doň nevracali, ak nechcete znovu padnúť do rúk súdu. Dáva sa vám na vedomie, že túto milosť vám vymohla milostivá kňažná Adelaida. 

Vyziabnutého a preblednutého väzňa tieto slová rozohnili. Zrazu v jeho prevrátenej hlave ožili všetky nádeje. Spod dubového stola schytil klobúk, čo sa tam váľal, a utekajúc na koniec chodby, chrčal: - Dve strely netrafili cieľ, ale prisahám, tretia trafí. - S tým aj zmizol. Či viete, kto to bol? 

Cisárski poľovníci chytili v horách grófa Rudolfa a priviedli ho pred cisára. Mali ho prísne súdiť za jeho skutky, lebo sa mu dokázalo, že on strieľal na Svätopluka. Ale dnes bol štastný deň, všetko na hrade sa muselo radovať. Adelaida ešte nikdy nebola taká veselá, ani jej otec, ba ani sám cisár - ako práve dnes. Iba uväznený gróf smútil. Preto prosila zaňho Adelaida - a tak teraz tohto zúfalca prepustili. 

Bol to deň, keď očakávali Svätopluka. Pozajtra mal byť sobáš. Už boli v Rezne aj biskupi, ktorí mali odbavovať sobášnu slávnosť. Každý zbrojnoš bol oblečený v čistom striebre a zlate a rytieri sa tešili na svadobný &quot;Saus und Braus&quot;. 

Pri obloku .stála, Adelaida. .Srdce jej horerlo; myseľ svietila a toto jej nádejne položenie vynášalo jej vnútro na najvyšší stupeň blaha. Pohľad jej zalietal v tú stranu, kde vyhasol posledný lúč, čo sa odrazil od prilbíc Svätoplukovej družiny. A o malú chvíľu zbadala na konci cesty, strácajúcej sa v diaľke, dvíhať sa obláčik, v ktorom sa znovu ligotala prilbica. Potešila sa a odišla od obloka. Vzrušená nebeskou radosťou prechádzala sa po komnate. 

Ale ako opísať, čo cíti milenka keď sa blíži jej vrúcne očakávaný milenec? Povedzte nám to vy, milostivé panie, aké sú, aké to boli city, čo prúdíli vo vašej hrudi, keď ste vo svadobný deň čakali na svojho milého, ha ženícha? Vaša hruď sa vlnila, nepokojne burácajúce srdce horelo, clivou blaženosťou tiesnená myseľ sa upokojovala najsladšími nádejami, slovom, pretekala čaša nekonečného blaha. 

Ale čo vtedy cítila Adelaida, horiaca láskou, živým a vznešeným citom k Svätoplukovi? Povedzte si.to samy, vy, panie, a vy, páni, ja zostanem pri tom, čo som povedal. 

Po zámockej dlažbe štrngali ostrohy a rinčal hrmotný meč. Pre Adelaidu to bola nebeská hudba. Ale o chvíľu zas stíchla v náprotivnom hradnom krídle, kde mal svoje sídlo cisár. Nebeská hudba stíchla, aby sa začala iná, pre Adelaidu najstrašnejšia. 

Na tamtej strane sa totiž razom strhol hrozný krik, zdesaťnásobený hrmotom a šramotom ostrôh, mečov a rytierskych krokov. A z tohto hrmotu sa ozývalo Ľudovítovo strašné kliatie a nadávanie. Zrazu sa dvere rozleteli dokorán a strapatý cisár so synmi aj s níektorými radcami zastal v nich a kričal z plného hrdla: 

- Tu to povedz, tu, pes slovenský, tu povedz tie zradné slová toho môjho satrapu, tu, do tváre tohto tichého baránka! 

Pravou rukou držal za plece pevného, urasteného, asi tridsaťročného slovenského rytiera, ktorý, urazený týmto nečakaným pohanením, vytrhol sa mu z ruky a krátko, ale dôrazne odpovedal: 

- Som vyslancom môjho kráľa, prečo nakladáš so mnou zle, nemecký cisár? Na našom dvore je právo vyslancov sväté a nedotknuteľné. A ja musím na tvojom dvore znášať pohanu? 

Potom sa Svätoplukov vyslanec obrátil k vystrašenej a prekvapenej Adelaide a takto pokračoval: 

- Milostivá kňažná! Prinášam vám od Svätopluka, môjho kráľa a pána, posledné požehnanie. Hoci si to so sobášom inak rozmyslel, aj tak vám posiela svoje blahoželanie, svoje blažené a vrúcne požehnanie v presvedčení, že vy mu tento krok, o ktorom rozhodli vyššie osudy, odpustíte! A tebe slávny cisár, oznamujem, že som a vo mne aj môj kráľ pohanený. Ak z toho vzíde vojna, Nemci, aj môj meč zakúsite v poli! 

Potom ľavou rukou udrel o tylec svojho meča, ktorý hrmotne zaštrkotal, pravicou si založil na hlavu prilbicu. Po dlhých zámockých ambitoch a chodbách hrmeli ťažké rytierske kroky a ohlášal sa štrngot meča a ostrôh. O malú chvíľu konské podkovy sa iskrili na zámockých dlažbách a na reznianskych uliciach. 

Ťažko by bol tento rázny slovenský vyslanec unikol nemeckej pomste, keby celú pozornosť a celú horlivosť nebola na seba obrátila Adelaida. 

Táto správa otriasla Adelaidinu dušu od základov, takže nikdy viac neprišla k sebe. Ako keď divá víchrica vyvalí aj storočný dub aj jemné fialky, a môže sa potom premeniť hoci na zafír, nikdy viac neoživí skleslú silu života. Tak ani Adelaide nemohla nijaká radosť a rozkoš sveta vrátiť to, čo jediné jej táto hrozná chvíľa vyrvala. 

Jej mdloba nebola obyčajnou mdlobou. Jej duša akoby rozorvaná napoly cítila sa rozdielne. A medzi touto trhlinou života videla jej myseľ Svätopluka. Zdalo sa jej, že ju kladú do hrobu a Svätopluk nad ňou kvíli. Iba blažený sen nastúpil cestu v jej mysli, lebo skutočný život v jej žilách omráčila prudká sila. No lekárska pomoc ju vytrhla z tejto blaženosti a ona si uvedomila svoje nešťastie, prebrala sa do skutočného života. Lenže ďalej sa nedalo. Všetka pomoc bola takpovediac iba pomoc. Nebolo mesta ani miesta, kde by neboli vyhľadávali lekárov, ale nič nepomáhalo. 

Adelaida žila v sebe. Niekedy sa usmievala, niekedy aj dačo hovorila, ale všetko sa to iba ponášalo na blažené sny. Ako keď odkvitajúca ruža smutno pozerá na svoje pŕchnúce lupene, tak aj Adelaida pokojne hľadela - niekedy aj so smiechom - na svoju vädnúcu krásu, na hasnúci lesk svojho života. Bočila od spoločnosti, a keď ju na to nútili, neprotivila sa, lež celý jej život podobal sa hrobu, čo akokoľvek ovenčený, predsa si zachováva svoju smutnú podobu. 

Ustanovili skvostný ples, na ktorom sa mala zísť celá nemecká sláva. Sama Adelaida ho ustanovila do tej siene, v ktorej sa s ňou naposledy prechádzal Svätopluk. Keď však nadišla hodina, nechcela ísť. Keď ju prehovorili, predsa vstúpila do bohatej a nádhernej siene, a bubny a trúbky ozvali sa na jej počesť. Vítali ju hlasné výkriky, lenže táto sláva a vrava neprenikli. cez jej zádumčivosť. Keď sa priblížila k stĺpu, do ktorého vrazila strela namierená na Svätopluka, zastala pri ňom a zaliali ju horúce slzy. To bol posledný prameň v jej očiach, lebo nikto ju viac nevidel žialiť. 

- Tu je skrytý hrob Svätoplukovej lásky k Adelaide! - vyriekla napokon. Potom nedbajúc na nič, vyšla zo siene, nechajúc tam celú plesajúcu spoločnosť. 

Ale nechajme na chvíľu smutnú, nešťastnú Adelaidu, obeť okolností a osudov národov, a pozrime na: nemeckú ríšu. 

Po celom Ľudovítovom kráľovstve sa s hrmotom a hlukom zbieralo vojsko. Šíky a pluky sa stavali zo severu a z juhu, z východu a západu. Konečne mala byť Veľká Morava vyvrátená. Ešte nikdy sa Ľudovít nechystal do boja s takou mocou a silou. Mnísi a vojnoví nahuckávači sa usilovali vzbudiť v celom nemeckom národe také nepriateľstvo a hnev, aké sa roznietilo pre Svätopluka hrozným blkotom v celej cisárskej rodine. A preto sa zmocnila národná hrdosť všetkých nemeckých sŕdc, takže aj ten najbezvýznamnejší človiečik zahorel túžbou pomstiť sa Slovákom... 

Ba aj lúpežní rytieri a lotri, čo bujdošili v horách, šli pod cisárske zástavy. Hlavnú správu nad celým, vojskom si ponechal sám cisár: a každý vojak plesal od radosti, lebo bola známa sláva Ľudovítovej hrdinskosti. O niekoľko mesiacov už boli nemecké vojská pod vejúcimi koruhvami v Devíne, Magdeburgu i v Rezne. 

Dlhou, veľkou a strašnou Hercynskou horou uberala sa posledná zberba, čo vyzerala tak, akoby sa vytiahla z horských dúpät a jaskýň. Slnce sa už schyľovalo na západ, no mesto bolo ešte dosť ďaleko. Bez dákeho poriadku tu šlo asi osemdesiat strašne vyzerajúcich rytierov, všelijak poobliekaných, no výborne, ba priam skvelo ozbrojených. Ich vodca sa im vyrovnal vo všetkom. 

Zrazu sa z doliny ozvali lahodné a príjemné hlasy. Vodca rozkázal rozložiť stany a sám vyšiel, aby sa presvedčil, či tu niekde nebude ľudská skrýša, v ktorej by aspoň pre seba našiel pohodlný nocľah. Našiel kláštor, osamotené sídlo duší, čo ušli zo života. 

K jeho sluchu donášalo príjemný hlas nábožných piesní, a zdalo sa mu, že anjelský hlas, ktorý vynikal nad všetky ostatné, je mu povedomý a známy, že ho už dakde musel počuť. Obzeral sa, rád by sa bol na niečo opýtal, ale okolo chmúrnych kláštorných múrov boli iba kriaky a stromy. Po chvíli spev ustal, predstavená rozpustila mníšky, každú do svojej cely. 

Už aj slnko zapadlo, iba jeho posledný dohorievajúci lúč sa naostatok oprel do obloka jednej cely, v ktorom sa zjavila preblednutá, smutná mníška. Umierajúci slnečný záblesk bledožltým bozkom zafarbil jej tvár. Rytier ju mohol dobre vidieť. Keď však ona zbadala rytiera, odstúpila od obloka. A rytier ako omráčený hromom len-len že neklesol. Kolená sa pod ním triasli, no pozbieral poslednú silu, a keď sa už zvečerilo, pobral sa do táboriska. 

Noc sa prestrela po pustej, rozľahlej Hercynskej hore. Celý kláštor sa už ponoril do sladkého spánku, iba ten jeden oblôčik zjasňuje slabá lampa. Pred krížom Spasiteľa, na mäkkom čiernom podstavci,. kľačí so zbožnou mysľou tá mladá mníška a modlí sa. Vo vrúcnej modlitbe zotrváva do polnoci. 

A za koho sa modlí? Či vari za cisára, čo ide proti Slovanom? Alebo za rytierske Nemecko, ktoré si brúsi oceľ na Svätopluka? 

Oj, nie! Ten nábožno-anjelský spev, čo očaril neznámeho rytiera, i táto vrúcna modlitba, aj tieto usedavé vzdychy sú obeťou nábožného srdca nešťastnej Adelaidy, ktorá sa modlí k bohu za Svätopluka. Vyvolila si tichý kláštor, v ktorom by dožila ostávajúce hodiny svojho hasnúceho života v myšlienkach na boha a snívaní o Svätoplukovi. 

Tým neznámym rytierom bol gróf Rudolf, ktorý, túlajúc sa horami, pozbieral všelijakú zberbu povaľačov a lúpežníkov, a teraz sa poberá pod cisárske zástavy proti Svätoplukovi. 

=====10=====
Metod sa vrátil z Vyšehradu do Nitry so šedinami ovenčenými slávou šťastného a vytúženého úspechu. Potom, keď s ním Svätopluk zostal dlho na reči a povypytoval sa ho na všetky noviny pri Bořivojovom dvore, povolal do rady aj všetkých svojich hlavných radcov a odhodlal sa na ten krok, aký urobil vtedy, keď v Rezne jeho vyslanec dokazoval svoju statnosť. A sotva jeho vyslanec opustil Nitru, sám sa hneď vydal na cestu do Prahy, aby osobne videl a spoznal tento národ a jeho knieža, o ktorom mu pravdumilovný Metod povedal: - Nepoznám ľud, nepoznám knieža, ktorý by ti mohol byť takým priateľom ako český ľud a jeho knieža Bořivoj. 

Tento výrok bol taký pravdivý, že ani jedno proroctvo sa nemohlo lepšie splniť než toto. Presvedčíme sa, keď sa dostaneme na koniec, že medzi kniežatmi nebolo väčších a úprimnejších priateľov na tomto svete, ako bol Slovák Svätopluk Veľký s Čechom Bořivojom Veľkým. 

Zatiaľ čo sa Nemci tak veľmi proti Svätoplukovi rojili a zbierali, on na vojnu ani nepomyslel, prežíval najkrajšie hodiny vo svojom živote na Vyšehrade. Svatopluk sa oslobodil od ťažkého bremena v tú chvíľu, keď sa odhodlal opustiť všetky nemecké spolky a podmienky, zväzky a sobáše. Až teraz videl, čo predtým dobrovoľne nechcel vidieť, a bol len akousi malichernou bázňou donútený na tieto predsavzatia a omámený istou domnelou žiadosťou po zvláštnom víťazstve nad svojimi nepriateľmi: žiadosť tá spočívala v zahanbení domácich, keby sa mu podarilo pokoriť cudzích. Boli to iba sny. Teraz bol však Svätopluk veselý. Vedel síce, že z toho musí vzísť vojna, no v tom domnení, že nemecký cisár nemôže tak rýchlo pozbierať také pluky, aké má on v pohotovosti, no a láska, ktorá sa ho prvý raz zmocnila, keď sa zoznámil s vyšehradskou kňažnou - zastreli pred ním všetky starosti. 

Sestra panujúceho českého kniežaťa Bořivoja, ktorá oslňovala celé Čechy, uchvátila jeho myseľ krásou. Vyšehradská kňažná bola najmilšou Svätoplukovou zábavou. Nikdy nepocítil horúci plameň lásky, preto sa ho teraz zmocnil celou svojou prudkosťou. Na Rastislavovom dvore ho vychovali v hrdinskej sláve, svoje ostatné roky prežil s večne planúcou túžbou v srdci po dôstojnosti a kráľovskej sláve. Roznecovali ho iba rytierske cnosti; takže sa nemal čas zmocniť jeho srdca tento všetko podmaňujúci oheň. Keď porovnával držanie sa, krásu a reč tejto vyšehradskej kňažnej s inými, najmä zahraníčnými devami, všetko sa mu na nej pozdávalo lepšie než na iných. 

V mysli mu začala blednúť všetka hrdinská a kráľovská sláva, lebo najblaženejšími chvíľami sa mu zdali tie,keď sa so svojou kňažnou prechádzal osamote po brehoch Vltavy, alebo sa plavil iba s ňou a s jedným lodníkom na vlnách tejto veľkej českej rieky, strácajúc sa v jej ľúbostnom pohľade. V prsiach mu prúdila nikdy necítená blaženosť, niet sa teda čo čudovať, že Svätopluk, nechápuc sám seba, celkom sa odovzdal blaženým chvíľam a zabudol pritom, že veci s Nemcami neustali. Ani vyšehradská kňažná neušla pred Milkovým šípom, lebo obraz Svätopluka sa jej hlboko vryl do srdca. 

A tak pre obidve tieto duše míňali sa týždne šťastia a blaha a prinášali im vždy krajšie hodiny. 

No čoskoro ich vystrašilo čierne mračno, blížiace sa od západu, čo prechovávalo vo svojom lone smrteľné hromy na celú Sláviu. Na českom pomedzí zazneli nemecké trúby, a hneď potom doleteli chýry, že Ľudovít postupuje s celou svojou silou a ešte nikdy nevídanou mocou, aby zrúcal a rozvláčil celý slovanský východ. 

Hoci sa zdalo, že Svätopluk zabúda na svoju slávu, nemohol mu ani prudký oheň lásky zacloniť slávu jeho národa. Zrazu sa v ňom vzbúrili všetky jeho predstavy, želania a ciele, ktoré si bol uložil, chcejúc dokázať, že je hodným nástupcom veľkého Rastislava. Teraz mu, pravda, pribudla ešte jedna myšlienka: k túžbe po oslávení svojho národa sa pripojila túžba po vyšehradskej kňažnej. A o tomto sa ešte nezhováral s nikým. 

Jeho odenci čakali na vyšehradskom predhradí, jeho sivko už hrabal kopytami, potriasal hrivou, fŕkal nedočkavo. Ale on bol v Bořivojovej sieni s vyšehradskou kňažnou. Boli to pytačky, pravda, krátke pytačky, nie také riadne, aké mávate vy, Slováci. Svätopluk sa akosi nevedel pribrať do pýtania, iba stískal Bořivojovi ruku, hlas sa mu triasol a neisto hovoril: 

- Bořivoj, jeden nepriateľ nám hrozí obidvom! Naše priateľstvo, posvätené nebeským cieľom urobiť nám zverené národy šťastnými... nech nás spojí naveky...! Ale povedz, Bořivoj, povedzte aj vy, milostivá kňažná, či môžem odísť s ,tou nádejou, že ak zvíťazím, odmení ma vaša ruka? 

Konečné rozlúčenie bolo &quot;áno&quot;. 

Svätopluk sa náhlil do Nitry a Bořivoj zoraďoval šíky a pluky, lebo Nemci prekročili hranice, hnali sa vždy bližšie k Vltave a ničili a pálili zámky aj mestá. 

Jeden oddiel vojska, ktorý viedol moháčsky arcibiskup Lintbrecht, išiel na Čechov, kým celá sila nemeckého vojska pod vedením princov a samého cisára mala udrieť na Svätoplukovu ríšu. 

Hoci Bořivoj rozostavil svoje pluky, ktoré mohol napochytro zhromaždiť, za vodcovstva Svatoslava, Spytimíra, Vítěslava a iných, neďaleko Vltavy, pokiaľ sa až Nemci vodrali, musel však ustúpiť pred ich veľkou silou, utrpiac pritom veľkú porážku. Potom sa stiahol do opevnených miest a hradov. Stalo sa to roku 872. 

Ale oveľa horšie sa vodilo Ľudovítovi a jeho synom na Veľkej Morave. Keď Svätopluk dorazil do Nitry, našiel už všetko pripravené na vojnu. Prípravy urobil Slavomír, ktorý bol za čias jeho nemeckého väzenia vodcom Slovákov, a Metod. Vyslanec zaiste podľa známych príznakov predpovedal skoré vzbúrenie sa Nemcov proti veľkomoravskému kráľovi. A Metod vedel obnoviť v srdci národa dôveru k Svätoplukovi, ktorá začala upadať. 

Celý výkvet hrdinskej Nitry čakal už na Svätopluka, lebo on býval známym vodcom Nitranov. Všetky vojská pookriali novým duchom, keď videli blýskať sa Svätoplukov meč a vlniť sa jeho perá na prilbici. 

Slováci a Moravania dychtili po víťazstve a nevedeli sa dočkať útoku na nepriateľa. Čoskoro sa divadlo vojny rozšírilo od Velehradu až po Nitru, takže Morava, Nitra a Váh sa rozvodnili od ľudskej krvi. Hoci mestá a dediny ľahli popolom, lebo ich aj sami Slováci zámerne pálili pred nepriateľom, aby mu nepomohli, jednako škodu, ktorú utrpeli Nemci po trojdennom neprestajnom boji, si nemecký cisár Ľudovít už nikdy nenahradil. Lebo Svätopluk nielenže jeho a synov porazil na hlavu a zahnal až za Dunaj, ale mu ešte v jeho vlastnej ríši podmienky diktoval, na ktoré musel pristať, keďže sa viac nemohol vzpierať a protiviť nepremoženému veľkomoravskému kráľovi. 

Takto Svätopluk zahnal tie hromové mraky, ktoré sa už dávno kopili nad jeho ríšou. Pokoril nepriateľov, upevnil mocné zväzky s priateľmi, zažal v národe svetlo pravdy a osvety, a tak stvrdil slávu svojho mena na večné časy. 

No a teraz by mi už neprichodilo nič iné, iba povedať, že Svätopluk sa oženil a žil šťastne, a tak by som vzácneho čitateľa, a milú čitateľku oslobodil od ťažkého čítania. Ale nie tak. Ja som si vlastne zaumienil písať o svadbe veľkomoravského kráľa, no a o tej nebolo ešte ani slychu, lebo náš hrdina neprestajky bojoval, nebolo na to času. Že som sa tak dlho pri tom zdržal a ako sa zdalo, na svadbu zabúdal, nech mi to ráči odpustiť láskavý čitateľ; a milé čitateľky, naše milé Slovenky, mi to už odpustili. A ja som tiež hneď pripojil, že svadba veľkomoravského kráľa sú obrazy z deviateho storočia. Nuž, bože, či je to div, že sa človek zdrží pri tých obrazoch, pre nás takých pamätných? 

Tak poďme teda až na koniec. 

Keď sa Svätopluk vracal cez Prahu z Nemecka, kde sa pokonával s nemeckým cisárom Ľudovítom, obnovil pytačky, a keď porobil všetky poriadky na nastávajúcu svadbu, vrátil sa do Nitry. Celá Nitra vyšla svojmu kráľovi v ústrety a ohromne plesala nad jeho víťazstvom a nad slávnym Svätoplukovým návratom. 

Zaraz sa aj v Nitre pripravovali hody pre rytierov a hrdinov. A medzitým sa schádzali okolité slovenské kniežatá, aby vzdali hold veľkomoravskému kráľovi. Zo všetkých strán dovážali Svätoplukovi všelijaké drahé dary na dôkaz úcty, ktorú prechovávajú k tomuto slovenskému hrdinovi. Očakávala sa aj svadobná výprava z Prahy. Ale tá dorazila až neskôr, ozbíjaná zbojníkmi čo zostali z nemeckých vojsk v českých horách. Šesťsto bujných, osedlaných koní zostalo zbojníkom, iné ochránili hrdinskí zbrojnoši, ktorí okrem toho zajali ich náčelníka a zviazaného ho doviedli do Nitry. 

Svätopluk si ho dal predviesť a spoznal v ňom zúfalého rozorvanca grófa Rudolfa. Potom ho kázal naskutku prepustiť. Bohvie, kam zašiel tento sám sebe odcudzený farizej; ak povesti neklamú, tak si v považskej zátočine vzal svoj hriešny život. 

Napokon príšiel do Nitry Bořivoj aj s celým svojím dvorom, a tu bol vlastne začiatok tej slávnej, pamätnej svadby veľkomoravského kráľa. Hneď druhého dňa ráno začalo sa vyzváňať a zástupy sa hrnuli do chrámu na Nitrianskom hrade. Metod už stál pred oltárom. 

Slovanský apoštol spojil manželským zväzkom vyšehradskú kňažnú. so Svätoplukom, veľkomoravským kráľom. 

Trúby a bubny zhrmeli a celá Nitra sa chystala na plesy a radovánky. Na kráľovskom hrade bolo živo. Celý jeden rad siení bol preplnený najprednejšími hosťami, Svätopluk s manželkou sedel za vrchom skvostného a krásneho stola, po obidvoch stranách sedeli kniežatá, vojvodcovia a grófi z okolitých krajín. Bolo tu vládnúce panstvo z Chorvátska a Poľska, potom aj domáci. Všetko sa topilo v lesku zlata a striebra, a srdce v radostiach. V čašiach sa perlili najlepšie vina, na misách a tanieroch kolovala divina naznášaná zo všetkých slovenských hôr. 

Zahrmeli .bubny a trúby, keď sa v rukách zablýskali čaše na Svätoplukovu slávu. Neskôr sa rozzvučali aj harfy. Všetko stíchlo, keď bard z balkóna začal spievať: 

Slnce zapadlo nad Velehradom, &lt;br&gt;
stleli lúče plamenné, &lt;br&gt;
ach, kedy sa vrátiš nad naše tváre &lt;br&gt;
národa slnce zapadlé? &lt;br&gt;
Slnce zapadlo v mraku hustom, &lt;br&gt;
dennica nevychodí, &lt;br&gt;
ach, beda, večná nás tma uchváti, &lt;br&gt;
divá búrka neuchráni! &lt;br&gt;
Takto si kvílil, synu Nitry, &lt;br&gt;
znášajúc jarmo nemecké, &lt;br&gt;
tak nariekal si, keď mraky čierne &lt;br&gt;
zastreli Tatry slovenské. &lt;br&gt;
Útecha vädla v mysli žalostnej, &lt;br&gt;
srdce opúšťala nádej...

lež tu sa zaskvel v zlej dobe anjel, &lt;br&gt;
ktorého z neba Nitre zoslal boh. &lt;br&gt;
Už luhy slávske pod kopytami, &lt;br&gt;
už osenie pošliapané... 

Pálili zámky vojská nemecké, &lt;br&gt;
mestami zúrili chlípne! &lt;br&gt;
Lež tu Svätopluk meč berie ostrý, &lt;br&gt;
meč slobody blahonosnej... 

Pot z neho prúdom už tečie veľkým, &lt;br&gt;
pot jeho slávu dobýja. &lt;br&gt;
Nemci sa roja, striel mraky hustnú, &lt;br&gt;
rek neľaká sa slovenský! &lt;br&gt;
Už sa nemecké prápory blížia &lt;br&gt;
k Nitre, ach, beda, neresti! &lt;br&gt;

Ale tu Nitra bojom uvyklá &lt;br&gt;
statne sa drží v šíku hustom &lt;br&gt;
&quot;Bi, sekaj, žeň ich,&quot; káže Svätopluk, &lt;br&gt;
a vpredu sám perie Nemca! 

Už sa zablysli slnca lúče &lt;br&gt;
na oslavu víťaza Nitry, &lt;br&gt;
prázdne je od Nemcov mesto i miesto, &lt;br&gt;
zahnali Nemcov Slováci! &lt;br&gt;
A vďaka i sláva ti zaznieva &lt;br&gt;
kráľ, Svätopluk Veľký! &lt;br&gt;
Slávou ti večnou zaznie harfa &lt;br&gt;
i ďalekému potomstvu! 

Bard dospieval. Hlučné oslavovanie Svätoplukových hrdinov, najmä nitrianskych, ale aj všetkých ostatných, sa zaslúžili o víťazstvo nad nepriateľom, nie a nie skončiť. 

Svätoplukovi zostal tento deň ako slnce medzi všetkými dňami života. Takisto Bořivojovi. Od tohto dňa až do posledných chvíľ života týchto dvoch panovníkov bolo nebo veľkomoravskej a českej ríše nezamračené. Pod Svätoplukovou ochranou boli kniežatá chorvátske, panónske, poľské a český knieža Bořivoj. Najmä Bořivoj jeho najdôvernejším spojencom. Do smrti obidvoch týhto panovníkov, a prišla na nich takmer odrazu, bola Veľká Morava nepodmaniteľná, všetky nepriateľské šípy a strely sa od nej odrážali. 

Ako som povedal, Bořivoj, požívajúc ochranu všemocného Svätopluka, rozširoval vo svojom národe kresťanské náboženstvo, Svätopluk staval školy a chrámy a viedol svoj ľud k osvietenosti, ktorá bola v tom čase na vysokom stupni. Slúžil spravodlivosti, obhajoval nevinnosť, bol otcom chudobných a útočiskom prenasledovaných. 

Čo sa stalo s jeho ríšou potom, keď skončil svoju zemskú púť, ako znesvárení synovia nepokračovali v šľapajách veľkého otca a priviedli na. ťažko vybojované veľkomoravské kráľovstvo nepriateľov a nekonečnú záhubu - to už sem nepatrí. No ak sa táto &quot;Svadba kráľa Veľkomoravského&quot; zapáči, pokúsi sa potom našim milým Slovákom porozprávať čosi aj o tých veciach - aby sa už raz poznali. 

O tejto svadbe neviem už nič iné povedať, iba to, že od tých čias, a to je už 970 rokov, taká svadba nebola. A tak nech sa naša myseľ kochá aspoň pamiatkou a jej spomienkami, a potomstvo nech sa učí v slávnych predkoch a otcoch, čo už dávno spráchniveli, ctiť si a milovať aj seba samého.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1599</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:31:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">=====1=====
''Stíny Laurítasů! Svatopluků!&lt;br&gt;
Jak vás možno z hrobu vyvásti?&lt;br&gt;
By ste uvidely neřesti&lt;br&gt;
národu a hanbu svojich vnuků.&lt;br&gt;
[[Kategória:Ján Kollár|J KOLLÁR]]''

Slováci dávno zabudli na svadbu veľkomoravského kráľa. Hoci sa až dodnes svadbia, Svätoplukova svadba im už ani na um nezíde. Ach, ako smutno to vyzerá s národom, keď sám zabúda na svojich predkov; lebo toto zabúdanie podožiera koreň jeho života. Oj, Slováci, viem ja o inej svadbe, než sú tieto vaše svadby, ale to bolo veľmi dávno, dávno pred naším storočím! Od tých čias sa vzniesli nad našimi hlavami smutné časy, divé búrky, nepriaznivé osudy, a tú pamätnú svadbu zaviala a zahalila šedivá, ďaleká, stratená minulosť...! 

Keby som vedel, že ma budete počúvať, povedal by som vám niečo o tej svadbe. Ale vy sa skláňate pred cudzími modlami, a nedbáte na vlastných vrstovníkov, ktorí vám rozprávajú o slávnej slovenskej minulosti. No ale predsa vám dačo poviem, aspoň na skúšku; ak však nepodbáte na môj hlas, nebude to moja, ale vaša škoda. A popravde múdrejšie urobíte, keď vezmete do ruky túto Nitru a v nej &quot;Svadbu kráľa veľkomoravského&quot;, než napuchnuté, oduté a ošklbané Meluzíny, Malojeny, Bruncvíkovcov, Štilfrídov a im podobné neprirodzené a nepravdivé výmysly. Ale najmúdrejšie spravíte keď necháte tie cudzie modly, tie cudzonárodné strakatiny a priviniete sa k svätému, prirodzenému, božskému oltáru slovenskej národnosti. 

Nuž  teda počúvajte ma, Slováci a Slovenky, ale dajte  pozor, lebo začnem od samého začiatku. 

Bola noc. V Nitre bolo ticho ako v hrobe. Na uliciach bolo však vidno, lebo svietili nebeské lampy... a mesiac akoby šiel na vohľady, s usmievavou tvárou si vykračoval po hviezdnatej klenbe. Tichučký prúd Nitry vinul sa po kvetnatých rovinách medzi lúkami, poliami a záhradami, a iba sem-tam v ňom pleskla rybka, keď sa vyhodila nad vodu. Nitriansky hrad bdel ako strážca o polnoci nad mestom. Iba jeden jedinký oblok bol na ňom osvetlený. Počuť bolo krok strážcu, sprevádzaný štrnganím ostrôh, a kto by bol stál z južnej strany, kam sa uberá rieka, bol by mohol uvidieť aj ohromnú prilbicu, od ktorej sa odrážalo mesačné svetlo. 

Nitriansky hrad mal vtedy, pravda, inú podobu ako teraz, lebo čas a všelijaké búrky ho premenili na nepoznanie. Vystupujúce a vyblýskané klenby, ohromné bašty, hlboké priekopy, medené, veľkými klinmi povybíjané brány, pyšné, trepotajúce sa zástavy... ach, všetko toto sa už dávno na prach, alebo inakšiu podobu obrátilo. A ako by sa aj nebolo všetko premenilo, keď sa aj ľudia premenili a sláva Nitry zapadla do hlbokého, nemého a neúčastného hrobu! Z tých čias nezostalo Slovákom nič, iba tiché spomienky. Hej, a tak sa zdá, že aj tieto spomienky už-už zhynú! 

Ale podíďme už bližšie. Povedal som, že na hrade bol jediný oblok. Bol osvetlený, lebo po vetkej komnate sa prechádzal nový veľkomoravský kráľ. Bolo to v roku 870. 

Svätopluk sa stal v tom roku kráľom Veľkej Moravy. Veľkou Moravou sa volalo to kráľovstvo v deviatom storočí, do ktorého patrila Morava, Slovensko, Sliezsko, veľká časť Poľska, ba i Ruska a nad ktorým vládol sprvu Mojmír - za jeho vlády sa však tak ďaleko nerozprestieralo - potom Rastislav, ktorý ho takto rozšíril, a po ňom Svätopluk, ktorý k nemu pripojil i Čechov a iné slovanské kmene na juhu. A tak Svätopluk, dostanúc sa na trón takej veľkej ríše, rozmýšľal teraz o jej blahu a šťastí. A to tým viac, že si bol vedomý svojej veľkej viny, po akých nepravých cestách prišiel na tento trón. Musím poznamenať, že Svätopluk pripravilo veľkomoravský trón strýka Rastislava, svojho najväčšieho dobrodincu, ktorý mu dal výchovu i nitrianske kniežatstvo, keď ho zradne zajatého vydal jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi, synovi cisára Ľudovíta. Rastislava potom pripravili o oči a uvrhli do kláštora, kde aj smutne skonal. 

Ale Svätopluk čoskoro pocítil nemeckú lesť, lebo jeho krajina sa dostala do rúk a pod vládu dvoch kniežat, Engelschalka a Vilíma, čo veľmi ťažko niesol a hľadel ich moc preniesť na seba. Ale oni to pobadali, dali ho chytiť a poslali ho ako zradcu nemeckému cisárovi do Rezna. Lenže Svätopluk sa obránil, a tak ho Nemci poslali so svojimi plukmi proti Slovákom, ktorí boli medzitým povstali, aby sa mohli pomstiť Nemcom za Svätopluka. Ich vodcom bol Slavomír. Svätopluk, ktorý dobre spoznal Nemcov počas svojho pobytu medzi nimi, bojoval proti svojim rodákom iba naoko, ba potom prešiel na ich stranu a postavil sa proti nemeckým plukom. A tak nielenže pripravil o vládu EngeJschalka a Vilíma, ale keď bol vyhnal Nemcov zo svojej krajiny, vyhlásil sa za samostatného kráľa, za akého ho ľud s radosťou a plesaním prijal a uznal. 

A tu sme už v tej chvíli, keď sa Svätopluk dlho do noci prechádza vo svojej komnate a rozmýšľa o blahu svojho kráľovstva. Nuž poďme teda bližšie a pozrime, na čo myslí. 

Keď sa Svätopluk dosť naprechádzal, zasadol si za stôl, podoprel hlavu rukami a hovoril si sám pre seba: - Tak, Svätopluk, už si zasadol na kráľovský trón, ale predtým si nepomyslel, aká je to veľká ťarcha niesť korunu takej veľkej ríše! Keby si si bol prv rozvážil, prv sa naučil opovrhovať korunou i kráľovstvom, azda by si sa stal hodnejší aj jedného aj druhého! - Zahľadel sa na dlážku. Sedel dlhú chvíľu, a až potom sa začal sám so sebou zhovárať. - Ale nechcem viac myslieť na seba, je načase, aby som rozmýšľal už teraz, ako by som v sebe navrátil národu svojmu Rastislava, ktorého som mu vyrval. Hej, chcem zakryť svoje hriechy a úhony, spáchané voči veľkému kráľovi, národospasnými cnosťami a skutkami. Bože pomáhaj mi sám v tomto svätom predsavzatí. 

Ach, ale jako zahojím rany svojho národa, keď mi hrozia nové vojny a búrky od mocného nemeckého cisára? Namiesto hojenia budem ich musieť iba väčšmi rozrývať. Ako ma to bolí! Hoci, - pokračoval po malej prestávke, - najkratšou a najpríhodnejšou cestou by bolo keby som uzavrel mier s nemeckým cisárom. No či cisár bude chcieť uzavrieť mier bez otrockých podmienok? - Kráľ zas umĺkol a hlboko sa zamyslel. No jeho myseľ musela však roznietiť dobrá myšlienka, lebo náhlivo vstal a usmievajúc sa, znova sa začal prechádzať po komnate. - Áno, - začal hovoriť, - to bude najbezpečšie rukojemníctvo medzi mnou a cisárom: spojím sa manželstvom s dcérou cisárskeho princa Karolmana! Skrotím rozzúreného tigra, a čas mi dá do rúk ostatné prostriedky. 

Už sa schyľovalo k ránu, no Svätopluk na spánok ani nepomyslel. Neskôr sa natiahol na kráľovské lôžko, aby ďalej rozmýšľal. Ale bdel iba napoly; blažené sny mu prúdili mysľou. Videl svoj národ blažený! 

Vychodila dennica, bledá lampa v kráľovskej komnate zhasla a v Nitre i na hrade sa začal prebúdzať život. Rytieri a zbrojnoši sa hemžili na predzámku, po hradbách sa ozýval štrngot mečov a ostrôh. Kráľovská palota bola zavretá, čo vzbudilo všelijaké reči v kráľovskej družine, lebo to bolo nezvyčajné. Iba strážca s istotou tvrdil; že oblok na kráľovskej komnate bol dlho osvetlený. 

=====2=====
Rezno sa rozprestiera na brehoch mohutného Dunaja a hučiacej Rezny... Obe rieky sa tu objímajú po tisícročia. Dunaj sa majestátne valí, logá a chlípe neveľkú rieku Reznu, a ona, dávajúc sa mu do moci, tratí v ňom seba samu. A modrý Dunaj sa pyšnejšie uberá ďalej. 

Vychádzajúce slnko oprelo svoje lúče o reznianske veže a peny Dunaja šumeli pri krajoch, až sa aj k nim znížili purpurové záblesky slnca a zlatom obrúbili okraje dunajského prúdu. Rybári a lodníci križovali hladinu staroslávneho Dunaja, a pobrežie sa hemžilo ľuďmi, lebo veľa Rezňanov sa náhlilo von nadýchať sa ranného vzduchu. Bola to tu rozmanitá strakatina; medzi ošúchanými kazajkami a roztrhanými klobúkmi mihali sa skvostné rytierske kamizoly a nad hlavami povievalo perie ozdobných prilbíc. 

Po brehu išli dve ženy, ktoré na seba obracali pozornosť všetkých. Museli byť zo slávnych a pamätných rodín; lebo to časté, ba všeobecné pozdravovanie nemohlo patriť bezvýznamným osobám. 

Dostali sa však rýchlo cez dunajské nábrežie z očí hlučného mestského divadla, lebo onedlho boli už neďaleko hájika, ktorý sa vtedy rozprestieral poniže Rezna. 

- Chcem byť sama, nenávidím to poklonkovanie. Okrem toho je to len obyčajné pokrytectvo, taká sláva mi nenáleží. Lebo ako za to nemôže bedár, že sa narodil v chatrči, tak to nie je mojou zásluhou, že som sa narodila na kráľovskom lôžku. 

Takto pretrhla tichosť Adelaida, dcéra cisárskeho princa Karolmana a Ľudovítova vnučka. 

Tá druhá osoba, čo išla s ňou, bola jej komorná, asi päťdesiatročná žena, švitorivá, vrtká, štebotavá Nemka. Sotva bol človek dakedy za niečo vďačnejší než komorná za to, že kňažná prehovorila. Nešlo jej ani tak o obsah reči, chcela iba počuť Adelaidu hovoriť. Lebo od istého času bola Adelaida taká smutná, taká do seba uzavretá, že bočila od každej spoločnosti, o ničom nevravela a protivili sa jej najmä rozhovory o plesoch, rytieroch a svadbách. 

Ale komornej boli práve tieto predmety najmilšie. Teraz, keď sa kňažnej rozviazali ústa a jazyk, usúdila komorná, že je vhodná chvíľa ozvať sa. 

Ach, milostivá kňažná, - začala svoju reč komorná - dovoľte mi aspoň teraz, keď nás nikto nemôže vypočuť sa s vami o niečom, čo už tak dlho nosím na srdci. 

- No, vravte, komorná, len nech to zas nie je o našich nemeckých rytieroch, - odpovedala Adelaida s úsmevom. 

- Milostivá kňažná, aká ste šťastná! Ach, svätá matka božia keby ste vy len tento kalich šťastia hľadeli lepšie nakloniť k svojim perám. Počujte, počujte, kňažná, moju dobrú radu: koľko spanilých rytierov, grófov a kniežat každodenne obletuje vašu výsosť! Ach, a oni prahnú, túžia iba po jedinom pohľade. Koľko bardov ospevuje vašu krásu a váš milý zjav! A vy, kňažná, nič nepočujete! 

Takto švitorila štebotavá komorná, ale o jej reči kňažná málo dbala. Jednako, aby sa ich čím skôr zbavila, sama ju pobádala do ďalšieho rozhovoru. 

- No, milostivá kňažná, myslím, áno, myslím... nuž len poviem, lebo to s vami úprimne myslím, milostivá kňažná... totiž myslím ohľadom grófa Rudolfa, ktorý sa už toľko ráz uchádzal o vašu ruku... Je udatný a pochádza zo starej rodiny, jeho dedovia bývali vraj v dávnych časoch prvými vodcami... áno, milostivá kňažná, jeho rod svojimi výhonkami siaha až do čias Hermana Víťazného a je v priazni najjasnejšieho cisára... 

Komorná to hovorila trhano a okúňavo, vše pozrela na Adelaidu, vše rozkladala rukami. Adelaida bola pohrúžená do myšlienok a tichý, príjemný úsmev jej poletoval okolo pier. 

Keď to komorná zbadala, začala hovoriť ešte smelšie a štebotavejšie než predtým. Takto pokračovala ďalej: 

- Ach, milostivá kňažná, a ako sa vraj radoval, keď dostal pozvánku na zajtrajší cisársky ples! Strojí sa vraj ukázať pred vami v celej svojej skvostnej a nádhernej sláve. Všetko iba kvôli vám, milostivá kňažná! Len kvôli vám! 

- Kto sa chystá? Kam sa chystá? Kvôli komu? - opýtala sa Adelaida, ktorá sa pri posledných slovách komornej prebrala zo svojich myšlienok. Tie slová jej boli nepochopiteľné, lebo jej myseľ sa bavila na výslní krásnych želaní a nevnímala reči komornej. 

- No, milostivá kňažná, ako hovorím, povestný gróf Rudolf sa chystá na zajtrajší ples kvôli vašej milosti... 

- Ha, ha, ha! Rudolf! Povestný gróf! A kvôli mne! Ušetrite si reči, komorná, a ak neviete, ja na ten slávny ples ani nepôjdem! 

A pri tých slovách sa zohýnala a so smiechom trhala bylinky a odkvitnuté kvietky. 

Komornú celé toto správanie kňažnej zmiatlo, lebo sa zrazu cítila oklamaná. Kým sa pripravovala na nový príval slov a Adelaida trhala kvietky a bylinky, zašli obe až do lesíka na brehu Dunaja... 

V cisárskom zámku sa konalo zasadnutie rady, na ktorom bol prítomný .aj sám cisár so svojimi synmi. Medzi významnejšie osoby patrili grófi Engelschalk a Vilím, tí dvaja správcovia Svätoplukovej krajiny, čo sa po ich vyhnaní stali jeho najúhlavnejšími nepriateľmi. 

- Moji verní! - takto otváral radu Ľudovít, veľmi slávny nemecký cisár. - Všetci vidíme, ako začína silnieť ten náš područník, Svätopluk veľkomoravský. Tento nespokojenec sa už osmelil prijať aj kráľovský titul, a jeho krajina nám dnes-zajtra vypovie poslušnosť. My sme svojou cisárskou mocou pokorili aj Rastislava aj Mojmíra, lebo ich úsilie sa nám zdalo byť nebezpečné. 

A hľa, čo nepodniká Svätopluk, kráčajúc v ich šľapajach! Naše vojská sú porazené, našich výborných, aj tu prítomných správcov zradne vyhnali z krajiny! Nuž teda, radcovia moji, vyjadrite svoj názor o spôsobe a čase ľsti, ktorú by sme mali použiť, aby sme pokorili tohto nášho nespokojného vazala! 

Len čo skončil cisár reč, vztýčil sa pyšný a nahnevaný Engelschalk, usilujúc sa dôraznou a obšírnou rečou pohnúť cisára a celý snem k tomu, aby bez akéhokoľvek odkladania nemeké pluky zaplavili Svätoplukovu krajinu. Podľa jeho rady mala sa teraz celá nemecká ríša ozbrojiťa Svätopluk mal byť razom zvrhnutý z trónu. 

Jeho reč podporoval gróf Vilím. 

Lenže iný názor vyslovil Karolman, cisárov syn, ktorému zas pomáhal jeho brat Ľudovít. Obaja princovia sa usilovali presvedčiť celú slávnu radu a priviesť ju k tomu, aby sa táto vec skoncovala pokojnou cestou a zmluvami. Zdalo sa im, že Svätoplukove pluky, ktoré okúsili slobodu a zvykli si na víťazstvo, boli by teraz nepremožiteľné. Predvídali aj to, že ak by sa teraz nepodarilo nad Svätoplukom zvíťaziť, Veľkomoravská ríša by sa azda navždy vyslobodila z područia nemeckých panovníkov. 

Rokovalo sa dlho. Každá strana sa usilovala svoju mienku podoprieť dostatočnými dôvodmi. Lenže Engelschalk a Vilím boli muži oveľa výrečnejší a v štátnickom konaní, oveľa prefíkanejší a skúsenejší,aby ich boli mohli mladí princovia prekonať.Vedeli, ako si celú radu aj cisára nakloniť na svoju stranu. Preto sa hneď aj uzavrelo, aby sa po celej ríši nazbieralo čo najviac vojska. 

Týmto uzavretím sa rada skončila. 

Cisár aj so svojím pisárom sa dlhou chodbou uberal do svojej komnaty. Tu mu však vstúpila do cesty Adelaida s komornou, vracajúc sa z raňajšej prechádzky. 

- Ale, ale, vnučka moja, odkiaľ tak za rána? - opýtal sa jej cisár. 

Adelaida sklonila pred svojím cisárskym starým otcom hlavu a milo odpovedala na otázku: 

- Ach, slávny cisár, tam na pobreží tvojho Dunaja je tak voľno, tak slobodno, mne sa tam tak páči... Prechádzala som sa tade s komornou. 

- Ale, moja milá Adelaida, čože ti je? Pozorujem ťa odnedávna a vidím, že si akási utrápená. Povedz, dobré dieťa, čo ti chýba? 

- Milostivý cisár! - vmiešala sa do reči komorná, - kňažnú musí niečo bolieť, akýsi červ musí zožierať koreň jej blaha; našej milostivej kňažnej musí veľa, ach, preveľa chýbať, keď už ani na zajtrajší ples sa jej nechce! 

Prv než by bol mohol cisár náležite zvážiť slová štebotavej komornej, pod hradom sa ozval dupot koní a štrngot mečov a ostrôh. Hore schodmi, ledva lapajúc dych, náhlil sa k cisárovi hradný strážca. 

- Čo je? - opýtal sa cisár nedočkavo. 

- Milosttvý cisár! Prirazila družina z Nitry aj s knie- žaťom Svätoplukom. Najponíženejšie prosím o ďalšie rozkazy! 

Cisára to ohromilo. Iba napochytro odbavil obrneného hradného strážcu, ktorý tam stál ako stĺp, týmito slovami: - Priprav celé severné krídlo zámku, aby bolo o knieža a jeho družinu dobre postarané. 

Ale táto neočakávaná zvesť hradného strážcu najväčšmi vzruši1a Adelaidu. Kvitnúce ruže na jej lícach sa rozblčali v purpurové plamene, čierne oči sa zaiskrili, a šatôčka, obrúbená rýdzim zlatom, ktorú húžvala v alabastrových rukách, jej vypad1a. 

- Čo to hovoríte, komorná, že nepôjdem na ples! Milostivý cisár, nič mi nechýba. 

Takto hovorila Adelaida a ani nepobadala, že cisár náhlivo odchádza, pohrúžený do iných myšlienok - a nepočúva ju. Nechala šatôčku na tehlovej dlážke a takmer v mdlobách odišla do svojej komnaty. 

Komorná sa na toto všetko dívala s otvorenými ústami a zopnutými rukami, a ani hneď nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť. Rozprávať sa nemala s kým. Zohla sa, dvihla šatôčku a ponáhľala sa za ostatnými. 

=====3=====
Svätopluk bol v Rezne, Takmer celý nasledujúci deň po príchode, určený na hry a rytierske preteky, strávil v rade. Svätopluk rokoval s cisárom a jeho synmi o vážnych a dôležitých veciach. Ale z rady neodchádza veselý; s očami uprenými do zeme a s ovesenou hlavou kráča s cisárom a Karolmanom. 

Boli už štyri popoludní, keď sa sadalo za slávnostný hodovací stôl. Všetko, čo bolo dobré a drahé, ponúkalo sa hodovníkom. Bradatí nemeckí bardi s ohromnými harfami spievali staré balady o rytieroch a v každej sa muselo niekoľko ráz spomenúť Stermanovo meno. A rytieri vzdychali a omdlievali od lásky, lebo láska musela rozpaľovať každého nemeckého rytiera. No a najmä Adelaida, predná okrasa celého Nemecka, bola príčinou, že aj z tejto siene museli vyniesť nejedného omdlievajúceho rytiera. To bola iná láska než za našich čias! Ale ešte aj iná zábava čakala na hostí v priestrannej d1hej, starovekými obrazmi skrášlenej, mnohými kahancami a na železných reťaziach visiacimi lampami osvetlenej sieni, v ktorej sa zhromaždilo veľké množstvo pánov, paní a slečien. Očakávali samého cisára aj s dvorom. 

Bardi skončili piesne pri stoloch, a hodovná sieň sa vyprázdnila. Večer sa mali všetci zúčastniť na plese. 

Prv, než sa zjavil cisár, hovorilo sa v sieni iba o svadbe, o Svätoplukovi a Adelaide. Nejeden rytier vynútil svojej milenke bolestnú slzu, vychvaľujúc peknými slovami Adelaidinu krásu, čím sa dotkol citlivého srdca milenky. 

Iní zasa Svätoplukovi závideli, a škrípajúc zubmi, preklínali aj jeho aj Adelaidu. Vilím a Engelschalk, zakrútení do plášťov, prechádzali sa popri hrubých a vysokých stĺpoch po sieni s akousi treťou, rovnako zababušenou postavou a spolu si dačo šepkali. 

Veľactený čitateľ a láskavá čitateľka už vedia, že Svä- topluk sa do Rezna vybral s tým cieľom, aby tu svojmu národu zjednal pokoj. A aby to ľahšie dosiahol, zaumie- nil si, že požiada o ruku Adelaidu, Karolmanovu dcéru a vnučku cisára Ľudovíta. 

Čo si zaumienil, to aj vykonal. Lenže Svätopluk sa sklamal vo svojej nádeji. Namiesto toho, aby národu vyjednal pokoj s výhodnými podmienkami, dostal sa natoľko do krážov prefíkaných a úlisných Nemcov, že seba aj svoj národ priviedol do ich područia. 

Povolili mu kráľovský titul a jeho krajine udelili označenie kráľovstva, ale Svätopluk sa musel zaviazať za seba aj za svoju krajinu na každoročné poplatky, ako aj na to, že keby to vyžadovala potreba; postavia sa jeho pluky proti hociktorému nepriateľovi Nemecka a zložia prísahu vernosti nemeckej zástave. Potvrdením tohto dohovoru mal byť jeho sobáš s Adelaidou. 

Svätopluk sa všemožne usiloval, aby sa tieto veci ešte na čas odložili, lenže nemecký cisár nechcel o nijakom odklade ani počuť. Dobre vedel, že Svätopluk, ktorého mal znovu v moci, na všetko privolí. A Svätopluk videl, že niet sa čo protiviť Nemcom v tomto položení. 

Zahrmeli bubny a trúby víťazne zavrešťali. V sieni sa ozvali hlasy &quot;Cisár, cisár!&quot;, keď Ľudovít so svojimi synmi, Adelaidou a Svätoplukom vstúpili do siene. 

Z jednej strany pri cisárovi kráčal Svätopluk, z druhej Adelaida, synovia za ním. Adelaida svojou krásou zatienila všetky prítomné panie a slečny. Ako slnko sa jagala v celej sieni. Jej vysoká, dokonalá postava, vážny rovný a lahodný krok, dvoje čiernych, havraních očí, dlhé vlasy, v prstencoch splývajúce s bielym alabastrovým hrdlom, vysoké čelo ako jasná obloha, na lícach kvitnúce ruže, to všetko tak splývalo do jedného celku, že Adelaida musela touto svojou krásou a pôvabným držaním očariť každého. 

Ale aj Svätopluk sa teraz ukázal v nečakanej podobe, na ktorú neboli nemeckí rytieri pripravení. V pamäti im zostal obraz Svätopluka z čias jeho tunajšieho väznenia. Zvyčajne ho volávali &quot;slovenským rytierikom&quot; a ako takého chudobného rytierika si ho aj predstavovali. 

Tu sa však naraz Svätopluk zjavil v celej svojej dôstojnosti a kráse. Nevypínal sa síce podľa vzoru nemeckých grófikov a kniežatiek pyšne a naduto, lebo to ani nepatrilo k jeho vlastnostiam, nedovoľoval to ani jeho stav, ani stiesnená myseľ. Jednako celé jeho držanie bolo majestátne a naozaj kráľovské. Ľahký plášť, bohato naberaný, sa v záhyboch ako vo vlnách spúšťal až poniže kolien. Bohato pretkávaný pás mu sťahoval meč; na jeho rukoväti, tylci, vykladanom zlatom a perlami, mal zavesenú prilbicu. Gaštanové vlasy sa mu tak ako Adelaide vlnili po pleciach a modré jasné oči strieľali blesky po prítomných. 

Začalo sa plesať, tancovať a hrať, a všetko sa dovedna striedalo. Aj sám cisár mal dobrú vôľu, a keď vystúpil spomedzi svojich, zamiešal sa medzi kniežatá a iné tu prítomné panstvo. Tak sa potom stalo, že Svätopluk zostal s Adelaidou sám, prechádzal sa s ňou po komnate, to sa zhovárajúc s ňou, to obzerajúc starožitné obrazy rozvešané po stenách a stĺpoch. 

Adelaida ešte nikdy nepocítila takú slasť, akú našla v ľúbezných Svätoplukových slovách, ale čoskoro sa jej zmocnila úzkosť, lebo sa jej zazdalo, akoby vo vrave sem-tam sa prechádzajúcich mužov bola začula hlas dobre známeho grófa, o ktorom sme už prv čosi počuli. Ale ona videla všetku svoju rozkoš, útechu a blaženosť iba vo Svätoplukovi, a začala Svätopluka nabádať, aby odišli zo siene a vyhľadali cisára. Lenže medzitým, čo si Svätopluk chcel pozrieť obraz, visiaci oproti, zahvižďala mu okolo uší strela a treskla do stĺpa, pri ktorom stál s Adelaidou. Strela vyrazila zo stĺpa kus tvrdého muriva, a akoby sa bála dotknúť Svätopluka, iba padla k jeho nohám. 

Táto udalosť pobúrila celý ples. Tu išlo o život Svätopluka. Ale anjel života a národa držal nad ním stráž. Hoci ohromený, ale nie zdurený, odišiel Svatopluk aj s Adelaidou z plesu. 

=====4=====
Adelaida nespala celú noc. Včerajšia udalosť spretŕhala všetky jej sny. Myslela iba na Svätopluka a jeho vraha. Srdce mala nepokojné. 

Ráno vstala bledá. Pozrela do zrkadla a zľakla sa veľkej zmeny vo svojej tvári. Dnes mal s ňou Svätopluk rokovať o dôležitých svadobných veciach, lebo veľkí tohto sveta pri manželstvách kladú svoju lásku a náklonnosť na posledné miesto. Ani Svätopluk nepožiadal ešte sám Adelaidu o ruku. 

Adelaide za1čalo byť teraz tak úzko, že nevedela, kam by sa mala podieť. Pri pomyslení na toho svojho anjela, na Svätopluka, sa bála, lebo včerajšia udalosť sa jej zračila v hroznej podobe. Domnievala sa, že Svätopluk bude teraz podozrievať celý dvor. A čo si mala myslieť o sobáši? Sobáš jej otváral bránu do nekonečnej blažeností, ale práve preto sa jej to zdalo nemožné. Ako purpurový, horiaci, ale už-už hasnúci lúč zapadajúceho slnka očarúva obrazotvornosť človeka, no valiaca sa chmára hrozí ho pripraviť o pokoj duše, tak i nastávajúci sobáš rozpaľuje Adelaidinu dušu horúcimi zábleskami, lenže mrak neistoty zastiera tento obraz v jej mysli. 

Dlho čakala Adelaida na Svätoplukovu návštevu. Nevedela si nájsť miesto - zo desať a desať ráz menila polohu, stále si ináč premýšľala, ako očakávať milenca. Napokon sa na chodbe ozval krok sprevádzaný štrnganím ostrôh. Strhla sa a všetka krv sa jej nahrnula do tváre. Nepokojne vstala a začala sa prechádzať po komnate, potom hodila na stolík hodvábnu šatôčku, no znovu si sadla a sklonila hlavu do rúk. Ostrohy sa blížili vždy bližšie a bližšie... tichý úsmev sa jej usadil na perách, vstala, podišla k obloku a uprela zrak na dunajskú vodu. 

S nezdvorilým hurtom sa roztvorili dvere a Adelaidinu myseľ zastrelo žalostné tušenie, že to neprichádza jej anjel. Obzrie sa a vidí divú tvár zúfalého grófa Rudolfa. Celá sa triasla od ľaku, žilami sa jej rozprúdil studený mráz a horúci oheň. 

- Ach, to ste vy, pán gróf? - na viac sa nezmohla. Tento rozorvaný zúfalec sa na to hneď zaškľabil. 

- Akože, akože, milostivá kňažná? Nazdali ste sa, že sa dočkáte kohosi iného? Ha, ha! Ako tá prekliata nádej klame! Hej, aj mňa chce oklamať. Preto prichádzam, aby som nadobudol istotu, či naozaj aj mňa zamýšľa oklamať. Kňažná nebeská! - zrazu sa vrhol k Adelaidiným nohám. - Vyslyšte moje srdce, pripusťte k sebe tieto moje horúce slzy, anjel môjho života, dôveruj mojej láske! Na týchto pleciach ťa prenesiem cez búrky a blesky! Korím sa tu pred tebou, kňažná, zostanem tu večne primrazený, ak ma z tejto studenej dlážky nezdvihne sľúbené slovo tvojej milosti! Miluj ma, božská Adelaida! 

Adelaida bola celá bez seba, toľko si však uvedomovala, že tento šialenec, akých bolo vtedy medzi nemeckými rytiermi veľa, je v nebezpečnom duševnom rozpoložení. Hlava mu horela, pobúrená krv kypela. 

- Vstaňte, milý gróf, - povedala mu po chvili, - neponižujte sa pred slabou devou. - A skloniac sa k nemu, chcela ho dvihnúť zo zeme. 

Adelaidine slová razom skrotili jeho divosť, náhle sa cítil prenesený do ríše blaženosti. Gróf sa vztýčil, keď sa kňažná k nemu skláňala, a tak sa stalo, že sa jeho pery dotkli Adelaidinho čela a z úst mu ulietol plamenný bozk. 

To bolo Adelaidino nešťastie. Tento tichý baránok niesol vinu času a okolností. Práve keď sa to stalo, v dokorán otvorených dverách zastal Svätopluk. 

Rudolf ako šialenec, ktorý sa dotkol čaše blaženosti, znovu sa rozzúril a zvolal chrapľavým hlasom: - Ach, ty pes slovanský! - a vyrútil sa z komnaty. Adelaida bola teraz najnešťastnejším stvorením na svete. Sieň sa s ňou krútila, srdce jej neznesiteľne tĺklo, tvár jej horela hanbou a bázňou, všetko nešťastie sa na ňu vyrútilo, a nijaká útecha jej nesvitla na cestu života. 

Svätopluk nevedel, čo je láska. Jedinou hviezdou jeho života bola láska k národu, tá mu osvetľovala priepasti aj trhliny, nad ktorými sa vznášal, aj výsosť závratnej slávy, ku ktorej túžil povzniesť seba aj národ. Zdá sa, akoby nič nebol zbadal, alebo si to ako, hrdina nevšimol, lebo so slovenskou úprimnosťou pristúpil k Adelaide a riekol jej tichými slovami: 

- Drahá kňažná, som prihotovený na cestu. Prichádzam, aby som sa dozvedel, či je vašou vôľou stať sa mojou manželkou. 

Tieto chladné slová uviedli Adelaidu ešte do väčšieho pomykova a pochybností. Chcela čosi povedať, ale slzy čo jej tiekli po lícach, rozvlnené prsia a nekonečne stiesnené srdce jej v tom načisto zabránili. Potom, keď sa jej vnútro upokojilo, Adelaida prosila Svätopluka, aby včerajšie aj dnešné udalosti pripísal iba Rudolfovej šialenosti. 

- Poznám, drahá kňažná, dobre poznám povahu vašich rytierov. Neznepokojujte si pre túto vec svoju myseľ, - tak tíšil Svätopluk Adelaidu, keď videl, čo ju pripravuje o pokoj. 

Adelaida dlho váhala - ako všetky Nemky - vyjaviť Svätoplukovi svoje myšlienky, ale Svätopluk mal sa k nej medzitým vždy slovenskejšie. Napokon horúcimi slovami prejavila mu svoju lásku, ktorú Svätopluk nemohol opätovať. 

- Zbohom, kňažná, uvidíme sa, až urobíme náležité prípravy na svadbu, - to boli posledné Svätoplukove slová. Potom odišiel. 

Pred zámkom stoja slovenskí odenci. Svätopluka vyprevádza sám cisár aj so svojimi synmi. A o chvíľu už iba veže Rezna pozdravujú cválajúcu nitriansku družinu. 

Ale kto tam stojí na zámockej veži? Trepoce sa biela šatôčka... to Adelaida hľadí za Svätoplukom. A keď na obzore zmizol posledný obláčik prachu, zmizla aj šatôčka aj Adelaida zo zámockej veže. 

=====5=====
Roku 870 bola česká krajina v smutnom položení. Od západu na ňu číhal jej nepriateľ, bojovný nemecký národ, susednej Veľkomoravskej ríši nedôverovala, lebo tam sa rozšírilo kresťanstvo, kým Čechy boli zatiaľ v zajatí tuhého pohanstva. Neisté položenie českej krajiny nemohlo trvať dlho, lebo mraky od západu sa čoraz väčšmi kopili: a preto bolo načase rozmýšľať o tom, akoby aj ďalej mohol žiť český kmeň slobodne. 

Príčinou toho, že sa český národ tak dlho zdráhal prijať kresťanské náboženstvo, kým Slováci zbratani s Moravanmi už medzitým tento nebeský dar prijali, bolo to, že český kmeň privádzali ku Kristovi nemeckí mnísi, nemeckí cisári, a títo nemeckí mnísi učili evanjelium v cudzích jazykoch, v nemčine a latinčine, čomu ľud nerozumel, preto ani pravdu tohto učenia nemohol poznať, ani sa k nemu hlásiť. A nemeckí cisári s týmto náboženstvom zavádzali hneď aj desiatky a dane, porobu a otroctvo. Tak si národ radšej volil pohanskú slobodu než kresťanské otroctvo, a preto Česi zostávali pri svojom slovanskom pohanstve. 

Inou cestou sa dostalo kresťanstvo do Veľkomoravskej ríše. Rastislav povolal do Nitry Cyrila a Metoda, slovanských apoštolov, ktorí ľud učili pravdu svätého evanjelia v slovenskom jazyku, keď preložili do tohto jazyka Písmo sväté. Až v Kristovom náboženstve cítili sa Slováci slobodnými, lebo ním sa oslobodili od jarma pohanského otroctva. Ľahko teda každý pochopí, prečo títo veľkomoravskí a českí Slovania sa nestali kresťanmi naraz; viedli ich k nemu rozličné cesty. 

Tento smutný stav českej krajiny skoro zbadal nemecký cisár Ľudovít, a tým väčšmi sa ho usiloval využiť vo svoj prospech, čím horúcejšie v ňom blčala túžba pomstiť sa Čechom. Jeho vojsko Česi už niekoľko ráz krvavo odrazili a mníchov, ktorých im vysielal, pohádzali do Vltavy. 

Tak sa teraz cisár chytil znamenitej príležitosti. Hneď po Svätoplukovom odchode vypravil k.českému kniežaťu Bořivojovi dvanásť poslov, ktorí mali od neho vymôcť povoľnosť a platenie ročných daní aj bezodkladné prijatie kresťanského náboženstva. 

Ale ako rozmýšľal Ľudovít o záhube Čiech, tak rozmýšľal Bořivoj o zachovaní svojho národa. Bořivoj poznal silu svojho národa, lež videl aj narastajúcu moc nemeckého cisára, a preto povolal na Vyšehrad vladykov a vojvodcov svojej krajiny a múdro k nim prehovoril. Pokladal za dobré, aby sa český národ dal pod ochranu mocného Svätopluka, slovenského kráľa, lebo o jeho moc sa už roztrieštila nemecká sila. Knieža. Bořivoj si získal lásku a dôveru svojho poddanstva a jeho slovo platilo v poli aj v rade. I zostavilo sa vyslanstvo, ktoré sa skladalo z českých vojvodcov a rytierov na čele s. hrdinským Svatos1avom a Vítěslavom. Darmi, ktoré mali niesť Svätoplukovi, boli osed1ané kone, štíty a rozličné zbrane. Ale práve čo sa mal skončiť snem, vyšehradský hradný strážca oznamoval príchod nemeckých poslov z Rezna. Dovolili im vojsť. 

Dvanásť nemeckých rytierov so spupným výzorom vstúpilo do snemovne a jeden z nich začal hovoriť: 

- Počúvaj, české knieža Bořivoj, aj všetci prítomní vojvodcovia a páni! Nemennou vôľou nášho cisára a pána je, aby česká krajina za krivdy spáchané na našich mníchoch, čo kázali kresťanské náboženstvo, povinne každý rok Jeho Jasnosti odvádzala daň päťsto koní a bezodkladne prijala Kristovo náboženstvo. Ak by ste sa tomu bránili a osmelili sa odoprieť poslušnosť, vedzte, že vás na to donúti nemecký meč! A potom bude s vami zle. 

Česká krv, tento horúci prúd víťaznej krvi, vzkypela v žilách českých vojvodcov. A už by bolo nasledovalo pokorenie tohto odvážlivca, keby knieža, dbajúc na práva a povinnosti pohostinstva, nebol sa sám ujal odpovede. 

Utíšte sa, hrdinskí Česi! - povedal Bořivoj, - vo vašom mene odpoviem na túto nehanebnosť nemeckého cisára. Počujte, vy, nemeckí poslovia! Právo pohostinnosti je u Slovanov sväté: preto vám odpúšťame túto surovosť a drsnosť, ktorou ste sa proti našej národnej hrdosti prehrešili. Aj my sme národ. Ale povedzte vášmu cisárovi a pánovi, že český národ nevie skláňať svoju šiju do otrockého jarma. Vie sa topiť vo vlastnej krvi preliatej v mužnom boji. Však váš cisár a pán vie, aké tvrdé sú naše lebky, aké britké sú naše meče a neprebitné naše štíty! Aspoň sa môže rozpamätať na rok 846, keď jeho sila, čo tak ukrutne zničila Stojmírovu slávu, našla biednu smrť na tvrdých skalách našich Krkonôš. Nuž, Nemci, choďte k svojmu cisárovi a pánovi, oznámte mu náš odkaz, nech príde! Ale z ozbrojenej českej ruky našu vlasť nedostane! 

Výrazne predniesol Bořivoj tieto slová a celý snem zahrmel: - Sláva Bořivojovi, slávnemu kniežaťu! 

Na vyšehradskom priestranstve sa ozýva konský dupot a štrngot mečov. Zástupy rytierov odchádzajú bránami kniežacieho Vyšehradu. Nemci sa vracajú na západ k nemeckému cisárovi a Česi uháňajú na východ k slovenskému kráľovi. 

=====6=====
Roku 871 sa v Rezne s novou jarou začal budiť aj nový život. Nové nádeje a nové predsavzatia napĺňali nemecké duše. V Rezne sa pripravuje svadba aj vojna: aké rozdielne ľudské zamestnanie! 

Cisára veľmi popudila smelá Bořivojova odpoveď, a nemohol tieto svoje sklamané nádeje znášať ľahostajne. Hotovil sa na výpravu proti Čechom. Už by sa bol aj prv dal na výboj, keby mu v tom nebol zabránil príchod zimy. 

Teraz mu zas prípravy na svadbu kládli do cesty nemalé prekážky. Nemeckí rytieri sa tešili na Svätoplukovu svadbu, lebo určite vedeli, že Svätopluk je bohatý kráľ. A preto sa nádejali, že si zas dobre zahýria, keď sa budú môcť svadbiť na staromestský spôsob, ako sa vraví &quot;mit Saus und Braus&quot;. Bezpochybne toto bola ich jediná rozkoš, lebo v bitkách v poli, po horách a strmých skalách zažili iste málo dobrých dní. Preto ani teraz nemali veľkú chuť do vojny, a dozvedel sa o tom aj sám cisár. 

Nečudo , že aj sám cisár bol ochotný odložiť svoje predsavzatie. Tým väčšmi sa staral o svadobné prípravy. Rozhodol sa, že v boji proti Bořivojovi vyjde a pokorí ho až po svadbe. 

Starý cisársky hrad opravovali. Staré komnaty, pochmúrne chodby a siene, v ktorých mal záľubu Karol Veľký, opravovali, malé obloky v nich prerúbavali na väčšie, brány krášlili novými výrezmi predstavujúcimi nemecké rytierstvo, po chodbách a ambitoch rozvešiavali starožitné obrazy, utierali z nich prach, vystavovali prilbice, meče a štíty alávnych cisárskych predkov. Slovom, všetka nemecká sláva stavala sa do šíku, aby náležite oslávila Svätoplukovu svatbu s Adelaidou. 

Cisár Ľudovít so svojím synom Karolmanom sa v duchu veľmi radovali, lebo si uvedomovali, aký je tento skutok pre nich veľmi výhodný. Pre nich spojenie so Svätoplukom nebolo ničím iným ako sieť, do ktorej nevedomky vošiel silný lev, pokorený takto bez veľkej námahy. Báli sa rastúcej sily a vlády Svätoplukovej, ba predvídali, že by sa ľahko mohol spojiť s Bořivojom, a tak naveky zmariť nemeckú nádej. Preto sa mohli iba radovať z tých podmienok, ktoré kládkĺi Svätoplukovi. 

Jeden deň určili na cisársku poľovačku na počesť Adelaidy, ktorá sa jej sama zúčastnila ako odvážna lovkyňa. Už před východom slnka bola poľovnícka výprava v pustných horách. Adelaida na vranom koníku, v utešenom poľovníckom odeve, bola hviezdou spoločnosti. 

Cisársky prvý poľovník rozostavil lovcov po skalách, dolinách a vŕškoch. Chvíľu sa ešte ozývali poľovnícke trúbky, potom stíchli a ohlášal sa iba štekot psov. 

Adelaida, pyšná lovkyňa, túžila po poľovníckej sláve, a preto si vybrala miesto na osamotenej príkrej skale, odkiaľ sa jej otváral výhľad na roztrúsené čistinky. Niekoľko ráz sa poobzerala dookola, potom si sadla na skalu a zahĺbila sa do myšlienok. Pomyslenie na to, čo asi povie hrdinský Svätopluk, keď zbadá nejakú zver, prebodnutú jej šípom , vyviedlo ju rýchlo na ušľachtilé výslnie Svätoplukovej slávy. Jej duša  sa vzniesla z lona týchto starých germánskych hôr na zlatoklasé polia a vínonosné nitrianske kopce, do tône veľkomoravských líp. Tam sa videla po boku slávneho Svätopluka ovenčená kráľovskou velebnosťou. 

Jej srdce bolo vzrušené tou najčistejšou láskou k Svätoplukovi. Jej duša nepoznala iný život, iba život s ním. On bol pre ňu jediným blahom a jedíným prameňom života. Keď si naňho pomyslela, celá horela, prisnil sa jej v snách, myslela naňho v bdení. Myšlienka na Svätopluka ju vyvábila aj na túto poľovačku. 

Z myšlienok ju vyrušil šuchot v kroví pod skalou. Zrazu sa obzrela, no zabudla, že sa opiera o natiahnutú kušu, sotila ju dolu skalou, a šíp fikla do neďalekej jedle. Kým Adelaida preľaknutá nečakanou náhodou stŕpnuto hľadela do doliny, z hustých krovín vystúpil zúfalý gróf Rudolf a divo sa zahľadel na bralo. 

- Aha, zradná stvora, poľujete po skalách na sny o svojom Svätoplukovi? Ja vás naučím opovrhovať mojou láskou! - Strhol z pleca natiahnutú kušu a bez dlhého cielenia vypustil jedovatý šíp na Adelaidu. Šíp pozrážal niekoľko jedľových halúzok, zachytil perami skrášlený Adelaidin klobúk a vzniesol sa vysoko do oblakov, aby po chvíli zapadol v lesnej pustatine. 

Adelaida nevidela viac grófa, uvedomila si iba, že beží lesnou húštinou. Schytila poľovnícku trúbku a dala znamenie na rýchle stretnutie sa poľovníkov. 

Cisársky poľovník bol prvý, čo sa kňažnej pýtal na príčinu jej preľaknutia a na prestrelený klobúk. Adelaida však s voľne povievajúcimi zvlnenými vlasmi vysadla na vraníka a s celou družinou odcválala do Rezna. 

=====7=====
Poďme však už k Svätoplukovi, nazrime do Nitry, kde ho uvidíme aj s jeho národom. 

Tá zvesť, že Svätopluk sa zamýšľa zosobášiť s nemeckou kňažnou, nemilo sa dotkla väčšej a poprednejšej časti slovenského národa. Istotne všetci tí, čo vedeli predvídať následky tohto kroku, báli sa budúcnosti, lebo už dobre poznali spolky s Nemcami. Svätopluk rátal medzi svojich radcov, rytierov a občanov hlavy zošedivené v bojoch a zostarnuté v radách. Boli to živí svedkovia histórie Veľkomoravskej ríše, ktorá sa v takom krátkom čase povzniesla na taký stupeň slávy a vážnosti. I ich pomocou sa preslávili Svätoplukovi predchodcovia, s ich pomocou sa aj Svätopluk povzniesol tak vysoko.A muselo sa to dotknúť ich srdca, keď videli, že ich kráľ, len čo sa oslobodil z nemeckých krážov, už upadá do nových a strháva za sebou celú ríšu. 

V Nitre sa medzitým šírili o kráľovej svadbe rozličné a odporujúce si správy. Hoci sa spočiatku napospol hovorilo, že kňažná z Ľudovítovho dvora je budúcou veľkomoravskou kráľovnou, od tých čias, čo, boli u Svätopluka Bořivojovi vyslanci, rozprávali podaktorí s istotou, že manželkou veľkomoravského kráľa má byť česká kňažná, pretože ešte nijakých vyslancov nezdržali v Nitre tak dlho a v toľkej nádhere ako týchto. 

Sám Svätopluk od tých čias, čo prišiel z Rezna, správal sa celkom zvláštne. Nepochybovalo sa o tom, že robí prípravy na slávnosti, hoci sa nikomu okrem Metoda nezdôveril, že sú to svadobné prípravy. 

Takéto tajomné a nedôverčivé správanie sa Svätopluka nemohli ľahostajne znášať práve v týchto časoch jeho prední a hlavní radcovia. I začali sa spoločne radiť, ako by mohli predniesť svoje úmysly kráľovi a ako by ho mali, ak sa zamýšľa zasnúbiť s nemeckou kňažnou, upozorniť na tento nebezpečný krok. Zavolali si preto medzi seba kráľovského dôverníka, slovanského biskupa a apoštola Metoda, ktorému kládli na srdce, aby Svätopluka presvedčil o ich úmysloch a ak bude môcť, aby ho odviedol od tohto nebezpečného predsavzatia. Metod, ktorý zahorel láskou k slovenskému národu, prisľúbil, že sa všemožne pousiluje, aby sa Svätopluk nezaplietol do týchto osídiel. 

- Dlho na teba čakám, otče, - hovoril Svätopluk Metodovi, keď vstúpil do jeho siene, lebo sa zdržal v rade Svätoplukových vladykov a radcov a premeškal zvyčajnú hodinu. 

- Milostivý kráľ môj, dôležité veci ma zdržali, - ospravedlňoval sa vážny, šedinami.pokrytý Metod. 

- Ale, ale dôležité veci! Azda nie sú tie veci, o ktorých sa s tebou ja zhováram dosť dôležité? - hovoril kráľ, dávajúc dosť zreteľne najavo, že zádumčivosť a namrzenosť, ktorá sa čoraz väčšmi zmocňovala jeho ducha odvtedy, čo sa vrátil z Rezna, dosiahla už vysoký stupeň. Lebo určite nemal vo zvyku tak nešetrne sa zhovárať s Metodom, ktorého nazýval otcom. Metod však bol vždy duchaprítomný človek, a hoci miernej mysle, nepoznal strach. Prešiel nejednou školou trpkých osudov, a preto aj v túto chvíľu zostal sám sebou, a keď, prevzal reč, takto začal dôrazne hovoriť: 

- Škoda, škoda, veľký kráľ môj, pre teba a pre tvoju ríšu, že nepripúšť k sebe pozhovárať sa tých, ktorí majú s tebou rokovať o veciach, čo sú po tých, o ktorých ja hovorievam, istotne najdôležitejšie. Pre toto tvoje chladné správanie sa k podporám tvojho trónu obrátili sa na mňa, a ja idem práve teraz z ich porady, kde sme premýšľali o tvojom blahu aj o blahu Veľkomoravskej ríše, teda o veľmi vážnych veciach. 

- Viem, viem, že Slováci a Moravania nie sú so mnou spokojní odvtedy, čo som sa vrátil z Rezna a dostali sa im do uší chýry o mojej svadbe. Ale viem, oj, dobre viem, kde je prameň tej podozrievavosti, dobre viem, a dennodenne preklínam svoj hriešny skutok, ktorým som sprznil svoju slávu naveky - to, že som zahubil veľkého Rastislava... 

- Ale, otče, - pokračoval rozohnený Svätopluk, - tu pred tvárou živého boha ti prisahám, že jediným cieľom môjho života je dobro Veľkej Moravy. Všetko moje úsilie sa obracia k tomuto slovenskému plemenu. A že som sa rozhodol zasnúbiť s nemeckou kňažnou, a tak vykonať násilie proti samému sebe, aj to vychádza z tohto svätého predsavzatia, a práve zato ma podozrievajú Slováci! Otec Metod, ja viem, čo som dlžen svojmu ľudu. Sám som pripravil tento ľud o veľkého, múdreho, mocného a slávneho kráľa. Ja sám, sám, samojediný chcem tomuto svojmu ľudu nahradiť stratu. Prudkou vášňou a ctižiadosťou som poškvrnil svoju slávu, sám ju chcem znovu obmyť svojou silou a vlastným pričinením. Ale pravda, pravda, moje srdce nevidí nikto z ľudí! Ach... 

Bolesť srdca mu pretrhla reč, na čelo mu vysadli kropaje studeného potu. Nastala hrobová tichosť. Metod vedel oceniť dôležitosť tejto tichosti - mlčal aj on. 

- No uznaj, otče, či môžem konať ináč, ak chcem pre uspokojenie svojej duše dosiahnuť ciele? Kto nepozná veľkú silu nášho nepriateľa? A akože ho pokorím svojím rozjatreným a hlboko pokoreným národom? Či nie je dobrý môj úmysel ukolísať tohto rozzúreného leva, medzitým posilniť svoj ľud, a potom ho, zahnať a naveky pokoriť? A napokon sa ti priznám, jesto slovanská kňažná, ktorá by mohla krášliť kresťanský trón Veľkej Moravy? 

Svätopluk havoril s pohnutou mysľou. Potom sa chytil slova Metod. 

- Mýliš sa, kráľ môj, ak sa nazdáš, že ti národ pre tvoj čin, hoci hriešny, nedôveruje. Sila tvojho ducha a skutky, ktorými si sa vyznačil, už zotreli túto škvrnu. Ale vedz, kráľ môj, národ neschvaľuje jediný tvoj úmysel a bojí sa, že chceš pojať za kráľovskú manželku nemeckú kňažnú. Ja schvaľujem tvoj svätý úmysel robiť to všetko pre blaho svojho ľudu; no čudujem sa tvojej malomyseľnosti a pochybovačnosti o takom hrdinskom národe, akým sú právom Slovania. Poznám veľkú moc nemeckého cisára, ale poznám aj, pri tvojej odhodlanosti, neoblomného ducha Slovákov. S akými hŕstkami premáhal Mojmír a vyhnal Rastislav z krajiny nemecké vojská! A ty, jediná bujará ratolesť Rastislavovcov, by si sa zľakol, keď máš víťaziť? Svätopluk, ty sa obzeráš iba na nepriateľskú moc a zabúdaš na skúsenosť a na poznanú hrdinskosť vlastného národa? 

Svätopluk stál zarazený. Myseľ mu horela, ale tvár sa leskla a červenala od hanby. A Metod pokračoval: 

- A nazdávaš sa, veľký synovec veľkého Rastislava, že tvoj trón, utvrdený slovanskou krvou, by Nemka, hoci ešte zo slávnejšieho rodu, skrášlila väčším leskom než kňažná slovanského rodu, aj keď slabšieho? Viem to, a chválim tvoju kresťanskú horlivosť, že nechceš myslieť na slávny kniežací rod českých panovníkov, lebo väzí v pohanstve. Ale či azda nemám u teba toľko dôvery, keď som obrátil ku Kristovi Veľkú Moravu, že by som mohol získať aj susedných Čechov? 

Metodova výrečnosť prekonala všetky kráľove námietky. Pohrúžený do myšlienok, iba mrzuto prehovoril: 

- Veru dosť zle, že vy, duchovní otcovia, tak neskoro prichádzate na túto myšlienku, a z inej strany ešte horšie, že Bořivoj tak dlho váha prijať svetlo Kristovho evanjelia! 

- Nieže tak, kráľ môj -  odpovedal Metod, - či sme sa my, povolaní do tvojej ríše, mali vari starať o cudzích? A potom, ako mohol Bořivoj a jeho národ poznať Krista, keď mu ho ukazovali spolu s otroctvom a okovami. Skôr na tebe bolo a aj je, veľký kráľ, aby si sa o to postaral a nehľadal si ženu v nemeckých krajoch. 

- Prestaň, prestaň, otče, pre sedem rán Kristových... a odpusť mi moju unáhlenosť. Som iba človek a ťažká je starosť o takú veľkú ríšu. Čo som zabudol rozkázať ukladám teraz tebe. Nech sa s tebou vypraví vyslanectvo na Vyšehrad. Ty sa, otče, postaraj, o nebeské veci mojej ríše a spriazneného národa, ja porozmýšľam o časných cestách mňa a môjho národa. 

Metod opustil kráľovskú sieň. Svätopluk sa spustil na stolec a zabral sa do hlbokého, pamätného a vlasteneckého rozmýšľania. 

=====8=====
Keď sa Bořivojovi vyslanci vrátili z Nitry na Vyšehrad, doniesli radostné správy a noviny. Rozprávali o veľkej náklonnosti nielen kráľa, ale aj celého národa k Čechom, čím nové nádeje a radostné výhľady do budúcnosti oživiIi srdce českého národa, ktorému sa znovu vyhrážali Nemci. Medzi ľudom sa rozprávalo, že vyslancov už v Nitre aj pokrstili, čo však bol dôsledok iba toho, že vyslanci sa veľmi pochvalne a priaznivo vyjadrovali o nitrianskom kresťanstve, porovnávajúc ho s nemeckým kresťanstvom. 

Medzi Vyšehradom a Prahou stál vtedy na pobreží mohutnej Vltavy neveľký hostinec, čiže krčma. Schádzavali sa v ňom kniežací a rytierski zbrojnoši. Bývalo tu veľa ráz hlučno. Kto sa chcel dozvedieť niečo nové, poberal sa sem. 

Jedného dňa po príchode vyslancov z Nitry zhromaždilo sa tu väčšie množstvo zbrojnošov a pospolitého ľudu, lebo sa túžili dozvedieť od tých, čo boli so svojimi pánmi v Nitre, niečo o cudzích krajoch. 

- To je tam celkom inakší svet, ľudia moji, - rozprával jeden výrečný český junák, štrngajúci svojím širokým mečom, - tam je všetko inakšie. Ale to som sa najväčšmi čudoval, že som v ďalekej cudzine samých Čechov ponachodil! Vravím vám, samí Česi, akoby sa vo Vltave kúpali a po Krkonošiach na divých kancov poľovali. A prisahám na Perúna, ani tie ich meče nie sú menšie, a počujte, ľudia drahí, to sú vám hrdinovia. Mali by sme veru čo robiť, keby sa tak pánu Svätoplukovi zachcelo po nemecky k nám vtrhnúť! No, ale neľakajte sa! Ha, ha, ha! Ba mne sa zdá, lenže nie sme tu sami... To by bolo! Ale čo! Poviem vám to! Mne sa vidí, že pôjdeme spolu na Nemcov...! Ha, ha, ha! 

Jeho srdečný smiech sprevádzal štrngot meča. Potom schytil svoj plecháč a vlial do seba, čo v ňom ešte bolo: - No, hoci to nie je nitrianske víno, nalej ešte! - kričal na krčmára. 

A čo potom, Strojsa, - pýtal sa ho iný zbrojnoš, - tí nemeckí mnísi ti tiež nadbiehali s tou ich bláznivou nemčinou a s dreveným krížom? 

- No, - odpovedal prvý, - to by som im neradil, ale tých tam ani nepotrebujú. Pravda, nemajú tam Svantovíta ani Perúna, ale, ľudia moji, ten ich boh je tiež dobrý! Majú obetnicu, ale akú .obetnicu! Ako naša vyšehradská Svantovítova! A tak vám spievajú, až sa Nitra ozýva. To by ste mali počuť, samé české piesne, a prisahám na Moranu, ide im to lepšie ako nám, keď sa vraciame z poľovačky. 

Tu sa však pred krčmou začali zbiehať deti a dospelí, robili krik a lomoz okolo šiatra, ktorý tu vyrástol za malú chvíľu. Pred šiatrom bolo neveľa vyvýšené miesto na spôsob rečniska, čiže kazateľnice, okrášlené veľkým krížom, na ktorom visel obraz Krista. 

- Aha ho, zasa mních, no ten to zas dostane! Von sa, von! 

Také hlasy sa ozývali v krčme a o chvíľu boli dubové stolce prázdne a plecháče poprevracané. Všetko sa hrnulo von k šiatru. 

Nemecký mních v jednej ruke s krížom vystúpil. na rečnisko,a kázal zhromaždenému zástupu. 

- Čo to vraví, čo to tára? - Začali sa ozývať hlasy, lebo nerozumeli mníchovej nemčine. - Haní bohov, nadáva na Svantovíta, rúha sa Perúnovi! Dolu s ním! - ozvalo sa inde. 

Za okamih bol šiator roztrhaný, kazateľnica prevrátená: mnícha stŕčali a zauškovali, ba niekoľko pohanov ho malo medzi sebou a viedli ho k Vltave. A nebol by úbohý mních ušiel zvyčajnému osudu, utopeniu, keby sa nečakane pozornosť všetkých nebola obrátila na iné divadlo. 

Skupina nitrianskych rytierov a odencov na čele s dôstojným Metodom cválala cestou na Vyšehrad. Zbrojnoši, najmä ten rozprávač z krčmy, dali sa z plného hrdla kričať: - Sláva Nitranom! Sláva Slovákom! Huráá! Huráá! 

Celý zástup ich sprevádzal zvedavými očami, až kým neprišli na podzámok a nezmizli vo vyšehradských ohradách. 

Hoci sa to rozumie samo sebou, predsa však musím pripomenúť, že po Metodovom príchode na Vyšehrad celá Praha nehovorila o ničom inom ako o Svätoplukovi. V takýchto časoch, pravdaže, ľud sa zmieta sa vo večných pochybnostiach, kolíšuc medzi bázňou a nádejou. Každá nezvyčajná udalosť vzbudzuje pozornosťa aj rozličné povesti poletujú z úst do úst. A najmä český národ bol. teraz taký zastrašený a jeho myseľ zmietali sem a ta všelijaké povesti, že nevedel, čoho sa držať. Hrozilo mu nemectvo aj kresťanstvo, a hoci cítil v sebe silu, nevedel, odkiaľ sa brániť. Z inej strany roznecovali jeho srdce všelijaké nádeje, lebo o Nemcobijcovi - tak volali Svätopluka sa šírili ustavične priaznivé správy. Myseľ národa bola navnadená, pohnutá, rozjarená, ale neuspokojená. A jeho zvedavosť deň čo deň rástla a rozmáhala sa. 

Metod medzitým blahodarne pôsobil na srdcia celého kniežacieho dvora. Ale tento slovanský apoštol sa neuspokojil s tým, že získal pre Krista Bořivoja a jeho dvor, zaumienil si, že sa pokúsi obmäkčiť aj srdce národa a osvietiť jeho myseľ. 

Istého dňa na kniežaci príkaz rozhlásili, že zajtra sa majú konať služby neznámemu bohu vo Svantovítovom chráme na Vyšehrade. Sotva sa začalo v ten ustanovený deň brieždiť, zástupy ľudí sa hrnuli k Vyšehradu. Celého zástupu sa zmocnila neskrotná zvedavosť a túžba po novostiach, takže čoskoro v chráme, čiže v chrámových predsieňach, nebolo miesta, lebo do vlastnej svätyne, v ktorej stála štvorhlavá Svantovítova socha zastrená v popredí osobitnou oponou, nemal okrem kňaza vykonávajúceho obrad nikto prístup. Pre oponou Svantovítovej svätyne stála murovaná, kameňom vykladaná a voľačo zvýšená obetnica na spôsob kresťanských oltárov. 

Keď už boli všetky predsiene zaplnené, vošla dovnútra celá Bořivojova rodina aj s vojvodcami a českými rytiermi. Tisíce ľudí tu bolo prítomných, a predsa akoby tu nebol nikto, ticho a pokoj zostávali nenarušené. Iba čo napínanie hláv spôsobovalo slabý šuchot. 

V takomto očakávaní, čo sa má diať, napätá zvedavosť sa rýchlo premenila na úžas a zmeravenie, keď sa zjavil nábožný Metod. Predstúpil pred obetnicu, a celý zástup sa zahľadel na jeho dôstojnú postavu. Vysoký vzrast, strieborné, zošedivené vlasy splývajúce na plecia, tvár aj vo svojej starobe krásna, vyjadrujúca mier a večný pokoj... tieto vnútorné vlastnosti dojali všetok ľud. Dojem zvyšovalo ešte dlhé rúcho. 

- Kvôli neznámemu bohu, - začal Metod plný svätého nadšenia, - zišli ste sa tu, udatní Česi, šľachetné ratolesti, znamenití potomci Čecha a Sama! A ten vám neznámy boh posiela ma k vám, aby som vám zvestoval jeho vďačnú pravdu! 

Ten boh stvoril nebo a zem a všetko živé pod slnkom: on nám daroval dušu aj telo. A tak k vám prichádzam na rozkaz tohto všemohúceho boha. 

Neprichádzam preto, aby som rúcal a lámal vašich strieborných a zlatých, - drevených a medených bohov, ktorých chránite slovom a mečom. Ale akože to, vy sami si musíte brániť vašich bohov? Aké veľké šťastie pre vás, že ste takí mocní, keď vás ten neznámy boh obdaril takou veľkou silou, že môžete brániť svojich bohov. Ale čo bude potom, ak padnete? Kto vás potom bude chrániť, keď vaši bohovia sú takí slabí, že vás potrebujú na svoju obranu? 

Poznám boha, ktorého vy nepoznáte, a ten boh nepotrebuje obranu, ale chráni tých, čo v neho uverili. Ten boh má v moci tento svet, ktorý sám stvoril, on ho môže zatratiť, ale je taký dokonalý vo svojej dobrote a milosrdnosti, že ho len chce časne a večne spasiť. Tento boh, ktorého vy nepoznáte, pozná vás a hľadí na vás z jasných a hrmiacich nebies, vidí vás v búrke aj v pokoji. 

Od neho máte to zlato, striebro, tú meď a to drevo, z ktorých staviate a lejete svojich bohov. Váš boh je pominuteľný, lebo hnije a hrdzavie, ale ten boh, skrze ktorého je všetko, je večný, večne mocný, večne slávny, večne blahoslavený! 

Ľudia, on chce mať aj večne, večne blahoslavených; preto poslal na tento svet syna svojho, aby každý, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný. 

Ach, život večný! Táto nekonečnosť života, toto nekonečné a nezmerateľné more večného života, toto slnce nikdy nezapadajúcej slávy zablysne sa a otvorí človeku,keď vyputuje z tohto tmavého údolia, kde nie je nič slávne, nič trvanlivé, nič večné, všetko hynie a stráca sa. 

Táto večnosť života a slávy je pripravená aj pre vás, ak uveríte v tohto jediného boha, syna jeho Ježiša Krista a Ducha svätého, večného utešiteľa. 

Nuž, pripravuj te svoje srdcia, otvorte svoju myseľ pravde, odovzdajte sa do moci a riadenia toho všemooúceho boha! 

Všetko je slabé, mocný je iba on, všetko hynie, len on trvá večne, on môže všetko podvrátiť, - iba jeho nemôže nikto skaziť, všetko je temné, iba on je slávny, nič nie je dokonalé, iba on jediný, ten otec nás všetkých je dokonalý. 

Ľudia, veľa je blahoslavenstva, z ktorého dostávajú veriaci v Krista. No bieda nad všetky biedy, hrôzy a večné biedy čakajú na neveriacich a dobrovoľne blúdiacich. Och, ľudia, poznajte pravého boha - vráťte sa k nemu, ako, hľa, tu pred tvárou celého ľudu a v lesku božieho svetla robí váš slávny knieža! 

Táto kázeň, ktorú mal Metod k českému nár.odu, nebola vypracovaná podľa kazateľských pravidiel, ale predniesol ju nábožne horlivým duchom, a preto mala veľký účinok. Lebo nikdy nepočuli títo českí pohania tak zreteľne hovoriť o bohu, a hoci im mnohé zostalo záhadou, predsa ich celá táto reč prenikla. Hneď, ako Metod skončil reč, predstúpil pred neho s celým svojím dvorom Bořivoj, a Metod najprv pokrstil jeho, potom ostatných domácich, vojvodcov a popredných radcov a rytierov. Každý bez výnimky, prv než vylial na nich prameň svätého krstu, riekol asi v tomto zmysle: 

- Priznávam sa k jedinému bohu, ktorý stvoril moje telo a dušu a môže ju večne spasiť! Zriekam sa modly štvorhlavého Svantovíta a všetkých bohov vytvorených ľudskou rukou. Verím v jediného boha Stvoriteľa, v jeho syna Vykupiteľa a v Ducha svätého posvätiteľa! 

Metod, vylievajúc na nich krst svätý, hovoril asi v tomto zmysle: 

Krstím ťa, syn boží, v méne boha Otca, Syna i Ducha svätého, v ktorého si uveril! Sláva buď bohu na výsostiach! Hospodine, pomiluj ny! 

Zástupy sa dívali s úžasom na toto slávne Metodovo krstenie. Mnohí potom našli zaľúbenie v Kristovi, takže sa ich v ten deň veľmi veľa pokrstilo. 

Požehnaný bol príchod tohoto slovanského apoštola k Čechom. Neskôr vysvätil mnoho kňazov, vystaval niekoľko chrámov, ako na Vyšehrade, v Limomyšli, na ľavej strane Hradca atď. A posvätil ich sv. Klimentovi. 

Od tých čias sa v Čechách rozmáhalo kresťanstvo, ktoré stovky a tisíce nemeckých mníchov s Karolom a Ľudovítom, mocnými cisármi, nemohli ani v najmenšom kútiku tejto krajiny rozšíriť. 

Hoci sa Metod skoro po Bořivojom krste odobral z Čiech, neprestal potom až do svojej smrti aj s bratom Cyrilom pôsobiť na tento národ. A až teraz sa dozvedáme, ba s istotou presviedčame, že chrám sv. Klimenta v Litomyšli vysvätili títo dvaja bratia. 

=====9=====
Dobrý čitateľ a láskavá čitateľka, nezabudli ste medzi týmito rozprávkami na toho zúfalého nešťastníka, čo ušiel do hôr, na grófa Rudolfa? Ach, na toho som takmer aj sám zabudol. Pozrime teda, čo robí. 

Na reznianskom hrade, v tesnej komôrke, sedí muž stredného veku. Rozpustené, strapaté vlasy mu padajú do očí, šaty má síce čisté a skvostné, ale ledabolo na sebe nahádzané. Zapálené oči, zamračené čelo a akási spurnosť z celej jeho tváre naznačujú, aký je to asi človek. 

Klobúk leží pod dubovým stolom, na posteli je namiesto mäkkých perín mach, plechová kanvica, čo stojí na stole, je naplnená vodou; muž sedí na brezovom klátiku. Keď bol o voľačom dôležitom porozmýšľal, vstal, podišiel k železným dverám a začal nimi z celej sily triasť a lomcovať. Ale dvere sa ani nehli. Hrozne zaškrípal zubami, vpadnuté oči mu vyskočili navrch, akoby sa naraz chceli vyslobodiť zo svojich jamôk. Niekoľko ráz sa prešiel po svojej komore. Nič iné mu neprišlo na um. Chytil kanvicu, vylial z nej vodu po komore a začal ňou tĺcť do steny tak silno, že za chvíľu v nej vybil hlbokú dieru. A začal sa v duchu tešiť. Vtom však zaštrkotal vo dverách kľúč a on videl, že k nemu už prichádza strážca. Zmraštil obočie, položil kanvicu na stôl a zvalil sa na svoje machové lôžko. 

Vošiel žalárnik a po jeho boku si zastal cisársky pisár, ktorý väzňovi zvýšeným hlasom prečítal takýto rozsudok: 

- Vášmu väzeniu je koniec, avšak prísne sa vám ukladá, aby ste ihneď opustili Rezno a nikdy sa doň nevracali, ak nechcete znovu padnúť do rúk súdu. Dáva sa vám na vedomie, že túto milosť vám vymohla milostivá kňažná Adelaida. 

Vyziabnutého a preblednutého väzňa tieto slová rozohnili. Zrazu v jeho prevrátenej hlave ožili všetky nádeje. Spod dubového stola schytil klobúk, čo sa tam váľal, a utekajúc na koniec chodby, chrčal: - Dve strely netrafili cieľ, ale prisahám, tretia trafí. - S tým aj zmizol. Či viete, kto to bol? 

Cisárski poľovníci chytili v horách grófa Rudolfa a priviedli ho pred cisára. Mali ho prísne súdiť za jeho skutky, lebo sa mu dokázalo, že on strieľal na Svätopluka. Ale dnes bol štastný deň, všetko na hrade sa muselo radovať. Adelaida ešte nikdy nebola taká veselá, ani jej otec, ba ani sám cisár - ako práve dnes. Iba uväznený gróf smútil. Preto prosila zaňho Adelaida - a tak teraz tohto zúfalca prepustili. 

Bol to deň, keď očakávali Svätopluka. Pozajtra mal byť sobáš. Už boli v Rezne aj biskupi, ktorí mali odbavovať sobášnu slávnosť. Každý zbrojnoš bol oblečený v čistom striebre a zlate a rytieri sa tešili na svadobný &quot;Saus und Braus&quot;. 

Pri obloku .stála, Adelaida. .Srdce jej horerlo; myseľ svietila a toto jej nádejne položenie vynášalo jej vnútro na najvyšší stupeň blaha. Pohľad jej zalietal v tú stranu, kde vyhasol posledný lúč, čo sa odrazil od prilbíc Svätoplukovej družiny. A o malú chvíľu zbadala na konci cesty, strácajúcej sa v diaľke, dvíhať sa obláčik, v ktorom sa znovu ligotala prilbica. Potešila sa a odišla od obloka. Vzrušená nebeskou radosťou prechádzala sa po komnate. 

Ale ako opísať, čo cíti milenka keď sa blíži jej vrúcne očakávaný milenec? Povedzte nám to vy, milostivé panie, aké sú, aké to boli city, čo prúdíli vo vašej hrudi, keď ste vo svadobný deň čakali na svojho milého, ha ženícha? Vaša hruď sa vlnila, nepokojne burácajúce srdce horelo, clivou blaženosťou tiesnená myseľ sa upokojovala najsladšími nádejami, slovom, pretekala čaša nekonečného blaha. 

Ale čo vtedy cítila Adelaida, horiaca láskou, živým a vznešeným citom k Svätoplukovi? Povedzte si.to samy, vy, panie, a vy, páni, ja zostanem pri tom, čo som povedal. 

Po zámockej dlažbe štrngali ostrohy a rinčal hrmotný meč. Pre Adelaidu to bola nebeská hudba. Ale o chvíľu zas stíchla v náprotivnom hradnom krídle, kde mal svoje sídlo cisár. Nebeská hudba stíchla, aby sa začala iná, pre Adelaidu najstrašnejšia. 

Na tamtej strane sa totiž razom strhol hrozný krik, zdesaťnásobený hrmotom a šramotom ostrôh, mečov a rytierskych krokov. A z tohto hrmotu sa ozývalo Ľudovítovo strašné kliatie a nadávanie. Zrazu sa dvere rozleteli dokorán a strapatý cisár so synmi aj s níektorými radcami zastal v nich a kričal z plného hrdla: 

- Tu to povedz, tu, pes slovenský, tu povedz tie zradné slová toho môjho satrapu, tu, do tváre tohto tichého baránka! 

Pravou rukou držal za plece pevného, urasteného, asi tridsaťročného slovenského rytiera, ktorý, urazený týmto nečakaným pohanením, vytrhol sa mu z ruky a krátko, ale dôrazne odpovedal: 

- Som vyslancom môjho kráľa, prečo nakladáš so mnou zle, nemecký cisár? Na našom dvore je právo vyslancov sväté a nedotknuteľné. A ja musím na tvojom dvore znášať pohanu? 

Potom sa Svätoplukov vyslanec obrátil k vystrašenej a prekvapenej Adelaide a takto pokračoval: 

- Milostivá kňažná! Prinášam vám od Svätopluka, môjho kráľa a pána, posledné požehnanie. Hoci si to so sobášom inak rozmyslel, aj tak vám posiela svoje blahoželanie, svoje blažené a vrúcne požehnanie v presvedčení, že vy mu tento krok, o ktorom rozhodli vyššie osudy, odpustíte! A tebe slávny cisár, oznamujem, že som a vo mne aj môj kráľ pohanený. Ak z toho vzíde vojna, Nemci, aj môj meč zakúsite v poli! 

Potom ľavou rukou udrel o tylec svojho meča, ktorý hrmotne zaštrkotal, pravicou si založil na hlavu prilbicu. Po dlhých zámockých ambitoch a chodbách hrmeli ťažké rytierske kroky a ohlášal sa štrngot meča a ostrôh. O malú chvíľu konské podkovy sa iskrili na zámockých dlažbách a na reznianskych uliciach. 

Ťažko by bol tento rázny slovenský vyslanec unikol nemeckej pomste, keby celú pozornosť a celú horlivosť nebola na seba obrátila Adelaida. 

Táto správa otriasla Adelaidinu dušu od základov, takže nikdy viac neprišla k sebe. Ako keď divá víchrica vyvalí aj storočný dub aj jemné fialky, a môže sa potom premeniť hoci na zafír, nikdy viac neoživí skleslú silu života. Tak ani Adelaide nemohla nijaká radosť a rozkoš sveta vrátiť to, čo jediné jej táto hrozná chvíľa vyrvala. 

Jej mdloba nebola obyčajnou mdlobou. Jej duša akoby rozorvaná napoly cítila sa rozdielne. A medzi touto trhlinou života videla jej myseľ Svätopluka. Zdalo sa jej, že ju kladú do hrobu a Svätopluk nad ňou kvíli. Iba blažený sen nastúpil cestu v jej mysli, lebo skutočný život v jej žilách omráčila prudká sila. No lekárska pomoc ju vytrhla z tejto blaženosti a ona si uvedomila svoje nešťastie, prebrala sa do skutočného života. Lenže ďalej sa nedalo. Všetka pomoc bola takpovediac iba pomoc. Nebolo mesta ani miesta, kde by neboli vyhľadávali lekárov, ale nič nepomáhalo. 

Adelaida žila v sebe. Niekedy sa usmievala, niekedy aj dačo hovorila, ale všetko sa to iba ponášalo na blažené sny. Ako keď odkvitajúca ruža smutno pozerá na svoje pŕchnúce lupene, tak aj Adelaida pokojne hľadela - niekedy aj so smiechom - na svoju vädnúcu krásu, na hasnúci lesk svojho života. Bočila od spoločnosti, a keď ju na to nútili, neprotivila sa, lež celý jej život podobal sa hrobu, čo akokoľvek ovenčený, predsa si zachováva svoju smutnú podobu. 

Ustanovili skvostný ples, na ktorom sa mala zísť celá nemecká sláva. Sama Adelaida ho ustanovila do tej siene, v ktorej sa s ňou naposledy prechádzal Svätopluk. Keď však nadišla hodina, nechcela ísť. Keď ju prehovorili, predsa vstúpila do bohatej a nádhernej siene, a bubny a trúbky ozvali sa na jej počesť. Vítali ju hlasné výkriky, lenže táto sláva a vrava neprenikli. cez jej zádumčivosť. Keď sa priblížila k stĺpu, do ktorého vrazila strela namierená na Svätopluka, zastala pri ňom a zaliali ju horúce slzy. To bol posledný prameň v jej očiach, lebo nikto ju viac nevidel žialiť. 

- Tu je skrytý hrob Svätoplukovej lásky k Adelaide! - vyriekla napokon. Potom nedbajúc na nič, vyšla zo siene, nechajúc tam celú plesajúcu spoločnosť. 

Ale nechajme na chvíľu smutnú, nešťastnú Adelaidu, obeť okolností a osudov národov, a pozrime na: nemeckú ríšu. 

Po celom Ľudovítovom kráľovstve sa s hrmotom a hlukom zbieralo vojsko. Šíky a pluky sa stavali zo severu a z juhu, z východu a západu. Konečne mala byť Veľká Morava vyvrátená. Ešte nikdy sa Ľudovít nechystal do boja s takou mocou a silou. Mnísi a vojnoví nahuckávači sa usilovali vzbudiť v celom nemeckom národe také nepriateľstvo a hnev, aké sa roznietilo pre Svätopluka hrozným blkotom v celej cisárskej rodine. A preto sa zmocnila národná hrdosť všetkých nemeckých sŕdc, takže aj ten najbezvýznamnejší človiečik zahorel túžbou pomstiť sa Slovákom... 

Ba aj lúpežní rytieri a lotri, čo bujdošili v horách, šli pod cisárske zástavy. Hlavnú správu nad celým, vojskom si ponechal sám cisár: a každý vojak plesal od radosti, lebo bola známa sláva Ľudovítovej hrdinskosti. O niekoľko mesiacov už boli nemecké vojská pod vejúcimi koruhvami v Devíne, Magdeburgu i v Rezne. 

Dlhou, veľkou a strašnou Hercynskou horou uberala sa posledná zberba, čo vyzerala tak, akoby sa vytiahla z horských dúpät a jaskýň. Slnce sa už schyľovalo na západ, no mesto bolo ešte dosť ďaleko. Bez dákeho poriadku tu šlo asi osemdesiat strašne vyzerajúcich rytierov, všelijak poobliekaných, no výborne, ba priam skvelo ozbrojených. Ich vodca sa im vyrovnal vo všetkom. 

Zrazu sa z doliny ozvali lahodné a príjemné hlasy. Vodca rozkázal rozložiť stany a sám vyšiel, aby sa presvedčil, či tu niekde nebude ľudská skrýša, v ktorej by aspoň pre seba našiel pohodlný nocľah. Našiel kláštor, osamotené sídlo duší, čo ušli zo života. 

K jeho sluchu donášalo príjemný hlas nábožných piesní, a zdalo sa mu, že anjelský hlas, ktorý vynikal nad všetky ostatné, je mu povedomý a známy, že ho už dakde musel počuť. Obzeral sa, rád by sa bol na niečo opýtal, ale okolo chmúrnych kláštorných múrov boli iba kriaky a stromy. Po chvíli spev ustal, predstavená rozpustila mníšky, každú do svojej cely. 

Už aj slnko zapadlo, iba jeho posledný dohorievajúci lúč sa naostatok oprel do obloka jednej cely, v ktorom sa zjavila preblednutá, smutná mníška. Umierajúci slnečný záblesk bledožltým bozkom zafarbil jej tvár. Rytier ju mohol dobre vidieť. Keď však ona zbadala rytiera, odstúpila od obloka. A rytier ako omráčený hromom len-len že neklesol. Kolená sa pod ním triasli, no pozbieral poslednú silu, a keď sa už zvečerilo, pobral sa do táboriska. 

Noc sa prestrela po pustej, rozľahlej Hercynskej hore. Celý kláštor sa už ponoril do sladkého spánku, iba ten jeden oblôčik zjasňuje slabá lampa. Pred krížom Spasiteľa, na mäkkom čiernom podstavci,. kľačí so zbožnou mysľou tá mladá mníška a modlí sa. Vo vrúcnej modlitbe zotrváva do polnoci. 

A za koho sa modlí? Či vari za cisára, čo ide proti Slovanom? Alebo za rytierske Nemecko, ktoré si brúsi oceľ na Svätopluka? 

Oj, nie! Ten nábožno-anjelský spev, čo očaril neznámeho rytiera, i táto vrúcna modlitba, aj tieto usedavé vzdychy sú obeťou nábožného srdca nešťastnej Adelaidy, ktorá sa modlí k bohu za Svätopluka. Vyvolila si tichý kláštor, v ktorom by dožila ostávajúce hodiny svojho hasnúceho života v myšlienkach na boha a snívaní o Svätoplukovi. 

Tým neznámym rytierom bol gróf Rudolf, ktorý, túlajúc sa horami, pozbieral všelijakú zberbu povaľačov a lúpežníkov, a teraz sa poberá pod cisárske zástavy proti Svätoplukovi. 

=====10=====
Metod sa vrátil z Vyšehradu do Nitry so šedinami ovenčenými slávou šťastného a vytúženého úspechu. Potom, keď s ním Svätopluk zostal dlho na reči a povypytoval sa ho na všetky noviny pri Bořivojovom dvore, povolal do rady aj všetkých svojich hlavných radcov a odhodlal sa na ten krok, aký urobil vtedy, keď v Rezne jeho vyslanec dokazoval svoju statnosť. A sotva jeho vyslanec opustil Nitru, sám sa hneď vydal na cestu do Prahy, aby osobne videl a spoznal tento národ a jeho knieža, o ktorom mu pravdumilovný Metod povedal: - Nepoznám ľud, nepoznám knieža, ktorý by ti mohol byť takým priateľom ako český ľud a jeho knieža Bořivoj. 

Tento výrok bol taký pravdivý, že ani jedno proroctvo sa nemohlo lepšie splniť než toto. Presvedčíme sa, keď sa dostaneme na koniec, že medzi kniežatmi nebolo väčších a úprimnejších priateľov na tomto svete, ako bol Slovák Svätopluk Veľký s Čechom Bořivojom Veľkým. 

Zatiaľ čo sa Nemci tak veľmi proti Svätoplukovi rojili a zbierali, on na vojnu ani nepomyslel, prežíval najkrajšie hodiny vo svojom živote na Vyšehrade. Svatopluk sa oslobodil od ťažkého bremena v tú chvíľu, keď sa odhodlal opustiť všetky nemecké spolky a podmienky, zväzky a sobáše. Až teraz videl, čo predtým dobrovoľne nechcel vidieť, a bol len akousi malichernou bázňou donútený na tieto predsavzatia a omámený istou domnelou žiadosťou po zvláštnom víťazstve nad svojimi nepriateľmi: žiadosť tá spočívala v zahanbení domácich, keby sa mu podarilo pokoriť cudzích. Boli to iba sny. Teraz bol však Svätopluk veselý. Vedel síce, že z toho musí vzísť vojna, no v tom domnení, že nemecký cisár nemôže tak rýchlo pozbierať také pluky, aké má on v pohotovosti, no a láska, ktorá sa ho prvý raz zmocnila, keď sa zoznámil s vyšehradskou kňažnou - zastreli pred ním všetky starosti. 

Sestra panujúceho českého kniežaťa Bořivoja, ktorá oslňovala celé Čechy, uchvátila jeho myseľ krásou. Vyšehradská kňažná bola najmilšou Svätoplukovou zábavou. Nikdy nepocítil horúci plameň lásky, preto sa ho teraz zmocnil celou svojou prudkosťou. Na Rastislavovom dvore ho vychovali v hrdinskej sláve, svoje ostatné roky prežil s večne planúcou túžbou v srdci po dôstojnosti a kráľovskej sláve. Roznecovali ho iba rytierske cnosti; takže sa nemal čas zmocniť jeho srdca tento všetko podmaňujúci oheň. Keď porovnával držanie sa, krásu a reč tejto vyšehradskej kňažnej s inými, najmä zahraníčnými devami, všetko sa mu na nej pozdávalo lepšie než na iných. 

V mysli mu začala blednúť všetka hrdinská a kráľovská sláva, lebo najblaženejšími chvíľami sa mu zdali tie,keď sa so svojou kňažnou prechádzal osamote po brehoch Vltavy, alebo sa plavil iba s ňou a s jedným lodníkom na vlnách tejto veľkej českej rieky, strácajúc sa v jej ľúbostnom pohľade. V prsiach mu prúdila nikdy necítená blaženosť, niet sa teda čo čudovať, že Svätopluk, nechápuc sám seba, celkom sa odovzdal blaženým chvíľam a zabudol pritom, že veci s Nemcami neustali. Ani vyšehradská kňažná neušla pred Milkovým šípom, lebo obraz Svätopluka sa jej hlboko vryl do srdca. 

A tak pre obidve tieto duše míňali sa týždne šťastia a blaha a prinášali im vždy krajšie hodiny. 

No čoskoro ich vystrašilo čierne mračno, blížiace sa od západu, čo prechovávalo vo svojom lone smrteľné hromy na celú Sláviu. Na českom pomedzí zazneli nemecké trúby, a hneď potom doleteli chýry, že Ľudovít postupuje s celou svojou silou a ešte nikdy nevídanou mocou, aby zrúcal a rozvláčil celý slovanský východ. 

Hoci sa zdalo, že Svätopluk zabúda na svoju slávu, nemohol mu ani prudký oheň lásky zacloniť slávu jeho národa. Zrazu sa v ňom vzbúrili všetky jeho predstavy, želania a ciele, ktoré si bol uložil, chcejúc dokázať, že je hodným nástupcom veľkého Rastislava. Teraz mu, pravda, pribudla ešte jedna myšlienka: k túžbe po oslávení svojho národa sa pripojila túžba po vyšehradskej kňažnej. A o tomto sa ešte nezhováral s nikým. 

Jeho odenci čakali na vyšehradskom predhradí, jeho sivko už hrabal kopytami, potriasal hrivou, fŕkal nedočkavo. Ale on bol v Bořivojovej sieni s vyšehradskou kňažnou. Boli to pytačky, pravda, krátke pytačky, nie také riadne, aké mávate vy, Slováci. Svätopluk sa akosi nevedel pribrať do pýtania, iba stískal Bořivojovi ruku, hlas sa mu triasol a neisto hovoril: 

- Bořivoj, jeden nepriateľ nám hrozí obidvom! Naše priateľstvo, posvätené nebeským cieľom urobiť nám zverené národy šťastnými... nech nás spojí naveky...! Ale povedz, Bořivoj, povedzte aj vy, milostivá kňažná, či môžem odísť s ,tou nádejou, že ak zvíťazím, odmení ma vaša ruka? 

Konečné rozlúčenie bolo &quot;áno&quot;. 

Svätopluk sa náhlil do Nitry a Bořivoj zoraďoval šíky a pluky, lebo Nemci prekročili hranice, hnali sa vždy bližšie k Vltave a ničili a pálili zámky aj mestá. 

Jeden oddiel vojska, ktorý viedol moháčsky arcibiskup Lintbrecht, išiel na Čechov, kým celá sila nemeckého vojska pod vedením princov a samého cisára mala udrieť na Svätoplukovu ríšu. 

Hoci Bořivoj rozostavil svoje pluky, ktoré mohol napochytro zhromaždiť, za vodcovstva Svatoslava, Spytimíra, Vítěslava a iných, neďaleko Vltavy, pokiaľ sa až Nemci vodrali, musel však ustúpiť pred ich veľkou silou, utrpiac pritom veľkú porážku. Potom sa stiahol do opevnených miest a hradov. Stalo sa to roku 872. 

Ale oveľa horšie sa vodilo Ľudovítovi a jeho synom na Veľkej Morave. Keď Svätopluk dorazil do Nitry, našiel už všetko pripravené na vojnu. Prípravy urobil Slavomír, ktorý bol za čias jeho nemeckého väzenia vodcom Slovákov, a Metod. Vyslanec zaiste podľa známych príznakov predpovedal skoré vzbúrenie sa Nemcov proti veľkomoravskému kráľovi. A Metod vedel obnoviť v srdci národa dôveru k Svätoplukovi, ktorá začala upadať. 

Celý výkvet hrdinskej Nitry čakal už na Svätopluka, lebo on býval známym vodcom Nitranov. Všetky vojská pookriali novým duchom, keď videli blýskať sa Svätoplukov meč a vlniť sa jeho perá na prilbici. 

Slováci a Moravania dychtili po víťazstve a nevedeli sa dočkať útoku na nepriateľa. Čoskoro sa divadlo vojny rozšírilo od Velehradu až po Nitru, takže Morava, Nitra a Váh sa rozvodnili od ľudskej krvi. Hoci mestá a dediny ľahli popolom, lebo ich aj sami Slováci zámerne pálili pred nepriateľom, aby mu nepomohli, jednako škodu, ktorú utrpeli Nemci po trojdennom neprestajnom boji, si nemecký cisár Ľudovít už nikdy nenahradil. Lebo Svätopluk nielenže jeho a synov porazil na hlavu a zahnal až za Dunaj, ale mu ešte v jeho vlastnej ríši podmienky diktoval, na ktoré musel pristať, keďže sa viac nemohol vzpierať a protiviť nepremoženému veľkomoravskému kráľovi. 

Takto Svätopluk zahnal tie hromové mraky, ktoré sa už dávno kopili nad jeho ríšou. Pokoril nepriateľov, upevnil mocné zväzky s priateľmi, zažal v národe svetlo pravdy a osvety, a tak stvrdil slávu svojho mena na večné časy. 

No a teraz by mi už neprichodilo nič iné, iba povedať, že Svätopluk sa oženil a žil šťastne, a tak by som vzácneho čitateľa, a milú čitateľku oslobodil od ťažkého čítania. Ale nie tak. Ja som si vlastne zaumienil písať o svadbe veľkomoravského kráľa, no a o tej nebolo ešte ani slychu, lebo náš hrdina neprestajky bojoval, nebolo na to času. Že som sa tak dlho pri tom zdržal a ako sa zdalo, na svadbu zabúdal, nech mi to ráči odpustiť láskavý čitateľ; a milé čitateľky, naše milé Slovenky, mi to už odpustili. A ja som tiež hneď pripojil, že svadba veľkomoravského kráľa sú obrazy z deviateho storočia. Nuž, bože, či je to div, že sa človek zdrží pri tých obrazoch, pre nás takých pamätných? 

Tak poďme teda až na koniec. 

Keď sa Svätopluk vracal cez Prahu z Nemecka, kde sa pokonával s nemeckým cisárom Ľudovítom, obnovil pytačky, a keď porobil všetky poriadky na nastávajúcu svadbu, vrátil sa do Nitry. Celá Nitra vyšla svojmu kráľovi v ústrety a ohromne plesala nad jeho víťazstvom a nad slávnym Svätoplukovým návratom. 

Zaraz sa aj v Nitre pripravovali hody pre rytierov a hrdinov. A medzitým sa schádzali okolité slovenské kniežatá, aby vzdali hold veľkomoravskému kráľovi. Zo všetkých strán dovážali Svätoplukovi všelijaké drahé dary na dôkaz úcty, ktorú prechovávajú k tomuto slovenskému hrdinovi. Očakávala sa aj svadobná výprava z Prahy. Ale tá dorazila až neskôr, ozbíjaná zbojníkmi čo zostali z nemeckých vojsk v českých horách. Šesťsto bujných, osedlaných koní zostalo zbojníkom, iné ochránili hrdinskí zbrojnoši, ktorí okrem toho zajali ich náčelníka a zviazaného ho doviedli do Nitry. 

Svätopluk si ho dal predviesť a spoznal v ňom zúfalého rozorvanca grófa Rudolfa. Potom ho kázal naskutku prepustiť. Bohvie, kam zašiel tento sám sebe odcudzený farizej; ak povesti neklamú, tak si v považskej zátočine vzal svoj hriešny život. 

Napokon príšiel do Nitry Bořivoj aj s celým svojím dvorom, a tu bol vlastne začiatok tej slávnej, pamätnej svadby veľkomoravského kráľa. Hneď druhého dňa ráno začalo sa vyzváňať a zástupy sa hrnuli do chrámu na Nitrianskom hrade. Metod už stál pred oltárom. 

Slovanský apoštol spojil manželským zväzkom vyšehradskú kňažnú. so Svätoplukom, veľkomoravským kráľom. 

Trúby a bubny zhrmeli a celá Nitra sa chystala na plesy a radovánky. Na kráľovskom hrade bolo živo. Celý jeden rad siení bol preplnený najprednejšími hosťami, Svätopluk s manželkou sedel za vrchom skvostného a krásneho stola, po obidvoch stranách sedeli kniežatá, vojvodcovia a grófi z okolitých krajín. Bolo tu vládnúce panstvo z Chorvátska a Poľska, potom aj domáci. Všetko sa topilo v lesku zlata a striebra, a srdce v radostiach. V čašiach sa perlili najlepšie vina, na misách a tanieroch kolovala divina naznášaná zo všetkých slovenských hôr. 

Zahrmeli .bubny a trúby, keď sa v rukách zablýskali čaše na Svätoplukovu slávu. Neskôr sa rozzvučali aj harfy. Všetko stíchlo, keď bard z balkóna začal spievať: 

Slnce zapadlo nad Velehradom, &lt;br&gt;
stleli lúče plamenné, &lt;br&gt;
ach, kedy sa vrátiš nad naše tváre &lt;br&gt;
národa slnce zapadlé? &lt;br&gt;
Slnce zapadlo v mraku hustom, &lt;br&gt;
dennica nevychodí, &lt;br&gt;
ach, beda, večná nás tma uchváti, &lt;br&gt;
divá búrka neuchráni! &lt;br&gt;
Takto si kvílil, synu Nitry, &lt;br&gt;
znášajúc jarmo nemecké, &lt;br&gt;
tak nariekal si, keď mraky čierne &lt;br&gt;
zastreli Tatry slovenské. &lt;br&gt;
Útecha vädla v mysli žalostnej, &lt;br&gt;
srdce opúšťala nádej...

lež tu sa zaskvel v zlej dobe anjel, &lt;br&gt;
ktorého z neba Nitre zoslal boh. &lt;br&gt;
Už luhy slávske pod kopytami, &lt;br&gt;
už osenie pošliapané... 

Pálili zámky vojská nemecké, &lt;br&gt;
mestami zúrili chlípne! &lt;br&gt;
Lež tu Svätopluk meč berie ostrý, &lt;br&gt;
meč slobody blahonosnej... 

Pot z neho prúdom už tečie veľkým, &lt;br&gt;
pot jeho slávu dobýja. &lt;br&gt;
Nemci sa roja, striel mraky hustnú, &lt;br&gt;
rek neľaká sa slovenský! &lt;br&gt;
Už sa nemecké prápory blížia &lt;br&gt;
k Nitre, ach, beda, neresti! &lt;br&gt;

Ale tu Nitra bojom uvyklá &lt;br&gt;
statne sa drží v šíku hustom &lt;br&gt;
&quot;Bi, sekaj, žeň ich,&quot; káže Svätopluk, &lt;br&gt;
a vpredu sám perie Nemca! 

Už sa zablysli slnca lúče &lt;br&gt;
na oslavu víťaza Nitry, &lt;br&gt;
prázdne je od Nemcov mesto i miesto, &lt;br&gt;
zahnali Nemcov Slováci! &lt;br&gt;
A vďaka i sláva ti zaznieva &lt;br&gt;
kráľ, Svätopluk Veľký! &lt;br&gt;
Slávou ti večnou zaznie harfa &lt;br&gt;
i ďalekému potomstvu! 

Bard dospieval. Hlučné oslavovanie Svätoplukových hrdinov, najmä nitrianskych, ale aj všetkých ostatných, sa zaslúžili o víťazstvo nad nepriateľom, nie a nie skončiť. 

Svätoplukovi zostal tento deň ako slnce medzi všetkými dňami života. Takisto Bořivojovi. Od tohto dňa až do posledných chvíľ života týchto dvoch panovníkov bolo nebo veľkomoravskej a českej ríše nezamračené. Pod Svätoplukovou ochranou boli kniežatá chorvátske, panónske, poľské a český knieža Bořivoj. Najmä Bořivoj jeho najdôvernejším spojencom. Do smrti obidvoch týhto panovníkov, a prišla na nich takmer odrazu, bola Veľká Morava nepodmaniteľná, všetky nepriateľské šípy a strely sa od nej odrážali. 

Ako som povedal, Bořivoj, požívajúc ochranu všemocného Svätopluka, rozširoval vo svojom národe kresťanské náboženstvo, Svätopluk staval školy a chrámy a viedol svoj ľud k osvietenosti, ktorá bola v tom čase na vysokom stupni. Slúžil spravodlivosti, obhajoval nevinnosť, bol otcom chudobných a útočiskom prenasledovaných. 

Čo sa stalo s jeho ríšou potom, keď skončil svoju zemskú púť, ako znesvárení synovia nepokračovali v šľapajách veľkého otca a priviedli na. ťažko vybojované veľkomoravské kráľovstvo nepriateľov a nekonečnú záhubu - to už sem nepatrí. No ak sa táto &quot;Svadba kráľa Veľkomoravského&quot; zapáči, pokúsi sa potom našim milým Slovákom porozprávať čosi aj o tých veciach - aby sa už raz poznali. 

O tejto svadbe neviem už nič iné povedať, iba to, že od tých čias, a to je už 970 rokov, taká svadba nebola. A tak nech sa naša myseľ kochá aspoň pamiatkou a jej spomienkami, a potomstvo nech sa učí v slávnych predkoch a otcoch, čo už dávno spráchniveli, ctiť si a milovať aj seba samého.


[[Kategória:Jozef Miloslav Hurban]]
[[Kategória:Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1601</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:32:36Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>oprava categ</comment>
      <text xml:space="preserve">=====1=====
''Stíny Laurítasů! Svatopluků!&lt;br&gt;
Jak vás možno z hrobu vyvásti?&lt;br&gt;
By ste uvidely neřesti&lt;br&gt;
národu a hanbu svojich vnuků.&lt;br&gt;
[[:Kategória:Ján Kollár|J KOLLÁR]]''

Slováci dávno zabudli na svadbu veľkomoravského kráľa. Hoci sa až dodnes svadbia, Svätoplukova svadba im už ani na um nezíde. Ach, ako smutno to vyzerá s národom, keď sám zabúda na svojich predkov; lebo toto zabúdanie podožiera koreň jeho života. Oj, Slováci, viem ja o inej svadbe, než sú tieto vaše svadby, ale to bolo veľmi dávno, dávno pred naším storočím! Od tých čias sa vzniesli nad našimi hlavami smutné časy, divé búrky, nepriaznivé osudy, a tú pamätnú svadbu zaviala a zahalila šedivá, ďaleká, stratená minulosť...! 

Keby som vedel, že ma budete počúvať, povedal by som vám niečo o tej svadbe. Ale vy sa skláňate pred cudzími modlami, a nedbáte na vlastných vrstovníkov, ktorí vám rozprávajú o slávnej slovenskej minulosti. No ale predsa vám dačo poviem, aspoň na skúšku; ak však nepodbáte na môj hlas, nebude to moja, ale vaša škoda. A popravde múdrejšie urobíte, keď vezmete do ruky túto Nitru a v nej &quot;Svadbu kráľa veľkomoravského&quot;, než napuchnuté, oduté a ošklbané Meluzíny, Malojeny, Bruncvíkovcov, Štilfrídov a im podobné neprirodzené a nepravdivé výmysly. Ale najmúdrejšie spravíte keď necháte tie cudzie modly, tie cudzonárodné strakatiny a priviniete sa k svätému, prirodzenému, božskému oltáru slovenskej národnosti. 

Nuž  teda počúvajte ma, Slováci a Slovenky, ale dajte  pozor, lebo začnem od samého začiatku. 

Bola noc. V Nitre bolo ticho ako v hrobe. Na uliciach bolo však vidno, lebo svietili nebeské lampy... a mesiac akoby šiel na vohľady, s usmievavou tvárou si vykračoval po hviezdnatej klenbe. Tichučký prúd Nitry vinul sa po kvetnatých rovinách medzi lúkami, poliami a záhradami, a iba sem-tam v ňom pleskla rybka, keď sa vyhodila nad vodu. Nitriansky hrad bdel ako strážca o polnoci nad mestom. Iba jeden jedinký oblok bol na ňom osvetlený. Počuť bolo krok strážcu, sprevádzaný štrnganím ostrôh, a kto by bol stál z južnej strany, kam sa uberá rieka, bol by mohol uvidieť aj ohromnú prilbicu, od ktorej sa odrážalo mesačné svetlo. 

Nitriansky hrad mal vtedy, pravda, inú podobu ako teraz, lebo čas a všelijaké búrky ho premenili na nepoznanie. Vystupujúce a vyblýskané klenby, ohromné bašty, hlboké priekopy, medené, veľkými klinmi povybíjané brány, pyšné, trepotajúce sa zástavy... ach, všetko toto sa už dávno na prach, alebo inakšiu podobu obrátilo. A ako by sa aj nebolo všetko premenilo, keď sa aj ľudia premenili a sláva Nitry zapadla do hlbokého, nemého a neúčastného hrobu! Z tých čias nezostalo Slovákom nič, iba tiché spomienky. Hej, a tak sa zdá, že aj tieto spomienky už-už zhynú! 

Ale podíďme už bližšie. Povedal som, že na hrade bol jediný oblok. Bol osvetlený, lebo po vetkej komnate sa prechádzal nový veľkomoravský kráľ. Bolo to v roku 870. 

Svätopluk sa stal v tom roku kráľom Veľkej Moravy. Veľkou Moravou sa volalo to kráľovstvo v deviatom storočí, do ktorého patrila Morava, Slovensko, Sliezsko, veľká časť Poľska, ba i Ruska a nad ktorým vládol sprvu Mojmír - za jeho vlády sa však tak ďaleko nerozprestieralo - potom Rastislav, ktorý ho takto rozšíril, a po ňom Svätopluk, ktorý k nemu pripojil i Čechov a iné slovanské kmene na juhu. A tak Svätopluk, dostanúc sa na trón takej veľkej ríše, rozmýšľal teraz o jej blahu a šťastí. A to tým viac, že si bol vedomý svojej veľkej viny, po akých nepravých cestách prišiel na tento trón. Musím poznamenať, že Svätopluk pripravilo veľkomoravský trón strýka Rastislava, svojho najväčšieho dobrodincu, ktorý mu dal výchovu i nitrianske kniežatstvo, keď ho zradne zajatého vydal jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi, synovi cisára Ľudovíta. Rastislava potom pripravili o oči a uvrhli do kláštora, kde aj smutne skonal. 

Ale Svätopluk čoskoro pocítil nemeckú lesť, lebo jeho krajina sa dostala do rúk a pod vládu dvoch kniežat, Engelschalka a Vilíma, čo veľmi ťažko niesol a hľadel ich moc preniesť na seba. Ale oni to pobadali, dali ho chytiť a poslali ho ako zradcu nemeckému cisárovi do Rezna. Lenže Svätopluk sa obránil, a tak ho Nemci poslali so svojimi plukmi proti Slovákom, ktorí boli medzitým povstali, aby sa mohli pomstiť Nemcom za Svätopluka. Ich vodcom bol Slavomír. Svätopluk, ktorý dobre spoznal Nemcov počas svojho pobytu medzi nimi, bojoval proti svojim rodákom iba naoko, ba potom prešiel na ich stranu a postavil sa proti nemeckým plukom. A tak nielenže pripravil o vládu EngeJschalka a Vilíma, ale keď bol vyhnal Nemcov zo svojej krajiny, vyhlásil sa za samostatného kráľa, za akého ho ľud s radosťou a plesaním prijal a uznal. 

A tu sme už v tej chvíli, keď sa Svätopluk dlho do noci prechádza vo svojej komnate a rozmýšľa o blahu svojho kráľovstva. Nuž poďme teda bližšie a pozrime, na čo myslí. 

Keď sa Svätopluk dosť naprechádzal, zasadol si za stôl, podoprel hlavu rukami a hovoril si sám pre seba: - Tak, Svätopluk, už si zasadol na kráľovský trón, ale predtým si nepomyslel, aká je to veľká ťarcha niesť korunu takej veľkej ríše! Keby si si bol prv rozvážil, prv sa naučil opovrhovať korunou i kráľovstvom, azda by si sa stal hodnejší aj jedného aj druhého! - Zahľadel sa na dlážku. Sedel dlhú chvíľu, a až potom sa začal sám so sebou zhovárať. - Ale nechcem viac myslieť na seba, je načase, aby som rozmýšľal už teraz, ako by som v sebe navrátil národu svojmu Rastislava, ktorého som mu vyrval. Hej, chcem zakryť svoje hriechy a úhony, spáchané voči veľkému kráľovi, národospasnými cnosťami a skutkami. Bože pomáhaj mi sám v tomto svätom predsavzatí. 

Ach, ale jako zahojím rany svojho národa, keď mi hrozia nové vojny a búrky od mocného nemeckého cisára? Namiesto hojenia budem ich musieť iba väčšmi rozrývať. Ako ma to bolí! Hoci, - pokračoval po malej prestávke, - najkratšou a najpríhodnejšou cestou by bolo keby som uzavrel mier s nemeckým cisárom. No či cisár bude chcieť uzavrieť mier bez otrockých podmienok? - Kráľ zas umĺkol a hlboko sa zamyslel. No jeho myseľ musela však roznietiť dobrá myšlienka, lebo náhlivo vstal a usmievajúc sa, znova sa začal prechádzať po komnate. - Áno, - začal hovoriť, - to bude najbezpečšie rukojemníctvo medzi mnou a cisárom: spojím sa manželstvom s dcérou cisárskeho princa Karolmana! Skrotím rozzúreného tigra, a čas mi dá do rúk ostatné prostriedky. 

Už sa schyľovalo k ránu, no Svätopluk na spánok ani nepomyslel. Neskôr sa natiahol na kráľovské lôžko, aby ďalej rozmýšľal. Ale bdel iba napoly; blažené sny mu prúdili mysľou. Videl svoj národ blažený! 

Vychodila dennica, bledá lampa v kráľovskej komnate zhasla a v Nitre i na hrade sa začal prebúdzať život. Rytieri a zbrojnoši sa hemžili na predzámku, po hradbách sa ozýval štrngot mečov a ostrôh. Kráľovská palota bola zavretá, čo vzbudilo všelijaké reči v kráľovskej družine, lebo to bolo nezvyčajné. Iba strážca s istotou tvrdil; že oblok na kráľovskej komnate bol dlho osvetlený. 

=====2=====
Rezno sa rozprestiera na brehoch mohutného Dunaja a hučiacej Rezny... Obe rieky sa tu objímajú po tisícročia. Dunaj sa majestátne valí, logá a chlípe neveľkú rieku Reznu, a ona, dávajúc sa mu do moci, tratí v ňom seba samu. A modrý Dunaj sa pyšnejšie uberá ďalej. 

Vychádzajúce slnko oprelo svoje lúče o reznianske veže a peny Dunaja šumeli pri krajoch, až sa aj k nim znížili purpurové záblesky slnca a zlatom obrúbili okraje dunajského prúdu. Rybári a lodníci križovali hladinu staroslávneho Dunaja, a pobrežie sa hemžilo ľuďmi, lebo veľa Rezňanov sa náhlilo von nadýchať sa ranného vzduchu. Bola to tu rozmanitá strakatina; medzi ošúchanými kazajkami a roztrhanými klobúkmi mihali sa skvostné rytierske kamizoly a nad hlavami povievalo perie ozdobných prilbíc. 

Po brehu išli dve ženy, ktoré na seba obracali pozornosť všetkých. Museli byť zo slávnych a pamätných rodín; lebo to časté, ba všeobecné pozdravovanie nemohlo patriť bezvýznamným osobám. 

Dostali sa však rýchlo cez dunajské nábrežie z očí hlučného mestského divadla, lebo onedlho boli už neďaleko hájika, ktorý sa vtedy rozprestieral poniže Rezna. 

- Chcem byť sama, nenávidím to poklonkovanie. Okrem toho je to len obyčajné pokrytectvo, taká sláva mi nenáleží. Lebo ako za to nemôže bedár, že sa narodil v chatrči, tak to nie je mojou zásluhou, že som sa narodila na kráľovskom lôžku. 

Takto pretrhla tichosť Adelaida, dcéra cisárskeho princa Karolmana a Ľudovítova vnučka. 

Tá druhá osoba, čo išla s ňou, bola jej komorná, asi päťdesiatročná žena, švitorivá, vrtká, štebotavá Nemka. Sotva bol človek dakedy za niečo vďačnejší než komorná za to, že kňažná prehovorila. Nešlo jej ani tak o obsah reči, chcela iba počuť Adelaidu hovoriť. Lebo od istého času bola Adelaida taká smutná, taká do seba uzavretá, že bočila od každej spoločnosti, o ničom nevravela a protivili sa jej najmä rozhovory o plesoch, rytieroch a svadbách. 

Ale komornej boli práve tieto predmety najmilšie. Teraz, keď sa kňažnej rozviazali ústa a jazyk, usúdila komorná, že je vhodná chvíľa ozvať sa. 

Ach, milostivá kňažná, - začala svoju reč komorná - dovoľte mi aspoň teraz, keď nás nikto nemôže vypočuť sa s vami o niečom, čo už tak dlho nosím na srdci. 

- No, vravte, komorná, len nech to zas nie je o našich nemeckých rytieroch, - odpovedala Adelaida s úsmevom. 

- Milostivá kňažná, aká ste šťastná! Ach, svätá matka božia keby ste vy len tento kalich šťastia hľadeli lepšie nakloniť k svojim perám. Počujte, počujte, kňažná, moju dobrú radu: koľko spanilých rytierov, grófov a kniežat každodenne obletuje vašu výsosť! Ach, a oni prahnú, túžia iba po jedinom pohľade. Koľko bardov ospevuje vašu krásu a váš milý zjav! A vy, kňažná, nič nepočujete! 

Takto švitorila štebotavá komorná, ale o jej reči kňažná málo dbala. Jednako, aby sa ich čím skôr zbavila, sama ju pobádala do ďalšieho rozhovoru. 

- No, milostivá kňažná, myslím, áno, myslím... nuž len poviem, lebo to s vami úprimne myslím, milostivá kňažná... totiž myslím ohľadom grófa Rudolfa, ktorý sa už toľko ráz uchádzal o vašu ruku... Je udatný a pochádza zo starej rodiny, jeho dedovia bývali vraj v dávnych časoch prvými vodcami... áno, milostivá kňažná, jeho rod svojimi výhonkami siaha až do čias Hermana Víťazného a je v priazni najjasnejšieho cisára... 

Komorná to hovorila trhano a okúňavo, vše pozrela na Adelaidu, vše rozkladala rukami. Adelaida bola pohrúžená do myšlienok a tichý, príjemný úsmev jej poletoval okolo pier. 

Keď to komorná zbadala, začala hovoriť ešte smelšie a štebotavejšie než predtým. Takto pokračovala ďalej: 

- Ach, milostivá kňažná, a ako sa vraj radoval, keď dostal pozvánku na zajtrajší cisársky ples! Strojí sa vraj ukázať pred vami v celej svojej skvostnej a nádhernej sláve. Všetko iba kvôli vám, milostivá kňažná! Len kvôli vám! 

- Kto sa chystá? Kam sa chystá? Kvôli komu? - opýtala sa Adelaida, ktorá sa pri posledných slovách komornej prebrala zo svojich myšlienok. Tie slová jej boli nepochopiteľné, lebo jej myseľ sa bavila na výslní krásnych želaní a nevnímala reči komornej. 

- No, milostivá kňažná, ako hovorím, povestný gróf Rudolf sa chystá na zajtrajší ples kvôli vašej milosti... 

- Ha, ha, ha! Rudolf! Povestný gróf! A kvôli mne! Ušetrite si reči, komorná, a ak neviete, ja na ten slávny ples ani nepôjdem! 

A pri tých slovách sa zohýnala a so smiechom trhala bylinky a odkvitnuté kvietky. 

Komornú celé toto správanie kňažnej zmiatlo, lebo sa zrazu cítila oklamaná. Kým sa pripravovala na nový príval slov a Adelaida trhala kvietky a bylinky, zašli obe až do lesíka na brehu Dunaja... 

V cisárskom zámku sa konalo zasadnutie rady, na ktorom bol prítomný .aj sám cisár so svojimi synmi. Medzi významnejšie osoby patrili grófi Engelschalk a Vilím, tí dvaja správcovia Svätoplukovej krajiny, čo sa po ich vyhnaní stali jeho najúhlavnejšími nepriateľmi. 

- Moji verní! - takto otváral radu Ľudovít, veľmi slávny nemecký cisár. - Všetci vidíme, ako začína silnieť ten náš područník, Svätopluk veľkomoravský. Tento nespokojenec sa už osmelil prijať aj kráľovský titul, a jeho krajina nám dnes-zajtra vypovie poslušnosť. My sme svojou cisárskou mocou pokorili aj Rastislava aj Mojmíra, lebo ich úsilie sa nám zdalo byť nebezpečné. 

A hľa, čo nepodniká Svätopluk, kráčajúc v ich šľapajach! Naše vojská sú porazené, našich výborných, aj tu prítomných správcov zradne vyhnali z krajiny! Nuž teda, radcovia moji, vyjadrite svoj názor o spôsobe a čase ľsti, ktorú by sme mali použiť, aby sme pokorili tohto nášho nespokojného vazala! 

Len čo skončil cisár reč, vztýčil sa pyšný a nahnevaný Engelschalk, usilujúc sa dôraznou a obšírnou rečou pohnúť cisára a celý snem k tomu, aby bez akéhokoľvek odkladania nemeké pluky zaplavili Svätoplukovu krajinu. Podľa jeho rady mala sa teraz celá nemecká ríša ozbrojiťa Svätopluk mal byť razom zvrhnutý z trónu. 

Jeho reč podporoval gróf Vilím. 

Lenže iný názor vyslovil Karolman, cisárov syn, ktorému zas pomáhal jeho brat Ľudovít. Obaja princovia sa usilovali presvedčiť celú slávnu radu a priviesť ju k tomu, aby sa táto vec skoncovala pokojnou cestou a zmluvami. Zdalo sa im, že Svätoplukove pluky, ktoré okúsili slobodu a zvykli si na víťazstvo, boli by teraz nepremožiteľné. Predvídali aj to, že ak by sa teraz nepodarilo nad Svätoplukom zvíťaziť, Veľkomoravská ríša by sa azda navždy vyslobodila z područia nemeckých panovníkov. 

Rokovalo sa dlho. Každá strana sa usilovala svoju mienku podoprieť dostatočnými dôvodmi. Lenže Engelschalk a Vilím boli muži oveľa výrečnejší a v štátnickom konaní, oveľa prefíkanejší a skúsenejší,aby ich boli mohli mladí princovia prekonať.Vedeli, ako si celú radu aj cisára nakloniť na svoju stranu. Preto sa hneď aj uzavrelo, aby sa po celej ríši nazbieralo čo najviac vojska. 

Týmto uzavretím sa rada skončila. 

Cisár aj so svojím pisárom sa dlhou chodbou uberal do svojej komnaty. Tu mu však vstúpila do cesty Adelaida s komornou, vracajúc sa z raňajšej prechádzky. 

- Ale, ale, vnučka moja, odkiaľ tak za rána? - opýtal sa jej cisár. 

Adelaida sklonila pred svojím cisárskym starým otcom hlavu a milo odpovedala na otázku: 

- Ach, slávny cisár, tam na pobreží tvojho Dunaja je tak voľno, tak slobodno, mne sa tam tak páči... Prechádzala som sa tade s komornou. 

- Ale, moja milá Adelaida, čože ti je? Pozorujem ťa odnedávna a vidím, že si akási utrápená. Povedz, dobré dieťa, čo ti chýba? 

- Milostivý cisár! - vmiešala sa do reči komorná, - kňažnú musí niečo bolieť, akýsi červ musí zožierať koreň jej blaha; našej milostivej kňažnej musí veľa, ach, preveľa chýbať, keď už ani na zajtrajší ples sa jej nechce! 

Prv než by bol mohol cisár náležite zvážiť slová štebotavej komornej, pod hradom sa ozval dupot koní a štrngot mečov a ostrôh. Hore schodmi, ledva lapajúc dych, náhlil sa k cisárovi hradný strážca. 

- Čo je? - opýtal sa cisár nedočkavo. 

- Milosttvý cisár! Prirazila družina z Nitry aj s knie- žaťom Svätoplukom. Najponíženejšie prosím o ďalšie rozkazy! 

Cisára to ohromilo. Iba napochytro odbavil obrneného hradného strážcu, ktorý tam stál ako stĺp, týmito slovami: - Priprav celé severné krídlo zámku, aby bolo o knieža a jeho družinu dobre postarané. 

Ale táto neočakávaná zvesť hradného strážcu najväčšmi vzruši1a Adelaidu. Kvitnúce ruže na jej lícach sa rozblčali v purpurové plamene, čierne oči sa zaiskrili, a šatôčka, obrúbená rýdzim zlatom, ktorú húžvala v alabastrových rukách, jej vypad1a. 

- Čo to hovoríte, komorná, že nepôjdem na ples! Milostivý cisár, nič mi nechýba. 

Takto hovorila Adelaida a ani nepobadala, že cisár náhlivo odchádza, pohrúžený do iných myšlienok - a nepočúva ju. Nechala šatôčku na tehlovej dlážke a takmer v mdlobách odišla do svojej komnaty. 

Komorná sa na toto všetko dívala s otvorenými ústami a zopnutými rukami, a ani hneď nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť. Rozprávať sa nemala s kým. Zohla sa, dvihla šatôčku a ponáhľala sa za ostatnými. 

=====3=====
Svätopluk bol v Rezne, Takmer celý nasledujúci deň po príchode, určený na hry a rytierske preteky, strávil v rade. Svätopluk rokoval s cisárom a jeho synmi o vážnych a dôležitých veciach. Ale z rady neodchádza veselý; s očami uprenými do zeme a s ovesenou hlavou kráča s cisárom a Karolmanom. 

Boli už štyri popoludní, keď sa sadalo za slávnostný hodovací stôl. Všetko, čo bolo dobré a drahé, ponúkalo sa hodovníkom. Bradatí nemeckí bardi s ohromnými harfami spievali staré balady o rytieroch a v každej sa muselo niekoľko ráz spomenúť Stermanovo meno. A rytieri vzdychali a omdlievali od lásky, lebo láska musela rozpaľovať každého nemeckého rytiera. No a najmä Adelaida, predná okrasa celého Nemecka, bola príčinou, že aj z tejto siene museli vyniesť nejedného omdlievajúceho rytiera. To bola iná láska než za našich čias! Ale ešte aj iná zábava čakala na hostí v priestrannej d1hej, starovekými obrazmi skrášlenej, mnohými kahancami a na železných reťaziach visiacimi lampami osvetlenej sieni, v ktorej sa zhromaždilo veľké množstvo pánov, paní a slečien. Očakávali samého cisára aj s dvorom. 

Bardi skončili piesne pri stoloch, a hodovná sieň sa vyprázdnila. Večer sa mali všetci zúčastniť na plese. 

Prv, než sa zjavil cisár, hovorilo sa v sieni iba o svadbe, o Svätoplukovi a Adelaide. Nejeden rytier vynútil svojej milenke bolestnú slzu, vychvaľujúc peknými slovami Adelaidinu krásu, čím sa dotkol citlivého srdca milenky. 

Iní zasa Svätoplukovi závideli, a škrípajúc zubmi, preklínali aj jeho aj Adelaidu. Vilím a Engelschalk, zakrútení do plášťov, prechádzali sa popri hrubých a vysokých stĺpoch po sieni s akousi treťou, rovnako zababušenou postavou a spolu si dačo šepkali. 

Veľactený čitateľ a láskavá čitateľka už vedia, že Svä- topluk sa do Rezna vybral s tým cieľom, aby tu svojmu národu zjednal pokoj. A aby to ľahšie dosiahol, zaumie- nil si, že požiada o ruku Adelaidu, Karolmanovu dcéru a vnučku cisára Ľudovíta. 

Čo si zaumienil, to aj vykonal. Lenže Svätopluk sa sklamal vo svojej nádeji. Namiesto toho, aby národu vyjednal pokoj s výhodnými podmienkami, dostal sa natoľko do krážov prefíkaných a úlisných Nemcov, že seba aj svoj národ priviedol do ich područia. 

Povolili mu kráľovský titul a jeho krajine udelili označenie kráľovstva, ale Svätopluk sa musel zaviazať za seba aj za svoju krajinu na každoročné poplatky, ako aj na to, že keby to vyžadovala potreba; postavia sa jeho pluky proti hociktorému nepriateľovi Nemecka a zložia prísahu vernosti nemeckej zástave. Potvrdením tohto dohovoru mal byť jeho sobáš s Adelaidou. 

Svätopluk sa všemožne usiloval, aby sa tieto veci ešte na čas odložili, lenže nemecký cisár nechcel o nijakom odklade ani počuť. Dobre vedel, že Svätopluk, ktorého mal znovu v moci, na všetko privolí. A Svätopluk videl, že niet sa čo protiviť Nemcom v tomto položení. 

Zahrmeli bubny a trúby víťazne zavrešťali. V sieni sa ozvali hlasy &quot;Cisár, cisár!&quot;, keď Ľudovít so svojimi synmi, Adelaidou a Svätoplukom vstúpili do siene. 

Z jednej strany pri cisárovi kráčal Svätopluk, z druhej Adelaida, synovia za ním. Adelaida svojou krásou zatienila všetky prítomné panie a slečny. Ako slnko sa jagala v celej sieni. Jej vysoká, dokonalá postava, vážny rovný a lahodný krok, dvoje čiernych, havraních očí, dlhé vlasy, v prstencoch splývajúce s bielym alabastrovým hrdlom, vysoké čelo ako jasná obloha, na lícach kvitnúce ruže, to všetko tak splývalo do jedného celku, že Adelaida musela touto svojou krásou a pôvabným držaním očariť každého. 

Ale aj Svätopluk sa teraz ukázal v nečakanej podobe, na ktorú neboli nemeckí rytieri pripravení. V pamäti im zostal obraz Svätopluka z čias jeho tunajšieho väznenia. Zvyčajne ho volávali &quot;slovenským rytierikom&quot; a ako takého chudobného rytierika si ho aj predstavovali. 

Tu sa však naraz Svätopluk zjavil v celej svojej dôstojnosti a kráse. Nevypínal sa síce podľa vzoru nemeckých grófikov a kniežatiek pyšne a naduto, lebo to ani nepatrilo k jeho vlastnostiam, nedovoľoval to ani jeho stav, ani stiesnená myseľ. Jednako celé jeho držanie bolo majestátne a naozaj kráľovské. Ľahký plášť, bohato naberaný, sa v záhyboch ako vo vlnách spúšťal až poniže kolien. Bohato pretkávaný pás mu sťahoval meč; na jeho rukoväti, tylci, vykladanom zlatom a perlami, mal zavesenú prilbicu. Gaštanové vlasy sa mu tak ako Adelaide vlnili po pleciach a modré jasné oči strieľali blesky po prítomných. 

Začalo sa plesať, tancovať a hrať, a všetko sa dovedna striedalo. Aj sám cisár mal dobrú vôľu, a keď vystúpil spomedzi svojich, zamiešal sa medzi kniežatá a iné tu prítomné panstvo. Tak sa potom stalo, že Svätopluk zostal s Adelaidou sám, prechádzal sa s ňou po komnate, to sa zhovárajúc s ňou, to obzerajúc starožitné obrazy rozvešané po stenách a stĺpoch. 

Adelaida ešte nikdy nepocítila takú slasť, akú našla v ľúbezných Svätoplukových slovách, ale čoskoro sa jej zmocnila úzkosť, lebo sa jej zazdalo, akoby vo vrave sem-tam sa prechádzajúcich mužov bola začula hlas dobre známeho grófa, o ktorom sme už prv čosi počuli. Ale ona videla všetku svoju rozkoš, útechu a blaženosť iba vo Svätoplukovi, a začala Svätopluka nabádať, aby odišli zo siene a vyhľadali cisára. Lenže medzitým, čo si Svätopluk chcel pozrieť obraz, visiaci oproti, zahvižďala mu okolo uší strela a treskla do stĺpa, pri ktorom stál s Adelaidou. Strela vyrazila zo stĺpa kus tvrdého muriva, a akoby sa bála dotknúť Svätopluka, iba padla k jeho nohám. 

Táto udalosť pobúrila celý ples. Tu išlo o život Svätopluka. Ale anjel života a národa držal nad ním stráž. Hoci ohromený, ale nie zdurený, odišiel Svatopluk aj s Adelaidou z plesu. 

=====4=====
Adelaida nespala celú noc. Včerajšia udalosť spretŕhala všetky jej sny. Myslela iba na Svätopluka a jeho vraha. Srdce mala nepokojné. 

Ráno vstala bledá. Pozrela do zrkadla a zľakla sa veľkej zmeny vo svojej tvári. Dnes mal s ňou Svätopluk rokovať o dôležitých svadobných veciach, lebo veľkí tohto sveta pri manželstvách kladú svoju lásku a náklonnosť na posledné miesto. Ani Svätopluk nepožiadal ešte sám Adelaidu o ruku. 

Adelaide za1čalo byť teraz tak úzko, že nevedela, kam by sa mala podieť. Pri pomyslení na toho svojho anjela, na Svätopluka, sa bála, lebo včerajšia udalosť sa jej zračila v hroznej podobe. Domnievala sa, že Svätopluk bude teraz podozrievať celý dvor. A čo si mala myslieť o sobáši? Sobáš jej otváral bránu do nekonečnej blažeností, ale práve preto sa jej to zdalo nemožné. Ako purpurový, horiaci, ale už-už hasnúci lúč zapadajúceho slnka očarúva obrazotvornosť človeka, no valiaca sa chmára hrozí ho pripraviť o pokoj duše, tak i nastávajúci sobáš rozpaľuje Adelaidinu dušu horúcimi zábleskami, lenže mrak neistoty zastiera tento obraz v jej mysli. 

Dlho čakala Adelaida na Svätoplukovu návštevu. Nevedela si nájsť miesto - zo desať a desať ráz menila polohu, stále si ináč premýšľala, ako očakávať milenca. Napokon sa na chodbe ozval krok sprevádzaný štrnganím ostrôh. Strhla sa a všetka krv sa jej nahrnula do tváre. Nepokojne vstala a začala sa prechádzať po komnate, potom hodila na stolík hodvábnu šatôčku, no znovu si sadla a sklonila hlavu do rúk. Ostrohy sa blížili vždy bližšie a bližšie... tichý úsmev sa jej usadil na perách, vstala, podišla k obloku a uprela zrak na dunajskú vodu. 

S nezdvorilým hurtom sa roztvorili dvere a Adelaidinu myseľ zastrelo žalostné tušenie, že to neprichádza jej anjel. Obzrie sa a vidí divú tvár zúfalého grófa Rudolfa. Celá sa triasla od ľaku, žilami sa jej rozprúdil studený mráz a horúci oheň. 

- Ach, to ste vy, pán gróf? - na viac sa nezmohla. Tento rozorvaný zúfalec sa na to hneď zaškľabil. 

- Akože, akože, milostivá kňažná? Nazdali ste sa, že sa dočkáte kohosi iného? Ha, ha! Ako tá prekliata nádej klame! Hej, aj mňa chce oklamať. Preto prichádzam, aby som nadobudol istotu, či naozaj aj mňa zamýšľa oklamať. Kňažná nebeská! - zrazu sa vrhol k Adelaidiným nohám. - Vyslyšte moje srdce, pripusťte k sebe tieto moje horúce slzy, anjel môjho života, dôveruj mojej láske! Na týchto pleciach ťa prenesiem cez búrky a blesky! Korím sa tu pred tebou, kňažná, zostanem tu večne primrazený, ak ma z tejto studenej dlážky nezdvihne sľúbené slovo tvojej milosti! Miluj ma, božská Adelaida! 

Adelaida bola celá bez seba, toľko si však uvedomovala, že tento šialenec, akých bolo vtedy medzi nemeckými rytiermi veľa, je v nebezpečnom duševnom rozpoložení. Hlava mu horela, pobúrená krv kypela. 

- Vstaňte, milý gróf, - povedala mu po chvili, - neponižujte sa pred slabou devou. - A skloniac sa k nemu, chcela ho dvihnúť zo zeme. 

Adelaidine slová razom skrotili jeho divosť, náhle sa cítil prenesený do ríše blaženosti. Gróf sa vztýčil, keď sa kňažná k nemu skláňala, a tak sa stalo, že sa jeho pery dotkli Adelaidinho čela a z úst mu ulietol plamenný bozk. 

To bolo Adelaidino nešťastie. Tento tichý baránok niesol vinu času a okolností. Práve keď sa to stalo, v dokorán otvorených dverách zastal Svätopluk. 

Rudolf ako šialenec, ktorý sa dotkol čaše blaženosti, znovu sa rozzúril a zvolal chrapľavým hlasom: - Ach, ty pes slovanský! - a vyrútil sa z komnaty. Adelaida bola teraz najnešťastnejším stvorením na svete. Sieň sa s ňou krútila, srdce jej neznesiteľne tĺklo, tvár jej horela hanbou a bázňou, všetko nešťastie sa na ňu vyrútilo, a nijaká útecha jej nesvitla na cestu života. 

Svätopluk nevedel, čo je láska. Jedinou hviezdou jeho života bola láska k národu, tá mu osvetľovala priepasti aj trhliny, nad ktorými sa vznášal, aj výsosť závratnej slávy, ku ktorej túžil povzniesť seba aj národ. Zdá sa, akoby nič nebol zbadal, alebo si to ako, hrdina nevšimol, lebo so slovenskou úprimnosťou pristúpil k Adelaide a riekol jej tichými slovami: 

- Drahá kňažná, som prihotovený na cestu. Prichádzam, aby som sa dozvedel, či je vašou vôľou stať sa mojou manželkou. 

Tieto chladné slová uviedli Adelaidu ešte do väčšieho pomykova a pochybností. Chcela čosi povedať, ale slzy čo jej tiekli po lícach, rozvlnené prsia a nekonečne stiesnené srdce jej v tom načisto zabránili. Potom, keď sa jej vnútro upokojilo, Adelaida prosila Svätopluka, aby včerajšie aj dnešné udalosti pripísal iba Rudolfovej šialenosti. 

- Poznám, drahá kňažná, dobre poznám povahu vašich rytierov. Neznepokojujte si pre túto vec svoju myseľ, - tak tíšil Svätopluk Adelaidu, keď videl, čo ju pripravuje o pokoj. 

Adelaida dlho váhala - ako všetky Nemky - vyjaviť Svätoplukovi svoje myšlienky, ale Svätopluk mal sa k nej medzitým vždy slovenskejšie. Napokon horúcimi slovami prejavila mu svoju lásku, ktorú Svätopluk nemohol opätovať. 

- Zbohom, kňažná, uvidíme sa, až urobíme náležité prípravy na svadbu, - to boli posledné Svätoplukove slová. Potom odišiel. 

Pred zámkom stoja slovenskí odenci. Svätopluka vyprevádza sám cisár aj so svojimi synmi. A o chvíľu už iba veže Rezna pozdravujú cválajúcu nitriansku družinu. 

Ale kto tam stojí na zámockej veži? Trepoce sa biela šatôčka... to Adelaida hľadí za Svätoplukom. A keď na obzore zmizol posledný obláčik prachu, zmizla aj šatôčka aj Adelaida zo zámockej veže. 

=====5=====
Roku 870 bola česká krajina v smutnom položení. Od západu na ňu číhal jej nepriateľ, bojovný nemecký národ, susednej Veľkomoravskej ríši nedôverovala, lebo tam sa rozšírilo kresťanstvo, kým Čechy boli zatiaľ v zajatí tuhého pohanstva. Neisté položenie českej krajiny nemohlo trvať dlho, lebo mraky od západu sa čoraz väčšmi kopili: a preto bolo načase rozmýšľať o tom, akoby aj ďalej mohol žiť český kmeň slobodne. 

Príčinou toho, že sa český národ tak dlho zdráhal prijať kresťanské náboženstvo, kým Slováci zbratani s Moravanmi už medzitým tento nebeský dar prijali, bolo to, že český kmeň privádzali ku Kristovi nemeckí mnísi, nemeckí cisári, a títo nemeckí mnísi učili evanjelium v cudzích jazykoch, v nemčine a latinčine, čomu ľud nerozumel, preto ani pravdu tohto učenia nemohol poznať, ani sa k nemu hlásiť. A nemeckí cisári s týmto náboženstvom zavádzali hneď aj desiatky a dane, porobu a otroctvo. Tak si národ radšej volil pohanskú slobodu než kresťanské otroctvo, a preto Česi zostávali pri svojom slovanskom pohanstve. 

Inou cestou sa dostalo kresťanstvo do Veľkomoravskej ríše. Rastislav povolal do Nitry Cyrila a Metoda, slovanských apoštolov, ktorí ľud učili pravdu svätého evanjelia v slovenskom jazyku, keď preložili do tohto jazyka Písmo sväté. Až v Kristovom náboženstve cítili sa Slováci slobodnými, lebo ním sa oslobodili od jarma pohanského otroctva. Ľahko teda každý pochopí, prečo títo veľkomoravskí a českí Slovania sa nestali kresťanmi naraz; viedli ich k nemu rozličné cesty. 

Tento smutný stav českej krajiny skoro zbadal nemecký cisár Ľudovít, a tým väčšmi sa ho usiloval využiť vo svoj prospech, čím horúcejšie v ňom blčala túžba pomstiť sa Čechom. Jeho vojsko Česi už niekoľko ráz krvavo odrazili a mníchov, ktorých im vysielal, pohádzali do Vltavy. 

Tak sa teraz cisár chytil znamenitej príležitosti. Hneď po Svätoplukovom odchode vypravil k.českému kniežaťu Bořivojovi dvanásť poslov, ktorí mali od neho vymôcť povoľnosť a platenie ročných daní aj bezodkladné prijatie kresťanského náboženstva. 

Ale ako rozmýšľal Ľudovít o záhube Čiech, tak rozmýšľal Bořivoj o zachovaní svojho národa. Bořivoj poznal silu svojho národa, lež videl aj narastajúcu moc nemeckého cisára, a preto povolal na Vyšehrad vladykov a vojvodcov svojej krajiny a múdro k nim prehovoril. Pokladal za dobré, aby sa český národ dal pod ochranu mocného Svätopluka, slovenského kráľa, lebo o jeho moc sa už roztrieštila nemecká sila. Knieža. Bořivoj si získal lásku a dôveru svojho poddanstva a jeho slovo platilo v poli aj v rade. I zostavilo sa vyslanstvo, ktoré sa skladalo z českých vojvodcov a rytierov na čele s. hrdinským Svatos1avom a Vítěslavom. Darmi, ktoré mali niesť Svätoplukovi, boli osed1ané kone, štíty a rozličné zbrane. Ale práve čo sa mal skončiť snem, vyšehradský hradný strážca oznamoval príchod nemeckých poslov z Rezna. Dovolili im vojsť. 

Dvanásť nemeckých rytierov so spupným výzorom vstúpilo do snemovne a jeden z nich začal hovoriť: 

- Počúvaj, české knieža Bořivoj, aj všetci prítomní vojvodcovia a páni! Nemennou vôľou nášho cisára a pána je, aby česká krajina za krivdy spáchané na našich mníchoch, čo kázali kresťanské náboženstvo, povinne každý rok Jeho Jasnosti odvádzala daň päťsto koní a bezodkladne prijala Kristovo náboženstvo. Ak by ste sa tomu bránili a osmelili sa odoprieť poslušnosť, vedzte, že vás na to donúti nemecký meč! A potom bude s vami zle. 

Česká krv, tento horúci prúd víťaznej krvi, vzkypela v žilách českých vojvodcov. A už by bolo nasledovalo pokorenie tohto odvážlivca, keby knieža, dbajúc na práva a povinnosti pohostinstva, nebol sa sám ujal odpovede. 

Utíšte sa, hrdinskí Česi! - povedal Bořivoj, - vo vašom mene odpoviem na túto nehanebnosť nemeckého cisára. Počujte, vy, nemeckí poslovia! Právo pohostinnosti je u Slovanov sväté: preto vám odpúšťame túto surovosť a drsnosť, ktorou ste sa proti našej národnej hrdosti prehrešili. Aj my sme národ. Ale povedzte vášmu cisárovi a pánovi, že český národ nevie skláňať svoju šiju do otrockého jarma. Vie sa topiť vo vlastnej krvi preliatej v mužnom boji. Však váš cisár a pán vie, aké tvrdé sú naše lebky, aké britké sú naše meče a neprebitné naše štíty! Aspoň sa môže rozpamätať na rok 846, keď jeho sila, čo tak ukrutne zničila Stojmírovu slávu, našla biednu smrť na tvrdých skalách našich Krkonôš. Nuž, Nemci, choďte k svojmu cisárovi a pánovi, oznámte mu náš odkaz, nech príde! Ale z ozbrojenej českej ruky našu vlasť nedostane! 

Výrazne predniesol Bořivoj tieto slová a celý snem zahrmel: - Sláva Bořivojovi, slávnemu kniežaťu! 

Na vyšehradskom priestranstve sa ozýva konský dupot a štrngot mečov. Zástupy rytierov odchádzajú bránami kniežacieho Vyšehradu. Nemci sa vracajú na západ k nemeckému cisárovi a Česi uháňajú na východ k slovenskému kráľovi. 

=====6=====
Roku 871 sa v Rezne s novou jarou začal budiť aj nový život. Nové nádeje a nové predsavzatia napĺňali nemecké duše. V Rezne sa pripravuje svadba aj vojna: aké rozdielne ľudské zamestnanie! 

Cisára veľmi popudila smelá Bořivojova odpoveď, a nemohol tieto svoje sklamané nádeje znášať ľahostajne. Hotovil sa na výpravu proti Čechom. Už by sa bol aj prv dal na výboj, keby mu v tom nebol zabránil príchod zimy. 

Teraz mu zas prípravy na svadbu kládli do cesty nemalé prekážky. Nemeckí rytieri sa tešili na Svätoplukovu svadbu, lebo určite vedeli, že Svätopluk je bohatý kráľ. A preto sa nádejali, že si zas dobre zahýria, keď sa budú môcť svadbiť na staromestský spôsob, ako sa vraví &quot;mit Saus und Braus&quot;. Bezpochybne toto bola ich jediná rozkoš, lebo v bitkách v poli, po horách a strmých skalách zažili iste málo dobrých dní. Preto ani teraz nemali veľkú chuť do vojny, a dozvedel sa o tom aj sám cisár. 

Nečudo , že aj sám cisár bol ochotný odložiť svoje predsavzatie. Tým väčšmi sa staral o svadobné prípravy. Rozhodol sa, že v boji proti Bořivojovi vyjde a pokorí ho až po svadbe. 

Starý cisársky hrad opravovali. Staré komnaty, pochmúrne chodby a siene, v ktorých mal záľubu Karol Veľký, opravovali, malé obloky v nich prerúbavali na väčšie, brány krášlili novými výrezmi predstavujúcimi nemecké rytierstvo, po chodbách a ambitoch rozvešiavali starožitné obrazy, utierali z nich prach, vystavovali prilbice, meče a štíty alávnych cisárskych predkov. Slovom, všetka nemecká sláva stavala sa do šíku, aby náležite oslávila Svätoplukovu svatbu s Adelaidou. 

Cisár Ľudovít so svojím synom Karolmanom sa v duchu veľmi radovali, lebo si uvedomovali, aký je tento skutok pre nich veľmi výhodný. Pre nich spojenie so Svätoplukom nebolo ničím iným ako sieť, do ktorej nevedomky vošiel silný lev, pokorený takto bez veľkej námahy. Báli sa rastúcej sily a vlády Svätoplukovej, ba predvídali, že by sa ľahko mohol spojiť s Bořivojom, a tak naveky zmariť nemeckú nádej. Preto sa mohli iba radovať z tých podmienok, ktoré kládkĺi Svätoplukovi. 

Jeden deň určili na cisársku poľovačku na počesť Adelaidy, ktorá sa jej sama zúčastnila ako odvážna lovkyňa. Už před východom slnka bola poľovnícka výprava v pustných horách. Adelaida na vranom koníku, v utešenom poľovníckom odeve, bola hviezdou spoločnosti. 

Cisársky prvý poľovník rozostavil lovcov po skalách, dolinách a vŕškoch. Chvíľu sa ešte ozývali poľovnícke trúbky, potom stíchli a ohlášal sa iba štekot psov. 

Adelaida, pyšná lovkyňa, túžila po poľovníckej sláve, a preto si vybrala miesto na osamotenej príkrej skale, odkiaľ sa jej otváral výhľad na roztrúsené čistinky. Niekoľko ráz sa poobzerala dookola, potom si sadla na skalu a zahĺbila sa do myšlienok. Pomyslenie na to, čo asi povie hrdinský Svätopluk, keď zbadá nejakú zver, prebodnutú jej šípom , vyviedlo ju rýchlo na ušľachtilé výslnie Svätoplukovej slávy. Jej duša  sa vzniesla z lona týchto starých germánskych hôr na zlatoklasé polia a vínonosné nitrianske kopce, do tône veľkomoravských líp. Tam sa videla po boku slávneho Svätopluka ovenčená kráľovskou velebnosťou. 

Jej srdce bolo vzrušené tou najčistejšou láskou k Svätoplukovi. Jej duša nepoznala iný život, iba život s ním. On bol pre ňu jediným blahom a jedíným prameňom života. Keď si naňho pomyslela, celá horela, prisnil sa jej v snách, myslela naňho v bdení. Myšlienka na Svätopluka ju vyvábila aj na túto poľovačku. 

Z myšlienok ju vyrušil šuchot v kroví pod skalou. Zrazu sa obzrela, no zabudla, že sa opiera o natiahnutú kušu, sotila ju dolu skalou, a šíp fikla do neďalekej jedle. Kým Adelaida preľaknutá nečakanou náhodou stŕpnuto hľadela do doliny, z hustých krovín vystúpil zúfalý gróf Rudolf a divo sa zahľadel na bralo. 

- Aha, zradná stvora, poľujete po skalách na sny o svojom Svätoplukovi? Ja vás naučím opovrhovať mojou láskou! - Strhol z pleca natiahnutú kušu a bez dlhého cielenia vypustil jedovatý šíp na Adelaidu. Šíp pozrážal niekoľko jedľových halúzok, zachytil perami skrášlený Adelaidin klobúk a vzniesol sa vysoko do oblakov, aby po chvíli zapadol v lesnej pustatine. 

Adelaida nevidela viac grófa, uvedomila si iba, že beží lesnou húštinou. Schytila poľovnícku trúbku a dala znamenie na rýchle stretnutie sa poľovníkov. 

Cisársky poľovník bol prvý, čo sa kňažnej pýtal na príčinu jej preľaknutia a na prestrelený klobúk. Adelaida však s voľne povievajúcimi zvlnenými vlasmi vysadla na vraníka a s celou družinou odcválala do Rezna. 

=====7=====
Poďme však už k Svätoplukovi, nazrime do Nitry, kde ho uvidíme aj s jeho národom. 

Tá zvesť, že Svätopluk sa zamýšľa zosobášiť s nemeckou kňažnou, nemilo sa dotkla väčšej a poprednejšej časti slovenského národa. Istotne všetci tí, čo vedeli predvídať následky tohto kroku, báli sa budúcnosti, lebo už dobre poznali spolky s Nemcami. Svätopluk rátal medzi svojich radcov, rytierov a občanov hlavy zošedivené v bojoch a zostarnuté v radách. Boli to živí svedkovia histórie Veľkomoravskej ríše, ktorá sa v takom krátkom čase povzniesla na taký stupeň slávy a vážnosti. I ich pomocou sa preslávili Svätoplukovi predchodcovia, s ich pomocou sa aj Svätopluk povzniesol tak vysoko.A muselo sa to dotknúť ich srdca, keď videli, že ich kráľ, len čo sa oslobodil z nemeckých krážov, už upadá do nových a strháva za sebou celú ríšu. 

V Nitre sa medzitým šírili o kráľovej svadbe rozličné a odporujúce si správy. Hoci sa spočiatku napospol hovorilo, že kňažná z Ľudovítovho dvora je budúcou veľkomoravskou kráľovnou, od tých čias, čo, boli u Svätopluka Bořivojovi vyslanci, rozprávali podaktorí s istotou, že manželkou veľkomoravského kráľa má byť česká kňažná, pretože ešte nijakých vyslancov nezdržali v Nitre tak dlho a v toľkej nádhere ako týchto. 

Sám Svätopluk od tých čias, čo prišiel z Rezna, správal sa celkom zvláštne. Nepochybovalo sa o tom, že robí prípravy na slávnosti, hoci sa nikomu okrem Metoda nezdôveril, že sú to svadobné prípravy. 

Takéto tajomné a nedôverčivé správanie sa Svätopluka nemohli ľahostajne znášať práve v týchto časoch jeho prední a hlavní radcovia. I začali sa spoločne radiť, ako by mohli predniesť svoje úmysly kráľovi a ako by ho mali, ak sa zamýšľa zasnúbiť s nemeckou kňažnou, upozorniť na tento nebezpečný krok. Zavolali si preto medzi seba kráľovského dôverníka, slovanského biskupa a apoštola Metoda, ktorému kládli na srdce, aby Svätopluka presvedčil o ich úmysloch a ak bude môcť, aby ho odviedol od tohto nebezpečného predsavzatia. Metod, ktorý zahorel láskou k slovenskému národu, prisľúbil, že sa všemožne pousiluje, aby sa Svätopluk nezaplietol do týchto osídiel. 

- Dlho na teba čakám, otče, - hovoril Svätopluk Metodovi, keď vstúpil do jeho siene, lebo sa zdržal v rade Svätoplukových vladykov a radcov a premeškal zvyčajnú hodinu. 

- Milostivý kráľ môj, dôležité veci ma zdržali, - ospravedlňoval sa vážny, šedinami.pokrytý Metod. 

- Ale, ale dôležité veci! Azda nie sú tie veci, o ktorých sa s tebou ja zhováram dosť dôležité? - hovoril kráľ, dávajúc dosť zreteľne najavo, že zádumčivosť a namrzenosť, ktorá sa čoraz väčšmi zmocňovala jeho ducha odvtedy, čo sa vrátil z Rezna, dosiahla už vysoký stupeň. Lebo určite nemal vo zvyku tak nešetrne sa zhovárať s Metodom, ktorého nazýval otcom. Metod však bol vždy duchaprítomný človek, a hoci miernej mysle, nepoznal strach. Prešiel nejednou školou trpkých osudov, a preto aj v túto chvíľu zostal sám sebou, a keď, prevzal reč, takto začal dôrazne hovoriť: 

- Škoda, škoda, veľký kráľ môj, pre teba a pre tvoju ríšu, že nepripúšť k sebe pozhovárať sa tých, ktorí majú s tebou rokovať o veciach, čo sú po tých, o ktorých ja hovorievam, istotne najdôležitejšie. Pre toto tvoje chladné správanie sa k podporám tvojho trónu obrátili sa na mňa, a ja idem práve teraz z ich porady, kde sme premýšľali o tvojom blahu aj o blahu Veľkomoravskej ríše, teda o veľmi vážnych veciach. 

- Viem, viem, že Slováci a Moravania nie sú so mnou spokojní odvtedy, čo som sa vrátil z Rezna a dostali sa im do uší chýry o mojej svadbe. Ale viem, oj, dobre viem, kde je prameň tej podozrievavosti, dobre viem, a dennodenne preklínam svoj hriešny skutok, ktorým som sprznil svoju slávu naveky - to, že som zahubil veľkého Rastislava... 

- Ale, otče, - pokračoval rozohnený Svätopluk, - tu pred tvárou živého boha ti prisahám, že jediným cieľom môjho života je dobro Veľkej Moravy. Všetko moje úsilie sa obracia k tomuto slovenskému plemenu. A že som sa rozhodol zasnúbiť s nemeckou kňažnou, a tak vykonať násilie proti samému sebe, aj to vychádza z tohto svätého predsavzatia, a práve zato ma podozrievajú Slováci! Otec Metod, ja viem, čo som dlžen svojmu ľudu. Sám som pripravil tento ľud o veľkého, múdreho, mocného a slávneho kráľa. Ja sám, sám, samojediný chcem tomuto svojmu ľudu nahradiť stratu. Prudkou vášňou a ctižiadosťou som poškvrnil svoju slávu, sám ju chcem znovu obmyť svojou silou a vlastným pričinením. Ale pravda, pravda, moje srdce nevidí nikto z ľudí! Ach... 

Bolesť srdca mu pretrhla reč, na čelo mu vysadli kropaje studeného potu. Nastala hrobová tichosť. Metod vedel oceniť dôležitosť tejto tichosti - mlčal aj on. 

- No uznaj, otče, či môžem konať ináč, ak chcem pre uspokojenie svojej duše dosiahnuť ciele? Kto nepozná veľkú silu nášho nepriateľa? A akože ho pokorím svojím rozjatreným a hlboko pokoreným národom? Či nie je dobrý môj úmysel ukolísať tohto rozzúreného leva, medzitým posilniť svoj ľud, a potom ho, zahnať a naveky pokoriť? A napokon sa ti priznám, jesto slovanská kňažná, ktorá by mohla krášliť kresťanský trón Veľkej Moravy? 

Svätopluk havoril s pohnutou mysľou. Potom sa chytil slova Metod. 

- Mýliš sa, kráľ môj, ak sa nazdáš, že ti národ pre tvoj čin, hoci hriešny, nedôveruje. Sila tvojho ducha a skutky, ktorými si sa vyznačil, už zotreli túto škvrnu. Ale vedz, kráľ môj, národ neschvaľuje jediný tvoj úmysel a bojí sa, že chceš pojať za kráľovskú manželku nemeckú kňažnú. Ja schvaľujem tvoj svätý úmysel robiť to všetko pre blaho svojho ľudu; no čudujem sa tvojej malomyseľnosti a pochybovačnosti o takom hrdinskom národe, akým sú právom Slovania. Poznám veľkú moc nemeckého cisára, ale poznám aj, pri tvojej odhodlanosti, neoblomného ducha Slovákov. S akými hŕstkami premáhal Mojmír a vyhnal Rastislav z krajiny nemecké vojská! A ty, jediná bujará ratolesť Rastislavovcov, by si sa zľakol, keď máš víťaziť? Svätopluk, ty sa obzeráš iba na nepriateľskú moc a zabúdaš na skúsenosť a na poznanú hrdinskosť vlastného národa? 

Svätopluk stál zarazený. Myseľ mu horela, ale tvár sa leskla a červenala od hanby. A Metod pokračoval: 

- A nazdávaš sa, veľký synovec veľkého Rastislava, že tvoj trón, utvrdený slovanskou krvou, by Nemka, hoci ešte zo slávnejšieho rodu, skrášlila väčším leskom než kňažná slovanského rodu, aj keď slabšieho? Viem to, a chválim tvoju kresťanskú horlivosť, že nechceš myslieť na slávny kniežací rod českých panovníkov, lebo väzí v pohanstve. Ale či azda nemám u teba toľko dôvery, keď som obrátil ku Kristovi Veľkú Moravu, že by som mohol získať aj susedných Čechov? 

Metodova výrečnosť prekonala všetky kráľove námietky. Pohrúžený do myšlienok, iba mrzuto prehovoril: 

- Veru dosť zle, že vy, duchovní otcovia, tak neskoro prichádzate na túto myšlienku, a z inej strany ešte horšie, že Bořivoj tak dlho váha prijať svetlo Kristovho evanjelia! 

- Nieže tak, kráľ môj -  odpovedal Metod, - či sme sa my, povolaní do tvojej ríše, mali vari starať o cudzích? A potom, ako mohol Bořivoj a jeho národ poznať Krista, keď mu ho ukazovali spolu s otroctvom a okovami. Skôr na tebe bolo a aj je, veľký kráľ, aby si sa o to postaral a nehľadal si ženu v nemeckých krajoch. 

- Prestaň, prestaň, otče, pre sedem rán Kristových... a odpusť mi moju unáhlenosť. Som iba človek a ťažká je starosť o takú veľkú ríšu. Čo som zabudol rozkázať ukladám teraz tebe. Nech sa s tebou vypraví vyslanectvo na Vyšehrad. Ty sa, otče, postaraj, o nebeské veci mojej ríše a spriazneného národa, ja porozmýšľam o časných cestách mňa a môjho národa. 

Metod opustil kráľovskú sieň. Svätopluk sa spustil na stolec a zabral sa do hlbokého, pamätného a vlasteneckého rozmýšľania. 

=====8=====
Keď sa Bořivojovi vyslanci vrátili z Nitry na Vyšehrad, doniesli radostné správy a noviny. Rozprávali o veľkej náklonnosti nielen kráľa, ale aj celého národa k Čechom, čím nové nádeje a radostné výhľady do budúcnosti oživiIi srdce českého národa, ktorému sa znovu vyhrážali Nemci. Medzi ľudom sa rozprávalo, že vyslancov už v Nitre aj pokrstili, čo však bol dôsledok iba toho, že vyslanci sa veľmi pochvalne a priaznivo vyjadrovali o nitrianskom kresťanstve, porovnávajúc ho s nemeckým kresťanstvom. 

Medzi Vyšehradom a Prahou stál vtedy na pobreží mohutnej Vltavy neveľký hostinec, čiže krčma. Schádzavali sa v ňom kniežací a rytierski zbrojnoši. Bývalo tu veľa ráz hlučno. Kto sa chcel dozvedieť niečo nové, poberal sa sem. 

Jedného dňa po príchode vyslancov z Nitry zhromaždilo sa tu väčšie množstvo zbrojnošov a pospolitého ľudu, lebo sa túžili dozvedieť od tých, čo boli so svojimi pánmi v Nitre, niečo o cudzích krajoch. 

- To je tam celkom inakší svet, ľudia moji, - rozprával jeden výrečný český junák, štrngajúci svojím širokým mečom, - tam je všetko inakšie. Ale to som sa najväčšmi čudoval, že som v ďalekej cudzine samých Čechov ponachodil! Vravím vám, samí Česi, akoby sa vo Vltave kúpali a po Krkonošiach na divých kancov poľovali. A prisahám na Perúna, ani tie ich meče nie sú menšie, a počujte, ľudia drahí, to sú vám hrdinovia. Mali by sme veru čo robiť, keby sa tak pánu Svätoplukovi zachcelo po nemecky k nám vtrhnúť! No, ale neľakajte sa! Ha, ha, ha! Ba mne sa zdá, lenže nie sme tu sami... To by bolo! Ale čo! Poviem vám to! Mne sa vidí, že pôjdeme spolu na Nemcov...! Ha, ha, ha! 

Jeho srdečný smiech sprevádzal štrngot meča. Potom schytil svoj plecháč a vlial do seba, čo v ňom ešte bolo: - No, hoci to nie je nitrianske víno, nalej ešte! - kričal na krčmára. 

A čo potom, Strojsa, - pýtal sa ho iný zbrojnoš, - tí nemeckí mnísi ti tiež nadbiehali s tou ich bláznivou nemčinou a s dreveným krížom? 

- No, - odpovedal prvý, - to by som im neradil, ale tých tam ani nepotrebujú. Pravda, nemajú tam Svantovíta ani Perúna, ale, ľudia moji, ten ich boh je tiež dobrý! Majú obetnicu, ale akú .obetnicu! Ako naša vyšehradská Svantovítova! A tak vám spievajú, až sa Nitra ozýva. To by ste mali počuť, samé české piesne, a prisahám na Moranu, ide im to lepšie ako nám, keď sa vraciame z poľovačky. 

Tu sa však pred krčmou začali zbiehať deti a dospelí, robili krik a lomoz okolo šiatra, ktorý tu vyrástol za malú chvíľu. Pred šiatrom bolo neveľa vyvýšené miesto na spôsob rečniska, čiže kazateľnice, okrášlené veľkým krížom, na ktorom visel obraz Krista. 

- Aha ho, zasa mních, no ten to zas dostane! Von sa, von! 

Také hlasy sa ozývali v krčme a o chvíľu boli dubové stolce prázdne a plecháče poprevracané. Všetko sa hrnulo von k šiatru. 

Nemecký mních v jednej ruke s krížom vystúpil. na rečnisko,a kázal zhromaždenému zástupu. 

- Čo to vraví, čo to tára? - Začali sa ozývať hlasy, lebo nerozumeli mníchovej nemčine. - Haní bohov, nadáva na Svantovíta, rúha sa Perúnovi! Dolu s ním! - ozvalo sa inde. 

Za okamih bol šiator roztrhaný, kazateľnica prevrátená: mnícha stŕčali a zauškovali, ba niekoľko pohanov ho malo medzi sebou a viedli ho k Vltave. A nebol by úbohý mních ušiel zvyčajnému osudu, utopeniu, keby sa nečakane pozornosť všetkých nebola obrátila na iné divadlo. 

Skupina nitrianskych rytierov a odencov na čele s dôstojným Metodom cválala cestou na Vyšehrad. Zbrojnoši, najmä ten rozprávač z krčmy, dali sa z plného hrdla kričať: - Sláva Nitranom! Sláva Slovákom! Huráá! Huráá! 

Celý zástup ich sprevádzal zvedavými očami, až kým neprišli na podzámok a nezmizli vo vyšehradských ohradách. 

Hoci sa to rozumie samo sebou, predsa však musím pripomenúť, že po Metodovom príchode na Vyšehrad celá Praha nehovorila o ničom inom ako o Svätoplukovi. V takýchto časoch, pravdaže, ľud sa zmieta sa vo večných pochybnostiach, kolíšuc medzi bázňou a nádejou. Každá nezvyčajná udalosť vzbudzuje pozornosťa aj rozličné povesti poletujú z úst do úst. A najmä český národ bol. teraz taký zastrašený a jeho myseľ zmietali sem a ta všelijaké povesti, že nevedel, čoho sa držať. Hrozilo mu nemectvo aj kresťanstvo, a hoci cítil v sebe silu, nevedel, odkiaľ sa brániť. Z inej strany roznecovali jeho srdce všelijaké nádeje, lebo o Nemcobijcovi - tak volali Svätopluka sa šírili ustavične priaznivé správy. Myseľ národa bola navnadená, pohnutá, rozjarená, ale neuspokojená. A jeho zvedavosť deň čo deň rástla a rozmáhala sa. 

Metod medzitým blahodarne pôsobil na srdcia celého kniežacieho dvora. Ale tento slovanský apoštol sa neuspokojil s tým, že získal pre Krista Bořivoja a jeho dvor, zaumienil si, že sa pokúsi obmäkčiť aj srdce národa a osvietiť jeho myseľ. 

Istého dňa na kniežaci príkaz rozhlásili, že zajtra sa majú konať služby neznámemu bohu vo Svantovítovom chráme na Vyšehrade. Sotva sa začalo v ten ustanovený deň brieždiť, zástupy ľudí sa hrnuli k Vyšehradu. Celého zástupu sa zmocnila neskrotná zvedavosť a túžba po novostiach, takže čoskoro v chráme, čiže v chrámových predsieňach, nebolo miesta, lebo do vlastnej svätyne, v ktorej stála štvorhlavá Svantovítova socha zastrená v popredí osobitnou oponou, nemal okrem kňaza vykonávajúceho obrad nikto prístup. Pre oponou Svantovítovej svätyne stála murovaná, kameňom vykladaná a voľačo zvýšená obetnica na spôsob kresťanských oltárov. 

Keď už boli všetky predsiene zaplnené, vošla dovnútra celá Bořivojova rodina aj s vojvodcami a českými rytiermi. Tisíce ľudí tu bolo prítomných, a predsa akoby tu nebol nikto, ticho a pokoj zostávali nenarušené. Iba čo napínanie hláv spôsobovalo slabý šuchot. 

V takomto očakávaní, čo sa má diať, napätá zvedavosť sa rýchlo premenila na úžas a zmeravenie, keď sa zjavil nábožný Metod. Predstúpil pred obetnicu, a celý zástup sa zahľadel na jeho dôstojnú postavu. Vysoký vzrast, strieborné, zošedivené vlasy splývajúce na plecia, tvár aj vo svojej starobe krásna, vyjadrujúca mier a večný pokoj... tieto vnútorné vlastnosti dojali všetok ľud. Dojem zvyšovalo ešte dlhé rúcho. 

- Kvôli neznámemu bohu, - začal Metod plný svätého nadšenia, - zišli ste sa tu, udatní Česi, šľachetné ratolesti, znamenití potomci Čecha a Sama! A ten vám neznámy boh posiela ma k vám, aby som vám zvestoval jeho vďačnú pravdu! 

Ten boh stvoril nebo a zem a všetko živé pod slnkom: on nám daroval dušu aj telo. A tak k vám prichádzam na rozkaz tohto všemohúceho boha. 

Neprichádzam preto, aby som rúcal a lámal vašich strieborných a zlatých, - drevených a medených bohov, ktorých chránite slovom a mečom. Ale akože to, vy sami si musíte brániť vašich bohov? Aké veľké šťastie pre vás, že ste takí mocní, keď vás ten neznámy boh obdaril takou veľkou silou, že môžete brániť svojich bohov. Ale čo bude potom, ak padnete? Kto vás potom bude chrániť, keď vaši bohovia sú takí slabí, že vás potrebujú na svoju obranu? 

Poznám boha, ktorého vy nepoznáte, a ten boh nepotrebuje obranu, ale chráni tých, čo v neho uverili. Ten boh má v moci tento svet, ktorý sám stvoril, on ho môže zatratiť, ale je taký dokonalý vo svojej dobrote a milosrdnosti, že ho len chce časne a večne spasiť. Tento boh, ktorého vy nepoznáte, pozná vás a hľadí na vás z jasných a hrmiacich nebies, vidí vás v búrke aj v pokoji. 

Od neho máte to zlato, striebro, tú meď a to drevo, z ktorých staviate a lejete svojich bohov. Váš boh je pominuteľný, lebo hnije a hrdzavie, ale ten boh, skrze ktorého je všetko, je večný, večne mocný, večne slávny, večne blahoslavený! 

Ľudia, on chce mať aj večne, večne blahoslavených; preto poslal na tento svet syna svojho, aby každý, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný. 

Ach, život večný! Táto nekonečnosť života, toto nekonečné a nezmerateľné more večného života, toto slnce nikdy nezapadajúcej slávy zablysne sa a otvorí človeku,keď vyputuje z tohto tmavého údolia, kde nie je nič slávne, nič trvanlivé, nič večné, všetko hynie a stráca sa. 

Táto večnosť života a slávy je pripravená aj pre vás, ak uveríte v tohto jediného boha, syna jeho Ježiša Krista a Ducha svätého, večného utešiteľa. 

Nuž, pripravuj te svoje srdcia, otvorte svoju myseľ pravde, odovzdajte sa do moci a riadenia toho všemooúceho boha! 

Všetko je slabé, mocný je iba on, všetko hynie, len on trvá večne, on môže všetko podvrátiť, - iba jeho nemôže nikto skaziť, všetko je temné, iba on je slávny, nič nie je dokonalé, iba on jediný, ten otec nás všetkých je dokonalý. 

Ľudia, veľa je blahoslavenstva, z ktorého dostávajú veriaci v Krista. No bieda nad všetky biedy, hrôzy a večné biedy čakajú na neveriacich a dobrovoľne blúdiacich. Och, ľudia, poznajte pravého boha - vráťte sa k nemu, ako, hľa, tu pred tvárou celého ľudu a v lesku božieho svetla robí váš slávny knieža! 

Táto kázeň, ktorú mal Metod k českému nár.odu, nebola vypracovaná podľa kazateľských pravidiel, ale predniesol ju nábožne horlivým duchom, a preto mala veľký účinok. Lebo nikdy nepočuli títo českí pohania tak zreteľne hovoriť o bohu, a hoci im mnohé zostalo záhadou, predsa ich celá táto reč prenikla. Hneď, ako Metod skončil reč, predstúpil pred neho s celým svojím dvorom Bořivoj, a Metod najprv pokrstil jeho, potom ostatných domácich, vojvodcov a popredných radcov a rytierov. Každý bez výnimky, prv než vylial na nich prameň svätého krstu, riekol asi v tomto zmysle: 

- Priznávam sa k jedinému bohu, ktorý stvoril moje telo a dušu a môže ju večne spasiť! Zriekam sa modly štvorhlavého Svantovíta a všetkých bohov vytvorených ľudskou rukou. Verím v jediného boha Stvoriteľa, v jeho syna Vykupiteľa a v Ducha svätého posvätiteľa! 

Metod, vylievajúc na nich krst svätý, hovoril asi v tomto zmysle: 

Krstím ťa, syn boží, v méne boha Otca, Syna i Ducha svätého, v ktorého si uveril! Sláva buď bohu na výsostiach! Hospodine, pomiluj ny! 

Zástupy sa dívali s úžasom na toto slávne Metodovo krstenie. Mnohí potom našli zaľúbenie v Kristovi, takže sa ich v ten deň veľmi veľa pokrstilo. 

Požehnaný bol príchod tohoto slovanského apoštola k Čechom. Neskôr vysvätil mnoho kňazov, vystaval niekoľko chrámov, ako na Vyšehrade, v Limomyšli, na ľavej strane Hradca atď. A posvätil ich sv. Klimentovi. 

Od tých čias sa v Čechách rozmáhalo kresťanstvo, ktoré stovky a tisíce nemeckých mníchov s Karolom a Ľudovítom, mocnými cisármi, nemohli ani v najmenšom kútiku tejto krajiny rozšíriť. 

Hoci sa Metod skoro po Bořivojom krste odobral z Čiech, neprestal potom až do svojej smrti aj s bratom Cyrilom pôsobiť na tento národ. A až teraz sa dozvedáme, ba s istotou presviedčame, že chrám sv. Klimenta v Litomyšli vysvätili títo dvaja bratia. 

=====9=====
Dobrý čitateľ a láskavá čitateľka, nezabudli ste medzi týmito rozprávkami na toho zúfalého nešťastníka, čo ušiel do hôr, na grófa Rudolfa? Ach, na toho som takmer aj sám zabudol. Pozrime teda, čo robí. 

Na reznianskom hrade, v tesnej komôrke, sedí muž stredného veku. Rozpustené, strapaté vlasy mu padajú do očí, šaty má síce čisté a skvostné, ale ledabolo na sebe nahádzané. Zapálené oči, zamračené čelo a akási spurnosť z celej jeho tváre naznačujú, aký je to asi človek. 

Klobúk leží pod dubovým stolom, na posteli je namiesto mäkkých perín mach, plechová kanvica, čo stojí na stole, je naplnená vodou; muž sedí na brezovom klátiku. Keď bol o voľačom dôležitom porozmýšľal, vstal, podišiel k železným dverám a začal nimi z celej sily triasť a lomcovať. Ale dvere sa ani nehli. Hrozne zaškrípal zubami, vpadnuté oči mu vyskočili navrch, akoby sa naraz chceli vyslobodiť zo svojich jamôk. Niekoľko ráz sa prešiel po svojej komore. Nič iné mu neprišlo na um. Chytil kanvicu, vylial z nej vodu po komore a začal ňou tĺcť do steny tak silno, že za chvíľu v nej vybil hlbokú dieru. A začal sa v duchu tešiť. Vtom však zaštrkotal vo dverách kľúč a on videl, že k nemu už prichádza strážca. Zmraštil obočie, položil kanvicu na stôl a zvalil sa na svoje machové lôžko. 

Vošiel žalárnik a po jeho boku si zastal cisársky pisár, ktorý väzňovi zvýšeným hlasom prečítal takýto rozsudok: 

- Vášmu väzeniu je koniec, avšak prísne sa vám ukladá, aby ste ihneď opustili Rezno a nikdy sa doň nevracali, ak nechcete znovu padnúť do rúk súdu. Dáva sa vám na vedomie, že túto milosť vám vymohla milostivá kňažná Adelaida. 

Vyziabnutého a preblednutého väzňa tieto slová rozohnili. Zrazu v jeho prevrátenej hlave ožili všetky nádeje. Spod dubového stola schytil klobúk, čo sa tam váľal, a utekajúc na koniec chodby, chrčal: - Dve strely netrafili cieľ, ale prisahám, tretia trafí. - S tým aj zmizol. Či viete, kto to bol? 

Cisárski poľovníci chytili v horách grófa Rudolfa a priviedli ho pred cisára. Mali ho prísne súdiť za jeho skutky, lebo sa mu dokázalo, že on strieľal na Svätopluka. Ale dnes bol štastný deň, všetko na hrade sa muselo radovať. Adelaida ešte nikdy nebola taká veselá, ani jej otec, ba ani sám cisár - ako práve dnes. Iba uväznený gróf smútil. Preto prosila zaňho Adelaida - a tak teraz tohto zúfalca prepustili. 

Bol to deň, keď očakávali Svätopluka. Pozajtra mal byť sobáš. Už boli v Rezne aj biskupi, ktorí mali odbavovať sobášnu slávnosť. Každý zbrojnoš bol oblečený v čistom striebre a zlate a rytieri sa tešili na svadobný &quot;Saus und Braus&quot;. 

Pri obloku .stála, Adelaida. .Srdce jej horerlo; myseľ svietila a toto jej nádejne položenie vynášalo jej vnútro na najvyšší stupeň blaha. Pohľad jej zalietal v tú stranu, kde vyhasol posledný lúč, čo sa odrazil od prilbíc Svätoplukovej družiny. A o malú chvíľu zbadala na konci cesty, strácajúcej sa v diaľke, dvíhať sa obláčik, v ktorom sa znovu ligotala prilbica. Potešila sa a odišla od obloka. Vzrušená nebeskou radosťou prechádzala sa po komnate. 

Ale ako opísať, čo cíti milenka keď sa blíži jej vrúcne očakávaný milenec? Povedzte nám to vy, milostivé panie, aké sú, aké to boli city, čo prúdíli vo vašej hrudi, keď ste vo svadobný deň čakali na svojho milého, ha ženícha? Vaša hruď sa vlnila, nepokojne burácajúce srdce horelo, clivou blaženosťou tiesnená myseľ sa upokojovala najsladšími nádejami, slovom, pretekala čaša nekonečného blaha. 

Ale čo vtedy cítila Adelaida, horiaca láskou, živým a vznešeným citom k Svätoplukovi? Povedzte si.to samy, vy, panie, a vy, páni, ja zostanem pri tom, čo som povedal. 

Po zámockej dlažbe štrngali ostrohy a rinčal hrmotný meč. Pre Adelaidu to bola nebeská hudba. Ale o chvíľu zas stíchla v náprotivnom hradnom krídle, kde mal svoje sídlo cisár. Nebeská hudba stíchla, aby sa začala iná, pre Adelaidu najstrašnejšia. 

Na tamtej strane sa totiž razom strhol hrozný krik, zdesaťnásobený hrmotom a šramotom ostrôh, mečov a rytierskych krokov. A z tohto hrmotu sa ozývalo Ľudovítovo strašné kliatie a nadávanie. Zrazu sa dvere rozleteli dokorán a strapatý cisár so synmi aj s níektorými radcami zastal v nich a kričal z plného hrdla: 

- Tu to povedz, tu, pes slovenský, tu povedz tie zradné slová toho môjho satrapu, tu, do tváre tohto tichého baránka! 

Pravou rukou držal za plece pevného, urasteného, asi tridsaťročného slovenského rytiera, ktorý, urazený týmto nečakaným pohanením, vytrhol sa mu z ruky a krátko, ale dôrazne odpovedal: 

- Som vyslancom môjho kráľa, prečo nakladáš so mnou zle, nemecký cisár? Na našom dvore je právo vyslancov sväté a nedotknuteľné. A ja musím na tvojom dvore znášať pohanu? 

Potom sa Svätoplukov vyslanec obrátil k vystrašenej a prekvapenej Adelaide a takto pokračoval: 

- Milostivá kňažná! Prinášam vám od Svätopluka, môjho kráľa a pána, posledné požehnanie. Hoci si to so sobášom inak rozmyslel, aj tak vám posiela svoje blahoželanie, svoje blažené a vrúcne požehnanie v presvedčení, že vy mu tento krok, o ktorom rozhodli vyššie osudy, odpustíte! A tebe slávny cisár, oznamujem, že som a vo mne aj môj kráľ pohanený. Ak z toho vzíde vojna, Nemci, aj môj meč zakúsite v poli! 

Potom ľavou rukou udrel o tylec svojho meča, ktorý hrmotne zaštrkotal, pravicou si založil na hlavu prilbicu. Po dlhých zámockých ambitoch a chodbách hrmeli ťažké rytierske kroky a ohlášal sa štrngot meča a ostrôh. O malú chvíľu konské podkovy sa iskrili na zámockých dlažbách a na reznianskych uliciach. 

Ťažko by bol tento rázny slovenský vyslanec unikol nemeckej pomste, keby celú pozornosť a celú horlivosť nebola na seba obrátila Adelaida. 

Táto správa otriasla Adelaidinu dušu od základov, takže nikdy viac neprišla k sebe. Ako keď divá víchrica vyvalí aj storočný dub aj jemné fialky, a môže sa potom premeniť hoci na zafír, nikdy viac neoživí skleslú silu života. Tak ani Adelaide nemohla nijaká radosť a rozkoš sveta vrátiť to, čo jediné jej táto hrozná chvíľa vyrvala. 

Jej mdloba nebola obyčajnou mdlobou. Jej duša akoby rozorvaná napoly cítila sa rozdielne. A medzi touto trhlinou života videla jej myseľ Svätopluka. Zdalo sa jej, že ju kladú do hrobu a Svätopluk nad ňou kvíli. Iba blažený sen nastúpil cestu v jej mysli, lebo skutočný život v jej žilách omráčila prudká sila. No lekárska pomoc ju vytrhla z tejto blaženosti a ona si uvedomila svoje nešťastie, prebrala sa do skutočného života. Lenže ďalej sa nedalo. Všetka pomoc bola takpovediac iba pomoc. Nebolo mesta ani miesta, kde by neboli vyhľadávali lekárov, ale nič nepomáhalo. 

Adelaida žila v sebe. Niekedy sa usmievala, niekedy aj dačo hovorila, ale všetko sa to iba ponášalo na blažené sny. Ako keď odkvitajúca ruža smutno pozerá na svoje pŕchnúce lupene, tak aj Adelaida pokojne hľadela - niekedy aj so smiechom - na svoju vädnúcu krásu, na hasnúci lesk svojho života. Bočila od spoločnosti, a keď ju na to nútili, neprotivila sa, lež celý jej život podobal sa hrobu, čo akokoľvek ovenčený, predsa si zachováva svoju smutnú podobu. 

Ustanovili skvostný ples, na ktorom sa mala zísť celá nemecká sláva. Sama Adelaida ho ustanovila do tej siene, v ktorej sa s ňou naposledy prechádzal Svätopluk. Keď však nadišla hodina, nechcela ísť. Keď ju prehovorili, predsa vstúpila do bohatej a nádhernej siene, a bubny a trúbky ozvali sa na jej počesť. Vítali ju hlasné výkriky, lenže táto sláva a vrava neprenikli. cez jej zádumčivosť. Keď sa priblížila k stĺpu, do ktorého vrazila strela namierená na Svätopluka, zastala pri ňom a zaliali ju horúce slzy. To bol posledný prameň v jej očiach, lebo nikto ju viac nevidel žialiť. 

- Tu je skrytý hrob Svätoplukovej lásky k Adelaide! - vyriekla napokon. Potom nedbajúc na nič, vyšla zo siene, nechajúc tam celú plesajúcu spoločnosť. 

Ale nechajme na chvíľu smutnú, nešťastnú Adelaidu, obeť okolností a osudov národov, a pozrime na: nemeckú ríšu. 

Po celom Ľudovítovom kráľovstve sa s hrmotom a hlukom zbieralo vojsko. Šíky a pluky sa stavali zo severu a z juhu, z východu a západu. Konečne mala byť Veľká Morava vyvrátená. Ešte nikdy sa Ľudovít nechystal do boja s takou mocou a silou. Mnísi a vojnoví nahuckávači sa usilovali vzbudiť v celom nemeckom národe také nepriateľstvo a hnev, aké sa roznietilo pre Svätopluka hrozným blkotom v celej cisárskej rodine. A preto sa zmocnila národná hrdosť všetkých nemeckých sŕdc, takže aj ten najbezvýznamnejší človiečik zahorel túžbou pomstiť sa Slovákom... 

Ba aj lúpežní rytieri a lotri, čo bujdošili v horách, šli pod cisárske zástavy. Hlavnú správu nad celým, vojskom si ponechal sám cisár: a každý vojak plesal od radosti, lebo bola známa sláva Ľudovítovej hrdinskosti. O niekoľko mesiacov už boli nemecké vojská pod vejúcimi koruhvami v Devíne, Magdeburgu i v Rezne. 

Dlhou, veľkou a strašnou Hercynskou horou uberala sa posledná zberba, čo vyzerala tak, akoby sa vytiahla z horských dúpät a jaskýň. Slnce sa už schyľovalo na západ, no mesto bolo ešte dosť ďaleko. Bez dákeho poriadku tu šlo asi osemdesiat strašne vyzerajúcich rytierov, všelijak poobliekaných, no výborne, ba priam skvelo ozbrojených. Ich vodca sa im vyrovnal vo všetkom. 

Zrazu sa z doliny ozvali lahodné a príjemné hlasy. Vodca rozkázal rozložiť stany a sám vyšiel, aby sa presvedčil, či tu niekde nebude ľudská skrýša, v ktorej by aspoň pre seba našiel pohodlný nocľah. Našiel kláštor, osamotené sídlo duší, čo ušli zo života. 

K jeho sluchu donášalo príjemný hlas nábožných piesní, a zdalo sa mu, že anjelský hlas, ktorý vynikal nad všetky ostatné, je mu povedomý a známy, že ho už dakde musel počuť. Obzeral sa, rád by sa bol na niečo opýtal, ale okolo chmúrnych kláštorných múrov boli iba kriaky a stromy. Po chvíli spev ustal, predstavená rozpustila mníšky, každú do svojej cely. 

Už aj slnko zapadlo, iba jeho posledný dohorievajúci lúč sa naostatok oprel do obloka jednej cely, v ktorom sa zjavila preblednutá, smutná mníška. Umierajúci slnečný záblesk bledožltým bozkom zafarbil jej tvár. Rytier ju mohol dobre vidieť. Keď však ona zbadala rytiera, odstúpila od obloka. A rytier ako omráčený hromom len-len že neklesol. Kolená sa pod ním triasli, no pozbieral poslednú silu, a keď sa už zvečerilo, pobral sa do táboriska. 

Noc sa prestrela po pustej, rozľahlej Hercynskej hore. Celý kláštor sa už ponoril do sladkého spánku, iba ten jeden oblôčik zjasňuje slabá lampa. Pred krížom Spasiteľa, na mäkkom čiernom podstavci,. kľačí so zbožnou mysľou tá mladá mníška a modlí sa. Vo vrúcnej modlitbe zotrváva do polnoci. 

A za koho sa modlí? Či vari za cisára, čo ide proti Slovanom? Alebo za rytierske Nemecko, ktoré si brúsi oceľ na Svätopluka? 

Oj, nie! Ten nábožno-anjelský spev, čo očaril neznámeho rytiera, i táto vrúcna modlitba, aj tieto usedavé vzdychy sú obeťou nábožného srdca nešťastnej Adelaidy, ktorá sa modlí k bohu za Svätopluka. Vyvolila si tichý kláštor, v ktorom by dožila ostávajúce hodiny svojho hasnúceho života v myšlienkach na boha a snívaní o Svätoplukovi. 

Tým neznámym rytierom bol gróf Rudolf, ktorý, túlajúc sa horami, pozbieral všelijakú zberbu povaľačov a lúpežníkov, a teraz sa poberá pod cisárske zástavy proti Svätoplukovi. 

=====10=====
Metod sa vrátil z Vyšehradu do Nitry so šedinami ovenčenými slávou šťastného a vytúženého úspechu. Potom, keď s ním Svätopluk zostal dlho na reči a povypytoval sa ho na všetky noviny pri Bořivojovom dvore, povolal do rady aj všetkých svojich hlavných radcov a odhodlal sa na ten krok, aký urobil vtedy, keď v Rezne jeho vyslanec dokazoval svoju statnosť. A sotva jeho vyslanec opustil Nitru, sám sa hneď vydal na cestu do Prahy, aby osobne videl a spoznal tento národ a jeho knieža, o ktorom mu pravdumilovný Metod povedal: - Nepoznám ľud, nepoznám knieža, ktorý by ti mohol byť takým priateľom ako český ľud a jeho knieža Bořivoj. 

Tento výrok bol taký pravdivý, že ani jedno proroctvo sa nemohlo lepšie splniť než toto. Presvedčíme sa, keď sa dostaneme na koniec, že medzi kniežatmi nebolo väčších a úprimnejších priateľov na tomto svete, ako bol Slovák Svätopluk Veľký s Čechom Bořivojom Veľkým. 

Zatiaľ čo sa Nemci tak veľmi proti Svätoplukovi rojili a zbierali, on na vojnu ani nepomyslel, prežíval najkrajšie hodiny vo svojom živote na Vyšehrade. Svatopluk sa oslobodil od ťažkého bremena v tú chvíľu, keď sa odhodlal opustiť všetky nemecké spolky a podmienky, zväzky a sobáše. Až teraz videl, čo predtým dobrovoľne nechcel vidieť, a bol len akousi malichernou bázňou donútený na tieto predsavzatia a omámený istou domnelou žiadosťou po zvláštnom víťazstve nad svojimi nepriateľmi: žiadosť tá spočívala v zahanbení domácich, keby sa mu podarilo pokoriť cudzích. Boli to iba sny. Teraz bol však Svätopluk veselý. Vedel síce, že z toho musí vzísť vojna, no v tom domnení, že nemecký cisár nemôže tak rýchlo pozbierať také pluky, aké má on v pohotovosti, no a láska, ktorá sa ho prvý raz zmocnila, keď sa zoznámil s vyšehradskou kňažnou - zastreli pred ním všetky starosti. 

Sestra panujúceho českého kniežaťa Bořivoja, ktorá oslňovala celé Čechy, uchvátila jeho myseľ krásou. Vyšehradská kňažná bola najmilšou Svätoplukovou zábavou. Nikdy nepocítil horúci plameň lásky, preto sa ho teraz zmocnil celou svojou prudkosťou. Na Rastislavovom dvore ho vychovali v hrdinskej sláve, svoje ostatné roky prežil s večne planúcou túžbou v srdci po dôstojnosti a kráľovskej sláve. Roznecovali ho iba rytierske cnosti; takže sa nemal čas zmocniť jeho srdca tento všetko podmaňujúci oheň. Keď porovnával držanie sa, krásu a reč tejto vyšehradskej kňažnej s inými, najmä zahraníčnými devami, všetko sa mu na nej pozdávalo lepšie než na iných. 

V mysli mu začala blednúť všetka hrdinská a kráľovská sláva, lebo najblaženejšími chvíľami sa mu zdali tie,keď sa so svojou kňažnou prechádzal osamote po brehoch Vltavy, alebo sa plavil iba s ňou a s jedným lodníkom na vlnách tejto veľkej českej rieky, strácajúc sa v jej ľúbostnom pohľade. V prsiach mu prúdila nikdy necítená blaženosť, niet sa teda čo čudovať, že Svätopluk, nechápuc sám seba, celkom sa odovzdal blaženým chvíľam a zabudol pritom, že veci s Nemcami neustali. Ani vyšehradská kňažná neušla pred Milkovým šípom, lebo obraz Svätopluka sa jej hlboko vryl do srdca. 

A tak pre obidve tieto duše míňali sa týždne šťastia a blaha a prinášali im vždy krajšie hodiny. 

No čoskoro ich vystrašilo čierne mračno, blížiace sa od západu, čo prechovávalo vo svojom lone smrteľné hromy na celú Sláviu. Na českom pomedzí zazneli nemecké trúby, a hneď potom doleteli chýry, že Ľudovít postupuje s celou svojou silou a ešte nikdy nevídanou mocou, aby zrúcal a rozvláčil celý slovanský východ. 

Hoci sa zdalo, že Svätopluk zabúda na svoju slávu, nemohol mu ani prudký oheň lásky zacloniť slávu jeho národa. Zrazu sa v ňom vzbúrili všetky jeho predstavy, želania a ciele, ktoré si bol uložil, chcejúc dokázať, že je hodným nástupcom veľkého Rastislava. Teraz mu, pravda, pribudla ešte jedna myšlienka: k túžbe po oslávení svojho národa sa pripojila túžba po vyšehradskej kňažnej. A o tomto sa ešte nezhováral s nikým. 

Jeho odenci čakali na vyšehradskom predhradí, jeho sivko už hrabal kopytami, potriasal hrivou, fŕkal nedočkavo. Ale on bol v Bořivojovej sieni s vyšehradskou kňažnou. Boli to pytačky, pravda, krátke pytačky, nie také riadne, aké mávate vy, Slováci. Svätopluk sa akosi nevedel pribrať do pýtania, iba stískal Bořivojovi ruku, hlas sa mu triasol a neisto hovoril: 

- Bořivoj, jeden nepriateľ nám hrozí obidvom! Naše priateľstvo, posvätené nebeským cieľom urobiť nám zverené národy šťastnými... nech nás spojí naveky...! Ale povedz, Bořivoj, povedzte aj vy, milostivá kňažná, či môžem odísť s ,tou nádejou, že ak zvíťazím, odmení ma vaša ruka? 

Konečné rozlúčenie bolo &quot;áno&quot;. 

Svätopluk sa náhlil do Nitry a Bořivoj zoraďoval šíky a pluky, lebo Nemci prekročili hranice, hnali sa vždy bližšie k Vltave a ničili a pálili zámky aj mestá. 

Jeden oddiel vojska, ktorý viedol moháčsky arcibiskup Lintbrecht, išiel na Čechov, kým celá sila nemeckého vojska pod vedením princov a samého cisára mala udrieť na Svätoplukovu ríšu. 

Hoci Bořivoj rozostavil svoje pluky, ktoré mohol napochytro zhromaždiť, za vodcovstva Svatoslava, Spytimíra, Vítěslava a iných, neďaleko Vltavy, pokiaľ sa až Nemci vodrali, musel však ustúpiť pred ich veľkou silou, utrpiac pritom veľkú porážku. Potom sa stiahol do opevnených miest a hradov. Stalo sa to roku 872. 

Ale oveľa horšie sa vodilo Ľudovítovi a jeho synom na Veľkej Morave. Keď Svätopluk dorazil do Nitry, našiel už všetko pripravené na vojnu. Prípravy urobil Slavomír, ktorý bol za čias jeho nemeckého väzenia vodcom Slovákov, a Metod. Vyslanec zaiste podľa známych príznakov predpovedal skoré vzbúrenie sa Nemcov proti veľkomoravskému kráľovi. A Metod vedel obnoviť v srdci národa dôveru k Svätoplukovi, ktorá začala upadať. 

Celý výkvet hrdinskej Nitry čakal už na Svätopluka, lebo on býval známym vodcom Nitranov. Všetky vojská pookriali novým duchom, keď videli blýskať sa Svätoplukov meč a vlniť sa jeho perá na prilbici. 

Slováci a Moravania dychtili po víťazstve a nevedeli sa dočkať útoku na nepriateľa. Čoskoro sa divadlo vojny rozšírilo od Velehradu až po Nitru, takže Morava, Nitra a Váh sa rozvodnili od ľudskej krvi. Hoci mestá a dediny ľahli popolom, lebo ich aj sami Slováci zámerne pálili pred nepriateľom, aby mu nepomohli, jednako škodu, ktorú utrpeli Nemci po trojdennom neprestajnom boji, si nemecký cisár Ľudovít už nikdy nenahradil. Lebo Svätopluk nielenže jeho a synov porazil na hlavu a zahnal až za Dunaj, ale mu ešte v jeho vlastnej ríši podmienky diktoval, na ktoré musel pristať, keďže sa viac nemohol vzpierať a protiviť nepremoženému veľkomoravskému kráľovi. 

Takto Svätopluk zahnal tie hromové mraky, ktoré sa už dávno kopili nad jeho ríšou. Pokoril nepriateľov, upevnil mocné zväzky s priateľmi, zažal v národe svetlo pravdy a osvety, a tak stvrdil slávu svojho mena na večné časy. 

No a teraz by mi už neprichodilo nič iné, iba povedať, že Svätopluk sa oženil a žil šťastne, a tak by som vzácneho čitateľa, a milú čitateľku oslobodil od ťažkého čítania. Ale nie tak. Ja som si vlastne zaumienil písať o svadbe veľkomoravského kráľa, no a o tej nebolo ešte ani slychu, lebo náš hrdina neprestajky bojoval, nebolo na to času. Že som sa tak dlho pri tom zdržal a ako sa zdalo, na svadbu zabúdal, nech mi to ráči odpustiť láskavý čitateľ; a milé čitateľky, naše milé Slovenky, mi to už odpustili. A ja som tiež hneď pripojil, že svadba veľkomoravského kráľa sú obrazy z deviateho storočia. Nuž, bože, či je to div, že sa človek zdrží pri tých obrazoch, pre nás takých pamätných? 

Tak poďme teda až na koniec. 

Keď sa Svätopluk vracal cez Prahu z Nemecka, kde sa pokonával s nemeckým cisárom Ľudovítom, obnovil pytačky, a keď porobil všetky poriadky na nastávajúcu svadbu, vrátil sa do Nitry. Celá Nitra vyšla svojmu kráľovi v ústrety a ohromne plesala nad jeho víťazstvom a nad slávnym Svätoplukovým návratom. 

Zaraz sa aj v Nitre pripravovali hody pre rytierov a hrdinov. A medzitým sa schádzali okolité slovenské kniežatá, aby vzdali hold veľkomoravskému kráľovi. Zo všetkých strán dovážali Svätoplukovi všelijaké drahé dary na dôkaz úcty, ktorú prechovávajú k tomuto slovenskému hrdinovi. Očakávala sa aj svadobná výprava z Prahy. Ale tá dorazila až neskôr, ozbíjaná zbojníkmi čo zostali z nemeckých vojsk v českých horách. Šesťsto bujných, osedlaných koní zostalo zbojníkom, iné ochránili hrdinskí zbrojnoši, ktorí okrem toho zajali ich náčelníka a zviazaného ho doviedli do Nitry. 

Svätopluk si ho dal predviesť a spoznal v ňom zúfalého rozorvanca grófa Rudolfa. Potom ho kázal naskutku prepustiť. Bohvie, kam zašiel tento sám sebe odcudzený farizej; ak povesti neklamú, tak si v považskej zátočine vzal svoj hriešny život. 

Napokon príšiel do Nitry Bořivoj aj s celým svojím dvorom, a tu bol vlastne začiatok tej slávnej, pamätnej svadby veľkomoravského kráľa. Hneď druhého dňa ráno začalo sa vyzváňať a zástupy sa hrnuli do chrámu na Nitrianskom hrade. Metod už stál pred oltárom. 

Slovanský apoštol spojil manželským zväzkom vyšehradskú kňažnú. so Svätoplukom, veľkomoravským kráľom. 

Trúby a bubny zhrmeli a celá Nitra sa chystala na plesy a radovánky. Na kráľovskom hrade bolo živo. Celý jeden rad siení bol preplnený najprednejšími hosťami, Svätopluk s manželkou sedel za vrchom skvostného a krásneho stola, po obidvoch stranách sedeli kniežatá, vojvodcovia a grófi z okolitých krajín. Bolo tu vládnúce panstvo z Chorvátska a Poľska, potom aj domáci. Všetko sa topilo v lesku zlata a striebra, a srdce v radostiach. V čašiach sa perlili najlepšie vina, na misách a tanieroch kolovala divina naznášaná zo všetkých slovenských hôr. 

Zahrmeli .bubny a trúby, keď sa v rukách zablýskali čaše na Svätoplukovu slávu. Neskôr sa rozzvučali aj harfy. Všetko stíchlo, keď bard z balkóna začal spievať: 

Slnce zapadlo nad Velehradom, &lt;br&gt;
stleli lúče plamenné, &lt;br&gt;
ach, kedy sa vrátiš nad naše tváre &lt;br&gt;
národa slnce zapadlé? &lt;br&gt;
Slnce zapadlo v mraku hustom, &lt;br&gt;
dennica nevychodí, &lt;br&gt;
ach, beda, večná nás tma uchváti, &lt;br&gt;
divá búrka neuchráni! &lt;br&gt;
Takto si kvílil, synu Nitry, &lt;br&gt;
znášajúc jarmo nemecké, &lt;br&gt;
tak nariekal si, keď mraky čierne &lt;br&gt;
zastreli Tatry slovenské. &lt;br&gt;
Útecha vädla v mysli žalostnej, &lt;br&gt;
srdce opúšťala nádej...

lež tu sa zaskvel v zlej dobe anjel, &lt;br&gt;
ktorého z neba Nitre zoslal boh. &lt;br&gt;
Už luhy slávske pod kopytami, &lt;br&gt;
už osenie pošliapané... 

Pálili zámky vojská nemecké, &lt;br&gt;
mestami zúrili chlípne! &lt;br&gt;
Lež tu Svätopluk meč berie ostrý, &lt;br&gt;
meč slobody blahonosnej... 

Pot z neho prúdom už tečie veľkým, &lt;br&gt;
pot jeho slávu dobýja. &lt;br&gt;
Nemci sa roja, striel mraky hustnú, &lt;br&gt;
rek neľaká sa slovenský! &lt;br&gt;
Už sa nemecké prápory blížia &lt;br&gt;
k Nitre, ach, beda, neresti! &lt;br&gt;

Ale tu Nitra bojom uvyklá &lt;br&gt;
statne sa drží v šíku hustom &lt;br&gt;
&quot;Bi, sekaj, žeň ich,&quot; káže Svätopluk, &lt;br&gt;
a vpredu sám perie Nemca! 

Už sa zablysli slnca lúče &lt;br&gt;
na oslavu víťaza Nitry, &lt;br&gt;
prázdne je od Nemcov mesto i miesto, &lt;br&gt;
zahnali Nemcov Slováci! &lt;br&gt;
A vďaka i sláva ti zaznieva &lt;br&gt;
kráľ, Svätopluk Veľký! &lt;br&gt;
Slávou ti večnou zaznie harfa &lt;br&gt;
i ďalekému potomstvu! 

Bard dospieval. Hlučné oslavovanie Svätoplukových hrdinov, najmä nitrianskych, ale aj všetkých ostatných, sa zaslúžili o víťazstvo nad nepriateľom, nie a nie skončiť. 

Svätoplukovi zostal tento deň ako slnce medzi všetkými dňami života. Takisto Bořivojovi. Od tohto dňa až do posledných chvíľ života týchto dvoch panovníkov bolo nebo veľkomoravskej a českej ríše nezamračené. Pod Svätoplukovou ochranou boli kniežatá chorvátske, panónske, poľské a český knieža Bořivoj. Najmä Bořivoj jeho najdôvernejším spojencom. Do smrti obidvoch týhto panovníkov, a prišla na nich takmer odrazu, bola Veľká Morava nepodmaniteľná, všetky nepriateľské šípy a strely sa od nej odrážali. 

Ako som povedal, Bořivoj, požívajúc ochranu všemocného Svätopluka, rozširoval vo svojom národe kresťanské náboženstvo, Svätopluk staval školy a chrámy a viedol svoj ľud k osvietenosti, ktorá bola v tom čase na vysokom stupni. Slúžil spravodlivosti, obhajoval nevinnosť, bol otcom chudobných a útočiskom prenasledovaných. 

Čo sa stalo s jeho ríšou potom, keď skončil svoju zemskú púť, ako znesvárení synovia nepokračovali v šľapajách veľkého otca a priviedli na. ťažko vybojované veľkomoravské kráľovstvo nepriateľov a nekonečnú záhubu - to už sem nepatrí. No ak sa táto &quot;Svadba kráľa Veľkomoravského&quot; zapáči, pokúsi sa potom našim milým Slovákom porozprávať čosi aj o tých veciach - aby sa už raz poznali. 

O tejto svadbe neviem už nič iné povedať, iba to, že od tých čias, a to je už 970 rokov, taká svadba nebola. A tak nech sa naša myseľ kochá aspoň pamiatkou a jej spomienkami, a potomstvo nech sa učí v slávnych predkoch a otcoch, čo už dávno spráchniveli, ctiť si a milovať aj seba samého.


[[Kategória:Jozef Miloslav Hurban]]
[[Kategória:Próza]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Boj pri Jelšave</title>
    <id>19</id>
    <revision>
      <id>65</id>
      <timestamp>2005-08-12T15:23:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Samo_Chalupka|Samo Chalupka]]

Poniže Jelšavy &lt;br&gt;
zelené moravy, &lt;br&gt;
a na tých moravách &lt;br&gt;
vejú dve zástavy. 

Nad jednou zástavou &lt;br&gt;
blyští sa kríž svätý, &lt;br&gt;
pod krížom slovenské &lt;br&gt;
šíkom stoja čaty.

A nad druhou mesiac &lt;br&gt;
svieti si zvysoka, &lt;br&gt;
pod mesiacom Turci, &lt;br&gt;
tá zbojnič divoká.

A Turkov - tých vám je, &lt;br&gt;
ako dreva v lese; &lt;br&gt;
len dobre, že ich tá &lt;br&gt;
zem božia unese:

a našich len zo žmeň: &lt;br&gt;
oj, Bože náš, Bože! &lt;br&gt;
Ak ty nepomôžeš, &lt;br&gt;
ktože nám pomôže?

A surmity hrajú, &lt;br&gt;
pália samopaly: &lt;br&gt;
nad Muráň-dolinou &lt;br&gt;
hory sa ozvali;

zadunelo pole &lt;br&gt;
pod kopyty koňom: &lt;br&gt;
čata sa za čatou &lt;br&gt;
rúti Turek po ňom;

čata sa za čatou &lt;br&gt;
rúti na Slováka &lt;br&gt;
a hromom udiera &lt;br&gt;
junák na junáka.

Cendžia ostré šable, &lt;br&gt;
práskajú kopije, &lt;br&gt;
a krv svojich synov &lt;br&gt;
zem slovenská pije.

Hojže, ľudia, zle je! &lt;br&gt;
Beda našej hlave: &lt;br&gt;
už to naše vojsko &lt;br&gt;
pätí ku Jelšave;

ku Jelšave pätí, &lt;br&gt;
Turek za ním letí: &lt;br&gt;
škoda, večná škoda &lt;br&gt;
tých slovenských detí!

Nebojme sa, bratia, &lt;br&gt;
hoj, nebojme sa my, &lt;br&gt;
čím je šabľa v pästi &lt;br&gt;
a čím Boh nad nami.

Čím je Boh nad nami &lt;br&gt;
a čím šabľa v pästi: &lt;br&gt;
nebude si Turčín &lt;br&gt;
pánom našej vlasti.

A od Mutna tmavá &lt;br&gt;
valí sa mrákava, &lt;br&gt;
a v tej mrákave sa &lt;br&gt;
na kríž poblyskáva.

A valí sa, valí &lt;br&gt;
dolu do doliny: &lt;br&gt;
tam popolom ležia &lt;br&gt;
slovenské dediny.

Z dedín krv pobitých &lt;br&gt;
ku Bohu tam volá, &lt;br&gt;
okol dedín pole &lt;br&gt;
už len púšť je holá.

Nie je to mrákava: &lt;br&gt;
kone to tam práša, &lt;br&gt;
a na totých koňoch &lt;br&gt;
bystrá Slovač naša.

Ani sa tam blesky &lt;br&gt;
na kríž neblýskajú: &lt;br&gt;
to naši Slováci &lt;br&gt;
šabľami zvíjajú.

A tá naša Slovač, &lt;br&gt;
ako ľúta búrka, &lt;br&gt;
hodila sa nadol &lt;br&gt;
a padla na Turka.

Hodila sa nadol, &lt;br&gt;
ako búrka z neba: &lt;br&gt;
vzala ona, vzala &lt;br&gt;
Turka medzi seba.

Hoj, vzala ho ona &lt;br&gt;
vo dva boky zrazu: &lt;br&gt;
pohan, teraz teba &lt;br&gt;
vydá Boh na skazu.

A to naše vojsko &lt;br&gt;
samopalmi páli: &lt;br&gt;
a Turek za Turkom &lt;br&gt;
z badalíj sa valí.

Samopalmi páli, &lt;br&gt;
kopijami kole: &lt;br&gt;
tečie krv turecká &lt;br&gt;
prez jelšavské pole.

Kopijami kole &lt;br&gt;
a šabľami seká: &lt;br&gt;
a Slovák víťazí &lt;br&gt;
a Turčín uteká.

Poniže Jelšavy &lt;br&gt;
zelené moravy, &lt;br&gt;
a na tých moravách &lt;br&gt;
viali dve zástavy.

Už len jedna veje: &lt;br&gt;
nad tou je kríž svätý, &lt;br&gt;
pod ním sa slovenské &lt;br&gt;
modlia Bohu čaty.

A mesiac - ten si už &lt;br&gt;
nesvieti z vysoka - &lt;br&gt;
padli Turci, padla &lt;br&gt;
tá zbojnič divoká.

A surmity hrajú &lt;br&gt;
Slovákom ku sláve: &lt;br&gt;
oj, bol vám to za boj, &lt;br&gt;
ten boj pri Jelšave.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>68</id>
      <timestamp>2005-11-15T18:44:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Poniže Jelšavy &lt;br&gt;
zelené moravy, &lt;br&gt;
a na tých moravách &lt;br&gt;
vejú dve zástavy. 

Nad jednou zástavou &lt;br&gt;
blyští sa kríž svätý, &lt;br&gt;
pod krížom slovenské &lt;br&gt;
šíkom stoja čaty.

A nad druhou mesiac &lt;br&gt;
svieti si zvysoka, &lt;br&gt;
pod mesiacom Turci, &lt;br&gt;
tá zbojnič divoká.

A Turkov - tých vám je, &lt;br&gt;
ako dreva v lese; &lt;br&gt;
len dobre, že ich tá &lt;br&gt;
zem božia unese:

a našich len zo žmeň: &lt;br&gt;
oj, Bože náš, Bože! &lt;br&gt;
Ak ty nepomôžeš, &lt;br&gt;
ktože nám pomôže?

A surmity hrajú, &lt;br&gt;
pália samopaly: &lt;br&gt;
nad Muráň-dolinou &lt;br&gt;
hory sa ozvali;

zadunelo pole &lt;br&gt;
pod kopyty koňom: &lt;br&gt;
čata sa za čatou &lt;br&gt;
rúti Turek po ňom;

čata sa za čatou &lt;br&gt;
rúti na Slováka &lt;br&gt;
a hromom udiera &lt;br&gt;
junák na junáka.

Cendžia ostré šable, &lt;br&gt;
práskajú kopije, &lt;br&gt;
a krv svojich synov &lt;br&gt;
zem slovenská pije.

Hojže, ľudia, zle je! &lt;br&gt;
Beda našej hlave: &lt;br&gt;
už to naše vojsko &lt;br&gt;
pätí ku Jelšave;

ku Jelšave pätí, &lt;br&gt;
Turek za ním letí: &lt;br&gt;
škoda, večná škoda &lt;br&gt;
tých slovenských detí!

Nebojme sa, bratia, &lt;br&gt;
hoj, nebojme sa my, &lt;br&gt;
čím je šabľa v pästi &lt;br&gt;
a čím Boh nad nami.

Čím je Boh nad nami &lt;br&gt;
a čím šabľa v pästi: &lt;br&gt;
nebude si Turčín &lt;br&gt;
pánom našej vlasti.

A od Mutna tmavá &lt;br&gt;
valí sa mrákava, &lt;br&gt;
a v tej mrákave sa &lt;br&gt;
na kríž poblyskáva.

A valí sa, valí &lt;br&gt;
dolu do doliny: &lt;br&gt;
tam popolom ležia &lt;br&gt;
slovenské dediny.

Z dedín krv pobitých &lt;br&gt;
ku Bohu tam volá, &lt;br&gt;
okol dedín pole &lt;br&gt;
už len púšť je holá.

Nie je to mrákava: &lt;br&gt;
kone to tam práša, &lt;br&gt;
a na totých koňoch &lt;br&gt;
bystrá Slovač naša.

Ani sa tam blesky &lt;br&gt;
na kríž neblýskajú: &lt;br&gt;
to naši Slováci &lt;br&gt;
šabľami zvíjajú.

A tá naša Slovač, &lt;br&gt;
ako ľúta búrka, &lt;br&gt;
hodila sa nadol &lt;br&gt;
a padla na Turka.

Hodila sa nadol, &lt;br&gt;
ako búrka z neba: &lt;br&gt;
vzala ona, vzala &lt;br&gt;
Turka medzi seba.

Hoj, vzala ho ona &lt;br&gt;
vo dva boky zrazu: &lt;br&gt;
pohan, teraz teba &lt;br&gt;
vydá Boh na skazu.

A to naše vojsko &lt;br&gt;
samopalmi páli: &lt;br&gt;
a Turek za Turkom &lt;br&gt;
z badalíj sa valí.

Samopalmi páli, &lt;br&gt;
kopijami kole: &lt;br&gt;
tečie krv turecká &lt;br&gt;
prez jelšavské pole.

Kopijami kole &lt;br&gt;
a šabľami seká: &lt;br&gt;
a Slovák víťazí &lt;br&gt;
a Turčín uteká.

Poniže Jelšavy &lt;br&gt;
zelené moravy, &lt;br&gt;
a na tých moravách &lt;br&gt;
viali dve zástavy.

Už len jedna veje: &lt;br&gt;
nad tou je kríž svätý, &lt;br&gt;
pod ním sa slovenské &lt;br&gt;
modlia Bohu čaty.

A mesiac - ten si už &lt;br&gt;
nesvieti z vysoka - &lt;br&gt;
padli Turci, padla &lt;br&gt;
tá zbojnič divoká.

A surmity hrajú &lt;br&gt;
Slovákom ku sláve: &lt;br&gt;
oj, bol vám to za boj, &lt;br&gt;
ten boj pri Jelšave.


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1595</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:27:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Poniže Jelšavy &lt;br&gt;
zelené moravy, &lt;br&gt;
a na tých moravách &lt;br&gt;
vejú dve zástavy. 

Nad jednou zástavou &lt;br&gt;
blyští sa kríž svätý, &lt;br&gt;
pod krížom slovenské &lt;br&gt;
šíkom stoja čaty.

A nad druhou mesiac &lt;br&gt;
svieti si zvysoka, &lt;br&gt;
pod mesiacom Turci, &lt;br&gt;
tá zbojnič divoká.

A Turkov - tých vám je, &lt;br&gt;
ako dreva v lese; &lt;br&gt;
len dobre, že ich tá &lt;br&gt;
zem božia unese:

a našich len zo žmeň: &lt;br&gt;
oj, Bože náš, Bože! &lt;br&gt;
Ak ty nepomôžeš, &lt;br&gt;
ktože nám pomôže?

A surmity hrajú, &lt;br&gt;
pália samopaly: &lt;br&gt;
nad Muráň-dolinou &lt;br&gt;
hory sa ozvali;

zadunelo pole &lt;br&gt;
pod kopyty koňom: &lt;br&gt;
čata sa za čatou &lt;br&gt;
rúti Turek po ňom;

čata sa za čatou &lt;br&gt;
rúti na Slováka &lt;br&gt;
a hromom udiera &lt;br&gt;
junák na junáka.

Cendžia ostré šable, &lt;br&gt;
práskajú kopije, &lt;br&gt;
a krv svojich synov &lt;br&gt;
zem slovenská pije.

Hojže, ľudia, zle je! &lt;br&gt;
Beda našej hlave: &lt;br&gt;
už to naše vojsko &lt;br&gt;
pätí ku Jelšave;

ku Jelšave pätí, &lt;br&gt;
Turek za ním letí: &lt;br&gt;
škoda, večná škoda &lt;br&gt;
tých slovenských detí!

Nebojme sa, bratia, &lt;br&gt;
hoj, nebojme sa my, &lt;br&gt;
čím je šabľa v pästi &lt;br&gt;
a čím Boh nad nami.

Čím je Boh nad nami &lt;br&gt;
a čím šabľa v pästi: &lt;br&gt;
nebude si Turčín &lt;br&gt;
pánom našej vlasti.

A od Mutna tmavá &lt;br&gt;
valí sa mrákava, &lt;br&gt;
a v tej mrákave sa &lt;br&gt;
na kríž poblyskáva.

A valí sa, valí &lt;br&gt;
dolu do doliny: &lt;br&gt;
tam popolom ležia &lt;br&gt;
slovenské dediny.

Z dedín krv pobitých &lt;br&gt;
ku Bohu tam volá, &lt;br&gt;
okol dedín pole &lt;br&gt;
už len púšť je holá.

Nie je to mrákava: &lt;br&gt;
kone to tam práša, &lt;br&gt;
a na totých koňoch &lt;br&gt;
bystrá Slovač naša.

Ani sa tam blesky &lt;br&gt;
na kríž neblýskajú: &lt;br&gt;
to naši Slováci &lt;br&gt;
šabľami zvíjajú.

A tá naša Slovač, &lt;br&gt;
ako ľúta búrka, &lt;br&gt;
hodila sa nadol &lt;br&gt;
a padla na Turka.

Hodila sa nadol, &lt;br&gt;
ako búrka z neba: &lt;br&gt;
vzala ona, vzala &lt;br&gt;
Turka medzi seba.

Hoj, vzala ho ona &lt;br&gt;
vo dva boky zrazu: &lt;br&gt;
pohan, teraz teba &lt;br&gt;
vydá Boh na skazu.

A to naše vojsko &lt;br&gt;
samopalmi páli: &lt;br&gt;
a Turek za Turkom &lt;br&gt;
z badalíj sa valí.

Samopalmi páli, &lt;br&gt;
kopijami kole: &lt;br&gt;
tečie krv turecká &lt;br&gt;
prez jelšavské pole.

Kopijami kole &lt;br&gt;
a šabľami seká: &lt;br&gt;
a Slovák víťazí &lt;br&gt;
a Turčín uteká.

Poniže Jelšavy &lt;br&gt;
zelené moravy, &lt;br&gt;
a na tých moravách &lt;br&gt;
viali dve zástavy.

Už len jedna veje: &lt;br&gt;
nad tou je kríž svätý, &lt;br&gt;
pod ním sa slovenské &lt;br&gt;
modlia Bohu čaty.

A mesiac - ten si už &lt;br&gt;
nesvieti z vysoka - &lt;br&gt;
padli Turci, padla &lt;br&gt;
tá zbojnič divoká.

A surmity hrajú &lt;br&gt;
Slovákom ku sláve: &lt;br&gt;
oj, bol vám to za boj, &lt;br&gt;
ten boj pri Jelšave.


[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Likavský väzeň</title>
    <id>20</id>
    <revision>
      <id>69</id>
      <timestamp>2005-08-12T15:25:48Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Samo_Chalupka|Samo Chalupka]]

Z Likavy, zo zámku, &lt;br&gt;
junák väzeň hľadí: &lt;br&gt;
či Tatra už kopnie? &lt;br&gt;
Či sa háj už mladí?

Rozvíjaj sa, háju, &lt;br&gt;
ty moja hospoda, &lt;br&gt;
zažiadala sa mi &lt;br&gt;
tá zlatá sloboda.

Tu moja hospoda &lt;br&gt;
na skale vysokej, &lt;br&gt;
tu ja junák väzeň &lt;br&gt;
vo veži hlbokej.

Mocné moje ruky &lt;br&gt;
o skalu prikuté, &lt;br&gt;
bystré moje nohy &lt;br&gt;
v železách obuté.

Rúčky moje, zvyklé &lt;br&gt;
nad Turkom víťaziť, &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
k tej skale priväziť?

Nožky moje, zvyklé &lt;br&gt;
zámky naskakovať; &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
tak ťažko okovať?

Dali mi vás, dali &lt;br&gt;
zo troch stolíc páni, &lt;br&gt;
keď nás postrieľali &lt;br&gt;
v krásnohoľskej stráni.

V tej zakliatej stráni, &lt;br&gt;
hoj, v tom krutom boji, &lt;br&gt;
tam ste vy mne padli, &lt;br&gt;
vy junáci moji!

Jedni popadali, &lt;br&gt;
druhých zaväzili, &lt;br&gt;
veruže sme, bratia &lt;br&gt;
nešťastný boj bili.

Hoj, vyletel vietor &lt;br&gt;
zo zelených hájov, &lt;br&gt;
niesol zlú novinu &lt;br&gt;
do slovenských krajov:

tie zelené háje &lt;br&gt;
za nami uvädli, &lt;br&gt;
tie slovenské kraje &lt;br&gt;
v ťažký žiaľ upadli.

Kraje naše, kraje! &lt;br&gt;
Veď sa vám zazdalo, &lt;br&gt;
že už tak ide byť, &lt;br&gt;
ako by byť malo.

Zdalo sa vám, zdalo, &lt;br&gt;
ale nestalo sa; &lt;br&gt;
tie naše nádeje &lt;br&gt;
ako ranná rosa:

slnko ju prihreje, &lt;br&gt;
vietor ju oveje; &lt;br&gt;
ta ste vy nám zmizli,&lt;br&gt; 
vy naše nádeje!

A čo by tam zmizli? &lt;br&gt;
Či sa už vyžila, &lt;br&gt;
ako bútla jedľa, &lt;br&gt;
tá slovenská sila?

Nezmizli! - Hoj, nesmúť, &lt;br&gt;
ty rodinka moja: &lt;br&gt;
a kto sa nás báli, &lt;br&gt;
nech sa nás len boja.

Len sa mne ty rozvi, &lt;br&gt;
háju môj zelený; &lt;br&gt;
nebudem ja dlho &lt;br&gt;
v zámku zaväzený.

Hoj, nezaväzia ma &lt;br&gt;
tie hlboké veže, &lt;br&gt;
hoj, nedostrežú ma &lt;br&gt;
tie zámocké stráže.

Tie hlboké veže - &lt;br&gt;
veď ich ja prelámem, &lt;br&gt;
tie zámocké stráže - &lt;br&gt;
veď ich ja oklamem.

Hoj, počím sa ony &lt;br&gt;
za mnou v pohon dajú, &lt;br&gt;
už ma ty ukryješ, &lt;br&gt;
zelený môj háju.

Pomôž, Bože, pomôž, &lt;br&gt;
na tú našu Tatru, &lt;br&gt;
na Tatre vysoko &lt;br&gt;
roznietim si vatru;

v tej kosodrevine &lt;br&gt;
vatru si roznietim, &lt;br&gt;
slovenskej rodine &lt;br&gt;
slobodou zasvietim.

A čo dobrý junák, &lt;br&gt;
keď tú vatru zočí, &lt;br&gt;
z údolia i z holí &lt;br&gt;
ku mne si priskočí.

Kolo mňa, junáci! &lt;br&gt;
kolo naokolo, &lt;br&gt;
hoj, bude nám, bude, &lt;br&gt;
ako nám nebolo!

Nech mi len valaška &lt;br&gt;
zablysne sa v pästi, &lt;br&gt;
dá Boh, lepšie dni nám &lt;br&gt;
svitnú v našej vlasti;

nech len streľba naša &lt;br&gt;
po horách zahučí; &lt;br&gt;
dá Boh, že sa lepšej &lt;br&gt;
pravde svet naučí;

tej pravde slovenskej: &lt;br&gt;
mne tak ako tebe; &lt;br&gt;
nezáviď inému, &lt;br&gt;
čo praješ sám sebe!

Zavej, vetre, zavej, &lt;br&gt;
cez hory, cez háje, &lt;br&gt;
pozdravže mi pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské kraje;

pozdravže mi, pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské rody, &lt;br&gt;
hoj, udrie raz i nám &lt;br&gt;
hodina slobody.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>70</id>
      <timestamp>2005-11-15T10:23:15Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Samo_Chalupka|Samo Chalupka]]

Z Likavy, zo zámku, &lt;br&gt;
junák väzeň hľadí: &lt;br&gt;
či Tatra už kopnie? &lt;br&gt;
Či sa háj už mladí?

Rozvíjaj sa, háju, &lt;br&gt;
ty moja hospoda, &lt;br&gt;
zažiadala sa mi &lt;br&gt;
tá zlatá sloboda.

Tu moja hospoda &lt;br&gt;
na skale vysokej, &lt;br&gt;
tu ja junák väzeň &lt;br&gt;
vo veži hlbokej.

Mocné moje ruky &lt;br&gt;
o skalu prikuté, &lt;br&gt;
bystré moje nohy &lt;br&gt;
v železách obuté.

Rúčky moje, zvyklé &lt;br&gt;
nad Turkom víťaziť, &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
k tej skale priväziť?

Nožky moje, zvyklé &lt;br&gt;
zámky naskakovať; &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
tak ťažko okovať?

Dali mi vás, dali &lt;br&gt;
zo troch stolíc páni, &lt;br&gt;
keď nás postrieľali &lt;br&gt;
v krásnohoľskej stráni.

V tej zakliatej stráni, &lt;br&gt;
hoj, v tom krutom boji, &lt;br&gt;
tam ste vy mne padli, &lt;br&gt;
vy junáci moji!

Jedni popadali, &lt;br&gt;
druhých zaväzili, &lt;br&gt;
veruže sme, bratia &lt;br&gt;
nešťastný boj bili.

Hoj, vyletel vietor &lt;br&gt;
zo zelených hájov, &lt;br&gt;
niesol zlú novinu &lt;br&gt;
do slovenských krajov:

tie zelené háje &lt;br&gt;
za nami uvädli, &lt;br&gt;
tie slovenské kraje &lt;br&gt;
v ťažký žiaľ upadli.

Kraje naše, kraje! &lt;br&gt;
Veď sa vám zazdalo, &lt;br&gt;
že už tak ide byť, &lt;br&gt;
ako by byť malo.

Zdalo sa vám, zdalo, &lt;br&gt;
ale nestalo sa; &lt;br&gt;
tie naše nádeje &lt;br&gt;
ako ranná rosa:

slnko ju prihreje, &lt;br&gt;
vietor ju oveje; &lt;br&gt;
ta ste vy nám zmizli,&lt;br&gt; 
vy naše nádeje!

A čo by tam zmizli? &lt;br&gt;
Či sa už vyžila, &lt;br&gt;
ako bútla jedľa, &lt;br&gt;
tá slovenská sila?

Nezmizli! - Hoj, nesmúť, &lt;br&gt;
ty rodinka moja: &lt;br&gt;
a kto sa nás báli, &lt;br&gt;
nech sa nás len boja.

Len sa mne ty rozvi, &lt;br&gt;
háju môj zelený; &lt;br&gt;
nebudem ja dlho &lt;br&gt;
v zámku zaväzený.

Hoj, nezaväzia ma &lt;br&gt;
tie hlboké veže, &lt;br&gt;
hoj, nedostrežú ma &lt;br&gt;
tie zámocké stráže.

Tie hlboké veže - &lt;br&gt;
veď ich ja prelámem, &lt;br&gt;
tie zámocké stráže - &lt;br&gt;
veď ich ja oklamem.

Hoj, počím sa ony &lt;br&gt;
za mnou v pohon dajú, &lt;br&gt;
už ma ty ukryješ, &lt;br&gt;
zelený môj háju.

Pomôž, Bože, pomôž, &lt;br&gt;
na tú našu Tatru, &lt;br&gt;
na Tatre vysoko &lt;br&gt;
roznietim si vatru;

v tej kosodrevine &lt;br&gt;
vatru si roznietim, &lt;br&gt;
slovenskej rodine &lt;br&gt;
slobodou zasvietim.

A čo dobrý junák, &lt;br&gt;
keď tú vatru zočí, &lt;br&gt;
z údolia i z holí &lt;br&gt;
ku mne si priskočí.

Kolo mňa, junáci! &lt;br&gt;
kolo naokolo, &lt;br&gt;
hoj, bude nám, bude, &lt;br&gt;
ako nám nebolo!

Nech mi len valaška &lt;br&gt;
zablysne sa v pästi, &lt;br&gt;
dá Boh, lepšie dni nám &lt;br&gt;
svitnú v našej vlasti;

nech len streľba naša &lt;br&gt;
po horách zahučí; &lt;br&gt;
dá Boh, že sa lepšej &lt;br&gt;
pravde svet naučí;

tej pravde slovenskej: &lt;br&gt;
mne tak ako tebe; &lt;br&gt;
nezáviď inému, &lt;br&gt;
čo praješ sám sebe!

Zavej, vetre, zavej, &lt;br&gt;
cez hory, cez háje, &lt;br&gt;
pozdravže mi pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské kraje;

pozdravže mi, pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské rody, &lt;br&gt;
hoj, udrie raz i nám &lt;br&gt;
hodina slobody.


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>71</id>
      <timestamp>2005-11-15T10:54:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Nadpis|{{PAGENAME}}|[[Autor:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]}}

Z Likavy, zo zámku, &lt;br&gt;
junák väzeň hľadí: &lt;br&gt;
či Tatra už kopnie? &lt;br&gt;
Či sa háj už mladí?

Rozvíjaj sa, háju, &lt;br&gt;
ty moja hospoda, &lt;br&gt;
zažiadala sa mi &lt;br&gt;
tá zlatá sloboda.

Tu moja hospoda &lt;br&gt;
na skale vysokej, &lt;br&gt;
tu ja junák väzeň &lt;br&gt;
vo veži hlbokej.

Mocné moje ruky &lt;br&gt;
o skalu prikuté, &lt;br&gt;
bystré moje nohy &lt;br&gt;
v železách obuté.

Rúčky moje, zvyklé &lt;br&gt;
nad Turkom víťaziť, &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
k tej skale priväziť?

Nožky moje, zvyklé &lt;br&gt;
zámky naskakovať; &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
tak ťažko okovať?

Dali mi vás, dali &lt;br&gt;
zo troch stolíc páni, &lt;br&gt;
keď nás postrieľali &lt;br&gt;
v krásnohoľskej stráni.

V tej zakliatej stráni, &lt;br&gt;
hoj, v tom krutom boji, &lt;br&gt;
tam ste vy mne padli, &lt;br&gt;
vy junáci moji!

Jedni popadali, &lt;br&gt;
druhých zaväzili, &lt;br&gt;
veruže sme, bratia &lt;br&gt;
nešťastný boj bili.

Hoj, vyletel vietor &lt;br&gt;
zo zelených hájov, &lt;br&gt;
niesol zlú novinu &lt;br&gt;
do slovenských krajov:

tie zelené háje &lt;br&gt;
za nami uvädli, &lt;br&gt;
tie slovenské kraje &lt;br&gt;
v ťažký žiaľ upadli.

Kraje naše, kraje! &lt;br&gt;
Veď sa vám zazdalo, &lt;br&gt;
že už tak ide byť, &lt;br&gt;
ako by byť malo.

Zdalo sa vám, zdalo, &lt;br&gt;
ale nestalo sa; &lt;br&gt;
tie naše nádeje &lt;br&gt;
ako ranná rosa:

slnko ju prihreje, &lt;br&gt;
vietor ju oveje; &lt;br&gt;
ta ste vy nám zmizli,&lt;br&gt; 
vy naše nádeje!

A čo by tam zmizli? &lt;br&gt;
Či sa už vyžila, &lt;br&gt;
ako bútla jedľa, &lt;br&gt;
tá slovenská sila?

Nezmizli! - Hoj, nesmúť, &lt;br&gt;
ty rodinka moja: &lt;br&gt;
a kto sa nás báli, &lt;br&gt;
nech sa nás len boja.

Len sa mne ty rozvi, &lt;br&gt;
háju môj zelený; &lt;br&gt;
nebudem ja dlho &lt;br&gt;
v zámku zaväzený.

Hoj, nezaväzia ma &lt;br&gt;
tie hlboké veže, &lt;br&gt;
hoj, nedostrežú ma &lt;br&gt;
tie zámocké stráže.

Tie hlboké veže - &lt;br&gt;
veď ich ja prelámem, &lt;br&gt;
tie zámocké stráže - &lt;br&gt;
veď ich ja oklamem.

Hoj, počím sa ony &lt;br&gt;
za mnou v pohon dajú, &lt;br&gt;
už ma ty ukryješ, &lt;br&gt;
zelený môj háju.

Pomôž, Bože, pomôž, &lt;br&gt;
na tú našu Tatru, &lt;br&gt;
na Tatre vysoko &lt;br&gt;
roznietim si vatru;

v tej kosodrevine &lt;br&gt;
vatru si roznietim, &lt;br&gt;
slovenskej rodine &lt;br&gt;
slobodou zasvietim.

A čo dobrý junák, &lt;br&gt;
keď tú vatru zočí, &lt;br&gt;
z údolia i z holí &lt;br&gt;
ku mne si priskočí.

Kolo mňa, junáci! &lt;br&gt;
kolo naokolo, &lt;br&gt;
hoj, bude nám, bude, &lt;br&gt;
ako nám nebolo!

Nech mi len valaška &lt;br&gt;
zablysne sa v pästi, &lt;br&gt;
dá Boh, lepšie dni nám &lt;br&gt;
svitnú v našej vlasti;

nech len streľba naša &lt;br&gt;
po horách zahučí; &lt;br&gt;
dá Boh, že sa lepšej &lt;br&gt;
pravde svet naučí;

tej pravde slovenskej: &lt;br&gt;
mne tak ako tebe; &lt;br&gt;
nezáviď inému, &lt;br&gt;
čo praješ sám sebe!

Zavej, vetre, zavej, &lt;br&gt;
cez hory, cez háje, &lt;br&gt;
pozdravže mi pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské kraje;

pozdravže mi, pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské rody, &lt;br&gt;
hoj, udrie raz i nám &lt;br&gt;
hodina slobody.


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>72</id>
      <timestamp>2005-11-15T18:42:07Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Z Likavy, zo zámku, &lt;br&gt;
junák väzeň hľadí: &lt;br&gt;
či Tatra už kopnie? &lt;br&gt;
Či sa háj už mladí?

Rozvíjaj sa, háju, &lt;br&gt;
ty moja hospoda, &lt;br&gt;
zažiadala sa mi &lt;br&gt;
tá zlatá sloboda.

Tu moja hospoda &lt;br&gt;
na skale vysokej, &lt;br&gt;
tu ja junák väzeň &lt;br&gt;
vo veži hlbokej.

Mocné moje ruky &lt;br&gt;
o skalu prikuté, &lt;br&gt;
bystré moje nohy &lt;br&gt;
v železách obuté.

Rúčky moje, zvyklé &lt;br&gt;
nad Turkom víťaziť, &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
k tej skale priväziť?

Nožky moje, zvyklé &lt;br&gt;
zámky naskakovať; &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
tak ťažko okovať?

Dali mi vás, dali &lt;br&gt;
zo troch stolíc páni, &lt;br&gt;
keď nás postrieľali &lt;br&gt;
v krásnohoľskej stráni.

V tej zakliatej stráni, &lt;br&gt;
hoj, v tom krutom boji, &lt;br&gt;
tam ste vy mne padli, &lt;br&gt;
vy junáci moji!

Jedni popadali, &lt;br&gt;
druhých zaväzili, &lt;br&gt;
veruže sme, bratia &lt;br&gt;
nešťastný boj bili.

Hoj, vyletel vietor &lt;br&gt;
zo zelených hájov, &lt;br&gt;
niesol zlú novinu &lt;br&gt;
do slovenských krajov:

tie zelené háje &lt;br&gt;
za nami uvädli, &lt;br&gt;
tie slovenské kraje &lt;br&gt;
v ťažký žiaľ upadli.

Kraje naše, kraje! &lt;br&gt;
Veď sa vám zazdalo, &lt;br&gt;
že už tak ide byť, &lt;br&gt;
ako by byť malo.

Zdalo sa vám, zdalo, &lt;br&gt;
ale nestalo sa; &lt;br&gt;
tie naše nádeje &lt;br&gt;
ako ranná rosa:

slnko ju prihreje, &lt;br&gt;
vietor ju oveje; &lt;br&gt;
ta ste vy nám zmizli,&lt;br&gt; 
vy naše nádeje!

A čo by tam zmizli? &lt;br&gt;
Či sa už vyžila, &lt;br&gt;
ako bútla jedľa, &lt;br&gt;
tá slovenská sila?

Nezmizli! - Hoj, nesmúť, &lt;br&gt;
ty rodinka moja: &lt;br&gt;
a kto sa nás báli, &lt;br&gt;
nech sa nás len boja.

Len sa mne ty rozvi, &lt;br&gt;
háju môj zelený; &lt;br&gt;
nebudem ja dlho &lt;br&gt;
v zámku zaväzený.

Hoj, nezaväzia ma &lt;br&gt;
tie hlboké veže, &lt;br&gt;
hoj, nedostrežú ma &lt;br&gt;
tie zámocké stráže.

Tie hlboké veže - &lt;br&gt;
veď ich ja prelámem, &lt;br&gt;
tie zámocké stráže - &lt;br&gt;
veď ich ja oklamem.

Hoj, počím sa ony &lt;br&gt;
za mnou v pohon dajú, &lt;br&gt;
už ma ty ukryješ, &lt;br&gt;
zelený môj háju.

Pomôž, Bože, pomôž, &lt;br&gt;
na tú našu Tatru, &lt;br&gt;
na Tatre vysoko &lt;br&gt;
roznietim si vatru;

v tej kosodrevine &lt;br&gt;
vatru si roznietim, &lt;br&gt;
slovenskej rodine &lt;br&gt;
slobodou zasvietim.

A čo dobrý junák, &lt;br&gt;
keď tú vatru zočí, &lt;br&gt;
z údolia i z holí &lt;br&gt;
ku mne si priskočí.

Kolo mňa, junáci! &lt;br&gt;
kolo naokolo, &lt;br&gt;
hoj, bude nám, bude, &lt;br&gt;
ako nám nebolo!

Nech mi len valaška &lt;br&gt;
zablysne sa v pästi, &lt;br&gt;
dá Boh, lepšie dni nám &lt;br&gt;
svitnú v našej vlasti;

nech len streľba naša &lt;br&gt;
po horách zahučí; &lt;br&gt;
dá Boh, že sa lepšej &lt;br&gt;
pravde svet naučí;

tej pravde slovenskej: &lt;br&gt;
mne tak ako tebe; &lt;br&gt;
nezáviď inému, &lt;br&gt;
čo praješ sám sebe!

Zavej, vetre, zavej, &lt;br&gt;
cez hory, cez háje, &lt;br&gt;
pozdravže mi pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské kraje;

pozdravže mi, pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské rody, &lt;br&gt;
hoj, udrie raz i nám &lt;br&gt;
hodina slobody.


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1596</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:27:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Z Likavy, zo zámku, &lt;br&gt;
junák väzeň hľadí: &lt;br&gt;
či Tatra už kopnie? &lt;br&gt;
Či sa háj už mladí?

Rozvíjaj sa, háju, &lt;br&gt;
ty moja hospoda, &lt;br&gt;
zažiadala sa mi &lt;br&gt;
tá zlatá sloboda.

Tu moja hospoda &lt;br&gt;
na skale vysokej, &lt;br&gt;
tu ja junák väzeň &lt;br&gt;
vo veži hlbokej.

Mocné moje ruky &lt;br&gt;
o skalu prikuté, &lt;br&gt;
bystré moje nohy &lt;br&gt;
v železách obuté.

Rúčky moje, zvyklé &lt;br&gt;
nad Turkom víťaziť, &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
k tej skale priväziť?

Nožky moje, zvyklé &lt;br&gt;
zámky naskakovať; &lt;br&gt;
hoj, ktože mi vás dal &lt;br&gt;
tak ťažko okovať?

Dali mi vás, dali &lt;br&gt;
zo troch stolíc páni, &lt;br&gt;
keď nás postrieľali &lt;br&gt;
v krásnohoľskej stráni.

V tej zakliatej stráni, &lt;br&gt;
hoj, v tom krutom boji, &lt;br&gt;
tam ste vy mne padli, &lt;br&gt;
vy junáci moji!

Jedni popadali, &lt;br&gt;
druhých zaväzili, &lt;br&gt;
veruže sme, bratia &lt;br&gt;
nešťastný boj bili.

Hoj, vyletel vietor &lt;br&gt;
zo zelených hájov, &lt;br&gt;
niesol zlú novinu &lt;br&gt;
do slovenských krajov:

tie zelené háje &lt;br&gt;
za nami uvädli, &lt;br&gt;
tie slovenské kraje &lt;br&gt;
v ťažký žiaľ upadli.

Kraje naše, kraje! &lt;br&gt;
Veď sa vám zazdalo, &lt;br&gt;
že už tak ide byť, &lt;br&gt;
ako by byť malo.

Zdalo sa vám, zdalo, &lt;br&gt;
ale nestalo sa; &lt;br&gt;
tie naše nádeje &lt;br&gt;
ako ranná rosa:

slnko ju prihreje, &lt;br&gt;
vietor ju oveje; &lt;br&gt;
ta ste vy nám zmizli,&lt;br&gt; 
vy naše nádeje!

A čo by tam zmizli? &lt;br&gt;
Či sa už vyžila, &lt;br&gt;
ako bútla jedľa, &lt;br&gt;
tá slovenská sila?

Nezmizli! - Hoj, nesmúť, &lt;br&gt;
ty rodinka moja: &lt;br&gt;
a kto sa nás báli, &lt;br&gt;
nech sa nás len boja.

Len sa mne ty rozvi, &lt;br&gt;
háju môj zelený; &lt;br&gt;
nebudem ja dlho &lt;br&gt;
v zámku zaväzený.

Hoj, nezaväzia ma &lt;br&gt;
tie hlboké veže, &lt;br&gt;
hoj, nedostrežú ma &lt;br&gt;
tie zámocké stráže.

Tie hlboké veže - &lt;br&gt;
veď ich ja prelámem, &lt;br&gt;
tie zámocké stráže - &lt;br&gt;
veď ich ja oklamem.

Hoj, počím sa ony &lt;br&gt;
za mnou v pohon dajú, &lt;br&gt;
už ma ty ukryješ, &lt;br&gt;
zelený môj háju.

Pomôž, Bože, pomôž, &lt;br&gt;
na tú našu Tatru, &lt;br&gt;
na Tatre vysoko &lt;br&gt;
roznietim si vatru;

v tej kosodrevine &lt;br&gt;
vatru si roznietim, &lt;br&gt;
slovenskej rodine &lt;br&gt;
slobodou zasvietim.

A čo dobrý junák, &lt;br&gt;
keď tú vatru zočí, &lt;br&gt;
z údolia i z holí &lt;br&gt;
ku mne si priskočí.

Kolo mňa, junáci! &lt;br&gt;
kolo naokolo, &lt;br&gt;
hoj, bude nám, bude, &lt;br&gt;
ako nám nebolo!

Nech mi len valaška &lt;br&gt;
zablysne sa v pästi, &lt;br&gt;
dá Boh, lepšie dni nám &lt;br&gt;
svitnú v našej vlasti;

nech len streľba naša &lt;br&gt;
po horách zahučí; &lt;br&gt;
dá Boh, že sa lepšej &lt;br&gt;
pravde svet naučí;

tej pravde slovenskej: &lt;br&gt;
mne tak ako tebe; &lt;br&gt;
nezáviď inému, &lt;br&gt;
čo praješ sám sebe!

Zavej, vetre, zavej, &lt;br&gt;
cez hory, cez háje, &lt;br&gt;
pozdravže mi pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské kraje;

pozdravže mi, pozdrav &lt;br&gt;
tie slovenské rody, &lt;br&gt;
hoj, udrie raz i nám &lt;br&gt;
hodina slobody.


[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Mor ho!</title>
    <id>21</id>
    <revision>
      <id>73</id>
      <timestamp>2005-08-12T17:34:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Samo_Chalupka|Samo Chalupka]]

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:

„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša, &lt;br&gt;
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. &lt;br&gt;
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, &lt;br&gt;
to je zem naša, daná Slovänom od Boha. &lt;br&gt;
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží. &lt;br&gt;
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba, &lt;br&gt;
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. &lt;br&gt;
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom: &lt;br&gt;
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, &lt;br&gt;
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere &lt;br&gt;
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: &lt;br&gt;
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: &lt;br&gt;
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká. &lt;br&gt;
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom: &lt;br&gt;
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. &lt;br&gt;
A človek nad človeka u nás nemá práva: &lt;br&gt;
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! - &lt;br&gt;
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý: &lt;br&gt;
na púšť obrátili sa bujné naše nivy; &lt;br&gt;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý, &lt;br&gt;
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy. &lt;br&gt;
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti &lt;br&gt;
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti, &lt;br&gt;
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo! &lt;br&gt;
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. &lt;br&gt;
A tí, krutým železom čo nad nami vládli, &lt;br&gt;
kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. - &lt;br&gt;
Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu &lt;br&gt;
tak stojí napísané o slovänskom ľudu: &lt;br&gt;
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá, &lt;br&gt;
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. - &lt;br&gt;
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja &lt;br&gt;
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja? &lt;br&gt;
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my, &lt;br&gt;
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi; &lt;br&gt;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme, &lt;br&gt;
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. - &lt;br&gt;
Tieto dary božie sú priazne našej znaky; &lt;br&gt;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.&quot; &lt;br&gt;
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári &lt;br&gt;
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari. &lt;br&gt;
A zo stolca zlatého takovým sa heslom &lt;br&gt;
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:

„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil &lt;br&gt;
a osudy národov v ruku jeho vložil: &lt;br&gt;
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete: &lt;br&gt;
medzi národy jeho či jeden nájdete, &lt;br&gt;
ktorý by putá minul abo nezahynul, &lt;br&gt;
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul. &lt;br&gt;
Skloníte šije i vy. - Tie krásne roviny, &lt;br&gt;
túto zem vašich dedov dostane ľud iný. &lt;br&gt;
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť, &lt;br&gt;
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť. &lt;br&gt;
A junač vašu k mojim junákom pripojím, &lt;br&gt;
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím. &lt;br&gt;
A kto sa proti mojim rozkazom postaví, &lt;br&gt;
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. &lt;br&gt;
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu: &lt;br&gt;
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.&quot;

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého, &lt;br&gt;
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho. &lt;br&gt;
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko, &lt;br&gt;
a junák ti cárovi pozrel okom v oko; &lt;br&gt;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela, &lt;br&gt;
ruka sa napružila a na zbroj udrela; &lt;br&gt;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali; &lt;br&gt;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla družina slovänská odrazu &lt;br&gt;
a meč zasvietil v pästi každému víťazu: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla a razom na cára sa metá: &lt;br&gt;
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.

No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, &lt;br&gt;
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. - &lt;br&gt;
Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša: &lt;br&gt;
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. - &lt;br&gt;
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu: &lt;br&gt;
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu; &lt;br&gt;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža &lt;br&gt;
a junák za junákom padá cárska stráža.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje: &lt;br&gt;
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; &lt;br&gt;
a voj za vojom divým útokom ta letí, &lt;br&gt;
kde boj na cára bijú tie slovänské deti. &lt;br&gt;
Husté prachu kúdoly po poli valia sa, &lt;br&gt;
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. - &lt;br&gt;
A tá naša rodinka, tá slovänská čata, &lt;br&gt;
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá. &lt;br&gt;
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, &lt;br&gt;
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, &lt;br&gt;
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Zúri boj a našina stala si dokola: &lt;br&gt;
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá: &lt;br&gt;
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji, &lt;br&gt;
to že mi padni, ako víťazom pristojí.

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky &lt;br&gt;
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký. &lt;br&gt;
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže, &lt;br&gt;
čo strežú slovenského národa čierťaže. &lt;br&gt;
Svätoháj, stovekými zelený lipami, &lt;br&gt;
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy. &lt;br&gt;
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý, &lt;br&gt;
a v čistom poli dedov posvätné mohyly: &lt;br&gt;
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady, &lt;br&gt;
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady. &lt;br&gt;
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje, &lt;br&gt;
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije. &lt;br&gt;
A sláva zašlých vekov junáka oviala; &lt;br&gt;
a duša jeho svätým ohňom splápolala, &lt;br&gt;
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja; &lt;br&gt;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja. &lt;br&gt;
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia &lt;br&gt;
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi! &lt;br&gt;
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, &lt;br&gt;
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli: &lt;br&gt;
oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila &lt;br&gt;
divým svojím zúrením sama sa zničila. &lt;br&gt;
- A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny, &lt;br&gt;
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: - &lt;br&gt;
Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati! &lt;br&gt;
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti. &lt;br&gt;
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia: &lt;br&gt;
tam ti tvoji synovia povraždení ležia. &lt;br&gt;
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom: &lt;br&gt;
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom. &lt;br&gt;
Lež každý na junáckej spočíva posteli, &lt;br&gt;
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli. &lt;br&gt;
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá, &lt;br&gt;
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí: &lt;br&gt;
A čo? - Azda tých padlých Slovänov sa bojí? - &lt;br&gt;
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí &lt;br&gt;
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí. &lt;br&gt;
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša, &lt;br&gt;
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša. &lt;br&gt;
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, &lt;br&gt;
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva. &lt;br&gt;
A ty mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>74</id>
      <timestamp>2005-11-15T10:23:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Samo_Chalupka|Samo Chalupka]]

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:

„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša, &lt;br&gt;
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. &lt;br&gt;
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, &lt;br&gt;
to je zem naša, daná Slovänom od Boha. &lt;br&gt;
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží. &lt;br&gt;
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba, &lt;br&gt;
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. &lt;br&gt;
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom: &lt;br&gt;
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, &lt;br&gt;
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere &lt;br&gt;
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: &lt;br&gt;
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: &lt;br&gt;
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká. &lt;br&gt;
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom: &lt;br&gt;
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. &lt;br&gt;
A človek nad človeka u nás nemá práva: &lt;br&gt;
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! - &lt;br&gt;
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý: &lt;br&gt;
na púšť obrátili sa bujné naše nivy; &lt;br&gt;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý, &lt;br&gt;
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy. &lt;br&gt;
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti &lt;br&gt;
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti, &lt;br&gt;
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo! &lt;br&gt;
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. &lt;br&gt;
A tí, krutým železom čo nad nami vládli, &lt;br&gt;
kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. - &lt;br&gt;
Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu &lt;br&gt;
tak stojí napísané o slovänskom ľudu: &lt;br&gt;
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá, &lt;br&gt;
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. - &lt;br&gt;
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja &lt;br&gt;
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja? &lt;br&gt;
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my, &lt;br&gt;
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi; &lt;br&gt;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme, &lt;br&gt;
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. - &lt;br&gt;
Tieto dary božie sú priazne našej znaky; &lt;br&gt;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.&quot; &lt;br&gt;
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári &lt;br&gt;
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari. &lt;br&gt;
A zo stolca zlatého takovým sa heslom &lt;br&gt;
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:

„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil &lt;br&gt;
a osudy národov v ruku jeho vložil: &lt;br&gt;
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete: &lt;br&gt;
medzi národy jeho či jeden nájdete, &lt;br&gt;
ktorý by putá minul abo nezahynul, &lt;br&gt;
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul. &lt;br&gt;
Skloníte šije i vy. - Tie krásne roviny, &lt;br&gt;
túto zem vašich dedov dostane ľud iný. &lt;br&gt;
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť, &lt;br&gt;
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť. &lt;br&gt;
A junač vašu k mojim junákom pripojím, &lt;br&gt;
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím. &lt;br&gt;
A kto sa proti mojim rozkazom postaví, &lt;br&gt;
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. &lt;br&gt;
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu: &lt;br&gt;
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.&quot;

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého, &lt;br&gt;
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho. &lt;br&gt;
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko, &lt;br&gt;
a junák ti cárovi pozrel okom v oko; &lt;br&gt;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela, &lt;br&gt;
ruka sa napružila a na zbroj udrela; &lt;br&gt;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali; &lt;br&gt;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla družina slovänská odrazu &lt;br&gt;
a meč zasvietil v pästi každému víťazu: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla a razom na cára sa metá: &lt;br&gt;
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.

No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, &lt;br&gt;
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. - &lt;br&gt;
Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša: &lt;br&gt;
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. - &lt;br&gt;
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu: &lt;br&gt;
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu; &lt;br&gt;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža &lt;br&gt;
a junák za junákom padá cárska stráža.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje: &lt;br&gt;
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; &lt;br&gt;
a voj za vojom divým útokom ta letí, &lt;br&gt;
kde boj na cára bijú tie slovänské deti. &lt;br&gt;
Husté prachu kúdoly po poli valia sa, &lt;br&gt;
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. - &lt;br&gt;
A tá naša rodinka, tá slovänská čata, &lt;br&gt;
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá. &lt;br&gt;
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, &lt;br&gt;
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, &lt;br&gt;
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Zúri boj a našina stala si dokola: &lt;br&gt;
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá: &lt;br&gt;
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji, &lt;br&gt;
to že mi padni, ako víťazom pristojí.

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky &lt;br&gt;
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký. &lt;br&gt;
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže, &lt;br&gt;
čo strežú slovenského národa čierťaže. &lt;br&gt;
Svätoháj, stovekými zelený lipami, &lt;br&gt;
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy. &lt;br&gt;
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý, &lt;br&gt;
a v čistom poli dedov posvätné mohyly: &lt;br&gt;
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady, &lt;br&gt;
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady. &lt;br&gt;
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje, &lt;br&gt;
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije. &lt;br&gt;
A sláva zašlých vekov junáka oviala; &lt;br&gt;
a duša jeho svätým ohňom splápolala, &lt;br&gt;
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja; &lt;br&gt;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja. &lt;br&gt;
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia &lt;br&gt;
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi! &lt;br&gt;
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, &lt;br&gt;
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli: &lt;br&gt;
oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila &lt;br&gt;
divým svojím zúrením sama sa zničila. &lt;br&gt;
- A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny, &lt;br&gt;
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: - &lt;br&gt;
Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati! &lt;br&gt;
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti. &lt;br&gt;
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia: &lt;br&gt;
tam ti tvoji synovia povraždení ležia. &lt;br&gt;
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom: &lt;br&gt;
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom. &lt;br&gt;
Lež každý na junáckej spočíva posteli, &lt;br&gt;
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli. &lt;br&gt;
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá, &lt;br&gt;
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí: &lt;br&gt;
A čo? - Azda tých padlých Slovänov sa bojí? - &lt;br&gt;
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí &lt;br&gt;
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí. &lt;br&gt;
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša, &lt;br&gt;
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša. &lt;br&gt;
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, &lt;br&gt;
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva. &lt;br&gt;
A ty mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>75</id>
      <timestamp>2005-11-15T10:54:52Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Nadpis|{{PAGENAME}}|[[Autor:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]}}

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:

„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša, &lt;br&gt;
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. &lt;br&gt;
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, &lt;br&gt;
to je zem naša, daná Slovänom od Boha. &lt;br&gt;
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží. &lt;br&gt;
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba, &lt;br&gt;
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. &lt;br&gt;
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom: &lt;br&gt;
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, &lt;br&gt;
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere &lt;br&gt;
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: &lt;br&gt;
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: &lt;br&gt;
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká. &lt;br&gt;
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom: &lt;br&gt;
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. &lt;br&gt;
A človek nad človeka u nás nemá práva: &lt;br&gt;
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! - &lt;br&gt;
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý: &lt;br&gt;
na púšť obrátili sa bujné naše nivy; &lt;br&gt;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý, &lt;br&gt;
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy. &lt;br&gt;
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti &lt;br&gt;
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti, &lt;br&gt;
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo! &lt;br&gt;
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. &lt;br&gt;
A tí, krutým železom čo nad nami vládli, &lt;br&gt;
kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. - &lt;br&gt;
Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu &lt;br&gt;
tak stojí napísané o slovänskom ľudu: &lt;br&gt;
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá, &lt;br&gt;
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. - &lt;br&gt;
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja &lt;br&gt;
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja? &lt;br&gt;
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my, &lt;br&gt;
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi; &lt;br&gt;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme, &lt;br&gt;
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. - &lt;br&gt;
Tieto dary božie sú priazne našej znaky; &lt;br&gt;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.&quot; &lt;br&gt;
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári &lt;br&gt;
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari. &lt;br&gt;
A zo stolca zlatého takovým sa heslom &lt;br&gt;
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:

„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil &lt;br&gt;
a osudy národov v ruku jeho vložil: &lt;br&gt;
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete: &lt;br&gt;
medzi národy jeho či jeden nájdete, &lt;br&gt;
ktorý by putá minul abo nezahynul, &lt;br&gt;
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul. &lt;br&gt;
Skloníte šije i vy. - Tie krásne roviny, &lt;br&gt;
túto zem vašich dedov dostane ľud iný. &lt;br&gt;
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť, &lt;br&gt;
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť. &lt;br&gt;
A junač vašu k mojim junákom pripojím, &lt;br&gt;
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím. &lt;br&gt;
A kto sa proti mojim rozkazom postaví, &lt;br&gt;
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. &lt;br&gt;
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu: &lt;br&gt;
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.&quot;

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého, &lt;br&gt;
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho. &lt;br&gt;
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko, &lt;br&gt;
a junák ti cárovi pozrel okom v oko; &lt;br&gt;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela, &lt;br&gt;
ruka sa napružila a na zbroj udrela; &lt;br&gt;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali; &lt;br&gt;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla družina slovänská odrazu &lt;br&gt;
a meč zasvietil v pästi každému víťazu: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla a razom na cára sa metá: &lt;br&gt;
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.

No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, &lt;br&gt;
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. - &lt;br&gt;
Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša: &lt;br&gt;
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. - &lt;br&gt;
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu: &lt;br&gt;
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu; &lt;br&gt;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža &lt;br&gt;
a junák za junákom padá cárska stráža.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje: &lt;br&gt;
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; &lt;br&gt;
a voj za vojom divým útokom ta letí, &lt;br&gt;
kde boj na cára bijú tie slovänské deti. &lt;br&gt;
Husté prachu kúdoly po poli valia sa, &lt;br&gt;
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. - &lt;br&gt;
A tá naša rodinka, tá slovänská čata, &lt;br&gt;
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá. &lt;br&gt;
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, &lt;br&gt;
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, &lt;br&gt;
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Zúri boj a našina stala si dokola: &lt;br&gt;
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá: &lt;br&gt;
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji, &lt;br&gt;
to že mi padni, ako víťazom pristojí.

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky &lt;br&gt;
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký. &lt;br&gt;
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže, &lt;br&gt;
čo strežú slovenského národa čierťaže. &lt;br&gt;
Svätoháj, stovekými zelený lipami, &lt;br&gt;
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy. &lt;br&gt;
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý, &lt;br&gt;
a v čistom poli dedov posvätné mohyly: &lt;br&gt;
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady, &lt;br&gt;
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady. &lt;br&gt;
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje, &lt;br&gt;
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije. &lt;br&gt;
A sláva zašlých vekov junáka oviala; &lt;br&gt;
a duša jeho svätým ohňom splápolala, &lt;br&gt;
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja; &lt;br&gt;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja. &lt;br&gt;
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia &lt;br&gt;
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi! &lt;br&gt;
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, &lt;br&gt;
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli: &lt;br&gt;
oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila &lt;br&gt;
divým svojím zúrením sama sa zničila. &lt;br&gt;
- A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny, &lt;br&gt;
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: - &lt;br&gt;
Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati! &lt;br&gt;
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti. &lt;br&gt;
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia: &lt;br&gt;
tam ti tvoji synovia povraždení ležia. &lt;br&gt;
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom: &lt;br&gt;
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom. &lt;br&gt;
Lež každý na junáckej spočíva posteli, &lt;br&gt;
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli. &lt;br&gt;
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá, &lt;br&gt;
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí: &lt;br&gt;
A čo? - Azda tých padlých Slovänov sa bojí? - &lt;br&gt;
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí &lt;br&gt;
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí. &lt;br&gt;
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša, &lt;br&gt;
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša. &lt;br&gt;
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, &lt;br&gt;
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva. &lt;br&gt;
A ty mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>76</id>
      <timestamp>2005-11-15T18:42:01Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:

„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša, &lt;br&gt;
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. &lt;br&gt;
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, &lt;br&gt;
to je zem naša, daná Slovänom od Boha. &lt;br&gt;
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží. &lt;br&gt;
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba, &lt;br&gt;
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. &lt;br&gt;
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom: &lt;br&gt;
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, &lt;br&gt;
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere &lt;br&gt;
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: &lt;br&gt;
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: &lt;br&gt;
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká. &lt;br&gt;
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom: &lt;br&gt;
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. &lt;br&gt;
A človek nad človeka u nás nemá práva: &lt;br&gt;
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! - &lt;br&gt;
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý: &lt;br&gt;
na púšť obrátili sa bujné naše nivy; &lt;br&gt;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý, &lt;br&gt;
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy. &lt;br&gt;
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti &lt;br&gt;
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti, &lt;br&gt;
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo! &lt;br&gt;
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. &lt;br&gt;
A tí, krutým železom čo nad nami vládli, &lt;br&gt;
kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. - &lt;br&gt;
Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu &lt;br&gt;
tak stojí napísané o slovänskom ľudu: &lt;br&gt;
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá, &lt;br&gt;
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. - &lt;br&gt;
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja &lt;br&gt;
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja? &lt;br&gt;
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my, &lt;br&gt;
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi; &lt;br&gt;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme, &lt;br&gt;
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. - &lt;br&gt;
Tieto dary božie sú priazne našej znaky; &lt;br&gt;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.&quot; &lt;br&gt;
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári &lt;br&gt;
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari. &lt;br&gt;
A zo stolca zlatého takovým sa heslom &lt;br&gt;
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:

„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil &lt;br&gt;
a osudy národov v ruku jeho vložil: &lt;br&gt;
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete: &lt;br&gt;
medzi národy jeho či jeden nájdete, &lt;br&gt;
ktorý by putá minul abo nezahynul, &lt;br&gt;
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul. &lt;br&gt;
Skloníte šije i vy. - Tie krásne roviny, &lt;br&gt;
túto zem vašich dedov dostane ľud iný. &lt;br&gt;
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť, &lt;br&gt;
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť. &lt;br&gt;
A junač vašu k mojim junákom pripojím, &lt;br&gt;
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím. &lt;br&gt;
A kto sa proti mojim rozkazom postaví, &lt;br&gt;
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. &lt;br&gt;
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu: &lt;br&gt;
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.&quot;

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého, &lt;br&gt;
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho. &lt;br&gt;
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko, &lt;br&gt;
a junák ti cárovi pozrel okom v oko; &lt;br&gt;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela, &lt;br&gt;
ruka sa napružila a na zbroj udrela; &lt;br&gt;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali; &lt;br&gt;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla družina slovänská odrazu &lt;br&gt;
a meč zasvietil v pästi každému víťazu: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla a razom na cára sa metá: &lt;br&gt;
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.

No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, &lt;br&gt;
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. - &lt;br&gt;
Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša: &lt;br&gt;
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. - &lt;br&gt;
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu: &lt;br&gt;
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu; &lt;br&gt;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža &lt;br&gt;
a junák za junákom padá cárska stráža.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje: &lt;br&gt;
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; &lt;br&gt;
a voj za vojom divým útokom ta letí, &lt;br&gt;
kde boj na cára bijú tie slovänské deti. &lt;br&gt;
Husté prachu kúdoly po poli valia sa, &lt;br&gt;
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. - &lt;br&gt;
A tá naša rodinka, tá slovänská čata, &lt;br&gt;
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá. &lt;br&gt;
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, &lt;br&gt;
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, &lt;br&gt;
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Zúri boj a našina stala si dokola: &lt;br&gt;
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá: &lt;br&gt;
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji, &lt;br&gt;
to že mi padni, ako víťazom pristojí.

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky &lt;br&gt;
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký. &lt;br&gt;
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže, &lt;br&gt;
čo strežú slovenského národa čierťaže. &lt;br&gt;
Svätoháj, stovekými zelený lipami, &lt;br&gt;
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy. &lt;br&gt;
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý, &lt;br&gt;
a v čistom poli dedov posvätné mohyly: &lt;br&gt;
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady, &lt;br&gt;
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady. &lt;br&gt;
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje, &lt;br&gt;
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije. &lt;br&gt;
A sláva zašlých vekov junáka oviala; &lt;br&gt;
a duša jeho svätým ohňom splápolala, &lt;br&gt;
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja; &lt;br&gt;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja. &lt;br&gt;
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia &lt;br&gt;
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi! &lt;br&gt;
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, &lt;br&gt;
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli: &lt;br&gt;
oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila &lt;br&gt;
divým svojím zúrením sama sa zničila. &lt;br&gt;
- A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny, &lt;br&gt;
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: - &lt;br&gt;
Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati! &lt;br&gt;
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti. &lt;br&gt;
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia: &lt;br&gt;
tam ti tvoji synovia povraždení ležia. &lt;br&gt;
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom: &lt;br&gt;
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom. &lt;br&gt;
Lež každý na junáckej spočíva posteli, &lt;br&gt;
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli. &lt;br&gt;
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá, &lt;br&gt;
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí: &lt;br&gt;
A čo? - Azda tých padlých Slovänov sa bojí? - &lt;br&gt;
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí &lt;br&gt;
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí. &lt;br&gt;
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša, &lt;br&gt;
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša. &lt;br&gt;
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, &lt;br&gt;
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva. &lt;br&gt;
A ty mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1597</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:27:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:

„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša, &lt;br&gt;
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. &lt;br&gt;
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, &lt;br&gt;
to je zem naša, daná Slovänom od Boha. &lt;br&gt;
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží. &lt;br&gt;
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba, &lt;br&gt;
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. &lt;br&gt;
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom: &lt;br&gt;
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, &lt;br&gt;
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere &lt;br&gt;
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: &lt;br&gt;
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: &lt;br&gt;
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká. &lt;br&gt;
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom: &lt;br&gt;
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. &lt;br&gt;
A človek nad človeka u nás nemá práva: &lt;br&gt;
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! - &lt;br&gt;
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý: &lt;br&gt;
na púšť obrátili sa bujné naše nivy; &lt;br&gt;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý, &lt;br&gt;
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy. &lt;br&gt;
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti &lt;br&gt;
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti, &lt;br&gt;
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo! &lt;br&gt;
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. &lt;br&gt;
A tí, krutým železom čo nad nami vládli, &lt;br&gt;
kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. - &lt;br&gt;
Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu &lt;br&gt;
tak stojí napísané o slovänskom ľudu: &lt;br&gt;
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá, &lt;br&gt;
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. - &lt;br&gt;
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja &lt;br&gt;
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja? &lt;br&gt;
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my, &lt;br&gt;
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi; &lt;br&gt;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme, &lt;br&gt;
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. - &lt;br&gt;
Tieto dary božie sú priazne našej znaky; &lt;br&gt;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.&quot; &lt;br&gt;
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári &lt;br&gt;
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari. &lt;br&gt;
A zo stolca zlatého takovým sa heslom &lt;br&gt;
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:

„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil &lt;br&gt;
a osudy národov v ruku jeho vložil: &lt;br&gt;
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete: &lt;br&gt;
medzi národy jeho či jeden nájdete, &lt;br&gt;
ktorý by putá minul abo nezahynul, &lt;br&gt;
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul. &lt;br&gt;
Skloníte šije i vy. - Tie krásne roviny, &lt;br&gt;
túto zem vašich dedov dostane ľud iný. &lt;br&gt;
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť, &lt;br&gt;
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť. &lt;br&gt;
A junač vašu k mojim junákom pripojím, &lt;br&gt;
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím. &lt;br&gt;
A kto sa proti mojim rozkazom postaví, &lt;br&gt;
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. &lt;br&gt;
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu: &lt;br&gt;
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.&quot;

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého, &lt;br&gt;
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho. &lt;br&gt;
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko, &lt;br&gt;
a junák ti cárovi pozrel okom v oko; &lt;br&gt;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela, &lt;br&gt;
ruka sa napružila a na zbroj udrela; &lt;br&gt;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali; &lt;br&gt;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla družina slovänská odrazu &lt;br&gt;
a meč zasvietil v pästi každému víťazu: &lt;br&gt;
„Mor ho!&quot; kríkla a razom na cára sa metá: &lt;br&gt;
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.

No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, &lt;br&gt;
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. - &lt;br&gt;
Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša: &lt;br&gt;
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. - &lt;br&gt;
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu: &lt;br&gt;
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu; &lt;br&gt;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža &lt;br&gt;
a junák za junákom padá cárska stráža.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje: &lt;br&gt;
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; &lt;br&gt;
a voj za vojom divým útokom ta letí, &lt;br&gt;
kde boj na cára bijú tie slovänské deti. &lt;br&gt;
Husté prachu kúdoly po poli valia sa, &lt;br&gt;
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. - &lt;br&gt;
A tá naša rodinka, tá slovänská čata, &lt;br&gt;
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá. &lt;br&gt;
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, &lt;br&gt;
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, &lt;br&gt;
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Zúri boj a našina stala si dokola: &lt;br&gt;
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá: &lt;br&gt;
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji, &lt;br&gt;
to že mi padni, ako víťazom pristojí.

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky &lt;br&gt;
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký. &lt;br&gt;
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže, &lt;br&gt;
čo strežú slovenského národa čierťaže. &lt;br&gt;
Svätoháj, stovekými zelený lipami, &lt;br&gt;
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy. &lt;br&gt;
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý, &lt;br&gt;
a v čistom poli dedov posvätné mohyly: &lt;br&gt;
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady, &lt;br&gt;
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady. &lt;br&gt;
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje, &lt;br&gt;
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije. &lt;br&gt;
A sláva zašlých vekov junáka oviala; &lt;br&gt;
a duša jeho svätým ohňom splápolala, &lt;br&gt;
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja; &lt;br&gt;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja. &lt;br&gt;
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia &lt;br&gt;
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi! &lt;br&gt;
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, &lt;br&gt;
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli: &lt;br&gt;
oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila &lt;br&gt;
divým svojím zúrením sama sa zničila. &lt;br&gt;
- A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny, &lt;br&gt;
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: - &lt;br&gt;
Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati! &lt;br&gt;
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti. &lt;br&gt;
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia: &lt;br&gt;
tam ti tvoji synovia povraždení ležia. &lt;br&gt;
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom: &lt;br&gt;
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom. &lt;br&gt;
Lež každý na junáckej spočíva posteli, &lt;br&gt;
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli. &lt;br&gt;
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá, &lt;br&gt;
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí: &lt;br&gt;
A čo? - Azda tých padlých Slovänov sa bojí? - &lt;br&gt;
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí &lt;br&gt;
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí. &lt;br&gt;
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša, &lt;br&gt;
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša. &lt;br&gt;
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, &lt;br&gt;
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva. &lt;br&gt;
A ty mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu, &lt;br&gt;
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; &lt;br&gt;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: &lt;br&gt;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.


[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Turčín Poničan</title>
    <id>22</id>
    <revision>
      <id>77</id>
      <timestamp>2005-08-12T17:38:21Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Samo_Chalupka|Samo Chalupka]]

Jajže, Bože, strach veliký: &lt;br&gt;
padli Turci na Poniky; &lt;br&gt;
padli, padli o polnoci, &lt;br&gt;
jaže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte, &lt;br&gt;
zajať Turkom sa nedajte: &lt;br&gt;
a čo mladé - zutekalo, &lt;br&gt;
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom &lt;br&gt;
do jelšiny nad potokom; &lt;br&gt;
našiel on tam starú ženu, &lt;br&gt;
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky: &lt;br&gt;
do železa dal jej ruky; &lt;br&gt;
povraz hodil jej na šiju &lt;br&gt;
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči, &lt;br&gt;
po hrobline, po bodľačí: &lt;br&gt;
starkej krv sa z nôžok leje &lt;br&gt;
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva, &lt;br&gt;
kančukou ju pošibáva; &lt;br&gt;
a keď ona na zem padá, &lt;br&gt;
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty, &lt;br&gt;
poháňajú ľud zajatý: &lt;br&gt;
tri razy mesiac omladol, &lt;br&gt;
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký, &lt;br&gt;
prešli oni cez tri rieky, &lt;br&gt;
zašli oni za tri hory, &lt;br&gt;
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží, &lt;br&gt;
týči k nebu tisíc veží: &lt;br&gt;
jaj, Bože, len smutno je to: &lt;br&gt;
ne tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu, &lt;br&gt;
Turkyňa im zašla cestu: &lt;br&gt;
a Turkyňa, ako ruža, &lt;br&gt;
pekne víta svojho muža:

„Vítaj, mužu, vitaj že mi, &lt;br&gt;
v tej uhorskej krásnej zemi! &lt;br&gt;
Či sa dobre vám vodilo? &lt;br&gt;
Či vám šťastie poslúžilo?&quot;

„Dobre, dobre sme chodili: &lt;br&gt;
Maďarov sme si podbili, &lt;br&gt;
a Slováci sa nedali, &lt;br&gt;
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového? &lt;br&gt;
Povedz, žienko, dač' dobrého.&quot; &lt;br&gt;
„Dobrá, dobrá tu novinka: &lt;br&gt;
požehnal ti pán Boh synka.&quot;

„A ja vediem otrokyňu, &lt;br&gt;
nášmu synku varovkyňu. &lt;br&gt;
Keď ho bude kolísavať, &lt;br&gt;
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona; &lt;br&gt;
veľmi pekne spieva ona: &lt;br&gt;
bo spevu na božom svete &lt;br&gt;
nad slovenský nenájdete.&quot;

Turčín sedí, kávu pije, &lt;br&gt;
a Turkyňa zlatom šije: &lt;br&gt;
a starká si spieva tíše, &lt;br&gt;
a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásne dieťa! &lt;br&gt;
Donesiem ti z hája kvieťa; &lt;br&gt;
donesiem ti z rúže púčok, &lt;br&gt;
veď si ty môj milý vnúčok.&quot;

Dopočul to Turčín mladý, &lt;br&gt;
hneď so starkou stal do vady: &lt;br&gt;
„Ako ty smieš to spievati? &lt;br&gt;
Či si mu ty stará mati?&quot;

„Raz Poniky rabovali, &lt;br&gt;
syna môjho s sebou vzali; &lt;br&gt;
syna môjho v treťom roku, &lt;br&gt;
mal on hviezdu, znak na boku.&quot;

A Turčín a jeho žena &lt;br&gt;
hodili sa na kolená: &lt;br&gt;
„Odpusť, mati, svojmu synu &lt;br&gt;
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať, &lt;br&gt;
s nami budeš tu panovať, &lt;br&gt;
chodiť, ako my, vo zlate &lt;br&gt;
a spočívať na zamate.&quot;

„Udeľ vám Boh, deti moje, &lt;br&gt;
sväté požehnanie svoje, &lt;br&gt;
ale túžba moja letí &lt;br&gt;
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona, &lt;br&gt;
na tie krásne brehy Hrona: &lt;br&gt;
tam kvitol kvet mojej mladi, &lt;br&gt;
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji &lt;br&gt;
v tichých hroboch spia v pokoji; &lt;br&gt;
tam - keď bude vôľa božia - &lt;br&gt;
i mňa ku nim nech položia.&quot;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>78</id>
      <timestamp>2005-11-15T10:23:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Samo_Chalupka|Samo Chalupka]]

Jajže, Bože, strach veliký: &lt;br&gt;
padli Turci na Poniky; &lt;br&gt;
padli, padli o polnoci, &lt;br&gt;
jaže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte, &lt;br&gt;
zajať Turkom sa nedajte: &lt;br&gt;
a čo mladé - zutekalo, &lt;br&gt;
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom &lt;br&gt;
do jelšiny nad potokom; &lt;br&gt;
našiel on tam starú ženu, &lt;br&gt;
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky: &lt;br&gt;
do železa dal jej ruky; &lt;br&gt;
povraz hodil jej na šiju &lt;br&gt;
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči, &lt;br&gt;
po hrobline, po bodľačí: &lt;br&gt;
starkej krv sa z nôžok leje &lt;br&gt;
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva, &lt;br&gt;
kančukou ju pošibáva; &lt;br&gt;
a keď ona na zem padá, &lt;br&gt;
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty, &lt;br&gt;
poháňajú ľud zajatý: &lt;br&gt;
tri razy mesiac omladol, &lt;br&gt;
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký, &lt;br&gt;
prešli oni cez tri rieky, &lt;br&gt;
zašli oni za tri hory, &lt;br&gt;
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží, &lt;br&gt;
týči k nebu tisíc veží: &lt;br&gt;
jaj, Bože, len smutno je to: &lt;br&gt;
ne tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu, &lt;br&gt;
Turkyňa im zašla cestu: &lt;br&gt;
a Turkyňa, ako ruža, &lt;br&gt;
pekne víta svojho muža:

„Vítaj, mužu, vitaj že mi, &lt;br&gt;
v tej uhorskej krásnej zemi! &lt;br&gt;
Či sa dobre vám vodilo? &lt;br&gt;
Či vám šťastie poslúžilo?&quot;

„Dobre, dobre sme chodili: &lt;br&gt;
Maďarov sme si podbili, &lt;br&gt;
a Slováci sa nedali, &lt;br&gt;
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového? &lt;br&gt;
Povedz, žienko, dač' dobrého.&quot; &lt;br&gt;
„Dobrá, dobrá tu novinka: &lt;br&gt;
požehnal ti pán Boh synka.&quot;

„A ja vediem otrokyňu, &lt;br&gt;
nášmu synku varovkyňu. &lt;br&gt;
Keď ho bude kolísavať, &lt;br&gt;
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona; &lt;br&gt;
veľmi pekne spieva ona: &lt;br&gt;
bo spevu na božom svete &lt;br&gt;
nad slovenský nenájdete.&quot;

Turčín sedí, kávu pije, &lt;br&gt;
a Turkyňa zlatom šije: &lt;br&gt;
a starká si spieva tíše, &lt;br&gt;
a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásne dieťa! &lt;br&gt;
Donesiem ti z hája kvieťa; &lt;br&gt;
donesiem ti z rúže púčok, &lt;br&gt;
veď si ty môj milý vnúčok.&quot;

Dopočul to Turčín mladý, &lt;br&gt;
hneď so starkou stal do vady: &lt;br&gt;
„Ako ty smieš to spievati? &lt;br&gt;
Či si mu ty stará mati?&quot;

„Raz Poniky rabovali, &lt;br&gt;
syna môjho s sebou vzali; &lt;br&gt;
syna môjho v treťom roku, &lt;br&gt;
mal on hviezdu, znak na boku.&quot;

A Turčín a jeho žena &lt;br&gt;
hodili sa na kolená: &lt;br&gt;
„Odpusť, mati, svojmu synu &lt;br&gt;
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať, &lt;br&gt;
s nami budeš tu panovať, &lt;br&gt;
chodiť, ako my, vo zlate &lt;br&gt;
a spočívať na zamate.&quot;

„Udeľ vám Boh, deti moje, &lt;br&gt;
sväté požehnanie svoje, &lt;br&gt;
ale túžba moja letí &lt;br&gt;
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona, &lt;br&gt;
na tie krásne brehy Hrona: &lt;br&gt;
tam kvitol kvet mojej mladi, &lt;br&gt;
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji &lt;br&gt;
v tichých hroboch spia v pokoji; &lt;br&gt;
tam - keď bude vôľa božia - &lt;br&gt;
i mňa ku nim nech položia.&quot;


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>79</id>
      <timestamp>2005-11-15T10:54:59Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Nadpis|{{PAGENAME}}|[[Autor:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]}}

Jajže, Bože, strach veliký: &lt;br&gt;
padli Turci na Poniky; &lt;br&gt;
padli, padli o polnoci, &lt;br&gt;
jaže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte, &lt;br&gt;
zajať Turkom sa nedajte: &lt;br&gt;
a čo mladé - zutekalo, &lt;br&gt;
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom &lt;br&gt;
do jelšiny nad potokom; &lt;br&gt;
našiel on tam starú ženu, &lt;br&gt;
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky: &lt;br&gt;
do železa dal jej ruky; &lt;br&gt;
povraz hodil jej na šiju &lt;br&gt;
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči, &lt;br&gt;
po hrobline, po bodľačí: &lt;br&gt;
starkej krv sa z nôžok leje &lt;br&gt;
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva, &lt;br&gt;
kančukou ju pošibáva; &lt;br&gt;
a keď ona na zem padá, &lt;br&gt;
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty, &lt;br&gt;
poháňajú ľud zajatý: &lt;br&gt;
tri razy mesiac omladol, &lt;br&gt;
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký, &lt;br&gt;
prešli oni cez tri rieky, &lt;br&gt;
zašli oni za tri hory, &lt;br&gt;
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží, &lt;br&gt;
týči k nebu tisíc veží: &lt;br&gt;
jaj, Bože, len smutno je to: &lt;br&gt;
ne tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu, &lt;br&gt;
Turkyňa im zašla cestu: &lt;br&gt;
a Turkyňa, ako ruža, &lt;br&gt;
pekne víta svojho muža:

„Vítaj, mužu, vitaj že mi, &lt;br&gt;
v tej uhorskej krásnej zemi! &lt;br&gt;
Či sa dobre vám vodilo? &lt;br&gt;
Či vám šťastie poslúžilo?&quot;

„Dobre, dobre sme chodili: &lt;br&gt;
Maďarov sme si podbili, &lt;br&gt;
a Slováci sa nedali, &lt;br&gt;
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového? &lt;br&gt;
Povedz, žienko, dač' dobrého.&quot; &lt;br&gt;
„Dobrá, dobrá tu novinka: &lt;br&gt;
požehnal ti pán Boh synka.&quot;

„A ja vediem otrokyňu, &lt;br&gt;
nášmu synku varovkyňu. &lt;br&gt;
Keď ho bude kolísavať, &lt;br&gt;
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona; &lt;br&gt;
veľmi pekne spieva ona: &lt;br&gt;
bo spevu na božom svete &lt;br&gt;
nad slovenský nenájdete.&quot;

Turčín sedí, kávu pije, &lt;br&gt;
a Turkyňa zlatom šije: &lt;br&gt;
a starká si spieva tíše, &lt;br&gt;
a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásne dieťa! &lt;br&gt;
Donesiem ti z hája kvieťa; &lt;br&gt;
donesiem ti z rúže púčok, &lt;br&gt;
veď si ty môj milý vnúčok.&quot;

Dopočul to Turčín mladý, &lt;br&gt;
hneď so starkou stal do vady: &lt;br&gt;
„Ako ty smieš to spievati? &lt;br&gt;
Či si mu ty stará mati?&quot;

„Raz Poniky rabovali, &lt;br&gt;
syna môjho s sebou vzali; &lt;br&gt;
syna môjho v treťom roku, &lt;br&gt;
mal on hviezdu, znak na boku.&quot;

A Turčín a jeho žena &lt;br&gt;
hodili sa na kolená: &lt;br&gt;
„Odpusť, mati, svojmu synu &lt;br&gt;
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať, &lt;br&gt;
s nami budeš tu panovať, &lt;br&gt;
chodiť, ako my, vo zlate &lt;br&gt;
a spočívať na zamate.&quot;

„Udeľ vám Boh, deti moje, &lt;br&gt;
sväté požehnanie svoje, &lt;br&gt;
ale túžba moja letí &lt;br&gt;
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona, &lt;br&gt;
na tie krásne brehy Hrona: &lt;br&gt;
tam kvitol kvet mojej mladi, &lt;br&gt;
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji &lt;br&gt;
v tichých hroboch spia v pokoji; &lt;br&gt;
tam - keď bude vôľa božia - &lt;br&gt;
i mňa ku nim nech položia.&quot;


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>80</id>
      <timestamp>2005-11-15T18:41:49Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Jajže, Bože, strach veliký: &lt;br&gt;
padli Turci na Poniky; &lt;br&gt;
padli, padli o polnoci, &lt;br&gt;
jaže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte, &lt;br&gt;
zajať Turkom sa nedajte: &lt;br&gt;
a čo mladé - zutekalo, &lt;br&gt;
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom &lt;br&gt;
do jelšiny nad potokom; &lt;br&gt;
našiel on tam starú ženu, &lt;br&gt;
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky: &lt;br&gt;
do železa dal jej ruky; &lt;br&gt;
povraz hodil jej na šiju &lt;br&gt;
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči, &lt;br&gt;
po hrobline, po bodľačí: &lt;br&gt;
starkej krv sa z nôžok leje &lt;br&gt;
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva, &lt;br&gt;
kančukou ju pošibáva; &lt;br&gt;
a keď ona na zem padá, &lt;br&gt;
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty, &lt;br&gt;
poháňajú ľud zajatý: &lt;br&gt;
tri razy mesiac omladol, &lt;br&gt;
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký, &lt;br&gt;
prešli oni cez tri rieky, &lt;br&gt;
zašli oni za tri hory, &lt;br&gt;
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží, &lt;br&gt;
týči k nebu tisíc veží: &lt;br&gt;
jaj, Bože, len smutno je to: &lt;br&gt;
ne tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu, &lt;br&gt;
Turkyňa im zašla cestu: &lt;br&gt;
a Turkyňa, ako ruža, &lt;br&gt;
pekne víta svojho muža:

„Vítaj, mužu, vitaj že mi, &lt;br&gt;
v tej uhorskej krásnej zemi! &lt;br&gt;
Či sa dobre vám vodilo? &lt;br&gt;
Či vám šťastie poslúžilo?&quot;

„Dobre, dobre sme chodili: &lt;br&gt;
Maďarov sme si podbili, &lt;br&gt;
a Slováci sa nedali, &lt;br&gt;
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového? &lt;br&gt;
Povedz, žienko, dač' dobrého.&quot; &lt;br&gt;
„Dobrá, dobrá tu novinka: &lt;br&gt;
požehnal ti pán Boh synka.&quot;

„A ja vediem otrokyňu, &lt;br&gt;
nášmu synku varovkyňu. &lt;br&gt;
Keď ho bude kolísavať, &lt;br&gt;
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona; &lt;br&gt;
veľmi pekne spieva ona: &lt;br&gt;
bo spevu na božom svete &lt;br&gt;
nad slovenský nenájdete.&quot;

Turčín sedí, kávu pije, &lt;br&gt;
a Turkyňa zlatom šije: &lt;br&gt;
a starká si spieva tíše, &lt;br&gt;
a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásne dieťa! &lt;br&gt;
Donesiem ti z hája kvieťa; &lt;br&gt;
donesiem ti z rúže púčok, &lt;br&gt;
veď si ty môj milý vnúčok.&quot;

Dopočul to Turčín mladý, &lt;br&gt;
hneď so starkou stal do vady: &lt;br&gt;
„Ako ty smieš to spievati? &lt;br&gt;
Či si mu ty stará mati?&quot;

„Raz Poniky rabovali, &lt;br&gt;
syna môjho s sebou vzali; &lt;br&gt;
syna môjho v treťom roku, &lt;br&gt;
mal on hviezdu, znak na boku.&quot;

A Turčín a jeho žena &lt;br&gt;
hodili sa na kolená: &lt;br&gt;
„Odpusť, mati, svojmu synu &lt;br&gt;
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať, &lt;br&gt;
s nami budeš tu panovať, &lt;br&gt;
chodiť, ako my, vo zlate &lt;br&gt;
a spočívať na zamate.&quot;

„Udeľ vám Boh, deti moje, &lt;br&gt;
sväté požehnanie svoje, &lt;br&gt;
ale túžba moja letí &lt;br&gt;
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona, &lt;br&gt;
na tie krásne brehy Hrona: &lt;br&gt;
tam kvitol kvet mojej mladi, &lt;br&gt;
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji &lt;br&gt;
v tichých hroboch spia v pokoji; &lt;br&gt;
tam - keď bude vôľa božia - &lt;br&gt;
i mňa ku nim nech položia.&quot;


{{sk-source}}

[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1593</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:26:41Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Jajže, Bože, strach veliký: &lt;br&gt;
padli Turci na Poniky; &lt;br&gt;
padli, padli o polnoci, &lt;br&gt;
jaže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte, &lt;br&gt;
zajať Turkom sa nedajte: &lt;br&gt;
a čo mladé - zutekalo, &lt;br&gt;
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom &lt;br&gt;
do jelšiny nad potokom; &lt;br&gt;
našiel on tam starú ženu, &lt;br&gt;
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky: &lt;br&gt;
do železa dal jej ruky; &lt;br&gt;
povraz hodil jej na šiju &lt;br&gt;
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči, &lt;br&gt;
po hrobline, po bodľačí: &lt;br&gt;
starkej krv sa z nôžok leje &lt;br&gt;
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva, &lt;br&gt;
kančukou ju pošibáva; &lt;br&gt;
a keď ona na zem padá, &lt;br&gt;
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty, &lt;br&gt;
poháňajú ľud zajatý: &lt;br&gt;
tri razy mesiac omladol, &lt;br&gt;
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký, &lt;br&gt;
prešli oni cez tri rieky, &lt;br&gt;
zašli oni za tri hory, &lt;br&gt;
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží, &lt;br&gt;
týči k nebu tisíc veží: &lt;br&gt;
jaj, Bože, len smutno je to: &lt;br&gt;
ne tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu, &lt;br&gt;
Turkyňa im zašla cestu: &lt;br&gt;
a Turkyňa, ako ruža, &lt;br&gt;
pekne víta svojho muža:

„Vítaj, mužu, vitaj že mi, &lt;br&gt;
v tej uhorskej krásnej zemi! &lt;br&gt;
Či sa dobre vám vodilo? &lt;br&gt;
Či vám šťastie poslúžilo?&quot;

„Dobre, dobre sme chodili: &lt;br&gt;
Maďarov sme si podbili, &lt;br&gt;
a Slováci sa nedali, &lt;br&gt;
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového? &lt;br&gt;
Povedz, žienko, dač' dobrého.&quot; &lt;br&gt;
„Dobrá, dobrá tu novinka: &lt;br&gt;
požehnal ti pán Boh synka.&quot;

„A ja vediem otrokyňu, &lt;br&gt;
nášmu synku varovkyňu. &lt;br&gt;
Keď ho bude kolísavať, &lt;br&gt;
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona; &lt;br&gt;
veľmi pekne spieva ona: &lt;br&gt;
bo spevu na božom svete &lt;br&gt;
nad slovenský nenájdete.&quot;

Turčín sedí, kávu pije, &lt;br&gt;
a Turkyňa zlatom šije: &lt;br&gt;
a starká si spieva tíše, &lt;br&gt;
a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásne dieťa! &lt;br&gt;
Donesiem ti z hája kvieťa; &lt;br&gt;
donesiem ti z rúže púčok, &lt;br&gt;
veď si ty môj milý vnúčok.&quot;

Dopočul to Turčín mladý, &lt;br&gt;
hneď so starkou stal do vady: &lt;br&gt;
„Ako ty smieš to spievati? &lt;br&gt;
Či si mu ty stará mati?&quot;

„Raz Poniky rabovali, &lt;br&gt;
syna môjho s sebou vzali; &lt;br&gt;
syna môjho v treťom roku, &lt;br&gt;
mal on hviezdu, znak na boku.&quot;

A Turčín a jeho žena &lt;br&gt;
hodili sa na kolená: &lt;br&gt;
„Odpusť, mati, svojmu synu &lt;br&gt;
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať, &lt;br&gt;
s nami budeš tu panovať, &lt;br&gt;
chodiť, ako my, vo zlate &lt;br&gt;
a spočívať na zamate.&quot;

„Udeľ vám Boh, deti moje, &lt;br&gt;
sväté požehnanie svoje, &lt;br&gt;
ale túžba moja letí &lt;br&gt;
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona, &lt;br&gt;
na tie krásne brehy Hrona: &lt;br&gt;
tam kvitol kvet mojej mladi, &lt;br&gt;
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji &lt;br&gt;
v tichých hroboch spia v pokoji; &lt;br&gt;
tam - keď bude vôľa božia - &lt;br&gt;
i mňa ku nim nech položia.&quot;


[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2432</id>
      <timestamp>2006-07-09T18:45:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>87.197.146.237</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Jajže, Bože, strach veliký: &lt;br&gt;
padli Turci na Poniky; &lt;br&gt;
padli, padli o polnoci, &lt;br&gt;
jajže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte, &lt;br&gt;
zajať Turkom sa nedajte: &lt;br&gt;
a čo mladé - zutekalo, &lt;br&gt;
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom &lt;br&gt;
do jelšiny nad potokom; &lt;br&gt;
našiel on tam starú ženu, &lt;br&gt;
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky: &lt;br&gt;
do železa dal jej ruky; &lt;br&gt;
povraz hodil jej na šiju &lt;br&gt;
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči, &lt;br&gt;
po hrobline, po bodľačí: &lt;br&gt;
starkej krv sa z nôžok leje &lt;br&gt;
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva, &lt;br&gt;
kančukou ju pošibáva; &lt;br&gt;
a keď ona na zem padá, &lt;br&gt;
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty, &lt;br&gt;
poháňajú ľud zajatý: &lt;br&gt;
tri razy mesiac omladol, &lt;br&gt;
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký, &lt;br&gt;
prešli oni cez tri rieky, &lt;br&gt;
zašli oni za tri hory, &lt;br&gt;
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží, &lt;br&gt;
týči k nebu tisíc veží: &lt;br&gt;
jaj, Bože, len smutno je to: &lt;br&gt;
ne tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu, &lt;br&gt;
Turkyňa im zašla cestu: &lt;br&gt;
a Turkyňa, ako ruža, &lt;br&gt;
pekne víta svojho muža:

„Vítaj, mužu, vitaj že mi, &lt;br&gt;
v tej uhorskej krásnej zemi! &lt;br&gt;
Či sa dobre vám vodilo? &lt;br&gt;
Či vám šťastie poslúžilo?&quot;

„Dobre, dobre sme chodili: &lt;br&gt;
Maďarov sme si podbili, &lt;br&gt;
a Slováci sa nedali, &lt;br&gt;
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového? &lt;br&gt;
Povedz, žienko, dač' dobrého.&quot; &lt;br&gt;
„Dobrá, dobrá tu novinka: &lt;br&gt;
požehnal ti pán Boh synka.&quot;

„A ja vediem otrokyňu, &lt;br&gt;
nášmu synku varovkyňu. &lt;br&gt;
Keď ho bude kolísavať, &lt;br&gt;
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona; &lt;br&gt;
veľmi pekne spieva ona: &lt;br&gt;
bo spevu na božom svete &lt;br&gt;
nad slovenský nenájdete.&quot;

Turčín sedí, kávu pije, &lt;br&gt;
a Turkyňa zlatom šije: &lt;br&gt;
a starká si spieva tíše, &lt;br&gt;
a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásne dieťa! &lt;br&gt;
Donesiem ti z hája kvieťa; &lt;br&gt;
donesiem ti z rúže púčok, &lt;br&gt;
veď si ty môj milý vnúčok.&quot;

Dopočul to Turčín mladý, &lt;br&gt;
hneď so starkou stal do vady: &lt;br&gt;
„Ako ty smieš to spievati? &lt;br&gt;
Či si mu ty stará mati?&quot;

„Raz Poniky rabovali, &lt;br&gt;
syna môjho s sebou vzali; &lt;br&gt;
syna môjho v treťom roku, &lt;br&gt;
mal on hviezdu, znak na boku.&quot;

A Turčín a jeho žena &lt;br&gt;
hodili sa na kolená: &lt;br&gt;
„Odpusť, mati, svojmu synu &lt;br&gt;
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať, &lt;br&gt;
s nami budeš tu panovať, &lt;br&gt;
chodiť, ako my, vo zlate &lt;br&gt;
a spočívať na zamate.&quot;

„Udeľ vám Boh, deti moje, &lt;br&gt;
sväté požehnanie svoje, &lt;br&gt;
ale túžba moja letí &lt;br&gt;
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona, &lt;br&gt;
na tie krásne brehy Hrona: &lt;br&gt;
tam kvitol kvet mojej mladi, &lt;br&gt;
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji &lt;br&gt;
v tichých hroboch spia v pokoji; &lt;br&gt;
tam - keď bude vôľa božia - &lt;br&gt;
i mňa ku nim nech položia.&quot;


[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2433</id>
      <timestamp>2006-07-09T18:47:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>87.197.146.237</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Jajže, Bože, strach veliký: &lt;br&gt;
padli Turci na Poniky; &lt;br&gt;
padli, padli o polnoci, &lt;br&gt;
jajže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte, &lt;br&gt;
zajať Turkom sa nedajte: &lt;br&gt;
a čo mladé - zutekalo, &lt;br&gt;
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom &lt;br&gt;
do jelšiny nad potokom; &lt;br&gt;
našiel on tam starú ženu, &lt;br&gt;
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky: &lt;br&gt;
do železa dal jej ruky; &lt;br&gt;
povraz hodil jej na šiju &lt;br&gt;
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči, &lt;br&gt;
po hrobline, po bodľačí: &lt;br&gt;
starkej krv sa z nôžok leje &lt;br&gt;
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva, &lt;br&gt;
kančukou ju pošibáva; &lt;br&gt;
a keď ona na zem padá, &lt;br&gt;
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty, &lt;br&gt;
poháňajú ľud zajatý: &lt;br&gt;
tri razy mesiac omladol, &lt;br&gt;
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký, &lt;br&gt;
prešli oni cez tri rieky, &lt;br&gt;
zašli oni za tri hory, &lt;br&gt;
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží, &lt;br&gt;
týči k nebu tisíc veží: &lt;br&gt;
jaj, Bože, len smutno je to: &lt;br&gt;
na tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu, &lt;br&gt;
Turkyňa im zašla cestu: &lt;br&gt;
a Turkyňa, ako ruža, &lt;br&gt;
pekne víta svojho muža:

„Vitaj, mužu, vitaj že mi, &lt;br&gt;
v tej uhorskej krásnej zemi! &lt;br&gt;
Či sa dobre vám vodilo? &lt;br&gt;
Či vám šťastie poslúžilo?&quot;

„Dobre, dobre sme chodili: &lt;br&gt;
Maďarov sme si podbili, &lt;br&gt;
a Slováci sa nedali, &lt;br&gt;
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového? &lt;br&gt;
Povedz, žienko, dač' dobrého.&quot; &lt;br&gt;
„Dobrá, dobrá tu novinka: &lt;br&gt;
požehnal ti pán Boh synka.&quot;

„A ja vediem otrokyňu, &lt;br&gt;
nášmu synku varovkyňu. &lt;br&gt;
Keď ho bude kolísavať, &lt;br&gt;
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona; &lt;br&gt;
veľmi pekne spieva ona: &lt;br&gt;
bo spevu na božom svete &lt;br&gt;
nad slovenský nenájdete.&quot;

Turčín sedí, kávu pije, &lt;br&gt;
a Turkyňa zlatom šije: &lt;br&gt;
a starká si spieva tíše, &lt;br&gt;
a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásne dieťa! &lt;br&gt;
Donesiem ti z hája kvieťa; &lt;br&gt;
donesiem ti z rúže púčok, &lt;br&gt;
veď si ty môj milý vnúčok.&quot;

Dopočul to Turčín mladý, &lt;br&gt;
hneď so starkou stal do vady: &lt;br&gt;
„Ako ty smieš to spievati? &lt;br&gt;
Či si mu ty stará mati?&quot;

„Raz Poniky rabovali, &lt;br&gt;
syna môjho s sebou vzali; &lt;br&gt;
syna môjho v treťom roku, &lt;br&gt;
mal on hviezdu, znak na boku.&quot;

A Turčín a jeho žena &lt;br&gt;
hodili sa na kolená: &lt;br&gt;
„Odpusť, mati, svojmu synu &lt;br&gt;
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať, &lt;br&gt;
s nami budeš tu panovať, &lt;br&gt;
chodiť, ako my, vo zlate &lt;br&gt;
a spočívať na zamate.&quot;

„Udeľ vám Boh, deti moje, &lt;br&gt;
sväté požehnanie svoje, &lt;br&gt;
ale túžba moja letí &lt;br&gt;
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona, &lt;br&gt;
na tie krásne brehy Hrona: &lt;br&gt;
tam kvitol kvet mojej mladi, &lt;br&gt;
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji &lt;br&gt;
v tichých hroboch spia v pokoji; &lt;br&gt;
tam - keď bude vôľa božia - &lt;br&gt;
i mňa ku nim nech položia.&quot;


[[Category:Samo Chalupka]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Duma bratislavská</title>
    <id>24</id>
    <revision>
      <id>87</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:14:02Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Ten prešporský zámok pekný murovaný – &lt;br&gt;
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni, &lt;br&gt;
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj: &lt;br&gt;
ako pekne tečie ten povestný Dunaj. &lt;br&gt;
Tí nádherní páni pilnú radu majú, &lt;br&gt;
že oni povestný Dunaj zahatajú; &lt;br&gt;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú; &lt;br&gt;
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“ &lt;br&gt;

Srekli sa tí páni na chlapcov junákov, &lt;br&gt;
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov! &lt;br&gt;
„A čože vy, páni, čože máte s nami?“ &lt;br&gt;
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami. &lt;br&gt;
„Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme, &lt;br&gt;
len my v našich Tatrách ak’ tie Tatry stojme. &lt;br&gt;
Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno, &lt;br&gt;
či nás i znivočia – veď padneme vedno!“ &lt;br&gt;
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú; &lt;br&gt;
ale srdce berú slovenskému kolu; &lt;br&gt;
všetko tak nechali, ale srdce vzali, &lt;br&gt;
prešporskí šuhaji na ľade ostali. &lt;br&gt;
Pešporskí šuhaji plačú na rok nový, &lt;br&gt;
vytínajú kríček, pekný kalinový, &lt;br&gt;
vytínajú kríček s koreňmi zo zeme: &lt;br&gt;
„Akože my potom, siroty, budeme!“ &lt;br&gt;
Vyzváňali zvony v štyri sveta strany, &lt;br&gt;
keď bránami išli prešporskí kompani. &lt;br&gt;
„Ej páni na zámku, to vy dobre vedzte, &lt;br&gt;
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte! &lt;br&gt;
Bodaj ste, aby ste pokoja nemali, &lt;br&gt;
keď ste nám jediné potešenie vzali! &lt;br&gt;
Bodaj ste, aby ste tak v svete schodili,&lt;br&gt; 
ako ste sa za nás v kostole modlili! &lt;br&gt;
Málo nás je, málo, ale nič je preto: &lt;br&gt;
bez sto lastovičiek bude ešte leto! &lt;br&gt;
Povedali mnohí, že pôjdu za nami, &lt;br&gt;
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami. &lt;br&gt;
Keď nôťa, nech nôťa – bodaj vynôtili, &lt;br&gt;
by tí páni zedli, čo si navarili; &lt;br&gt;
by tí páni znali, dobre pamätali, &lt;br&gt;
keď chlapci slovenskí Prešporok nechali!“ &lt;br&gt;

Ten prešporský zámok pekný murovaný – &lt;br&gt;
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni, &lt;br&gt;
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj, &lt;br&gt;
ako pekne tečie ten povestný Dunaj. &lt;br&gt;
Hľadí aj pán Mátal,čo ten Dunaj hatal – &lt;br&gt;
a ten letí skokmi ak’ pred tisíc rokmi. &lt;br&gt;
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú: &lt;br&gt;
„Zahajte, páni, keď máte nádeju!“&lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>88</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:36:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Ten prešporský zámok pekný murovaný – &lt;br&gt;
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni, &lt;br&gt;
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj: &lt;br&gt;
ako pekne tečie ten povestný Dunaj. &lt;br&gt;
Tí nádherní páni pilnú radu majú, &lt;br&gt;
že oni povestný Dunaj zahatajú; &lt;br&gt;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú; &lt;br&gt;
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“ &lt;br&gt;

Srekli sa tí páni na chlapcov junákov, &lt;br&gt;
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov! &lt;br&gt;
„A čože vy, páni, čože máte s nami?“ &lt;br&gt;
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami. &lt;br&gt;
„Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme, &lt;br&gt;
len my v našich Tatrách ak’ tie Tatry stojme. &lt;br&gt;
Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno, &lt;br&gt;
či nás i znivočia – veď padneme vedno!“ &lt;br&gt;
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú; &lt;br&gt;
ale srdce berú slovenskému kolu; &lt;br&gt;
všetko tak nechali, ale srdce vzali, &lt;br&gt;
prešporskí šuhaji na ľade ostali. &lt;br&gt;
Pešporskí šuhaji plačú na rok nový, &lt;br&gt;
vytínajú kríček, pekný kalinový, &lt;br&gt;
vytínajú kríček s koreňmi zo zeme: &lt;br&gt;
„Akože my potom, siroty, budeme!“ &lt;br&gt;
Vyzváňali zvony v štyri sveta strany, &lt;br&gt;
keď bránami išli prešporskí kompani. &lt;br&gt;
„Ej páni na zámku, to vy dobre vedzte, &lt;br&gt;
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte! &lt;br&gt;
Bodaj ste, aby ste pokoja nemali, &lt;br&gt;
keď ste nám jediné potešenie vzali! &lt;br&gt;
Bodaj ste, aby ste tak v svete schodili,&lt;br&gt; 
ako ste sa za nás v kostole modlili! &lt;br&gt;
Málo nás je, málo, ale nič je preto: &lt;br&gt;
bez sto lastovičiek bude ešte leto! &lt;br&gt;
Povedali mnohí, že pôjdu za nami, &lt;br&gt;
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami. &lt;br&gt;
Keď nôťa, nech nôťa – bodaj vynôtili, &lt;br&gt;
by tí páni zedli, čo si navarili; &lt;br&gt;
by tí páni znali, dobre pamätali, &lt;br&gt;
keď chlapci slovenskí Prešporok nechali!“ &lt;br&gt;

Ten prešporský zámok pekný murovaný – &lt;br&gt;
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni, &lt;br&gt;
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj, &lt;br&gt;
ako pekne tečie ten povestný Dunaj. &lt;br&gt;
Hľadí aj pán Mátal,čo ten Dunaj hatal – &lt;br&gt;
a ten letí skokmi ak’ pred tisíc rokmi. &lt;br&gt;
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú: &lt;br&gt;
„Zahajte, páni, keď máte nádeju!“&lt;br&gt;


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1679</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:47:11Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Ten prešporský zámok pekný murovaný – &lt;br&gt;
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni, &lt;br&gt;
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj: &lt;br&gt;
ako pekne tečie ten povestný Dunaj. &lt;br&gt;
Tí nádherní páni pilnú radu majú, &lt;br&gt;
že oni povestný Dunaj zahatajú; &lt;br&gt;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú; &lt;br&gt;
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“ &lt;br&gt;

Srekli sa tí páni na chlapcov junákov, &lt;br&gt;
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov! &lt;br&gt;
„A čože vy, páni, čože máte s nami?“ &lt;br&gt;
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami. &lt;br&gt;
„Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme, &lt;br&gt;
len my v našich Tatrách ak’ tie Tatry stojme. &lt;br&gt;
Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno, &lt;br&gt;
či nás i znivočia – veď padneme vedno!“ &lt;br&gt;
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú; &lt;br&gt;
ale srdce berú slovenskému kolu; &lt;br&gt;
všetko tak nechali, ale srdce vzali, &lt;br&gt;
prešporskí šuhaji na ľade ostali. &lt;br&gt;
Pešporskí šuhaji plačú na rok nový, &lt;br&gt;
vytínajú kríček, pekný kalinový, &lt;br&gt;
vytínajú kríček s koreňmi zo zeme: &lt;br&gt;
„Akože my potom, siroty, budeme!“ &lt;br&gt;
Vyzváňali zvony v štyri sveta strany, &lt;br&gt;
keď bránami išli prešporskí kompani. &lt;br&gt;
„Ej páni na zámku, to vy dobre vedzte, &lt;br&gt;
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte! &lt;br&gt;
Bodaj ste, aby ste pokoja nemali, &lt;br&gt;
keď ste nám jediné potešenie vzali! &lt;br&gt;
Bodaj ste, aby ste tak v svete schodili,&lt;br&gt; 
ako ste sa za nás v kostole modlili! &lt;br&gt;
Málo nás je, málo, ale nič je preto: &lt;br&gt;
bez sto lastovičiek bude ešte leto! &lt;br&gt;
Povedali mnohí, že pôjdu za nami, &lt;br&gt;
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami. &lt;br&gt;
Keď nôťa, nech nôťa – bodaj vynôtili, &lt;br&gt;
by tí páni zedli, čo si navarili; &lt;br&gt;
by tí páni znali, dobre pamätali, &lt;br&gt;
keď chlapci slovenskí Prešporok nechali!“ &lt;br&gt;

Ten prešporský zámok pekný murovaný – &lt;br&gt;
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni, &lt;br&gt;
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj, &lt;br&gt;
ako pekne tečie ten povestný Dunaj. &lt;br&gt;
Hľadí aj pán Mátal,čo ten Dunaj hatal – &lt;br&gt;
a ten letí skokmi ak’ pred tisíc rokmi. &lt;br&gt;
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú: &lt;br&gt;
„Zahajte, páni, keď máte nádeju!“&lt;br&gt;


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Duma slovenská</title>
    <id>25</id>
    <revision>
      <id>89</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:17:20Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely, &lt;br&gt;
lietal bych ponad Váh jak obláčik biely, &lt;br&gt;
ponad Váh by lietal a na Štíte býval – &lt;br&gt;
čiže bych sa pekne na Slovensko díval! &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Vlasť moja! Ty schránka upomienok svätá, &lt;br&gt;
na činy ohromné v prešlosti bohatá, &lt;br&gt;
keď sa ako vody z jedného prameňa &lt;br&gt;
dvíhali do sveta slovanské plemená. &lt;br&gt;
Tu Slovák v pralesoch, kde len orol lieta, &lt;br&gt;
vystavil si hniezdo od pamäti sveta, &lt;br&gt;
by ho neopustil, kým trvá zeme tvár; &lt;br&gt;
tu Svätoplukovej moci zablysla žiar, &lt;br&gt;
ktorý spojil prvý pastierske rodiny &lt;br&gt;
a viedol ku sláve slovenské družiny. &lt;br&gt;
Nad tebou už trvá búrka od tisíc liet, &lt;br&gt;
už od toho času zmenil sa celý svet. &lt;br&gt;
O národoch mnohých niet už ani chýru, &lt;br&gt;
len ty nepodliehaš živlu ani víru. &lt;br&gt;
Keď z miest ťa vyhnali, zašla sláva tvoja: &lt;br&gt;
rastieš si po poli ako tá povoja, &lt;br&gt;
jak zelie domáce, čo nevykorení &lt;br&gt;
žiaden, a vždy rastie bez všetkej premeny. &lt;br&gt;
Lež aké právo máš? jak ten vták na kríku; &lt;br&gt;
šliapajú ťa jako trávu na chodníku. &lt;br&gt;
Deti tvé jak blato, tak citu nemajú, &lt;br&gt;
lipnú na tie škôrne, čo po nich šliapajú, &lt;br&gt;
a na teba hrnú hanbu od století; &lt;br&gt;
predsa jedna veľká pamiatka ťa svätí, &lt;br&gt;
pamiatka, nad ktorou slnko nezachodí: &lt;br&gt;
tys’ truhla úmluvy pre slovanské rody. &lt;br&gt;
A budúcnosť tvoja? – Ktože tú vymerá? &lt;br&gt;
Jestli bude taká ako naša viera &lt;br&gt;
a naša nádeja, taká bystrá, smelá, &lt;br&gt;
I bude veru ona velikánska, skvelá! &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Boli časy krásne, to časy zápalu, &lt;br&gt;
čisté, bez ohľadov a sebectva kalu, &lt;br&gt;
keď úbohé deti poznali vlastný byt, &lt;br&gt;
keď v nich skrsol, a to prvý detinský cit, &lt;br&gt;
keď v záujmoch zbožných zvolali zajatí: &lt;br&gt;
„Slovanstvo! Slovenstvo! Naša drahá mati! &lt;br&gt;
Naša túžba jedna! Náš poklad, celý svet!“ &lt;br&gt;
Pamätný zostane ten snáh mládenských let. &lt;br&gt;
A „sláva“ vodcovi, čo zastal jak búra – &lt;br&gt;
kto nepoznal kedy Ľudovíta Štúra? &lt;br&gt;
ktorý opovrhnúc prekážky, holotu, &lt;br&gt;
prelomil po vrchoch tatranských driemotu &lt;br&gt;
a podoprúc seba na Tatry jak zázrak, &lt;br&gt;
zavolal: „Tu vlasť je! Tu ži, tu mri, Slovák! &lt;br&gt;
Nech toho zem zhltí, kto odstúpi zradne!“ &lt;br&gt;
Tá hviezda na veky vekov nezapadne. &lt;br&gt;
Štúrovo meno vždy bude vychýreno, &lt;br&gt;
také, jako on bol za svoje plemeno. &quot; &lt;br&gt;
Nebolo súdené z tých kvetov vence viť: &lt;br&gt;
prišli časy divné, zanikol rána svit, &lt;br&gt;
nastal krutý osud ako ten boží hnev, &lt;br&gt;
umĺkol po Tatrách, dolinách slávsky spev,&lt;br&gt; 
každý cit ustrnul a bieda nad nami, &lt;br&gt;
bože všemohúci! Čo to bude s nami? &lt;br&gt;
Nepozná matku syn – nesmie ju viacej znať, &lt;br&gt;
nepozná syn otca, nepozná brata brat. &lt;br&gt;
Hriech je aj tá pieseň, každý ruch, každý vzťah: &lt;br&gt;
aj ten cit národný chce nám už vyrvať vrah. &lt;br&gt;
Vrah s vrahom sa bijú, tuhé vedú spory; &lt;br&gt;
ktorý je väčší bič a skôr nás umorí? &lt;br&gt;
„Služobný chlieb žitný, ale je nie slaný,&lt;br&gt; 
veď si ho posolím horkými slzami.“ &lt;br&gt;
Už ani nesvitá, ako svitávalo, &lt;br&gt;
ani tak nemrká, ako mrkávalo. &lt;br&gt;
Ani tá horička nie je tak veselá, &lt;br&gt;
aj tá dolinôčka celkom spustatelá. &lt;br&gt;
Čo mi je po lúčke, po jej celom kvete! &lt;br&gt;
keď už nenachádzam potešenia v svete. &lt;br&gt;
Čo mi je po poli, zelenom úbočí! &lt;br&gt;
keď nevyschýňajú od sĺz moje oči. &lt;br&gt;
Čo bych mal celý svet, neznal rady zlatu, &lt;br&gt;
keď nemám ten poklad, slobodu mi vzatú: &lt;br&gt;
nemám nič na svete. som biedny, chudobný; &lt;br&gt;
len ten je bohatý, ktorý je slobodný. &lt;br&gt;
„Potešenia nemám, poteš ma, bože, sám, &lt;br&gt;
poteš z takej strany, z ktorej ani neznám!“ &lt;br&gt;

Spišťal sokol sivý ponad hory, nivy, &lt;br&gt;
ponad vrchy, doly, na slovenskom poli. &lt;br&gt;
Zapišťal na pávy v kniežacej palote; &lt;br&gt;
„Slobodenka moja, či ty trôniš v zlate? &lt;br&gt;
Či rastieš v záhrade lebo v panskom sade? &lt;br&gt;
Či tam, kde vetrov vztek, ako na grúni smrek?“&lt;br&gt; 
Spišťal sokol sivý na grúni zelenom &lt;br&gt;
na bratov po kraji širokom, vzdialenom: &lt;br&gt;
„Vrchy sa nezídu, čakať márna strata, &lt;br&gt;
či brat už nemôže vidieť svojho brata? &lt;br&gt;
Osud nás rozohnal na vše sveta strany, &lt;br&gt;
odobral nám svetlo, jak chmára nad nami, &lt;br&gt;
zahlušil aj náš hlas, prestalo srdce biť; – &lt;br&gt;
to ale nemusí vždy tak na svete byť! &lt;br&gt;
Bývali sme kedy jak rodina svoji, &lt;br&gt;
spojme sa, že nás viac žiaden nerozdvojí. &lt;br&gt;
jedno sme, jedna krv, deti jednej mati: &lt;br&gt;
upevnime spolu zväzok starý, svatý. &lt;br&gt;
Spravme si raz takú zmluvu medzi nami, &lt;br&gt;
že stratí aj peklo všetku moc nad nami. &lt;br&gt;
Jako chlapci sme sa rozišli dakedy, &lt;br&gt;
teraz sme mužovia; skúsenosť a vedy &lt;br&gt;
a tá naša krivda stará – hradby naše. &lt;br&gt;
Nebojme sa, žiaden nevezme, čo naše. &lt;br&gt;
Kým Váh, Hron pohrmí cez našu vlasť svatú, &lt;br&gt;
boh bude vždy chrániť slobodienku zlatú.“ &lt;br&gt;
Hlas ten sa ozýva po celej krajine, &lt;br&gt;
schádzajú sa bratia vo Svätom Martine, &lt;br&gt;
Svätý Martin v Turci maličké mestečko, &lt;br&gt;
rozšír sa, aby sa tam vmestilo všetko. &lt;br&gt;
Rozvite sa v horách, po poli kvetiny, &lt;br&gt;
spievajte slovensky, slovenské dievčiny. &lt;br&gt;
Z Kláštora, z Mošoviec, zo Sučian, z Martina &lt;br&gt;
schádza sa nám drahá slovenská rodina. &lt;br&gt;
Gemer, Zvolen, Nitra, Liptov – všetky kraje; &lt;br&gt;
už sú veru teraz možné všetky báje! &lt;br&gt;
vrchy sa schádzajú, čo nevídal predok, &lt;br&gt;
a Tatra sa teší, našej krivdy svedok. &lt;br&gt;
Tatra, tá naša mať milá, zaplesala, &lt;br&gt;
vidí deň, ako za Svätopluka kráľa. &lt;br&gt;
Bol to deň pamätný; trápenie, mysle mrak &lt;br&gt;
rozišli sa, jeden milý bratrský zrak, &lt;br&gt;
jedno srdce bitie pri celej družine, &lt;br&gt;
keď sa bratia zišli vo Svätom Martine. &lt;br&gt;
Vládze len jeden duch, všetky spory hynú, &lt;br&gt;
znôtili si pieseň pospolu jedinú, &lt;br&gt;
za slobodu, rovnosť, bratstvo, pre rod vlastný – &lt;br&gt;
kto sa tých troch dotkne, to bude nešťastný, &lt;br&gt;
Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno, &lt;br&gt;
jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno. &lt;br&gt;
Pohostinná lipa slávska strojí hody, &lt;br&gt;
prijíma do lona susedné národy. &lt;br&gt;
Ešte raz vystáva pomsta za trpenie. &lt;br&gt;
Ale beda! Z koho príde pohoršenie. &lt;br&gt;
Zabúda na krivdy staré, starú vadu, &lt;br&gt;
ale boh, ten bude kárať každú zradu. &lt;br&gt;
 
Hory sa ozvali, doly zahučali, &lt;br&gt;
na slávu Martina v Turci zavolali. &lt;br&gt;
A pokiaľ sa Tatra Tatrou zvať bude len,&lt;br&gt; 
zostane Slovensku to vždy pamätný deň, &lt;br&gt;
keď Slovák od vekov trápený, šliapaný, &lt;br&gt;
dokonal účty své s dávnymi vrahami, &lt;br&gt;
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu &lt;br&gt;
obnovil zas zmluvu rodnú, starodávnu. &lt;br&gt;

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely, &lt;br&gt;
lietal by ponad Váh jak obláčik biely – &lt;br&gt;
ponad Váh by lietal, na Studenci býval: &lt;br&gt;
čiže by sa pekne na ten Martin díval!&lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>90</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:36:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely, &lt;br&gt;
lietal bych ponad Váh jak obláčik biely, &lt;br&gt;
ponad Váh by lietal a na Štíte býval – &lt;br&gt;
čiže bych sa pekne na Slovensko díval! &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Vlasť moja! Ty schránka upomienok svätá, &lt;br&gt;
na činy ohromné v prešlosti bohatá, &lt;br&gt;
keď sa ako vody z jedného prameňa &lt;br&gt;
dvíhali do sveta slovanské plemená. &lt;br&gt;
Tu Slovák v pralesoch, kde len orol lieta, &lt;br&gt;
vystavil si hniezdo od pamäti sveta, &lt;br&gt;
by ho neopustil, kým trvá zeme tvár; &lt;br&gt;
tu Svätoplukovej moci zablysla žiar, &lt;br&gt;
ktorý spojil prvý pastierske rodiny &lt;br&gt;
a viedol ku sláve slovenské družiny. &lt;br&gt;
Nad tebou už trvá búrka od tisíc liet, &lt;br&gt;
už od toho času zmenil sa celý svet. &lt;br&gt;
O národoch mnohých niet už ani chýru, &lt;br&gt;
len ty nepodliehaš živlu ani víru. &lt;br&gt;
Keď z miest ťa vyhnali, zašla sláva tvoja: &lt;br&gt;
rastieš si po poli ako tá povoja, &lt;br&gt;
jak zelie domáce, čo nevykorení &lt;br&gt;
žiaden, a vždy rastie bez všetkej premeny. &lt;br&gt;
Lež aké právo máš? jak ten vták na kríku; &lt;br&gt;
šliapajú ťa jako trávu na chodníku. &lt;br&gt;
Deti tvé jak blato, tak citu nemajú, &lt;br&gt;
lipnú na tie škôrne, čo po nich šliapajú, &lt;br&gt;
a na teba hrnú hanbu od století; &lt;br&gt;
predsa jedna veľká pamiatka ťa svätí, &lt;br&gt;
pamiatka, nad ktorou slnko nezachodí: &lt;br&gt;
tys’ truhla úmluvy pre slovanské rody. &lt;br&gt;
A budúcnosť tvoja? – Ktože tú vymerá? &lt;br&gt;
Jestli bude taká ako naša viera &lt;br&gt;
a naša nádeja, taká bystrá, smelá, &lt;br&gt;
I bude veru ona velikánska, skvelá! &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Boli časy krásne, to časy zápalu, &lt;br&gt;
čisté, bez ohľadov a sebectva kalu, &lt;br&gt;
keď úbohé deti poznali vlastný byt, &lt;br&gt;
keď v nich skrsol, a to prvý detinský cit, &lt;br&gt;
keď v záujmoch zbožných zvolali zajatí: &lt;br&gt;
„Slovanstvo! Slovenstvo! Naša drahá mati! &lt;br&gt;
Naša túžba jedna! Náš poklad, celý svet!“ &lt;br&gt;
Pamätný zostane ten snáh mládenských let. &lt;br&gt;
A „sláva“ vodcovi, čo zastal jak búra – &lt;br&gt;
kto nepoznal kedy Ľudovíta Štúra? &lt;br&gt;
ktorý opovrhnúc prekážky, holotu, &lt;br&gt;
prelomil po vrchoch tatranských driemotu &lt;br&gt;
a podoprúc seba na Tatry jak zázrak, &lt;br&gt;
zavolal: „Tu vlasť je! Tu ži, tu mri, Slovák! &lt;br&gt;
Nech toho zem zhltí, kto odstúpi zradne!“ &lt;br&gt;
Tá hviezda na veky vekov nezapadne. &lt;br&gt;
Štúrovo meno vždy bude vychýreno, &lt;br&gt;
také, jako on bol za svoje plemeno. &quot; &lt;br&gt;
Nebolo súdené z tých kvetov vence viť: &lt;br&gt;
prišli časy divné, zanikol rána svit, &lt;br&gt;
nastal krutý osud ako ten boží hnev, &lt;br&gt;
umĺkol po Tatrách, dolinách slávsky spev,&lt;br&gt; 
každý cit ustrnul a bieda nad nami, &lt;br&gt;
bože všemohúci! Čo to bude s nami? &lt;br&gt;
Nepozná matku syn – nesmie ju viacej znať, &lt;br&gt;
nepozná syn otca, nepozná brata brat. &lt;br&gt;
Hriech je aj tá pieseň, každý ruch, každý vzťah: &lt;br&gt;
aj ten cit národný chce nám už vyrvať vrah. &lt;br&gt;
Vrah s vrahom sa bijú, tuhé vedú spory; &lt;br&gt;
ktorý je väčší bič a skôr nás umorí? &lt;br&gt;
„Služobný chlieb žitný, ale je nie slaný,&lt;br&gt; 
veď si ho posolím horkými slzami.“ &lt;br&gt;
Už ani nesvitá, ako svitávalo, &lt;br&gt;
ani tak nemrká, ako mrkávalo. &lt;br&gt;
Ani tá horička nie je tak veselá, &lt;br&gt;
aj tá dolinôčka celkom spustatelá. &lt;br&gt;
Čo mi je po lúčke, po jej celom kvete! &lt;br&gt;
keď už nenachádzam potešenia v svete. &lt;br&gt;
Čo mi je po poli, zelenom úbočí! &lt;br&gt;
keď nevyschýňajú od sĺz moje oči. &lt;br&gt;
Čo bych mal celý svet, neznal rady zlatu, &lt;br&gt;
keď nemám ten poklad, slobodu mi vzatú: &lt;br&gt;
nemám nič na svete. som biedny, chudobný; &lt;br&gt;
len ten je bohatý, ktorý je slobodný. &lt;br&gt;
„Potešenia nemám, poteš ma, bože, sám, &lt;br&gt;
poteš z takej strany, z ktorej ani neznám!“ &lt;br&gt;

Spišťal sokol sivý ponad hory, nivy, &lt;br&gt;
ponad vrchy, doly, na slovenskom poli. &lt;br&gt;
Zapišťal na pávy v kniežacej palote; &lt;br&gt;
„Slobodenka moja, či ty trôniš v zlate? &lt;br&gt;
Či rastieš v záhrade lebo v panskom sade? &lt;br&gt;
Či tam, kde vetrov vztek, ako na grúni smrek?“&lt;br&gt; 
Spišťal sokol sivý na grúni zelenom &lt;br&gt;
na bratov po kraji širokom, vzdialenom: &lt;br&gt;
„Vrchy sa nezídu, čakať márna strata, &lt;br&gt;
či brat už nemôže vidieť svojho brata? &lt;br&gt;
Osud nás rozohnal na vše sveta strany, &lt;br&gt;
odobral nám svetlo, jak chmára nad nami, &lt;br&gt;
zahlušil aj náš hlas, prestalo srdce biť; – &lt;br&gt;
to ale nemusí vždy tak na svete byť! &lt;br&gt;
Bývali sme kedy jak rodina svoji, &lt;br&gt;
spojme sa, že nás viac žiaden nerozdvojí. &lt;br&gt;
jedno sme, jedna krv, deti jednej mati: &lt;br&gt;
upevnime spolu zväzok starý, svatý. &lt;br&gt;
Spravme si raz takú zmluvu medzi nami, &lt;br&gt;
že stratí aj peklo všetku moc nad nami. &lt;br&gt;
Jako chlapci sme sa rozišli dakedy, &lt;br&gt;
teraz sme mužovia; skúsenosť a vedy &lt;br&gt;
a tá naša krivda stará – hradby naše. &lt;br&gt;
Nebojme sa, žiaden nevezme, čo naše. &lt;br&gt;
Kým Váh, Hron pohrmí cez našu vlasť svatú, &lt;br&gt;
boh bude vždy chrániť slobodienku zlatú.“ &lt;br&gt;
Hlas ten sa ozýva po celej krajine, &lt;br&gt;
schádzajú sa bratia vo Svätom Martine, &lt;br&gt;
Svätý Martin v Turci maličké mestečko, &lt;br&gt;
rozšír sa, aby sa tam vmestilo všetko. &lt;br&gt;
Rozvite sa v horách, po poli kvetiny, &lt;br&gt;
spievajte slovensky, slovenské dievčiny. &lt;br&gt;
Z Kláštora, z Mošoviec, zo Sučian, z Martina &lt;br&gt;
schádza sa nám drahá slovenská rodina. &lt;br&gt;
Gemer, Zvolen, Nitra, Liptov – všetky kraje; &lt;br&gt;
už sú veru teraz možné všetky báje! &lt;br&gt;
vrchy sa schádzajú, čo nevídal predok, &lt;br&gt;
a Tatra sa teší, našej krivdy svedok. &lt;br&gt;
Tatra, tá naša mať milá, zaplesala, &lt;br&gt;
vidí deň, ako za Svätopluka kráľa. &lt;br&gt;
Bol to deň pamätný; trápenie, mysle mrak &lt;br&gt;
rozišli sa, jeden milý bratrský zrak, &lt;br&gt;
jedno srdce bitie pri celej družine, &lt;br&gt;
keď sa bratia zišli vo Svätom Martine. &lt;br&gt;
Vládze len jeden duch, všetky spory hynú, &lt;br&gt;
znôtili si pieseň pospolu jedinú, &lt;br&gt;
za slobodu, rovnosť, bratstvo, pre rod vlastný – &lt;br&gt;
kto sa tých troch dotkne, to bude nešťastný, &lt;br&gt;
Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno, &lt;br&gt;
jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno. &lt;br&gt;
Pohostinná lipa slávska strojí hody, &lt;br&gt;
prijíma do lona susedné národy. &lt;br&gt;
Ešte raz vystáva pomsta za trpenie. &lt;br&gt;
Ale beda! Z koho príde pohoršenie. &lt;br&gt;
Zabúda na krivdy staré, starú vadu, &lt;br&gt;
ale boh, ten bude kárať každú zradu. &lt;br&gt;
 
Hory sa ozvali, doly zahučali, &lt;br&gt;
na slávu Martina v Turci zavolali. &lt;br&gt;
A pokiaľ sa Tatra Tatrou zvať bude len,&lt;br&gt; 
zostane Slovensku to vždy pamätný deň, &lt;br&gt;
keď Slovák od vekov trápený, šliapaný, &lt;br&gt;
dokonal účty své s dávnymi vrahami, &lt;br&gt;
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu &lt;br&gt;
obnovil zas zmluvu rodnú, starodávnu. &lt;br&gt;

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely, &lt;br&gt;
lietal by ponad Váh jak obláčik biely – &lt;br&gt;
ponad Váh by lietal, na Studenci býval: &lt;br&gt;
čiže by sa pekne na ten Martin díval!&lt;br&gt;


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1578</id>
      <timestamp>2006-03-31T09:58:44Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely, &lt;br&gt;
lietal bych ponad Váh jak obláčik biely, &lt;br&gt;
ponad Váh by lietal a na Štíte býval – &lt;br&gt;
čiže bych sa pekne na Slovensko díval! &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Vlasť moja! Ty schránka upomienok svätá, &lt;br&gt;
na činy ohromné v prešlosti bohatá, &lt;br&gt;
keď sa ako vody z jedného prameňa &lt;br&gt;
dvíhali do sveta slovanské plemená. &lt;br&gt;
Tu Slovák v pralesoch, kde len orol lieta, &lt;br&gt;
vystavil si hniezdo od pamäti sveta, &lt;br&gt;
by ho neopustil, kým trvá zeme tvár; &lt;br&gt;
tu Svätoplukovej moci zablysla žiar, &lt;br&gt;
ktorý spojil prvý pastierske rodiny &lt;br&gt;
a viedol ku sláve slovenské družiny. &lt;br&gt;
Nad tebou už trvá búrka od tisíc liet, &lt;br&gt;
už od toho času zmenil sa celý svet. &lt;br&gt;
O národoch mnohých niet už ani chýru, &lt;br&gt;
len ty nepodliehaš živlu ani víru. &lt;br&gt;
Keď z miest ťa vyhnali, zašla sláva tvoja: &lt;br&gt;
rastieš si po poli ako tá povoja, &lt;br&gt;
jak zelie domáce, čo nevykorení &lt;br&gt;
žiaden, a vždy rastie bez všetkej premeny. &lt;br&gt;
Lež aké právo máš? jak ten vták na kríku; &lt;br&gt;
šliapajú ťa jako trávu na chodníku. &lt;br&gt;
Deti tvé jak blato, tak citu nemajú, &lt;br&gt;
lipnú na tie škôrne, čo po nich šliapajú, &lt;br&gt;
a na teba hrnú hanbu od století; &lt;br&gt;
predsa jedna veľká pamiatka ťa svätí, &lt;br&gt;
pamiatka, nad ktorou slnko nezachodí: &lt;br&gt;
tys’ truhla úmluvy pre slovanské rody. &lt;br&gt;
A budúcnosť tvoja? – Ktože tú vymerá? &lt;br&gt;
Jestli bude taká ako naša viera &lt;br&gt;
a naša nádeja, taká bystrá, smelá, &lt;br&gt;
I bude veru ona velikánska, skvelá! &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Boli časy krásne, to časy zápalu, &lt;br&gt;
čisté, bez ohľadov a sebectva kalu, &lt;br&gt;
keď úbohé deti poznali vlastný byt, &lt;br&gt;
keď v nich skrsol, a to prvý detinský cit, &lt;br&gt;
keď v záujmoch zbožných zvolali zajatí: &lt;br&gt;
„Slovanstvo! Slovenstvo! Naša drahá mati! &lt;br&gt;
Naša túžba jedna! Náš poklad, celý svet!“ &lt;br&gt;
Pamätný zostane ten snáh mládenských let. &lt;br&gt;
A „sláva“ vodcovi, čo zastal jak búra – &lt;br&gt;
kto nepoznal kedy Ľudovíta Štúra? &lt;br&gt;
ktorý opovrhnúc prekážky, holotu, &lt;br&gt;
prelomil po vrchoch tatranských driemotu &lt;br&gt;
a podoprúc seba na Tatry jak zázrak, &lt;br&gt;
zavolal: „Tu vlasť je! Tu ži, tu mri, Slovák! &lt;br&gt;
Nech toho zem zhltí, kto odstúpi zradne!“ &lt;br&gt;
Tá hviezda na veky vekov nezapadne. &lt;br&gt;
Štúrovo meno vždy bude vychýreno, &lt;br&gt;
také, jako on bol za svoje plemeno. &quot; &lt;br&gt;
Nebolo súdené z tých kvetov vence viť: &lt;br&gt;
prišli časy divné, zanikol rána svit, &lt;br&gt;
nastal krutý osud ako ten boží hnev, &lt;br&gt;
umĺkol po Tatrách, dolinách slávsky spev,&lt;br&gt; 
každý cit ustrnul a bieda nad nami, &lt;br&gt;
bože všemohúci! Čo to bude s nami? &lt;br&gt;
Nepozná matku syn – nesmie ju viacej znať, &lt;br&gt;
nepozná syn otca, nepozná brata brat. &lt;br&gt;
Hriech je aj tá pieseň, každý ruch, každý vzťah: &lt;br&gt;
aj ten cit národný chce nám už vyrvať vrah. &lt;br&gt;
Vrah s vrahom sa bijú, tuhé vedú spory; &lt;br&gt;
ktorý je väčší bič a skôr nás umorí? &lt;br&gt;
„Služobný chlieb žitný, ale je nie slaný,&lt;br&gt; 
veď si ho posolím horkými slzami.“ &lt;br&gt;
Už ani nesvitá, ako svitávalo, &lt;br&gt;
ani tak nemrká, ako mrkávalo. &lt;br&gt;
Ani tá horička nie je tak veselá, &lt;br&gt;
aj tá dolinôčka celkom spustatelá. &lt;br&gt;
Čo mi je po lúčke, po jej celom kvete! &lt;br&gt;
keď už nenachádzam potešenia v svete. &lt;br&gt;
Čo mi je po poli, zelenom úbočí! &lt;br&gt;
keď nevyschýňajú od sĺz moje oči. &lt;br&gt;
Čo bych mal celý svet, neznal rady zlatu, &lt;br&gt;
keď nemám ten poklad, slobodu mi vzatú: &lt;br&gt;
nemám nič na svete. som biedny, chudobný; &lt;br&gt;
len ten je bohatý, ktorý je slobodný. &lt;br&gt;
„Potešenia nemám, poteš ma, bože, sám, &lt;br&gt;
poteš z takej strany, z ktorej ani neznám!“ &lt;br&gt;

Spišťal sokol sivý ponad hory, nivy, &lt;br&gt;
ponad vrchy, doly, na slovenskom poli. &lt;br&gt;
Zapišťal na pávy v kniežacej palote; &lt;br&gt;
„Slobodenka moja, či ty trôniš v zlate? &lt;br&gt;
Či rastieš v záhrade lebo v panskom sade? &lt;br&gt;
Či tam, kde vetrov vztek, ako na grúni smrek?“&lt;br&gt; 
Spišťal sokol sivý na grúni zelenom &lt;br&gt;
na bratov po kraji širokom, vzdialenom: &lt;br&gt;
„Vrchy sa nezídu, čakať márna strata, &lt;br&gt;
či brat už nemôže vidieť svojho brata? &lt;br&gt;
Osud nás rozohnal na vše sveta strany, &lt;br&gt;
odobral nám svetlo, jak chmára nad nami, &lt;br&gt;
zahlušil aj náš hlas, prestalo srdce biť; – &lt;br&gt;
to ale nemusí vždy tak na svete byť! &lt;br&gt;
Bývali sme kedy jak rodina svoji, &lt;br&gt;
spojme sa, že nás viac žiaden nerozdvojí. &lt;br&gt;
jedno sme, jedna krv, deti jednej mati: &lt;br&gt;
upevnime spolu zväzok starý, svatý. &lt;br&gt;
Spravme si raz takú zmluvu medzi nami, &lt;br&gt;
že stratí aj peklo všetku moc nad nami. &lt;br&gt;
Jako chlapci sme sa rozišli dakedy, &lt;br&gt;
teraz sme mužovia; skúsenosť a vedy &lt;br&gt;
a tá naša krivda stará – hradby naše. &lt;br&gt;
Nebojme sa, žiaden nevezme, čo naše. &lt;br&gt;
Kým Váh, Hron pohrmí cez našu vlasť svatú, &lt;br&gt;
boh bude vždy chrániť slobodienku zlatú.“ &lt;br&gt;
Hlas ten sa ozýva po celej krajine, &lt;br&gt;
schádzajú sa bratia vo Svätom Martine, &lt;br&gt;
Svätý Martin v Turci maličké mestečko, &lt;br&gt;
rozšír sa, aby sa tam vmestilo všetko. &lt;br&gt;
Rozvite sa v horách, po poli kvetiny, &lt;br&gt;
spievajte slovensky, slovenské dievčiny. &lt;br&gt;
Z Kláštora, z Mošoviec, zo Sučian, z Martina &lt;br&gt;
schádza sa nám drahá slovenská rodina. &lt;br&gt;
Gemer, Zvolen, Nitra, Liptov – všetky kraje; &lt;br&gt;
už sú veru teraz možné všetky báje! &lt;br&gt;
vrchy sa schádzajú, čo nevídal predok, &lt;br&gt;
a Tatra sa teší, našej krivdy svedok. &lt;br&gt;
Tatra, tá naša mať milá, zaplesala, &lt;br&gt;
vidí deň, ako za Svätopluka kráľa. &lt;br&gt;
Bol to deň pamätný; trápenie, mysle mrak &lt;br&gt;
rozišli sa, jeden milý bratrský zrak, &lt;br&gt;
jedno srdce bitie pri celej družine, &lt;br&gt;
keď sa bratia zišli vo Svätom Martine. &lt;br&gt;
Vládze len jeden duch, všetky spory hynú, &lt;br&gt;
znôtili si pieseň pospolu jedinú, &lt;br&gt;
za slobodu, rovnosť, bratstvo, pre rod vlastný – &lt;br&gt;
kto sa tých troch dotkne, to bude nešťastný, &lt;br&gt;
Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno, &lt;br&gt;
jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno. &lt;br&gt;
Pohostinná lipa slávska strojí hody, &lt;br&gt;
prijíma do lona susedné národy. &lt;br&gt;
Ešte raz vystáva pomsta za trpenie. &lt;br&gt;
Ale beda! Z koho príde pohoršenie. &lt;br&gt;
Zabúda na krivdy staré, starú vadu, &lt;br&gt;
ale boh, ten bude kárať každú zradu. &lt;br&gt;
 
Hory sa ozvali, doly zahučali, &lt;br&gt;
na slávu Martina v Turci zavolali. &lt;br&gt;
A pokiaľ sa Tatra Tatrou zvať bude len,&lt;br&gt; 
zostane Slovensku to vždy pamätný deň, &lt;br&gt;
keď Slovák od vekov trápený, šliapaný, &lt;br&gt;
dokonal účty své s dávnymi vrahami, &lt;br&gt;
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu &lt;br&gt;
obnovil zas zmluvu rodnú, starodávnu. &lt;br&gt;

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely, &lt;br&gt;
lietal by ponad Váh jak obláčik biely – &lt;br&gt;
ponad Váh by lietal, na Studenci býval: &lt;br&gt;
čiže by sa pekne na ten Martin díval!&lt;br&gt;


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Jarná pieseň</title>
    <id>26</id>
    <revision>
      <id>91</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:18:32Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu, &lt;br&gt;
vyvolala zas celý svet ospalý k životu. &lt;br&gt;
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme: &lt;br&gt;
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme? &lt;br&gt;
Tajná sila všetky hate a prekážky borí: &lt;br&gt;
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory? &lt;br&gt;

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody, &lt;br&gt;
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody. &lt;br&gt;
Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá, &lt;br&gt;
všemohúce toto meno nikto nezahatá! &lt;br&gt;
Pohynuli naši bratia za to meno skazou – &lt;br&gt;
ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov. &lt;br&gt;

Hej, sloboda, krásne meno – svetu na závade! &lt;br&gt;
Bračekovci naši drahí, vrahovia sú všade: &lt;br&gt;
jeden prosto, druhý s boka, tretí v stranu inú &lt;br&gt;
chcejú zničiť našu drahú slovenskú rodinu. &lt;br&gt;

Zdvihol sa kúr od Dunaja, zdola oblak tmavý, &lt;br&gt;
smutné chýry prichádzajú o víťazoch Slávy: &lt;br&gt;
dolné púšte donášajú žalostnú ozvenu – &lt;br&gt;
bože milý, či si na nás celkom zapomenú? &lt;br&gt;
Jeden klame, druhý vraždí – samí pekelníci, &lt;br&gt;
a tretí sa z nás vysmieva, že sme ničomníci. &lt;br&gt;

Ej, zakukaj, kukulienka, jarnú, rezkú nôtu, &lt;br&gt;
vyvolaj len všetky sily slovanské k životu! &lt;br&gt;
A vy, bratia naši rodní, roztratení v svete, &lt;br&gt;
zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete! &lt;br&gt;
Podajte si bratské ruky k veľkému životu – &lt;br&gt;
kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu! &lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>92</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:36:19Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu, &lt;br&gt;
vyvolala zas celý svet ospalý k životu. &lt;br&gt;
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme: &lt;br&gt;
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme? &lt;br&gt;
Tajná sila všetky hate a prekážky borí: &lt;br&gt;
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory? &lt;br&gt;

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody, &lt;br&gt;
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody. &lt;br&gt;
Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá, &lt;br&gt;
všemohúce toto meno nikto nezahatá! &lt;br&gt;
Pohynuli naši bratia za to meno skazou – &lt;br&gt;
ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov. &lt;br&gt;

Hej, sloboda, krásne meno – svetu na závade! &lt;br&gt;
Bračekovci naši drahí, vrahovia sú všade: &lt;br&gt;
jeden prosto, druhý s boka, tretí v stranu inú &lt;br&gt;
chcejú zničiť našu drahú slovenskú rodinu. &lt;br&gt;

Zdvihol sa kúr od Dunaja, zdola oblak tmavý, &lt;br&gt;
smutné chýry prichádzajú o víťazoch Slávy: &lt;br&gt;
dolné púšte donášajú žalostnú ozvenu – &lt;br&gt;
bože milý, či si na nás celkom zapomenú? &lt;br&gt;
Jeden klame, druhý vraždí – samí pekelníci, &lt;br&gt;
a tretí sa z nás vysmieva, že sme ničomníci. &lt;br&gt;

Ej, zakukaj, kukulienka, jarnú, rezkú nôtu, &lt;br&gt;
vyvolaj len všetky sily slovanské k životu! &lt;br&gt;
A vy, bratia naši rodní, roztratení v svete, &lt;br&gt;
zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete! &lt;br&gt;
Podajte si bratské ruky k veľkému životu – &lt;br&gt;
kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu! &lt;br&gt;


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1579</id>
      <timestamp>2006-03-31T09:59:07Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu, &lt;br&gt;
vyvolala zas celý svet ospalý k životu. &lt;br&gt;
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme: &lt;br&gt;
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme? &lt;br&gt;
Tajná sila všetky hate a prekážky borí: &lt;br&gt;
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory? &lt;br&gt;

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody, &lt;br&gt;
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody. &lt;br&gt;
Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá, &lt;br&gt;
všemohúce toto meno nikto nezahatá! &lt;br&gt;
Pohynuli naši bratia za to meno skazou – &lt;br&gt;
ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov. &lt;br&gt;

Hej, sloboda, krásne meno – svetu na závade! &lt;br&gt;
Bračekovci naši drahí, vrahovia sú všade: &lt;br&gt;
jeden prosto, druhý s boka, tretí v stranu inú &lt;br&gt;
chcejú zničiť našu drahú slovenskú rodinu. &lt;br&gt;

Zdvihol sa kúr od Dunaja, zdola oblak tmavý, &lt;br&gt;
smutné chýry prichádzajú o víťazoch Slávy: &lt;br&gt;
dolné púšte donášajú žalostnú ozvenu – &lt;br&gt;
bože milý, či si na nás celkom zapomenú? &lt;br&gt;
Jeden klame, druhý vraždí – samí pekelníci, &lt;br&gt;
a tretí sa z nás vysmieva, že sme ničomníci. &lt;br&gt;

Ej, zakukaj, kukulienka, jarnú, rezkú nôtu, &lt;br&gt;
vyvolaj len všetky sily slovanské k životu! &lt;br&gt;
A vy, bratia naši rodní, roztratení v svete, &lt;br&gt;
zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete! &lt;br&gt;
Podajte si bratské ruky k veľkému životu – &lt;br&gt;
kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu! &lt;br&gt;


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kvet</title>
    <id>27</id>
    <revision>
      <id>93</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:19:51Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Presadili kvietok z jari do jeseni, &lt;br&gt;
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený. &lt;br&gt;
Jaj, mamenko moja! Ľahký chodník z domu, &lt;br&gt;
máš ma kedy za vdovca dať, nedaj ma nikomu. &lt;br&gt;
Radšej budem priedom do smrti zmetávať, &lt;br&gt;
Ak’ za vdovcom z okienečka na čeľaď volávať. &lt;br&gt;
Radšej po strniskách pôjdem za húskami, &lt;br&gt;
ako by mala objímať bradáča s fúzami. &lt;br&gt;
Pros, horekuj, žaluj, sypaj hrach do steny – &lt;br&gt;
ach, škoda, bože, mladosti! Môj venček zelený, &lt;br&gt;
či som ho ukradla, či som ho dostala &lt;br&gt;
na vode Váhu letiaci, keď som šaty prala? &lt;br&gt;
Či na lúke našla, keď som húsky pásla? &lt;br&gt;
Či ste ma za to chovali, aby len tak zhasla? &lt;br&gt;
Skočil pes popod les, zbrechal po dedine – &lt;br&gt;
Kde si, gazda? Otvor vráta veselej družine! &lt;br&gt;
Už družina skáče pred vrátmi ozrutná – &lt;br&gt;
matka dcéry sa spytuje : Čo si taká smutná? &lt;br&gt;
Jaj, mamenka moja! nežiaľ mi mladosti, &lt;br&gt;
ale žiaľ mi, veliký žiaľ tej vašej starosti. &lt;br&gt;
Nežiaľ mi, že musím zakosíliť môj svet, &lt;br&gt;
ale žiaľ mi, ako na mňa vy budete hľadieť. &lt;br&gt;
Nebolo vám hľadieť na dom vybielený, &lt;br&gt;
ale bolo vám pozerať na veniec zelený. &lt;br&gt;

Presadili kvietok z jari do jeseni, &lt;br&gt;
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený. &lt;br&gt;
Presadili kvietok zo slnca do tieňu, &lt;br&gt;
kvietok s bolesťou pozerá na horu zelenú. &lt;br&gt;
Pozerá, pozerá, ak’ schne, tak vyschýna: &lt;br&gt;
Či sa všetko má veseliť, len ja nie jediná! &lt;br&gt;
Neber si na srdce, moja drahá mati, &lt;br&gt;
že ja musím v čiernej zemi za mladi ležati. &lt;br&gt;
Neber si na srdce, nemohlo inak byť, &lt;br&gt;
musela som v mladom veku v čiernej zemičke hniť. &lt;br&gt;
Ty si nie príčina, ty si dobrá bola, &lt;br&gt;
pomysli si, moje srdce: kto lósu odolá! &lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>94</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:38:06Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Presadili kvietok z jari do jeseni, &lt;br&gt;
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený. &lt;br&gt;
Jaj, mamenko moja! Ľahký chodník z domu, &lt;br&gt;
máš ma kedy za vdovca dať, nedaj ma nikomu. &lt;br&gt;
Radšej budem priedom do smrti zmetávať, &lt;br&gt;
Ak’ za vdovcom z okienečka na čeľaď volávať. &lt;br&gt;
Radšej po strniskách pôjdem za húskami, &lt;br&gt;
ako by mala objímať bradáča s fúzami. &lt;br&gt;
Pros, horekuj, žaluj, sypaj hrach do steny – &lt;br&gt;
ach, škoda, bože, mladosti! Môj venček zelený, &lt;br&gt;
či som ho ukradla, či som ho dostala &lt;br&gt;
na vode Váhu letiaci, keď som šaty prala? &lt;br&gt;
Či na lúke našla, keď som húsky pásla? &lt;br&gt;
Či ste ma za to chovali, aby len tak zhasla? &lt;br&gt;
Skočil pes popod les, zbrechal po dedine – &lt;br&gt;
Kde si, gazda? Otvor vráta veselej družine! &lt;br&gt;
Už družina skáče pred vrátmi ozrutná – &lt;br&gt;
matka dcéry sa spytuje : Čo si taká smutná? &lt;br&gt;
Jaj, mamenka moja! nežiaľ mi mladosti, &lt;br&gt;
ale žiaľ mi, veliký žiaľ tej vašej starosti. &lt;br&gt;
Nežiaľ mi, že musím zakosíliť môj svet, &lt;br&gt;
ale žiaľ mi, ako na mňa vy budete hľadieť. &lt;br&gt;
Nebolo vám hľadieť na dom vybielený, &lt;br&gt;
ale bolo vám pozerať na veniec zelený. &lt;br&gt;

Presadili kvietok z jari do jeseni, &lt;br&gt;
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený. &lt;br&gt;
Presadili kvietok zo slnca do tieňu, &lt;br&gt;
kvietok s bolesťou pozerá na horu zelenú. &lt;br&gt;
Pozerá, pozerá, ak’ schne, tak vyschýna: &lt;br&gt;
Či sa všetko má veseliť, len ja nie jediná! &lt;br&gt;
Neber si na srdce, moja drahá mati, &lt;br&gt;
že ja musím v čiernej zemi za mladi ležati. &lt;br&gt;
Neber si na srdce, nemohlo inak byť, &lt;br&gt;
musela som v mladom veku v čiernej zemičke hniť. &lt;br&gt;
Ty si nie príčina, ty si dobrá bola, &lt;br&gt;
pomysli si, moje srdce: kto lósu odolá! &lt;br&gt;


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1680</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:47:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Presadili kvietok z jari do jeseni, &lt;br&gt;
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený. &lt;br&gt;
Jaj, mamenko moja! Ľahký chodník z domu, &lt;br&gt;
máš ma kedy za vdovca dať, nedaj ma nikomu. &lt;br&gt;
Radšej budem priedom do smrti zmetávať, &lt;br&gt;
Ak’ za vdovcom z okienečka na čeľaď volávať. &lt;br&gt;
Radšej po strniskách pôjdem za húskami, &lt;br&gt;
ako by mala objímať bradáča s fúzami. &lt;br&gt;
Pros, horekuj, žaluj, sypaj hrach do steny – &lt;br&gt;
ach, škoda, bože, mladosti! Môj venček zelený, &lt;br&gt;
či som ho ukradla, či som ho dostala &lt;br&gt;
na vode Váhu letiaci, keď som šaty prala? &lt;br&gt;
Či na lúke našla, keď som húsky pásla? &lt;br&gt;
Či ste ma za to chovali, aby len tak zhasla? &lt;br&gt;
Skočil pes popod les, zbrechal po dedine – &lt;br&gt;
Kde si, gazda? Otvor vráta veselej družine! &lt;br&gt;
Už družina skáče pred vrátmi ozrutná – &lt;br&gt;
matka dcéry sa spytuje : Čo si taká smutná? &lt;br&gt;
Jaj, mamenka moja! nežiaľ mi mladosti, &lt;br&gt;
ale žiaľ mi, veliký žiaľ tej vašej starosti. &lt;br&gt;
Nežiaľ mi, že musím zakosíliť môj svet, &lt;br&gt;
ale žiaľ mi, ako na mňa vy budete hľadieť. &lt;br&gt;
Nebolo vám hľadieť na dom vybielený, &lt;br&gt;
ale bolo vám pozerať na veniec zelený. &lt;br&gt;

Presadili kvietok z jari do jeseni, &lt;br&gt;
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený. &lt;br&gt;
Presadili kvietok zo slnca do tieňu, &lt;br&gt;
kvietok s bolesťou pozerá na horu zelenú. &lt;br&gt;
Pozerá, pozerá, ak’ schne, tak vyschýna: &lt;br&gt;
Či sa všetko má veseliť, len ja nie jediná! &lt;br&gt;
Neber si na srdce, moja drahá mati, &lt;br&gt;
že ja musím v čiernej zemi za mladi ležati. &lt;br&gt;
Neber si na srdce, nemohlo inak byť, &lt;br&gt;
musela som v mladom veku v čiernej zemičke hniť. &lt;br&gt;
Ty si nie príčina, ty si dobrá bola, &lt;br&gt;
pomysli si, moje srdce: kto lósu odolá! &lt;br&gt;


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Orol (Janko Kráľ)</title>
    <id>28</id>
    <revision>
      <id>95</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:21:41Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Vyletel orol ponad zem vysoko – &lt;br&gt;
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť. &lt;br&gt;
Nehľadí na ňu – načože by hľadel: &lt;br&gt;
má on pred sebou celkom inakší svet! &lt;br&gt;
Načo by hľadel? Dolu on nezíde, &lt;br&gt;
čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde! &lt;br&gt;

Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú, &lt;br&gt;
vešť sedliakovi, svojmu susedovi, &lt;br&gt;
či on dožije ešte takto roku, &lt;br&gt;
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi; &lt;br&gt;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku &lt;br&gt;
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva, &lt;br&gt;
s nocou povoľnou, ticho prichodiacou, &lt;br&gt;
keď hora, pole v tíši usedáva; &lt;br&gt;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku, &lt;br&gt;
osud môj inší, môj dom je vysoký, &lt;br&gt;
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,  &lt;br&gt;
nie to dolina, nie to háj hlboký, &lt;br&gt;
nie je to hniezdo, nie to stromu temä – &lt;br&gt;
môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá! &lt;br&gt;

Striasla sa lipa, šumel háj zelený, &lt;br&gt;
belie sa domček a pri ňom mohyla; &lt;br&gt;
striasla sa lipa, šumel háj zelený, &lt;br&gt;
synovi svojmu mať prehovorila: &lt;br&gt;
„Môj synak drahý, moje potešenie, &lt;br&gt;
ak to uznávaš, že som ti ja mati, &lt;br&gt;
prijmi poradu – ktože ti ju môže, &lt;br&gt;
ak len nie tvoja vlastná mater dati – &lt;br&gt;
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť, &lt;br&gt;
na šírom poli prítulky nenájdeš; &lt;br&gt;
milý je domček, milá je rodina, &lt;br&gt;
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš – &lt;br&gt;
šíry svet chladný, chladnejšie prijíma, &lt;br&gt;
a doma každý strom ťa vdačne víta!“ &lt;br&gt;
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet, &lt;br&gt;
uznávam tvoju materinskú radu: &lt;br&gt;
milý je domček, milá je rodina, &lt;br&gt;
v cudzine žiadnej prítulky nedajú; &lt;br&gt;
doma je pokoj, v svete búrky budú – &lt;br&gt;
ale darmo je: kto proti osudu? &lt;br&gt;

Nie mne súdené v domácom pokoji &lt;br&gt;
časy prežívať života tichého, &lt;br&gt;
napájať dumkou starodávnych časov &lt;br&gt;
dušu pri ohni času večerného, &lt;br&gt;
nie mne súdené žiť v tichej doline: &lt;br&gt;
osud môj rastie v šírej pustatine! &lt;br&gt;

Zafúkol vietor ponad háj zelený, &lt;br&gt;
kníše sa javor ponad brezy, bory, &lt;br&gt;
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko, &lt;br&gt;
háju tichému orol prehovorí: &lt;br&gt;
„Milý tvoj pokoj, hájiček zelený! &lt;br&gt;
Každá halúzka s mocami divnými, &lt;br&gt;
keď šumie, šumie, prebúdza dumania, &lt;br&gt;
ktoré zahasli s časami dávnymi; &lt;br&gt;
šumie, nešumie – tak je srdcu milo, &lt;br&gt;
ak’ by sa dačo ale ako snilo. &lt;br&gt;
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený! &lt;br&gt;
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú, &lt;br&gt;
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú, &lt;br&gt;
ja letím, letím, kým ma nezabijú. &lt;br&gt;
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám, &lt;br&gt;
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám. &lt;br&gt;
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú, &lt;br&gt;
ja letím, letím, kým ma nezabijú...</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>96</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:32:17Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>[[Janko Kral:Orol]] moved to [[Orol (Janko Kráľ)]]</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Vyletel orol ponad zem vysoko – &lt;br&gt;
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť. &lt;br&gt;
Nehľadí na ňu – načože by hľadel: &lt;br&gt;
má on pred sebou celkom inakší svet! &lt;br&gt;
Načo by hľadel? Dolu on nezíde, &lt;br&gt;
čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde! &lt;br&gt;

Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú, &lt;br&gt;
vešť sedliakovi, svojmu susedovi, &lt;br&gt;
či on dožije ešte takto roku, &lt;br&gt;
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi; &lt;br&gt;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku &lt;br&gt;
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva, &lt;br&gt;
s nocou povoľnou, ticho prichodiacou, &lt;br&gt;
keď hora, pole v tíši usedáva; &lt;br&gt;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku, &lt;br&gt;
osud môj inší, môj dom je vysoký, &lt;br&gt;
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,  &lt;br&gt;
nie to dolina, nie to háj hlboký, &lt;br&gt;
nie je to hniezdo, nie to stromu temä – &lt;br&gt;
môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá! &lt;br&gt;

Striasla sa lipa, šumel háj zelený, &lt;br&gt;
belie sa domček a pri ňom mohyla; &lt;br&gt;
striasla sa lipa, šumel háj zelený, &lt;br&gt;
synovi svojmu mať prehovorila: &lt;br&gt;
„Môj synak drahý, moje potešenie, &lt;br&gt;
ak to uznávaš, že som ti ja mati, &lt;br&gt;
prijmi poradu – ktože ti ju môže, &lt;br&gt;
ak len nie tvoja vlastná mater dati – &lt;br&gt;
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť, &lt;br&gt;
na šírom poli prítulky nenájdeš; &lt;br&gt;
milý je domček, milá je rodina, &lt;br&gt;
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš – &lt;br&gt;
šíry svet chladný, chladnejšie prijíma, &lt;br&gt;
a doma každý strom ťa vdačne víta!“ &lt;br&gt;
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet, &lt;br&gt;
uznávam tvoju materinskú radu: &lt;br&gt;
milý je domček, milá je rodina, &lt;br&gt;
v cudzine žiadnej prítulky nedajú; &lt;br&gt;
doma je pokoj, v svete búrky budú – &lt;br&gt;
ale darmo je: kto proti osudu? &lt;br&gt;

Nie mne súdené v domácom pokoji &lt;br&gt;
časy prežívať života tichého, &lt;br&gt;
napájať dumkou starodávnych časov &lt;br&gt;
dušu pri ohni času večerného, &lt;br&gt;
nie mne súdené žiť v tichej doline: &lt;br&gt;
osud môj rastie v šírej pustatine! &lt;br&gt;

Zafúkol vietor ponad háj zelený, &lt;br&gt;
kníše sa javor ponad brezy, bory, &lt;br&gt;
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko, &lt;br&gt;
háju tichému orol prehovorí: &lt;br&gt;
„Milý tvoj pokoj, hájiček zelený! &lt;br&gt;
Každá halúzka s mocami divnými, &lt;br&gt;
keď šumie, šumie, prebúdza dumania, &lt;br&gt;
ktoré zahasli s časami dávnymi; &lt;br&gt;
šumie, nešumie – tak je srdcu milo, &lt;br&gt;
ak’ by sa dačo ale ako snilo. &lt;br&gt;
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený! &lt;br&gt;
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú, &lt;br&gt;
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú, &lt;br&gt;
ja letím, letím, kým ma nezabijú. &lt;br&gt;
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám, &lt;br&gt;
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám. &lt;br&gt;
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú, &lt;br&gt;
ja letím, letím, kým ma nezabijú...</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>97</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:38:08Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Vyletel orol ponad zem vysoko – &lt;br&gt;
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť. &lt;br&gt;
Nehľadí na ňu – načože by hľadel: &lt;br&gt;
má on pred sebou celkom inakší svet! &lt;br&gt;
Načo by hľadel? Dolu on nezíde, &lt;br&gt;
čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde! &lt;br&gt;

Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú, &lt;br&gt;
vešť sedliakovi, svojmu susedovi, &lt;br&gt;
či on dožije ešte takto roku, &lt;br&gt;
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi; &lt;br&gt;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku &lt;br&gt;
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva, &lt;br&gt;
s nocou povoľnou, ticho prichodiacou, &lt;br&gt;
keď hora, pole v tíši usedáva; &lt;br&gt;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku, &lt;br&gt;
osud môj inší, môj dom je vysoký, &lt;br&gt;
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,  &lt;br&gt;
nie to dolina, nie to háj hlboký, &lt;br&gt;
nie je to hniezdo, nie to stromu temä – &lt;br&gt;
môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá! &lt;br&gt;

Striasla sa lipa, šumel háj zelený, &lt;br&gt;
belie sa domček a pri ňom mohyla; &lt;br&gt;
striasla sa lipa, šumel háj zelený, &lt;br&gt;
synovi svojmu mať prehovorila: &lt;br&gt;
„Môj synak drahý, moje potešenie, &lt;br&gt;
ak to uznávaš, že som ti ja mati, &lt;br&gt;
prijmi poradu – ktože ti ju môže, &lt;br&gt;
ak len nie tvoja vlastná mater dati – &lt;br&gt;
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť, &lt;br&gt;
na šírom poli prítulky nenájdeš; &lt;br&gt;
milý je domček, milá je rodina, &lt;br&gt;
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš – &lt;br&gt;
šíry svet chladný, chladnejšie prijíma, &lt;br&gt;
a doma každý strom ťa vdačne víta!“ &lt;br&gt;
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet, &lt;br&gt;
uznávam tvoju materinskú radu: &lt;br&gt;
milý je domček, milá je rodina, &lt;br&gt;
v cudzine žiadnej prítulky nedajú; &lt;br&gt;
doma je pokoj, v svete búrky budú – &lt;br&gt;
ale darmo je: kto proti osudu? &lt;br&gt;

Nie mne súdené v domácom pokoji &lt;br&gt;
časy prežívať života tichého, &lt;br&gt;
napájať dumkou starodávnych časov &lt;br&gt;
dušu pri ohni času večerného, &lt;br&gt;
nie mne súdené žiť v tichej doline: &lt;br&gt;
osud môj rastie v šírej pustatine! &lt;br&gt;

Zafúkol vietor ponad háj zelený, &lt;br&gt;
kníše sa javor ponad brezy, bory, &lt;br&gt;
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko, &lt;br&gt;
háju tichému orol prehovorí: &lt;br&gt;
„Milý tvoj pokoj, hájiček zelený! &lt;br&gt;
Každá halúzka s mocami divnými, &lt;br&gt;
keď šumie, šumie, prebúdza dumania, &lt;br&gt;
ktoré zahasli s časami dávnymi; &lt;br&gt;
šumie, nešumie – tak je srdcu milo, &lt;br&gt;
ak’ by sa dačo ale ako snilo. &lt;br&gt;
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený! &lt;br&gt;
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú, &lt;br&gt;
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú, &lt;br&gt;
ja letím, letím, kým ma nezabijú. &lt;br&gt;
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám, &lt;br&gt;
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám. &lt;br&gt;
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú, &lt;br&gt;
ja letím, letím, kým ma nezabijú...


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1681</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:47:29Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Vyletel orol ponad zem vysoko – &lt;br&gt;
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť. &lt;br&gt;
Nehľadí na ňu – načože by hľadel: &lt;br&gt;
má on pred sebou celkom inakší svet! &lt;br&gt;
Načo by hľadel? Dolu on nezíde, &lt;br&gt;
čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde! &lt;br&gt;

Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú, &lt;br&gt;
vešť sedliakovi, svojmu susedovi, &lt;br&gt;
či on dožije ešte takto roku, &lt;br&gt;
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi; &lt;br&gt;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku &lt;br&gt;
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva, &lt;br&gt;
s nocou povoľnou, ticho prichodiacou, &lt;br&gt;
keď hora, pole v tíši usedáva; &lt;br&gt;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku, &lt;br&gt;
osud môj inší, môj dom je vysoký, &lt;br&gt;
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,  &lt;br&gt;
nie to dolina, nie to háj hlboký, &lt;br&gt;
nie je to hniezdo, nie to stromu temä – &lt;br&gt;
môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá! &lt;br&gt;

Striasla sa lipa, šumel háj zelený, &lt;br&gt;
belie sa domček a pri ňom mohyla; &lt;br&gt;
striasla sa lipa, šumel háj zelený, &lt;br&gt;
synovi svojmu mať prehovorila: &lt;br&gt;
„Môj synak drahý, moje potešenie, &lt;br&gt;
ak to uznávaš, že som ti ja mati, &lt;br&gt;
prijmi poradu – ktože ti ju môže, &lt;br&gt;
ak len nie tvoja vlastná mater dati – &lt;br&gt;
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť, &lt;br&gt;
na šírom poli prítulky nenájdeš; &lt;br&gt;
milý je domček, milá je rodina, &lt;br&gt;
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš – &lt;br&gt;
šíry svet chladný, chladnejšie prijíma, &lt;br&gt;
a doma každý strom ťa vdačne víta!“ &lt;br&gt;
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet, &lt;br&gt;
uznávam tvoju materinskú radu: &lt;br&gt;
milý je domček, milá je rodina, &lt;br&gt;
v cudzine žiadnej prítulky nedajú; &lt;br&gt;
doma je pokoj, v svete búrky budú – &lt;br&gt;
ale darmo je: kto proti osudu? &lt;br&gt;

Nie mne súdené v domácom pokoji &lt;br&gt;
časy prežívať života tichého, &lt;br&gt;
napájať dumkou starodávnych časov &lt;br&gt;
dušu pri ohni času večerného, &lt;br&gt;
nie mne súdené žiť v tichej doline: &lt;br&gt;
osud môj rastie v šírej pustatine! &lt;br&gt;

Zafúkol vietor ponad háj zelený, &lt;br&gt;
kníše sa javor ponad brezy, bory, &lt;br&gt;
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko, &lt;br&gt;
háju tichému orol prehovorí: &lt;br&gt;
„Milý tvoj pokoj, hájiček zelený! &lt;br&gt;
Každá halúzka s mocami divnými, &lt;br&gt;
keď šumie, šumie, prebúdza dumania, &lt;br&gt;
ktoré zahasli s časami dávnymi; &lt;br&gt;
šumie, nešumie – tak je srdcu milo, &lt;br&gt;
ak’ by sa dačo ale ako snilo. &lt;br&gt;
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený! &lt;br&gt;
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú, &lt;br&gt;
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú, &lt;br&gt;
ja letím, letím, kým ma nezabijú. &lt;br&gt;
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám, &lt;br&gt;
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám. &lt;br&gt;
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú, &lt;br&gt;
ja letím, letím, kým ma nezabijú...


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Zakliata panna vo Váhu a divný Janko</title>
    <id>29</id>
    <revision>
      <id>98</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:27:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Často blúdim, táram sa cez celý boží deň, &lt;br&gt;
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň, &lt;br&gt;
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku &lt;br&gt;
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku. &lt;br&gt;
Ale čo je nemožnô, to ani nehl'adaj, &lt;br&gt;
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj! &lt;br&gt;
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie, &lt;br&gt;
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie. &lt;br&gt;
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať &lt;br&gt;
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať. &lt;br&gt;
Vtedy – v tak biednom stave moja duša letí &lt;br&gt;
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti, &lt;br&gt;
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu, &lt;br&gt;
a zaspí ak’ v oleji aspoň za hodinu. &lt;br&gt;

Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke &lt;br&gt;
po lúčinkách pastierik blúdi s ovčičkami, &lt;br&gt;
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami &lt;br&gt;
a medzi nimi žije ak’ otec v rodinke, &lt;br&gt;
každičkú zná menovať, každičkú zastáva, &lt;br&gt;
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva? &lt;br&gt;
Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje, &lt;br&gt;
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú, &lt;br&gt;
v hájičku pod svrčinou kladú si ohníček, &lt;br&gt;
kúria si pomaličky, nôti im Janíček, &lt;br&gt;
za pesničkou každičkou jednu zagajdujú: &lt;br&gt;
či neznáte tie kraje, tie radostné kraje? &lt;br&gt;
Piesne nemej tam nieto – veselí sú chlapi, &lt;br&gt;
hneď od zeme zaskočia, hneď lámu kolesá, &lt;br&gt;
hneď valašky pochytia – zdupnú ako capy, &lt;br&gt;
a hybaj, idú sa ti najesť dade mäsa! &lt;br&gt;
Všetci letia na košiar ako dáke vrany: &lt;br&gt;
„Rež, bača, sto hrmených, tie mastné barany!“ &lt;br&gt;
Trebárs ich je päťdesiat, ako jeden žijú, &lt;br&gt;
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú. &lt;br&gt;
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži; &lt;br&gt;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži, &lt;br&gt;
každý skočí – na seba cedilo zahodí, &lt;br&gt;
dva nože cifrované do opaska vhodí, &lt;br&gt;
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju: &lt;br&gt;
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju! &lt;br&gt;
Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku &lt;br&gt;
deti prosia o jednu národnú pesničku, &lt;br&gt;
lebo o dáku hádku a o dáku povesť; &lt;br&gt;
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť, &lt;br&gt;
že nebudú záškodné, nebudú šantúvať, &lt;br&gt;
že budú mamičku napotom počúvať, &lt;br&gt;
aby len povedala – deti, chlapci všetci, &lt;br&gt;
na múrik vyskákajú tam okolo peci, &lt;br&gt;
mamička medzi nimi pradúc im rozpráva; &lt;br&gt;
a aby boli dobré, naučenia dáva: &lt;br&gt;
že jestli im dač’ káže, hneď urobiť majú, &lt;br&gt;
vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! – &lt;br&gt;
V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji, &lt;br&gt;
že už hádam nebude lepšie ani v raji, &lt;br&gt;
v tom kraji tam pri Váhu kde milá rovinka,&lt;br&gt; 
býva v jednom domčeku úprimná rodinka. &lt;br&gt;
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji &lt;br&gt;
žijú ak’ dve halúzky v háji obidvoji, &lt;br&gt;
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme – &lt;br&gt;
takéto my manželstvá, mešťania, neznáme. &lt;br&gt;
Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú, &lt;br&gt;
dobreže doňho duše svoje nevlievajú; &lt;br&gt;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali, &lt;br&gt;
dobreže ho na rukách nenosia od mali. &lt;br&gt;
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý, &lt;br&gt;
by takého znachora vždy k srdcu tískali. &lt;br&gt;
Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý, &lt;br&gt;
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý; &lt;br&gt;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí, &lt;br&gt;
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí; &lt;br&gt;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť, &lt;br&gt;
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť. &lt;br&gt;
Otec ho ako koňa mláti od malička, &lt;br&gt;
s plačom ho napomína biednučká mamička; &lt;br&gt;
ale čo sám archanjel prvší s neba stúpi, &lt;br&gt;
ver’ Janík ani tomu na krok neustúpi. &lt;br&gt;
Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva, &lt;br&gt;
samotný na nábreží on Váhu sedáva: &lt;br&gt;
často keď s koňmi idú za rána bieleho, &lt;br&gt;
ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného. &lt;br&gt;

Vstúpenie je – zvonov hlas na veriacich volá, &lt;br&gt;
hrnú sa ako včely z dedín do kostola; &lt;br&gt;
starí, mladí pred božou Matičkou kľakajú, &lt;br&gt;
a pátričky, vzdychajúc k Bohu, preberajú. &lt;br&gt;
Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu, &lt;br&gt;
že by nešiel slúžiť svätým, hospodinu! &lt;br&gt;
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený, &lt;br&gt;
ani v nedel'ných hábach nie je oblečený, &lt;br&gt;
v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky &lt;br&gt;
po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky.&lt;br&gt; 
Tmí sa. Pomedzi tŕne nad Váhom na skalu &lt;br&gt;
vyjde, obzrie sa – dobre nezájde od žiaľu, &lt;br&gt;
zaplače – ale ticho v bôlnej duši jeho – &lt;br&gt;
a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého. &lt;br&gt;
Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,&lt;br&gt; 
nepovedal slovíčka tej svojej materi, &lt;br&gt;
nedal sestričkám slova, ani strýčikovi, &lt;br&gt;
ba ani šedivému svojmu tatuškovi. &lt;br&gt;
Od stola chudobného všetci povstávali,&lt;br&gt; 
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali, &lt;br&gt;
on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,&lt;br&gt; 
dverami zahrmotil a odišiel z domu. &lt;br&gt;
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide, &lt;br&gt;
až tam v poli samotný ku priekope príde; &lt;br&gt;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá, &lt;br&gt;
a zas ďalej širokým sa poľom sa poberá. &lt;br&gt;
Po horách, po dolinách rozišli sa mraky, &lt;br&gt;
zastreli tiché háje temnými hábami, &lt;br&gt;
zmizli lúčky zelené medzi dolinami, &lt;br&gt;
len vrchy tak sa zdajú ak’ dáke zázraky,&lt;br&gt; 
ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci, &lt;br&gt;
ako dáki obrovia na stráži stojaci. &lt;br&gt;
Mesiačka niet na nebi – beda je s hviezdami – &lt;br&gt;
Kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! – &lt;br&gt;
Pole ak’ jedna čierna šatka pamuková, &lt;br&gt;
ktorú nosí za mužom osirelá vdova, &lt;br&gt;
do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého &lt;br&gt;
a nocou plakať chodí ku hrobu milého: &lt;br&gt;
mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje, &lt;br&gt;
a nemá viac na svete krem jednej nádeje. &lt;br&gt;
Janík potichu kráča bez cesty, chodníka, &lt;br&gt;
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu, &lt;br&gt;
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu, &lt;br&gt;
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká, &lt;br&gt;
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu: &lt;br&gt;
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno bohu. &lt;br&gt;
Čo tie psy tak okolo košiara štekajú? &lt;br&gt;
Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú? &lt;br&gt;
Či planého človeka, či vlka zvetrili, &lt;br&gt;
že sa tak z ležoviska ak’ vietor zdurili? &lt;br&gt;
Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú &lt;br&gt;
a chvosty medzi nohy gundžovité kryjú? &lt;br&gt;
Čo tie ovce tak čudne ak’ deti zbľačali, &lt;br&gt;
striasli sa a do hŕby utekať začali? &lt;br&gt;
Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým,&lt;br&gt; 
trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?&lt;br&gt; 

Na doline v šírom poli, &lt;br&gt;
na tichej vodičke, &lt;br&gt;
povedajú starí ľudia &lt;br&gt;
o zakliatej paničke. &lt;br&gt;

A vraj práve na Vstúpenie, &lt;br&gt;
keď odíde preč stríg shon, &lt;br&gt;
a keď tanec držia čerti, &lt;br&gt;
tá panna vychádza von. &lt;br&gt;

Ktorý šuhaj sa v to vezme &lt;br&gt;
šaty naopak si vziať &lt;br&gt;
a doprostred Váhu skočiť,&lt;br&gt; 
že ju môže hneď odkliať. &lt;br&gt;

A ten potom čokoľvek chce, &lt;br&gt;
či to striebra, či zlata, &lt;br&gt;
to mu všetko hneď vyplatí &lt;br&gt;
tá panna už odkliata. &lt;br&gt;

Vídajú ju o polnoci &lt;br&gt;
koniari a voliari &lt;br&gt;
a tí, ktorí nocou blúďa, &lt;br&gt;
hajčovia a poštári. &lt;br&gt;

O tom si prisahať budú, &lt;br&gt;
ak’ v šatách dlhých bielych, &lt;br&gt;
na skale černistej plačúc, &lt;br&gt;
kývala palcom na nich. &lt;br&gt;

Hneď ako päsť, hneď ak’ veža, &lt;br&gt;
ak’ k sebe ich volala, &lt;br&gt;
a tí hybaj! jarky, poľom &lt;br&gt;
vraj že i.ch naháňala. &lt;br&gt;
A čo viacej: už aj taká &lt;br&gt;
sa vrava roztrúsila, &lt;br&gt;
že aj do dediny chodí, &lt;br&gt;
že vartáša dusila. &lt;br&gt;

Preto taký po okolných &lt;br&gt;
dedinách je veľký strach, &lt;br&gt;
že by žiaden von neišiel, &lt;br&gt;
čo by hneďky horel dach. &lt;br&gt;

Všetci na pec posadajú, &lt;br&gt;
čušiac ako myš v diere, &lt;br&gt;
len si dačo šuchne v izbe, &lt;br&gt;
kuk – či ich dač neberie. &lt;br&gt;

Paholok, čo kone zdochnú, &lt;br&gt;
čo ho gazda zabije – &lt;br&gt;
ani na krok – a radšej sa&lt;br&gt; 
predkom v krčme opije. &lt;br&gt;

A poštár, čo ho hneď zajtra &lt;br&gt;
pán ako psa von pohne, &lt;br&gt;
a nemá sa kde utúliť, &lt;br&gt;
ani sa len nepohne. &lt;br&gt;

Lebo hocaj i najlepšie &lt;br&gt;
sa u bohatých žije, &lt;br&gt;
hej, ale na hriešnu dušu, &lt;br&gt;
ver’ aj strach nedobrý je! – &lt;br&gt;

Jedenásť bilo – tri štvrte sú preč, &lt;br&gt;
dvanásť sa blíži pomaly: &lt;br&gt;
voda sa búcha ako o múry &lt;br&gt;
do brehov pustých, na skaly. &lt;br&gt;

Na vodách temných kláty tak hádže &lt;br&gt;
ako na ceste vietor prach, &lt;br&gt;
voda ak’ mlieko, ak’ sneh keď sype &lt;br&gt;
kúrňava po šírych poliach. &lt;br&gt;

Voda sa búri, vetrisko skučí – &lt;br&gt;
a na poli zem dudneje, &lt;br&gt;
mesiac preletí mračná ak’ hory, &lt;br&gt;
na vody búrne sa smeje. &lt;br&gt;

Peny sa iskria v svetle mesiaca, &lt;br&gt;
z pien lecikedy dač kukne, &lt;br&gt;
zahviždiac strašný na vŕbach vietor &lt;br&gt;
peny ako prach rozfúkne. &lt;br&gt;

Na vode šírej dač tak ak’ klepec &lt;br&gt;
krútiac sa, mechriac sa pláva: &lt;br&gt;
ľaľa, veď je to ak’ koníčatko – &lt;br&gt;
veď je to človečia hlava! &lt;br&gt;

Tvár voda myje, vlnka oblieva, &lt;br&gt;
a vlasy dlhé skrývajú, &lt;br&gt;
ktoré tak ako husacô peria,&lt;br&gt; 
keď je víchrica, lietajú. &lt;br&gt;

Bože! Prebože! Kto to zahynul? &lt;br&gt;
Či ten, ktorého svet už viac &lt;br&gt;
netešil a chcel strašne dokončiť,&lt;br&gt; 
do vody šírej sa hodiac? &lt;br&gt;

Či dáky pltník, ustatý celkom, &lt;br&gt;
zašiel s búrnymi vlnami? &lt;br&gt;
Ale nie – kukni, veď sa to hýbe, &lt;br&gt;
veď sa rozháňa rukami! &lt;br&gt;

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi &lt;br&gt;
oči dve sivé strihajú – &lt;br&gt;
čo je to za chvost tam na tom konci? &lt;br&gt;
vari ho ryby drmajú! &lt;br&gt;

Ľal'a, veď je to len po pás človek, &lt;br&gt;
odpoly ryba chlpatá – &lt;br&gt;
na hriešnu dušu, ak sa nemýlim: &lt;br&gt;
je to tá panna zakliata. &lt;br&gt;

Dvanásta bije v diaľke hodina, &lt;br&gt;
mesiac na vodu zasvietil, &lt;br&gt;
naprostred Váhu na čiernej skale, &lt;br&gt;
pannu zakliatu osvietil. &lt;br&gt;

Taká ak’ stena v zváľanom zámku, &lt;br&gt;
oči ak’ okná sa zdajú, &lt;br&gt;
z ktorých ak’ hviezdy slzy blyštiace &lt;br&gt;
do vody temnej fŕkajú. &lt;br&gt;

Tam zapadajú tie svetlá božie – &lt;br&gt;
junák za nimi omdlieva, &lt;br&gt;
ale nádeja omdlenú dušu &lt;br&gt;
rosou života polieva. &lt;br&gt;

Junák na holé kľakne kolená, &lt;br&gt;
zaspieva bohu pesničku – &lt;br&gt;
krížom sa žehná, na nebo pozrie &lt;br&gt;
a bozká čiernu zemičku. &lt;br&gt;

Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná, &lt;br&gt;
pobozká krížik, pátričky – &lt;br&gt;
vtom „Ameň“ povie a z brehov hodí &lt;br&gt;
sa do vzbúrenej vodičky. &lt;br&gt;

Čľup – voda berie, pred sebou hrnie, &lt;br&gt;
mladého Janka zakryje &lt;br&gt;
a do samého bieleho rána &lt;br&gt;
vlnami hučí a vyje. &lt;br&gt;

Za slnka pastierik ide dolinôčkou, &lt;br&gt;
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou. &lt;br&gt;
Naprostred dediny žalostne zatrúbil &lt;br&gt;
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.&lt;br&gt; 
...Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina?“ &lt;br&gt;
Nastala, nastala nešťastná hodina. &lt;br&gt;
Na poli širokom u Váhu bystrého &lt;br&gt;
videl som sokola na zemi zbitého. &lt;br&gt;
Opustil hlavičku a vystrel nožičky – &lt;br&gt;
a to taký ešte malý, maličičký! &lt;br&gt;
Videl som sokola, videl som zbitého:&lt;br&gt; 
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho. &lt;br&gt;
Išiel Janík, išiel paničku odklínať – &lt;br&gt;
ale nemal šťastia, musel tam zakapať. &lt;br&gt;
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil – &lt;br&gt;
Janík mladuštičký svoj život utratil. &lt;br&gt;
Tam ho voda zniesla k háju zelenému, &lt;br&gt;
by šumotu svrčín načúval tichému. &lt;br&gt;
Hora, voda hučí, vetríček podúva – &lt;br&gt;
Janík pod svrčinou na brehu načúva. &lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>99</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:38:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Často blúdim, táram sa cez celý boží deň, &lt;br&gt;
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň, &lt;br&gt;
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku &lt;br&gt;
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku. &lt;br&gt;
Ale čo je nemožnô, to ani nehl'adaj, &lt;br&gt;
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj! &lt;br&gt;
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie, &lt;br&gt;
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie. &lt;br&gt;
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať &lt;br&gt;
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať. &lt;br&gt;
Vtedy – v tak biednom stave moja duša letí &lt;br&gt;
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti, &lt;br&gt;
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu, &lt;br&gt;
a zaspí ak’ v oleji aspoň za hodinu. &lt;br&gt;

Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke &lt;br&gt;
po lúčinkách pastierik blúdi s ovčičkami, &lt;br&gt;
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami &lt;br&gt;
a medzi nimi žije ak’ otec v rodinke, &lt;br&gt;
každičkú zná menovať, každičkú zastáva, &lt;br&gt;
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva? &lt;br&gt;
Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje, &lt;br&gt;
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú, &lt;br&gt;
v hájičku pod svrčinou kladú si ohníček, &lt;br&gt;
kúria si pomaličky, nôti im Janíček, &lt;br&gt;
za pesničkou každičkou jednu zagajdujú: &lt;br&gt;
či neznáte tie kraje, tie radostné kraje? &lt;br&gt;
Piesne nemej tam nieto – veselí sú chlapi, &lt;br&gt;
hneď od zeme zaskočia, hneď lámu kolesá, &lt;br&gt;
hneď valašky pochytia – zdupnú ako capy, &lt;br&gt;
a hybaj, idú sa ti najesť dade mäsa! &lt;br&gt;
Všetci letia na košiar ako dáke vrany: &lt;br&gt;
„Rež, bača, sto hrmených, tie mastné barany!“ &lt;br&gt;
Trebárs ich je päťdesiat, ako jeden žijú, &lt;br&gt;
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú. &lt;br&gt;
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži; &lt;br&gt;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži, &lt;br&gt;
každý skočí – na seba cedilo zahodí, &lt;br&gt;
dva nože cifrované do opaska vhodí, &lt;br&gt;
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju: &lt;br&gt;
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju! &lt;br&gt;
Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku &lt;br&gt;
deti prosia o jednu národnú pesničku, &lt;br&gt;
lebo o dáku hádku a o dáku povesť; &lt;br&gt;
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť, &lt;br&gt;
že nebudú záškodné, nebudú šantúvať, &lt;br&gt;
že budú mamičku napotom počúvať, &lt;br&gt;
aby len povedala – deti, chlapci všetci, &lt;br&gt;
na múrik vyskákajú tam okolo peci, &lt;br&gt;
mamička medzi nimi pradúc im rozpráva; &lt;br&gt;
a aby boli dobré, naučenia dáva: &lt;br&gt;
že jestli im dač’ káže, hneď urobiť majú, &lt;br&gt;
vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! – &lt;br&gt;
V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji, &lt;br&gt;
že už hádam nebude lepšie ani v raji, &lt;br&gt;
v tom kraji tam pri Váhu kde milá rovinka,&lt;br&gt; 
býva v jednom domčeku úprimná rodinka. &lt;br&gt;
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji &lt;br&gt;
žijú ak’ dve halúzky v háji obidvoji, &lt;br&gt;
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme – &lt;br&gt;
takéto my manželstvá, mešťania, neznáme. &lt;br&gt;
Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú, &lt;br&gt;
dobreže doňho duše svoje nevlievajú; &lt;br&gt;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali, &lt;br&gt;
dobreže ho na rukách nenosia od mali. &lt;br&gt;
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý, &lt;br&gt;
by takého znachora vždy k srdcu tískali. &lt;br&gt;
Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý, &lt;br&gt;
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý; &lt;br&gt;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí, &lt;br&gt;
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí; &lt;br&gt;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť, &lt;br&gt;
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť. &lt;br&gt;
Otec ho ako koňa mláti od malička, &lt;br&gt;
s plačom ho napomína biednučká mamička; &lt;br&gt;
ale čo sám archanjel prvší s neba stúpi, &lt;br&gt;
ver’ Janík ani tomu na krok neustúpi. &lt;br&gt;
Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva, &lt;br&gt;
samotný na nábreží on Váhu sedáva: &lt;br&gt;
často keď s koňmi idú za rána bieleho, &lt;br&gt;
ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného. &lt;br&gt;

Vstúpenie je – zvonov hlas na veriacich volá, &lt;br&gt;
hrnú sa ako včely z dedín do kostola; &lt;br&gt;
starí, mladí pred božou Matičkou kľakajú, &lt;br&gt;
a pátričky, vzdychajúc k Bohu, preberajú. &lt;br&gt;
Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu, &lt;br&gt;
že by nešiel slúžiť svätým, hospodinu! &lt;br&gt;
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený, &lt;br&gt;
ani v nedel'ných hábach nie je oblečený, &lt;br&gt;
v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky &lt;br&gt;
po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky.&lt;br&gt; 
Tmí sa. Pomedzi tŕne nad Váhom na skalu &lt;br&gt;
vyjde, obzrie sa – dobre nezájde od žiaľu, &lt;br&gt;
zaplače – ale ticho v bôlnej duši jeho – &lt;br&gt;
a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého. &lt;br&gt;
Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,&lt;br&gt; 
nepovedal slovíčka tej svojej materi, &lt;br&gt;
nedal sestričkám slova, ani strýčikovi, &lt;br&gt;
ba ani šedivému svojmu tatuškovi. &lt;br&gt;
Od stola chudobného všetci povstávali,&lt;br&gt; 
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali, &lt;br&gt;
on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,&lt;br&gt; 
dverami zahrmotil a odišiel z domu. &lt;br&gt;
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide, &lt;br&gt;
až tam v poli samotný ku priekope príde; &lt;br&gt;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá, &lt;br&gt;
a zas ďalej širokým sa poľom sa poberá. &lt;br&gt;
Po horách, po dolinách rozišli sa mraky, &lt;br&gt;
zastreli tiché háje temnými hábami, &lt;br&gt;
zmizli lúčky zelené medzi dolinami, &lt;br&gt;
len vrchy tak sa zdajú ak’ dáke zázraky,&lt;br&gt; 
ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci, &lt;br&gt;
ako dáki obrovia na stráži stojaci. &lt;br&gt;
Mesiačka niet na nebi – beda je s hviezdami – &lt;br&gt;
Kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! – &lt;br&gt;
Pole ak’ jedna čierna šatka pamuková, &lt;br&gt;
ktorú nosí za mužom osirelá vdova, &lt;br&gt;
do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého &lt;br&gt;
a nocou plakať chodí ku hrobu milého: &lt;br&gt;
mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje, &lt;br&gt;
a nemá viac na svete krem jednej nádeje. &lt;br&gt;
Janík potichu kráča bez cesty, chodníka, &lt;br&gt;
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu, &lt;br&gt;
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu, &lt;br&gt;
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká, &lt;br&gt;
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu: &lt;br&gt;
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno bohu. &lt;br&gt;
Čo tie psy tak okolo košiara štekajú? &lt;br&gt;
Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú? &lt;br&gt;
Či planého človeka, či vlka zvetrili, &lt;br&gt;
že sa tak z ležoviska ak’ vietor zdurili? &lt;br&gt;
Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú &lt;br&gt;
a chvosty medzi nohy gundžovité kryjú? &lt;br&gt;
Čo tie ovce tak čudne ak’ deti zbľačali, &lt;br&gt;
striasli sa a do hŕby utekať začali? &lt;br&gt;
Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým,&lt;br&gt; 
trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?&lt;br&gt; 

Na doline v šírom poli, &lt;br&gt;
na tichej vodičke, &lt;br&gt;
povedajú starí ľudia &lt;br&gt;
o zakliatej paničke. &lt;br&gt;

A vraj práve na Vstúpenie, &lt;br&gt;
keď odíde preč stríg shon, &lt;br&gt;
a keď tanec držia čerti, &lt;br&gt;
tá panna vychádza von. &lt;br&gt;

Ktorý šuhaj sa v to vezme &lt;br&gt;
šaty naopak si vziať &lt;br&gt;
a doprostred Váhu skočiť,&lt;br&gt; 
že ju môže hneď odkliať. &lt;br&gt;

A ten potom čokoľvek chce, &lt;br&gt;
či to striebra, či zlata, &lt;br&gt;
to mu všetko hneď vyplatí &lt;br&gt;
tá panna už odkliata. &lt;br&gt;

Vídajú ju o polnoci &lt;br&gt;
koniari a voliari &lt;br&gt;
a tí, ktorí nocou blúďa, &lt;br&gt;
hajčovia a poštári. &lt;br&gt;

O tom si prisahať budú, &lt;br&gt;
ak’ v šatách dlhých bielych, &lt;br&gt;
na skale černistej plačúc, &lt;br&gt;
kývala palcom na nich. &lt;br&gt;

Hneď ako päsť, hneď ak’ veža, &lt;br&gt;
ak’ k sebe ich volala, &lt;br&gt;
a tí hybaj! jarky, poľom &lt;br&gt;
vraj že i.ch naháňala. &lt;br&gt;
A čo viacej: už aj taká &lt;br&gt;
sa vrava roztrúsila, &lt;br&gt;
že aj do dediny chodí, &lt;br&gt;
že vartáša dusila. &lt;br&gt;

Preto taký po okolných &lt;br&gt;
dedinách je veľký strach, &lt;br&gt;
že by žiaden von neišiel, &lt;br&gt;
čo by hneďky horel dach. &lt;br&gt;

Všetci na pec posadajú, &lt;br&gt;
čušiac ako myš v diere, &lt;br&gt;
len si dačo šuchne v izbe, &lt;br&gt;
kuk – či ich dač neberie. &lt;br&gt;

Paholok, čo kone zdochnú, &lt;br&gt;
čo ho gazda zabije – &lt;br&gt;
ani na krok – a radšej sa&lt;br&gt; 
predkom v krčme opije. &lt;br&gt;

A poštár, čo ho hneď zajtra &lt;br&gt;
pán ako psa von pohne, &lt;br&gt;
a nemá sa kde utúliť, &lt;br&gt;
ani sa len nepohne. &lt;br&gt;

Lebo hocaj i najlepšie &lt;br&gt;
sa u bohatých žije, &lt;br&gt;
hej, ale na hriešnu dušu, &lt;br&gt;
ver’ aj strach nedobrý je! – &lt;br&gt;

Jedenásť bilo – tri štvrte sú preč, &lt;br&gt;
dvanásť sa blíži pomaly: &lt;br&gt;
voda sa búcha ako o múry &lt;br&gt;
do brehov pustých, na skaly. &lt;br&gt;

Na vodách temných kláty tak hádže &lt;br&gt;
ako na ceste vietor prach, &lt;br&gt;
voda ak’ mlieko, ak’ sneh keď sype &lt;br&gt;
kúrňava po šírych poliach. &lt;br&gt;

Voda sa búri, vetrisko skučí – &lt;br&gt;
a na poli zem dudneje, &lt;br&gt;
mesiac preletí mračná ak’ hory, &lt;br&gt;
na vody búrne sa smeje. &lt;br&gt;

Peny sa iskria v svetle mesiaca, &lt;br&gt;
z pien lecikedy dač kukne, &lt;br&gt;
zahviždiac strašný na vŕbach vietor &lt;br&gt;
peny ako prach rozfúkne. &lt;br&gt;

Na vode šírej dač tak ak’ klepec &lt;br&gt;
krútiac sa, mechriac sa pláva: &lt;br&gt;
ľaľa, veď je to ak’ koníčatko – &lt;br&gt;
veď je to človečia hlava! &lt;br&gt;

Tvár voda myje, vlnka oblieva, &lt;br&gt;
a vlasy dlhé skrývajú, &lt;br&gt;
ktoré tak ako husacô peria,&lt;br&gt; 
keď je víchrica, lietajú. &lt;br&gt;

Bože! Prebože! Kto to zahynul? &lt;br&gt;
Či ten, ktorého svet už viac &lt;br&gt;
netešil a chcel strašne dokončiť,&lt;br&gt; 
do vody šírej sa hodiac? &lt;br&gt;

Či dáky pltník, ustatý celkom, &lt;br&gt;
zašiel s búrnymi vlnami? &lt;br&gt;
Ale nie – kukni, veď sa to hýbe, &lt;br&gt;
veď sa rozháňa rukami! &lt;br&gt;

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi &lt;br&gt;
oči dve sivé strihajú – &lt;br&gt;
čo je to za chvost tam na tom konci? &lt;br&gt;
vari ho ryby drmajú! &lt;br&gt;

Ľal'a, veď je to len po pás človek, &lt;br&gt;
odpoly ryba chlpatá – &lt;br&gt;
na hriešnu dušu, ak sa nemýlim: &lt;br&gt;
je to tá panna zakliata. &lt;br&gt;

Dvanásta bije v diaľke hodina, &lt;br&gt;
mesiac na vodu zasvietil, &lt;br&gt;
naprostred Váhu na čiernej skale, &lt;br&gt;
pannu zakliatu osvietil. &lt;br&gt;

Taká ak’ stena v zváľanom zámku, &lt;br&gt;
oči ak’ okná sa zdajú, &lt;br&gt;
z ktorých ak’ hviezdy slzy blyštiace &lt;br&gt;
do vody temnej fŕkajú. &lt;br&gt;

Tam zapadajú tie svetlá božie – &lt;br&gt;
junák za nimi omdlieva, &lt;br&gt;
ale nádeja omdlenú dušu &lt;br&gt;
rosou života polieva. &lt;br&gt;

Junák na holé kľakne kolená, &lt;br&gt;
zaspieva bohu pesničku – &lt;br&gt;
krížom sa žehná, na nebo pozrie &lt;br&gt;
a bozká čiernu zemičku. &lt;br&gt;

Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná, &lt;br&gt;
pobozká krížik, pátričky – &lt;br&gt;
vtom „Ameň“ povie a z brehov hodí &lt;br&gt;
sa do vzbúrenej vodičky. &lt;br&gt;

Čľup – voda berie, pred sebou hrnie, &lt;br&gt;
mladého Janka zakryje &lt;br&gt;
a do samého bieleho rána &lt;br&gt;
vlnami hučí a vyje. &lt;br&gt;

Za slnka pastierik ide dolinôčkou, &lt;br&gt;
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou. &lt;br&gt;
Naprostred dediny žalostne zatrúbil &lt;br&gt;
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.&lt;br&gt; 
...Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina?“ &lt;br&gt;
Nastala, nastala nešťastná hodina. &lt;br&gt;
Na poli širokom u Váhu bystrého &lt;br&gt;
videl som sokola na zemi zbitého. &lt;br&gt;
Opustil hlavičku a vystrel nožičky – &lt;br&gt;
a to taký ešte malý, maličičký! &lt;br&gt;
Videl som sokola, videl som zbitého:&lt;br&gt; 
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho. &lt;br&gt;
Išiel Janík, išiel paničku odklínať – &lt;br&gt;
ale nemal šťastia, musel tam zakapať. &lt;br&gt;
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil – &lt;br&gt;
Janík mladuštičký svoj život utratil. &lt;br&gt;
Tam ho voda zniesla k háju zelenému, &lt;br&gt;
by šumotu svrčín načúval tichému. &lt;br&gt;
Hora, voda hučí, vetríček podúva – &lt;br&gt;
Janík pod svrčinou na brehu načúva. &lt;br&gt;


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1682</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:47:40Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Často blúdim, táram sa cez celý boží deň, &lt;br&gt;
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň, &lt;br&gt;
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku &lt;br&gt;
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku. &lt;br&gt;
Ale čo je nemožnô, to ani nehl'adaj, &lt;br&gt;
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj! &lt;br&gt;
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie, &lt;br&gt;
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie. &lt;br&gt;
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať &lt;br&gt;
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať. &lt;br&gt;
Vtedy – v tak biednom stave moja duša letí &lt;br&gt;
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti, &lt;br&gt;
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu, &lt;br&gt;
a zaspí ak’ v oleji aspoň za hodinu. &lt;br&gt;

Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke &lt;br&gt;
po lúčinkách pastierik blúdi s ovčičkami, &lt;br&gt;
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami &lt;br&gt;
a medzi nimi žije ak’ otec v rodinke, &lt;br&gt;
každičkú zná menovať, každičkú zastáva, &lt;br&gt;
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva? &lt;br&gt;
Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje, &lt;br&gt;
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú, &lt;br&gt;
v hájičku pod svrčinou kladú si ohníček, &lt;br&gt;
kúria si pomaličky, nôti im Janíček, &lt;br&gt;
za pesničkou každičkou jednu zagajdujú: &lt;br&gt;
či neznáte tie kraje, tie radostné kraje? &lt;br&gt;
Piesne nemej tam nieto – veselí sú chlapi, &lt;br&gt;
hneď od zeme zaskočia, hneď lámu kolesá, &lt;br&gt;
hneď valašky pochytia – zdupnú ako capy, &lt;br&gt;
a hybaj, idú sa ti najesť dade mäsa! &lt;br&gt;
Všetci letia na košiar ako dáke vrany: &lt;br&gt;
„Rež, bača, sto hrmených, tie mastné barany!“ &lt;br&gt;
Trebárs ich je päťdesiat, ako jeden žijú, &lt;br&gt;
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú. &lt;br&gt;
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži; &lt;br&gt;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži, &lt;br&gt;
každý skočí – na seba cedilo zahodí, &lt;br&gt;
dva nože cifrované do opaska vhodí, &lt;br&gt;
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju: &lt;br&gt;
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju! &lt;br&gt;
Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku &lt;br&gt;
deti prosia o jednu národnú pesničku, &lt;br&gt;
lebo o dáku hádku a o dáku povesť; &lt;br&gt;
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť, &lt;br&gt;
že nebudú záškodné, nebudú šantúvať, &lt;br&gt;
že budú mamičku napotom počúvať, &lt;br&gt;
aby len povedala – deti, chlapci všetci, &lt;br&gt;
na múrik vyskákajú tam okolo peci, &lt;br&gt;
mamička medzi nimi pradúc im rozpráva; &lt;br&gt;
a aby boli dobré, naučenia dáva: &lt;br&gt;
že jestli im dač’ káže, hneď urobiť majú, &lt;br&gt;
vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! – &lt;br&gt;
V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji, &lt;br&gt;
že už hádam nebude lepšie ani v raji, &lt;br&gt;
v tom kraji tam pri Váhu kde milá rovinka,&lt;br&gt; 
býva v jednom domčeku úprimná rodinka. &lt;br&gt;
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji &lt;br&gt;
žijú ak’ dve halúzky v háji obidvoji, &lt;br&gt;
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme – &lt;br&gt;
takéto my manželstvá, mešťania, neznáme. &lt;br&gt;
Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú, &lt;br&gt;
dobreže doňho duše svoje nevlievajú; &lt;br&gt;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali, &lt;br&gt;
dobreže ho na rukách nenosia od mali. &lt;br&gt;
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý, &lt;br&gt;
by takého znachora vždy k srdcu tískali. &lt;br&gt;
Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý, &lt;br&gt;
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý; &lt;br&gt;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí, &lt;br&gt;
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí; &lt;br&gt;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť, &lt;br&gt;
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť. &lt;br&gt;
Otec ho ako koňa mláti od malička, &lt;br&gt;
s plačom ho napomína biednučká mamička; &lt;br&gt;
ale čo sám archanjel prvší s neba stúpi, &lt;br&gt;
ver’ Janík ani tomu na krok neustúpi. &lt;br&gt;
Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva, &lt;br&gt;
samotný na nábreží on Váhu sedáva: &lt;br&gt;
často keď s koňmi idú za rána bieleho, &lt;br&gt;
ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného. &lt;br&gt;

Vstúpenie je – zvonov hlas na veriacich volá, &lt;br&gt;
hrnú sa ako včely z dedín do kostola; &lt;br&gt;
starí, mladí pred božou Matičkou kľakajú, &lt;br&gt;
a pátričky, vzdychajúc k Bohu, preberajú. &lt;br&gt;
Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu, &lt;br&gt;
že by nešiel slúžiť svätým, hospodinu! &lt;br&gt;
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený, &lt;br&gt;
ani v nedel'ných hábach nie je oblečený, &lt;br&gt;
v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky &lt;br&gt;
po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky.&lt;br&gt; 
Tmí sa. Pomedzi tŕne nad Váhom na skalu &lt;br&gt;
vyjde, obzrie sa – dobre nezájde od žiaľu, &lt;br&gt;
zaplače – ale ticho v bôlnej duši jeho – &lt;br&gt;
a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého. &lt;br&gt;
Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,&lt;br&gt; 
nepovedal slovíčka tej svojej materi, &lt;br&gt;
nedal sestričkám slova, ani strýčikovi, &lt;br&gt;
ba ani šedivému svojmu tatuškovi. &lt;br&gt;
Od stola chudobného všetci povstávali,&lt;br&gt; 
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali, &lt;br&gt;
on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,&lt;br&gt; 
dverami zahrmotil a odišiel z domu. &lt;br&gt;
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide, &lt;br&gt;
až tam v poli samotný ku priekope príde; &lt;br&gt;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá, &lt;br&gt;
a zas ďalej širokým sa poľom sa poberá. &lt;br&gt;
Po horách, po dolinách rozišli sa mraky, &lt;br&gt;
zastreli tiché háje temnými hábami, &lt;br&gt;
zmizli lúčky zelené medzi dolinami, &lt;br&gt;
len vrchy tak sa zdajú ak’ dáke zázraky,&lt;br&gt; 
ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci, &lt;br&gt;
ako dáki obrovia na stráži stojaci. &lt;br&gt;
Mesiačka niet na nebi – beda je s hviezdami – &lt;br&gt;
Kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! – &lt;br&gt;
Pole ak’ jedna čierna šatka pamuková, &lt;br&gt;
ktorú nosí za mužom osirelá vdova, &lt;br&gt;
do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého &lt;br&gt;
a nocou plakať chodí ku hrobu milého: &lt;br&gt;
mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje, &lt;br&gt;
a nemá viac na svete krem jednej nádeje. &lt;br&gt;
Janík potichu kráča bez cesty, chodníka, &lt;br&gt;
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu, &lt;br&gt;
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu, &lt;br&gt;
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká, &lt;br&gt;
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu: &lt;br&gt;
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno bohu. &lt;br&gt;
Čo tie psy tak okolo košiara štekajú? &lt;br&gt;
Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú? &lt;br&gt;
Či planého človeka, či vlka zvetrili, &lt;br&gt;
že sa tak z ležoviska ak’ vietor zdurili? &lt;br&gt;
Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú &lt;br&gt;
a chvosty medzi nohy gundžovité kryjú? &lt;br&gt;
Čo tie ovce tak čudne ak’ deti zbľačali, &lt;br&gt;
striasli sa a do hŕby utekať začali? &lt;br&gt;
Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým,&lt;br&gt; 
trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?&lt;br&gt; 

Na doline v šírom poli, &lt;br&gt;
na tichej vodičke, &lt;br&gt;
povedajú starí ľudia &lt;br&gt;
o zakliatej paničke. &lt;br&gt;

A vraj práve na Vstúpenie, &lt;br&gt;
keď odíde preč stríg shon, &lt;br&gt;
a keď tanec držia čerti, &lt;br&gt;
tá panna vychádza von. &lt;br&gt;

Ktorý šuhaj sa v to vezme &lt;br&gt;
šaty naopak si vziať &lt;br&gt;
a doprostred Váhu skočiť,&lt;br&gt; 
že ju môže hneď odkliať. &lt;br&gt;

A ten potom čokoľvek chce, &lt;br&gt;
či to striebra, či zlata, &lt;br&gt;
to mu všetko hneď vyplatí &lt;br&gt;
tá panna už odkliata. &lt;br&gt;

Vídajú ju o polnoci &lt;br&gt;
koniari a voliari &lt;br&gt;
a tí, ktorí nocou blúďa, &lt;br&gt;
hajčovia a poštári. &lt;br&gt;

O tom si prisahať budú, &lt;br&gt;
ak’ v šatách dlhých bielych, &lt;br&gt;
na skale černistej plačúc, &lt;br&gt;
kývala palcom na nich. &lt;br&gt;

Hneď ako päsť, hneď ak’ veža, &lt;br&gt;
ak’ k sebe ich volala, &lt;br&gt;
a tí hybaj! jarky, poľom &lt;br&gt;
vraj že i.ch naháňala. &lt;br&gt;
A čo viacej: už aj taká &lt;br&gt;
sa vrava roztrúsila, &lt;br&gt;
že aj do dediny chodí, &lt;br&gt;
že vartáša dusila. &lt;br&gt;

Preto taký po okolných &lt;br&gt;
dedinách je veľký strach, &lt;br&gt;
že by žiaden von neišiel, &lt;br&gt;
čo by hneďky horel dach. &lt;br&gt;

Všetci na pec posadajú, &lt;br&gt;
čušiac ako myš v diere, &lt;br&gt;
len si dačo šuchne v izbe, &lt;br&gt;
kuk – či ich dač neberie. &lt;br&gt;

Paholok, čo kone zdochnú, &lt;br&gt;
čo ho gazda zabije – &lt;br&gt;
ani na krok – a radšej sa&lt;br&gt; 
predkom v krčme opije. &lt;br&gt;

A poštár, čo ho hneď zajtra &lt;br&gt;
pán ako psa von pohne, &lt;br&gt;
a nemá sa kde utúliť, &lt;br&gt;
ani sa len nepohne. &lt;br&gt;

Lebo hocaj i najlepšie &lt;br&gt;
sa u bohatých žije, &lt;br&gt;
hej, ale na hriešnu dušu, &lt;br&gt;
ver’ aj strach nedobrý je! – &lt;br&gt;

Jedenásť bilo – tri štvrte sú preč, &lt;br&gt;
dvanásť sa blíži pomaly: &lt;br&gt;
voda sa búcha ako o múry &lt;br&gt;
do brehov pustých, na skaly. &lt;br&gt;

Na vodách temných kláty tak hádže &lt;br&gt;
ako na ceste vietor prach, &lt;br&gt;
voda ak’ mlieko, ak’ sneh keď sype &lt;br&gt;
kúrňava po šírych poliach. &lt;br&gt;

Voda sa búri, vetrisko skučí – &lt;br&gt;
a na poli zem dudneje, &lt;br&gt;
mesiac preletí mračná ak’ hory, &lt;br&gt;
na vody búrne sa smeje. &lt;br&gt;

Peny sa iskria v svetle mesiaca, &lt;br&gt;
z pien lecikedy dač kukne, &lt;br&gt;
zahviždiac strašný na vŕbach vietor &lt;br&gt;
peny ako prach rozfúkne. &lt;br&gt;

Na vode šírej dač tak ak’ klepec &lt;br&gt;
krútiac sa, mechriac sa pláva: &lt;br&gt;
ľaľa, veď je to ak’ koníčatko – &lt;br&gt;
veď je to človečia hlava! &lt;br&gt;

Tvár voda myje, vlnka oblieva, &lt;br&gt;
a vlasy dlhé skrývajú, &lt;br&gt;
ktoré tak ako husacô peria,&lt;br&gt; 
keď je víchrica, lietajú. &lt;br&gt;

Bože! Prebože! Kto to zahynul? &lt;br&gt;
Či ten, ktorého svet už viac &lt;br&gt;
netešil a chcel strašne dokončiť,&lt;br&gt; 
do vody šírej sa hodiac? &lt;br&gt;

Či dáky pltník, ustatý celkom, &lt;br&gt;
zašiel s búrnymi vlnami? &lt;br&gt;
Ale nie – kukni, veď sa to hýbe, &lt;br&gt;
veď sa rozháňa rukami! &lt;br&gt;

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi &lt;br&gt;
oči dve sivé strihajú – &lt;br&gt;
čo je to za chvost tam na tom konci? &lt;br&gt;
vari ho ryby drmajú! &lt;br&gt;

Ľal'a, veď je to len po pás človek, &lt;br&gt;
odpoly ryba chlpatá – &lt;br&gt;
na hriešnu dušu, ak sa nemýlim: &lt;br&gt;
je to tá panna zakliata. &lt;br&gt;

Dvanásta bije v diaľke hodina, &lt;br&gt;
mesiac na vodu zasvietil, &lt;br&gt;
naprostred Váhu na čiernej skale, &lt;br&gt;
pannu zakliatu osvietil. &lt;br&gt;

Taká ak’ stena v zváľanom zámku, &lt;br&gt;
oči ak’ okná sa zdajú, &lt;br&gt;
z ktorých ak’ hviezdy slzy blyštiace &lt;br&gt;
do vody temnej fŕkajú. &lt;br&gt;

Tam zapadajú tie svetlá božie – &lt;br&gt;
junák za nimi omdlieva, &lt;br&gt;
ale nádeja omdlenú dušu &lt;br&gt;
rosou života polieva. &lt;br&gt;

Junák na holé kľakne kolená, &lt;br&gt;
zaspieva bohu pesničku – &lt;br&gt;
krížom sa žehná, na nebo pozrie &lt;br&gt;
a bozká čiernu zemičku. &lt;br&gt;

Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná, &lt;br&gt;
pobozká krížik, pátričky – &lt;br&gt;
vtom „Ameň“ povie a z brehov hodí &lt;br&gt;
sa do vzbúrenej vodičky. &lt;br&gt;

Čľup – voda berie, pred sebou hrnie, &lt;br&gt;
mladého Janka zakryje &lt;br&gt;
a do samého bieleho rána &lt;br&gt;
vlnami hučí a vyje. &lt;br&gt;

Za slnka pastierik ide dolinôčkou, &lt;br&gt;
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou. &lt;br&gt;
Naprostred dediny žalostne zatrúbil &lt;br&gt;
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.&lt;br&gt; 
...Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina?“ &lt;br&gt;
Nastala, nastala nešťastná hodina. &lt;br&gt;
Na poli širokom u Váhu bystrého &lt;br&gt;
videl som sokola na zemi zbitého. &lt;br&gt;
Opustil hlavičku a vystrel nožičky – &lt;br&gt;
a to taký ešte malý, maličičký! &lt;br&gt;
Videl som sokola, videl som zbitého:&lt;br&gt; 
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho. &lt;br&gt;
Išiel Janík, išiel paničku odklínať – &lt;br&gt;
ale nemal šťastia, musel tam zakapať. &lt;br&gt;
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil – &lt;br&gt;
Janík mladuštičký svoj život utratil. &lt;br&gt;
Tam ho voda zniesla k háju zelenému, &lt;br&gt;
by šumotu svrčín načúval tichému. &lt;br&gt;
Hora, voda hučí, vetríček podúva – &lt;br&gt;
Janík pod svrčinou na brehu načúva. &lt;br&gt;


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Povesť</title>
    <id>30</id>
    <revision>
      <id>100</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:31:07Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Noc je – v tichej hore u vodičky, &lt;br&gt;
u skál škaredých a tmavých,&lt;br&gt;
ohník sa blyští v jednej kolibke, &lt;br&gt;
a pri ňom sedí starý mních.&lt;br&gt;

Šedivý celkom, tajný, hlboký, &lt;br&gt;
na čele svätosť vyrytá,&lt;br&gt;
dačo čudného javí ten človek, &lt;br&gt;
tvár je dumami zakrytá.&lt;br&gt;

Na druhom boku sedí dievčička, &lt;br&gt;
čo na malinách zblúdila;&lt;br&gt;
mních je pokojný, prostosrdečný – &lt;br&gt;
sem sa pred nocou ukryla.&lt;br&gt;

V bielej sukničke, ako cipuška &lt;br&gt;
sa uzimená ohrieva:&lt;br&gt;
polnoc nastáva, na dvore plač, krik – &lt;br&gt;
hrúza na prsia zavieva.&lt;br&gt;

Voda odbíja vlny žalostné, &lt;br&gt;
husičky po nej plávajú,&lt;br&gt;
mníchova duša s šumom vôd chodí – &lt;br&gt;
dievčičke vlasy vstávajú.&lt;br&gt;

Voda sa zdúva, husičky mece, &lt;br&gt;
tie veľmi ťažko gágajú:&lt;br&gt;
sto ráz vyletieť chcejú krielami, &lt;br&gt;
sto ráz do vody padajú.&lt;br&gt;

Už sa podvihnú, začnú lietati, &lt;br&gt;
a už radostne gágajú –&lt;br&gt;
vtedy pritrieli víchor, zafúkne – &lt;br&gt;
pľask! pľask! do vody padajú.&lt;br&gt;

Pochválený buď pán Ježiš Kristus, &lt;br&gt;
aj svätá Panna Mária,&lt;br&gt;
čo tam na nebi v sláve si lietaš, &lt;br&gt;
čistá ako tá ľalia.&lt;br&gt;

Stala sa povesť, moja dievčička, &lt;br&gt;
smutná, pamätná a horká:&lt;br&gt;
Pri tejto vode žila vdovička,&lt;br&gt; 
chudobná, stará, neborká.&lt;br&gt;

Neborká ak’ tá jeľa obťatá, &lt;br&gt;
skrčená ak’ ten zrelý klas;&lt;br&gt;
nemala muža, sestričku, brata, &lt;br&gt;
ani len jeden svojský hlas.&lt;br&gt;

Muška jedinká biednu stvoričku, &lt;br&gt;
keď sa brieždilo, zbúdzala,&lt;br&gt;
a cez deň dlhý aspoň trošíčku  &lt;br&gt;
myška zas miesto prejala.&lt;br&gt;

Tá jej brnčala okolo ucha, &lt;br&gt;
táto po zemi bežkala,&lt;br&gt;
túto potichu starká poslúcha, &lt;br&gt;
a zas s myškou sa ihrala.&lt;br&gt;

Ach, už sa rúca chalúpka pustá, &lt;br&gt;
šindle sem aj tam lietajú,&lt;br&gt;
nad dvore tráva vyrástla hustá, &lt;br&gt;
zajačky po nej skákajú.&lt;br&gt;

A tie zajačky ako čeliadka, &lt;br&gt;
keď von vychádza staričká,&lt;br&gt;
kolom nej; táto rúčkou ich hladká &lt;br&gt;
ako parobok koníčka.&lt;br&gt;

Vetríček ako nútený veje, &lt;br&gt;
nocou šuští ak’ mátoha.&lt;br&gt;
Nemá mizerný v svete nádeje – &lt;br&gt;
kreme nádeje na boha.&lt;br&gt;

Starkin celý je poklad pátričky, &lt;br&gt;
krížik, knižočka v priečinku,&lt;br&gt;
každý deň chodí k nohám Rodičky –&lt;br&gt; 
„Dajže mi, Panna, spočinku!“&lt;br&gt;

„Daj mi, prosím ťa, Panna milostná, &lt;br&gt;
veď si ty tiež tak plakala,&lt;br&gt;
keď si pod krížom ťažkým žalostná &lt;br&gt;
ako tá osika stála.&lt;br&gt;

Ty si plakala, ja plakať musím, &lt;br&gt;
veď ma už všetci nechali,&lt;br&gt;
teraz sa takto klmačím, dusím, &lt;br&gt;
nože pomoc mi v tom žiali!“&lt;br&gt;

Chodník vychádza z malej kapličky, &lt;br&gt;
pri ňom studená vodička.&lt;br&gt;
„Prosím vás, moje milé dievčičky, &lt;br&gt;
dajte mi vody trošíčka!&lt;br&gt;

Dajte mi vody, zle mi prichodí, &lt;br&gt;
zle, kto sa zohnúť nemôže,&lt;br&gt;
kto chudobnému kus chleba hodí, &lt;br&gt;
tomu sám pán boh pomôže!“&lt;br&gt;

Dievčatá šaty na vode prali – &lt;br&gt;
„Naozaj, ty krpka stará?“&lt;br&gt;
všetky sa na ňu rozrihotaly, &lt;br&gt;
Evička, Zuza, i Mara.&lt;br&gt;

To jedno slovo, v jednom slovíčku &lt;br&gt;
ak’ jedovatý had v kríčku, –&lt;br&gt;
fundží do ucha ak’ osa, sršeň...&lt;br&gt; 
Buď, bože, hriešnym milosten!&lt;br&gt;

To jedno slovo dušu prebíja, &lt;br&gt;
srdce ak’ kriedu sotiera. –&lt;br&gt;
Starká vykríkne: „Jezus, Mária!“ &lt;br&gt;
boh ju vyslyší – umiera.&lt;br&gt;

Dušu vypúšťa ak’ holubičku – &lt;br&gt;
tá k bohu večnému letí,&lt;br&gt;
ale už ani jednu dievčičku &lt;br&gt;
nebolo viacej videti.&lt;br&gt;

Vodička tiekla, strhala šaty, &lt;br&gt;
húsky vodičkou plávali,&lt;br&gt;
daromne pošli dievky hľadati, &lt;br&gt;
dievky na veky skapaly.&lt;br&gt;

Húsky plávaly, aj dnes plávajú, &lt;br&gt;
a dokiaľ budú plavati,&lt;br&gt;
o tom na svete ľudia neznajú, &lt;br&gt;
iba sám pán boh a svätí.&lt;br&gt;

Lebo tak vravia staré babičky: &lt;br&gt;
„Kara žiadneho neminie,&lt;br&gt;
skorej mesiačik, slnce hviezdičky – &lt;br&gt;
na svete všetko pominie.“&lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>101</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:40:48Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Noc je – v tichej hore u vodičky, &lt;br&gt;
u skál škaredých a tmavých,&lt;br&gt;
ohník sa blyští v jednej kolibke, &lt;br&gt;
a pri ňom sedí starý mních.&lt;br&gt;

Šedivý celkom, tajný, hlboký, &lt;br&gt;
na čele svätosť vyrytá,&lt;br&gt;
dačo čudného javí ten človek, &lt;br&gt;
tvár je dumami zakrytá.&lt;br&gt;

Na druhom boku sedí dievčička, &lt;br&gt;
čo na malinách zblúdila;&lt;br&gt;
mních je pokojný, prostosrdečný – &lt;br&gt;
sem sa pred nocou ukryla.&lt;br&gt;

V bielej sukničke, ako cipuška &lt;br&gt;
sa uzimená ohrieva:&lt;br&gt;
polnoc nastáva, na dvore plač, krik – &lt;br&gt;
hrúza na prsia zavieva.&lt;br&gt;

Voda odbíja vlny žalostné, &lt;br&gt;
husičky po nej plávajú,&lt;br&gt;
mníchova duša s šumom vôd chodí – &lt;br&gt;
dievčičke vlasy vstávajú.&lt;br&gt;

Voda sa zdúva, husičky mece, &lt;br&gt;
tie veľmi ťažko gágajú:&lt;br&gt;
sto ráz vyletieť chcejú krielami, &lt;br&gt;
sto ráz do vody padajú.&lt;br&gt;

Už sa podvihnú, začnú lietati, &lt;br&gt;
a už radostne gágajú –&lt;br&gt;
vtedy pritrieli víchor, zafúkne – &lt;br&gt;
pľask! pľask! do vody padajú.&lt;br&gt;

Pochválený buď pán Ježiš Kristus, &lt;br&gt;
aj svätá Panna Mária,&lt;br&gt;
čo tam na nebi v sláve si lietaš, &lt;br&gt;
čistá ako tá ľalia.&lt;br&gt;

Stala sa povesť, moja dievčička, &lt;br&gt;
smutná, pamätná a horká:&lt;br&gt;
Pri tejto vode žila vdovička,&lt;br&gt; 
chudobná, stará, neborká.&lt;br&gt;

Neborká ak’ tá jeľa obťatá, &lt;br&gt;
skrčená ak’ ten zrelý klas;&lt;br&gt;
nemala muža, sestričku, brata, &lt;br&gt;
ani len jeden svojský hlas.&lt;br&gt;

Muška jedinká biednu stvoričku, &lt;br&gt;
keď sa brieždilo, zbúdzala,&lt;br&gt;
a cez deň dlhý aspoň trošíčku  &lt;br&gt;
myška zas miesto prejala.&lt;br&gt;

Tá jej brnčala okolo ucha, &lt;br&gt;
táto po zemi bežkala,&lt;br&gt;
túto potichu starká poslúcha, &lt;br&gt;
a zas s myškou sa ihrala.&lt;br&gt;

Ach, už sa rúca chalúpka pustá, &lt;br&gt;
šindle sem aj tam lietajú,&lt;br&gt;
nad dvore tráva vyrástla hustá, &lt;br&gt;
zajačky po nej skákajú.&lt;br&gt;

A tie zajačky ako čeliadka, &lt;br&gt;
keď von vychádza staričká,&lt;br&gt;
kolom nej; táto rúčkou ich hladká &lt;br&gt;
ako parobok koníčka.&lt;br&gt;

Vetríček ako nútený veje, &lt;br&gt;
nocou šuští ak’ mátoha.&lt;br&gt;
Nemá mizerný v svete nádeje – &lt;br&gt;
kreme nádeje na boha.&lt;br&gt;

Starkin celý je poklad pátričky, &lt;br&gt;
krížik, knižočka v priečinku,&lt;br&gt;
každý deň chodí k nohám Rodičky –&lt;br&gt; 
„Dajže mi, Panna, spočinku!“&lt;br&gt;

„Daj mi, prosím ťa, Panna milostná, &lt;br&gt;
veď si ty tiež tak plakala,&lt;br&gt;
keď si pod krížom ťažkým žalostná &lt;br&gt;
ako tá osika stála.&lt;br&gt;

Ty si plakala, ja plakať musím, &lt;br&gt;
veď ma už všetci nechali,&lt;br&gt;
teraz sa takto klmačím, dusím, &lt;br&gt;
nože pomoc mi v tom žiali!“&lt;br&gt;

Chodník vychádza z malej kapličky, &lt;br&gt;
pri ňom studená vodička.&lt;br&gt;
„Prosím vás, moje milé dievčičky, &lt;br&gt;
dajte mi vody trošíčka!&lt;br&gt;

Dajte mi vody, zle mi prichodí, &lt;br&gt;
zle, kto sa zohnúť nemôže,&lt;br&gt;
kto chudobnému kus chleba hodí, &lt;br&gt;
tomu sám pán boh pomôže!“&lt;br&gt;

Dievčatá šaty na vode prali – &lt;br&gt;
„Naozaj, ty krpka stará?“&lt;br&gt;
všetky sa na ňu rozrihotaly, &lt;br&gt;
Evička, Zuza, i Mara.&lt;br&gt;

To jedno slovo, v jednom slovíčku &lt;br&gt;
ak’ jedovatý had v kríčku, –&lt;br&gt;
fundží do ucha ak’ osa, sršeň...&lt;br&gt; 
Buď, bože, hriešnym milosten!&lt;br&gt;

To jedno slovo dušu prebíja, &lt;br&gt;
srdce ak’ kriedu sotiera. –&lt;br&gt;
Starká vykríkne: „Jezus, Mária!“ &lt;br&gt;
boh ju vyslyší – umiera.&lt;br&gt;

Dušu vypúšťa ak’ holubičku – &lt;br&gt;
tá k bohu večnému letí,&lt;br&gt;
ale už ani jednu dievčičku &lt;br&gt;
nebolo viacej videti.&lt;br&gt;

Vodička tiekla, strhala šaty, &lt;br&gt;
húsky vodičkou plávali,&lt;br&gt;
daromne pošli dievky hľadati, &lt;br&gt;
dievky na veky skapaly.&lt;br&gt;

Húsky plávaly, aj dnes plávajú, &lt;br&gt;
a dokiaľ budú plavati,&lt;br&gt;
o tom na svete ľudia neznajú, &lt;br&gt;
iba sám pán boh a svätí.&lt;br&gt;

Lebo tak vravia staré babičky: &lt;br&gt;
„Kara žiadneho neminie,&lt;br&gt;
skorej mesiačik, slnce hviezdičky – &lt;br&gt;
na svete všetko pominie.“&lt;br&gt;


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1683</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:47:51Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Noc je – v tichej hore u vodičky, &lt;br&gt;
u skál škaredých a tmavých,&lt;br&gt;
ohník sa blyští v jednej kolibke, &lt;br&gt;
a pri ňom sedí starý mních.&lt;br&gt;

Šedivý celkom, tajný, hlboký, &lt;br&gt;
na čele svätosť vyrytá,&lt;br&gt;
dačo čudného javí ten človek, &lt;br&gt;
tvár je dumami zakrytá.&lt;br&gt;

Na druhom boku sedí dievčička, &lt;br&gt;
čo na malinách zblúdila;&lt;br&gt;
mních je pokojný, prostosrdečný – &lt;br&gt;
sem sa pred nocou ukryla.&lt;br&gt;

V bielej sukničke, ako cipuška &lt;br&gt;
sa uzimená ohrieva:&lt;br&gt;
polnoc nastáva, na dvore plač, krik – &lt;br&gt;
hrúza na prsia zavieva.&lt;br&gt;

Voda odbíja vlny žalostné, &lt;br&gt;
husičky po nej plávajú,&lt;br&gt;
mníchova duša s šumom vôd chodí – &lt;br&gt;
dievčičke vlasy vstávajú.&lt;br&gt;

Voda sa zdúva, husičky mece, &lt;br&gt;
tie veľmi ťažko gágajú:&lt;br&gt;
sto ráz vyletieť chcejú krielami, &lt;br&gt;
sto ráz do vody padajú.&lt;br&gt;

Už sa podvihnú, začnú lietati, &lt;br&gt;
a už radostne gágajú –&lt;br&gt;
vtedy pritrieli víchor, zafúkne – &lt;br&gt;
pľask! pľask! do vody padajú.&lt;br&gt;

Pochválený buď pán Ježiš Kristus, &lt;br&gt;
aj svätá Panna Mária,&lt;br&gt;
čo tam na nebi v sláve si lietaš, &lt;br&gt;
čistá ako tá ľalia.&lt;br&gt;

Stala sa povesť, moja dievčička, &lt;br&gt;
smutná, pamätná a horká:&lt;br&gt;
Pri tejto vode žila vdovička,&lt;br&gt; 
chudobná, stará, neborká.&lt;br&gt;

Neborká ak’ tá jeľa obťatá, &lt;br&gt;
skrčená ak’ ten zrelý klas;&lt;br&gt;
nemala muža, sestričku, brata, &lt;br&gt;
ani len jeden svojský hlas.&lt;br&gt;

Muška jedinká biednu stvoričku, &lt;br&gt;
keď sa brieždilo, zbúdzala,&lt;br&gt;
a cez deň dlhý aspoň trošíčku  &lt;br&gt;
myška zas miesto prejala.&lt;br&gt;

Tá jej brnčala okolo ucha, &lt;br&gt;
táto po zemi bežkala,&lt;br&gt;
túto potichu starká poslúcha, &lt;br&gt;
a zas s myškou sa ihrala.&lt;br&gt;

Ach, už sa rúca chalúpka pustá, &lt;br&gt;
šindle sem aj tam lietajú,&lt;br&gt;
nad dvore tráva vyrástla hustá, &lt;br&gt;
zajačky po nej skákajú.&lt;br&gt;

A tie zajačky ako čeliadka, &lt;br&gt;
keď von vychádza staričká,&lt;br&gt;
kolom nej; táto rúčkou ich hladká &lt;br&gt;
ako parobok koníčka.&lt;br&gt;

Vetríček ako nútený veje, &lt;br&gt;
nocou šuští ak’ mátoha.&lt;br&gt;
Nemá mizerný v svete nádeje – &lt;br&gt;
kreme nádeje na boha.&lt;br&gt;

Starkin celý je poklad pátričky, &lt;br&gt;
krížik, knižočka v priečinku,&lt;br&gt;
každý deň chodí k nohám Rodičky –&lt;br&gt; 
„Dajže mi, Panna, spočinku!“&lt;br&gt;

„Daj mi, prosím ťa, Panna milostná, &lt;br&gt;
veď si ty tiež tak plakala,&lt;br&gt;
keď si pod krížom ťažkým žalostná &lt;br&gt;
ako tá osika stála.&lt;br&gt;

Ty si plakala, ja plakať musím, &lt;br&gt;
veď ma už všetci nechali,&lt;br&gt;
teraz sa takto klmačím, dusím, &lt;br&gt;
nože pomoc mi v tom žiali!“&lt;br&gt;

Chodník vychádza z malej kapličky, &lt;br&gt;
pri ňom studená vodička.&lt;br&gt;
„Prosím vás, moje milé dievčičky, &lt;br&gt;
dajte mi vody trošíčka!&lt;br&gt;

Dajte mi vody, zle mi prichodí, &lt;br&gt;
zle, kto sa zohnúť nemôže,&lt;br&gt;
kto chudobnému kus chleba hodí, &lt;br&gt;
tomu sám pán boh pomôže!“&lt;br&gt;

Dievčatá šaty na vode prali – &lt;br&gt;
„Naozaj, ty krpka stará?“&lt;br&gt;
všetky sa na ňu rozrihotaly, &lt;br&gt;
Evička, Zuza, i Mara.&lt;br&gt;

To jedno slovo, v jednom slovíčku &lt;br&gt;
ak’ jedovatý had v kríčku, –&lt;br&gt;
fundží do ucha ak’ osa, sršeň...&lt;br&gt; 
Buď, bože, hriešnym milosten!&lt;br&gt;

To jedno slovo dušu prebíja, &lt;br&gt;
srdce ak’ kriedu sotiera. –&lt;br&gt;
Starká vykríkne: „Jezus, Mária!“ &lt;br&gt;
boh ju vyslyší – umiera.&lt;br&gt;

Dušu vypúšťa ak’ holubičku – &lt;br&gt;
tá k bohu večnému letí,&lt;br&gt;
ale už ani jednu dievčičku &lt;br&gt;
nebolo viacej videti.&lt;br&gt;

Vodička tiekla, strhala šaty, &lt;br&gt;
húsky vodičkou plávali,&lt;br&gt;
daromne pošli dievky hľadati, &lt;br&gt;
dievky na veky skapaly.&lt;br&gt;

Húsky plávaly, aj dnes plávajú, &lt;br&gt;
a dokiaľ budú plavati,&lt;br&gt;
o tom na svete ľudia neznajú, &lt;br&gt;
iba sám pán boh a svätí.&lt;br&gt;

Lebo tak vravia staré babičky: &lt;br&gt;
„Kara žiadneho neminie,&lt;br&gt;
skorej mesiačik, slnce hviezdičky – &lt;br&gt;
na svete všetko pominie.“&lt;br&gt;


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šahy</title>
    <id>31</id>
    <revision>
      <id>102</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:35:58Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Kto skúsil, ten uzná, čo krv ľudskú búri – &lt;br&gt;
šuhaj zamyslený na lavici kúri. &lt;br&gt;
Čo začať? Čo robiť, keď vše nič nestojí? &lt;br&gt;
Kto sa na nádeji samej upokojí, &lt;br&gt;
ktorej sa nekorí bezdušná holota &lt;br&gt;
a skutočnosť kazí priechod do života? &lt;br&gt;
Na statočnosť dač’ klásť, mienka obecnosti? &lt;br&gt;
Svet celý je nástroj len čistej nutnosti, &lt;br&gt;
bez svedomia, lásky – myšlienky pravý hrob, &lt;br&gt;
vše pod nebom, slncom držiaci za spôsob: &lt;br&gt;
výhody, sebectvo – všetky jeho skutky, &lt;br&gt;
opierajúci sa na samé predsudky, &lt;br&gt;
na slabosť, otroctvo, zdrevenelosť umu, &lt;br&gt;
majúc všetko okrem pravdy a rozumu. &lt;br&gt;
Bez ducha, bez citu a statočnej vôle &lt;br&gt;
panghart, narodený z klamu a nevole. &lt;br&gt;
Hádanie daromné a budúcnosť tmavá. &lt;br&gt;
Biedna je to duša, čo sa vždy nazdáva – &lt;br&gt;
pre zdania možný klam zabudne v svete žiť &lt;br&gt;
a necíti, iba keď ho začne páliť, &lt;br&gt;
keď potreba suchá, neodbytná, bledá &lt;br&gt;
pred dvere zasadne a odbyť sa nedá, &lt;br&gt;
v kostlivca podobe aj smelého plaší, &lt;br&gt;
lump, horší jako ten, čo po noci straší; &lt;br&gt;
potom ži, človeče, v takom obležení! &lt;br&gt;
Hádž sa od zúfania – stav sa nepremení. &lt;br&gt;
A započni dačo! – Len sa pokáž svetu! &lt;br&gt;
Na ulici s prachom ťa vetry zametú, &lt;br&gt;
naskutku ťa vrany rozďugajú s vztekom &lt;br&gt;
a chlapci tú povesť dokončia s posmechom. &lt;br&gt;
Čo potom zámery, najkrásnejšie túžby, &lt;br&gt;
keď sa raz dostaneš do tak tvrdej služby? &lt;br&gt;
Čo hlbokosť tvoja a nesmierna veda, &lt;br&gt;
za ktorú celú Žid ani babku nedá? &lt;br&gt;
Ale čo kopa dúm a myšlienok dvesto? &lt;br&gt;
Vyprázdnil fajku a položil na miesto.  &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Slnce jasné svieti na šíre krajiny – &lt;br&gt;
máj zafarbil lúky, rozosial kvetiny, &lt;br&gt;
dal hlas dolám, sadu, háju zelenému, &lt;br&gt;
hora sa ozýva brehu lipovému, &lt;br&gt;
poľana poľane, dolina doline – &lt;br&gt;
život na vystátej vychádza rovine &lt;br&gt;
a v bezčetných tvárach rozľahlosť preniká, &lt;br&gt;
vietor príjemného robí prostredníka, &lt;br&gt;
čo z blízkeho lesa veje, pofukuje &lt;br&gt;
a rovne s vrchami, hoľami spojuje. &lt;br&gt;
Prírody rozkošnej tajomná moc volá &lt;br&gt;
vyliezť z klietok mestských do šíreho pol'a, &lt;br&gt;
kde oko, kde srdce hájik nasycuje &lt;br&gt;
a po rovni šírej jarný vietor duje. &lt;br&gt;
Jar táto pamätná bude pre národy, &lt;br&gt;
zore splameneli občianskej slobody. &lt;br&gt;
Ako to privíta šuhaj, čo v ňom tlelo? &lt;br&gt;
Či bude chcieť svojej myšlienke dať telo? &lt;br&gt;
Už akokoľvek je a ako sa stane, &lt;br&gt;
jar tá pre šuhaja tak vážnou ostane,&lt;br&gt; 
že skorej zabudnú na ňu šíre svety, &lt;br&gt;
ako by mu ona vypadla z pamäti. &lt;br&gt;
Po celej sa varí zbúrenie krajine, &lt;br&gt;
rozbroje vypukli práve na doline. &lt;br&gt;

Ľud z okolných dedín dovedna sa zháňa,&lt;br&gt; 
náš šuhaj vykvitol na čele povstania. &lt;br&gt;
Kto sa pred ostrými nezľakne kosami? &lt;br&gt;
Počkajte, buriči, čo sa stane s vami!! &lt;br&gt;

Jedného obesia, druhý sedieť musí &lt;br&gt;
a zradcov bezbožných rozštvrtia na kusy. &lt;br&gt;
Obeť spravodlivá zákonu prísnemu &lt;br&gt;
na príklad vždy živý svetu budúcemu. &lt;br&gt;
Už sú dané k tomu potrebné rozkazy. &lt;br&gt;
Zajtra lebo dneska čo vojsko prirazí &lt;br&gt;
v zbrojnej hotovosti. Čakajú statkári. &lt;br&gt;
S kolmi skoro budú hotoví tesári. &lt;br&gt;
Sudca, kňaz ochotne stoja k povinnosti, &lt;br&gt;
oči prídu zakryť krkavci z radosti, &lt;br&gt;
čo v susedných horách, lesoch poletujú. &lt;br&gt;
Panie na divadlo sa pilne hotujú, &lt;br&gt;
vyletieť ak’ pávy na to miesto skáry –&lt;br&gt; 
čas sľúbil, že bude pekný, v kalendári. &lt;br&gt;
Vedľa oznámenia na ceste má byť kat, &lt;br&gt;
vietor od poludnia už započal fúkať, &lt;br&gt;
každý je ochotný za pospolitú vec –  &lt;br&gt;
a celej povesti boh dá šťastný koniec... &lt;br&gt; 
... &lt;br&gt;

Ak ste o hontianskom počuli väzení – &lt;br&gt;
nejeden už šuhaj tam bol zatvorený. &lt;br&gt;
Tí hontianski páni, tvrdší ako skala, &lt;br&gt;
nejedna dievčina Šahy oplakala, &lt;br&gt;
čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi, &lt;br&gt;
aj toho prekliala, čo zmyslel okovy. &lt;br&gt;
Nie každý vydrží tie moriace muky, &lt;br&gt;
keď sa raz dostane do stoličnej ruky. &lt;br&gt;

Väčšina obledne, na posmech vycivie &lt;br&gt;
a keď vyjde vonká,na vetre zahynie. &lt;br&gt;
Kto biede, trápeniu chudáka neverí, &lt;br&gt;
nech počúva v noci stískanie fujery, &lt;br&gt;
ktorú väzeň potme ukradomky lapá, &lt;br&gt;
keď temničiar zaspal, ,jeho kríž a trápa. &lt;br&gt;
Jeho osud v lepšie žiaden nepremení, &lt;br&gt;
darmo plače, hluché opakujú steny, &lt;br&gt;
darmo milá, otec, mať ho má v pamäti, &lt;br&gt;
on sotva potechy už bude videti. &lt;br&gt;
Každý predmet drahý jeho cit zatína, &lt;br&gt;
musí zaň sa hanbiť priateľ a rodina. &lt;br&gt;
Jemu zväzky drahé nedajú potechy, &lt;br&gt;
samá myseľ na ne je kára na hriechy. &lt;br&gt;
Poctivosť, dôvera viac sa nenavráti, &lt;br&gt;
domnienka zlá o ňom, kým je živý, platí. &lt;br&gt;
On, rukou zákona navždy porazený, &lt;br&gt;
iba žije preto, aby bol mučený. &lt;br&gt;
Povedomie trpké cit jeho zožiera: &lt;br&gt;
Držia ho v okovách ak’ škodného zvera.&lt;br&gt; 
Cieľ jeho – slobodu – svet neuznáva viac! &lt;br&gt;
Už preňho nesvieti slnce, ani mesiac, &lt;br&gt;
ani čas, nepodá mu žiadnu potechu, &lt;br&gt;
čo bije na veži bez všeho prospechu &lt;br&gt;
a z jednej do druhej prechádza hodiny. &lt;br&gt;
Čo poviete na to, jestli je nevinný? &lt;br&gt;
jestli nevedomosť a chyba sudcova, &lt;br&gt;
svedkov nesvedomie – nenávisť vrahova, &lt;br&gt;
pomsta, závisť, zrada soka hanebného, &lt;br&gt;
ziskužiadostivosť sudcu falošného, &lt;br&gt;
spiknutie kujonov proti anjelovi &lt;br&gt;
uvalilo naňho hrôzu a okovy? &lt;br&gt;

Jestli ten narobil mu tieto trápenia, &lt;br&gt;
čo nikde nepatrí, iba do väzenia, &lt;br&gt;
čo by ho nemalo ani nebo trpieť, &lt;br&gt;
ani zem tá nosiť, miesta dať tento svet, &lt;br&gt;
a vrah po slobode chodí v povážnosti – &lt;br&gt;
a on padol, obeť vlastnej statočnosti, &lt;br&gt;
v tmavej, bohopustej kynožený sieti, &lt;br&gt;
ak’ by nebol hoden svetla, čo von svieti!? &lt;br&gt;
Čo poviete na to, keď pre túžby, cnosti, &lt;br&gt;
sväté presvedčenie, cit spravodlivosti, &lt;br&gt;
pre zásluhy, brané od vraha za hriechy, &lt;br&gt;
musí sa odrieknuť už všetkej potechy, &lt;br&gt;
umrieť svojim cieľom skrz hanobné súdy &lt;br&gt;
a deliť jedného zločinca osudy, &lt;br&gt;
vydrapený silou zo svojho úkonu, &lt;br&gt;
na posmech poriadkom, súdu a zákonu, &lt;br&gt;
za dôvod očitý o ráze zákonov, &lt;br&gt;
že obec nejedna je hŕba kujonov, &lt;br&gt;
držiacich sa preto ak’ reťaz pospolu,&lt;br&gt; 
aby ich hanebnosť mala moc zákonu!? &lt;br&gt;

Presvedčenie horké padne na temnice, &lt;br&gt;
na bezbožnú ruku hontianskej stolice, &lt;br&gt;
na ten dom pošmúrny, hajducha vo zbroji, &lt;br&gt;
čo v noci, čo vo dne, v daždi vartu stojí, &lt;br&gt;
nehľadiac na búrku, zimu, fujak, leju, &lt;br&gt;
aby zničil väzňom uprchnúť nádeju – &lt;br&gt;
a na tých bedárov za tými mrežami, &lt;br&gt;
čo sú tam za živa dnuká pochovaní, &lt;br&gt;
od ktorých nežiada inšie viac svet celý, &lt;br&gt;
len aby v tých mukách bezpečne sedeli, &lt;br&gt;
ak nočné mátohy do mraku zazdené, &lt;br&gt;
z bieleho dňa na noc tmavú vysúdené. &lt;br&gt;
Nastúpil deň slávny božieho Vstúpenia, &lt;br&gt;
dávno už dejepis hontského väzenia &lt;br&gt;
nemal tak pamätný a nezábudný deň. &lt;br&gt;
Prichádza ten ťažký, zlopovestný väzeň.&lt;br&gt; 
Tu ľahkomyseľné na rozličné cesty &lt;br&gt;
hnedky sa rozišli jazyčné povesti; &lt;br&gt;
aby na čudáky ľudí neklamali, &lt;br&gt;
husári pred domom stoličným zastali. &lt;br&gt;
Divákov, zemianstva, národa sila, strach;&lt;br&gt; 
väzeň poviazaný kráča v ťažkých putách &lt;br&gt;
bránou do temného žalára vedený, &lt;br&gt;
vartám najprísnejší rozkaz poručený: &lt;br&gt;
Bľachy poopátrať, rabom nože pobrať &lt;br&gt;
a na dvere hrubé čiernu udrieť pečať. &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Rok prešiel od našej povesti začiatku, &lt;br&gt;
mnoho sa zmenilo za tú chvíľu krátku, &lt;br&gt;
viac dejín storočia prešlé nepodali. &lt;br&gt;
Nejedni pamätný ten čas oplakali, &lt;br&gt;
na hýbania, ohne, povstania, prevraty &lt;br&gt;
nejedna narieka opustená mati &lt;br&gt;
s dcérkami na poli, kde kríž na znak stojí, &lt;br&gt;
že tu jej potecha padla v krutom boji. &lt;br&gt;
Priateľ spomínava priateľa padlého, &lt;br&gt;
tu deva do poľa hľadí ďalekého &lt;br&gt;
a drahá pamiatka srdce hne v hlbine, &lt;br&gt;
jej milý zahynul v ďalekej krajine. &lt;br&gt;
Stí zašli obeťou občianskej pokuty &lt;br&gt;
a sú v zemi zhnití a zapomenutí. &lt;br&gt;
Mnohá medzi svetom a národom povesť, &lt;br&gt;
uprchlá z konečnej záhuby krajín, miest, &lt;br&gt;
výklad na zaniklé jedinký dejiny, &lt;br&gt;
tiahne ak’ pútnica z krajiny do krajiny – &lt;br&gt;
a šuhaj, před všetkým tým prvý stratený, &lt;br&gt;
divnými cestami je vyslobodený; &lt;br&gt;
vietor čŕstvy zdúva divné mu sny z čela – &lt;br&gt;
a po dlhej noci tešia sa priatelia. &lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>103</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:40:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Kto skúsil, ten uzná, čo krv ľudskú búri – &lt;br&gt;
šuhaj zamyslený na lavici kúri. &lt;br&gt;
Čo začať? Čo robiť, keď vše nič nestojí? &lt;br&gt;
Kto sa na nádeji samej upokojí, &lt;br&gt;
ktorej sa nekorí bezdušná holota &lt;br&gt;
a skutočnosť kazí priechod do života? &lt;br&gt;
Na statočnosť dač’ klásť, mienka obecnosti? &lt;br&gt;
Svet celý je nástroj len čistej nutnosti, &lt;br&gt;
bez svedomia, lásky – myšlienky pravý hrob, &lt;br&gt;
vše pod nebom, slncom držiaci za spôsob: &lt;br&gt;
výhody, sebectvo – všetky jeho skutky, &lt;br&gt;
opierajúci sa na samé predsudky, &lt;br&gt;
na slabosť, otroctvo, zdrevenelosť umu, &lt;br&gt;
majúc všetko okrem pravdy a rozumu. &lt;br&gt;
Bez ducha, bez citu a statočnej vôle &lt;br&gt;
panghart, narodený z klamu a nevole. &lt;br&gt;
Hádanie daromné a budúcnosť tmavá. &lt;br&gt;
Biedna je to duša, čo sa vždy nazdáva – &lt;br&gt;
pre zdania možný klam zabudne v svete žiť &lt;br&gt;
a necíti, iba keď ho začne páliť, &lt;br&gt;
keď potreba suchá, neodbytná, bledá &lt;br&gt;
pred dvere zasadne a odbyť sa nedá, &lt;br&gt;
v kostlivca podobe aj smelého plaší, &lt;br&gt;
lump, horší jako ten, čo po noci straší; &lt;br&gt;
potom ži, človeče, v takom obležení! &lt;br&gt;
Hádž sa od zúfania – stav sa nepremení. &lt;br&gt;
A započni dačo! – Len sa pokáž svetu! &lt;br&gt;
Na ulici s prachom ťa vetry zametú, &lt;br&gt;
naskutku ťa vrany rozďugajú s vztekom &lt;br&gt;
a chlapci tú povesť dokončia s posmechom. &lt;br&gt;
Čo potom zámery, najkrásnejšie túžby, &lt;br&gt;
keď sa raz dostaneš do tak tvrdej služby? &lt;br&gt;
Čo hlbokosť tvoja a nesmierna veda, &lt;br&gt;
za ktorú celú Žid ani babku nedá? &lt;br&gt;
Ale čo kopa dúm a myšlienok dvesto? &lt;br&gt;
Vyprázdnil fajku a položil na miesto.  &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Slnce jasné svieti na šíre krajiny – &lt;br&gt;
máj zafarbil lúky, rozosial kvetiny, &lt;br&gt;
dal hlas dolám, sadu, háju zelenému, &lt;br&gt;
hora sa ozýva brehu lipovému, &lt;br&gt;
poľana poľane, dolina doline – &lt;br&gt;
život na vystátej vychádza rovine &lt;br&gt;
a v bezčetných tvárach rozľahlosť preniká, &lt;br&gt;
vietor príjemného robí prostredníka, &lt;br&gt;
čo z blízkeho lesa veje, pofukuje &lt;br&gt;
a rovne s vrchami, hoľami spojuje. &lt;br&gt;
Prírody rozkošnej tajomná moc volá &lt;br&gt;
vyliezť z klietok mestských do šíreho pol'a, &lt;br&gt;
kde oko, kde srdce hájik nasycuje &lt;br&gt;
a po rovni šírej jarný vietor duje. &lt;br&gt;
Jar táto pamätná bude pre národy, &lt;br&gt;
zore splameneli občianskej slobody. &lt;br&gt;
Ako to privíta šuhaj, čo v ňom tlelo? &lt;br&gt;
Či bude chcieť svojej myšlienke dať telo? &lt;br&gt;
Už akokoľvek je a ako sa stane, &lt;br&gt;
jar tá pre šuhaja tak vážnou ostane,&lt;br&gt; 
že skorej zabudnú na ňu šíre svety, &lt;br&gt;
ako by mu ona vypadla z pamäti. &lt;br&gt;
Po celej sa varí zbúrenie krajine, &lt;br&gt;
rozbroje vypukli práve na doline. &lt;br&gt;

Ľud z okolných dedín dovedna sa zháňa,&lt;br&gt; 
náš šuhaj vykvitol na čele povstania. &lt;br&gt;
Kto sa pred ostrými nezľakne kosami? &lt;br&gt;
Počkajte, buriči, čo sa stane s vami!! &lt;br&gt;

Jedného obesia, druhý sedieť musí &lt;br&gt;
a zradcov bezbožných rozštvrtia na kusy. &lt;br&gt;
Obeť spravodlivá zákonu prísnemu &lt;br&gt;
na príklad vždy živý svetu budúcemu. &lt;br&gt;
Už sú dané k tomu potrebné rozkazy. &lt;br&gt;
Zajtra lebo dneska čo vojsko prirazí &lt;br&gt;
v zbrojnej hotovosti. Čakajú statkári. &lt;br&gt;
S kolmi skoro budú hotoví tesári. &lt;br&gt;
Sudca, kňaz ochotne stoja k povinnosti, &lt;br&gt;
oči prídu zakryť krkavci z radosti, &lt;br&gt;
čo v susedných horách, lesoch poletujú. &lt;br&gt;
Panie na divadlo sa pilne hotujú, &lt;br&gt;
vyletieť ak’ pávy na to miesto skáry –&lt;br&gt; 
čas sľúbil, že bude pekný, v kalendári. &lt;br&gt;
Vedľa oznámenia na ceste má byť kat, &lt;br&gt;
vietor od poludnia už započal fúkať, &lt;br&gt;
každý je ochotný za pospolitú vec –  &lt;br&gt;
a celej povesti boh dá šťastný koniec... &lt;br&gt; 
... &lt;br&gt;

Ak ste o hontianskom počuli väzení – &lt;br&gt;
nejeden už šuhaj tam bol zatvorený. &lt;br&gt;
Tí hontianski páni, tvrdší ako skala, &lt;br&gt;
nejedna dievčina Šahy oplakala, &lt;br&gt;
čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi, &lt;br&gt;
aj toho prekliala, čo zmyslel okovy. &lt;br&gt;
Nie každý vydrží tie moriace muky, &lt;br&gt;
keď sa raz dostane do stoličnej ruky. &lt;br&gt;

Väčšina obledne, na posmech vycivie &lt;br&gt;
a keď vyjde vonká,na vetre zahynie. &lt;br&gt;
Kto biede, trápeniu chudáka neverí, &lt;br&gt;
nech počúva v noci stískanie fujery, &lt;br&gt;
ktorú väzeň potme ukradomky lapá, &lt;br&gt;
keď temničiar zaspal, ,jeho kríž a trápa. &lt;br&gt;
Jeho osud v lepšie žiaden nepremení, &lt;br&gt;
darmo plače, hluché opakujú steny, &lt;br&gt;
darmo milá, otec, mať ho má v pamäti, &lt;br&gt;
on sotva potechy už bude videti. &lt;br&gt;
Každý predmet drahý jeho cit zatína, &lt;br&gt;
musí zaň sa hanbiť priateľ a rodina. &lt;br&gt;
Jemu zväzky drahé nedajú potechy, &lt;br&gt;
samá myseľ na ne je kára na hriechy. &lt;br&gt;
Poctivosť, dôvera viac sa nenavráti, &lt;br&gt;
domnienka zlá o ňom, kým je živý, platí. &lt;br&gt;
On, rukou zákona navždy porazený, &lt;br&gt;
iba žije preto, aby bol mučený. &lt;br&gt;
Povedomie trpké cit jeho zožiera: &lt;br&gt;
Držia ho v okovách ak’ škodného zvera.&lt;br&gt; 
Cieľ jeho – slobodu – svet neuznáva viac! &lt;br&gt;
Už preňho nesvieti slnce, ani mesiac, &lt;br&gt;
ani čas, nepodá mu žiadnu potechu, &lt;br&gt;
čo bije na veži bez všeho prospechu &lt;br&gt;
a z jednej do druhej prechádza hodiny. &lt;br&gt;
Čo poviete na to, jestli je nevinný? &lt;br&gt;
jestli nevedomosť a chyba sudcova, &lt;br&gt;
svedkov nesvedomie – nenávisť vrahova, &lt;br&gt;
pomsta, závisť, zrada soka hanebného, &lt;br&gt;
ziskužiadostivosť sudcu falošného, &lt;br&gt;
spiknutie kujonov proti anjelovi &lt;br&gt;
uvalilo naňho hrôzu a okovy? &lt;br&gt;

Jestli ten narobil mu tieto trápenia, &lt;br&gt;
čo nikde nepatrí, iba do väzenia, &lt;br&gt;
čo by ho nemalo ani nebo trpieť, &lt;br&gt;
ani zem tá nosiť, miesta dať tento svet, &lt;br&gt;
a vrah po slobode chodí v povážnosti – &lt;br&gt;
a on padol, obeť vlastnej statočnosti, &lt;br&gt;
v tmavej, bohopustej kynožený sieti, &lt;br&gt;
ak’ by nebol hoden svetla, čo von svieti!? &lt;br&gt;
Čo poviete na to, keď pre túžby, cnosti, &lt;br&gt;
sväté presvedčenie, cit spravodlivosti, &lt;br&gt;
pre zásluhy, brané od vraha za hriechy, &lt;br&gt;
musí sa odrieknuť už všetkej potechy, &lt;br&gt;
umrieť svojim cieľom skrz hanobné súdy &lt;br&gt;
a deliť jedného zločinca osudy, &lt;br&gt;
vydrapený silou zo svojho úkonu, &lt;br&gt;
na posmech poriadkom, súdu a zákonu, &lt;br&gt;
za dôvod očitý o ráze zákonov, &lt;br&gt;
že obec nejedna je hŕba kujonov, &lt;br&gt;
držiacich sa preto ak’ reťaz pospolu,&lt;br&gt; 
aby ich hanebnosť mala moc zákonu!? &lt;br&gt;

Presvedčenie horké padne na temnice, &lt;br&gt;
na bezbožnú ruku hontianskej stolice, &lt;br&gt;
na ten dom pošmúrny, hajducha vo zbroji, &lt;br&gt;
čo v noci, čo vo dne, v daždi vartu stojí, &lt;br&gt;
nehľadiac na búrku, zimu, fujak, leju, &lt;br&gt;
aby zničil väzňom uprchnúť nádeju – &lt;br&gt;
a na tých bedárov za tými mrežami, &lt;br&gt;
čo sú tam za živa dnuká pochovaní, &lt;br&gt;
od ktorých nežiada inšie viac svet celý, &lt;br&gt;
len aby v tých mukách bezpečne sedeli, &lt;br&gt;
ak nočné mátohy do mraku zazdené, &lt;br&gt;
z bieleho dňa na noc tmavú vysúdené. &lt;br&gt;
Nastúpil deň slávny božieho Vstúpenia, &lt;br&gt;
dávno už dejepis hontského väzenia &lt;br&gt;
nemal tak pamätný a nezábudný deň. &lt;br&gt;
Prichádza ten ťažký, zlopovestný väzeň.&lt;br&gt; 
Tu ľahkomyseľné na rozličné cesty &lt;br&gt;
hnedky sa rozišli jazyčné povesti; &lt;br&gt;
aby na čudáky ľudí neklamali, &lt;br&gt;
husári pred domom stoličným zastali. &lt;br&gt;
Divákov, zemianstva, národa sila, strach;&lt;br&gt; 
väzeň poviazaný kráča v ťažkých putách &lt;br&gt;
bránou do temného žalára vedený, &lt;br&gt;
vartám najprísnejší rozkaz poručený: &lt;br&gt;
Bľachy poopátrať, rabom nože pobrať &lt;br&gt;
a na dvere hrubé čiernu udrieť pečať. &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Rok prešiel od našej povesti začiatku, &lt;br&gt;
mnoho sa zmenilo za tú chvíľu krátku, &lt;br&gt;
viac dejín storočia prešlé nepodali. &lt;br&gt;
Nejedni pamätný ten čas oplakali, &lt;br&gt;
na hýbania, ohne, povstania, prevraty &lt;br&gt;
nejedna narieka opustená mati &lt;br&gt;
s dcérkami na poli, kde kríž na znak stojí, &lt;br&gt;
že tu jej potecha padla v krutom boji. &lt;br&gt;
Priateľ spomínava priateľa padlého, &lt;br&gt;
tu deva do poľa hľadí ďalekého &lt;br&gt;
a drahá pamiatka srdce hne v hlbine, &lt;br&gt;
jej milý zahynul v ďalekej krajine. &lt;br&gt;
Stí zašli obeťou občianskej pokuty &lt;br&gt;
a sú v zemi zhnití a zapomenutí. &lt;br&gt;
Mnohá medzi svetom a národom povesť, &lt;br&gt;
uprchlá z konečnej záhuby krajín, miest, &lt;br&gt;
výklad na zaniklé jedinký dejiny, &lt;br&gt;
tiahne ak’ pútnica z krajiny do krajiny – &lt;br&gt;
a šuhaj, před všetkým tým prvý stratený, &lt;br&gt;
divnými cestami je vyslobodený; &lt;br&gt;
vietor čŕstvy zdúva divné mu sny z čela – &lt;br&gt;
a po dlhej noci tešia sa priatelia. &lt;br&gt;


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1684</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:48:02Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Kto skúsil, ten uzná, čo krv ľudskú búri – &lt;br&gt;
šuhaj zamyslený na lavici kúri. &lt;br&gt;
Čo začať? Čo robiť, keď vše nič nestojí? &lt;br&gt;
Kto sa na nádeji samej upokojí, &lt;br&gt;
ktorej sa nekorí bezdušná holota &lt;br&gt;
a skutočnosť kazí priechod do života? &lt;br&gt;
Na statočnosť dač’ klásť, mienka obecnosti? &lt;br&gt;
Svet celý je nástroj len čistej nutnosti, &lt;br&gt;
bez svedomia, lásky – myšlienky pravý hrob, &lt;br&gt;
vše pod nebom, slncom držiaci za spôsob: &lt;br&gt;
výhody, sebectvo – všetky jeho skutky, &lt;br&gt;
opierajúci sa na samé predsudky, &lt;br&gt;
na slabosť, otroctvo, zdrevenelosť umu, &lt;br&gt;
majúc všetko okrem pravdy a rozumu. &lt;br&gt;
Bez ducha, bez citu a statočnej vôle &lt;br&gt;
panghart, narodený z klamu a nevole. &lt;br&gt;
Hádanie daromné a budúcnosť tmavá. &lt;br&gt;
Biedna je to duša, čo sa vždy nazdáva – &lt;br&gt;
pre zdania možný klam zabudne v svete žiť &lt;br&gt;
a necíti, iba keď ho začne páliť, &lt;br&gt;
keď potreba suchá, neodbytná, bledá &lt;br&gt;
pred dvere zasadne a odbyť sa nedá, &lt;br&gt;
v kostlivca podobe aj smelého plaší, &lt;br&gt;
lump, horší jako ten, čo po noci straší; &lt;br&gt;
potom ži, človeče, v takom obležení! &lt;br&gt;
Hádž sa od zúfania – stav sa nepremení. &lt;br&gt;
A započni dačo! – Len sa pokáž svetu! &lt;br&gt;
Na ulici s prachom ťa vetry zametú, &lt;br&gt;
naskutku ťa vrany rozďugajú s vztekom &lt;br&gt;
a chlapci tú povesť dokončia s posmechom. &lt;br&gt;
Čo potom zámery, najkrásnejšie túžby, &lt;br&gt;
keď sa raz dostaneš do tak tvrdej služby? &lt;br&gt;
Čo hlbokosť tvoja a nesmierna veda, &lt;br&gt;
za ktorú celú Žid ani babku nedá? &lt;br&gt;
Ale čo kopa dúm a myšlienok dvesto? &lt;br&gt;
Vyprázdnil fajku a položil na miesto.  &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Slnce jasné svieti na šíre krajiny – &lt;br&gt;
máj zafarbil lúky, rozosial kvetiny, &lt;br&gt;
dal hlas dolám, sadu, háju zelenému, &lt;br&gt;
hora sa ozýva brehu lipovému, &lt;br&gt;
poľana poľane, dolina doline – &lt;br&gt;
život na vystátej vychádza rovine &lt;br&gt;
a v bezčetných tvárach rozľahlosť preniká, &lt;br&gt;
vietor príjemného robí prostredníka, &lt;br&gt;
čo z blízkeho lesa veje, pofukuje &lt;br&gt;
a rovne s vrchami, hoľami spojuje. &lt;br&gt;
Prírody rozkošnej tajomná moc volá &lt;br&gt;
vyliezť z klietok mestských do šíreho pol'a, &lt;br&gt;
kde oko, kde srdce hájik nasycuje &lt;br&gt;
a po rovni šírej jarný vietor duje. &lt;br&gt;
Jar táto pamätná bude pre národy, &lt;br&gt;
zore splameneli občianskej slobody. &lt;br&gt;
Ako to privíta šuhaj, čo v ňom tlelo? &lt;br&gt;
Či bude chcieť svojej myšlienke dať telo? &lt;br&gt;
Už akokoľvek je a ako sa stane, &lt;br&gt;
jar tá pre šuhaja tak vážnou ostane,&lt;br&gt; 
že skorej zabudnú na ňu šíre svety, &lt;br&gt;
ako by mu ona vypadla z pamäti. &lt;br&gt;
Po celej sa varí zbúrenie krajine, &lt;br&gt;
rozbroje vypukli práve na doline. &lt;br&gt;

Ľud z okolných dedín dovedna sa zháňa,&lt;br&gt; 
náš šuhaj vykvitol na čele povstania. &lt;br&gt;
Kto sa pred ostrými nezľakne kosami? &lt;br&gt;
Počkajte, buriči, čo sa stane s vami!! &lt;br&gt;

Jedného obesia, druhý sedieť musí &lt;br&gt;
a zradcov bezbožných rozštvrtia na kusy. &lt;br&gt;
Obeť spravodlivá zákonu prísnemu &lt;br&gt;
na príklad vždy živý svetu budúcemu. &lt;br&gt;
Už sú dané k tomu potrebné rozkazy. &lt;br&gt;
Zajtra lebo dneska čo vojsko prirazí &lt;br&gt;
v zbrojnej hotovosti. Čakajú statkári. &lt;br&gt;
S kolmi skoro budú hotoví tesári. &lt;br&gt;
Sudca, kňaz ochotne stoja k povinnosti, &lt;br&gt;
oči prídu zakryť krkavci z radosti, &lt;br&gt;
čo v susedných horách, lesoch poletujú. &lt;br&gt;
Panie na divadlo sa pilne hotujú, &lt;br&gt;
vyletieť ak’ pávy na to miesto skáry –&lt;br&gt; 
čas sľúbil, že bude pekný, v kalendári. &lt;br&gt;
Vedľa oznámenia na ceste má byť kat, &lt;br&gt;
vietor od poludnia už započal fúkať, &lt;br&gt;
každý je ochotný za pospolitú vec –  &lt;br&gt;
a celej povesti boh dá šťastný koniec... &lt;br&gt; 
... &lt;br&gt;

Ak ste o hontianskom počuli väzení – &lt;br&gt;
nejeden už šuhaj tam bol zatvorený. &lt;br&gt;
Tí hontianski páni, tvrdší ako skala, &lt;br&gt;
nejedna dievčina Šahy oplakala, &lt;br&gt;
čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi, &lt;br&gt;
aj toho prekliala, čo zmyslel okovy. &lt;br&gt;
Nie každý vydrží tie moriace muky, &lt;br&gt;
keď sa raz dostane do stoličnej ruky. &lt;br&gt;

Väčšina obledne, na posmech vycivie &lt;br&gt;
a keď vyjde vonká,na vetre zahynie. &lt;br&gt;
Kto biede, trápeniu chudáka neverí, &lt;br&gt;
nech počúva v noci stískanie fujery, &lt;br&gt;
ktorú väzeň potme ukradomky lapá, &lt;br&gt;
keď temničiar zaspal, ,jeho kríž a trápa. &lt;br&gt;
Jeho osud v lepšie žiaden nepremení, &lt;br&gt;
darmo plače, hluché opakujú steny, &lt;br&gt;
darmo milá, otec, mať ho má v pamäti, &lt;br&gt;
on sotva potechy už bude videti. &lt;br&gt;
Každý predmet drahý jeho cit zatína, &lt;br&gt;
musí zaň sa hanbiť priateľ a rodina. &lt;br&gt;
Jemu zväzky drahé nedajú potechy, &lt;br&gt;
samá myseľ na ne je kára na hriechy. &lt;br&gt;
Poctivosť, dôvera viac sa nenavráti, &lt;br&gt;
domnienka zlá o ňom, kým je živý, platí. &lt;br&gt;
On, rukou zákona navždy porazený, &lt;br&gt;
iba žije preto, aby bol mučený. &lt;br&gt;
Povedomie trpké cit jeho zožiera: &lt;br&gt;
Držia ho v okovách ak’ škodného zvera.&lt;br&gt; 
Cieľ jeho – slobodu – svet neuznáva viac! &lt;br&gt;
Už preňho nesvieti slnce, ani mesiac, &lt;br&gt;
ani čas, nepodá mu žiadnu potechu, &lt;br&gt;
čo bije na veži bez všeho prospechu &lt;br&gt;
a z jednej do druhej prechádza hodiny. &lt;br&gt;
Čo poviete na to, jestli je nevinný? &lt;br&gt;
jestli nevedomosť a chyba sudcova, &lt;br&gt;
svedkov nesvedomie – nenávisť vrahova, &lt;br&gt;
pomsta, závisť, zrada soka hanebného, &lt;br&gt;
ziskužiadostivosť sudcu falošného, &lt;br&gt;
spiknutie kujonov proti anjelovi &lt;br&gt;
uvalilo naňho hrôzu a okovy? &lt;br&gt;

Jestli ten narobil mu tieto trápenia, &lt;br&gt;
čo nikde nepatrí, iba do väzenia, &lt;br&gt;
čo by ho nemalo ani nebo trpieť, &lt;br&gt;
ani zem tá nosiť, miesta dať tento svet, &lt;br&gt;
a vrah po slobode chodí v povážnosti – &lt;br&gt;
a on padol, obeť vlastnej statočnosti, &lt;br&gt;
v tmavej, bohopustej kynožený sieti, &lt;br&gt;
ak’ by nebol hoden svetla, čo von svieti!? &lt;br&gt;
Čo poviete na to, keď pre túžby, cnosti, &lt;br&gt;
sväté presvedčenie, cit spravodlivosti, &lt;br&gt;
pre zásluhy, brané od vraha za hriechy, &lt;br&gt;
musí sa odrieknuť už všetkej potechy, &lt;br&gt;
umrieť svojim cieľom skrz hanobné súdy &lt;br&gt;
a deliť jedného zločinca osudy, &lt;br&gt;
vydrapený silou zo svojho úkonu, &lt;br&gt;
na posmech poriadkom, súdu a zákonu, &lt;br&gt;
za dôvod očitý o ráze zákonov, &lt;br&gt;
že obec nejedna je hŕba kujonov, &lt;br&gt;
držiacich sa preto ak’ reťaz pospolu,&lt;br&gt; 
aby ich hanebnosť mala moc zákonu!? &lt;br&gt;

Presvedčenie horké padne na temnice, &lt;br&gt;
na bezbožnú ruku hontianskej stolice, &lt;br&gt;
na ten dom pošmúrny, hajducha vo zbroji, &lt;br&gt;
čo v noci, čo vo dne, v daždi vartu stojí, &lt;br&gt;
nehľadiac na búrku, zimu, fujak, leju, &lt;br&gt;
aby zničil väzňom uprchnúť nádeju – &lt;br&gt;
a na tých bedárov za tými mrežami, &lt;br&gt;
čo sú tam za živa dnuká pochovaní, &lt;br&gt;
od ktorých nežiada inšie viac svet celý, &lt;br&gt;
len aby v tých mukách bezpečne sedeli, &lt;br&gt;
ak nočné mátohy do mraku zazdené, &lt;br&gt;
z bieleho dňa na noc tmavú vysúdené. &lt;br&gt;
Nastúpil deň slávny božieho Vstúpenia, &lt;br&gt;
dávno už dejepis hontského väzenia &lt;br&gt;
nemal tak pamätný a nezábudný deň. &lt;br&gt;
Prichádza ten ťažký, zlopovestný väzeň.&lt;br&gt; 
Tu ľahkomyseľné na rozličné cesty &lt;br&gt;
hnedky sa rozišli jazyčné povesti; &lt;br&gt;
aby na čudáky ľudí neklamali, &lt;br&gt;
husári pred domom stoličným zastali. &lt;br&gt;
Divákov, zemianstva, národa sila, strach;&lt;br&gt; 
väzeň poviazaný kráča v ťažkých putách &lt;br&gt;
bránou do temného žalára vedený, &lt;br&gt;
vartám najprísnejší rozkaz poručený: &lt;br&gt;
Bľachy poopátrať, rabom nože pobrať &lt;br&gt;
a na dvere hrubé čiernu udrieť pečať. &lt;br&gt;
... &lt;br&gt;

Rok prešiel od našej povesti začiatku, &lt;br&gt;
mnoho sa zmenilo za tú chvíľu krátku, &lt;br&gt;
viac dejín storočia prešlé nepodali. &lt;br&gt;
Nejedni pamätný ten čas oplakali, &lt;br&gt;
na hýbania, ohne, povstania, prevraty &lt;br&gt;
nejedna narieka opustená mati &lt;br&gt;
s dcérkami na poli, kde kríž na znak stojí, &lt;br&gt;
že tu jej potecha padla v krutom boji. &lt;br&gt;
Priateľ spomínava priateľa padlého, &lt;br&gt;
tu deva do poľa hľadí ďalekého &lt;br&gt;
a drahá pamiatka srdce hne v hlbine, &lt;br&gt;
jej milý zahynul v ďalekej krajine. &lt;br&gt;
Stí zašli obeťou občianskej pokuty &lt;br&gt;
a sú v zemi zhnití a zapomenutí. &lt;br&gt;
Mnohá medzi svetom a národom povesť, &lt;br&gt;
uprchlá z konečnej záhuby krajín, miest, &lt;br&gt;
výklad na zaniklé jedinký dejiny, &lt;br&gt;
tiahne ak’ pútnica z krajiny do krajiny – &lt;br&gt;
a šuhaj, před všetkým tým prvý stratený, &lt;br&gt;
divnými cestami je vyslobodený; &lt;br&gt;
vietor čŕstvy zdúva divné mu sny z čela – &lt;br&gt;
a po dlhej noci tešia sa priatelia. &lt;br&gt;


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Slovo</title>
    <id>32</id>
    <revision>
      <id>104</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:37:41Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Zajasal blesk jasnej zory &lt;br&gt;
ponad vrchy, ponad hory: &lt;br&gt;
zahučte, slovenské polia, &lt;br&gt;
sloboda nás k činom volá. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Kto si Slovák z duše, z rodu, &lt;br&gt;
teraz sa hlás ku národu; &lt;br&gt;
rovnosť práva, život nový, &lt;br&gt;
odmyká ústa, okovy. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Povedala vrana vrane, &lt;br&gt;
že nás šklbať neprestane; &lt;br&gt;
sľubov, rečí krásnych dosti – &lt;br&gt;
veríme len skutočnosti. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Nehľaďme na škodu, na zisk; &lt;br&gt;
tam sa spojme, kde je nátisk; &lt;br&gt;
ako reťaz držme spolu – &lt;br&gt;
zradca, kto vystúpi z kolu. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Choďme mierne, pevne, vážne; &lt;br&gt;
kde treba, vystúpme rázne, &lt;br&gt;
nech vlasť našu váhu skúsi; &lt;br&gt;
čo chceme, to stať sa musí! &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Chorvát, Maďar, naši bratri, &lt;br&gt;
nech každý má, čo mu patrí; &lt;br&gt;
nadvláda len právo haní – &lt;br&gt;
všetci sme rovnakí páni. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

S krivdami von! tie netajme, &lt;br&gt;
práva si národné hájme; &lt;br&gt;
nebojme sa žiadnej moci, &lt;br&gt;
inakšie sme len otroci. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu! &lt;br&gt;

Jarmili nás dosiaľ všade, &lt;br&gt;
verili sme podlej zrade, &lt;br&gt;
v nevoli nám srdce skleslo: &lt;br&gt;
sloboda je naše heslo! &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>105</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:41:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Zajasal blesk jasnej zory &lt;br&gt;
ponad vrchy, ponad hory: &lt;br&gt;
zahučte, slovenské polia, &lt;br&gt;
sloboda nás k činom volá. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Kto si Slovák z duše, z rodu, &lt;br&gt;
teraz sa hlás ku národu; &lt;br&gt;
rovnosť práva, život nový, &lt;br&gt;
odmyká ústa, okovy. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Povedala vrana vrane, &lt;br&gt;
že nás šklbať neprestane; &lt;br&gt;
sľubov, rečí krásnych dosti – &lt;br&gt;
veríme len skutočnosti. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Nehľaďme na škodu, na zisk; &lt;br&gt;
tam sa spojme, kde je nátisk; &lt;br&gt;
ako reťaz držme spolu – &lt;br&gt;
zradca, kto vystúpi z kolu. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Choďme mierne, pevne, vážne; &lt;br&gt;
kde treba, vystúpme rázne, &lt;br&gt;
nech vlasť našu váhu skúsi; &lt;br&gt;
čo chceme, to stať sa musí! &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Chorvát, Maďar, naši bratri, &lt;br&gt;
nech každý má, čo mu patrí; &lt;br&gt;
nadvláda len právo haní – &lt;br&gt;
všetci sme rovnakí páni. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

S krivdami von! tie netajme, &lt;br&gt;
práva si národné hájme; &lt;br&gt;
nebojme sa žiadnej moci, &lt;br&gt;
inakšie sme len otroci. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu! &lt;br&gt;

Jarmili nás dosiaľ všade, &lt;br&gt;
verili sme podlej zrade, &lt;br&gt;
v nevoli nám srdce skleslo: &lt;br&gt;
sloboda je naše heslo! &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1685</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:48:10Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Zajasal blesk jasnej zory &lt;br&gt;
ponad vrchy, ponad hory: &lt;br&gt;
zahučte, slovenské polia, &lt;br&gt;
sloboda nás k činom volá. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Kto si Slovák z duše, z rodu, &lt;br&gt;
teraz sa hlás ku národu; &lt;br&gt;
rovnosť práva, život nový, &lt;br&gt;
odmyká ústa, okovy. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Povedala vrana vrane, &lt;br&gt;
že nás šklbať neprestane; &lt;br&gt;
sľubov, rečí krásnych dosti – &lt;br&gt;
veríme len skutočnosti. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Nehľaďme na škodu, na zisk; &lt;br&gt;
tam sa spojme, kde je nátisk; &lt;br&gt;
ako reťaz držme spolu – &lt;br&gt;
zradca, kto vystúpi z kolu. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Choďme mierne, pevne, vážne; &lt;br&gt;
kde treba, vystúpme rázne, &lt;br&gt;
nech vlasť našu váhu skúsi; &lt;br&gt;
čo chceme, to stať sa musí! &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

Chorvát, Maďar, naši bratri, &lt;br&gt;
nech každý má, čo mu patrí; &lt;br&gt;
nadvláda len právo haní – &lt;br&gt;
všetci sme rovnakí páni. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;

S krivdami von! tie netajme, &lt;br&gt;
práva si národné hájme; &lt;br&gt;
nebojme sa žiadnej moci, &lt;br&gt;
inakšie sme len otroci. &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu! &lt;br&gt;

Jarmili nás dosiaľ všade, &lt;br&gt;
verili sme podlej zrade, &lt;br&gt;
v nevoli nám srdce skleslo: &lt;br&gt;
sloboda je naše heslo! &lt;br&gt;
Hore, za česť, slobodu &lt;br&gt;
slovenského národu!&lt;br&gt;


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Pán v tŕní</title>
    <id>33</id>
    <revision>
      <id>106</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:40:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Na poli od mesta hore vŕškom cesta, &lt;br&gt;
na poli na stráni chodník maľovaný. &lt;br&gt;
Čo to za maliarov chodník maľovali, &lt;br&gt;
že si miesto farby krvou pomáhali? &lt;br&gt;
Či farby zelenej, belasej nemali? &lt;br&gt;
Tí stoliční páni do rady zastali. &lt;br&gt;
Čože to! Čože to! Či vlka zabili, &lt;br&gt;
či dáku zverinu v poli podstrelili? &lt;br&gt;
A znaky sú svieže, ak’ by ich paholci, &lt;br&gt;
čo si lecikedy zaskočia po noci, &lt;br&gt;
keď sa na záletoch trošku opozdili, &lt;br&gt;
už domov idúcky nôžkami vybili: &lt;br&gt;
hej! parobci dobrí, či vy to neznáte?  &lt;br&gt;
veď vy ztiaď za rána často chodievate, &lt;br&gt;
pred východom slnca za rána-ránička, &lt;br&gt;
keď si ešte každý pokojne buvičká; &lt;br&gt;
za rána, za rána, ešte radšej v noci, &lt;br&gt;
ktože to povedať z vás nám bude v moci? &lt;br&gt;
Zvery sú po horách, Žiar nerobil pohon, &lt;br&gt;
chlapci ani na krok neboli z mesta von, &lt;br&gt;
a psov práve teraz len lovec svoláva, &lt;br&gt;
pán na poľovačku ešte len hor’ vstáva; &lt;br&gt;
z mesta vychádzajú ľudia na diváky: &lt;br&gt;
ktože to urobil tie krvavé znaky? &lt;br&gt;

Pán v poludní ide, psi za nim behajú, &lt;br&gt;
lovci mlčia, ani slova nedávajú, &lt;br&gt;
psi po znakoch začnú štekať, zavýjati, &lt;br&gt;
pán na znaky začne čudne zazerati. &lt;br&gt;
Lovci sa stratili, o psoch viac neslýchať, &lt;br&gt;
pán ako stĺp stane – začne ťažko dýchať, &lt;br&gt;
hlava sa mu múti, vlasy dubkom vstaly, &lt;br&gt;
oči ako dáke lopáre vyvalí. &lt;br&gt;
Chce preč ísť – nemôže – ktože ho stavuje? &lt;br&gt;
chce kričať – nemôže – ktože mu zbraňuje? &lt;br&gt;
Čo robiť – vystrelí, azda div preminie, &lt;br&gt;
ale strašný ohlas, s ktorým všetko hynie, &lt;br&gt;
ale strašný ohlas nazad ho omráči: &lt;br&gt;
kárajte sa, všetci tohto sveta dráči! &lt;br&gt;

Bo duša ak’ šabľa v skalách zatupená, &lt;br&gt;
bo duša ako tá hlaveň začadená, &lt;br&gt;
tá duša, čo nezná, čo je boh, duch svätý, &lt;br&gt;
čo Kristus na dreve je kríža rozpätý, &lt;br&gt;
čo človek, čo sluha, čo sedliak, a čo chrt, &lt;br&gt;
aspoň si spomenie, že ju prichlopí smrť. &lt;br&gt;
Ale už si v hrsti, neshodíš viac jarmo, &lt;br&gt;
zarež sa, zadus sa, všetko ti je darmo, &lt;br&gt;
čo dušu vychráčeš, nazad sa ti vráti, &lt;br&gt;
by ťa sťa ohnivo mohla katovati; &lt;br&gt;
vystrelí ešte raz či v strachu, či v vzteku, &lt;br&gt;
a na! mu tri kvapky streklo na mentieku! &lt;br&gt;
A na! mu tri kvapky krvi sťa okále, &lt;br&gt;
ktoré sa blýskajú na divokej skale, &lt;br&gt;
na divokej skale. kde od roka kýsi &lt;br&gt;
na hromoch, na bleskoch a na daždi visí, &lt;br&gt;
tri kvapky, tri besy menia sa v ohavy, &lt;br&gt;
každá dusí, páli a prse mu dávi, &lt;br&gt;
každá sťa to rážďa prašti do hlbiny – &lt;br&gt;
kárajte sa, všetky na svete mršiny! – &lt;br&gt;
Zahodí ručnicu, z mentieky sa svlieka, &lt;br&gt;
mentieku myk o zem, domov uteká, &lt;br&gt;
ako vietor fujas, sťa pes bez svedomia, &lt;br&gt;
žena, deti jačia a rukami lomia. &lt;br&gt;
Nevraví už viac, ale len ako had sipí, &lt;br&gt;
tak ako šamotina duša z neho kypí; &lt;br&gt;
hryzie zem, zubmi škrípe, nechty v oči púšťa, &lt;br&gt;
nie dušu, nie dušu on, no besa vypúšťa. &lt;br&gt;
Ešte na samom konci hádže sa a vzpína: &lt;br&gt;
nech ťa vždy na toto večnosť rozpomína! &lt;br&gt;
Nebudeš mať spočinku, bos’ ho nezaslúžil, &lt;br&gt;
tak ti bude po smrti, akos’ na svete žil. &lt;br&gt;

''DIEVKA ''&lt;br&gt;
Či to vlci takto vyjú, &lt;br&gt;
či žobrák mizerný plače, &lt;br&gt;
či dakoho kyjom bijú, &lt;br&gt;
či dakto po ohni skáče?&lt;br&gt;

''MATKA ''&lt;br&gt;
Tie polnočné vetry fučia &lt;br&gt;
a v jedline starej skučia; &lt;br&gt;
haluz o haluz sa bije, &lt;br&gt;
odtiaľ ten hlas takto vyje – &lt;br&gt;
vietor s haluzami v boji: &lt;br&gt;
moja dievka, buď v pokoji!&lt;br&gt;

''DIEVKA ''&lt;br&gt;
Či dakoho z kože derú, &lt;br&gt;
či dakoho čerti berú? &lt;br&gt;
Len slúchajte v poli huk: &lt;br&gt;
ratuj, svätý Nepomuk!&lt;br&gt;

''MATKA ''&lt;br&gt;
Spadly dažde na doline, &lt;br&gt;
divá rieka hurtom plynie, &lt;br&gt;
hurtom plynie, hádže stromy, &lt;br&gt;
či čuješ, Hanka, tie lomy? &lt;br&gt;
Čuješ, ako vlny perú &lt;br&gt;
o breh a vše sebou berú? &lt;br&gt;
Breh je s riekou v tuhom boji: &lt;br&gt;
moja dievka, buď v pokoji!&lt;br&gt;

''DIEVKA ''&lt;br&gt;
Jaj, nevyje vietor v lese, &lt;br&gt;
prúd besný rieka nenesie! &lt;br&gt;
Hľa, chodníček, tam tŕniček, &lt;br&gt;
tam je šípä, tam je kríček, &lt;br&gt;
šípä veľkô, väčšie tŕne – &lt;br&gt;
čože sa tam v nich tak brnie, &lt;br&gt;
v nich sa brnie, v nich sa moce, &lt;br&gt;
plače a jačí divoce? &lt;br&gt;
V prostred tŕni holý, nahý, &lt;br&gt;
samá rana telo, líca, &lt;br&gt;
po bodľačí, po pichliačoch &lt;br&gt;
hádže sa jak vretenica, &lt;br&gt;
na srdci má pijavice, &lt;br&gt;
pazúristé tri orlice. &lt;br&gt;
Nahý kričí: hí ja, hí ja –  &lt;br&gt;
ach, Jezus, Jezus, Mária!</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>107</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:41:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Na poli od mesta hore vŕškom cesta, &lt;br&gt;
na poli na stráni chodník maľovaný. &lt;br&gt;
Čo to za maliarov chodník maľovali, &lt;br&gt;
že si miesto farby krvou pomáhali? &lt;br&gt;
Či farby zelenej, belasej nemali? &lt;br&gt;
Tí stoliční páni do rady zastali. &lt;br&gt;
Čože to! Čože to! Či vlka zabili, &lt;br&gt;
či dáku zverinu v poli podstrelili? &lt;br&gt;
A znaky sú svieže, ak’ by ich paholci, &lt;br&gt;
čo si lecikedy zaskočia po noci, &lt;br&gt;
keď sa na záletoch trošku opozdili, &lt;br&gt;
už domov idúcky nôžkami vybili: &lt;br&gt;
hej! parobci dobrí, či vy to neznáte?  &lt;br&gt;
veď vy ztiaď za rána často chodievate, &lt;br&gt;
pred východom slnca za rána-ránička, &lt;br&gt;
keď si ešte každý pokojne buvičká; &lt;br&gt;
za rána, za rána, ešte radšej v noci, &lt;br&gt;
ktože to povedať z vás nám bude v moci? &lt;br&gt;
Zvery sú po horách, Žiar nerobil pohon, &lt;br&gt;
chlapci ani na krok neboli z mesta von, &lt;br&gt;
a psov práve teraz len lovec svoláva, &lt;br&gt;
pán na poľovačku ešte len hor’ vstáva; &lt;br&gt;
z mesta vychádzajú ľudia na diváky: &lt;br&gt;
ktože to urobil tie krvavé znaky? &lt;br&gt;

Pán v poludní ide, psi za nim behajú, &lt;br&gt;
lovci mlčia, ani slova nedávajú, &lt;br&gt;
psi po znakoch začnú štekať, zavýjati, &lt;br&gt;
pán na znaky začne čudne zazerati. &lt;br&gt;
Lovci sa stratili, o psoch viac neslýchať, &lt;br&gt;
pán ako stĺp stane – začne ťažko dýchať, &lt;br&gt;
hlava sa mu múti, vlasy dubkom vstaly, &lt;br&gt;
oči ako dáke lopáre vyvalí. &lt;br&gt;
Chce preč ísť – nemôže – ktože ho stavuje? &lt;br&gt;
chce kričať – nemôže – ktože mu zbraňuje? &lt;br&gt;
Čo robiť – vystrelí, azda div preminie, &lt;br&gt;
ale strašný ohlas, s ktorým všetko hynie, &lt;br&gt;
ale strašný ohlas nazad ho omráči: &lt;br&gt;
kárajte sa, všetci tohto sveta dráči! &lt;br&gt;

Bo duša ak’ šabľa v skalách zatupená, &lt;br&gt;
bo duša ako tá hlaveň začadená, &lt;br&gt;
tá duša, čo nezná, čo je boh, duch svätý, &lt;br&gt;
čo Kristus na dreve je kríža rozpätý, &lt;br&gt;
čo človek, čo sluha, čo sedliak, a čo chrt, &lt;br&gt;
aspoň si spomenie, že ju prichlopí smrť. &lt;br&gt;
Ale už si v hrsti, neshodíš viac jarmo, &lt;br&gt;
zarež sa, zadus sa, všetko ti je darmo, &lt;br&gt;
čo dušu vychráčeš, nazad sa ti vráti, &lt;br&gt;
by ťa sťa ohnivo mohla katovati; &lt;br&gt;
vystrelí ešte raz či v strachu, či v vzteku, &lt;br&gt;
a na! mu tri kvapky streklo na mentieku! &lt;br&gt;
A na! mu tri kvapky krvi sťa okále, &lt;br&gt;
ktoré sa blýskajú na divokej skale, &lt;br&gt;
na divokej skale. kde od roka kýsi &lt;br&gt;
na hromoch, na bleskoch a na daždi visí, &lt;br&gt;
tri kvapky, tri besy menia sa v ohavy, &lt;br&gt;
každá dusí, páli a prse mu dávi, &lt;br&gt;
každá sťa to rážďa prašti do hlbiny – &lt;br&gt;
kárajte sa, všetky na svete mršiny! – &lt;br&gt;
Zahodí ručnicu, z mentieky sa svlieka, &lt;br&gt;
mentieku myk o zem, domov uteká, &lt;br&gt;
ako vietor fujas, sťa pes bez svedomia, &lt;br&gt;
žena, deti jačia a rukami lomia. &lt;br&gt;
Nevraví už viac, ale len ako had sipí, &lt;br&gt;
tak ako šamotina duša z neho kypí; &lt;br&gt;
hryzie zem, zubmi škrípe, nechty v oči púšťa, &lt;br&gt;
nie dušu, nie dušu on, no besa vypúšťa. &lt;br&gt;
Ešte na samom konci hádže sa a vzpína: &lt;br&gt;
nech ťa vždy na toto večnosť rozpomína! &lt;br&gt;
Nebudeš mať spočinku, bos’ ho nezaslúžil, &lt;br&gt;
tak ti bude po smrti, akos’ na svete žil. &lt;br&gt;

''DIEVKA ''&lt;br&gt;
Či to vlci takto vyjú, &lt;br&gt;
či žobrák mizerný plače, &lt;br&gt;
či dakoho kyjom bijú, &lt;br&gt;
či dakto po ohni skáče?&lt;br&gt;

''MATKA ''&lt;br&gt;
Tie polnočné vetry fučia &lt;br&gt;
a v jedline starej skučia; &lt;br&gt;
haluz o haluz sa bije, &lt;br&gt;
odtiaľ ten hlas takto vyje – &lt;br&gt;
vietor s haluzami v boji: &lt;br&gt;
moja dievka, buď v pokoji!&lt;br&gt;

''DIEVKA ''&lt;br&gt;
Či dakoho z kože derú, &lt;br&gt;
či dakoho čerti berú? &lt;br&gt;
Len slúchajte v poli huk: &lt;br&gt;
ratuj, svätý Nepomuk!&lt;br&gt;

''MATKA ''&lt;br&gt;
Spadly dažde na doline, &lt;br&gt;
divá rieka hurtom plynie, &lt;br&gt;
hurtom plynie, hádže stromy, &lt;br&gt;
či čuješ, Hanka, tie lomy? &lt;br&gt;
Čuješ, ako vlny perú &lt;br&gt;
o breh a vše sebou berú? &lt;br&gt;
Breh je s riekou v tuhom boji: &lt;br&gt;
moja dievka, buď v pokoji!&lt;br&gt;

''DIEVKA ''&lt;br&gt;
Jaj, nevyje vietor v lese, &lt;br&gt;
prúd besný rieka nenesie! &lt;br&gt;
Hľa, chodníček, tam tŕniček, &lt;br&gt;
tam je šípä, tam je kríček, &lt;br&gt;
šípä veľkô, väčšie tŕne – &lt;br&gt;
čože sa tam v nich tak brnie, &lt;br&gt;
v nich sa brnie, v nich sa moce, &lt;br&gt;
plače a jačí divoce? &lt;br&gt;
V prostred tŕni holý, nahý, &lt;br&gt;
samá rana telo, líca, &lt;br&gt;
po bodľačí, po pichliačoch &lt;br&gt;
hádže sa jak vretenica, &lt;br&gt;
na srdci má pijavice, &lt;br&gt;
pazúristé tri orlice. &lt;br&gt;
Nahý kričí: hí ja, hí ja –  &lt;br&gt;
ach, Jezus, Jezus, Mária!


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1686</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:48:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Na poli od mesta hore vŕškom cesta, &lt;br&gt;
na poli na stráni chodník maľovaný. &lt;br&gt;
Čo to za maliarov chodník maľovali, &lt;br&gt;
že si miesto farby krvou pomáhali? &lt;br&gt;
Či farby zelenej, belasej nemali? &lt;br&gt;
Tí stoliční páni do rady zastali. &lt;br&gt;
Čože to! Čože to! Či vlka zabili, &lt;br&gt;
či dáku zverinu v poli podstrelili? &lt;br&gt;
A znaky sú svieže, ak’ by ich paholci, &lt;br&gt;
čo si lecikedy zaskočia po noci, &lt;br&gt;
keď sa na záletoch trošku opozdili, &lt;br&gt;
už domov idúcky nôžkami vybili: &lt;br&gt;
hej! parobci dobrí, či vy to neznáte?  &lt;br&gt;
veď vy ztiaď za rána často chodievate, &lt;br&gt;
pred východom slnca za rána-ránička, &lt;br&gt;
keď si ešte každý pokojne buvičká; &lt;br&gt;
za rána, za rána, ešte radšej v noci, &lt;br&gt;
ktože to povedať z vás nám bude v moci? &lt;br&gt;
Zvery sú po horách, Žiar nerobil pohon, &lt;br&gt;
chlapci ani na krok neboli z mesta von, &lt;br&gt;
a psov práve teraz len lovec svoláva, &lt;br&gt;
pán na poľovačku ešte len hor’ vstáva; &lt;br&gt;
z mesta vychádzajú ľudia na diváky: &lt;br&gt;
ktože to urobil tie krvavé znaky? &lt;br&gt;

Pán v poludní ide, psi za nim behajú, &lt;br&gt;
lovci mlčia, ani slova nedávajú, &lt;br&gt;
psi po znakoch začnú štekať, zavýjati, &lt;br&gt;
pán na znaky začne čudne zazerati. &lt;br&gt;
Lovci sa stratili, o psoch viac neslýchať, &lt;br&gt;
pán ako stĺp stane – začne ťažko dýchať, &lt;br&gt;
hlava sa mu múti, vlasy dubkom vstaly, &lt;br&gt;
oči ako dáke lopáre vyvalí. &lt;br&gt;
Chce preč ísť – nemôže – ktože ho stavuje? &lt;br&gt;
chce kričať – nemôže – ktože mu zbraňuje? &lt;br&gt;
Čo robiť – vystrelí, azda div preminie, &lt;br&gt;
ale strašný ohlas, s ktorým všetko hynie, &lt;br&gt;
ale strašný ohlas nazad ho omráči: &lt;br&gt;
kárajte sa, všetci tohto sveta dráči! &lt;br&gt;

Bo duša ak’ šabľa v skalách zatupená, &lt;br&gt;
bo duša ako tá hlaveň začadená, &lt;br&gt;
tá duša, čo nezná, čo je boh, duch svätý, &lt;br&gt;
čo Kristus na dreve je kríža rozpätý, &lt;br&gt;
čo človek, čo sluha, čo sedliak, a čo chrt, &lt;br&gt;
aspoň si spomenie, že ju prichlopí smrť. &lt;br&gt;
Ale už si v hrsti, neshodíš viac jarmo, &lt;br&gt;
zarež sa, zadus sa, všetko ti je darmo, &lt;br&gt;
čo dušu vychráčeš, nazad sa ti vráti, &lt;br&gt;
by ťa sťa ohnivo mohla katovati; &lt;br&gt;
vystrelí ešte raz či v strachu, či v vzteku, &lt;br&gt;
a na! mu tri kvapky streklo na mentieku! &lt;br&gt;
A na! mu tri kvapky krvi sťa okále, &lt;br&gt;
ktoré sa blýskajú na divokej skale, &lt;br&gt;
na divokej skale. kde od roka kýsi &lt;br&gt;
na hromoch, na bleskoch a na daždi visí, &lt;br&gt;
tri kvapky, tri besy menia sa v ohavy, &lt;br&gt;
každá dusí, páli a prse mu dávi, &lt;br&gt;
každá sťa to rážďa prašti do hlbiny – &lt;br&gt;
kárajte sa, všetky na svete mršiny! – &lt;br&gt;
Zahodí ručnicu, z mentieky sa svlieka, &lt;br&gt;
mentieku myk o zem, domov uteká, &lt;br&gt;
ako vietor fujas, sťa pes bez svedomia, &lt;br&gt;
žena, deti jačia a rukami lomia. &lt;br&gt;
Nevraví už viac, ale len ako had sipí, &lt;br&gt;
tak ako šamotina duša z neho kypí; &lt;br&gt;
hryzie zem, zubmi škrípe, nechty v oči púšťa, &lt;br&gt;
nie dušu, nie dušu on, no besa vypúšťa. &lt;br&gt;
Ešte na samom konci hádže sa a vzpína: &lt;br&gt;
nech ťa vždy na toto večnosť rozpomína! &lt;br&gt;
Nebudeš mať spočinku, bos’ ho nezaslúžil, &lt;br&gt;
tak ti bude po smrti, akos’ na svete žil. &lt;br&gt;

''DIEVKA ''&lt;br&gt;
Či to vlci takto vyjú, &lt;br&gt;
či žobrák mizerný plače, &lt;br&gt;
či dakoho kyjom bijú, &lt;br&gt;
či dakto po ohni skáče?&lt;br&gt;

''MATKA ''&lt;br&gt;
Tie polnočné vetry fučia &lt;br&gt;
a v jedline starej skučia; &lt;br&gt;
haluz o haluz sa bije, &lt;br&gt;
odtiaľ ten hlas takto vyje – &lt;br&gt;
vietor s haluzami v boji: &lt;br&gt;
moja dievka, buď v pokoji!&lt;br&gt;

''DIEVKA ''&lt;br&gt;
Či dakoho z kože derú, &lt;br&gt;
či dakoho čerti berú? &lt;br&gt;
Len slúchajte v poli huk: &lt;br&gt;
ratuj, svätý Nepomuk!&lt;br&gt;

''MATKA ''&lt;br&gt;
Spadly dažde na doline, &lt;br&gt;
divá rieka hurtom plynie, &lt;br&gt;
hurtom plynie, hádže stromy, &lt;br&gt;
či čuješ, Hanka, tie lomy? &lt;br&gt;
Čuješ, ako vlny perú &lt;br&gt;
o breh a vše sebou berú? &lt;br&gt;
Breh je s riekou v tuhom boji: &lt;br&gt;
moja dievka, buď v pokoji!&lt;br&gt;

''DIEVKA ''&lt;br&gt;
Jaj, nevyje vietor v lese, &lt;br&gt;
prúd besný rieka nenesie! &lt;br&gt;
Hľa, chodníček, tam tŕniček, &lt;br&gt;
tam je šípä, tam je kríček, &lt;br&gt;
šípä veľkô, väčšie tŕne – &lt;br&gt;
čože sa tam v nich tak brnie, &lt;br&gt;
v nich sa brnie, v nich sa moce, &lt;br&gt;
plače a jačí divoce? &lt;br&gt;
V prostred tŕni holý, nahý, &lt;br&gt;
samá rana telo, líca, &lt;br&gt;
po bodľačí, po pichliačoch &lt;br&gt;
hádže sa jak vretenica, &lt;br&gt;
na srdci má pijavice, &lt;br&gt;
pazúristé tri orlice. &lt;br&gt;
Nahý kričí: hí ja, hí ja –  &lt;br&gt;
ach, Jezus, Jezus, Mária!


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Zverbovaný</title>
    <id>34</id>
    <revision>
      <id>108</id>
      <timestamp>2005-08-12T18:48:59Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Jpurdes</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Autor:Janko_Kral|Janko Kráľ]]

Dvanásti na krčme muzikanti hrajú: &lt;br&gt;
to je svet ako kvet, paholci výskajú. &lt;br&gt;
V krčme plno ľudu – na prostriedku v tanci &lt;br&gt;
si pokreskávajú siedmi verbovanci, &lt;br&gt;
si pokreskávajú, rúčkami tl'apkajú &lt;br&gt;
a na pekných chlapcov zboka zazerajú. &lt;br&gt;
Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou, &lt;br&gt;
neoddávajže sa medzi tých husárov, &lt;br&gt;
dajú ti dolomán za tú kabaničku – &lt;br&gt;
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku! &lt;br&gt;
„Dobre je za pecou tam dakomu sedieť, &lt;br&gt;
neznáte, čo jeden šuhaj musí trpieť. &lt;br&gt;
Keď žilky ihrajú jak mušky na slnci &lt;br&gt;
a mysle behajú jak bublinky v hrnci, &lt;br&gt;
keď šuhaj junácku pesničku si spieva &lt;br&gt;
a do hory pustej svoje túžby vlieva, &lt;br&gt;
z duše a zo srdca tisne sa tajný hlas &lt;br&gt;
a ešte nedala žiadna skala ohlas; &lt;br&gt;
ešte nerozišiel spev sa po sihline, &lt;br&gt;
a už začne hrmieť, durkať po doline. &lt;br&gt;
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete, &lt;br&gt;
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete. &lt;br&gt;
Otec ho bičuje, sestra ohovára, &lt;br&gt;
a milá ho jeho s druhými potvára. &lt;br&gt;
Ach, mamička moja, keď mas’ rada mala, &lt;br&gt;
k čomus’ ma takému do rúk lósu dala! &lt;br&gt;
Veďs’ ma vyložila na tento cudzí svet, &lt;br&gt;
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet; &lt;br&gt;
kvet ten, ktorý ľudia dosiaľ nevoňali, &lt;br&gt;
keď ho chcú vytrhať, načože ho siali! &lt;br&gt;
Ťažko to, preťažko lúčke bez dáždička, &lt;br&gt;
sto ráz ale ťažšie, keď moria Janíčka. &lt;br&gt;
Keď dáždik neprchá, aspoň rosa vlaží – &lt;br&gt;
parobček nič nemá, len za lepším baží. &lt;br&gt;
Nemá – krem na svete nádeju jedinkú, &lt;br&gt;
že dakedy bude mať milšiu hodinku.&lt;br&gt;
Janíček za stolom sedí užialený, &lt;br&gt;
sedí užialený vo veľkom trápení, &lt;br&gt;
očičká mu plačú – líčka sa mu menia. &lt;br&gt;
„Och, kdeže na svete nájdem potešenia! &lt;br&gt;
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť? &lt;br&gt;
Čiže mám vojenskú šabličku si nosiť? &lt;br&gt;
Kosa sa na skale môže mi polámať, &lt;br&gt;
šablička mi bedrá môže poomínať.“&lt;br&gt;
Husári nôžkami ľahko prepletajú. &lt;br&gt;
„To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky majú! &lt;br&gt;
To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia – &lt;br&gt;
nie takí trhani, čo sa dievkam prosia! &lt;br&gt;
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme – &lt;br&gt;
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!“&lt;br&gt;
Ostrôžky brnkajú, skleničky cengajú &lt;br&gt;
a komus’ na zdravie všetci pripíjajú; &lt;br&gt;
všetci pripíjajú – a rúčku dvíhajú – &lt;br&gt;
&quot;Už si náš, Janíček !&quot; – radostne volajú – &lt;br&gt;
&quot;Dostaneš šabličku – zelený dolomán, &lt;br&gt;
svrhneš kabaničku a budeš veľký pán, &lt;br&gt;
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť, &lt;br&gt;
a nemusíš sa viac starým babám prosit'!“ &lt;br&gt;
Veselo je chlapcom – bystrá hrá muzika, &lt;br&gt;
a matka vo dverách užialená fiká: &lt;br&gt;
&quot;Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala, &lt;br&gt;
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala! &lt;br&gt;
Nazdávala som sa, budem mať tri svety, &lt;br&gt;
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí! &lt;br&gt;
Môžem predať kone, môžem predať voly, &lt;br&gt;
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly, &lt;br&gt;
lebo viem, že tŕním už zarastie priedom, &lt;br&gt;
nesadne si iba ten vrabček na náš dom – &lt;br&gt;
aj to, keď ho najprv druhí došklbajú, &lt;br&gt;
ta pôjde, kde ani tvory nebývajú. &lt;br&gt;
Bude strechu ďubkať, krídelká vystierať, &lt;br&gt;
keď za tebou budem, Janíček, umierať.“&lt;br&gt;
Janík podnapitý ticho pokreskáva, &lt;br&gt;
milá pod oblôčkom svojho oplakáva: &lt;br&gt;
„Škoda, že som ja to pred časom neznala, &lt;br&gt;
bola by sa s tebou ani nemotkala, &lt;br&gt;
ani by nebola veru zazerala, &lt;br&gt;
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala. &lt;br&gt;
Ale by na vráta krížik napísala, &lt;br&gt;
pod krížik tri slová aspoň načiarala: &lt;br&gt;
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky, &lt;br&gt;
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky; &lt;br&gt;
ale choď chodníčkom ku bystrej vodičke, &lt;br&gt;
aby si zabudnul o svojej Haničke: &lt;br&gt;
do vodičky kukni, – je plno rybičiek, &lt;br&gt;
na svete širokom je viacej dievčičiek.“&lt;br&gt;
Ženy veľmi plačú a chlapci výskajú: &lt;br&gt;
„Dajže, bože, ľuďom biednym, čo nemajú, &lt;br&gt;
komu treba kone, komu treba voly, &lt;br&gt;
a komu dievčatko ku boku po vôli; &lt;br&gt;
frajerečka biela treba frajerovi. &lt;br&gt;
šablička železná treba junákovi.&lt;br&gt;
Šablička ligotná ako tá zomička, &lt;br&gt;
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka.&lt;br&gt; 
Na ňu sa podoprie a obzrie okolo: &lt;br&gt;
„Či to má vždy tak byt', ako dosial' bolo?“ – &lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>109</id>
      <timestamp>2005-11-16T13:41:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Dvanásti na krčme muzikanti hrajú: &lt;br&gt;
to je svet ako kvet, paholci výskajú. &lt;br&gt;
V krčme plno ľudu – na prostriedku v tanci &lt;br&gt;
si pokreskávajú siedmi verbovanci, &lt;br&gt;
si pokreskávajú, rúčkami tl'apkajú &lt;br&gt;
a na pekných chlapcov zboka zazerajú. &lt;br&gt;
Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou, &lt;br&gt;
neoddávajže sa medzi tých husárov, &lt;br&gt;
dajú ti dolomán za tú kabaničku – &lt;br&gt;
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku! &lt;br&gt;
„Dobre je za pecou tam dakomu sedieť, &lt;br&gt;
neznáte, čo jeden šuhaj musí trpieť. &lt;br&gt;
Keď žilky ihrajú jak mušky na slnci &lt;br&gt;
a mysle behajú jak bublinky v hrnci, &lt;br&gt;
keď šuhaj junácku pesničku si spieva &lt;br&gt;
a do hory pustej svoje túžby vlieva, &lt;br&gt;
z duše a zo srdca tisne sa tajný hlas &lt;br&gt;
a ešte nedala žiadna skala ohlas; &lt;br&gt;
ešte nerozišiel spev sa po sihline, &lt;br&gt;
a už začne hrmieť, durkať po doline. &lt;br&gt;
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete, &lt;br&gt;
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete. &lt;br&gt;
Otec ho bičuje, sestra ohovára, &lt;br&gt;
a milá ho jeho s druhými potvára. &lt;br&gt;
Ach, mamička moja, keď mas’ rada mala, &lt;br&gt;
k čomus’ ma takému do rúk lósu dala! &lt;br&gt;
Veďs’ ma vyložila na tento cudzí svet, &lt;br&gt;
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet; &lt;br&gt;
kvet ten, ktorý ľudia dosiaľ nevoňali, &lt;br&gt;
keď ho chcú vytrhať, načože ho siali! &lt;br&gt;
Ťažko to, preťažko lúčke bez dáždička, &lt;br&gt;
sto ráz ale ťažšie, keď moria Janíčka. &lt;br&gt;
Keď dáždik neprchá, aspoň rosa vlaží – &lt;br&gt;
parobček nič nemá, len za lepším baží. &lt;br&gt;
Nemá – krem na svete nádeju jedinkú, &lt;br&gt;
že dakedy bude mať milšiu hodinku.&lt;br&gt;
Janíček za stolom sedí užialený, &lt;br&gt;
sedí užialený vo veľkom trápení, &lt;br&gt;
očičká mu plačú – líčka sa mu menia. &lt;br&gt;
„Och, kdeže na svete nájdem potešenia! &lt;br&gt;
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť? &lt;br&gt;
Čiže mám vojenskú šabličku si nosiť? &lt;br&gt;
Kosa sa na skale môže mi polámať, &lt;br&gt;
šablička mi bedrá môže poomínať.“&lt;br&gt;
Husári nôžkami ľahko prepletajú. &lt;br&gt;
„To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky majú! &lt;br&gt;
To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia – &lt;br&gt;
nie takí trhani, čo sa dievkam prosia! &lt;br&gt;
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme – &lt;br&gt;
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!“&lt;br&gt;
Ostrôžky brnkajú, skleničky cengajú &lt;br&gt;
a komus’ na zdravie všetci pripíjajú; &lt;br&gt;
všetci pripíjajú – a rúčku dvíhajú – &lt;br&gt;
&quot;Už si náš, Janíček !&quot; – radostne volajú – &lt;br&gt;
&quot;Dostaneš šabličku – zelený dolomán, &lt;br&gt;
svrhneš kabaničku a budeš veľký pán, &lt;br&gt;
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť, &lt;br&gt;
a nemusíš sa viac starým babám prosit'!“ &lt;br&gt;
Veselo je chlapcom – bystrá hrá muzika, &lt;br&gt;
a matka vo dverách užialená fiká: &lt;br&gt;
&quot;Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala, &lt;br&gt;
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala! &lt;br&gt;
Nazdávala som sa, budem mať tri svety, &lt;br&gt;
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí! &lt;br&gt;
Môžem predať kone, môžem predať voly, &lt;br&gt;
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly, &lt;br&gt;
lebo viem, že tŕním už zarastie priedom, &lt;br&gt;
nesadne si iba ten vrabček na náš dom – &lt;br&gt;
aj to, keď ho najprv druhí došklbajú, &lt;br&gt;
ta pôjde, kde ani tvory nebývajú. &lt;br&gt;
Bude strechu ďubkať, krídelká vystierať, &lt;br&gt;
keď za tebou budem, Janíček, umierať.“&lt;br&gt;
Janík podnapitý ticho pokreskáva, &lt;br&gt;
milá pod oblôčkom svojho oplakáva: &lt;br&gt;
„Škoda, že som ja to pred časom neznala, &lt;br&gt;
bola by sa s tebou ani nemotkala, &lt;br&gt;
ani by nebola veru zazerala, &lt;br&gt;
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala. &lt;br&gt;
Ale by na vráta krížik napísala, &lt;br&gt;
pod krížik tri slová aspoň načiarala: &lt;br&gt;
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky, &lt;br&gt;
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky; &lt;br&gt;
ale choď chodníčkom ku bystrej vodičke, &lt;br&gt;
aby si zabudnul o svojej Haničke: &lt;br&gt;
do vodičky kukni, – je plno rybičiek, &lt;br&gt;
na svete širokom je viacej dievčičiek.“&lt;br&gt;
Ženy veľmi plačú a chlapci výskajú: &lt;br&gt;
„Dajže, bože, ľuďom biednym, čo nemajú, &lt;br&gt;
komu treba kone, komu treba voly, &lt;br&gt;
a komu dievčatko ku boku po vôli; &lt;br&gt;
frajerečka biela treba frajerovi. &lt;br&gt;
šablička železná treba junákovi.&lt;br&gt;
Šablička ligotná ako tá zomička, &lt;br&gt;
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka.&lt;br&gt; 
Na ňu sa podoprie a obzrie okolo: &lt;br&gt;
„Či to má vždy tak byt', ako dosial' bolo?“ – &lt;br&gt;


{{sk-source}}

[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1687</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:49:12Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">Dvanásti na krčme muzikanti hrajú: &lt;br&gt;
to je svet ako kvet, paholci výskajú. &lt;br&gt;
V krčme plno ľudu – na prostriedku v tanci &lt;br&gt;
si pokreskávajú siedmi verbovanci, &lt;br&gt;
si pokreskávajú, rúčkami tl'apkajú &lt;br&gt;
a na pekných chlapcov zboka zazerajú. &lt;br&gt;
Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou, &lt;br&gt;
neoddávajže sa medzi tých husárov, &lt;br&gt;
dajú ti dolomán za tú kabaničku – &lt;br&gt;
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku! &lt;br&gt;
„Dobre je za pecou tam dakomu sedieť, &lt;br&gt;
neznáte, čo jeden šuhaj musí trpieť. &lt;br&gt;
Keď žilky ihrajú jak mušky na slnci &lt;br&gt;
a mysle behajú jak bublinky v hrnci, &lt;br&gt;
keď šuhaj junácku pesničku si spieva &lt;br&gt;
a do hory pustej svoje túžby vlieva, &lt;br&gt;
z duše a zo srdca tisne sa tajný hlas &lt;br&gt;
a ešte nedala žiadna skala ohlas; &lt;br&gt;
ešte nerozišiel spev sa po sihline, &lt;br&gt;
a už začne hrmieť, durkať po doline. &lt;br&gt;
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete, &lt;br&gt;
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete. &lt;br&gt;
Otec ho bičuje, sestra ohovára, &lt;br&gt;
a milá ho jeho s druhými potvára. &lt;br&gt;
Ach, mamička moja, keď mas’ rada mala, &lt;br&gt;
k čomus’ ma takému do rúk lósu dala! &lt;br&gt;
Veďs’ ma vyložila na tento cudzí svet, &lt;br&gt;
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet; &lt;br&gt;
kvet ten, ktorý ľudia dosiaľ nevoňali, &lt;br&gt;
keď ho chcú vytrhať, načože ho siali! &lt;br&gt;
Ťažko to, preťažko lúčke bez dáždička, &lt;br&gt;
sto ráz ale ťažšie, keď moria Janíčka. &lt;br&gt;
Keď dáždik neprchá, aspoň rosa vlaží – &lt;br&gt;
parobček nič nemá, len za lepším baží. &lt;br&gt;
Nemá – krem na svete nádeju jedinkú, &lt;br&gt;
že dakedy bude mať milšiu hodinku.&lt;br&gt;
Janíček za stolom sedí užialený, &lt;br&gt;
sedí užialený vo veľkom trápení, &lt;br&gt;
očičká mu plačú – líčka sa mu menia. &lt;br&gt;
„Och, kdeže na svete nájdem potešenia! &lt;br&gt;
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť? &lt;br&gt;
Čiže mám vojenskú šabličku si nosiť? &lt;br&gt;
Kosa sa na skale môže mi polámať, &lt;br&gt;
šablička mi bedrá môže poomínať.“&lt;br&gt;
Husári nôžkami ľahko prepletajú. &lt;br&gt;
„To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky majú! &lt;br&gt;
To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia – &lt;br&gt;
nie takí trhani, čo sa dievkam prosia! &lt;br&gt;
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme – &lt;br&gt;
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!“&lt;br&gt;
Ostrôžky brnkajú, skleničky cengajú &lt;br&gt;
a komus’ na zdravie všetci pripíjajú; &lt;br&gt;
všetci pripíjajú – a rúčku dvíhajú – &lt;br&gt;
&quot;Už si náš, Janíček !&quot; – radostne volajú – &lt;br&gt;
&quot;Dostaneš šabličku – zelený dolomán, &lt;br&gt;
svrhneš kabaničku a budeš veľký pán, &lt;br&gt;
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť, &lt;br&gt;
a nemusíš sa viac starým babám prosit'!“ &lt;br&gt;
Veselo je chlapcom – bystrá hrá muzika, &lt;br&gt;
a matka vo dverách užialená fiká: &lt;br&gt;
&quot;Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala, &lt;br&gt;
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala! &lt;br&gt;
Nazdávala som sa, budem mať tri svety, &lt;br&gt;
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí! &lt;br&gt;
Môžem predať kone, môžem predať voly, &lt;br&gt;
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly, &lt;br&gt;
lebo viem, že tŕním už zarastie priedom, &lt;br&gt;
nesadne si iba ten vrabček na náš dom – &lt;br&gt;
aj to, keď ho najprv druhí došklbajú, &lt;br&gt;
ta pôjde, kde ani tvory nebývajú. &lt;br&gt;
Bude strechu ďubkať, krídelká vystierať, &lt;br&gt;
keď za tebou budem, Janíček, umierať.“&lt;br&gt;
Janík podnapitý ticho pokreskáva, &lt;br&gt;
milá pod oblôčkom svojho oplakáva: &lt;br&gt;
„Škoda, že som ja to pred časom neznala, &lt;br&gt;
bola by sa s tebou ani nemotkala, &lt;br&gt;
ani by nebola veru zazerala, &lt;br&gt;
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala. &lt;br&gt;
Ale by na vráta krížik napísala, &lt;br&gt;
pod krížik tri slová aspoň načiarala: &lt;br&gt;
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky, &lt;br&gt;
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky; &lt;br&gt;
ale choď chodníčkom ku bystrej vodičke, &lt;br&gt;
aby si zabudnul o svojej Haničke: &lt;br&gt;
do vodičky kukni, – je plno rybičiek, &lt;br&gt;
na svete širokom je viacej dievčičiek.“&lt;br&gt;
Ženy veľmi plačú a chlapci výskajú: &lt;br&gt;
„Dajže, bože, ľuďom biednym, čo nemajú, &lt;br&gt;
komu treba kone, komu treba voly, &lt;br&gt;
a komu dievčatko ku boku po vôli; &lt;br&gt;
frajerečka biela treba frajerovi. &lt;br&gt;
šablička železná treba junákovi.&lt;br&gt;
Šablička ligotná ako tá zomička, &lt;br&gt;
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka.&lt;br&gt; 
Na ňu sa podoprie a obzrie okolo: &lt;br&gt;
„Či to má vždy tak byt', ako dosial' bolo?“ – &lt;br&gt;


[[Category:Janko Kráľ]]
[[Category:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Ústava Slovenskej republiky</title>
    <id>35</id>
    <revision>
      <id>110</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:46:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Verzie:
* ''3. septembra 1992'' [[460/1992 Zb.]] (vrátane zmien 244/1998 Zb., 9/1999 Zb.)
* Novela ústavy z ''23. februára 2001'', ktorou sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov  [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ustava_novela_20000223.doc]


Zdroj: [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ Úrad vlády SR]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>111</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:53:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <comment>+cat</comment>
      <text xml:space="preserve">Verzie:
* ''3. septembra 1992'' [[460/1992 Zb.]] (vrátane zmien 244/1998 Zb., 9/1999 Zb.)
* Novela ústavy z ''23. februára 2001'', ktorou sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov  [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ustava_novela_20000223.doc]


Zdroj: [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ Úrad vlády SR]

[[Category:Slovensky]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>112</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:32:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">'''Ústava Slovenskej republiky'''

Verzie:
* ''3. septembra 1992'' [[460/1992 Zb.]] (vrátane zmien 244/1998 Zb., 9/1999 Zb.)
* Novela ústavy z ''23. februára 2001'', ktorou sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov  [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ustava_novela_20000223.doc]


Zdroj: [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ Úrad vlády SR]

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>113</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:39:12Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">'''Ústava Slovenskej republiky'''

Verzie:
* ''3. septembra 1992'' [[460/1992 Zb.]] (vrátane zmien 244/1998 Zb., 9/1999 Zb.)
* Novela ústavy z ''23. februára 2001'', ktorou sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov  [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ustava_novela_20000223.doc]


Zdroj: [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ Úrad vlády SR]

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky|*]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>114</id>
      <timestamp>2005-11-16T14:14:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>wikiupravy</comment>
      <text xml:space="preserve">== Obsah ==
* [[460/1992 Zb.|Ústavný zákon NR SR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky]]

== Verzia ==
* ''3. septembra 1992'' [[460/1992 Zb.]] (vrátane zmien 244/1998 Zb., 9/1999 Zb.)
* Novela ústavy z ''23. februára 2001'', ktorou sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov  ([http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ustava_novela_20000223.doc MS Word])

== Zdroj ==
* [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ Úrad vlády SR]


{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky|*]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2551</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:48:45Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>na úpravu</comment>
      <text xml:space="preserve">{{na úpravu}}

== Obsah ==
* [[460/1992 Zb.|Ústavný zákon NR SR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky]]

== Verzia ==
* ''3. septembra 1992'' [[460/1992 Zb.]] (vrátane zmien 244/1998 Zb., 9/1999 Zb.)
* Novela ústavy z ''23. februára 2001'', ktorou sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov  ([http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ustava_novela_20000223.doc MS Word])

== Zdroj ==
* [http://www.government.gov.sk/vlada/ustava/ Úrad vlády SR]


{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky|*]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb.</title>
    <id>36</id>
    <revision>
      <id>115</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:47:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">* [[460/1992 Zb./Preambula|Preambula]]
* [[460/1992 Zb./1. hlava|1. hlava]]
** [[460/1992 Zb./1. hlava#Prvý oddiel|Základné ustanovenia]]
** [[460/1992 Zb./1. hlava#Druhý oddiel|Štátne symboly]]
** [[460/1992 Zb./1. hlava#Tretí oddiel|Hlavné mesto Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./2. hlava|2. hlava]] - Základné práva a slobody
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Prvý oddiel|Všeobecné ustanovenia]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Druhý oddiel|Základné práva a slobody]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Tretí oddiel|Politické práva]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Štvrtý oddiel|Práva národnostných menšín a politických skupín]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Piaty oddiel|Hospodárske, sociálne a kultúrne práva]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Šiesty oddiel|Právo na ochranu životného prostredia a kultúreho dedičstva]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Siedmy oddiel|Právo na súdnu a inú právnu ochranu]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Ôsmy oddiel|Spoločné ustanovenia k prvej a druhej hlave]]
* [[460/1992 Zb./3. hlava|3. hlava]] - Hospodárstvo Slovenskej republiky
** [[460/1992 Zb./3. hlava#Prvý oddiel|Hospodárstvo Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./3. hlava#Druhý oddiel|Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./4. hlava|4. hlava]] - Územná samospráva
* [[460/1992 Zb./5. hlava|5. hlava]] - Zákonodarná moc
** [[460/1992 Zb./5. hlava#Prvý oddiel|Národná rada Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./5. hlava#Druhý oddiel|Referendum]]
* [[460/1992 Zb./6. hlava|6. hlava]] - Výkonná moc
** [[460/1992 Zb./6. hlava#Prvý oddiel|Prezident Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./6. hlava#Druhý oddiel|Vláda Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./7. hlava|7. hlava]] - Súdna moc
** [[460/1992 Zb./7. hlava#Prvý oddiel|Ústavný súd Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./7. hlava#Druhý oddiel|Súdy Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./8. hlava|8. hlava]] - Prokuratúra Slovenskej republiky
* [[460/1992 Zb./9. hlava|9. hlava]] - Prechodné a záverečné ustanovenia</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>116</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:21:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">* [[460/1992 Zb./Preambula|Preambula]]
* [[460/1992 Zb./1. hlava|1. hlava]]
** [[460/1992 Zb./1. hlava#Prvý oddiel|Základné ustanovenia]]
** [[460/1992 Zb./1. hlava#Druhý oddiel|Štátne symboly]]
** [[460/1992 Zb./1. hlava#Tretí oddiel|Hlavné mesto Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./2. hlava|2. hlava]] - Základné práva a slobody
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Prvý oddiel|Všeobecné ustanovenia]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Druhý oddiel|Základné práva a slobody]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Tretí oddiel|Politické práva]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Štvrtý oddiel|Práva národnostných menšín a politických skupín]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Piaty oddiel|Hospodárske, sociálne a kultúrne práva]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Šiesty oddiel|Právo na ochranu životného prostredia a kultúreho dedičstva]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Siedmy oddiel|Právo na súdnu a inú právnu ochranu]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Ôsmy oddiel|Spoločné ustanovenia k prvej a druhej hlave]]
* [[460/1992 Zb./3. hlava|3. hlava]] - Hospodárstvo Slovenskej republiky
** [[460/1992 Zb./3. hlava#Prvý oddiel|Hospodárstvo Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./3. hlava#Druhý oddiel|Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./4. hlava|4. hlava]] - Územná samospráva
* [[460/1992 Zb./5. hlava|5. hlava]] - Zákonodarná moc
** [[460/1992 Zb./5. hlava#Prvý oddiel|Národná rada Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./5. hlava#Druhý oddiel|Referendum]]
* [[460/1992 Zb./6. hlava|6. hlava]] - Výkonná moc
** [[460/1992 Zb./6. hlava#Prvý oddiel|Prezident Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./6. hlava#Druhý oddiel|Vláda Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./7. hlava|7. hlava]] - Súdna moc
** [[460/1992 Zb./7. hlava#Prvý oddiel|Ústavný súd Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./7. hlava#Druhý oddiel|Súdy Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./8. hlava|8. hlava]] - Prokuratúra Slovenskej republiky
* [[460/1992 Zb./9. hlava|9. hlava]] - Prechodné a záverečné ustanovenia

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>117</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:42:45Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">* [[460/1992 Zb./Preambula|Preambula]]
* [[460/1992 Zb./1. hlava|1. hlava]]
** [[460/1992 Zb./1. hlava#Prvý oddiel|Základné ustanovenia]]
** [[460/1992 Zb./1. hlava#Druhý oddiel|Štátne symboly]]
** [[460/1992 Zb./1. hlava#Tretí oddiel|Hlavné mesto Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./2. hlava|2. hlava]] - Základné práva a slobody
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Prvý oddiel|Všeobecné ustanovenia]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Druhý oddiel|Základné práva a slobody]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Tretí oddiel|Politické práva]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Štvrtý oddiel|Práva národnostných menšín a politických skupín]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Piaty oddiel|Hospodárske, sociálne a kultúrne práva]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Šiesty oddiel|Právo na ochranu životného prostredia a kultúreho dedičstva]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Siedmy oddiel|Právo na súdnu a inú právnu ochranu]]
** [[460/1992 Zb./2. hlava#Ôsmy oddiel|Spoločné ustanovenia k prvej a druhej hlave]]
* [[460/1992 Zb./3. hlava|3. hlava]] - Hospodárstvo Slovenskej republiky
** [[460/1992 Zb./3. hlava#Prvý oddiel|Hospodárstvo Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./3. hlava#Druhý oddiel|Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./4. hlava|4. hlava]] - Územná samospráva
* [[460/1992 Zb./5. hlava|5. hlava]] - Zákonodarná moc
** [[460/1992 Zb./5. hlava#Prvý oddiel|Národná rada Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./5. hlava#Druhý oddiel|Referendum]]
* [[460/1992 Zb./6. hlava|6. hlava]] - Výkonná moc
** [[460/1992 Zb./6. hlava#Prvý oddiel|Prezident Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./6. hlava#Druhý oddiel|Vláda Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./7. hlava|7. hlava]] - Súdna moc
** [[460/1992 Zb./7. hlava#Prvý oddiel|Ústavný súd Slovenskej republiky]]
** [[460/1992 Zb./7. hlava#Druhý oddiel|Súdy Slovenskej republiky]]
* [[460/1992 Zb./8. hlava|8. hlava]] - Prokuratúra Slovenskej republiky
* [[460/1992 Zb./9. hlava|9. hlava]] - Prechodné a záverečné ustanovenia

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky|*]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:460/1992 Zb. Obsah</title>
    <id>37</id>
    <revision>
      <id>118</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:48:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">'''[[Ústava Slovenskej republiky]]''': 
[[460/1992_Zb./Preambula|Preambula]] |
[[460/1992_Zb./1._hlava|1. hlava]] |
[[460/1992_Zb./2._hlava|2. hlava]] |
[[460/1992_Zb./3._hlava|3. hlava]] |
[[460/1992_Zb./4._hlava|4. hlava]] |
[[460/1992_Zb./5._hlava|5. hlava]] |
[[460/1992_Zb./6._hlava|6. hlava]] |
[[460/1992_Zb./7._hlava|7. hlava]] |
[[460/1992_Zb./8._hlava|8. hlava]] |
[[460/1992_Zb./9._hlava|9. hlava]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>119</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:29:59Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{|
!'''[[Ústava Slovenskej republiky]]''':
|-
||[[460/1992_Zb./Preambula|Preambula]] | [[460/1992_Zb./1._hlava|1. hlava]] | [[460/1992_Zb./2._hlava|2. hlava]] | [[460/1992_Zb./3._hlava|3. hlava]] | [[460/1992_Zb./4._hlava|4. hlava]] | [[460/1992_Zb./5._hlava|5. hlava]] | [[460/1992_Zb./6._hlava|6. hlava]] | [[460/1992_Zb./7._hlava|7. hlava]] | [[460/1992_Zb./8._hlava|8. hlava]] | [[460/1992_Zb./9._hlava|9. hlava]]
|}

&lt;noinclude&gt;
{{sk-source}}
[[Category:Ústava Slovenskej republiky|&amp;alfa;]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>120</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:42:12Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{|
!'''[[Ústava Slovenskej republiky]]''':
|-
||[[460/1992_Zb./Preambula|Preambula]] | [[460/1992_Zb./1._hlava|1. hlava]] | [[460/1992_Zb./2._hlava|2. hlava]] | [[460/1992_Zb./3._hlava|3. hlava]] | [[460/1992_Zb./4._hlava|4. hlava]] | [[460/1992_Zb./5._hlava|5. hlava]] | [[460/1992_Zb./6._hlava|6. hlava]] | [[460/1992_Zb./7._hlava|7. hlava]] | [[460/1992_Zb./8._hlava|8. hlava]] | [[460/1992_Zb./9._hlava|9. hlava]]
|}

&lt;noinclude&gt;
{{sk-source}}
[[Category:Ústava Slovenskej republiky|α]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./Preambula</title>
    <id>38</id>
    <revision>
      <id>121</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:48:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==Preambula==

My, národ slovenský,
pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné
skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,
v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického
odkazu Veľkej Moravy,
vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie,
spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky,
v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi,
usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity,
teda my, občania Slovenskej republiky,
uznášame sa
prostredníctvom svojich zástupcov
na tejto ústave:</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>122</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:31:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==Preambula==

My, národ slovenský,
pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné
skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,
v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického
odkazu Veľkej Moravy,
vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie,
spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky,
v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi,
usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity,
teda my, občania Slovenskej republiky,
uznášame sa
prostredníctvom svojich zástupcov
na tejto ústave:

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>123</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:46:49Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==Preambula==

My, národ slovenský,
pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné
skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,
v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického
odkazu Veľkej Moravy,
vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie,
spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky,
v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi,
usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity,
teda my, občania Slovenskej republiky,
uznášame sa
prostredníctvom svojich zástupcov
na tejto ústave:

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky|0. Preambula]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./1. hlava</title>
    <id>39</id>
    <revision>
      <id>124</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:50:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==PRVÁ HLAVA==

===Prvý oddiel===

'''ZÁKLADNÉ USTANOVENIA'''

Čl. 1
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 

Čl. 2
(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.
(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
(3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 

Čl. 3
(1) Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné.
(2) Hranice Slovenskej republiky sa môžu meniť len ústavným zákonom. 

Čl. 4 
Nerastné bohatstvo, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. 

Čl. 5
(1) Nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon.
(2) Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. 

Čl. 6
(1) Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk.
(2) Používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. 

Čl. 7
Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. Právo vystúpenia z tohto zväzku nemožno obmedziť. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom s následným referendom. 

===Druhý oddiel===

'''ŠTÁTNE SYMBOLY'''

Čl. 8
Štátnymi symbolmi Slovenskej republiky sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna. 

Čl. 9
(1) Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia.
(2) Štátna vlajka Slovenskej republiky sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov - bieleho, modrého a červeného. Na prednej polovici listu štátnej vlajky Slovenskej republiky je štátny znak Slovenskej republiky.
(3) Štátnu pečať Slovenskej republiky tvorí štátny znak Slovenskej republiky, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis Slovenská republika.
(4) Štátnou hymnou Slovenskej republiky sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska.
(5) Podrobnosti o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní ustanoví zákon. 


===Tretí oddiel===

'''HLAVNÉ MESTO SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl. 10
(1) Hlavným mestom Slovenskej republiky je Bratislava.
(2) Postavenie Bratislavy ako hlavného mesta Slovenskej republiky ustanoví zákon.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>125</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:22:20Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==PRVÁ HLAVA==

===Prvý oddiel===

'''ZÁKLADNÉ USTANOVENIA'''

Čl. 1
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 

Čl. 2
(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.
(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
(3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 

Čl. 3
(1) Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné.
(2) Hranice Slovenskej republiky sa môžu meniť len ústavným zákonom. 

Čl. 4 
Nerastné bohatstvo, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. 

Čl. 5
(1) Nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon.
(2) Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. 

Čl. 6
(1) Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk.
(2) Používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. 

Čl. 7
Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. Právo vystúpenia z tohto zväzku nemožno obmedziť. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom s následným referendom. 

===Druhý oddiel===

'''ŠTÁTNE SYMBOLY'''

Čl. 8
Štátnymi symbolmi Slovenskej republiky sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna. 

Čl. 9
(1) Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia.
(2) Štátna vlajka Slovenskej republiky sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov - bieleho, modrého a červeného. Na prednej polovici listu štátnej vlajky Slovenskej republiky je štátny znak Slovenskej republiky.
(3) Štátnu pečať Slovenskej republiky tvorí štátny znak Slovenskej republiky, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis Slovenská republika.
(4) Štátnou hymnou Slovenskej republiky sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska.
(5) Podrobnosti o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní ustanoví zákon. 


===Tretí oddiel===

'''HLAVNÉ MESTO SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl. 10
(1) Hlavným mestom Slovenskej republiky je Bratislava.
(2) Postavenie Bratislavy ako hlavného mesta Slovenskej republiky ustanoví zákon.

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>126</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:43:15Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==PRVÁ HLAVA==

===Prvý oddiel===

'''ZÁKLADNÉ USTANOVENIA'''

Čl. 1
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 

Čl. 2
(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.
(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
(3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 

Čl. 3
(1) Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné.
(2) Hranice Slovenskej republiky sa môžu meniť len ústavným zákonom. 

Čl. 4 
Nerastné bohatstvo, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. 

Čl. 5
(1) Nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon.
(2) Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. 

Čl. 6
(1) Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk.
(2) Používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. 

Čl. 7
Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. Právo vystúpenia z tohto zväzku nemožno obmedziť. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom s následným referendom. 

===Druhý oddiel===

'''ŠTÁTNE SYMBOLY'''

Čl. 8
Štátnymi symbolmi Slovenskej republiky sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna. 

Čl. 9
(1) Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia.
(2) Štátna vlajka Slovenskej republiky sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov - bieleho, modrého a červeného. Na prednej polovici listu štátnej vlajky Slovenskej republiky je štátny znak Slovenskej republiky.
(3) Štátnu pečať Slovenskej republiky tvorí štátny znak Slovenskej republiky, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis Slovenská republika.
(4) Štátnou hymnou Slovenskej republiky sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska.
(5) Podrobnosti o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní ustanoví zákon. 


===Tretí oddiel===

'''HLAVNÉ MESTO SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl. 10
(1) Hlavným mestom Slovenskej republiky je Bratislava.
(2) Postavenie Bratislavy ako hlavného mesta Slovenskej republiky ustanoví zákon.

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky|1. hlava]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./2. hlava</title>
    <id>40</id>
    <revision>
      <id>127</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:51:31Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==DRUHÁ HLAVA==

'''ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY'''

===Prvý oddiel===

'''VŠEOBECNÉ USTANOVENIA'''

Čl. 11

:Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. 

Čl. 12

:(1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

:(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. 

:(3) Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

:(4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. 

Čl. 13

:(1) Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

:(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

:(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

:(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. 

 
===Druhý oddiel===

'''ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY'''

Čl. 14

:Každý má spôsobilosť na práva.

Čl. 15

:(1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

:(2) Nikto nesmie byť pozbavený života.

:(3) Trest smrti sa nepripúšťa.

:(4) Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. 

Čl. 16

:(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

:(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 

Čl. 17

:(1) Osobná sloboda sa zaručuje.

:(2) Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorí ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

:(3) Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

:(4) Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

:(5) Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

:(6) Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.

:(7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu. 

Čl. 18

:(1) Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

:(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na

::a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest, nahradzujúci trest odňatia slobody,

::b) vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby,

::c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty,

::d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných. 

Čl. 19

:(1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

:(2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

:(3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. 

Čl. 20

:(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. 

:(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

:(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

:(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. 

Čl. 21

:(1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

:(2) Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon.

:(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy. 

Čl. 22

:(1) Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

:(2) Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením. 

Čl. 23

:(1) Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

:(2) Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

:(3) Slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

:(4) Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, nemožno ho vyhostiť ani vydať inému štátu.

:(5) Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. 

Čl. 24

:(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

:(2) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

:(3) Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.

:(4) Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. 

Čl. 25

:(1) Obrana Slovenskej republiky je vecou cti každého občana.

:(2) Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon. 

===Tretí oddiel===

'''POLITICKÉ PRÁVA'''

Čl. 26

:(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

:(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

:(3) Cenzúra sa zakazuje.

:(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

:(5) Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 

Čl. 27

:(1) Petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

:(2) Petíciou nemožno vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd.

:(3) Petíciou nemožno zasahovať do nezávislosti súdu. 

Čl. 28

:(1) Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.

:(2) Podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy. 

Čl. 29

:(1) Právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

:(2) Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.

:(3) Výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.

:(4) Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu. 

Čl. 30

:(1) Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

:(2) Voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom.

:(3) Volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.

:(4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. 

Čl. 31

:Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. 

Čl. 32

:Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené. 

===Štvrtý oddiel===

'''PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN A ETNICKÝCH SKUPÍN'''

Čl. 33

:Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu. 

Čl. 34

:(1) Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon.

:(2) Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanoveným zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj 

::a) právo na vzdelanie v ich jazyku,

::b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,

::c) právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.

:(3) Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva. 

===Piaty oddiel===

'''HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA'''

Čl. 35

:(1) Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

:(2) Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

:(3) Občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

:(4) Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov. 

Čl. 36

:Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

::a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,

::b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,

::c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

::d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

::e) primeraný odpočinok po práci,

::f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,

::g) právo na kolektívne vyjednávanie. 

Čl. 37

:(1) Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.

:(2) Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné. 

:(3) Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých.

:(4) Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci Zboru požiarnej ochrany. 

Čl. 38

:(1) Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.

:(2) Mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.

:(3) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon. 

Čl. 39

:(1) Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

:(2) Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

:(3) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon. 

Čl. 40

:Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. 

Čl. 41

:(1) Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

:(2) Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.

:(3) Deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.

:(4) Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

:(5) Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.

:(6) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon. 

Čl.42

:(1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

:(2) Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.

:(3) Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.

:(4) Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu. 

Čl.43

:(1) Sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.

:(2) Právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu sa zaručuje za podmienok ustanovených zákonom. 

===Šiesty oddiel===

'''PRÁVO NA OCHRANU ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A KULTÚRNEHO DEDIČSTVA'''

Čl.44

:(1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie.

:(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.

:(3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

:(4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a účinnú starostlivosť o životné prostredie. 

Čl.45

:Každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. 

===Siedmy oddiel===

'''PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU'''

Čl.46

:(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

:(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

:(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

:(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. 

Čl.47

:(1) Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

:(2) Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

:(3) Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

:(4) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka. 

Čl.48

:(1) Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

:(2) Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. 

Čl.49

:Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. 

Čl. 50

:(1) Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

:(2) Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

:(3) Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. 

:(4) Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

:(5) Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

:(6) Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. 

===Ôsmy oddiel===

'''SPOLOČNÉ USTANOVENIA K PRVEJ A DRUHEJ HLAVE'''

Čl.51

:Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. 

Čl.52

:(1) Kde sa v prvej a druhej hlave tejto ústavy používa pojem &quot;občan&quot;, rozumie sa tým štátny občan Slovenskej republiky.

:(2) Cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

:(3) Kde sa v doterajších právnych predpisoch používa pojem &quot;občan&quot;, rozumie sa ním každý človek, ak ide o práva a slobody, ktoré táto ústava priznáva bez ohľadu na štátne občianstvo. 

Čl.53

:Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Podrobnosti ustanoví zákon. 

Čl.54

:Zákon môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť a právo uvedené v čl. 29 ods. 2, zamestnancom štátnej správy a územnej samosprávy vo funkciách, ktoré určí aj právo uvedené v čl. 37 ods. 4, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov aj práva uvedené v čl. 27 a 28, pokiaľ súvisia s výkonom služby. Osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia, môže zákon obmedziť právo na štrajk.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>128</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:22:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==DRUHÁ HLAVA==

'''ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY'''

===Prvý oddiel===

'''VŠEOBECNÉ USTANOVENIA'''

Čl. 11

:Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. 

Čl. 12

:(1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

:(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. 

:(3) Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

:(4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. 

Čl. 13

:(1) Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

:(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

:(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

:(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. 

 
===Druhý oddiel===

'''ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY'''

Čl. 14

:Každý má spôsobilosť na práva.

Čl. 15

:(1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

:(2) Nikto nesmie byť pozbavený života.

:(3) Trest smrti sa nepripúšťa.

:(4) Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. 

Čl. 16

:(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

:(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 

Čl. 17

:(1) Osobná sloboda sa zaručuje.

:(2) Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorí ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

:(3) Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

:(4) Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

:(5) Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

:(6) Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.

:(7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu. 

Čl. 18

:(1) Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

:(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na

::a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest, nahradzujúci trest odňatia slobody,

::b) vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby,

::c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty,

::d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných. 

Čl. 19

:(1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

:(2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

:(3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. 

Čl. 20

:(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. 

:(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

:(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

:(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. 

Čl. 21

:(1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

:(2) Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon.

:(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy. 

Čl. 22

:(1) Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

:(2) Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením. 

Čl. 23

:(1) Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

:(2) Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

:(3) Slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

:(4) Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, nemožno ho vyhostiť ani vydať inému štátu.

:(5) Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. 

Čl. 24

:(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

:(2) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

:(3) Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.

:(4) Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. 

Čl. 25

:(1) Obrana Slovenskej republiky je vecou cti každého občana.

:(2) Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon. 

===Tretí oddiel===

'''POLITICKÉ PRÁVA'''

Čl. 26

:(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

:(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

:(3) Cenzúra sa zakazuje.

:(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

:(5) Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 

Čl. 27

:(1) Petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

:(2) Petíciou nemožno vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd.

:(3) Petíciou nemožno zasahovať do nezávislosti súdu. 

Čl. 28

:(1) Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.

:(2) Podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy. 

Čl. 29

:(1) Právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

:(2) Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.

:(3) Výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.

:(4) Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu. 

Čl. 30

:(1) Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

:(2) Voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom.

:(3) Volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.

:(4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. 

Čl. 31

:Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. 

Čl. 32

:Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené. 

===Štvrtý oddiel===

'''PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN A ETNICKÝCH SKUPÍN'''

Čl. 33

:Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu. 

Čl. 34

:(1) Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon.

:(2) Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanoveným zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj 

::a) právo na vzdelanie v ich jazyku,

::b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,

::c) právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.

:(3) Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva. 

===Piaty oddiel===

'''HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA'''

Čl. 35

:(1) Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

:(2) Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

:(3) Občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

:(4) Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov. 

Čl. 36

:Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

::a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,

::b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,

::c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

::d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

::e) primeraný odpočinok po práci,

::f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,

::g) právo na kolektívne vyjednávanie. 

Čl. 37

:(1) Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.

:(2) Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné. 

:(3) Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých.

:(4) Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci Zboru požiarnej ochrany. 

Čl. 38

:(1) Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.

:(2) Mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.

:(3) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon. 

Čl. 39

:(1) Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

:(2) Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

:(3) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon. 

Čl. 40

:Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. 

Čl. 41

:(1) Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

:(2) Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.

:(3) Deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.

:(4) Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

:(5) Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.

:(6) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon. 

Čl.42

:(1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

:(2) Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.

:(3) Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.

:(4) Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu. 

Čl.43

:(1) Sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.

:(2) Právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu sa zaručuje za podmienok ustanovených zákonom. 

===Šiesty oddiel===

'''PRÁVO NA OCHRANU ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A KULTÚRNEHO DEDIČSTVA'''

Čl.44

:(1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie.

:(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.

:(3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

:(4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a účinnú starostlivosť o životné prostredie. 

Čl.45

:Každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. 

===Siedmy oddiel===

'''PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU'''

Čl.46

:(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

:(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

:(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

:(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. 

Čl.47

:(1) Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

:(2) Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

:(3) Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

:(4) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka. 

Čl.48

:(1) Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

:(2) Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. 

Čl.49

:Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. 

Čl. 50

:(1) Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

:(2) Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

:(3) Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. 

:(4) Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

:(5) Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

:(6) Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. 

===Ôsmy oddiel===

'''SPOLOČNÉ USTANOVENIA K PRVEJ A DRUHEJ HLAVE'''

Čl.51

:Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. 

Čl.52

:(1) Kde sa v prvej a druhej hlave tejto ústavy používa pojem &quot;občan&quot;, rozumie sa tým štátny občan Slovenskej republiky.

:(2) Cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

:(3) Kde sa v doterajších právnych predpisoch používa pojem &quot;občan&quot;, rozumie sa ním každý človek, ak ide o práva a slobody, ktoré táto ústava priznáva bez ohľadu na štátne občianstvo. 

Čl.53

:Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Podrobnosti ustanoví zákon. 

Čl.54

:Zákon môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť a právo uvedené v čl. 29 ods. 2, zamestnancom štátnej správy a územnej samosprávy vo funkciách, ktoré určí aj právo uvedené v čl. 37 ods. 4, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov aj práva uvedené v čl. 27 a 28, pokiaľ súvisia s výkonom služby. Osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia, môže zákon obmedziť právo na štrajk.

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>129</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:43:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==DRUHÁ HLAVA==

'''ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY'''

===Prvý oddiel===

'''VŠEOBECNÉ USTANOVENIA'''

Čl. 11

:Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. 

Čl. 12

:(1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

:(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. 

:(3) Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

:(4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. 

Čl. 13

:(1) Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

:(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

:(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

:(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. 

 
===Druhý oddiel===

'''ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY'''

Čl. 14

:Každý má spôsobilosť na práva.

Čl. 15

:(1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

:(2) Nikto nesmie byť pozbavený života.

:(3) Trest smrti sa nepripúšťa.

:(4) Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. 

Čl. 16

:(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

:(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 

Čl. 17

:(1) Osobná sloboda sa zaručuje.

:(2) Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorí ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

:(3) Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

:(4) Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

:(5) Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

:(6) Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.

:(7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu. 

Čl. 18

:(1) Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

:(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na

::a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest, nahradzujúci trest odňatia slobody,

::b) vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby,

::c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty,

::d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných. 

Čl. 19

:(1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

:(2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

:(3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. 

Čl. 20

:(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. 

:(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

:(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

:(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. 

Čl. 21

:(1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

:(2) Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon.

:(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy. 

Čl. 22

:(1) Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

:(2) Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením. 

Čl. 23

:(1) Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

:(2) Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

:(3) Slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

:(4) Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, nemožno ho vyhostiť ani vydať inému štátu.

:(5) Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. 

Čl. 24

:(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

:(2) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

:(3) Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.

:(4) Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. 

Čl. 25

:(1) Obrana Slovenskej republiky je vecou cti každého občana.

:(2) Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon. 

===Tretí oddiel===

'''POLITICKÉ PRÁVA'''

Čl. 26

:(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

:(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

:(3) Cenzúra sa zakazuje.

:(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

:(5) Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 

Čl. 27

:(1) Petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

:(2) Petíciou nemožno vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd.

:(3) Petíciou nemožno zasahovať do nezávislosti súdu. 

Čl. 28

:(1) Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.

:(2) Podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy. 

Čl. 29

:(1) Právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

:(2) Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.

:(3) Výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.

:(4) Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu. 

Čl. 30

:(1) Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

:(2) Voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom.

:(3) Volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.

:(4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. 

Čl. 31

:Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. 

Čl. 32

:Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené. 

===Štvrtý oddiel===

'''PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN A ETNICKÝCH SKUPÍN'''

Čl. 33

:Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu. 

Čl. 34

:(1) Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon.

:(2) Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanoveným zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj 

::a) právo na vzdelanie v ich jazyku,

::b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,

::c) právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.

:(3) Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva. 

===Piaty oddiel===

'''HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA'''

Čl. 35

:(1) Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

:(2) Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

:(3) Občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

:(4) Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov. 

Čl. 36

:Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

::a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,

::b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,

::c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

::d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

::e) primeraný odpočinok po práci,

::f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,

::g) právo na kolektívne vyjednávanie. 

Čl. 37

:(1) Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.

:(2) Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné. 

:(3) Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých.

:(4) Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci Zboru požiarnej ochrany. 

Čl. 38

:(1) Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.

:(2) Mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.

:(3) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon. 

Čl. 39

:(1) Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

:(2) Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

:(3) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon. 

Čl. 40

:Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. 

Čl. 41

:(1) Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

:(2) Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.

:(3) Deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.

:(4) Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

:(5) Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.

:(6) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon. 

Čl.42

:(1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

:(2) Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.

:(3) Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.

:(4) Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu. 

Čl.43

:(1) Sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.

:(2) Právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu sa zaručuje za podmienok ustanovených zákonom. 

===Šiesty oddiel===

'''PRÁVO NA OCHRANU ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A KULTÚRNEHO DEDIČSTVA'''

Čl.44

:(1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie.

:(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.

:(3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

:(4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a účinnú starostlivosť o životné prostredie. 

Čl.45

:Každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. 

===Siedmy oddiel===

'''PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU'''

Čl.46

:(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

:(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

:(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

:(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. 

Čl.47

:(1) Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

:(2) Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

:(3) Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

:(4) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka. 

Čl.48

:(1) Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

:(2) Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. 

Čl.49

:Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. 

Čl. 50

:(1) Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

:(2) Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

:(3) Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. 

:(4) Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

:(5) Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

:(6) Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. 

===Ôsmy oddiel===

'''SPOLOČNÉ USTANOVENIA K PRVEJ A DRUHEJ HLAVE'''

Čl.51

:Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. 

Čl.52

:(1) Kde sa v prvej a druhej hlave tejto ústavy používa pojem &quot;občan&quot;, rozumie sa tým štátny občan Slovenskej republiky.

:(2) Cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

:(3) Kde sa v doterajších právnych predpisoch používa pojem &quot;občan&quot;, rozumie sa ním každý človek, ak ide o práva a slobody, ktoré táto ústava priznáva bez ohľadu na štátne občianstvo. 

Čl.53

:Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Podrobnosti ustanoví zákon. 

Čl.54

:Zákon môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť a právo uvedené v čl. 29 ods. 2, zamestnancom štátnej správy a územnej samosprávy vo funkciách, ktoré určí aj právo uvedené v čl. 37 ods. 4, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov aj práva uvedené v čl. 27 a 28, pokiaľ súvisia s výkonom služby. Osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia, môže zákon obmedziť právo na štrajk.

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky|2. hlava]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./3. hlava</title>
    <id>41</id>
    <revision>
      <id>130</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:56:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==TRETIA HLAVA==

===Prvý oddiel===

'''HOSPODÁRSTVO SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl.55

:(1) Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

:(2) Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon. 

Čl.56

:Slovenská republika zriaďuje emisnú banku. Podrobnosti ustanoví zákon. 

Čl.57

:Slovenská republika je colným územím. 

Čl.58

:(1) Finančné hospodárenie Slovenskej republiky sa spravuje jej štátnym rozpočtom. Štátny rozpočet sa prijíma zákonom.

:(2) Príjmy štátneho rozpočtu, pravidlá rozpočtového hospodárenia, vzťahy medzi štátnym rozpočtom a rozpočtami územných celkov ustanoví zákon.

:(3) Štátne účelové fondy zapojené na štátny rozpočet Slovenskej republiky sa zriaďujú zákonom. 

Čl.59

:(1) Dane a poplatky sú štátne a miestne.

:(2) Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. 

===Druhý oddiel===

'''NAJVYŠŠÍ KONTROLNÝ ÚRAD SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl.60

:Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je nezávislý orgán vykonávajúci kontrolu hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami, so štátnym majetkom, majetkovými právami a pohľadávkami štátu. 

Čl.61

:(1) Na čele najvyššieho kontrolného úradu je predseda. Predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky.

:(2) Za predsedu najvyššieho kontrolného úradu môže byť zvolený každý občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky.

:(3) Tá istá osoba môže byť zvolená za predsedu najvyššieho kontrolného úradu najviac v dvoch po sebe nasledujúcich päťročných obdobiach.

:(4) Funkcie predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu sú nezlučiteľné s inou funkciou v štátnych orgánoch, orgánoch územnej samosprávy a orgánoch právnických osôb, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť. 

Čl.62

:Najvyšší kontrolný úrad predkladá najmenej raz do roka správy o výsledkoch kontrolnej činnosti Národnej rade Slovenskej republiky a vždy, keď o to požiada Národná rada Slovenskej republiky. 

Čl.63

:Pôsobnosť, právomoc a vnútorné organizačné členenie najvyššieho kontrolného úradu ustanoví zákon.</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./4. hlava</title>
    <id>42</id>
    <revision>
      <id>133</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:57:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==ŠTVRTÁ HLAVA==

'''ÚZEMNÁ SAMOSPRÁVA'''

Čl.64

:(1) Základom územnej samosprávy je obec.

:(2) Obec je samostatný územný a správny celok Slovenskej republiky, združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt.

:(3) Samosprávou vyšších územných celkov a jej orgány ustanoví zákon. 

Čl.65

:(1) Obec je právnická osoba, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.

:(2) Obec financuje svoje potreby predovšetkým z vlastných príjmov, ako aj zo štátnych dotácií. Zákon ustanoví, ktoré dane a poplatky sú príjmom obce. Štátnych dotácií sa možno domáhať len v medziach zákona. 

Čl.66

:Obec má právo združovať sa s inými obcami na zabezpečovanie vecí spoločného záujmu. 

Čl.67

:Vo veciach územnej samosprávy rozhoduje obec samostatne; povinnosti a obmedzenia jej možno ukladať len zákonom. Územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach obyvateľov obce, miestnym referendom alebo prostredníctvom orgánov obce. 

Čl.68

:Vo veciach územnej samosprávy môže obec vydávať všeobecne záväzné nariadenia. 

Čl.69

:(1) Orgánmi obce sú

::a) obecné zastupiteľstvo,

::b) starosta obce.

:(2) Obecné zastupiteľstvo tvoria poslanci obecného zastupiteľstva. Voľby poslancov obecného zastupiteľstva sa uskutočňujú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním.

:(3) Starostu obce volia občania obce na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním. Starosta obce je výkonným orgánom obce. Starosta obce vykonáva obecnú správu a zastupuje obec navonok. 

Čl.70

:Zákon ustanoví predpoklady a spôsob vyhlásenia obce za mesto; upraví aj názvy orgánov mesta. 

Čl.71

:(1) Na obec možno zákonom preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy. Náklady takto preneseného výkonu štátnej správy uhrádza štát.

:(2) Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať na základe zákona v rámci svojej územnej pôsobnosti všeobecne záväzné nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom. Výkon štátnej správy prenesený na obec zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon.</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./5. hlava</title>
    <id>43</id>
    <revision>
      <id>136</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:58:07Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==PIATA HLAVA==

'''ZÁKONODARNÁ MOC'''

==Prvý oddiel==

'''NÁRODNÁ RADA SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl.72

:Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. 

Čl.73

:(1) Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky.

:(2) Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. 

Čl.74

:(1) Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním.

:(2) Za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

:(3) Podrobnosti o voľbách poslancov ustanoví zákon. 

Čl.75

:(1) Na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa poslanec zúčastňuje po prvý raz, skladá sľub, ktorý znie:

:&quot;Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.&quot;

:(2) Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok stratu mandátu. 

Čl.76

:Platnosť voľby poslancov overuje Národná rada Slovenskej republiky. 

Čl.77

:(1) Funkcia poslanca je nezlučiteľná s funkciou prezidenta, sudcu, prokurátora, príslušníka policajného zboru, príslušníka zboru väzenskej a justičnej stráže a vojaka z povolania.

:(2) Ak bol poslanec vymenovaný za člena vlády Slovenskej republiky, jeho mandát poslanca počas výkonu tejto funkcie nezaniká, iba sa neuplatňuje. 

Čl.78

:(1) Za hlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej výboroch poslanca nemožno stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne, poslanec podlieha len disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky.

:(2) Poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani ho vziať do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Národná rada Slovenskej republiky súhlas odoprie, stíhanie je navždy vylúčené.

:(3) Ak bol poslanec pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine, príslušný orgán je povinný to ihneď oznámiť predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky súhlas na zadržanie nedá, poslanec musí byť ihneď prepustený. 

Čl.79

:Poslanec môže odoprieť svedectvo vo veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojej funkcie, a to aj keď prestal byť poslancom. 

Čl.80

:(1) Poslanec môže interpelovať vládu Slovenskej republiky, člena vlády Slovenskej republiky alebo vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy vo veciach ich pôsobnosti. Poslanec musí dostať odpoveď do 30 dní.

:(2) O odpovedi na interpelácie sa v Národnej rade Slovenskej republiky koná rozprava, ktorú možno spojiť s hlasovaním o dôvere. 

Čl.81

:(1) Poslanec sa môže funkcie poslanca vzdať.

:(2) Mandát poslanca zaniká, ak poslanec bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin. 

Čl.82

:(1) Národná rada Slovenskej republiky zasadá stále.

:(2) Ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky zvolá prezident Slovenskej republiky tak, aby sa uskutočnila do 30 dní od vyhlásenia výsledkov volieb. Ak tak neurobí, Národná rada Slovenskej republiky sa zíde tridsiaty deň po vyhlásení výsledkov volieb.

:(3) Národná rada Slovenskej republiky môže uznesením prerušiť svoje zasadanie. Dĺžka prerušenia nesmie presiahnuť štyri mesiace v roku. Počas prerušenia zasadania vykonávajú svoju pôsobnosť predseda, podpredsedovia a výbory Národnej rady Slovenskej republiky.

:(4) Počas prerušenia zasadania predseda Národnej rady Slovenskej republiky môže zvolať schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj pred určeným termínom. Urobí tak vždy, ak o to požiada vláda Slovenskej republiky alebo najmenej pätina poslancov.

:(5) Zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky sa skončí uplynutím volebného obdobia alebo jej rozpustením. 

Čl.83

:(1) Schôdze Národnej rady Slovenskej republiky zvoláva jej predseda.

:(2) Predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvolá schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj vtedy, ak o to požiada najmenej pätina jej poslancov. V takomto prípade zvolá schôdzu do siedmich dní.

:(3) Schôdze Národnej rady Slovenskej republiky sú verejné.

:(4) Neverejné schôdze sa môžu konať len v prípadoch, ktoré ustanoví zákon, alebo v prípade, že sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. 

Čl.84

:(1) Národná rada Slovenskej republiky je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov.

:(2) Na platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak táto ústava neustanovuje inak.

:(3) Na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona, na prijatie uznesenia o ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, na podanie obžaloby na prezidenta a na vypovedanie vojny inému štátu je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov.

Čl.85

:Na požiadanie Národnej rady Slovenskej republiky alebo jej orgánu sa člen vlády Slovenskej republiky alebo vedúci iného orgánu štátnej správy musí zúčastniť na jej schôdzi, alebo na schôdzi jej orgánu. 

Čl.86

:Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä:

::a) uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú,

::b) ústavným zákonom schvaľovať zmluvu o vstupe do štátneho zväzku Slovenskej republiky s inými štátmi a o vypovedaní takejto zmluvy,

::c) rozhodovať o návrhu na vyhlásenie referenda,

::d) pred ratifikáciou vysloviť súhlas s medzinárodnými politickými zmluvami, medzinárodnými hospodárskymi zmluvami všeobecnej povahy, ako aj s medzinárodnými zmluvami, na vykonanie ktorých je potrebný zákon, 

::e) zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy,

::f) rokovať o programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, kontrolovať činnosť vlády a rokovať o dôvere vláde alebo jej členom,

::g) schvaľovať štátny rozpočet, preverovať jeho plnenie a schvaľovať štátny záverečný účet,

::h) rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky,

::i) voliť sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,

::j) uznášať sa o vypovedaní vojny, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu,

::k) vysloviť súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky.

Čl.87

:(1) Návrh zákona môžu podať výbory Národnej rady Slovenskej republiky, poslanci a vláda Slovenskej republiky.

:(2) Zákon Národnej rady Slovenskej republiky podpisuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky a predseda vlády Slovenskej republiky.

:(3) Ak prezident Slovenskej republiky vráti zákon s pripomienkami, Národná rada Slovenskej republiky zákon opätovne prerokuje a v prípade jeho schválenia musí byť takýto zákon vyhlásený.

:(4) Na prijatie zákona vráteného prezidentom Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. n) je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.

:(5) Zákon nadobudne platnosť vyhlásením. Podrobnosti ustanoví zákon. 

Čl.88

:(1) Návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada najmenej pätina jej poslancov.

:(2) Na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov. 

Čl.89

:(1) Predsedu Národnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva v tajnom hlasovaní Národná rada Slovenskej republiky nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Predseda je zodpovedný len Národnej rade Slovenskej republiky.

:(2) Predseda Národnej rady Slovenskej republiky

::a) zvoláva a riadi schôdze Národnej rady Slovenskej republiky,

::b) podpisuje ústavu, ústavné zákony a zákony,

::c) prijíma sľub poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

::d) prijíma sľub sudcov a predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

::e) vyhlasuje voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, voľbu prezidenta Slovenskej republiky a voľby do orgánov územnej samosprávy,

::f) vyhlasuje ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta Slovenskejrepubliky.

:(3) Predseda Národnej rady Slovenskej republiky ostáva vo funkcii aj po uplynutí volebného obdobia, kým si Národná rada Slovenskej republiky nezvolí nového predsedu. 

Čl.90

:(1) Predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zastupujú podpredsedovia. Tajným hlasovaním ich volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky je zodpovedný Národnej rade Slovenskej republiky.

:(2) Ustanovenie čl. 89 ods. 3 platí aj pre podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky. 

Čl.91

:Činnosť Národnej rady Slovenskej republiky riadi a organizuje predseda a podpredsedovia. 

Čl.92

:(1) Národná rada Slovenskej republiky zriaďuje z poslancov výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány; ich predsedov volí tajným hlasovaním.

:(2) Rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jej výborov ustanoví zákon. 

===Druhý oddiel===

'''REFERENDUM'''

Čl.93

:(1) Referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku.

:(2) Referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu.

:(3) Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. 

Čl.94

:Každý občan Slovenskej republiky, ktorý má právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, má právo sa zúčastniť na referende. 

Čl.95

:Referendum vyhlasuje prezident Slovenskej republiky, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov, alebo ak sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky. 

Čl.96

:(1) Návrh na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda môžu podávať poslanci Národnej rady Slovenskej republiky alebo vláda Slovenskej republiky. 

:(2) Referendum sa vykoná do 90 dní od jeho vyhlásenia prezidentom republiky.

Čl.97

:(1) Referendum sa nemôže konať v období kratšom ako 90 dní pred voľbami do Národnej rady Slovenskej republiky.

:(2) Referendum sa môže konať v deň volieb do Národnej rady Slovenskej republiky. 

Čl.98

:(1) Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda.

:(2) Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon. 

Čl.99

:(1) Výsledok referenda môže Národná rada Slovenskej republiky zmeniť alebo zrušiť svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho vykonania.

:(2) Referendum v tej istej veci možno opakovať najskôr po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti. 

Čl.100

:Spôsob vykonania referenda ustanoví zákon.</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./6. hlava</title>
    <id>44</id>
    <revision>
      <id>139</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:58:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}


==ŠIESTA HLAVA==

'''VÝKONNÁ MOC'''

===Prvý oddiel===

'''PREZIDENT SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl.101

:(1) Hlavou Slovenskej republiky je prezident. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.

:(2) Prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním na päť rokov. Právo voliť prezidenta majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.

:(3) Kandidátov na prezidenta navrhuje najmenej 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, a to na základe petície podpísanej najmenej 15 000 občanmi. Návrhy na voľbu sa odovzdávajú predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky najneskôr do 21 dní od vyhlásenia volieb.

:(4) Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov. Ak ani jeden z kandidátov nezíska potrebnú väčšinu hlasov voličov, koná sa do 14 dní druhé kolo volieb. Do druhého kola volieb postupujú tí dvaja kandidáti, ktorí získali najväčší počet platných hlasov. V druhom kole volieb je za prezidenta zvolený ten kandidát, ktorý získal najväčší počet platných hlasov zúčastnených voličov.

:(5) Ak jeden z dvoch kandidátov, ktorí získali v prvom kole volieb najviac platných hlasov, prestane byť voliteľný za prezidenta pred druhým kolom volieb alebo ak sa práva kandidovať vzdá, postupuje do druhého kola volieb kandidát, ktorý v prvom kole volieb získal ďalší najvyšší počet platných hlasov. Ak pre druhé kolo volieb nie sú dvaja kandidáti, druhé kolo volieb sa neuskutoční a predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási do siedmich dní nové voľby tak, aby sa uskutočnili do 60 dní od ich vyhlásenia.

:(6) Ak sa o funkciu prezidenta uchádza iba jeden kandidát, koná sa voľba tak, že sa o ňom hlasuje; za prezidenta je zvolený, ak získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov zúčastnených voličov.

:(7) Zvolený kandidát sa ujíma funkcie prezidenta zložením sľubu. Sľub skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky napoludnie v deň, v ktorom sa má skončiť volebné obdobie predchádzajúceho prezidenta.

:(8) Ak bolo volebné obdobie prezidenta skončené predčasne, zvolený kandidát skladá svoj sľub a ujíma sa funkcie prezidenta napoludnie v nasledujúci deň po dni, v ktorom boli vyhlásené výsledky volieb.

:(9) O ústavnosti alebo zákonnosti volieb prezidenta rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky.

:(10) Podrobnosti o voľbách prezidenta ustanoví zákon.

Čl.102

:(1) Prezident

::a) zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie tých medzinárodných zmlúv, na ktoré nie je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov,

::b) prijíma a poveruje vyslancov,

::c) zvoláva ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky,

::d) môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej republiky, ak Národná rada Slovenskej republiky v lehote šiestich mesiacov od vymenovania vlády Slovenskej republiky neschválila jej programové vyhlásenie, ak sa Národná rada Slovenskej republiky neuzniesla do troch mesiacov o vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda spojila vyslovenie dôvery, ak Národná rada Slovenskej republiky nebola dlhšie ako tri mesiace spôsobilá uznášať sa, hoci jej zasadanie nebolo prerušené a hoci bola v tom čase opakovane zvolávaná na schôdzu, alebo ak zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky bolo prerušené na dlhší čas, ako dovoľuje ústava. Toto právo nemôže uplatniť počas posledných šiestich mesiacov svojho volebného obdobia. Prezident rozpustí Národnú radu Slovenskej republiky v prípade, ak v ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta nebol prezident odvolaný,

::e) podpisuje zákony,

::f) vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu; predsedu a ostatných členov vlády odvoláva v prípadoch uvedených v čl. 115 a 116,

::g) vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanovuje zákon; vymenúva profesorov a rektorov vysokých škôl, vymenúva a povyšuje generálov, 

::h) zapožičiava vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán,

::i) udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahládza tresty,

::j) je hlavným veliteľom ozbrojených síl,

::k) na návrh vlády Slovenskej republiky vyhlasuje vojnový stav a na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky vypovedúva vojnu, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu,

::l) vyhlasuje výnimočný stav na základe ústavného zákona,

::m) vyhlasuje referendum,

::n) môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon s pripomienkami, a to v lehote do 15 dní od doručenia schváleného zákona,

::o) podáva Národnej rade Slovenskej republiky správy o stave Slovenskej republiky a o závažných politických otázkach,

::p) má právo vyžadovať si od vlády Slovenskej republiky a od jej členov informácie potrebné na plnenie svojich úloh.

:(2) Rozhodnutie prezidenta vydané podľa čl. 102 písm. b) a i), ak ide o udelenie amnestie, a podľa písmena j) je platné, ak ho podpíše predseda vlády Slovenskej republiky alebo príslušný minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie prezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky.

Čl.103

:(1) Za prezidenta možno zvoliť každého občana Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a v deň voľby dosiahol vek 40 rokov.

:(2) Tá istá osoba môže byť zvolená za prezidenta najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.

:(3) Voľbu prezidenta vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky tak, aby sa prvé kolo volieb uskutočnilo najneskôr 60 dní pred uplynutím funkčného obdobia úradujúceho prezidenta. Ak sa úrad prezidenta uvoľní pred uplynutím funkčného obdobia, predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási voľbu prezidenta do siedmich dní tak, aby sa prvé kolo volieb uskutočnilo najneskôr do 60 dní odo dňa vyhlásenia voľby prezidenta.

:(4) Ak za prezidenta bude zvolený poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, člen vlády Slovenskej republiky, sudca, prokurátor, príslušník ozbrojených síl alebo ozbrojeného zboru, člen Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, odo dňa zvolenia prestane vykonávať svoju doterajšiu funkciu.

:(5) Prezident nesmie vykonávať inú platenú funkciu, povolanie alebo podnikateľskú činnosť a nesmie byť členom orgánu právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť.

:(6) Prezident sa môže kedykoľvek svojej funkcie vzdať; jeho funkčné obdobie sa skončí dňom doručenia písomného oznámenia tohto rozhodnutia predsedovi Ústavného súdu Slovenskej republiky.

:(7) Predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky písomne oznámi vzdanie sa funkcie prezidenta predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky.

Čl.104

:(1) Prezident skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky tento sľub:

::&quot;Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.&quot;

:(2) Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok neplatnosť voľby prezidenta. 

Čl.105

:(1) Ak nie je prezident zvolený, alebo ak sa úrad prezidenta uvoľní a ešte nie je zvolený nový prezident, alebo ak bol zvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody, výkon funkcie prezidenta patrí vláde Slovenskej republiky, okrem oprávnení prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. d) až g). V takomto prípade môže vláda poveriť svojho predsedu vykonávať niektoré právomoci prezidenta. Na predsedu vlády prechádza v tom čase aj hlavné velenie ozbrojených síl. Oprávnenia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. e), f) a g) prechádzajú v tom čase na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.

:(2) Ak prezident nemôže vykonávať svoju funkciu dlhšie ako šesť mesiacov, Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlási, že funkcia prezidenta sa uvoľnila. Dňom tohto vyhlásenia sa skončí funkčné obdobie doterajšieho prezidenta.

Čl.106

:(1) Prezidenta možno odvolať z funkcie pred skončením volebného obdobia ľudovým hlasovaním. Ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky prijatého najmenej trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia uznesenia tak, aby sa ľudové hlasovanie vykonalo do 60 dní od jeho vyhlásenia.

:(2) Prezident je odvolaný, ak za jeho odvolanie v ľudovom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov.

:(3) Ak prezident nebol v ľudovom hlasovaní odvolaný, rozpustí prezident Národnú radu Slovenskej republiky do 30 dní od vyhlásenia výsledkov ľudového hlasovania. V takom prípade začína prezidentovi plynúť nové volebné obdobie. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási voľby do Národnej rady Slovenskej republiky do siedmich dní od jej rozpustenia.

:(4) Podrobnosti o odvolaní prezidenta ustanoví zákon.

Čl.107

:Prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. O podaní obžaloby na prezidenta rozhoduje Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Obžalobu podáva Národná rada Slovenskej republiky na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodne v pléne. Odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená stratu funkcie prezidenta a spôsobilosti túto funkciu opätovne získať.

===Druhý oddiel===

'''VLÁDA SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl.108

:Vláda Slovenskej republiky je najvyšším orgánom výkonnej moci. 

Čl.109

:(1) Vláda sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov.

:(2) Člen vlády nemôže vykonávať poslanecký mandát alebo byť sudcom.

:(3) Člen vlády nesmie vykonávať inú platenú funkciu, povolanie alebo podnikateľskú činnosť a nesmie byť členom orgánu právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť. 


Čl.110

:(1) Predsedu vlády vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky.

:(2) Za predsedu vlády môže byť vymenovaný každý občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky. 

Čl.111

:Na návrh predsedu vlády prezident Slovenskej republiky vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev. Za podpredsedu vlády a ministra môže vymenovať občana, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

Čl.112

:Členovia vlády skladajú do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub:

::&quot;Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.&quot; 

Čl.113

:Vláda je povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu Slovenskej republiky, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery. 

Čl.114

:(1) Vláda je za výkon svojej funkcie zodpovedná Národnej rade Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky jej môže kedykoľvek vysloviť nedôveru.

:(2) Vláda môže kedykoľvek požiadať Národnú radu Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery.

:(3) Vláda môže spojiť hlasovanie o prijatí zákona alebo hlasovanie v inej veci s hlasovaním o dôvere vláde. 

Čl.115

:(1) Ak Národná rada Slovenskej republiky vysloví vláde nedôveru, alebo ak zamietne jej návrh na vyslovenie dôvery, prezident Slovenskej republiky vládu odvolá.

:(2) Ak prezident Slovenskej republiky prijme demisiu vlády, poverí ju vykonávaním jej funkcie až do vymenovania novej vlády. 

Čl.116

:(1) Člen vlády je za výkon svojej funkcie zodpovedný Národnej rade Slovenskej republiky.

:(2) Člen vlády môže podať demisiu prezidentovi Slovenskej republiky.

:(3) Národná rada Slovenskej republiky môže vysloviť nedôveru aj jednotlivému členovi vlády; v tomto prípade prezident Slovenskej republiky člena vlády odvolá.

:(4) Návrh na odvolanie člena vlády môže podať prezidentovi Slovenskej republiky aj predseda vlády.

:(5) Ak demisiu podá predseda vlády, demisiu podá celá vláda.

:(6) Ak Národná rada Slovenskej republiky vysloví nedôveru predsedovi vlády, prezident Slovenskej republiky ho odvolá. Odvolanie predsedu vlády má za následok odstúpenie vlády.

:(7) Ak prijme prezident Slovenskej republiky demisiu alebo ak odvolá člena vlády, určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal. 

Čl.117

:Vláda podá demisiu vždy po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej rady Slovenskej republiky; vláda však vykonáva svoju funkciu až do utvorenia novej vlády. 

Čl.118

:(1) Vláda je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov.

:(2) Na prijatie uznesenia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov vlády. 

Čl.119

:Vláda rozhoduje v zbore 

::a) o návrhoch zákonov,

::b) o nariadeniach vlády,

::c) o programe vlády a o jeho plnení,

::d) o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky Slovenskej republiky,

::e) o návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu,

::f) o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky,

::g) o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky,

::h) o podaní návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky alebo iného závažného opatrenia na verejnú diskusiu,

::i) o tom, že požiada o vyslovenie dôvery,

::j) o udelení amnestie vo veciach priestupkov,

::k) o vymenúvaní a odvolávaní štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom,

::l) o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon. 

Čl.120

:(1) Na vykonanie zákona a v jeho medziach môže vláda vydávať nariadenia.

:(2) Nariadenie vlády podpisuje predseda vlády.

:(3) Nariadenie vlády sa musí vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 

Čl.121

:Vláda má právo udeľovať amnestiu vo veciach priestupkov. Podrobnosti ustanoví zákon. 

Čl.122

:Ústredné orgány štátnej správy a miestne orgány štátnej správy sa zriaďujú zákonom. 

Čl.123

:Ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon.</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./7. hlava</title>
    <id>45</id>
    <revision>
      <id>142</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:59:06Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==SIEDMA HLAVA==

'''SÚDNA MOC'''

===Prvý oddiel===

'''ÚSTAVNÝ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl.124

:Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. 

Čl.125

:Ústavný súd rozhoduje o súlade

::a) zákonov s ústavou a s ústavnými zákonmi,

::b) nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi a zákonmi,

::c) všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

s ústavou a zákonmi,

::d) všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy s ústavou, zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi,

::e) všeobecne záväzných právnych predpisov s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. 

Čl.126

:Ústavný súd rozhoduje kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán. 

Čl.127

:Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 

Čl.128

:(1) Ústavný súd podáva výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná. Podmienky ustanoví zákon.

:(2) Ústavný súd nezaujíma stanoviská vo veciach súladu návrhov zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov s ústavou a ústavnými zákonmi. 

Čl.129

:(1) Ústavný súd rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

:(2) Ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb a odvolávaní prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a volieb do orgánov územnej samosprávy.

:(3) Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti výsledkureferenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.

:(4) Ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v zhode s ústavnými zákonmi a s inými zákonmi.

:(5) Ústavný súd rozhoduje o obžalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo veci úmyselného porušenia ústavy a vlastizrady.

Čl.130

:(1) Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

::a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

::b) prezident Slovenskej republiky,

::c) vláda Slovenskej republiky,

::d) súd,

::e) generálny prokurátor,

::f) každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127.

:(2) Zákon ustanoví, kto má právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 129.

:(3) Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnickýchalebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv. 

Čl.131

:Ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených v čl. 105 ods. 2, čl. 107, čl. 125 písm. a) a b), čl. 129 ods. 2 až 5, čl. 136 ods. 2, čl. 138 ods. 2 a 3 a o úprave svojich vnútorných pomerov.

Čl.132

:(1) Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu povinné ich uviesť do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 písm. b), aj s inými zákonmi; ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 písm. c), aj s inými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s nariadením vlády Slovenskej republiky a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia, strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

:(2) Rozhodnutia ústavného súdu vydané podľa odseku 1 sa vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. 

Čl.133

:Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. 

Čl.134

:(1) Ústavný súd sa skladá z desiatich sudcov.

:(2) Sudcov ústavného súdu vymenúva na sedem rokov prezident Slovenskej republiky z 20 osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky.

:(3) Za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní.

:(4) Sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub:

::&quot;Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou a ústavnými zákonmi a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.&quot;

:(5) Zložením sľubu sa sudca ústavného súdu ujíma svojej funkcie. 

Čl.135

:Na čele ústavného súdu je jeho predseda, ktorého zastupuje podpredseda. Predsedu a podpredsedu vymenúva zo sudcov ústavného súdu prezident Slovenskej republiky. 

Čl.136

:(1) Sudcovia ústavného súdu majú imunitu rovnako ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.

:(2) Súhlas na trestné stíhanie sudcu ústavného súdu alebo na jeho vzatie do väzby dáva ústavný súd.

:(3) Ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby predsedu a podpredsedov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 

Čl.137

:(1) Ak je vymenovaný sudca ústavného súdu členom politickej strany alebo politického hnutia, je povinný vzdať sa členstva v nich ešte pred zložením sľubu.

:(2) Sudcovia ústavného súdu vykonávajú funkciu ako svoje povolanie. Výkon tejto funkcie je nezlučiteľný

::a) s podnikaním alebo inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou, okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej a umeleckej činnosti, 

::b) s funkciou alebo pracovným pomerom v inom štátnom orgáne.

:(3) Dňom, keď sa sudca ujíma svojej funkcie, zaniká jeho poslanecký mandát a členstvo vo vláde Slovenskej republiky. 

Čl.138

:(1) Sudca ústavného súdu sa môže svojej funkcie sudcu ústavného súdu vzdať.

:(2) Prezident Slovenskej republiky môže sudcu ústavného súdu odvolať na základe odsudzujúceho právoplatného rozsudku pre úmyselný trestný čin a na základe disciplinárneho rozhodnutia ústavného súdu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom jeho funkcie v ústavnom súde.

:(3) Prezident Slovenskej republiky odvolá sudcu ústavného súdu, ak ústavný súd oznámil, že sudca sa nezúčastňuje na konaní ústavného súdu dlhšie ako jeden rok, alebo ak sudca ústavného súdu bol súdnym rozhodnutím pozbavený spôsobilosti na právne úkony. 

Čl.139

:Ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie sudcu ústavného súdu alebo ak je odvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky. 

Čl.140

:Podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. 

===Druhý oddiel===

'''SÚDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl.141

:(1) V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

:(2) Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov. 

Čl.142

:(1) Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.

:(2) Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanovuje, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátov zúčastňujú aj prísediaci z radov občanov.

:(3) Rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne. 

Čl.143

:(1) Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy.

:(2) Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon. 

Čl.144

:(1) Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom.

:(2) Ak to ustanovuje ústava alebo zákon, sudcovia sú viazaní aj medzinárodnou zmluvou.

:(3) Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis odporuje zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky je preň i pre ostatné súdy záväzný. 

Čl.145

:(1) Sudcov volí Národná rada Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky na štyri roky. Po uplynutí tohto volebného obdobia Národná rada Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky volí sudcov bez časového obmedzenia.

:(2) Predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu volí zo sudcov najvyššieho súdu Národná rada Slovenskej republiky na päť rokov, a to najviac na dve po sebe idúce obdobia. 

Čl.146

:Sudca sa môže svojej funkcie vzdať. 

Čl.147

:(1) Národná rada Slovenskej republiky sudcu odvolá

::a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku pre úmyselný trestný čin,

::b) na základe disciplinárneho rozhodnutia pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom jeho funkcie.

:(2) Národná rada Slovenskej republiky môže sudcu odvolať,

::a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje najmenej počas jedného roka riadne vykonávať sudcovské povinnosti,

::b) ak dosiahol vek 65 rokov.

:(3) Pred rozhodnutím o odvolaní z funkcie si Národná rada Slovenskej republiky vyžiada stanovisko príslušného disciplinárneho súdu. 

Čl.148

:(1) Postavenie, práva a povinnosti sudcov ustanoví zákon.

:(2) Spôsob ustanovenia prísediacich ustanoví zákon.</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./8. hlava</title>
    <id>46</id>
    <revision>
      <id>145</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:59:20Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==ÔSMA HLAVA==

'''PROKURATÚRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY'''

Čl.149

:Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. 

Čl.150

:Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky. 

Čl.151

:Podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácií prokuratúry ustanoví zákon.</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>460/1992 Zb./9. hlava</title>
    <id>47</id>
    <revision>
      <id>148</id>
      <timestamp>2005-10-11T00:00:09Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==DEVIATA HLAVA==

'''PRECHODNÉ A ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA'''

Čl.152

:(1) Ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky.

:(2) Neplatnosť zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike vzniká deväťdesiatym dňom po uverejnení rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ich neplatnosti spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.

:(3) O neplatnosti právnych predpisov rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky podľa návrhu osôb uvedených v čl. 130.

:(4) Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 

Čl.153

:Na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahudohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou. 

Čl.154

:(1) Slovenská národná rada zvolená podľa čl. 103 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii v znení neskorších predpisov vykonáva svoju pôsobnosť ako Národná rada Slovenskej republiky podľa tejto ústavy. Volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky sa počíta odo dňa volieb do Slovenskej národnej rady.

:(2) Vláda Slovenskej republiky vymenovaná podľa čl. 122 ods. 1 písm. a) ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii v znení neskorších predpisov sa považuje za vládu vymenovanú podľa tejto ústavy.

:(3) Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálny prokurátor Slovenskej republiky ustanovení do funkcie podľa doterajších právnych predpisov zostávajú vo funkciách až do ustanovenia do funkcií podľa tejto ústavy.

:(4) Sudcovia súdov Slovenskej republiky ustanovení do funkcie podľa doterajších právnych predpisov sa považujú za ustanovených do funkcie bez časového obmedzenia podľa tejto ústavy. 

§ 154a

:Voľbu prezidenta Slovenskej republiky podľa tohto ústavného zákona vyhlási predseda Národnej rady Slovenskej republiky do 30 dní od nadobudnutia účinnosti zákona vydaného podľa čl. 101 ods. 10.

Čl.155

:Zrušujú sa

::1. ústavný zákon Slovenskej národnej rady č. 50/1990 Zb. o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a o štátnej hymne Slovenskej republiky,

::2. ústavný zákon Slovenskej národnej rady č. 79/1990 Zb. o počte poslancov Slovenskej národnej rady, o znení sľubu poslancov Slovenskej národnej rady, členov vlády Slovenskej republiky a poslancov národných výborov a o volebnom období Slovenskej národnej rady,

::3. ústavný zákon Slovenskej národnej rady č. 7/1992 Zb. o Ústavnom súde Slovenskej republiky. 

Čl.156

:Táto Ústava Slovenskej republiky nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, okrem čl. 3 ods. 2, čl. 23 ods. 4, ak ide o vyhostenie alebo vydanie občana inému štátu, čl. 53, 84 ods. 3, ak ide o vypovedanie vojny inému štátu, čl. 86 písm. k) a l), čl. 102 písm. g), ak ide o vymenúvanie profesorov vysokých škôl a rektorov a o vymenúvanie a povyšovanie generálov, písmená j) a k), čl. 152 ods. 1 druhá veta, ak sa týka ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré nadobudnú účinnosť súčasne s príslušnými zmenami ústavných pomerov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v súlade s touto ústavou.

:Ústavný zákon č. 244/1998 Z.z. nadobudol účinnosť 5. augustom 1998.

:Ústavný zákon č. 9/1999 Z.z. nadobudol účinnosť 27. januárom 1999.

 
I. Gašparovič v.r.

V. Mečiar v.r.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>150</id>
      <timestamp>2005-11-14T15:46:21Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>cat</comment>
      <text xml:space="preserve">{{460/1992_Zb._Obsah}}

==DEVIATA HLAVA==

'''PRECHODNÉ A ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA'''

Čl.152

:(1) Ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky.

:(2) Neplatnosť zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike vzniká deväťdesiatym dňom po uverejnení rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ich neplatnosti spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.

:(3) O neplatnosti právnych predpisov rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky podľa návrhu osôb uvedených v čl. 130.

:(4) Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 

Čl.153

:Na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahudohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou. 

Čl.154

:(1) Slovenská národná rada zvolená podľa čl. 103 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii v znení neskorších predpisov vykonáva svoju pôsobnosť ako Národná rada Slovenskej republiky podľa tejto ústavy. Volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky sa počíta odo dňa volieb do Slovenskej národnej rady.

:(2) Vláda Slovenskej republiky vymenovaná podľa čl. 122 ods. 1 písm. a) ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii v znení neskorších predpisov sa považuje za vládu vymenovanú podľa tejto ústavy.

:(3) Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálny prokurátor Slovenskej republiky ustanovení do funkcie podľa doterajších právnych predpisov zostávajú vo funkciách až do ustanovenia do funkcií podľa tejto ústavy.

:(4) Sudcovia súdov Slovenskej republiky ustanovení do funkcie podľa doterajších právnych predpisov sa považujú za ustanovených do funkcie bez časového obmedzenia podľa tejto ústavy. 

§ 154a

:Voľbu prezidenta Slovenskej republiky podľa tohto ústavného zákona vyhlási predseda Národnej rady Slovenskej republiky do 30 dní od nadobudnutia účinnosti zákona vydaného podľa čl. 101 ods. 10.

Čl.155

:Zrušujú sa

::1. ústavný zákon Slovenskej národnej rady č. 50/1990 Zb. o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a o štátnej hymne Slovenskej republiky,

::2. ústavný zákon Slovenskej národnej rady č. 79/1990 Zb. o počte poslancov Slovenskej národnej rady, o znení sľubu poslancov Slovenskej národnej rady, členov vlády Slovenskej republiky a poslancov národných výborov a o volebnom období Slovenskej národnej rady,

::3. ústavný zákon Slovenskej národnej rady č. 7/1992 Zb. o Ústavnom súde Slovenskej republiky. 

Čl.156

:Táto Ústava Slovenskej republiky nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, okrem čl. 3 ods. 2, čl. 23 ods. 4, ak ide o vyhostenie alebo vydanie občana inému štátu, čl. 53, 84 ods. 3, ak ide o vypovedanie vojny inému štátu, čl. 86 písm. k) a l), čl. 102 písm. g), ak ide o vymenúvanie profesorov vysokých škôl a rektorov a o vymenúvanie a povyšovanie generálov, písmená j) a k), čl. 152 ods. 1 druhá veta, ak sa týka ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré nadobudnú účinnosť súčasne s príslušnými zmenami ústavných pomerov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v súlade s touto ústavou.

:Ústavný zákon č. 244/1998 Z.z. nadobudol účinnosť 5. augustom 1998.

:Ústavný zákon č. 9/1999 Z.z. nadobudol účinnosť 27. januárom 1999.

 
I. Gašparovič v.r.

V. Mečiar v.r.

{{sk-source}}

[[Category:Ústava Slovenskej republiky|9. hlava]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Samo Chalupka</title>
    <id>48</id>
    <revision>
      <id>151</id>
      <timestamp>2005-11-15T10:19:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{:Autor:Samo Chalupka}}

{{hlavný článok|Autor:Samo Chalupka}}

[[Category:Slovenskí spisovatelia|Chalupka, Samo]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>152</id>
      <timestamp>2005-11-15T14:50:34Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{:Autor:Samo Chalupka}}

{{hlavný článok|Autor:Samo Chalupka}}

[[Category:Autori|Chalupka, Samo]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1594</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:27:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>vycistenie</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Category:Autori|Chalupka, Samo]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1716</id>
      <timestamp>2006-04-04T14:03:16Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Samo Chalupka}}

[[Category:Autori|Chalupka, Samo]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Wikisource:Portál komunity</title>
    <id>49</id>
    <revision>
      <id>153</id>
      <timestamp>2005-11-15T14:06:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>zaklad clanku</comment>
      <text xml:space="preserve">== Kategorizácia ==
=== Autori ===
# Stránka autora sa uvádza plným menom s diakritikou.
# Autori sú zaradení do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Autori]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;, ktorá je podkategóriou &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.
# Autorov preto už potom '''nezaraďujeme''' do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pomocou šablóny &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;{{sk-source}}&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.

=== Diela ===
Pre dokumenty v slovenskom jazyku navrhujeme používať nasledovný systém kategorizácie:&lt;br/&gt;
# Každý dokument bude zaradený v kategórii '''Slovensky''', ktorú pridelíte použitím šablóny &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;{{sk-source}}&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.  Táto automaticky zaradí dokument do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.
# Ak má dokument (známeho) autora, dieo je zaradené do kategórie podľa mena autora, napríklad &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Jozef Ignác Bajza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>154</id>
      <timestamp>2005-11-15T14:08:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Palica</ip>
      </contributor>
      <comment>/* Diela */ typo</comment>
      <text xml:space="preserve">== Kategorizácia ==
=== Autori ===
# Stránka autora sa uvádza plným menom s diakritikou.
# Autori sú zaradení do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Autori]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;, ktorá je podkategóriou &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.
# Autorov preto už potom '''nezaraďujeme''' do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pomocou šablóny &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;{{sk-source}}&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.

=== Diela ===
Pre dokumenty v slovenskom jazyku navrhujeme používať nasledovný systém kategorizácie:&lt;br/&gt;
# Každý dokument bude zaradený v kategórii '''Slovensky''', ktorú pridelíte použitím šablóny &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;{{sk-source}}&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.  Táto automaticky zaradí dokument do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.
# Ak má dokument (známeho) autora, dielo je zaradené do kategórie podľa mena autora, napríklad &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Jozef Ignác Bajza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>155</id>
      <timestamp>2005-11-16T14:27:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>upravy, pridanie sk-source</comment>
      <text xml:space="preserve">== Kategorizácia ==
=== Autori ===
* Stránka autora sa uvádza plným menom s diakritikou.
* Autori sú zaradení do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Autori]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;, ktorá je podkategóriou &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.
* Autorov preto už potom '''nezaraďujeme''' do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.

=== Diela ===
Pre dokumenty v slovenskom jazyku navrhujeme používať nasledovný systém kategorizácie
==== Podľa autora ====
* Každé dielo, ktoré má známeho autora sa zaraďuje do kategórie podľa mena autora, napríklad
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.
==== Podľa žánru ====
* Dielo je okrem autora zaradené aj do kategórie jedného z hlavných žánrov
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Poézia]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Próza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Dokumenty]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;


{{sk-source}}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>156</id>
      <timestamp>2005-11-21T09:12:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>rozsirenie o konvencie pomenovania, +categ</comment>
      <text xml:space="preserve">== Pomenovanie ==
=== Autori ===
* Stránka autora sa uvádza plným menom s diakritikou.
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

=== Diela ===
* Stránka diela je pomenovaná jeho názvom
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
* Dve diela s rovnakým názvom sa môžu rozlíšiť menom autora v zátvorke (rozlišovací príznak)
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol (Janko Kráľ)]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

== Kategorizácia ==
=== Autori ===
* Autori sú zaradení do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Autori]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;, ktorá je podkategóriou &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.
* Autorov preto už potom '''nezaraďujeme''' do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.

=== Diela ===
Pre dokumenty v slovenskom jazyku navrhujeme používať nasledovný systém kategorizácie

==== Podľa autora ====
* Každé dielo, ktoré má známeho autora sa zaraďuje do kategórie podľa mena autora, napríklad
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.

==== Podľa žánru ====
* Dielo je okrem autora zaradené aj do kategórie jedného z hlavných žánrov
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Poézia]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre veršované diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Próza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre prozaické diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Dokumenty]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre neliterárne texty


{{sk-source}}


[[Category:Slovensky]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1620</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:59:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>[[Wikisource:Slovenčina]] premiestnená na [[Wikisource:Portál komunity]]: relink</comment>
      <text xml:space="preserve">== Pomenovanie ==
=== Autori ===
* Stránka autora sa uvádza plným menom s diakritikou.
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

=== Diela ===
* Stránka diela je pomenovaná jeho názvom
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
* Dve diela s rovnakým názvom sa môžu rozlíšiť menom autora v zátvorke (rozlišovací príznak)
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol (Janko Kráľ)]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

== Kategorizácia ==
=== Autori ===
* Autori sú zaradení do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Autori]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;, ktorá je podkategóriou &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.
* Autorov preto už potom '''nezaraďujeme''' do kategórie &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Slovensky]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.

=== Diela ===
Pre dokumenty v slovenskom jazyku navrhujeme používať nasledovný systém kategorizácie

==== Podľa autora ====
* Každé dielo, ktoré má známeho autora sa zaraďuje do kategórie podľa mena autora, napríklad
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;.

==== Podľa žánru ====
* Dielo je okrem autora zaradené aj do kategórie jedného z hlavných žánrov
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Poézia]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre veršované diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Próza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre prozaické diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Category:Dokumenty]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre neliterárne texty


{{sk-source}}


[[Category:Slovensky]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1648</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:35:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>upravy podla novej verzie sk:Wikisource</comment>
      <text xml:space="preserve">== Pomenovanie ==
Stránka diela alebo textu je pomenovaná jeho názvom:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
Dve diela s rovnakým názvom sa môžu rozlíšiť menom autora v zátvorke (rozlišovací príznak):
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol (Janko Kráľ)]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

== Kategorizácia ==

Každé dielo, ak je od známeho autora, by malo byť zaradené minimálne do dvoch kategórií.

=== Podľa žánru ===
* Dielo sa zaraďuje do kategórie jedného z hlavných žánrov:
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Poézia]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre veršované diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Próza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre prozaické diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Dokumenty]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre neliterárne texty

==== Podľa autora ====
Každé dielo, ktoré má známeho autora sa zaraďuje do kategórie podľa mena autora, napríklad:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

Kategória autora sa ďalej zaraďuje do autorského katalógu, kde sa triedi podľa priezviska:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Autori|Kral, Janko]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
Existujúce obmedzenia softvéru MediaWiki si vyžadujú, aby sa pri triedení uvádzali mená bez diakritiky (''Kral'', nie ''Kráľ'').


[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2573</id>
      <timestamp>2006-10-07T10:23:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>Wikisource:Zásady a pravidlá</comment>
      <text xml:space="preserve">== Zásady a pravidlá ==
Pozri: [[Wikisource:Zásady a pravidlá]].

== Pomenovanie ==
Stránka diela alebo textu je pomenovaná jeho názvom:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
Dve diela s rovnakým názvom sa môžu rozlíšiť menom autora v zátvorke (rozlišovací príznak):
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol (Janko Kráľ)]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

== Kategorizácia ==

Každé dielo, ak je od známeho autora, by malo byť zaradené minimálne do dvoch kategórií.

=== Podľa žánru ===
* Dielo sa zaraďuje do kategórie jedného z hlavných žánrov:
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Poézia]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre veršované diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Próza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre prozaické diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Dokumenty]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre neliterárne texty

==== Podľa autora ====
Každé dielo, ktoré má známeho autora sa zaraďuje do kategórie podľa mena autora, napríklad:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

Kategória autora sa ďalej zaraďuje do autorského katalógu, kde sa triedi podľa priezviska:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Autori|Kral, Janko]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
Existujúce obmedzenia softvéru MediaWiki si vyžadujú, aby sa pri triedení uvádzali mená bez diakritiky (''Kral'', nie ''Kráľ'').


[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2583</id>
      <timestamp>2006-10-18T07:05:32Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* Kategorizácia */ očakáva sa plná podpora diakritiky</comment>
      <text xml:space="preserve">== Zásady a pravidlá ==
Pozri: [[Wikisource:Zásady a pravidlá]].

== Pomenovanie ==
Stránka diela alebo textu je pomenovaná jeho názvom:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
Dve diela s rovnakým názvom sa môžu rozlíšiť menom autora v zátvorke (rozlišovací príznak):
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol (Janko Kráľ)]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

== Kategorizácia ==

Každé dielo, ak je od známeho autora, by malo byť zaradené minimálne do dvoch kategórií.

=== Podľa žánru ===
* Dielo sa zaraďuje do kategórie jedného z hlavných žánrov:
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Poézia]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre veršované diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Próza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre prozaické diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Dokumenty]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre neliterárne texty

==== Podľa autora ====
Každé dielo, ktoré má známeho autora sa zaraďuje do kategórie podľa mena autora, napríklad:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

Kategória autora sa ďalej zaraďuje do autorského katalógu, kde sa triedi podľa priezviska:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Autori|Kráľ, Janko]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
&lt;s&gt;Existujúce obmedzenia softvéru MediaWiki si vyžadujú, aby sa pri triedení uvádzali mená bez diakritiky (''Kral'', nie ''Kráľ'').&lt;/s&gt;


[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2745</id>
      <timestamp>2006-11-09T14:41:48Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Neuromancer</username>
        <id>14</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">'''MYSLIM ZE BY SME SA TU MALI CO NAJSKOR PREBUDIT TROCHA A ROZEHNUT TROCHA TENTO PROJEKT CESI SA ZACINAJU VZDALOVAT!!! --[[Redaktor:Neuromancer|Neuromancer]] 14:41, 9. november 2006 (UTC)
'''
== Zásady a pravidlá ==
Pozri: [[Wikisource:Zásady a pravidlá]].

== Pomenovanie ==
Stránka diela alebo textu je pomenovaná jeho názvom:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
Dve diela s rovnakým názvom sa môžu rozlíšiť menom autora v zátvorke (rozlišovací príznak):
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol (Janko Kráľ)]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

== Kategorizácia ==

Každé dielo, ak je od známeho autora, by malo byť zaradené minimálne do dvoch kategórií.

=== Podľa žánru ===
* Dielo sa zaraďuje do kategórie jedného z hlavných žánrov:
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Poézia]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre veršované diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Próza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre prozaické diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Dokumenty]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre neliterárne texty

==== Podľa autora ====
Každé dielo, ktoré má známeho autora sa zaraďuje do kategórie podľa mena autora, napríklad:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

Kategória autora sa ďalej zaraďuje do autorského katalógu, kde sa triedi podľa priezviska:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Autori|Kráľ, Janko]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
&lt;s&gt;Existujúce obmedzenia softvéru MediaWiki si vyžadujú, aby sa pri triedení uvádzali mená bez diakritiky (''Kral'', nie ''Kráľ'').&lt;/s&gt;


[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2747</id>
      <timestamp>2006-11-10T12:45:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>Posledné úpravy používateľa [[Special:Contributions/Neuromancer|Neuromancer]] ([[User_talk:Neuromancer|diskusia]]) vrátené; bola obnovená posledná úprava AtonX</comment>
      <text xml:space="preserve">== Zásady a pravidlá ==
Pozri: [[Wikisource:Zásady a pravidlá]].

== Pomenovanie ==
Stránka diela alebo textu je pomenovaná jeho názvom:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
Dve diela s rovnakým názvom sa môžu rozlíšiť menom autora v zátvorke (rozlišovací príznak):
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Orol (Janko Kráľ)]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

== Kategorizácia ==

Každé dielo, ak je od známeho autora, by malo byť zaradené minimálne do dvoch kategórií.

=== Podľa žánru ===
* Dielo sa zaraďuje do kategórie jedného z hlavných žánrov:
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Poézia]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre veršované diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Próza]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre prozaické diela
** &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Dokumenty]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt; pre neliterárne texty

==== Podľa autora ====
Každé dielo, ktoré má známeho autora sa zaraďuje do kategórie podľa mena autora, napríklad:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Janko Kráľ]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;

Kategória autora sa ďalej zaraďuje do autorského katalógu, kde sa triedi podľa priezviska:
* &lt;code&gt;&lt;nowiki&gt;[[Kategória:Autori|Kráľ, Janko]]&lt;/nowiki&gt;&lt;/code&gt;
&lt;s&gt;Existujúce obmedzenia softvéru MediaWiki si vyžadujú, aby sa pri triedení uvádzali mená bez diakritiky (''Kral'', nie ''Kráľ'').&lt;/s&gt;


[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>O úhoroch a i včelách rozmlúváňí</title>
    <id>50</id>
    <revision>
      <id>157</id>
      <timestamp>2005-11-16T09:41:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Adam první človek bol sedlák, k polnéj práci stvorení, &lt;br&gt;
Ze zemi mal počátek, s néj bral aj svojé viživeňí, &lt;br&gt;
Aš po zemskích úrodách je človek ze zemi stvorení, &lt;br&gt;
Abi on s ních mával svojé každodenné obživeňí, &lt;br&gt;
Tak včil obzláštňe sedlák je k polnéj práce naroďení, &lt;br&gt;
Abi s nú ze zemi bral dobrú úrodu, ne planini, &lt;br&gt;
Abi s nej mohol každí rok hojnejšé úrodi mávať, &lt;br&gt;
Nech nedá svím rolám v úhori darebňe odpočívať. &lt;br&gt;
Nepotrebujú úhori ročitého odpočinku, &lt;br&gt;
Víc potrebujú z malú brázdu častokrátnú oračku,&lt;br&gt;
Po každej orački ze žeľeznú bránu povláčeili, &lt;br&gt;
Abi jím slnko, déšď a povetrí dalo posilňeňí, &lt;br&gt;
Slnko, déšď a povetrí, častú oračku, rozdrobeňí, &lt;br&gt;
To potrebuje úhor, né pokoj: (časom pohnojení), &lt;br&gt;
S premenením semenom nech zoraní úhor poseje, &lt;br&gt;
Uzná, že rolu aj každí rok posát veľkí osoch je. &lt;br&gt;
Keď zveze úrodu z úhora, nech ho zore, povláči, &lt;br&gt;
Lichvacím nebo inším hnojom nech hnojí, kedi stlačí. &lt;br&gt;
Nepovedaj, že bude na nem ozimina chibnejšá, &lt;br&gt;
Malú chybu vinahraďí z úhorov krma hojnejšá, &lt;br&gt;
S túto vichováš víc lichvi, máš víc dojiva, víc hnoja, &lt;br&gt;
Visoké jaťeľinské strniščá úhori téš pohnojá. &lt;br&gt;
Chceš-li aj ti tento kunšt veďeť, úhorov osoch brávat, &lt;br&gt;
Musíš toto naučení čítávať aj zachovávať, &lt;br&gt;
Jako ho v planích chotároch zachovávali hospodári, &lt;br&gt;
Kterích pilnú prácu Boh požehnal z úhorními dari. &lt;br&gt;

== Predmluva ==

K článku tehoto naučeňá o úhoroch pohnul mňa veľikí nedostatek strovi a krme, kterí sem ukusil u mnohích naších chudobních hospodárov po mnohé suché, neurodné roki, že chudobní sedláci v zime nemajíce chľeba, aspon za strovu zdíchaľi. Nemajíce krme, abi mohľi svoju lichvu vizimovať, predávaľi ju hned v jaseň a bár ju psotno prezimovaľi, ona taká nevládná bola, že sotvá s nú svoje roľe jarného pola zoraľi, sotvá sebe volačo v zime, z jaru ze svojú lichvu virobiť mohľi, preto že ju dostatečňe krmiť nemohľi. 
Druhá príčina, mňa k temuto písmu pohibujícá, bol ten mnohonásobní hospodárskí osoch a veľikí užitek, ode mňa v temto písme viložení, pre kterí nemaľi bi sa úhori nechávať nezasáté, aľe maľi bi sa tak, jako vipisujem a raďím, po jarném poľi premeneníma semenami zasáť. Čo jestľi dostatečňe preukážem, žádám si, abi bola táto mojá rada naším Slovákom tak vďačná, jako boľi dovčilka vďačné hospodárské kňižki M[noho]. V[elebného]. pána farára naháčského (s kterích já tu potrební vítach, krem učeňá kestheľskéj hospodárskéj škoľi, vikládám). Maľi bi si hospodári tí kňižki pilno čítavať, aj padla možného spúsobu jejích radu zachovávať. 

Keď bich veďel, že bi bola mojá rada, v téjto kňižečki vipísaná, naším krajinskím vícejmožnejším hospodárom vzáctná, podal, bich jím aj druhú mojú radu (z jejích pomocu vitlačenu), totižto podla žádosťi nebohého najjasnejšého krála Leopolda II. takúto: jako bi sa móhlo pomociť s polním hospodárstvom: 

I. Abi v úrodnéj uherskéj krajine tak často veľká drahota nebívala. &lt;br&gt;
II. Abi v bohatéj uherskéj krajine tak veľká chudoba a psota nebola. &lt;br&gt;
III. Jako bi sa móhlo pomociť panskému aj sedláckému aj  všeobecnému krajínskému hospodárstvu. 

== Rozmlúváňí medzi richtárom a  uradskíma ==

''Richtár.'' Milí susedé, dokonaľi sme včil obecné porádki, zabavte sa ešče máľičko u mňa, povím vám volajakú všetečnú aj užitečnú novinu. Bol sem onekdaj naI reči z jednim pánom, kterí bol v hospodárskéj kesthejskéj škoľi učitel, viprával mi s néj mnohé pekné naučeňí, medzi inšíma rečámi takto poveďel: že bi sme sa mi sedláci o mnoho ľepší mal'i, keď bi sme úhori nenechávaľi na pusto ležať, keď bi sme do ňich sáľí všeľijaké semená na krmu, na strovu, bár aj na farbárské zeľini anebo všeľijaké repi, pre luďi aj pre lichvu užitečné. Já sem temu pánovi na jeho radu dával všeľijaké odporné vímluvi, aľe on mne jích potupil, zahrúzil a preukázal mi ten veľkí osoch ze zasátích úhorov, porúčal mi, abi sme hospodárské kňižki čítavaľi a podľa jejích naučeňí, čo nám je možné v našém hospodárstvu, abi sme napravovaľi, šikoval a pilno prikazoval mi, abi sme čitavaľi hospodársku knižku naháckého farára v Trnave vytlačenú, obzláštne to, čo je v néj o opaternosťi zdravéj, o viléčeňú nezdravej lichvi, o obsácú úhorov. Čo vi na to povíťe? Já sem téj umisľi, abi sme úhori nenechávali prazné, aľe probujme jich zorané posát pre skúsenosť teho veľkého osohu, o kterém sem tak mnoho počul. Prv nežľi všecci k temu celkom privolíte, budeme sa tuto u mňa prez zimu po dokonaních porádkov každí svátek d každéj takéj odpornéj vímluvi raďiť, kterú bi volakdo mohol vímisľeť proťi posátím uhorom.

''Uradskí jeden premlúvil:'' Nech je tak, kdo má s nás uši k sľišaňú a rozum k rozumnému súdu, nech jeden každí počúvá, poraďme sa ešče dnes o téjto prvnéj odpornéj vímluvi. 

Richtár v debate vysvetľuje, presviedča a vyvracia námietky roľníkov proti obsievaniu úhorov. Prvých pät námietok, totiž: že
# zem každý tretí rok potrebuje odpočinok,
# že úhor zamedzuje rast rôznej buriny a zeliny,
# že by potom roľníci nestačili obrábať všetkú pôdu,
# že by sa nemaly ovce a svine kde pásť,
# že nie je dosť hnoja ešte i na úhorové role
tieto všetky námietky richtár ľahko vyvrátil, ale už jeho dôvody proti šiestej „výmluve“ boly nedostatočné a nepresvedčujúce. 

=== Šéstá odporná vímluva ===

Keď bi sa do úhorov všelijaké semená sáti, museli bi sedláci dávať veliku částku na devátek ze svéj urodi, na desátek ze svéj ťažkéj práce 

Urad.3 Čo trúfáťe, pane richtáru, čo bi nám ten školskí hospodár poveďel na túto odpornu vímluvu. 

Rich. To bi nám poveďel, čo povedal mne, keď sem s ňím mal reč o všeľijakích dežmách a devátkoch. O temto predsevzeťú kázal, abi sme si čítaľi naučeňí v II. str. P. h. na 1. 106. Tam sa naučíme, že dežma bola v starém zákone od Boha prikázaná, včil je od cirkevného aj od svetského práva ustanovená. Tam virozumíme, že naší gruntovní páni majú moc a právo, abi mohľi brať devátek anebo osmu částku z našej urodi. Tam čítajíce, najďeme aj to, jaká je našá veľiká povinnosť, abi sme pod hríchom spravedľive devádki, desátki opovedali aj odezdávaľi. Viprával ten pán dálej aj takto, že v pátém punktu krajinského urbára je príkaz, abi poddaní ze všeckéj urodi svojích rol dávali gruntovnému pánovi devátek, poneváč aľe tam o takíchto úhorních rolách neňi príkaz, asnad bi ľen páňi nebral'i s ňích devátek a krem teho, také úhorné roľe (bár aj posáté) ma1i bi sa tedi tak počitovať jako dovčílka, s kterích sa ništ nedávalo, anebo maľi bi sa tak vzáť jako inšé pusté pažice, s kterích nebere sa nijakí užitek. V III. §. teho urbárskeho punktu volačo podobného nadrážá sa. 

Urad. Já sa nazdávám, že naší gruntovní páňi dovčílka vždicki na pravdu stáli aj včil prikazujú svojím pánskím oficírom, abi nás spravedlive ríďili, abi pri svojich porádkoch ništ od nás nežádali, čo bi bolo proťi krajinskému urbáru. A predca nachádzajú sa (bár né u nás) kďe tu po krajine žalobi medzi sedláci proťi pánskím oficírom, že bi tito kedi nemilosrdňe, kedi nespravedľive zachádzali s poddaníma, obzláštne keď jích v čas žatvi a sennéj hrabački víše od urbáru dovoleních dnov na pánščinu ženú, bár uš aj poddaní vibaviľi svéj ročitéj panščini dňi, že tak sebe chudobní poddaní nemožú svoje urodi v potrebném časi zežať, ochrániť a chudobnejší nemajú keďi, abi volačo virobiľi. Takí nemilosrdní oficíri lachko bi gruntovních pánov navédľi, abi títo s posátich uhorov devátki od nás pítaľi. 

Rich. Súsed, né tak smelo súďťe, aňi tak smelo neom1úvajťe pánskích oficírov, pre dvoch-trech asnad kďe tu v krajine nemilosrdních, nespravedlivích a preto pred Bohom, pred svetom hríšních. Čúvaľi ste to, že jedna aňi dve, tri lastovički neurobá leto aňi jar, tak téš, čo volakedi bolo čúvať o volakterém zlém, nespravedľivém pánském jedném nebo druhém oficírovi, to mi včil o pánov oficírov našého gruntovného pána nemožeme povedať, poneváč aj oňi sú sprisahaní na pravdu a k zachovávanu krajinského práva porádkov. Za takíto krajinskéj vrchnosti právní porádek a príkaz može sa počitovať včilajší urbár, kterí gruntovní páňi prikazujú spravedlive zachovávať svojim oficírom. Mi doverujeme, že ho oňi spravedlive zachovávajú, poneváč k takémuto zachovávaňu aj královská, krajinská, stoličná vrchnosť dohlídá. Mi musíme ináč súdiť aj mluviť o pánov oficírov tehoto pánstva, oru s nami spravedlive aj milosrdne zachádzajú, oni nás v našéj bídi s pánskú režú na chléb aj na semeno, téš našu lichvu ze senom fedrujú, oňi nás, kďe možu, zastávajú. 

Urad. Teda bi sme sa nemali obávať, že bi nám ze stránki pánstva úhorné obsáťí ťerchovné bolo? 

Rich. Nemáme sa obávat, že bi gruntovní páni z úrodi posátich uhorov devátek anebo inšú dánku od nás žádali a bár bi aj volakedi nejakí pánskí oficíri volakteru novú ťerchu chtel nám nadstaviť, kra:jinská milosťivá vrchnost dala bi proťi nemu pomoc a ochranu, keď bi sa poddaní s poňíženosťú utíkali k nej podla §. VII. devátého urbárského punktu. 
Však sme mi to po títo pominuté roki s naším veľkim potešeňím skusiľi,že uľeveňí chudobnému sedláckému stavu (kterí je téš sila krajini) od dávna žádajú naší kráľi, to preukazuje za času Márie Terézie královnéj obnovení urbár. To žádaľi za Jozefa Druhého ti veľké po kra;jini vinaložené práce. Pomoc, ochranu a podporu sed1ákom dávať prikazuje artikul XXXV. dieti 1792 uherského práva za Leopolda II. krála. Tam cílí téš XII. artikul včil ščasľive panujícího krála Františka II. dieti 1792. 

Urad. Veď aj tak svedčí, abi vrchnosťi, které nás na pravdu prisahajú, nám na príklad, na pravdu stáli, to jím Boh, jejích svedomí, jejích práva prikazujú. A jestľi bi sa mohľi, neoďstupíce od pravdi nad chudobním poddaním zmilovať, jemu dobrotu a otcovskú lásku preukázať, to jím nebuďe žádná potupa. Pravda, spravedlnosť tak bívá na obrazoch malovaná, že drží vážki v rukách, abí sa oňi jednako a spravedlivo ustojkalí, abi jejích jazíček aňi na jednu aňi na druhú stranu vícej sa nenakloňil, musá sa oňi silno držať a uspokojit. Podobním spúsobom aj vrchní vladár a riďitel musí sa silno pravdi držať, abi sa aňi na jednu aňi na druhú stránku faľešne nenakloňil. Vždicki jemu buďe vatšá chvála, keď sa podla pravdi volačo vícej nachílí ke chudobnému stavu, obzláštňe k svojim poddaním, s kterích práce dostáva volajakú částku svého viživeňá. Lepší je, abi chudobní svého pána chváľili, jemu dobre vinšovaľi, po smrťi abi sa zaňho z vďačnosťú modlili, nežli ho majú hanať. 

Rich. Bár bi sa volakde aj našol, takí pán, kterí bi od svojích poddaních s posátích uhorov pítal devátek, predca bi táto dánka nemala odstrašiť jeho poddaních odobsátá uhorov. Lepší je vzáť osem částek, nežn jednu devátu opusťiť s takéj úrodi. 

Urad. Aľe keď si buďe sedlák rátať a šacovať svoju, do tich uborov vinaloženu prácu aj zasáté semeno, bude-ľi mať všecko zaplaťené s tima osmi částkami po volakterúc vipočtovaníma? 

Rich. Keď bi si sedlák každú prácu šacoval do svého ročitého vídanku, ona, bi skoro na vatšú cenu višla: nežli inších drahích remeseľníkov, nebo povedá porekadlo: Drahí je stríberní pluch, drahá bívá najatá oračka aj inšá šacovná sedlácka práca, kterú sebe sedlák nemože vždicki šacovať, ľen tobož, že ju pre seba, pre svoju čelad pracuje a nadevšecko preto, že je k takéj práce stvorení. Pamatajme m. kupcov, na handlírov, jako títo pi1no a spolu skúpo handlujú, keď získajú neľen péť anebo šést od sta zlatích, aľe keď vikupčá bár ľen tri, štiri zlaté víše svojich vinaloženích, sú spokojní, bár sa jím s takím ziskom nezaplatá všecki jejích práce a utrati. Tak bi mal biť aj sedlák spokojní, ked' bi s posátích úhorov bral bár ľen pátu anebo šéstu částku krem vinaloženého semena a svéj práce. Jaktí eľe veľikí osoch moho1 bi mať každí sedlák s posátích úhorov; viložím vám, dálej pri konci tejto našej reči. 

Urad. Ešče jedno je, čo bi mohol volakdo proti posátím úhorom na odpor povedať a to je toto: Dosť nám pánské zajáce a inšé zveri pánové v jarinách, oziminách škodi robá, né to abi sme  ešče úhori pre né posáľi. 

Rich.O tomto já vám vícej nemožem tu poveďeť, l'en to, čo sem čul od teho hospodárského učitela. Že majú gruntovní párni ve svojích právách upevené to plnomocenství, abi mohľi ve svém pánstvu a: poddanstvu jakékoľvek zveri držať, že jích sedlákovi nesloboda zabíjať. 

Urad. Aľe mohľi bi sa gruntovní páni rozpamatať, že jejích osvícená a veľkomožná láska k jejích zúbožením, utrápením pod daním to žáda, abi próťi takím polním zverom urobiľi ľepšé porádki, abi sa od ních v rolách aj inde tak mnohé a znamenité škodí nerobiľi, jaké dovčilka chudobní poddaní trpeľi aj trpá. Mohľi bi páni nasľedovať Friderika Vilhelma, teho veľkého a milosťivého pána, kterí v sebe poddaném markgrabstvu Anšpach aj v Bairaitu vikazil takové chudobním poddaním škodľivé zveri. S takéj pánskéj moci a spolu otcovskéj láski ke chudobním poddanním Jozef II. císar ve svojích rekvíroch dal vilapať a postrílať polním urodám škodľivé zveri. Tá ťaižko vipracovariá obroda zemi, drahá uroda rol mala bi sa na ľépší hospodárskí aj krajinskí osoch obráťiť, né abi ju kratochvilné, obžerné zveri vižral'i, abi pre ních chudoba hlad a bídu trpela. Znamé je to porekadlo: Ruka ruku umívá a obidve sú bíle, pretože jedna druhéj vodu podává. Tak téš peníze z ruki do ruki prekládané, podávané robá silních krarnárov a bohatích kupcov, tak téš dobremajících gruntovních pánov posilnujú, jejích pánstvá upevnujú sedláci jejích poddaní, dobré grunti, dobré urodi, silné hospodárství mající. 

Rich. Je síce pravda, že ľepší je gruntovnému pánovi, keď má silních, dobremajících poddaních, jako keď bi mal bídních, núdzních, kterí ze svého chotára urodi sotva možu sa prezimovať a potom až do novéj urodi neveďá, kam, od psoti majú sa pohnúť. Na toto maľi bi merkovať pánskí oficíri, keď v takích mizerních chotároch robá pánské nivi a berú do ních od sedlákov kopaničné anebo po pústkách ľežícé roľe. Berú jích preto, že majú moc a vládu takové vzáť, aľe maľi bi misľeť, zdáľiš vícej pánove hospodárství upevná, anebo vícej chudobních poddaních do psoti donesú, maľi bi misleť,kdo vícej také roľe potrebuje. 

Urad. Bola bi to gruntovním pánom veľká pochvaIa, keď bi oňi ze svojím posmelováňím, ze svojú pomocú, s požičaníma všeľijakíma semenámi k temu naklonil'i svojích núdzních poddaních, abi títo uhorné roľe každoročne posáľi, tak bi chudobním poddaním aj celému svetu preukázaľi, že nad jejích velkomožnú hodnosťu, nad jejích osvícením ménom a titulom je vícej možnejšá, pred svetom osvícenejšá jejích láska proťi svojím nudzním a bídním poddaním, kterích neľen jako svojích verních a ťaško praoovitích poddaních, aľe laj jako svojích b1ížních kresťanov s tímto spúsobom možú ščaslivejších učiňiť. Tak bi pánské méno aj rozkaze medzi jejích - poddaníma ve veľkéj ucťivosťi a poslušnosťi vždicki ľepší zetrvával'i. 

Rich. Mi síce musíme uznať, že medzi nami zostává ucťivosť a poslušnosť naším milosťivím gruntovním pánom od nás vždicki -preukázaná, nebo jejích veľkí osvícení rozum, spravedľiví súd, jejích veľká nad nami starosť, láska a opatrnosť vždicki jích k nám dobroťive a láskave naklonovaIa, preto mi sme jím aj budúcne povinní bit poslušní a verní. 

Urad. Jestli né inšá, zaiste táto včilajšá s nami rozmnoženíma ludma rozmnožená psota mala bi naších gruntovních pánov aj k temu nakloniť, abi nám pomohľi bez všeckéj dánki uhori posáť. P. richtáru! zdáľiš vám ten hospodárski učitel nespomínal volakteré také príkladi anebo dari, s kteríma gruntovní páni pomohaľi svojím poddaním a jích posmelovali k pilnejšému, k užitečnejšému hospodárstvu? 

Richtár uviedol niekoľko takýchto príkladov a roľníci sú presvedčení. Sú už ochotní obsievať úhory krmivami, strukovinami alebo inými rastlinami. Vysvetľuje im ešte postup prác. Nakoniec im hovorí o potrebe čítat hospodárske Knihy, najmä Pi1ného hopodára od naháčskeho farára. 

Urad. Pane richtáru,4 prv nežľi všeci mi tuto prítomní susedé vám privolíme k obsáťú naších uhorov, poneváč ste nás uš k temu silno nakloňiľi, poveďťe nám ešče na krátko o téj hospodárskéj kňižki naháčského p. farára volačo vícej. Čuľi sme, že ten p. farár chcel dať tlačiť aj inšé, téj svéj hospodárskéj kňižki nasľedujícé stránki, jak:ošto pátu o opatrnosťi zdravích konov aj o jejích všeľijakéj nemoci viléčeňu. Téš šestú st. o opatrnosti zdravích aj o viléčeňu nezdravích ovéc, téš sedmu st. o opatrnosťi zdravích aj o viléčeňu nezdravích svín, téš osmu stránku téj kňižki o opatrnosťi všeľijakého zdravého aj nezdravého krídelného hidu. To bi nám boľi veľmi potrebné kňižki. Nespomínal ten kesthelskí hospodár volačo o tíchto knižkách? 

Rich. Spomínal, aľe z hnevom a z velkú mrzutosťú proti našému slovenskému národu, že mi Slováci nevíme si dosť šanovať takú verkú užitečnú prácu od naháčskeho p. farára, po mnohé roki z veľkú pilnosťú zloženú aj uš dokonanú, která dármo ľeží nevitlačená pre nedostatek penez k tlačeňu potrebních, že bi sme si ju maľi šanovať jako naučeňí novotnéj hospodárskéj slovenskéj kesthelskej škoľi. Inší národ na takéto kňižki veľmi rád predplaťá aj tlačené kupuje a že mi Slováci ešče aj dálej po téjto nám obetovanéj užitečnéj hospodárskéj knižki ve tmách našéj nevedomosťi, lenivosťi, v poverách našich predkov omámení zostáváme. Mala bi aj naša obec aj každá inšá tú hospodársku kňižku sebe zaopatriť, na nú predplácať. Tak abi sme sa sami seba Slováci posmelovaľi, jako nás tam pán skladatel téjto kňižki posmeluje. 

Urad. Nech je teda tak. Hned ešče včil, dokáď sme tu v richtárském dome pospolu, posmelme sa, urobme toto spoľečné predsevzeťí, zaopatríme si ti hospodárské kňižki, čítajme 
jích, pamatajme aj mi na to naučeňí, v treťéj st. na, I. LIX, LV. vipísané, že vždicki je človek povinní kam dál vícej sa naučiť, keď može, že nikdá sa do starosťi nepreučí. Nikdo tak rád pri staréj običaje nezostává jako sedlák, mluvíce: Ľen tak hospodárme a robme, jako robiľi naší predkové. --- Mi sai v tíchto časoch nemožeme ináč brániť psoti; táto je kaJm dál vatšá, jako drahota] sa množí, dánki kam dál vatšá nastávaju, služebníkom kam dál vatší plat musíme platiť, drevo, zelezo o mnoho je drahšé nežľi pred nekteríma roki. V tíchto drahích časoch málo sa roďí na rolách, málo sena, málo krme, kraví zľe dojá, ovce málo mléka dávajú, psota od všetkích strán vaľí sa na nás.Takto zúbožení musíme uznať, že skoro ništ ve sveťe pri staréj ceni, po staréj običaje nezostává, nastávajú všeľijaké nové kunšti, nové rúchá, nové módi a fortíľe, ľen prám sám sedlák, svím rozumom dosť vtipní a obratní, nechce ništ nadstaviť, nadstavené, od inších vimisľené, ňechce premeniť pri svojích prácách, pri svém hospodárstvu, ačkoľvek viďí, ža s tíma grunti otcovskíma, s tú otcovsku prácu nemiže sa v tíchto drahích rokoch tak psoti brániť, jako sa voľakedi jeho otec bráňil. On viďí, že z jedného záhonu nemajú biť dva, aľe keď bi on jeden záhon pilno zrábal, mohol bi mať s neho toľkú úrodu, koľkú ze dvoch, on skusuje, že na mokrích lúkách fen trsťini a žaboškrečini rostú; aľe keď bi také lúki čiščil, vodu odrážal, mohol bi mať na ních dobré seno.

Rich. Také žalobi, jaké ví spomínáťe, skoro každodenne čúváme, teda hľedajme aj mi proťi ním ,volajakí prostredek, nadstavme aj mi volačo nového, čo od nás može biť proťi tím víše spomenutím odporním vímluvám, s kteríma sa dovčilka mnohí vimlúvaľi od obsáťá úhorov. Pomahajme si z jejích novotním obsátím. k našému veľkému osohu ešče v tejto zimi. 
Keď sa po drohí ráz zénďeme, dáme zehnať všeckích obecních luďi sem, zakážeme, abi si každí do jaro zaopatril volakterí funt jaterinského semena, které bi mal sáť do svého jarného pola z jarinu, abi tú jaterinu mohol v uhori na krmu kosiť. Zakážeme téš, nech si každí zaopatrí zrno volajakéj míšanini anebo inšéj samotnéj krmi zrno anebo volajakéj repnéj urodi, že buďerne všecci sát do uhorov také všeľijaké semená. Že si zatáď buďeme tuto u mňa anebo inďe pri večernajšéj schádzki čítavať naučeňí, kedi a jako sa majú takéto semená sát do uhorních rol. Bár v prvném anebo v druhém roku ti uhorné posáté roľe neukážú ľepšu občekávanú urodu, bár bi v nich bola po dva roki (čo netrúfám) volačo chibnejšá ozimina, mi ľen aj dáľej do ních sejme na krmu semená, v budúcich rokoch zaplaťá nám oňi tu prácu k našému potešeňu, toboš že u nás máme malé pasinki aj na seno malé lúki. Toto bi bola veľká pomoc obzláštňe tam, kde nemajú chotár na trojé poľe rozďeľení. 

Povedal mne ten kesthelskéj škoľi učitel, že toto bi bol jeden užiteční spúsob z inších mnohích spúsobov (totišto do uhorov sát mišanini všeľijakéj jateľini, krmi, strovi, semená. téš zahradníckéj urodi a farbárskéj zeľini), s kteríma mohlo bi sa pomociť v uherskéj krajini aj sedláckému aj pánskému aj krajinskému hospodárstvu. 

Urad. Lúbí sa nám toto hospodárské naučeňí, ano, všecci k nemu privolujeme, nenecháme budúcne naše uhori preorané prázné ľežať, aľe jich každoročne tak pi1no zoreme aj posejeme, jako sme ďovči1ka počuľi, abi sme aj mi skúsiľi s ních ten veľikí osoch. 


{{sk-source}}

[[Category:Juraj Fándly]]
[[Category:Poézia]]
[[Category:Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1592</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:26:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Adam první človek bol sedlák, k polnéj práci stvorení, &lt;br&gt;
Ze zemi mal počátek, s néj bral aj svojé viživeňí, &lt;br&gt;
Aš po zemskích úrodách je človek ze zemi stvorení, &lt;br&gt;
Abi on s ních mával svojé každodenné obživeňí, &lt;br&gt;
Tak včil obzláštňe sedlák je k polnéj práce naroďení, &lt;br&gt;
Abi s nú ze zemi bral dobrú úrodu, ne planini, &lt;br&gt;
Abi s nej mohol každí rok hojnejšé úrodi mávať, &lt;br&gt;
Nech nedá svím rolám v úhori darebňe odpočívať. &lt;br&gt;
Nepotrebujú úhori ročitého odpočinku, &lt;br&gt;
Víc potrebujú z malú brázdu častokrátnú oračku,&lt;br&gt;
Po každej orački ze žeľeznú bránu povláčeili, &lt;br&gt;
Abi jím slnko, déšď a povetrí dalo posilňeňí, &lt;br&gt;
Slnko, déšď a povetrí, častú oračku, rozdrobeňí, &lt;br&gt;
To potrebuje úhor, né pokoj: (časom pohnojení), &lt;br&gt;
S premenením semenom nech zoraní úhor poseje, &lt;br&gt;
Uzná, že rolu aj každí rok posát veľkí osoch je. &lt;br&gt;
Keď zveze úrodu z úhora, nech ho zore, povláči, &lt;br&gt;
Lichvacím nebo inším hnojom nech hnojí, kedi stlačí. &lt;br&gt;
Nepovedaj, že bude na nem ozimina chibnejšá, &lt;br&gt;
Malú chybu vinahraďí z úhorov krma hojnejšá, &lt;br&gt;
S túto vichováš víc lichvi, máš víc dojiva, víc hnoja, &lt;br&gt;
Visoké jaťeľinské strniščá úhori téš pohnojá. &lt;br&gt;
Chceš-li aj ti tento kunšt veďeť, úhorov osoch brávat, &lt;br&gt;
Musíš toto naučení čítávať aj zachovávať, &lt;br&gt;
Jako ho v planích chotároch zachovávali hospodári, &lt;br&gt;
Kterích pilnú prácu Boh požehnal z úhorními dari. &lt;br&gt;

== Predmluva ==

K článku tehoto naučeňá o úhoroch pohnul mňa veľikí nedostatek strovi a krme, kterí sem ukusil u mnohích naších chudobních hospodárov po mnohé suché, neurodné roki, že chudobní sedláci v zime nemajíce chľeba, aspon za strovu zdíchaľi. Nemajíce krme, abi mohľi svoju lichvu vizimovať, predávaľi ju hned v jaseň a bár ju psotno prezimovaľi, ona taká nevládná bola, že sotvá s nú svoje roľe jarného pola zoraľi, sotvá sebe volačo v zime, z jaru ze svojú lichvu virobiť mohľi, preto že ju dostatečňe krmiť nemohľi. 
Druhá príčina, mňa k temuto písmu pohibujícá, bol ten mnohonásobní hospodárskí osoch a veľikí užitek, ode mňa v temto písme viložení, pre kterí nemaľi bi sa úhori nechávať nezasáté, aľe maľi bi sa tak, jako vipisujem a raďím, po jarném poľi premeneníma semenami zasáť. Čo jestľi dostatečňe preukážem, žádám si, abi bola táto mojá rada naším Slovákom tak vďačná, jako boľi dovčilka vďačné hospodárské kňižki M[noho]. V[elebného]. pána farára naháčského (s kterích já tu potrební vítach, krem učeňá kestheľskéj hospodárskéj škoľi, vikládám). Maľi bi si hospodári tí kňižki pilno čítavať, aj padla možného spúsobu jejích radu zachovávať. 

Keď bich veďel, že bi bola mojá rada, v téjto kňižečki vipísaná, naším krajinskím vícejmožnejším hospodárom vzáctná, podal, bich jím aj druhú mojú radu (z jejích pomocu vitlačenu), totižto podla žádosťi nebohého najjasnejšého krála Leopolda II. takúto: jako bi sa móhlo pomociť s polním hospodárstvom: 

I. Abi v úrodnéj uherskéj krajine tak často veľká drahota nebívala. &lt;br&gt;
II. Abi v bohatéj uherskéj krajine tak veľká chudoba a psota nebola. &lt;br&gt;
III. Jako bi sa móhlo pomociť panskému aj sedláckému aj  všeobecnému krajínskému hospodárstvu. 

== Rozmlúváňí medzi richtárom a  uradskíma ==

''Richtár.'' Milí susedé, dokonaľi sme včil obecné porádki, zabavte sa ešče máľičko u mňa, povím vám volajakú všetečnú aj užitečnú novinu. Bol sem onekdaj naI reči z jednim pánom, kterí bol v hospodárskéj kesthejskéj škoľi učitel, viprával mi s néj mnohé pekné naučeňí, medzi inšíma rečámi takto poveďel: že bi sme sa mi sedláci o mnoho ľepší mal'i, keď bi sme úhori nenechávaľi na pusto ležať, keď bi sme do ňich sáľí všeľijaké semená na krmu, na strovu, bár aj na farbárské zeľini anebo všeľijaké repi, pre luďi aj pre lichvu užitečné. Já sem temu pánovi na jeho radu dával všeľijaké odporné vímluvi, aľe on mne jích potupil, zahrúzil a preukázal mi ten veľkí osoch ze zasátích úhorov, porúčal mi, abi sme hospodárské kňižki čítavaľi a podľa jejích naučeňí, čo nám je možné v našém hospodárstvu, abi sme napravovaľi, šikoval a pilno prikazoval mi, abi sme čitavaľi hospodársku knižku naháckého farára v Trnave vytlačenú, obzláštne to, čo je v néj o opaternosťi zdravéj, o viléčeňú nezdravej lichvi, o obsácú úhorov. Čo vi na to povíťe? Já sem téj umisľi, abi sme úhori nenechávali prazné, aľe probujme jich zorané posát pre skúsenosť teho veľkého osohu, o kterém sem tak mnoho počul. Prv nežľi všecci k temu celkom privolíte, budeme sa tuto u mňa prez zimu po dokonaních porádkov každí svátek d každéj takéj odpornéj vímluvi raďiť, kterú bi volakdo mohol vímisľeť proťi posátím uhorom.

''Uradskí jeden premlúvil:'' Nech je tak, kdo má s nás uši k sľišaňú a rozum k rozumnému súdu, nech jeden každí počúvá, poraďme sa ešče dnes o téjto prvnéj odpornéj vímluvi. 

Richtár v debate vysvetľuje, presviedča a vyvracia námietky roľníkov proti obsievaniu úhorov. Prvých pät námietok, totiž: že
# zem každý tretí rok potrebuje odpočinok,
# že úhor zamedzuje rast rôznej buriny a zeliny,
# že by potom roľníci nestačili obrábať všetkú pôdu,
# že by sa nemaly ovce a svine kde pásť,
# že nie je dosť hnoja ešte i na úhorové role
tieto všetky námietky richtár ľahko vyvrátil, ale už jeho dôvody proti šiestej „výmluve“ boly nedostatočné a nepresvedčujúce. 

=== Šéstá odporná vímluva ===

Keď bi sa do úhorov všelijaké semená sáti, museli bi sedláci dávať veliku částku na devátek ze svéj urodi, na desátek ze svéj ťažkéj práce 

Urad.3 Čo trúfáťe, pane richtáru, čo bi nám ten školskí hospodár poveďel na túto odpornu vímluvu. 

Rich. To bi nám poveďel, čo povedal mne, keď sem s ňím mal reč o všeľijakích dežmách a devátkoch. O temto predsevzeťú kázal, abi sme si čítaľi naučeňí v II. str. P. h. na 1. 106. Tam sa naučíme, že dežma bola v starém zákone od Boha prikázaná, včil je od cirkevného aj od svetského práva ustanovená. Tam virozumíme, že naší gruntovní páni majú moc a právo, abi mohľi brať devátek anebo osmu částku z našej urodi. Tam čítajíce, najďeme aj to, jaká je našá veľiká povinnosť, abi sme pod hríchom spravedľive devádki, desátki opovedali aj odezdávaľi. Viprával ten pán dálej aj takto, že v pátém punktu krajinského urbára je príkaz, abi poddaní ze všeckéj urodi svojích rol dávali gruntovnému pánovi devátek, poneváč aľe tam o takíchto úhorních rolách neňi príkaz, asnad bi ľen páňi nebral'i s ňích devátek a krem teho, také úhorné roľe (bár aj posáté) ma1i bi sa tedi tak počitovať jako dovčílka, s kterích sa ništ nedávalo, anebo maľi bi sa tak vzáť jako inšé pusté pažice, s kterích nebere sa nijakí užitek. V III. §. teho urbárskeho punktu volačo podobného nadrážá sa. 

Urad. Já sa nazdávám, že naší gruntovní páňi dovčílka vždicki na pravdu stáli aj včil prikazujú svojím pánskím oficírom, abi nás spravedlive ríďili, abi pri svojich porádkoch ništ od nás nežádali, čo bi bolo proťi krajinskému urbáru. A predca nachádzajú sa (bár né u nás) kďe tu po krajine žalobi medzi sedláci proťi pánskím oficírom, že bi tito kedi nemilosrdňe, kedi nespravedľive zachádzali s poddaníma, obzláštne keď jích v čas žatvi a sennéj hrabački víše od urbáru dovoleních dnov na pánščinu ženú, bár uš aj poddaní vibaviľi svéj ročitéj panščini dňi, že tak sebe chudobní poddaní nemožú svoje urodi v potrebném časi zežať, ochrániť a chudobnejší nemajú keďi, abi volačo virobiľi. Takí nemilosrdní oficíri lachko bi gruntovních pánov navédľi, abi títo s posátich uhorov devátki od nás pítaľi. 

Rich. Súsed, né tak smelo súďťe, aňi tak smelo neom1úvajťe pánskích oficírov, pre dvoch-trech asnad kďe tu v krajine nemilosrdních, nespravedlivích a preto pred Bohom, pred svetom hríšních. Čúvaľi ste to, že jedna aňi dve, tri lastovički neurobá leto aňi jar, tak téš, čo volakedi bolo čúvať o volakterém zlém, nespravedľivém pánském jedném nebo druhém oficírovi, to mi včil o pánov oficírov našého gruntovného pána nemožeme povedať, poneváč aj oňi sú sprisahaní na pravdu a k zachovávanu krajinského práva porádkov. Za takíto krajinskéj vrchnosti právní porádek a príkaz može sa počitovať včilajší urbár, kterí gruntovní páňi prikazujú spravedlive zachovávať svojim oficírom. Mi doverujeme, že ho oňi spravedlive zachovávajú, poneváč k takémuto zachovávaňu aj královská, krajinská, stoličná vrchnosť dohlídá. Mi musíme ináč súdiť aj mluviť o pánov oficírov tehoto pánstva, oru s nami spravedlive aj milosrdne zachádzajú, oni nás v našéj bídi s pánskú režú na chléb aj na semeno, téš našu lichvu ze senom fedrujú, oňi nás, kďe možu, zastávajú. 

Urad. Teda bi sme sa nemali obávať, že bi nám ze stránki pánstva úhorné obsáťí ťerchovné bolo? 

Rich. Nemáme sa obávat, že bi gruntovní páni z úrodi posátich uhorov devátek anebo inšú dánku od nás žádali a bár bi aj volakedi nejakí pánskí oficíri volakteru novú ťerchu chtel nám nadstaviť, kra:jinská milosťivá vrchnost dala bi proťi nemu pomoc a ochranu, keď bi sa poddaní s poňíženosťú utíkali k nej podla §. VII. devátého urbárského punktu. 
Však sme mi to po títo pominuté roki s naším veľkim potešeňím skusiľi,že uľeveňí chudobnému sedláckému stavu (kterí je téš sila krajini) od dávna žádajú naší kráľi, to preukazuje za času Márie Terézie královnéj obnovení urbár. To žádaľi za Jozefa Druhého ti veľké po kra;jini vinaložené práce. Pomoc, ochranu a podporu sed1ákom dávať prikazuje artikul XXXV. dieti 1792 uherského práva za Leopolda II. krála. Tam cílí téš XII. artikul včil ščasľive panujícího krála Františka II. dieti 1792. 

Urad. Veď aj tak svedčí, abi vrchnosťi, které nás na pravdu prisahajú, nám na príklad, na pravdu stáli, to jím Boh, jejích svedomí, jejích práva prikazujú. A jestľi bi sa mohľi, neoďstupíce od pravdi nad chudobním poddaním zmilovať, jemu dobrotu a otcovskú lásku preukázať, to jím nebuďe žádná potupa. Pravda, spravedlnosť tak bívá na obrazoch malovaná, že drží vážki v rukách, abí sa oňi jednako a spravedlivo ustojkalí, abi jejích jazíček aňi na jednu aňi na druhú stranu vícej sa nenakloňil, musá sa oňi silno držať a uspokojit. Podobním spúsobom aj vrchní vladár a riďitel musí sa silno pravdi držať, abi sa aňi na jednu aňi na druhú stránku faľešne nenakloňil. Vždicki jemu buďe vatšá chvála, keď sa podla pravdi volačo vícej nachílí ke chudobnému stavu, obzláštňe k svojim poddaním, s kterích práce dostáva volajakú částku svého viživeňá. Lepší je, abi chudobní svého pána chváľili, jemu dobre vinšovaľi, po smrťi abi sa zaňho z vďačnosťú modlili, nežli ho majú hanať. 

Rich. Bár bi sa volakde aj našol, takí pán, kterí bi od svojích poddaních s posátích uhorov pítal devátek, predca bi táto dánka nemala odstrašiť jeho poddaních odobsátá uhorov. Lepší je vzáť osem částek, nežn jednu devátu opusťiť s takéj úrodi. 

Urad. Aľe keď si buďe sedlák rátať a šacovať svoju, do tich uborov vinaloženu prácu aj zasáté semeno, bude-ľi mať všecko zaplaťené s tima osmi částkami po volakterúc vipočtovaníma? 

Rich. Keď bi si sedlák každú prácu šacoval do svého ročitého vídanku, ona, bi skoro na vatšú cenu višla: nežli inších drahích remeseľníkov, nebo povedá porekadlo: Drahí je stríberní pluch, drahá bívá najatá oračka aj inšá šacovná sedlácka práca, kterú sebe sedlák nemože vždicki šacovať, ľen tobož, že ju pre seba, pre svoju čelad pracuje a nadevšecko preto, že je k takéj práce stvorení. Pamatajme m. kupcov, na handlírov, jako títo pi1no a spolu skúpo handlujú, keď získajú neľen péť anebo šést od sta zlatích, aľe keď vikupčá bár ľen tri, štiri zlaté víše svojich vinaloženích, sú spokojní, bár sa jím s takím ziskom nezaplatá všecki jejích práce a utrati. Tak bi mal biť aj sedlák spokojní, ked' bi s posátích úhorov bral bár ľen pátu anebo šéstu částku krem vinaloženého semena a svéj práce. Jaktí eľe veľikí osoch moho1 bi mať každí sedlák s posátích úhorov; viložím vám, dálej pri konci tejto našej reči. 

Urad. Ešče jedno je, čo bi mohol volakdo proti posátím úhorom na odpor povedať a to je toto: Dosť nám pánské zajáce a inšé zveri pánové v jarinách, oziminách škodi robá, né to abi sme  ešče úhori pre né posáľi. 

Rich.O tomto já vám vícej nemožem tu poveďeť, l'en to, čo sem čul od teho hospodárského učitela. Že majú gruntovní párni ve svojích právách upevené to plnomocenství, abi mohľi ve svém pánstvu a: poddanstvu jakékoľvek zveri držať, že jích sedlákovi nesloboda zabíjať. 

Urad. Aľe mohľi bi sa gruntovní páni rozpamatať, že jejích osvícená a veľkomožná láska k jejích zúbožením, utrápením pod daním to žáda, abi próťi takím polním zverom urobiľi ľepšé porádki, abi sa od ních v rolách aj inde tak mnohé a znamenité škodí nerobiľi, jaké dovčilka chudobní poddaní trpeľi aj trpá. Mohľi bi páni nasľedovať Friderika Vilhelma, teho veľkého a milosťivého pána, kterí v sebe poddaném markgrabstvu Anšpach aj v Bairaitu vikazil takové chudobním poddaním škodľivé zveri. S takéj pánskéj moci a spolu otcovskéj láski ke chudobním poddanním Jozef II. císar ve svojích rekvíroch dal vilapať a postrílať polním urodám škodľivé zveri. Tá ťaižko vipracovariá obroda zemi, drahá uroda rol mala bi sa na ľépší hospodárskí aj krajinskí osoch obráťiť, né abi ju kratochvilné, obžerné zveri vižral'i, abi pre ních chudoba hlad a bídu trpela. Znamé je to porekadlo: Ruka ruku umívá a obidve sú bíle, pretože jedna druhéj vodu podává. Tak téš peníze z ruki do ruki prekládané, podávané robá silních krarnárov a bohatích kupcov, tak téš dobremajících gruntovních pánov posilnujú, jejích pánstvá upevnujú sedláci jejích poddaní, dobré grunti, dobré urodi, silné hospodárství mající. 

Rich. Je síce pravda, že ľepší je gruntovnému pánovi, keď má silních, dobremajících poddaních, jako keď bi mal bídních, núdzních, kterí ze svého chotára urodi sotva možu sa prezimovať a potom až do novéj urodi neveďá, kam, od psoti majú sa pohnúť. Na toto maľi bi merkovať pánskí oficíri, keď v takích mizerních chotároch robá pánské nivi a berú do ních od sedlákov kopaničné anebo po pústkách ľežícé roľe. Berú jích preto, že majú moc a vládu takové vzáť, aľe maľi bi misľeť, zdáľiš vícej pánove hospodárství upevná, anebo vícej chudobních poddaních do psoti donesú, maľi bi misleť,kdo vícej také roľe potrebuje. 

Urad. Bola bi to gruntovním pánom veľká pochvaIa, keď bi oňi ze svojím posmelováňím, ze svojú pomocú, s požičaníma všeľijakíma semenámi k temu naklonil'i svojích núdzních poddaních, abi títo uhorné roľe každoročne posáľi, tak bi chudobním poddaním aj celému svetu preukázaľi, že nad jejích velkomožnú hodnosťu, nad jejích osvícením ménom a titulom je vícej možnejšá, pred svetom osvícenejšá jejích láska proťi svojím nudzním a bídním poddaním, kterích neľen jako svojích verních a ťaško praoovitích poddaních, aľe laj jako svojích b1ížních kresťanov s tímto spúsobom možú ščaslivejších učiňiť. Tak bi pánské méno aj rozkaze medzi jejích - poddaníma ve veľkéj ucťivosťi a poslušnosťi vždicki ľepší zetrvával'i. 

Rich. Mi síce musíme uznať, že medzi nami zostává ucťivosť a poslušnosť naším milosťivím gruntovním pánom od nás vždicki -preukázaná, nebo jejích veľkí osvícení rozum, spravedľiví súd, jejích veľká nad nami starosť, láska a opatrnosť vždicki jích k nám dobroťive a láskave naklonovaIa, preto mi sme jím aj budúcne povinní bit poslušní a verní. 

Urad. Jestli né inšá, zaiste táto včilajšá s nami rozmnoženíma ludma rozmnožená psota mala bi naších gruntovních pánov aj k temu nakloniť, abi nám pomohľi bez všeckéj dánki uhori posáť. P. richtáru! zdáľiš vám ten hospodárski učitel nespomínal volakteré také príkladi anebo dari, s kteríma gruntovní páni pomohaľi svojím poddaním a jích posmelovali k pilnejšému, k užitečnejšému hospodárstvu? 

Richtár uviedol niekoľko takýchto príkladov a roľníci sú presvedčení. Sú už ochotní obsievať úhory krmivami, strukovinami alebo inými rastlinami. Vysvetľuje im ešte postup prác. Nakoniec im hovorí o potrebe čítat hospodárske Knihy, najmä Pi1ného hopodára od naháčskeho farára. 

Urad. Pane richtáru,4 prv nežľi všeci mi tuto prítomní susedé vám privolíme k obsáťú naších uhorov, poneváč ste nás uš k temu silno nakloňiľi, poveďťe nám ešče na krátko o téj hospodárskéj kňižki naháčského p. farára volačo vícej. Čuľi sme, že ten p. farár chcel dať tlačiť aj inšé, téj svéj hospodárskéj kňižki nasľedujícé stránki, jak:ošto pátu o opatrnosťi zdravích konov aj o jejích všeľijakéj nemoci viléčeňu. Téš šestú st. o opatrnosti zdravích aj o viléčeňu nezdravích ovéc, téš sedmu st. o opatrnosťi zdravích aj o viléčeňu nezdravích svín, téš osmu stránku téj kňižki o opatrnosťi všeľijakého zdravého aj nezdravého krídelného hidu. To bi nám boľi veľmi potrebné kňižki. Nespomínal ten kesthelskí hospodár volačo o tíchto knižkách? 

Rich. Spomínal, aľe z hnevom a z velkú mrzutosťú proti našému slovenskému národu, že mi Slováci nevíme si dosť šanovať takú verkú užitečnú prácu od naháčskeho p. farára, po mnohé roki z veľkú pilnosťú zloženú aj uš dokonanú, která dármo ľeží nevitlačená pre nedostatek penez k tlačeňu potrebních, že bi sme si ju maľi šanovať jako naučeňí novotnéj hospodárskéj slovenskéj kesthelskej škoľi. Inší národ na takéto kňižki veľmi rád predplaťá aj tlačené kupuje a že mi Slováci ešče aj dálej po téjto nám obetovanéj užitečnéj hospodárskéj knižki ve tmách našéj nevedomosťi, lenivosťi, v poverách našich predkov omámení zostáváme. Mala bi aj naša obec aj každá inšá tú hospodársku kňižku sebe zaopatriť, na nú predplácať. Tak abi sme sa sami seba Slováci posmelovaľi, jako nás tam pán skladatel téjto kňižki posmeluje. 

Urad. Nech je teda tak. Hned ešče včil, dokáď sme tu v richtárském dome pospolu, posmelme sa, urobme toto spoľečné predsevzeťí, zaopatríme si ti hospodárské kňižki, čítajme 
jích, pamatajme aj mi na to naučeňí, v treťéj st. na, I. LIX, LV. vipísané, že vždicki je človek povinní kam dál vícej sa naučiť, keď može, že nikdá sa do starosťi nepreučí. Nikdo tak rád pri staréj običaje nezostává jako sedlák, mluvíce: Ľen tak hospodárme a robme, jako robiľi naší predkové. --- Mi sai v tíchto časoch nemožeme ináč brániť psoti; táto je kaJm dál vatšá, jako drahota] sa množí, dánki kam dál vatšá nastávaju, služebníkom kam dál vatší plat musíme platiť, drevo, zelezo o mnoho je drahšé nežľi pred nekteríma roki. V tíchto drahích časoch málo sa roďí na rolách, málo sena, málo krme, kraví zľe dojá, ovce málo mléka dávajú, psota od všetkích strán vaľí sa na nás.Takto zúbožení musíme uznať, že skoro ništ ve sveťe pri staréj ceni, po staréj običaje nezostává, nastávajú všeľijaké nové kunšti, nové rúchá, nové módi a fortíľe, ľen prám sám sedlák, svím rozumom dosť vtipní a obratní, nechce ništ nadstaviť, nadstavené, od inších vimisľené, ňechce premeniť pri svojích prácách, pri svém hospodárstvu, ačkoľvek viďí, ža s tíma grunti otcovskíma, s tú otcovsku prácu nemiže sa v tíchto drahích rokoch tak psoti brániť, jako sa voľakedi jeho otec bráňil. On viďí, že z jedného záhonu nemajú biť dva, aľe keď bi on jeden záhon pilno zrábal, mohol bi mať s neho toľkú úrodu, koľkú ze dvoch, on skusuje, že na mokrích lúkách fen trsťini a žaboškrečini rostú; aľe keď bi také lúki čiščil, vodu odrážal, mohol bi mať na ních dobré seno.

Rich. Také žalobi, jaké ví spomínáťe, skoro každodenne čúváme, teda hľedajme aj mi proťi ním ,volajakí prostredek, nadstavme aj mi volačo nového, čo od nás može biť proťi tím víše spomenutím odporním vímluvám, s kteríma sa dovčilka mnohí vimlúvaľi od obsáťá úhorov. Pomahajme si z jejích novotním obsátím. k našému veľkému osohu ešče v tejto zimi. 
Keď sa po drohí ráz zénďeme, dáme zehnať všeckích obecních luďi sem, zakážeme, abi si každí do jaro zaopatril volakterí funt jaterinského semena, které bi mal sáť do svého jarného pola z jarinu, abi tú jaterinu mohol v uhori na krmu kosiť. Zakážeme téš, nech si každí zaopatrí zrno volajakéj míšanini anebo inšéj samotnéj krmi zrno anebo volajakéj repnéj urodi, že buďerne všecci sát do uhorov také všeľijaké semená. Že si zatáď buďeme tuto u mňa anebo inďe pri večernajšéj schádzki čítavať naučeňí, kedi a jako sa majú takéto semená sát do uhorních rol. Bár v prvném anebo v druhém roku ti uhorné posáté roľe neukážú ľepšu občekávanú urodu, bár bi v nich bola po dva roki (čo netrúfám) volačo chibnejšá ozimina, mi ľen aj dáľej do ních sejme na krmu semená, v budúcich rokoch zaplaťá nám oňi tu prácu k našému potešeňu, toboš že u nás máme malé pasinki aj na seno malé lúki. Toto bi bola veľká pomoc obzláštňe tam, kde nemajú chotár na trojé poľe rozďeľení. 

Povedal mne ten kesthelskéj škoľi učitel, že toto bi bol jeden užiteční spúsob z inších mnohích spúsobov (totišto do uhorov sát mišanini všeľijakéj jateľini, krmi, strovi, semená. téš zahradníckéj urodi a farbárskéj zeľini), s kteríma mohlo bi sa pomociť v uherskéj krajini aj sedláckému aj pánskému aj krajinskému hospodárstvu. 

Urad. Lúbí sa nám toto hospodárské naučeňí, ano, všecci k nemu privolujeme, nenecháme budúcne naše uhori preorané prázné ľežať, aľe jich každoročne tak pi1no zoreme aj posejeme, jako sme ďovči1ka počuľi, abi sme aj mi skúsiľi s ních ten veľikí osoch. 


[[Category:Juraj Fándly]]
[[Category:Poézia]]
[[Category:Próza]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Zeľinkár</title>
    <id>51</id>
    <revision>
      <id>158</id>
      <timestamp>2005-11-16T09:41:44Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">== Predmluva ==

Jako sa už mnoho rázi stalo dobrím, ačkoľvek malím vecám (které na cirkvi, na krajini všeobecní osoh jeden saďí. druhí polévá a starostliví Boh jím kam dál vatší zrost dáva), tak sa včil stává našému znovu zbudovanému Slovenskému fiternému tovarišstvu. Mnozí o ňom pochibovaľi, zdáliž sa ono založí, založené vizdvihňe, vizdvihnuté zdaliž sa upevňí a po širokéj našéj slovenskéj krajiňe rozšírí? Ale všecko toto uš je našému národu ľen velmi z veľikú, a preto ščastľivú skúsenosťú preukázané. Listi, ano, všeľijaké kňižki podla novéj našéj dobropísebnosťi a dobromluvnosťi z rozľičních stran krajini k nám do knihotlačárňe sa posílajú a které sú včil pod perom, na budúcí čas sal slubujú, jestľi naší krajaňi túto o svoj národ horlivosť i darej zachovávajú (jako hodno je, abi ju zachovan pre budúce stoleta). O volakterí rok uviďí učení svet, že slovenskí jazik a jeho písebné pero vždicki sa móže inším rečám a vťipom v Europe vichválením z velkú chválu pripodobniť jak z duchovňíma tak ze svetskíma kňihami. S tohoto posledňého predsevzaťá krásnu a veľmi užiteňú kňižku poslal nám istí pilní náš tovariš, která sa po Pilném hospodárovi, po smutnéj hre Krizant a Daria, po Compendiata historia gentis Slavae počtu štvrtá z utratámi našého ľiterného tovarišstva tlačila, totišto: tento Malí zeľinkár, z velkích zeľinárskích kňich viťáhnutí, vikládající krátké, ale zretelné a vel'mi užitečné radi z običajními zeľinkámi proti ňemocám obidvojého ľudského pokoleňá. Ňe tak toto písmo jako sám ten nápis dosťi  oznamuje a porúča veľkí užitek i osoh tejto kňižki; jako každému človekovi je milé jeho zdraví, tak bi mala biť v každém dome po Pilném hospodárovi tato kňižka vzácná: čím časťejšej kdo ten v dome postonává, tím časťejšéj buďé ona potrebňejšá, ľebo ňemóžeme biť ľiternému umeňú aňi poľnéj práci odevzdaňí, keď sme ňeňí zdraví; a v tejto príhoďe, poňeváč ňemóžeme mať všeci lekára pri sebe, dobre nám buďe chiťiť sa radi tejto užitečnéj, od mnohích dobre skúsenéj kňižki. Kdo bi ju mal (krem Sana Consilia medica Joannis Tonsoris)7 z ma1ím novotním lavozierskím kotľíkom, móhol bi mať u seba malu potrebnu apatéku ze zelinek, z vodek pripravenu, móhol bi biť ňe len svojím domajším, aľe aj inším milosrdní samaritán. Pánům osadskím lekárom, mnohoverebním pánom farárom a inším hospodárom, od mestskéj apatéki oddálením, v rostlinách volačo všetečňejším, buďe tato kňižka potrebná, buďe osožná. Kterí pri horách, pri hájoch bívajú, jestli si len prostredňu známosť zeľinek zvážá, veľikí osoh s ňéj móžu mať, ačkorvek aj od hor oddáreňí na lúkách, pri potokoch, pri cestách, pri prekopách najdú mnohé užitečné zeľini proti ňemocám. Kdo bi ve veľikéj povážnosťi nemal zeľinu lomikameň Trank, pri potokoch rostnúcu, mnohé ňemoci, obzláštňe aľe rani hojícu? Kterí fajkár ňechcel bi si pri potokoch, pri barinách nazberať na zimu podbelu, keď bi veďel, že tento s tabákom fajčení jeho v zime od kašlu a v starosťi od záduchu vičišťí? Která žena ňechcela bi si nazberať v máji, v léťe polajki, černobilu, balšanu, marúnki, bederňíku a. i., keď bi veďela, že užitek tíchto zeľinek dá jej veľkí, dobrí lék v jej ňemocách? Kterí hospodár ňechcel bi vihoďiť ze svéj zahrad i bren, boľehlav, keď bi veďel, jako sú ťíto ostarané aj inšé smradlavé zeľini škodľivé? Kterí remeselník pri ohňi pracující, kterí pisár často do písma hľeďící, ňechcel bi skúsiť úžitek ambroški (Augentrost), keď bi veďel, jako táto zeľinka dobre zrak čišťí, jako z radu tejto kňižki móže svojé zdraví zachovať. Písal o temto predsevzaťú kňižki Hipokrates písal téš o predlžeňí veku Aristoteles; tímto starodávňím kňihám móže sa táto včil oznámená pripodobňiť, lebo aj jejích radi v sebe obsahuje. Našé ľiterné tovarišstvo, chcejícé našému národu s túto krásnú kňižkú slúžiť, viplňuje Ciceronovu radu a domňeňí: Máme veďet, mluví on, 1) které veci r.ostú na zemi k úžitku človeka stvoreného; 2) Luďa sú na svete s tejto príčini zroďení, abi móhli biť medzi sebú jeden druhému na osoh. 

Tento dvojakí cíl je príčina téjto tlačenéj kňižki.

{{sk-source}}

[[Category:Juraj Fándly]]
[[Category:Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1645</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:26:24Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>rm bp</comment>
      <text xml:space="preserve">== Predmluva ==

Jako sa už mnoho rázi stalo dobrím, ačkoľvek malím vecám (které na cirkvi, na krajini všeobecní osoh jeden saďí. druhí polévá a starostliví Boh jím kam dál vatší zrost dáva), tak sa včil stává našému znovu zbudovanému Slovenskému fiternému tovarišstvu. Mnozí o ňom pochibovaľi, zdáliž sa ono založí, založené vizdvihňe, vizdvihnuté zdaliž sa upevňí a po širokéj našéj slovenskéj krajiňe rozšírí? Ale všecko toto uš je našému národu ľen velmi z veľikú, a preto ščastľivú skúsenosťú preukázané. Listi, ano, všeľijaké kňižki podla novéj našéj dobropísebnosťi a dobromluvnosťi z rozľičních stran krajini k nám do knihotlačárňe sa posílajú a které sú včil pod perom, na budúcí čas sal slubujú, jestľi naší krajaňi túto o svoj národ horlivosť i darej zachovávajú (jako hodno je, abi ju zachovan pre budúce stoleta). O volakterí rok uviďí učení svet, že slovenskí jazik a jeho písebné pero vždicki sa móže inším rečám a vťipom v Europe vichválením z velkú chválu pripodobniť jak z duchovňíma tak ze svetskíma kňihami. S tohoto posledňého predsevzaťá krásnu a veľmi užiteňú kňižku poslal nám istí pilní náš tovariš, která sa po Pilném hospodárovi, po smutnéj hre Krizant a Daria, po Compendiata historia gentis Slavae počtu štvrtá z utratámi našého ľiterného tovarišstva tlačila, totišto: tento Malí zeľinkár, z velkích zeľinárskích kňich viťáhnutí, vikládající krátké, ale zretelné a vel'mi užitečné radi z običajními zeľinkámi proti ňemocám obidvojého ľudského pokoleňá. Ňe tak toto písmo jako sám ten nápis dosťi  oznamuje a porúča veľkí užitek i osoh tejto kňižki; jako každému človekovi je milé jeho zdraví, tak bi mala biť v každém dome po Pilném hospodárovi tato kňižka vzácná: čím časťejšej kdo ten v dome postonává, tím časťejšéj buďé ona potrebňejšá, ľebo ňemóžeme biť ľiternému umeňú aňi poľnéj práci odevzdaňí, keď sme ňeňí zdraví; a v tejto príhoďe, poňeváč ňemóžeme mať všeci lekára pri sebe, dobre nám buďe chiťiť sa radi tejto užitečnéj, od mnohích dobre skúsenéj kňižki. Kdo bi ju mal (krem Sana Consilia medica Joannis Tonsoris)7 z ma1ím novotním lavozierskím kotľíkom, móhol bi mať u seba malu potrebnu apatéku ze zelinek, z vodek pripravenu, móhol bi biť ňe len svojím domajším, aľe aj inším milosrdní samaritán. Pánům osadskím lekárom, mnohoverebním pánom farárom a inším hospodárom, od mestskéj apatéki oddálením, v rostlinách volačo všetečňejším, buďe tato kňižka potrebná, buďe osožná. Kterí pri horách, pri hájoch bívajú, jestli si len prostredňu známosť zeľinek zvážá, veľikí osoh s ňéj móžu mať, ačkorvek aj od hor oddáreňí na lúkách, pri potokoch, pri cestách, pri prekopách najdú mnohé užitečné zeľini proti ňemocám. Kdo bi ve veľikéj povážnosťi nemal zeľinu lomikameň Trank, pri potokoch rostnúcu, mnohé ňemoci, obzláštňe aľe rani hojícu? Kterí fajkár ňechcel bi si pri potokoch, pri barinách nazberať na zimu podbelu, keď bi veďel, že tento s tabákom fajčení jeho v zime od kašlu a v starosťi od záduchu vičišťí? Která žena ňechcela bi si nazberať v máji, v léťe polajki, černobilu, balšanu, marúnki, bederňíku a. i., keď bi veďela, že užitek tíchto zeľinek dá jej veľkí, dobrí lék v jej ňemocách? Kterí hospodár ňechcel bi vihoďiť ze svéj zahrad i bren, boľehlav, keď bi veďel, jako sú ťíto ostarané aj inšé smradlavé zeľini škodľivé? Kterí remeselník pri ohňi pracující, kterí pisár často do písma hľeďící, ňechcel bi skúsiť úžitek ambroški (Augentrost), keď bi veďel, jako táto zeľinka dobre zrak čišťí, jako z radu tejto kňižki móže svojé zdraví zachovať. Písal o temto predsevzaťú kňižki Hipokrates písal téš o predlžeňí veku Aristoteles; tímto starodávňím kňihám móže sa táto včil oznámená pripodobňiť, lebo aj jejích radi v sebe obsahuje. Našé ľiterné tovarišstvo, chcejícé našému národu s túto krásnú kňižkú slúžiť, viplňuje Ciceronovu radu a domňeňí: Máme veďet, mluví on, 1) které veci r.ostú na zemi k úžitku človeka stvoreného; 2) Luďa sú na svete s tejto príčini zroďení, abi móhli biť medzi sebú jeden druhému na osoh. 

Tento dvojakí cíl je príčina téjto tlačenéj kňižki.


[[Category:Juraj Fándly]]
[[Category:Próza]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Martinská deklarácia</title>
    <id>52</id>
    <revision>
      <id>159</id>
      <timestamp>2005-11-21T09:25:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>text zo sk:Wikipedia</comment>
      <text xml:space="preserve">{{sk-dokument}}

Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. oktobra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v meně česko-slovenského národa bývajúceho v hranicicach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konat.

Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desatročia nepoznala vážnejšej úlohy, jako potlačovat všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkove ničila a vykoristovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou.

Nie sú oprávnené na to, aby v meně slovenského ľudu hovorily, ani tie tak zvané zastupiteľské sbory, ktoré sú sostavené na základe úzkeho volebného práva nedopúštajúceho prejavit vôľu národa, a ozostáuajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na výboroch čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova.

Nie sú na to oprávnené ani také ľudové shromaždenia, ktoré vynášajú uzavretie pod tlakom cudzieho násilia.

V meně slovenského národa na Slovensku oprávnená je leda hovoriť jedine Slovenská Národná Rada.

Národná Rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje:

# Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účast i slovenská vetev.
# Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo utuoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. oktobra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. oktobra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.
# Žiadame okamžité uzavretie pokoja a sice na všeľudských kresťanských zásadách, aby pokoj bol taký, že by medzinárodno-právnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie.

Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude popriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovat a dľa svojich sít prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.


Zo zasadnutia Slovenskej Národnej Rady&lt;br/&gt;
V Turčianskom Sv. Martine, 30. októbra 1918.


Karol A. Medvecký, v.r.,&lt;br/&gt;
Tajomník Slovenskej Národnej Rady.

Matúš Dula, v.r.,&lt;br/&gt;
Predseda Slovenskej Národnej Rady


{{sk-source}}


[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1643</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:22:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>wiki</comment>
      <text xml:space="preserve">Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. oktobra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v meně česko-slovenského národa bývajúceho v hranicicach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konat.

Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desatročia nepoznala vážnejšej úlohy, jako potlačovat všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkove ničila a vykoristovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou.

Nie sú oprávnené na to, aby v meně slovenského ľudu hovorily, ani tie tak zvané zastupiteľské sbory, ktoré sú sostavené na základe úzkeho volebného práva nedopúštajúceho prejavit vôľu národa, a ozostáuajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na výboroch čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova.

Nie sú na to oprávnené ani také ľudové shromaždenia, ktoré vynášajú uzavretie pod tlakom cudzieho násilia.

V meně slovenského národa na Slovensku oprávnená je leda hovoriť jedine Slovenská Národná Rada.

Národná Rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje:

# Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účast i slovenská vetev.
# Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo utuoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. oktobra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. oktobra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.
# Žiadame okamžité uzavretie pokoja a sice na všeľudských kresťanských zásadách, aby pokoj bol taký, že by medzinárodno-právnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie.

Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude popriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovat a dľa svojich sít prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.


Zo zasadnutia Slovenskej Národnej Rady&lt;br/&gt;
V Turčianskom Sv. Martine, 30. októbra 1918.


Karol A. Medvecký, v.r.,&lt;br/&gt;
Tajomník Slovenskej Národnej Rady.

Matúš Dula, v.r.,&lt;br/&gt;
Predseda Slovenskej Národnej Rady


[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1711</id>
      <timestamp>2006-04-04T13:53:31Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. oktobra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v meně česko-slovenského národa bývajúceho v hranicicach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konat.

Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desatročia nepoznala vážnejšej úlohy, jako potlačovat všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkove ničila a vykoristovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou.

Nie sú oprávnené na to, aby v meně slovenského ľudu hovorily, ani tie tak zvané zastupiteľské sbory, ktoré sú sostavené na základe úzkeho volebného práva nedopúštajúceho prejavit vôľu národa, a ozostáuajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na výboroch čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova.

Nie sú na to oprávnené ani také ľudové shromaždenia, ktoré vynášajú uzavretie pod tlakom cudzieho násilia.

V meně slovenského národa na Slovensku oprávnená je leda hovoriť jedine Slovenská Národná Rada.

Národná Rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje:

# Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účast i slovenská vetev.
# Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo utuoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. oktobra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. oktobra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.
# Žiadame okamžité uzavretie pokoja a sice na všeľudských kresťanských zásadách, aby pokoj bol taký, že by medzinárodno-právnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie.

Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude popriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovat a dľa svojich sít prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.


Zo zasadnutia Slovenskej Národnej Rady&lt;br/&gt;
V Turčianskom Sv. Martine, 30. októbra 1918.


Karol A. Medvecký, v.r.,&lt;br/&gt;
Tajomník Slovenskej Národnej Rady.

Matúš Dula, v.r.,&lt;br/&gt;
Predseda Slovenskej Národnej Rady


== Externé odkazy ==
{{Wikipédia|Martinská deklarácia}}


[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Vystúpenie na zasadnutí Slovenského autonómneho snemu 14. marca 1939 (Jozef Tiso)</title>
    <id>53</id>
    <revision>
      <id>160</id>
      <timestamp>2005-12-29T18:39:33Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Initial work</comment>
      <text xml:space="preserve">''&quot;Tesnopisecké zápisky slovenského snemu 1939&quot;''

citované podľa: ''Karol Sidor, Takto vznikol Slovenský štát, vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 161-164''


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>161</id>
      <timestamp>2005-12-29T20:00:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Vystúpenie J. Tisa / The speech of J. Tiso</comment>
      <text xml:space="preserve">''&quot;Tesnopisecké zápisky slovenského snemu 1939&quot;''. Zasadanie slovenského snemu bolo vyhlásené za dôverné, Tisov prejav nebol uverejnený. Prvýkrát bol publikovaný v: ''Konštantín Čulen,  Po Svätoplukovi druhá naša hlava, Prvá Katolícka Slovenská Jednota, Cleveland, 1947''

Dokument je publikovaný pre potreby ''[http://sk.wikipedia.org/wiki/Historick%C3%A1_chronol%C3%B3gia_-_Slovensko_v_XX._storo%C4%8D%C3%AD Historická chronológia - Slovensko v XX. storočí]'', citovaný podľa: ''Karol Sidor, Takto vznikol Slovenský štát, vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 161-164''


'''Slávny Snem!''' 

Po vzrušujúcich udalostiach minulého týždňa v Bratislave a po Slovensku sa odohravších, v noci zo dňa 12. marca na 13. marca bolo mi doručené pozvanie pána ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý ma volal do Berlína na návštevu. Dostanúc toto pozvanie v noci, ihneď som sa odobral do Bratislavy, aby sme sa o vecí poradili. V Bratislave po porade s našimi tu sa nachádzajúcimi činiteľmi a s tými, ktorých sme tu mohli nachytro pozvať, rozhodli sme sa o tomto pozvaní tak, ako to záujem vyžadoval, to jest, že do Berlína odcestujem. Na základe tohto rozhodnutia vybral som sa do Berlína, kde sme došli v pondelok podvečer.

Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, referujem bez rečníckeho pátosu, sucho, aby sorn zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní do úvahy prichádzať majú. V Berlíne prijatý som bol so všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu (Potlesk). Hneď po príchode bol som prijatý na audiencii ríšskym ministrom zahraničných vecí, šľachticom von Ribbentropom. Budem sa snažiť, podľa značiek, ktoré som si v rozhovore s ním naznačil, aspoň úryvkovite reprodukovať obsah tohto rozhovoru. 
Pán minister zahraničných vecí von Ríbbentrop hneď nadviazal na naše rozhovory, ktoré sme rnali spoločne v Mníchove a vo Viedni a poznamenal pri tom, že je si dobre vedomý toho, že viedenské rozhodnutie nechalo v nás nejaké trpké rozpomienky, že napriek všetkej dobrej vôli z jeho strany, aby sme udržali Košice, Košice padli a museli byť odstúpené Maďarom. Ale poznamenal, že Nemecko, čo mohlo urobiť v prospech a v záujme Slovenska, že to urobilo a keby bol býval lepšie informovaný o slovenskom národe, isteže by sa boli vynasnažili v jeho prospech ešte viac urobiť. Bohužiaľ, vy ste - - pokračovali pán minister von Ribbcntrop - neboli známi vo svete a tie informácie, čo sme mali o vás, boli kusé. Robil som, čo som mohol na základe tých posledných dojmov, ktoré som získal, a potom, myslím, uznáte, že zástoj môj niesol sa voči vám tónom kladným. Odvtedy časy sa míňali. Samému pánu ministrovi Chvalkovskému sme opätovne povedali, že v Čechách vládne i naďalej Benešov duch, zdôraznili sme mu to všetko do dôslednosti a upozornili srne ho, že Mníchovská dohoda nie nato bola robená, aby Benešov duch ďalej žil a vládnul, ale že robili sme to, čo sme robili v Mníchove, v tej nádejí, že sa riadnou cestou vybaví likvidovanie benešovského ducha. No v poslednej dobe musíme konštatovať tri udalosti, ktoré sú ako nejaké zakliate kamene priložené tak. že ich nebolo možno zamedziť. Je to poprvé vojenská diktatúra, nastolená v Karpatskej Ukrajine, ktorá nasvedčuje, že ten Benešov duch, ten starý režim sa nijako nemieni zlikvidovať, ale že si mieni svoje pozície ešte viac posilniť. Ku tomuto sa pridružil bratislavský puč, ktorý dokazuje, že starý režirn chce sa znovu usadiť, svoj základ postaviť a svoju politickú moc uplatniť, a takýmto spôsobom splniť tie nádeje, v ktorých sa ten starý duch kochá. K týmto dvom bodom musíme konštatovať i zachádzanie s našimi menšinami v českých krajinách, ktoré zachádzanie nemôžeme len tak bez slova nechať a ktoré zachádzanie je dôkazom toho, že starý duch vládne, že nevymiera a drží sa kŕčovite nádejí, že príde zase k veslu.

Vládu slovenskú, ktorá bola menovaná posledne [Sidorovu - pozn. Joseliani], neuznávame. Za legálnu vládu jedine držíme tú, ktorej Snem 23. februára odhlasoval jednohlasne dôveru, ktorá vláda i dnes je pre nás zákonitou predstaviteľkou slovenského národa. Opatrenia prezidenta Republiky bolo protiústavné. Naši právnici preskúmali presne nielen ústavný zákon, ale aj zmocňovací zákon a presvedčili sa, že prezident Republiky nemal nijakého práva bez odhlasovania nedôvery Snemom vládu pozbaviť. To, čo sa dialo potom ďalej pod vojenskou ochranou, to nasvedčuje, že ten starý duch sa cíti už dosť silný. Udalosti sa rútia rýchlym tempom napred, a nemôžeme povedať, že čo všetko môže to vyvolať, ak sa Slováci dostatočne a rýchlo neosvedčia, že sa nestotožňujú s týmto režimom, že sa nestotožňujú s českým národom. Nechcem byť prorokom, ale každý si domyslí, že týmto tempom sa rútiace udalosti môžu vyvolať situáciu takú, aká bola v Mníchove, že sme vás dostatočne neznali a preto sme vás traktovali ako Čechoslovákov, lebo veď bývate v jednom štáte a my hľadíme na Štát ako na jednotu. My nemôžeme proti nikomu viesť vojnu, kto drží slovenské územie v moci. To sa nás netýka, my sme nie na to povolaní, aby sme namiesto vás išli vyhadzovať toho, kto by sa vrútil na slovenské územie. Vieme, že Slováci sú pokojamilovný a pracovitý národ. Konštatujem, máme doklady o vás, že chcete s nami dobre žiť a to vítame a kvitujeme vďačne.&quot;

Po tomto rozhovore ja som si dovolil poznámku, v ktorej poznámke usiloval som sa vychytiť práve najhlbší zmysel celej tej argumentácie a upozornil som na vládne vyhlásenie, odznelé práve v tomto sneme dňa 21. februára t.r., v ktorom som poznamenal, že vládne vyhlásenie bolo založené na vete: Slovenský národ buduje si svoj štát, buduje si svoj nový štát, buduje si svoj slovenský štát. Dôkazom toho je, že slovenský nacionalizmus žije, slovenské nacionálne povedomie, že pracuje, organizuje si svoju službu štátnu, aby takto dokázal, že chce svojsky žiť podľa toho princípu, ktorý je dnes svetovým mottom: národnosť. Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi. Čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola Republika likvidovaná, ale ak budeme vedieť, že beh udalostí sa bude vyvinovať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som pred nemeckým činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu. Na to mi bolo poznamenané, že prečo táto váhavosť. Ja som poznamenal, že nie pre nedostatok svojho nacionálneho cítenia, nie pre nedostatok vôle, akoby sme my nechceli svojský štát mať. Ale s poukazom na malú vyškolenosť nášho ľudu, ktorá malá vyškolenosť by začiatky nášho štátneho života nechcela dostatočne — povedal by som — odosobniť, poťažne od udalosti odlúčiť, a trpko by znášala a výčitky by nám robila naša politická vospolnosť — keby z toho vyplývajúce počiatočné prekážky a ťažkosti musela znášať — že preto sú tie ťažkosti, že sme to spravili. Ale keď náš ľud bude vidieť, že udalosti sa rútili tak, že jediné východisko bude to, aby sme sa osamostatnili, vtedy si každý Slovák pritiahne remeň, uskromní sa a bude vedieť znášať i menšie nevýhody a povie si, že nebolo možno ináč robiť.

Dostal som plné uznanie a pochopenie tohoto nášho stanoviska. Potom stalo sa to, aby som z úst najpovolanejšieho, teda z úst samého Führera počul, aké sú plány Nemeckej ríše na tomto poli a aby sa vedel podľa toho slovenský národ prispôsobiť. Nato pán zahraničný minister von Ribbenlrop povedal, že ďalej nejde hovoriť, že ďalšie počujem čoskoro z povolaných úst. Týmto bol náš rozhovor so zahraničným ministrom von Ribbentropom skončený.

Za krátky čas boli sme predvedení k pánu ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, v nových sieňach ríšskeho kancelárstva, kde opätovne čestná rota vzdala poctu a kde sa nám dostalo plného oficiálneho a slávnostného prijatia, ako to pri takýchto príležitostiach býva. Po prijatí pri samom rozhovore mimo mňa a kolegu Dr. Ďurčanského prítomní boli dvaja generáli a ešte dvaja diplomati, takže naše prijatie išlo v rámci úradnom a slávnostnom. Pán ríšsky kancelár, začal rozhovor týmto: Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnen die Klärung der Situation zu besprechen.

Po tomto preslove začal októbrovými udalosťami, ktoré októbrové udalosti vylíčil v tom zmysle, že: 'Riešil som vtedy nastolený problém s nádejou, že oni v tom teritóriu, ako budú nechaní, zmenia svoj systém a že nebudeme mať žiadnych trpkých skúseností vzájomných. Nestalo sa tak, máme nové skúsenosti a komplikácie, a tieto komplikácie sú nielen medzi nami susedmi, ale tieto vynášajú sa odtiaľ i do sveta. My sme nechceli krv prelievať a nechceli sme cudzích asimilovať. My nechceli sme krv prelievať a nedovolíme krv prelievať ani v budúcnosti. Nemecký národ má svoj Wirtschaftsraum a v tomto nesmie mu nikto prekážať. Musím ale konštatovať, že Nemci sú odstrkovaní v Čechách, kde sa viac a viac prejavuje nádej, že sa to všetko zmení, že sa vráti starý režim. Táto nádej stále zosilňuje a prejavuje sa mnohokrát spôsobom nekvalifikovaným. Vymýšľajú sa problémy, zahraničné plány, a nastolujú sa otázky, ktoré nemajú s naším životom nič spoločného, a len preto, aby budili nádej, že príde doba, že sa to všetko zvrtne, a my zas prídeme k starému režimu a moci. No, v Európe viac ohnisko vojny nepotrebujeme a nedovolíme. Takéto ohnisko vojny sa nechá rozhádzať, rozmetáme ho, aby ani stopy z neho nezostalo. V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci nám hovoria, že si to nedajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi zas sa tu odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.'

Tento úsek reči odznel ako výraz sklamania sa v Čechoch, sklamania sa v tých nádejach, ktoré sa kládli v nich po mníchovskom rozhodnutí. Humánne zaobchádzanie s Čechmi v Mníchove dalo im odvahu takto zariadiť svoj postup.

Prichádzal teraz druhý úsek, ktorý sa týkal nás. &quot;Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch - pokračoval pán ríšsky kancelár. — Priznávam, neznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitosných, nadobudol som si presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zaslal, hoci — ako som povedal — nepoznal som bližšie tento problém len na základe tých kusých informácií, ktoré som náhodilé dosial. Bez tohoto zaslania bolo by to ináč dopadlo s vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: 'Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojmu životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok !' — Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.&quot;

Vycítil som, že tuje ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tuje to nebezpečenstvo.
Potorn prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomuto treba sa osvedčiť. &quot;Aber blitzschneIľ treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ rná svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu. aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto — použil zas slova — 'blitzschnell' riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu 'Volkstum'. Ale kto podľa svojho národného charakteru žiť chce, ten padá do ochrany tohoto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal, 'blitzschnelľ&quot;.

Po tomto výklade dovolil som si pár slov pánu ríšskemu kancelárovi povedať, v duchu asi tom, že: &quot;pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme Vám povďační.&quot;

Toto bol asi podstatný a vecný, v krátkosti uvedený obsah týchto našich rozhovorov. Potom sme sa rozlúčili a odovzdali srne vec patričným referentom k prejednaniu, čo trvalo až do druhej hodiny v noci, takže sme na sľúbený čas o 12. hodine v noci nemohli prísť.

Slávny Snem, skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte. (Potlesk.)


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>162</id>
      <timestamp>2006-03-25T22:02:24Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>wiki wiki</comment>
      <text xml:space="preserve">Slávny Snem!

Po vzrušujúcich udalostiach minulého týždňa v Bratislave a po Slovensku sa odohravších, v noci zo dňa 12. marca na 13. marca bolo mi doručené pozvanie pána ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý ma volal do Berlína na návštevu. Dostanúc toto pozvanie v noci, ihneď som sa odobral do Bratislavy, aby sme sa o vecí poradili. V Bratislave po porade s našimi tu sa nachádzajúcimi činiteľmi a s tými, ktorých sme tu mohli nachytro pozvať, rozhodli sme sa o tomto pozvaní tak, ako to záujem vyžadoval, to jest, že do Berlína odcestujem. Na základe tohto rozhodnutia vybral som sa do Berlína, kde sme došli v pondelok podvečer.

Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, referujem bez rečníckeho pátosu, sucho, aby sorn zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní do úvahy prichádzať majú. V Berlíne prijatý som bol so všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu (Potlesk). Hneď po príchode bol som prijatý na audiencii ríšskym ministrom zahraničných vecí, šľachticom von Ribbentropom. Budem sa snažiť, podľa značiek, ktoré som si v rozhovore s ním naznačil, aspoň úryvkovite reprodukovať obsah tohto rozhovoru. 
Pán minister zahraničných vecí von Ríbbentrop hneď nadviazal na naše rozhovory, ktoré sme rnali spoločne v Mníchove a vo Viedni a poznamenal pri tom, že je si dobre vedomý toho, že viedenské rozhodnutie nechalo v nás nejaké trpké rozpomienky, že napriek všetkej dobrej vôli z jeho strany, aby sme udržali Košice, Košice padli a museli byť odstúpené Maďarom. Ale poznamenal, že Nemecko, čo mohlo urobiť v prospech a v záujme Slovenska, že to urobilo a keby bol býval lepšie informovaný o slovenskom národe, isteže by sa boli vynasnažili v jeho prospech ešte viac urobiť. Bohužiaľ, vy ste - - pokračovali pán minister von Ribbcntrop - neboli známi vo svete a tie informácie, čo sme mali o vás, boli kusé. Robil som, čo som mohol na základe tých posledných dojmov, ktoré som získal, a potom, myslím, uznáte, že zástoj môj niesol sa voči vám tónom kladným. Odvtedy časy sa míňali. Samému pánu ministrovi Chvalkovskému sme opätovne povedali, že v Čechách vládne i naďalej Benešov duch, zdôraznili sme mu to všetko do dôslednosti a upozornili srne ho, že Mníchovská dohoda nie nato bola robená, aby Benešov duch ďalej žil a vládnul, ale že robili sme to, čo sme robili v Mníchove, v tej nádejí, že sa riadnou cestou vybaví likvidovanie benešovského ducha. No v poslednej dobe musíme konštatovať tri udalosti, ktoré sú ako nejaké zakliate kamene priložené tak. že ich nebolo možno zamedziť. Je to poprvé vojenská diktatúra, nastolená v Karpatskej Ukrajine, ktorá nasvedčuje, že ten Benešov duch, ten starý režim sa nijako nemieni zlikvidovať, ale že si mieni svoje pozície ešte viac posilniť. Ku tomuto sa pridružil bratislavský puč, ktorý dokazuje, že starý režirn chce sa znovu usadiť, svoj základ postaviť a svoju politickú moc uplatniť, a takýmto spôsobom splniť tie nádeje, v ktorých sa ten starý duch kochá. K týmto dvom bodom musíme konštatovať i zachádzanie s našimi menšinami v českých krajinách, ktoré zachádzanie nemôžeme len tak bez slova nechať a ktoré zachádzanie je dôkazom toho, že starý duch vládne, že nevymiera a drží sa kŕčovite nádejí, že príde zase k veslu.

Vládu slovenskú, ktorá bola menovaná posledne [Sidorovu - pozn. Joseliani], neuznávame. Za legálnu vládu jedine držíme tú, ktorej Snem 23. februára odhlasoval jednohlasne dôveru, ktorá vláda i dnes je pre nás zákonitou predstaviteľkou slovenského národa. Opatrenia prezidenta Republiky bolo protiústavné. Naši právnici preskúmali presne nielen ústavný zákon, ale aj zmocňovací zákon a presvedčili sa, že prezident Republiky nemal nijakého práva bez odhlasovania nedôvery Snemom vládu pozbaviť. To, čo sa dialo potom ďalej pod vojenskou ochranou, to nasvedčuje, že ten starý duch sa cíti už dosť silný. Udalosti sa rútia rýchlym tempom napred, a nemôžeme povedať, že čo všetko môže to vyvolať, ak sa Slováci dostatočne a rýchlo neosvedčia, že sa nestotožňujú s týmto režimom, že sa nestotožňujú s českým národom. Nechcem byť prorokom, ale každý si domyslí, že týmto tempom sa rútiace udalosti môžu vyvolať situáciu takú, aká bola v Mníchove, že sme vás dostatočne neznali a preto sme vás traktovali ako Čechoslovákov, lebo veď bývate v jednom štáte a my hľadíme na Štát ako na jednotu. My nemôžeme proti nikomu viesť vojnu, kto drží slovenské územie v moci. To sa nás netýka, my sme nie na to povolaní, aby sme namiesto vás išli vyhadzovať toho, kto by sa vrútil na slovenské územie. Vieme, že Slováci sú pokojamilovný a pracovitý národ. Konštatujem, máme doklady o vás, že chcete s nami dobre žiť a to vítame a kvitujeme vďačne.&quot;

Po tomto rozhovore ja som si dovolil poznámku, v ktorej poznámke usiloval som sa vychytiť práve najhlbší zmysel celej tej argumentácie a upozornil som na vládne vyhlásenie, odznelé práve v tomto sneme dňa 21. februára t.r., v ktorom som poznamenal, že vládne vyhlásenie bolo založené na vete: Slovenský národ buduje si svoj štát, buduje si svoj nový štát, buduje si svoj slovenský štát. Dôkazom toho je, že slovenský nacionalizmus žije, slovenské nacionálne povedomie, že pracuje, organizuje si svoju službu štátnu, aby takto dokázal, že chce svojsky žiť podľa toho princípu, ktorý je dnes svetovým mottom: národnosť. Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi. Čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola Republika likvidovaná, ale ak budeme vedieť, že beh udalostí sa bude vyvinovať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som pred nemeckým činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu. Na to mi bolo poznamenané, že prečo táto váhavosť. Ja som poznamenal, že nie pre nedostatok svojho nacionálneho cítenia, nie pre nedostatok vôle, akoby sme my nechceli svojský štát mať. Ale s poukazom na malú vyškolenosť nášho ľudu, ktorá malá vyškolenosť by začiatky nášho štátneho života nechcela dostatočne — povedal by som — odosobniť, poťažne od udalosti odlúčiť, a trpko by znášala a výčitky by nám robila naša politická vospolnosť — keby z toho vyplývajúce počiatočné prekážky a ťažkosti musela znášať — že preto sú tie ťažkosti, že sme to spravili. Ale keď náš ľud bude vidieť, že udalosti sa rútili tak, že jediné východisko bude to, aby sme sa osamostatnili, vtedy si každý Slovák pritiahne remeň, uskromní sa a bude vedieť znášať i menšie nevýhody a povie si, že nebolo možno ináč robiť.

Dostal som plné uznanie a pochopenie tohoto nášho stanoviska. Potom stalo sa to, aby som z úst najpovolanejšieho, teda z úst samého Führera počul, aké sú plány Nemeckej ríše na tomto poli a aby sa vedel podľa toho slovenský národ prispôsobiť. Nato pán zahraničný minister von Ribbenlrop povedal, že ďalej nejde hovoriť, že ďalšie počujem čoskoro z povolaných úst. Týmto bol náš rozhovor so zahraničným ministrom von Ribbentropom skončený.

Za krátky čas boli sme predvedení k pánu ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, v nových sieňach ríšskeho kancelárstva, kde opätovne čestná rota vzdala poctu a kde sa nám dostalo plného oficiálneho a slávnostného prijatia, ako to pri takýchto príležitostiach býva. Po prijatí pri samom rozhovore mimo mňa a kolegu Dr. Ďurčanského prítomní boli dvaja generáli a ešte dvaja diplomati, takže naše prijatie išlo v rámci úradnom a slávnostnom. Pán ríšsky kancelár, začal rozhovor týmto: Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnen die Klärung der Situation zu besprechen.

Po tomto preslove začal októbrovými udalosťami, ktoré októbrové udalosti vylíčil v tom zmysle, že: 'Riešil som vtedy nastolený problém s nádejou, že oni v tom teritóriu, ako budú nechaní, zmenia svoj systém a že nebudeme mať žiadnych trpkých skúseností vzájomných. Nestalo sa tak, máme nové skúsenosti a komplikácie, a tieto komplikácie sú nielen medzi nami susedmi, ale tieto vynášajú sa odtiaľ i do sveta. My sme nechceli krv prelievať a nechceli sme cudzích asimilovať. My nechceli sme krv prelievať a nedovolíme krv prelievať ani v budúcnosti. Nemecký národ má svoj Wirtschaftsraum a v tomto nesmie mu nikto prekážať. Musím ale konštatovať, že Nemci sú odstrkovaní v Čechách, kde sa viac a viac prejavuje nádej, že sa to všetko zmení, že sa vráti starý režim. Táto nádej stále zosilňuje a prejavuje sa mnohokrát spôsobom nekvalifikovaným. Vymýšľajú sa problémy, zahraničné plány, a nastolujú sa otázky, ktoré nemajú s naším životom nič spoločného, a len preto, aby budili nádej, že príde doba, že sa to všetko zvrtne, a my zas prídeme k starému režimu a moci. No, v Európe viac ohnisko vojny nepotrebujeme a nedovolíme. Takéto ohnisko vojny sa nechá rozhádzať, rozmetáme ho, aby ani stopy z neho nezostalo. V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci nám hovoria, že si to nedajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi zas sa tu odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.'

Tento úsek reči odznel ako výraz sklamania sa v Čechoch, sklamania sa v tých nádejach, ktoré sa kládli v nich po mníchovskom rozhodnutí. Humánne zaobchádzanie s Čechmi v Mníchove dalo im odvahu takto zariadiť svoj postup.

Prichádzal teraz druhý úsek, ktorý sa týkal nás. &quot;Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch - pokračoval pán ríšsky kancelár. — Priznávam, neznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitosných, nadobudol som si presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zaslal, hoci — ako som povedal — nepoznal som bližšie tento problém len na základe tých kusých informácií, ktoré som náhodilé dosial. Bez tohoto zaslania bolo by to ináč dopadlo s vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: 'Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojmu životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok !' — Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.&quot;

Vycítil som, že tuje ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tuje to nebezpečenstvo.
Potorn prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomuto treba sa osvedčiť. &quot;Aber blitzschneIľ treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ rná svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu. aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto — použil zas slova — 'blitzschnell' riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu 'Volkstum'. Ale kto podľa svojho národného charakteru žiť chce, ten padá do ochrany tohoto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal, 'blitzschnelľ&quot;.

Po tomto výklade dovolil som si pár slov pánu ríšskemu kancelárovi povedať, v duchu asi tom, že: &quot;pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme Vám povďační.&quot;

Toto bol asi podstatný a vecný, v krátkosti uvedený obsah týchto našich rozhovorov. Potom sme sa rozlúčili a odovzdali srne vec patričným referentom k prejednaniu, čo trvalo až do druhej hodiny v noci, takže sme na sľúbený čas o 12. hodine v noci nemohli prísť.

Slávny Snem, skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte. (Potlesk.)

== Zdroj ==
* ''Tesnopisecké zápisky slovenského snemu 1939''&lt;br/&gt;Zasadanie slovenského snemu bolo vyhlásené za dôverné, Tisov prejav nebol uverejnený. Prvýkrát bol publikovaný v:
** Konštantín Čulen,  ''Po Svätoplukovi druhá naša hlava'', Prvá Katolícka Slovenská Jednota, Cleveland, 1947''

=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 161-164

== Text ==


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Jozef Tiso]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>163</id>
      <timestamp>2006-03-25T22:03:10Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>[[Vystúpenie J. Tisa na zasadnutí Slovenského autonómneho snemu 14. marca 1939]] moved to [[Vystúpenie na zasadnutí Slovenského autonómneho snemu 14. marca 1939]]: autor je v kategorii</comment>
      <text xml:space="preserve">Slávny Snem!

Po vzrušujúcich udalostiach minulého týždňa v Bratislave a po Slovensku sa odohravších, v noci zo dňa 12. marca na 13. marca bolo mi doručené pozvanie pána ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý ma volal do Berlína na návštevu. Dostanúc toto pozvanie v noci, ihneď som sa odobral do Bratislavy, aby sme sa o vecí poradili. V Bratislave po porade s našimi tu sa nachádzajúcimi činiteľmi a s tými, ktorých sme tu mohli nachytro pozvať, rozhodli sme sa o tomto pozvaní tak, ako to záujem vyžadoval, to jest, že do Berlína odcestujem. Na základe tohto rozhodnutia vybral som sa do Berlína, kde sme došli v pondelok podvečer.

Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, referujem bez rečníckeho pátosu, sucho, aby sorn zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní do úvahy prichádzať majú. V Berlíne prijatý som bol so všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu (Potlesk). Hneď po príchode bol som prijatý na audiencii ríšskym ministrom zahraničných vecí, šľachticom von Ribbentropom. Budem sa snažiť, podľa značiek, ktoré som si v rozhovore s ním naznačil, aspoň úryvkovite reprodukovať obsah tohto rozhovoru. 
Pán minister zahraničných vecí von Ríbbentrop hneď nadviazal na naše rozhovory, ktoré sme rnali spoločne v Mníchove a vo Viedni a poznamenal pri tom, že je si dobre vedomý toho, že viedenské rozhodnutie nechalo v nás nejaké trpké rozpomienky, že napriek všetkej dobrej vôli z jeho strany, aby sme udržali Košice, Košice padli a museli byť odstúpené Maďarom. Ale poznamenal, že Nemecko, čo mohlo urobiť v prospech a v záujme Slovenska, že to urobilo a keby bol býval lepšie informovaný o slovenskom národe, isteže by sa boli vynasnažili v jeho prospech ešte viac urobiť. Bohužiaľ, vy ste - - pokračovali pán minister von Ribbcntrop - neboli známi vo svete a tie informácie, čo sme mali o vás, boli kusé. Robil som, čo som mohol na základe tých posledných dojmov, ktoré som získal, a potom, myslím, uznáte, že zástoj môj niesol sa voči vám tónom kladným. Odvtedy časy sa míňali. Samému pánu ministrovi Chvalkovskému sme opätovne povedali, že v Čechách vládne i naďalej Benešov duch, zdôraznili sme mu to všetko do dôslednosti a upozornili srne ho, že Mníchovská dohoda nie nato bola robená, aby Benešov duch ďalej žil a vládnul, ale že robili sme to, čo sme robili v Mníchove, v tej nádejí, že sa riadnou cestou vybaví likvidovanie benešovského ducha. No v poslednej dobe musíme konštatovať tri udalosti, ktoré sú ako nejaké zakliate kamene priložené tak. že ich nebolo možno zamedziť. Je to poprvé vojenská diktatúra, nastolená v Karpatskej Ukrajine, ktorá nasvedčuje, že ten Benešov duch, ten starý režim sa nijako nemieni zlikvidovať, ale že si mieni svoje pozície ešte viac posilniť. Ku tomuto sa pridružil bratislavský puč, ktorý dokazuje, že starý režirn chce sa znovu usadiť, svoj základ postaviť a svoju politickú moc uplatniť, a takýmto spôsobom splniť tie nádeje, v ktorých sa ten starý duch kochá. K týmto dvom bodom musíme konštatovať i zachádzanie s našimi menšinami v českých krajinách, ktoré zachádzanie nemôžeme len tak bez slova nechať a ktoré zachádzanie je dôkazom toho, že starý duch vládne, že nevymiera a drží sa kŕčovite nádejí, že príde zase k veslu.

Vládu slovenskú, ktorá bola menovaná posledne [Sidorovu - pozn. Joseliani], neuznávame. Za legálnu vládu jedine držíme tú, ktorej Snem 23. februára odhlasoval jednohlasne dôveru, ktorá vláda i dnes je pre nás zákonitou predstaviteľkou slovenského národa. Opatrenia prezidenta Republiky bolo protiústavné. Naši právnici preskúmali presne nielen ústavný zákon, ale aj zmocňovací zákon a presvedčili sa, že prezident Republiky nemal nijakého práva bez odhlasovania nedôvery Snemom vládu pozbaviť. To, čo sa dialo potom ďalej pod vojenskou ochranou, to nasvedčuje, že ten starý duch sa cíti už dosť silný. Udalosti sa rútia rýchlym tempom napred, a nemôžeme povedať, že čo všetko môže to vyvolať, ak sa Slováci dostatočne a rýchlo neosvedčia, že sa nestotožňujú s týmto režimom, že sa nestotožňujú s českým národom. Nechcem byť prorokom, ale každý si domyslí, že týmto tempom sa rútiace udalosti môžu vyvolať situáciu takú, aká bola v Mníchove, že sme vás dostatočne neznali a preto sme vás traktovali ako Čechoslovákov, lebo veď bývate v jednom štáte a my hľadíme na Štát ako na jednotu. My nemôžeme proti nikomu viesť vojnu, kto drží slovenské územie v moci. To sa nás netýka, my sme nie na to povolaní, aby sme namiesto vás išli vyhadzovať toho, kto by sa vrútil na slovenské územie. Vieme, že Slováci sú pokojamilovný a pracovitý národ. Konštatujem, máme doklady o vás, že chcete s nami dobre žiť a to vítame a kvitujeme vďačne.&quot;

Po tomto rozhovore ja som si dovolil poznámku, v ktorej poznámke usiloval som sa vychytiť práve najhlbší zmysel celej tej argumentácie a upozornil som na vládne vyhlásenie, odznelé práve v tomto sneme dňa 21. februára t.r., v ktorom som poznamenal, že vládne vyhlásenie bolo založené na vete: Slovenský národ buduje si svoj štát, buduje si svoj nový štát, buduje si svoj slovenský štát. Dôkazom toho je, že slovenský nacionalizmus žije, slovenské nacionálne povedomie, že pracuje, organizuje si svoju službu štátnu, aby takto dokázal, že chce svojsky žiť podľa toho princípu, ktorý je dnes svetovým mottom: národnosť. Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi. Čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola Republika likvidovaná, ale ak budeme vedieť, že beh udalostí sa bude vyvinovať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som pred nemeckým činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu. Na to mi bolo poznamenané, že prečo táto váhavosť. Ja som poznamenal, že nie pre nedostatok svojho nacionálneho cítenia, nie pre nedostatok vôle, akoby sme my nechceli svojský štát mať. Ale s poukazom na malú vyškolenosť nášho ľudu, ktorá malá vyškolenosť by začiatky nášho štátneho života nechcela dostatočne — povedal by som — odosobniť, poťažne od udalosti odlúčiť, a trpko by znášala a výčitky by nám robila naša politická vospolnosť — keby z toho vyplývajúce počiatočné prekážky a ťažkosti musela znášať — že preto sú tie ťažkosti, že sme to spravili. Ale keď náš ľud bude vidieť, že udalosti sa rútili tak, že jediné východisko bude to, aby sme sa osamostatnili, vtedy si každý Slovák pritiahne remeň, uskromní sa a bude vedieť znášať i menšie nevýhody a povie si, že nebolo možno ináč robiť.

Dostal som plné uznanie a pochopenie tohoto nášho stanoviska. Potom stalo sa to, aby som z úst najpovolanejšieho, teda z úst samého Führera počul, aké sú plány Nemeckej ríše na tomto poli a aby sa vedel podľa toho slovenský národ prispôsobiť. Nato pán zahraničný minister von Ribbenlrop povedal, že ďalej nejde hovoriť, že ďalšie počujem čoskoro z povolaných úst. Týmto bol náš rozhovor so zahraničným ministrom von Ribbentropom skončený.

Za krátky čas boli sme predvedení k pánu ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, v nových sieňach ríšskeho kancelárstva, kde opätovne čestná rota vzdala poctu a kde sa nám dostalo plného oficiálneho a slávnostného prijatia, ako to pri takýchto príležitostiach býva. Po prijatí pri samom rozhovore mimo mňa a kolegu Dr. Ďurčanského prítomní boli dvaja generáli a ešte dvaja diplomati, takže naše prijatie išlo v rámci úradnom a slávnostnom. Pán ríšsky kancelár, začal rozhovor týmto: Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnen die Klärung der Situation zu besprechen.

Po tomto preslove začal októbrovými udalosťami, ktoré októbrové udalosti vylíčil v tom zmysle, že: 'Riešil som vtedy nastolený problém s nádejou, že oni v tom teritóriu, ako budú nechaní, zmenia svoj systém a že nebudeme mať žiadnych trpkých skúseností vzájomných. Nestalo sa tak, máme nové skúsenosti a komplikácie, a tieto komplikácie sú nielen medzi nami susedmi, ale tieto vynášajú sa odtiaľ i do sveta. My sme nechceli krv prelievať a nechceli sme cudzích asimilovať. My nechceli sme krv prelievať a nedovolíme krv prelievať ani v budúcnosti. Nemecký národ má svoj Wirtschaftsraum a v tomto nesmie mu nikto prekážať. Musím ale konštatovať, že Nemci sú odstrkovaní v Čechách, kde sa viac a viac prejavuje nádej, že sa to všetko zmení, že sa vráti starý režim. Táto nádej stále zosilňuje a prejavuje sa mnohokrát spôsobom nekvalifikovaným. Vymýšľajú sa problémy, zahraničné plány, a nastolujú sa otázky, ktoré nemajú s naším životom nič spoločného, a len preto, aby budili nádej, že príde doba, že sa to všetko zvrtne, a my zas prídeme k starému režimu a moci. No, v Európe viac ohnisko vojny nepotrebujeme a nedovolíme. Takéto ohnisko vojny sa nechá rozhádzať, rozmetáme ho, aby ani stopy z neho nezostalo. V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci nám hovoria, že si to nedajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi zas sa tu odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.'

Tento úsek reči odznel ako výraz sklamania sa v Čechoch, sklamania sa v tých nádejach, ktoré sa kládli v nich po mníchovskom rozhodnutí. Humánne zaobchádzanie s Čechmi v Mníchove dalo im odvahu takto zariadiť svoj postup.

Prichádzal teraz druhý úsek, ktorý sa týkal nás. &quot;Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch - pokračoval pán ríšsky kancelár. — Priznávam, neznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitosných, nadobudol som si presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zaslal, hoci — ako som povedal — nepoznal som bližšie tento problém len na základe tých kusých informácií, ktoré som náhodilé dosial. Bez tohoto zaslania bolo by to ináč dopadlo s vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: 'Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojmu životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok !' — Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.&quot;

Vycítil som, že tuje ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tuje to nebezpečenstvo.
Potorn prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomuto treba sa osvedčiť. &quot;Aber blitzschneIľ treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ rná svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu. aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto — použil zas slova — 'blitzschnell' riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu 'Volkstum'. Ale kto podľa svojho národného charakteru žiť chce, ten padá do ochrany tohoto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal, 'blitzschnelľ&quot;.

Po tomto výklade dovolil som si pár slov pánu ríšskemu kancelárovi povedať, v duchu asi tom, že: &quot;pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme Vám povďační.&quot;

Toto bol asi podstatný a vecný, v krátkosti uvedený obsah týchto našich rozhovorov. Potom sme sa rozlúčili a odovzdali srne vec patričným referentom k prejednaniu, čo trvalo až do druhej hodiny v noci, takže sme na sľúbený čas o 12. hodine v noci nemohli prísť.

Slávny Snem, skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte. (Potlesk.)

== Zdroj ==
* ''Tesnopisecké zápisky slovenského snemu 1939''&lt;br/&gt;Zasadanie slovenského snemu bolo vyhlásené za dôverné, Tisov prejav nebol uverejnený. Prvýkrát bol publikovaný v:
** Konštantín Čulen,  ''Po Svätoplukovi druhá naša hlava'', Prvá Katolícka Slovenská Jednota, Cleveland, 1947''

=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 161-164

== Text ==


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Jozef Tiso]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>164</id>
      <timestamp>2006-03-25T22:16:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>preklepy... ked to niekto vklada, mohol by aspon urobit nejaky proofreading!</comment>
      <text xml:space="preserve">Slávny Snem!

Po vzrušujúcich udalostiach minulého týždňa v Bratislave a po Slovensku sa odohravších, v noci zo dňa 12. marca na 13. marca bolo mi doručené pozvanie pána ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý ma volal do Berlína na návštevu. Dostanúc toto pozvanie v noci, ihneď som sa odobral do Bratislavy, aby sme sa o vecí poradili. V Bratislave po porade s našimi tu sa nachádzajúcimi činiteľmi a s tými, ktorých sme tu mohli nachytro pozvať, rozhodli sme sa o tomto pozvaní tak, ako to záujem vyžadoval, to jest, že do Berlína odcestujem. Na základe tohto rozhodnutia vybral som sa do Berlína, kde sme došli v pondelok podvečer.

Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, referujem bez rečníckeho pátosu, sucho, aby som zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní do úvahy prichádzať majú. V Berlíne prijatý som bol so všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu (Potlesk). Hneď po príchode bol som prijatý na audiencii ríšskym ministrom zahraničných vecí, šľachticom von Ribbentropom. Budem sa snažiť, podľa značiek, ktoré som si v rozhovore s ním naznačil, aspoň úryvkovite reprodukovať obsah tohto rozhovoru.
Pán minister zahraničných vecí von Ribbentrop hneď nadviazal na naše rozhovory, ktoré sme rnali spoločne v Mníchove a vo Viedni a poznamenal pri tom, že je si dobre vedomý toho, že viedenské rozhodnutie nechalo v nás nejaké trpké rozpomienky, že napriek všetkej dobrej vôli z jeho strany, aby sme udržali Košice, Košice padli a museli byť odstúpené Maďarom. Ale poznamenal, že Nemecko, čo mohlo urobiť v prospech a v záujme Slovenska, že to urobilo a keby bol býval lepšie informovaný o slovenskom národe, isteže by sa boli vynasnažili v jeho prospech ešte viac urobiť. Bohužiaľ, vy ste - - pokračovali pán minister von Ribbentrop - neboli známi vo svete a tie informácie, čo sme mali o vás, boli kusé. Robil som, čo som mohol na základe tých posledných dojmov, ktoré som získal, a potom, myslím, uznáte, že zástoj môj niesol sa voči vám tónom kladným. Odvtedy časy sa míňali. Samému pánu ministrovi Chvalkovskému sme opätovne povedali, že v Čechách vládne i naďalej Benešov duch, zdôraznili sme mu to všetko do dôslednosti a upozornili srne ho, že Mníchovská dohoda nie nato bola robená, aby Benešov duch ďalej žil a vládnul, ale že robili sme to, čo sme robili v Mníchove, v tej nádejí, že sa riadnou cestou vybaví likvidovanie benešovského ducha. No v poslednej dobe musíme konštatovať tri udalosti, ktoré sú ako nejaké zakliate kamene priložené tak. že ich nebolo možno zamedziť. Je to poprvé vojenská diktatúra, nastolená v Karpatskej Ukrajine, ktorá nasvedčuje, že ten Benešov duch, ten starý režim sa nijako nemieni zlikvidovať, ale že si mieni svoje pozície ešte viac posilniť. Ku tomuto sa pridružil bratislavský puč, ktorý dokazuje, že starý režim chce sa znovu usadiť, svoj základ postaviť a svoju politickú moc uplatniť, a takýmto spôsobom splniť tie nádeje, v ktorých sa ten starý duch kochá. K týmto dvom bodom musíme konštatovať i zachádzanie s našimi menšinami v českých krajinách, ktoré zachádzanie nemôžeme len tak bez slova nechať a ktoré zachádzanie je dôkazom toho, že starý duch vládne, že nevymiera a drží sa kŕčovite nádejí, že príde zase k veslu.

Vládu slovenskú, ktorá bola menovaná posledne, neuznávame. Za legálnu vládu jedine držíme tú, ktorej Snem 23. februára odhlasoval jednohlasne dôveru, ktorá vláda i dnes je pre nás zákonitou predstaviteľkou slovenského národa. Opatrenia prezidenta Republiky bolo protiústavné. Naši právnici preskúmali presne nielen ústavný zákon, ale aj zmocňovací zákon a presvedčili sa, že prezident Republiky nemal nijakého práva bez odhlasovania nedôvery Snemom vládu pozbaviť. To, čo sa dialo potom ďalej pod vojenskou ochranou, to nasvedčuje, že ten starý duch sa cíti už dosť silný. Udalosti sa rútia rýchlym tempom napred, a nemôžeme povedať, že čo všetko môže to vyvolať, ak sa Slováci dostatočne a rýchlo neosvedčia, že sa nestotožňujú s týmto režimom, že sa nestotožňujú s českým národom. Nechcem byť prorokom, ale každý si domyslí, že týmto tempom sa rútiace udalosti môžu vyvolať situáciu takú, aká bola v Mníchove, že sme vás dostatočne neznali a preto sme vás traktovali ako Čechoslovákov, lebo veď bývate v jednom štáte a my hľadíme na Štát ako na jednotu. My nemôžeme proti nikomu viesť vojnu, kto drží slovenské územie v moci. To sa nás netýka, my sme nie na to povolaní, aby sme namiesto vás išli vyhadzovať toho, kto by sa vrútil na slovenské územie. Vieme, že Slováci sú pokojamilovný a pracovitý národ. Konštatujem, máme doklady o vás, že chcete s nami dobre žiť a to vítame a kvitujeme vďačne.&quot;

Po tomto rozhovore ja som si dovolil poznámku, v ktorej poznámke usiloval som sa vychytiť práve najhlbší zmysel celej tej argumentácie a upozornil som na vládne vyhlásenie, odznelé práve v tomto sneme dňa 21. februára t.r., v ktorom som poznamenal, že vládne vyhlásenie bolo založené na vete: Slovenský národ buduje si svoj štát, buduje si svoj nový štát, buduje si svoj slovenský štát. Dôkazom toho je, že slovenský nacionalizmus žije, slovenské nacionálne povedomie, že pracuje, organizuje si svoju službu štátnu, aby takto dokázal, že chce svojsky žiť podľa toho princípu, ktorý je dnes svetovým mottom: národnosť. Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi. Čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola Republika likvidovaná, ale ak budeme vedieť, že beh udalostí sa bude vyvinovať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som pred nemeckým činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu. Na to mi bolo poznamenané, že prečo táto váhavosť. Ja som poznamenal, že nie pre nedostatok svojho nacionálneho cítenia, nie pre nedostatok vôle, akoby sme my nechceli svojský štát mať. Ale s poukazom na malú vyškolenosť nášho ľudu, ktorá malá vyškolenosť by začiatky nášho štátneho života nechcela dostatočne — povedal by som — odosobniť, poťažne od udalosti odlúčiť, a trpko by znášala a výčitky by nám robila naša politická vospolnosť — keby z toho vyplývajúce počiatočné prekážky a ťažkosti musela znášať — že preto sú tie ťažkosti, že sme to spravili. Ale keď náš ľud bude vidieť, že udalosti sa rútili tak, že jediné východisko bude to, aby sme sa osamostatnili, vtedy si každý Slovák pritiahne remeň, uskromní sa a bude vedieť znášať i menšie nevýhody a povie si, že nebolo možno ináč robiť.

Dostal som plné uznanie a pochopenie tohoto nášho stanoviska. Potom stalo sa to, aby som z úst najpovolanejšieho, teda z úst samého Führera počul, aké sú plány Nemeckej ríše na tomto poli a aby sa vedel podľa toho slovenský národ prispôsobiť. Nato pán zahraničný minister von Ribbenlrop povedal, že ďalej nejde hovoriť, že ďalšie počujem čoskoro z povolaných úst. Týmto bol náš rozhovor so zahraničným ministrom von Ribbentropom skončený.

Za krátky čas boli sme predvedení k pánu ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, v nových sieňach ríšskeho kancelárstva, kde opätovne čestná rota vzdala poctu a kde sa nám dostalo plného oficiálneho a slávnostného prijatia, ako to pri takýchto príležitostiach býva. Po prijatí pri samom rozhovore mimo mňa a kolegu Dr. Ďurčanského prítomní boli dvaja generáli a ešte dvaja diplomati, takže naše prijatie išlo v rámci úradnom a slávnostnom. Pán ríšsky kancelár, začal rozhovor týmto: Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnen die Klärung der Situation zu besprechen.

Po tomto preslove začal októbrovými udalosťami, ktoré októbrové udalosti vylíčil v tom zmysle, že: 'Riešil som vtedy nastolený problém s nádejou, že oni v tom teritóriu, ako budú nechaní, zmenia svoj systém a že nebudeme mať žiadnych trpkých skúseností vzájomných. Nestalo sa tak, máme nové skúsenosti a komplikácie, a tieto komplikácie sú nielen medzi nami susedmi, ale tieto vynášajú sa odtiaľ i do sveta. My sme nechceli krv prelievať a nechceli sme cudzích asimilovať. My nechceli sme krv prelievať a nedovolíme krv prelievať ani v budúcnosti. Nemecký národ má svoj Wirtschaftsraum a v tomto nesmie mu nikto prekážať. Musím ale konštatovať, že Nemci sú odstrkovaní v Čechách, kde sa viac a viac prejavuje nádej, že sa to všetko zmení, že sa vráti starý režim. Táto nádej stále zosilňuje a prejavuje sa mnohokrát spôsobom nekvalifikovaným. Vymýšľajú sa problémy, zahraničné plány, a nastolujú sa otázky, ktoré nemajú s naším životom nič spoločného, a len preto, aby budili nádej, že príde doba, že sa to všetko zvrtne, a my zas prídeme k starému režimu a moci. No, v Európe viac ohnisko vojny nepotrebujeme a nedovolíme. Takéto ohnisko vojny sa nechá rozhádzať, rozmetáme ho, aby ani stopy z neho nezostalo. V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci nám hovoria, že si to nedajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi zas sa tu odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.'

Tento úsek reči odznel ako výraz sklamania sa v Čechoch, sklamania sa v tých nádejach, ktoré sa kládli v nich po mníchovskom rozhodnutí. Humánne zaobchádzanie s Čechmi v Mníchove dalo im odvahu takto zariadiť svoj postup.

Prichádzal teraz druhý úsek, ktorý sa týkal nás. &quot;Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch - pokračoval pán ríšsky kancelár. — Priznávam, neznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitosných, nadobudol som si presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zaslal, hoci — ako som povedal — nepoznal som bližšie tento problém len na základe tých kusých informácií, ktoré som náhodilé dosial. Bez tohoto zaslania bolo by to ináč dopadlo s vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: 'Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojmu životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok !' — Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.&quot;

Vycítil som, že tuje ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tuje to nebezpečenstvo.
Potorn prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomuto treba sa osvedčiť. &quot;Aber blitzschneIľ treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ rná svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu. aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto — použil zas slova — 'blitzschnell' riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu 'Volkstum'. Ale kto podľa svojho národného charakteru žiť chce, ten padá do ochrany tohoto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal, 'blitzschnelľ&quot;.

Po tomto výklade dovolil som si pár slov pánu ríšskemu kancelárovi povedať, v duchu asi tom, že: &quot;pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme Vám povďační.&quot;

Toto bol asi podstatný a vecný, v krátkosti uvedený obsah týchto našich rozhovorov. Potom sme sa rozlúčili a odovzdali srne vec patričným referentom k prejednaniu, čo trvalo až do druhej hodiny v noci, takže sme na sľúbený čas o 12. hodine v noci nemohli prísť.

Slávny Snem, skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte. (Potlesk.)

== Zdroj ==
* ''Tesnopisecké zápisky slovenského snemu 1939''&lt;br/&gt;Zasadanie slovenského snemu bolo vyhlásené za dôverné, Tisov prejav nebol uverejnený. Prvýkrát bol publikovaný v:
** Konštantín Čulen,  ''Po Svätoplukovi druhá naša hlava'', Prvá Katolícka Slovenská Jednota, Cleveland, 1947''

=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 161-164


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Jozef Tiso]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>165</id>
      <timestamp>2006-03-25T22:58:21Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>[[Vystúpenie na zasadnutí Slovenského autonómneho snemu 14. marca 1939]] moved to [[Vystúpenie na zasadnutí Slovenského autonómneho snemu 14. marca 1939 (Jozef Tiso)]]</comment>
      <text xml:space="preserve">Slávny Snem!

Po vzrušujúcich udalostiach minulého týždňa v Bratislave a po Slovensku sa odohravších, v noci zo dňa 12. marca na 13. marca bolo mi doručené pozvanie pána ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý ma volal do Berlína na návštevu. Dostanúc toto pozvanie v noci, ihneď som sa odobral do Bratislavy, aby sme sa o vecí poradili. V Bratislave po porade s našimi tu sa nachádzajúcimi činiteľmi a s tými, ktorých sme tu mohli nachytro pozvať, rozhodli sme sa o tomto pozvaní tak, ako to záujem vyžadoval, to jest, že do Berlína odcestujem. Na základe tohto rozhodnutia vybral som sa do Berlína, kde sme došli v pondelok podvečer.

Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, referujem bez rečníckeho pátosu, sucho, aby som zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní do úvahy prichádzať majú. V Berlíne prijatý som bol so všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu (Potlesk). Hneď po príchode bol som prijatý na audiencii ríšskym ministrom zahraničných vecí, šľachticom von Ribbentropom. Budem sa snažiť, podľa značiek, ktoré som si v rozhovore s ním naznačil, aspoň úryvkovite reprodukovať obsah tohto rozhovoru.
Pán minister zahraničných vecí von Ribbentrop hneď nadviazal na naše rozhovory, ktoré sme rnali spoločne v Mníchove a vo Viedni a poznamenal pri tom, že je si dobre vedomý toho, že viedenské rozhodnutie nechalo v nás nejaké trpké rozpomienky, že napriek všetkej dobrej vôli z jeho strany, aby sme udržali Košice, Košice padli a museli byť odstúpené Maďarom. Ale poznamenal, že Nemecko, čo mohlo urobiť v prospech a v záujme Slovenska, že to urobilo a keby bol býval lepšie informovaný o slovenskom národe, isteže by sa boli vynasnažili v jeho prospech ešte viac urobiť. Bohužiaľ, vy ste - - pokračovali pán minister von Ribbentrop - neboli známi vo svete a tie informácie, čo sme mali o vás, boli kusé. Robil som, čo som mohol na základe tých posledných dojmov, ktoré som získal, a potom, myslím, uznáte, že zástoj môj niesol sa voči vám tónom kladným. Odvtedy časy sa míňali. Samému pánu ministrovi Chvalkovskému sme opätovne povedali, že v Čechách vládne i naďalej Benešov duch, zdôraznili sme mu to všetko do dôslednosti a upozornili srne ho, že Mníchovská dohoda nie nato bola robená, aby Benešov duch ďalej žil a vládnul, ale že robili sme to, čo sme robili v Mníchove, v tej nádejí, že sa riadnou cestou vybaví likvidovanie benešovského ducha. No v poslednej dobe musíme konštatovať tri udalosti, ktoré sú ako nejaké zakliate kamene priložené tak. že ich nebolo možno zamedziť. Je to poprvé vojenská diktatúra, nastolená v Karpatskej Ukrajine, ktorá nasvedčuje, že ten Benešov duch, ten starý režim sa nijako nemieni zlikvidovať, ale že si mieni svoje pozície ešte viac posilniť. Ku tomuto sa pridružil bratislavský puč, ktorý dokazuje, že starý režim chce sa znovu usadiť, svoj základ postaviť a svoju politickú moc uplatniť, a takýmto spôsobom splniť tie nádeje, v ktorých sa ten starý duch kochá. K týmto dvom bodom musíme konštatovať i zachádzanie s našimi menšinami v českých krajinách, ktoré zachádzanie nemôžeme len tak bez slova nechať a ktoré zachádzanie je dôkazom toho, že starý duch vládne, že nevymiera a drží sa kŕčovite nádejí, že príde zase k veslu.

Vládu slovenskú, ktorá bola menovaná posledne, neuznávame. Za legálnu vládu jedine držíme tú, ktorej Snem 23. februára odhlasoval jednohlasne dôveru, ktorá vláda i dnes je pre nás zákonitou predstaviteľkou slovenského národa. Opatrenia prezidenta Republiky bolo protiústavné. Naši právnici preskúmali presne nielen ústavný zákon, ale aj zmocňovací zákon a presvedčili sa, že prezident Republiky nemal nijakého práva bez odhlasovania nedôvery Snemom vládu pozbaviť. To, čo sa dialo potom ďalej pod vojenskou ochranou, to nasvedčuje, že ten starý duch sa cíti už dosť silný. Udalosti sa rútia rýchlym tempom napred, a nemôžeme povedať, že čo všetko môže to vyvolať, ak sa Slováci dostatočne a rýchlo neosvedčia, že sa nestotožňujú s týmto režimom, že sa nestotožňujú s českým národom. Nechcem byť prorokom, ale každý si domyslí, že týmto tempom sa rútiace udalosti môžu vyvolať situáciu takú, aká bola v Mníchove, že sme vás dostatočne neznali a preto sme vás traktovali ako Čechoslovákov, lebo veď bývate v jednom štáte a my hľadíme na Štát ako na jednotu. My nemôžeme proti nikomu viesť vojnu, kto drží slovenské územie v moci. To sa nás netýka, my sme nie na to povolaní, aby sme namiesto vás išli vyhadzovať toho, kto by sa vrútil na slovenské územie. Vieme, že Slováci sú pokojamilovný a pracovitý národ. Konštatujem, máme doklady o vás, že chcete s nami dobre žiť a to vítame a kvitujeme vďačne.&quot;

Po tomto rozhovore ja som si dovolil poznámku, v ktorej poznámke usiloval som sa vychytiť práve najhlbší zmysel celej tej argumentácie a upozornil som na vládne vyhlásenie, odznelé práve v tomto sneme dňa 21. februára t.r., v ktorom som poznamenal, že vládne vyhlásenie bolo založené na vete: Slovenský národ buduje si svoj štát, buduje si svoj nový štát, buduje si svoj slovenský štát. Dôkazom toho je, že slovenský nacionalizmus žije, slovenské nacionálne povedomie, že pracuje, organizuje si svoju službu štátnu, aby takto dokázal, že chce svojsky žiť podľa toho princípu, ktorý je dnes svetovým mottom: národnosť. Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi. Čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola Republika likvidovaná, ale ak budeme vedieť, že beh udalostí sa bude vyvinovať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som pred nemeckým činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu. Na to mi bolo poznamenané, že prečo táto váhavosť. Ja som poznamenal, že nie pre nedostatok svojho nacionálneho cítenia, nie pre nedostatok vôle, akoby sme my nechceli svojský štát mať. Ale s poukazom na malú vyškolenosť nášho ľudu, ktorá malá vyškolenosť by začiatky nášho štátneho života nechcela dostatočne — povedal by som — odosobniť, poťažne od udalosti odlúčiť, a trpko by znášala a výčitky by nám robila naša politická vospolnosť — keby z toho vyplývajúce počiatočné prekážky a ťažkosti musela znášať — že preto sú tie ťažkosti, že sme to spravili. Ale keď náš ľud bude vidieť, že udalosti sa rútili tak, že jediné východisko bude to, aby sme sa osamostatnili, vtedy si každý Slovák pritiahne remeň, uskromní sa a bude vedieť znášať i menšie nevýhody a povie si, že nebolo možno ináč robiť.

Dostal som plné uznanie a pochopenie tohoto nášho stanoviska. Potom stalo sa to, aby som z úst najpovolanejšieho, teda z úst samého Führera počul, aké sú plány Nemeckej ríše na tomto poli a aby sa vedel podľa toho slovenský národ prispôsobiť. Nato pán zahraničný minister von Ribbenlrop povedal, že ďalej nejde hovoriť, že ďalšie počujem čoskoro z povolaných úst. Týmto bol náš rozhovor so zahraničným ministrom von Ribbentropom skončený.

Za krátky čas boli sme predvedení k pánu ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, v nových sieňach ríšskeho kancelárstva, kde opätovne čestná rota vzdala poctu a kde sa nám dostalo plného oficiálneho a slávnostného prijatia, ako to pri takýchto príležitostiach býva. Po prijatí pri samom rozhovore mimo mňa a kolegu Dr. Ďurčanského prítomní boli dvaja generáli a ešte dvaja diplomati, takže naše prijatie išlo v rámci úradnom a slávnostnom. Pán ríšsky kancelár, začal rozhovor týmto: Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnen die Klärung der Situation zu besprechen.

Po tomto preslove začal októbrovými udalosťami, ktoré októbrové udalosti vylíčil v tom zmysle, že: 'Riešil som vtedy nastolený problém s nádejou, že oni v tom teritóriu, ako budú nechaní, zmenia svoj systém a že nebudeme mať žiadnych trpkých skúseností vzájomných. Nestalo sa tak, máme nové skúsenosti a komplikácie, a tieto komplikácie sú nielen medzi nami susedmi, ale tieto vynášajú sa odtiaľ i do sveta. My sme nechceli krv prelievať a nechceli sme cudzích asimilovať. My nechceli sme krv prelievať a nedovolíme krv prelievať ani v budúcnosti. Nemecký národ má svoj Wirtschaftsraum a v tomto nesmie mu nikto prekážať. Musím ale konštatovať, že Nemci sú odstrkovaní v Čechách, kde sa viac a viac prejavuje nádej, že sa to všetko zmení, že sa vráti starý režim. Táto nádej stále zosilňuje a prejavuje sa mnohokrát spôsobom nekvalifikovaným. Vymýšľajú sa problémy, zahraničné plány, a nastolujú sa otázky, ktoré nemajú s naším životom nič spoločného, a len preto, aby budili nádej, že príde doba, že sa to všetko zvrtne, a my zas prídeme k starému režimu a moci. No, v Európe viac ohnisko vojny nepotrebujeme a nedovolíme. Takéto ohnisko vojny sa nechá rozhádzať, rozmetáme ho, aby ani stopy z neho nezostalo. V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci nám hovoria, že si to nedajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi zas sa tu odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.'

Tento úsek reči odznel ako výraz sklamania sa v Čechoch, sklamania sa v tých nádejach, ktoré sa kládli v nich po mníchovskom rozhodnutí. Humánne zaobchádzanie s Čechmi v Mníchove dalo im odvahu takto zariadiť svoj postup.

Prichádzal teraz druhý úsek, ktorý sa týkal nás. &quot;Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch - pokračoval pán ríšsky kancelár. — Priznávam, neznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitosných, nadobudol som si presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zaslal, hoci — ako som povedal — nepoznal som bližšie tento problém len na základe tých kusých informácií, ktoré som náhodilé dosial. Bez tohoto zaslania bolo by to ináč dopadlo s vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: 'Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojmu životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok !' — Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.&quot;

Vycítil som, že tuje ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tuje to nebezpečenstvo.
Potorn prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomuto treba sa osvedčiť. &quot;Aber blitzschneIľ treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ rná svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu. aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto — použil zas slova — 'blitzschnell' riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu 'Volkstum'. Ale kto podľa svojho národného charakteru žiť chce, ten padá do ochrany tohoto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal, 'blitzschnelľ&quot;.

Po tomto výklade dovolil som si pár slov pánu ríšskemu kancelárovi povedať, v duchu asi tom, že: &quot;pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme Vám povďační.&quot;

Toto bol asi podstatný a vecný, v krátkosti uvedený obsah týchto našich rozhovorov. Potom sme sa rozlúčili a odovzdali srne vec patričným referentom k prejednaniu, čo trvalo až do druhej hodiny v noci, takže sme na sľúbený čas o 12. hodine v noci nemohli prísť.

Slávny Snem, skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte. (Potlesk.)

== Zdroj ==
* ''Tesnopisecké zápisky slovenského snemu 1939''&lt;br/&gt;Zasadanie slovenského snemu bolo vyhlásené za dôverné, Tisov prejav nebol uverejnený. Prvýkrát bol publikovaný v:
** Konštantín Čulen,  ''Po Svätoplukovi druhá naša hlava'', Prvá Katolícka Slovenská Jednota, Cleveland, 1947''

=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 161-164


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Jozef Tiso]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1640</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:18:45Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* Citované podľa */</comment>
      <text xml:space="preserve">Slávny Snem!

Po vzrušujúcich udalostiach minulého týždňa v Bratislave a po Slovensku sa odohravších, v noci zo dňa 12. marca na 13. marca bolo mi doručené pozvanie pána ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý ma volal do Berlína na návštevu. Dostanúc toto pozvanie v noci, ihneď som sa odobral do Bratislavy, aby sme sa o vecí poradili. V Bratislave po porade s našimi tu sa nachádzajúcimi činiteľmi a s tými, ktorých sme tu mohli nachytro pozvať, rozhodli sme sa o tomto pozvaní tak, ako to záujem vyžadoval, to jest, že do Berlína odcestujem. Na základe tohto rozhodnutia vybral som sa do Berlína, kde sme došli v pondelok podvečer.

Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, referujem bez rečníckeho pátosu, sucho, aby som zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní do úvahy prichádzať majú. V Berlíne prijatý som bol so všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu (Potlesk). Hneď po príchode bol som prijatý na audiencii ríšskym ministrom zahraničných vecí, šľachticom von Ribbentropom. Budem sa snažiť, podľa značiek, ktoré som si v rozhovore s ním naznačil, aspoň úryvkovite reprodukovať obsah tohto rozhovoru.
Pán minister zahraničných vecí von Ribbentrop hneď nadviazal na naše rozhovory, ktoré sme rnali spoločne v Mníchove a vo Viedni a poznamenal pri tom, že je si dobre vedomý toho, že viedenské rozhodnutie nechalo v nás nejaké trpké rozpomienky, že napriek všetkej dobrej vôli z jeho strany, aby sme udržali Košice, Košice padli a museli byť odstúpené Maďarom. Ale poznamenal, že Nemecko, čo mohlo urobiť v prospech a v záujme Slovenska, že to urobilo a keby bol býval lepšie informovaný o slovenskom národe, isteže by sa boli vynasnažili v jeho prospech ešte viac urobiť. Bohužiaľ, vy ste - - pokračovali pán minister von Ribbentrop - neboli známi vo svete a tie informácie, čo sme mali o vás, boli kusé. Robil som, čo som mohol na základe tých posledných dojmov, ktoré som získal, a potom, myslím, uznáte, že zástoj môj niesol sa voči vám tónom kladným. Odvtedy časy sa míňali. Samému pánu ministrovi Chvalkovskému sme opätovne povedali, že v Čechách vládne i naďalej Benešov duch, zdôraznili sme mu to všetko do dôslednosti a upozornili srne ho, že Mníchovská dohoda nie nato bola robená, aby Benešov duch ďalej žil a vládnul, ale že robili sme to, čo sme robili v Mníchove, v tej nádejí, že sa riadnou cestou vybaví likvidovanie benešovského ducha. No v poslednej dobe musíme konštatovať tri udalosti, ktoré sú ako nejaké zakliate kamene priložené tak. že ich nebolo možno zamedziť. Je to poprvé vojenská diktatúra, nastolená v Karpatskej Ukrajine, ktorá nasvedčuje, že ten Benešov duch, ten starý režim sa nijako nemieni zlikvidovať, ale že si mieni svoje pozície ešte viac posilniť. Ku tomuto sa pridružil bratislavský puč, ktorý dokazuje, že starý režim chce sa znovu usadiť, svoj základ postaviť a svoju politickú moc uplatniť, a takýmto spôsobom splniť tie nádeje, v ktorých sa ten starý duch kochá. K týmto dvom bodom musíme konštatovať i zachádzanie s našimi menšinami v českých krajinách, ktoré zachádzanie nemôžeme len tak bez slova nechať a ktoré zachádzanie je dôkazom toho, že starý duch vládne, že nevymiera a drží sa kŕčovite nádejí, že príde zase k veslu.

Vládu slovenskú, ktorá bola menovaná posledne, neuznávame. Za legálnu vládu jedine držíme tú, ktorej Snem 23. februára odhlasoval jednohlasne dôveru, ktorá vláda i dnes je pre nás zákonitou predstaviteľkou slovenského národa. Opatrenia prezidenta Republiky bolo protiústavné. Naši právnici preskúmali presne nielen ústavný zákon, ale aj zmocňovací zákon a presvedčili sa, že prezident Republiky nemal nijakého práva bez odhlasovania nedôvery Snemom vládu pozbaviť. To, čo sa dialo potom ďalej pod vojenskou ochranou, to nasvedčuje, že ten starý duch sa cíti už dosť silný. Udalosti sa rútia rýchlym tempom napred, a nemôžeme povedať, že čo všetko môže to vyvolať, ak sa Slováci dostatočne a rýchlo neosvedčia, že sa nestotožňujú s týmto režimom, že sa nestotožňujú s českým národom. Nechcem byť prorokom, ale každý si domyslí, že týmto tempom sa rútiace udalosti môžu vyvolať situáciu takú, aká bola v Mníchove, že sme vás dostatočne neznali a preto sme vás traktovali ako Čechoslovákov, lebo veď bývate v jednom štáte a my hľadíme na Štát ako na jednotu. My nemôžeme proti nikomu viesť vojnu, kto drží slovenské územie v moci. To sa nás netýka, my sme nie na to povolaní, aby sme namiesto vás išli vyhadzovať toho, kto by sa vrútil na slovenské územie. Vieme, že Slováci sú pokojamilovný a pracovitý národ. Konštatujem, máme doklady o vás, že chcete s nami dobre žiť a to vítame a kvitujeme vďačne.&quot;

Po tomto rozhovore ja som si dovolil poznámku, v ktorej poznámke usiloval som sa vychytiť práve najhlbší zmysel celej tej argumentácie a upozornil som na vládne vyhlásenie, odznelé práve v tomto sneme dňa 21. februára t.r., v ktorom som poznamenal, že vládne vyhlásenie bolo založené na vete: Slovenský národ buduje si svoj štát, buduje si svoj nový štát, buduje si svoj slovenský štát. Dôkazom toho je, že slovenský nacionalizmus žije, slovenské nacionálne povedomie, že pracuje, organizuje si svoju službu štátnu, aby takto dokázal, že chce svojsky žiť podľa toho princípu, ktorý je dnes svetovým mottom: národnosť. Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi. Čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola Republika likvidovaná, ale ak budeme vedieť, že beh udalostí sa bude vyvinovať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som pred nemeckým činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu. Na to mi bolo poznamenané, že prečo táto váhavosť. Ja som poznamenal, že nie pre nedostatok svojho nacionálneho cítenia, nie pre nedostatok vôle, akoby sme my nechceli svojský štát mať. Ale s poukazom na malú vyškolenosť nášho ľudu, ktorá malá vyškolenosť by začiatky nášho štátneho života nechcela dostatočne — povedal by som — odosobniť, poťažne od udalosti odlúčiť, a trpko by znášala a výčitky by nám robila naša politická vospolnosť — keby z toho vyplývajúce počiatočné prekážky a ťažkosti musela znášať — že preto sú tie ťažkosti, že sme to spravili. Ale keď náš ľud bude vidieť, že udalosti sa rútili tak, že jediné východisko bude to, aby sme sa osamostatnili, vtedy si každý Slovák pritiahne remeň, uskromní sa a bude vedieť znášať i menšie nevýhody a povie si, že nebolo možno ináč robiť.

Dostal som plné uznanie a pochopenie tohoto nášho stanoviska. Potom stalo sa to, aby som z úst najpovolanejšieho, teda z úst samého Führera počul, aké sú plány Nemeckej ríše na tomto poli a aby sa vedel podľa toho slovenský národ prispôsobiť. Nato pán zahraničný minister von Ribbenlrop povedal, že ďalej nejde hovoriť, že ďalšie počujem čoskoro z povolaných úst. Týmto bol náš rozhovor so zahraničným ministrom von Ribbentropom skončený.

Za krátky čas boli sme predvedení k pánu ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, v nových sieňach ríšskeho kancelárstva, kde opätovne čestná rota vzdala poctu a kde sa nám dostalo plného oficiálneho a slávnostného prijatia, ako to pri takýchto príležitostiach býva. Po prijatí pri samom rozhovore mimo mňa a kolegu Dr. Ďurčanského prítomní boli dvaja generáli a ešte dvaja diplomati, takže naše prijatie išlo v rámci úradnom a slávnostnom. Pán ríšsky kancelár, začal rozhovor týmto: Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnen die Klärung der Situation zu besprechen.

Po tomto preslove začal októbrovými udalosťami, ktoré októbrové udalosti vylíčil v tom zmysle, že: 'Riešil som vtedy nastolený problém s nádejou, že oni v tom teritóriu, ako budú nechaní, zmenia svoj systém a že nebudeme mať žiadnych trpkých skúseností vzájomných. Nestalo sa tak, máme nové skúsenosti a komplikácie, a tieto komplikácie sú nielen medzi nami susedmi, ale tieto vynášajú sa odtiaľ i do sveta. My sme nechceli krv prelievať a nechceli sme cudzích asimilovať. My nechceli sme krv prelievať a nedovolíme krv prelievať ani v budúcnosti. Nemecký národ má svoj Wirtschaftsraum a v tomto nesmie mu nikto prekážať. Musím ale konštatovať, že Nemci sú odstrkovaní v Čechách, kde sa viac a viac prejavuje nádej, že sa to všetko zmení, že sa vráti starý režim. Táto nádej stále zosilňuje a prejavuje sa mnohokrát spôsobom nekvalifikovaným. Vymýšľajú sa problémy, zahraničné plány, a nastolujú sa otázky, ktoré nemajú s naším životom nič spoločného, a len preto, aby budili nádej, že príde doba, že sa to všetko zvrtne, a my zas prídeme k starému režimu a moci. No, v Európe viac ohnisko vojny nepotrebujeme a nedovolíme. Takéto ohnisko vojny sa nechá rozhádzať, rozmetáme ho, aby ani stopy z neho nezostalo. V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci nám hovoria, že si to nedajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi zas sa tu odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.'

Tento úsek reči odznel ako výraz sklamania sa v Čechoch, sklamania sa v tých nádejach, ktoré sa kládli v nich po mníchovskom rozhodnutí. Humánne zaobchádzanie s Čechmi v Mníchove dalo im odvahu takto zariadiť svoj postup.

Prichádzal teraz druhý úsek, ktorý sa týkal nás. &quot;Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch - pokračoval pán ríšsky kancelár. — Priznávam, neznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitosných, nadobudol som si presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zaslal, hoci — ako som povedal — nepoznal som bližšie tento problém len na základe tých kusých informácií, ktoré som náhodilé dosial. Bez tohoto zaslania bolo by to ináč dopadlo s vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: 'Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojmu životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok !' — Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.&quot;

Vycítil som, že tuje ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tuje to nebezpečenstvo.
Potorn prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomuto treba sa osvedčiť. &quot;Aber blitzschneIľ treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ rná svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu. aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto — použil zas slova — 'blitzschnell' riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu 'Volkstum'. Ale kto podľa svojho národného charakteru žiť chce, ten padá do ochrany tohoto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal, 'blitzschnelľ&quot;.

Po tomto výklade dovolil som si pár slov pánu ríšskemu kancelárovi povedať, v duchu asi tom, že: &quot;pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme Vám povďační.&quot;

Toto bol asi podstatný a vecný, v krátkosti uvedený obsah týchto našich rozhovorov. Potom sme sa rozlúčili a odovzdali srne vec patričným referentom k prejednaniu, čo trvalo až do druhej hodiny v noci, takže sme na sľúbený čas o 12. hodine v noci nemohli prísť.

Slávny Snem, skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte. (Potlesk.)

== Zdroj ==
* ''Tesnopisecké zápisky slovenského snemu 1939''&lt;br/&gt;Zasadanie slovenského snemu bolo vyhlásené za dôverné, Tisov prejav nebol uverejnený. Prvýkrát bol publikovaný v:
** Konštantín Čulen,  ''Po Svätoplukovi druhá naša hlava'', Prvá Katolícka Slovenská Jednota, Cleveland, 1947''

=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 161-164


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Jozef Tiso]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2787</id>
      <timestamp>2006-12-11T23:24:16Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <comment>Category:Politika</comment>
      <text xml:space="preserve">Slávny Snem!

Po vzrušujúcich udalostiach minulého týždňa v Bratislave a po Slovensku sa odohravších, v noci zo dňa 12. marca na 13. marca bolo mi doručené pozvanie pána ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý ma volal do Berlína na návštevu. Dostanúc toto pozvanie v noci, ihneď som sa odobral do Bratislavy, aby sme sa o vecí poradili. V Bratislave po porade s našimi tu sa nachádzajúcimi činiteľmi a s tými, ktorých sme tu mohli nachytro pozvať, rozhodli sme sa o tomto pozvaní tak, ako to záujem vyžadoval, to jest, že do Berlína odcestujem. Na základe tohto rozhodnutia vybral som sa do Berlína, kde sme došli v pondelok podvečer.

Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, referujem bez rečníckeho pátosu, sucho, aby som zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní do úvahy prichádzať majú. V Berlíne prijatý som bol so všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu (Potlesk). Hneď po príchode bol som prijatý na audiencii ríšskym ministrom zahraničných vecí, šľachticom von Ribbentropom. Budem sa snažiť, podľa značiek, ktoré som si v rozhovore s ním naznačil, aspoň úryvkovite reprodukovať obsah tohto rozhovoru.
Pán minister zahraničných vecí von Ribbentrop hneď nadviazal na naše rozhovory, ktoré sme rnali spoločne v Mníchove a vo Viedni a poznamenal pri tom, že je si dobre vedomý toho, že viedenské rozhodnutie nechalo v nás nejaké trpké rozpomienky, že napriek všetkej dobrej vôli z jeho strany, aby sme udržali Košice, Košice padli a museli byť odstúpené Maďarom. Ale poznamenal, že Nemecko, čo mohlo urobiť v prospech a v záujme Slovenska, že to urobilo a keby bol býval lepšie informovaný o slovenskom národe, isteže by sa boli vynasnažili v jeho prospech ešte viac urobiť. Bohužiaľ, vy ste - - pokračovali pán minister von Ribbentrop - neboli známi vo svete a tie informácie, čo sme mali o vás, boli kusé. Robil som, čo som mohol na základe tých posledných dojmov, ktoré som získal, a potom, myslím, uznáte, že zástoj môj niesol sa voči vám tónom kladným. Odvtedy časy sa míňali. Samému pánu ministrovi Chvalkovskému sme opätovne povedali, že v Čechách vládne i naďalej Benešov duch, zdôraznili sme mu to všetko do dôslednosti a upozornili srne ho, že Mníchovská dohoda nie nato bola robená, aby Benešov duch ďalej žil a vládnul, ale že robili sme to, čo sme robili v Mníchove, v tej nádejí, že sa riadnou cestou vybaví likvidovanie benešovského ducha. No v poslednej dobe musíme konštatovať tri udalosti, ktoré sú ako nejaké zakliate kamene priložené tak. že ich nebolo možno zamedziť. Je to poprvé vojenská diktatúra, nastolená v Karpatskej Ukrajine, ktorá nasvedčuje, že ten Benešov duch, ten starý režim sa nijako nemieni zlikvidovať, ale že si mieni svoje pozície ešte viac posilniť. Ku tomuto sa pridružil bratislavský puč, ktorý dokazuje, že starý režim chce sa znovu usadiť, svoj základ postaviť a svoju politickú moc uplatniť, a takýmto spôsobom splniť tie nádeje, v ktorých sa ten starý duch kochá. K týmto dvom bodom musíme konštatovať i zachádzanie s našimi menšinami v českých krajinách, ktoré zachádzanie nemôžeme len tak bez slova nechať a ktoré zachádzanie je dôkazom toho, že starý duch vládne, že nevymiera a drží sa kŕčovite nádejí, že príde zase k veslu.

Vládu slovenskú, ktorá bola menovaná posledne, neuznávame. Za legálnu vládu jedine držíme tú, ktorej Snem 23. februára odhlasoval jednohlasne dôveru, ktorá vláda i dnes je pre nás zákonitou predstaviteľkou slovenského národa. Opatrenia prezidenta Republiky bolo protiústavné. Naši právnici preskúmali presne nielen ústavný zákon, ale aj zmocňovací zákon a presvedčili sa, že prezident Republiky nemal nijakého práva bez odhlasovania nedôvery Snemom vládu pozbaviť. To, čo sa dialo potom ďalej pod vojenskou ochranou, to nasvedčuje, že ten starý duch sa cíti už dosť silný. Udalosti sa rútia rýchlym tempom napred, a nemôžeme povedať, že čo všetko môže to vyvolať, ak sa Slováci dostatočne a rýchlo neosvedčia, že sa nestotožňujú s týmto režimom, že sa nestotožňujú s českým národom. Nechcem byť prorokom, ale každý si domyslí, že týmto tempom sa rútiace udalosti môžu vyvolať situáciu takú, aká bola v Mníchove, že sme vás dostatočne neznali a preto sme vás traktovali ako Čechoslovákov, lebo veď bývate v jednom štáte a my hľadíme na Štát ako na jednotu. My nemôžeme proti nikomu viesť vojnu, kto drží slovenské územie v moci. To sa nás netýka, my sme nie na to povolaní, aby sme namiesto vás išli vyhadzovať toho, kto by sa vrútil na slovenské územie. Vieme, že Slováci sú pokojamilovný a pracovitý národ. Konštatujem, máme doklady o vás, že chcete s nami dobre žiť a to vítame a kvitujeme vďačne.&quot;

Po tomto rozhovore ja som si dovolil poznámku, v ktorej poznámke usiloval som sa vychytiť práve najhlbší zmysel celej tej argumentácie a upozornil som na vládne vyhlásenie, odznelé práve v tomto sneme dňa 21. februára t.r., v ktorom som poznamenal, že vládne vyhlásenie bolo založené na vete: Slovenský národ buduje si svoj štát, buduje si svoj nový štát, buduje si svoj slovenský štát. Dôkazom toho je, že slovenský nacionalizmus žije, slovenské nacionálne povedomie, že pracuje, organizuje si svoju službu štátnu, aby takto dokázal, že chce svojsky žiť podľa toho princípu, ktorý je dnes svetovým mottom: národnosť. Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi. Čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola Republika likvidovaná, ale ak budeme vedieť, že beh udalostí sa bude vyvinovať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som pred nemeckým činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu. Na to mi bolo poznamenané, že prečo táto váhavosť. Ja som poznamenal, že nie pre nedostatok svojho nacionálneho cítenia, nie pre nedostatok vôle, akoby sme my nechceli svojský štát mať. Ale s poukazom na malú vyškolenosť nášho ľudu, ktorá malá vyškolenosť by začiatky nášho štátneho života nechcela dostatočne — povedal by som — odosobniť, poťažne od udalosti odlúčiť, a trpko by znášala a výčitky by nám robila naša politická vospolnosť — keby z toho vyplývajúce počiatočné prekážky a ťažkosti musela znášať — že preto sú tie ťažkosti, že sme to spravili. Ale keď náš ľud bude vidieť, že udalosti sa rútili tak, že jediné východisko bude to, aby sme sa osamostatnili, vtedy si každý Slovák pritiahne remeň, uskromní sa a bude vedieť znášať i menšie nevýhody a povie si, že nebolo možno ináč robiť.

Dostal som plné uznanie a pochopenie tohoto nášho stanoviska. Potom stalo sa to, aby som z úst najpovolanejšieho, teda z úst samého Führera počul, aké sú plány Nemeckej ríše na tomto poli a aby sa vedel podľa toho slovenský národ prispôsobiť. Nato pán zahraničný minister von Ribbenlrop povedal, že ďalej nejde hovoriť, že ďalšie počujem čoskoro z povolaných úst. Týmto bol náš rozhovor so zahraničným ministrom von Ribbentropom skončený.

Za krátky čas boli sme predvedení k pánu ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, v nových sieňach ríšskeho kancelárstva, kde opätovne čestná rota vzdala poctu a kde sa nám dostalo plného oficiálneho a slávnostného prijatia, ako to pri takýchto príležitostiach býva. Po prijatí pri samom rozhovore mimo mňa a kolegu Dr. Ďurčanského prítomní boli dvaja generáli a ešte dvaja diplomati, takže naše prijatie išlo v rámci úradnom a slávnostnom. Pán ríšsky kancelár, začal rozhovor týmto: Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnen die Klärung der Situation zu besprechen.

Po tomto preslove začal októbrovými udalosťami, ktoré októbrové udalosti vylíčil v tom zmysle, že: 'Riešil som vtedy nastolený problém s nádejou, že oni v tom teritóriu, ako budú nechaní, zmenia svoj systém a že nebudeme mať žiadnych trpkých skúseností vzájomných. Nestalo sa tak, máme nové skúsenosti a komplikácie, a tieto komplikácie sú nielen medzi nami susedmi, ale tieto vynášajú sa odtiaľ i do sveta. My sme nechceli krv prelievať a nechceli sme cudzích asimilovať. My nechceli sme krv prelievať a nedovolíme krv prelievať ani v budúcnosti. Nemecký národ má svoj Wirtschaftsraum a v tomto nesmie mu nikto prekážať. Musím ale konštatovať, že Nemci sú odstrkovaní v Čechách, kde sa viac a viac prejavuje nádej, že sa to všetko zmení, že sa vráti starý režim. Táto nádej stále zosilňuje a prejavuje sa mnohokrát spôsobom nekvalifikovaným. Vymýšľajú sa problémy, zahraničné plány, a nastolujú sa otázky, ktoré nemajú s naším životom nič spoločného, a len preto, aby budili nádej, že príde doba, že sa to všetko zvrtne, a my zas prídeme k starému režimu a moci. No, v Európe viac ohnisko vojny nepotrebujeme a nedovolíme. Takéto ohnisko vojny sa nechá rozhádzať, rozmetáme ho, aby ani stopy z neho nezostalo. V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci nám hovoria, že si to nedajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi zas sa tu odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.'

Tento úsek reči odznel ako výraz sklamania sa v Čechoch, sklamania sa v tých nádejach, ktoré sa kládli v nich po mníchovskom rozhodnutí. Humánne zaobchádzanie s Čechmi v Mníchove dalo im odvahu takto zariadiť svoj postup.

Prichádzal teraz druhý úsek, ktorý sa týkal nás. &quot;Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch - pokračoval pán ríšsky kancelár. — Priznávam, neznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitosných, nadobudol som si presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zaslal, hoci — ako som povedal — nepoznal som bližšie tento problém len na základe tých kusých informácií, ktoré som náhodilé dosial. Bez tohoto zaslania bolo by to ináč dopadlo s vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: 'Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojmu životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok !' — Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.&quot;

Vycítil som, že tuje ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tuje to nebezpečenstvo.
Potorn prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomuto treba sa osvedčiť. &quot;Aber blitzschneIľ treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ rná svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu. aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto — použil zas slova — 'blitzschnell' riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu 'Volkstum'. Ale kto podľa svojho národného charakteru žiť chce, ten padá do ochrany tohoto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal, 'blitzschnelľ&quot;.

Po tomto výklade dovolil som si pár slov pánu ríšskemu kancelárovi povedať, v duchu asi tom, že: &quot;pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme Vám povďační.&quot;

Toto bol asi podstatný a vecný, v krátkosti uvedený obsah týchto našich rozhovorov. Potom sme sa rozlúčili a odovzdali srne vec patričným referentom k prejednaniu, čo trvalo až do druhej hodiny v noci, takže sme na sľúbený čas o 12. hodine v noci nemohli prísť.

Slávny Snem, skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte. (Potlesk.)

== Zdroj ==
* ''Tesnopisecké zápisky slovenského snemu 1939''&lt;br/&gt;Zasadanie slovenského snemu bolo vyhlásené za dôverné, Tisov prejav nebol uverejnený. Prvýkrát bol publikovaný v:
** Konštantín Čulen,  ''Po Svätoplukovi druhá naša hlava'', Prvá Katolícka Slovenská Jednota, Cleveland, 1947''

=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 161-164


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Jozef Tiso]]
[[Category:Politika]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2788</id>
      <timestamp>2006-12-12T07:33:17Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>Posledné úpravy používateľa [[Special:Contributions/Van Dalsom|Van Dalsom]] ([[User_talk:Van Dalsom|diskusia]]) vrátené; bola obnovená posledná úprava AtonX</comment>
      <text xml:space="preserve">Slávny Snem!

Po vzrušujúcich udalostiach minulého týždňa v Bratislave a po Slovensku sa odohravších, v noci zo dňa 12. marca na 13. marca bolo mi doručené pozvanie pána ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý ma volal do Berlína na návštevu. Dostanúc toto pozvanie v noci, ihneď som sa odobral do Bratislavy, aby sme sa o vecí poradili. V Bratislave po porade s našimi tu sa nachádzajúcimi činiteľmi a s tými, ktorých sme tu mohli nachytro pozvať, rozhodli sme sa o tomto pozvaní tak, ako to záujem vyžadoval, to jest, že do Berlína odcestujem. Na základe tohto rozhodnutia vybral som sa do Berlína, kde sme došli v pondelok podvečer.

Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, referujem bez rečníckeho pátosu, sucho, aby som zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní do úvahy prichádzať majú. V Berlíne prijatý som bol so všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu (Potlesk). Hneď po príchode bol som prijatý na audiencii ríšskym ministrom zahraničných vecí, šľachticom von Ribbentropom. Budem sa snažiť, podľa značiek, ktoré som si v rozhovore s ním naznačil, aspoň úryvkovite reprodukovať obsah tohto rozhovoru.
Pán minister zahraničných vecí von Ribbentrop hneď nadviazal na naše rozhovory, ktoré sme rnali spoločne v Mníchove a vo Viedni a poznamenal pri tom, že je si dobre vedomý toho, že viedenské rozhodnutie nechalo v nás nejaké trpké rozpomienky, že napriek všetkej dobrej vôli z jeho strany, aby sme udržali Košice, Košice padli a museli byť odstúpené Maďarom. Ale poznamenal, že Nemecko, čo mohlo urobiť v prospech a v záujme Slovenska, že to urobilo a keby bol býval lepšie informovaný o slovenskom národe, isteže by sa boli vynasnažili v jeho prospech ešte viac urobiť. Bohužiaľ, vy ste - - pokračovali pán minister von Ribbentrop - neboli známi vo svete a tie informácie, čo sme mali o vás, boli kusé. Robil som, čo som mohol na základe tých posledných dojmov, ktoré som získal, a potom, myslím, uznáte, že zástoj môj niesol sa voči vám tónom kladným. Odvtedy časy sa míňali. Samému pánu ministrovi Chvalkovskému sme opätovne povedali, že v Čechách vládne i naďalej Benešov duch, zdôraznili sme mu to všetko do dôslednosti a upozornili srne ho, že Mníchovská dohoda nie nato bola robená, aby Benešov duch ďalej žil a vládnul, ale že robili sme to, čo sme robili v Mníchove, v tej nádejí, že sa riadnou cestou vybaví likvidovanie benešovského ducha. No v poslednej dobe musíme konštatovať tri udalosti, ktoré sú ako nejaké zakliate kamene priložené tak. že ich nebolo možno zamedziť. Je to poprvé vojenská diktatúra, nastolená v Karpatskej Ukrajine, ktorá nasvedčuje, že ten Benešov duch, ten starý režim sa nijako nemieni zlikvidovať, ale že si mieni svoje pozície ešte viac posilniť. Ku tomuto sa pridružil bratislavský puč, ktorý dokazuje, že starý režim chce sa znovu usadiť, svoj základ postaviť a svoju politickú moc uplatniť, a takýmto spôsobom splniť tie nádeje, v ktorých sa ten starý duch kochá. K týmto dvom bodom musíme konštatovať i zachádzanie s našimi menšinami v českých krajinách, ktoré zachádzanie nemôžeme len tak bez slova nechať a ktoré zachádzanie je dôkazom toho, že starý duch vládne, že nevymiera a drží sa kŕčovite nádejí, že príde zase k veslu.

Vládu slovenskú, ktorá bola menovaná posledne, neuznávame. Za legálnu vládu jedine držíme tú, ktorej Snem 23. februára odhlasoval jednohlasne dôveru, ktorá vláda i dnes je pre nás zákonitou predstaviteľkou slovenského národa. Opatrenia prezidenta Republiky bolo protiústavné. Naši právnici preskúmali presne nielen ústavný zákon, ale aj zmocňovací zákon a presvedčili sa, že prezident Republiky nemal nijakého práva bez odhlasovania nedôvery Snemom vládu pozbaviť. To, čo sa dialo potom ďalej pod vojenskou ochranou, to nasvedčuje, že ten starý duch sa cíti už dosť silný. Udalosti sa rútia rýchlym tempom napred, a nemôžeme povedať, že čo všetko môže to vyvolať, ak sa Slováci dostatočne a rýchlo neosvedčia, že sa nestotožňujú s týmto režimom, že sa nestotožňujú s českým národom. Nechcem byť prorokom, ale každý si domyslí, že týmto tempom sa rútiace udalosti môžu vyvolať situáciu takú, aká bola v Mníchove, že sme vás dostatočne neznali a preto sme vás traktovali ako Čechoslovákov, lebo veď bývate v jednom štáte a my hľadíme na Štát ako na jednotu. My nemôžeme proti nikomu viesť vojnu, kto drží slovenské územie v moci. To sa nás netýka, my sme nie na to povolaní, aby sme namiesto vás išli vyhadzovať toho, kto by sa vrútil na slovenské územie. Vieme, že Slováci sú pokojamilovný a pracovitý národ. Konštatujem, máme doklady o vás, že chcete s nami dobre žiť a to vítame a kvitujeme vďačne.&quot;

Po tomto rozhovore ja som si dovolil poznámku, v ktorej poznámke usiloval som sa vychytiť práve najhlbší zmysel celej tej argumentácie a upozornil som na vládne vyhlásenie, odznelé práve v tomto sneme dňa 21. februára t.r., v ktorom som poznamenal, že vládne vyhlásenie bolo založené na vete: Slovenský národ buduje si svoj štát, buduje si svoj nový štát, buduje si svoj slovenský štát. Dôkazom toho je, že slovenský nacionalizmus žije, slovenské nacionálne povedomie, že pracuje, organizuje si svoju službu štátnu, aby takto dokázal, že chce svojsky žiť podľa toho princípu, ktorý je dnes svetovým mottom: národnosť. Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi. Čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola Republika likvidovaná, ale ak budeme vedieť, že beh udalostí sa bude vyvinovať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som pred nemeckým činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu. Na to mi bolo poznamenané, že prečo táto váhavosť. Ja som poznamenal, že nie pre nedostatok svojho nacionálneho cítenia, nie pre nedostatok vôle, akoby sme my nechceli svojský štát mať. Ale s poukazom na malú vyškolenosť nášho ľudu, ktorá malá vyškolenosť by začiatky nášho štátneho života nechcela dostatočne — povedal by som — odosobniť, poťažne od udalosti odlúčiť, a trpko by znášala a výčitky by nám robila naša politická vospolnosť — keby z toho vyplývajúce počiatočné prekážky a ťažkosti musela znášať — že preto sú tie ťažkosti, že sme to spravili. Ale keď náš ľud bude vidieť, že udalosti sa rútili tak, že jediné východisko bude to, aby sme sa osamostatnili, vtedy si každý Slovák pritiahne remeň, uskromní sa a bude vedieť znášať i menšie nevýhody a povie si, že nebolo možno ináč robiť.

Dostal som plné uznanie a pochopenie tohoto nášho stanoviska. Potom stalo sa to, aby som z úst najpovolanejšieho, teda z úst samého Führera počul, aké sú plány Nemeckej ríše na tomto poli a aby sa vedel podľa toho slovenský národ prispôsobiť. Nato pán zahraničný minister von Ribbenlrop povedal, že ďalej nejde hovoriť, že ďalšie počujem čoskoro z povolaných úst. Týmto bol náš rozhovor so zahraničným ministrom von Ribbentropom skončený.

Za krátky čas boli sme predvedení k pánu ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, v nových sieňach ríšskeho kancelárstva, kde opätovne čestná rota vzdala poctu a kde sa nám dostalo plného oficiálneho a slávnostného prijatia, ako to pri takýchto príležitostiach býva. Po prijatí pri samom rozhovore mimo mňa a kolegu Dr. Ďurčanského prítomní boli dvaja generáli a ešte dvaja diplomati, takže naše prijatie išlo v rámci úradnom a slávnostnom. Pán ríšsky kancelár, začal rozhovor týmto: Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnen die Klärung der Situation zu besprechen.

Po tomto preslove začal októbrovými udalosťami, ktoré októbrové udalosti vylíčil v tom zmysle, že: 'Riešil som vtedy nastolený problém s nádejou, že oni v tom teritóriu, ako budú nechaní, zmenia svoj systém a že nebudeme mať žiadnych trpkých skúseností vzájomných. Nestalo sa tak, máme nové skúsenosti a komplikácie, a tieto komplikácie sú nielen medzi nami susedmi, ale tieto vynášajú sa odtiaľ i do sveta. My sme nechceli krv prelievať a nechceli sme cudzích asimilovať. My nechceli sme krv prelievať a nedovolíme krv prelievať ani v budúcnosti. Nemecký národ má svoj Wirtschaftsraum a v tomto nesmie mu nikto prekážať. Musím ale konštatovať, že Nemci sú odstrkovaní v Čechách, kde sa viac a viac prejavuje nádej, že sa to všetko zmení, že sa vráti starý režim. Táto nádej stále zosilňuje a prejavuje sa mnohokrát spôsobom nekvalifikovaným. Vymýšľajú sa problémy, zahraničné plány, a nastolujú sa otázky, ktoré nemajú s naším životom nič spoločného, a len preto, aby budili nádej, že príde doba, že sa to všetko zvrtne, a my zas prídeme k starému režimu a moci. No, v Európe viac ohnisko vojny nepotrebujeme a nedovolíme. Takéto ohnisko vojny sa nechá rozhádzať, rozmetáme ho, aby ani stopy z neho nezostalo. V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci nám hovoria, že si to nedajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi zas sa tu odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.'

Tento úsek reči odznel ako výraz sklamania sa v Čechoch, sklamania sa v tých nádejach, ktoré sa kládli v nich po mníchovskom rozhodnutí. Humánne zaobchádzanie s Čechmi v Mníchove dalo im odvahu takto zariadiť svoj postup.

Prichádzal teraz druhý úsek, ktorý sa týkal nás. &quot;Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch - pokračoval pán ríšsky kancelár. — Priznávam, neznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitosných, nadobudol som si presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zaslal, hoci — ako som povedal — nepoznal som bližšie tento problém len na základe tých kusých informácií, ktoré som náhodilé dosial. Bez tohoto zaslania bolo by to ináč dopadlo s vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: 'Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojmu životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok !' — Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.&quot;

Vycítil som, že tuje ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tuje to nebezpečenstvo.
Potorn prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomuto treba sa osvedčiť. &quot;Aber blitzschneIľ treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ rná svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu. aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto — použil zas slova — 'blitzschnell' riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu 'Volkstum'. Ale kto podľa svojho národného charakteru žiť chce, ten padá do ochrany tohoto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal, 'blitzschnelľ&quot;.

Po tomto výklade dovolil som si pár slov pánu ríšskemu kancelárovi povedať, v duchu asi tom, že: &quot;pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme Vám povďační.&quot;

Toto bol asi podstatný a vecný, v krátkosti uvedený obsah týchto našich rozhovorov. Potom sme sa rozlúčili a odovzdali srne vec patričným referentom k prejednaniu, čo trvalo až do druhej hodiny v noci, takže sme na sľúbený čas o 12. hodine v noci nemohli prísť.

Slávny Snem, skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte. (Potlesk.)

== Zdroj ==
* ''Tesnopisecké zápisky slovenského snemu 1939''&lt;br/&gt;Zasadanie slovenského snemu bolo vyhlásené za dôverné, Tisov prejav nebol uverejnený. Prvýkrát bol publikovaný v:
** Konštantín Čulen,  ''Po Svätoplukovi druhá naša hlava'', Prvá Katolícka Slovenská Jednota, Cleveland, 1947''

=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 161-164


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Jozef Tiso]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Prejav vo viedenskom rozhlase 10. marca 1939 (Ferdinand Ďurčanský)</title>
    <id>54</id>
    <revision>
      <id>166</id>
      <timestamp>2005-12-29T21:31:46Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Rozhlasovy prejav F. Durcanskeho 10.3.1939 /  Radio Speech of F. Durcansky 10.3.1939</comment>
      <text xml:space="preserve">Dokument je publikovaný pre potreby článku ''[http://sk.wikipedia.org/wiki/Historick%C3%A1_chronol%C3%B3gia_-_Slovensko_v_XX._storo%C4%8D%C3%AD Historická chronológia - Slovensko v XX. storočí]'', citovaný je podľa: ''Karol Sidor, Takto vznikol Slovenský štát, vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 102-105''


'''Slováci, Slovenky, Hlinková garda!'''


Len máloktorí z nás mysleli, že dospejeme tak rýchlo tam, kde sa teraz nachodíme. Nieje tomu tak dávno, že zaslepujúca politika vedúcich mužov českého národa priviedla na okraj katastrofy nielen českých, ale i slovenských ľudí. Každý z nás si myslel, že český národ poučený takýmito chybami — všetkému sa vyhne, čo ohrozilo nielen existenciu republiky, ale aj jeho samostatný život. 

V skutočnosti sme sa mýlili. Český národ a jeho vodcovia nič nezabudli z dejín a nič sa nepoučili z udalostí. Naopak, vytrvale pripravovali sa na to, aby nás, náš slovenský ľud, olúpili o jeho práva, ktoré sme si vybojovali strádaním a dvadsaťročným utrpením. Česi hľadali k tomu príležitosť už od októbrových dní. Je síce pravda, že niečo podobného nebolo by im prišlo na rozum, keby neboli v našom ľude niektoré pochybné a zradcovské elementy, druhu Teplanského, ktoré nič neočakávali tak náruživo, ako to, aby moc prešla výlučne od ich rúk, ako to bolo aj doteraz. Praha našla ľudí, ktorým viacej záležalo na úsmevoch ako na slobode a právach, na životných podmienkach slovenského národa. Slovenská vláda sa dopustila od októbrových dni iba jednej chyby: Nepokračovala s takou rozhodnosťou a takou tvrďosťou, akoby sa to bolo patrilo. Čo sa však nestalo, určite sa stane a musí sa stať zajtra alebo o niekoľko dní. Pochybné existencie, ktoré zo všetkého robia obchod, hľadajú všade len a len svoje osobné záujmy, musia raz navždy zmiznúť z povrchu Slovenska. Už bolo dosť toho, aby nad Slovákmi panovali ľudia, ktorí duchovne nemali nič spoločné so slovenským životom. V budúcnosti nesmie tomu tak byť. My zákonití vodcovia slovenského ľudu, boli sme aj v tomto prípade, ako tak často v minulosti, iba zahriaknutí. Praha vždy všetko urobila za naším chrbtom a proti nám. Pri tvorení zákona o autonómii slovenského územia a aj neskoršie využila príležitosť, aby dokázala, že slovenský ľud bez Prahy nemôže nič podniknúť, ani žiť. Pri každom kroku robila ťažkosti. Úpine nenápadne usilovala sa urobiť autonómiu neskutočnou a neviditeľnou. Mužovia slovenskej vlády, ktorí nemali žiadne zadné myšlienky, urobili všetko, čo bolo možné, aby takéto pokusy narazili na odpor, aby sa minuli účinku. A to sa nám poďarilo. Pravďa, pražskí ľudia poďnikli všetko možné, aby slovenská vláda ukázala sa byť pred slovenskou verejnosťou neschopnou. A pokúsili sa to dosiahnuť tým, že zastavili Národnej banke všetky úvery, ktoré bez ťažkostí sa dali pražskej vláde k dispozícii na krytie bežných výdavkov prechodnej povahy. Praha chcela nás takto prinútiť na kolená. Keď slovenská vláda pochopila toto jednanie a neprejavila ochotu upustiť zo svojich práv a keď chcela jednať tak, ako to vyžaďovali záujmy slovenského ľudu, keď vláda ministerského predsedu Tisu vyhlásila, že slovenské národné záujmy sú merítkom pre jej jednanie a pre každú činnosť jej smerodatných vodcov, Praha jasne poznala, že svoje plány neuskutoční. Prelo sa rozhoďla našu vládu odstrániť, lepšie rečeno onú vládu, ktorá stála v ceste jej vládnych chútiek. Z počiatku Praha mala úspech. Našli sa ľudia, ktorí z obavy alebo z vypočítavosti boli ochotní jednať proti tomu, čo každému Slovákovi je sväté, drahé a veľmi cenné, čo je hodné toho, aby obetoval aj život. V každom národe sa nájdu i slabí ľudia, bojazliví jednotlivci a vypočítavé osoby a tak sa našli takíto aj medzi nami Slovákmi. Našli sa ľudia, ktorí na spôsob Teplanského zradili svoj ľud, ktori vedome hovorili nepravdu, ktorí sa schovali, lebo mali nečisté svedomie. Pravda, slovenský ľud už vyúčtoval s týmito ľuďmi. Nemôže týmto mužom viacej veriť a nebude ani viacej im dôverovať. Konečne pozná ich Z vlastnej skúsenosti a preto nebude váhať dať im to na vedomie takým spôsobom, ako sa stalo s ministrom Tepíanským, že na jednom zhromaždení všetci jeho poslucháči mali na sebe obrátené kabáty. Predvídali, že tento chameleón nie je vstave držať sa línie, ktorú jernu určil národ a že on túto neustále bude meniť tak, ako to jeho osobné záujmy vyžadujú.

Pokračovanie pražskej vlády je úplne nezákonné. Pražská vláda využila iba situáciu, že v jej rukách je vojenská moc, že českí dôstojníci sú na čele slovenskej armády, že sme bolí tak ľahkoverní, že sme na zodpovedných miestach ponechali Čechov a pochybné existencie slovenskej krvi, ktorí nezniesli, aby na Slovensku Slovák bol pánom, aby na Slovensku prestala cudzovláda, aby museli žiť z práce a nie z rôznych fondov a prémií, vyplácaných za zradu slovenského národa. Pokračovanie pražskej vlády je nezákonné, lebo nemá nijakú oporu v ústavnom zákone. Podľa ústavného zákona o autonómii Slovenska menuje prezident republiky vládu na návrh predsedu snemu slovenskej krajiny. Vláda môže byť pozbavená svojho úradu len vtedy, keď Krajinský snem slovenský vyslovil jej nedôveru, alebo vláda podá demisiu. Ani jeden z uvedených prípadov sa nesplnil a preto nikto nebol oprávnený vládu Slovenska pozbaviť jej funkcie, ju zosadiť a práve tak nebol nikto oprávnený na miesto tejto vo skutočnosti nezosadenej vlády vymenovať novú vládu. Keď prezident oproti týmto jasným ustanoveniam doterajšiu vládu zosadil a novú vládu vymenoval, tak jednal nezákonne a v protive so svojou prísahou, ktorú zložil pri svojej voľbe. A tak má slovenský národ nový doklad toho, že český národ, poťažne jeho vodcovia, nepridržiavajú sa daného slova a nemôžu splniť daný prísľub.
Následok toho nezákonného postupu pražskej vlády je, že Tisová vláda ďalej právne jestvuje a že je oprávnená vykonávať svoju moc. Ja ako jej člen viem, že v skutočnosti nieje to v plnej miere možné. V plnej miere preto nieje to možné, lebo česká armáda jednoducho uskutočnila na Slovensku suchou cestou diktatúru za pomoci Teplanského. To, čo generáli, ktorí sa tešia zrejme z jasných skutkov, robia, aby nemuseli dokazovať svoje vojenské schopnosti, prekračuje všetky hranice ústavy. Nie je predsa možné - takého generála by bolo treba postaviť pred vojenský súd - aby generál Homola vyhlásil na Slovensku stanné právo len z toho dôvodu, lebo túži po dobrodružstvách a že sa to hodí do krámu pražskej vlády.

V Prahe si musia uvedomiť, že tie časy už pominuli, keď bolo možné vládnuť takým spôsobom, ako sa to dnes prejavuje: zosadiť v noci ministrov, v noci zatýkať ľudí a pozavierať Tuku a Macha, ktorí požívajú dôveru slovenského ľudu, obsadiť úrady policajného riaditeľa a veliteľa žandárstva zaistiť, obsadiť všetky budovy vojskom a rozhlasové vysielanie usporiadať v rámci novej humoristickej vlády Teplanského. Tieto Časy pominuli a to navždy. Dôkazom toho, že nijaký národ na svete nemožno umlčať, spočíva aj v tom, že ja tu vo Viedni pristupujem pred mikrofón týmito slovami: som si vedomý, že som zákonným zástupcom slovenského ľudu, že miesto, ktoré zastupujem, nastúpil som z jeho vôle a každého ubezpečujem, že nik sa nesmie vo mne sklamať a ani sa nesklame.


Slováci, Slovenky!

Každý zostane na svojom mieste. Neverte správam a úradným hláseniam, vysielaným z Prahy a z Bratislavy. To sú zlomyseľné fantómy, postrádajúce každý právny podklad. Nenechajte sa viesť za nos! Postavte sa na odpor tam, kde je treba. Čo je ale hlavné: nech Hlinková garda prevedie nástup v obciach, mestách a dedinách. Takto zoskupená Hlinková garda nech postupne preberie moc. Pritom nech Hlinková garda sa postará o to, aby na celej čiare všade vládol bezpodmienečný pokoj, poriadok a disciplína. Ktokoľvek sa vzoprie proti prevedeniu tohto rozkazu a ho neprevedie, je škodcom slovenského národa. Praha zneužila svoju moc, musíme z vlastnej sily prevziať moc do vlastných rúk. V tomto smere sme všetci Slováci jednotní. Moc na Slovensku patrí do slovenských rúk. Vojak, policajný úradník, keď je Slovák, nech sa postaví do služieb obrany slovenských práv, do služby zákonitej slovenskej vlády, do služby práva, spravodlivosti a poriadku. Títo vojaci, policajti a žandári nech sa označia gardistickou páskou, aby bolo jasné, že vykonávajú službu v duchu gardy, ako to chcel Hlinka a ako to prikazuje veliteľstvo Hlinkovej gardy. Nech nikto neotáľa, nech sa nikto nerozpakuje, ale nech každý splní svoju úlohu na svojom mieste. Pritom musí sa zachovať poriadok a musí sa konať služba, od ktorej závisí normálny chod života. To prikazuje záujem slovenského národa. Rozkazy Čechov a zradcov okolo Teplanského, ich rozkazy a opatrenia vás už nezaväzujú, lebo je jasné, že Česi nesledujú iné, ako zabezpečenie svojich vlastných záujmov na účet našej vlastnej prítomnosti a budúcnosti.

Organizované jednotky Hlinkovej gardy tých obcí, ktoré ležia blízo hranice, nech obsadia hranice, aby sme boli bezpodmienečnými pánmi nášho Slovenska. Nech je každý na svojom mieste. Nech každý vyčká moje rozkazy, ktoré dávam ako zákonitý zástupca slovenskej vlády, lebo ostatným je a ešte na niekoľko dni aj bude nemožné, aby prejavili slovenskému národu svoje pravé, neovplyvnené mienky. Moje rozkazy ohľadne činnosti Gardy sa majú rovnako súrne previesť a splniť, lebo som zborovým veliteľom tejto inštitúcie slovenského národa a vyšší vodcovia nemajú dnes tú možnosť, aby dávali rozkazy také, aké by chceli v záujme slovenského ľudu.

Našim nepriateľom a Čechom, ako aj zradcovským Slovákom pripomínam, že každý pokus proti terajšej zákonitej vláde, ktorej som i ja členom, každý čin, ktorý sa pácha vo spojení s Prahou, už po niekoľkých dňoch bude prísne potrestaný. Prechodné dni prejdú a ubezpečujem vás, že vydobyjeme plné víťazstvo slovenského národa a zabezpečenie jeho práv tak, ako to mal na mysli výkonný výbor Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý snemoval v Žiline 6. októbra.


Slováci, Slovenky!

Nech každý stojí na svojom mieste! Nech Hlinková garda strhne na seba moc v každej obci a v každom meste, kde táto moc nie je v spoľahlivých slovenských rukách. Starajte sa o udržanie poriadku za pomoci tých slovenských policajtov, žandárov a vojakov, ktorí sa k vám prihlásia a vy Česi a čechoslováci ustúpte dobrovoľne, ak nechcete vás a váš ľud' priviesť ďo nešťastia.


Slováci, Slovenky!

Volám vás všetkých do boja za slobodu slovenského národa, za lepšiu budúcnosť a za spoluprácu s veľkým a priateľsky zmýšľajúcim nemeckým národom. 

Na stráž!


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>167</id>
      <timestamp>2006-03-25T22:12:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>wiki, categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Slováci, Slovenky, Hlinková garda!

Len máloktorí z nás mysleli, že dospejeme tak rýchlo tam, kde sa teraz nachodíme. Nieje tomu tak dávno, že zaslepujúca politika vedúcich mužov českého národa priviedla na okraj katastrofy nielen českých, ale i slovenských ľudí. Každý z nás si myslel, že český národ poučený takýmito chybami — všetkému sa vyhne, čo ohrozilo nielen existenciu republiky, ale aj jeho samostatný život. 

V skutočnosti sme sa mýlili. Český národ a jeho vodcovia nič nezabudli z dejín a nič sa nepoučili z udalostí. Naopak, vytrvale pripravovali sa na to, aby nás, náš slovenský ľud, olúpili o jeho práva, ktoré sme si vybojovali strádaním a dvadsaťročným utrpením. Česi hľadali k tomu príležitosť už od októbrových dní. Je síce pravda, že niečo podobného nebolo by im prišlo na rozum, keby neboli v našom ľude niektoré pochybné a zradcovské elementy, druhu Teplanského, ktoré nič neočakávali tak náruživo, ako to, aby moc prešla výlučne od ich rúk, ako to bolo aj doteraz. Praha našla ľudí, ktorým viacej záležalo na úsmevoch ako na slobode a právach, na životných podmienkach slovenského národa. Slovenská vláda sa dopustila od októbrových dni iba jednej chyby: Nepokračovala s takou rozhodnosťou a takou tvrďosťou, akoby sa to bolo patrilo. Čo sa však nestalo, určite sa stane a musí sa stať zajtra alebo o niekoľko dní. Pochybné existencie, ktoré zo všetkého robia obchod, hľadajú všade len a len svoje osobné záujmy, musia raz navždy zmiznúť z povrchu Slovenska. Už bolo dosť toho, aby nad Slovákmi panovali ľudia, ktorí duchovne nemali nič spoločné so slovenským životom. V budúcnosti nesmie tomu tak byť. My zákonití vodcovia slovenského ľudu, boli sme aj v tomto prípade, ako tak často v minulosti, iba zahriaknutí. Praha vždy všetko urobila za naším chrbtom a proti nám. Pri tvorení zákona o autonómii slovenského územia a aj neskoršie využila príležitosť, aby dokázala, že slovenský ľud bez Prahy nemôže nič podniknúť, ani žiť. Pri každom kroku robila ťažkosti. Úpine nenápadne usilovala sa urobiť autonómiu neskutočnou a neviditeľnou. Mužovia slovenskej vlády, ktorí nemali žiadne zadné myšlienky, urobili všetko, čo bolo možné, aby takéto pokusy narazili na odpor, aby sa minuli účinku. A to sa nám poďarilo. Pravďa, pražskí ľudia poďnikli všetko možné, aby slovenská vláda ukázala sa byť pred slovenskou verejnosťou neschopnou. A pokúsili sa to dosiahnuť tým, že zastavili Národnej banke všetky úvery, ktoré bez ťažkostí sa dali pražskej vláde k dispozícii na krytie bežných výdavkov prechodnej povahy. Praha chcela nás takto prinútiť na kolená. Keď slovenská vláda pochopila toto jednanie a neprejavila ochotu upustiť zo svojich práv a keď chcela jednať tak, ako to vyžaďovali záujmy slovenského ľudu, keď vláda ministerského predsedu Tisu vyhlásila, že slovenské národné záujmy sú merítkom pre jej jednanie a pre každú činnosť jej smerodatných vodcov, Praha jasne poznala, že svoje plány neuskutoční. Prelo sa rozhoďla našu vládu odstrániť, lepšie rečeno onú vládu, ktorá stála v ceste jej vládnych chútiek. Z počiatku Praha mala úspech. Našli sa ľudia, ktorí z obavy alebo z vypočítavosti boli ochotní jednať proti tomu, čo každému Slovákovi je sväté, drahé a veľmi cenné, čo je hodné toho, aby obetoval aj život. V každom národe sa nájdu i slabí ľudia, bojazliví jednotlivci a vypočítavé osoby a tak sa našli takíto aj medzi nami Slovákmi. Našli sa ľudia, ktorí na spôsob Teplanského zradili svoj ľud, ktori vedome hovorili nepravdu, ktorí sa schovali, lebo mali nečisté svedomie. Pravda, slovenský ľud už vyúčtoval s týmito ľuďmi. Nemôže týmto mužom viacej veriť a nebude ani viacej im dôverovať. Konečne pozná ich Z vlastnej skúsenosti a preto nebude váhať dať im to na vedomie takým spôsobom, ako sa stalo s ministrom Tepíanským, že na jednom zhromaždení všetci jeho poslucháči mali na sebe obrátené kabáty. Predvídali, že tento chameleón nie je vstave držať sa línie, ktorú jernu určil národ a že on túto neustále bude meniť tak, ako to jeho osobné záujmy vyžadujú.

Pokračovanie pražskej vlády je úplne nezákonné. Pražská vláda využila iba situáciu, že v jej rukách je vojenská moc, že českí dôstojníci sú na čele slovenskej armády, že sme bolí tak ľahkoverní, že sme na zodpovedných miestach ponechali Čechov a pochybné existencie slovenskej krvi, ktorí nezniesli, aby na Slovensku Slovák bol pánom, aby na Slovensku prestala cudzovláda, aby museli žiť z práce a nie z rôznych fondov a prémií, vyplácaných za zradu slovenského národa. Pokračovanie pražskej vlády je nezákonné, lebo nemá nijakú oporu v ústavnom zákone. Podľa ústavného zákona o autonómii Slovenska menuje prezident republiky vládu na návrh predsedu snemu slovenskej krajiny. Vláda môže byť pozbavená svojho úradu len vtedy, keď Krajinský snem slovenský vyslovil jej nedôveru, alebo vláda podá demisiu. Ani jeden z uvedených prípadov sa nesplnil a preto nikto nebol oprávnený vládu Slovenska pozbaviť jej funkcie, ju zosadiť a práve tak nebol nikto oprávnený na miesto tejto vo skutočnosti nezosadenej vlády vymenovať novú vládu. Keď prezident oproti týmto jasným ustanoveniam doterajšiu vládu zosadil a novú vládu vymenoval, tak jednal nezákonne a v protive so svojou prísahou, ktorú zložil pri svojej voľbe. A tak má slovenský národ nový doklad toho, že český národ, poťažne jeho vodcovia, nepridržiavajú sa daného slova a nemôžu splniť daný prísľub.
Následok toho nezákonného postupu pražskej vlády je, že Tisová vláda ďalej právne jestvuje a že je oprávnená vykonávať svoju moc. Ja ako jej člen viem, že v skutočnosti nieje to v plnej miere možné. V plnej miere preto nieje to možné, lebo česká armáda jednoducho uskutočnila na Slovensku suchou cestou diktatúru za pomoci Teplanského. To, čo generáli, ktorí sa tešia zrejme z jasných skutkov, robia, aby nemuseli dokazovať svoje vojenské schopnosti, prekračuje všetky hranice ústavy. Nie je predsa možné - takého generála by bolo treba postaviť pred vojenský súd - aby generál Homola vyhlásil na Slovensku stanné právo len z toho dôvodu, lebo túži po dobrodružstvách a že sa to hodí do krámu pražskej vlády.

V Prahe si musia uvedomiť, že tie časy už pominuli, keď bolo možné vládnuť takým spôsobom, ako sa to dnes prejavuje: zosadiť v noci ministrov, v noci zatýkať ľudí a pozavierať Tuku a Macha, ktorí požívajú dôveru slovenského ľudu, obsadiť úrady policajného riaditeľa a veliteľa žandárstva zaistiť, obsadiť všetky budovy vojskom a rozhlasové vysielanie usporiadať v rámci novej humoristickej vlády Teplanského. Tieto Časy pominuli a to navždy. Dôkazom toho, že nijaký národ na svete nemožno umlčať, spočíva aj v tom, že ja tu vo Viedni pristupujem pred mikrofón týmito slovami: som si vedomý, že som zákonným zástupcom slovenského ľudu, že miesto, ktoré zastupujem, nastúpil som z jeho vôle a každého ubezpečujem, že nik sa nesmie vo mne sklamať a ani sa nesklame.


Slováci, Slovenky!

Každý zostane na svojom mieste. Neverte správam a úradným hláseniam, vysielaným z Prahy a z Bratislavy. To sú zlomyseľné fantómy, postrádajúce každý právny podklad. Nenechajte sa viesť za nos! Postavte sa na odpor tam, kde je treba. Čo je ale hlavné: nech Hlinková garda prevedie nástup v obciach, mestách a dedinách. Takto zoskupená Hlinková garda nech postupne preberie moc. Pritom nech Hlinková garda sa postará o to, aby na celej čiare všade vládol bezpodmienečný pokoj, poriadok a disciplína. Ktokoľvek sa vzoprie proti prevedeniu tohto rozkazu a ho neprevedie, je škodcom slovenského národa. Praha zneužila svoju moc, musíme z vlastnej sily prevziať moc do vlastných rúk. V tomto smere sme všetci Slováci jednotní. Moc na Slovensku patrí do slovenských rúk. Vojak, policajný úradník, keď je Slovák, nech sa postaví do služieb obrany slovenských práv, do služby zákonitej slovenskej vlády, do služby práva, spravodlivosti a poriadku. Títo vojaci, policajti a žandári nech sa označia gardistickou páskou, aby bolo jasné, že vykonávajú službu v duchu gardy, ako to chcel Hlinka a ako to prikazuje veliteľstvo Hlinkovej gardy. Nech nikto neotáľa, nech sa nikto nerozpakuje, ale nech každý splní svoju úlohu na svojom mieste. Pritom musí sa zachovať poriadok a musí sa konať služba, od ktorej závisí normálny chod života. To prikazuje záujem slovenského národa. Rozkazy Čechov a zradcov okolo Teplanského, ich rozkazy a opatrenia vás už nezaväzujú, lebo je jasné, že Česi nesledujú iné, ako zabezpečenie svojich vlastných záujmov na účet našej vlastnej prítomnosti a budúcnosti.

Organizované jednotky Hlinkovej gardy tých obcí, ktoré ležia blízo hranice, nech obsadia hranice, aby sme boli bezpodmienečnými pánmi nášho Slovenska. Nech je každý na svojom mieste. Nech každý vyčká moje rozkazy, ktoré dávam ako zákonitý zástupca slovenskej vlády, lebo ostatným je a ešte na niekoľko dni aj bude nemožné, aby prejavili slovenskému národu svoje pravé, neovplyvnené mienky. Moje rozkazy ohľadne činnosti Gardy sa majú rovnako súrne previesť a splniť, lebo som zborovým veliteľom tejto inštitúcie slovenského národa a vyšší vodcovia nemajú dnes tú možnosť, aby dávali rozkazy také, aké by chceli v záujme slovenského ľudu.

Našim nepriateľom a Čechom, ako aj zradcovským Slovákom pripomínam, že každý pokus proti terajšej zákonitej vláde, ktorej som i ja členom, každý čin, ktorý sa pácha vo spojení s Prahou, už po niekoľkých dňoch bude prísne potrestaný. Prechodné dni prejdú a ubezpečujem vás, že vydobyjeme plné víťazstvo slovenského národa a zabezpečenie jeho práv tak, ako to mal na mysli výkonný výbor Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý snemoval v Žiline 6. októbra.


Slováci, Slovenky!

Nech každý stojí na svojom mieste! Nech Hlinková garda strhne na seba moc v každej obci a v každom meste, kde táto moc nie je v spoľahlivých slovenských rukách. Starajte sa o udržanie poriadku za pomoci tých slovenských policajtov, žandárov a vojakov, ktorí sa k vám prihlásia a vy Česi a čechoslováci ustúpte dobrovoľne, ak nechcete vás a váš ľud' priviesť ďo nešťastia.


Slováci, Slovenky!

Volám vás všetkých do boja za slobodu slovenského národa, za lepšiu budúcnosť a za spoluprácu s veľkým a priateľsky zmýšľajúcim nemeckým národom. 


Na stráž!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 102-105

{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Ferdinand Ďurčanský]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>168</id>
      <timestamp>2006-03-25T22:17:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>[[Prejav F. Ďurčanského vo viedenskom rozhlase 10. marca 1939 o 21:00]] moved to [[Prejav vo viedenskom rozhlase 10. marca 1939 o 21:00]]: autor je v kategorii</comment>
      <text xml:space="preserve">Slováci, Slovenky, Hlinková garda!

Len máloktorí z nás mysleli, že dospejeme tak rýchlo tam, kde sa teraz nachodíme. Nieje tomu tak dávno, že zaslepujúca politika vedúcich mužov českého národa priviedla na okraj katastrofy nielen českých, ale i slovenských ľudí. Každý z nás si myslel, že český národ poučený takýmito chybami — všetkému sa vyhne, čo ohrozilo nielen existenciu republiky, ale aj jeho samostatný život. 

V skutočnosti sme sa mýlili. Český národ a jeho vodcovia nič nezabudli z dejín a nič sa nepoučili z udalostí. Naopak, vytrvale pripravovali sa na to, aby nás, náš slovenský ľud, olúpili o jeho práva, ktoré sme si vybojovali strádaním a dvadsaťročným utrpením. Česi hľadali k tomu príležitosť už od októbrových dní. Je síce pravda, že niečo podobného nebolo by im prišlo na rozum, keby neboli v našom ľude niektoré pochybné a zradcovské elementy, druhu Teplanského, ktoré nič neočakávali tak náruživo, ako to, aby moc prešla výlučne od ich rúk, ako to bolo aj doteraz. Praha našla ľudí, ktorým viacej záležalo na úsmevoch ako na slobode a právach, na životných podmienkach slovenského národa. Slovenská vláda sa dopustila od októbrových dni iba jednej chyby: Nepokračovala s takou rozhodnosťou a takou tvrďosťou, akoby sa to bolo patrilo. Čo sa však nestalo, určite sa stane a musí sa stať zajtra alebo o niekoľko dní. Pochybné existencie, ktoré zo všetkého robia obchod, hľadajú všade len a len svoje osobné záujmy, musia raz navždy zmiznúť z povrchu Slovenska. Už bolo dosť toho, aby nad Slovákmi panovali ľudia, ktorí duchovne nemali nič spoločné so slovenským životom. V budúcnosti nesmie tomu tak byť. My zákonití vodcovia slovenského ľudu, boli sme aj v tomto prípade, ako tak často v minulosti, iba zahriaknutí. Praha vždy všetko urobila za naším chrbtom a proti nám. Pri tvorení zákona o autonómii slovenského územia a aj neskoršie využila príležitosť, aby dokázala, že slovenský ľud bez Prahy nemôže nič podniknúť, ani žiť. Pri každom kroku robila ťažkosti. Úpine nenápadne usilovala sa urobiť autonómiu neskutočnou a neviditeľnou. Mužovia slovenskej vlády, ktorí nemali žiadne zadné myšlienky, urobili všetko, čo bolo možné, aby takéto pokusy narazili na odpor, aby sa minuli účinku. A to sa nám poďarilo. Pravďa, pražskí ľudia poďnikli všetko možné, aby slovenská vláda ukázala sa byť pred slovenskou verejnosťou neschopnou. A pokúsili sa to dosiahnuť tým, že zastavili Národnej banke všetky úvery, ktoré bez ťažkostí sa dali pražskej vláde k dispozícii na krytie bežných výdavkov prechodnej povahy. Praha chcela nás takto prinútiť na kolená. Keď slovenská vláda pochopila toto jednanie a neprejavila ochotu upustiť zo svojich práv a keď chcela jednať tak, ako to vyžaďovali záujmy slovenského ľudu, keď vláda ministerského predsedu Tisu vyhlásila, že slovenské národné záujmy sú merítkom pre jej jednanie a pre každú činnosť jej smerodatných vodcov, Praha jasne poznala, že svoje plány neuskutoční. Prelo sa rozhoďla našu vládu odstrániť, lepšie rečeno onú vládu, ktorá stála v ceste jej vládnych chútiek. Z počiatku Praha mala úspech. Našli sa ľudia, ktorí z obavy alebo z vypočítavosti boli ochotní jednať proti tomu, čo každému Slovákovi je sväté, drahé a veľmi cenné, čo je hodné toho, aby obetoval aj život. V každom národe sa nájdu i slabí ľudia, bojazliví jednotlivci a vypočítavé osoby a tak sa našli takíto aj medzi nami Slovákmi. Našli sa ľudia, ktorí na spôsob Teplanského zradili svoj ľud, ktori vedome hovorili nepravdu, ktorí sa schovali, lebo mali nečisté svedomie. Pravda, slovenský ľud už vyúčtoval s týmito ľuďmi. Nemôže týmto mužom viacej veriť a nebude ani viacej im dôverovať. Konečne pozná ich Z vlastnej skúsenosti a preto nebude váhať dať im to na vedomie takým spôsobom, ako sa stalo s ministrom Tepíanským, že na jednom zhromaždení všetci jeho poslucháči mali na sebe obrátené kabáty. Predvídali, že tento chameleón nie je vstave držať sa línie, ktorú jernu určil národ a že on túto neustále bude meniť tak, ako to jeho osobné záujmy vyžadujú.

Pokračovanie pražskej vlády je úplne nezákonné. Pražská vláda využila iba situáciu, že v jej rukách je vojenská moc, že českí dôstojníci sú na čele slovenskej armády, že sme bolí tak ľahkoverní, že sme na zodpovedných miestach ponechali Čechov a pochybné existencie slovenskej krvi, ktorí nezniesli, aby na Slovensku Slovák bol pánom, aby na Slovensku prestala cudzovláda, aby museli žiť z práce a nie z rôznych fondov a prémií, vyplácaných za zradu slovenského národa. Pokračovanie pražskej vlády je nezákonné, lebo nemá nijakú oporu v ústavnom zákone. Podľa ústavného zákona o autonómii Slovenska menuje prezident republiky vládu na návrh predsedu snemu slovenskej krajiny. Vláda môže byť pozbavená svojho úradu len vtedy, keď Krajinský snem slovenský vyslovil jej nedôveru, alebo vláda podá demisiu. Ani jeden z uvedených prípadov sa nesplnil a preto nikto nebol oprávnený vládu Slovenska pozbaviť jej funkcie, ju zosadiť a práve tak nebol nikto oprávnený na miesto tejto vo skutočnosti nezosadenej vlády vymenovať novú vládu. Keď prezident oproti týmto jasným ustanoveniam doterajšiu vládu zosadil a novú vládu vymenoval, tak jednal nezákonne a v protive so svojou prísahou, ktorú zložil pri svojej voľbe. A tak má slovenský národ nový doklad toho, že český národ, poťažne jeho vodcovia, nepridržiavajú sa daného slova a nemôžu splniť daný prísľub.
Následok toho nezákonného postupu pražskej vlády je, že Tisová vláda ďalej právne jestvuje a že je oprávnená vykonávať svoju moc. Ja ako jej člen viem, že v skutočnosti nieje to v plnej miere možné. V plnej miere preto nieje to možné, lebo česká armáda jednoducho uskutočnila na Slovensku suchou cestou diktatúru za pomoci Teplanského. To, čo generáli, ktorí sa tešia zrejme z jasných skutkov, robia, aby nemuseli dokazovať svoje vojenské schopnosti, prekračuje všetky hranice ústavy. Nie je predsa možné - takého generála by bolo treba postaviť pred vojenský súd - aby generál Homola vyhlásil na Slovensku stanné právo len z toho dôvodu, lebo túži po dobrodružstvách a že sa to hodí do krámu pražskej vlády.

V Prahe si musia uvedomiť, že tie časy už pominuli, keď bolo možné vládnuť takým spôsobom, ako sa to dnes prejavuje: zosadiť v noci ministrov, v noci zatýkať ľudí a pozavierať Tuku a Macha, ktorí požívajú dôveru slovenského ľudu, obsadiť úrady policajného riaditeľa a veliteľa žandárstva zaistiť, obsadiť všetky budovy vojskom a rozhlasové vysielanie usporiadať v rámci novej humoristickej vlády Teplanského. Tieto Časy pominuli a to navždy. Dôkazom toho, že nijaký národ na svete nemožno umlčať, spočíva aj v tom, že ja tu vo Viedni pristupujem pred mikrofón týmito slovami: som si vedomý, že som zákonným zástupcom slovenského ľudu, že miesto, ktoré zastupujem, nastúpil som z jeho vôle a každého ubezpečujem, že nik sa nesmie vo mne sklamať a ani sa nesklame.


Slováci, Slovenky!

Každý zostane na svojom mieste. Neverte správam a úradným hláseniam, vysielaným z Prahy a z Bratislavy. To sú zlomyseľné fantómy, postrádajúce každý právny podklad. Nenechajte sa viesť za nos! Postavte sa na odpor tam, kde je treba. Čo je ale hlavné: nech Hlinková garda prevedie nástup v obciach, mestách a dedinách. Takto zoskupená Hlinková garda nech postupne preberie moc. Pritom nech Hlinková garda sa postará o to, aby na celej čiare všade vládol bezpodmienečný pokoj, poriadok a disciplína. Ktokoľvek sa vzoprie proti prevedeniu tohto rozkazu a ho neprevedie, je škodcom slovenského národa. Praha zneužila svoju moc, musíme z vlastnej sily prevziať moc do vlastných rúk. V tomto smere sme všetci Slováci jednotní. Moc na Slovensku patrí do slovenských rúk. Vojak, policajný úradník, keď je Slovák, nech sa postaví do služieb obrany slovenských práv, do služby zákonitej slovenskej vlády, do služby práva, spravodlivosti a poriadku. Títo vojaci, policajti a žandári nech sa označia gardistickou páskou, aby bolo jasné, že vykonávajú službu v duchu gardy, ako to chcel Hlinka a ako to prikazuje veliteľstvo Hlinkovej gardy. Nech nikto neotáľa, nech sa nikto nerozpakuje, ale nech každý splní svoju úlohu na svojom mieste. Pritom musí sa zachovať poriadok a musí sa konať služba, od ktorej závisí normálny chod života. To prikazuje záujem slovenského národa. Rozkazy Čechov a zradcov okolo Teplanského, ich rozkazy a opatrenia vás už nezaväzujú, lebo je jasné, že Česi nesledujú iné, ako zabezpečenie svojich vlastných záujmov na účet našej vlastnej prítomnosti a budúcnosti.

Organizované jednotky Hlinkovej gardy tých obcí, ktoré ležia blízo hranice, nech obsadia hranice, aby sme boli bezpodmienečnými pánmi nášho Slovenska. Nech je každý na svojom mieste. Nech každý vyčká moje rozkazy, ktoré dávam ako zákonitý zástupca slovenskej vlády, lebo ostatným je a ešte na niekoľko dni aj bude nemožné, aby prejavili slovenskému národu svoje pravé, neovplyvnené mienky. Moje rozkazy ohľadne činnosti Gardy sa majú rovnako súrne previesť a splniť, lebo som zborovým veliteľom tejto inštitúcie slovenského národa a vyšší vodcovia nemajú dnes tú možnosť, aby dávali rozkazy také, aké by chceli v záujme slovenského ľudu.

Našim nepriateľom a Čechom, ako aj zradcovským Slovákom pripomínam, že každý pokus proti terajšej zákonitej vláde, ktorej som i ja členom, každý čin, ktorý sa pácha vo spojení s Prahou, už po niekoľkých dňoch bude prísne potrestaný. Prechodné dni prejdú a ubezpečujem vás, že vydobyjeme plné víťazstvo slovenského národa a zabezpečenie jeho práv tak, ako to mal na mysli výkonný výbor Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý snemoval v Žiline 6. októbra.


Slováci, Slovenky!

Nech každý stojí na svojom mieste! Nech Hlinková garda strhne na seba moc v každej obci a v každom meste, kde táto moc nie je v spoľahlivých slovenských rukách. Starajte sa o udržanie poriadku za pomoci tých slovenských policajtov, žandárov a vojakov, ktorí sa k vám prihlásia a vy Česi a čechoslováci ustúpte dobrovoľne, ak nechcete vás a váš ľud' priviesť ďo nešťastia.


Slováci, Slovenky!

Volám vás všetkých do boja za slobodu slovenského národa, za lepšiu budúcnosť a za spoluprácu s veľkým a priateľsky zmýšľajúcim nemeckým národom. 


Na stráž!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 102-105

{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Ferdinand Ďurčanský]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>169</id>
      <timestamp>2006-03-25T23:01:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>[[Prejav vo viedenskom rozhlase 10. marca 1939 o 21:00]] moved to [[Prejav vo viedenskom rozhlase 10. marca 1939 (Ferdinand Ďurčanský)]]</comment>
      <text xml:space="preserve">Slováci, Slovenky, Hlinková garda!

Len máloktorí z nás mysleli, že dospejeme tak rýchlo tam, kde sa teraz nachodíme. Nieje tomu tak dávno, že zaslepujúca politika vedúcich mužov českého národa priviedla na okraj katastrofy nielen českých, ale i slovenských ľudí. Každý z nás si myslel, že český národ poučený takýmito chybami — všetkému sa vyhne, čo ohrozilo nielen existenciu republiky, ale aj jeho samostatný život. 

V skutočnosti sme sa mýlili. Český národ a jeho vodcovia nič nezabudli z dejín a nič sa nepoučili z udalostí. Naopak, vytrvale pripravovali sa na to, aby nás, náš slovenský ľud, olúpili o jeho práva, ktoré sme si vybojovali strádaním a dvadsaťročným utrpením. Česi hľadali k tomu príležitosť už od októbrových dní. Je síce pravda, že niečo podobného nebolo by im prišlo na rozum, keby neboli v našom ľude niektoré pochybné a zradcovské elementy, druhu Teplanského, ktoré nič neočakávali tak náruživo, ako to, aby moc prešla výlučne od ich rúk, ako to bolo aj doteraz. Praha našla ľudí, ktorým viacej záležalo na úsmevoch ako na slobode a právach, na životných podmienkach slovenského národa. Slovenská vláda sa dopustila od októbrových dni iba jednej chyby: Nepokračovala s takou rozhodnosťou a takou tvrďosťou, akoby sa to bolo patrilo. Čo sa však nestalo, určite sa stane a musí sa stať zajtra alebo o niekoľko dní. Pochybné existencie, ktoré zo všetkého robia obchod, hľadajú všade len a len svoje osobné záujmy, musia raz navždy zmiznúť z povrchu Slovenska. Už bolo dosť toho, aby nad Slovákmi panovali ľudia, ktorí duchovne nemali nič spoločné so slovenským životom. V budúcnosti nesmie tomu tak byť. My zákonití vodcovia slovenského ľudu, boli sme aj v tomto prípade, ako tak často v minulosti, iba zahriaknutí. Praha vždy všetko urobila za naším chrbtom a proti nám. Pri tvorení zákona o autonómii slovenského územia a aj neskoršie využila príležitosť, aby dokázala, že slovenský ľud bez Prahy nemôže nič podniknúť, ani žiť. Pri každom kroku robila ťažkosti. Úpine nenápadne usilovala sa urobiť autonómiu neskutočnou a neviditeľnou. Mužovia slovenskej vlády, ktorí nemali žiadne zadné myšlienky, urobili všetko, čo bolo možné, aby takéto pokusy narazili na odpor, aby sa minuli účinku. A to sa nám poďarilo. Pravďa, pražskí ľudia poďnikli všetko možné, aby slovenská vláda ukázala sa byť pred slovenskou verejnosťou neschopnou. A pokúsili sa to dosiahnuť tým, že zastavili Národnej banke všetky úvery, ktoré bez ťažkostí sa dali pražskej vláde k dispozícii na krytie bežných výdavkov prechodnej povahy. Praha chcela nás takto prinútiť na kolená. Keď slovenská vláda pochopila toto jednanie a neprejavila ochotu upustiť zo svojich práv a keď chcela jednať tak, ako to vyžaďovali záujmy slovenského ľudu, keď vláda ministerského predsedu Tisu vyhlásila, že slovenské národné záujmy sú merítkom pre jej jednanie a pre každú činnosť jej smerodatných vodcov, Praha jasne poznala, že svoje plány neuskutoční. Prelo sa rozhoďla našu vládu odstrániť, lepšie rečeno onú vládu, ktorá stála v ceste jej vládnych chútiek. Z počiatku Praha mala úspech. Našli sa ľudia, ktorí z obavy alebo z vypočítavosti boli ochotní jednať proti tomu, čo každému Slovákovi je sväté, drahé a veľmi cenné, čo je hodné toho, aby obetoval aj život. V každom národe sa nájdu i slabí ľudia, bojazliví jednotlivci a vypočítavé osoby a tak sa našli takíto aj medzi nami Slovákmi. Našli sa ľudia, ktorí na spôsob Teplanského zradili svoj ľud, ktori vedome hovorili nepravdu, ktorí sa schovali, lebo mali nečisté svedomie. Pravda, slovenský ľud už vyúčtoval s týmito ľuďmi. Nemôže týmto mužom viacej veriť a nebude ani viacej im dôverovať. Konečne pozná ich Z vlastnej skúsenosti a preto nebude váhať dať im to na vedomie takým spôsobom, ako sa stalo s ministrom Tepíanským, že na jednom zhromaždení všetci jeho poslucháči mali na sebe obrátené kabáty. Predvídali, že tento chameleón nie je vstave držať sa línie, ktorú jernu určil národ a že on túto neustále bude meniť tak, ako to jeho osobné záujmy vyžadujú.

Pokračovanie pražskej vlády je úplne nezákonné. Pražská vláda využila iba situáciu, že v jej rukách je vojenská moc, že českí dôstojníci sú na čele slovenskej armády, že sme bolí tak ľahkoverní, že sme na zodpovedných miestach ponechali Čechov a pochybné existencie slovenskej krvi, ktorí nezniesli, aby na Slovensku Slovák bol pánom, aby na Slovensku prestala cudzovláda, aby museli žiť z práce a nie z rôznych fondov a prémií, vyplácaných za zradu slovenského národa. Pokračovanie pražskej vlády je nezákonné, lebo nemá nijakú oporu v ústavnom zákone. Podľa ústavného zákona o autonómii Slovenska menuje prezident republiky vládu na návrh predsedu snemu slovenskej krajiny. Vláda môže byť pozbavená svojho úradu len vtedy, keď Krajinský snem slovenský vyslovil jej nedôveru, alebo vláda podá demisiu. Ani jeden z uvedených prípadov sa nesplnil a preto nikto nebol oprávnený vládu Slovenska pozbaviť jej funkcie, ju zosadiť a práve tak nebol nikto oprávnený na miesto tejto vo skutočnosti nezosadenej vlády vymenovať novú vládu. Keď prezident oproti týmto jasným ustanoveniam doterajšiu vládu zosadil a novú vládu vymenoval, tak jednal nezákonne a v protive so svojou prísahou, ktorú zložil pri svojej voľbe. A tak má slovenský národ nový doklad toho, že český národ, poťažne jeho vodcovia, nepridržiavajú sa daného slova a nemôžu splniť daný prísľub.
Následok toho nezákonného postupu pražskej vlády je, že Tisová vláda ďalej právne jestvuje a že je oprávnená vykonávať svoju moc. Ja ako jej člen viem, že v skutočnosti nieje to v plnej miere možné. V plnej miere preto nieje to možné, lebo česká armáda jednoducho uskutočnila na Slovensku suchou cestou diktatúru za pomoci Teplanského. To, čo generáli, ktorí sa tešia zrejme z jasných skutkov, robia, aby nemuseli dokazovať svoje vojenské schopnosti, prekračuje všetky hranice ústavy. Nie je predsa možné - takého generála by bolo treba postaviť pred vojenský súd - aby generál Homola vyhlásil na Slovensku stanné právo len z toho dôvodu, lebo túži po dobrodružstvách a že sa to hodí do krámu pražskej vlády.

V Prahe si musia uvedomiť, že tie časy už pominuli, keď bolo možné vládnuť takým spôsobom, ako sa to dnes prejavuje: zosadiť v noci ministrov, v noci zatýkať ľudí a pozavierať Tuku a Macha, ktorí požívajú dôveru slovenského ľudu, obsadiť úrady policajného riaditeľa a veliteľa žandárstva zaistiť, obsadiť všetky budovy vojskom a rozhlasové vysielanie usporiadať v rámci novej humoristickej vlády Teplanského. Tieto Časy pominuli a to navždy. Dôkazom toho, že nijaký národ na svete nemožno umlčať, spočíva aj v tom, že ja tu vo Viedni pristupujem pred mikrofón týmito slovami: som si vedomý, že som zákonným zástupcom slovenského ľudu, že miesto, ktoré zastupujem, nastúpil som z jeho vôle a každého ubezpečujem, že nik sa nesmie vo mne sklamať a ani sa nesklame.


Slováci, Slovenky!

Každý zostane na svojom mieste. Neverte správam a úradným hláseniam, vysielaným z Prahy a z Bratislavy. To sú zlomyseľné fantómy, postrádajúce každý právny podklad. Nenechajte sa viesť za nos! Postavte sa na odpor tam, kde je treba. Čo je ale hlavné: nech Hlinková garda prevedie nástup v obciach, mestách a dedinách. Takto zoskupená Hlinková garda nech postupne preberie moc. Pritom nech Hlinková garda sa postará o to, aby na celej čiare všade vládol bezpodmienečný pokoj, poriadok a disciplína. Ktokoľvek sa vzoprie proti prevedeniu tohto rozkazu a ho neprevedie, je škodcom slovenského národa. Praha zneužila svoju moc, musíme z vlastnej sily prevziať moc do vlastných rúk. V tomto smere sme všetci Slováci jednotní. Moc na Slovensku patrí do slovenských rúk. Vojak, policajný úradník, keď je Slovák, nech sa postaví do služieb obrany slovenských práv, do služby zákonitej slovenskej vlády, do služby práva, spravodlivosti a poriadku. Títo vojaci, policajti a žandári nech sa označia gardistickou páskou, aby bolo jasné, že vykonávajú službu v duchu gardy, ako to chcel Hlinka a ako to prikazuje veliteľstvo Hlinkovej gardy. Nech nikto neotáľa, nech sa nikto nerozpakuje, ale nech každý splní svoju úlohu na svojom mieste. Pritom musí sa zachovať poriadok a musí sa konať služba, od ktorej závisí normálny chod života. To prikazuje záujem slovenského národa. Rozkazy Čechov a zradcov okolo Teplanského, ich rozkazy a opatrenia vás už nezaväzujú, lebo je jasné, že Česi nesledujú iné, ako zabezpečenie svojich vlastných záujmov na účet našej vlastnej prítomnosti a budúcnosti.

Organizované jednotky Hlinkovej gardy tých obcí, ktoré ležia blízo hranice, nech obsadia hranice, aby sme boli bezpodmienečnými pánmi nášho Slovenska. Nech je každý na svojom mieste. Nech každý vyčká moje rozkazy, ktoré dávam ako zákonitý zástupca slovenskej vlády, lebo ostatným je a ešte na niekoľko dni aj bude nemožné, aby prejavili slovenskému národu svoje pravé, neovplyvnené mienky. Moje rozkazy ohľadne činnosti Gardy sa majú rovnako súrne previesť a splniť, lebo som zborovým veliteľom tejto inštitúcie slovenského národa a vyšší vodcovia nemajú dnes tú možnosť, aby dávali rozkazy také, aké by chceli v záujme slovenského ľudu.

Našim nepriateľom a Čechom, ako aj zradcovským Slovákom pripomínam, že každý pokus proti terajšej zákonitej vláde, ktorej som i ja členom, každý čin, ktorý sa pácha vo spojení s Prahou, už po niekoľkých dňoch bude prísne potrestaný. Prechodné dni prejdú a ubezpečujem vás, že vydobyjeme plné víťazstvo slovenského národa a zabezpečenie jeho práv tak, ako to mal na mysli výkonný výbor Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý snemoval v Žiline 6. októbra.


Slováci, Slovenky!

Nech každý stojí na svojom mieste! Nech Hlinková garda strhne na seba moc v každej obci a v každom meste, kde táto moc nie je v spoľahlivých slovenských rukách. Starajte sa o udržanie poriadku za pomoci tých slovenských policajtov, žandárov a vojakov, ktorí sa k vám prihlásia a vy Česi a čechoslováci ustúpte dobrovoľne, ak nechcete vás a váš ľud' priviesť ďo nešťastia.


Slováci, Slovenky!

Volám vás všetkých do boja za slobodu slovenského národa, za lepšiu budúcnosť a za spoluprácu s veľkým a priateľsky zmýšľajúcim nemeckým národom. 


Na stráž!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 102-105

{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Ferdinand Ďurčanský]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1638</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:17:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Slováci, Slovenky, Hlinková garda!

Len máloktorí z nás mysleli, že dospejeme tak rýchlo tam, kde sa teraz nachodíme. Nieje tomu tak dávno, že zaslepujúca politika vedúcich mužov českého národa priviedla na okraj katastrofy nielen českých, ale i slovenských ľudí. Každý z nás si myslel, že český národ poučený takýmito chybami — všetkému sa vyhne, čo ohrozilo nielen existenciu republiky, ale aj jeho samostatný život. 

V skutočnosti sme sa mýlili. Český národ a jeho vodcovia nič nezabudli z dejín a nič sa nepoučili z udalostí. Naopak, vytrvale pripravovali sa na to, aby nás, náš slovenský ľud, olúpili o jeho práva, ktoré sme si vybojovali strádaním a dvadsaťročným utrpením. Česi hľadali k tomu príležitosť už od októbrových dní. Je síce pravda, že niečo podobného nebolo by im prišlo na rozum, keby neboli v našom ľude niektoré pochybné a zradcovské elementy, druhu Teplanského, ktoré nič neočakávali tak náruživo, ako to, aby moc prešla výlučne od ich rúk, ako to bolo aj doteraz. Praha našla ľudí, ktorým viacej záležalo na úsmevoch ako na slobode a právach, na životných podmienkach slovenského národa. Slovenská vláda sa dopustila od októbrových dni iba jednej chyby: Nepokračovala s takou rozhodnosťou a takou tvrďosťou, akoby sa to bolo patrilo. Čo sa však nestalo, určite sa stane a musí sa stať zajtra alebo o niekoľko dní. Pochybné existencie, ktoré zo všetkého robia obchod, hľadajú všade len a len svoje osobné záujmy, musia raz navždy zmiznúť z povrchu Slovenska. Už bolo dosť toho, aby nad Slovákmi panovali ľudia, ktorí duchovne nemali nič spoločné so slovenským životom. V budúcnosti nesmie tomu tak byť. My zákonití vodcovia slovenského ľudu, boli sme aj v tomto prípade, ako tak často v minulosti, iba zahriaknutí. Praha vždy všetko urobila za naším chrbtom a proti nám. Pri tvorení zákona o autonómii slovenského územia a aj neskoršie využila príležitosť, aby dokázala, že slovenský ľud bez Prahy nemôže nič podniknúť, ani žiť. Pri každom kroku robila ťažkosti. Úpine nenápadne usilovala sa urobiť autonómiu neskutočnou a neviditeľnou. Mužovia slovenskej vlády, ktorí nemali žiadne zadné myšlienky, urobili všetko, čo bolo možné, aby takéto pokusy narazili na odpor, aby sa minuli účinku. A to sa nám poďarilo. Pravďa, pražskí ľudia poďnikli všetko možné, aby slovenská vláda ukázala sa byť pred slovenskou verejnosťou neschopnou. A pokúsili sa to dosiahnuť tým, že zastavili Národnej banke všetky úvery, ktoré bez ťažkostí sa dali pražskej vláde k dispozícii na krytie bežných výdavkov prechodnej povahy. Praha chcela nás takto prinútiť na kolená. Keď slovenská vláda pochopila toto jednanie a neprejavila ochotu upustiť zo svojich práv a keď chcela jednať tak, ako to vyžaďovali záujmy slovenského ľudu, keď vláda ministerského predsedu Tisu vyhlásila, že slovenské národné záujmy sú merítkom pre jej jednanie a pre každú činnosť jej smerodatných vodcov, Praha jasne poznala, že svoje plány neuskutoční. Prelo sa rozhoďla našu vládu odstrániť, lepšie rečeno onú vládu, ktorá stála v ceste jej vládnych chútiek. Z počiatku Praha mala úspech. Našli sa ľudia, ktorí z obavy alebo z vypočítavosti boli ochotní jednať proti tomu, čo každému Slovákovi je sväté, drahé a veľmi cenné, čo je hodné toho, aby obetoval aj život. V každom národe sa nájdu i slabí ľudia, bojazliví jednotlivci a vypočítavé osoby a tak sa našli takíto aj medzi nami Slovákmi. Našli sa ľudia, ktorí na spôsob Teplanského zradili svoj ľud, ktori vedome hovorili nepravdu, ktorí sa schovali, lebo mali nečisté svedomie. Pravda, slovenský ľud už vyúčtoval s týmito ľuďmi. Nemôže týmto mužom viacej veriť a nebude ani viacej im dôverovať. Konečne pozná ich Z vlastnej skúsenosti a preto nebude váhať dať im to na vedomie takým spôsobom, ako sa stalo s ministrom Tepíanským, že na jednom zhromaždení všetci jeho poslucháči mali na sebe obrátené kabáty. Predvídali, že tento chameleón nie je vstave držať sa línie, ktorú jernu určil národ a že on túto neustále bude meniť tak, ako to jeho osobné záujmy vyžadujú.

Pokračovanie pražskej vlády je úplne nezákonné. Pražská vláda využila iba situáciu, že v jej rukách je vojenská moc, že českí dôstojníci sú na čele slovenskej armády, že sme bolí tak ľahkoverní, že sme na zodpovedných miestach ponechali Čechov a pochybné existencie slovenskej krvi, ktorí nezniesli, aby na Slovensku Slovák bol pánom, aby na Slovensku prestala cudzovláda, aby museli žiť z práce a nie z rôznych fondov a prémií, vyplácaných za zradu slovenského národa. Pokračovanie pražskej vlády je nezákonné, lebo nemá nijakú oporu v ústavnom zákone. Podľa ústavného zákona o autonómii Slovenska menuje prezident republiky vládu na návrh predsedu snemu slovenskej krajiny. Vláda môže byť pozbavená svojho úradu len vtedy, keď Krajinský snem slovenský vyslovil jej nedôveru, alebo vláda podá demisiu. Ani jeden z uvedených prípadov sa nesplnil a preto nikto nebol oprávnený vládu Slovenska pozbaviť jej funkcie, ju zosadiť a práve tak nebol nikto oprávnený na miesto tejto vo skutočnosti nezosadenej vlády vymenovať novú vládu. Keď prezident oproti týmto jasným ustanoveniam doterajšiu vládu zosadil a novú vládu vymenoval, tak jednal nezákonne a v protive so svojou prísahou, ktorú zložil pri svojej voľbe. A tak má slovenský národ nový doklad toho, že český národ, poťažne jeho vodcovia, nepridržiavajú sa daného slova a nemôžu splniť daný prísľub.
Následok toho nezákonného postupu pražskej vlády je, že Tisová vláda ďalej právne jestvuje a že je oprávnená vykonávať svoju moc. Ja ako jej člen viem, že v skutočnosti nieje to v plnej miere možné. V plnej miere preto nieje to možné, lebo česká armáda jednoducho uskutočnila na Slovensku suchou cestou diktatúru za pomoci Teplanského. To, čo generáli, ktorí sa tešia zrejme z jasných skutkov, robia, aby nemuseli dokazovať svoje vojenské schopnosti, prekračuje všetky hranice ústavy. Nie je predsa možné - takého generála by bolo treba postaviť pred vojenský súd - aby generál Homola vyhlásil na Slovensku stanné právo len z toho dôvodu, lebo túži po dobrodružstvách a že sa to hodí do krámu pražskej vlády.

V Prahe si musia uvedomiť, že tie časy už pominuli, keď bolo možné vládnuť takým spôsobom, ako sa to dnes prejavuje: zosadiť v noci ministrov, v noci zatýkať ľudí a pozavierať Tuku a Macha, ktorí požívajú dôveru slovenského ľudu, obsadiť úrady policajného riaditeľa a veliteľa žandárstva zaistiť, obsadiť všetky budovy vojskom a rozhlasové vysielanie usporiadať v rámci novej humoristickej vlády Teplanského. Tieto Časy pominuli a to navždy. Dôkazom toho, že nijaký národ na svete nemožno umlčať, spočíva aj v tom, že ja tu vo Viedni pristupujem pred mikrofón týmito slovami: som si vedomý, že som zákonným zástupcom slovenského ľudu, že miesto, ktoré zastupujem, nastúpil som z jeho vôle a každého ubezpečujem, že nik sa nesmie vo mne sklamať a ani sa nesklame.


Slováci, Slovenky!

Každý zostane na svojom mieste. Neverte správam a úradným hláseniam, vysielaným z Prahy a z Bratislavy. To sú zlomyseľné fantómy, postrádajúce každý právny podklad. Nenechajte sa viesť za nos! Postavte sa na odpor tam, kde je treba. Čo je ale hlavné: nech Hlinková garda prevedie nástup v obciach, mestách a dedinách. Takto zoskupená Hlinková garda nech postupne preberie moc. Pritom nech Hlinková garda sa postará o to, aby na celej čiare všade vládol bezpodmienečný pokoj, poriadok a disciplína. Ktokoľvek sa vzoprie proti prevedeniu tohto rozkazu a ho neprevedie, je škodcom slovenského národa. Praha zneužila svoju moc, musíme z vlastnej sily prevziať moc do vlastných rúk. V tomto smere sme všetci Slováci jednotní. Moc na Slovensku patrí do slovenských rúk. Vojak, policajný úradník, keď je Slovák, nech sa postaví do služieb obrany slovenských práv, do služby zákonitej slovenskej vlády, do služby práva, spravodlivosti a poriadku. Títo vojaci, policajti a žandári nech sa označia gardistickou páskou, aby bolo jasné, že vykonávajú službu v duchu gardy, ako to chcel Hlinka a ako to prikazuje veliteľstvo Hlinkovej gardy. Nech nikto neotáľa, nech sa nikto nerozpakuje, ale nech každý splní svoju úlohu na svojom mieste. Pritom musí sa zachovať poriadok a musí sa konať služba, od ktorej závisí normálny chod života. To prikazuje záujem slovenského národa. Rozkazy Čechov a zradcov okolo Teplanského, ich rozkazy a opatrenia vás už nezaväzujú, lebo je jasné, že Česi nesledujú iné, ako zabezpečenie svojich vlastných záujmov na účet našej vlastnej prítomnosti a budúcnosti.

Organizované jednotky Hlinkovej gardy tých obcí, ktoré ležia blízo hranice, nech obsadia hranice, aby sme boli bezpodmienečnými pánmi nášho Slovenska. Nech je každý na svojom mieste. Nech každý vyčká moje rozkazy, ktoré dávam ako zákonitý zástupca slovenskej vlády, lebo ostatným je a ešte na niekoľko dni aj bude nemožné, aby prejavili slovenskému národu svoje pravé, neovplyvnené mienky. Moje rozkazy ohľadne činnosti Gardy sa majú rovnako súrne previesť a splniť, lebo som zborovým veliteľom tejto inštitúcie slovenského národa a vyšší vodcovia nemajú dnes tú možnosť, aby dávali rozkazy také, aké by chceli v záujme slovenského ľudu.

Našim nepriateľom a Čechom, ako aj zradcovským Slovákom pripomínam, že každý pokus proti terajšej zákonitej vláde, ktorej som i ja členom, každý čin, ktorý sa pácha vo spojení s Prahou, už po niekoľkých dňoch bude prísne potrestaný. Prechodné dni prejdú a ubezpečujem vás, že vydobyjeme plné víťazstvo slovenského národa a zabezpečenie jeho práv tak, ako to mal na mysli výkonný výbor Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý snemoval v Žiline 6. októbra.


Slováci, Slovenky!

Nech každý stojí na svojom mieste! Nech Hlinková garda strhne na seba moc v každej obci a v každom meste, kde táto moc nie je v spoľahlivých slovenských rukách. Starajte sa o udržanie poriadku za pomoci tých slovenských policajtov, žandárov a vojakov, ktorí sa k vám prihlásia a vy Česi a čechoslováci ustúpte dobrovoľne, ak nechcete vás a váš ľud' priviesť ďo nešťastia.


Slováci, Slovenky!

Volám vás všetkých do boja za slobodu slovenského národa, za lepšiu budúcnosť a za spoluprácu s veľkým a priateľsky zmýšľajúcim nemeckým národom. 


Na stráž!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 102-105


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Ferdinand Ďurčanský]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Prejav v bratislavskom rozhlase 10. marca 1939 (Karol Sidor)</title>
    <id>55</id>
    <revision>
      <id>170</id>
      <timestamp>2005-12-29T22:14:09Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Rozhlasovy prejav K. Sidora / Radio Speech of K. Sidor 10.3.1939</comment>
      <text xml:space="preserve">Dokument je publikovaný pre potreby článku ''[http://sk.wikipedia.org/wiki/Historick%C3%A1_chronol%C3%B3gia_-_Slovensko_v_XX._storo%C4%8D%C3%AD Historická chronológia - Slovensko v XX. storočí]'', citovaný je podľa: ''Karol Sidor, Takto vznikol Slovenský štát, vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 99-101''


'''Vážení poslucháči, bratia gardisti!''' 


Prichádzam v hodine dvanástej, aby som k vám prehovoril. Túto moju oneskorenú návštevu nášho rádiožurnálu zavinila okolnosť, že som doteraz musel byť prítomný na poradách, ktoré sme mali v Bratislave vo veci zostavenia novej vlády a vo veci usporiadania pomerov na Slovensku tak, ako ich určila Žilinská dohoda a ako nám ich ústavná listina garantuje. Na tejto porade zúčastnili sa zodpovední činitelia celého slov. národa, podpredseda HSĽS dr. J. Tiso, predseda snemu dr. M. Sokol, podpredsedovia dr. Mederly, Július Stano a ja, ako štátny minister. Porady vyzneli v úplnej jednotnosti a dohode.

V túto chvíľu pán prezident republiky dr. E. Hácha dostal od predsedníctva slovenského snemu listinu našich vedúcich činiteľov, osvedčených Slovákov, nekompromisných bojovníkov za vec slovenského národa, ktorých pokladáme za súcich, aby na čele svojich rezortov pracovali za lepšiu a krajšiu budúcnosť Slovenska a aby sa vedeli ako reprezentanti politickej vôle Slovákov vo všetkých okolnostiach a pri všetkých príležitostiach dobre uplatniť.

Prosíme vás preto: dovoľte osvedčeným mužom vašim, ktorí vás za dvadsať rokov ťažkej borby nesklamali, ktorí išli vždy v línii a šľapajách nášho veľkého vodcu A. Hlinku a ktorí i vo svojich vysokých funkciách ostanú jeho ideálom vždy verní, aby oni mohli poslanie svoje splniť a realizovať.

Situácia politická bude o niekoľko chvíľ, azda najneskoršie do zajtra večera vyjasnená. Slovensko bude mať takú vládu, ktorú zostaví a navrhne podľa ústavnej listiny na to kompetentný orgán — predsedníctvo slov. snemu. Jedine takáto slov. vláda, vyšlá z vôle ústavných orgánov, bude povolaná na to, aby udržala pokoj a poriadok medzi obyvateľstvom našej milovanej Slovenskej krajiny.

Mimoriadne a dočasné opatrenia, ktoré sa stali v tieto dni, vo chvíli nástupu novej vlády k veslu Slovenska, stanú sa bezpredmetnými. Nová vláda bude silnou vládou, jednotnou, garantujúcou každému občanovi bezpečnosť majetku, života a bezpečné podmienky ďalšieho jeho vývinu.

Preto očakávajte s dôverou ďalšie opatrenia predsedníctva nášho slov. snemu. Keď sa slov. vláda ujme svojej moci, prestanú mimoriadne opatrenia.

Do tých čias však, ako hlavný veliteľ HG vyzývam všetkých gardistov, aby počúvali jedine a výlučne na hlas hlavného veliteľa. Do mojich rúk prisahali dôstojníci HG vernosť, oddanosť, poslušnosť a disciplinovanosť. Do mojich rúk odovzdali i svoju pevnú vôľu pracovať na budovaní šťastnejšieho Slovenska.

Ako som ja zodpovedný za vývin udalostí, ktoré idú teraz celým Slovenskom, taktiež každý dôstojník HG vo svojom okruhu, vo svojom miestnom, okresnom a oblastnom veliteľstve je zodpovedný pred Bohom, pred ľuďmi a pred hlavným veliteľom HG za pokoj v celom svojom obvode, okrese, alebo oblasti.

Bratislavské rádio hovorí vždy mojimi ústami pravdu, vypočujte preto moje prejavy, moje rozkazy, podľa ktorých sa presne máte držať. Ak sa stali nepríjemnosti medzi vojskom, žandárstvom, medzi políciou a HG, stali sa z veľkého nedorozumenia, z prílišnej horlivosti.Prosím, šetrite krv, Šetrite slovenské životy, o ktorých bezpečnosť, právnu istotu a krajšiu budúcnosť chceme sa ruka v ruke všetci gardisti so všetkým obyvateľstvom Slovenska statočne a svedomité postarať.

Dostávam správy z Malaciek, zo Zohoru, aj z iných krajov Slovenska, že tam boli nepokoje. Oznamujem, že Bratislava hlavné mesto Slovenska, je tiché a pokojné. HG stojí tu pred rádiožurnálom a počúva môj prejav. HG je v pohotovosti na hlavnom Štábe. HG bdie, nerobí neporiadky, ale naopak, dáva sa k dispozícii všade tam, kde sa ujímajú moci naši ľudia, aby spravila poriadok a uskutočnila a dokázala to, že Slovák je hoden svojho slobodného samostatného života. To môže dokázaťjedine disciplínou a poslušnosťou voči svojmu hlavnému veliteľovi.

Hovorím k vám, nemajúc pred sebou ani papier, ani napísaný prejav, ale zo srdca vyzývam vás, aby ste nám dôverovali, aby ste sa nedali zviesť nijakým heslom íudí nezodpovedných, ľudí, ktorí nemajú v sebe toľko statočnosti, aby pomáhali preklenúť tie priepasti, ktoré sa teraz na Slovensku javia a ktorí ustavične prichádzajú so svojimi plánmi, so svojimi návrhmi a programami, ale tak, aby tieto návrhy a programy za nich niekto iný uskutočňoval.

Ja vám vyhlasujem, že ako celý svoj život som robil plány a návrhy, tak teraz tieto návrhy a plány postupne, rad-radom dômyselne, logicky, konzekventne a presne zrealizujem. Majte preto dôveru, ktorú som si od vás zaslúžil a verte, že slovenská vláda všetky tieto programy a návrhy v najkratšom čase splní.

Gardisti, ešte raz vás vyzývam, buďte na stráži, nedajte sa zvábiť ľahkým a lacným víťazstvom! Slovák nikdy nešiel za módou, Slovák sa vždy statočne držal svojho vlasteneckého presvedčenia, za svojím cieľom išiel rozumne a tak, aby nič nezapredal zo svojho presvedčenia.

Z porád, ktoré sme mali v Bratislave, vyšla jednotná a nezlomná vôľa nepopustiť ani literu zo svojich práv a všetky ďalšie činy usmerniť pod jediným cieľom: na prospech a slobodu slovenského národa a nášho drahého Slovenska! V tomto zmysle, s týmito smernicami zostavuje sa prvá vláda, ktorá čoskoro prevezme moc na území Slovenska. Táto vláda bude v úplnej zhode a v intenciách HG, Hlinkovho ducha, Hlinkovho programu, ktorý bude vláda realizovať.

Končím svoj improvizovaný prejav, pri ktorom za mojím chrbtom stojí stráž HG, naši dôstojníci, verní strážci slovenského majetku a slovenskej bezpečnosti. Vezmite si od nich príklad všade, aby sme jednotne mohli vystúpiť, bojovať a jednotne pracovať na veľkom diele realizovania programu A. Hlinku.


Gardistom a všetkým poslucháčom privolávam: Na stráž!!


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>171</id>
      <timestamp>2006-03-25T22:20:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <comment>wiki, categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Vážení poslucháči, bratia gardisti!


Prichádzam v hodine dvanástej, aby som k vám prehovoril. Túto moju oneskorenú návštevu nášho rádiožurnálu zavinila okolnosť, že som doteraz musel byť prítomný na poradách, ktoré sme mali v Bratislave vo veci zostavenia novej vlády a vo veci usporiadania pomerov na Slovensku tak, ako ich určila Žilinská dohoda a ako nám ich ústavná listina garantuje. Na tejto porade zúčastnili sa zodpovední činitelia celého slov. národa, podpredseda HSĽS dr. [[Jozef Tiso|J. Tiso]], predseda snemu dr. M. Sokol, podpredsedovia dr. Mederly, Július Stano a ja, ako štátny minister. Porady vyzneli v úplnej jednotnosti a dohode.

V túto chvíľu pán prezident republiky dr. E. Hácha dostal od predsedníctva slovenského snemu listinu našich vedúcich činiteľov, osvedčených Slovákov, nekompromisných bojovníkov za vec slovenského národa, ktorých pokladáme za súcich, aby na čele svojich rezortov pracovali za lepšiu a krajšiu budúcnosť Slovenska a aby sa vedeli ako reprezentanti politickej vôle Slovákov vo všetkých okolnostiach a pri všetkých príležitostiach dobre uplatniť.

Prosíme vás preto: dovoľte osvedčeným mužom vašim, ktorí vás za dvadsať rokov ťažkej borby nesklamali, ktorí išli vždy v línii a šľapajách nášho veľkého vodcu A. Hlinku a ktorí i vo svojich vysokých funkciách ostanú jeho ideálom vždy verní, aby oni mohli poslanie svoje splniť a realizovať.

Situácia politická bude o niekoľko chvíľ, azda najneskoršie do zajtra večera vyjasnená. Slovensko bude mať takú vládu, ktorú zostaví a navrhne podľa ústavnej listiny na to kompetentný orgán — predsedníctvo slov. snemu. Jedine takáto slov. vláda, vyšlá z vôle ústavných orgánov, bude povolaná na to, aby udržala pokoj a poriadok medzi obyvateľstvom našej milovanej Slovenskej krajiny.

Mimoriadne a dočasné opatrenia, ktoré sa stali v tieto dni, vo chvíli nástupu novej vlády k veslu Slovenska, stanú sa bezpredmetnými. Nová vláda bude silnou vládou, jednotnou, garantujúcou každému občanovi bezpečnosť majetku, života a bezpečné podmienky ďalšieho jeho vývinu.

Preto očakávajte s dôverou ďalšie opatrenia predsedníctva nášho slov. snemu. Keď sa slov. vláda ujme svojej moci, prestanú mimoriadne opatrenia.

Do tých čias však, ako hlavný veliteľ HG vyzývam všetkých gardistov, aby počúvali jedine a výlučne na hlas hlavného veliteľa. Do mojich rúk prisahali dôstojníci HG vernosť, oddanosť, poslušnosť a disciplinovanosť. Do mojich rúk odovzdali i svoju pevnú vôľu pracovať na budovaní šťastnejšieho Slovenska.

Ako som ja zodpovedný za vývin udalostí, ktoré idú teraz celým Slovenskom, taktiež každý dôstojník HG vo svojom okruhu, vo svojom miestnom, okresnom a oblastnom veliteľstve je zodpovedný pred Bohom, pred ľuďmi a pred hlavným veliteľom HG za pokoj v celom svojom obvode, okrese, alebo oblasti.

Bratislavské rádio hovorí vždy mojimi ústami pravdu, vypočujte preto moje prejavy, moje rozkazy, podľa ktorých sa presne máte držať. Ak sa stali nepríjemnosti medzi vojskom, žandárstvom, medzi políciou a HG, stali sa z veľkého nedorozumenia, z prílišnej horlivosti.Prosím, šetrite krv, Šetrite slovenské životy, o ktorých bezpečnosť, právnu istotu a krajšiu budúcnosť chceme sa ruka v ruke všetci gardisti so všetkým obyvateľstvom Slovenska statočne a svedomité postarať.

Dostávam správy z Malaciek, zo Zohoru, aj z iných krajov Slovenska, že tam boli nepokoje. Oznamujem, že Bratislava hlavné mesto Slovenska, je tiché a pokojné. HG stojí tu pred rádiožurnálom a počúva môj prejav. HG je v pohotovosti na hlavnom Štábe. HG bdie, nerobí neporiadky, ale naopak, dáva sa k dispozícii všade tam, kde sa ujímajú moci naši ľudia, aby spravila poriadok a uskutočnila a dokázala to, že Slovák je hoden svojho slobodného samostatného života. To môže dokázaťjedine disciplínou a poslušnosťou voči svojmu hlavnému veliteľovi.

Hovorím k vám, nemajúc pred sebou ani papier, ani napísaný prejav, ale zo srdca vyzývam vás, aby ste nám dôverovali, aby ste sa nedali zviesť nijakým heslom íudí nezodpovedných, ľudí, ktorí nemajú v sebe toľko statočnosti, aby pomáhali preklenúť tie priepasti, ktoré sa teraz na Slovensku javia a ktorí ustavične prichádzajú so svojimi plánmi, so svojimi návrhmi a programami, ale tak, aby tieto návrhy a programy za nich niekto iný uskutočňoval.

Ja vám vyhlasujem, že ako celý svoj život som robil plány a návrhy, tak teraz tieto návrhy a plány postupne, rad-radom dômyselne, logicky, konzekventne a presne zrealizujem. Majte preto dôveru, ktorú som si od vás zaslúžil a verte, že slovenská vláda všetky tieto programy a návrhy v najkratšom čase splní.

Gardisti, ešte raz vás vyzývam, buďte na stráži, nedajte sa zvábiť ľahkým a lacným víťazstvom! Slovák nikdy nešiel za módou, Slovák sa vždy statočne držal svojho vlasteneckého presvedčenia, za svojím cieľom išiel rozumne a tak, aby nič nezapredal zo svojho presvedčenia.

Z porád, ktoré sme mali v Bratislave, vyšla jednotná a nezlomná vôľa nepopustiť ani literu zo svojich práv a všetky ďalšie činy usmerniť pod jediným cieľom: na prospech a slobodu slovenského národa a nášho drahého Slovenska! V tomto zmysle, s týmito smernicami zostavuje sa prvá vláda, ktorá čoskoro prevezme moc na území Slovenska. Táto vláda bude v úplnej zhode a v intenciách HG, Hlinkovho ducha, Hlinkovho programu, ktorý bude vláda realizovať.

Končím svoj improvizovaný prejav, pri ktorom za mojím chrbtom stojí stráž HG, naši dôstojníci, verní strážci slovenského majetku a slovenskej bezpečnosti. Vezmite si od nich príklad všade, aby sme jednotne mohli vystúpiť, bojovať a jednotne pracovať na veľkom diele realizovania programu A. Hlinku.


Gardistom a všetkým poslucháčom privolávam: Na stráž!!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 99-101


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Karol Sidor]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>172</id>
      <timestamp>2006-03-25T22:21:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>[[Prejav K. Sidora v bratislavskom rozhlase o polnoci z 10. na 11. marca 1939]] moved to [[Prejav v bratislavskom rozhlase o polnoci z 10. na 11. marca 1939]]: autor v kateg.</comment>
      <text xml:space="preserve">Vážení poslucháči, bratia gardisti!


Prichádzam v hodine dvanástej, aby som k vám prehovoril. Túto moju oneskorenú návštevu nášho rádiožurnálu zavinila okolnosť, že som doteraz musel byť prítomný na poradách, ktoré sme mali v Bratislave vo veci zostavenia novej vlády a vo veci usporiadania pomerov na Slovensku tak, ako ich určila Žilinská dohoda a ako nám ich ústavná listina garantuje. Na tejto porade zúčastnili sa zodpovední činitelia celého slov. národa, podpredseda HSĽS dr. [[Jozef Tiso|J. Tiso]], predseda snemu dr. M. Sokol, podpredsedovia dr. Mederly, Július Stano a ja, ako štátny minister. Porady vyzneli v úplnej jednotnosti a dohode.

V túto chvíľu pán prezident republiky dr. E. Hácha dostal od predsedníctva slovenského snemu listinu našich vedúcich činiteľov, osvedčených Slovákov, nekompromisných bojovníkov za vec slovenského národa, ktorých pokladáme za súcich, aby na čele svojich rezortov pracovali za lepšiu a krajšiu budúcnosť Slovenska a aby sa vedeli ako reprezentanti politickej vôle Slovákov vo všetkých okolnostiach a pri všetkých príležitostiach dobre uplatniť.

Prosíme vás preto: dovoľte osvedčeným mužom vašim, ktorí vás za dvadsať rokov ťažkej borby nesklamali, ktorí išli vždy v línii a šľapajách nášho veľkého vodcu A. Hlinku a ktorí i vo svojich vysokých funkciách ostanú jeho ideálom vždy verní, aby oni mohli poslanie svoje splniť a realizovať.

Situácia politická bude o niekoľko chvíľ, azda najneskoršie do zajtra večera vyjasnená. Slovensko bude mať takú vládu, ktorú zostaví a navrhne podľa ústavnej listiny na to kompetentný orgán — predsedníctvo slov. snemu. Jedine takáto slov. vláda, vyšlá z vôle ústavných orgánov, bude povolaná na to, aby udržala pokoj a poriadok medzi obyvateľstvom našej milovanej Slovenskej krajiny.

Mimoriadne a dočasné opatrenia, ktoré sa stali v tieto dni, vo chvíli nástupu novej vlády k veslu Slovenska, stanú sa bezpredmetnými. Nová vláda bude silnou vládou, jednotnou, garantujúcou každému občanovi bezpečnosť majetku, života a bezpečné podmienky ďalšieho jeho vývinu.

Preto očakávajte s dôverou ďalšie opatrenia predsedníctva nášho slov. snemu. Keď sa slov. vláda ujme svojej moci, prestanú mimoriadne opatrenia.

Do tých čias však, ako hlavný veliteľ HG vyzývam všetkých gardistov, aby počúvali jedine a výlučne na hlas hlavného veliteľa. Do mojich rúk prisahali dôstojníci HG vernosť, oddanosť, poslušnosť a disciplinovanosť. Do mojich rúk odovzdali i svoju pevnú vôľu pracovať na budovaní šťastnejšieho Slovenska.

Ako som ja zodpovedný za vývin udalostí, ktoré idú teraz celým Slovenskom, taktiež každý dôstojník HG vo svojom okruhu, vo svojom miestnom, okresnom a oblastnom veliteľstve je zodpovedný pred Bohom, pred ľuďmi a pred hlavným veliteľom HG za pokoj v celom svojom obvode, okrese, alebo oblasti.

Bratislavské rádio hovorí vždy mojimi ústami pravdu, vypočujte preto moje prejavy, moje rozkazy, podľa ktorých sa presne máte držať. Ak sa stali nepríjemnosti medzi vojskom, žandárstvom, medzi políciou a HG, stali sa z veľkého nedorozumenia, z prílišnej horlivosti.Prosím, šetrite krv, Šetrite slovenské životy, o ktorých bezpečnosť, právnu istotu a krajšiu budúcnosť chceme sa ruka v ruke všetci gardisti so všetkým obyvateľstvom Slovenska statočne a svedomité postarať.

Dostávam správy z Malaciek, zo Zohoru, aj z iných krajov Slovenska, že tam boli nepokoje. Oznamujem, že Bratislava hlavné mesto Slovenska, je tiché a pokojné. HG stojí tu pred rádiožurnálom a počúva môj prejav. HG je v pohotovosti na hlavnom Štábe. HG bdie, nerobí neporiadky, ale naopak, dáva sa k dispozícii všade tam, kde sa ujímajú moci naši ľudia, aby spravila poriadok a uskutočnila a dokázala to, že Slovák je hoden svojho slobodného samostatného života. To môže dokázaťjedine disciplínou a poslušnosťou voči svojmu hlavnému veliteľovi.

Hovorím k vám, nemajúc pred sebou ani papier, ani napísaný prejav, ale zo srdca vyzývam vás, aby ste nám dôverovali, aby ste sa nedali zviesť nijakým heslom íudí nezodpovedných, ľudí, ktorí nemajú v sebe toľko statočnosti, aby pomáhali preklenúť tie priepasti, ktoré sa teraz na Slovensku javia a ktorí ustavične prichádzajú so svojimi plánmi, so svojimi návrhmi a programami, ale tak, aby tieto návrhy a programy za nich niekto iný uskutočňoval.

Ja vám vyhlasujem, že ako celý svoj život som robil plány a návrhy, tak teraz tieto návrhy a plány postupne, rad-radom dômyselne, logicky, konzekventne a presne zrealizujem. Majte preto dôveru, ktorú som si od vás zaslúžil a verte, že slovenská vláda všetky tieto programy a návrhy v najkratšom čase splní.

Gardisti, ešte raz vás vyzývam, buďte na stráži, nedajte sa zvábiť ľahkým a lacným víťazstvom! Slovák nikdy nešiel za módou, Slovák sa vždy statočne držal svojho vlasteneckého presvedčenia, za svojím cieľom išiel rozumne a tak, aby nič nezapredal zo svojho presvedčenia.

Z porád, ktoré sme mali v Bratislave, vyšla jednotná a nezlomná vôľa nepopustiť ani literu zo svojich práv a všetky ďalšie činy usmerniť pod jediným cieľom: na prospech a slobodu slovenského národa a nášho drahého Slovenska! V tomto zmysle, s týmito smernicami zostavuje sa prvá vláda, ktorá čoskoro prevezme moc na území Slovenska. Táto vláda bude v úplnej zhode a v intenciách HG, Hlinkovho ducha, Hlinkovho programu, ktorý bude vláda realizovať.

Končím svoj improvizovaný prejav, pri ktorom za mojím chrbtom stojí stráž HG, naši dôstojníci, verní strážci slovenského majetku a slovenskej bezpečnosti. Vezmite si od nich príklad všade, aby sme jednotne mohli vystúpiť, bojovať a jednotne pracovať na veľkom diele realizovania programu A. Hlinku.


Gardistom a všetkým poslucháčom privolávam: Na stráž!!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 99-101


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Karol Sidor]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>173</id>
      <timestamp>2006-03-25T22:57:48Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>AtonX</ip>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>[[Prejav v bratislavskom rozhlase o polnoci z 10. na 11. marca 1939]] moved to [[Prejav v bratislavskom rozhlase 10. marca 1939 (Karol Sidor)]]</comment>
      <text xml:space="preserve">Vážení poslucháči, bratia gardisti!


Prichádzam v hodine dvanástej, aby som k vám prehovoril. Túto moju oneskorenú návštevu nášho rádiožurnálu zavinila okolnosť, že som doteraz musel byť prítomný na poradách, ktoré sme mali v Bratislave vo veci zostavenia novej vlády a vo veci usporiadania pomerov na Slovensku tak, ako ich určila Žilinská dohoda a ako nám ich ústavná listina garantuje. Na tejto porade zúčastnili sa zodpovední činitelia celého slov. národa, podpredseda HSĽS dr. [[Jozef Tiso|J. Tiso]], predseda snemu dr. M. Sokol, podpredsedovia dr. Mederly, Július Stano a ja, ako štátny minister. Porady vyzneli v úplnej jednotnosti a dohode.

V túto chvíľu pán prezident republiky dr. E. Hácha dostal od predsedníctva slovenského snemu listinu našich vedúcich činiteľov, osvedčených Slovákov, nekompromisných bojovníkov za vec slovenského národa, ktorých pokladáme za súcich, aby na čele svojich rezortov pracovali za lepšiu a krajšiu budúcnosť Slovenska a aby sa vedeli ako reprezentanti politickej vôle Slovákov vo všetkých okolnostiach a pri všetkých príležitostiach dobre uplatniť.

Prosíme vás preto: dovoľte osvedčeným mužom vašim, ktorí vás za dvadsať rokov ťažkej borby nesklamali, ktorí išli vždy v línii a šľapajách nášho veľkého vodcu A. Hlinku a ktorí i vo svojich vysokých funkciách ostanú jeho ideálom vždy verní, aby oni mohli poslanie svoje splniť a realizovať.

Situácia politická bude o niekoľko chvíľ, azda najneskoršie do zajtra večera vyjasnená. Slovensko bude mať takú vládu, ktorú zostaví a navrhne podľa ústavnej listiny na to kompetentný orgán — predsedníctvo slov. snemu. Jedine takáto slov. vláda, vyšlá z vôle ústavných orgánov, bude povolaná na to, aby udržala pokoj a poriadok medzi obyvateľstvom našej milovanej Slovenskej krajiny.

Mimoriadne a dočasné opatrenia, ktoré sa stali v tieto dni, vo chvíli nástupu novej vlády k veslu Slovenska, stanú sa bezpredmetnými. Nová vláda bude silnou vládou, jednotnou, garantujúcou každému občanovi bezpečnosť majetku, života a bezpečné podmienky ďalšieho jeho vývinu.

Preto očakávajte s dôverou ďalšie opatrenia predsedníctva nášho slov. snemu. Keď sa slov. vláda ujme svojej moci, prestanú mimoriadne opatrenia.

Do tých čias však, ako hlavný veliteľ HG vyzývam všetkých gardistov, aby počúvali jedine a výlučne na hlas hlavného veliteľa. Do mojich rúk prisahali dôstojníci HG vernosť, oddanosť, poslušnosť a disciplinovanosť. Do mojich rúk odovzdali i svoju pevnú vôľu pracovať na budovaní šťastnejšieho Slovenska.

Ako som ja zodpovedný za vývin udalostí, ktoré idú teraz celým Slovenskom, taktiež každý dôstojník HG vo svojom okruhu, vo svojom miestnom, okresnom a oblastnom veliteľstve je zodpovedný pred Bohom, pred ľuďmi a pred hlavným veliteľom HG za pokoj v celom svojom obvode, okrese, alebo oblasti.

Bratislavské rádio hovorí vždy mojimi ústami pravdu, vypočujte preto moje prejavy, moje rozkazy, podľa ktorých sa presne máte držať. Ak sa stali nepríjemnosti medzi vojskom, žandárstvom, medzi políciou a HG, stali sa z veľkého nedorozumenia, z prílišnej horlivosti.Prosím, šetrite krv, Šetrite slovenské životy, o ktorých bezpečnosť, právnu istotu a krajšiu budúcnosť chceme sa ruka v ruke všetci gardisti so všetkým obyvateľstvom Slovenska statočne a svedomité postarať.

Dostávam správy z Malaciek, zo Zohoru, aj z iných krajov Slovenska, že tam boli nepokoje. Oznamujem, že Bratislava hlavné mesto Slovenska, je tiché a pokojné. HG stojí tu pred rádiožurnálom a počúva môj prejav. HG je v pohotovosti na hlavnom Štábe. HG bdie, nerobí neporiadky, ale naopak, dáva sa k dispozícii všade tam, kde sa ujímajú moci naši ľudia, aby spravila poriadok a uskutočnila a dokázala to, že Slovák je hoden svojho slobodného samostatného života. To môže dokázaťjedine disciplínou a poslušnosťou voči svojmu hlavnému veliteľovi.

Hovorím k vám, nemajúc pred sebou ani papier, ani napísaný prejav, ale zo srdca vyzývam vás, aby ste nám dôverovali, aby ste sa nedali zviesť nijakým heslom íudí nezodpovedných, ľudí, ktorí nemajú v sebe toľko statočnosti, aby pomáhali preklenúť tie priepasti, ktoré sa teraz na Slovensku javia a ktorí ustavične prichádzajú so svojimi plánmi, so svojimi návrhmi a programami, ale tak, aby tieto návrhy a programy za nich niekto iný uskutočňoval.

Ja vám vyhlasujem, že ako celý svoj život som robil plány a návrhy, tak teraz tieto návrhy a plány postupne, rad-radom dômyselne, logicky, konzekventne a presne zrealizujem. Majte preto dôveru, ktorú som si od vás zaslúžil a verte, že slovenská vláda všetky tieto programy a návrhy v najkratšom čase splní.

Gardisti, ešte raz vás vyzývam, buďte na stráži, nedajte sa zvábiť ľahkým a lacným víťazstvom! Slovák nikdy nešiel za módou, Slovák sa vždy statočne držal svojho vlasteneckého presvedčenia, za svojím cieľom išiel rozumne a tak, aby nič nezapredal zo svojho presvedčenia.

Z porád, ktoré sme mali v Bratislave, vyšla jednotná a nezlomná vôľa nepopustiť ani literu zo svojich práv a všetky ďalšie činy usmerniť pod jediným cieľom: na prospech a slobodu slovenského národa a nášho drahého Slovenska! V tomto zmysle, s týmito smernicami zostavuje sa prvá vláda, ktorá čoskoro prevezme moc na území Slovenska. Táto vláda bude v úplnej zhode a v intenciách HG, Hlinkovho ducha, Hlinkovho programu, ktorý bude vláda realizovať.

Končím svoj improvizovaný prejav, pri ktorom za mojím chrbtom stojí stráž HG, naši dôstojníci, verní strážci slovenského majetku a slovenskej bezpečnosti. Vezmite si od nich príklad všade, aby sme jednotne mohli vystúpiť, bojovať a jednotne pracovať na veľkom diele realizovania programu A. Hlinku.


Gardistom a všetkým poslucháčom privolávam: Na stráž!!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 99-101


{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Karol Sidor]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1633</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:10:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Vážení poslucháči, bratia gardisti!


Prichádzam v hodine dvanástej, aby som k vám prehovoril. Túto moju oneskorenú návštevu nášho rádiožurnálu zavinila okolnosť, že som doteraz musel byť prítomný na poradách, ktoré sme mali v Bratislave vo veci zostavenia novej vlády a vo veci usporiadania pomerov na Slovensku tak, ako ich určila Žilinská dohoda a ako nám ich ústavná listina garantuje. Na tejto porade zúčastnili sa zodpovední činitelia celého slov. národa, podpredseda HSĽS dr. [[Jozef Tiso|J. Tiso]], predseda snemu dr. M. Sokol, podpredsedovia dr. Mederly, Július Stano a ja, ako štátny minister. Porady vyzneli v úplnej jednotnosti a dohode.

V túto chvíľu pán prezident republiky dr. E. Hácha dostal od predsedníctva slovenského snemu listinu našich vedúcich činiteľov, osvedčených Slovákov, nekompromisných bojovníkov za vec slovenského národa, ktorých pokladáme za súcich, aby na čele svojich rezortov pracovali za lepšiu a krajšiu budúcnosť Slovenska a aby sa vedeli ako reprezentanti politickej vôle Slovákov vo všetkých okolnostiach a pri všetkých príležitostiach dobre uplatniť.

Prosíme vás preto: dovoľte osvedčeným mužom vašim, ktorí vás za dvadsať rokov ťažkej borby nesklamali, ktorí išli vždy v línii a šľapajách nášho veľkého vodcu A. Hlinku a ktorí i vo svojich vysokých funkciách ostanú jeho ideálom vždy verní, aby oni mohli poslanie svoje splniť a realizovať.

Situácia politická bude o niekoľko chvíľ, azda najneskoršie do zajtra večera vyjasnená. Slovensko bude mať takú vládu, ktorú zostaví a navrhne podľa ústavnej listiny na to kompetentný orgán — predsedníctvo slov. snemu. Jedine takáto slov. vláda, vyšlá z vôle ústavných orgánov, bude povolaná na to, aby udržala pokoj a poriadok medzi obyvateľstvom našej milovanej Slovenskej krajiny.

Mimoriadne a dočasné opatrenia, ktoré sa stali v tieto dni, vo chvíli nástupu novej vlády k veslu Slovenska, stanú sa bezpredmetnými. Nová vláda bude silnou vládou, jednotnou, garantujúcou každému občanovi bezpečnosť majetku, života a bezpečné podmienky ďalšieho jeho vývinu.

Preto očakávajte s dôverou ďalšie opatrenia predsedníctva nášho slov. snemu. Keď sa slov. vláda ujme svojej moci, prestanú mimoriadne opatrenia.

Do tých čias však, ako hlavný veliteľ HG vyzývam všetkých gardistov, aby počúvali jedine a výlučne na hlas hlavného veliteľa. Do mojich rúk prisahali dôstojníci HG vernosť, oddanosť, poslušnosť a disciplinovanosť. Do mojich rúk odovzdali i svoju pevnú vôľu pracovať na budovaní šťastnejšieho Slovenska.

Ako som ja zodpovedný za vývin udalostí, ktoré idú teraz celým Slovenskom, taktiež každý dôstojník HG vo svojom okruhu, vo svojom miestnom, okresnom a oblastnom veliteľstve je zodpovedný pred Bohom, pred ľuďmi a pred hlavným veliteľom HG za pokoj v celom svojom obvode, okrese, alebo oblasti.

Bratislavské rádio hovorí vždy mojimi ústami pravdu, vypočujte preto moje prejavy, moje rozkazy, podľa ktorých sa presne máte držať. Ak sa stali nepríjemnosti medzi vojskom, žandárstvom, medzi políciou a HG, stali sa z veľkého nedorozumenia, z prílišnej horlivosti.Prosím, šetrite krv, Šetrite slovenské životy, o ktorých bezpečnosť, právnu istotu a krajšiu budúcnosť chceme sa ruka v ruke všetci gardisti so všetkým obyvateľstvom Slovenska statočne a svedomité postarať.

Dostávam správy z Malaciek, zo Zohoru, aj z iných krajov Slovenska, že tam boli nepokoje. Oznamujem, že Bratislava hlavné mesto Slovenska, je tiché a pokojné. HG stojí tu pred rádiožurnálom a počúva môj prejav. HG je v pohotovosti na hlavnom Štábe. HG bdie, nerobí neporiadky, ale naopak, dáva sa k dispozícii všade tam, kde sa ujímajú moci naši ľudia, aby spravila poriadok a uskutočnila a dokázala to, že Slovák je hoden svojho slobodného samostatného života. To môže dokázaťjedine disciplínou a poslušnosťou voči svojmu hlavnému veliteľovi.

Hovorím k vám, nemajúc pred sebou ani papier, ani napísaný prejav, ale zo srdca vyzývam vás, aby ste nám dôverovali, aby ste sa nedali zviesť nijakým heslom íudí nezodpovedných, ľudí, ktorí nemajú v sebe toľko statočnosti, aby pomáhali preklenúť tie priepasti, ktoré sa teraz na Slovensku javia a ktorí ustavične prichádzajú so svojimi plánmi, so svojimi návrhmi a programami, ale tak, aby tieto návrhy a programy za nich niekto iný uskutočňoval.

Ja vám vyhlasujem, že ako celý svoj život som robil plány a návrhy, tak teraz tieto návrhy a plány postupne, rad-radom dômyselne, logicky, konzekventne a presne zrealizujem. Majte preto dôveru, ktorú som si od vás zaslúžil a verte, že slovenská vláda všetky tieto programy a návrhy v najkratšom čase splní.

Gardisti, ešte raz vás vyzývam, buďte na stráži, nedajte sa zvábiť ľahkým a lacným víťazstvom! Slovák nikdy nešiel za módou, Slovák sa vždy statočne držal svojho vlasteneckého presvedčenia, za svojím cieľom išiel rozumne a tak, aby nič nezapredal zo svojho presvedčenia.

Z porád, ktoré sme mali v Bratislave, vyšla jednotná a nezlomná vôľa nepopustiť ani literu zo svojich práv a všetky ďalšie činy usmerniť pod jediným cieľom: na prospech a slobodu slovenského národa a nášho drahého Slovenska! V tomto zmysle, s týmito smernicami zostavuje sa prvá vláda, ktorá čoskoro prevezme moc na území Slovenska. Táto vláda bude v úplnej zhode a v intenciách HG, Hlinkovho ducha, Hlinkovho programu, ktorý bude vláda realizovať.

Končím svoj improvizovaný prejav, pri ktorom za mojím chrbtom stojí stráž HG, naši dôstojníci, verní strážci slovenského majetku a slovenskej bezpečnosti. Vezmite si od nich príklad všade, aby sme jednotne mohli vystúpiť, bojovať a jednotne pracovať na veľkom diele realizovania programu A. Hlinku.


Gardistom a všetkým poslucháčom privolávam: Na stráž!!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 99-101


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Karol Sidor]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2539</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:19:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>linkfix</comment>
      <text xml:space="preserve">Vážení poslucháči, bratia gardisti!


Prichádzam v hodine dvanástej, aby som k vám prehovoril. Túto moju oneskorenú návštevu nášho rádiožurnálu zavinila okolnosť, že som doteraz musel byť prítomný na poradách, ktoré sme mali v Bratislave vo veci zostavenia novej vlády a vo veci usporiadania pomerov na Slovensku tak, ako ich určila Žilinská dohoda a ako nám ich ústavná listina garantuje. Na tejto porade zúčastnili sa zodpovední činitelia celého slov. národa, podpredseda HSĽS dr. [[:Kategória:Jozef Tiso|J. Tiso]], predseda snemu dr. M. Sokol, podpredsedovia dr. Mederly, Július Stano a ja, ako štátny minister. Porady vyzneli v úplnej jednotnosti a dohode.

V túto chvíľu pán prezident republiky dr. E. Hácha dostal od predsedníctva slovenského snemu listinu našich vedúcich činiteľov, osvedčených Slovákov, nekompromisných bojovníkov za vec slovenského národa, ktorých pokladáme za súcich, aby na čele svojich rezortov pracovali za lepšiu a krajšiu budúcnosť Slovenska a aby sa vedeli ako reprezentanti politickej vôle Slovákov vo všetkých okolnostiach a pri všetkých príležitostiach dobre uplatniť.

Prosíme vás preto: dovoľte osvedčeným mužom vašim, ktorí vás za dvadsať rokov ťažkej borby nesklamali, ktorí išli vždy v línii a šľapajách nášho veľkého vodcu A. Hlinku a ktorí i vo svojich vysokých funkciách ostanú jeho ideálom vždy verní, aby oni mohli poslanie svoje splniť a realizovať.

Situácia politická bude o niekoľko chvíľ, azda najneskoršie do zajtra večera vyjasnená. Slovensko bude mať takú vládu, ktorú zostaví a navrhne podľa ústavnej listiny na to kompetentný orgán — predsedníctvo slov. snemu. Jedine takáto slov. vláda, vyšlá z vôle ústavných orgánov, bude povolaná na to, aby udržala pokoj a poriadok medzi obyvateľstvom našej milovanej Slovenskej krajiny.

Mimoriadne a dočasné opatrenia, ktoré sa stali v tieto dni, vo chvíli nástupu novej vlády k veslu Slovenska, stanú sa bezpredmetnými. Nová vláda bude silnou vládou, jednotnou, garantujúcou každému občanovi bezpečnosť majetku, života a bezpečné podmienky ďalšieho jeho vývinu.

Preto očakávajte s dôverou ďalšie opatrenia predsedníctva nášho slov. snemu. Keď sa slov. vláda ujme svojej moci, prestanú mimoriadne opatrenia.

Do tých čias však, ako hlavný veliteľ HG vyzývam všetkých gardistov, aby počúvali jedine a výlučne na hlas hlavného veliteľa. Do mojich rúk prisahali dôstojníci HG vernosť, oddanosť, poslušnosť a disciplinovanosť. Do mojich rúk odovzdali i svoju pevnú vôľu pracovať na budovaní šťastnejšieho Slovenska.

Ako som ja zodpovedný za vývin udalostí, ktoré idú teraz celým Slovenskom, taktiež každý dôstojník HG vo svojom okruhu, vo svojom miestnom, okresnom a oblastnom veliteľstve je zodpovedný pred Bohom, pred ľuďmi a pred hlavným veliteľom HG za pokoj v celom svojom obvode, okrese, alebo oblasti.

Bratislavské rádio hovorí vždy mojimi ústami pravdu, vypočujte preto moje prejavy, moje rozkazy, podľa ktorých sa presne máte držať. Ak sa stali nepríjemnosti medzi vojskom, žandárstvom, medzi políciou a HG, stali sa z veľkého nedorozumenia, z prílišnej horlivosti.Prosím, šetrite krv, Šetrite slovenské životy, o ktorých bezpečnosť, právnu istotu a krajšiu budúcnosť chceme sa ruka v ruke všetci gardisti so všetkým obyvateľstvom Slovenska statočne a svedomité postarať.

Dostávam správy z Malaciek, zo Zohoru, aj z iných krajov Slovenska, že tam boli nepokoje. Oznamujem, že Bratislava hlavné mesto Slovenska, je tiché a pokojné. HG stojí tu pred rádiožurnálom a počúva môj prejav. HG je v pohotovosti na hlavnom Štábe. HG bdie, nerobí neporiadky, ale naopak, dáva sa k dispozícii všade tam, kde sa ujímajú moci naši ľudia, aby spravila poriadok a uskutočnila a dokázala to, že Slovák je hoden svojho slobodného samostatného života. To môže dokázaťjedine disciplínou a poslušnosťou voči svojmu hlavnému veliteľovi.

Hovorím k vám, nemajúc pred sebou ani papier, ani napísaný prejav, ale zo srdca vyzývam vás, aby ste nám dôverovali, aby ste sa nedali zviesť nijakým heslom íudí nezodpovedných, ľudí, ktorí nemajú v sebe toľko statočnosti, aby pomáhali preklenúť tie priepasti, ktoré sa teraz na Slovensku javia a ktorí ustavične prichádzajú so svojimi plánmi, so svojimi návrhmi a programami, ale tak, aby tieto návrhy a programy za nich niekto iný uskutočňoval.

Ja vám vyhlasujem, že ako celý svoj život som robil plány a návrhy, tak teraz tieto návrhy a plány postupne, rad-radom dômyselne, logicky, konzekventne a presne zrealizujem. Majte preto dôveru, ktorú som si od vás zaslúžil a verte, že slovenská vláda všetky tieto programy a návrhy v najkratšom čase splní.

Gardisti, ešte raz vás vyzývam, buďte na stráži, nedajte sa zvábiť ľahkým a lacným víťazstvom! Slovák nikdy nešiel za módou, Slovák sa vždy statočne držal svojho vlasteneckého presvedčenia, za svojím cieľom išiel rozumne a tak, aby nič nezapredal zo svojho presvedčenia.

Z porád, ktoré sme mali v Bratislave, vyšla jednotná a nezlomná vôľa nepopustiť ani literu zo svojich práv a všetky ďalšie činy usmerniť pod jediným cieľom: na prospech a slobodu slovenského národa a nášho drahého Slovenska! V tomto zmysle, s týmito smernicami zostavuje sa prvá vláda, ktorá čoskoro prevezme moc na území Slovenska. Táto vláda bude v úplnej zhode a v intenciách HG, Hlinkovho ducha, Hlinkovho programu, ktorý bude vláda realizovať.

Končím svoj improvizovaný prejav, pri ktorom za mojím chrbtom stojí stráž HG, naši dôstojníci, verní strážci slovenského majetku a slovenskej bezpečnosti. Vezmite si od nich príklad všade, aby sme jednotne mohli vystúpiť, bojovať a jednotne pracovať na veľkom diele realizovania programu A. Hlinku.


Gardistom a všetkým poslucháčom privolávam: Na stráž!!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 99-101


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Karol Sidor]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938</title>
    <id>56</id>
    <revision>
      <id>174</id>
      <timestamp>2005-12-29T23:27:15Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Initial Load</comment>
      <text xml:space="preserve">Dokument je publikovaný pre potreby článku ''[http://sk.wikipedia.org/wiki/Historick%C3%A1_chronol%C3%B3gia_-_Slovensko_v_XX._storo%C4%8D%C3%AD Historická chronológia - Slovensko v XX. storočí]'', citovaný je podľa: [http://www.narod-sobe.cz/sve%82t/hmota/te%82lesa/planety/Zeme%82/mapa/Evropa/Slovensko/Viedenska_arbitraz.htm]


Viedeň 2. novembra 1938


'''ARBITRÁŽNE ROZHODNUTIE'''


Na základe žiadosti, ktorú podali kráľovská maďarská a československá vláda u vlády nemeckej a kráľovskej vlády talianskej, aby arbitrážnym rozhodnutím upravili medzi nimi nevyriešenú otázku území, ktoré majú byť odstúpené Maďarsku, ako aj na základe následne na to medzi zainteresovanými vládami vymenených nót z 30. októbra 1938, sa ríšskonemecký minister zahraničných vecí pán Joachim von Ribbentrop a gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničných vecí Jeho Veličenstva kráľa Talianska, cisára Etiópie stretli dnes vo Viedni a v mene svojich vlád, po opätovnom rozhovore s kráľovským maďarským ministrom zahraničných
vecí pánom Kolomanom von Kánya a československým ministrom zahraničných vecí pánom Dr. Františkom Chvalkovským, vydali nasledovné arbitrážne rozhodnutie:

1. Územie, ktoré má Československo odstúpiť Maďarsku, je vyznačené na pripojenej mape. Vytýčenie hranice priamo na mieste sa prenecháva maďarsko-československému výboru.

2. Vyprázdňovanie Československom územia, určeného na odstúpenie, a jeho obsadzovanie Maďarskom sa začne 5. novembra 1938 a skončí sa do 10. novembra 1938. Jednotlivé etapy vyprázdňovania a obsadzovania, ako aj ich ďalšie modality, okamžite stanoví mad'arsko-československý výbor.

3. Československá vláda sa postará, aby územie, ktoré odstupuje, zostalo pri vyprázdňovaní v riadnom stave.

4. Jednotlivé otázky, vyplývajúce z odstúpenia území, osobitne otázky štátnej príslušnosti a opcie, bude riešiť maďarsko-československý výbor.

5. Maďarsko-československý výbor sa tiež dohodne na podrobnejších ustanoveniach na ochranu osôb maďarskej národnosti, ktoré ostanú na území  Československa, a osôb nemaďarskej národnosti nachádzajúcich sa na odstúpených územiach. Tento výbor sa postará najmä o to, aby maďarská národná skupina
v Bratislave získala rovnaké postavenie ako ostatné tamojšie národné skupiny.

6. Ak vzniknú odstúpením územia Maďarsku nevýhody a ťažkosti hospodárskeho alebo dopravno-technického rázu pre územie zostávajúce Československu, urobí kráľovská maďarská vláda všetko, čo je v jej moci, aby takéto nevýhody a ťažkosti v zhode s vládou československou odstránila.

7. V prípade, že pri realizácii tohto arbitrážneho rozhodnutia vzniknú ťažkosti alebo pochybností, kráľovská maďarská a československá vláda sa o nich dohodnú priamo. Ak by sa pritom nemohli na niektorej z otázok zhodnúť predložia ju na definitívne rozhodnutie nemeckej a kráľovskej talianskej vláde.

{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1642</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:21:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Viedeň 2. novembra 1938

== ARBITRÁŽNE ROZHODNUTIE ==

Na základe žiadosti, ktorú podali kráľovská maďarská a československá vláda u vlády nemeckej a kráľovskej vlády talianskej, aby arbitrážnym rozhodnutím upravili medzi nimi nevyriešenú otázku území, ktoré majú byť odstúpené Maďarsku, ako aj na základe následne na to medzi zainteresovanými vládami vymenených nót z 30. októbra 1938, sa ríšskonemecký minister zahraničných vecí pán Joachim von Ribbentrop a gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničných vecí Jeho Veličenstva kráľa Talianska, cisára Etiópie stretli dnes vo Viedni a v mene svojich vlád, po opätovnom rozhovore s kráľovským maďarským ministrom zahraničných
vecí pánom Kolomanom von Kánya a československým ministrom zahraničných vecí pánom Dr. Františkom Chvalkovským, vydali nasledovné arbitrážne rozhodnutie:

# Územie, ktoré má Československo odstúpiť Maďarsku, je vyznačené na pripojenej mape. Vytýčenie hranice priamo na mieste sa prenecháva maďarsko-československému výboru.
# Vyprázdňovanie Československom územia, určeného na odstúpenie, a jeho obsadzovanie Maďarskom sa začne 5. novembra 1938 a skončí sa do 10. novembra 1938. Jednotlivé etapy vyprázdňovania a obsadzovania, ako aj ich ďalšie modality, okamžite stanoví mad'arsko-československý výbor.
# Československá vláda sa postará, aby územie, ktoré odstupuje, zostalo pri vyprázdňovaní v riadnom stave.
# Jednotlivé otázky, vyplývajúce z odstúpenia území, osobitne otázky štátnej príslušnosti a opcie, bude riešiť maďarsko-československý výbor.
# Maďarsko-československý výbor sa tiež dohodne na podrobnejších ustanoveniach na ochranu osôb maďarskej národnosti, ktoré ostanú na území  Československa, a osôb nemaďarskej národnosti nachádzajúcich sa na odstúpených územiach. Tento výbor sa postará najmä o to, aby maďarská národná skupina
v Bratislave získala rovnaké postavenie ako ostatné tamojšie národné skupiny.
# Ak vzniknú odstúpením územia Maďarsku nevýhody a ťažkosti hospodárskeho alebo dopravno-technického rázu pre územie zostávajúce Československu, urobí kráľovská maďarská vláda všetko, čo je v jej moci, aby takéto nevýhody a ťažkosti v zhode s vládou československou odstránila.
# V prípade, že pri realizácii tohto arbitrážneho rozhodnutia vzniknú ťažkosti alebo pochybností, kráľovská maďarská a československá vláda sa o nich dohodnú priamo. Ak by sa pritom nemohli na niektorej z otázok zhodnúť predložia ju na definitívne rozhodnutie nemeckej a kráľovskej talianskej vláde.


== Zdroj ==
Citované podľa:
* [http://www.narod-sobe.cz/sve%82t/hmota/te%82lesa/planety/Zeme%82/mapa/Evropa/Slovensko/Viedenska_arbitraz.htm Viedenská arbitráž]


[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1714</id>
      <timestamp>2006-04-04T13:58:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">Viedeň 2. novembra 1938

== ARBITRÁŽNE ROZHODNUTIE ==

Na základe žiadosti, ktorú podali kráľovská maďarská a československá vláda u vlády nemeckej a kráľovskej vlády talianskej, aby arbitrážnym rozhodnutím upravili medzi nimi nevyriešenú otázku území, ktoré majú byť odstúpené Maďarsku, ako aj na základe následne na to medzi zainteresovanými vládami vymenených nót z 30. októbra 1938, sa ríšskonemecký minister zahraničných vecí pán Joachim von Ribbentrop a gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničných vecí Jeho Veličenstva kráľa Talianska, cisára Etiópie stretli dnes vo Viedni a v mene svojich vlád, po opätovnom rozhovore s kráľovským maďarským ministrom zahraničných
vecí pánom Kolomanom von Kánya a československým ministrom zahraničných vecí pánom Dr. Františkom Chvalkovským, vydali nasledovné arbitrážne rozhodnutie:

# Územie, ktoré má Československo odstúpiť Maďarsku, je vyznačené na pripojenej mape. Vytýčenie hranice priamo na mieste sa prenecháva maďarsko-československému výboru.
# Vyprázdňovanie Československom územia, určeného na odstúpenie, a jeho obsadzovanie Maďarskom sa začne 5. novembra 1938 a skončí sa do 10. novembra 1938. Jednotlivé etapy vyprázdňovania a obsadzovania, ako aj ich ďalšie modality, okamžite stanoví mad'arsko-československý výbor.
# Československá vláda sa postará, aby územie, ktoré odstupuje, zostalo pri vyprázdňovaní v riadnom stave.
# Jednotlivé otázky, vyplývajúce z odstúpenia území, osobitne otázky štátnej príslušnosti a opcie, bude riešiť maďarsko-československý výbor.
# Maďarsko-československý výbor sa tiež dohodne na podrobnejších ustanoveniach na ochranu osôb maďarskej národnosti, ktoré ostanú na území  Československa, a osôb nemaďarskej národnosti nachádzajúcich sa na odstúpených územiach. Tento výbor sa postará najmä o to, aby maďarská národná skupina
v Bratislave získala rovnaké postavenie ako ostatné tamojšie národné skupiny.
# Ak vzniknú odstúpením územia Maďarsku nevýhody a ťažkosti hospodárskeho alebo dopravno-technického rázu pre územie zostávajúce Československu, urobí kráľovská maďarská vláda všetko, čo je v jej moci, aby takéto nevýhody a ťažkosti v zhode s vládou československou odstránila.
# V prípade, že pri realizácii tohto arbitrážneho rozhodnutia vzniknú ťažkosti alebo pochybností, kráľovská maďarská a československá vláda sa o nich dohodnú priamo. Ak by sa pritom nemohli na niektorej z otázok zhodnúť predložia ju na definitívne rozhodnutie nemeckej a kráľovskej talianskej vláde.


== Zdroj ==
Citované podľa:
* [http://www.narod-sobe.cz/sve%82t/hmota/te%82lesa/planety/Zeme%82/mapa/Evropa/Slovensko/Viedenska_arbitraz.htm Viedenská arbitráž]

== Externé odkazy ==
{{Wikipédia|Prvá viedenská arbitráž}}


[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom z 18. marca 1939</title>
    <id>57</id>
    <revision>
      <id>176</id>
      <timestamp>2005-12-29T23:36:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Initial work</comment>
      <text xml:space="preserve">Dokument je publikovaný pre potreby článku ''[http://sk.wikipedia.org/wiki/Historick%C3%A1_chronol%C3%B3gia_-_Slovensko_v_XX._storo%C4%8D%C3%AD Historická chronológia - Slovensko v XX. storočí]'', citovaný je podľa: [http://www.narod-sobe.cz/sve%82t/hmota/te%82lesa/planety/Zeme%82/mapa/Evropa/Slovensko/Zmluva_o_ochrannom_pomere.htm]


'''Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom'''


NEMECKÁ VLÁDA a SLOVENSKÁ VLÁDA sa dohodli vzhľadom na to, že sa Slovenský štát dal pod ochranu Nemeckej ríše, z toho vyplývajúce dôsledky upraviť zmluvou. Za tým účelom podpísaní splnomocnenci oboch vlád sa dohodli na týchto ustanoveniach:


Článok l

Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.


Článok 2

Na prevedenie ochrany prevzatej Nemeckou ríšou má nemecká branná moc právo v pásme, ktoré je na západe ohraničené hranicou Slovenského štátu a na východe všeobecnou čiarou východného okraja Malých Karpát, východného okraja Bielych Karpát a východného okraja pohoria Javorníkov, kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené silou, ktorú pokladá za potrebnú.
Slovenská vláda urobí opatrenia, aby pre tieto stavby potrebná zem a pôda bola daná k dispozícii nemeckej brannej moci. Taktiež dá Slovenská vláda súhlas k úprave, ktorá je potrebná k bezcolnému zásobovaniu nemeckých oddielov a k bezcolným dodávkam z Ríše pre vojenské stavby.
V pásme popísanom v ods. 1 vykonáva vojenské výsostné práva nemecká branná moc. Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, ktoré sú zamestnané v opísanej oblasti na základe súkromného-zmluvného pomeru stavaním vojenských objektov, podliehajú v tejto veci nemeckému súdnictvu.


Článok 3

Slovenská vláda bude svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou.


Článok 4

Primerane ochrannému dohodnutému pomeru bude slovenská vláda viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou.


Článok 5

Táto zmluva vstupuje podpísaním hneď v účinnosť a platí na dobu 25 rokov. Obe vlády sa dorozumejú pred uplynutím tejto lehoty o včasnom predĺžení tejto zmluvy.
Na dôkaz toho podpísali splnomocnenci obidvoch strán túto zmluvu v dvoch vyhotoveniach.


Viedeň, 18. marca 1939.

Berlín 23. marca 1939.


ZA NEMECKÚ VLÁDU:
von Ribbentrop e. h.


ZA SLOVENSKÚ VLÁDU:

Dr. Jozef Tiso v. r.

Dr. Vojtech Tuka v. r.

Dr. F. Ďurčanský. r. 

{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1644</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:25:23Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>wiki, categ</comment>
      <text xml:space="preserve">NEMECKÁ VLÁDA a SLOVENSKÁ VLÁDA sa dohodli vzhľadom na to, že sa Slovenský štát dal pod ochranu Nemeckej ríše, z toho vyplývajúce dôsledky upraviť zmluvou. Za tým účelom podpísaní splnomocnenci oboch vlád sa dohodli na týchto ustanoveniach:


Článok l

Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.


Článok 2

Na prevedenie ochrany prevzatej Nemeckou ríšou má nemecká branná moc právo v pásme, ktoré je na západe ohraničené hranicou Slovenského štátu a na východe všeobecnou čiarou východného okraja Malých Karpát, východného okraja Bielych Karpát a východného okraja pohoria Javorníkov, kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené silou, ktorú pokladá za potrebnú.
Slovenská vláda urobí opatrenia, aby pre tieto stavby potrebná zem a pôda bola daná k dispozícii nemeckej brannej moci. Taktiež dá Slovenská vláda súhlas k úprave, ktorá je potrebná k bezcolnému zásobovaniu nemeckých oddielov a k bezcolným dodávkam z Ríše pre vojenské stavby.
V pásme popísanom v ods. 1 vykonáva vojenské výsostné práva nemecká branná moc. Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, ktoré sú zamestnané v opísanej oblasti na základe súkromného-zmluvného pomeru stavaním vojenských objektov, podliehajú v tejto veci nemeckému súdnictvu.


Článok 3

Slovenská vláda bude svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou.


Článok 4

Primerane ochrannému dohodnutému pomeru bude slovenská vláda viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou.


Článok 5

Táto zmluva vstupuje podpísaním hneď v účinnosť a platí na dobu 25 rokov. Obe vlády sa dorozumejú pred uplynutím tejto lehoty o včasnom predĺžení tejto zmluvy.
Na dôkaz toho podpísali splnomocnenci obidvoch strán túto zmluvu v dvoch vyhotoveniach.


Viedeň, 18. marca 1939.

Berlín 23. marca 1939.


ZA NEMECKÚ VLÁDU:
von Ribbentrop e. h.


ZA SLOVENSKÚ VLÁDU:

Dr. [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]] v. r.

Dr. Vojtech Tuka v. r.

Dr. [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|F. Ďurčanský]] v. r. 


== Zdroj ==
Citované podľa
*[http://www.narod-sobe.cz/sve%82t/hmota/te%82lesa/planety/Zeme%82/mapa/Evropa/Slovensko/Zmluva_o_ochrannom_pomere.htm Zmluva o ochrannom pomere]


[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1713</id>
      <timestamp>2006-04-04T13:58:17Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">NEMECKÁ VLÁDA a SLOVENSKÁ VLÁDA sa dohodli vzhľadom na to, že sa Slovenský štát dal pod ochranu Nemeckej ríše, z toho vyplývajúce dôsledky upraviť zmluvou. Za tým účelom podpísaní splnomocnenci oboch vlád sa dohodli na týchto ustanoveniach:


Článok l

Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.


Článok 2

Na prevedenie ochrany prevzatej Nemeckou ríšou má nemecká branná moc právo v pásme, ktoré je na západe ohraničené hranicou Slovenského štátu a na východe všeobecnou čiarou východného okraja Malých Karpát, východného okraja Bielych Karpát a východného okraja pohoria Javorníkov, kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené silou, ktorú pokladá za potrebnú.
Slovenská vláda urobí opatrenia, aby pre tieto stavby potrebná zem a pôda bola daná k dispozícii nemeckej brannej moci. Taktiež dá Slovenská vláda súhlas k úprave, ktorá je potrebná k bezcolnému zásobovaniu nemeckých oddielov a k bezcolným dodávkam z Ríše pre vojenské stavby.
V pásme popísanom v ods. 1 vykonáva vojenské výsostné práva nemecká branná moc. Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, ktoré sú zamestnané v opísanej oblasti na základe súkromného-zmluvného pomeru stavaním vojenských objektov, podliehajú v tejto veci nemeckému súdnictvu.


Článok 3

Slovenská vláda bude svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou.


Článok 4

Primerane ochrannému dohodnutému pomeru bude slovenská vláda viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou.


Článok 5

Táto zmluva vstupuje podpísaním hneď v účinnosť a platí na dobu 25 rokov. Obe vlády sa dorozumejú pred uplynutím tejto lehoty o včasnom predĺžení tejto zmluvy.
Na dôkaz toho podpísali splnomocnenci obidvoch strán túto zmluvu v dvoch vyhotoveniach.


Viedeň, 18. marca 1939.

Berlín 23. marca 1939.


ZA NEMECKÚ VLÁDU:
von Ribbentrop e. h.


ZA SLOVENSKÚ VLÁDU:

Dr. [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]] v. r.

Dr. Vojtech Tuka v. r.

Dr. [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|F. Ďurčanský]] v. r. 


== Zdroj ==
Citované podľa
*[http://www.narod-sobe.cz/sve%82t/hmota/te%82lesa/planety/Zeme%82/mapa/Evropa/Slovensko/Zmluva_o_ochrannom_pomere.htm Zmluva o ochrannom pomere]

== Externé odkazy ==
{{Wikipédia|Prvá slovenská republika}}


[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Proklamácia slovenskej samostatnosti z 11. 3. 1939 (Ferdinand Ďurčanský)</title>
    <id>58</id>
    <revision>
      <id>178</id>
      <timestamp>2005-12-30T00:38:17Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Initial Load</comment>
      <text xml:space="preserve">Dokument je publikovaný pre potreby článku ''[http://sk.wikipedia.org/wiki/Historick%C3%A1_chronol%C3%B3gia_-_Slovensko_v_XX._storo%C4%8D%C3%AD Historická chronológia - Slovensko v XX. storočí]'', citovaný je podľa: ''Karol Sidor, Takto vznikol Slovenský štát, vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 125-126''


V tejto veľmi vážnej hodine obraciam sa na všelky slobodu milujúce národy Európy a sveta, ktoré si cenia slobodu, tento najvzácnejší dar. Čo sa dnes odohráva na území Slovenska pod útlakom bajonetov českej armády, polície a žanďárstva, protiví sa každému božskému a ľudskému právu. Mŕtve telá tých, čo povstali na obranu najsvätejších práv slovenského národa, ležia na uliciach našich dedín a rnies. Obete brutálneho násilia umierajú v nemocniciach a žaláre sú preplnené našimi politickými a národnými vodcami. Teror dosiahol takých rozmerov, že stalo sa nemožným obhajovať práva slovenského národa v rámci legálnych možností. Toto všetko sa deje za tým cieľom, aby nás ukrátili o všetko to. Čo sme si od 6. októbra 1938 vymohli. Vtláčajú nás do nového otroctva, ktoré je omnoho horšie než čokoľvek, čo sme pretrpeli v minulosti.


Urobili sme všetko, aby sme dosiahli riešenie prijateľné pre nás i pre Čechov. Boli sme ochotni zriecť sa mnohého, na čo sme mali právo. Boli srne pripravení dorozumievať sa s Čechmi, ale to bolo všetko márne. Praha verila, že nás bude môcť prinútiť ku kapitulácii všelijakými administratívnymi opatreniami a keď to nič nepomáhalo, siahla po zbrani.


Tu sa už nejedná o normálne obcovanie medzi dvomi národmi, ale o diktát českého národa, ktorý nám chce nanútiť svoju vôľu.
Boh je nám svedkom, že stojíme tu pred dejinami s čistými rukami. Nemáme si čo vyčítať. Chceli sme dobre, ale zodpovední českí činitelia nám odpovedali násilím. Nemáme nič proti českému národu. Ale tento národ je v rukách istej menšiny, ktorá sa z dejín nič nenaučila. Náš národ už dlho stojí v boji o svoje prirodzené a mravné hodnoty a ešte aj dnes v prvom rade v boji proti boľševizmu a jeho pomáhačom. V uplynulých 20 rokoch bojov proti boľševizmu sme sa naučili poznávať, v čom spočíva rozkladný jed chorobného internacionalizmu a silný vplyv nekresťanských prvkov na náš politický a spoločenský život. Tento boj chceme viesť v duchu nášho nesmrteľného vodcu A. Hlinku, pretože vieme, že si svoju vlastnú existenciu môžeme len takto zaistiť. Praha však chce, aby sme jej padli do náručia, pretože ešte stále dúfa, že bude môcť viesť náš národný život podľa vlastného želania. Tomuto sme odporovali a budeme vždy odporovať.


Nepriatelia našej národnej existencie sú početní, aie Boh a Jeho spravodlivosť sú v tejto najzávažnejšej hodine nášho národného bytia ešte viac s nami a neodoprie nám svoju ochranu. Keď sme v ťažkých septembrových dňoch minulého roku stáli pred veľkým politickým rozhodnutím o budúcnosti nášho národa, Adolf Hitler, vodca veľkého nemeckého národa, sa zastal nášho práva.
S dôverou v Božiu spravodlivosť a nezištné priateľstvo veľkého nemeckého národa, rozhodli sme sa ísť cestou, ktorú nám Prozreteľnosť určila. Sme rozhodnutí nevzdať sa nášho prirodzeného práva na národné sebaurčenie, ako to rozhodol výkonný výbor HSĽS v Žiline dňa 6, októbra minulého roku.


V záujme spokojného vývoja nášho a českého národa, v záujme plného uplatnenia sebaurčovacieho práva daného Bohom každému národu, v záujme zaistenia pokoja v strednej Európe a v našej krajine, lámerne štátne spoločenstvo, ktoré nás viazalo s Čechmi v rámci Č-SR, pretože udalosti dokázali, že nás národ v tomto rámci nemôže spokojne žiť a vyvíjať sa.


A prelo odvolávajúc sa na suverénne právo nášho národa, týmto vyhlasujeme Slovensko za samostatné. V tejto historickej hodine, ktorá prináša nášmu národu splnenie túžob mnohých storočí, nech si všetci Slováci uvedomujú, že naša vec zvíťazí, pretože je spravodlivá. Buďte všetci presvedčení, že náš ťažký zápas skončí víťazne, i keď mu ležia v ceste mnohé ťažké prekážky. Hor'sa do práce za šťastné Slovensko! Nech nám Pán Boh pomáha a nás ochraňuje!


Podpísaní: Ďurčanský / Kirschbaum


[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1636</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:16:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">V tejto veľmi vážnej hodine obraciam sa na všelky slobodu milujúce národy Európy a sveta, ktoré si cenia slobodu, tento najvzácnejší dar. Čo sa dnes odohráva na území Slovenska pod útlakom bajonetov českej armády, polície a žanďárstva, protiví sa každému božskému a ľudskému právu. Mŕtve telá tých, čo povstali na obranu najsvätejších práv slovenského národa, ležia na uliciach našich dedín a rnies. Obete brutálneho násilia umierajú v nemocniciach a žaláre sú preplnené našimi politickými a národnými vodcami. Teror dosiahol takých rozmerov, že stalo sa nemožným obhajovať práva slovenského národa v rámci legálnych možností. Toto všetko sa deje za tým cieľom, aby nás ukrátili o všetko to. Čo sme si od 6. októbra 1938 vymohli. Vtláčajú nás do nového otroctva, ktoré je omnoho horšie než čokoľvek, čo sme pretrpeli v minulosti.

Urobili sme všetko, aby sme dosiahli riešenie prijateľné pre nás i pre Čechov. Boli sme ochotni zriecť sa mnohého, na čo sme mali právo. Boli srne pripravení dorozumievať sa s Čechmi, ale to bolo všetko márne. Praha verila, že nás bude môcť prinútiť ku kapitulácii všelijakými administratívnymi opatreniami a keď to nič nepomáhalo, siahla po zbrani.

Tu sa už nejedná o normálne obcovanie medzi dvomi národmi, ale o diktát českého národa, ktorý nám chce nanútiť svoju vôľu.
Boh je nám svedkom, že stojíme tu pred dejinami s čistými rukami. Nemáme si čo vyčítať. Chceli sme dobre, ale zodpovední českí činitelia nám odpovedali násilím. Nemáme nič proti českému národu. Ale tento národ je v rukách istej menšiny, ktorá sa z dejín nič nenaučila. Náš národ už dlho stojí v boji o svoje prirodzené a mravné hodnoty a ešte aj dnes v prvom rade v boji proti boľševizmu a jeho pomáhačom. V uplynulých 20 rokoch bojov proti boľševizmu sme sa naučili poznávať, v čom spočíva rozkladný jed chorobného internacionalizmu a silný vplyv nekresťanských prvkov na náš politický a spoločenský život. Tento boj chceme viesť v duchu nášho nesmrteľného vodcu A. Hlinku, pretože vieme, že si svoju vlastnú existenciu môžeme len takto zaistiť. Praha však chce, aby sme jej padli do náručia, pretože ešte stále dúfa, že bude môcť viesť náš národný život podľa vlastného želania. Tomuto sme odporovali a budeme vždy odporovať.

Nepriatelia našej národnej existencie sú početní, ale Boh a Jeho spravodlivosť sú v tejto najzávažnejšej hodine nášho národného bytia ešte viac s nami a neodoprie nám svoju ochranu. Keď sme v ťažkých septembrových dňoch minulého roku stáli pred veľkým politickým rozhodnutím o budúcnosti nášho národa, Adolf Hitler, vodca veľkého nemeckého národa, sa zastal nášho práva.
S dôverou v Božiu spravodlivosť a nezištné priateľstvo veľkého nemeckého národa, rozhodli sme sa ísť cestou, ktorú nám Prozreteľnosť určila. Sme rozhodnutí nevzdať sa nášho prirodzeného práva na národné sebaurčenie, ako to rozhodol výkonný výbor HSĽS v Žiline dňa 6, októbra minulého roku.


V záujme spokojného vývoja nášho a českého národa, v záujme plného uplatnenia sebaurčovacieho práva daného Bohom každému národu, v záujme zaistenia pokoja v strednej Európe a v našej krajine, lámerne štátne spoločenstvo, ktoré nás viazalo s Čechmi v rámci Č-SR, pretože udalosti dokázali, že nás národ v tomto rámci nemôže spokojne žiť a vyvíjať sa.

A preto odvolávajúc sa na suverénne právo nášho národa, týmto vyhlasujeme Slovensko za samostatné. V tejto historickej hodine, ktorá prináša nášmu národu splnenie túžob mnohých storočí, nech si všetci Slováci uvedomujú, že naša vec zvíťazí, pretože je spravodlivá. Buďte všetci presvedčení, že náš ťažký zápas skončí víťazne, i keď mu ležia v ceste mnohé ťažké prekážky. Hor'sa do práce za šťastné Slovensko! Nech nám Pán Boh pomáha a nás ochraňuje!


Podpísaní: Ďurčanský / Kirschbaum


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 125-126


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Ferdinand Ďurčanský]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Prejav v bratislavskom rozhlase 12. marca 1939 (Karol Sidor)</title>
    <id>59</id>
    <revision>
      <id>181</id>
      <timestamp>2005-12-30T00:51:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Initial Load</comment>
      <text xml:space="preserve">Dokument je publikovaný pre potreby článku ''[http://sk.wikipedia.org/wiki/Historick%C3%A1_chronol%C3%B3gia_-_Slovensko_v_XX._storo%C4%8D%C3%AD Historická chronológia - Slovensko v XX. storočí]'', citovaný je podľa: ''Karol Sidor, Takto vznikol Slovenský štát, vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 134-137''


'''Slováci a Slovenky!'''


Nastúpil som úrad predsedu slovenskej vlády v presvedčení, že budem môcť na tomto mieste vykonať pre Slovákov a Slovensko toľko, koľko je potrebné k uspokojeniu osobných, politických a hospodárskych nárokov každého obyvateľa Slovenskej krajiny. V prvom rade zaumienil som si konsolidovať rozbúrené politické mysle a zjednotiť ich jedným a presným smerom. Moja cesta bola vždy rovná, môj cieľ každému viditeľný. Aj ako predseda vlády chcem a budem pokračovať rovnou cestou a za jasným, každému viditeľným cieľom.

Medzi prvé ciele mojej vlády patrilo zabezpečiť v hlavnom meste Slovenska, ako aj na území celej Slovenskej krajiny pokoj a poriadok. Hneď v prvých hodinách zrušili sme všetky mimoriadne vojenské opatrenia a navrátili moc na Slovensku do rúk civilných orgánov. Hneď za tým nasledovalo odvolanie všetkých českých dôstojníkov, ktorí boli v búrlivých dňoch poslaní z Moravy a z Čiech do našich slovenských mestečiek a obcí. Všetci títo ako aj novoprišlí českí žandári za 24 hodín, podľa rozkazu, opúšťajú Slovensko.

Nariadili sme ďalej, aby boli na slobodu pustení všetci slovenskí kňazi, všetci slovenskí poslanci, všetci miestni, okresní, alebo oblastní velitelia HG, ako aj všetci okresní náčelníci. Väčšina týchto nachádzala sa vo väzniciach na Slovensku. Títo za 24 hodín musia byť z väzníc prepustení a daní na slobodu.

Vo veci tých väzňov ( a bude ich 150 až 200 ), ktorí boli autami a vlakmi odvezení na Moravu, rozhodli sme, aby za 48 hodín prišli domov na Slovensko ako slobodní jeho občania.

Toto sú prvé kroky mojej vlády. Som povinný pri tom povedať, že ani k uväzneniu týchto našich pracovníkov a ani k zmene vlády dr. Tisu nedal som ako Štátny minister v Prahe popud, tým menej súhlas. Naopak, zložil som formálny protest na kompetentných miestach proti takému pokračovaniu voči slovenským ľuďom a voči Slovensku. Bolo preto mojou prvou povinnosťou, keď som sa ujal vedenia vlády na Slovensky, aby som odstránil to, čo zabolieť muselo každého sebavedomého Slováka.

Opakujem poznovu, celá moc na Slovensku prechádza do rúk civilných orgánov a práve preto nemôžem pripustiť, aby sa do ich výkonu a práce miešali nepovolaní ľudia. Tu mám na mysli niektoré výkyvy, ktoré sa stali na vidieku, že nastal rozpor medzi veriteľmi HG a reprezentantmi civilných a vojenských vrchností. Likvidácia týchto rozporov nastáva v zmysle dávnejšej vyhlášky, podľa ktorej HG je pomocným orgánom v tých prípadoch, v ktorých úrady túto pomoc od HG žiadajú, alebo v prípadoch, keď túto pomoc našim vrchnostiam HG ponúkne v záujme zabezpečenia verejného poriadku v patričnom meste, alebo v obci. Pri takomto jasnom rozdelení úloh bude už v najbližšej budúcnosti vylúčené akékoľvek nedorozumenie. Rozkazy pre úrady a pre Gardu vysielajú na Slovensku z jedného a toho istého centra, riadeného pevnou mojou vôľou a nacionálnou cťou. Práve preto neslobodno počúvať na 'tajné odkazy', na takzvané ,dôverné informácie', ktoré by mohli zapríčiňovať ďalšie zmätky vo verejnosti, ale treba prijímať rozkazy výlučne len od slovenskej vlády a od hlavného veliteľa HG. 

Je prirodzené, že v najbližších dňoch vytvoríme aj najsrdečnejší pomer vzhľadom na naše bezpečnostné orgány a armádu. Takto zocelení v jedno a riadení jednou vôľou a pevnou rukou nastúpime po ťažkých dňoch zkúšky na cestu práce a radosti z vlastných výsledkov tejto roboty.

Už vopred vyhlasujem, aby sa od mojej vlády zázraky nečakali. Zázraky robí iba Pán Boh. My, jeho oddané deti, môžeme podnikať iba to, čo je v našich osobných silách a v organizovaní našej spoločnej práce. Na dnes večer zvolal som prvú schôdzu ministerskej rady, aby sme na nej porokovali o najbližších úlohách celej slovenskej vlády, ktoré úlohy okamžite musia byť vykonané. Na návrh predsedníctva slovenského snemu prezident republiky preložil dátum zvolania nášho slovenského parlamentu zo dňa 14. marca na deň 28. marca. Dňa 28. marca pred tvárou slovenského snemu budem môcť rozvinúť program mojej vlády a dúfam, že budem môcť už zreferovať aj o tom, čo táto vláda prospešného pre slovenský národ za ten čas vykonala a zariadila. Pre najbližšie zasadnutie slovenského snemu pripraví moja vláda celý rad osnov zákonov, ktorými vyriešime najpálčivejšie otázky na Slovensku.

Majte preto dôveru v mužoch, ktorí vás nikdy nesklamú. Neverte našepkávačom, neverte poplašným zvestiam! Verte sebe a svojim ľuďom!

Stojíme na stráži slovenského záujmu proti každému, kto nám ho ohrozuje a sme s každým, kto tento záujem rešpektuje a ho napomáha. Budujeme a budovať budeme samostatný nacionálny život na Slovensku, máme úplnú moc usporiadať si to tak, ako to za najlepšie uznáme a preto, Slováci a Slovenky, hlavy hore a položiť ruku k práci za Boha, za národ, z ktorej práce vzkvitne krajšia budúcnosť nášho slovenského národa.

Držím sa hesla Ľudovíta Štúra, ktoré som dal vpísať na čestné dýky dôstojníkov HG: Cesta naspäť nemožná! Slovensko celé musí ísť vpred a stále vpred! 

Na stráž!

{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1631</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:10:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Slováci a Slovenky!


Nastúpil som úrad predsedu slovenskej vlády v presvedčení, že budem môcť na tomto mieste vykonať pre Slovákov a Slovensko toľko, koľko je potrebné k uspokojeniu osobných, politických a hospodárskych nárokov každého obyvateľa Slovenskej krajiny. V prvom rade zaumienil som si konsolidovať rozbúrené politické mysle a zjednotiť ich jedným a presným smerom. Moja cesta bola vždy rovná, môj cieľ každému viditeľný. Aj ako predseda vlády chcem a budem pokračovať rovnou cestou a za jasným, každému viditeľným cieľom.

Medzi prvé ciele mojej vlády patrilo zabezpečiť v hlavnom meste Slovenska, ako aj na území celej Slovenskej krajiny pokoj a poriadok. Hneď v prvých hodinách zrušili sme všetky mimoriadne vojenské opatrenia a navrátili moc na Slovensku do rúk civilných orgánov. Hneď za tým nasledovalo odvolanie všetkých českých dôstojníkov, ktorí boli v búrlivých dňoch poslaní z Moravy a z Čiech do našich slovenských mestečiek a obcí. Všetci títo ako aj novoprišlí českí žandári za 24 hodín, podľa rozkazu, opúšťajú Slovensko.

Nariadili sme ďalej, aby boli na slobodu pustení všetci slovenskí kňazi, všetci slovenskí poslanci, všetci miestni, okresní, alebo oblastní velitelia HG, ako aj všetci okresní náčelníci. Väčšina týchto nachádzala sa vo väzniciach na Slovensku. Títo za 24 hodín musia byť z väzníc prepustení a daní na slobodu.

Vo veci tých väzňov ( a bude ich 150 až 200 ), ktorí boli autami a vlakmi odvezení na Moravu, rozhodli sme, aby za 48 hodín prišli domov na Slovensko ako slobodní jeho občania.

Toto sú prvé kroky mojej vlády. Som povinný pri tom povedať, že ani k uväzneniu týchto našich pracovníkov a ani k zmene vlády dr. Tisu nedal som ako Štátny minister v Prahe popud, tým menej súhlas. Naopak, zložil som formálny protest na kompetentných miestach proti takému pokračovaniu voči slovenským ľuďom a voči Slovensku. Bolo preto mojou prvou povinnosťou, keď som sa ujal vedenia vlády na Slovensky, aby som odstránil to, čo zabolieť muselo každého sebavedomého Slováka.

Opakujem poznovu, celá moc na Slovensku prechádza do rúk civilných orgánov a práve preto nemôžem pripustiť, aby sa do ich výkonu a práce miešali nepovolaní ľudia. Tu mám na mysli niektoré výkyvy, ktoré sa stali na vidieku, že nastal rozpor medzi veriteľmi HG a reprezentantmi civilných a vojenských vrchností. Likvidácia týchto rozporov nastáva v zmysle dávnejšej vyhlášky, podľa ktorej HG je pomocným orgánom v tých prípadoch, v ktorých úrady túto pomoc od HG žiadajú, alebo v prípadoch, keď túto pomoc našim vrchnostiam HG ponúkne v záujme zabezpečenia verejného poriadku v patričnom meste, alebo v obci. Pri takomto jasnom rozdelení úloh bude už v najbližšej budúcnosti vylúčené akékoľvek nedorozumenie. Rozkazy pre úrady a pre Gardu vysielajú na Slovensku z jedného a toho istého centra, riadeného pevnou mojou vôľou a nacionálnou cťou. Práve preto neslobodno počúvať na 'tajné odkazy', na takzvané ,dôverné informácie', ktoré by mohli zapríčiňovať ďalšie zmätky vo verejnosti, ale treba prijímať rozkazy výlučne len od slovenskej vlády a od hlavného veliteľa HG. 

Je prirodzené, že v najbližších dňoch vytvoríme aj najsrdečnejší pomer vzhľadom na naše bezpečnostné orgány a armádu. Takto zocelení v jedno a riadení jednou vôľou a pevnou rukou nastúpime po ťažkých dňoch zkúšky na cestu práce a radosti z vlastných výsledkov tejto roboty.

Už vopred vyhlasujem, aby sa od mojej vlády zázraky nečakali. Zázraky robí iba Pán Boh. My, jeho oddané deti, môžeme podnikať iba to, čo je v našich osobných silách a v organizovaní našej spoločnej práce. Na dnes večer zvolal som prvú schôdzu ministerskej rady, aby sme na nej porokovali o najbližších úlohách celej slovenskej vlády, ktoré úlohy okamžite musia byť vykonané. Na návrh predsedníctva slovenského snemu prezident republiky preložil dátum zvolania nášho slovenského parlamentu zo dňa 14. marca na deň 28. marca. Dňa 28. marca pred tvárou slovenského snemu budem môcť rozvinúť program mojej vlády a dúfam, že budem môcť už zreferovať aj o tom, čo táto vláda prospešného pre slovenský národ za ten čas vykonala a zariadila. Pre najbližšie zasadnutie slovenského snemu pripraví moja vláda celý rad osnov zákonov, ktorými vyriešime najpálčivejšie otázky na Slovensku.

Majte preto dôveru v mužoch, ktorí vás nikdy nesklamú. Neverte našepkávačom, neverte poplašným zvestiam! Verte sebe a svojim ľuďom!

Stojíme na stráži slovenského záujmu proti každému, kto nám ho ohrozuje a sme s každým, kto tento záujem rešpektuje a ho napomáha. Budujeme a budovať budeme samostatný nacionálny život na Slovensku, máme úplnú moc usporiadať si to tak, ako to za najlepšie uznáme a preto, Slováci a Slovenky, hlavy hore a položiť ruku k práci za Boha, za národ, z ktorej práce vzkvitne krajšia budúcnosť nášho slovenského národa.

Držím sa hesla Ľudovíta Štúra, ktoré som dal vpísať na čestné dýky dôstojníkov HG: Cesta naspäť nemožná! Slovensko celé musí ísť vpred a stále vpred! 

Na stráž!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 134-137


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Karol Sidor]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Prejav vo viedenskom rozhlase 12. marca 1939 (Ferdinand Ďurčanský)</title>
    <id>60</id>
    <revision>
      <id>184</id>
      <timestamp>2005-12-30T01:05:20Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Initial Load</comment>
      <text xml:space="preserve">Dokument je publikovaný pre potreby článku ''[http://sk.wikipedia.org/wiki/Historick%C3%A1_chronol%C3%B3gia_-_Slovensko_v_XX._storo%C4%8D%C3%AD Historická chronológia - Slovensko v XX. storočí]'', citovaný je podľa: ''Karol Sidor, Takto vznikol Slovenský štát, vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 139''


'''Slováci, gardisti!'''


Ako je vám známe, na Slovensku vyvinula sa situácia tak, že naši najlepší ľudia, osvedčení ľudáci a poslanci Slovenského snemu sa zatýkajú, internujú alebo žalárujú, Iní musia sa schovávať, keď sa nechcú zriecť politickej činnosti práve v tomto vážnom okamihu slovenského národa. Slobodná politická reč je na Slovensku nemožná. Je kontrolovaná v tlači a v rozhlase ozbrojenými Čechmi v uniformách. Z našich vedúcich mužov ponechali na slobode len tých, od ktorých Praha očakáva, že príjmu riešenie, nanútené nášmu národu bajonetmi. Praha spolupracuje s tými ľuďmi, od ktorých očakáva, že bez ohľadu na mŕtvych a ranených ešte aj dnes budú hľadať východisko v rámci právneho poriadku tej republiky, ktorú zastupujú Česi. Slovenský národ neuspokojuje sa však s polovičatosťami a bezprávím a neurobí lo. Má dosť nerozhodnosti a polovičatosti. Potrebujeme konečné a nášmu slovenskému národu zodpovedajúce riešenie. Takémuto riešeniu v najkratšom čase dôjde.


Strážte slovenské národné záujmy, buďte trpezliví a rozhodní. Každý nech sa stará o to, aby moc Slovenska bola len v slovenských rukách, aby poriadok, moc a disciplinovanosť len Slováci reprezentovali a aby v rozhodujúcej hodine, ktorá môže prísť v každom okamihu, na Slovensku len Slovák bol pánom. Boja sa nebojte, obetí sa nebojte, buďte rozhodní a trpezliví! 


'''Slováci, gardisti!''' 

Hodina, na ktorú čakáte, veľmi skoro udrie. Buďte pripravení! 

Na stráž!&quot;

{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1637</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:16:58Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Slováci, gardisti!


Ako je vám známe, na Slovensku vyvinula sa situácia tak, že naši najlepší ľudia, osvedčení ľudáci a poslanci Slovenského snemu sa zatýkajú, internujú alebo žalárujú, Iní musia sa schovávať, keď sa nechcú zriecť politickej činnosti práve v tomto vážnom okamihu slovenského národa. Slobodná politická reč je na Slovensku nemožná. Je kontrolovaná v tlači a v rozhlase ozbrojenými Čechmi v uniformách. Z našich vedúcich mužov ponechali na slobode len tých, od ktorých Praha očakáva, že príjmu riešenie, nanútené nášmu národu bajonetmi. Praha spolupracuje s tými ľuďmi, od ktorých očakáva, že bez ohľadu na mŕtvych a ranených ešte aj dnes budú hľadať východisko v rámci právneho poriadku tej republiky, ktorú zastupujú Česi. Slovenský národ neuspokojuje sa však s polovičatosťami a bezprávím a neurobí lo. Má dosť nerozhodnosti a polovičatosti. Potrebujeme konečné a nášmu slovenskému národu zodpovedajúce riešenie. Takémuto riešeniu v najkratšom čase dôjde.


Strážte slovenské národné záujmy, buďte trpezliví a rozhodní. Každý nech sa stará o to, aby moc Slovenska bola len v slovenských rukách, aby poriadok, moc a disciplinovanosť len Slováci reprezentovali a aby v rozhodujúcej hodine, ktorá môže prísť v každom okamihu, na Slovensku len Slovák bol pánom. Boja sa nebojte, obetí sa nebojte, buďte rozhodní a trpezliví! 


Slováci, gardisti!

Hodina, na ktorú čakáte, veľmi skoro udrie. Buďte pripravení! 

Na stráž!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 139


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Ferdinand Ďurčanský]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Prejav v bratislavskom rozhlase 11. marca 1939 (Karol Sidor)</title>
    <id>61</id>
    <revision>
      <id>187</id>
      <timestamp>2005-12-30T01:13:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>Joseliani</ip>
      </contributor>
      <comment>Initial Load</comment>
      <text xml:space="preserve">Dokument je publikovaný pre potreby článku ''[http://sk.wikipedia.org/wiki/Historick%C3%A1_chronol%C3%B3gia_-_Slovensko_v_XX._storo%C4%8D%C3%AD Historická chronológia - Slovensko v XX. storočí]'', citovaný je podľa: ''Karol Sidor, Takto vznikol Slovenský štát, vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 118-119''


'''Vážení poslucháči!'''


Včera som hovoril k vám o polnoci, hovorím k vám o polnoci aj dnes. Nejdem vám prednášať program slovenskej vlády, na čele ktorej stojím od tejto chvíle. Od chvíle najvážnejšej v mojom živote. Aký program môžem ja predniesť, keď mi srdce krváca nad tým, čo sa robí s mojím dobrým Slovenskom? Moji kamaráti, s ktorými som celých 20 rokov čestne a bez ohľadu na seba a na svoju rodinu bojoval za krajšiu budúcnosť Slovenska — dnes sedia väčšinou po áreštoch, ich rodiny trnú úzkosťou, čo im donesie zajtrajšok a ja sám takmer ako prst ostávam v tomto položení. Jedinou mojou potechou je dobrotivý Boh, ktorý ma nikdy nezahanbil v boji opozičnom a iste požehná moju prácu aj ako vládneho činiteľa na Slovensku. Dôverujem v Prozreteľnosť Božiu, skladám do nej svoju nádej, lebo ťažký je dvojitý kríž slovenského národa, ktorý musíte nosiť spolu so mnou všetci.


Doteraz bol som ministrom v Prahe. Nechcel som to ministerstvo, ale v záujme slovenského národa prijať som ho musel. Aj na tej varte strážil som večné hodnoty národa tak, ako ma to môj veľký vodca a učiteľ Andrej Hlinka naučil: dôsledne a nebojácne a za všetkých okolností.


Aký teda program vlády? Zídu sa moji starí kamaráti, stanú si vedľa mňa a pôjdu cestou, ktorú si spolu naznačíme a ktorá najistejšie prispeje k obrodeniu nášho samostatného nacionálneho života. Teda nijaké vysoké plány a fantastické zámery. Skutočnosť, ktorá je okolo nás, velí nám všetkým, aby sme najprv zahojili rany, obviazali údery a nastúpili konsolidačnú cestu všetci, ktorí s národom úprimne myslia.


Volám vás všetkých do práce a k sebe. Volám vás, kamaráti gardisti, vy budovatelia nového Slovenska, ktorí ste ma doteraz nesklamali. Volám vás do disciplinovaného šíku pod zástavu nacionálnu a hlinkovskú.


Ostávam vaším, akým som bol posiaľ. Ostávam hlavným veliteľom HG. Vy musíte podľa svojej prísahy, do mojich rúk zloženej, plniť príkazy a rozkazy slovenského národa.


Odkaz Andreja Hlinku splníme v dohode so všetkými našimi národnými skupinami na Slovensku. Jeden duch a jedna snaha nás bude viesť všetkých a to tá, ktorú sme 6. októbra minulého roka v Žiline tak manifestačné pred celým svetom vyjadrili.


Národ, ktorý nechce umrieť, bude žiť. Bude žiť naveky, aj keď búrka kmáše stromami a víchor láme a vyvracia duby. Hora stojí a hora ostáva. Zasvitne slnko radosti i nad naším ťažko skúšaným Slovenskom. Budem šťastný, keď svojou prácou prispejem k blahu vás všetkých. Pán Boh nám na pekne započatej a v týchto chvíľach tak tŕnistej a ťažkej ceste pomáhaj.


Kamaráti, na stráž! Cesta naspäť nemožná! Slovensko vpred!

{{sk-source}}
[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1632</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:10:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Vážení poslucháči!


Včera som hovoril k vám o polnoci, hovorím k vám o polnoci aj dnes. Nejdem vám prednášať program slovenskej vlády, na čele ktorej stojím od tejto chvíle. Od chvíle najvážnejšej v mojom živote. Aký program môžem ja predniesť, keď mi srdce krváca nad tým, čo sa robí s mojím dobrým Slovenskom? Moji kamaráti, s ktorými som celých 20 rokov čestne a bez ohľadu na seba a na svoju rodinu bojoval za krajšiu budúcnosť Slovenska — dnes sedia väčšinou po áreštoch, ich rodiny trnú úzkosťou, čo im donesie zajtrajšok a ja sám takmer ako prst ostávam v tomto položení. Jedinou mojou potechou je dobrotivý Boh, ktorý ma nikdy nezahanbil v boji opozičnom a iste požehná moju prácu aj ako vládneho činiteľa na Slovensku. Dôverujem v Prozreteľnosť Božiu, skladám do nej svoju nádej, lebo ťažký je dvojitý kríž slovenského národa, ktorý musíte nosiť spolu so mnou všetci.


Doteraz bol som ministrom v Prahe. Nechcel som to ministerstvo, ale v záujme slovenského národa prijať som ho musel. Aj na tej varte strážil som večné hodnoty národa tak, ako ma to môj veľký vodca a učiteľ Andrej Hlinka naučil: dôsledne a nebojácne a za všetkých okolností.


Aký teda program vlády? Zídu sa moji starí kamaráti, stanú si vedľa mňa a pôjdu cestou, ktorú si spolu naznačíme a ktorá najistejšie prispeje k obrodeniu nášho samostatného nacionálneho života. Teda nijaké vysoké plány a fantastické zámery. Skutočnosť, ktorá je okolo nás, velí nám všetkým, aby sme najprv zahojili rany, obviazali údery a nastúpili konsolidačnú cestu všetci, ktorí s národom úprimne myslia.


Volám vás všetkých do práce a k sebe. Volám vás, kamaráti gardisti, vy budovatelia nového Slovenska, ktorí ste ma doteraz nesklamali. Volám vás do disciplinovaného šíku pod zástavu nacionálnu a hlinkovskú.


Ostávam vaším, akým som bol posiaľ. Ostávam hlavným veliteľom HG. Vy musíte podľa svojej prísahy, do mojich rúk zloženej, plniť príkazy a rozkazy slovenského národa.


Odkaz Andreja Hlinku splníme v dohode so všetkými našimi národnými skupinami na Slovensku. Jeden duch a jedna snaha nás bude viesť všetkých a to tá, ktorú sme 6. októbra minulého roka v Žiline tak manifestačné pred celým svetom vyjadrili.


Národ, ktorý nechce umrieť, bude žiť. Bude žiť naveky, aj keď búrka kmáše stromami a víchor láme a vyvracia duby. Hora stojí a hora ostáva. Zasvitne slnko radosti i nad naším ťažko skúšaným Slovenskom. Budem šťastný, keď svojou prácou prispejem k blahu vás všetkých. Pán Boh nám na pekne započatej a v týchto chvíľach tak tŕnistej a ťažkej ceste pomáhaj.


Kamaráti, na stráž! Cesta naspäť nemožná! Slovensko vpred!


== Zdroj ==
=== Citované podľa ===
* Karol Sidor, ''Takto vznikol Slovenský štát'', vyd. Odkaz, Bratislava, 1991, str. 118-119


[[Category:Dokumenty]]
[[Category:Karol Sidor]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia:Ústava Slovenskej republiky</title>
    <id>63</id>
    <revision>
      <id>191</id>
      <timestamp>2005-10-10T23:50:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>158.193.85.212</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Transwiki from [[wikibooks:sk:Ústava Slovenskej republiky]]. [[Template:460/1992 Zb. Obsah]] is also a part of this document. [[User:158.193.85.212|158.193.85.212]] 23:50, 10 October 2005 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>MediaWiki:Newarticletext</title>
    <id>850</id>
    <restrictions>sysop</restrictions>
    <revision>
      <id>982</id>
      <timestamp>2006-03-29T21:11:23Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>MediaWiki default</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;div style=&quot;border: 1px solid #ccc; padding: 7px;&quot;&gt;'''{{SITENAME}} ešte neobsahuje článok s názvom {{PAGENAME}}.'''
* Na vytvorenie nového článku začnite písať do dolného okna a potom kliknite &quot;Ulož článok&quot;. Vaše zmeny budú ihneď viditeľné.
* Prosíme Vás, aby ste nevytvárali článok na prezentáciu samého seba, web stránky, produktu alebo podniku (pozri [[Project:Zásady a pravidlá]]).
* Ak ste vo {{GRAMMAR:lokál|{{SITENAME}}}} nový/á, prečítajte si pred tvorbou [[Project:Váš prvý článok|vášho prvého článku]] [[Project:Príručka|Príručku]] alebo použite na experimenty [[Project:Pieskovisko|pieskovisko]].
&lt;/div&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2208</id>
      <timestamp>2006-07-01T19:08:16Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>MediaWiki default</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;div style=&quot;border: 1px solid #ccc; padding: 7px;&quot;&gt;'''{{SITENAME}} ešte neobsahuje článok s názvom {{PAGENAME}}.'''
* Na vytvorenie nového článku, začnite písať do dolného okna a potom kliknite &quot;Uložiť článok&quot;. Vaše zmeny budú ihneď viditeľné.
* Prosíme, nevytvárajte článok na prezentáciu samého seba, web stránky, produktu alebo podnikania (pozri [[Project:Zásady a smernice]]).
* Ak ste vo {{GRAMMAR:lokál|{{SITENAME}}}} nový/á, prosím prečítajte si [[Project:Príručka|Príručku]] pred tvorbou [[Project:Váš prvý článok|vášho prvého článku]], alebo použite na experimenty [[Project:Pieskovisko|pieskovisko]].
&lt;/div&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2803</id>
      <timestamp>2006-12-22T07:39:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>fix</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;div style=&quot;border: 1px solid #ccc; padding: 7px;&quot;&gt;'''{{SITENAME}} ešte neobsahuje článok s názvom {{PAGENAME}}.'''
* Na vytvorenie nového článku, začnite písať do dolného okna a potom kliknite &quot;Uložiť článok&quot;. Vaše zmeny budú ihneď viditeľné.
* Prosíme, nevytvárajte článok na prezentáciu samého seba, web stránky, produktu alebo podnikania (pozri [[Project:Zásady a pravidlá]]).
* Ak ste vo {{GRAMMAR:lokál|{{SITENAME}}}} nový/á, prosím prečítajte si [[Pomoc:Obsah|Príručku]] pred tvorbou [[Project:Váš prvý článok|vášho prvého článku]], alebo použite na experimenty [[Project:Pieskovisko|pieskovisko]].
&lt;/div&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>MediaWiki:Sitenotice</title>
    <id>1149</id>
    <restrictions>sysop</restrictions>
    <revision>
      <id>1281</id>
      <timestamp>2006-03-29T21:11:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>MediaWiki default</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">-</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1768</id>
      <timestamp>2006-06-21T07:00:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Brassratgirl</username>
        <id>21</id>
      </contributor>
      <comment>wikimania registration and scholarships</comment>
      <text xml:space="preserve">[http://wm06reg.wikimedia.org/ Včasná registrácia] na [http://wikimania2006.wikimedia.org  Wikimániu 2006]. &lt;br/&gt;
O [http://wikimania2006.wikimedia.org/wiki/Scholarships štipendiá] je možné žiadať do 28. júna.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2804</id>
      <timestamp>2006-12-29T19:40:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Romihaitza</username>
        <id>37</id>
      </contributor>
      <comment>Blank for the Foundraiser. See [[M:Foundraising]] - please translate it and revert after the foundraiser.</comment>
      <text xml:space="preserve" />
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:AtonX</title>
    <id>1422</id>
    <revision>
      <id>1554</id>
      <timestamp>2006-03-30T11:06:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+tabulka mennych priestorov</comment>
      <text xml:space="preserve">== Namespaces ==
{| cellpadding=&quot;6&quot; align=&quot;right&quot; float
|
{| border=&quot;1&quot; cellpadding=&quot;1&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;font-size:smaller&quot;
|+ ''Tabuľka menných priestorov projektu&amp;nbsp;'''{{SITENAME}}''' a&amp;nbsp;ich číselných ekvivalentov.''
|-
! Číslo&lt;/br&gt;&lt;nowiki&gt;{{ns:#}}&lt;/nowiki&gt; !! Aktuálna&lt;/br&gt;hodnota !! Anglický&lt;/br&gt;ekvivalent
|-
| -2 || {{ns:-2}} || Media
|-
| -1 || {{ns:-1}} || Special
|-
|  0 || colspan=&quot;3&quot; align=&quot;center&quot; | hlavný menný priestor bez prefixu
|-
|  1 || {{ns:1}} || Talk
|-
|  2 || {{ns:2}} || User
|-
|  3 || {{ns:3}} || User_talk
|-
|  4 || {{ns:4}} || Project
|-
|  5 || {{ns:5}} || Project_talk
|-
|  6 || {{ns:6}} || Image
|-
|  7 || {{ns:7}} || Image_talk
|-
|  8 || {{ns:8}} || MediaWiki
|-
|  9 || {{ns:9}} || MediaWiki_talk
|-
| 10 || {{ns:10}} || Template
|-
| 11 || {{ns:11}} || Template_talk
|-
| 12 || {{ns:12}} || Help
|-
| 13 || {{ns:13}} || Help_talk
|-
| 14 || {{ns:14}} || Category
|-
| 15 || {{ns:15}} || Category_talk
|}
|}

* NAMESPACE = &quot;{{NAMESPACE}}&quot;
* SITENAME = &quot;{{SITENAME}}&quot;
* PAGENAME = &quot;{{PAGENAME}}&quot;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1563</id>
      <timestamp>2006-03-30T17:01:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{| border=&quot;1&quot; bordercolor=&quot;white&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; align=&quot;center&quot; style=&quot;margin:1em; background:lightgrey;&quot;
| colspan=&quot;2&quot; style=&quot;background:white;&quot; |
{| border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; align=&quot;center&quot;
| [[Image:Hiero_Ca1.png]]
| 
{|border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot;
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |-
 |height=&quot;45&quot; style=&quot;padding: 0px 0px 0px 0px;&quot;| &lt;hiero&gt;i-t:n-ra&lt;/hiero&gt;
 |-
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |}
|
|align=&quot;center&quot; valign=&quot;middle&quot;|[[Image:Hiero_Ca2.png]]
|- align=&quot;center&quot; 
|
| ''[[Aton|Aton Ra]]''
|
|}
|-
|| [[wikipedia:sk:Redaktor:AtonX|sk:Wikipedia]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikipedia:sk:Diskusia s redaktorom:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikibooks:sk:User:AtonX|sk:Wikibooks]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikibooks:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[s:sk:User:AtonX|sk:Wikisource]]
|| [[s:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[oldwikisource:User:AtonX|oldWikisource]]
|| [[oldwikisource:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikipedia:User:AtonX|en:Wikipedia]]
|| [[wikipedia:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[commons:User:AtonX|Commons]]
|| [[commons:User talk:AtonX|discussion]]
|}

== Namespaces ==
{| cellpadding=&quot;6&quot; align=&quot;right&quot; float
|
{| border=&quot;1&quot; cellpadding=&quot;1&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;font-size:smaller&quot;
|+ ''Tabuľka menných priestorov projektu&amp;nbsp;'''{{SITENAME}}''' a&amp;nbsp;ich číselných ekvivalentov.''
|-
! Číslo&lt;/br&gt;&lt;nowiki&gt;{{ns:#}}&lt;/nowiki&gt; !! Aktuálna&lt;/br&gt;hodnota !! Anglický&lt;/br&gt;ekvivalent
|-
| -2 || {{ns:-2}} || Media
|-
| -1 || {{ns:-1}} || Special
|-
|  0 || colspan=&quot;3&quot; align=&quot;center&quot; | hlavný menný priestor bez prefixu
|-
|  1 || {{ns:1}} || Talk
|-
|  2 || {{ns:2}} || User
|-
|  3 || {{ns:3}} || User_talk
|-
|  4 || {{ns:4}} || Project
|-
|  5 || {{ns:5}} || Project_talk
|-
|  6 || {{ns:6}} || Image
|-
|  7 || {{ns:7}} || Image_talk
|-
|  8 || {{ns:8}} || MediaWiki
|-
|  9 || {{ns:9}} || MediaWiki_talk
|-
| 10 || {{ns:10}} || Template
|-
| 11 || {{ns:11}} || Template_talk
|-
| 12 || {{ns:12}} || Help
|-
| 13 || {{ns:13}} || Help_talk
|-
| 14 || {{ns:14}} || Category
|-
| 15 || {{ns:15}} || Category_talk
|}
|}

* NAMESPACE = &quot;{{NAMESPACE}}&quot;
* SITENAME = &quot;{{SITENAME}}&quot;
* PAGENAME = &quot;{{PAGENAME}}&quot;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1565</id>
      <timestamp>2006-03-30T17:17:07Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>interne linky na administraciu</comment>
      <text xml:space="preserve">{| border=&quot;1&quot; bordercolor=&quot;white&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; align=&quot;center&quot; style=&quot;margin:1em; background:lightgrey;&quot;
| colspan=&quot;2&quot; style=&quot;background:white;&quot; |
{| border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; align=&quot;center&quot;
| [[Image:Hiero_Ca1.png]]
| 
{|border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot;
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |-
 |height=&quot;45&quot; style=&quot;padding: 0px 0px 0px 0px;&quot;| &lt;hiero&gt;i-t:n-ra&lt;/hiero&gt;
 |-
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |}
|
|align=&quot;center&quot; valign=&quot;middle&quot;|[[Image:Hiero_Ca2.png]]
|- align=&quot;center&quot; 
|
| ''[[Aton|Aton Ra]]''
|
|}
|-
|| [[wikipedia:sk:Redaktor:AtonX|sk:Wikipedia]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikipedia:sk:Diskusia s redaktorom:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikibooks:sk:User:AtonX|sk:Wikibooks]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikibooks:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[s:sk:User:AtonX|sk:Wikisource]]
|| [[s:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[oldwikisource:User:AtonX|oldWikisource]]
|| [[oldwikisource:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikipedia:User:AtonX|en:Wikipedia]]
|| [[wikipedia:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[commons:User:AtonX|Commons]]
|| [[commons:User talk:AtonX|discussion]]
|}

== Administrácia ==
* [[{{SITENAME}}:Stránky na vymazanie]]
* [[{{SITENAME}}:Vymazané stránky]]

* [[{{SITENAME}}:Administrátori]]
** [[{{SITENAME}}:Žiadosti o administrátorské práva]]
* [[{{SITENAME}}:Úvod]] (''About'')
* [[{{ns:12}}:Pomocník]]
* [http://en.wikipedia.org/wiki/Wikipedia:Administrators%27_reading_list Wikipedia:Administrators' reading list]


== Namespaces ==
{| cellpadding=&quot;6&quot; align=&quot;right&quot; float
|
{| border=&quot;1&quot; cellpadding=&quot;1&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;font-size:smaller&quot;
|+ ''Tabuľka menných priestorov projektu&amp;nbsp;'''{{SITENAME}}''' a&amp;nbsp;ich číselných ekvivalentov.''
|-
! Číslo&lt;/br&gt;&lt;nowiki&gt;{{ns:#}}&lt;/nowiki&gt; !! Aktuálna&lt;/br&gt;hodnota !! Anglický&lt;/br&gt;ekvivalent
|-
| -2 || {{ns:-2}} || Media
|-
| -1 || {{ns:-1}} || Special
|-
|  0 || colspan=&quot;3&quot; align=&quot;center&quot; | hlavný menný priestor bez prefixu
|-
|  1 || {{ns:1}} || Talk
|-
|  2 || {{ns:2}} || User
|-
|  3 || {{ns:3}} || User_talk
|-
|  4 || {{ns:4}} || Project
|-
|  5 || {{ns:5}} || Project_talk
|-
|  6 || {{ns:6}} || Image
|-
|  7 || {{ns:7}} || Image_talk
|-
|  8 || {{ns:8}} || MediaWiki
|-
|  9 || {{ns:9}} || MediaWiki_talk
|-
| 10 || {{ns:10}} || Template
|-
| 11 || {{ns:11}} || Template_talk
|-
| 12 || {{ns:12}} || Help
|-
| 13 || {{ns:13}} || Help_talk
|-
| 14 || {{ns:14}} || Category
|-
| 15 || {{ns:15}} || Category_talk
|}
|}

* NAMESPACE = &quot;{{NAMESPACE}}&quot;
* SITENAME = &quot;{{SITENAME}}&quot;
* PAGENAME = &quot;{{PAGENAME}}&quot;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1612</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:53:12Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{| border=&quot;1&quot; bordercolor=&quot;white&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; align=&quot;center&quot; style=&quot;margin:1em; background:lightgrey;&quot;
| colspan=&quot;2&quot; style=&quot;background:white;&quot; |
{| border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; align=&quot;center&quot;
| [[Image:Hiero_Ca1.png]]
| 
{|border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot;
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |-
 |height=&quot;45&quot; style=&quot;padding: 0px 0px 0px 0px;&quot;| &lt;hiero&gt;i-t:n-ra&lt;/hiero&gt;
 |-
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |}
|
|align=&quot;center&quot; valign=&quot;middle&quot;|[[Image:Hiero_Ca2.png]]
|- align=&quot;center&quot; 
|
| ''[[Aton|Aton Ra]]''
|
|}
|-
|| [[wikipedia:sk:Redaktor:AtonX|sk:Wikipedia]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikipedia:sk:Diskusia s redaktorom:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikibooks:sk:User:AtonX|sk:Wikibooks]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikibooks:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[s:sk:User:AtonX|sk:Wikisource]]
|| [[s:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[oldwikisource:User:AtonX|oldWikisource]]
|| [[oldwikisource:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikipedia:User:AtonX|en:Wikipedia]]
|| [[wikipedia:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[commons:User:AtonX|Commons]]
|| [[commons:User talk:AtonX|discussion]]
|}

== Administrácia ==
* [[{{SITENAME}}:Stránky na vymazanie]]
* [[{{SITENAME}}:Vymazané stránky]]

* [[{{SITENAME}}:Administrátori]]
** [[{{SITENAME}}:Žiadosti o administrátorské práva]]
* [[{{SITENAME}}:Úvod]] (''About'')
* [[{{ns:12}}:Pomocník]]
* [http://en.wikipedia.org/wiki/Wikipedia:Administrators%27_reading_list Wikipedia:Administrators' reading list]


== Namespaces ==
{| cellpadding=&quot;6&quot; align=&quot;right&quot; float
|
{| border=&quot;1&quot; cellpadding=&quot;1&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;font-size:smaller&quot;
|+ ''Tabuľka menných priestorov projektu&amp;nbsp;'''{{SITENAME}}''' a&amp;nbsp;ich číselných ekvivalentov.''
|-
! Číslo&lt;/br&gt;&lt;nowiki&gt;{{ns:#}}&lt;/nowiki&gt; !! Aktuálna&lt;/br&gt;hodnota !! Anglický&lt;/br&gt;ekvivalent
|-
| -2 || {{ns:-2}} || Media
|-
| -1 || {{ns:-1}} || Special
|-
|  0 || colspan=&quot;3&quot; align=&quot;center&quot; | hlavný menný priestor bez prefixu
|-
|  1 || {{ns:1}} || Talk
|-
|  2 || {{ns:2}} || User
|-
|  3 || {{ns:3}} || User_talk
|-
|  4 || {{ns:4}} || Project
|-
|  5 || {{ns:5}} || Project_talk
|-
|  6 || {{ns:6}} || Image
|-
|  7 || {{ns:7}} || Image_talk
|-
|  8 || {{ns:8}} || MediaWiki
|-
|  9 || {{ns:9}} || MediaWiki_talk
|-
| 10 || {{ns:10}} || Template
|-
| 11 || {{ns:11}} || Template_talk
|-
| 12 || {{ns:12}} || Help
|-
| 13 || {{ns:13}} || Help_talk
|-
| 14 || {{ns:14}} || Category
|-
| 15 || {{ns:15}} || Category_talk
|}
|}

* NAMESPACE = &quot;{{NAMESPACE}}&quot;
* SITENAME = &quot;{{SITENAME}}&quot;
* PAGENAME = &quot;{{PAGENAME}}&quot;

== To do ==
* z oldwikisource preniesť [[Margita a Besná]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1635</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:12:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* To do */</comment>
      <text xml:space="preserve">{| border=&quot;1&quot; bordercolor=&quot;white&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; align=&quot;center&quot; style=&quot;margin:1em; background:lightgrey;&quot;
| colspan=&quot;2&quot; style=&quot;background:white;&quot; |
{| border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; align=&quot;center&quot;
| [[Image:Hiero_Ca1.png]]
| 
{|border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot;
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |-
 |height=&quot;45&quot; style=&quot;padding: 0px 0px 0px 0px;&quot;| &lt;hiero&gt;i-t:n-ra&lt;/hiero&gt;
 |-
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |}
|
|align=&quot;center&quot; valign=&quot;middle&quot;|[[Image:Hiero_Ca2.png]]
|- align=&quot;center&quot; 
|
| ''[[Aton|Aton Ra]]''
|
|}
|-
|| [[wikipedia:sk:Redaktor:AtonX|sk:Wikipedia]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikipedia:sk:Diskusia s redaktorom:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikibooks:sk:User:AtonX|sk:Wikibooks]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikibooks:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[s:sk:User:AtonX|sk:Wikisource]]
|| [[s:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[oldwikisource:User:AtonX|oldWikisource]]
|| [[oldwikisource:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikipedia:User:AtonX|en:Wikipedia]]
|| [[wikipedia:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[commons:User:AtonX|Commons]]
|| [[commons:User talk:AtonX|discussion]]
|}

== Administrácia ==
* [[{{SITENAME}}:Stránky na vymazanie]]
* [[{{SITENAME}}:Vymazané stránky]]

* [[{{SITENAME}}:Administrátori]]
** [[{{SITENAME}}:Žiadosti o administrátorské práva]]
* [[{{SITENAME}}:Úvod]] (''About'')
* [[{{ns:12}}:Pomocník]]
* [http://en.wikipedia.org/wiki/Wikipedia:Administrators%27_reading_list Wikipedia:Administrators' reading list]


== Namespaces ==
{| cellpadding=&quot;6&quot; align=&quot;right&quot; float
|
{| border=&quot;1&quot; cellpadding=&quot;1&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;font-size:smaller&quot;
|+ ''Tabuľka menných priestorov projektu&amp;nbsp;'''{{SITENAME}}''' a&amp;nbsp;ich číselných ekvivalentov.''
|-
! Číslo&lt;/br&gt;&lt;nowiki&gt;{{ns:#}}&lt;/nowiki&gt; !! Aktuálna&lt;/br&gt;hodnota !! Anglický&lt;/br&gt;ekvivalent
|-
| -2 || {{ns:-2}} || Media
|-
| -1 || {{ns:-1}} || Special
|-
|  0 || colspan=&quot;3&quot; align=&quot;center&quot; | hlavný menný priestor bez prefixu
|-
|  1 || {{ns:1}} || Talk
|-
|  2 || {{ns:2}} || User
|-
|  3 || {{ns:3}} || User_talk
|-
|  4 || {{ns:4}} || Project
|-
|  5 || {{ns:5}} || Project_talk
|-
|  6 || {{ns:6}} || Image
|-
|  7 || {{ns:7}} || Image_talk
|-
|  8 || {{ns:8}} || MediaWiki
|-
|  9 || {{ns:9}} || MediaWiki_talk
|-
| 10 || {{ns:10}} || Template
|-
| 11 || {{ns:11}} || Template_talk
|-
| 12 || {{ns:12}} || Help
|-
| 13 || {{ns:13}} || Help_talk
|-
| 14 || {{ns:14}} || Category
|-
| 15 || {{ns:15}} || Category_talk
|}
|}

* NAMESPACE = &quot;{{NAMESPACE}}&quot;
* SITENAME = &quot;{{SITENAME}}&quot;
* PAGENAME = &quot;{{PAGENAME}}&quot;

== To do ==
Z oldwikisource preniesť
* [[Margita a Besná]]
* [[Nad Tatrou sa blýska]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1646</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:27:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* To do */</comment>
      <text xml:space="preserve">{| border=&quot;1&quot; bordercolor=&quot;white&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; align=&quot;center&quot; style=&quot;margin:1em; background:lightgrey;&quot;
| colspan=&quot;2&quot; style=&quot;background:white;&quot; |
{| border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; align=&quot;center&quot;
| [[Image:Hiero_Ca1.png]]
| 
{|border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot;
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |-
 |height=&quot;45&quot; style=&quot;padding: 0px 0px 0px 0px;&quot;| &lt;hiero&gt;i-t:n-ra&lt;/hiero&gt;
 |-
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |}
|
|align=&quot;center&quot; valign=&quot;middle&quot;|[[Image:Hiero_Ca2.png]]
|- align=&quot;center&quot; 
|
| ''[[Aton|Aton Ra]]''
|
|}
|-
|| [[wikipedia:sk:Redaktor:AtonX|sk:Wikipedia]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikipedia:sk:Diskusia s redaktorom:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikibooks:sk:User:AtonX|sk:Wikibooks]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikibooks:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[s:sk:User:AtonX|sk:Wikisource]]
|| [[s:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[oldwikisource:User:AtonX|oldWikisource]]
|| [[oldwikisource:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikipedia:User:AtonX|en:Wikipedia]]
|| [[wikipedia:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[commons:User:AtonX|Commons]]
|| [[commons:User talk:AtonX|discussion]]
|}

== Administrácia ==
* [[{{SITENAME}}:Stránky na vymazanie]]
* [[{{SITENAME}}:Vymazané stránky]]

* [[{{SITENAME}}:Administrátori]]
** [[{{SITENAME}}:Žiadosti o administrátorské práva]]
* [[{{SITENAME}}:Úvod]] (''About'')
* [[{{ns:12}}:Pomocník]]
* [http://en.wikipedia.org/wiki/Wikipedia:Administrators%27_reading_list Wikipedia:Administrators' reading list]


== Namespaces ==
{| cellpadding=&quot;6&quot; align=&quot;right&quot; float
|
{| border=&quot;1&quot; cellpadding=&quot;1&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;font-size:smaller&quot;
|+ ''Tabuľka menných priestorov projektu&amp;nbsp;'''{{SITENAME}}''' a&amp;nbsp;ich číselných ekvivalentov.''
|-
! Číslo&lt;/br&gt;&lt;nowiki&gt;{{ns:#}}&lt;/nowiki&gt; !! Aktuálna&lt;/br&gt;hodnota !! Anglický&lt;/br&gt;ekvivalent
|-
| -2 || {{ns:-2}} || Media
|-
| -1 || {{ns:-1}} || Special
|-
|  0 || colspan=&quot;3&quot; align=&quot;center&quot; | hlavný menný priestor bez prefixu
|-
|  1 || {{ns:1}} || Talk
|-
|  2 || {{ns:2}} || User
|-
|  3 || {{ns:3}} || User_talk
|-
|  4 || {{ns:4}} || Project
|-
|  5 || {{ns:5}} || Project_talk
|-
|  6 || {{ns:6}} || Image
|-
|  7 || {{ns:7}} || Image_talk
|-
|  8 || {{ns:8}} || MediaWiki
|-
|  9 || {{ns:9}} || MediaWiki_talk
|-
| 10 || {{ns:10}} || Template
|-
| 11 || {{ns:11}} || Template_talk
|-
| 12 || {{ns:12}} || Help
|-
| 13 || {{ns:13}} || Help_talk
|-
| 14 || {{ns:14}} || Category
|-
| 15 || {{ns:15}} || Category_talk
|}
|}

* NAMESPACE = &quot;{{NAMESPACE}}&quot;
* SITENAME = &quot;{{SITENAME}}&quot;
* PAGENAME = &quot;{{PAGENAME}}&quot;

== To do ==
Upratať
* [[Janko Kráľ]]
Z oldwikisource preniesť
* [[Margita a Besná]]
* [[Nad Tatrou sa blýska]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1656</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:04:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* To do */</comment>
      <text xml:space="preserve">{| border=&quot;1&quot; bordercolor=&quot;white&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; align=&quot;center&quot; style=&quot;margin:1em; background:lightgrey;&quot;
| colspan=&quot;2&quot; style=&quot;background:white;&quot; |
{| border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; align=&quot;center&quot;
| [[Image:Hiero_Ca1.png]]
| 
{|border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot;
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |-
 |height=&quot;45&quot; style=&quot;padding: 0px 0px 0px 0px;&quot;| &lt;hiero&gt;i-t:n-ra&lt;/hiero&gt;
 |-
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |}
|
|align=&quot;center&quot; valign=&quot;middle&quot;|[[Image:Hiero_Ca2.png]]
|- align=&quot;center&quot; 
|
| ''[[Aton|Aton Ra]]''
|
|}
|-
|| [[wikipedia:sk:Redaktor:AtonX|sk:Wikipedia]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikipedia:sk:Diskusia s redaktorom:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikibooks:sk:User:AtonX|sk:Wikibooks]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikibooks:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[s:sk:User:AtonX|sk:Wikisource]]
|| [[s:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[oldwikisource:User:AtonX|oldWikisource]]
|| [[oldwikisource:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikipedia:User:AtonX|en:Wikipedia]]
|| [[wikipedia:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[commons:User:AtonX|Commons]]
|| [[commons:User talk:AtonX|discussion]]
|}

== Administrácia ==
* [[{{SITENAME}}:Stránky na vymazanie]]
* [[{{SITENAME}}:Vymazané stránky]]

* [[{{SITENAME}}:Administrátori]]
** [[{{SITENAME}}:Žiadosti o administrátorské práva]]
* [[{{SITENAME}}:Úvod]] (''About'')
* [[{{ns:12}}:Pomocník]]
* [http://en.wikipedia.org/wiki/Wikipedia:Administrators%27_reading_list Wikipedia:Administrators' reading list]


== Namespaces ==
{| cellpadding=&quot;6&quot; align=&quot;right&quot; float
|
{| border=&quot;1&quot; cellpadding=&quot;1&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;font-size:smaller&quot;
|+ ''Tabuľka menných priestorov projektu&amp;nbsp;'''{{SITENAME}}''' a&amp;nbsp;ich číselných ekvivalentov.''
|-
! Číslo&lt;/br&gt;&lt;nowiki&gt;{{ns:#}}&lt;/nowiki&gt; !! Aktuálna&lt;/br&gt;hodnota !! Anglický&lt;/br&gt;ekvivalent
|-
| -2 || {{ns:-2}} || Media
|-
| -1 || {{ns:-1}} || Special
|-
|  0 || colspan=&quot;3&quot; align=&quot;center&quot; | hlavný menný priestor bez prefixu
|-
|  1 || {{ns:1}} || Talk
|-
|  2 || {{ns:2}} || User
|-
|  3 || {{ns:3}} || User_talk
|-
|  4 || {{ns:4}} || Project
|-
|  5 || {{ns:5}} || Project_talk
|-
|  6 || {{ns:6}} || Image
|-
|  7 || {{ns:7}} || Image_talk
|-
|  8 || {{ns:8}} || MediaWiki
|-
|  9 || {{ns:9}} || MediaWiki_talk
|-
| 10 || {{ns:10}} || Template
|-
| 11 || {{ns:11}} || Template_talk
|-
| 12 || {{ns:12}} || Help
|-
| 13 || {{ns:13}} || Help_talk
|-
| 14 || {{ns:14}} || Category
|-
| 15 || {{ns:15}} || Category_talk
|}
|}

* NAMESPACE = &quot;{{NAMESPACE}}&quot;
* SITENAME = &quot;{{SITENAME}}&quot;
* PAGENAME = &quot;{{PAGENAME}}&quot;

== To do ==
Upratať
* [[Janko Kráľ]]
* Ústava
Z oldwikisource preniesť
* [[Margita a Besná]]
* [[Nad Tatrou sa blýska]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1692</id>
      <timestamp>2006-04-01T01:19:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* To do */</comment>
      <text xml:space="preserve">{| border=&quot;1&quot; bordercolor=&quot;white&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; align=&quot;center&quot; style=&quot;margin:1em; background:lightgrey;&quot;
| colspan=&quot;2&quot; style=&quot;background:white;&quot; |
{| border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; align=&quot;center&quot;
| [[Image:Hiero_Ca1.png]]
| 
{|border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot;
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |-
 |height=&quot;45&quot; style=&quot;padding: 0px 0px 0px 0px;&quot;| &lt;hiero&gt;i-t:n-ra&lt;/hiero&gt;
 |-
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |}
|
|align=&quot;center&quot; valign=&quot;middle&quot;|[[Image:Hiero_Ca2.png]]
|- align=&quot;center&quot; 
|
| ''[[Aton|Aton Ra]]''
|
|}
|-
|| [[wikipedia:sk:Redaktor:AtonX|sk:Wikipedia]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikipedia:sk:Diskusia s redaktorom:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikibooks:sk:User:AtonX|sk:Wikibooks]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikibooks:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[s:sk:User:AtonX|sk:Wikisource]]
|| [[s:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[oldwikisource:User:AtonX|oldWikisource]]
|| [[oldwikisource:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikipedia:User:AtonX|en:Wikipedia]]
|| [[wikipedia:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[commons:User:AtonX|Commons]]
|| [[commons:User talk:AtonX|discussion]]
|}

== Administrácia ==
* [[{{SITENAME}}:Stránky na vymazanie]]
* [[{{SITENAME}}:Vymazané stránky]]

* [[{{SITENAME}}:Administrátori]]
** [[{{SITENAME}}:Žiadosti o administrátorské práva]]
* [[{{SITENAME}}:Úvod]] (''About'')
* [[{{ns:12}}:Pomocník]]
* [http://en.wikipedia.org/wiki/Wikipedia:Administrators%27_reading_list Wikipedia:Administrators' reading list]


== Namespaces ==
{| cellpadding=&quot;6&quot; align=&quot;right&quot; float
|
{| border=&quot;1&quot; cellpadding=&quot;1&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;font-size:smaller&quot;
|+ ''Tabuľka menných priestorov projektu&amp;nbsp;'''{{SITENAME}}''' a&amp;nbsp;ich číselných ekvivalentov.''
|-
! Číslo&lt;/br&gt;&lt;nowiki&gt;{{ns:#}}&lt;/nowiki&gt; !! Aktuálna&lt;/br&gt;hodnota !! Anglický&lt;/br&gt;ekvivalent
|-
| -2 || {{ns:-2}} || Media
|-
| -1 || {{ns:-1}} || Special
|-
|  0 || colspan=&quot;3&quot; align=&quot;center&quot; | hlavný menný priestor bez prefixu
|-
|  1 || {{ns:1}} || Talk
|-
|  2 || {{ns:2}} || User
|-
|  3 || {{ns:3}} || User_talk
|-
|  4 || {{ns:4}} || Project
|-
|  5 || {{ns:5}} || Project_talk
|-
|  6 || {{ns:6}} || Image
|-
|  7 || {{ns:7}} || Image_talk
|-
|  8 || {{ns:8}} || MediaWiki
|-
|  9 || {{ns:9}} || MediaWiki_talk
|-
| 10 || {{ns:10}} || Template
|-
| 11 || {{ns:11}} || Template_talk
|-
| 12 || {{ns:12}} || Help
|-
| 13 || {{ns:13}} || Help_talk
|-
| 14 || {{ns:14}} || Category
|-
| 15 || {{ns:15}} || Category_talk
|}
|}

* NAMESPACE = &quot;{{NAMESPACE}}&quot;
* SITENAME = &quot;{{SITENAME}}&quot;
* PAGENAME = &quot;{{PAGENAME}}&quot;

== To do ==
Upratať
* Ústava
Konflikty pri editovaní
* [[Margita a Besná]]
* [[Nad Tatrou sa blýska]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1760</id>
      <timestamp>2006-04-25T14:05:31Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* To do */ done</comment>
      <text xml:space="preserve">{| border=&quot;1&quot; bordercolor=&quot;white&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; align=&quot;center&quot; style=&quot;margin:1em; background:lightgrey;&quot;
| colspan=&quot;2&quot; style=&quot;background:white;&quot; |
{| border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; align=&quot;center&quot;
| [[Image:Hiero_Ca1.png]]
| 
{|border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot;
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |-
 |height=&quot;45&quot; style=&quot;padding: 0px 0px 0px 0px;&quot;| &lt;hiero&gt;i-t:n-ra&lt;/hiero&gt;
 |-
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |}
|
|align=&quot;center&quot; valign=&quot;middle&quot;|[[Image:Hiero_Ca2.png]]
|- align=&quot;center&quot; 
|
| ''[[Aton|Aton Ra]]''
|
|}
|-
|| [[wikipedia:sk:Redaktor:AtonX|sk:Wikipedia]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikipedia:sk:Diskusia s redaktorom:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikibooks:sk:User:AtonX|sk:Wikibooks]]&lt;br/&gt;admin
|| [[wikibooks:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[s:sk:User:AtonX|sk:Wikisource]]
|| [[s:sk:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[oldwikisource:User:AtonX|oldWikisource]]
|| [[oldwikisource:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[wikipedia:User:AtonX|en:Wikipedia]]
|| [[wikipedia:User talk:AtonX|discussion]]
|-
|| [[commons:User:AtonX|Commons]]
|| [[commons:User talk:AtonX|discussion]]
|}

== Administrácia ==
* [[{{SITENAME}}:Stránky na vymazanie]]
* [[{{SITENAME}}:Vymazané stránky]]

* [[{{SITENAME}}:Administrátori]]
** [[{{SITENAME}}:Žiadosti o administrátorské práva]]
* [[{{SITENAME}}:Úvod]] (''About'')
* [[{{ns:12}}:Pomocník]]
* [http://en.wikipedia.org/wiki/Wikipedia:Administrators%27_reading_list Wikipedia:Administrators' reading list]


== Namespaces ==
{| cellpadding=&quot;6&quot; align=&quot;right&quot; float
|
{| border=&quot;1&quot; cellpadding=&quot;1&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;font-size:smaller&quot;
|+ ''Tabuľka menných priestorov projektu&amp;nbsp;'''{{SITENAME}}''' a&amp;nbsp;ich číselných ekvivalentov.''
|-
! Číslo&lt;/br&gt;&lt;nowiki&gt;{{ns:#}}&lt;/nowiki&gt; !! Aktuálna&lt;/br&gt;hodnota !! Anglický&lt;/br&gt;ekvivalent
|-
| -2 || {{ns:-2}} || Media
|-
| -1 || {{ns:-1}} || Special
|-
|  0 || colspan=&quot;3&quot; align=&quot;center&quot; | hlavný menný priestor bez prefixu
|-
|  1 || {{ns:1}} || Talk
|-
|  2 || {{ns:2}} || User
|-
|  3 || {{ns:3}} || User_talk
|-
|  4 || {{ns:4}} || Project
|-
|  5 || {{ns:5}} || Project_talk
|-
|  6 || {{ns:6}} || Image
|-
|  7 || {{ns:7}} || Image_talk
|-
|  8 || {{ns:8}} || MediaWiki
|-
|  9 || {{ns:9}} || MediaWiki_talk
|-
| 10 || {{ns:10}} || Template
|-
| 11 || {{ns:11}} || Template_talk
|-
| 12 || {{ns:12}} || Help
|-
| 13 || {{ns:13}} || Help_talk
|-
| 14 || {{ns:14}} || Category
|-
| 15 || {{ns:15}} || Category_talk
|}
|}

* NAMESPACE = &quot;{{NAMESPACE}}&quot;
* SITENAME = &quot;{{SITENAME}}&quot;
* PAGENAME = &quot;{{PAGENAME}}&quot;

== To do ==
Upratať
* Ústava</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2807</id>
      <timestamp>2007-01-16T14:58:29Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>87.197.218.94</ip>
      </contributor>
      <comment>Home</comment>
      <text xml:space="preserve">{| border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; align=&quot;center&quot;
|| [[Image:Hiero_Ca1.png]]
|| 
{|border=&quot;0&quot; cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot;
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |-
 |height=&quot;45&quot; style=&quot;padding: 0px 0px 0px 0px;&quot;| &lt;hiero&gt;i-t:n-ra&lt;/hiero&gt;
 |-
 |height=&quot;2px&quot; bgcolor=&quot;black&quot;|
 |}
| align=&quot;center&quot; valign=&quot;middle&quot; |[[Image:Hiero_Ca2.png]]
|-
| align=&quot;center&quot; colspan=&quot;3&quot; | &amp;rarr;[[:w:sk:Redaktor:AtonX|AtonX]]
|}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Gangleri</title>
    <id>1424</id>
    <revision>
      <id>1556</id>
      <timestamp>2006-03-30T11:26:20Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Gangleri</username>
        <id>2</id>
      </contributor>
      <comment>__TOC__</comment>
      <text xml:space="preserve">__TOC__</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Hlavná stránka</title>
    <id>1425</id>
    <restrictions>edit=sysop:move=sysop</restrictions>
    <revision>
      <id>1557</id>
      <timestamp>2006-03-30T11:35:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>195.28.127.2</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float: right; font-size: 90%; text-align: center; line-height: 1.5; background-color: #f5f5ff&quot;&gt;&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;

&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;
Vitajte vo [[Wikisource:What is Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných zdrojových textov v akomkoľvek jazyku, ktoré [[Wikisource:Introduction|každý môže meniť]].
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne '''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok.&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Wikisource:Help:English|nápovedu]] a experimentujte na [[Wikisource:Sandbox|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;

== Projekt Slovenčina ==
{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentami ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Category:Autori|Zoznam autorov]]


[[Category:Slovensky|*]] [[category:Main Pages]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1558</id>
      <timestamp>2006-03-30T11:37:01Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float: right; font-size: 90%; text-align: center; line-height: 1.5; background-color: #f5f5ff&quot;&gt;&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;

&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;
Vitajte vo [[Wikisource:What is Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných zdrojových textov v akomkoľvek jazyku, ktoré [[Wikisource:Introduction|každý môže meniť]].
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne '''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok.&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Wikisource:Help:English|nápovedu]] a experimentujte na [[Wikisource:Sandbox|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;

== Projekt Slovenčina ==
{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentami ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Category:Autori|Zoznam autorov]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1562</id>
      <timestamp>2006-03-30T11:46:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float: right; font-size: 90%; text-align: center; line-height: 1.5; background-color: #f5f5ff&quot;&gt;&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;

&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;
Vitajte vo [[Wikisource:What is Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných zdrojových textov v akomkoľvek jazyku, ktoré [[Wikisource:Introduction|každý môže meniť]].
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Wikisource:Help:English|nápovedu]] a experimentujte na [[Wikisource:Sandbox|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;

== Projekt Slovenčina ==
{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentami ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Category:Autori|Zoznam autorov]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1564</id>
      <timestamp>2006-03-30T17:13:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>predbezne upravy, odstranenie dead linkov</comment>
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;

{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1571</id>
      <timestamp>2006-03-31T06:41:29Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;

{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{{WikipediaSister}}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1608</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:47:32Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;

{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{| class=wikitable width=100%
|- bgcolor=lightgrey
| {{WikipediaSister}}
|-
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1610</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:49:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;

{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1611</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:53:07Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#D0E2EE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;
|}

{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1614</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:54:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;
|}

{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1616</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:55:01Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
&lt;div&gt;
&lt;p style=&quot;margin: 0em; padding: 0px 3%; text-align: center; font-size: 125%; line-height: 1.3&quot;&gt;

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;
|}

{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1617</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:55:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;
|}

{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1618</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:56:04Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;
|}

{| width=100% align=center cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;4&quot; style=&quot;border: solid; border-color: red&quot;
|-
| align=center | Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1622</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:00:42Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;/p&gt;&lt;br /&gt;&lt;/div&gt;
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1623</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:02:00Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Slovenčina|Slovenčina]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

== Kategória so slovenskými dokumentmi ==
* [[:Category:Slovensky|Slovensky]]

== Katalóg textov ==
* Právne dokumenty
** [[Ústava Slovenskej republiky]]
* Slovenskí spisovatelia
** [[:Kategória:Autori|Zoznam autorov]]


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1624</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:02:10Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>katalogizacia</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}


== Katalóg textov ==
=== Autorský katalóg ===
* pozri [[:Kategória:Autori]]

=== Žánrový katalóg ===
* pozri [[:Kategória:Žánre]]


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1634</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:12:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDFFEE; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#FFEEDD&quot; | Katalóg textov
|- align=center bgcolor=lightyellow
|
=== Autorský katalóg ===
* pozri [[:Kategória:Autori]]
=== Žánrový katalóg ===
* pozri [[:Kategória:Žánre]]
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1651</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:44:33Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>katalogy</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDFFEE; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#FFEEDD&quot; | Katalóg textov
|- align=center bgcolor=lightyellow
|
* &lt;big&gt;Autorský katalóg&lt;/big&gt; ~ pozri [[:Kategória:Autori]]
* &lt;big&gt;Žánrový katalóg&lt;/big&gt; ~ pozri [[:Kategória:Žánre]]
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1652</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:00:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDFFEE; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|- bgcolor=lightyellow
|
* &lt;big&gt;Autorský katalóg&lt;/big&gt; ~ pozri [[:Kategória:Autori]]
* &lt;big&gt;Žánrový katalóg&lt;/big&gt; ~ pozri [[:Kategória:Žánre]]
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1653</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:01:11Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Štatistiky|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDFFEE; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|- bgcolor=lightyellow
|
* &lt;big&gt;Autorský katalóg&lt;/big&gt; ~ pozri [[:Kategória:Autori]]
* &lt;big&gt;Žánrový katalóg&lt;/big&gt; ~ pozri [[:Kategória:Žánre]]
|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1654</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:02:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Statistics|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDFFEE; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|- bgcolor=lightyellow
|
* &lt;big&gt;Autorský katalóg&lt;/big&gt; ~ pozri [[:Kategória:Autori]]
* &lt;big&gt;Žánrový katalóg&lt;/big&gt; ~ pozri [[:Kategória:Žánre]]
|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1655</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:03:59Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Statistics|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDFFEE; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|- bgcolor=lightyellow
|
* '''Autorský katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Autori|Kategóriu Autori]]
* '''Žánrový katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Žánre|Kategóriu Žánre]]
|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1657</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:31:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Statistics|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
* '''Autorský katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Autori|Kategóriu Autori]]
* '''Žánrový katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Žánre|Kategóriu Žánre]]
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1660</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:36:11Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Statistics|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
* '''Autorský katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Autori|Kategóriu Autori]]
* '''Žánrový katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Žánre|Kategóriu Žánre]]
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1661</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:38:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>iw</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Statistics|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
* '''Autorský katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Autori|Kategóriu Autori]]
* '''Žánrový katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Žánre|Kategóriu Žánre]]
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1662</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:44:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Statistics|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Katalóg}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1664</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:45:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Katalóg}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1667</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:46:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- Toto momentalne vobec nefunguje
&lt;div style=&quot;padding: .8em .5em; border: 1px solid #777777; margin-top: 0em; float:right; font-size:90%; text-align:center; line-height:1.5; background-color:#f5f5ff&quot;&gt;
&lt;div&gt;[[Image:Other-langs2.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]&lt;/div&gt;
[[#Other languages|Iné jazyky]]&lt;div style=&quot;&quot;&gt;
[[Wikisource:Help:English|Help]]
[[#Other Wikimedia Projects|Sesterské projekty]]&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
--&gt;
{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Katalóg}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1669</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:47:40Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>toto bolo imho zbytočné</comment>
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Katalóg}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:yellow&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1674</id>
      <timestamp>2006-03-31T14:22:36Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid #006699;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid #006699; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Katalóg}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid orange;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid orange; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid black; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid black; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1675</id>
      <timestamp>2006-03-31T14:39:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#DDEEFF
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Katalóg}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1676</id>
      <timestamp>2006-03-31T14:41:17Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#E5F5FF
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFEEDD
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Katalóg}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1677</id>
      <timestamp>2006-03-31T14:44:06Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CCDDEE&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#E5F5FF
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Katalóg}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=lightyellow |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1678</id>
      <timestamp>2006-03-31T15:14:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Katalóg}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=lightyellow style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Odporúčaný text}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1706</id>
      <timestamp>2006-04-03T18:28:52Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Katalóg}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1736</id>
      <timestamp>2006-04-09T17:26:51Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>Zamyká &quot;[[Hlavná stránka]]&quot; [edit=sysop:move=sysop]</comment>
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Katalóg}}
|}

|}


{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]

__NOTOC__ __NOEDITSECTION__</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2810</id>
      <timestamp>2007-01-24T12:33:10Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Katalóg}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;

[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2813</id>
      <timestamp>2007-01-24T13:06:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj!
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
| style=&quot;bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Prispievanie do Wikizdroja
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Odporúčaný text
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEDDCC&quot; | Katalóg textov
|-
| bgcolor=#FFF5E5 |
{{Katalóg}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2815</id>
      <timestamp>2007-01-26T13:24:00Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
== Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj! ==
{{Úvod}}
|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
== Prispievanie do Wikizdroja ==
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#FFF5E5 |
== Odporúčaný text ==
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#FFF5E5 |
== Katalóg textov ==
{{Katalóg}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2816</id>
      <timestamp>2007-01-26T13:29:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=center bgcolor=#FFF5E5
|
== Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj! ==
{{Úvod}}

{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#FFF5E5 |
== Odporúčaný text ==
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#FFF5E5 style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#FFF5E5 |
== Katalóg textov ==
{{Katalóg}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#DDDDDD style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#EEEEEE
|{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2821</id>
      <timestamp>2007-01-28T17:00:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:0px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=center bgcolor=white
|
== Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj! ==
{{Úvod}}

{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#F9F9FF |
== Odporúčaný text ==
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
== Katalóg textov ==
{{Katalóg}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#F9F9FF
|{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2823</id>
      <timestamp>2007-01-28T17:04:47Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:0px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=center bgcolor=white
|
== Vitajte na stránke Wikisource ~ Wikizdroj! ==
{{Úvod}}

{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#F9F9FF |
[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
== Odporúčaný text ==
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
== Katalóg textov ==
{{Katalóg}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#F9F9FF
|{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2861</id>
      <timestamp>2007-01-30T14:48:33Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:0px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=left bgcolor=white
|
== Vitajte na stránke Wikizdroj ~ Wikisource! ==
{{Úvod}}

{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#F9F9FF |
[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
== Odporúčaný text ==
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
== Katalóg textov ==
{{Katalóg}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#F9F9FF
|{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2863</id>
      <timestamp>2007-01-30T14:50:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:0px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=left bgcolor=white
|
== Vitajte na stránke Wikizdroj ~ Wikisource! ==
{{Úvod}}
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#F9F9FF |
[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
== Odporúčaný text ==
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
== Katalóg textov ==
{{Katalóg}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot;
! bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana&quot; | Sesterské projekty
|- bgcolor=#F9F9FF
|{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2866</id>
      <timestamp>2007-01-31T21:59:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>K</comment>
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:0px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=left bgcolor=white
|
=== Vitajte na stránke Wikizdroj ~ Wikisource! ===
{{Úvod}}
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#F9F9FF |
[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
=== Odporúčaný text ===
----
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Katalóg textov ===
----
{{Katalóg}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Sesterské projekty ===
----
{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2868</id>
      <timestamp>2007-02-01T08:39:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:0px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=left bgcolor=white
|
=== Vitajte na stránke Wikizdroj ~ Wikisource! ===
{{Úvod}}
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#F9F9FF |
[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
=== Odporúčaný text ===
----
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Katalóg textov ===
----
{{Katalóg}}
|}

|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none; margin-bottom: 5px; margin-top: 5px&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
|-
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Komunita ===
----
{{Komunita}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=Ivory style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
|-
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Novinky ===
----
{{Novinky}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Sesterské projekty ===
----
{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2871</id>
      <timestamp>2007-02-01T08:44:12Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:0px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=left bgcolor=white
|
=== Vitajte na stránke Wikizdroj ~ Wikisource! ===
{{Úvod}}
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#F9F9FF |
[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
=== Odporúčaný text ===
----
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Katalóg textov ===
----
{{Katalóg}}
|}

|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none; margin-bottom: 0px; margin-top: 5px&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Komunita ===
----
{{Komunita}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=Ivory style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:0px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Novinky ===
----
{{Novinky}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Sesterské projekty ===
----
{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2877</id>
      <timestamp>2007-02-01T10:19:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:0px solid gray;margin-bottom:5px&quot;
|- align=left bgcolor=white
|
=== Vitajte na stránke Wikizdroj ~ Wikisource! ===
{{Úvod}}
{{Prispievanie}}
|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none;&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot;
| bgcolor=#F9F9FF |
[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
=== Odporúčaný text ===
----
{{Odporúčaný text}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Katalóg textov ===
----
{{Katalóg}}
|}

|}

{| cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;0&quot; style=&quot;border:none; margin-bottom: 0px; margin-top: 5px&quot; 
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:5px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Komunita ===
----
{{Komunita}}
|}

| width=&quot;5px&quot; |
| &amp;nbsp;
| width=&quot;50%&quot; valign=&quot;top&quot; bgcolor=#F9F9FF style=&quot;border:1px solid gray;margin-bottom:0px&quot; |

{| width=100% height=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Novinky ===
----
{{Novinky}}
|}

|}

{| width=100% cellspacing=&quot;0&quot; cellpadding=&quot;5&quot; style=&quot;border:1px solid gray; margin-top:5px; margin-bottom:5px&quot; 
| bgcolor=#F9F9FF |
=== Sesterské projekty ===
----
{{WikipediaSister}}
|}

&lt;center&gt;&lt;small&gt;
Ak pokladáte Wikizdroj alebo sesterské projekty za užitočné, prosím zvážte poskytnutie daru. http://wikimediafoundation.org/fundraising Dary sú primárne určené na nákup vybavenia serverov. Prenosové pásmo a hosťovanie serverov je dotované [http://bomis.com Bomis.com].
&lt;/small&gt;&lt;/center&gt;
__NOEDITSECTION__
__NOTOC__
[[ar:]]	 
[[cs:]]
[[cy:]]
[[da:]]	 
[[de:]]	 
[[es:]]	 
[[el:]]	 
[[fa:]]
[[fr:]]	 
[[gl:]]	 
[[he:]]	 
[[id:]]
[[is:]]
[[it:]]	 
[[ja:]]	 
[[hr:]]	 
[[ko:]]	 
[[la:]]	 
[[nl:]]	 
[[pl:]]	 
[[pt:]]	 
[[ro:]]	 
[[ru:]]	 
[[sr:]]	 
[[sv:]]
[[tr:]]
[[yi:]]
[[zh:]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Wizzard</title>
    <id>1426</id>
    <revision>
      <id>1559</id>
      <timestamp>2006-03-30T11:38:32Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[:w:sk:Redaktor:Wizzard|Wizzard na sk.wikipedia.org]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2864</id>
      <timestamp>2007-01-30T15:03:36Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[:w:sk:Redaktor:Wizzard|Wizzard na sk.wikipedia.org]]

[[Kategória:Redaktori]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Wizzard</title>
    <id>1427</id>
    <revision>
      <id>1560</id>
      <timestamp>2006-03-30T11:38:42Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Hi there</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1707</id>
      <timestamp>2006-04-04T12:37:16Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">== Bug 5448 ==
* odoslaný na bugzilla</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1708</id>
      <timestamp>2006-04-04T12:46:21Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>87.197.133.38</ip>
      </contributor>
      <comment>/* Bug 5448 */</comment>
      <text xml:space="preserve">== Bug 5448 ==
* odoslaný na bugzilla
** Ďakujeme. --[[Redaktor:87.197.133.38|87.197.133.38]] 12:46, 4 apríl 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1709</id>
      <timestamp>2006-04-04T12:46:58Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* Bug 5448 */</comment>
      <text xml:space="preserve">== Bug 5448 ==
* odoslaný na bugzilla
** Ďakujeme. :-) --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 12:46, 4 apríl 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1723</id>
      <timestamp>2006-04-04T14:49:40Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>84.170.135.62</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">== Bug 5448 ==
* odoslaný na bugzilla
** Ďakujeme. :-) --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 12:46, 4 apríl 2006 (UTC)

== &lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}  -&gt;&lt;/nowiki&gt; {{NUMBEROFARTICLES}} ==
Yes. We have before this feature to. I have no cognition why happens. I know, that someone developer came to prove that problem. They make some testspages and ... they say is all ok (!?) ;-) Since this time we have no problems more. You may try the same ;-) Bye, [[:wikt:sr:Корисник:Kaster]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1732</id>
      <timestamp>2006-04-09T08:52:07Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">== Bug 5448 ==
* odoslaný na bugzilla
** Ďakujeme. :-) --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 12:46, 4 apríl 2006 (UTC)

== &lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}  -&gt;&lt;/nowiki&gt; {{NUMBEROFARTICLES}} ==
Yes. We have before this feature to. I have no cognition why happens. I know, that someone developer came to prove that problem. They make some testspages and ... they say is all ok (!?) ;-) Since this time we have no problems more. You may try the same ;-) Bye, [[:wikt:sr:Корисник:Kaster]]

Ok, je to vyriešené. --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 08:52, 9 apríl 2006 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Mo-Slimy</title>
    <id>1428</id>
    <revision>
      <id>1561</id>
      <timestamp>2006-03-30T11:40:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Mo-Slimy</username>
        <id>4</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Viac tu&gt; [http://sk.wikipedia.org/wiki/Redaktor:Mo-Slimy]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva</title>
    <id>1429</id>
    <revision>
      <id>1566</id>
      <timestamp>2006-03-30T17:28:32Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>local request page</comment>
      <text xml:space="preserve">Na túto stránku sa pridávajú žiadosti o pridelenie administrátorských práv.  Nové žiadosti pridávajte chronologicky pod hlavičku '''Nové žiadosti'''.

= Nové žiadosti =
&lt;!-- New requests --&gt;

===== Project name =====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:AtonX]]
Thank you. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 17:28, 30 marec 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1568</id>
      <timestamp>2006-03-30T22:33:04Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Walter</username>
        <id>8</id>
      </contributor>
      <comment>/* Project name */ ''from 30/03/06 until 06/04/2006''</comment>
      <text xml:space="preserve">Na túto stránku sa pridávajú žiadosti o pridelenie administrátorských práv.  Nové žiadosti pridávajte chronologicky pod hlavičku '''Nové žiadosti'''.

= Nové žiadosti =
&lt;!-- New requests --&gt;

===== Project name =====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:AtonX]]
Thank you. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 17:28, 30 marec 2006 (UTC)

''from 30/03/06 until 06/04/2006''

=== Yes ===
# ...

=== No ===
#...

==== Comments ====</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1572</id>
      <timestamp>2006-03-31T09:21:12Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>/* Nové žiadosti */</comment>
      <text xml:space="preserve">Na túto stránku sa pridávajú žiadosti o pridelenie administrátorských práv.  Nové žiadosti pridávajte chronologicky pod hlavičku '''Nové žiadosti'''.

= Nové žiadosti =
&lt;!-- New requests --&gt;

===== Project name =====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:AtonX]]
Thank you. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 17:28, 30 marec 2006 (UTC)

''from 30/03/06 until 06/04/2006''

=== Yes ===
# --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 09:21, 31 marec 2006 (UTC)

=== No ===
#...

==== Comments ====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:Wizzard]]
Thank you. --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 09:21, 31 marec 2006 (UTC)

''from 30/03/06 until 06/04/2006''

=== Yes ===
#...

=== No ===
#...

==== Comments ====</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1573</id>
      <timestamp>2006-03-31T09:47:33Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>Yes for Wizzard</comment>
      <text xml:space="preserve">Na túto stránku sa pridávajú žiadosti o pridelenie administrátorských práv.  Nové žiadosti pridávajte chronologicky pod hlavičku '''Nové žiadosti'''.

= Nové žiadosti =
&lt;!-- New requests --&gt;

===== Project name =====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:AtonX]]
Thank you. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 17:28, 30 marec 2006 (UTC)

''from 30/03/06 until 06/04/2006''

=== Yes ===
# --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 09:21, 31 marec 2006 (UTC)

=== No ===
#...

==== Comments ====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:Wizzard]]
Thank you. --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 09:21, 31 marec 2006 (UTC)

''from 31/03/06 until 07/04/2006''

=== Yes ===
# --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 09:47, 31 marec 2006 (UTC)

=== No ===
#...

==== Comments ====</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1725</id>
      <timestamp>2006-04-05T02:18:54Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Jano spoza mláky</username>
        <id>10</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Na túto stránku sa pridávajú žiadosti o pridelenie administrátorských práv.  Nové žiadosti pridávajte chronologicky pod hlavičku '''Nové žiadosti'''.

= Nové žiadosti =
&lt;!-- New requests --&gt;

===== Project name =====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:AtonX]]
Thank you. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 17:28, 30 marec 2006 (UTC)

''from 30/03/06 until 06/04/2006''

=== Yes ===
# --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 09:21, 31 marec 2006 (UTC)
# --[[Redaktor:Jano spoza mláky|Jano spoza mláky]] 02:18, 5 apríl 2006 (UTC)

=== No ===
#...

==== Comments ====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:Wizzard]]
Thank you. --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 09:21, 31 marec 2006 (UTC)

''from 31/03/06 until 07/04/2006''

=== Yes ===
# --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 09:47, 31 marec 2006 (UTC)
# --[[Redaktor:Jano spoza mláky|Jano spoza mláky]] 02:18, 5 apríl 2006 (UTC)

=== No ===
#...

==== Comments ====</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2562</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:58:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Na túto stránku sa pridávajú žiadosti o pridelenie administrátorských práv.  Nové žiadosti pridávajte chronologicky pod hlavičku '''Nové žiadosti'''.

= Nové žiadosti =
&lt;!-- New requests --&gt;

===== Project name =====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:AtonX]]
Thank you. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 17:28, 30 marec 2006 (UTC)

''from 30/03/06 until 06/04/2006''

=== Yes ===
# --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 09:21, 31 marec 2006 (UTC)
# --[[Redaktor:Jano spoza mláky|Jano spoza mláky]] 02:18, 5 apríl 2006 (UTC)

=== No ===
#...

==== Comments ====

I request sysop access on ''sk:Wikisource'':

*'''Language Code:''' SK
*'''Local Request Link:''' [[sk:Wikisource:Žiadosti o administrátorské práva]]
*'''Local User Page:''' [[sk:User:Wizzard]]
Thank you. --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 09:21, 31 marec 2006 (UTC)

''from 31/03/06 until 07/04/2006''

=== Yes ===
# --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 09:47, 31 marec 2006 (UTC)
# --[[Redaktor:Jano spoza mláky|Jano spoza mláky]] 02:18, 5 apríl 2006 (UTC)

=== No ===
#...

==== Comments ====


[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Walter</title>
    <id>1430</id>
    <revision>
      <id>1567</id>
      <timestamp>2006-03-30T22:29:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Walter</username>
        <id>8</id>
      </contributor>
      <comment>setup</comment>
      <text xml:space="preserve">{|
| [[Image:Wikizine.png|180px|wikizine]] &lt;tt&gt;An independent internal news bulletin for the members of the Wikimedia community&lt;/tt&gt;&lt;br&gt;&lt;em&gt;[http://cur.wikizine.org Read the most current edition of Wikizine]&lt;/em&gt; To subscribe by email [mailto:announce-l-request@wikipedia.org?subject=subscribe click here] or go to [http://wikizine.org Wikizine.org].&lt;br&gt; You have news? Pretty please send it to [mailto:ihavenews@wikizine.org ihavenews@wikizine.org].
|}


----
{{babel-3|nl|en-2|fr-1}}
[[Image:Adoptfirefox.jpg|right|400px|Adopt Firefox]]
*Timezone: UTC +1

Hi,

I am user Walter (Walter Vermeir) form Belgium. My home Wiki is the dutch Wikipedia or &quot;[[wikimedia:wikipedia:nl:Hoofdpagina|Wikipedia NL]]&quot; like we call it.

'''I am not active on this wiki'''

For more info see my userpage on Wikimedia Meta; [[wikimedia:meta:user:Walter]]

=== Contact ===

*My talk page on Meta; [[wikimedia:meta:user:User_talk:Walter]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:WikipediaSister</title>
    <id>1431</id>
    <revision>
      <id>1569</id>
      <timestamp>2006-03-31T06:40:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Wikiknihy sú prevádzkované neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia_without_text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo2-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1570</id>
      <timestamp>2006-03-31T06:40:51Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Wikizdroj je prevádzkovaný neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia_without_text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo2-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1761</id>
      <timestamp>2006-05-04T14:38:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>84.189.230.247</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Wikizdroj je prevádzkovaný neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia_without_text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo2-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia without text-35px.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1762</id>
      <timestamp>2006-05-25T10:09:02Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>217.225.127.224</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Wikizdroj je prevádzkovaný neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia-logo.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote-logo.svg|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1763</id>
      <timestamp>2006-05-25T10:09:16Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>217.225.127.224</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Wikizdroj je prevádzkovaný neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en.png|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote-logo.svg|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1764</id>
      <timestamp>2006-05-25T10:09:46Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>217.225.127.224</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Wikizdroj je prevádzkovaný neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en.png|35px|nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2556</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:54:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>Kategória:Hlavná stránka</comment>
      <text xml:space="preserve">Wikizdroj je prevádzkovaný neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en.png|35px|nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2811</id>
      <timestamp>2007-01-24T12:34:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Wikizdroj je prevádzkovaný neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en.png|35px|nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2814</id>
      <timestamp>2007-01-24T21:48:41Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>89.173.9.147</ip>
      </contributor>
      <comment>meta sk</comment>
      <text xml:space="preserve">Wikizdroj je prevádzkovaný neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en.png|35px|nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:Hlavná stránka|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2820</id>
      <timestamp>2007-01-27T09:59:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Wikizdroj je prevádzkovaný neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov:
{| align=&quot;center&quot; cellpadding=&quot;2&quot; width=&quot;100%&quot;
| [[Image:Wikipedia-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]&lt;br /&gt;''Encyklopédia''
| [[Image:Wiktionary-logo-en.png|35px|nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]&lt;br /&gt;''Výkladový slovník''
| [[Image:Wikiquote-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]&lt;br /&gt;''Zbierka citátov''
| [[Image:Wikibooks-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[b:sk:Hlavná stránka|'''Wikiknihy''']]&lt;br /&gt;''Voľne dostupné knihy a manuály''
|-
| [[Image:Wikispecies-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikispecies:Hlavná stránka|'''Wikidruhy''']]&lt;br /&gt;''Adresár biologických druhov''
| [[Image:Wikinews-logo.png|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]&lt;br /&gt;''Otvorené zpravodajstvo''
| [[Image:Commons-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]&lt;br /&gt;''Zdieľaná zbierka médií''
| [[Image:Wikimedia-logo.svg|35px|&lt;nowiki&gt;&lt;/nowiki&gt;]]
| [[meta:Hlavná stránka|'''Meta-Wiki''']]&lt;br /&gt;''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov''
|}&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Janko Kráľ</title>
    <id>1432</id>
    <revision>
      <id>1574</id>
      <timestamp>2006-03-31T09:53:34Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>[[Kategória:Autori]]</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Autori]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1689</id>
      <timestamp>2006-04-01T00:58:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>triedenie v supercateg</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Autori|Kral, Janko]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Autori</title>
    <id>1433</id>
    <revision>
      <id>1575</id>
      <timestamp>2006-03-31T09:55:45Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>popis</comment>
      <text xml:space="preserve">Táto kategória združuje všetkých autorov, ktorých diela sa nachádzajú na slovenskej Wikisource.</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Ján Botto</title>
    <id>1434</id>
    <revision>
      <id>1577</id>
      <timestamp>2006-03-31T09:58:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Autori|Botto, Jan]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1715</id>
      <timestamp>2006-04-04T14:03:10Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Ján Botto}}

[[Kategória:Autori|Botto, Jan]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2584</id>
      <timestamp>2006-10-18T07:07:49Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>+diakritika</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Ján Botto}}

[[Kategória:Autori|Botto, Ján]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Na zmazanie</title>
    <id>1435</id>
    <revision>
      <id>1581</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:07:08Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>zaklad sablony</comment>
      <text xml:space="preserve">{{bptop}}
'''Táto stránka bola navrhnutá na zmazanie.'''&lt;/br&gt;
Dôvod pre tento návrh je uvedený v [[{{SITENAME}}:Stránky na zmazanie#{{PAGENAME}}|zozname stránok na zmazanie]].  Tam sa môžete k návrhu vyjadriť a hlasovať o ňom.
{{bpbottom}}

[[Kategória:Na zmazanie]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2546</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:41:10Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">{{bptop}}
'''Táto stránka bola navrhnutá na zmazanie.'''&lt;/br&gt;
Dôvod pre tento návrh je uvedený v [[{{SITENAME}}:Stránky na zmazanie#{{PAGENAME}}|zozname stránok na zmazanie]].  Tam sa môžete k návrhu vyjadriť a hlasovať o ňom.
{{bpbottom}}

[[Kategória:Na zmazanie]]

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Údržba]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2763</id>
      <timestamp>2006-12-04T07:25:01Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>includeonly</comment>
      <text xml:space="preserve">{{bptop}}
'''Táto stránka bola navrhnutá na zmazanie.'''&lt;/br&gt;
Dôvod pre tento návrh je uvedený v [[{{SITENAME}}:Stránky na zmazanie#{{PAGENAME}}|zozname stránok na zmazanie]].  Tam sa môžete k návrhu vyjadriť a hlasovať o ňom.
{{bpbottom}}
&lt;includeonly&gt;[[Kategória:Na zmazanie]]&lt;/includeonly&gt;
&lt;noinclude&gt;[[Kategória:Údržba]]&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Bpbottom</title>
    <id>1436</id>
    <revision>
      <id>1582</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:09:51Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>spodok sablony</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;/div&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Bptop</title>
    <id>1437</id>
    <revision>
      <id>1583</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:10:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>vrch sablony</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;div align=&quot;center&quot; style=&quot; margin: 20px; padding:10px; background-color:#FF030D; border:1px solid #cc0000;&quot;&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2826</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:42:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;div align=&quot;center&quot; style=&quot; margin: 20px; padding:10px; background-color:lightyellow; border:1px solid #cc0000;&quot;&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Wikisource:Stránky na zmazanie</title>
    <id>1438</id>
    <revision>
      <id>1584</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:11:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>vytvorenie stranky</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2533</id>
      <timestamp>2006-10-03T09:53:33Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>[[Skutý]]</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}


== [[Skutý]] ==
Anonymný autor, neznámy pôvod a copyright. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 09:53, 3 október 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2581</id>
      <timestamp>2006-10-17T07:06:42Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>archivácia</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Návod</title>
    <id>1439</id>
    <revision>
      <id>1585</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:16:04Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>sablona z wikipedie ;-)</comment>
      <text xml:space="preserve">{| align=center style=&quot;background: #eef; border: 1px solid #aaa; padding: .2em; margin-bottom: 3px; font-size: 95%; width: auto;&quot;
| style=&quot;padding-right: 4px; padding-left: 4px;&quot; | [[Obrázok:Physicslogo.png|40px|]]
| &lt;big&gt;'''Návod'''&lt;/big&gt;&lt;br/&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2550</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:43:40Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">{| align=center style=&quot;background: #eef; border: 1px solid #aaa; padding: .2em; margin-bottom: 3px; font-size: 95%; width: auto;&quot;
| style=&quot;padding-right: 4px; padding-left: 4px;&quot; | [[Obrázok:Physicslogo.png|40px|]]
| &lt;big&gt;'''Návod'''&lt;/big&gt;&lt;br/&gt;

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Návody|*]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2578</id>
      <timestamp>2006-10-11T09:21:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">{| align=center style=&quot;background: #eef; border: 1px solid #aaa; padding: .2em; margin-bottom: 3px; font-size: 95%; width: auto;&quot;
| style=&quot;padding-right: 4px; padding-left: 4px;&quot; | [[Obrázok:Physicslogo.png|40px|]]
| &lt;big&gt;'''Návod'''&lt;/big&gt;&lt;br/&gt;

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Návody| ]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Návod/Stránky na zmazanie</title>
    <id>1440</id>
    <revision>
      <id>1586</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:17:06Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>sablona navodu pre Stranky na zmazanie</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod}}
Zoznam '''Stránky na zmazanie''' je miestom, kde sa hlasuje o&amp;nbsp;stránkach, ktore považujete za potrebné vymazať. O každom návrhu sa hlasuje aspoň 5&amp;nbsp;dní (pokiaľ článok zjavne neporušuje [[{{SITENAME}}:Zásady a&amp;nbsp;pravidlá|pravidlá]]) a&amp;nbsp;[[Special:Listusers|redaktori]] môžu rozhodovať o&amp;nbsp;tom, či sa má stránka
* '''ponechať''',
* '''zmazať''' alebo
* '''spojiť''' s&amp;nbsp;iným článkom (a&amp;nbsp;'''presmerovať''' na jeho stránku).

Každný návrh na zmazanie alebo hlas musí byť doplnený dôvodom, prečo by mala byť stránka zmazaná, ponechaná alebo spojená a&amp;nbsp;presmerovaná.  Staré návrhy sú archivované v&amp;nbsp;[[{{SITENAME}}:Vymazané stránky|archíve vymazaných stránok]].

Ako a prečo pridávať stránky do tohto zoznamu vám poradí [[Help:Pomocník#Ako vymazať stránku|pomocník]].

'''Nové sekcie pridávajte prosím na koniec stránky!'''
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2549</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:42:46Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod}}
Zoznam '''Stránky na zmazanie''' je miestom, kde sa hlasuje o&amp;nbsp;stránkach, ktore považujete za potrebné vymazať. O každom návrhu sa hlasuje aspoň 5&amp;nbsp;dní (pokiaľ článok zjavne neporušuje [[{{SITENAME}}:Zásady a&amp;nbsp;pravidlá|pravidlá]]) a&amp;nbsp;[[Special:Listusers|redaktori]] môžu rozhodovať o&amp;nbsp;tom, či sa má stránka
* '''ponechať''',
* '''zmazať''' alebo
* '''spojiť''' s&amp;nbsp;iným článkom (a&amp;nbsp;'''presmerovať''' na jeho stránku).

Každný návrh na zmazanie alebo hlas musí byť doplnený dôvodom, prečo by mala byť stránka zmazaná, ponechaná alebo spojená a&amp;nbsp;presmerovaná.  Staré návrhy sú archivované v&amp;nbsp;[[{{SITENAME}}:Vymazané stránky|archíve vymazaných stránok]].

Ako a prečo pridávať stránky do tohto zoznamu vám poradí [[Help:Pomocník#Ako vymazať stránku|pomocník]].

'''Nové sekcie pridávajte prosím na koniec stránky!'''
|}

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Návody]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2577</id>
      <timestamp>2006-10-11T09:05:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>rm nbsp</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod}}
Zoznam '''Stránky na zmazanie''' je miestom, kde sa hlasuje o&amp;nbsp;stránkach, ktore považujete za potrebné vymazať. O každom návrhu sa hlasuje aspoň 5&amp;nbsp;dní (pokiaľ článok zjavne neporušuje [[{{SITENAME}}:Zásady a pravidlá|pravidlá]]) a&amp;nbsp;[[Special:Listusers|redaktori]] môžu rozhodovať o&amp;nbsp;tom, či sa má stránka
* '''ponechať''',
* '''zmazať''' alebo
* '''spojiť''' s&amp;nbsp;iným článkom (a&amp;nbsp;'''presmerovať''' na jeho stránku).

Každný návrh na zmazanie alebo hlas musí byť doplnený dôvodom, prečo by mala byť stránka zmazaná, ponechaná alebo spojená a&amp;nbsp;presmerovaná.  Staré návrhy sú archivované v&amp;nbsp;[[{{SITENAME}}:Vymazané stránky|archíve vymazaných stránok]].

Ako a prečo pridávať stránky do tohto zoznamu vám poradí [[Help:Pomocník#Ako vymazať stránku|pomocník]].

'''Nové sekcie pridávajte prosím na koniec stránky!'''
|}

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Návody]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Na zmazanie</title>
    <id>1441</id>
    <revision>
      <id>1588</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:20:04Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">V tejto kategórii sú články, ktoré boli navrhnuté na zmazanie.

[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Juraj Fándly</title>
    <id>1442</id>
    <revision>
      <id>1591</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:24:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Autori|Fandly, Juraj]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1718</id>
      <timestamp>2006-04-04T14:03:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Juraj Fándly}}

[[Kategória:Autori|Fandly, Juraj]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Jozef Miloslav Hurban</title>
    <id>1443</id>
    <revision>
      <id>1600</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:31:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Autori|Hurban, Jozef Miloslav]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1719</id>
      <timestamp>2006-04-04T14:03:48Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Jozef Miloslav Hurban}}

[[Kategória:Autori|Hurban, Jozef Miloslav]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:AtonX/monobook.js</title>
    <id>1444</id>
    <revision>
      <id>1609</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:49:24Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+monobook.js</comment>
      <text xml:space="preserve">function addPurge(){
    ta['ca-purge'] = ['g', 'Purge the internal cache for this page'];
    if(!document.getElementById) return;
    var x = document.getElementById('ca-history');
    var tabs = document.getElementById('p-cactions').getElementsByTagName('ul')[0];
    if(!x) return;
    if(x.children) x = x.children[0];
    else x = x.childNodes[0];
    addlilink(tabs, x.href.replace(/=history/, &quot;=purge&quot;), 'purge', 'ca-purge');
}

function addEditSection0(){
    ta['ca-edit-0'] = ['', 'Edit the zeroth section of this page'];
    if(!document.getElementById) return;
    var x = document.getElementById('ca-edit');
    if(!x) return;
    var y = document.createElement('LI');
    y.id = 'ca-edit-0';
    if(x.className == 'selected'){
      if(/&amp;action=edit&amp;section=0$/.test(window.location.href)){
        x.className = 'istalk';
        y.className = 'selected';
      } else {
        x.className = 'selected istalk';
      }
    } else if(x.className == 'selected istalk'){
      if(/&amp;action=edit&amp;section=0$/.test(window.location.href)){
        x.className = 'istalk';
        y.className = 'selected istalk';
      } else {
        y.className = 'istalk';
      }
    } else {
      y.className = x.className;
      x.className = 'istalk';
    }
    var z = document.createElement('A');
    if(x.children){
        z.href = x.children[0].href + '&amp;section=0';
        z.appendChild(document.createTextNode('0'));
        y.appendChild(z);
        document.getElementById('p-cactions').children[1].insertBefore(y,x.nextSibling);
    }else{
        z.href = x.childNodes[0].href + '&amp;section=0';
        z.appendChild(document.createTextNode('0'));
        y.appendChild(z);
        document.getElementById('p-cactions').childNodes[3].insertBefore(y,x.nextSibling);
    }
}


function LinkFA() 
{
   // iterate over all &lt;span&gt;-elements
   for(var i=0; a = document.getElementsByTagName(&quot;span&quot;)[i]; i++) {
      // if found a FA span
      if(a.className == &quot;FA&quot;) {
         // iterate over all &lt;li&gt;-elements
         for(var j=0; b = document.getElementsByTagName(&quot;li&quot;)[j]; j++) {
            // if found a FA link
            if(b.className == &quot;interwiki-&quot; + a.id) {
               b.style.padding = &quot;0 0 0 16px&quot;;
               b.style.backgroundImage = &quot;url('http://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/6/60/LinkFA-star.png')&quot;;
               b.style.backgroundRepeat = &quot;no-repeat&quot;;
               b.title = &quot;This article has gained featured status&quot;;
            }
         }
      }
   }
}

function myLoadFuncs(){
    addPurge();
    addEditSection0();
    morelinks();
    LinkFA();
}

if (window.addEventListener)
window.addEventListener(&quot;load&quot;,myLoadFuncs,false);
else if (window.attachEvent)
window.attachEvent(&quot;onload&quot;,myLoadFuncs);
else{
    window._old_ABCD_onload = window.onload;
    window.onload = function(){
        window._old_ABCD_onload();
        myLoadFuncs();
    }
}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Wikisource:Pieskovisko</title>
    <id>1445</id>
    <revision>
      <id>1619</id>
      <timestamp>2006-03-31T10:56:29Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Toto je naše pieskovisko</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1650</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:42:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+navod</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1703</id>
      <timestamp>2006-04-03T17:20:33Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

* NUMBEROFARTICLES = {{NUMBEROFARTICLES}}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1705</id>
      <timestamp>2006-04-03T17:42:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>VARIABLES</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

{|
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMNTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMNTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMONTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHABBREV}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHABBREV}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTWEEK}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTWEEK}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY2}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY2}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAYNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAYNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDOW}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDOW}} 
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTYEAR}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTYEAR}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTTIME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTTIME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFARTICLES}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFFILES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFFILES}}
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2514</id>
      <timestamp>2006-09-21T07:23:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Zajo</username>
        <id>28</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

{|
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMNTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMNTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMONTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHABBREV}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHABBREV}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTWEEK}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTWEEK}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY2}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY2}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAYNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAYNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDOW}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDOW}} 
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTYEAR}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTYEAR}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTTIME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTTIME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFARTICLES}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFFILES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFFILES}}
|}


: Text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text.
: Text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text text.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2515</id>
      <timestamp>2006-09-21T07:23:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Zajo</username>
        <id>28</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

{|
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMNTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMNTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMONTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHABBREV}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHABBREV}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTWEEK}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTWEEK}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY2}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY2}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAYNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAYNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDOW}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDOW}} 
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTYEAR}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTYEAR}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTTIME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTTIME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFARTICLES}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFFILES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFFILES}}
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2516</id>
      <timestamp>2006-09-21T11:55:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Zajo</username>
        <id>28</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

{|
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMNTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMNTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMONTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHABBREV}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHABBREV}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTWEEK}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTWEEK}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY2}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY2}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAYNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAYNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDOW}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDOW}} 
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTYEAR}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTYEAR}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTTIME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTTIME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFARTICLES}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFFILES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFFILES}}
|}


&lt;div class=&quot;proze&quot;&gt;
Panika.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2517</id>
      <timestamp>2006-09-21T11:56:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Zajo</username>
        <id>28</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

{|
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMNTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMNTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMONTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHABBREV}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHABBREV}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTWEEK}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTWEEK}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY2}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY2}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAYNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAYNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDOW}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDOW}} 
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTYEAR}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTYEAR}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTTIME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTTIME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFARTICLES}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFFILES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFFILES}}
|}


&lt;div style=&quot;width:50%&quot;&gt;
Panika.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2518</id>
      <timestamp>2006-09-21T11:56:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Zajo</username>
        <id>28</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

{|
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMNTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMNTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMONTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHABBREV}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHABBREV}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTWEEK}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTWEEK}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY2}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY2}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAYNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAYNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDOW}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDOW}} 
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTYEAR}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTYEAR}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTTIME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTTIME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFARTICLES}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFFILES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFFILES}}
|}


&lt;div style=&quot;width:50% align:right&quot;&gt;
Panika.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2519</id>
      <timestamp>2006-09-21T11:57:02Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Zajo</username>
        <id>28</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

{|
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMNTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMNTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMONTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHABBREV}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHABBREV}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTWEEK}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTWEEK}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY2}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY2}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAYNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAYNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDOW}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDOW}} 
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTYEAR}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTYEAR}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTTIME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTTIME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFARTICLES}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFFILES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFFILES}}
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2521</id>
      <timestamp>2006-09-21T12:21:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Zajo</username>
        <id>28</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

{|
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMNTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMNTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMONTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHABBREV}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHABBREV}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTWEEK}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTWEEK}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY2}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY2}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAYNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAYNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDOW}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDOW}} 
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTYEAR}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTYEAR}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTTIME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTTIME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFARTICLES}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFFILES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFFILES}}
|}

[[/Sajon|Testovacky!]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2534</id>
      <timestamp>2006-10-03T09:55:40Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>reset</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod/{{PAGENAME}}}}

{|
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMNTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMNTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTH}}&lt;/nowiki&gt; 
|{{CURRENTMONTH}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHABBREV}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHABBREV}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTMONTHNAMEGEN}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTWEEK}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTWEEK}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAY2}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAY2}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDAYNAME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDAYNAME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTDOW}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTDOW}} 
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTYEAR}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTYEAR}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{CURRENTTIME}}&lt;/nowiki&gt;
|{{CURRENTTIME}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFARTICLES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFARTICLES}}
|-
|&lt;nowiki&gt;{{NUMBEROFFILES}}&lt;/nowiki&gt;
|{{NUMBEROFFILES}}
|}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Poézia</title>
    <id>1447</id>
    <revision>
      <id>1626</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:04:07Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Žánre]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Žánre</title>
    <id>1448</id>
    <revision>
      <id>1627</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:04:44Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Toto je hlavná kategória, ktorá zlučuje všetky texty na Wikisource podľa žánru.</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Próza</title>
    <id>1449</id>
    <revision>
      <id>1628</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:05:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Žánre]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Dokumenty</title>
    <id>1450</id>
    <revision>
      <id>1629</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:06:29Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>opis, categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Táto kategória združuje neliterárne texty.

[[Kategória:Žánre]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Karol Sidor</title>
    <id>1451</id>
    <revision>
      <id>1630</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:08:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Autori|Sidor, Karol]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1721</id>
      <timestamp>2006-04-04T14:03:58Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Karol Sidor}}

[[Kategória:Autori|Sidor, Karol]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Ferdinand Ďurčanský</title>
    <id>1452</id>
    <revision>
      <id>1639</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:17:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Autori|Durcansky, Ferdinand]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1717</id>
      <timestamp>2006-04-04T14:03:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Ferdinand Ďurčanský}}

[[Kategória:Autori|Durcansky, Ferdinand]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Jozef Tiso</title>
    <id>1453</id>
    <revision>
      <id>1641</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:19:20Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Autori|Tiso, Jozef]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1722</id>
      <timestamp>2006-04-04T14:04:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Jozef Tiso}}

[[Kategória:Autori|Tiso, Jozef]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Wikisource</title>
    <id>1454</id>
    <revision>
      <id>1647</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:35:00Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Toto je hlavná kategórie pre metastránky, ktoré sa týkajú portálu Wikisource.</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Návod/Pieskovisko</title>
    <id>1455</id>
    <revision>
      <id>1649</id>
      <timestamp>2006-03-31T11:41:51Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>sablona z wikipedie ;-)</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod}}
Toto pieskovisko je určené na experimenty. Môžete si skúsiť akékoľvek formátovanie a nikto Vás za to nebude trestať. Prečítajte si, prosím, [[Pomoc:Obsah|Pomocníka]], kde se dozviete, čo a ako.

Aby ste sa mohli na pieskovisku pohrať, kliknite na tlačidlo '''uprav''', v editačnom okienku zájdite dole a na vhodnom mieste vykonajte zmeny. Keď budete hotoví, môžete si ich prezerať pomocou tlačidla '''Zobraz náhľad''' a uložiť pomocou '''Ulož článok'''. Vaše pokusy má každý právo kedykoľvek zmazať.

'''Nevymazávajte prosím prvý riadok stránky s textom &lt;nowiki&gt;{{Návod/{{PAGENAME}}}}&lt;/nowiki&gt;'''!
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2542</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:38:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Návod}}
Toto pieskovisko je určené na experimenty. Môžete si skúsiť akékoľvek formátovanie a nikto Vás za to nebude trestať. Prečítajte si, prosím, [[Pomoc:Obsah|Pomocníka]], kde se dozviete, čo a ako.

Aby ste sa mohli na pieskovisku pohrať, kliknite na tlačidlo '''uprav''', v editačnom okienku zájdite dole a na vhodnom mieste vykonajte zmeny. Keď budete hotoví, môžete si ich prezerať pomocou tlačidla '''Zobraz náhľad''' a uložiť pomocou '''Ulož článok'''. Vaše pokusy má každý právo kedykoľvek zmazať.

'''Nevymazávajte prosím prvý riadok stránky s textom &lt;nowiki&gt;{{Návod/{{PAGENAME}}}}&lt;/nowiki&gt;'''!
|}

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Návody]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Odporúčaný text</title>
    <id>1456</id>
    <revision>
      <id>1658</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:32:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">=== Duma bratislavská ===

Ten prešporský zámok pekný murovaný –
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Tí nádherní páni pilnú radu majú,
že oni povestný Dunaj zahatajú;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1659</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:35:23Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">=== [[Janko Kráľ]] - [[Duma bratislavská]] ===

Ten prešporský zámok pekný murovaný – &lt;br&gt;
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni, &lt;br&gt;
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj: &lt;br&gt;
ako pekne tečie ten povestný Dunaj. &lt;br&gt;
Tí nádherní páni pilnú radu majú, &lt;br&gt;
že oni povestný Dunaj zahatajú; &lt;br&gt;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú; &lt;br&gt;
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“ &lt;br&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1671</id>
      <timestamp>2006-03-31T13:11:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>mor ho</comment>
      <text xml:space="preserve">=== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]] - [[Mor ho!]] ===

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy...</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1693</id>
      <timestamp>2006-04-03T09:44:02Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|100px]]
=== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]] - [[Mor ho!]] ===

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy...</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1697</id>
      <timestamp>2006-04-03T09:57:11Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">=== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]] - [[Mor ho!]] ===
[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|100px]]

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy...</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1698</id>
      <timestamp>2006-04-03T09:57:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|100px]]
=== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]] - [[Mor ho!]] ===

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy...</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1700</id>
      <timestamp>2006-04-03T10:01:24Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|100px]]
=== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]: [[Mor ho!]] ===

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy...</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1735</id>
      <timestamp>2006-04-09T16:39:40Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>/* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]: [[Mor ho!]] */</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|100px]]
=== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]: [[Mor ho!]] ===
&lt;i&gt;
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.&lt;br&gt;
&lt;br&gt;
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy...
&lt;/i&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1737</id>
      <timestamp>2006-04-09T18:27:41Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
==== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]: [[Mor ho!]] ====
&lt;i&gt;
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.&lt;br&gt;
&lt;br&gt;
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy...
&lt;/i&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2555</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:54:08Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>Kategória:Hlavná stránka</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
==== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]: [[Mor ho!]] ====
&lt;i&gt;
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.&lt;br&gt;
&lt;br&gt;
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, &lt;br&gt;
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. &lt;br&gt;
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: &lt;br&gt;
taká otroč neznáma slovenskému kraju, &lt;br&gt;
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi &lt;br&gt; 
a smelými sa jemu primlúvajú slovy...
&lt;/i&gt;

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2817</id>
      <timestamp>2007-01-26T13:34:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
==== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]: [[Mor ho!]] ====
&lt;i&gt;
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, &lt;br&gt;
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; &lt;br&gt;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, &lt;br&gt;
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.&lt;br&gt;
&lt;br&gt;
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: &lt;br&gt;
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. &lt;br&gt;
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: &lt;br&gt;
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. &lt;br&gt;
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; &lt;br&gt;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; &lt;br&gt;
a pred cárom družina neveliká stojí: &lt;br&gt;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. &lt;br&gt;
Pobelavé kaderie šije im obtáča, &lt;br&gt;
modré ich oči bystro v okolo si páča. &lt;br&gt;
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, &lt;br&gt;
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. &lt;br&gt;
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, &lt;br&gt;
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: &lt;br&gt;
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: &lt;br&gt;
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. &lt;br&gt;
&lt;/i&gt;&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2818</id>
      <timestamp>2007-01-26T13:36:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
==== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]: [[Mor ho!]] ====
&lt;i&gt;
:Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
:ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
:preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
:sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

:Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
:nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
:Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
:belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
:Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
:okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
:a pred cárom družina neveliká stojí:
:sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
:Pobelavé kaderie šije im obtáča,
:modré ich oči bystro v okolo si páča.
:Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
:zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
:Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,
:a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
:Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
:to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
&lt;/i&gt;&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2819</id>
      <timestamp>2007-01-26T13:41:10Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|vpravo|50px]]
==== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]: [[Mor ho!]] ====
&lt;div style=&quot;font-style: italic&quot;&gt;
:Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
:ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
:preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
:sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

:Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
:nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
:Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
:belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
:Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
:okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
:a pred cárom družina neveliká stojí:
:sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
:Pobelavé kaderie šije im obtáča,
:modré ich oči bystro v okolo si páča.
:Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
:zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
:Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,
:a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
:Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
:to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
&lt;/div&gt;&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2822</id>
      <timestamp>2007-01-28T17:04:20Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">==== [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]: [[Mor ho!]] ====
&lt;div style=&quot;font-style: italic&quot;&gt;
:Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
:ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
:preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
:sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

:Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
:nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
:Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
:belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
:Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
:okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
:a pred cárom družina neveliká stojí:
:sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
:Pobelavé kaderie šije im obtáča,
:modré ich oči bystro v okolo si páča.
:Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
:zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
:Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,
:a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
:Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
:to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
&lt;/div&gt;&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Katalóg</title>
    <id>1457</id>
    <revision>
      <id>1663</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:44:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">* '''Autorský katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Autori|Kategóriu Autori]]
* '''Žánrový katalóg''' ~ pozri [[:Kategória:Žánre|Kategóriu Žánre]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1670</id>
      <timestamp>2006-03-31T13:05:52Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">=== Autori ===
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]

=== Žánre ===
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1672</id>
      <timestamp>2006-03-31T13:21:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;center&gt;'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''&lt;/center&gt;

=== Autori ===
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]

=== Žánre ===
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1673</id>
      <timestamp>2006-03-31T13:55:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;center&gt;'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''&lt;/center&gt;

=== [[:Kategória:Autori|Autori]] ===
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|Ferdinand Ďurčanský]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]
* [[:Kategória:Karol Sidor|Karol Sidor]]
* [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]]

=== [[:Kategória:Žánre|Žánre]] ===
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1694</id>
      <timestamp>2006-04-03T09:45:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">[[Obrázok:Nuvola apps kpdf.png|vpravo|100px]]
&lt;center&gt;'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''&lt;/center&gt;

=== [[:Kategória:Autori|Autori]] ===
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|Ferdinand Ďurčanský]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]
* [[:Kategória:Karol Sidor|Karol Sidor]]
* [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]]

=== [[:Kategória:Žánre|Žánre]] ===
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1695</id>
      <timestamp>2006-04-03T09:46:44Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;center&gt;'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''&lt;/center&gt;
[[Obrázok:Nuvola apps kpdf.png|vpravo|100px]]

=== [[:Kategória:Autori|Autori]] ===
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|Ferdinand Ďurčanský]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]
* [[:Kategória:Karol Sidor|Karol Sidor]]
* [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]]

=== [[:Kategória:Žánre|Žánre]] ===
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1699</id>
      <timestamp>2006-04-03T10:00:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;center&gt;'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''&lt;/center&gt;
[[Obrázok:Nuvola apps kpdf.png|vpravo|100px]]

=== [[:Kategória:Autori|Autori]] ===
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|Ferdinand Ďurčanský]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Ladislav Kováč|Ladislav Kováč]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]
* [[:Kategória:Karol Sidor|Karol Sidor]]
* [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]]

=== [[:Kategória:Žánre|Žánre]] ===
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1701</id>
      <timestamp>2006-04-03T10:21:04Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;center&gt;'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''&lt;/center&gt;
[[Obrázok:Nuvola apps kpdf.png|vpravo|100px]]

=== [[:Kategória:Autori|Autori]] ===
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|Ferdinand Ďurčanský]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Ladislav Kováč|Ladislav Kováč]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]
* [[:Kategória:Karol Sidor|Karol Sidor]]
* [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]]

[[Obrázok:Nuvola apps kedit.png|100px|vpravo]]
=== [[:Kategória:Žánre|Žánre]] ===
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1702</id>
      <timestamp>2006-04-03T10:22:54Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;center&gt;'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''&lt;/center&gt;
[[Obrázok:Nuvola apps kpdf.png|vpravo|100px]]

=== [[:Kategória:Autori|Autori]] ===
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|Ferdinand Ďurčanský]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Ladislav Kováč|Ladislav Kováč]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]
* [[:Kategória:Karol Sidor|Karol Sidor]]
* [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]]

[[Obrázok:Nuvola apps kwrite.png|100px|vpravo]]
=== [[:Kategória:Žánre|Žánre]] ===
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1738</id>
      <timestamp>2006-04-09T18:28:12Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;center&gt;'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''&lt;/center&gt;
[[Obrázok:Nuvola apps kpdf.png|vpravo|50px]]

==== [[:Kategória:Autori|Autori]] ====
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|Ferdinand Ďurčanský]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Ladislav Kováč|Ladislav Kováč]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]
* [[:Kategória:Karol Sidor|Karol Sidor]]
* [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]]

[[Obrázok:Nuvola apps kwrite.png|50px|vpravo]]
==== [[:Kategória:Žánre|Žánre]] ====
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2560</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:56:19Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;center&gt;'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''&lt;/center&gt;
[[Obrázok:Nuvola apps kpdf.png|vpravo|50px]]

==== [[:Kategória:Autori|Autori]] ====
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|Ferdinand Ďurčanský]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Ladislav Kováč|Ladislav Kováč]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]
* [[:Kategória:Karol Sidor|Karol Sidor]]
* [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]]

[[Obrázok:Nuvola apps kwrite.png|50px|vpravo]]
==== [[:Kategória:Žánre|Žánre]] ====
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2875</id>
      <timestamp>2007-02-01T08:58:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">&lt;center&gt;[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]&lt;/center&gt;

[[Obrázok:Nuvola apps kpdf.png|vpravo|50px]]

==== [[:Kategória:Autori|Autori]] ====
* [[:Kategória:Ján Botto|Ján Botto]]
* [[:Kategória:Samo Chalupka|Samo Chalupka]]
* [[:Kategória:Ferdinand Ďurčanský|Ferdinand Ďurčanský]]
* [[:Kategória:Juraj Fándly|Juraj Fándly]]
* [[:Kategória:Jozef Miloslav Hurban|Jozef Miloslav Hurban]]
* [[:Kategória:Ladislav Kováč|Ladislav Kováč]]
* [[:Kategória:Janko Kráľ|Janko Kráľ]]
* [[:Kategória:Karol Sidor|Karol Sidor]]
* [[:Kategória:Jozef Tiso|Jozef Tiso]]

[[Obrázok:Nuvola apps kwrite.png|50px|vpravo]]
==== [[:Kategória:Žánre|Žánre]] ====
* [[:Kategória:Dokumenty|Dokumenty]]
* [[:Kategória:Poézia|Poézia]]
* [[:Kategória:Próza|Próza]]

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Úvod</title>
    <id>1458</id>
    <revision>
      <id>1665</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:45:10Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.
&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;
Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Statistics|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].&lt;/p&gt;
&lt;p style=&quot;margin:0 0 0 3%;text-align:center;font-size:94%&quot;&gt;Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1666</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:45:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.

Wikisource obsahuje momentálne [[Špeciálne:Statistics|'''{{NUMBEROFARTICLES}}''' stránok]].

Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1696</id>
      <timestamp>2006-04-03T09:49:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.

Wikisource obsahuje momentálne '''[[Špeciálne:Statistics|{{NUMBEROFARTICLES}}]]''' stránok.

Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1704</id>
      <timestamp>2006-04-03T17:25:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo [[Wikisource:Čo je Wikisource?|Wikisource]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.

Wikisource obsahuje momentálne &lt;!--'''[[Špeciálne:Statistics|{{NUMBEROFARTICLES}}]]'''--&gt; okolo 50 stránok.

Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1726</id>
      <timestamp>2006-04-05T06:00:06Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo [[Wikizdroj]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.

Wikisource obsahuje momentálne &lt;!--'''[[Špeciálne:Statistics|{{NUMBEROFARTICLES}}]]'''--&gt; okolo 50 stránok.

Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1731</id>
      <timestamp>2006-04-09T08:51:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>numberofarticles</comment>
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo [[Wikizdroj]], zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.

Wikisource obsahuje momentálne '''[[Špeciálne:Statistics|{{NUMBEROFARTICLES}}]]''' stránok.

Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1733</id>
      <timestamp>2006-04-09T09:06:00Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo Wikizdroj, zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.

Wikisource obsahuje momentálne '''[[Špeciálne:Statistics|{{NUMBEROFARTICLES}}]]''' stránok.

Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2554</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:54:03Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>Kategória:Hlavná stránka</comment>
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo Wikizdroj, zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.

Wikisource obsahuje momentálne '''[[Špeciálne:Statistics|{{NUMBEROFARTICLES}}]]''' stránok.

Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2812</id>
      <timestamp>2007-01-24T13:01:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo Wikizdroj, zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku.

Wikisource obsahuje momentálne '''[[Špeciálne:Statistics|{{NUMBEROFARTICLES}}]]''' stránok.

Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2862</id>
      <timestamp>2007-01-30T14:49:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Vitajte vo Wikizdroj, zbierke voľne dostupných originálnych textov v slovenskom jazyku. Wikisource obsahuje momentálne '''[[Špeciálne:Statistics|{{NUMBEROFARTICLES}}]]''' stránok. Navštívte [[Pomoc:Obsah|pomocníka]] a experimentujte na [[Wikisource:Pieskovisko|pieskovisku]], aby ste sa naučili, ako môžete upravovať a pridávať články.&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Prispievanie</title>
    <id>1459</id>
    <revision>
      <id>1668</id>
      <timestamp>2006-03-31T12:46:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenskej Wikisource.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1727</id>
      <timestamp>2006-04-05T06:01:01Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenského Wikizdroja.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2559</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:56:11Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">Ak chcete prispieť, navštívte prosím najprv stránku [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]], kde prebieha koordinácia spolupráce redaktorov pri budovaní slovenského Wikizdroja.
&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Hlavná stránka]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Premýšľanie o vede a našich dejinách</title>
    <id>1460</id>
    <revision>
      <id>1690</id>
      <timestamp>2006-04-01T01:10:09Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>z oldwikisource</comment>
      <text xml:space="preserve">Veľmi nám treba odvážneho myslenia o všeobecných otázkach v našej vednej disciplíne (biológii), no iste nielen v nej. Máme pritom stále na zreteli - a pri každej príležitosti si to treba pripomínať- že vedecký pokrok spočíva v presnom experimentovaní, v testovaní jasne formulovaných, metodicky atakovaných hypotéz. Niet však rozporu medzi požiadavkou prísnej profesionality, konkrétneho laboratórneho bádania a požiadavkou fundovaného zovšeobecňovania. Musia ísť ruka v ruke. Bez kvalitnej všeobecnej teórie nemôžeme mať nosnú konkrétnu hypotézu ani kvalitnú pôvodnú robotu.

A tiež je dôležité vedieť, že prítomnosť všeobecných teórií, denný kontakt s nimi, vytvára duchovnú atmosféru vo vedeckom živote. Atmosféru, v ktorej sa vedecká práca chápe ako intelektuálna činnosť najvyššej úrovne, v ktorej sa vedecké bádanie berie a hodnotí ako účasť na tvorbe národnej i všeľudskej kultúry, kde za dennou rutinou a často úmornou drinou a množstvom hodín strávených v laboratóriu ani na chvíľu nás neopúšťa vedomie jedinečnej, priam osudovej úlohy súčasnej vedy.
To, čo v našej vede máme, i to, čoho sa nám nedostáva, je podmienené aj tradíciami našej kultúry, našou národnou filozofiou, stereotypmi našej kultúrnej existencie. Tak sa mi to aspoň zdá a nad tým by som sa chcel zamyslieť.

'''*'''

Nezačnem citovaním nejakého nášho klasika. Začnem odvolaním sa na prekrásnu knihu anglickej biologičky Jane van Lawick-Goodaleovej ''Desať rokov medzi šimpanzmi''. Kedysi som túto knihu odporúčal ako základné čítanie pre adeptov psychiatrie, mali by ju však poznať aj všetci biológovia. Autorka knihy strávila, ba ešte aj trávi, roky v africkej prírode, kde sa venovala a venuje pozorovaniu správania šimpanzov. Jej zistenia majú základnú dôležitosť pre pochopenie opíc. A ja by som v tejto súvislosti rád zacitoval veľkolepý názor Darwina:
:''Kto porozumie paviánovi, urobí pre metafyziku viac, ako urobil Locke, to znamená, urobí viac pre filozofiu vo všeobecnosti, počítajúc do toho problém poznania.''

Ako v iných prípadoch, keď obdivuhodne anticipoval neskoršie objavy biológie. Darwin ešte nevedel, že genetická príbuznosť medzi nami a ľudoopmi je väčšia, než je medzi najbližšími (sibling) druhmi drozofil.

Čo znamená toľko: od výskumov typu Lawick-Goodaleovej sa môžeme dozvedieť o človeku viac, než zo špekulácií filozofov, ktoré trvajú už tri tisícky rokov.
V jednej časti knihy opisuje autorka správanie šimpanzov počas búrky. Skrátene uvediem jej opis:

: ''Asi napoludnie začali padať prvé kvapky. Šimpanzy zliezli zo stromu a trmázgali sa jeden po druhom hore brehom po strmom trávnatom úbočí k holému končiaru. V skupine bolo sedem dorastených samcov.... niekoľko samíc a zopár mlád'ať. Keď došli šimpanzy na hrebeň, zastavili sa. Vtom sa strhla búrka. Voda sa hnala potokom a mnou zalomcoval prudký úder hromu, ktorý mi zarachotil rovno nad hlavou. Ako na povel jeden zo samcov sa postavil a začal sa rytmicky kývať, prestupujúc z nohy na nohu. Počula som, ako začal čoraz silnejšie dychčavo húkať, že nebolo počuf pleskot dažďa. Potom trielil ako šíp dolu úbočím, odkiaľ pred chvíľou prišli. Rútil sa asi tridsať krokov, potom sa zachytil kmeňa malého stromu a vyskočil na nízky konár, kde zostal nehybne sedieť.
Takmer súčasne sa vyrútili za ním dva samce. Jeden z nich odlomil v behu konár zo stromu, rozohnal sa ním a šmaril ho pred seba. Keď sa ďalšiemu podarilo v behu zastaviť, rytmicky knísal vetvami stromu, schmatol obrovskú haluz a vliekol ju kus za sebou dolu úbočím. Štvrtý samec v behu vyskočil na strom, odtrhol veľký konár, zoskočil na zem a rútil sa s ním dolu úbočím. Keď zvolali a vyrazili posledné dva samce, zliezol zo stromu ten, čo predstavenie začal, a knísal sa smerom do stráne. Ostatné samce ho nasledovali. Keď vyšli na hrebeň, spúšťali sa znova jeden za druhým, s rovnakou vervou.
Kým samce vyvádzali tieto kúsky, samice a mláďatá vyliezli na stromy pod vrcholom stráne a celý čas sa na ne pozerali. Dážď silnel. Olovenosivú oblohu brázdili blesky a rachot hromu otriasal horami... ...Asi takýmto spôsobom primitívny človek, vystavujúc na obdiv svoju silu a energiu, vyzýval prírodné živly.''

Tento obraz situácie za búrky, keď živočíchy plné strachu pred prírodným živlom, ktorý nechápu, prekonávajú svoju neistotu siláckymi gestami, ritualizovaným hrozením, keď úzkosť je redukovaná rituálom, vybavil som si raz na predstavení Gershwinovej opery Porgy a Bess. Vlastne nevybavil. Videl som ho tam. Gershwinovi hrdinovia - nie šimpanzy, ale ľudia - s neuveriteľnou podobnosťou reagovali na búrku, ktorá zúrila za dverami ich chatrného príbytku. Nevydávali pravda, neartikulované zvuky. No slová, čo vyslovovali, boli iba zabstraktnením toho istého motorického prejavu, ktorý Lawick-Goodaleová pozorovala u opíc - zaklínanie živlov, ich ovládnutie mágiou slova a rituálu...

Na začiatku kontaktov človeka s prírodou stojí mágia a mýtus. Ba objavujú sa v biologickej evolúcii ešte včaššie, pred človekom; ich zárodok nachádzame tam, kde sa po prvýkrát vynárajú z hmoty záblesky sebauvedomenia. Etnológovia nám dokazujú, že niet jediného súčasného prírodného národa, ktorý by nemal prepracovaný systém mýtov a historici zisťujú to isté o národoch minulých. Človek a mýtus patria k sebe ako zámok a kľúč.

'''Z čoho sa rodí mýtus?''' Z potreby redukovať úzkosť z existencie, odstrániť strach pred neznámym, z potreby rozumieť prostrediu okolo seba a orientovať sa v ňom. Náš poznávací aparát bol modelovaný evolúciou a selektovaný takým spôsobom, aby sme vo svete hľadali pravidelnosti, zákonitosti, aby sme sa vyznali v silách okolo nás i v nás. Potreba rozumieť svetu, vyznať sa v ňom, je jednou z najsilnejších ľudských potrieb; aspoň takou silnou, ako sú naše základné biologické potreby. Za svoju interpretáciu sveta je človek ochotný bojovať, trpieť, ba aj umierať. U Šafárika nájdeme túto definíciu Človeka:

''„A člověk človékem je, že za ideu zemřít múže.&quot;''

Priznám sa, že dávno snívam o experimente, v ktorom by sme zisťovali, či aj potkana možno napodmieňovať tak, aby bol schopný zomrieť za ideu. Asi sotva.
A čo je mýtus? Mýtus je totálna interpretácia sveta, vysvetľuje všetko a naraz. (Tam, kde má tajomstvá, nie sú to tajomstvá nepoznaného, ale tajomstvá, ktoré majú ostať skryté pred nezasvätenými.) Mýtus vie, ako vznikol svet, odkiaľ pochádza človek, čo je príčinou chorôb. Či chceme, alebo nie, mýtus je naším denným spoločníkom. Kedykoľvek s bohorovnou istotou vyslovujeme názory o dianí a ľuďoch okolo seba, kedykoľvek sa hádame o úplnej evidentnosti svojej vlastnej pravdy, nerobíme nič iné, iba uspokojujeme svoju elementárnu potrebu totálne porozumieť dianiu. Hádam ani nie ináč, ako to robili predchodcovia naúsvite dejín biologického druhu, ku ktorému patríme, A predsa len ináč. Vtedy ináč, keď pochybujeme, keď svoj názor vystavujeme kritickej analýze, analýze vlastnej i iných, keď so svojou interpretáciou javov vstupujeme ďo laboratórií a túto interpretáciu vystavujeme experimentálnej previerke. Jednoducho vtedy, keď do nášho prístupu, do nášho výkladu sveta, vstupuje veda.
Veda, podobne ako mýtus, slúži na uspokojovanie onej silnej, nezrušiteľnej, nepotlačiteľnej potreby: potreby rozumieť prostrediu. To stavia vedu do susedstva mýtu. To robí z vedy sestru umenia: aj umenie vyrástlo z mýtu a tiež, okrem iného, uspokojuje našu potrebu orientovať sa vo svete, vnášať do neho poriadok a harmóniu.

Ale veda sa od mýtu aj podstatným spôsobom odlišuje. Veda si nerobí nárok na okamžité a totálne vysvetlenie skutočnosti. Veda si dokonca niektoré otázky ani nepripúšťa. Český biológ Vladimír Úlehla cituje vo svojej knihe Zamyslení nad životem múdry výrok jedného nemeckého prírodovedca.
„Moc přírodní vědy spočíva v tom, že se vzdala snahy načrtnout jedním tahem soustavu přírody a že se snížila s nekonečnou trpelivostí k otázkam jednotlivým, které však podrobuje rozboru až do dna.&quot; Vedecký prístup k svetu nie je samozrejmý. Mnohí sa domnievajú, že veda sa v dejinách civilizácií zjavila jediný raz: v kultúre antického Grécka a Ríma. Podľa iných veda sa začína dokonca až v európskej renesancii. Je síce pravda, že pušný prach, kompas, porcelán, papier objavila stará Čína a Európa ich prípravu z Číny iba prevzala, ba niekedy aj ukradla, no tieto objavy, hovorí sovietsky filozof vedy Levin, nevznikli ako výsledok vedeckého skúmania - vznikli z čisto praktických potrieb. Čína, krajina veľkých technických objavov, podľa neho nepoznala vedu.

S čím sa mimoriadne ťažko zmieruje konštrukcia nášho poznávacieho aparátu, to je opustenie účelovosti, ideologického princípu, ktorý tvorí nevyhnutnú črtu každého mýtu. My chceme všade vidieť účel, zmysel, zrnysluplnosť. Akým obrovským prelomom vo vývine ľudského myslenia bolo opustenie teleológíe najvýznamnejšími mysliteľmi rímskej antiky! Málokto to vyjadril tak pregnantne ako Seneca:

''„My, Rimania, myslíme, že blesk vzniká preto, lebo sa zrazili mraky, kým Etruskovia usudzujú, že mraky sa zrážajú preto, aby vznikli blesky. Pre Etruskov sa udalosti dejú preto, lebo majú význam, kým pre nás udalosti nadobúdajú význam tým, že sa stali.&quot;''

Zamyslime sa nad spôsobom svojho uvažovania, toho zovšeobecňujúceho, ktorým chceme vykladať svet, ale aj toho bežného, každodenného. Temer ustavične myslíme „etrusky&quot;, teleologicky, a veľmi ťažko nám vchádza do hlavy myslenie „rímske&quot; - to myslenie, ktoré je myslením vedy. Až ten, kto si tento fakt dokonale premyslí, v plnej miere pocíti úctu ku geniálnemu dielu Darwina a Mendela.

Vedecký prístup k svetu nielenže nieje samozrejmý, ale nie je ani bežný. Ani vtedy, keď sa každodenne zaklíname vedecko-technickou revolúciou. Hrdina našich dní, disciplinovaný konzument spotrebného tovaru a televíznej zábavy, ktorému je všetko jasné- veď je pravidelným sledovateľom magazínov o vede a technike - svojím totálnym chápaním sveta sa ničím podstatnejším nelíši od svojich príbuzných z kamennej doby, ba - horribile dictu - ani od hrdinov knihy Lawick-Goodaleovej. Strach z prírodných živlov už neoďháňa palicami a kameňmi, ale nástrojmi modernej techniky. Mýtus, prostredníctvom ktorého všetkému „rozumie&quot; - správaniu svojej manželky a svojich susedov práve tak ako pohybu galaxií - je iba civilizovanou podobou pradávnych mýtov.

'''*'''

Neľahko teda vznikala, neľahko sa rozvíjala európska veda, európske vedecké myslenie.

'''A ako to bolo u nás?'''

Mali sme ľudí, ktorí paralelne s ostatným svetom pomáhali klásť základy vedy. Ján Čaplovič. Slovenský vzdelanec z počiatku 19. storočia, nám ich vymenúva takto:
„Uvedu zde jen slovutného dějepisce Thuróczyho; Moravana Amosa Komeniusa, kterýť patackou školu na nejvyšší stupeň přivedl; Béla z Očové, znamenitého zeme- a dějepisce; Benczura z Jasenova, publicistu. Potom jest tu Feješ Ján, polyhistorik; Kollár, dějepisec; Korabinský, zeměpisec; Valaský, spisovatel nejlepšího dějepisu literatury v Uhřích; Ribiny, dějepisec.&quot;
Priskromný a jednostranný je Čaplovičov obraz. Prírodovedci z neho celkom vypadli. Ján Tibenský a iní historici našej vedy robia dnes neobyčajne záslužnú prácu, keď nám vo svojich dielach ukazujú, koľko múdrych predchodcov mala v dávnejšej minulosti naša súčasná veda.
Ibaže nie od týchto ľudí odvíja sa naša myšlienková tradícia. Tá má iné korene, iný kmeň, iné vetvy. Na začiatku našej myšlienkovej tradície, tej tradície, ktorá žije a pretrváva, stoja štúrovci.

'''Štúrovci boli obdivuhodnou generáciou.''' Chlapci poväčšinou z chudobných rodín, ťažko sa museli prebíjať hmotnou biedou počas štúdií v Prešporku, Levoči, ale i neskôr, ako farárikovia, drobní úradníci. Mali šťastie, že vstupovali do života vo vzácnych rokoch európskej kultúry: Európa vrela ideami, duchovnými spormi, umeleckými výbojmi, dovtedy neznáma sila, moderný nacionalizmus, začala hýbať národmi. Aj ich strhla tá vlna všeobecného nadšenia a nebývalej aktivity. Stačí sa len začítať do ich spomienok na rušný život na bratislavskom iýceu - skoro denne spoločné schôdzky, mohli by sme povedať semináre, kde diskutovali, kde si navzájom čítali a kritizovali svoje literárne výtvory, zoznamovali sa s myšlienkami, ktoré prichádzali zo sveta.
Ibaže, nanešťastie, priúzkym kanálom prúdili k nim myšlienky Európy, pre mnohé myšlienky bol tento kanál nepriepustný. Dostali sa k nim idey romántizujúceho Fichteho a Herdera, s ktorými sa stretali počas svojich teologických štúdií v Nemecku, k tomu ešte ako-tak Hegel, ktorého si však, ak mu vôbec rozumeli, interpretovali po svojom. Pred skeptickým anglickým empirickým myslením boli hermeticky uzavretí, nepoznali Huma, Locka, ale ani Newtona, nepreniklo k nim fascinujúce duchovné bohatstvo francúzskeho osvietenstva a Voltaire bol pre nich symbolom myšlienkovej a mravnej zvrhlosti, stelesneným Antikristom.

Bieda, ktorú poznali na vlastnej koži, urobila z nich odporcov vykorisťovania, bojovníkov proti poddanstvu, zástancov práv prostého ľudu. Ibaže brojac proti feudalizmu, s vodou vyliali z vaničky aj dieťa. Z nešťastnej kombinácie tohto spontánneho populizmu a naivných herderovských ideí sa zrodila podivná národná filozofia: netreba nám zemianstva, netreba nám meštianstva, gruntom národa sú masy prostého ľudu, ony sú jeho silou, jeho sebavedomím. Išlo to tak ďaleko, že ľudovú pieseň povýšili na umelecký kánon, na vzor, ktorý mali sledovať a napodobňovať všetci umelci.

Išlo to však oveľa ďalej. Viedlo to k omylu, ktorý bez zveličenia treba nazvať tragickým: zriekli sa uhorských dejín. '''Zbavili nás dejín!'''

Dejín, čo sme spolutvorili, nie iba ako sedliaci hrdlačiaci na panskom nie iba ako bačovia a honelníci na holiach, ale ako aktívni účastníci politického diania v Uhorsku, ako spolupodielnici na uhorskej kultúre, ako tvorcovia prekrásnej architektúry Bardejova, Banskej Štiavnice, Prešporka, ako hlavní aktéri veľkého duchovného vzryvu, ktorým bol uhorský protestantizmus a rozvoj uhorského školstva, ako etnikum, uprostred ktorého kvitla dlhší čas jedna nie celkom zanedbateľná univerzita v Trnave i jedna z najlepších technických škôl Európy v Banskej Štiavnici. Mínáč tvrdieva vo svojich esejach, že Maďari si vyárendovali krajinu a jej históriu, a nám nič neostalo. Lenže pravda je skôr taká, že sme sa moderným agresívnym maďarským nacionalizmom dali zbytočne zahnať do defenzívy. Sami sme sa odriekli histórie svojej krajiny, odriekli uhorských kráľov, ktorí boli práve tak našimi kráľmi ako kráľmi Maďarov. Nešťastne romantižujúcej, bolestínskej národnej filozofii vyhovovalo vytvoriť si demobilizujúci mýtus tisícročnej poroby a v jeho dôsledku deformovať výklad dejín snami o Veľkej Morave, Matúšovi Čákovi, či dokonca, v kollárovskej verzii, Staroitálii slavianskej.
Zrod moderného európskeho nacionalizmu na počiatku 19. storočia bol viazaný na rozpoznanie funkcie a významu národného jazyka. Je preto samozrejmé, že ambiciózna Štúrovská generácia kodifikovala spisovný slovenský jazyk. Bolo však nešťastím, že reflektorom jazykového rozlíšenia začala svietiť smerom odzadu, smerom do dejín, až kdesi do stredoveku, ktorý problém jazykového rozlíšenia asi vôbec nepoznal, aspoň nie v Uhorsku. Nešťastím preto, lebo odvtedy sa stále pozeráme na naše dejiny cez takéto rozlíšenie. Hovoril Vladislav Jagiellonský, kráľ uhorský, po slovensky, alebo nie? Ak nie, tak naším kráľom nebol. Vedel Majster Pavol z Levoče po slovensky, a či rozprával po nemecky? To sa nám vždy zdá dôležité pri rozhodovaní, či levočský oltár je súčasťou našej kultúry, alebo nie. Pochybujem, žeby sa nejaký Maďar zamýšľal vážne nad tým, či Poliak Vladislav vedel po maďarsky, a vôbec nad tým, akým jazykom sa rozprával so svojou ženou alebo s dvoranmi. A ten, kto umiestňoval do maďarskej národnej galérie Kupeckého obrazy, sotva sa trápil nad tým, akým jazykom učili Kupeckého rozprávať v pezinskom belčove.

Toto zrieknutie sa uhorských dejín, kombinované s herderovským odvarom pseudodemokratického rojčenia malo, ako vieme, ťažké politické dôsledky. Za pár desaťročí sme stratili celé hornouhorské zemianstvo; pomaďarčilo sa. Štátotvorná vrstva sa ťažko mohla identifikovať s národom, ktorý sa štátu zriekol. (Preto si neskôr Vajanský musí slovenské zemianstvo vymýšľať.) Remeselníci, silná a životaschopná trieda, motor uhorskej ekonomiky, ba vyjadrime sa modernejšie, národnodemokratická buržoázia, od nás takisto odpadala. Židia, ktorí onedlho zohrajú rozhodujúcu úiohu vo vývine maďarskej vedy, sa vyčlenili z národa, v ktorom ani sociálna, ani kultúrna aristokracia nemala miesta. Nevyhnutná logika takéhoto uvažovania vmanipuluje nás v revolučnom roku 1848 na stranu toho, čo v Európe predstavovalo reakciu. A za tento postoj nám potom príde tvrdo platiť.

Pozrime sa na ďalšie zarmucujúce dôsledky tohto pomýleného národného mýtu. Sme v štyridsiatych rokoch 19. storočia. Nové neznáme kontinenty začnú čoskoro objavovať v ruskej literatúre Dostojevskij, vo francúzskej Baudelaire. Hlbokými sondami do ľudskej duše, do sexuálneho správania, do sociálnych interakcií krásna literatúra predbieha to, čo o mnoho desaťročí neskôr začne o človeku objavovať veda. Heslá o politickej slobode idú ruka v ruke s heslami o slobode umeleckej tvorby.

A vtedy sa schádzajú v Mikuíáši štúrovci na schôdzi Tatrína a jeden z problémov, o ktorom smrteľne vážne diskutujú, je otázka, či slovenský umelec má právo písať ľúbostnú poéziu. A záver diskusie je; nemá právo. Jedným šmahom je odsúdený Andrej Sládkovič za to, že namiesto toho, aby poéziou burcoval ľud, napísal Marínu... Kde inde v Európe sa vtedy ešte vzdelanci vážne zaoberali otázkou, či erotika patrí do literatúry?!

'''Od štúrovských čias je anachronizmus permanentnou črtou našich duchovných &quot;výbojov&quot;.''' Myslenie, ktoré som analyzoval, má v našej kultúre neprerušenú kontinuitu a trvá dodnes. A dodnes podstatným spôsobom určuje mnohé z osudov jednotlivcov i spoločenstva.
Všimnime si túto kontinuitu na príkladoch z umenia. Na vede ju nemožno demonštrovať. Hocí sa ňou exaltovane zaklínal, vedu v modernom zmysle slova (empirické skúmanie) štúrovský prúd našej kultúry vôbec nepoznal. A vlastne nepozná dodnes. Kontinuitu v slovenskej vede predstavuje iba jej neexistencia. Sem-tam slabý plamienok; len v cudzine sa mohol rozhorieť (Dionýz Štúr, Aurel Stodola), sliepňal alebo zhasínal. Časopis Slovenské pohľady chcel byť spočiatku aj pohľadmi na vedu, lenže nebolo na čo hľadieť, a tak sa veda z jeho plného názvu po čase vytratila.

Hviezdoslav píše o niekoľko desaťročí po štúrovcoch:

:Nie, slovenského darmo od poetu 
:žiadate čisté zvuky varyta, 
:bez sváru dňa a rmutu bez prímetu, 
:z nichž krása dúhou z rosy zasvitá.
:Umenie také pod nebom sa rodí,
:kde priazeň pohôd mu je k pomoci,
:do mračien denne slnko nezachodí: 
:hej, slobody kde zlaté zrejú plody, 
:pych panský nepeleší, nestonú otroci... 
:(...)
:No on je najprv poslom svojho ľudu, 
:hry voľnej kúzlo má len pridané. 
:Kým spevci kol si ako vtáci hudú, 
:on v ľude musí plniť svoje poslanie.

A plnil: Elena Maróthy-Šoltésová, autorka denníkového románu svetovej úrovne - vtedy, keď hlboký materský cit dokázal ignorovať kategorické osvetárske výzvy - sa zdisciplinuje a koná kurzy varenia a šitia pre slovenské panie a dievčatá...
Vavro Srobár uvádza vo svojom životopise, že v tom čase, keď vznikla Hviezdoslavova báseň, registrovali maďarské úrady v celom Uhorsku iba 514 slovensky uvedomelých príslušníkov inteligencie. Optimisti predpovedali národu ešte štyridsať rokov života, pesimisti dvadsať. Nie duchovná excelencia, nie intelektuálna činnosť na úrovni okolitých národov, nie súťaž s nimi - naivné osvetárstvo malo zachrániť národ. V skutočnosti tento program hubil nervový systém národného organizmu, inteligenciu, možno rýchlejšie než apponyiovské školské zákony.

Len tak mimochodom: v tom čase odchádza farársky syn z brezovských kopaníc Milan Štefánik študovať fyziku do Paríža. To je krok celkom proti hviezdoslavovskému programu. Za pár rokov je z neho uznávaný európsky hvezdár. Váha jeho úspechu mu otvára dvere do francúzskych salónov, nielen vedeckých, ale aj politických. A o tom, že slovenský národ nevyhynie, rozhodne nie písanie básničiek do ľudových kalendárov, ale - sprostredkovane, a, samozrejme, len ako jeden z mnohých faktorov - skutočnosť, že jeden Slovák urobil vklad do svetovej vedy a cezeň svet zaevidoval našu existenciu. Že Štefánika logika vtedajšieho politického vývinu dostala tam, kde ho dnes neradi vidíme, to už je iná vec a o tú teraz nejde.
Ale vráťme sa k nášmu umeniu. Pokročme o ďalších štyridsať rokov. Sme v štyridsiatych rokoch 20. storočia, A Slováci, rovnako ako pred sto rokmi, znovu sa pripojili k európskej reakcii a ich štát vedie vojnu so Sovietskym zväzom. V oficiálnych novinách, Gardistovi, píše pod pseudonymom vtedajší minister vntítra Alexander Mach polemiku proti niektorým literárnym teoretikom:

''„Kedysi velebili sa veci preto, že boli usmernené v službe proletariátu a kominterny. Vtedy to bol veľký vklad. Keď my dnes chceme, aby umenie slúžilo nášmu národu, je to podľa nich zlé stanovisko. Lenže každé umenie žije zatiaľ, kým vie slúžiť, a nemá čo hľadať v národe, keď je proti nemu. Snaha, aby sme v umení samom videli dostatočný cieľ, je vec všade už dávno prekonaná. Je to úsilie z konca minulého storočia. Len u nás kritici, pritisnutí k stene, vyťahujú ju ako posledný argument. Je to ďalší doklad neschopností zaujať stanovisko k „národnému dnešku&quot;. Je to zbabelosť, pre ktorú niet ospravedlnenia. Lenže keby umenie malo slúžiť boľševizmu alebo čechoslovakizmu, vtedy akiste by prijali usmernenie a tendencia by bola mravným príkazom a najvyšším ľudským rozkazom. Dnes slúži národu, preto im je to primitivizmus a úbožiactvo.&quot;''

A pokročme o ďalších štyridsať rokov. Sme na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia. Otvorme si stránky Nového slova mladých. Básničky, básničky a ešte básničky. Napísané poväčšine básniarkami či básnicami. Spanilé devy slovenské už zas dostávajú kurzy varenia a šitia. V úvode každého čísla, ba i po okrajoch ďalších stránok môžeme čítať recepty: štipku soli, za lyžičku cukru - načo toľko pesimizmu, pridajte trošku vlastenectva, verš škrípe, cvičte sa čítaním sonetov svojich úspešných predchodcov! Pokročili sme: ľúbostné hrkútame je už povolené nielen majstrom, ale aj učniciam, len, milujúc sa, nezabúdajme na vykorisťovanie a na svetový mier!

Márne premýšľam, v ktorom inom národe by sa pripustilo, aby tvorivá potencia mladej generácie bola po celé roky zväzovaná a mrzačená subjektívnymi predstavami starnúceho básnika, akokoľvek talentovaného a zaslúžilého. A to, zdá sa, za súhlasného prikyvovania, alebo aspoň ľahostajného prizerania sa celej kultúrnej komunity!
A tu je výsledok. Náhodne vybraný. Podobné plody básnickej „liahne&quot; nájdenie všade, stačí pozrieť na pulty kníhkupectiev:

:Už kvitnú čerešne.
:Pozri!
:Poď, privítajme peľom porosené kvety,
:zvestujúce jar.
:Poď, nechajme si chvíľu
:len pre nich srdce tĺcť
:...a pritlmený dych...
:poď, mysli na padlých...

'''Je to vôbec ešte možné?'''

Áno, je to možné, akokoľvek je to smutné a smiešne. Je to možné v národe bez výkričníka dejín, bez kategorického imperatívu úcty k vzdelanosti, k výkonom ducha, ktorými sa možno predvádzať svetu, bez pevnej stavby národných kultúrnych inštitúcií.
Štúr píše v roku 1848 z Prahy, nadšený povstaním, ktoré nás priradilo k európskej reakcii:
„Ten národ nezahyne! Naším povstáním dali jsme mu národu tak dlouho bezdějinnému, děj, a to jest nejvétší mravní púsobení... To je první stupeň k zámku slávy!&quot;

Podľa Šafárika bolo nás vtedy Slovákov v Uhorsku 2 753 000. O päťdesiat rokov neskôr už platí zmienený údaj Šrobárov. Inteligencie už skoro nebolo. Ľud, ponechaný sám na seba a vystavený systematickému odnárodňovaniu, sa ukladal na máry. Ajhľa, zámok slávy!

A Mináč píše po 120 rokoch:

''„Ak dejiny sú dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeže a vykorisťovania, nuž nemáme dejín, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, nuž sú to aj naše dejiny...
...Iní mohli stavať katedrály a kráľovské zámky; my sme vždy znovu a znovu museli stavať svoje chalupy.&quot;''

Znie to dojímavo, lenže to zrejme nezodpovedá skutočnosti. Je to mýtus, a mýtus nedobrý. Nejakí živí ľudia museli tvoriť šíky kurucov a labancov. Niekto musel stavať nielen koliby, ale aj levočskú radnicu a bratislavský dóm. Z neba sme nespadli, svoje gény sme podedili od tých, čo tu žili pred nami. My máme dejiny - stredoeurópske dejiny sú našimi dejinami a stredoeurópska kultúra je našou kultúrou. Nás všetkých, ktorí teraz hovoríme po slovensky a po generácie sme sa spolu rozprávali i po slovensky i po nemecky i po maďarsky, tvoriac v Hornom Uhorsku jedno spoločenstvo politiky, ekonomiky a kultúry. Do národných priehradok nás začali škatuľkovať len pred necelými dvoma storočiami.

Pravda histórie nie je, pochopiteľne, takou pravdou, ako je pravda fyzikálnych zákonov. Interpretujúc dejiny, ukladáme poznávací raster na skutočnosť úžasne komplexnú, na skoro nekonečné množstvo príčin, podmienok, vzťahov. Interpretácia dejín nie je prostou historiografiou. Sú to dejiny videné cez súčasnosť, jej potreby, jej hodnoty. Interpretácia dejín je vždy konštrukciou histórie, je jedným z možných pohľadov na minulosť. Lenže aj prírodná veda nám predkladá len jeden z možných pohľadov sveta, aj ona konštruuje realitu. No nie je ľubovoľnou konštrukciou, nie je klamaním ani mýtom. Obraz našich dejín musí byť pravdou, jednou z viacerých možných právd, ale pravdou, ktorá by bola bezpečným zakotvením našich istôt, nášho sebavedomia.

Len ak v nás niet dejinnosti, pocitu dejinnej kontinuity, môžeme sa ľahostajne pozerať na rúcanie bratislavskej architektúry - čože, veď nie je naša, my sme tu boli iba podnájomníkmi! Len tak nám nič nebráni vždy znovu a znovu búrať- nielen v architektúre! - to, čo sme stačili ako-tak postaviť. Potom naše dejiny naozaj ostanú dejinami prerušovanej stavby. Bohužiaľ, vôbec nie „vždy znovu a znovu víťaziacej&quot;. Preto sme stále na začiatku, zelenáči, nedoukovia, vychovávajúci generáciu, čo zas len bude chcieť - alebo musieť - začínať a bude plodiť nových nedoukov. Nieje to ani tak dávno, čo sme boli svedkami ustanovujúceho zjazdu slovenských spisovateľov - po koľký raz už bol ustanovujúci? - iba nedávno sme mohli v národnej galérii vidieť výstavu ešte žijúcej „zakladateľskej generácie slovenského výtvarného umenia&quot;. Aj v našej vede priam zúri zakladateľský ošiaľ. Kým inde sa robí, my od buka do buka snujeme koncepcie a programy...

'''*'''

Takže som konečne pri vede, a teda aj v biológii.

Na vedu, ako mnohí vieme, idú u nás obrovské prostriedky. (Iná vec je, čo sa s nimi stáva.) Celoštátne údaje boli v r. 1982 takéto: V Československu pracuje vo vede a vývoji šesťkrát viac pracovníkov ako v Belgicku, dvanásťkrát viac ako v Dánsku a trinásťkrát viac ako v Rakúsku. Na vedu dávanie päť až sedemkrát viac finančných prostriedkov ako dáva také Belgicko, Dánsko, Nórsko, Fínsko, Rakúsko, Juhoslávia. Tretina celoštátnych prostriedkov ide na Slovensko. Dnes vo vedeckovýskumnej základni na Slovensku je zamestnaných 56 000 ľudí. Pripomeňme si Šrobárov údaj: počiatkom storočia celú našu inteligenciu predstavovalo 514 ľudí!
Ako sme na to len stačili impozantné vyrásť! Nuž iste, začíname - a porovnávať sa s národmi, čo majú za sebou 150 rokov inštitucionalizovanej vedy, je nám zatiaľ ťažko. Prísni strážcovia našej vedy, argumentujúci údajmi zo Science citation indexu, nám budú nemilosrdne pripomínať - pokiaľ im to, pravda, nezatrhneme! - koľko nám treba iné národy dobiehať. Úloha, ktorá je ešte stále pred nami, spočíva v tom, aby sme nahradili mýtické myslenie v našej kultúre - kde dnes na prvé miesto patrí veda - vedeckým myslením.

Lebo obávam sa, že to, čo sa v našej vede a o našej vede hovorí, nemá ďaleko od mýtu. Na jednej strane sa funkcia vedy zužuje, na druhej strane sa jej možnosti zveličujú. Z vedeckého bádania sa robí prakticistické výskumníčenie, služba okamžitým potrebám, reparovaniu a vylepšovaniu ekonomiky. Veda sa takto mylne stotožňuje s inovačnou ekonomickou aktivitou. No technické inovácie, pokiaľ ich nepreberáme od iných, môže priniesť len zdatná technika, a tá sa musí opierať o mohutný fundament základného vedeckého bádania. Bádania, ktoré nieje ani vylepšovaním toho, čo už poznáme, ani - ako je bežná predstava - odhaľovaním čohosi, čo už existuje v hotovom stave, ibaže skryté pred našimi očami, takže treba už len školenú ruku, ktorá odhrnie záclonu... Potrebujeme bádanie, ktoré je tvorbou, prýštiacou z talentu, vytváraním novej skutočnosti. Len cez takúto tvorbu sa nadobúda sebavedomie moderného národa a získava uznanie a úcta sveta. A v dlhodobej perspektíve je práve ona hlavným zdrojom nášho bohatstva, hmotného i duchovného.

Nezabúdajme vo vede na lekciu, čo nám udelila naša literatúra. Ozajstnou službou národu malí byť umelecké činy, ktorými by sme sa vyrovnali svetu, a nie didaktické kalendárové rečňovanky, akokoľvek poctivo mienené. „Malé, ale naše&quot; môže znieť trochu smiešne v umení, no vo vede je to jednoducho nezmysel.

Ak je činov málo - lebo preťažko sa robí v klíme týchto desaťročí - tak sa aspoň sľubuje a zveličuje. Ako rôčky bežia, vždy nanovo vyrábame správy, plány, koncepcie, prognózy pre elektroniku, kybernetiku, génové inžinierstvo, biotechnológiu. Vyrábame tak usilovne, že ani nemáme čas na poriadnu robotu. Poväčšine berieme svoje nápady z popularizačných článkov v zahraničnej tlači - ani len vlastnú fantáziu si necvičíme! Početne velké národy nemajú také mamutie vedecké plány a predstavitelia ich „vedecko-technickej základne&quot; nesľubujú svojim politikom a ekonómom toľko ako my. Ajhľa, slovenský folklór v moderných háboch!
Funkcia mýtu, ako som uviedol, je podobná funkcii vedy - vnášať do sveta usporiadanosť, logiku, zaháňať strach. No veda je človeku podstatne menej pohodlná ako mýtus: nesľubuje modré z neba, nepredstiera znalosť tam, kde nič nevie, nečičíka komickými sľubmi a nezaháňa úzkosť rituálmi a pokrikom. Veda je dovtedy a natoľko vedou, nakoľko je úsilím o pravdivé poznanie. Môže sa mýliť a mýli sa často, ale nesmie klamať ani mystifikovať. Niet účinnejšieho hospodárskeho nástroja, ako je pravda.

'''*'''

Ak som venoval jednostrannú pozornosť tej myšlienkovej tradícii, na počiatku ktorej sú štúrovci, chcem na záver dodať, že máme aj tradície iné. Ibaže vždy boli popoluškami. Už v štúrovských časoch: Jonáš Záborský bol celoživotným oponentom Štúra, varoval ho pred viacerými jeho politickými krokmi, v premýšľaní o povahe prírody prekročil úzky obzor štúrovskej religiozity. Janko Kráľ, duch emotívny, a nie reflexívny, mal občas podobné tušenia. Hlasisti na rozhraní 19. a 20. storočia proti naivnému vlastenčeniu Vajanského okruhu stavali pozitivizmus a realizmus v myslení, kultúre i politike. Nepretržitý je prúd tých, čo k oficiálnemu národnému mýtu štúrovskej proveniencie tvorili alternatívy.

Nerobme si ilúzie, že sa nám zrazu podarí premodelovať obraz našich dejín. No ich triezve poznanie, spočívajúce na empirickom výskume, nám môže hodne pomôcť čo aj len k tomu, aby sme ustavične neopakovali tie isté zhubné chyby. Ak náš vklad do európskej kultúry je neporovnateľne menší ako u Francúzov alebo Holanďanov, je to tým, že celé Uhorsko bolo relatívne zaostalé - neberme vinu zakomplexovane na seba. V národe, ktorého dejiny sú „dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby&quot;, patrí k triezvemu poznaniu dejín vedieť o všetkých, čo v nich niečo znamenali. Nielen o tých, čo čosi urobili, ale aj o tých, čo robiť znemožňovali, čo dusili a ničili. O idealistoch, i o tých, čo neboli schopní nijakej transcendencie osobného záujmu, oportúnne slúžiac fluktuáciám dejinných okamihov. Aj odkaz tých druhých má v národe funkciu: funkciu výstrahy. Búračov sme mali neúrekom, zato buričov len ako šafranu. Obdivujeme statočnosť, poctivosť, obetavosť štúrovskej generácie; o to trpkejšie je pripustiť, že charakterová a mravná slabosť - prekrytá siláckymi rečami - mnohých z jej nasledovateľov korení v nemohúcej fatalistickej národnej filozofii, ktorú sme od štúrovcov zdedili. Zdá sa byť logické, že odstránenie mýtických postojov z našej kultúry a realistický pohľad na naše dejiny by mal byť jedným z poslaní mladej generácie slovenskej vedy.
Možno sa, samozrejme, opýtať, načo nám to všetko je. Nebolo by jednoduchšie celé bremeno duchovného trápenia zahodiť, nemyslieť na minulosť, neprplať sa v tom, čo už aj tak sotva zmeníme? Nebolo by výhodné urobiť z núdze cnosť? Kým iné národy nesú svoju tradíciu ako záťaž, ktorá im nedovolí hýbať sa voľne na všetky strany, ktorá im nadiktuje ich súčasné správanie, my, nezaťažení ničím, mohli by sme si voľne lietať ako vtáci! Kde iní zápasia s potrebou prestavby hodnôt, do ktorej núti moderná doba, nám by zápasiť nebolo treba, nijaké minuíé hodnoty by nás neťažili!

Tradícia však nie je bremenom, história nie je okovami. História je chrbtica národa a národ, ktorý nemá dejín, je národ bez charakteru, vždy pripravený slúžiť komukoľvek, ťažiť z čohokoľvek, bez úcty k iným, no i bez úcty k sebe.

Nie sme však opäť anachronickí, keď sa upíname na analýzu národa a usilujeme sami seba nájsť dnes, keď súčasnému európskemu človeku pripadá nacionalizmus nepochopiteľný, ba smiešny, a pred väčšinou európskych národov stojí iná úloha: politická, ekonomická a kultúrna integrácia? Ale o to predsa ide: nájsť sa musíme v spoločenstve stredoeurópskych národov ako spolupodieľníci na spoločných stredoeurópskych dejinách, na spoločnej stredoeurópskej kultúre. Okrem iného zlikvidovaním jazykových bariér, svojej úzkostlivej identifikácie cez jazyk: dávno už v našich školách mali byť dva svetové jazyky samozrejmou súčasťou vzdelania od prvých tried základnej školy.

A konečne: Nie je veda internacionálna? Neurobil by mladý vedecký pracovník lepšie, keby poriadne robil svoju prácu, než strácal čas hľadaním národnej identity? Pripomeňme si, čo raz povedal po jednom medzinárodnom kongrese Louís Pasteur: „Som naplnený dvoma hlbokými dojmami. Prvý z nich je, že veda nemá vlasť. Druhý dojem, zdanlivo nezlučiteľný s prvým, je ten, že veda síce nemá vlasť, ale vedec ju má. Veda nemá vlasť, lebo vedenie je spoločným dedičstvom celého ľudstva: pretože veda je pochodeň, ktorá svieti celému svetu. Ale zároveň má veda byť najvyšším zosobnením vlasti, pretože vedec je zo všetkých prvý, kto je povinný prácou myšlienok a intelektu kráčať v čele národa.&quot;

'''*'''

'''Ktoré črty nevďačnej tradície, čo leží na našich pleciach, by sme sa mali snažiť potlačiť?''' Na prvom mieste '''diletantizmus'''. Onen diletantizmus, pre ktorý štúrovci bez dôkladného štúdia Hegla vzali z neho len niekoľko myšlienok a hneď tvorili všehornírne teórie. Diletantizmus, ktorý im dovolí hanobiť Voltaira bez toho, aby ho čítali. V ich „vede&quot; šlo nie o pravdu, ale o pravovernosť. Ach, koľko v tom mali nasledovníkov! Vždy sme trpeli na polovzdelanectvo, na ľudí, ktorí suverénne hovorili o tom, v čom sa nevyznali. Mám obavy, že práve to plodilo netoleranciu, závisť, predajnosť, neúctu k iným názorom a odpor k hľadaniu. Plodilo aj to najzhubnejšie: '''solidaritu neschopných'''. Hlavné úsilie nám treba zamerať na kvalitné školstvo a na vyhľadávanie a pestovanie talentov. Treba nám siahnuť k starému vzoru, k tradíciám uhorského školstva, ktoré predovšetkým našou zásluhou malo svojho času slušnú európsku úroveň. Treba nám čo najširší prístup k prameňom vzdelania a inšpirácií, čo najviac sporov a diskusií, čo najviac myšlienkového a umeleckého polymorfizmu.
Mali by sme odhodiť svoj '''komplex menejcennosti'''. Náš '''nacionalizmus''' bol vždy najsilnejší vtedy, keď bol namierený proti iným. Jeho agresivita, protimaďarská, protičeská, bola vždy podmienená týmto komplexom. Dali sme svetu viac než iba prácu našich svalov, Mináč sa mýli. Máme predpoklady, aby sme tak robili v budúcnosti. Neboli sme, vyjadrené Mináčovým termínom, iba predmetom dejín, beztvarou hlinou v rukách nejakých všemohúcich formovateľov dejín. Len čo opustíme mýtické „etruské&quot; myslenie, hľadajúce apriórny zmysel a účel tam, kde existuje prostá kauzálna dynamika diania, pochopíme dôležitú pravdu, namierenú proti fatalistickej filozofii malého národa: každý čin, ekonomický aj kultúrny, je ontotvorný, je generovaním reality. Dejiny sú nie tvorené, ale sa tvoria.

To platí vo vede predovšetkým. Namiesto mýtických balamutení podľa ktorých nepatrnými kvapôčkami domáceho vedeckého výskumu zrevolucionizujeme ekonomiku, musí byť našou ctižiadosťou čo najväčšmi prispieť do pokladnice celej svetovej vedy a z nej potom aj bohato ťažiť, na prospech našej ekonomiky i našej kultúry. Svet si nás bude vážiť a bude si vážiť aj naše priemyselné výrobky.
Mali by sme sa zbaviť bremena prízemného militarizmu kultúry. Je to mýtus, ten militarizmus, ale aký chudobný duchom! Potrebujeme umenie nie v podobe mravoučných rečňovačiek, nie preto, aby - zacitujem opäť Hviezdoslava - poet

:na svojeť jak pastier dozeral,
:bol cherubom jej rečí, hájnym mravov,
:plel nečin, chyby kliesnil, zmýval kal

ale pre všetky tie nespočetné funkcie umenia, cez ktoré ono zušľachťuje náš život, uspokojuje naše rozmanité estetické a etické potreby, vrátane tých, na ktoré pohotovo striehne mýtus. Potrebujeme vedu nie iba ako nástroj, či dokonca slúžku techniky, ale preto, lebo veda dnes určuje celý intelektuálny život národov. Určuje ich spôsob uvažovania, ich hodnoty, vytvára duchovnú klímu presného myslenia, jasného a koncízneho jazyka, kritickosti, analýzy. Núti do kvalitnej roboty nie iba tých, čo vo vede pracujú priamo, ale celú spoločnosť. Z týchto dôvodov sme dnes svedkami priamej úmernosti medzi životnou a technickou úrovňou krajín a kvalitou - ale vôbec nie kvantitou! - ich vedy. V poslednej inštancii je veda hlavným prameňom spoločenského optimizmu. Lebo ak pred ľudstvom stoja také hrozby, aké nikdy dosiaľ, veda je jeho hlavnou nádejou.

'''*'''

Chcem skončiť citovaním Ľudovíta Štúra. Nechcem mu krivdiť, ale mám obavu, že to, čo povedal, nebolo ani tak konštatovaním stavu, ako skôr vyjadrením programu:
'''„My dali sme sa do služieb ducha, a preto treba nám prejsť cestu života tŕnistú.&quot;'''
Vytvorme si situáciu takú, akú mali a majú intelektuáli v iných národoch. Dávajme sa do služieb ducha, aby sme prežili život krásny,
plný a šťastný.
(1986)


== Zdroj ==
* ''Slovenské pohľady'' 3/1989

[[Kategória:Dokumenty]]
[[Kategória:Ladislav Kováč]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Ladislav Kováč</title>
    <id>1461</id>
    <revision>
      <id>1691</id>
      <timestamp>2006-04-01T01:11:01Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Autori|Kovac, Ladislav]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1720</id>
      <timestamp>2006-04-04T14:03:54Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+wp</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Ladislav Kováč}}

[[Kategória:Autori|Kovac, Ladislav]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Wikipédia</title>
    <id>1462</id>
    <revision>
      <id>1710</id>
      <timestamp>2006-04-04T13:52:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>sablona</comment>
      <text xml:space="preserve">{| class=&quot;noprint&quot; style=&quot;clear:right; border:solid #aaa 1px; margin:0 0 1em 1em; font-size:90%; background:#f9f9f9; width:250px; padding:4px; spacing:0px; text-align:left; float:right;&quot;
|| [[Image:Wikipedia-logo.png|50px|]]
|| Wikipédia obsahuje článok súvisiaci s týmto obsahom:&lt;br/&gt;
'''''[[w:{{{1}}}|{{{1}}}]]'''''
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1712</id>
      <timestamp>2006-04-04T13:55:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>2. verzia</comment>
      <text xml:space="preserve">{| cellpadding=&quot;2&quot; class=&quot;noprint&quot; style=&quot;clear:right; border:solid #aaa 1px; margin:0 0 1em 1em; font-size:90%; background:#f9f9f9; width:250px; padding:3px; spacing:1px; text-align:left; float:right;&quot;
|| [[Image:Wikipedia-logo.png|50px|]]
|| [[w:Wikipédia|Wikipédia]] obsahuje článok súvisiaci s&amp;nbsp;týmto obsahom:&lt;br/&gt;
'''''[[w:{{{1}}}|{{{1}}}]]'''''
|}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2558</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:56:04Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">{| cellpadding=&quot;2&quot; class=&quot;noprint&quot; style=&quot;clear:right; border:solid #aaa 1px; margin:0 0 1em 1em; font-size:90%; background:#f9f9f9; width:250px; padding:3px; spacing:1px; text-align:left; float:right;&quot;
|| [[Image:Wikipedia-logo.png|50px|]]
|| [[w:Wikipédia|Wikipédia]] obsahuje článok súvisiaci s&amp;nbsp;týmto obsahom:&lt;br/&gt;
'''''[[w:{{{1}}}|{{{1}}}]]'''''
|}

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Interwiki]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Jano spoza mláky</title>
    <id>1463</id>
    <revision>
      <id>1724</id>
      <timestamp>2006-04-05T02:15:49Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Jano spoza mláky</username>
        <id>10</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[wikipedia:sk:Redaktor:Jano spoza mláky|Jano spoza mláky na sk:Wikipedia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Korg</title>
    <id>1464</id>
    <revision>
      <id>1728</id>
      <timestamp>2006-04-05T20:25:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Korg</username>
        <id>11</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">See [[m:User:Korg]].</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Korg/monobook.js</title>
    <id>1465</id>
    <revision>
      <id>1729</id>
      <timestamp>2006-04-05T20:30:58Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Korg</username>
        <id>11</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">document.write('&lt;SCRIPT SRC=&quot;http://meta.wikimedia.org/w/index.php?title=User:Korg/monobook.js&amp;action=raw&amp;ctype=text/javascript&quot;&gt;&lt;\/SCRIPT&gt;');</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Pomoc:Obsah</title>
    <id>1466</id>
    <revision>
      <id>1730</id>
      <timestamp>2006-04-06T21:55:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>treba dopísať!</comment>
      <text xml:space="preserve">== Pomoc ==</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2540</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:35:24Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Pomocník|*]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2585</id>
      <timestamp>2006-10-18T07:11:48Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>aspon linky zatial</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Pomocník|*]]

Pozri tiež:

* [[:cs:Nápověda:Obsah|Pomoc na českej Wikisource]]
* [[:en:Help:Contents|Pomoc na anglickej Wikisource]]
* [[w:Pomoc:Obsah|Pomoc na slovenskej Wikipédii]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2867</id>
      <timestamp>2007-01-31T22:06:31Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Pomôžte nám preložiť aj túto stránku.

Pozri tiež:
* [[:cs:Nápověda:Obsah|Pomoc na českej Wikisource]]
* [[:en:Help:Contents|Pomoc na anglickej Wikisource]]
* [[w:Pomoc:Obsah|Pomoc na slovenskej Wikipédii]]

[[Kategória:Pomocník|*]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Palica</title>
    <id>1467</id>
    <revision>
      <id>1734</id>
      <timestamp>2006-04-09T11:15:11Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Palica</username>
        <id>12</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Viac na [[w:sk:User:Palica|Wikipédia:Palica]].</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Magnifikat</title>
    <id>1468</id>
    <revision>
      <id>1739</id>
      <timestamp>2006-04-11T21:46:49Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>z wp</comment>
      <text xml:space="preserve">Velebí moja duša Pána&lt;br/&gt;
a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi,&lt;br/&gt;
lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.&lt;br/&gt;
Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,&lt;br/&gt;
lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný,&lt;br/&gt;
a sväté je jeho meno&lt;br/&gt;
a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie&lt;br/&gt;
s tými,čo sa ho boja.&lt;br/&gt;
Ukázal silu svojho ramena,&lt;br/&gt;
rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.&lt;br/&gt;
Mocnárov zosadil z trónov&lt;br/&gt;
a povýšil ponížených.&lt;br/&gt;
Hladných nakŕmil dobrotami&lt;br/&gt;
a bohatých prepustil naprázdno.&lt;br/&gt;
Ujal sa Izraela, svojho služobníka,&lt;br/&gt;
lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,&lt;br/&gt;
ako sľúbil našim otcom,&lt;br/&gt;
Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.&lt;br/&gt;

== Zdroj ==
{{wikipédia}}

[[Kategória:Modlitby]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1740</id>
      <timestamp>2006-04-11T21:47:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>+iw</comment>
      <text xml:space="preserve">Velebí moja duša Pána&lt;br/&gt;
a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi,&lt;br/&gt;
lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.&lt;br/&gt;
Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,&lt;br/&gt;
lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný,&lt;br/&gt;
a sväté je jeho meno&lt;br/&gt;
a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie&lt;br/&gt;
s tými,čo sa ho boja.&lt;br/&gt;
Ukázal silu svojho ramena,&lt;br/&gt;
rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.&lt;br/&gt;
Mocnárov zosadil z trónov&lt;br/&gt;
a povýšil ponížených.&lt;br/&gt;
Hladných nakŕmil dobrotami&lt;br/&gt;
a bohatých prepustil naprázdno.&lt;br/&gt;
Ujal sa Izraela, svojho služobníka,&lt;br/&gt;
lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,&lt;br/&gt;
ako sľúbil našim otcom,&lt;br/&gt;
Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.&lt;br/&gt;

== Zdroj ==
{{wikipédia}}

[[Kategória:Modlitby]]

[[la:Magnificat]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1741</id>
      <timestamp>2006-04-11T21:49:06Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* Zdroj */ +wp</comment>
      <text xml:space="preserve">Velebí moja duša Pána&lt;br/&gt;
a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi,&lt;br/&gt;
lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.&lt;br/&gt;
Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,&lt;br/&gt;
lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný,&lt;br/&gt;
a sväté je jeho meno&lt;br/&gt;
a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie&lt;br/&gt;
s tými,čo sa ho boja.&lt;br/&gt;
Ukázal silu svojho ramena,&lt;br/&gt;
rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.&lt;br/&gt;
Mocnárov zosadil z trónov&lt;br/&gt;
a povýšil ponížených.&lt;br/&gt;
Hladných nakŕmil dobrotami&lt;br/&gt;
a bohatých prepustil naprázdno.&lt;br/&gt;
Ujal sa Izraela, svojho služobníka,&lt;br/&gt;
lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,&lt;br/&gt;
ako sľúbil našim otcom,&lt;br/&gt;
Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.&lt;br/&gt;

== Zdroj ==
{{wikipédia|Magnifikat}}

[[Kategória:Modlitby]]

[[la:Magnificat]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Modlitby</title>
    <id>1469</id>
    <revision>
      <id>1742</id>
      <timestamp>2006-04-11T21:49:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>cat, iw</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Dokumenty]]

[[la:Categoria:Precationes]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1747</id>
      <timestamp>2006-04-12T12:24:23Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>{{Wikipédia|Kategória:Modlitby}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Kategória:Modlitby}}

[[Kategória:Dokumenty]]

[[la:Categoria:Precationes]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Sláva Otcu</title>
    <id>1470</id>
    <revision>
      <id>1743</id>
      <timestamp>2006-04-11T21:52:24Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>clanok</comment>
      <text xml:space="preserve">Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému,&lt;br/&gt;
ako bolo na počiatku, tak nech je teraz i vždycky i na veky vekov.

== Zdroj ==
{{wikipédia|Sláva Otcu}}

[[Kategória:Modlitby]]

[[la:Gloria Patri]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2808</id>
      <timestamp>2007-01-18T23:20:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>195.98.27.153</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému,&lt;br/&gt;
ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

== Zdroj ==
Jednotný katolícky spevník, vyd. Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1991.

{{wikipédia|Sláva Otcu}}

[[Kategória:Modlitby]]

[[la:Gloria Patri]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Zdravas Mária</title>
    <id>1471</id>
    <revision>
      <id>1744</id>
      <timestamp>2006-04-11T21:54:21Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>z wp</comment>
      <text xml:space="preserve">Zdravas Mária milostiplná,&lt;br/&gt;
Pán s Tebou.&lt;br/&gt;
Požehnaná si medzi ženami&lt;br/&gt;
a požehnaný je plod života Tvojho Ježiš.&lt;br/&gt;

Svätá Mária, Matka Božia,&lt;br/&gt;
pros za nás hriešnych,&lt;br/&gt;
teraz ako aj v hodinu smrti našej.&lt;br/&gt;
Amen.

== Zdroj ==
{{wikipédia|Zdravas Mária}}

[[Kategória:Modlitby]]

[[la:Ave Maria]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Anjel Pána</title>
    <id>1472</id>
    <revision>
      <id>1745</id>
      <timestamp>2006-04-11T21:59:36Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>z wp</comment>
      <text xml:space="preserve">Anjel Pána zvestoval Panne Márii a ona počala z Ducha Svätého.&lt;br/&gt;
* [[Zdravas Mária]]
Hľa služobnica Pána. Nech sa mi stane podľa tvojho slova.&lt;br/&gt;
* [[Zdravas Mária]]
A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.&lt;br/&gt;
* [[Zdravas Mária]]
Oroduj za nás, svätá Božia Rodička, aby sme sa stali hodni Kristových prisľúbení.&lt;br/&gt;

Bože, z anjelovho zvestovania vieme, že tvoj Syn, Ježiš Kristus sa stal človekom; prosíme ťa, vlej nám do duše svoju milosť, aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu.&lt;br/&gt;
Skrze Krista, nášho Pána.&lt;br/&gt;
Amen.

== Zdroj ==
{{wikipédia|Anjel Pána}}

[[Kategória:Modlitby]]

[[la:Angelus Domini]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Otče náš</title>
    <id>1473</id>
    <revision>
      <id>1746</id>
      <timestamp>2006-04-12T11:40:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Mireksoteria</username>
        <id>13</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">
:Otče náš, ktorý si na nebesiach, 
:posväť sa meno tvoje, 
:príď kráľovstvo tvoje, 
:buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi, 
:chlieb náš každodenný daj nám dnes 
:a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom 
:a neuveď nás do pokušenia, 
:ale zbav nás Zlého.

:Amen

== Zdroj ==
{{wikipédia|Otče náš}}

[[Kategória:Modlitby]]

[[la:Pater noster]]
[[da:Fader vor]]
[[de:Vaterunser]]
[[en:The Lord's Prayer]]
[[es:Padre Nuestro]]
[[fr:Notre Père]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1748</id>
      <timestamp>2006-04-13T07:05:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>linebreaks</comment>
      <text xml:space="preserve">Otče náš, ktorý si na nebesiach,&lt;br/&gt;
posväť sa meno tvoje,&lt;br/&gt;
príď kráľovstvo tvoje,&lt;br/&gt;
buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi,&lt;br/&gt;
chlieb náš každodenný daj nám dnes&lt;br/&gt;
a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom&lt;br/&gt;
a neuveď nás do pokušenia,&lt;br/&gt;
ale zbav nás Zlého.&lt;br/&gt;
Amen

== Zdroj ==
{{wikipédia|Otče náš}}

[[Kategória:Modlitby]]

[[la:Pater noster]]
[[da:Fader vor]]
[[de:Vaterunser]]
[[en:The Lord's Prayer]]
[[es:Padre Nuestro]]
[[fr:Notre Père]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Druhá eucharistická modlitba</title>
    <id>1474</id>
    <revision>
      <id>1749</id>
      <timestamp>2006-04-14T11:43:08Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Mireksoteria</username>
        <id>13</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">:Naozaj si svätý, Otče
:ty prameň všetkej svätosti.

:Preto ťa prosíme,
:posväť tieto dary rosou svojho Ducha,

:aby sa nám stali telom + a krvou
:nášho Pána Ježiša Krista.

:On prv, než sa dobrovoľne vydal na smrť,

:vzal chlieb
:a vzdával vďaky,
:lámal ho a dával svojim učeníkom,
:hovoriac:

:VEZMITE
:A JEDZTE Z NEHO VŠETCI:
:TOTO JE MOJE TELO,
:KTORÉ SA OBETUJE ZA VÁS.

:Podobne po večeri

:vzal kalich,
:znova vzdával vďaky
:a dal ho svojim učeníkom, hovoriac:

:VEZMITE
:A PITE Z NEHO VŠETCI:
:TOTO JE KALICH MOJEJ KRVI,
:KTORÁ SA VYLIEVA ZA VÁS I ZA VŠETKÝCH
:NA ODPUSTENIE HRIECHOV.
:JE TO KRV
:NOVEJ A VEČNEJ ZMLUVY.
:TOTO ROBTE NA MOJU PAMIATKU.

:Hľa, tajomstvo viery.

:Smrť tvoju, Pane, zvestujeme
:a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame,
:kým neprídeš k sláve.


----

:Vyznajme tajomstvo viery.

:Pane, keď jeme tento chlieb
:a pijeme z totho kalicha,
:zvestujeme tvoju smrť,
:kým neprídeš v sláve.

:Veľké je tajomstvo viery.

:Spasiteľ sveta, zachráň nás,
:veď ty si nás vykúpil
:svojím krížom a zmŕtvychvstaním.

----

:Keď teda slávime pamiatku
:smrti a zmŕtvychvstania tvojho Syna,
:obetujeme ti, Otče,
:chlieb života a kalich spásy.
:Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných
:stáť pred tvojou tvárou a tebe slúžiť.

:Pokorne ťa prosíme,
:nech nás všetkých, ktorí máme účasť 
:na Kristovom tele a krvi,
:združí v jedno Duch Svätý.


[[Kategória:Liturgia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1751</id>
      <timestamp>2006-04-14T17:26:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Mireksoteria</username>
        <id>13</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Kňaz rozopne ruky a hovorí:&lt;/font&gt;

:Naozaj si svätý, Otče
:ty prameň všetkej svätosti.

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Zopne ruky, vystrie ich nad obetné dary a hovorí (i všetci koncelebranti s ním):&lt;/font&gt;

:Preto ťa prosíme,
:posväť tieto dary rosou svojho Ducha,

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
zopne ruky, urobí znak kríža nad chlebom a kalichom a hovorí:&lt;/font&gt;

:aby sa nám stali telom + a krvou
:nášho Pána Ježiša Krista.

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Zopne ruky.&lt;/font&gt;

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
V nasledujúcich formulách treba predniesť Pánove slová jasne a zrozumiteľne, ako to ich povaha vyžaduje.&lt;/font&gt;

:On prv, než sa dobrovoľne vydal na smrť,

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
vezme chlieb&lt;/font&gt;

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
drží ho trocha pozdvihnutý nad oltárom a pokračuje:&lt;/font&gt;

:vzal chlieb
:a vzdával vďaky,
:lámal ho a dával svojim učeníkom,
:hovoriac:

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
trocha sa skloní&lt;/font&gt;

:VEZMITE
:A JEDZTE Z NEHO VŠETCI:
:TOTO JE MOJE TELO,
:KTORÉ SA OBETUJE ZA VÁS.

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Ukáže konsekrovanú hostiu ľudu, znova ju položí na paténu a pokľaknutím adoruje.&lt;/font&gt;

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Potom pokračuje&lt;/font&gt;

:Podobne po večeri

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
vezme kalich,&lt;/font&gt;

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
drží ho trocha pozdvihnutý nad oltárom a pokračuje:&lt;/font&gt;

:vzal kalich,
:znova vzdával vďaky
:a dal ho svojim učeníkom, hovoriac:

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
trocha sa skloní&lt;/font&gt;

:VEZMITE
:A PITE Z NEHO VŠETCI:
:TOTO JE KALICH MOJEJ KRVI,
:KTORÁ SA VYLIEVA ZA VÁS I ZA VŠETKÝCH
:NA ODPUSTENIE HRIECHOV.
:JE TO KRV
:NOVEJ A VEČNEJ ZMLUVY.
:TOTO ROBTE NA MOJU PAMIATKU.

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Ukáže kalich ľudu, znova ho položí na korporál a pokľaknutím adoruje.&lt;/font&gt;

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Potom povie:&lt;/font&gt;

:Hľa, tajomstvo viery.

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Ľud odpovie zvolaním:&lt;/font&gt;

:Smrť tvoju, Pane, zvestujeme
:a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame,
:kým neprídeš k sláve.


----

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Druhá formula&lt;/font&gt;

:Vyznajme tajomstvo viery.

:Pane, keď jeme tento chlieb
:a pijeme z totho kalicha,
:zvestujeme tvoju smrť,
:kým neprídeš v sláve.

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Tretia formula&lt;/font&gt;

:Veľké je tajomstvo viery.

:Spasiteľ sveta, zachráň nás,
:veď ty si nás vykúpil
:svojím krížom a zmŕtvychvstaním.

----

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Potom kňaz s rozopätými rukami hovorí:&lt;/font&gt;

:Keď teda slávime pamiatku
:smrti a zmŕtvychvstania tvojho Syna,
:obetujeme ti, Otče,
:chlieb života a kalich spásy.
:Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných
:stáť pred tvojou tvárou a tebe slúžiť.

:Pokorne ťa prosíme,
:nech nás všetkých, ktorí máme účasť 
:na Kristovom tele a krvi,
:združí v jedno Duch Svätý.

:Pamätaj, Otče, na svoju Cirkev,
:rozšírenú po celom svete,
:a veď ju k dokonalej láske
:v jednote s naším pápežom &lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;M.&lt;/font&gt;
:a s naší biskupom &lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;M.&lt;/font&gt;
:i so všetkými kňazmi a diakonmi.

----

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
V omšiach za zosnulých možno pridať:&lt;/font&gt;

:Pamätaj na svojho služobníka &lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;(&lt;/font&gt;svoju služobnicu&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;) M.&lt;/font&gt;, ktorého &lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;(&lt;/font&gt;ktorú&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;)&lt;/font&gt; si z tohto sveta &lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;(&lt;/font&gt;dnes&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;)&lt;/font&gt; povolal k sebe. Keďže krstom sa stal &lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;(&lt;/font&gt;stala&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;)&lt;/font&gt; podobným &lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;(&lt;/font&gt;podobnou&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;)&lt;/font&gt; tvojmu Synovi v smrti, daj mu &lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;(&lt;/font&gt;jej&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot;&gt;)&lt;/font&gt; účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.

----

:Pamätaj i na našich bratov a sestry,
:čo zomreli v nádeji na vzkriesenie,
:i na všetkých, ktorí v tvojej milosti
:odišli z tohto sveta,
:a dovoľ im uvidieť svetlo tvojej tváre.

:Prosíme ťa, zmiluj sa nad nami všetkými,
:aby sme si zaslúžili účasť
:na večnom živote
:v spoločenstve so svätou Bohorodičkou
:Pannou Máriou,
:s blaženými apoštolmi
:a so všetkými svätými,
:v ktorých si mal od vekov zaľúbenie,
:žeby sme ťa mohli chváliť a oslavovať

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
zopne ruky&lt;/font&gt;

:skrze tvojho Syna Ježiša Krista.

&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;
Vezme paténu s hostiou a kalich, pozdvihne ich a hovorí:&lt;/font&gt;

:Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi
:máš ty, Bože Otče všemohúci,
:v jednote s Duchom Svätým
:všetku úctu a slávu
:po všetky veky vekov.
:&lt;font color=&quot;#FF00FF&quot; size=&quot;1&quot;&gt;Ľud zvolá:&lt;/font&gt; Amen.


[[Kategória:Liturgia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Liturgia</title>
    <id>1475</id>
    <revision>
      <id>1750</id>
      <timestamp>2006-04-14T11:44:36Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Mireksoteria</username>
        <id>13</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">

[[Kategória:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1752</id>
      <timestamp>2006-04-14T22:09:36Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Mireksoteria</username>
        <id>13</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{wikipédia|Liturgia}}

[[Kategória:Dokumenty]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Neuromancer</title>
    <id>1476</id>
    <revision>
      <id>1753</id>
      <timestamp>2006-04-17T09:06:20Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Neuromancer</username>
        <id>14</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Som aktívny najmä na Wikicitátoch kde som sysopom. Sysopom som aj na Wikislovníku. Chcem obcas pomahat aj tu i ked vsetko sa to stihat neda. Potrebujeme viac ludi zaangazovanych aj do inych projektov ako Wikipedia, pretoze tam sa to vsetko az prilis sustredi. --[[Redaktor:Neuromancer|Neuromancer]] 09:06, 17 apríl 2006 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Všeobecná deklarácia ľudských práv</title>
    <id>1477</id>
    <revision>
      <id>1754</id>
      <timestamp>2006-04-18T08:08:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>85.135.162.214</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
Sekcie dokumentu: [[#Úvod|Úvod]] | Články: [[#Článok 1.|1]] | [[#Článok 2.|2]] | [[#Článok 3.|3]] | [[#Článok 4.|4]] | [[#Článok 5.|5]] | [[#Článok 6.|6]] | [[#Článok 7.|7]] | [[#Článok 8.|8]] | [[#Článok 9.|9]] | [[#Článok 10.|10]] | [[#Článok 11.|11]] | [[#Článok 12.|12]] | [[#Článok 13.|13]] | [[#Článok 14.|14]] | [[#Článok 15.|15]] | [[#Článok 16.|16]] | [[#Článok 17.|17]] | [[#Článok 18.|18]] | [[#Článok 19.|19]] | [[#Článok 20.|20]] | [[#Článok 21.|21]] | [[#Článok 22.|22]] | [[#Článok 23.|23]] | [[#Článok 24.|24]] | [[#Článok 25.|25]] | [[#Článok 26.|26]] | [[#Článok 27.|27]] | [[#Článok 28.|28]] | [[#Článok 29.|29]] | [[#Článok 30.|30]]


&lt;center&gt;'''Všeobecná deklarácia ľudských práv'''&lt;/center&gt;

==''Úvod''==

Vo vedomí ,že uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodcudziteľných práv členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete,

Že zneuznanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom, ktoré urážajú svedomie ľudstva, a že vybudovanie sveta, v ktorom ľudia, zbavení strachu a núdze, budú sa tešiť slobode prejavu a presvedčenia, bolo vyhlásené za najvyšší cieľ ľudu,

Že je nutné, aby sa ľudské práva chránili zákonom, ak nemá byť človek donútený uchýliť sa, keď všetko ostatné zlyhalo, k odboju proti tyranii a útlaku,

Že je nutné podporovať rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi, 

Že ľud Spojených národov zdôraznil v Charte znovu svoju vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien a že sa rozhodol podporovať sociálny pokrok a vytvoriť lepšie životné podmienky za väčšej slobody,

Že členské štáty prevzali záväzok zaistiť v spolupráci s Organizáciou Spojených národov všeobecné uznávanie a zachovávanie ľudských práv a základných slobôd a

Že rovnaké chápanie týchto práv a slobôd má nesmierny význam pre dokonalé splnenie tohto záväzku,

'''Vyhlasuje VALNÉ SHROMAŽDENIE túto všeobecnú deklaráciu ľudských práv''' ako spoločný cieľ pre všetky národy a všetky štáty, aby sa každý jednotlivec a každý orgán spoločnosti, majúc túto deklaráciu stále na mysli, snažil vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu k týmto právam a slobodám a zaistiť postupnými opatreniami vnútroštátnymi i medzinárodnými ich všeobecné a účinné uznávanie a zachovávanie ako medzi ľudom členských štátov samých, tak medzi ľudom území , ktoré sú pod ich právomocou.

===''Článok 1.''===
* Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní , čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom jednať v bratskom duchu.

===''Článok 2.''===
* Každý má všetky práva a všetky slobody, vyhlásené v tejto deklarácii, bez hocijakého rozlišovania najmä podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.Žiaden rozdiel sa nebude robiť na podklade politického, právneho alebo medzinárodného postavenia krajiny alebo územia, ku ktorému osoba prísluší, či je to krajina alebo územie nezávislé alebo pod poručenstvom, nesamosprávne alebo podrobené hocijakému inému obmedzeniu suverenity.

===''Článok 3.''===
* Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.

===''Článok 4.''===
* Nikto sa nesmie držať v otroctve alebo v nevoľníctve: všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané.

===''Článok 5.''===
* Nikto nesmie byť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

===''Článok 6.''===
* Každý má právo, aby bola všade uznávaná jeho právna osobnosť.

===''Článok 7.''===
* Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez hocijakého rozlišovania. Všetci majú právo na rovnakú ochranu proti hocijakej diskriminácii, ktorá porušuje túto deklaráciu, a proti každému podňucovaniu k takej diskriminácii.

===''Článok 8.''===
* Každý má právo, aby mu príslušné vnútroštátne súdy poskytli účinnú ochranu proti činom porušujúcim základné práva, ktoré sú mu priznávané ústavou alebo zákonom.

===''Článok 9.''===
* Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, držaný vo väzbe alebo vyhnaný do vyhnanstva.

===''Článok 10.''===
* Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho právach a povinnostiach a o každom trestnom obvinení, vznesenom proti nemu.

===''Článok 11.''=== 
* '''1.'''Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ nie je zákonným postupom dokázaná jeho vina vo verejnom pokračovaní, pri ktorom mal zaistené všetky možnosti obhajoby. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť odsúdený pre čin alebo opomenutia, ktoré v čase, keď boli spáchané, neboli trestné podľa štátneho alebo medzinárodného práva. Rovnako nesmie byť uložený ťažší trest než trest, ktorý mohol byť uložený v čase, keď trestný čin bol spáchaný. 

===''Článok 12.''=== 
* Nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Každý má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.

===''Článok 13.''===
* '''1.'''Každý má právo voľne sa pohybovať a slobodne si zvoliť bydlisko v tom - ktorom štáte. 
* '''2.'''Každý má právo opustiť hociktorú krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny. 

===''Článok 14.''=== 
* '''1.'''Každý má právo vyhľadať si pred prenasledovaním útočište v iných krajinách a požívať tam azyl. 
* '''2.'''Toto právo nemožno uplatňovať v prípade stíhania na ozaj odôvodneného nepolitickými zločinmi alebo činmi, ktoré sú v rozpore s cieľami a zásadami Spojených národov. 

===''Článok 15.''===
* '''1.'''Každý má právo na štátnu príslušnosť. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojej štátnej príslušnosti, ani práva svoju štátnu príslušnosť zmieniť. 

===''Článok 16.''=== 
* '''1.'''Muži a ženy, ak dosiahli plnoletosť, majú právo bez hocijakého obmedzenia z dôvodov rasovej, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti uzavrieť manželstvo a založiť rodinu. Čo sa manželstva týka, majú počas jeho trvania i pri jeho rozlúčení rovnaké práva. 
* '''2.'''Manželstvá môžu byť uzavreté len so slobodným a plným súhlasom nastávajúcich manželov. 
* '''3.'''Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu so strany spoločnosti štátu. 

===''Článok 17.''=== 
* '''1.'''Každý má právo vlastniť majetok ako sám, tak spolu s inými. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku. 

===''Článok 18.''=== 
* Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov.

===''Článok 19.''=== 
* Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu: toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu pre svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky hocijakými prostriedkami a bez ohľadu na hranice.

===''Článok 20.''===
* '''1.'''Každému je zaručená sloboda pokojného zhromažďovania a združovania sa. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť nútený, aby bol členom nejakého združenia. 

===''Článok 21.''===
* '''1.'''Každý má právo, aby sa účastnil na vláde svojej krajiny buď priamo, alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov. 
* '''2.'''Každý má právo vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny. 
* '''3.'''Vôľa ľudu má byť základom vládnej moci: táto vôľa musí byť vyjadrená správne prevádzanými voľbami, ktoré sa majú konať v pravidelných obdobiach na základe všeobecného a rovného hlasovacieho práva tajným hlasovaním alebo rovnocenným postupom, ktorý zabezpečuje slobodu hlasovania. 

===''Článok 22.''=== 
* Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok, aby mu boli národným úsilím i medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zaistené hospodárske, sociálne a kultúrne práva, potrebné k jeho dôstojnosti a k slobodnému rozvoju jeho osobnosti.

===''Článok 23.''===
* '''1.'''Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. 
* '''2.'''Každý, bez hocijakého rozlišovania, má nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. 
* '''3.'''Každý pracujúci má právo na spravodlivú a dostačujúcu odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému a jeho rodine živobytie odpovedajúce ľudskej dôstojnosti, a ktorá by bola doplnená, keby toho bolo treba, inými prostriedkami sociálnej ochrany. 
* '''4.'''Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k ním. 

===''Článok 24.''=== 
* Každý má právo na odpočinok a na zotavenie, zvlášť aj na rozumné vymedzenie pracovných hodín a na pravidelnú platenú dovolenku.

===''Článok 25.''=== 
* '''1.'''Každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá môže zaistiť jeho zdravie a blahobyt a zdravie jeho rodiny, počítajúc v to menovite výživu, ošatenie, bývanie a lekárske ošetrovanie, ako aj potrebné sociálne opatrenia: má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v nemoci, pri neschopnosti k práci, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastanú za okolností nezávislých ne jeho vôli. 
* '''2.'''Materstvo a detstvo majú nárok na zvláštnu starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či manželské alebo nemanželské, požívajú rovnakú sociálnu ochranu. 

===''Článok 26.''===
* '''1.'''Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie nech je bezplatné aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie je povinné. Technické a odborné vzdelanie nech je všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie má byť rovnako prístupné každému podľa jeho schopností. 
* '''2.'''Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Má napomáhať k vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a priateľstvu medzi všetkými národmi a všetkými rasovými i náboženskými skupinami, ako aj k rozvoju činnosti Spojených národov pre zachovanie mieru. 
* '''3.'''Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti. 

===''Článok 27.''===
* '''1.'''Každý má právo slobodne sa účastniť na kultúrnom živote spoločnosti, užívať plodov umenia a účastniť sa na vedeckom pokroku a jeho výťažkoch. 
* '''2.'''Každý má právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho vedeckej, literárnej alebo umeleckej tvorby. 
===''Článok 28.''=== 
Každý má právo na to, aby vládol taký sociálny a medzinárodný poriadok, v ktorom by práva a slobody vyhlásené v tejto deklarácii boli plne uplatnené.

===''Článok 29.''===
* '''1.'''Každý má povinnosť voči spoločnosti: jedine v nej môže slobodne a plne rozvinúť svoju osobnosť. 
* '''2.'''Vo výkone svojich práv a v užívaní svojich slobôd je každý podrobený iba takým obmedzeniam, ktoré stanoví zákon a ktoré slúžia výhradne k zabezpečeniu náležitého, uznávania a zachovávania práv a slobôd iných, ako aj k uspokojeniu spravodlivých požiadaviek mravnosti, verejného poriadku a obecného blaha v demokratickej spoločnosti. 
* '''3.'''Výkon týchto práv a slobôd nesmie byť v žiadnom prípade v rozpore s cieľami a zásadami Spojených národov. 

===''Článok 30.''=== 
* V tejto deklarácii nič sa nesmie vykladať tak, aby oprávňovalo ktorýkoľvek štát, skupinu, alebo osobu vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov, ktoré by smerovali k potlačeniu niektorého z práv alebo slobôd v tejto deklarácii vyhlásených.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1755</id>
      <timestamp>2006-04-18T08:29:54Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>85.135.162.214</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
Sekcie dokumentu: [[#Úvod|Úvod]] | Články: [[#Článok 1.|1]] | [[#Článok 2.|2]] | [[#Článok 3.|3]] | [[#Článok 4.|4]] | [[#Článok 5.|5]] | [[#Článok 6.|6]] | [[#Článok 7.|7]] | [[#Článok 8.|8]] | [[#Článok 9.|9]] | [[#Článok 10.|10]] | [[#Článok 11.|11]] | [[#Článok 12.|12]] | [[#Článok 13.|13]] | [[#Článok 14.|14]] | [[#Článok 15.|15]] | [[#Článok 16.|16]] | [[#Článok 17.|17]] | [[#Článok 18.|18]] | [[#Článok 19.|19]] | [[#Článok 20.|20]] | [[#Článok 21.|21]] | [[#Článok 22.|22]] | [[#Článok 23.|23]] | [[#Článok 24.|24]] | [[#Článok 25.|25]] | [[#Článok 26.|26]] | [[#Článok 27.|27]] | [[#Článok 28.|28]] | [[#Článok 29.|29]] | [[#Článok 30.|30]]

&lt;center&gt;'''Všeobecná deklarácia ľudských práv'''&lt;/center&gt;

==''Úvod''==

Vo vedomí ,že uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodcudziteľných práv členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete,

Že zneuznanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom, ktoré urážajú svedomie ľudstva, a že vybudovanie sveta, v ktorom ľudia, zbavení strachu a núdze, budú sa tešiť slobode prejavu a presvedčenia, bolo vyhlásené za najvyšší cieľ ľudu,

Že je nutné, aby sa ľudské práva chránili zákonom, ak nemá byť človek donútený uchýliť sa, keď všetko ostatné zlyhalo, k odboju proti tyranii a útlaku,

Že je nutné podporovať rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi, 

Že ľud Spojených národov zdôraznil v Charte znovu svoju vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien a že sa rozhodol podporovať sociálny pokrok a vytvoriť lepšie životné podmienky za väčšej slobody,

Že členské štáty prevzali záväzok zaistiť v spolupráci s Organizáciou Spojených národov všeobecné uznávanie a zachovávanie ľudských práv a základných slobôd a

Že rovnaké chápanie týchto práv a slobôd má nesmierny význam pre dokonalé splnenie tohto záväzku,

'''Vyhlasuje VALNÉ SHROMAŽDENIE túto všeobecnú deklaráciu ľudských práv''' ako spoločný cieľ pre všetky národy a všetky štáty, aby sa každý jednotlivec a každý orgán spoločnosti, majúc túto deklaráciu stále na mysli, snažil vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu k týmto právam a slobodám a zaistiť postupnými opatreniami vnútroštátnymi i medzinárodnými ich všeobecné a účinné uznávanie a zachovávanie ako medzi ľudom členských štátov samých, tak medzi ľudom území , ktoré sú pod ich právomocou.

===''Článok 1.''===
* Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní , čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom jednať v bratskom duchu.

===''Článok 2.''===
* Každý má všetky práva a všetky slobody, vyhlásené v tejto deklarácii, bez hocijakého rozlišovania najmä podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.Žiaden rozdiel sa nebude robiť na podklade politického, právneho alebo medzinárodného postavenia krajiny alebo územia, ku ktorému osoba prísluší, či je to krajina alebo územie nezávislé alebo pod poručenstvom, nesamosprávne alebo podrobené hocijakému inému obmedzeniu suverenity.

===''Článok 3.''===
* Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.

===''Článok 4.''===
* Nikto sa nesmie držať v otroctve alebo v nevoľníctve: všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané.

===''Článok 5.''===
* Nikto nesmie byť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

===''Článok 6.''===
* Každý má právo, aby bola všade uznávaná jeho právna osobnosť.

===''Článok 7.''===
* Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez hocijakého rozlišovania. Všetci majú právo na rovnakú ochranu proti hocijakej diskriminácii, ktorá porušuje túto deklaráciu, a proti každému podňucovaniu k takej diskriminácii.

===''Článok 8.''===
* Každý má právo, aby mu príslušné vnútroštátne súdy poskytli účinnú ochranu proti činom porušujúcim základné práva, ktoré sú mu priznávané ústavou alebo zákonom.

===''Článok 9.''===
* Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, držaný vo väzbe alebo vyhnaný do vyhnanstva.

===''Článok 10.''===
* Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho právach a povinnostiach a o každom trestnom obvinení, vznesenom proti nemu.

===''Článok 11.''=== 
* '''1.'''Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ nie je zákonným postupom dokázaná jeho vina vo verejnom pokračovaní, pri ktorom mal zaistené všetky možnosti obhajoby. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť odsúdený pre čin alebo opomenutia, ktoré v čase, keď boli spáchané, neboli trestné podľa štátneho alebo medzinárodného práva. Rovnako nesmie byť uložený ťažší trest než trest, ktorý mohol byť uložený v čase, keď trestný čin bol spáchaný. 

===''Článok 12.''=== 
* Nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Každý má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.

===''Článok 13.''===
* '''1.'''Každý má právo voľne sa pohybovať a slobodne si zvoliť bydlisko v tom - ktorom štáte. 
* '''2.'''Každý má právo opustiť hociktorú krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny. 

===''Článok 14.''=== 
* '''1.'''Každý má právo vyhľadať si pred prenasledovaním útočište v iných krajinách a požívať tam azyl. 
* '''2.'''Toto právo nemožno uplatňovať v prípade stíhania na ozaj odôvodneného nepolitickými zločinmi alebo činmi, ktoré sú v rozpore s cieľami a zásadami Spojených národov. 

===''Článok 15.''===
* '''1.'''Každý má právo na štátnu príslušnosť. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojej štátnej príslušnosti, ani práva svoju štátnu príslušnosť zmieniť. 

===''Článok 16.''=== 
* '''1.'''Muži a ženy, ak dosiahli plnoletosť, majú právo bez hocijakého obmedzenia z dôvodov rasovej, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti uzavrieť manželstvo a založiť rodinu. Čo sa manželstva týka, majú počas jeho trvania i pri jeho rozlúčení rovnaké práva. 
* '''2.'''Manželstvá môžu byť uzavreté len so slobodným a plným súhlasom nastávajúcich manželov. 
* '''3.'''Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu so strany spoločnosti štátu. 

===''Článok 17.''=== 
* '''1.'''Každý má právo vlastniť majetok ako sám, tak spolu s inými. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku. 

===''Článok 18.''=== 
* Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov.

===''Článok 19.''=== 
* Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu: toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu pre svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky hocijakými prostriedkami a bez ohľadu na hranice.

===''Článok 20.''===
* '''1.'''Každému je zaručená sloboda pokojného zhromažďovania a združovania sa. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť nútený, aby bol členom nejakého združenia. 

===''Článok 21.''===
* '''1.'''Každý má právo, aby sa účastnil na vláde svojej krajiny buď priamo, alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov. 
* '''2.'''Každý má právo vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny. 
* '''3.'''Vôľa ľudu má byť základom vládnej moci: táto vôľa musí byť vyjadrená správne prevádzanými voľbami, ktoré sa majú konať v pravidelných obdobiach na základe všeobecného a rovného hlasovacieho práva tajným hlasovaním alebo rovnocenným postupom, ktorý zabezpečuje slobodu hlasovania. 

===''Článok 22.''=== 
* Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok, aby mu boli národným úsilím i medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zaistené hospodárske, sociálne a kultúrne práva, potrebné k jeho dôstojnosti a k slobodnému rozvoju jeho osobnosti.

===''Článok 23.''===
* '''1.'''Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. 
* '''2.'''Každý, bez hocijakého rozlišovania, má nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. 
* '''3.'''Každý pracujúci má právo na spravodlivú a dostačujúcu odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému a jeho rodine živobytie odpovedajúce ľudskej dôstojnosti, a ktorá by bola doplnená, keby toho bolo treba, inými prostriedkami sociálnej ochrany. 
* '''4.'''Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k ním. 

===''Článok 24.''=== 
* Každý má právo na odpočinok a na zotavenie, zvlášť aj na rozumné vymedzenie pracovných hodín a na pravidelnú platenú dovolenku.

===''Článok 25.''=== 
* '''1.'''Každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá môže zaistiť jeho zdravie a blahobyt a zdravie jeho rodiny, počítajúc v to menovite výživu, ošatenie, bývanie a lekárske ošetrovanie, ako aj potrebné sociálne opatrenia: má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v nemoci, pri neschopnosti k práci, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastanú za okolností nezávislých ne jeho vôli. 
* '''2.'''Materstvo a detstvo majú nárok na zvláštnu starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či manželské alebo nemanželské, požívajú rovnakú sociálnu ochranu. 

===''Článok 26.''===
* '''1.'''Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie nech je bezplatné aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie je povinné. Technické a odborné vzdelanie nech je všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie má byť rovnako prístupné každému podľa jeho schopností. 
* '''2.'''Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Má napomáhať k vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a priateľstvu medzi všetkými národmi a všetkými rasovými i náboženskými skupinami, ako aj k rozvoju činnosti Spojených národov pre zachovanie mieru. 
* '''3.'''Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti. 

===''Článok 27.''===
* '''1.'''Každý má právo slobodne sa účastniť na kultúrnom živote spoločnosti, užívať plodov umenia a účastniť sa na vedeckom pokroku a jeho výťažkoch. 
* '''2.'''Každý má právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho vedeckej, literárnej alebo umeleckej tvorby. 
===''Článok 28.''=== 
Každý má právo na to, aby vládol taký sociálny a medzinárodný poriadok, v ktorom by práva a slobody vyhlásené v tejto deklarácii boli plne uplatnené.

===''Článok 29.''===
* '''1.'''Každý má povinnosť voči spoločnosti: jedine v nej môže slobodne a plne rozvinúť svoju osobnosť. 
* '''2.'''Vo výkone svojich práv a v užívaní svojich slobôd je každý podrobený iba takým obmedzeniam, ktoré stanoví zákon a ktoré slúžia výhradne k zabezpečeniu náležitého, uznávania a zachovávania práv a slobôd iných, ako aj k uspokojeniu spravodlivých požiadaviek mravnosti, verejného poriadku a obecného blaha v demokratickej spoločnosti. 
* '''3.'''Výkon týchto práv a slobôd nesmie byť v žiadnom prípade v rozpore s cieľami a zásadami Spojených národov. 

===''Článok 30.''=== 
* V tejto deklarácii nič sa nesmie vykladať tak, aby oprávňovalo ktorýkoľvek štát, skupinu, alebo osobu vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov, ktoré by smerovali k potlačeniu niektorého z práv alebo slobôd v tejto deklarácii vyhlásených.

{{Wikipédia|Všeobecná deklarácia ľudských práv}}</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>1756</id>
      <timestamp>2006-04-18T08:40:26Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>85.135.162.214</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
Sekcie dokumentu: [[#Úvod|Úvod]] | Články: [[#Článok 1.|1]] | [[#Článok 2.|2]] | [[#Článok 3.|3]] | [[#Článok 4.|4]] | [[#Článok 5.|5]] | [[#Článok 6.|6]] | [[#Článok 7.|7]] | [[#Článok 8.|8]] | [[#Článok 9.|9]] | [[#Článok 10.|10]] | [[#Článok 11.|11]] | [[#Článok 12.|12]] | [[#Článok 13.|13]] | [[#Článok 14.|14]] | [[#Článok 15.|15]] | [[#Článok 16.|16]] | [[#Článok 17.|17]] | [[#Článok 18.|18]] | [[#Článok 19.|19]] | [[#Článok 20.|20]] | [[#Článok 21.|21]] | [[#Článok 22.|22]] | [[#Článok 23.|23]] | [[#Článok 24.|24]] | [[#Článok 25.|25]] | [[#Článok 26.|26]] | [[#Článok 27.|27]] | [[#Článok 28.|28]] | [[#Článok 29.|29]] | [[#Článok 30.|30]]

&lt;center&gt;'''Všeobecná deklarácia ľudských práv'''&lt;/center&gt;

==''Úvod''==

Vo vedomí ,že uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodcudziteľných práv členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete,

Že zneuznanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom, ktoré urážajú svedomie ľudstva, a že vybudovanie sveta, v ktorom ľudia, zbavení strachu a núdze, budú sa tešiť slobode prejavu a presvedčenia, bolo vyhlásené za najvyšší cieľ ľudu,

Že je nutné, aby sa ľudské práva chránili zákonom, ak nemá byť človek donútený uchýliť sa, keď všetko ostatné zlyhalo, k odboju proti tyranii a útlaku,

Že je nutné podporovať rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi, 

Že ľud Spojených národov zdôraznil v Charte znovu svoju vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien a že sa rozhodol podporovať sociálny pokrok a vytvoriť lepšie životné podmienky za väčšej slobody,

Že členské štáty prevzali záväzok zaistiť v spolupráci s Organizáciou Spojených národov všeobecné uznávanie a zachovávanie ľudských práv a základných slobôd a

Že rovnaké chápanie týchto práv a slobôd má nesmierny význam pre dokonalé splnenie tohto záväzku,

'''Vyhlasuje VALNÉ SHROMAŽDENIE túto všeobecnú deklaráciu ľudských práv''' ako spoločný cieľ pre všetky národy a všetky štáty, aby sa každý jednotlivec a každý orgán spoločnosti, majúc túto deklaráciu stále na mysli, snažil vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu k týmto právam a slobodám a zaistiť postupnými opatreniami vnútroštátnymi i medzinárodnými ich všeobecné a účinné uznávanie a zachovávanie ako medzi ľudom členských štátov samých, tak medzi ľudom území , ktoré sú pod ich právomocou.

===''Článok 1.''===
* Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní , čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom jednať v bratskom duchu.

===''Článok 2.''===
* Každý má všetky práva a všetky slobody, vyhlásené v tejto deklarácii, bez hocijakého rozlišovania najmä podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.Žiaden rozdiel sa nebude robiť na podklade politického, právneho alebo medzinárodného postavenia krajiny alebo územia, ku ktorému osoba prísluší, či je to krajina alebo územie nezávislé alebo pod poručenstvom, nesamosprávne alebo podrobené hocijakému inému obmedzeniu suverenity.

===''Článok 3.''===
* Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.

===''Článok 4.''===
* Nikto sa nesmie držať v otroctve alebo v nevoľníctve: všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané.

===''Článok 5.''===
* Nikto nesmie byť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

===''Článok 6.''===
* Každý má právo, aby bola všade uznávaná jeho právna osobnosť.

===''Článok 7.''===
* Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez hocijakého rozlišovania. Všetci majú právo na rovnakú ochranu proti hocijakej diskriminácii, ktorá porušuje túto deklaráciu, a proti každému podňucovaniu k takej diskriminácii.

===''Článok 8.''===
* Každý má právo, aby mu príslušné vnútroštátne súdy poskytli účinnú ochranu proti činom porušujúcim základné práva, ktoré sú mu priznávané ústavou alebo zákonom.

===''Článok 9.''===
* Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, držaný vo väzbe alebo vyhnaný do vyhnanstva.

===''Článok 10.''===
* Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho právach a povinnostiach a o každom trestnom obvinení, vznesenom proti nemu.

===''Článok 11.''=== 
* '''1.'''Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ nie je zákonným postupom dokázaná jeho vina vo verejnom pokračovaní, pri ktorom mal zaistené všetky možnosti obhajoby. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť odsúdený pre čin alebo opomenutia, ktoré v čase, keď boli spáchané, neboli trestné podľa štátneho alebo medzinárodného práva. Rovnako nesmie byť uložený ťažší trest než trest, ktorý mohol byť uložený v čase, keď trestný čin bol spáchaný. 

===''Článok 12.''=== 
* Nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Každý má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.

===''Článok 13.''===
* '''1.'''Každý má právo voľne sa pohybovať a slobodne si zvoliť bydlisko v tom - ktorom štáte. 
* '''2.'''Každý má právo opustiť hociktorú krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny. 

===''Článok 14.''=== 
* '''1.'''Každý má právo vyhľadať si pred prenasledovaním útočište v iných krajinách a požívať tam azyl. 
* '''2.'''Toto právo nemožno uplatňovať v prípade stíhania na ozaj odôvodneného nepolitickými zločinmi alebo činmi, ktoré sú v rozpore s cieľami a zásadami Spojených národov. 

===''Článok 15.''===
* '''1.'''Každý má právo na štátnu príslušnosť. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojej štátnej príslušnosti, ani práva svoju štátnu príslušnosť zmieniť. 

===''Článok 16.''=== 
* '''1.'''Muži a ženy, ak dosiahli plnoletosť, majú právo bez hocijakého obmedzenia z dôvodov rasovej, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti uzavrieť manželstvo a založiť rodinu. Čo sa manželstva týka, majú počas jeho trvania i pri jeho rozlúčení rovnaké práva. 
* '''2.'''Manželstvá môžu byť uzavreté len so slobodným a plným súhlasom nastávajúcich manželov. 
* '''3.'''Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu so strany spoločnosti štátu. 

===''Článok 17.''=== 
* '''1.'''Každý má právo vlastniť majetok ako sám, tak spolu s inými. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku. 

===''Článok 18.''=== 
* Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov.

===''Článok 19.''=== 
* Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu: toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu pre svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky hocijakými prostriedkami a bez ohľadu na hranice.

===''Článok 20.''===
* '''1.'''Každému je zaručená sloboda pokojného zhromažďovania a združovania sa. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť nútený, aby bol členom nejakého združenia. 

===''Článok 21.''===
* '''1.'''Každý má právo, aby sa účastnil na vláde svojej krajiny buď priamo, alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov. 
* '''2.'''Každý má právo vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny. 
* '''3.'''Vôľa ľudu má byť základom vládnej moci: táto vôľa musí byť vyjadrená správne prevádzanými voľbami, ktoré sa majú konať v pravidelných obdobiach na základe všeobecného a rovného hlasovacieho práva tajným hlasovaním alebo rovnocenným postupom, ktorý zabezpečuje slobodu hlasovania. 

===''Článok 22.''=== 
* Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok, aby mu boli národným úsilím i medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zaistené hospodárske, sociálne a kultúrne práva, potrebné k jeho dôstojnosti a k slobodnému rozvoju jeho osobnosti.

===''Článok 23.''===
* '''1.'''Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. 
* '''2.'''Každý, bez hocijakého rozlišovania, má nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. 
* '''3.'''Každý pracujúci má právo na spravodlivú a dostačujúcu odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému a jeho rodine živobytie odpovedajúce ľudskej dôstojnosti, a ktorá by bola doplnená, keby toho bolo treba, inými prostriedkami sociálnej ochrany. 
* '''4.'''Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k ním. 

===''Článok 24.''=== 
* Každý má právo na odpočinok a na zotavenie, zvlášť aj na rozumné vymedzenie pracovných hodín a na pravidelnú platenú dovolenku.

===''Článok 25.''=== 
* '''1.'''Každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá môže zaistiť jeho zdravie a blahobyt a zdravie jeho rodiny, počítajúc v to menovite výživu, ošatenie, bývanie a lekárske ošetrovanie, ako aj potrebné sociálne opatrenia: má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v nemoci, pri neschopnosti k práci, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastanú za okolností nezávislých ne jeho vôli. 
* '''2.'''Materstvo a detstvo majú nárok na zvláštnu starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či manželské alebo nemanželské, požívajú rovnakú sociálnu ochranu. 

===''Článok 26.''===
* '''1.'''Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie nech je bezplatné aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie je povinné. Technické a odborné vzdelanie nech je všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie má byť rovnako prístupné každému podľa jeho schopností. 
* '''2.'''Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Má napomáhať k vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a priateľstvu medzi všetkými národmi a všetkými rasovými i náboženskými skupinami, ako aj k rozvoju činnosti Spojených národov pre zachovanie mieru. 
* '''3.'''Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti. 

===''Článok 27.''===
* '''1.'''Každý má právo slobodne sa účastniť na kultúrnom živote spoločnosti, užívať plodov umenia a účastniť sa na vedeckom pokroku a jeho výťažkoch. 
* '''2.'''Každý má právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho vedeckej, literárnej alebo umeleckej tvorby. 
===''Článok 28.''=== 
Každý má právo na to, aby vládol taký sociálny a medzinárodný poriadok, v ktorom by práva a slobody vyhlásené v tejto deklarácii boli plne uplatnené.

===''Článok 29.''===
* '''1.'''Každý má povinnosť voči spoločnosti: jedine v nej môže slobodne a plne rozvinúť svoju osobnosť. 
* '''2.'''Vo výkone svojich práv a v užívaní svojich slobôd je každý podrobený iba takým obmedzeniam, ktoré stanoví zákon a ktoré slúžia výhradne k zabezpečeniu náležitého, uznávania a zachovávania práv a slobôd iných, ako aj k uspokojeniu spravodlivých požiadaviek mravnosti, verejného poriadku a obecného blaha v demokratickej spoločnosti. 
* '''3.'''Výkon týchto práv a slobôd nesmie byť v žiadnom prípade v rozpore s cieľami a zásadami Spojených národov. 

===''Článok 30.''=== 
* V tejto deklarácii nič sa nesmie vykladať tak, aby oprávňovalo ktorýkoľvek štát, skupinu, alebo osobu vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov, ktoré by smerovali k potlačeniu niektorého z práv alebo slobôd v tejto deklarácii vyhlásených.

{{Wikipédia|Všeobecná deklarácia ľudských práv}}


[[Category:Dokumenty]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2574</id>
      <timestamp>2006-10-07T14:37:23Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>212.96.178.147</ip>
      </contributor>
      <comment>iw</comment>
      <text xml:space="preserve">__NOTOC__
Sekcie dokumentu: [[#Úvod|Úvod]] | Články: [[#Článok 1.|1]] | [[#Článok 2.|2]] | [[#Článok 3.|3]] | [[#Článok 4.|4]] | [[#Článok 5.|5]] | [[#Článok 6.|6]] | [[#Článok 7.|7]] | [[#Článok 8.|8]] | [[#Článok 9.|9]] | [[#Článok 10.|10]] | [[#Článok 11.|11]] | [[#Článok 12.|12]] | [[#Článok 13.|13]] | [[#Článok 14.|14]] | [[#Článok 15.|15]] | [[#Článok 16.|16]] | [[#Článok 17.|17]] | [[#Článok 18.|18]] | [[#Článok 19.|19]] | [[#Článok 20.|20]] | [[#Článok 21.|21]] | [[#Článok 22.|22]] | [[#Článok 23.|23]] | [[#Článok 24.|24]] | [[#Článok 25.|25]] | [[#Článok 26.|26]] | [[#Článok 27.|27]] | [[#Článok 28.|28]] | [[#Článok 29.|29]] | [[#Článok 30.|30]]

&lt;center&gt;'''Všeobecná deklarácia ľudských práv'''&lt;/center&gt;

==''Úvod''==

Vo vedomí ,že uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodcudziteľných práv členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete,

Že zneuznanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom, ktoré urážajú svedomie ľudstva, a že vybudovanie sveta, v ktorom ľudia, zbavení strachu a núdze, budú sa tešiť slobode prejavu a presvedčenia, bolo vyhlásené za najvyšší cieľ ľudu,

Že je nutné, aby sa ľudské práva chránili zákonom, ak nemá byť človek donútený uchýliť sa, keď všetko ostatné zlyhalo, k odboju proti tyranii a útlaku,

Že je nutné podporovať rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi, 

Že ľud Spojených národov zdôraznil v Charte znovu svoju vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien a že sa rozhodol podporovať sociálny pokrok a vytvoriť lepšie životné podmienky za väčšej slobody,

Že členské štáty prevzali záväzok zaistiť v spolupráci s Organizáciou Spojených národov všeobecné uznávanie a zachovávanie ľudských práv a základných slobôd a

Že rovnaké chápanie týchto práv a slobôd má nesmierny význam pre dokonalé splnenie tohto záväzku,

'''Vyhlasuje VALNÉ SHROMAŽDENIE túto všeobecnú deklaráciu ľudských práv''' ako spoločný cieľ pre všetky národy a všetky štáty, aby sa každý jednotlivec a každý orgán spoločnosti, majúc túto deklaráciu stále na mysli, snažil vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu k týmto právam a slobodám a zaistiť postupnými opatreniami vnútroštátnymi i medzinárodnými ich všeobecné a účinné uznávanie a zachovávanie ako medzi ľudom členských štátov samých, tak medzi ľudom území , ktoré sú pod ich právomocou.

===''Článok 1.''===
* Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní , čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom jednať v bratskom duchu.

===''Článok 2.''===
* Každý má všetky práva a všetky slobody, vyhlásené v tejto deklarácii, bez hocijakého rozlišovania najmä podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.Žiaden rozdiel sa nebude robiť na podklade politického, právneho alebo medzinárodného postavenia krajiny alebo územia, ku ktorému osoba prísluší, či je to krajina alebo územie nezávislé alebo pod poručenstvom, nesamosprávne alebo podrobené hocijakému inému obmedzeniu suverenity.

===''Článok 3.''===
* Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.

===''Článok 4.''===
* Nikto sa nesmie držať v otroctve alebo v nevoľníctve: všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané.

===''Článok 5.''===
* Nikto nesmie byť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

===''Článok 6.''===
* Každý má právo, aby bola všade uznávaná jeho právna osobnosť.

===''Článok 7.''===
* Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez hocijakého rozlišovania. Všetci majú právo na rovnakú ochranu proti hocijakej diskriminácii, ktorá porušuje túto deklaráciu, a proti každému podňucovaniu k takej diskriminácii.

===''Článok 8.''===
* Každý má právo, aby mu príslušné vnútroštátne súdy poskytli účinnú ochranu proti činom porušujúcim základné práva, ktoré sú mu priznávané ústavou alebo zákonom.

===''Článok 9.''===
* Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, držaný vo väzbe alebo vyhnaný do vyhnanstva.

===''Článok 10.''===
* Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho právach a povinnostiach a o každom trestnom obvinení, vznesenom proti nemu.

===''Článok 11.''=== 
* '''1.'''Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ nie je zákonným postupom dokázaná jeho vina vo verejnom pokračovaní, pri ktorom mal zaistené všetky možnosti obhajoby. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť odsúdený pre čin alebo opomenutia, ktoré v čase, keď boli spáchané, neboli trestné podľa štátneho alebo medzinárodného práva. Rovnako nesmie byť uložený ťažší trest než trest, ktorý mohol byť uložený v čase, keď trestný čin bol spáchaný. 

===''Článok 12.''=== 
* Nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Každý má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.

===''Článok 13.''===
* '''1.'''Každý má právo voľne sa pohybovať a slobodne si zvoliť bydlisko v tom - ktorom štáte. 
* '''2.'''Každý má právo opustiť hociktorú krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny. 

===''Článok 14.''=== 
* '''1.'''Každý má právo vyhľadať si pred prenasledovaním útočište v iných krajinách a požívať tam azyl. 
* '''2.'''Toto právo nemožno uplatňovať v prípade stíhania na ozaj odôvodneného nepolitickými zločinmi alebo činmi, ktoré sú v rozpore s cieľami a zásadami Spojených národov. 

===''Článok 15.''===
* '''1.'''Každý má právo na štátnu príslušnosť. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojej štátnej príslušnosti, ani práva svoju štátnu príslušnosť zmieniť. 

===''Článok 16.''=== 
* '''1.'''Muži a ženy, ak dosiahli plnoletosť, majú právo bez hocijakého obmedzenia z dôvodov rasovej, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti uzavrieť manželstvo a založiť rodinu. Čo sa manželstva týka, majú počas jeho trvania i pri jeho rozlúčení rovnaké práva. 
* '''2.'''Manželstvá môžu byť uzavreté len so slobodným a plným súhlasom nastávajúcich manželov. 
* '''3.'''Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu so strany spoločnosti štátu. 

===''Článok 17.''=== 
* '''1.'''Každý má právo vlastniť majetok ako sám, tak spolu s inými. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku. 

===''Článok 18.''=== 
* Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov.

===''Článok 19.''=== 
* Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu: toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu pre svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky hocijakými prostriedkami a bez ohľadu na hranice.

===''Článok 20.''===
* '''1.'''Každému je zaručená sloboda pokojného zhromažďovania a združovania sa. 
* '''2.'''Nikto nesmie byť nútený, aby bol členom nejakého združenia. 

===''Článok 21.''===
* '''1.'''Každý má právo, aby sa účastnil na vláde svojej krajiny buď priamo, alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov. 
* '''2.'''Každý má právo vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny. 
* '''3.'''Vôľa ľudu má byť základom vládnej moci: táto vôľa musí byť vyjadrená správne prevádzanými voľbami, ktoré sa majú konať v pravidelných obdobiach na základe všeobecného a rovného hlasovacieho práva tajným hlasovaním alebo rovnocenným postupom, ktorý zabezpečuje slobodu hlasovania. 

===''Článok 22.''=== 
* Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok, aby mu boli národným úsilím i medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zaistené hospodárske, sociálne a kultúrne práva, potrebné k jeho dôstojnosti a k slobodnému rozvoju jeho osobnosti.

===''Článok 23.''===
* '''1.'''Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. 
* '''2.'''Každý, bez hocijakého rozlišovania, má nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. 
* '''3.'''Každý pracujúci má právo na spravodlivú a dostačujúcu odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému a jeho rodine živobytie odpovedajúce ľudskej dôstojnosti, a ktorá by bola doplnená, keby toho bolo treba, inými prostriedkami sociálnej ochrany. 
* '''4.'''Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k ním. 

===''Článok 24.''=== 
* Každý má právo na odpočinok a na zotavenie, zvlášť aj na rozumné vymedzenie pracovných hodín a na pravidelnú platenú dovolenku.

===''Článok 25.''=== 
* '''1.'''Každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá môže zaistiť jeho zdravie a blahobyt a zdravie jeho rodiny, počítajúc v to menovite výživu, ošatenie, bývanie a lekárske ošetrovanie, ako aj potrebné sociálne opatrenia: má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v nemoci, pri neschopnosti k práci, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastanú za okolností nezávislých ne jeho vôli. 
* '''2.'''Materstvo a detstvo majú nárok na zvláštnu starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či manželské alebo nemanželské, požívajú rovnakú sociálnu ochranu. 

===''Článok 26.''===
* '''1.'''Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie nech je bezplatné aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie je povinné. Technické a odborné vzdelanie nech je všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie má byť rovnako prístupné každému podľa jeho schopností. 
* '''2.'''Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Má napomáhať k vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a priateľstvu medzi všetkými národmi a všetkými rasovými i náboženskými skupinami, ako aj k rozvoju činnosti Spojených národov pre zachovanie mieru. 
* '''3.'''Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti. 

===''Článok 27.''===
* '''1.'''Každý má právo slobodne sa účastniť na kultúrnom živote spoločnosti, užívať plodov umenia a účastniť sa na vedeckom pokroku a jeho výťažkoch. 
* '''2.'''Každý má právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho vedeckej, literárnej alebo umeleckej tvorby. 
===''Článok 28.''=== 
Každý má právo na to, aby vládol taký sociálny a medzinárodný poriadok, v ktorom by práva a slobody vyhlásené v tejto deklarácii boli plne uplatnené.

===''Článok 29.''===
* '''1.'''Každý má povinnosť voči spoločnosti: jedine v nej môže slobodne a plne rozvinúť svoju osobnosť. 
* '''2.'''Vo výkone svojich práv a v užívaní svojich slobôd je každý podrobený iba takým obmedzeniam, ktoré stanoví zákon a ktoré slúžia výhradne k zabezpečeniu náležitého, uznávania a zachovávania práv a slobôd iných, ako aj k uspokojeniu spravodlivých požiadaviek mravnosti, verejného poriadku a obecného blaha v demokratickej spoločnosti. 
* '''3.'''Výkon týchto práv a slobôd nesmie byť v žiadnom prípade v rozpore s cieľami a zásadami Spojených národov. 

===''Článok 30.''=== 
* V tejto deklarácii nič sa nesmie vykladať tak, aby oprávňovalo ktorýkoľvek štát, skupinu, alebo osobu vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov, ktoré by smerovali k potlačeniu niektorého z práv alebo slobôd v tejto deklarácii vyhlásených.

{{Wikipédia|Všeobecná deklarácia ľudských práv}}

[[Category:Dokumenty]]

[[ar:%D8%A5%D8%B9%D9%84%D8%A7%D9%86_%D8%B9%D8%A7%D9%84%D9%85%D9%8A_%D9%84%D8%AD%D9%82%D9%88%D9%82_%D8%A7%D9%84%D8%A5%D9%86%D8%B3%D8%A7%D9%86]]
[[cs:Všeobecná deklarace lidských práv]]
[[de:Allgemeine Erklärung der Menschenrechte]]
[[el:Οικουμενική Διακήρυξη για τα Ανθρώπινα Δικαιώματα]]
[[en:Universal Declaration of Human Rights]]
[[es:Declaración Universal de los Derechos Humanos]]
[[fr:Déclaration universelle des Droits de l'Homme]] 
[[id:Pernyataan Umum tentang Hak-Hak Asasi Manusia]]
[[pl:Powszechna Deklaracja Praw Człowieka]]
[[pt:Declaração Universal dos Direitos Humanos]]
[[ru:Всеобщая декларация прав человека]]
[[sv:FN:s deklaration om de mänskliga rättigheterna]]
[[zh:世界人權宣言]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Margita a Besná</title>
    <id>1478</id>
    <revision>
      <id>1757</id>
      <timestamp>2006-04-25T13:55:29Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>reinit</comment>
      <text xml:space="preserve">Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo - &lt;br&gt;
jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô. &lt;br&gt;
Letí, letí ako húska, z Turca do Trenčína: &lt;br&gt;
Pozor, chlapci! tu je už tá Strečnianska dolina. &lt;br&gt;
Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly, &lt;br&gt;
jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali: &lt;br&gt;
to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká; &lt;br&gt;
hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka. &lt;br&gt;
Nebojte sa! Neraz som ja prešiel sťato zdravý &lt;br&gt;
s bohpomocou; - ale teraz, chlapci, klobúk z hlavy! &lt;br&gt;

I všetko sa krížom žehná i modlí skrúšene: &lt;br&gt;
prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene! &lt;br&gt;

Pozor! tu už Margita! &lt;br&gt;
Že nás vľúdne privíta. &lt;br&gt;
Stúliť veslá a rúče &lt;br&gt;
šmihom cez jej náručie! &lt;br&gt;
Ona smelým neškodí, &lt;br&gt;
dobrých Pán Boh sprevodí. - &lt;br&gt;
Pozor! - tu Besná saňa! &lt;br&gt;
Smelo v osudný skok! &lt;br&gt;
Strelou do jej hrtana! &lt;br&gt;

Razom: kormidlom vbok! - &lt;br&gt;
A plť v huku i v pene &lt;br&gt;
z pyskov sa jej vyžene. &lt;br&gt;

Chvalabohu! - faktor vzdychne - šuhajci, už sme von! &lt;br&gt;
A tí trnú, či za nimi Besná nejde v pohon. &lt;br&gt;
Nabok strachy! - teraz k vatre! usušiť si šaty, &lt;br&gt;
ja vám budem o tých hrôzach hrozné rozprávati. &lt;br&gt;

Ponad Váhom biely dom. &lt;br&gt;
Pekná vdova býva v ňom; &lt;br&gt;
ale krajšia dievčina &lt;br&gt;
Margita, pastorkyňa. &lt;br&gt;
Vdovička pekná, mladá, &lt;br&gt;
vydávať by sa rada. &lt;br&gt;
Vysedúva pri okne &lt;br&gt;
a dievča v poli mokne; &lt;br&gt;
oblieka sa v zamaty &lt;br&gt;
a dievčatko v záplaty; &lt;br&gt;
umýva sa vôdkami &lt;br&gt;
a sirota slzami. &lt;br&gt;
Idú, idú vohl'ači; &lt;br&gt;
na vdovu nik nepáči, &lt;br&gt;
len sa každý hneď pýta: &lt;br&gt;
A kdeže je Margita? &lt;br&gt;

&quot;Hejže, Bože, prebože, - &lt;br&gt;
takto to byt' nemôže! &lt;br&gt;
Mne cestička zaťatá, &lt;br&gt;
kým ona nie vydatá. &lt;br&gt;
Vydať ju? - vec daromná.&lt;br&gt; 
Kto potom príde po mňa? &lt;br&gt;
Bohatstvo pôjde za ňou: &lt;br&gt;
ja slúžkou, ona paňou.&quot; &lt;br&gt;
Rozmýšľa, vzdychá, šepce: &lt;br&gt;
&quot;Pre ňu ma - ach, nik nechce, &lt;br&gt;
pre ňu sa mi nešťästí: &lt;br&gt;
preč! - ona musí z cesty!&quot; &lt;br&gt;

A zlým ohňom vzbĺkne zrak: &lt;br&gt;
&quot;Počkaj, počkaj! - zrobím tak!&quot;&lt;br&gt; 

&quot;Margito! - už po lete - &lt;br&gt;
pôjdeš do Turca k tete: &lt;br&gt;
Tam obžinky, jasoty: &lt;br&gt;
čas oddýchnuť z roboty. &lt;br&gt;
Vezmi sviatočné šaty &lt;br&gt;
i živôtik z tafaty - &lt;br&gt;
i partu, keď ti ďaka - &lt;br&gt;
kto vie, čo ťa tam čaká.&quot; &lt;br&gt;

Ide dievča dolinou &lt;br&gt;
a macocha sihlinou; &lt;br&gt;
dievča letí ako vták &lt;br&gt;
a macocha ako drak. &lt;br&gt;

Prišlo ono pod bralo, &lt;br&gt;
kvietky vodou hádzalo: &lt;br&gt;
&quot;Hejže, Váhu, veštec náš! &lt;br&gt;
Kam ja pôjdem na sobáš!&quot; &lt;br&gt;
Vtom vzteklica pripáli: &lt;br&gt;
plesk! dievčinu zo skaly - &lt;br&gt;
&quot;Na! tu tebe sobáš tvoj!&quot; &lt;br&gt;
Voda, hora zhučí: hoj! - &lt;br&gt;

Vdova kradne sa domov, &lt;br&gt;
&quot;Hoj, hoj!&quot; - ktos' za ňou volá, &lt;br&gt;
ktos' kuká spoza stromov, &lt;br&gt;
ale tu nič dokola. &lt;br&gt;
&quot;Chachacha! kto o tom vie? &lt;br&gt;
Ticho, ticho, svedomie! &lt;br&gt;

Už cestička preťatá, &lt;br&gt;
už Margita vydatá.&quot; &lt;br&gt;

&quot;Hej, šuhajko z Ľubochny, &lt;br&gt;
nepískaj ty pod okny, &lt;br&gt;
ale pod' dnu ku stolu: &lt;br&gt;
zoberme sa my spolu! &lt;br&gt;
Cestička už preťatá, &lt;br&gt;
Margita už vydatá.&quot; &lt;br&gt;
Nechodí šuhaj dnuká, &lt;br&gt;
srdce jej žiaľom puká - &lt;br&gt;
v duši kýsi hlas kričí &lt;br&gt;
akoby hlas kuvičí: &lt;br&gt;
&quot;Aha, tu si, tu si, tu!&lt;br&gt; 
kam si dala Margitu?&quot; &lt;br&gt;
Hlavu na prsia zvesí: &lt;br&gt;
&quot;Nádej moja, kdeže si? &lt;br&gt;
Ani šuhaj, ani sen - &lt;br&gt;
svitaj, svitaj, biely deň!&quot; &lt;br&gt;

Svitlo. Vyjde do dvora - &lt;br&gt;
tu Váh, nebo i hora &lt;br&gt;
jak by hrozní sudcovia &lt;br&gt;
okom prísnym ju lovia: &lt;br&gt;
&quot;Aha, tu si, tu si, tu! &lt;br&gt;
kams' podela Margitu?&quot; &lt;br&gt;
&quot;Ani noci, ani dňa - &lt;br&gt;
čo si počnem, ja biedna?!&quot; &lt;br&gt;

Suseda, čo to značí  &lt;br&gt;
ten čudný rapot strák? &lt;br&gt;

&quot;Prídu, prídu vohľači.&quot; &lt;br&gt;
Vohľači? - &quot;Veru tak! &lt;br&gt;
Prikrývajte len stoly: &lt;br&gt;
hostia jak by tu boli.&quot; &lt;br&gt;

Ach, suseda, suseda! &lt;br&gt;
mne čosi pokoj nedá. &lt;br&gt;
&quot;Viem ja čo, dievka moja; &lt;br&gt;
prídu oni - ukoja.&quot; &lt;br&gt;
Kto príde? - On? - a či nie? &lt;br&gt;
&quot;Čo súdené, neminie!&quot; - &lt;br&gt;

Ticho. Už sa večerí. &lt;br&gt;
Čuj len: klop, klop, do dverí, &lt;br&gt;
klop klop, klop klop! - ha, kto je? &lt;br&gt;
&quot;To klope srdce tvoje.&quot; &lt;br&gt;
V okne - páč! - tvár strašlivá, &lt;br&gt;
pozri! - jak sa dnu díva - &lt;br&gt;
oči jej stĺpkom stoja. &lt;br&gt;
&quot;Veď to tam tôňa tvoja.&quot; &lt;br&gt;
Čo ten pes toľko breše?  &lt;br&gt;
Ćo to za kvik na streše? &lt;br&gt;

Na moste dupot koní: &lt;br&gt;
ach, to už idú oni! &lt;br&gt;

Dvanásta práve bije - &lt;br&gt;
&quot;Dievka moja, čo ti je? &lt;br&gt;
Bože môj, ty si chorá, &lt;br&gt;
tebe sa dačo marí; &lt;br&gt;
či poslať po doktora - &lt;br&gt;
a či poslať do fary?&quot; &lt;br&gt;

Ach, nie! nie! márne reči, &lt;br&gt;
mňa doktor nevylieči, &lt;br&gt;

kňaz rozhrešenie nedá: &lt;br&gt;
mne beda, večná beda! &lt;br&gt;
Čuješ ten spev pred vráty? &lt;br&gt;
To idú moji svati: &lt;br&gt;

&quot;Išlo dievča na sobáš - &lt;br&gt;
hotuj, mamko, čo len máš. &lt;br&gt;
Už nevesta zavitá &lt;br&gt;
bielou ružou prekvitá. &lt;br&gt;

Vezmi, mamko, pokladov: &lt;br&gt;
pôjdeme my za mladou, &lt;br&gt;
pôjdeme my ta, ta, ta, &lt;br&gt;
kde Margita vydatá!&quot; &lt;br&gt;

Suseda, vody! vody! &lt;br&gt;
Ach, zle mi, zle prichodí! - - &lt;br&gt;

Buch, buch! - dvere s' rozpadnú - &lt;br&gt;
utopenci vkročia dnu: &lt;br&gt;
&quot;Hej, domová, domová. &lt;br&gt;
čis' už s venom hotová?!&quot; &lt;br&gt;

Zvýskne - vlasy sa zježia: &lt;br&gt;
vyletí na pobrežia, &lt;br&gt;
z pobrežia poď! hor' stráňou &lt;br&gt;
a svati všetci za ňou. &lt;br&gt;
Ona predkom ako blesk, &lt;br&gt;
hoj, a za ňou tresk i plesk. &lt;br&gt;

Horou hučí: haj, haj, haj! &lt;br&gt;
a dolinou: jaj, jaj, jaj! &lt;br&gt;

&quot;Pukaj, kočiš, do koní: &lt;br&gt;
pokuta hriech dohoní!&quot; &lt;br&gt;

Na vrch brala doletí, &lt;br&gt;
svadba za ňou vzápätí: &lt;br&gt;
&quot;Hraj, muzika, hraj! &lt;br&gt;
Hraj, muzika do skoku - &lt;br&gt;
a s macochou do toku &lt;br&gt;
haj, haja, haj!&quot; &lt;br&gt;

Tak sa stalo. - Od tých čias, vraj, o polnočnej chvíli &lt;br&gt;
počuť, ako na tých skalách čosi clivo kvíli. &lt;br&gt;
Na vrch Besnej chachot, chichot, svadobníci vreštia; &lt;br&gt;
ale vtedy beda pltiam, čo blízko neštestia. &lt;br&gt;
A tak to, vraj, bude bývať, kým sa v prach nezmelí &lt;br&gt;
to veliké, hrozné bralo, ten hriech skamenelý. &lt;br&gt;
Neraz doň hrom ešte udrie, neraz Váh doň búši, &lt;br&gt;
kým popraje Boh pokoja totej biednej duši. &lt;br&gt;
Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí, &lt;br&gt;
kým sa miera nedoplní nevinných obetí. &lt;br&gt;
A len potom celým Váhom - tak to povedajú - &lt;br&gt;
poletí piť spievajúci dolu ku Dunaju. &lt;br&gt;


[[Kategória:Ján Botto]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Nad Tatrou sa blýska</title>
    <id>1479</id>
    <revision>
      <id>1758</id>
      <timestamp>2006-04-25T13:59:19Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>reinit</comment>
      <text xml:space="preserve">Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú,&lt;br/&gt;
Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú,&lt;br/&gt;
Zastavme ich bratia, nech sa ony stratia, Slováci ožijú,&lt;br/&gt;
Zastavme ich bratia, nech sa ony stratia, Slováci ožijú.&lt;br/&gt;
&lt;br/&gt;
To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo,&lt;br/&gt;
To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo,&lt;br/&gt;
Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo,&lt;br/&gt;
Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.&lt;br/&gt;
&lt;br/&gt;
Už Slovensko vstáva putá si strháva,&lt;br/&gt;
Už Slovensko vstáva putá si strháva,&lt;br/&gt;
Hej rodina milá, hodina odbila, žije matka Sláva,&lt;br/&gt;
Hej rodina milá, hodina odbila, žije matka Sláva.&lt;br/&gt;
&lt;br/&gt;
Ešte jedle rastú na krivánskej strane,&lt;br/&gt;
Ešte jedle rastú na krivánskej strane,&lt;br/&gt;
Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás vstane,&lt;br/&gt;
Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás vstane.&lt;br/&gt;

== Externé odkazy ==
{{Wikipédia|Nad Tatrou sa blýska}}


[[Kategória:Janko Matúška]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Janko Matúška</title>
    <id>1480</id>
    <revision>
      <id>1759</id>
      <timestamp>2006-04-25T14:00:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>init</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- {{Wikipédia|Janko Matúška}} --&gt;
[[Kategória:Autori]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2582</id>
      <timestamp>2006-10-18T07:03:43Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>radenie v kategórii</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;!-- {{Wikipédia|Janko Matúška}} --&gt;
[[Kategória:Autori|Matúška, Janko]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Wikisource:Vylúčenie zodpovednosti</title>
    <id>1481</id>
    <revision>
      <id>1765</id>
      <timestamp>2006-06-02T10:03:32Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>87.197.39.97</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">GABO</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia:Čarodejnice</title>
    <id>1483</id>
    <revision>
      <id>1769</id>
      <timestamp>2006-06-27T13:07:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>COPYVIO?</comment>
      <text xml:space="preserve">Kto je to Miloš Ferko? Dal súhlas na zverejnenie diela? Alebo je to amatérska tvorba?&lt;br/&gt;suspect copyvio --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 13:07, 27 jún 2006 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Jon Harald Søby</title>
    <id>1589</id>
    <revision>
      <id>2431</id>
      <timestamp>2006-07-02T15:08:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Jon Harald Søby</username>
        <id>22</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">I am '''[[m:User:Jon Harald Søby|Jon Harald Søby]]'''. You can contact me [[m:User talk:Jon Harald Søby|on Meta]].&amp;nbsp;&amp;nbsp;

[[ang:User:Jon Harald Søby]]
[[ar:User:Jon Harald Søby]]
[[az:User:Jon Harald Søby]]
[[bg:User:Jon Harald Søby]]
[[bs:User:Jon Harald Søby]]
[[ca:User:Jon Harald Søby]]
[[cs:User:Jon Harald Søby]]
[[cy:User:Jon Harald Søby]]
[[da:User:Jon Harald Søby]]
[[de:User:Jon Harald Søby]]
[[el:User:Jon Harald Søby]]
[[en:User:Jon Harald Søby]]
[[es:User:Jon Harald Søby]]
[[et:User:Jon Harald Søby]]
[[fa:User:Jon Harald Søby]]
[[fi:User:Jon Harald Søby]]
[[fo:User:Jon Harald Søby]]
[[fr:User:Jon Harald Søby]]
[[gl:User:Jon Harald Søby]]
[[he:User:Jon Harald Søby]]
[[hr:User:Jon Harald Søby]]
[[ht:User:Jon Harald Søby]]
[[hu:User:Jon Harald Søby]]
[[id:User:Jon Harald Søby]]
[[is:User:Jon Harald Søby]]
[[it:User:Jon Harald Søby]]
[[ja:User:Jon Harald Søby]]
[[kn:User:Jon Harald Søby]]
[[ko:User:Jon Harald Søby]]
[[la:User:Jon Harald Søby]]
[[lt:User:Jon Harald Søby]]
[[ml:User:Jon Harald Søby]]
[[nl:User:Jon Harald Søby]]
[[no:User:Jon Harald Søby]]
[[pl:User:Jon Harald Søby]]
[[pt:User:Jon Harald Søby]]
[[ro:User:Jon Harald Søby]]
[[ru:User:Jon Harald Søby]]
[[sk:User:Jon Harald Søby]]
[[sl:User:Jon Harald Søby]]
[[sr:User:Jon Harald Søby]]
[[sv:User:Jon Harald Søby]]
[[te:User:Jon Harald Søby]]
[[th:User:Jon Harald Søby]]
[[tr:User:Jon Harald Søby]]
[[uk:User:Jon Harald Søby]]
[[vi:User:Jon Harald Søby]]
[[yi:User:Jon Harald Søby]]
[[zh:User:Jon Harald Søby]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Copyright</title>
    <id>1668</id>
    <revision>
      <id>2536</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:12:32Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>init</comment>
      <text xml:space="preserve">{{bptop}}
'''Obsah tejto stránky má nevyjasnené autorské práva.'''&lt;/br&gt;
Znamená to, že nie je jednoznačne [[w:Voľné dielo|voľným dielom]] alebo dielom s voľnou lienciou (napríklad  [[w:GNU Free Documentation License|GFDL]]).  Autor tejto stránky by mal stav autorských práv čo najskôr objasniť, ináč bude stránka v dohľadnej dobe vymazaná.
{{bpbottom}}

[[Kategória:Nevyjasnené autorské práva]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2547</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:42:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">{{bptop}}
'''Obsah tejto stránky má nevyjasnené autorské práva.'''&lt;/br&gt;
Znamená to, že nie je jednoznačne [[w:Voľné dielo|voľným dielom]] alebo dielom s voľnou lienciou (napríklad  [[w:GNU Free Documentation License|GFDL]]).  Autor tejto stránky by mal stav autorských práv čo najskôr objasniť, ináč bude stránka v dohľadnej dobe vymazaná.
{{bpbottom}}

[[Kategória:Nevyjasnené autorské práva]]

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Údržba]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Nevyjasnené autorské práva</title>
    <id>1669</id>
    <revision>
      <id>2537</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:13:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Miloš Ferko</title>
    <id>1670</id>
    <revision>
      <id>2538</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:15:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>[[Čarodejnice]]</comment>
      <text xml:space="preserve">== [[Čarodejnice]] ==
Milý redaktor, mohol by si prosím špecifikovať autorské práva tohto textu? Ďakujem. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 11:15, 3 október 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2760</id>
      <timestamp>2006-12-03T11:50:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>213.151.228.223</ip>
      </contributor>
      <comment>mozno</comment>
      <text xml:space="preserve">== [[Čarodejnice]] ==
Milý redaktor, mohol by si prosím špecifikovať autorské práva tohto textu? Ďakujem. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 11:15, 3 október 2006 (UTC)

== mozno ==

sam je to sam autor a publikuje vlastnu tvorbu?</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2761</id>
      <timestamp>2006-12-03T11:51:22Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>213.151.228.223</ip>
      </contributor>
      <comment>/* mozno */</comment>
      <text xml:space="preserve">== [[Čarodejnice]] ==
Milý redaktor, mohol by si prosím špecifikovať autorské práva tohto textu? Ďakujem. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 11:15, 3 október 2006 (UTC)

== mozno ==

je to sam autor a publikuje vlastnu tvorbu?</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2764</id>
      <timestamp>2006-12-04T07:26:51Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>vymazane</comment>
      <text xml:space="preserve">== [[Čarodejnice]] ==
Milý redaktor, mohol by si prosím špecifikovať autorské práva tohto textu? Ďakujem. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 11:15, 3 október 2006 (UTC)
* Mozno je to sam autor a publikuje vlastnu tvorbu?
** Text bez zdroja a autorských práv vymazaný. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:26, 4. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2765</id>
      <timestamp>2006-12-04T12:17:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>147.213.138.3</ip>
      </contributor>
      <comment>/* [[Čarodejnice]] */</comment>
      <text xml:space="preserve">== [[Čarodejnice]] ==
Milý redaktor, mohol by si prosím špecifikovať autorské práva tohto textu? Ďakujem. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 11:15, 3 október 2006 (UTC)
* Mozno je to sam autor a publikuje vlastnu tvorbu?
** Text bez zdroja a autorských práv vymazaný. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:26, 4. december 2006 (UTC)
*** bol to sám autor a publikoval vlastnú tvorbu :-)  Len ho asi nenapadlo pozerať sa na diskusie. Mám mu to povedať? [[Redaktor:147.213.138.3|147.213.138.3]] 12:17, 4. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2766</id>
      <timestamp>2006-12-04T12:19:40Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>147.213.138.3</ip>
      </contributor>
      <comment>/* [[Čarodejnice]] */</comment>
      <text xml:space="preserve">== [[Čarodejnice]] ==
Milý redaktor, mohol by si prosím špecifikovať autorské práva tohto textu? Ďakujem. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 11:15, 3 október 2006 (UTC)
* Mozno je to sam autor a publikuje vlastnu tvorbu?
** Text bez zdroja a autorských práv vymazaný. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:26, 4. december 2006 (UTC)
*** bol to sám autor a publikoval vlastnú tvorbu :-)  Len ho asi nenapadlo pozerať sa na diskusie. Mám mu to povedať? Chcelo by to nejaké livenčné tagy ako sú na wikicommons. [[Redaktor:147.213.138.3|147.213.138.3]] 12:17, 4. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2767</id>
      <timestamp>2006-12-04T12:19:48Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>147.213.138.3</ip>
      </contributor>
      <comment>/* [[Čarodejnice]] */</comment>
      <text xml:space="preserve">== [[Čarodejnice]] ==
Milý redaktor, mohol by si prosím špecifikovať autorské práva tohto textu? Ďakujem. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 11:15, 3 október 2006 (UTC)
* Mozno je to sam autor a publikuje vlastnu tvorbu?
** Text bez zdroja a autorských práv vymazaný. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:26, 4. december 2006 (UTC)
*** bol to sám autor a publikoval vlastnú tvorbu :-)  Len ho asi nenapadlo pozerať sa na diskusie. Mám mu to povedať? Chcelo by to nejaké licenčné tagy ako sú na wikicommons. [[Redaktor:147.213.138.3|147.213.138.3]] 12:17, 4. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2768</id>
      <timestamp>2006-12-05T07:35:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* [[Čarodejnice]] */</comment>
      <text xml:space="preserve">== Čarodejnice ==
Milý redaktor, mohol by si prosím špecifikovať autorské práva tohto textu? Ďakujem. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 11:15, 3 október 2006 (UTC)
* Mozno je to sam autor a publikuje vlastnu tvorbu?
** Text bez zdroja a autorských práv vymazaný. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:26, 4. december 2006 (UTC)
*** Bol to sám autor a publikoval vlastnú tvorbu :-)  Len ho asi nenapadlo pozerať sa na diskusie. Mám mu to povedať? Chcelo by to nejaké licenčné tagy ako sú na wikicommons. [[Redaktor:147.213.138.3|147.213.138.3]] 12:17, 4. december 2006 (UTC)
**** Stačí si prečítať [[Wikisource:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]]. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:35, 5. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Pomocník</title>
    <id>1671</id>
    <revision>
      <id>2541</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:35:46Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Návody</title>
    <id>1672</id>
    <revision>
      <id>2543</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:38:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Šablóny]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Šablóny</title>
    <id>1673</id>
    <revision>
      <id>2544</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:38:47Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Údržba</title>
    <id>1674</id>
    <revision>
      <id>2548</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:42:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Šablóny]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Na úpravu</title>
    <id>1675</id>
    <revision>
      <id>2552</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:50:45Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>init</comment>
      <text xml:space="preserve">{{bptop}}
'''Táto stránka si vyžaduje redakčnú úpravu.'''&lt;/br&gt;
Znamená to, že nezodpovedá štandardom alebo konvenciám Wikisource a je potrebný zásah redaktora.
{{bpbottom}}

[[Kategória:Na úpravu]]

&lt;noinclude&gt;
[[Kategória:Údržba]]
&lt;/noinclude&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Na úpravu</title>
    <id>1676</id>
    <revision>
      <id>2553</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:51:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Hlavná stránka</title>
    <id>1677</id>
    <revision>
      <id>2557</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:54:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>[[Kategória:Šablóny]]</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Šablóny]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Interwiki</title>
    <id>1678</id>
    <revision>
      <id>2561</id>
      <timestamp>2006-10-03T11:56:36Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Šablóny]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Wikisource:Zásady a pravidlá</title>
    <id>1679</id>
    <revision>
      <id>2563</id>
      <timestamp>2006-10-03T12:55:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>Zásady prijímania textov</comment>
      <text xml:space="preserve">== Zásady prijímania textov ==

Wikisource je zbierka voľne dostupných originálnych literárnych alebo faktografických textov v slovenskom jazyku. Tieto texty musia však spĺňať niektoré kritériá.

=== Čo vo Wikisource môže byť? ===
# '''Texty vo Wikisource musia byť voľne dostupné.''' To je primárne kritérium. Znamená to, že každý text vo Wikisource musí byť dielom bez autorských práv alebo dielom s voľnou licenciou (napr. [[w:GFDL|GFDL]]).
# '''Texty vo Wikisource musia byť publikované inde.''' Sekundárnym kritériom je, že Wikisource neprijíma originálne texty, t.j. také, ktoré ešte neboli nikde inde publikované. Kritérium publikácie znamená, že nemôže ísť o texty vydané bez vydavateľa, napríklad zaslané do [[w:Usenet|diskusných skupín Usenetu]] alebo elektronicky, na vlastnej webovskej stránke alebo [[w:blog|blogu]].
# '''Texty vo Wikisource musia byť v slovenskom jazyku.''' Texty v iných jazykoch patria do inojazyčných portálov Wikisource alebo na viacjazyčný portál [[:oldwikisource:Wikisource|Wikisource]].  Kritérium treba vykladať voľne, zahrnuje napríklad aj texty v historickej forme slovenského jazyka, ktoré nespĺňajú podmienky na zaradenie do inojazyčných portálov (najmä [[:cs:Hlavní strana|český]]).

==== Príklady ====
* literárne texty &amp;ndash; knihy, poviedky, poézia
* faktografické texty &amp;ndash; úradné záznamy, listy, prepisy zvukových nahrávok, vedecké práce
* texty piesní

=== Čo do Wikisource nepatrí? ===

# '''Wikisource nie je portál pre ambicióznych autorov.''' Neumožňuje zverejňovať vlastnú tvorbu, ktorá ešte nebola publikovaná inde.  Výnimkou z tohto kritéria sú preklady z iných jazykov.  Zdrojové texty však musia spĺňať primárne a sekundárne kritérium na zaradenie do Wikisource, a preklad samotný nesmie byť chránený autorskými právami alebo musí mať voľnú licenciu. Taktiež náučné texty patria do [[b:Hlavná stránka|Wikibooks]].
# '''Wikisource nie je propaganda.''' Neprijíma texty komerčného charakteru ani demonštrácie politického názoru.  To sa samozrejme netýka historických textov, ak nemajú priamy súvis so súčasným dianím alebo komerciou.
# '''Wikisource nie je redakčný systém.''' Nepovoľuje prácu na uložených dokumentoch, nie je prostriedkom spolupráce viacerých autorov na jednom diele, priebežnú tvorbu vyvíjajúcich sa a meniacich sa textov, zoznamov, komentárov a iných nedokončených prác.

==== Príklady ====
* vlastná tvorba
* reklama
* politická propaganda
* texty na ktorých sa pracuje

[[Kategória:Zásady a pravidlá]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2566</id>
      <timestamp>2006-10-03T12:57:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>radenie v categ</comment>
      <text xml:space="preserve">== Zásady prijímania textov ==

Wikisource je zbierka voľne dostupných originálnych literárnych alebo faktografických textov v slovenskom jazyku. Tieto texty musia však spĺňať niektoré kritériá.

=== Čo vo Wikisource môže byť? ===
# '''Texty vo Wikisource musia byť voľne dostupné.''' To je primárne kritérium. Znamená to, že každý text vo Wikisource musí byť dielom bez autorských práv alebo dielom s voľnou licenciou (napr. [[w:GFDL|GFDL]]).
# '''Texty vo Wikisource musia byť publikované inde.''' Sekundárnym kritériom je, že Wikisource neprijíma originálne texty, t.j. také, ktoré ešte neboli nikde inde publikované. Kritérium publikácie znamená, že nemôže ísť o texty vydané bez vydavateľa, napríklad zaslané do [[w:Usenet|diskusných skupín Usenetu]] alebo elektronicky, na vlastnej webovskej stránke alebo [[w:blog|blogu]].
# '''Texty vo Wikisource musia byť v slovenskom jazyku.''' Texty v iných jazykoch patria do inojazyčných portálov Wikisource alebo na viacjazyčný portál [[:oldwikisource:Wikisource|Wikisource]].  Kritérium treba vykladať voľne, zahrnuje napríklad aj texty v historickej forme slovenského jazyka, ktoré nespĺňajú podmienky na zaradenie do inojazyčných portálov (najmä [[:cs:Hlavní strana|český]]).

==== Príklady ====
* literárne texty &amp;ndash; knihy, poviedky, poézia
* faktografické texty &amp;ndash; úradné záznamy, listy, prepisy zvukových nahrávok, vedecké práce
* texty piesní

=== Čo do Wikisource nepatrí? ===

# '''Wikisource nie je portál pre ambicióznych autorov.''' Neumožňuje zverejňovať vlastnú tvorbu, ktorá ešte nebola publikovaná inde.  Výnimkou z tohto kritéria sú preklady z iných jazykov.  Zdrojové texty však musia spĺňať primárne a sekundárne kritérium na zaradenie do Wikisource, a preklad samotný nesmie byť chránený autorskými právami alebo musí mať voľnú licenciu. Taktiež náučné texty patria do [[b:Hlavná stránka|Wikibooks]].
# '''Wikisource nie je propaganda.''' Neprijíma texty komerčného charakteru ani demonštrácie politického názoru.  To sa samozrejme netýka historických textov, ak nemajú priamy súvis so súčasným dianím alebo komerciou.
# '''Wikisource nie je redakčný systém.''' Nepovoľuje prácu na uložených dokumentoch, nie je prostriedkom spolupráce viacerých autorov na jednom diele, priebežnú tvorbu vyvíjajúcich sa a meniacich sa textov, zoznamov, komentárov a iných nedokončených prác.

==== Príklady ====
* vlastná tvorba
* reklama
* politická propaganda
* texty na ktorých sa pracuje

[[Kategória:Zásady a pravidlá|*]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2575</id>
      <timestamp>2006-10-11T09:04:35Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>[[Wikisource:Zásady a pravidlá]] premiestnená na [[Wikisource:Zásady a pravidlá]]: nedelitelna medzera v nazve</comment>
      <text xml:space="preserve">== Zásady prijímania textov ==

Wikisource je zbierka voľne dostupných originálnych literárnych alebo faktografických textov v slovenskom jazyku. Tieto texty musia však spĺňať niektoré kritériá.

=== Čo vo Wikisource môže byť? ===
# '''Texty vo Wikisource musia byť voľne dostupné.''' To je primárne kritérium. Znamená to, že každý text vo Wikisource musí byť dielom bez autorských práv alebo dielom s voľnou licenciou (napr. [[w:GFDL|GFDL]]).
# '''Texty vo Wikisource musia byť publikované inde.''' Sekundárnym kritériom je, že Wikisource neprijíma originálne texty, t.j. také, ktoré ešte neboli nikde inde publikované. Kritérium publikácie znamená, že nemôže ísť o texty vydané bez vydavateľa, napríklad zaslané do [[w:Usenet|diskusných skupín Usenetu]] alebo elektronicky, na vlastnej webovskej stránke alebo [[w:blog|blogu]].
# '''Texty vo Wikisource musia byť v slovenskom jazyku.''' Texty v iných jazykoch patria do inojazyčných portálov Wikisource alebo na viacjazyčný portál [[:oldwikisource:Wikisource|Wikisource]].  Kritérium treba vykladať voľne, zahrnuje napríklad aj texty v historickej forme slovenského jazyka, ktoré nespĺňajú podmienky na zaradenie do inojazyčných portálov (najmä [[:cs:Hlavní strana|český]]).

==== Príklady ====
* literárne texty &amp;ndash; knihy, poviedky, poézia
* faktografické texty &amp;ndash; úradné záznamy, listy, prepisy zvukových nahrávok, vedecké práce
* texty piesní

=== Čo do Wikisource nepatrí? ===

# '''Wikisource nie je portál pre ambicióznych autorov.''' Neumožňuje zverejňovať vlastnú tvorbu, ktorá ešte nebola publikovaná inde.  Výnimkou z tohto kritéria sú preklady z iných jazykov.  Zdrojové texty však musia spĺňať primárne a sekundárne kritérium na zaradenie do Wikisource, a preklad samotný nesmie byť chránený autorskými právami alebo musí mať voľnú licenciu. Taktiež náučné texty patria do [[b:Hlavná stránka|Wikibooks]].
# '''Wikisource nie je propaganda.''' Neprijíma texty komerčného charakteru ani demonštrácie politického názoru.  To sa samozrejme netýka historických textov, ak nemajú priamy súvis so súčasným dianím alebo komerciou.
# '''Wikisource nie je redakčný systém.''' Nepovoľuje prácu na uložených dokumentoch, nie je prostriedkom spolupráce viacerých autorov na jednom diele, priebežnú tvorbu vyvíjajúcich sa a meniacich sa textov, zoznamov, komentárov a iných nedokončených prác.

==== Príklady ====
* vlastná tvorba
* reklama
* politická propaganda
* texty na ktorých sa pracuje

[[Kategória:Zásady a pravidlá|*]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Zásady a pravidlá</title>
    <id>1680</id>
    <revision>
      <id>2564</id>
      <timestamp>2006-10-03T12:56:15Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Zásady a pravidlá|*]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2565</id>
      <timestamp>2006-10-03T12:56:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>recateg</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Pieseň lásky k vlasti</title>
    <id>1681</id>
    <revision>
      <id>2567</id>
      <timestamp>2006-10-03T13:19:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>presun z Wikipédie</comment>
      <text xml:space="preserve">{{na úpravu}}

{| border=&quot;2&quot; cellpadding=&quot;4&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;margin: 1em 1em 1em 0; border: 1px #aaa solid; border-collapse: collapse; font-size: 95%;&quot;

!&amp;nbsp;||zápis pomocou [[kórejčina|kórejskej abecedy]]||zápis pomocou znakov [[handža]]||[[slovenská transkripcia kórejčiny|slovenská transkripcia]]||slovenský preklad

|-

|1.strofa

|valign=center|&lt;span lang=&quot;ko&quot;&gt;동해 물과 백두산이 마르고 닳도록&lt;br/&gt;하느님이 보우하사 우리나라 만세&lt;/span&gt;
|valign=center|&lt;span lang=&quot;ko&quot;&gt;東海 물과 白頭山이 마르고 닳도록&lt;br/&gt;하느님이 保佑하사 우리나라 萬歲&lt;/span&gt;
|valign=center|Tonghä mulgwa Päktusani mar‘go taltorok&lt;br&gt;Hananimi pouhasa urinara manse
|valign=center|Až pokiaľ vody [[Japonské more|Východného mora]] a hora  [[Päktu]] nevyschnú &lt;br&gt; Bože, ochraňuj náš národ!


|-

|Refrén
|valign=center|&lt;span lang=&quot;ko&quot;&gt;무궁화 삼천리 화려강산&lt;br&gt;대한사람 대한으로 길이 보전하세&lt;/span&gt;
|valign=center|&lt;span lang=&quot;ko&quot;&gt;無窮花 三千里 華麗江山&lt;br&gt;大韓사람 大韓으로 길이 保全하세&lt;/span&gt;
|valign=center|Mugunghwa samčolli hwarjo kangsan&lt;br&gt;Tähansaram tähanuro kiri podžonhase
|valign=center|[[mugunghwa]] (ibištek), tri tisíc ''[[li (kórejská jednotka)|li]]'' krásnych riek a hôr,&lt;br&gt;ľud veľkého národa [[plemená Han|Han]], uchovaj si svoje veľké Han.
|}


{{Wikipédia|Ägukka}}

[[Kategória:Štátne hymny]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2570</id>
      <timestamp>2006-10-03T13:26:06Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>doplnok</comment>
      <text xml:space="preserve">{{na úpravu}}

{| border=&quot;2&quot; cellpadding=&quot;4&quot; cellspacing=&quot;0&quot; style=&quot;margin: 1em 1em 1em 0; border: 1px #aaa solid; border-collapse: collapse; font-size: 95%;&quot;

!&amp;nbsp;||zápis pomocou [[kórejčina|kórejskej abecedy]]||zápis pomocou znakov [[handža]]||[[slovenská transkripcia kórejčiny|slovenská transkripcia]]||slovenský preklad

|-

|1.strofa

|valign=center|&lt;span lang=&quot;ko&quot;&gt;동해 물과 백두산이 마르고 닳도록&lt;br/&gt;하느님이 보우하사 우리나라 만세&lt;/span&gt;
|valign=center|&lt;span lang=&quot;ko&quot;&gt;東海 물과 白頭山이 마르고 닳도록&lt;br/&gt;하느님이 保佑하사 우리나라 萬歲&lt;/span&gt;
|valign=center|Tonghä mulgwa Päktusani mar‘go taltorok&lt;br&gt;Hananimi pouhasa urinara manse
|valign=center|Až pokiaľ vody [[Japonské more|Východného mora]] a hora  [[Päktu]] nevyschnú &lt;br&gt; Bože, ochraňuj náš národ!


|-

|Refrén
|valign=center|&lt;span lang=&quot;ko&quot;&gt;무궁화 삼천리 화려강산&lt;br&gt;대한사람 대한으로 길이 보전하세&lt;/span&gt;
|valign=center|&lt;span lang=&quot;ko&quot;&gt;無窮花 三千里 華麗江山&lt;br&gt;大韓사람 大韓으로 길이 保全하세&lt;/span&gt;
|valign=center|Mugunghwa samčolli hwarjo kangsan&lt;br&gt;Tähansaram tähanuro kiri podžonhase
|valign=center|[[mugunghwa]] (ibištek), tri tisíc ''[[li (kórejská jednotka)|li]]'' krásnych riek a hôr,&lt;br&gt;ľud veľkého národa [[plemená Han|Han]], uchovaj si svoje veľké Han.
|}

== Popis ==
''Pieseň lásky k vlasti'' je štátnou hymnou oboch kórejských štátov - Kórejskej ľudovodemokratickej republiky aj Kórejskej republiky.

{{Wikipédia|Ägukka}}

[[Kategória:Štátne hymny]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Štátne hymny</title>
    <id>1682</id>
    <revision>
      <id>2568</id>
      <timestamp>2006-10-03T13:21:17Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Piesne]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Piesne</title>
    <id>1683</id>
    <revision>
      <id>2569</id>
      <timestamp>2006-10-03T13:21:31Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>categ</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Žánre]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Ägukka</title>
    <id>1684</id>
    <revision>
      <id>2571</id>
      <timestamp>2006-10-03T13:27:09Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>REDIRECT [[Pieseň lásky k vlasti]]</comment>
      <text xml:space="preserve">#REDIRECT [[Pieseň lásky k vlasti]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Aktuality</title>
    <id>1685</id>
    <revision>
      <id>2572</id>
      <timestamp>2006-10-07T10:21:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>REDIRECT [[Wikisource:Portál komunity]]</comment>
      <text xml:space="preserve">#REDIRECT [[Wikisource:Portál komunity]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Wikisource:Vymazané stránky</title>
    <id>1687</id>
    <revision>
      <id>2580</id>
      <timestamp>2006-10-17T07:06:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>presun z [[Wikisource:Stránky na zmazanie]]</comment>
      <text xml:space="preserve">== [[Skutý]] ==
Anonymný autor, neznámy pôvod a copyright. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 09:53, 3 október 2006 (UTC)
* Vymazané. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:06, 17. október 2006 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia k Wikisource:Portál komunity</title>
    <id>1744</id>
    <revision>
      <id>2746</id>
      <timestamp>2006-11-10T12:45:40Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>mv zo stranky portalu</comment>
      <text xml:space="preserve">'''MYSLIM ZE BY SME SA TU MALI CO NAJSKOR PREBUDIT TROCHA A ROZEHNUT TROCHA TENTO PROJEKT CESI SA ZACINAJU VZDALOVAT!!! --[[Redaktor:Neuromancer|Neuromancer]] 14:41, 9. november 2006 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Krvavé sonety</title>
    <id>1746</id>
    <revision>
      <id>2749</id>
      <timestamp>2006-11-15T18:48:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>217.119.117.211</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">1
Spev o krvi: ký divý pomysel!? -
A o akej? - ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,
keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;
alebo o tej, čo sa s duchom spári
veštca v zápal čela na oltári:
tak nech by spev, nech plným dúškom znel!
Ó, krv je vlaha divotvorná! - Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udrie v ústroj silou vlnobitia;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia

2
Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:
o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,
kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,
i z mŕtvej skaly kúzli klas;
o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,
sťa olej vzplanúc - kahan pri kahane -
duševným zrakom denné na svitanie:
a takto chlebom-svetom živý nas,
a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je…
Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,
i zúri-búri, ohňom páli, vlečie
povodňou, ro
zmetá svet hŕbou pliev;

3
Nad zemou v letku utkvel na krielach
posupný démon, v pravej hlaveň vojny,
z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…
a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
iskriaci síru, meteorov prach -
Rod ľudský dlho spal už nepokojný:
i strhol sa! - ziv sudbinej v tom trojny
zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.
Kam dieť sa, Bože!? (zúpel), k spáse vrátka
kde? rokľa v bralách, zápač pralesa
či morská choboť, loďka čo jak vratká
za útočište?… Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď, či oceán, či nebesa!

4
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…

5
Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsobivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,
byť odčinom bied, bremien odvalom!
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom!
A nad tým v srdcelomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty! mrk denný
im oviv novým flórom kadere -
A čože ľudstva rozplakaný génij?
ten do večnej sa tône uberie!

6
Hrôz všetkých odstavené príchlopy;
od pólu hajno fúrij tiahne k pólu,
studnice žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;
tvár zohavená sinie Europy…
A ešte blud ten! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú: -
Čuls’, Bože? Tvoju spokúšali vôľu!
O triumf tlčú nebies na stropy,
Ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,
zvú v spor svoj: - Bojuj, vraj, ich na strane!…
Čo si ty Mars, čo krvavé rád skutky?
Baal? Jahve? - Neslýchane trúfané:
Tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!
Súď: je to vzývanie, či rúhanie?

7
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí!
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež,
svieraní, zajarmení v trýzne spräž!
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, nájduc - žiaľ i
bôľ! - pompu rozvoja kol za padeš!
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v skazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly!
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý.
kde pred hrôzou sa rovy zaclonili -
blahoslavení všetci zosnulí!

8
Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Bližného miluj ako seba! zčista
a bez výhrady zplna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha bár pekla plamene?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

9
Kresťanstvo tvoje - lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!
Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantať im šije -
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť - evanjelium!…

10
- Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou
Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:
kto pán je nad sebou, ten vývodí,
i hrdina je pravej slobody,
bo s každým sdieľny na nej mierou riadnou;
ináč je otrok len, čo rukou kradnou
tak seba, ako iných oškodí
Och, plytkosť srdečná! Och zmätok umov!
I azúrove čistí duchovia
pohŕdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova;
šli v smes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ta vracia výchova!?

11
Ba pošpatil si iba krásnu zem
tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky!
Čo vývin na nej, priostril si v muky,
v nástroje zhuby skul jej diadém;
bič zo síl splietol, harmonický snem
jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:
to tvoje vodcovstvo! z bied zápäť pluky;
ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem…
Síď s trónu! Lev nech napozatým králi,
vrah z hladu len, nie pre slasť z azúrov;
alebo zem nech vlasatica spáli
čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,
pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,
ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!…

12
- Ach, srdce moje čo už prenieslo
osudných úderov v tom dlhom žití!
Jak struny prepiate, sa skúbly city
v ňom; temer sa mi samo rozčeslo,
i koleno mi ducha pokleslo
zúfaním: tak bol ráz ich presrditý!
Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty: -
a tu zas kríž ten sveta!… Čerieslo
tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,
jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;
i včuľ už strmie, predstavujúc viechu,
na ktorej skvie sa lapidárny súd
- stoletiu, pokoleniu na útechu -:
Vzdelanstvo - cha-cha-cha! - jak ľudožrút!…

13
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvižíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného -

14
To ona panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a čihá v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;
nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý, držiac na pokoji;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha!… Ale zato nehúta,
nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v Desatore: “Nezabi!”
lež smelo blesky mece, húka hromy;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok -; svet šatí do pohromy,
obúva do spáleníšť pahraby…

15
I hučí válka - Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
plutvami trepe jak by leviatana,
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,
požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána;
a trosky sú, čo na brah vydáva…
Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitly mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
- Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

16
Včuľ po mraku vše svolá podstena,
čo doma zbudli, všetkých dohromady.
Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;
u nôh mu čupí žena, starena,
sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:
a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí -
V kuchynke nevesta; priam sprace riady
a prisadne k nim, muka zrosená.
Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou
v srdiečku, neboliacou ostatných:
veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou
do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych…
Kto odpovie i za tých trpiteľov?
ich strasti, slzy, snáď i straty ich?

17
Ó, kde si, šlachtic srdca, gavalier,
’stoj!’ zavelieť tým sborom v borby prieku?
Či múdrosť sobrals’ striebristého veku,
čis’ v kvete muž, rec: ‘dosť!’ - i budeš ver’
ten najslávnejší sveta bohatier.
Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú na paseku!…
A či sa schýliť musí navečer:
po výčerp? Musí náporná prv sila
s tou odporu boj dobiť preťažký:
až vahadiel zhrá pára rozpustilá,
súc odhodené s cesty prekážky:
tá s víťazstvom si pripne slávy kríla
a v priepasť sfuní miska porážky…?

18
- A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi smier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda - premoženým?
a menom pomsty beda - víťazom?

19
A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí;
to spustošenie zásluh století;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen… všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, ščernie v pamäti?
I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;
že človek nie hmyz pod šľap podošví;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: -
i naveky meč skryjú do pošvy?…

20
Veď keby, keby! - Vďačne oplakal
by každý národ svoje straty, hroby,
ichž množstvo mu zem Jozafatom robí;
to všetko povážil by za portál,
za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,
do novej ľza vojsť, šťastnej, zlatej doby,
bez dneška rmutu, nerestí i zloby;
ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,
si istý súc: že železa i krvi
ohromnú nošu navždy šmaril s pliec;
nebude cudzej sláve za ostrvy;
sám svoj vždy, snaživec i poctivec,
pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,
kde cieľ…? - Ach, kiež to palmou nakoniec!…

21
Čo bude, ako bude? len Ty znáš,
ó, Vševedúci! - Ale nespytujem
sa Ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,
že bola by to decka samopaš:
bo nač Ty ako zdržovateľ dbáš,
jak krátkym umom dlho pozorujem,
čnie nedostižne ľudský nad záujem!
nad všetko, zem čo smýšľa, prášok náš,
čo na nej my, jej plemä, vystrájame.
Tej úkol je, kým ináč naložíš,
prísluha slncu vo svetovej dráme;
nám ale - zvláštna milosť nanajvýš! -
preds’ červom, voľnosti si udrel znamä,
trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš…

22
Že trest to, čo sa deje, od Teba
za nadužitie slobodnej vôle?
či skúška, podobná tej v ľudskej škole?
Ach, pojem nízky! - hriešna pochleba,
súc láskou, Tebe toho netreba -
Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,
za jasnej noci hore hviezdne pole:
mne čisto svieti Tvoja veleba,
bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy…
Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,
snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhy
drgľujú - broj prv, teraz v práci zbroj -:
Len tríbenie - cvik - vývoj ľudstva púhy,
až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…

23
Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
zkaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…
Meriame výšku orly, chmárami,
hviezd sídlami; však dostup neznámy:
pred nekonečnom jak by uzavretou
zdúpneme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše smysly závrat omámi.
Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v Tvoju šľapaj, k Tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds’: - hja, bezočivý hosť -
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…

24
A predsa - dovoľ, Bože! - Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú; tisíc do úzkostí
upadám za dňa a tie neskoja
ni noci, balzam ich, snov povoja;
krváca srdce mi, môj duch sa postí: -
och, dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:
jak z toho strašného vĺn príboja
Slavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?
To bych rád znal: ó, odcloň mi! a daj
znak, má-li v Tebe ochraňovateľa?
hu! vidím, zašlo bezdna na pokraj…
Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak veľa;
však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj -

25
Či zázrak telom ten sa rozpadne
na články, osobou z nichž pozostáva?
do prachu sfrkne Goliáta hlava?…
A či sa zviecha, vzchopí prípadne
a života už plňou zavládne?
i v službu vstúpi pravdy? vstane práva
obhajcom? trafí, v čom tkvie ctnosť, česť, sláva?
orlicou žalmistovou omladne?
Veď spravodlivosť tmel je, tuží pásky
nad oceľ, korbáč, žalár, zámky pút:
a tej, ach! neznalo; i praskly sväzky
i pokrvné, že trnie, ha! ni prút:
prút v protest… Zľutuj sa však, Bože lásky!
a nedaj mu v tej próbe podľahnúť -

26
Preds’ nemožno! že bytosť veľkých čŕt
v ňom bol bys’ poslal na svet bez účelu:
len iným tôniť - obťažiť zem celú
sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;
a časom rozsypať sa na padrť.
Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,
raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom pelu -
a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď…
Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? -
Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;
však pre krv, Bože, v streku na olovo
z rúk bratských… aspoň pre ňu nevstupuj
s ním v súd, lež daj mu žiť a Tvoje slovo
zvestovať svetu - Tak, ó! pomiluj…

27
Pomiluj, Bože, Bože pomiluj!…
Ťa kolenačky prosí duša moja
dňom-nocou, žertva muky, nepokoja -
Veď hrozné i len pomyslieť si, juj!
od čoho naveky ho zavaruj! -:
by Slavianstvo len hŕbou bolo hnija
na cudzie lány, po čom chudá sloja
ich tak mrie, rozďavujúc pysk ni sluj…
Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,
zúrodniac, zšľachtiac drsné plemeno,
dosť! - zaháj ho, ó, voči urvateľom!
Nie trus je, lež dúm Tvojich semeno;
len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť… a zlatým čelom
sa nebies tkne… Buď, ó! buď spaseno…

28
(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-sliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono - vyschne ráztoky.
Už príroda, vidz! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký…
Ja myslím: duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom…
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

29
Cit! - vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota, bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych shŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! - V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa sdieľa s bližným z domu do domu…
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov -
Nemusím teda pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utrhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.

30
Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,
nepoletela tobôž pod zástavy?
krv necedí? v plač svojich neodvraví
na ružu rany: oj, nie! nebolí…?
Veď úfa: odzvonené svevoli!
čo popečkovala s jej žitia právy,
jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,
jak by to ľudské zvuky neboly.
Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá
každému decku, prázdna vrtochov;
len, ktorí štedrú pravicu jej vodia
sebecky, tí ju robia macochou;
však s búrkou prejde i tá nepohoda:
to posilou jej v boji! útechou…

31
- Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Zášť - fakľu sváru - medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…
Pod svoje nás zajm’, húfy, vodcovstvo,
veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:
to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!
za zdatnosť v borbe - práce na postati…
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

32
Nuž, iďte s Bohom, piesne krvavé!
odvité so srdca mi dobou krutou,
listiny s kresbou dojmov, odblesknutou
pri požiarovej neba záplave,
v striel hluku, prerúvanom zdĺhave
bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;
ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:
nech čítajú vás oči slzavé…
Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,
i ranený som, v srdce bodnutý -
Raz aspoň chcel bych, pozrieť na rod hrdo:
s odplatou za strasť toľkých dotknutí;
to ždám… Och, prac sa kams’ za pólu brdo,
redikaj znad nás, mračno pokuty!…</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2751</id>
      <timestamp>2006-11-15T19:03:06Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>217.119.117.211</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">1
Spev o krvi: ký divý pomysel!? -
A o akej? - ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,
keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;
alebo o tej, čo sa s duchom spári
veštca v zápal čela na oltári:
tak nech by spev, nech plným dúškom znel!
Ó, krv je vlaha divotvorná! - Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udrie v ústroj silou vlnobitia;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia

2
Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:
o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,
kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,
i z mŕtvej skaly kúzli klas;
o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,
sťa olej vzplanúc - kahan pri kahane -
duševným zrakom denné na svitanie:
a takto chlebom-svetom živý nas,
a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je…
Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,
i zúri-búri, ohňom páli, vlečie
povodňou, ro
zmetá svet hŕbou pliev;

3
Nad zemou v letku utkvel na krielach
posupný démon, v pravej hlaveň vojny,
z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…
a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
iskriaci síru, meteorov prach -
Rod ľudský dlho spal už nepokojný:
i strhol sa! - ziv sudbinej v tom trojny
zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.
Kam dieť sa, Bože!? (zúpel), k spáse vrátka
kde? rokľa v bralách, zápač pralesa
či morská choboť, loďka čo jak vratká
za útočište?… Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď, či oceán, či nebesa!

4
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…

5
Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsobivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,
byť odčinom bied, bremien odvalom!
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom!
A nad tým v srdcelomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty! mrk denný
im oviv novým flórom kadere -
A čože ľudstva rozplakaný génij?
ten do večnej sa tône uberie!

6
Hrôz všetkých odstavené príchlopy;
od pólu hajno fúrij tiahne k pólu,
studnice žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;
tvár zohavená sinie Europy…
A ešte blud ten! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú: -
Čuls’, Bože? Tvoju spokúšali vôľu!
O triumf tlčú nebies na stropy,
Ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,
zvú v spor svoj: - Bojuj, vraj, ich na strane!…
Čo si ty Mars, čo krvavé rád skutky?
Baal? Jahve? - Neslýchane trúfané:
Tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!
Súď: je to vzývanie, či rúhanie?

7
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí!
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež,
svieraní, zajarmení v trýzne spräž!
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, nájduc - žiaľ i
bôľ! - pompu rozvoja kol za padeš!
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v skazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly!
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý.
kde pred hrôzou sa rovy zaclonili -
blahoslavení všetci zosnulí!

8
Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Bližného miluj ako seba! zčista
a bez výhrady zplna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha bár pekla plamene?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

9
Kresťanstvo tvoje - lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!
Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantať im šije -
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť - evanjelium!…

10
- Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou
Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:
kto pán je nad sebou, ten vývodí,
i hrdina je pravej slobody,
bo s každým sdieľny na nej mierou riadnou;
ináč je otrok len, čo rukou kradnou
tak seba, ako iných oškodí
Och, plytkosť srdečná! Och zmätok umov!
I azúrove čistí duchovia
pohŕdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova;
šli v smes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ta vracia výchova!?

11
Ba pošpatil si iba krásnu zem
tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky!
Čo vývin na nej, priostril si v muky,
v nástroje zhuby skul jej diadém;
bič zo síl splietol, harmonický snem
jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:
to tvoje vodcovstvo! z bied zápäť pluky;
ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem…
Síď s trónu! Lev nech napozatým králi,
vrah z hladu len, nie pre slasť z azúrov;
alebo zem nech vlasatica spáli
čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,
pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,
ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!…

12
- Ach, srdce moje čo už prenieslo
osudných úderov v tom dlhom žití!
Jak struny prepiate, sa skúbly city
v ňom; temer sa mi samo rozčeslo,
i koleno mi ducha pokleslo
zúfaním: tak bol ráz ich presrditý!
Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty: -
a tu zas kríž ten sveta!… Čerieslo
tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,
jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;
i včuľ už strmie, predstavujúc viechu,
na ktorej skvie sa lapidárny súd
- stoletiu, pokoleniu na útechu -:
Vzdelanstvo - cha-cha-cha! - jak ľudožrút!…

13
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvižíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného -

14
To ona panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a čihá v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;
nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý, držiac na pokoji;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha!… Ale zato nehúta,
nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v Desatore: “Nezabi!”
lež smelo blesky mece, húka hromy;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok -; svet šatí do pohromy,
obúva do spáleníšť pahraby…

15
I hučí válka - Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
plutvami trepe jak by leviatana,
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,
požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána;
a trosky sú, čo na brah vydáva…
Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitly mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
- Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

16
Včuľ po mraku vše svolá podstena,
čo doma zbudli, všetkých dohromady.
Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;
u nôh mu čupí žena, starena,
sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:
a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí -
V kuchynke nevesta; priam sprace riady
a prisadne k nim, muka zrosená.
Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou
v srdiečku, neboliacou ostatných:
veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou
do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych…
Kto odpovie i za tých trpiteľov?
ich strasti, slzy, snáď i straty ich?

17
Ó, kde si, šlachtic srdca, gavalier,
’stoj!’ zavelieť tým sborom v borby prieku?
Či múdrosť sobrals’ striebristého veku,
čis’ v kvete muž, rec: ‘dosť!’ - i budeš ver’
ten najslávnejší sveta bohatier.
Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú na paseku!…
A či sa schýliť musí navečer:
po výčerp? Musí náporná prv sila
s tou odporu boj dobiť preťažký:
až vahadiel zhrá pára rozpustilá,
súc odhodené s cesty prekážky:
tá s víťazstvom si pripne slávy kríla
a v priepasť sfuní miska porážky…?

18
- A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi smier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda - premoženým?
a menom pomsty beda - víťazom?

19
A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí;
to spustošenie zásluh století;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen… všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, ščernie v pamäti?
I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;
že človek nie hmyz pod šľap podošví;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: -
i naveky meč skryjú do pošvy?…

20
Veď keby, keby! - Vďačne oplakal
by každý národ svoje straty, hroby,
ichž množstvo mu zem Jozafatom robí;
to všetko povážil by za portál,
za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,
do novej ľza vojsť, šťastnej, zlatej doby,
bez dneška rmutu, nerestí i zloby;
ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,
si istý súc: že železa i krvi
ohromnú nošu navždy šmaril s pliec;
nebude cudzej sláve za ostrvy;
sám svoj vždy, snaživec i poctivec,
pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,
kde cieľ…? - Ach, kiež to palmou nakoniec!…

21
Čo bude, ako bude? len Ty znáš,
ó, Vševedúci! - Ale nespytujem
sa Ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,
že bola by to decka samopaš:
bo nač Ty ako zdržovateľ dbáš,
jak krátkym umom dlho pozorujem,
čnie nedostižne ľudský nad záujem!
nad všetko, zem čo smýšľa, prášok náš,
čo na nej my, jej plemä, vystrájame.
Tej úkol je, kým ináč naložíš,
prísluha slncu vo svetovej dráme;
nám ale - zvláštna milosť nanajvýš! -
preds’ červom, voľnosti si udrel znamä,
trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš…

22
Že trest to, čo sa deje, od Teba
za nadužitie slobodnej vôle?
či skúška, podobná tej v ľudskej škole?
Ach, pojem nízky! - hriešna pochleba,
súc láskou, Tebe toho netreba -
Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,
za jasnej noci hore hviezdne pole:
mne čisto svieti Tvoja veleba,
bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy…
Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,
snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhy
drgľujú - broj prv, teraz v práci zbroj -:
Len tríbenie - cvik - vývoj ľudstva púhy,
až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…

23
Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
zkaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…
Meriame výšku orly, chmárami,
hviezd sídlami; však dostup neznámy:
pred nekonečnom jak by uzavretou
zdúpneme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše smysly závrat omámi.
Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v Tvoju šľapaj, k Tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds’: - hja, bezočivý hosť -
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…

24
A predsa - dovoľ, Bože! - Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú; tisíc do úzkostí
upadám za dňa a tie neskoja
ni noci, balzam ich, snov povoja;
krváca srdce mi, môj duch sa postí: -
och, dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:
jak z toho strašného vĺn príboja
Slavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?
To bych rád znal: ó, odcloň mi! a daj
znak, má-li v Tebe ochraňovateľa?
hu! vidím, zašlo bezdna na pokraj…
Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak veľa;
však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj -

25
Či zázrak telom ten sa rozpadne
na články, osobou z nichž pozostáva?
do prachu sfrkne Goliáta hlava?…
A či sa zviecha, vzchopí prípadne
a života už plňou zavládne?
i v službu vstúpi pravdy? vstane práva
obhajcom? trafí, v čom tkvie ctnosť, česť, sláva?
orlicou žalmistovou omladne?
Veď spravodlivosť tmel je, tuží pásky
nad oceľ, korbáč, žalár, zámky pút:
a tej, ach! neznalo; i praskly sväzky
i pokrvné, že trnie, ha! ni prút:
prút v protest… Zľutuj sa však, Bože lásky!
a nedaj mu v tej próbe podľahnúť -

26
Preds’ nemožno! že bytosť veľkých čŕt
v ňom bol bys’ poslal na svet bez účelu:
len iným tôniť - obťažiť zem celú
sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;
a časom rozsypať sa na padrť.
Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,
raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom pelu -
a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď…
Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? -
Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;
však pre krv, Bože, v streku na olovo
z rúk bratských… aspoň pre ňu nevstupuj
s ním v súd, lež daj mu žiť a Tvoje slovo
zvestovať svetu - Tak, ó! pomiluj…

27
Pomiluj, Bože, Bože pomiluj!…
Ťa kolenačky prosí duša moja
dňom-nocou, žertva muky, nepokoja -
Veď hrozné i len pomyslieť si, juj!
od čoho naveky ho zavaruj! -:
by Slavianstvo len hŕbou bolo hnija
na cudzie lány, po čom chudá sloja
ich tak mrie, rozďavujúc pysk ni sluj…
Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,
zúrodniac, zšľachtiac drsné plemeno,
dosť! - zaháj ho, ó, voči urvateľom!
Nie trus je, lež dúm Tvojich semeno;
len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť… a zlatým čelom
sa nebies tkne… Buď, ó! buď spaseno…

28
(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-sliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono - vyschne ráztoky.
Už príroda, vidz! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký…
Ja myslím: duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom…
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

29
Cit! - vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota, bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych shŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! - V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa sdieľa s bližným z domu do domu…
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov -
Nemusím teda pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utrhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.

30
Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,
nepoletela tobôž pod zástavy?
krv necedí? v plač svojich neodvraví
na ružu rany: oj, nie! nebolí…?
Veď úfa: odzvonené svevoli!
čo popečkovala s jej žitia právy,
jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,
jak by to ľudské zvuky neboly.
Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá
každému decku, prázdna vrtochov;
len, ktorí štedrú pravicu jej vodia
sebecky, tí ju robia macochou;
však s búrkou prejde i tá nepohoda:
to posilou jej v boji! útechou…

31
- Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Zášť - fakľu sváru - medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…
Pod svoje nás zajm’, húfy, vodcovstvo,
veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:
to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!
za zdatnosť v borbe - práce na postati…
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

32
Nuž, iďte s Bohom, piesne krvavé!
odvité so srdca mi dobou krutou,
listiny s kresbou dojmov, odblesknutou
pri požiarovej neba záplave,
v striel hluku, prerúvanom zdĺhave
bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;
ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:
nech čítajú vás oči slzavé…
Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,
i ranený som, v srdce bodnutý -
Raz aspoň chcel bych, pozrieť na rod hrdo:
s odplatou za strasť toľkých dotknutí;
to ždám… Och, prac sa kams’ za pólu brdo,
redikaj znad nás, mračno pokuty!…

[[Kategória:Pavol Orzságh Hviezdoslav]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2752</id>
      <timestamp>2006-11-15T19:06:41Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>217.119.117.211</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">1
Spev o krvi: ký divý pomysel!? -
A o akej? - ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,
keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;
alebo o tej, čo sa s duchom spári
veštca v zápal čela na oltári:
tak nech by spev, nech plným dúškom znel!
Ó, krv je vlaha divotvorná! - Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udrie v ústroj silou vlnobitia;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia

2
Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:
o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,
kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,
i z mŕtvej skaly kúzli klas;
o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,
sťa olej vzplanúc - kahan pri kahane -
duševným zrakom denné na svitanie:
a takto chlebom-svetom živý nas,
a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je…
Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,
i zúri-búri, ohňom páli, vlečie
povodňou, ro
zmetá svet hŕbou pliev;

3
Nad zemou v letku utkvel na krielach
posupný démon, v pravej hlaveň vojny,
z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…
a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
iskriaci síru, meteorov prach -
Rod ľudský dlho spal už nepokojný:
i strhol sa! - ziv sudbinej v tom trojny
zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.
Kam dieť sa, Bože!? (zúpel), k spáse vrátka
kde? rokľa v bralách, zápač pralesa
či morská choboť, loďka čo jak vratká
za útočište?… Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď, či oceán, či nebesa!

4
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…

5
Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsobivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,
byť odčinom bied, bremien odvalom!
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom!
A nad tým v srdcelomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty! mrk denný
im oviv novým flórom kadere -
A čože ľudstva rozplakaný génij?
ten do večnej sa tône uberie!

6
Hrôz všetkých odstavené príchlopy;
od pólu hajno fúrij tiahne k pólu,
studnice žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;
tvár zohavená sinie Europy…
A ešte blud ten! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú: -
Čuls’, Bože? Tvoju spokúšali vôľu!
O triumf tlčú nebies na stropy,
Ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,
zvú v spor svoj: - Bojuj, vraj, ich na strane!…
Čo si ty Mars, čo krvavé rád skutky?
Baal? Jahve? - Neslýchane trúfané:
Tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!
Súď: je to vzývanie, či rúhanie?

7
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí!
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež,
svieraní, zajarmení v trýzne spräž!
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, nájduc - žiaľ i
bôľ! - pompu rozvoja kol za padeš!
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v skazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly!
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý.
kde pred hrôzou sa rovy zaclonili -
blahoslavení všetci zosnulí!

8
Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Bližného miluj ako seba! zčista
a bez výhrady zplna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha bár pekla plamene?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

9
Kresťanstvo tvoje - lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!
Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantať im šije -
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť - evanjelium!…

10
- Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou
Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:
kto pán je nad sebou, ten vývodí,
i hrdina je pravej slobody,
bo s každým sdieľny na nej mierou riadnou;
ináč je otrok len, čo rukou kradnou
tak seba, ako iných oškodí
Och, plytkosť srdečná! Och zmätok umov!
I azúrove čistí duchovia
pohŕdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova;
šli v smes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ta vracia výchova!?

11
Ba pošpatil si iba krásnu zem
tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky!
Čo vývin na nej, priostril si v muky,
v nástroje zhuby skul jej diadém;
bič zo síl splietol, harmonický snem
jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:
to tvoje vodcovstvo! z bied zápäť pluky;
ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem…
Síď s trónu! Lev nech napozatým králi,
vrah z hladu len, nie pre slasť z azúrov;
alebo zem nech vlasatica spáli
čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,
pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,
ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!…

12
- Ach, srdce moje čo už prenieslo
osudných úderov v tom dlhom žití!
Jak struny prepiate, sa skúbly city
v ňom; temer sa mi samo rozčeslo,
i koleno mi ducha pokleslo
zúfaním: tak bol ráz ich presrditý!
Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty: -
a tu zas kríž ten sveta!… Čerieslo
tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,
jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;
i včuľ už strmie, predstavujúc viechu,
na ktorej skvie sa lapidárny súd
- stoletiu, pokoleniu na útechu -:
Vzdelanstvo - cha-cha-cha! - jak ľudožrút!…

13
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvižíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného -

14
To ona panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a čihá v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;
nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý, držiac na pokoji;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha!… Ale zato nehúta,
nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v Desatore: “Nezabi!”
lež smelo blesky mece, húka hromy;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok -; svet šatí do pohromy,
obúva do spáleníšť pahraby…

15
I hučí válka - Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
plutvami trepe jak by leviatana,
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,
požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána;
a trosky sú, čo na brah vydáva…
Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitly mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
- Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

16
Včuľ po mraku vše svolá podstena,
čo doma zbudli, všetkých dohromady.
Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;
u nôh mu čupí žena, starena,
sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:
a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí -
V kuchynke nevesta; priam sprace riady
a prisadne k nim, muka zrosená.
Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou
v srdiečku, neboliacou ostatných:
veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou
do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych…
Kto odpovie i za tých trpiteľov?
ich strasti, slzy, snáď i straty ich?

17
Ó, kde si, šlachtic srdca, gavalier,
’stoj!’ zavelieť tým sborom v borby prieku?
Či múdrosť sobrals’ striebristého veku,
čis’ v kvete muž, rec: ‘dosť!’ - i budeš ver’
ten najslávnejší sveta bohatier.
Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú na paseku!…
A či sa schýliť musí navečer:
po výčerp? Musí náporná prv sila
s tou odporu boj dobiť preťažký:
až vahadiel zhrá pára rozpustilá,
súc odhodené s cesty prekážky:
tá s víťazstvom si pripne slávy kríla
a v priepasť sfuní miska porážky…?

18
- A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi smier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda - premoženým?
a menom pomsty beda - víťazom?

19
A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí;
to spustošenie zásluh století;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen… všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, ščernie v pamäti?
I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;
že človek nie hmyz pod šľap podošví;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: -
i naveky meč skryjú do pošvy?…

20
Veď keby, keby! - Vďačne oplakal
by každý národ svoje straty, hroby,
ichž množstvo mu zem Jozafatom robí;
to všetko povážil by za portál,
za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,
do novej ľza vojsť, šťastnej, zlatej doby,
bez dneška rmutu, nerestí i zloby;
ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,
si istý súc: že železa i krvi
ohromnú nošu navždy šmaril s pliec;
nebude cudzej sláve za ostrvy;
sám svoj vždy, snaživec i poctivec,
pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,
kde cieľ…? - Ach, kiež to palmou nakoniec!…

21
Čo bude, ako bude? len Ty znáš,
ó, Vševedúci! - Ale nespytujem
sa Ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,
že bola by to decka samopaš:
bo nač Ty ako zdržovateľ dbáš,
jak krátkym umom dlho pozorujem,
čnie nedostižne ľudský nad záujem!
nad všetko, zem čo smýšľa, prášok náš,
čo na nej my, jej plemä, vystrájame.
Tej úkol je, kým ináč naložíš,
prísluha slncu vo svetovej dráme;
nám ale - zvláštna milosť nanajvýš! -
preds’ červom, voľnosti si udrel znamä,
trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš…

22
Že trest to, čo sa deje, od Teba
za nadužitie slobodnej vôle?
či skúška, podobná tej v ľudskej škole?
Ach, pojem nízky! - hriešna pochleba,
súc láskou, Tebe toho netreba -
Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,
za jasnej noci hore hviezdne pole:
mne čisto svieti Tvoja veleba,
bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy…
Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,
snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhy
drgľujú - broj prv, teraz v práci zbroj -:
Len tríbenie - cvik - vývoj ľudstva púhy,
až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…

23
Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
zkaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…
Meriame výšku orly, chmárami,
hviezd sídlami; však dostup neznámy:
pred nekonečnom jak by uzavretou
zdúpneme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše smysly závrat omámi.
Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v Tvoju šľapaj, k Tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds’: - hja, bezočivý hosť -
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…

24
A predsa - dovoľ, Bože! - Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú; tisíc do úzkostí
upadám za dňa a tie neskoja
ni noci, balzam ich, snov povoja;
krváca srdce mi, môj duch sa postí: -
och, dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:
jak z toho strašného vĺn príboja
Slavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?
To bych rád znal: ó, odcloň mi! a daj
znak, má-li v Tebe ochraňovateľa?
hu! vidím, zašlo bezdna na pokraj…
Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak veľa;
však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj -

25
Či zázrak telom ten sa rozpadne
na články, osobou z nichž pozostáva?
do prachu sfrkne Goliáta hlava?…
A či sa zviecha, vzchopí prípadne
a života už plňou zavládne?
i v službu vstúpi pravdy? vstane práva
obhajcom? trafí, v čom tkvie ctnosť, česť, sláva?
orlicou žalmistovou omladne?
Veď spravodlivosť tmel je, tuží pásky
nad oceľ, korbáč, žalár, zámky pút:
a tej, ach! neznalo; i praskly sväzky
i pokrvné, že trnie, ha! ni prút:
prút v protest… Zľutuj sa však, Bože lásky!
a nedaj mu v tej próbe podľahnúť -

26
Preds’ nemožno! že bytosť veľkých čŕt
v ňom bol bys’ poslal na svet bez účelu:
len iným tôniť - obťažiť zem celú
sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;
a časom rozsypať sa na padrť.
Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,
raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom pelu -
a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď…
Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? -
Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;
však pre krv, Bože, v streku na olovo
z rúk bratských… aspoň pre ňu nevstupuj
s ním v súd, lež daj mu žiť a Tvoje slovo
zvestovať svetu - Tak, ó! pomiluj…

27
Pomiluj, Bože, Bože pomiluj!…
Ťa kolenačky prosí duša moja
dňom-nocou, žertva muky, nepokoja -
Veď hrozné i len pomyslieť si, juj!
od čoho naveky ho zavaruj! -:
by Slavianstvo len hŕbou bolo hnija
na cudzie lány, po čom chudá sloja
ich tak mrie, rozďavujúc pysk ni sluj…
Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,
zúrodniac, zšľachtiac drsné plemeno,
dosť! - zaháj ho, ó, voči urvateľom!
Nie trus je, lež dúm Tvojich semeno;
len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť… a zlatým čelom
sa nebies tkne… Buď, ó! buď spaseno…

28
(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-sliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono - vyschne ráztoky.
Už príroda, vidz! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký…
Ja myslím: duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom…
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

29
Cit! - vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota, bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych shŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! - V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa sdieľa s bližným z domu do domu…
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov -
Nemusím teda pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utrhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.

30
Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,
nepoletela tobôž pod zástavy?
krv necedí? v plač svojich neodvraví
na ružu rany: oj, nie! nebolí…?
Veď úfa: odzvonené svevoli!
čo popečkovala s jej žitia právy,
jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,
jak by to ľudské zvuky neboly.
Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá
každému decku, prázdna vrtochov;
len, ktorí štedrú pravicu jej vodia
sebecky, tí ju robia macochou;
však s búrkou prejde i tá nepohoda:
to posilou jej v boji! útechou…

31
- Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Zášť - fakľu sváru - medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…
Pod svoje nás zajm’, húfy, vodcovstvo,
veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:
to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!
za zdatnosť v borbe - práce na postati…
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

32
Nuž, iďte s Bohom, piesne krvavé!
odvité so srdca mi dobou krutou,
listiny s kresbou dojmov, odblesknutou
pri požiarovej neba záplave,
v striel hluku, prerúvanom zdĺhave
bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;
ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:
nech čítajú vás oči slzavé…
Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,
i ranený som, v srdce bodnutý -
Raz aspoň chcel bych, pozrieť na rod hrdo:
s odplatou za strasť toľkých dotknutí;
to ždám… Och, prac sa kams’ za pólu brdo,
redikaj znad nás, mračno pokuty!…

[[Kategória:Pavol Orzsagh Hviezdoslav]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2755</id>
      <timestamp>2006-11-15T19:08:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>217.119.117.211</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">1
Spev o krvi: ký divý pomysel!? -
A o akej? - ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,
keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;
alebo o tej, čo sa s duchom spári
veštca v zápal čela na oltári:
tak nech by spev, nech plným dúškom znel!
Ó, krv je vlaha divotvorná! - Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udrie v ústroj silou vlnobitia;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia

2
Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:
o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,
kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,
i z mŕtvej skaly kúzli klas;
o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,
sťa olej vzplanúc - kahan pri kahane -
duševným zrakom denné na svitanie:
a takto chlebom-svetom živý nas,
a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je…
Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,
i zúri-búri, ohňom páli, vlečie
povodňou, ro
zmetá svet hŕbou pliev;

3
Nad zemou v letku utkvel na krielach
posupný démon, v pravej hlaveň vojny,
z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…
a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
iskriaci síru, meteorov prach -
Rod ľudský dlho spal už nepokojný:
i strhol sa! - ziv sudbinej v tom trojny
zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.
Kam dieť sa, Bože!? (zúpel), k spáse vrátka
kde? rokľa v bralách, zápač pralesa
či morská choboť, loďka čo jak vratká
za útočište?… Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď, či oceán, či nebesa!

4
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…

5
Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsobivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,
byť odčinom bied, bremien odvalom!
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom!
A nad tým v srdcelomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty! mrk denný
im oviv novým flórom kadere -
A čože ľudstva rozplakaný génij?
ten do večnej sa tône uberie!

6
Hrôz všetkých odstavené príchlopy;
od pólu hajno fúrij tiahne k pólu,
studnice žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;
tvár zohavená sinie Europy…
A ešte blud ten! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú: -
Čuls’, Bože? Tvoju spokúšali vôľu!
O triumf tlčú nebies na stropy,
Ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,
zvú v spor svoj: - Bojuj, vraj, ich na strane!…
Čo si ty Mars, čo krvavé rád skutky?
Baal? Jahve? - Neslýchane trúfané:
Tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!
Súď: je to vzývanie, či rúhanie?

7
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí!
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež,
svieraní, zajarmení v trýzne spräž!
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, nájduc - žiaľ i
bôľ! - pompu rozvoja kol za padeš!
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v skazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly!
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý.
kde pred hrôzou sa rovy zaclonili -
blahoslavení všetci zosnulí!

8
Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Bližného miluj ako seba! zčista
a bez výhrady zplna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha bár pekla plamene?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

9
Kresťanstvo tvoje - lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!
Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantať im šije -
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť - evanjelium!…

10
- Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou
Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:
kto pán je nad sebou, ten vývodí,
i hrdina je pravej slobody,
bo s každým sdieľny na nej mierou riadnou;
ináč je otrok len, čo rukou kradnou
tak seba, ako iných oškodí
Och, plytkosť srdečná! Och zmätok umov!
I azúrove čistí duchovia
pohŕdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova;
šli v smes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ta vracia výchova!?

11
Ba pošpatil si iba krásnu zem
tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky!
Čo vývin na nej, priostril si v muky,
v nástroje zhuby skul jej diadém;
bič zo síl splietol, harmonický snem
jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:
to tvoje vodcovstvo! z bied zápäť pluky;
ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem…
Síď s trónu! Lev nech napozatým králi,
vrah z hladu len, nie pre slasť z azúrov;
alebo zem nech vlasatica spáli
čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,
pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,
ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!…

12
- Ach, srdce moje čo už prenieslo
osudných úderov v tom dlhom žití!
Jak struny prepiate, sa skúbly city
v ňom; temer sa mi samo rozčeslo,
i koleno mi ducha pokleslo
zúfaním: tak bol ráz ich presrditý!
Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty: -
a tu zas kríž ten sveta!… Čerieslo
tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,
jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;
i včuľ už strmie, predstavujúc viechu,
na ktorej skvie sa lapidárny súd
- stoletiu, pokoleniu na útechu -:
Vzdelanstvo - cha-cha-cha! - jak ľudožrút!…

13
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvižíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného -

14
To ona panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a čihá v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;
nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý, držiac na pokoji;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha!… Ale zato nehúta,
nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v Desatore: “Nezabi!”
lež smelo blesky mece, húka hromy;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok -; svet šatí do pohromy,
obúva do spáleníšť pahraby…

15
I hučí válka - Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
plutvami trepe jak by leviatana,
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,
požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána;
a trosky sú, čo na brah vydáva…
Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitly mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
- Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

16
Včuľ po mraku vše svolá podstena,
čo doma zbudli, všetkých dohromady.
Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;
u nôh mu čupí žena, starena,
sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:
a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí -
V kuchynke nevesta; priam sprace riady
a prisadne k nim, muka zrosená.
Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou
v srdiečku, neboliacou ostatných:
veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou
do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych…
Kto odpovie i za tých trpiteľov?
ich strasti, slzy, snáď i straty ich?

17
Ó, kde si, šlachtic srdca, gavalier,
’stoj!’ zavelieť tým sborom v borby prieku?
Či múdrosť sobrals’ striebristého veku,
čis’ v kvete muž, rec: ‘dosť!’ - i budeš ver’
ten najslávnejší sveta bohatier.
Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú na paseku!…
A či sa schýliť musí navečer:
po výčerp? Musí náporná prv sila
s tou odporu boj dobiť preťažký:
až vahadiel zhrá pára rozpustilá,
súc odhodené s cesty prekážky:
tá s víťazstvom si pripne slávy kríla
a v priepasť sfuní miska porážky…?

18
- A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi smier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda - premoženým?
a menom pomsty beda - víťazom?

19
A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí;
to spustošenie zásluh století;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen… všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, ščernie v pamäti?
I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;
že človek nie hmyz pod šľap podošví;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: -
i naveky meč skryjú do pošvy?…

20
Veď keby, keby! - Vďačne oplakal
by každý národ svoje straty, hroby,
ichž množstvo mu zem Jozafatom robí;
to všetko povážil by za portál,
za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,
do novej ľza vojsť, šťastnej, zlatej doby,
bez dneška rmutu, nerestí i zloby;
ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,
si istý súc: že železa i krvi
ohromnú nošu navždy šmaril s pliec;
nebude cudzej sláve za ostrvy;
sám svoj vždy, snaživec i poctivec,
pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,
kde cieľ…? - Ach, kiež to palmou nakoniec!…

21
Čo bude, ako bude? len Ty znáš,
ó, Vševedúci! - Ale nespytujem
sa Ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,
že bola by to decka samopaš:
bo nač Ty ako zdržovateľ dbáš,
jak krátkym umom dlho pozorujem,
čnie nedostižne ľudský nad záujem!
nad všetko, zem čo smýšľa, prášok náš,
čo na nej my, jej plemä, vystrájame.
Tej úkol je, kým ináč naložíš,
prísluha slncu vo svetovej dráme;
nám ale - zvláštna milosť nanajvýš! -
preds’ červom, voľnosti si udrel znamä,
trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš…

22
Že trest to, čo sa deje, od Teba
za nadužitie slobodnej vôle?
či skúška, podobná tej v ľudskej škole?
Ach, pojem nízky! - hriešna pochleba,
súc láskou, Tebe toho netreba -
Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,
za jasnej noci hore hviezdne pole:
mne čisto svieti Tvoja veleba,
bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy…
Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,
snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhy
drgľujú - broj prv, teraz v práci zbroj -:
Len tríbenie - cvik - vývoj ľudstva púhy,
až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…

23
Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
zkaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…
Meriame výšku orly, chmárami,
hviezd sídlami; však dostup neznámy:
pred nekonečnom jak by uzavretou
zdúpneme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše smysly závrat omámi.
Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v Tvoju šľapaj, k Tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds’: - hja, bezočivý hosť -
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…

24
A predsa - dovoľ, Bože! - Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú; tisíc do úzkostí
upadám za dňa a tie neskoja
ni noci, balzam ich, snov povoja;
krváca srdce mi, môj duch sa postí: -
och, dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:
jak z toho strašného vĺn príboja
Slavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?
To bych rád znal: ó, odcloň mi! a daj
znak, má-li v Tebe ochraňovateľa?
hu! vidím, zašlo bezdna na pokraj…
Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak veľa;
však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj -

25
Či zázrak telom ten sa rozpadne
na články, osobou z nichž pozostáva?
do prachu sfrkne Goliáta hlava?…
A či sa zviecha, vzchopí prípadne
a života už plňou zavládne?
i v službu vstúpi pravdy? vstane práva
obhajcom? trafí, v čom tkvie ctnosť, česť, sláva?
orlicou žalmistovou omladne?
Veď spravodlivosť tmel je, tuží pásky
nad oceľ, korbáč, žalár, zámky pút:
a tej, ach! neznalo; i praskly sväzky
i pokrvné, že trnie, ha! ni prút:
prút v protest… Zľutuj sa však, Bože lásky!
a nedaj mu v tej próbe podľahnúť -

26
Preds’ nemožno! že bytosť veľkých čŕt
v ňom bol bys’ poslal na svet bez účelu:
len iným tôniť - obťažiť zem celú
sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;
a časom rozsypať sa na padrť.
Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,
raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom pelu -
a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď…
Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? -
Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;
však pre krv, Bože, v streku na olovo
z rúk bratských… aspoň pre ňu nevstupuj
s ním v súd, lež daj mu žiť a Tvoje slovo
zvestovať svetu - Tak, ó! pomiluj…

27
Pomiluj, Bože, Bože pomiluj!…
Ťa kolenačky prosí duša moja
dňom-nocou, žertva muky, nepokoja -
Veď hrozné i len pomyslieť si, juj!
od čoho naveky ho zavaruj! -:
by Slavianstvo len hŕbou bolo hnija
na cudzie lány, po čom chudá sloja
ich tak mrie, rozďavujúc pysk ni sluj…
Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,
zúrodniac, zšľachtiac drsné plemeno,
dosť! - zaháj ho, ó, voči urvateľom!
Nie trus je, lež dúm Tvojich semeno;
len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť… a zlatým čelom
sa nebies tkne… Buď, ó! buď spaseno…

28
(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-sliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono - vyschne ráztoky.
Už príroda, vidz! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký…
Ja myslím: duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom…
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

29
Cit! - vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota, bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych shŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! - V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa sdieľa s bližným z domu do domu…
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov -
Nemusím teda pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utrhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.

30
Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,
nepoletela tobôž pod zástavy?
krv necedí? v plač svojich neodvraví
na ružu rany: oj, nie! nebolí…?
Veď úfa: odzvonené svevoli!
čo popečkovala s jej žitia právy,
jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,
jak by to ľudské zvuky neboly.
Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá
každému decku, prázdna vrtochov;
len, ktorí štedrú pravicu jej vodia
sebecky, tí ju robia macochou;
však s búrkou prejde i tá nepohoda:
to posilou jej v boji! útechou…

31
- Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Zášť - fakľu sváru - medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…
Pod svoje nás zajm’, húfy, vodcovstvo,
veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:
to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!
za zdatnosť v borbe - práce na postati…
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

32
Nuž, iďte s Bohom, piesne krvavé!
odvité so srdca mi dobou krutou,
listiny s kresbou dojmov, odblesknutou
pri požiarovej neba záplave,
v striel hluku, prerúvanom zdĺhave
bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;
ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:
nech čítajú vás oči slzavé…
Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,
i ranený som, v srdce bodnutý -
Raz aspoň chcel bych, pozrieť na rod hrdo:
s odplatou za strasť toľkých dotknutí;
to ždám… Och, prac sa kams’ za pólu brdo,
redikaj znad nás, mračno pokuty!…

[[Kategória:Pavol Orzságh Hviezdoslav]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2756</id>
      <timestamp>2006-11-15T19:13:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>217.119.117.211</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">1
Spev o krvi: ký divý pomysel!? -
A o akej? - ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,
keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;
alebo o tej, čo sa s duchom spári
veštca v zápal čela na oltári:
tak nech by spev, nech plným dúškom znel!
Ó, krv je vlaha divotvorná! - Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udrie v ústroj silou vlnobitia;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia

2
Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:
o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,
kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,
i z mŕtvej skaly kúzli klas;
o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,
sťa olej vzplanúc - kahan pri kahane -
duševným zrakom denné na svitanie:
a takto chlebom-svetom živý nas,
a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je…
Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,
i zúri-búri, ohňom páli, vlečie
povodňou, ro
zmetá svet hŕbou pliev;

3
Nad zemou v letku utkvel na krielach
posupný démon, v pravej hlaveň vojny,
z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…
a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
iskriaci síru, meteorov prach -
Rod ľudský dlho spal už nepokojný:
i strhol sa! - ziv sudbinej v tom trojny
zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.
Kam dieť sa, Bože!? (zúpel), k spáse vrátka
kde? rokľa v bralách, zápač pralesa
či morská choboť, loďka čo jak vratká
za útočište?… Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď, či oceán, či nebesa!

4
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…

5
Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsobivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,
byť odčinom bied, bremien odvalom!
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom!
A nad tým v srdcelomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty! mrk denný
im oviv novým flórom kadere -
A čože ľudstva rozplakaný génij?
ten do večnej sa tône uberie!

6
Hrôz všetkých odstavené príchlopy;
od pólu hajno fúrij tiahne k pólu,
studnice žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;
tvár zohavená sinie Europy…
A ešte blud ten! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú: -
Čuls’, Bože? Tvoju spokúšali vôľu!
O triumf tlčú nebies na stropy,
Ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,
zvú v spor svoj: - Bojuj, vraj, ich na strane!…
Čo si ty Mars, čo krvavé rád skutky?
Baal? Jahve? - Neslýchane trúfané:
Tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!
Súď: je to vzývanie, či rúhanie?

7
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí!
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež,
svieraní, zajarmení v trýzne spräž!
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, nájduc - žiaľ i
bôľ! - pompu rozvoja kol za padeš!
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v skazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly!
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý.
kde pred hrôzou sa rovy zaclonili -
blahoslavení všetci zosnulí!

8
Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Bližného miluj ako seba! zčista
a bez výhrady zplna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha bár pekla plamene?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

9
Kresťanstvo tvoje - lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!
Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantať im šije -
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť - evanjelium!…

10
- Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou
Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:
kto pán je nad sebou, ten vývodí,
i hrdina je pravej slobody,
bo s každým sdieľny na nej mierou riadnou;
ináč je otrok len, čo rukou kradnou
tak seba, ako iných oškodí
Och, plytkosť srdečná! Och zmätok umov!
I azúrove čistí duchovia
pohŕdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova;
šli v smes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ta vracia výchova!?

11
Ba pošpatil si iba krásnu zem
tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky!
Čo vývin na nej, priostril si v muky,
v nástroje zhuby skul jej diadém;
bič zo síl splietol, harmonický snem
jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:
to tvoje vodcovstvo! z bied zápäť pluky;
ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem…
Síď s trónu! Lev nech napozatým králi,
vrah z hladu len, nie pre slasť z azúrov;
alebo zem nech vlasatica spáli
čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,
pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,
ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!…

12
- Ach, srdce moje čo už prenieslo
osudných úderov v tom dlhom žití!
Jak struny prepiate, sa skúbly city
v ňom; temer sa mi samo rozčeslo,
i koleno mi ducha pokleslo
zúfaním: tak bol ráz ich presrditý!
Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty: -
a tu zas kríž ten sveta!… Čerieslo
tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,
jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;
i včuľ už strmie, predstavujúc viechu,
na ktorej skvie sa lapidárny súd
- stoletiu, pokoleniu na útechu -:
Vzdelanstvo - cha-cha-cha! - jak ľudožrút!…

13
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvižíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného -

14
To ona panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a čihá v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;
nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý, držiac na pokoji;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha!… Ale zato nehúta,
nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v Desatore: “Nezabi!”
lež smelo blesky mece, húka hromy;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok -; svet šatí do pohromy,
obúva do spáleníšť pahraby…

15
I hučí válka - Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
plutvami trepe jak by leviatana,
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,
požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána;
a trosky sú, čo na brah vydáva…
Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitly mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
- Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

16
Včuľ po mraku vše svolá podstena,
čo doma zbudli, všetkých dohromady.
Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;
u nôh mu čupí žena, starena,
sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:
a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí -
V kuchynke nevesta; priam sprace riady
a prisadne k nim, muka zrosená.
Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou
v srdiečku, neboliacou ostatných:
veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou
do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych…
Kto odpovie i za tých trpiteľov?
ich strasti, slzy, snáď i straty ich?

17
Ó, kde si, šlachtic srdca, gavalier,
’stoj!’ zavelieť tým sborom v borby prieku?
Či múdrosť sobrals’ striebristého veku,
čis’ v kvete muž, rec: ‘dosť!’ - i budeš ver’
ten najslávnejší sveta bohatier.
Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú na paseku!…
A či sa schýliť musí navečer:
po výčerp? Musí náporná prv sila
s tou odporu boj dobiť preťažký:
až vahadiel zhrá pára rozpustilá,
súc odhodené s cesty prekážky:
tá s víťazstvom si pripne slávy kríla
a v priepasť sfuní miska porážky…?

18
- A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi smier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda - premoženým?
a menom pomsty beda - víťazom?

19
A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí;
to spustošenie zásluh století;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen… všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, ščernie v pamäti?
I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;
že človek nie hmyz pod šľap podošví;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: -
i naveky meč skryjú do pošvy?…

20
Veď keby, keby! - Vďačne oplakal
by každý národ svoje straty, hroby,
ichž množstvo mu zem Jozafatom robí;
to všetko povážil by za portál,
za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,
do novej ľza vojsť, šťastnej, zlatej doby,
bez dneška rmutu, nerestí i zloby;
ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,
si istý súc: že železa i krvi
ohromnú nošu navždy šmaril s pliec;
nebude cudzej sláve za ostrvy;
sám svoj vždy, snaživec i poctivec,
pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,
kde cieľ…? - Ach, kiež to palmou nakoniec!…

21
Čo bude, ako bude? len Ty znáš,
ó, Vševedúci! - Ale nespytujem
sa Ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,
že bola by to decka samopaš:
bo nač Ty ako zdržovateľ dbáš,
jak krátkym umom dlho pozorujem,
čnie nedostižne ľudský nad záujem!
nad všetko, zem čo smýšľa, prášok náš,
čo na nej my, jej plemä, vystrájame.
Tej úkol je, kým ináč naložíš,
prísluha slncu vo svetovej dráme;
nám ale - zvláštna milosť nanajvýš! -
preds’ červom, voľnosti si udrel znamä,
trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš…

22
Že trest to, čo sa deje, od Teba
za nadužitie slobodnej vôle?
či skúška, podobná tej v ľudskej škole?
Ach, pojem nízky! - hriešna pochleba,
súc láskou, Tebe toho netreba -
Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,
za jasnej noci hore hviezdne pole:
mne čisto svieti Tvoja veleba,
bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy…
Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,
snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhy
drgľujú - broj prv, teraz v práci zbroj -:
Len tríbenie - cvik - vývoj ľudstva púhy,
až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…

23
Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
zkaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…
Meriame výšku orly, chmárami,
hviezd sídlami; však dostup neznámy:
pred nekonečnom jak by uzavretou
zdúpneme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše smysly závrat omámi.
Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v Tvoju šľapaj, k Tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds’: - hja, bezočivý hosť -
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…

24
A predsa - dovoľ, Bože! - Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú; tisíc do úzkostí
upadám za dňa a tie neskoja
ni noci, balzam ich, snov povoja;
krváca srdce mi, môj duch sa postí: -
och, dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:
jak z toho strašného vĺn príboja
Slavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?
To bych rád znal: ó, odcloň mi! a daj
znak, má-li v Tebe ochraňovateľa?
hu! vidím, zašlo bezdna na pokraj…
Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak veľa;
však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj -

25
Či zázrak telom ten sa rozpadne
na články, osobou z nichž pozostáva?
do prachu sfrkne Goliáta hlava?…
A či sa zviecha, vzchopí prípadne
a života už plňou zavládne?
i v službu vstúpi pravdy? vstane práva
obhajcom? trafí, v čom tkvie ctnosť, česť, sláva?
orlicou žalmistovou omladne?
Veď spravodlivosť tmel je, tuží pásky
nad oceľ, korbáč, žalár, zámky pút:
a tej, ach! neznalo; i praskly sväzky
i pokrvné, že trnie, ha! ni prút:
prút v protest… Zľutuj sa však, Bože lásky!
a nedaj mu v tej próbe podľahnúť -

26
Preds’ nemožno! že bytosť veľkých čŕt
v ňom bol bys’ poslal na svet bez účelu:
len iným tôniť - obťažiť zem celú
sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;
a časom rozsypať sa na padrť.
Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,
raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom pelu -
a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď…
Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? -
Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;
však pre krv, Bože, v streku na olovo
z rúk bratských… aspoň pre ňu nevstupuj
s ním v súd, lež daj mu žiť a Tvoje slovo
zvestovať svetu - Tak, ó! pomiluj…

27
Pomiluj, Bože, Bože pomiluj!…
Ťa kolenačky prosí duša moja
dňom-nocou, žertva muky, nepokoja -
Veď hrozné i len pomyslieť si, juj!
od čoho naveky ho zavaruj! -:
by Slavianstvo len hŕbou bolo hnija
na cudzie lány, po čom chudá sloja
ich tak mrie, rozďavujúc pysk ni sluj…
Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,
zúrodniac, zšľachtiac drsné plemeno,
dosť! - zaháj ho, ó, voči urvateľom!
Nie trus je, lež dúm Tvojich semeno;
len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť… a zlatým čelom
sa nebies tkne… Buď, ó! buď spaseno…

28
(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-sliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono - vyschne ráztoky.
Už príroda, vidz! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký…
Ja myslím: duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom…
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

29
Cit! - vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota, bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych shŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! - V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa sdieľa s bližným z domu do domu…
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov -
Nemusím teda pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utrhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.

30
Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,
nepoletela tobôž pod zástavy?
krv necedí? v plač svojich neodvraví
na ružu rany: oj, nie! nebolí…?
Veď úfa: odzvonené svevoli!
čo popečkovala s jej žitia právy,
jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,
jak by to ľudské zvuky neboly.
Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá
každému decku, prázdna vrtochov;
len, ktorí štedrú pravicu jej vodia
sebecky, tí ju robia macochou;
však s búrkou prejde i tá nepohoda:
to posilou jej v boji! útechou…

31
- Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Zášť - fakľu sváru - medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…
Pod svoje nás zajm’, húfy, vodcovstvo,
veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:
to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!
za zdatnosť v borbe - práce na postati…
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

32
Nuž, iďte s Bohom, piesne krvavé!
odvité so srdca mi dobou krutou,
listiny s kresbou dojmov, odblesknutou
pri požiarovej neba záplave,
v striel hluku, prerúvanom zdĺhave
bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;
ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:
nech čítajú vás oči slzavé…
Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,
i ranený som, v srdce bodnutý -
Raz aspoň chcel bych, pozrieť na rod hrdo:
s odplatou za strasť toľkých dotknutí;
to ždám… Och, prac sa kams’ za pólu brdo,
redikaj znad nás, mračno pokuty!…

[[Kategória:Pavol Országh Hviezdoslav]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2757</id>
      <timestamp>2006-11-16T08:52:17Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>{{na úpravu}}: riadkovanie</comment>
      <text xml:space="preserve">{{na úpravu}}

1
Spev o krvi: ký divý pomysel!? -
A o akej? - ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,
keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;
alebo o tej, čo sa s duchom spári
veštca v zápal čela na oltári:
tak nech by spev, nech plným dúškom znel!
Ó, krv je vlaha divotvorná! - Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udrie v ústroj silou vlnobitia;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia

2
Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:
o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,
kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,
i z mŕtvej skaly kúzli klas;
o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,
sťa olej vzplanúc - kahan pri kahane -
duševným zrakom denné na svitanie:
a takto chlebom-svetom živý nas,
a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je…
Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,
i zúri-búri, ohňom páli, vlečie
povodňou, ro
zmetá svet hŕbou pliev;

3
Nad zemou v letku utkvel na krielach
posupný démon, v pravej hlaveň vojny,
z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…
a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
iskriaci síru, meteorov prach -
Rod ľudský dlho spal už nepokojný:
i strhol sa! - ziv sudbinej v tom trojny
zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.
Kam dieť sa, Bože!? (zúpel), k spáse vrátka
kde? rokľa v bralách, zápač pralesa
či morská choboť, loďka čo jak vratká
za útočište?… Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď, či oceán, či nebesa!

4
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…

5
Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsobivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,
byť odčinom bied, bremien odvalom!
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom!
A nad tým v srdcelomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty! mrk denný
im oviv novým flórom kadere -
A čože ľudstva rozplakaný génij?
ten do večnej sa tône uberie!

6
Hrôz všetkých odstavené príchlopy;
od pólu hajno fúrij tiahne k pólu,
studnice žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;
tvár zohavená sinie Europy…
A ešte blud ten! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú: -
Čuls’, Bože? Tvoju spokúšali vôľu!
O triumf tlčú nebies na stropy,
Ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,
zvú v spor svoj: - Bojuj, vraj, ich na strane!…
Čo si ty Mars, čo krvavé rád skutky?
Baal? Jahve? - Neslýchane trúfané:
Tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!
Súď: je to vzývanie, či rúhanie?

7
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí!
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež,
svieraní, zajarmení v trýzne spräž!
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, nájduc - žiaľ i
bôľ! - pompu rozvoja kol za padeš!
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v skazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly!
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý.
kde pred hrôzou sa rovy zaclonili -
blahoslavení všetci zosnulí!

8
Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Bližného miluj ako seba! zčista
a bez výhrady zplna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha bár pekla plamene?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

9
Kresťanstvo tvoje - lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!
Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantať im šije -
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť - evanjelium!…

10
- Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou
Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:
kto pán je nad sebou, ten vývodí,
i hrdina je pravej slobody,
bo s každým sdieľny na nej mierou riadnou;
ináč je otrok len, čo rukou kradnou
tak seba, ako iných oškodí
Och, plytkosť srdečná! Och zmätok umov!
I azúrove čistí duchovia
pohŕdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova;
šli v smes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ta vracia výchova!?

11
Ba pošpatil si iba krásnu zem
tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky!
Čo vývin na nej, priostril si v muky,
v nástroje zhuby skul jej diadém;
bič zo síl splietol, harmonický snem
jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:
to tvoje vodcovstvo! z bied zápäť pluky;
ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem…
Síď s trónu! Lev nech napozatým králi,
vrah z hladu len, nie pre slasť z azúrov;
alebo zem nech vlasatica spáli
čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,
pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,
ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!…

12
- Ach, srdce moje čo už prenieslo
osudných úderov v tom dlhom žití!
Jak struny prepiate, sa skúbly city
v ňom; temer sa mi samo rozčeslo,
i koleno mi ducha pokleslo
zúfaním: tak bol ráz ich presrditý!
Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty: -
a tu zas kríž ten sveta!… Čerieslo
tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,
jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;
i včuľ už strmie, predstavujúc viechu,
na ktorej skvie sa lapidárny súd
- stoletiu, pokoleniu na útechu -:
Vzdelanstvo - cha-cha-cha! - jak ľudožrút!…

13
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvižíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného -

14
To ona panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a čihá v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;
nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý, držiac na pokoji;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha!… Ale zato nehúta,
nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v Desatore: “Nezabi!”
lež smelo blesky mece, húka hromy;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok -; svet šatí do pohromy,
obúva do spáleníšť pahraby…

15
I hučí válka - Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
plutvami trepe jak by leviatana,
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,
požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána;
a trosky sú, čo na brah vydáva…
Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitly mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
- Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

16
Včuľ po mraku vše svolá podstena,
čo doma zbudli, všetkých dohromady.
Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;
u nôh mu čupí žena, starena,
sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:
a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí -
V kuchynke nevesta; priam sprace riady
a prisadne k nim, muka zrosená.
Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou
v srdiečku, neboliacou ostatných:
veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou
do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych…
Kto odpovie i za tých trpiteľov?
ich strasti, slzy, snáď i straty ich?

17
Ó, kde si, šlachtic srdca, gavalier,
’stoj!’ zavelieť tým sborom v borby prieku?
Či múdrosť sobrals’ striebristého veku,
čis’ v kvete muž, rec: ‘dosť!’ - i budeš ver’
ten najslávnejší sveta bohatier.
Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú na paseku!…
A či sa schýliť musí navečer:
po výčerp? Musí náporná prv sila
s tou odporu boj dobiť preťažký:
až vahadiel zhrá pára rozpustilá,
súc odhodené s cesty prekážky:
tá s víťazstvom si pripne slávy kríla
a v priepasť sfuní miska porážky…?

18
- A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi smier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda - premoženým?
a menom pomsty beda - víťazom?

19
A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí;
to spustošenie zásluh století;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen… všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, ščernie v pamäti?
I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;
že človek nie hmyz pod šľap podošví;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: -
i naveky meč skryjú do pošvy?…

20
Veď keby, keby! - Vďačne oplakal
by každý národ svoje straty, hroby,
ichž množstvo mu zem Jozafatom robí;
to všetko povážil by za portál,
za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,
do novej ľza vojsť, šťastnej, zlatej doby,
bez dneška rmutu, nerestí i zloby;
ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,
si istý súc: že železa i krvi
ohromnú nošu navždy šmaril s pliec;
nebude cudzej sláve za ostrvy;
sám svoj vždy, snaživec i poctivec,
pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,
kde cieľ…? - Ach, kiež to palmou nakoniec!…

21
Čo bude, ako bude? len Ty znáš,
ó, Vševedúci! - Ale nespytujem
sa Ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,
že bola by to decka samopaš:
bo nač Ty ako zdržovateľ dbáš,
jak krátkym umom dlho pozorujem,
čnie nedostižne ľudský nad záujem!
nad všetko, zem čo smýšľa, prášok náš,
čo na nej my, jej plemä, vystrájame.
Tej úkol je, kým ináč naložíš,
prísluha slncu vo svetovej dráme;
nám ale - zvláštna milosť nanajvýš! -
preds’ červom, voľnosti si udrel znamä,
trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš…

22
Že trest to, čo sa deje, od Teba
za nadužitie slobodnej vôle?
či skúška, podobná tej v ľudskej škole?
Ach, pojem nízky! - hriešna pochleba,
súc láskou, Tebe toho netreba -
Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,
za jasnej noci hore hviezdne pole:
mne čisto svieti Tvoja veleba,
bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy…
Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,
snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhy
drgľujú - broj prv, teraz v práci zbroj -:
Len tríbenie - cvik - vývoj ľudstva púhy,
až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…

23
Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
zkaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…
Meriame výšku orly, chmárami,
hviezd sídlami; však dostup neznámy:
pred nekonečnom jak by uzavretou
zdúpneme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše smysly závrat omámi.
Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v Tvoju šľapaj, k Tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds’: - hja, bezočivý hosť -
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…

24
A predsa - dovoľ, Bože! - Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú; tisíc do úzkostí
upadám za dňa a tie neskoja
ni noci, balzam ich, snov povoja;
krváca srdce mi, môj duch sa postí: -
och, dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:
jak z toho strašného vĺn príboja
Slavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?
To bych rád znal: ó, odcloň mi! a daj
znak, má-li v Tebe ochraňovateľa?
hu! vidím, zašlo bezdna na pokraj…
Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak veľa;
však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj -

25
Či zázrak telom ten sa rozpadne
na články, osobou z nichž pozostáva?
do prachu sfrkne Goliáta hlava?…
A či sa zviecha, vzchopí prípadne
a života už plňou zavládne?
i v službu vstúpi pravdy? vstane práva
obhajcom? trafí, v čom tkvie ctnosť, česť, sláva?
orlicou žalmistovou omladne?
Veď spravodlivosť tmel je, tuží pásky
nad oceľ, korbáč, žalár, zámky pút:
a tej, ach! neznalo; i praskly sväzky
i pokrvné, že trnie, ha! ni prút:
prút v protest… Zľutuj sa však, Bože lásky!
a nedaj mu v tej próbe podľahnúť -

26
Preds’ nemožno! že bytosť veľkých čŕt
v ňom bol bys’ poslal na svet bez účelu:
len iným tôniť - obťažiť zem celú
sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;
a časom rozsypať sa na padrť.
Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,
raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom pelu -
a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď…
Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? -
Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;
však pre krv, Bože, v streku na olovo
z rúk bratských… aspoň pre ňu nevstupuj
s ním v súd, lež daj mu žiť a Tvoje slovo
zvestovať svetu - Tak, ó! pomiluj…

27
Pomiluj, Bože, Bože pomiluj!…
Ťa kolenačky prosí duša moja
dňom-nocou, žertva muky, nepokoja -
Veď hrozné i len pomyslieť si, juj!
od čoho naveky ho zavaruj! -:
by Slavianstvo len hŕbou bolo hnija
na cudzie lány, po čom chudá sloja
ich tak mrie, rozďavujúc pysk ni sluj…
Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,
zúrodniac, zšľachtiac drsné plemeno,
dosť! - zaháj ho, ó, voči urvateľom!
Nie trus je, lež dúm Tvojich semeno;
len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť… a zlatým čelom
sa nebies tkne… Buď, ó! buď spaseno…

28
(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-sliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono - vyschne ráztoky.
Už príroda, vidz! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký…
Ja myslím: duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom…
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

29
Cit! - vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota, bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych shŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! - V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa sdieľa s bližným z domu do domu…
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov -
Nemusím teda pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utrhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.

30
Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,
nepoletela tobôž pod zástavy?
krv necedí? v plač svojich neodvraví
na ružu rany: oj, nie! nebolí…?
Veď úfa: odzvonené svevoli!
čo popečkovala s jej žitia právy,
jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,
jak by to ľudské zvuky neboly.
Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá
každému decku, prázdna vrtochov;
len, ktorí štedrú pravicu jej vodia
sebecky, tí ju robia macochou;
však s búrkou prejde i tá nepohoda:
to posilou jej v boji! útechou…

31
- Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Zášť - fakľu sváru - medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…
Pod svoje nás zajm’, húfy, vodcovstvo,
veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:
to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!
za zdatnosť v borbe - práce na postati…
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

32
Nuž, iďte s Bohom, piesne krvavé!
odvité so srdca mi dobou krutou,
listiny s kresbou dojmov, odblesknutou
pri požiarovej neba záplave,
v striel hluku, prerúvanom zdĺhave
bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;
ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:
nech čítajú vás oči slzavé…
Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,
i ranený som, v srdce bodnutý -
Raz aspoň chcel bych, pozrieť na rod hrdo:
s odplatou za strasť toľkých dotknutí;
to ždám… Och, prac sa kams’ za pólu brdo,
redikaj znad nás, mračno pokuty!…

[[Kategória:Pavol Országh Hviezdoslav]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2758</id>
      <timestamp>2006-11-16T10:02:02Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>85.70.134.51</ip>
      </contributor>
      <comment>+ &lt;poem&gt;</comment>
      <text xml:space="preserve">{{na úpravu}}
&lt;poem&gt;
1
Spev o krvi: ký divý pomysel!? -
A o akej? - ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,
keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;
alebo o tej, čo sa s duchom spári
veštca v zápal čela na oltári:
tak nech by spev, nech plným dúškom znel!
Ó, krv je vlaha divotvorná! - Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udrie v ústroj silou vlnobitia;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia

2
Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:
o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,
kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,
i z mŕtvej skaly kúzli klas;
o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,
sťa olej vzplanúc - kahan pri kahane -
duševným zrakom denné na svitanie:
a takto chlebom-svetom živý nas,
a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je…
Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,
i zúri-búri, ohňom páli, vlečie
povodňou, ro
zmetá svet hŕbou pliev;

3
Nad zemou v letku utkvel na krielach
posupný démon, v pravej hlaveň vojny,
z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…
a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
iskriaci síru, meteorov prach -
Rod ľudský dlho spal už nepokojný:
i strhol sa! - ziv sudbinej v tom trojny
zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.
Kam dieť sa, Bože!? (zúpel), k spáse vrátka
kde? rokľa v bralách, zápač pralesa
či morská choboť, loďka čo jak vratká
za útočište?… Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď, či oceán, či nebesa!

4
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…

5
Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsobivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,
byť odčinom bied, bremien odvalom!
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom!
A nad tým v srdcelomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty! mrk denný
im oviv novým flórom kadere -
A čože ľudstva rozplakaný génij?
ten do večnej sa tône uberie!

6
Hrôz všetkých odstavené príchlopy;
od pólu hajno fúrij tiahne k pólu,
studnice žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;
tvár zohavená sinie Europy…
A ešte blud ten! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú: -
Čuls’, Bože? Tvoju spokúšali vôľu!
O triumf tlčú nebies na stropy,
Ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,
zvú v spor svoj: - Bojuj, vraj, ich na strane!…
Čo si ty Mars, čo krvavé rád skutky?
Baal? Jahve? - Neslýchane trúfané:
Tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!
Súď: je to vzývanie, či rúhanie?

7
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí!
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež,
svieraní, zajarmení v trýzne spräž!
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, nájduc - žiaľ i
bôľ! - pompu rozvoja kol za padeš!
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v skazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly!
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý.
kde pred hrôzou sa rovy zaclonili -
blahoslavení všetci zosnulí!

8
Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Bližného miluj ako seba! zčista
a bez výhrady zplna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha bár pekla plamene?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

9
Kresťanstvo tvoje - lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!
Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantať im šije -
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť - evanjelium!…

10
- Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou
Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:
kto pán je nad sebou, ten vývodí,
i hrdina je pravej slobody,
bo s každým sdieľny na nej mierou riadnou;
ináč je otrok len, čo rukou kradnou
tak seba, ako iných oškodí
Och, plytkosť srdečná! Och zmätok umov!
I azúrove čistí duchovia
pohŕdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova;
šli v smes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ta vracia výchova!?

11
Ba pošpatil si iba krásnu zem
tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky!
Čo vývin na nej, priostril si v muky,
v nástroje zhuby skul jej diadém;
bič zo síl splietol, harmonický snem
jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:
to tvoje vodcovstvo! z bied zápäť pluky;
ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem…
Síď s trónu! Lev nech napozatým králi,
vrah z hladu len, nie pre slasť z azúrov;
alebo zem nech vlasatica spáli
čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,
pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,
ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!…

12
- Ach, srdce moje čo už prenieslo
osudných úderov v tom dlhom žití!
Jak struny prepiate, sa skúbly city
v ňom; temer sa mi samo rozčeslo,
i koleno mi ducha pokleslo
zúfaním: tak bol ráz ich presrditý!
Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty: -
a tu zas kríž ten sveta!… Čerieslo
tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,
jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;
i včuľ už strmie, predstavujúc viechu,
na ktorej skvie sa lapidárny súd
- stoletiu, pokoleniu na útechu -:
Vzdelanstvo - cha-cha-cha! - jak ľudožrút!…

13
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvižíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného -

14
To ona panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a čihá v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;
nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý, držiac na pokoji;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha!… Ale zato nehúta,
nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v Desatore: “Nezabi!”
lež smelo blesky mece, húka hromy;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok -; svet šatí do pohromy,
obúva do spáleníšť pahraby…

15
I hučí válka - Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
plutvami trepe jak by leviatana,
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,
požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána;
a trosky sú, čo na brah vydáva…
Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitly mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
- Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

16
Včuľ po mraku vše svolá podstena,
čo doma zbudli, všetkých dohromady.
Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;
u nôh mu čupí žena, starena,
sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:
a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí -
V kuchynke nevesta; priam sprace riady
a prisadne k nim, muka zrosená.
Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou
v srdiečku, neboliacou ostatných:
veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou
do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych…
Kto odpovie i za tých trpiteľov?
ich strasti, slzy, snáď i straty ich?

17
Ó, kde si, šlachtic srdca, gavalier,
’stoj!’ zavelieť tým sborom v borby prieku?
Či múdrosť sobrals’ striebristého veku,
čis’ v kvete muž, rec: ‘dosť!’ - i budeš ver’
ten najslávnejší sveta bohatier.
Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú na paseku!…
A či sa schýliť musí navečer:
po výčerp? Musí náporná prv sila
s tou odporu boj dobiť preťažký:
až vahadiel zhrá pára rozpustilá,
súc odhodené s cesty prekážky:
tá s víťazstvom si pripne slávy kríla
a v priepasť sfuní miska porážky…?

18
- A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi smier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda - premoženým?
a menom pomsty beda - víťazom?

19
A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí;
to spustošenie zásluh století;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen… všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, ščernie v pamäti?
I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;
že človek nie hmyz pod šľap podošví;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: -
i naveky meč skryjú do pošvy?…

20
Veď keby, keby! - Vďačne oplakal
by každý národ svoje straty, hroby,
ichž množstvo mu zem Jozafatom robí;
to všetko povážil by za portál,
za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,
do novej ľza vojsť, šťastnej, zlatej doby,
bez dneška rmutu, nerestí i zloby;
ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,
si istý súc: že železa i krvi
ohromnú nošu navždy šmaril s pliec;
nebude cudzej sláve za ostrvy;
sám svoj vždy, snaživec i poctivec,
pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,
kde cieľ…? - Ach, kiež to palmou nakoniec!…

21
Čo bude, ako bude? len Ty znáš,
ó, Vševedúci! - Ale nespytujem
sa Ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,
že bola by to decka samopaš:
bo nač Ty ako zdržovateľ dbáš,
jak krátkym umom dlho pozorujem,
čnie nedostižne ľudský nad záujem!
nad všetko, zem čo smýšľa, prášok náš,
čo na nej my, jej plemä, vystrájame.
Tej úkol je, kým ináč naložíš,
prísluha slncu vo svetovej dráme;
nám ale - zvláštna milosť nanajvýš! -
preds’ červom, voľnosti si udrel znamä,
trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš…

22
Že trest to, čo sa deje, od Teba
za nadužitie slobodnej vôle?
či skúška, podobná tej v ľudskej škole?
Ach, pojem nízky! - hriešna pochleba,
súc láskou, Tebe toho netreba -
Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,
za jasnej noci hore hviezdne pole:
mne čisto svieti Tvoja veleba,
bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy…
Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,
snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhy
drgľujú - broj prv, teraz v práci zbroj -:
Len tríbenie - cvik - vývoj ľudstva púhy,
až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…

23
Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
zkaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…
Meriame výšku orly, chmárami,
hviezd sídlami; však dostup neznámy:
pred nekonečnom jak by uzavretou
zdúpneme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše smysly závrat omámi.
Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v Tvoju šľapaj, k Tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds’: - hja, bezočivý hosť -
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…

24
A predsa - dovoľ, Bože! - Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú; tisíc do úzkostí
upadám za dňa a tie neskoja
ni noci, balzam ich, snov povoja;
krváca srdce mi, môj duch sa postí: -
och, dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:
jak z toho strašného vĺn príboja
Slavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?
To bych rád znal: ó, odcloň mi! a daj
znak, má-li v Tebe ochraňovateľa?
hu! vidím, zašlo bezdna na pokraj…
Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak veľa;
však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj -

25
Či zázrak telom ten sa rozpadne
na články, osobou z nichž pozostáva?
do prachu sfrkne Goliáta hlava?…
A či sa zviecha, vzchopí prípadne
a života už plňou zavládne?
i v službu vstúpi pravdy? vstane práva
obhajcom? trafí, v čom tkvie ctnosť, česť, sláva?
orlicou žalmistovou omladne?
Veď spravodlivosť tmel je, tuží pásky
nad oceľ, korbáč, žalár, zámky pút:
a tej, ach! neznalo; i praskly sväzky
i pokrvné, že trnie, ha! ni prút:
prút v protest… Zľutuj sa však, Bože lásky!
a nedaj mu v tej próbe podľahnúť -

26
Preds’ nemožno! že bytosť veľkých čŕt
v ňom bol bys’ poslal na svet bez účelu:
len iným tôniť - obťažiť zem celú
sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;
a časom rozsypať sa na padrť.
Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,
raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom pelu -
a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď…
Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? -
Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;
však pre krv, Bože, v streku na olovo
z rúk bratských… aspoň pre ňu nevstupuj
s ním v súd, lež daj mu žiť a Tvoje slovo
zvestovať svetu - Tak, ó! pomiluj…

27
Pomiluj, Bože, Bože pomiluj!…
Ťa kolenačky prosí duša moja
dňom-nocou, žertva muky, nepokoja -
Veď hrozné i len pomyslieť si, juj!
od čoho naveky ho zavaruj! -:
by Slavianstvo len hŕbou bolo hnija
na cudzie lány, po čom chudá sloja
ich tak mrie, rozďavujúc pysk ni sluj…
Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,
zúrodniac, zšľachtiac drsné plemeno,
dosť! - zaháj ho, ó, voči urvateľom!
Nie trus je, lež dúm Tvojich semeno;
len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť… a zlatým čelom
sa nebies tkne… Buď, ó! buď spaseno…

28
(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-sliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono - vyschne ráztoky.
Už príroda, vidz! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký…
Ja myslím: duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom…
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

29
Cit! - vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota, bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych shŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! - V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa sdieľa s bližným z domu do domu…
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov -
Nemusím teda pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utrhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.

30
Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,
nepoletela tobôž pod zástavy?
krv necedí? v plač svojich neodvraví
na ružu rany: oj, nie! nebolí…?
Veď úfa: odzvonené svevoli!
čo popečkovala s jej žitia právy,
jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,
jak by to ľudské zvuky neboly.
Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá
každému decku, prázdna vrtochov;
len, ktorí štedrú pravicu jej vodia
sebecky, tí ju robia macochou;
však s búrkou prejde i tá nepohoda:
to posilou jej v boji! útechou…

31
- Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Zášť - fakľu sváru - medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…
Pod svoje nás zajm’, húfy, vodcovstvo,
veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:
to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!
za zdatnosť v borbe - práce na postati…
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

32
Nuž, iďte s Bohom, piesne krvavé!
odvité so srdca mi dobou krutou,
listiny s kresbou dojmov, odblesknutou
pri požiarovej neba záplave,
v striel hluku, prerúvanom zdĺhave
bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;
ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:
nech čítajú vás oči slzavé…
Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,
i ranený som, v srdce bodnutý -
Raz aspoň chcel bych, pozrieť na rod hrdo:
s odplatou za strasť toľkých dotknutí;
to ždám… Och, prac sa kams’ za pólu brdo,
redikaj znad nás, mračno pokuty!…
&lt;/poem&gt;
[[Kategória:Pavol Országh Hviezdoslav]]
[[Kategória:Poézia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Pavol Országh Hviezdoslav</title>
    <id>1747</id>
    <revision>
      <id>2754</id>
      <timestamp>2006-11-15T19:07:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>217.119.117.211</ip>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">{{Wikipédia|Pavol Országh Hviezdoslav}}

[[Kategória:Autori|Hviezdoslav, Pavol Országh]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Flambelle</title>
    <id>1748</id>
    <revision>
      <id>2759</id>
      <timestamp>2006-11-19T12:51:08Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Flambelle</username>
        <id>33</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>cs</comment>
      <text xml:space="preserve">*[[:cs:User:Flambelle|cs.wikisource]]
*[[:cs:w:User:Flambelle|cs.wikipedia]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Main Page</title>
    <id>1749</id>
    <revision>
      <id>2762</id>
      <timestamp>2006-12-03T22:21:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>172.182.106.135</ip>
      </contributor>
      <comment>#redirect [[Hlavná stránka]]</comment>
      <text xml:space="preserve">#redirect [[Hlavná stránka]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Redaktor:Van Dalsom</title>
    <id>1752</id>
    <revision>
      <id>2772</id>
      <timestamp>2006-12-11T15:58:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: --~~~~</comment>
      <text xml:space="preserve">--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 15:58, 11. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2796</id>
      <timestamp>2006-12-12T14:46:04Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">==!!!  Wikisource je mŕtvi  !!!==
'''TU sa dokument skôr stratí'''

'''ako sa TU stane historickým.'''


[http://sk.wikiquote.org/wiki/Redaktor:195.7O.44.26 &gt;&gt;]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2797</id>
      <timestamp>2006-12-12T14:56:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <comment>/* !!!  Wikisource je mŕtvi  !!! */</comment>
      <text xml:space="preserve">==!!!  Wikisource je mŕtvy  !!!==
'''TU sa dokument skôr stratí'''

'''ako sa TU stane historickým.'''


[http://sk.wikiquote.org/wiki/Redaktor:195.7O.44.26 &gt;&gt;]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Van Dalsom</title>
    <id>1753</id>
    <revision>
      <id>2774</id>
      <timestamp>2006-12-11T16:06:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: --~~~~</comment>
      <text xml:space="preserve">--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 16:06, 11. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2790</id>
      <timestamp>2006-12-12T10:57:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>re</comment>
      <text xml:space="preserve">K autorským právam a kritériám na Wikisource pozri prosím [[Wikisource:Zásady a pravidlá]]. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 10:57, 12. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Wikiquote</title>
    <id>1754</id>
    <revision>
      <id>2775</id>
      <timestamp>2006-12-11T20:11:55Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>62.152.234.210</ip>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: &lt;div class=&quot;noprint&quot; style=&quot;clear: right; border: solid #aaa 1px; margin: 0 0 1em 1em; font-size: 90%; background: #f9f9f9; width: 250px; padding: 4px; spacing: 0px; text-align: left...</comment>
      <text xml:space="preserve">&lt;div class=&quot;noprint&quot; style=&quot;clear: right; border: solid #aaa 1px; margin: 0 0 1em 1em; font-size: 90%; background: #f9f9f9; width: 250px; padding: 4px; spacing: 0px; text-align: left; float: right;&quot;&gt;
&lt;div style=&quot;float: left;&quot;&gt;[[Image:sourceberg.jpg|50px|none|Wikisource]]&lt;/div&gt;
&lt;div style=&quot;margin-left: 60px;&quot;&gt;[[Wikizdroj|Wikisource]] obsahuje pôvodné texty súvisiace s témou:
&lt;div style=&quot;margin-left: 10px;&quot;&gt;'''''[[s:{{{1}}}|{{{1}}}]]'''''&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2776</id>
      <timestamp>2006-12-11T20:15:04Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Neuromancer</username>
        <id>14</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">&lt;div class=&quot;noprint&quot; style=&quot;clear: right; border: solid #aaa 1px; margin: 0 0 1em 1em; font-size: 90%; background: #f9f9f9; width: 250px; padding: 4px; spacing: 0px; text-align: left; float: right;&quot;&gt;
&lt;div style=&quot;float: left;&quot;&gt;[[Image:Wikiquote-logo-en.png|50px|none|Wikicitáty]]&lt;/div&gt;
&lt;div style=&quot;margin-left: 60px;&quot;&gt;[[Wikicitáty]] obsahujú zbierku citátov súvisiacich s:
&lt;div style=&quot;margin-left: 10px;&quot;&gt;'''''[[q:sk:{{PAGENAME}}|{{PAGENAME}}]]'''''&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;
&lt;/div&gt;</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:AtonX</title>
    <id>1756</id>
    <revision>
      <id>2789</id>
      <timestamp>2006-12-12T10:33:01Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autor...</comment>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2791</id>
      <timestamp>2006-12-12T11:32:34Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)

Dobrú chuť :-) 12:30
Faktografické texty_ vyhlásenie strany, predvolebný program - asi sa spýtam niekoho z sns a potom teba či súhlasíš.

Podla mňa akékoľvek vyhlásenie je možné chápať ako skopíruj ma a rozšír ma. (nie som právnik)
Určite aspoň výťah by tam mohol ostať podla mňa to môže byť raz zaujímavé(pre budúcnosť)

Najviac by ma potešilo keby si povedal že tie citácie patria na wikiquote.

Podla mňa to nieje výkrik bezdomovca, ale oficiálny dokument strany ktorá dostáva peniaze aj z tvojich daní a keď niečo urobí verejne je to verejné. Navyše by išla sama proti sebe.

V USA je niečo také, že to čo vydá vláda je verejné. A sns je vládna strana.

Neviem čo majú ľudia proti politike veď je to v prvom rade o ľuďoch a ich vzťahoch. Ideme to ignorovať lebo sme slobodný. Aj tento dialóg sa dá brať ako politika ti zastávaš svoj názor ja svoj.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 11:32, 12. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2792</id>
      <timestamp>2006-12-12T11:32:49Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)


Dobrú chuť :-) 12:30
Faktografické texty_ vyhlásenie strany, predvolebný program - asi sa spýtam niekoho z sns a potom teba či súhlasíš.

Podla mňa akékoľvek vyhlásenie je možné chápať ako skopíruj ma a rozšír ma. (nie som právnik)
Určite aspoň výťah by tam mohol ostať podla mňa to môže byť raz zaujímavé(pre budúcnosť)

Najviac by ma potešilo keby si povedal že tie citácie patria na wikiquote.

Podla mňa to nieje výkrik bezdomovca, ale oficiálny dokument strany ktorá dostáva peniaze aj z tvojich daní a keď niečo urobí verejne je to verejné. Navyše by išla sama proti sebe.

V USA je niečo také, že to čo vydá vláda je verejné. A sns je vládna strana.

Neviem čo majú ľudia proti politike veď je to v prvom rade o ľuďoch a ich vzťahoch. Ideme to ignorovať lebo sme slobodný. Aj tento dialóg sa dá brať ako politika ti zastávaš svoj názor ja svoj.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 11:32, 12. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2793</id>
      <timestamp>2006-12-12T11:49:40Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)


Dobrú chuť :-) 12:30
Faktografické texty_ vyhlásenie strany, predvolebný program - asi sa spýtam niekoho z sns a potom teba či súhlasíš.

Podla mňa akékoľvek vyhlásenie je možné chápať ako skopíruj ma a rozšír ma. (nie som právnik)
Určite aspoň výťah by tam mohol ostať podla mňa to môže byť raz zaujímavé(pre budúcnosť)

Najviac by ma potešilo keby si povedal že tie citácie patria na wikiquote.

Podla mňa to nieje výkrik bezdomovca, ale oficiálny dokument strany ktorá dostáva peniaze aj z tvojich daní a keď niečo urobí verejne je to verejné. Navyše by išla sama proti sebe.

V USA je niečo také, že to čo vydá vláda je verejné. A sns je vládna strana.

Neviem čo majú ľudia proti politike veď je to v prvom rade o ľuďoch a ich vzťahoch. Ideme to ignorovať lebo sme slobodný. Aj tento dialóg sa dá brať ako politika ti zastávaš svoj názor ja svoj.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 11:32, 12. december 2006 (UTC)

Ešte malý príklad o ktorý som sa zaujíma.
Ak si odpíšem cestovný poriadok ŽSR (dokonca aj z internetu) tak ho môžem volnešíriť.
Mam to potvrdené od ŽSR Copyright neznamená že to môžem len čítať. Mal by sa ktomu riadne vyjadriť slovenský právnik.</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2794</id>
      <timestamp>2006-12-12T12:10:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)


Dobrú chuť :-) 12:30
Faktografické texty_ vyhlásenie strany, predvolebný program - asi sa spýtam niekoho z sns a potom teba či súhlasíš.

Podla mňa akékoľvek vyhlásenie je možné chápať ako skopíruj ma a rozšír ma. (nie som právnik)
Určite aspoň výťah by tam mohol ostať podla mňa to môže byť raz zaujímavé(pre budúcnosť)

Najviac by ma potešilo keby si povedal že tie citácie patria na wikiquote.

Podla mňa to nieje výkrik bezdomovca, ale oficiálny dokument strany ktorá dostáva peniaze aj z tvojich daní a keď niečo urobí verejne je to verejné. Navyše by išla sama proti sebe.

V USA je niečo také, že to čo vydá vláda je verejné. A sns je vládna strana.

Neviem čo majú ľudia proti politike veď je to v prvom rade o ľuďoch a ich vzťahoch. Ideme to ignorovať lebo sme slobodný. Aj tento dialóg sa dá brať ako politika ti zastávaš svoj názor ja svoj.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 11:32, 12. december 2006 (UTC)

Ešte malý príklad o ktorý som sa zaujíma.
Ak si odpíšem cestovný poriadok ŽSR (dokonca aj z internetu) tak ho môžem volnešíriť.
Mam to potvrdené od ŽSR Copyright neznamená že to môžem len čítať. Mal by sa ktomu riadne vyjadriť slovenský právnik.

A čo Zákon o slobodnom prístupe k informáciám?
Sú politické strany právnické osoby zriadene zákonom?</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2795</id>
      <timestamp>2006-12-12T13:13:53Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>re</comment>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)
* Faktografické texty, vyhlásenie strany, predvolebný program - asi sa spýtam niekoho z sns a potom teba či súhlasíš. Podla mňa akékoľvek vyhlásenie je možné chápať ako skopíruj ma a rozšír ma. (nie som právnik) Určite aspoň výťah by tam mohol ostať podla mňa to môže byť raz zaujímavé (pre budúcnosť). Najviac by ma potešilo keby si povedal že tie citácie patria na wikiquote. Podla mňa to nieje výkrik bezdomovca, ale oficiálny dokument strany ktorá dostáva peniaze aj z tvojich daní a keď niečo urobí verejne je to verejné. Navyše by išla sama proti sebe. V USA je niečo také, že to čo vydá vláda je verejné. A SND je vládna strana. Neviem čo majú ľudia proti politike veď je to v prvom rade o ľuďoch a ich vzťahoch. Ideme to ignorovať lebo sme slobodný. Aj tento dialóg sa dá brať ako politika ti zastávaš svoj názor ja svoj. Ešte malý príklad o ktorý som sa zaujímal. Ak si odpíšem cestovný poriadok ŽSR (dokonca aj z internetu) tak ho môžem volne šíriť. Mam to potvrdené od ŽSR. Copyright neznamená že to môžem len čítať. Mal by sa ktomu riadne vyjadriť slovenský právnik. A čo Zákon o slobodnom prístupe k informáciám? Sú politické strany právnické osoby zriadene zákonom? --[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 11:32, 12. december 2006 (UTC)
** Prepáč, ale tvoje (naivno-autorsko-)právne úvahy sú na tomto mieste úplne irelevantné. Na šírenie akýchkoľvek zdrojov na projektoch [[w:en:Wikimedia Foundation|Nadácie Wikimedia]] musíš mať '''1.''' v prvom rade písomný súhlas, respektíve povolenie autora alebo iného držiteľa autorských práv, '''2.''' ďalej jeho výslovný súhlas s ďalším šírením pod licenciou [[w:en:GFDL|GFDL]] a '''3.''' nakoniec splniť kritériá na zaradenie zdroja do jedného z projektov. Tie sú v tomto prípade dané pravidlami v článku [[Wikisource:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]]. Príjemné čítanie. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 13:13, 12. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2798</id>
      <timestamp>2006-12-12T14:58:49Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Van Dalsom</username>
        <id>35</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)
* Faktografické texty, vyhlásenie strany, predvolebný program - asi sa spýtam niekoho z sns a potom teba či súhlasíš. Podla mňa akékoľvek vyhlásenie je možné chápať ako skopíruj ma a rozšír ma. (nie som právnik) Určite aspoň výťah by tam mohol ostať podla mňa to môže byť raz zaujímavé (pre budúcnosť). Najviac by ma potešilo keby si povedal že tie citácie patria na wikiquote. Podla mňa to nieje výkrik bezdomovca, ale oficiálny dokument strany ktorá dostáva peniaze aj z tvojich daní a keď niečo urobí verejne je to verejné. Navyše by išla sama proti sebe. V USA je niečo také, že to čo vydá vláda je verejné. A SND je vládna strana. Neviem čo majú ľudia proti politike veď je to v prvom rade o ľuďoch a ich vzťahoch. Ideme to ignorovať lebo sme slobodný. Aj tento dialóg sa dá brať ako politika ti zastávaš svoj názor ja svoj. Ešte malý príklad o ktorý som sa zaujímal. Ak si odpíšem cestovný poriadok ŽSR (dokonca aj z internetu) tak ho môžem volne šíriť. Mam to potvrdené od ŽSR. Copyright neznamená že to môžem len čítať. Mal by sa ktomu riadne vyjadriť slovenský právnik. A čo Zákon o slobodnom prístupe k informáciám? Sú politické strany právnické osoby zriadene zákonom? --[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 11:32, 12. december 2006 (UTC)
** Prepáč, ale tvoje (naivno-autorsko-)právne úvahy sú na tomto mieste úplne irelevantné. Na šírenie akýchkoľvek zdrojov na projektoch [[w:en:Wikimedia Foundation|Nadácie Wikimedia]] musíš mať '''1.''' v prvom rade písomný súhlas, respektíve povolenie autora alebo iného držiteľa autorských práv, '''2.''' ďalej jeho výslovný súhlas s ďalším šírením pod licenciou [[w:en:GFDL|GFDL]] a '''3.''' nakoniec splniť kritériá na zaradenie zdroja do jedného z projektov. Tie sú v tomto prípade dané pravidlami v článku [[Wikisource:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]]. Príjemné čítanie. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 13:13, 12. december 2006 (UTC)

* ďakujem račej budem naivný ako …</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2799</id>
      <timestamp>2006-12-15T10:34:45Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Neuromancer</username>
        <id>14</id>
      </contributor>
      <comment>Ospravedlnenie</comment>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)
* Faktografické texty, vyhlásenie strany, predvolebný program - asi sa spýtam niekoho z sns a potom teba či súhlasíš. Podla mňa akékoľvek vyhlásenie je možné chápať ako skopíruj ma a rozšír ma. (nie som právnik) Určite aspoň výťah by tam mohol ostať podla mňa to môže byť raz zaujímavé (pre budúcnosť). Najviac by ma potešilo keby si povedal že tie citácie patria na wikiquote. Podla mňa to nieje výkrik bezdomovca, ale oficiálny dokument strany ktorá dostáva peniaze aj z tvojich daní a keď niečo urobí verejne je to verejné. Navyše by išla sama proti sebe. V USA je niečo také, že to čo vydá vláda je verejné. A SND je vládna strana. Neviem čo majú ľudia proti politike veď je to v prvom rade o ľuďoch a ich vzťahoch. Ideme to ignorovať lebo sme slobodný. Aj tento dialóg sa dá brať ako politika ti zastávaš svoj názor ja svoj. Ešte malý príklad o ktorý som sa zaujímal. Ak si odpíšem cestovný poriadok ŽSR (dokonca aj z internetu) tak ho môžem volne šíriť. Mam to potvrdené od ŽSR. Copyright neznamená že to môžem len čítať. Mal by sa ktomu riadne vyjadriť slovenský právnik. A čo Zákon o slobodnom prístupe k informáciám? Sú politické strany právnické osoby zriadene zákonom? --[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 11:32, 12. december 2006 (UTC)
** Prepáč, ale tvoje (naivno-autorsko-)právne úvahy sú na tomto mieste úplne irelevantné. Na šírenie akýchkoľvek zdrojov na projektoch [[w:en:Wikimedia Foundation|Nadácie Wikimedia]] musíš mať '''1.''' v prvom rade písomný súhlas, respektíve povolenie autora alebo iného držiteľa autorských práv, '''2.''' ďalej jeho výslovný súhlas s ďalším šírením pod licenciou [[w:en:GFDL|GFDL]] a '''3.''' nakoniec splniť kritériá na zaradenie zdroja do jedného z projektov. Tie sú v tomto prípade dané pravidlami v článku [[Wikisource:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]]. Príjemné čítanie. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 13:13, 12. december 2006 (UTC)

* ďakujem račej budem naivný ako …

== Ospravedlnenie ==

Zdravim, chcem sa ti ospravedlnit za to ze som sem poslal toho &quot;Van Dalsom&quot; s jeho vyhlasenim strany SNS a neviem este cim to sem prisiel. Pripadal mi ako najblizsi projekt k tomu co chcel robit prave wikisource. Na wikicitaty to nepatrilo a o viac som sa nestaral. Ale napokon od toho tu sme aby sme taketo veci davali do poriadku. Takze verim v dalsiu uspesnu spolupracu v buducnosti. --[[Redaktor:Neuromancer|Neuromancer]] 10:34, 15. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2800</id>
      <timestamp>2006-12-16T21:33:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>85.216.234.52</ip>
      </contributor>
      <comment>/* Ospravedlnenie */</comment>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)
* Faktografické texty, vyhlásenie strany, predvolebný program - asi sa spýtam niekoho z sns a potom teba či súhlasíš. Podla mňa akékoľvek vyhlásenie je možné chápať ako skopíruj ma a rozšír ma. (nie som právnik) Určite aspoň výťah by tam mohol ostať podla mňa to môže byť raz zaujímavé (pre budúcnosť). Najviac by ma potešilo keby si povedal že tie citácie patria na wikiquote. Podla mňa to nieje výkrik bezdomovca, ale oficiálny dokument strany ktorá dostáva peniaze aj z tvojich daní a keď niečo urobí verejne je to verejné. Navyše by išla sama proti sebe. V USA je niečo také, že to čo vydá vláda je verejné. A SND je vládna strana. Neviem čo majú ľudia proti politike veď je to v prvom rade o ľuďoch a ich vzťahoch. Ideme to ignorovať lebo sme slobodný. Aj tento dialóg sa dá brať ako politika ti zastávaš svoj názor ja svoj. Ešte malý príklad o ktorý som sa zaujímal. Ak si odpíšem cestovný poriadok ŽSR (dokonca aj z internetu) tak ho môžem volne šíriť. Mam to potvrdené od ŽSR. Copyright neznamená že to môžem len čítať. Mal by sa ktomu riadne vyjadriť slovenský právnik. A čo Zákon o slobodnom prístupe k informáciám? Sú politické strany právnické osoby zriadene zákonom? --[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 11:32, 12. december 2006 (UTC)
** Prepáč, ale tvoje (naivno-autorsko-)právne úvahy sú na tomto mieste úplne irelevantné. Na šírenie akýchkoľvek zdrojov na projektoch [[w:en:Wikimedia Foundation|Nadácie Wikimedia]] musíš mať '''1.''' v prvom rade písomný súhlas, respektíve povolenie autora alebo iného držiteľa autorských práv, '''2.''' ďalej jeho výslovný súhlas s ďalším šírením pod licenciou [[w:en:GFDL|GFDL]] a '''3.''' nakoniec splniť kritériá na zaradenie zdroja do jedného z projektov. Tie sú v tomto prípade dané pravidlami v článku [[Wikisource:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]]. Príjemné čítanie. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 13:13, 12. december 2006 (UTC)

* ďakujem račej budem naivný ako …

== Ospravedlnenie ==

Zdravim, chcem sa ti ospravedlnit za to ze som sem poslal toho &quot;Van Dalsom&quot; s jeho vyhlasenim strany SNS a neviem este cim to sem prisiel. Pripadal mi ako najblizsi projekt k tomu co chcel robit prave wikisource. Na wikicitaty to nepatrilo a o viac som sa nestaral. Ale napokon od toho tu sme aby sme taketo veci davali do poriadku. Takze verim v dalsiu uspesnu spolupracu v buducnosti. --[[Redaktor:Neuromancer|Neuromancer]] 10:34, 15. december 2006 (UTC)
* Ďakujem, nepovažujem ospravedlnenie za potrebne a verim ze sa spolocne aj v buducnosti s podobnymi VanDalmi vysporiadame bez problemov. --[[Redaktor:85.216.234.52|85.216.234.52]] 21:33, 16. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2801</id>
      <timestamp>2006-12-16T21:34:32Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>AtonX</username>
        <id>1</id>
      </contributor>
      <comment>/* Ospravedlnenie */</comment>
      <text xml:space="preserve">Kde prosím ťa nájdem predvolebný program ZRS z volieb 1994. (bola to jedna z vládnych strán).
Poprosil by som o kúsok miesta aj pre politické dokumenty. Ak som porušil autorské práva SNS mohol by si porosím ťa nechať aspoň kategóriu politika.--[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 10:33, 12. december 2006 (UTC)
* Faktografické texty, vyhlásenie strany, predvolebný program - asi sa spýtam niekoho z sns a potom teba či súhlasíš. Podla mňa akékoľvek vyhlásenie je možné chápať ako skopíruj ma a rozšír ma. (nie som právnik) Určite aspoň výťah by tam mohol ostať podla mňa to môže byť raz zaujímavé (pre budúcnosť). Najviac by ma potešilo keby si povedal že tie citácie patria na wikiquote. Podla mňa to nieje výkrik bezdomovca, ale oficiálny dokument strany ktorá dostáva peniaze aj z tvojich daní a keď niečo urobí verejne je to verejné. Navyše by išla sama proti sebe. V USA je niečo také, že to čo vydá vláda je verejné. A SND je vládna strana. Neviem čo majú ľudia proti politike veď je to v prvom rade o ľuďoch a ich vzťahoch. Ideme to ignorovať lebo sme slobodný. Aj tento dialóg sa dá brať ako politika ti zastávaš svoj názor ja svoj. Ešte malý príklad o ktorý som sa zaujímal. Ak si odpíšem cestovný poriadok ŽSR (dokonca aj z internetu) tak ho môžem volne šíriť. Mam to potvrdené od ŽSR. Copyright neznamená že to môžem len čítať. Mal by sa ktomu riadne vyjadriť slovenský právnik. A čo Zákon o slobodnom prístupe k informáciám? Sú politické strany právnické osoby zriadene zákonom? --[[Redaktor:Van Dalsom|Van Dalsom]] 11:32, 12. december 2006 (UTC)
** Prepáč, ale tvoje (naivno-autorsko-)právne úvahy sú na tomto mieste úplne irelevantné. Na šírenie akýchkoľvek zdrojov na projektoch [[w:en:Wikimedia Foundation|Nadácie Wikimedia]] musíš mať '''1.''' v prvom rade písomný súhlas, respektíve povolenie autora alebo iného držiteľa autorských práv, '''2.''' ďalej jeho výslovný súhlas s ďalším šírením pod licenciou [[w:en:GFDL|GFDL]] a '''3.''' nakoniec splniť kritériá na zaradenie zdroja do jedného z projektov. Tie sú v tomto prípade dané pravidlami v článku [[Wikisource:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]]. Príjemné čítanie. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 13:13, 12. december 2006 (UTC)

* ďakujem račej budem naivný ako …

== Ospravedlnenie ==

Zdravim, chcem sa ti ospravedlnit za to ze som sem poslal toho &quot;Van Dalsom&quot; s jeho vyhlasenim strany SNS a neviem este cim to sem prisiel. Pripadal mi ako najblizsi projekt k tomu co chcel robit prave wikisource. Na wikicitaty to nepatrilo a o viac som sa nestaral. Ale napokon od toho tu sme aby sme taketo veci davali do poriadku. Takze verim v dalsiu uspesnu spolupracu v buducnosti. --[[Redaktor:Neuromancer|Neuromancer]] 10:34, 15. december 2006 (UTC)
* Ďakujem, nepovažujem ospravedlnenie za potrebne a verim ze sa spolocne aj v buducnosti s podobnymi VanDalmi vysporiadame bez problemov. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 21:34, 16. december 2006 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia:Hlavná stránka</title>
    <id>1760</id>
    <revision>
      <id>2809</id>
      <timestamp>2007-01-23T07:48:41Z</timestamp>
      <contributor>
        <ip>87.69.101.237</ip>
      </contributor>
      <comment>[[:oldwikisource:Wikisource|Wikisource — The Free Library]]</comment>
      <text xml:space="preserve">==[[:oldwikisource:Wikisource|Wikisource — The Free Library]]==

Hello. Please check (and if need be ''add'' or ''correct'') the translation of '''''&quot;Wikisource — The Free Library&quot;''''' in your language, in the table at '''[[:oldwikisource:Wikisource|this page]]'''. Note: The table is linked to from the circular logo at '''[[:oldwikisource:|Wikisource's Multilingual Portal]]'''.

Thank you! [[User:Dovi]] 17:47, 22 January 2007 (UTC)</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Wikisource:Správcovia</title>
    <id>1761</id>
    <revision>
      <id>2824</id>
      <timestamp>2007-01-29T11:36:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Presmerovanie na [[Špeciálne:Listadmins]]</comment>
      <text xml:space="preserve">#redirect [[Špeciálne:Listadmins]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Vitaj</title>
    <id>1762</id>
    <revision>
      <id>2825</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:41:59Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{bptop}} Milý redaktor,&lt;/br&gt; vitaj na stránkach '''Wikisource ~ Wikizdroj'''.&lt;/br&gt; Našim cieľom je vytvoriť slobodnú zbierku voľne dostupných originálnych textov v slovenč...</comment>
      <text xml:space="preserve">{{bptop}}
Milý redaktor,&lt;/br&gt;
vitaj na stránkach '''Wikisource ~ Wikizdroj'''.&lt;/br&gt;
Našim cieľom je vytvoriť slobodnú zbierku voľne dostupných originálnych textov v slovenčine. 

Ak sa chceš pripojiť k nášmu úsiliu a upravovať obsah portálu,&lt;/br&gt;
skús sa prosím '''najprv [[Special:Userlogin|prihlásiť]]''' a prečítaj si, čo ti radí náš [[Help:Pomocník|pomocník]].

Veľa zdaru!
{{bpbottom}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Vitajte</title>
    <id>1763</id>
    <revision>
      <id>2827</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:43:19Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Presmerovanie na [[Šablóna:Vitaj]]</comment>
      <text xml:space="preserve">#redirect [[Šablóna:Vitaj]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Romihaitza</title>
    <id>1764</id>
    <revision>
      <id>2828</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:43:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>MediaWiki:Recentchangestext</title>
    <id>1765</id>
    <revision>
      <id>2829</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:48:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>Nová stránka: Pomocou tejto stránky sledujete posledné úpravy stránok {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}}. Pozrite si stránky [[Project:Vitajte|Vitajte!]], [[Project:FAQ|{{SITENAME}} FAQ]].  Ak...</comment>
      <text xml:space="preserve">Pomocou tejto stránky sledujete posledné úpravy stránok {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}}.
Pozrite si stránky [[Project:Vitajte|Vitajte!]], [[Project:FAQ|{{SITENAME}} FAQ]].

Ak chcete, aby {{SITENAME}} uspela, je veľmi dôležité, aby ste nepridávali
materiál obmedzený inými [[Project:Autorské právo|autorskými právami]].
Právne záväzky môžu projekt vážne poškodiť, takže Vás prosíme, aby ste to nerobili.

[http://sk.wikisource.org/w/index.php?title=%C5%A0peci%C3%A1lne%3ALog&amp;type=newusers&amp;user=&amp;page= Noví používatelia]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2860</id>
      <timestamp>2007-01-30T14:12:57Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">Pomocou tejto stránky sledujete posledné úpravy stránok {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}}.
Pozrite si stránky [[Project:Vitajte|Vitajte!]], [[Project:FAQ|{{SITENAME}} FAQ]].

Ak chcete, aby {{SITENAME}} uspela, je veľmi dôležité, aby ste nepridávali
materiál obmedzený inými [[Project:Autorské právo|autorskými právami]].
Právne záväzky môžu projekt vážne poškodiť, takže Vás prosíme, aby ste to nerobili.

[[Špeciálne:Log/newusers|Záznam vytvorených používateľov]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:.:wOOter:.</title>
    <id>1766</id>
    <revision>
      <id>2830</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:48:51Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Qixo</title>
    <id>1767</id>
    <revision>
      <id>2831</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:49:04Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Flambelle</title>
    <id>1768</id>
    <revision>
      <id>2832</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:49:14Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Ewe</title>
    <id>1769</id>
    <revision>
      <id>2833</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:49:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Rob300</title>
    <id>1770</id>
    <revision>
      <id>2834</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:49:37Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Maros</title>
    <id>1771</id>
    <revision>
      <id>2835</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:49:46Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Zajo</title>
    <id>1772</id>
    <revision>
      <id>2836</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:49:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Kelovy</title>
    <id>1773</id>
    <revision>
      <id>2837</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:50:07Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Hégésippe Cormier</title>
    <id>1774</id>
    <revision>
      <id>2838</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:50:18Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Qaws</title>
    <id>1775</id>
    <revision>
      <id>2839</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:50:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Llull</title>
    <id>1776</id>
    <revision>
      <id>2840</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:50:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Koavf</title>
    <id>1777</id>
    <revision>
      <id>2841</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:50:50Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Jon Harald Søby</title>
    <id>1778</id>
    <revision>
      <id>2842</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:51:01Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Brassratgirl</title>
    <id>1779</id>
    <revision>
      <id>2843</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:51:16Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Helix84</title>
    <id>1780</id>
    <revision>
      <id>2844</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:51:28Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Marosh</title>
    <id>1781</id>
    <revision>
      <id>2845</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:51:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:LNx</title>
    <id>1782</id>
    <revision>
      <id>2846</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:51:48Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Zkiller</title>
    <id>1783</id>
    <revision>
      <id>2847</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:51:56Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Cundo</title>
    <id>1784</id>
    <revision>
      <id>2848</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:52:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Neuromancer</title>
    <id>1785</id>
    <revision>
      <id>2849</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:52:13Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Mireksoteria</title>
    <id>1786</id>
    <revision>
      <id>2850</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:52:30Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Palica</title>
    <id>1787</id>
    <revision>
      <id>2851</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:52:58Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Korg</title>
    <id>1788</id>
    <revision>
      <id>2852</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:53:11Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Jano spoza mláky</title>
    <id>1789</id>
    <revision>
      <id>2853</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:53:23Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Muzikolog</title>
    <id>1790</id>
    <revision>
      <id>2854</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:53:39Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Walter</title>
    <id>1791</id>
    <revision>
      <id>2855</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:53:52Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Zhaladshar</title>
    <id>1792</id>
    <revision>
      <id>2856</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:54:05Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Atomobot</title>
    <id>1793</id>
    <revision>
      <id>2857</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:54:24Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Atomique</title>
    <id>1794</id>
    <revision>
      <id>2858</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:54:38Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Diskusia s redaktorom:Mo-Slimy</title>
    <id>1795</id>
    <revision>
      <id>2859</id>
      <timestamp>2007-01-30T13:54:47Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: {{vitaj}}</comment>
      <text xml:space="preserve">{{vitaj}}</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Kategória:Redaktori</title>
    <id>1796</id>
    <revision>
      <id>2865</id>
      <timestamp>2007-01-30T15:04:00Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <comment>Nová stránka: [[Kategória:Wikisource]]</comment>
      <text xml:space="preserve">[[Kategória:Wikisource]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Komunita</title>
    <id>1797</id>
    <revision>
      <id>2869</id>
      <timestamp>2007-02-01T08:40:27Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>Nová stránka: * [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]]</comment>
      <text xml:space="preserve">* [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2874</id>
      <timestamp>2007-02-01T08:45:46Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">* [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]]
* Pomôžte nám preložiť stránku [[Pomoc:Obsah|Pomocníka]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2876</id>
      <timestamp>2007-02-01T10:18:25Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">* [[Wikisource:Portál komunity|Portál komunity]]
* [[Wikisource:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]]
* Pomôžte nám preložiť stránku [[Pomoc:Obsah|Pomocníka]]</text>
    </revision>
  </page>
  <page>
    <title>Šablóna:Novinky</title>
    <id>1798</id>
    <revision>
      <id>2870</id>
      <timestamp>2007-02-01T08:42:31Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <comment>Nová stránka: ==== 1.2.2007 ==== * Unifikácia dizajnu so slovenskou verziou Wikikníh</comment>
      <text xml:space="preserve">==== 1.2.2007 ====
* Unifikácia dizajnu so slovenskou verziou Wikikníh</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2872</id>
      <timestamp>2007-02-01T08:45:20Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <minor />
      <text xml:space="preserve">==== 1.2.2007 ====
* Unifikácia dizajnu so slovenskou verziou Wikikníh
* Pomôžte nám preložiť stránku [[Pomoc:Obsah|Pomocníka]]</text>
    </revision>
    <revision>
      <id>2873</id>
      <timestamp>2007-02-01T08:45:36Z</timestamp>
      <contributor>
        <username>Wizzard</username>
        <id>3</id>
      </contributor>
      <text xml:space="preserve">==== 1.2.2007 ====
* Unifikácia dizajnu so slovenskou verziou Wikikníh</text>
    </revision>
  </page>
</mediawiki>