Slepjanska narěč

Z Wikipedije, swobodneje encyklopedije

Połoženje Slepjanskeje kónčiny w Delnjošlesko-hornjołužiskim wokrjesu
Połoženje Slepjanskeje kónčiny w Delnjošlesko-hornjołužiskim wokrjesu

Slepjanska narěč je serbska přechodna narěč w regionje na sewjerowuchodnej periferiji Sakskeje. Slepjanski region z relatiwnej rěčnej a kulturnej samostatnosću je dźensa dźěl Delnjošlesko-hornjołužiskeho wokrjesa Swobodneho stata Sakskeje, mjezuje pak bjezposrědnje z Braniborskej. K Slepjanskej wosadźe słuša sydom dwurěčnych wsow: Slepo, Dźěwin, Brjezowka, Trjebin, Miłoraz, Rowno a Mulkecy. K wosadźe słuša tohorunja nětko němskorěčny Lisk (Lieskau), kiž leži hižo w Braniborskej.

Slepjanska narěč rěči so jenož w horjeka mjenowanych sydmich dwurěčnych wsach, na sewjeru přizamknje so Wuchodna Gródkowska narěč, na wuchodźe Mužakowska narěč, na juhu Wochožanska narěč a na zapadźe Sprjejčanska narěč. Najbliše přiwuznistwo wobsteji k Mužakowskemu dialektej, kiž je dźensa nimale hižo wotemrěty.

Slepjanska serbska narěč ma přez swoje centralne połoženje w srjedźi tak mjenowanych přechodnych narěčow (woni přechadźeja na połnóc poněčim do delnjoserbskich a na juhu do hornjoserbskich dialektow) mnohe zhromadnosće z jednymi kaž tež z druhimi. Tuž móža Slepjenjo nimale jenak derje wobě spisownej rěči rozumić.

W swojich dopomnjenkach „Zapiski Bobaka” piše Měrćin Nowak-Njechorński po wopyće Slepjanskeje wosady tydźeń do jutrow lěta 1937 slědowace:

Farar njeprěduje w spisownej serbšćinje, ale rěči k holanam w jich rjanej jadriwej podrěči, kiž je jedna z najrjeńšich podrěčow serbskeje krajiny, rjeńša hač naša spisowna rěč. Kak rjenje by było, hdy bychu před sto lětami serbscy prócowarjo město Budyskeje narěče sej slepjanšćinu wuzwolili za literarnu rěč! Tehdy byštej Hornja a Delnja Łužica byłej hišće wušo zwjazanej z rěču. Wěčna škoda, kiž so njeda hižo narunać.(…) Bě hižo chětro pozdźe popołdnju, hdyž wopušćichmy Slepo, stražnicu Serbowstwa na pomjezach našeje narodnosće, hdźež běchmy wjele nawědźili a noweje nadźije nabyli do přichoda, přetož běchmy widźeli a spóznali, zo Serbstwo kruće steji a traje tež tam, hdźež njeje ani kruteje zwonkowneje formy narodneje organizacije. Hišće Serbstwo njezhubjene ani w Slepjanskej wokolinje!

[wobdźěłać] Dźensniše połoženje

Dźensa so tuta něhdy po swojim geografiskim połoženju a swojich chrakteristiskich rěčnych kajkosćach „centralna” a tuž wšitkim Serbam derje zrozumliwa warianta masiwnje pozhubja, jako maćernu rěč ju jenož hišće někotři starši ludźo zwjetša přez 65 lět nałožuja. Srjedźna generacija, młodostni a dźěći rěča němsce, su pak zdźěla hornjoserbšćinu w šuli měli. Přičiny za rapidny spad ličby rěčacych a woteběracy prestiž wosebje kónc 19. a přez cyły 20. lětstotk su wšelakore: restriktiwna politika pruskeje wyšnosće (wot 1815 hač do kónca Druheje swětoweje wójny słušeše tež tutón region k pruskej prowincy Delnja Šleska); industrializacija a wudobywanje brunicy; wójny a jich politiske, demografiske, administratiwne a hospodarske wuslědki; towaršnostne změny (na př. medije); zacpěwanje a wusměšowanje w zjawnosći, snadź často tež pobrachowaca jednota Serbow samych.

Z wěstosću jara negatiwnje wuskutkowało je so w Slepjanskej wosadźe tež fakt, zo njeje po Gottfriedu Rösleru wot lěta 1938 žadyn serbski abo serbsce rěčacy farar wjace w Slepom skutkował. Přetož tajcy wuznamni duchowni kaž Jan Wjelan (z fararjom 1810–1852), jeho syn Julius Eduard Wjelan (z fararjom 1852–1892) a Matej Handrik (z fararjom 1892–1934) njejsu so jeno wo zdźerženje a hajenje rěče a tradicijow mjezy swojimi wosadnymi prócowali abo z pruskimi statnymi instancami so dla toho rozestajeli. Woni su tež sami pilnje zběrali, slědźili, zapisowali a wozjewjeli. Tak staj na př. Wjelan junior a Handrik w Časopisu Maćicy Serbskeje a druhdźe zawostajiłoj mnohe słowne zběrki, teksty, linguistiske a etnografiske studije, podobnje kaž Jan Hantšo-Hano (1846–1901), ratar a šołta w Slepom, kiž je był autodidaktiski rostlinar, ludowědnik, stawiznar a basnik. Najwažniši přinošk na polu fonetiki a fonologije tuteje narěče pak je Arnulf Schroeder spisał a 1958 w Tübingenje pod titlom Die Laute des wendischen (sorbischen) Dialekts von Schleife in der Oberlausitz, Lautbeschreibung wudał.

Najznaćiši mjez wosobinami zašłosće je zawěsće Hanzo Njepila z Rownoho, ludowy powědkar a spisowaćel, kiž je zawostajił najwobšěrniše awtentiske pisomne dźěła w Slepjanskej narěči. Jeho rukopisy su dźensa wosebje za rěčewědnikow zajimawe. Farar Handrik je dźěl z nich w Časopisu Maćicy Serbskeje wozjewił, ale w rěčnje wobdźěłanej formje, zo bychu šěršemu čitarstwu lěpje zrozumliwe byłe. Za wědomosć buchu tohodla originale wot nižozemskeje sorabistki Hélène Brijnen dokładnje přeslědźene, wědomostnje komentowane a w Ludowym nakładnistwje Domowina jako knihi spřistupnjene. Za kulturno-historisce a rěčnje zajimowanych njefachowcow pak mamy wot toho mjeztym tež popularne wudaće z němskim přełožkom, a dale tež pisanu zběrku najwšelakorišich tekstow po Slepjansku (hlej deleka). Tule pokazce dialekta ze staršeho a nowšeho časa:

A tak jo mój nan póten to Słabcyc pół žywnosći krynuł, a na tej su byli wěkšy dźěl lute lěda a mało role; a wónej stej byłej jeno dwě peršonje na cyłej žywnosći a njejstej mogłej hobstać a doprjodka pćić a stej lědym tu półowicu hobdźěłałej. A ten wuj jo był mójeje maćerje bratr a mój kmótr, a ta ćota jo była mójeje maćerje sostra, a tak su byli bratry a sostry wše wót jeneje maćerje. A tak stej póten mój nan a mać to pół žywnosći měłej a te lěda stej hukopowałej a tež huworowałej. A ja som z nima raz sobu jěł na to huworowanje na Doły na te dlejke góry hot Syjańskeje drogi. To stej tam huworowałej, a ja som chójdźił za nanom pó tej brozdźe a pak som chójdźił pći tom pługu, a som glědał, kak to se wórjo. A mać jo póganjała a za wócku pomagała ćěnuć, a nan jo tež pomagał ten pług ćišćać. A dyž stej ten pěty raz hokoło jěłej a zasej k tej droze stej jěłej a mały kusk stej do kóńca k droze měłej, da jo ten kóń se zwalał. Da stej póten jogo zwigałej, mać za głowu a nan za hopyš, a to jima njechał nedy stanuć; da ten nan jo póten jogo jare bił a tergał górjej. Da jo ten wół – aby jo była krowa? to ja prawje njewěm, Bog wě lěpjej hako ja, co jo było, krowa aby wół – da to jo se bójało, njechało změrom stojać, dyž jo nan na togo kónja harował, bił a tergał. A ja som se tež bójał teje hary a bića, kak to budźo. A tak jogo póten šak někak górjej krynuštej, da stej póten pomałem jěłej do kóńca pó tu drogu a stej se roćiłej zasej a na kóńcu filku zastałej a wótpocynułej stej. A póten stej zasej pomałem jěłej hokoło, da ja som póten zasej lubjej šeł domoj a tež njejsom wěcej z nima sobu šeł nidźon. A tedym ja som jěšći mały gólc był. Ja som był jakle (w) štwórtem lěće, jako som z nima sobu był na tom huworowanju. A to běšo jěšće někotere lěta pjerjej togo drogego lěta…

Hanzo Njepila, ČMS 1899, str. 110

We Derbnje pći Beršću jo bydlił raz jeden kněz, a ten jo měł jenogo kucharja. Ten kuchaŕ jo musał tomu knězoju wjele raz šwony pjec. Ten kuchaŕ měł jenu lubku, a tej był wón cujare dobry. A ta jo ćěła rada tež raz pjeconeg šwonu měć a jěsć. Toć ten kuchaŕ jo wótrězał jenu nogu wót tog šwonu a ju hopjekł swójej lubce. Hako jěnter ten kněz měł tog pjeconeg šwonu na blidźe, jo wón prašał togo kucharja, dlacogo da ma ten šwon blows jenu nogu. Da jo ten kuchaŕ prajił, až wšycke šwony blows jenu nogu maje. Jěnter stej šłej wen tej běžni hoglědać, jo-lik to wěrno. A glědaj, wšycke šwony su stojali na tej kupje ho tej běžni na jenej noze. Ten kněz jo wółał "ša-ša" a šakał a te šwony hušakał, až su hulećeli, a naraz su měli dwě noze. Da jo prajił ten kuchaŕ tomu knězoju, dyby tej pjeceni wółał "ša-ša", da by wóna tež krydła dwě noze. běžnja = wjesny hat

(pó J. Hantšo-Hanje zasejpójedane wót Magdaleny Jakubikoweje ze Slěpeg)

[wobdźěłać] Dalša literatura

  • Arnošt Muka: Historische und vergleichende Laut- und Formenlehre der niedersorbischen (niederlausitzisch wendischen) Sprache. Mit besonderer Berücksichtigung der Grenzdialekte und des Obersorbischen., Lipsk 1891
  • A. Schroeder: Die Laute des wendischen (sorbischen) Dialekts von Schleife in der Oberlausitz, Lautbeschreibung, Tübingen 1958
  • Helmut Faska, Helmut Jenč, Siegfried Michałk: Serbski rěčny atlas, zwj. 1–15 Budyšin, LND 1965–1996
  • Helmut Faska: Der Schleifer Dialekt – eine lebendige Existenzform der sorbischen Sprache w: Die Folklore der Schleifer Region, Zur Wortfolklore, Heft 4, Bautzen 1990
  • Hélène Brijnen: Die Sprache des Hanso Nepila, Der niedersorbische Dialekt von Schleife in einer Handschrift aus der ersten Hälfte des 19. Jahrhunderts, Budyšin, LND 2004, ISBN 9783742019417
  • Hanzo Njepila: Šycko som how napisał – Cytanka, zestajał a za ćišć pćigotował Fabian Kaulfürst, Budyšyn 2006, ISBN 9783742020437
  • Hinc Rychtaŕ: Slěpjańska cytanka – teksty z dweju stolěćowy w Slěpjańskem dialekće a w němskej rěcy, Budyšyn, LND 1996, ISBN 9783742016010
Z Wikipedije, swobodneje encyklopedije
W druhich rěčach